ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Prístavný zvon

Saint-Sampson dnes je temer mestom; Saint-Sampson pred štyridsiati rokmi bol temer dedinou.

Keď prišlo jaro a prestaly zimné večery, ľudia večer dlho nevysedávali a išli spať hneď, keď sa sotmelo. Saint-Sampson bola stará farnosť, kde zvonievali na kľakanie a kde sa udržal zvyk zhášať skoro svetlo. Líhali a vstávali tam s dňom. V týchto starých normandských dedinách radi napodobňujú kuríny.

Ináč obyvatelia Saint-Sampsonu, až na niekoľko bohatých meštianskych rodin, sú kamenári a tesári.

V prístave sú doky k opravovaniu lodí.

Celý deň tú lámu kameň alebo okresávajú brvná: tu čakan, tam tešla. Stále spracúvanie dubového dreva a žuly. Večer klesajú títo ľudia od ustatosti a spia ako zabití. Po krušnej práci nasleduje tvrdý sen.

V jeden večer na začiatku mája, keď chvíľu cez konáre stromov pozeral srp mesiaca a načúval krokom Déruchetty, ktorá sa v zahrade domu Bravées prechádzala samotná na sviežom večernom povetrí, mess Lethierry vrátil sa do chyže, otvárajúcej sa do prístavu a ľahol si.

Douce a Grace už tiež ležaly. Okrem Déruchetty v dome všetko spalo. Všetko spalo tiež v Saint-Sampsone. Dvere a okenice boly všade zatvorené. Na uliciach nebolo živej duše. Kde tu v okienkach striech červeňalo sa svetlo, podobné žmurkaniu zatvárajúcich sa očí, znak to, že sa služobníctvo poberalo na lože.

Minul už dosť dlhý čas od chvíle, keď odbilo deväť na starej románskej, brečtanom obrastenej, kostolnej veži, ktorá má s kostolom sv. Brelada na Jersey tú spoločnú zvláštnosť, že má letopočet so štyrmi jednotkami: 1111, čo znamená jedenásť sto jedenásť.

Popularita messa Lethierryho závisela od jeho úspechu. Keď ho úspech opustil, okolo neho bolo hneď pusto. Človek si musí myslieť, že je nešťastie nákazlivé a že menej šťastní ľudia sú nakazení morom; tak rýchlo ich posielajú do karantény. Driečni synkovia z dobrých rodín vyhýbali Déruchette. Opustenosť domu Bravées bola teraz taká, že sa v ňom ani nedozvedeli o malej, ale vážnej miestnej udalosti, ktorá v ten deň pobúrila cely Saint-Sampson. Duchovný správca farnosti, ctihodný Joe Ebenezer Caudray zbohatol. Jeho strýc, veľadôstojný dekan v Saint-Asaphe, práve umrel v Londýne. Zvesť o tom doviezol poštový sloop Cashmere, ktorý prišiel v to ráno z Anglie a jeho stožiar bolo vidieť v saint-pierre-portskej rajde. Cashmere mal sa na druhý deň na poludnie vrátiť do Southamptona a ako sa povrávalo, odviezť mladého ctihodného farára, povolaného narýchlo do Anglie k úradnému otváraniu testamentu, nehľadiac na iné súrne veci, s ktorými je spojené prevzatie takej značnej pozostalosti. V Saint-Sampsone celý deň o inom ani nehovorili. Cashmere, ctihodný Ebenezer, jeho mrtvý strýc, jeho bohatstvo, jeho odchod, možnosť budúceho povýšenia, všetko to poskytovalo bohatú látku k rozhovorom. Len v Bravées bolo ticho, lebo tam nevedeli o ničom. Mess Lethierry hodil sa na visiace lože oblečený. Od toho času, ako stihlo Durandu nešťastie, jeho jedinou útechou bolo hodiť sa na visiace lože. Vystreť sa na priči, to je jediné, čo má väzeň a mess Lethierry bol väzňom smútku. Ľahol si a potom ním zavládol pokoj, nastal oddych a zastavenie myšlienok. Spal? Nie. Bdel? Nie. Povediac pravdu, za toho pol treťa mesiaca — už tomu bolo pol treťa mesiaca — mess Lethierry stále chodil ako námesačník. Posiaľ sa z toho neprebral. Väzel v tom neurčitom stave, ktorý dobre poznajú ti, na ních doľahol ťažký zármutok. Vo dne nebol prebudený a v noci nespal. Vo dne stál, v noci ležal, a to bolo všetko. Keď ležal na svojom vysiacom loži, tak trošku zabúdal, menoval to spaním; aj vo sne sa nad ním vznášaly preludy, za hlavu ho ťahal mrak so zmätenými tvárami. Cisár Napoleon mu diktoval svoje pamäte, videl niekoľko Déruchett, na stromoch sedeli divní vtáci, ulice v Lous-le-Saulnier sa menily na hadov. Tento ťažký sen bol pre neho chvíľkou pokoja v zúfalosti. Noci trávil tým, že sníval, a dni tým, že dumal.

Niekedy, presedel celé odpoludnie nehybne pri okne svetlice, ktorej okná, ako sa pamätáme, pozeraly na prístav, so sklonenou hlavou, majúc lokte opreté o kameň, uši v päsťach, obracajúc chrbát celému svetu a hľadiac uprene na starý železný kruh, vsadený do steny niekoľko stôp pod jeho oblokom, k nemu kedysi priväzovali Durandu. Hľadel na hrdzu, ktorá sa usádzala na kruhu.

Mess Lethierry premenil sa celky na stroj.

Aj nejsmelší mužskí, keď stratia smyseľ svojho života, stávajú sa takými. Je to následok zničenia existencie. Život je cesta, myšlienka sprievodca. Keď niet sprievodcu, zastaneme. Stratený je cieľ, sila je mŕtva. Osud má temné sudcovské plnomocenstvo. Svojimi údermi môže zasiahnuť aj našu mravnú bytnosť. Zúfalstvo je temer duševná pomätenosť. Vzdorovať vedia len veľmi silní duchovia.

Mess Lethierry uvažoval ustavične, ak takú zadumanosť možno vôbec zvať uvažovaním. Chvíľami sa mu z úst vydraly srdcervúce slová, ako na príklad: „Neostáva mi už nič iného, len si tam hore vyzdvihnúť cestovný pas.“

Musíme upozorniť na istý rozpor tejto povahy, složitej ako more, ktorého produktom, aby sme tak povedali, bol Lethierry. Mess Lethierry sa totiž vôbec nemodlieval.

Byť bezvládnym, znamená, mať ešte vždy nejakú silu. Tými dvoma slepými mocnosťami: osudom a prírodou obklopený človek v svojej bezvládnosti najde oporu v modlitbe.

Vezme si osud za pomocníka, bázeň za pomocníčku, kým mu úzkosť radí padnúť na kolená.

Modlitba je ohromná sila, ktorou vládne duša a je takého druhu ako je tajomstvo. Modlitba sa utieka o veľkodušnosť temnôt; modlitba hľadí na tajomstvo očami tieňu a cítime, že pred sílou tohoto strnulého pohľadu malo by složiť zbrane aj Neznámo.

A už táto možnosť je útechou.

Ale Lethierry sa nemodlil.

Kým bol šťastný, mohli by sme povedať, že pre neho jestvoval Boh z mäsa a kostí. Lethierry s ním hovoril; dával mu svoje slovo, ba z času na čas mu zrovna podával aj ruku. Ale v nešťastí Lethierryho Boh zmiznul, ktorý zjav bývá ináč dosť častý. Stává sa tak keď si niekto vytvorí Boha, ktorý je dobrákom.

Lethierry v svojom terajšom duševnom položení jedinú čistú radosť nachodil v úsmeve Déruchetty. Okrem tohoto úsmevu všetko bolo čierne.

Od istého času, akiste pre stratu Durandy, ktorá sužovala aj Déruchettu, jej rozkošný úsmev bol stále vzácnejší. Zdalo sa, že je niečim zaujatá. Jej vtáčia a detská milota zmizla. Už ju nebolo vidieť ráno, keď výstrel dela oznámil rozodnenie, klaňať sa vychádzajúcemu slncu so slovami „Bum!… dobré ráno! Len ráčte vstúpiť!“ Chvíľami tvárila sa veľmi vážne, čo bolo pri tejto nežnej bytnosti vecou smutnou. Ale zato pred messem Lethierrym nútila sa k smiechu a snažila sa rozveseliť ho, ale jej veselosť so dňa na deň bledla a zahalovala sa prachom ako krídlo motýla, ktorého telo je prebodnuté špendlíkom. Vedľa toho však, či už zo smútku nad strýcovým smútkom, lebo bolesti mávajú svoj reflex, alebo pre iné príčiny, zdalo sa, že teraz prejavuje veľký sklon k náboženstvu. Prv, keď tu bol ešte farárom Jaquemin Hérode, chodila, o čom už vieme, do kostola najviacej štyri razy do roka. Teraz ho však navštevovala veľmi horlive. Nevynechala ani jedny služby božie, ani v nedeľu, ani vo štvrtok. Nábožné duše vo farnosti pozorovaly toto polepšenie so zadosťučinením. Lebo je šťastím pre mladú devu, ktorej od mužských hrozí toľké nebezpečenstvo, keď sa obráti k Bohu.

V tom páde sa rodičia aspoň nemusia báť ľúbostných pletiek.

Každý večer, ak to dovoľovalo počasie, prechádzala sa hodinu alebo dve v záhrade domu Bravées. Dlela tu práve tak zamyslene ako mess Lethierry a vždy samotná. Déruchetta chodila spať posledná. Ale zato Douce a Grace ju vždy kradmo pozorovaly, a to hnané pudom jastrenia, s ktorým sa stretáme pri služobníctve; ináč jastrenie pri službe zaháňa nudu.

Mess Lethierry však, ktorého myseľ bola zahalená závojom skľúčenosti, v chovaní Déruchetty nezbadal ani tieto drobné zmeny. Veď sa nenarodil ako dueňa. Nevšimnul si ani akurátnosť, s akou navštevovala služby božie. Pri svojom tvrdohlavom stanovisku oproti veciam a osobám duchovným z tohoto častého chodenia do kostola bol by mal asi veľmi málo radosti.

To neznamená, že by sa jeho duševný stav nebol menil. Smútok je mrak a preto mení svoju podobu. Silné povahy, ako sme už povedali, bývajú hocikedy ťažkými údermi osudu, keď nie celkom, tedy temer vyšinuté zo svojich riadnych koľají. Pri takých mužných charakteroch ako bol Lethierry, prejavuje sa reakcia až po istom čase. Ich zúfalosť sa javí stupňovite. Smútok sa mení v skľúčenosť, potom skľúčenosť v zahorklosť, zahorklosť napokon v melancholiu. Melancholia je súmrak, v ktorom je utrpenie chmúrnou radosťou.

Melancholia je smutným šťastím.

Takéto elegické slabosti Lethierry nemal; ani povaha jeho temperamentu, ani druh jeho nešťastia nesniesly tieto odtienky.

Ale v chvíli, keď sa s ním zasa stretáme, jeho zadumanosť, do ktorej ho vrhlo jeho prvé zúfalstvo, už sa temer týždeň akosi rozptylovala. Lethierryho smútok sa sice nezmenšil, ale prejavoval menšiu ochablosť. Bol sice stále zachmúrený, ale nebol už trudomyseľný. Začal sa zasa zaujímať o veci a udalosti a začal niečo pociťovať z toho zjavu, ktorý by sme mohli nazvať návratom ku skutočnosti.

Tak vo dne v prízemnej svetlici nielen, že počul hovor ľudí, ale mu aj rozumel. V jedno ráno prišla Grace zvestovať triumfálne Déruchette, že mess Lethierry roztrhol pásku novín.

Tento polovičný záujem o skutočnosť je už aj sám dobrým znakom. Je to uzdravovanie. Veľké nešťastia pôsobia ako omráčenia, z ktorého sa pomaly preberáme. Ale toto zlepšenie zpočiatku zdá sa byť zhoršením. Pôvodný stav zasnenosti otupoval bolesť; človek okolo seba videl nejasne a preto málo cítil. Teraz však vidí jasne, nič neujde jeho pozornosti a rana začína znova krvácať. S každou maličkosťou, ktorú vidíme, bolesť sa len jatrí. Všetko sa znova vracia v rozpomienke a všetko znova najsť je toľko, ako všetko znova oželeť. Tento návrat ku skutočnosti je korenený rozličnými príchuťami zašlých horkostí. Človeku je lepšie i horšie. To skusoval mess Lethierry. Utrpenie si jasnejšie uvedomoval.

Čo navrátilo messa Lethierryho k precíteniu skutočnosti, bol otras.

Povieme hneď aký.

Jedno odpoludnie, asi okolo 15. či 20. apríla zavznelo na dverách prízemnej siene v dome Bravées dvojité zaklepanie, ktoré ohlasovalo listonoša. Douce otvorila. Naozaj prišiel list.

Tento list bol z mora. Bol adresovaný messovi Lethierrimu a mal poštové razítko Lisboa.

Douce doniesla list messovi Lethierrymu, ktorý bol zatvorený v svojej chyži. Vzal list, položil ho nedbale na stôl a ani naň nepozrel.

Tak ostal list ležať na stole neotvorený dobrý týždeň.

Tu sa stalo raz zrána, že Douce riekla messovi Lethierrymu:

„Pane, nemala by som sotreť prach s vášho listu?“

Lethierry akoby sa prebudil zo sna.

„Tak je,“ vetil.

A otvoril list.

Čítal toto:

Na mori, 10. marca.

Messovi Lethierrymu v Saint-Sampsone!

Moju zvesť prečítate iste s radosťou.

Som na palube lode Tamaulipas a idem ta, zkadiaľ sa nikdy nevrátim. Medzi mužstvom lode je námorník Ahier Tostevin z Guernesey, ktorý sa vráti a bude vám rozprávať veľa zaujímavých vecí. Využívam stretnutie s loďou Hernan Cortez, ktorá ide do Lisabonu, a posielam vám tento list.

Zhrozíte sa! Som statočný človek.

Práve tak statočný ako sieur Clubin.

Myslím, že viete o tom, čo sa stalo; ale jednako snáď nezaškodí, keď vám to napíšem.

Tedy:

Vrátil som Vám Vaše peniaze.

Vypožičial som si od Vás, hoci aj nesprávnym spôsobom, päťdesiat tisíc frankov. Prv ako som odišiel zo Saint-Malo, odovzdal som pre Vás Vášmu dôverníkovi, sieurovi Clubinovi, tri tisíclibrové bankovky v šterlingoch, čo robí dovedna sedemdesiat päť tisíc frankov. Úfam, že túto splátku uznáte za dostatečnú.

Sieur Clubin bránil Vaše záujmy a prijal Vaše záujmy veľmi energicky. Zdalo sa mi, že bol prihorlivý, preto Vám to oznamujem.

Váš druhý dôverník

Rantaine.

Post scriptum. Sieur Clubin mal revolver a preto nemám potvrdenia.

Keď sa dotknete elektrickej raje, keď sa dotknete nabitej Laydenskej fľaše, budete mať ten istý pocit, ktorý mal mess Lethierry pri čítaní tohoto listu.

Pod touto obálkou, v tomto vo štvoro složenom liste papieru, ktorému v prvej chvíli venoval tak málo pozornosti, bol pre neho prichystaný prudký otras.

Poznal písmo, poznal i podpis. Ale čo sa týče veci, zpočiatku nechápal nič.

Tento otras bol taký, že takrečeno jeho ducha postavil zasa na nohy.

Tá história o päťadeväťdesiati tisícoch frankov, ktoré sveril Rantaine Clubinovi, bola mu záhadnou a užitočnou stránku toho otrasu, lebo nutila Lethierryho modzog rozmýšľať. Formulovať domnienku, je pre modzog zdravým zamestnaním. Tým sa prebúdza úsudok a volá sa na pomoc rozum.

Verejná mienka na Gurnesey zapodievala sa od istého času tým, že znova posudzovala jednanie Clubina, toho poctivca, ktorý cez toľké roky požíval jednomyseľnú úctu všetkých ľudí. Ľudia si dávali otázky, začali pochybovať, robili stávky za i proti. Vychodily na javo veľmi divné veci. Clubin bol pre ních čím ďalej tým jasnejším, získával totiž čím ďalej tým temnejšiu farbu.

V Saint-Malo zaviedli súdne vyšetrovanie vypátrať, čo sa stalo s pobrežným strážcom č. 619. Úradný bystrozrak dostal sa, ako sa mu to často stáva, na zlú cestu. Vychádzal totiž z predpokladu, že pobrežného strážnika podplatil Zuela a že odišiel na Tamaulipase do Chile. Táto duchaplná domnienka vyvolala v zapätí ďalšie omyly. Krátkozraká justicia nebola by si ani všimla Rantaina. Ale vyšetrujúci úradníci cestou objavili nové stopy. Temná aféra sa stále väčšmi zamotávala. V tejto záhade octlo sa odrazu Clubinove meno. Zistili totiž shodu, a či priamy vzťah medzi odchodom lode Taumalipasa a záhadou Durandy. V krčme pri dinanskej bráne, kde sa Clubin domnieval, že ho nik nepozná, predsa ho len poznali. Krčmár riekol: Clubin si kúpil fľašu páleného. Pre koho? Puškár z ulice Saint-Vincent riekol: Clubin si kúpil revolver. Proti komu? Hostinský z hostinca Jean riekol: Clubin býval vtedy často neprítomný. Kapitán Gertrais-Gaboureau riekol: Clubin chcel s loďou odplávať, hoci ho odrádzali a vedel, že narazí na hmlu. Posádka Durandy riekla: náklad lode bol nedostatočný a zle uložený, ktorá nedbalosť je ľahko pochopiteľná, keď kapitán chce loď priviesť do skazy. Guerneseyský cestovateľ riekol: Clubin sa domnieval, že narazí na bralo Hanois. Ľudia z Tortevalu riekli: Niekoľko dní pred stroskotaním Durandy priešiel sem Clubin a išiel smerom ku Plainmontu, súsediacemu s Hanois. Niesol vraj nejaký vak. „Odišiel ta s ním, ale vrátil sa bez neho.“ Vyberači vtáčich hniezd vraveli tiež a zdalo sa, že ich príbeh súvisí so zmiznutím Clubina, s tou podmienkou, že to neboli strašidlá, ale podludníci. Napokon prehovoril aj sám strašideľný dom v Plaimonte; ľudia, ktorí chceli za každú cenu dozvedieť sa pravdu, vliezli do neho a čo našli v ňom? Clubinov vak. Tortevalský colný úrad vak zhabal a dal ho otvoriť. Boly v ňom zásoby potravných článkov, ďalekohľad, chronometer, mužský odev a bielizeň, označená Clubinovými začiatočnými literami. Všetko to v rozhovoroch ľudí v Saint-Malo a na Gurnesey spájalo sa v súvislý celok a na koniec vykľul sa z toho obraz podvodu. Bolo zistené, že Clubin pohŕdal každou radou, že spoliehal na prípadnú hmlu, podozrivá nedbalosť pri nakladaní tovaru, fľaša páleného, opilý kormidelník, ktorého musel zastúpiť kapitán, napokon čo len nešikovné otočenie kormideľnej tyče. Hrdinstvo, ostať na vraku, dokázalo sa teraz darebáctvom. Clubin sa ináč zmýlil v brale. Keď mu priznali úmyseľ podvodu, hneď bolo pochopiteľné, prečo si vybral bralo Hanois, lebo ztade dalo sa ľahko doplávať k pobrežiu a vyčkávať v strašideľnom dome príležitosť k úteku. Vak so zásobami úplne potvrďoval túto domnienku. Ale ako súviselo toto dobrodružstvo s druhým, ktoré sa týkalo pobrežného strážcu, to nik nechápal. Hádali, že tu bol nejaký vzťah, ale nič viac. Ale všetci tušili, že tento pobrežný strážca č. 619 hral úlohu v nejakom tragickom dramate. Clubin v ňom azda nehral, ale iste bol za kulisami. Ale všetko nebolo možno vysvetliť podvodom. Bol tu revolver, o upotrebení ktorého sa nič nevedelo. Tento revolver asi súvisel s inou aférou.

Vetrenie ľudu býva jemné a správne. Inštinkt verejnosti vie z kúskov a jednotlivostí znamenite sostavovať pravdu. Lenže o týchto pravdepodobným podvodom zahalených veciach panovala úplná neistota.

Všetko sa shodovalo, jedno sa pojilo k druhému, ale chybel základ.

Nik neprivedie loď do skazy len pre púhu rozkoš. Nik sa nevydá do všetkých tých nebezpečenství hmly, brál, plávania, úkrytu a úteku bez určitého záujmu. Aký záujem mohol mať Clubin?

Jeho čin bol viditeľný, ale neboly viditeľné pohnútky.

Preto sa tiež v mnohých hlavách usalašila pochybnosť. Kde niet pohnútky, zdá sa, že niet príčiny k činu.

To bola priveľká medzera.

Túto medzeru vyplnil Rantainov list.

Tento list poukazoval na Clubinovu pohnútku: ukradnúť sedemdesiat päť tisíc frankov.

Rantaine bol deus ex machina. Sostúpil s oblakov so svetlom v ruke.

Jeho dopis napokon vlial do veci svetlo.

Vysvetľoval všetko a napokon ešte označoval svedka, Ahier-Tortevina.

A rozhodujúcim bolo menovite to, že poukazoval na to, k čomu bol upotrebený revolver.

Rantaine bol iste do všetkého zasvätený, lebo jeho list priam poukazoval na všetko.

Clubinove darebáctvo nedalo sa nijako ospravedlniť. Počítal vopred so stroskotaním lode; to dokazoval vak, ktorý zaniesol do strašideľného domu. Keby sa pripustilo, že je nevinný a že bolo stroskotanie vecou nešťastnej náhody, či nemal v poslednom momente, keď sa odhodlal k žertve, ostať na vraku, odovzdať tých sedemdesiat päť tisíc frankov messa Lethierryho mužským, ktorí si zachraňovali život na člne? Tu je zrejmý dôkaz podvodu.

Ale čo sa stalo s Clubinom? Iste zahynul v úskali Douvres.

Sostavovanie týchto domnienok, ktoré, ako vidno, hodne odpovedaly skutočnosti, zamestnávalo niekoľko dní myseľ messa Lethierryho. Rantainov list mu preukázal tú službu, že ho donútil rozmýšľať. Zpočiatku bol celkom rozčúlený prekvapením, potom začal o veci usilovne premýšľať. Potom vyvinul iné, ešte obťažnejšie úsilie, zadovážiť si nejaké zvesti. Preto musel hovoriť s ľuďmi, ba aj sám ich vyhľadávať. Keď minul týždeň, stal sa zasa po istú hranicu praktickým. Jeho duchu sa prinavrátila niekdajšia pružnosť a bol temer zdravý. Jeho myseľ sa znova vyjasnila.

Ak mohol mess Lethierry prechovávať akú-takú nádej, že mu bude raz vrátené o čo prišiel, tak túto poslednú úfnosť zničil Rantainov list.

Tak sa ku skaze Durandy pridružila ešte ďalšia strata sedemdesiat päť tisíc frankov. Tento list mu ukázal až samé dno skazy.

To mu zapríčinilo nové, veľmi bolestné utrpenie, ktoré sme práve spomenuli. Zasa sa začal, čo sa už nestalo dva mesiace, zaoberať s tým, čo sa stane s jeho domom a čo by mal podniknúť. Tieto drobné, tisícimi ostnami bodajúce starosti boly horšie ako zúfalosť. Prežívať nešťastie po kuse, bojovať s hotovou vecou o každú piaď pôdy, ktorú nám odoberá, to je krušné. Nešťastie, ktoré nás odrazu prikvačí, snesieme ľahšie, ako keď na nás dopadá po kusoch. Celok povalí človeka na zem, ale jednotlivosti mučia. Pred chvíľou vás pohroma omráčila, teraz vás sužuje.

Pokorenie väčšmi bolí ako zničenie. Je to druhá záhuba a ešte horšia ako prvá. Sostupujeme tu o jeden stupeň hlbšie do ničoty. Po rubáši handra.

Niet smutnejšej myšlienky ako myslieť na svoj úpadok.

Prísť na mizinu zdá sa byť celky jednoduchou vecou. Prudká rana, hrubosť osudu a katastrofa je tu raz navždy. Nech si je. Smieríme sa s ňou. Už je po všetkom. Sme na mizine. Dobre, sme mŕtvi. Nie. Sme živí. Badáme to hneď na druhý deň. Podľa čoho? Podľa bodaní ihľou: niekto ide okolo vás a nezdraví, účty obchodníkov len sa tak sypú, tam sa jeden z vaších nepriateľov smeje. Azda sa smeje poslednej Arnalovej slovohre, ale to je jedno, táto slovohra zdá sa mu báječnou len preto, že ste na mizine. Čítate svoje poníženie aj z ľahostajných pohľadov. Ľuďom, ktorí u vás obedovali, prichodí na um, že to bolo primnoho, dávať na váš stôl tri jedlá, vaše chyby bijú každému do očú. Nevďačníci, nemajúc už čo očakávať, vystupujú, rozďavujú ústa. Každý hlupák predvídal, čo vás čaká. Zlí ľudia vás trhajú, najhorší vás ľutujú. A k tomu sa druží sto iných mrzkých malicherností. Po bolesti nasleduje hnus. Pili ste víno, teraz pijete mušt. Dve slúžky! Stačí jedna! Túto bude treba prepustiť a onej dať viacej roboty. V zahrade je primnoho kvetov; nasadia sa tam zemiaky. Rozdávali ste priateľom ovocie, teraz ho budete predávať na trhu. Na chudobu už nesmiete mysleť; či nie ste sám chudákom? Toalety, to je chúlostivá otázka. Aká to muka, odopreť žene čo len jednu stužku! Odoprete okrasu tej, ktorá je vašou ozdobou! Robiť zo seba lakomca! Azda vám povie: „Ako, odstránili ste z mojej zahrady kvety a teraz ich chcete odstrániť z môjho klobúka?“ Ach, odsúdiť ju k noseniu vyblednutých šiat! Pri rodinnom stole je ticho. Máte dojem, že vám to všetci okolo vás zazlievajú. Milované tváre sú ustarostené. Hľa, také je zchudobnenie. Človek umiera so dňa na deň znova. Padnúť to nie je nič, je to rozpálená pec. Zchudobneť, to je ohník.

Úplný pád, to je Waterloo, zchudobneť, to je Svätá Helena. V osobe Wellingtona stelesnený osud ešte v sebe tají trochu dôstojnosti; ale keď sa objaví ako Hudson Lowe, aká je to nízkosť! Osud sa stáva podliakom. Vidíme ako muž z Campo Formio musí modlikať o pár hodvábnych punčoch. Ponižujúc Napoleona, Anglia ponížila samú seba. Týmito dvoma obdobiami, Waterloo a Svätou Helenou, zredukovanými na mešťanské pomery, musí prejsť každý, kto sa octnul na mizine.

V tom čase, o ktorom sme sa zmienili a ktorý bol jedným z prvých májových večerov, Lethierry nechal Déruchettu prechádzať sa pri mesiačku po záhrade a išiel si ľahnúť, súc smutnejší ako inokedy.

V hlave mu vrtaly všetky tie trapné jednotlivosti, ktoré sa družia ku strate majetku, všetky tie treťotriedne starosti, ktoré bývajú najprv nechutné a na koniec tesklivé. Protivná hromada bied! Mess Lethierry cítil, že jeho pád je nevyhnuteľný. Čo bude z neho? Aké obete bude museť priniesť Déruchetta? Koho bude museť prepustiť? Douce či Grace? Bude prinútený predať Bravées? Či napokom nebude museť opustiť ostrov? Neznamenať nič tam, kde sme boli všetkým, to by bol veru nesnesiteľný pád?

A keď človek uváži, že je po všetkom! Rozpomínať sa na cesty, spojujúce Franciu s archipelagom, na tie utorkové odchody a piatočné návraty, na zástup ľudí na nábreží, na veľké náklady, na všetku tú príčinlivosť, na blahobyt, na tú priamu a hrdú plavbu, na ten stroj, ktorý človek opanuje vôľou, na ten všemohúci kotol, na ten dym, na tú skutočnosť! Parostroj, to je doplnený kompas; kompas ukazuje priamu dráhu, parník ju sleduje. Jeden navrhuje, druhý vykonáva. Kde je jeho Duranda, tá nádherná panovníčka Duranda, tá milenka mora, tá kráľovná, ktorá ho urobila kráľom! Vo svojej zemi bol človekom myšlienky, človekom pokroku, človekom revolúcie! A teraz sa toho má zrieknuť! Zrieknuť sa! Nejestvovať už! Byť na smiech! Byť vrecom, v ňom kedysi niečo bývalo! Byť minulosťou, keď bol človek budúcnosťou! Byť vydaný na pospas pyšnému smiechu hlupákov! Čudovať sa, ako víťazí bežný zvyk, tvrdohlavosť, vyjachané koľaje, sobectvo, nevedomosť! Videť, ako znova začína to hlúpe prechádzanie stredovekých, vlnami hoj daných kutrov! Videť, ako staré mládne! Prehrať celý svoj život! Byť svetlom a rútiť sa do tmy! Ach, aký krásny bol na vlnách ten hrdý komín, ten obdivuhodný valec, ten pilier, jeho hlavicou bol dym, ten stĺp, väčší ako vendomský, lebo na ňom stojí len jeden mužský, kdežto na onom, celý pokrok! Pod ním oceán! Bola to istota na šírom mori. A to bolo vídať na tomto ostrovčeku, v tomto malom prístave, v tomto malom Saint-Sampsone! Áno, bolo to vídať! Eh! bolo to vídať, ale už nebude nikdy!

Táto ľútosť svierala Lethierryho a sužovala ho. Možno vzlykať aj v myšlienkach. Azda nikdy nepociťoval svoju stratu tak trpko ako práve v tento večer. Po takom prudkom rozvírení mysle nasleduje isté otupenie.

Lethierry pod ťarchou zármutku zaspal.

Ležal tak asi dve hodiny so zatvorenými očami, podriemkavajúc tak trochu, prenasledovaný horúčkovými snami. Pod takouto strnulosťou tají sa temná, veľmi únavná práca modzgu. Asi o polnoci, azda krátko pred ňou alebo po nej, striasol so seba tento ťažký sen. Zobudil sa, otvoril oči a cez oblok, ktorý bol oproti jeho vysiacemu lôžku, zazrel čudnú vec.

Pred jeho oknom stála vec zvláštnej, neslýchanej podoby. Komín parolode.

Mess Lethierry ihneď sa vzpriamil. Visiace lôžko sa rozhúpalo ako v prudkej búrke. Lethierry sa díval. V okne bol fantom. V obločných tabuľkách rysoval sa mesačným svetlom ožiarený prístav a v tomto svetle, hneď pri dome vyčnievala nádherná, okrúhla a čierna silueta.

Bol to komín stroja.

Lethierry vyskočil s lôžka, bežal k oknu, otvoril ho, nahnul sa von a poznal ho.

Pred sebou mal komín Durandy.

Bol na starom mieste.

Bol pripevnený štyrmi reťazami ku okraju barky, v nej pod komínom bolo možno rozoznať teleso složitých obrysov.

Lethierry ustúpil nazad, odvrátil sa od okna a chrbtom padol na vysiace lože.

Potom sa zasa vrátil a fantom videl znova.

O chvíľočku potom bleskorýchle octnul sa s lampášom v ruke na nábreží.

Ku starému kruhu, ku ktorému priväzovali Durandu, bola pripevnená barka, majúca na zadu mohutné teleso, z ktorého vyčnieval komín zrovna pred oknami domu Bravées. Predná čiastka barky siahala cez múr domu, v jednakej výške s nábrežím.

V barke nebolo nikoho.

Táto barka mala zvláštny tvar, ktorý by bol vedel opísať celý Guernesey. Bežal k telesu, ktoré videl za stožiarom. Bol to stroj.

Bol tu celý, úplný, nedotknutý, spočívajúc pevne na svojom liatinovom podstavci; kotol mal všetky priečne steny; pumpa bola na mieste. Nechybelo nič.

Lethierry prezrel stroj.

Lampáš a mesiac mu svorne svietily.

Prezeral celý mechanizmus.

Videl obidve bedny na strane a prezrel si hriadeľ.

Vošiel do kabiny. Bola prázdna.

Vrátil sa k stroju a dotknul sa ho. Vsunul hlavu do kotla. Kľaknul, aby videl do nútra.

Do ohniska poistavil lampáš, jeho svetlo ožiarilo celý priestor stroja a temer budilo klamný dojem, sťaby bol pod strojom rozložený oheň.

Potom sa zasmial a vzchopil sa, hľadiac vyjavene na stroj a majúc ramená vystreté proti komínu, zvolal: „Pomoc!“

Prístavný zvon bol na nábreží, vo vzdialenosti niekoľkých krokov. Rozbehol sa k nemu, schvátil reťaz a začal na ňom prudko zvoniť.

II. Ešte raz prístavný zvon

Gilliatt po ničím nerušenej, ale pre náklad barky jednako len pomalšej plavbe, prišiel do Saint-Sampsona už v tmavej noci, asi okolo desiatej hodiny.

Gilliatt si túto hodinu vypočítal. Bol práve polovičný príliv, svietil mesiac a bolo dosť vody, čo umožňovalo vnísť pohodlne do prístavu.

Malý prístav sa noril v sne. Kotvilo tu niekoľko lodí s gajtovmi na rahnách, so zatiahnutými stožiarovými košmi, bez lampášov. V pozadí bolo videť niekoľko bariek, ktoré v suchom doku čakaly na opravu. Veľké kýle bez sťažnov, nad ich plankami s otvormi, vyčnievaly ohnuté špice holých rebier, podobaly sa mŕtvym chrobákom, ležiacim na chrbtoch s dohora trčiacimi nohami.

Keď prešiel úzkym vchodom do zátoky, Gilliatt si prezrel prístav a nábrežie. Nikde nebolo jediného svetla, ani v Bravées, ani inde. Nikde nebolo živej duše, až azda na jednoho mužského, ktorý práve vchádzal do fary, alebo z nej vychádzal. A nebol si ani istý, či je to naozaj človek, lebo noc zatemňuje to, čo nakreslila a v svetle mesiaca všetko je vždy neurčité. K temnote pojila sa ešte diaľka. Fara v tom čase stála na druhej strane prístavu, na mieste, kde je dnes vybudovaná otvorená lodenica.

Gilliatt pristal ticho pri Bravées a priviazal barku ku kruhu Durandy pod oknom messa Lethierryho.

Potom preskočil obrubu barky a skočil na breh.

Nechajúc barku na nábreží, odišiel domov, pustil sa jednou uličkou, potom druhou, ani nepozrel na bočnú cestu, ktorá viedla k Bu de la Rue, a po niekoľkých minutách zastal v tom zákutí pri stene, kde v júni rástla divá malva s ružovými kvety, cesmina, brečtan a žihlava. Ztadiaľ, skrytý za malinišťom a sediac na kameni, hľadieval v letných dňoch celé hodiny a dlhé mesiace ponad nízky múr, cez ktorý bolo ľahko preliezť — do zahrady pri dome Bravées a cez konáre stromov do dvoch oblokov jednej chyže domu.

Zasa tu našiel svoj kameň, íverie, ešte vždy takú nízku stenu, ešte vždy tak tmavý kut, a zaliezol sem ako zviera, skôr plúžiac sa ako kráčajúc. Keď si raz sadnul, už sa viacej nehnul. Díval sa. Videl zasa zahradu, stromoradie, húštiny, kvetinové hriadky, dom, obidve okná chyže. Mesiac mu osvetloval tento vysnený obraz. Je to hrozné, že človek musí dýchať. Robil, čo sa dalo, aby to prekazil.

Zdalo sa mu, že vidí fantom raja. Bál sa, že všetko odlietne. Bolo temer nemožné mať tie veci naozaj pred očima a ak ich aj mal, tak im iste hrozí bezprostredné zmiznutie, ako sa to s božskými vecami stáva. Stačí vánok a všetko sa rozplyne. Gilliatt sa toho bál a chvel sa. Celky blízko, práve oproti nemu, v zahrade na kraji stromoradia stála zeleno natretá drevená lavička. Pamätáme sa na ňu.

Gilliatt hľadel do obidvoch oblokov. Myslel na nieči pokojný sen v tejto chyži. Za tým múrom spala ona. Bol by si želal byť radšej niekde inde ako na tomto mieste. Ale radšej by bol umrel, ako odišiel odtiaľ. Myslel na dych, ktorý dvíha jej ňádra. Ona, ten prelud, tá v jeho mysli sa v mrakoch ustavične vznášajúca biela postava, bola tu! Myslel na tú, ktorá tu tak blízko spí, súc temer v dosahu jeho nadšenia a jednako je mu neprístupná. Myslel na ženu; je to možné, aby sa norila v sne a nebola prenasledovaná mámivými predstavami? Myslel na tú želanú, vzdialenú, nedostižiteľnú bytnosť, zatváral oči a kládol si čelo do ruky; myslel na tajomstvo sna ideálnej bytnosti, na sny, ktoré môže vytvoriť zasa len sen. Ďalej sa neodvážil mysleť a jednako len myslel; odvážil sa snívať o vecach, ktoré sú hriechom proti úcte. Plnosť krásnych ženských tvarov, pokiaľ ich môže mať anjel, ho vzrušovala, nočná hodina posmelovala jeho chabé oči ku kradmým pohľadom. Pohoršoval sa nad sebou, že zašiel tak ďaleko, bál sa, že sa v myšlienkach dopustil svätokrádeže. A jednako, proti svojej vôli, nútený a pudený k tomu, chvejúc sa na celom tele, hľadel do neviditeľna. Zmrazilo ho a cítil takrečeno bolesť, keď si predstavil na stolci spodnú sukničku, závoj, odopätý, na koberci pohodený pás, šatku na hrdlo. V duchu videl šnúrovačku, jej tkaničky, povaľujúce sa na zemi, videl punčochy, podväzky. Jeho duša vznášala sa v hviezdach.

Hviezdy, stvorené sú práve tak pre srdce chudáka, akým bol Gilliatt, ako pre srdce nejakého milionára. Pri rozplamenenej náruživosti každý človek podlieha zaslepeniu a to tým skôr, ak je drsnej a primitívnej povahy. Potom k snu pridruží sa aj divokosť.

Prekypujúce vytrženie nepozná hraníc, ako všetko, čo ide cez mieru. Videť tieto okná, bolo pre Gilliatta temer priveľa.

Odrazu ju videl samu.

Z konárov, cez jaro už hodne zhustnutého krovia, s nevýslovne zduchovnelými pohyby nejakého nebeského zjavu, vynorila sa akási postava, šaty, božská, v mesačnom svetle temer priezračná tvár.

Gilliatt cítil ako ho opúšťajú sily; bola to Déruchetta.

Déruchetta sa blížila. Zastala. Urobila niekoľko krokov a znova zastala, potom si sadla na drevenú lavičku. Mesiac svietil medzi stromami, medzi bledými hviezdami blúdilo niekoľko obláčkov, more vravelo tlmene s tieňmi, mesto spalo, na obzore vystupovala hmla. Všade panovala hlboká melancholia. Déruchetta sklonila hlavu so zadumaným pohľadom, ktorý vie pozorne hľadeť do prázdnoty. Sedela profilom obrátená ku Gilliattovi, bola temer prostovlasá, lebo čepček sa jej rozviazal a na jej útlej šiji odhalil kadere. Mechanicky otáčala stužku tohoto čepčeka okolo prstov a v pološere jej ruky zdaly sa byť modelovanými, ako ich majú sochy, jej šaty maly ten odtienok, ktorý sa v noci zdá byť bielym, stromy šumely, akoby boly začarované kúzlom jej osobnosti. Zpod šiat jej vykúkal konček nôžky. Jej sklopené mihalnice chvely sa neurčite, prezrádzajúc zadržiavanú slzu, alebo zapúdzanú myšlienku. Jej rozkošné ramená visely bezvládne, nevediac o čo sa majú opreť. V držaní jej tela bolo niečo povznášajúce. Bola to skôr žiara ako svetlo, skôr pôvab ako božská krása. V dolných riasach jej sukne tkvel nesmierny pôvab, jej rozkošná dievčenská tvár bola zadumaná. Bola hrozne blízko. Gilliatt počul jej dych.

V hĺbke zahrady spieval slávik. Medzi konármi stromov van vetra narušil mier noci. Krásna a svätá Déruchetta v tomto šere zdala sa byť bytnosťou skrsnutou zo svetla a vône. To nesmierne a roztratené kúzlo, ktoré ju objímalo, sústreďovalo sa v nej tajomne a zasa z nej vyžiarovalo. Zdalo sa, že je kvetinovou dušou všetkého toho tieňu.

Všetok ten tieň, ktorý zahaloval Déruchettu, doliehal na Gilliatta. Bol zmätený. Čo cítil, to nemožno vysloviť; hnutie duše je vždy iné a slovo vraví ustavične to isté, preto nemožno hnutie duše vyjadriť slovom. Videl Déruchettu, videl jej bytnosť, videl jej čepček, videl jej stužku, ktorú si otáčala okolo prsta; či si niečo také možno predstaviť? Byť v jej blízkosti, či je to možné? Počuť jej dýchanie! Ona tedy dýcha! Ale potom aj hviezdy dýchajú! Gilliatt sa triasol. Bol najbiednejším a najopojenejším človekom. Nevedel, čo má robiť. Šialená rozkoš, videť ju, ho zdeptala. Ako je to možné, že ona je tam a on tu! Jeho zaslepené a utkvelé myšlienky visely na tejto bytnosti ako na karbunkule. Hľadel na tú šiju a na tie vlasy. Ale neopovážil sa na to myslieť, že všetko je teraz jeho, že čoskoro, azda už zajtra, bude mať právo sňať ten čepček, rozviazať tú stužku. Natoľko snívať, že takú nesmiernu odvahu mať nebol by sa osmelil ani na moment. Dotýkať sa v myšlienkach je toľko, ako dotýkať sa rukou. Láska bola Gilliattovi to, čo je medveďovi med, najvzácnejším a najnežnejším snom. Jeho mysel bola celky zvírená. Nevedel, čo je mu. — Slávik spieval, Gilliatt cítil, že vypúšťa ducha.

Vstať, preliezť cez stenu, pristúpiť a povedať: to som ja, prihovoriť sa Déruchette, to mu neprišlo na um. A keby aj bol mal túto myšlienku, bol by ušiel. Ak niečo klíčilo v jeho mysli, tak to bolo to, že Déruchetta je tu, že nič iné nie je treba a že je to začiatok večnosti.

Neočakávaný zvuk krokov vyrušil obidvoch, ju zo snívania, jeho z vytrženia.

Ktosi kráčal zahradou. Pre stromy nebolo videť, kto to je. Boly to kroky nejakého mužského.

Déruchetta pozdvihla zrak.

Kroky sa blížily, potom utíchly. Kráčajúca osoba sa práve zastavila. Bola asi celky blízko. Cesta, pri ktorej stála lavička, bola zakrytá krovím. Tu medzi dvoma kroviami, na niekoľko krokov od lavičky, tá osoba zastala.

Husté konáre boly náhodou tak rozrastené, že ju Déruchetta videla, kdežto Gilliatt ju nevidel.

Mesiac medzi krovím a lavičkou vrhal nejaký tieň.

Gilliatt tento tieň videl.

Hľadel na Déruchettu.

Bola celky bledá. Z jej trošku otvorených úst vydral sa výkrik prekvapenia. Trocha sa zodvihla z lavičky, ale si na ňu ihneď sadla; v jej pohybe javilo sa chcenie utiecť, ale aj fascinovanie. Jej počudovanie podobalo sa skôr bojazlivému uveličeniu. Na perach jasal jej temer úsmev a v očiach ligotaly sa jej slzy. Niečou prítomnosťou bola akoby premenená. Nezdalo sa, že by bytnosť, ktorú videla, bola z tohoto sveta. V jej pohľade odrážal sa anjelský zjav.

Bytnosť, ktorá sa zdala Gilliattovi len ako tieň, prehovorila. Z krovia sa ozval nežnejší hlas ako je hlas ženský, ale jednako len bol to hlas mužského. Gilliatt počul tieto slová:

„Slečna, vidím vás každú nedeľu a každý štvrtok. Dozvedel som sa, že predtým ste tak často nechodili do kostola. Počul som túto poznámku, odpustite. Nikdy som sa vám neprihovoril, nesmel som; dnes sa vám prihováram, lebo je to mojou povinnosťou. Musím sa najprv obrátiť na vás. Cashmere zajtra odchádza a preto k vám idem. Každý večer sa prechádzate v zahrade. Bolo by to mrzké starať sa o vaše zvyky, keby som nemal istý úmysel. Slečna, vy ste chudobná, ja som od dnešného rána bohatý. Chceli by ste, aby som sa stal vaším mužom?“

Déruchetta spjala, sťaby prosebne, obidve ruky a pozrela na hovoriaceho nemá, trasúc sa na celom tele.

Hlas pokračoval:

„Milujem vás. Boh nestvoril ľudské srdce k mlčaniu. Keďže Boh prisľúbil večnosť, chce, aby človek žil v páre. Pre mňa na zemi jestvuje len jedna žena, to ste vy. Myslím na vás ako na modlitbu. Dôverujem Bohu, moja nádeja je vo vás. Ste mi životom a už mojím nebom.“

„Pane,“ riekla Déruchetta, „v dome niet nikoho, kto by vám odpovedal.“

Hlas sa ozval zasa:

„Sníval som tento sladký sen. Boh nezakazuje sny. Zdá sa mi, že vás obklopuje svätožiara. Milujem vás náruživo, slečna. Ste svätá nevinnosť. Viem, teraz je čas na spanie, ale nemal som možnosť vybrať si druhú chvíľu. Pamätáte sa na to biblické miesto, ktoré nám voňahdy prečítali? Prvá kniha Mojžišova, dvaciata štvrtá kapitola. Od toho času som naň ustavične myslel. Znova a znova som ho čítal. Ctihodný Hérode mi povedal: „Potrebujete bohatú ženu.“ Odpovedal som. „Nie, potrebujem ženu chudobnú.“ Slečna, hovorím s vami, ale sa k vám nepribližujem a odídem, ak si nebudete želať, aby sa môj tieň dotknul vašich nôh. Ste paňou svojej vôle, prídete ku mne, ak budete chceť. Milujem vás a čakám. Ste Pánovou milosťou, ktorá na seba vzala ľudskú podobu.“

„Pane,“ zajakala sa Déruchetta, „nevedela som, že ste ma v nedeľu a vo štvrtok pozorovali.“

Hlas pokračoval:

„Proti anjelským vecam človek nemá moci. Plnosť zákona je láska. Sobáš, to je Kanaán. Ste zasľúbená krása. Ó, zdravá buď, ty milosti plná!“

Déruchetta odpovedala:

„Myslela som si, že nič horšie nerobím ako iní ľudia, ktorí prísne plnia svoje povinnosti.“

Hlas pokračoval:

„Boh vštepil svoju vôľu kvetom, zore, vesne, a chce, aby sme milovali. Utešená ste v tejto nočnej temnote. Túto zahradu ste vy obrábali a v jej vôňach tkvie niečo z vášho ducha. Slečna, ak sa dve duše stretnú, to nezavisí od nás. To nie je naša vina. Boli ste prítomná, nič viacej; bol som tam aj ja a to je všetko. Neurobil som nič, len som cítil, že vás milujem. Niekedy som k vám zvednul zrak. Nebolo to v poriadku, ale čo sa dá robiť? A tým, že som na vás hľadel, prišlo to všetko. Tomu sa nemožno ubrániť. Jestvuje tajomná vôľa, ktorá nás riadi. Najprednejším chrámom je srdce. Mať vašu dušu v svojom dome, to je ten zemský raj, za ktorým túžim.

Súhlasíte s tým? Kým som bol chudobný, nehovoril som nie. Viem, koľko máte rokov. Máte dvadcaťjeden rokov, ja mám dvadcaťšesť. Zajtra odchodím, ak ma odmietnete, už sa nevrátim. Zasnúbte sa so mnou, chcete? Moje oči proti mojej vôli už neraz daly vaším túto otázku. Milujem vás, odpovedajte mi. Budem vraveť s vaším strýcom, keď ma bude môcť prijať, ale najprv obraciam sa k vám. Od Rebeky si treba vyžiadať Rebeku. Iba, že by ste ma nemilovali.“

Déruchetta sklonila hlavu a zahundrala:

„Oh, zbožňujem ho!“

Povedala to tak ticho, že to začul len Gilliatt.

Ostala tak sedeť so sklonenou hlavou, akoby chcela zastreť nielen tvár, ale aj myšlienky.

Zavládlo ticho. Listie na stromoch sa ani len nepohlo. Bola to tá vážna a pokojná chvíľa, keď nielen bytnosti, ale aj veci zaspia a keď sa zdá, že noc načúva tlkotu srdca prírody. Do tohoto rozjímania zamiešal sa ako harmónia, ktorá mala urobiť ticho úplným, vznešený šumot mora.

Hlas pokračoval:

„Slečna!“

Déruchetta sa zachvela.

Hlas sa ozval znova:

„Ach, čakám!“

„Načo čakáte!“

„Na vašu odpoveď.“

„Počul ju sám Boh,“ riekla Déruchetta.

Tu sa stal hlas temer zvučným a zároveň nežnejším ako predtým. Z húštiny, ako z horiaceho kra zavznely tieto slová:

„Si moja snúbenica. Vstaň a poď. Nech tmavá hviezdna obloha stane sa svedkom spojenia našich duší a nech náš prvý bozk splynie s oblohou!“

Déruchetta vstala a chvíľu ostala nepohnute stáť, noriac svoj zrak iste do druhého zraku. Potom sa pohla pomalým krokom, majúc vzpriamenú hlavu, sklesnuté ramená a roztiahnuté prsty, ako človek, ktorý ide po neistej pôde, namierila k húštine a zmizla v nej.

Za chvíľu zjavily sa na piesku miesto jednoho dva tiene, splývaly vedno a Gilliatt videl pri svojích nohách, ako sa tie tiene objímajú.

Čas plyne ako piesok v presýpacích hodinách a my si jeho beh ani neuvedomujeme, zvlášť nie v chvíľach najväčšieho vzrušenia. Na jednej strane tento pár, ktorý nemal tušenia o tomto svedkovi, ktorý nevidel tento pár, ale vedel, že je tu: ako dlho ostali v tomto tajomnom napnutí? To by bolo nemožné povedať. Odrazu zavznel v diaľke akýsi hluk, nejaký hlas kričal: „Pomoc!“ a rozzvučal sa prístavný zvon.

Opojené nebeské šťastie tento hluk pravdepodobne nepočulo.

Zvon znel neprestajne. Keby bol niekto hľadal Gilliatta v tomto zákutí pri múre, už by ho tam nebol našiel.