ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Krajnosti a protivy

Niet horšej veci ako pozdné búrky v čase rovnodennosti.

Najstrašnejší zjav na mori je príchod vetrov z šíreho mora.

V každej ročnej dobe, ale zvlášť keď je plnmesiac, v chvíli, keď by sme to najmenej čakali, zavládne na mori odrazu čudné ticho. Ten jeho divný stály pohyb sa utíší, sťaby driemalo; sťaby si zmalátnelé chcelo odpočinúť, akoby bolo ustaté. Všetky námornícke vlajky, od zástavky rybárskej lode až po vlajku vojenskej lode, visia pozdĺž stožiarov. Vlajky admirálske, kráľovské, cisárske odpočívajú.

Ale odrazu začnú sa pohybovať.

To je chvíľa, keď možno, ak je oblačno, pozorovať tvorenie oblakov, ktoré menujú riasami, ak zapadá slnce, obzerať zore, v noci a pri svite mesiaca študovať kruhy okolo neho.

V tejto chvíli kapitán, alebo veliteľ eskadry, ktorý má na šťastie jedno zo skiel neznámeho vynálezca, ktoré oznamujú búrku, pozoruje toto sklo mikroskopom a robí prípravy proti južnému vetru, ak má smesa pod sklom farbu rozpusteného cukru a proti severnému vetru, ak sa smesa rozpadáva na krištále, podobné kapradi, alebo smrekovému ihličiu. A v takej chvíli, keď sa bol posadil s tajomnými slnečnými hodinami, vyrytými Rimanmi alebo snáď démonmi do zvláštneho kameňa, ktorému v Bretani hovoria menhir a v Irsku crnach, chudobný irský alebo bretóňsky rybár ťahá so svojou barkou s šíreho mora k pevnine.

Ale nebo i oceán zachovávajú aj naďalej svoj velebný pokoj. Ráno vstáva v skvúcej žiare a zora sa usmieva, čo kedysi starých básníkov a veštcov, desiacich sa myšlienky, že by slnce mohlo klamať, plnievalo zbožnou hrúzou. Solem quis decere falsum audeat?

Chmúrna vízia skrytej možnosti je pred ľudským zrakom zakrytá osudnou nepriehľadnosťou toľkých prírodných zjavov. Najhroznejšie a najúskočnejšie je, keď si priepasť kladie masku.

Hovorí sa: tichá voda brehy myje; malo by sa hovoriť: tiché vody sú najbúrlivejšie.

Tak to trvá niekoľko hodín, niekedy niekoľko dní. Vodcovia lodí mieria ďalekohľadmi sem a ta. Tvár starých námorníkov je prísna, čo je výsledkom utajeného hnevu nad tým čo čakajú.

Odrazu počuť tlmený hukot. Je to nejaký tajomný rozhovor v povetrí.

Nevideť nič.

Hladina mora je aj naďalej pokojná.

Ale hukot sa vzmáha, mohutnie, dvíha sa. Rozhovor je hlučnejší.

Ktosi je za obzorom.

Ktosi sa vyhráža, vietor.

Vietor, to je ten národ Titanov, ktorý menujeme Víchrami.

Nesmierna luza tmy.

India ich menuje Marutmi, Iudea Cherubmi, Grécko Aquilonmi. Sú to neviditeľní dravci nekonečnosti. Ti Boreovia sa teraz sem rútia.

II. Víchre na šírom mori

Zkade prichádzajú? Z nezmernej diaľky. K rozšíreniu perutí potrebujú šírky priepastí. Pred ich nesmiernymi krýdlami musia ustúpiť nekončné diaľky. Páčia sa im rozsiahle belasé plochy Atlantického a Tichého oceána. Zatemňujú ich. Lietajú tu v kŕdloch. Komandant Page zbadal raz na šírom mori sedem krútňav naraz. Vyskytujú sa tu v celej svojej divokosti. Zaoberajú sa zkazonošnými plánmi. Ich robotou je večne sa vyskytujúce zdýmanie vĺn. Nevieme, čo môžu, nepoznáme, čo chcú. Sú sfingou priepaste a Gama je ich Oedipom. Na tejto tmavej, ustavične sa zmietajúcej morskej pláni zjavujú sa s obličajom mrakov. Na matnom obzore morskom, keď niekto zbadá ich zamračené rysy, cíti, že má pred sebou neodolateľnú silu. Ako by ich popudzoval ľudský duch a ony sa stavaly proti nemu. Duch ja nepremožiteľný, ale živel je nedobytný. Čo možno urobiť proti všadeprítomnosti, ktorú nemožno premôcť? Dych sa stane kyjakom, ale potom sa zasa premení na púhy vánok. Vetry bojujú drvením, bránia sa zmiznutím. Kto sa s nimi stretne, je stratený. Útočia rozlične a plné sú zpiatočných nárazov, zmätú vás. Miznú práve tak rýchlo ako útočia. Sú húževnaté a vedia sa vymknúť. Ako ich prelstiť? Predok lode Argo, vyrezávaný z dreva dodonského duba, ktorý bol zároveň aj vodcom lode, hovoril k ním. Ale zle-nedobre doriadily aj tento božský predok lode. Krištof Kolumbus, vidiac, ako sa rútia na loď la Pinta, vyšiel na veliteľský mostík a prihovoril sa im prvými veršami evanjelia svätého Jána. Surconf ich urážal. „Tu je tá čeliadka!“ volal. Napier do ních strielal z diel. Diktujú chaosu.

Panujú nad týmto chaosom. Ako? S nesmiernou nesmieriteľnosťou. Veterná jama je niečím príšernejším ako jama lvia. Koľko mrtvol v nej pochovali! Vetry nesmierne preháňajú tmavé a horké množstvo vôd. Počujeme ich ustavične, len ony nepočujú nič a čo páchajú, podobá sa zločinom. Nevedno, na koho sa vrhne ta biela sberba. S akou bezbožnou svereposťou sa chovajú pri stroskotaní, rúhajúc sa prozreteľnosti! Zavše sa zdá, akoby pľuvali na Boha. Sú tyranmi neznámych svetov. Luoghi spaventosi, šepotali benátski námorníci.

Trasúce sa priestranstvá trpia ich násilnosti. Čo sa robí v týchto ohromných pustých oblasťách, to nemožno opísať. Cez tmu akoby prenikal konský dupot. V povetrí to šumí ako v lese. Nevidíme nič a jednako počujeme celé zástupy jazdcov. Je poludnie, ale odrazu sa zatmí; valí sa tornádo; je polnoc, ale nenazdajky sa rozodní; to svieti severná žiara. Krútňavy valia sa s rozličných strán, tancujúc hnusný tanec a more sa chveje, sťaby do neho mlátili cepami. Priťažký mrak sa v prostriedku pretrhne a padá po kusoch do mora. Druhé, purpurovo červené mraky blýskajú a hrmia a potom sa zasa halia do príšernej tmy. Mrak, ktorý už nemá blesku, očernie, je to vyhasnutý uhol. V hmlách pretrhávajú sa vrecia s dažďom. Tam vyhňa, z ktorej sa leje; tu vlna, ktorá žiari. V lejaku svieti biele more do ohromných diaľav; vidno, ako v hustých znetvorených mrakoch blúdia divné postavy: Mraky prerážajú potvorské výrastky. Pary krúžia, vlny sa točia v kole; opilé najády sa prevaľujú; nesmierne a povoľné more vlní sa do nekonečna, ale zato nehýbe sa z miesta. Všetko je preblednuté a z tejto bledosti derú sa zúfalé výkriky.

V hĺbkach neprístupnej tmy chvejú sa obrazy ohromných tieňov. Zavše je to naozajstné besnenie. Hukot sa premieňa na vírenie a morské vlny vysoko sa zdýmajú. Na horizonte, kde sa jedna cez druhú prevaľujú vlny a ustavične zmietajú, neprestáva tlmený hukot; do toho sa miešajú podivné praskoty, akoby dýchaly hydry. Raz vejú studené, hneď zasa teplé vetry. More sa chveje od hrúzy a je na všetko pripravené. Nepokoj. Úzkosť. Hlboká úzkosť vôd. Odrazu sa privalí orkán a ako zver pije z mora; neslýchané strebanie; voda sa hrne do neviditeľnej tlamy, tvorí sa trúba, opuchlina sa nadúva; to je vodná krútňava, Prester starých, hore stalaktit, dolu stalagmit, dvojitý do vnútra sa otáčajúci kužel, pri čom sú jeho končiare v rovnováhe, bozk dvoch vrchov, dvíhajúci sa vrch pien, klesajúci vrch mrakov; hrozná súlož vlny a tieňu. Vodná krútňava je ako biblický stĺp, vo dne tmavá a v noci jasná. Pred krútňavou zmĺkne hrom. Akoby mal strach. Divoké vírenie pustín má stupnicu; strašné crescendo: vánok, vietor, víchor, burácajúca víchrica, búrka, orkán a krútňava; sedmoro strún na lýre vetrov, sedmoro nôt priepaste. Nebo je rozsiahle a more okrúhle: ale stačí jediné vanutie a už tu niet ničoho, všetko je jediné vzteklé vírenie.

Také sú tieto drsné miesta.

Vetry bežia, letia, klesajú, tíchnu, znova sa dvíhajú, vznášajú sa, hvízdajú, revú, chechtajú sa, sú vzteklé, bujné, bezuzdné, pohodlne sa rozťahujúce na rozzúrených vlnách. V ich vytí je súlad. Celé nebo sa nimi zvučne ozýva. Fúkajú do mraku ako do medeného nástroja, vytrubujú v priestore, a spievajú v nekonečnosti, všetkými vedno splynuvšími hlasmi vojenských trúb; surmít, poľovníckych rohov, trúbok a kornetov, akúsi prometheovskú fanfáru. Kto ich počúva, počuje Pána. Pri tom najhoršia je tá ich hra. Na týchto pustých miestach robia štvavé útoky na lode. Bez oddychu, vo dne v noci, v každej dobe roka, v trópoch ako pri póle, dujúc do zvučnej trúby, sieťou mračien a vĺn príšerne naháňujú lode. Sú pánmi celých smečiek. Zabávajú sa. Svojich psov, vlny, nechávajú brechať na skaly. Sháňajú dovedna mraky a potom ich zasa rozdúrajú. Sťaby milionom rúk gniavia nesmierne množstvo povoľných vĺn.

Voda je povoľná preto, lebo ju možno stlačiť. Vie sa vymknúť. Obťažená na jednej strane, uniká na druhej. Tak vzniká vlna. Vlna je jej svobodou.

III. O hluku, ktorý počul Gilliatt

Veľký vietor vrhá sa na zem v čase rovnodennosti. Vtedy sa rovnováha kolíše medzi tropom a pólom a ohromný atmosferický príboj valí sa prílivom na jednu a odlivom na druhú pologuľu. Niektoré konštelácie predpovedajú tieto zjavy, ako na príklad Váhy a Vodník.

Je to doba búrok.

More na ne čaká mlčky.

Nebo zavše robí nahnevanú tvár. Je bledé a zastrené tmavým kobercom. Námorníci s úzkosťou pozorujú zachmúrenú tvár oblohy. Usmievavé nebo v čase rovnodennosti, to je búrka s baršúnovými dlapkami. Pod takým nebom plnila sa Veža plačúcich v Amsterdame žemami, ktoré skúmavo hľadely na obzor.

Keď sa zimná alebo jesenná búrka oneskorí, je to preto, že si shromažďuje čím viacej síl. Shromažďuje ich, aby potom čím vzteklejšie zúrila. Nedajte sa mýliť jej pozdením. „More je dobrý platec“, vravel Ango.

Ak je mu pridlho čakať, more prezrádza svoju netrpelivosť tým väčším pokojom. Lenže magnetické napätie javí sa v tom, čo by sme mohli pomenovať zapálením vody. Z vĺn vystupuje žiara. Povetrie je nabité elektrinou, voda svetielkuje. Námorníci cítia zmalátnelosť. Táto chvíľa je zvlášť nebezpečná pre pancierové lode; ich železný trup môže ľahko zaviniť odchylku kompasu a byť príčinou ich skazy. Tak zahynul transatlantický parník Jowa.

More ľuďom, ktorý ho poznajú, skytá v takých chvíľach zvláštny pohľad; zdá sa, akoby túžilo po krútňave a zároveň sa jej bálo. Prírodou veľmi chcené iné spojenia uskutočňujú sa tiež týmto spôsobom. Tak rujúca lvica uteklá pred lvom. Aj more je rozohnené. Preto sa chveje.

Bude slávená ohromná svadba.

Táto svadba sa slávi, tak ako to robili niekdajší cisári, ničením. Je to skazou korenená slávnosť.

Zatým z šíreho mora, z nedostupných šírok, zo sinavého horizontu vodných pustin, z hĺbky bezhraničnej svobody tiahnú vetry.

Dajte pozor, nastáva rovnodennosť.

Búrka prichodí ako sprisahanie. Staré bájeslovie videlo v rozklade prírodných síl spojenectvo nezmámych osobností. Eolus sa dorozumieva s Boreasom. Rozdelujú si úlohy. Treba je poduriť vlny, mraky, magnetické fluida; i noc je dobrý pomocník a treba jej dať nejaké zamestnanie. Treba je dávať kompasom zlý smer, zhášať svetlá, zakrývať majáky, zastierať hviezdy. Musí pomáhať aj more. Každú búrku predchádza šepot. Šepkanie za obzorom oznamuje príchod orkánu.

To je to, čo vo tme počujeme z diaľky nad desným tichom čakajúceho mora.

Toto hroziace šepkanie počul Gilliatt. Svetielkovanie bolo prvou výstrahou; tento šepot druhou. Ak jestvuje nejaký démon Legion, tak je to iste vietor.

Vietor je složitý, ale povetrie je jedno.

Z toho nasleduje, že každá búrka je složitá. Podmieňuje to jednota povetria.

V búrke je obsažená celá priepasť. Vo víchre celý oceán. Všetky jeho sily vstupujú tu do radu a zúčastňujú sa na búrke. Vlna je tlamou zdola; vánok je tlamou shora. Bojovať s búrkou je toľko ako mať proti sebe celé more a celé nebo.

Messier, námorník a dôvtipný hvezdár z kláštornej cely v Cluny vravel: „Vietor prichádza z všadiaľ a je všade.“ Neveril vôbec, že by boly vetry viazané, alebo i v uzavretých moriach. Pre neho nejestvovaly stredozemné vetry. Hovorieval, že ich pozná, ako vedľa neho vejú. Tvrdil, že v ten a v ten deň, v tú a v tú hodinu vial nad obzorom Paríža föhn z jazera Bodamského, antický Lukréciov Favonius; v ten a v ten deň bóra z Jaderského mora; v druhý deň ten vírivý Notus, o ktorom sa hovorí, že je zatvorený v nútry Kyklád. Ustáloval ich prúdy. Nemyslel, že by južný vietor, vejúci medzi Maltou a Tunisom, a južný vietor, vejúci medzi Korsikou a Baleármi, nemohly si vyhnúť. Nechcel pripustiť, že by boly vetry zatvorené v klietke ako medvedi. Hovorieval: „Každý dážď prichádza z trópov a každý blesk prichádza od pólu.“ Vietor sa naozaj sýti elektrinou na prieseku kolúr, ktoré označujú konce osy a vodou na rovníku; a prináša nám z rovníka vlahu a od pólu fluidum.

Všadeprítomnosť, to je vietor.

To ešte neznamená, že nejestvujú veterné pásma. Niet veci, ktorá by bola tak iste dokázaná, ako tieto určité a stále povetrné prúdy a raz vzduchoplavba, používajúca vzducholode, ktoré z preháňanej lásky ku všetkému gréckemu menujeme aeroscaphes, bude upotrebovať ich hlavné čiary. Že v povetrí vetry tvoria kanále je nepopierateľné; sú veterné veletoky, rieky a potoky; avšak ich rozvetvenie je opačné ako pri vode. Tu potoky vytekajú z riek a rieky z veletokov, namiesto, aby sa do ních vlievaly. Tedy miesto sústredenia rozptýlenosť.

Z tejto rozptýlenosti vyplýva spoločná práca vetrov a jednotnosť atmosféry. S miesta pohnutá molekula, pohne inú. K týmto základným príčinám ich splývania pridružuje sa ešte povrch zemegule, ktorá pretína atmosféru svojimi vrchmi, tvoriacimi vo veterných prúdoch uzle a zatáčky a zapríčiňujúcimi na všetkých stranách protiprúdy. Bezhraničná irradiácia.

Fenoménom vetra je vlnenie dvoch oceánov; oceán povetria, ležiaci na oceáne vody, opiera sa o tento, večne tečúci a chveje sa nad ním.

Nedeliteľné nemožno už rozlúčiť. Medzi dvoma vlnami niet priečnej steny. Ostrovy v kanále la Manche pociťujú nárazy od mysu Dobrej nádeje. Celá morská plavba vzdoruje jednej jedinej oblude. Celé more je jedna jediná hydra. Vlny pokrývajú more sťaby rybacou kožou. Oceán, to je Ceto.

Na túto jednotu sa rúti nesčíselné množstvo.

IV. Turba, turma

Na kompase je tricaťdva vetrov, čo znamená tricaťdva smerov, ale tieto smery nemožno ešte ďalej do nekonečna rozdelovať. Ak roztriedíme vietor podľa smerov, je nevypočítateľný; ak ho roztriedime podľa druhov, je nekonečný.

Tohoto výpočtu naľakal by sa aj Homér.

Polárny prúd naráža na prúd rovníkový. Tu sa stretá studené a teplé, náraz otrasie rovnováhou, z čoho vzniká veterná vlna, zduje sa a v divých prúdoch rozptýlí a rozbehne sa všetkými smermi. Rozptýlením vetrov vzniká na štyroch stranách sveta zvlnenie vzduchu.

Sú to všetky druhy vetrov: vietor Golfského prúdu, ktorý zapríčiňuje takú záplavu hmly. Nový Foundland, vietor z Peru, tie miesta s nemým nebom, kde ešte nik nepočul hrmeť, vietor z Nového Škótska, v ktorom lieta veľký Auk, Alcaimpenis, s ryhovaným zobákom, železné krútňavy z Čínskych morí, vietor mozambický, ktorý lomozí v dzunkách, elektrický vietor japonský, príchod ktorého oznamujú gongom, medzi horou Tabulovou a Diablovou dlejúci a ztadiaľ sa besne odpútavajúci vietor africký, vietor rovníkový, ktorý sa žene nad vetrami passátovými a tvorí parabolu, jej vrchol je vždy na západe, plútonský vietor, ktorý sa valí z kráterov sopiek a tvorí hrozný dych plameňov, divný vietor zo sopky Awu, ktorý vždy zapríčiňuje mrak olivovej farby, ťahajúci na sever, monsum na Jáve, proti ktorému stavajú kasematy, ktorým hovoria domy proti orkánu, rozvetvený vietor, ktorý Angličani menujú bush, ker, oblúkovite sa ženúce vetry v úžine malackej, ktoré pozoroval Horsburgh, silný vietor juhozápadný, v Chili Pompero a Buenos Aires, nazývaný Rebojo, ktorý nesie kondora na šíre more a zachraňuje ho pred jamou, v ktorej pod čerstvo stiahnutou volskou kožou, čihá na neho divoch, ležiaci na chrbte a napína nohami veľký luk, vietor chemický, ktorý dľa Lemeryho v mrakoch tvorí hromové kamene, hanmatan Kafrov, polárna meteľ, ktorá sa priaha do ľadových krýh a vleče večné ľadovce, vietor zo zálivu bengálskeho, ktorý sa žene až do Nižného Novgorodu a rve tuná trojuholník drevených búd, v nich je aziatská tržnica, vietor kordilierský, búriaci veľké vlny a veľké lesy, vietor austrálskych súostroví, kde hľadači medu vyberajú divé úly, ukryté pod hustými haluzami ohromného eukalyptu, sirocco, mistral, hurikán, vetry vysúšajúce, vetry zaplavujúce, vetry horúce, ktoré z rovín brazílskych vrhajú prach do ulíc janovských, tie, ktoré sa riadia denným obehom zeme, tie, ktoré sa ženú opačným smerom a prinutily Herrera k slovám: Malo viento torma contra el sol, tie, ktoré prichádzajú i v pároch, aby všetko spoločne rušily a z ních jeden ničí to, čo druhý urobí, aj staré vetry, ktoré prepadly Krištofa Kolumba na veraguaskom pobreží a tie, ktoré cez štyricať dní, od 21. októbra do 28. novembra 1520 ohrožovaly Magellana, ktorý sa vybral do Tichého oceánu a tie, ktoré zlámaly sťažne Armády a zle — nedobre vialy na Filipa II. Ešte iné a kde najsť koniec? Vetry, prinášajúce ropuchy a kobylky a ženúce čriedy zvierat cez oceán; tie, ktoré zavinily to, čomu sa vraví „preskok vetra“, a ich úlohou je dohoniť stroskotancov, tie, ktoré jediným vanutím prehadzajú náklad lode a nútia ju pokračovať v ceste nachýlenú na jednu stranu; vetry, ktoré na oblohe tvoria chumáče a chmáry; ťažké vetry, slepé, dažďom nasýtené, vetry prinášajúce ľadovec, vetry horúčkové, ktoré príjduc do Kalábrie do varu privádzajú salsy a solfatary, tie, ktoré vyludzujú iskry zo srsti afrických pardalov, ponevierajúcich sa v húštinách mysu Fer, tie, ktoré príjduc zo svojho mraku, vrhajú hrozný vidlicovitý blesk, podobný jazyku plocholebca; tie, ktoré prinášajú čierny sneh. Taká je ich armáda.

V chvíli, keď Gilliatt staval svoj vlnolom, bralo Douvres počulo ich vzdialený cval.

Vietor, ako sme už povedali, je to isté, ako všetky ostatné vetry.

Celá tá horda sa hnala.

Na jednej strane Legion.

Na druhej Gilliatt.

V. Gilliatt pred voľbou

Tajomné sily vybraly si príhodnú chvíľu.

Náhoda, ak jestvuje, je obratná.

Dokiaľ bola pansa ukrytá v zátoke Človeka a dokiaľ väzel stroj vo vraku, bol Gilliatt nepremožiteľný. Pansa bola v bezpečnosti, stroj v úkryte; Douvres držaly stroj, odsúdily ho k pomalej zkaze, ale chránily ho pred náhlym prekvapením. Pre každý prípad Gilliatt mal ešte jednu pomoc. Ak by bol stroj zničený, nebude zničený Gilliatt. Pre svoju záchranu mal ešte pansu.

Ale čakať, kým bude pansa vyslobodená s miesta, kde kotví a kde sa jej nič nemôže stať, nechať ju vyplávať do užiny medzi Douvres, čakať trpelivo, kým sa aj ona stane korisťou brala, umožniť Gilliattovi dielo záchrany, spustenie a naloženie stroja, nehatiť ho v tejto obdivuhodnej práci, ktorá preniesla všetko do barky, súhlasiť s úspechom tohoto podniku, v tom bola pasca. Z toho hľadela v príšerných obrysoch tmavá lesť priepaste.

V tejto chvíli boli stroj, pansa i Gilliatt vovedne v užine medzi skalami. Tvorili jediný celok. Aby sa pansa roztrieskala na brale, aby sa stroj ponoril na dno mora a Gilliatt sa utopil, to bolo teraz vecou jednej chvíľky: všetko mohlo byť dokončené naraz; všetko mohol zničiť jediný úder.

Nemohlo byť kritickejšieho položenia, v akom sa našiel Gilliatt.

Sfinga, ktorá, ako si to mnohí snilkovia myslia, skrýva sa azda v hlbokej tme, ako by mu kládla dilemu:

Ostaň, alebo odíď.

Odísť bolo nesmyselné, ostať bolo úžasné.

VI. Boj

Gilliatt vyliezol na veľkú Douvre.

Ztade prezrel celé more.

Západ bol prekvapujúci. Dvíhala sa tam nejaká stena. Veľká stena mrakov, zakrývajúca postupne rozhľad, pomaly stúpala od obzora k zenitu. Táto stena, pravouhlá a svisnutá, v celej výške bez jedinej trhliny, bez jediného zárezu na chrbte, zdala sa byť vystavená podľa olovnice a ťahaná vedľa šnúry. Ako zo žuly bol ten mrak. Jeho strmina, na južnom konci celky svisnutá, prehybovala sa koľkosi k severu ako ohnutý plech a tvorila troška nahnutú plochu. Táto stena z hmly sa šírila a rástla, pri čom jej horný kraj mal vždy vodorovnú polohu s čiarou obzoru, v nastávajúcej tme temer už nerozoznateľnú. Táto vzdušná stena stúpala tíško ako jediný kus, a jej tvar nebol porušený ani najmenším zvlnením, záhybom, alebo výbežkom. Toto ztrnutie v pohybe bolo príšerné. Za týmito nezdravými parami tieto apokalyptické obrysy tlmene osvetlovalo sinavo bledé slnce. Mrak zahaloval už temer polovičku oblohy. Zdalo sa to byť strašným svahom nejakej priepaste. Akoby sa nejaká hora tieňu dvíhala medzi nebom a zemou.

Bola to noc, klesajúca na more za bieleho dňa.

Povetrie bolo horúce ako v žeravej peci. Z tajomnej hromady mrakov to vialo ako z horúceho kúpeľa. Pôvodne belasá a potom biela obloha zošedivela a podobala sa veľkej bridlicovej tabuly. Kalné a olovené more pod ňou, bolo druhou ohromnou bridlicovou doskou. Nikde vánku, ni vlny, ni najmenšieho šelestenia. Kam len zrak siahal, všade len pusté more. Nikde jedinej plachty. Vtáci sa ukryli. V nekonečnosti bolo cítiť zradu.

Temer nepozorovane rástol tento tieň a naplňoval celý obzor.

Pohyblivé pohorie z pary, mieriace k Douvres, bolo jednými z tých mrakov, ktoré by sine mohli pomenovať bojovnými. Sú podozrivé a nikto nevie, čo z tých tmavých mas na neho hľadí.

V ich približovaní bolo niečo desného.

Gilliatt sa zahľadel uprene do mraku a zamumlal medzi zuby: „Smädný som, dáš sa mi napiť.“

Chvíľu ostal nepohnute, upierajúc zrak na mrak. Zdalo sa, akoby chcel búrku odhadnúť.

Vo vrecku kazajky mal čiapku; vyňal ju a položil si ju na hlavu. Z diery, v ktorej tak dlho spával, vyňal šaty, navliekol si holienky a natiahol si na hlavu námornícky klobúk, asi tak ako rytier, ktorý sa odieva pred bojom. Črievic už nemal, ako vieme, ale jeho bosé nohy na skalách otvrdly.

Keď sa takto vyzbrojil, pozrel na vlnolom, schvátil prudko uzlovitý povraz, sliezol po ňom so skalnej plochy Douvres, sostúpil na skaly dolu a bežal do skladišťa. Za chvíľku už bol v práci. Ohrommý nemý mrak mohol počuť údery jeho kladiva. Čo to robil Gilliatt? Z ostatkov povrazov, klincov a brvien staval vo východnom vchode druhé mreže, asi desať až dvatsať stôp za prvými.

Vládlo stále hlboké ticho. V štrbinách skál steblá tráv ani sa len nepohly.

Odrazu zmizlo slnce. Gilliatt zdvihol hlavu.

Stúpajúci mrak dosiahol práve slnce. Tu sťaby denné svetlo odrazu zhaslo, súc nahradené matným a bledým svitom.

Mračná stena zmenila podobu. Už nebola jednaká. Keď sa dotkla zenitu, utvorila sa na nej vodorovná ryha a rozšírila sa teraz po celom nebi. Teraz bola rozdelená na poschodia. Útvar, ktorý sa blížil k búrke, rysoval sa v nej ako priekopy pred pevnosťou. Bolo možno rozoznať vrstvy dažďa a ložiská ľadovca. Neblýskalo sa, ale rozlievali sa akýsi desný svit, lebo predstava desu môže sa spájať s predstavou svetla. Bolo počuť, ako si orkán v diaľke oddychuje. V tomto tichu niečo so sebou krčovite trhalo. Gilliatt, súc tiež tichý, hľadel ako sa mu nad hlavou shromažďujú chomáče hmly a srážajú sa v potvorské mraky. Na obzore hustnul a šíril sa pruh popolavej hmly a na zenite pruh farby olovenej; s horných oblakov na hmly svisaly bledé zdrapy. Ale celé pozadie s tou mračnou stenou bolo zsinalé, mútne, zemnej farby, chmúrne, neopisateľné. Úzky, bohvie zkadiaľ prišlý, belajúci sa mráčik, tiahol proti vysokej, chmúrnej stene od severu k juhu. Jeden koniec tohoto mraku vliekol sa po mori. Na mieste, kde sa dotýkal vĺn tvorila sa v súmraku akási červená para. Pod podlhovatým bledým mrakom veľmi nízko vznášely sa proti sebe celkom čierne mráčky, ako by si nevedely rady.

Mohutný mrak v pozadí rástol na všetkých stranách, zároveň zväčšoval tmu a stával sa čím ďalej tým hrozivejším. Už len na východe, za Gilliattom, bol ešte prúžik jasného neba, ale aj ten potemnieval. Posiaľ nebolo cítiť vietor, ale v povetrí sťaby poletovalo akési šedé páperie a rozptylovalo sa, akoby bol ktosi ošklbal za tou tmavou stenou nejakého ohromného vtáka. Utvorila sa čierna, jednako hustá povala, ktorá sa na najďalšom obzore dotýkala mora a tu splývala s nocou. Bolo cítiť, že sa niečo blíži. Bolo to rozsiahle, ťažké a široké. Tma hustla. Odrazu mocne zaburácal hrom.

Sám Gilliatt pocítil tento otras. V hrmení je niečo neskutočné. Táto brutálnosť v oblasti prízrakov má niečo hrozného. Máme dojem, že sa prekotilo v chyži obrov nejaké náradie.

Úder nebol doprevádzaný elektrickým zablesknutím. Bolo to sťaby tmavé zahrmenie. Potom zavládlo zasa ticho. Nastala prestávka, ako keď niekto zaujíma nové postavenie. Potom jedno za druhým zvoľna šľahlo niekoľko veľkých, neforemných, nemých bleskov; nesprevádzal ich hrom. Pri každom zablesknutí sa všetko ožiarilo. Mračná stena zdala sa byť teraz jaskyňou. Mala klenby a oblúky. Bolo možno rozoznať jednotlivé siluety. Rysovaly sa tu potvorské hlavy s dlhými krkmi a sloni, nesúci na chrbte veže, sotvaže sa objavili už aj mizli. Rovný, okrúhly a čierny stĺp hmly, z ktorého vystupovala biela para, podobal sa komínu ohromného potopeného parníka, v ktorom ešte pod vodou kúria a z neho sa dymí. Mračná sa vlnily. Podobaly sa vejúcim zástavám. V prostriedku pod tmavo červenými hustými vrstvami bolo husté, nehybné, mrtvé, pre elektrické iskry nepreniknuteľné jadro, akýsi ošklivý plod v lone búrky.

Odrazu pocítil Gilliatt van vetra. Tri, alebo štyri ťažké dažďové kvapky rozpleskly sa vedľa neho na skale. Potom zasa zarachotil hrom. Zdvihla sa víchrica.

Bolo po čakaní v tme. Prvý úder hromu rozbúril more, druhý roztrhol mračnú stenu od hora nadol, utvorila sa trhlina, cez ktorú sa vyliala všetka na spadnutie čakajúca dažďová voda, takže sa táto trhlina podobala rozďavenej tlame plnej dážďovice a búrka sa rozzúrila. Bola to hrozná chvíľa.

Lejak, orkán, blesky, hromobitie, k oblakom siahajúce vlny, pena, údery, besné svíjanie, krik, rev, fičanie, všetko naraz. Rozľútenie živlov.

Vietor burácal silou hromu. Nepršalo, lebo dážď sa lial v prúdoch.

Pre biedneho človeka, ako bol Gilliatt, ktorý väzel na šírom mori v skalnatej užine s barkou, naloženou ťažkým nákladom, nemohlo byť nebezpečnejšieho postavenia. Hroziaci príboj vĺn, nad ktorým Gilliatt zvíťazil, nebol ničím proti nebezpečenstvu búrky. Viďme aké bolo jeho postavenie:

Gilliatt, okolo ktorého na všetky strany zívala priepasť, v poslednom okamihu, keď mu hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, prejavil strategickú múdrosť. Hľadal oporu u nepriateľa; spojil sa s bralom; bralo Douvre, predtým jeho nepriatej, v tomto jeho ohromnom súboji stalo sa jeho sekundantom. Gilliatt si ho podmanil. Z tejto hrobky urobil si tvrdzu. Zabarikádoval sa v týchto hrozných srúcaninách mora. Bol tu síce obkolesený, ale jednako chránený hradbami. Proti orkánu bol temer chránený. Morská užina, táto cesta vĺn, bola zabarikádovaná. Bola to napokon jediná vec, ktorú mohol urobiť. Tak sa zdá, že despotický oceán, barikádami možno prinútiť k rozumnosti. Barku bolo možno považovať za zaistenú s troch strán. Obidvoma vnútornými stenami brala tesne sovrená, držaná ako na vidlici troma kotvami, bola chránená od severu malou Douvre, na juhu veľkou, divými svahmi, ktoré boly zvyknutejšie zapríčiňovať stroskotanie lodí ako mu brániť. Na západe ju chránila ohrada z brvien, priviazaných a pribitých ku skalám, osvedčená hať, ktorá už odolala prudkému príboju širokého mora, ozajstná brána pevnosti, jej skalné piliere tvorily obidve Douvres. Z tej strany nebolo sa treba báť ničoho. Nebezpečenstvo hrozilo od východu.

Na východe bol len vlnolom. Vlnolom je prístroj, ktorý rozdrobuje vodný prúd. Ale musí mať aspoň dvoje mreží. Gilliatt mal času postaviť len jednu. Druhú staval až teraz, už v búrke.

Na šťastie vietor vial od severozápadu. More je niekedy nešikovné. Tento vietor, ktorý starý Kelti menovali gelernským, bralám Douvres veľmi neublížil. Bralo napadal s boku a nevohnal vlny ani do jednoho, ani do druhého vchodu užiny, takže miesto toho, aby vniknul do skalnej uličky, rozrážal sa o bralovú pevnosť. Útok búrky zlyhal.

Však útoky vetrov bývajú premenlivé a bolo sa treba pripraviť na nejakú náhlu zmenu vetra. Keby táto zmena prišla od východu, ešte pred postavením druhej mreže vlnolomu, vzniklo by veľké nebezpečenstvo. Keby sa búrke podarilo zaplaviť uličku medzi skalami, bolo by všetko stratené. Besnota orkánu rástla. Pri každej búrke to ide jedno za druhým. V tom je jej sila, ale aj slabosť. V svojej náruživosti nepočúva na rozum a človek sa brání, ale s akou divokou námahou! Niet hroznejšej veci. Bez otáľania, bez prestávky, bez odpočinku, bez oddychu. V tomto mrhaní nevyčerpateľnosti je akási chabosť. Človek cíti, že to dýchajú pľúca nekonečnosti.

Nesmierna rozkatenosť síl oborila sa na bralá Douvres. Bolo počuť nesčíselné hlasy. Kto to len tak kričí? Bola v tom panická hrúza antického sveta. Chvíľami to robilo dojem hovoru, akoby niekto velel. Potom zasa krik, zvuky surmít, divné otrasy a ono vznešené vytie, ktoré námorníci volajú volaním oceána. Nekonečné špirály chvátajúceho vetra hvízdaly, bičujúc vzpenené more; vlny, ktoré v tomto vírivom pohybe nadobudly podobu diskov, vrhaly sa na skalné útesy, akoby na ne neviditeľní atléti hádzali obrovské palety. Ohromné kusy pien pokrývaly všetky skaly. Shora lialy sa potoky vody, dolu šumela voda príboja. Potom sa revanie zdvojnásobnilo. Nijaký ľudský alebo zvierací zvuk nemôže poskytnúť predstavu o drtiacom huriavku, ktorý sa mieša s hukotom rozkateného mora. Mrak durkal sťaby strielal z diel, kamenec práskal ako guľomet, vír mora stúpal. Niektoré miesta zdaly sa byť nehybnými, na iných hnal sa vietor rýchlosťou dvatsiatich siah za sekundu. Kam zasiahol zrak, more bolo biele. Obzor sa penil vôkol na desať míl. Ohnivé brány sa otváraly a zasa zavieraly. Sťaby niektoré mraky boly spalované druhými a na kopách červených mrakov, ktoré sa podobaly žeravému uhliu, sťaby sa vznášal dym. Letiace útvary vrážaly do seba a splývaly medzi sebou, znetvorujúc sa navzájom. S neba tiekly nesmierne hromady vôd. Na oblohe bolo počuť streľbu čet. Prostred klenby tieňu sťaby bol nejaký prekotený sud, z ktorého sa lialy v divej smesi krútňava, ľadovec, mraky, purpurové blesky a svetielkovanie, noc a svetlo, rachot hromu. Taký hrozný je rozvírený chaos!

Gilliatt ako by sa o to nestaral. Bol sklonený nad prácou. Druhá mreža začala sa dvíhať. Na každý úder hromu odpovedal úderom kladiva, a tento rytmus bolo možno vnímať prostred toho divého huriavku. Bol prostovlasý. Vietor mu odniesol čiapku.

Mal pálčivý smäd. Mal asi horúčosť. V skalných dierach okolo neho utvorily sa kaluže s dažďovou vodou. Chvíľami načrel dlaňou vody a pil. Potom, nevšímajúc si búrky, dal sa zasa do roboty.

Všetko sa mohlo zvrtnúť na chvíločke. Vedel čo ho čaká, ak zavčasu nedohotoví vlnolom. Načo by tedy mrhal čo len jedinú minutu hľadením na blížiacú sa tvár smrti?

Okolo neho to vrelo ako v kotle s vriacou vodou. Rachotilo to a lomozilo. Chvíľami to pôsobilo, sťaby sa po schodoch kotúľal hrom. Elektrina vyšľahovala stále na vrcholoch tých skál, ktoré boly popretkávané žilami dioritu. Ľadovec padal v kusoch ako je päsť. Gilliatt musel viacráz vyklepávať záhyby kazajky. Aj jej vrecká boly plné krúpov.

Búrka sa valila teraz od západu a dorážala na hať medzi dvoma Douvres; ale Gilliatt dôveroval tejto hati a to právom. Táto hať, postavená z veľkého kusa predu z Durandy, vzdorovala náporu vĺn; v pružnosti je veľká sila odporu. Podľa Stevensonových výpočtov drevená hrádza zodpovedajúcich rozmerov, s určitou väzbou a reťazami sputnaná, proti vlne, ktorá je tiež pružná, je lepšou prekážkou ako murovaný vlnolam. Hať medzi Douvres zodpovedala týmto podmienkam; bola ináč tak dôvtipne upevnená, že do nej bijúce vlny, udierajúce ako kladivo na klinec, tlačily ju ku skale a ešte väčšmi ju upevňovaly. K jej rozbúraniu bolo nevyhnutné vyvrátiť Douvres. Veď víchrici podarilo sa vrhnúť cez ňu len niekoľko vzpenených vĺn. Pre túto hať na tejto strane búrka musela sa obmedziť len na pľuvanie. Gilliatt tomuto jej namáhaniu obracal chrbát. Načúval celky pokojne jalovému zúreniu za svojím chrbtom.

Na všetkých stranách poletujúce chumáče peny podobaly sa rozcuchanej vlne. Množstvo rozkatenej vody omývalo skaly, vrhalo sa na ne, dralo sa medzi ne, vnikalo do vnútorných trhlín a vylievalo sa zasa úzkymi škárami žulových mas, tvoriacimi prostred tej záplavy nevysychajúce ústia malých fontán. Miesty stekaly pôvabne z týchto dier do mora strieborné nitky.

Trámová mreža, ktorá mala posilniť východnú hať, bola už temer celky hotová. Ešte niekoľko uzlov na povrazoch a reťazách a bola blízka chvíľa, keď i táto pevnosť bude môcť vzdorovať.

Odrazu sa silne vyjasnilo, prestalo pršať, mračná sa trhaly, vietor zmenil smer, na zenite sa otvorilo niečo ako vysoké šeré okno a blesky zhasly. Bolo možno súdiť, že je všetkému koniec. Ale bol to len začiatok.

Predtým juhozápadný vietor, zmenil sa na severovýchodný.

Búrka vracala sa zasa s novým kŕdlom víchrov. Severný víchor sa chystal k prudkému útoku. Námorníci menujú toto nové obávané rozkatenie búrky víchricou od chrbta. Južný vietor prináša viacej vody, severný viacej bleskov.

Útok, prichádzajúci teraz od východu, chystal sa uderiť na slabý bod.

Včuľ už Gilliatt nechal robotu a poobzeral sa.

Hneď za druhou, temer už hotovou trámovou haťou stal si na skalný výbežok. Keby teraz prvá mreža vlnolomu bola strhnutá, prerazila by aj druhú, ktorá ešte nebola dosť upevnená a pod troskami zahynul by aj Gilliatt. Gilliatt na mieste, ktoré si vyvolil, bol by býval rozdrúzganý ešte prv, než by bol videl utonúť v priepasti pansu, stroj a celé svoje dielo. S touto možnosťou musel počítať. Gilliatt na to myslel a úžas! Túžil za tým.

Pri skroskotaní všetkých jeho nádejí jeho smrť bola najdôležitejšou vecou. Prechovával želanie umreť najprv, lebo stroj stal sa pre neho človekom. Odhrnul si ľavou rukou vlasy, ktoré sa mu v daždi prilepily na oči, stisnul silne päsťou svoje dobré kladivo, vystrel sa nazad, sám hroziac, a čakal.

Nemusel dlho čakať.

Úder hromu bol znamením, bledý otvor na zenite sa zavrel, spustil sa prudký lejak, všetko zasa ztemnelo a teraz svietily len blesky. Príšerný útok sa blížil.

V nepretržitom kmitaní bleskov viditeľná mohutná vlna vody zdvihla sa na východe za skalou Človek. Bola podobná veľkému sklenému valcu. Bola sinavá a bez peny a zahradila celé more. Valila sa k vlnolomu. Blížiac sa nadúvala sa vždy viac a viac, až tvorila akýsi široký tmavý valec, ktorý sa kotúľal po oceáne. Hrom dute burácal.

Táto vlna dosiahla skaly Človeka, rozrazila sa na dvoje a valila sa ďalej. Obidve rozrazené čiastky zase sa spojily a utvorily jediný vršisko vody, ktorá prv súc k vlnolomu rovnobežná, teraz sa naň valila kolmo. Táto vlna podobala sa klade.

Tento baran vrhol sa na vlnolom. Súčasne s nárazom zavznel hrozný rev a všetko zmizlo v penách. Kto ich nevidel, nevie si predstaviť tie snehové lavíny, ktoré si tvorí more a ktoré hlcú viacej ako sto stôp vysoké skaly, ako na príklad veľkú Anderle na Guernesey a Pinacle na Jersey. Pri Sainte-Marie na Madagaskare preskakuje vrchol Tintigue.

Tento príval na niekoľko sekund zaslepil všetko. Bolo vidieť už len rozzúrené množstvo vody, ohromnú slinu, bieloskvúci rubáš, trepotajúci sa v hrobovom dychu, divoké vírenie a búrku, pod ktorou sa prevádza skazonosné dielo.

Keď sa pena rozptýlila, stál Gilliatt na svojom mieste.

Hať odolala dobre. Nepretrhla sa ani jedna reťaz, nevylomil sa ani jeden klin. Hať pri tejto skúške ukázala obidve znamenité vlastnosti vlnolomu: bola pružná ako pletivo a mocná ako múr. Vzdmené more sa na nej rozprsklo na kvapky.

Prúd peny, rútiaci sa pozdĺž nerovných stien úžiny, miznul pod pansou.

Človek, ktorý dal oceánu tento náhubok, nepomyslel na odpočinok.

Búrka na šťastie na nejakú chvíľu zmienila pôvodný smer. Besné vlny obrátily sa teraz proti ohradeným čiastkam brala. Tým nastal oddych. Gilliatt ho využitkoval k dokončeniu opevnenia zadnej mreže.

Pri tejto robote minul sa deň. Búrka ustavične útočila na bok brál s úžasnou dôstojnosťou. Tam za mrakmi nevyčerpateľné urny vody a urny ohňa stále vylievaly svoj obsah. Hneď vysoké a hneď zasa nízke veterné vlny podobaly sa pohybom draka.

Keď zavítala noc, bola už dávno tma; jej príchod bol temer nebadateľný.

Ináč nebola ešte úplná tma. Búrky, osvetlované a oslňované bleskom, sú striedavo viditeľné a neviditeľné. Všetko je biele a potom zasa čierne.

Za hustými mrakmi vznášalo sa strašlivým plamom, ako severná žiara, červené svetielkujúce pásmo a ďaleko široko vrhalo šerý svit. Široké dažďové plochy boly celky ožiarené.

Toto nejasné svetlo pomáhalo Gilliattovi a viedlo ho pri robote. Raz sa obrátil a riekol blesku: „Posvieť mi!“

Pri tom nejasnom osvetlení zadnú mrežu mohol postaviť vyššie ako prednú. Vlnolom bol temer hotový. Keď Gilliatt na vrch prednej steny priväzoval pomocné lano, víchor mu zavial zrovna do tváre. Preto zdvihnul hlavu. Vietor sa rútil do užiny. Teraz dul od severovýchodu. Začínali sa nový útok na východný vchod. Gilliatt sa zahľadel na šíre more. Vlnolomu hrozilo zasa prepadnutie, valila sa nová ohromná vlna.

Táto vlna sa prudko privalila, za ňou druhá, potom tretia a ešte ďalšia, päť či šesť temer súčasne, napokon posledná, zrovna úžasná.

Táto vlna, v ktorej akoby sa boly sústredily všetky sily, mala podobu nejakého živočícha. Nebolo by ťažko predstaviť si v tomto vzdmenom a priesvitnom vodnom množstve akési žabria a plutvy. Stala sa celky ploskou a rozbila sa na vlnolome. Jej temer zvieracia podoba sa rozstrieskala. Videlo sa, sťaby sa na tejto hradbe skál a trámov rozdrvila nejaká hydra. Vzdmené more klesalo v zbesilom zániku. Zdalo sa, že vlna zaťala pazúry, aby sa zahryzla. Bralo sa zachvelo hlbokým otrasom. Do toho sa miešalo zrovna zvieracie revanie. Pena sa podobala sline leviathana.

Keď pena opadla, bolo vidieť celú tú skazu. Tento posledný náraz nebol bez následkov, lebo vlnolom teraz bol poškodený. Dlhá a ťažká klada, ktorá bola vyrvaná z prednej mreže, bola vrhnutá cez zadnú hať na skalný výbežok, ktorý si bol Gilliatt na chvíľu vybral za bitevné stanovište. Na šťastie tam už druhý raz nevyliezol, lebo by bol ostal na mieste zabitý.

Pri páde tejto klady stalo sa niečo zvláštneho: zaviazla tak mocne, že sa už nemohla srútiť a tak bol Gilliatt istý pred jej odrazením. Ba istým spôsobom, ako uvidíme, bola mu aj na osoh.

Medzi skalným výbežkom a vnútornou strminou užiny bola medzera, veľký výklenok, dosť podobný sekerou urobenému zárezu, alebo rožnému výklenku. Jeden koniec do povetria vyhodenej klady, zarazil sa pri páde do tejto medzery, ktorá sa tým rozšírila.

Gilliattovi blyskla myšlienka.

Opreť sa celou váhou o druhý koniec.

Klada, ktorá jedným koncom zaviazla v štrbine, ktorú rozšírila, trčala z nej ako vystreté rameno. Išla rovnobežne s vnútornou stenou užiny a svobodný koniec klady od svojej opory bol vzdialený asi na osemnásť či dvacať palcov. To bola dostatečná vzdialenosť, aby sa o to mohol pokúsiť.

Gilliatt sa oprel nohami, kolenami a päsťami o strminu skaly a obidvoma ramenami začal tlačiť tento ohromný sochor. Klada bola dlhá, čo silu jeho tlaku len zväčšovalo. Skala bola už predtým koľkosi narušená. Ale Gilliatt musel pokus jednako až štyrirazy opakovať. S vlasov mu tiekol pot s dažďovou vodou. Pri štvrtom pokuse tlačil ako divý. V skale to zapráskalo, štrbina sa otvorila ako čelusť a ťažký kus skaly srútil sa do úzkeho prieplavu medzi skalami s hrozným rachotom, odpoveďou na údery hromu.

Srútila sa pekne, ak tu možno toto slovo upotrebiť, totiž, nerozbila sa pri tom.

Predstavte si menhir, ktorý by sa srútil vcelku do hĺbky.

Klada, ktorú upotrebil Gilliatt ako sochor, nasledovala za skalou a Gilliatt, ktorý cítil, ako sa mu pôda drobí pod nohami, bol by sa temer tiež srútil.

Na dne tohoto miesta bolo plno kamenia a vody tu bolo málo. Monolit, poškvrnený množstvom peny, ktorá postriekala aj Gilliatta, položil sa medzi obidve vysoké rovnobežné skaly užiny a utvoril tak krížnu stenu, akýsi priechod medzi obidvoma skalnými strminami. Jeho obidva konce sa ich dotýkaly; ale bol koľkosi pridlhý a jeho machom zarastený vršok sa rozdrvil. Tak vznikla akási slepá ulička, ktorú možno ešte dnes videť. Za touto kamennou ohradou je voda temer vždy tichá.

Tak povstala medzi dve Douvres vtiesnená hradba, ešte nedobytnejšia ako predná stená Durandy.

Táto priehrada prišla práve vhod.

More ustavične dorážalo. Ak vlna cíti prekážku stáva sa ešte húževnatejšou. Prvá, koľkosi už poškodená mreža, začala sa rúcať. Ak sa uvolní čo len jedna čiastka vlnolomu, znamená to už vážne poškodenie. Potom nasleduje nevyhnutné rozšírenie otvoru, ktorý nemožno v tomto prípade opraviť preto, lebo príboj by pracujúceho smietol.

Silný blesk, ktorý osvetlil bralo, ukázal Gilliattovi na vlnolome narobené škody: brvná boly poohýbané, konce lan a reťazí začaly sa už kolísať vo vetre a prostred celého zariadenia zívala trhlina.

Ale druhá mreža bola nedotknutá.

Skala, ktorú Gilliatt tak mocne svalil do užiny za vlnolom, bola teraz veľmi dôkladnou priehradou, ale mala jednu chybu: bola prinízka. Nábehy vĺn nemohly ju preskočiť.

Na jej zvýšenie nebolo možno pomýšlať. Len balvany skál bolo by možno nahromadiť na téjto kamennej priehrade; ale ako ich odtrhnúť od skaly, ako ich sem dopratať, ako ich nahromadiť a napokon ako ich upevniť? Môžeme nahromadiť hrady, ale nie kamene.

Gilliatt nebol Enkeladom.

Malá výška tejto žulovej šije robila Gilliattovi starosti.

Táto chyba sa čoskoro ukázala značnou. Nárazy víchra na vlnolom už neprestávaly, ba stávaly sa ešte besnejšími, ako by sa proti nemu sprisahaly. Z otrasených trámov bolo počuť akýsi dupot.

Odrazu kus sťažňového špalka, ktorý sa pri tomto drobení pohnul, bol vylúčený cez druhú mrežu, preletel skalnú priehradu a spadol do užiny, tu ho schvátila voda a niesla ho do krivolakej uličky, kde zmiznul Gilliattovým očiam. Bolo pravdepodobné, že tento kus brvna vrazí sa do barky. Ale našťastie vnútri úskalia, ktoré bolo so všetkých strán uzavreté, nebol badateľný nijaký účinok vonkajšieho vírenia. Vlny boly malé a náraz nemohol byť veľmi prudký. Ináč Gilliatt nemal času zapodievať sa touto nehodou, hoci by sa aj nejaká bola prihodila, lebo všetky hrúzy vyskytly sa odrazu, búrka sústredila svoj útok na zraniteľné miesto, nebezpečenstvo bolo teraz najhroznejšie.

Na chvíľu zavládla neproniknuteľná tma, prestalo sa blýskať, čo bola príšerná shovievavosť; mračná i vlny splynuly vedno. Zadunel dutý úder.

Po ňom nasledoval praskot.

Gilliatt pozrel dolu. Mreža, ktorá tvorila prednú stenu priehrady, bola prerazená. Bolo vidieť, ako konce brvien skáču po vlnách. More upotrebilo prvý vlnolom, preraziť ním druhý.

Gilliatt mal asi taký pocit, ako generál, ktorý vidí, že jeho predvoj je porazený.

Druhý rad brvien odolal nárazu. Zadný výstroj totiž bol dôkladne sviazaný a podoprený. Ale keďže prelomená mreža bola ťažká, bola vystavená útoku vĺn, ktoré ju hádzaly sem a ta; spojky, ktoré jej ostaly, bránily jej rozpadnúť a udržiavaly ju v celom rozsahu vovedne a tak vlastnosti, ktorými ju Gilliatt obdaril, ako obranným prostriedkom, napokon urobily z nej výborný ničiaci nástroj. Štít premenil sa na kyjak. Okrem toho mala plno trhlín, všade z nej trčaly konce brvien a bola akoby pokrytá zubami a ostrohami. Nebolo obávanejšej zbrane k rozbitiu vlnolomu, ale tiež nebolo nástroja, ktorý by bol búrke lepšie zodpovedal.

Bol to projektil a more bolo obliehacím strojom.

Nárazy nasledovaly jeden za druhým s akousi tragickou pravidelnosťou. Gilliatt, stojac zadumane za touto zabarikádovanou bránou, načúval búchaniu smrti, ktorá chcela tadiaľ prejsť.

Rozmýšlal rozhorčene, že keby vrak Durandy nebol tak osudne zadržal komín, bol by sa teraz, ba vlastne už ráno, bezpečne vrátil na Guernesey a do prístavu s barkou a so zachráneným strojom.

Stalo sa to, čoho sa bál. Priehrada sa prelomila. Znelo to ako smrteľný chrapot. Všetky hrady vlnolomu, obidve pospletané a dolámané visiace ostatky, vodná krútňava vrhla na kamennú priehradu ako chaos na vrch, kde sa zastavily. Bola to už pustá hromada, neforemná smesa brvien, cez ktorú prenikaly a ešte väčšmi ju rumily vlny. Táto premožená pevnosť hrdinsky dokonávala. Hoci bola zbúraná, jednako len do istej miery odolávala. Skala, tvoriaca priehradu — ako veľmi neústupná prekážka — zadržiavala ju pri svojej päte. Užina, ako sme už povedali, bola na tomto mieste veľmi úzka; víťazný víchor hnal do tohoto prieplavu celý vlnolom a tu ho pomiechal a rozdrvil; ba prudkosť, s akou ho sem zahnal, pri čom sa celá tá masa nahromadila a trosky sa do seba navzájom povbodávaly, urobila z tej kopy mocne stmelené teleso. Bolo zničené a jednako húževnaté vzdorujúce. Odlomilo sa len niekoľko kusov dreva. Vlny ich rozhádzaly na všetky strany. Jeden preletel tesne vedľa Gilliattovej hlavy, ktorý pocítil na čele ním zapríčinené vanutie.

Ale niekoľko vĺn, tých veľkých vĺn, ktoré sa v búrke vracajú s nezmeniteľnou pravidelnosťou, jednako sa prevalilo cez trosky vlnolomu. Vovalily sa zasa do prieplavu a hoci tu ulička tvorila mnohé záhyby, rozbúrily vodu, ktorá sa začala nebezpečne vzdmievať. Tlmené laskanie skál vlnami mohutnelo.

Ako teraz znemožniť, aby toto pobúrenie nezasiahlo barku?

Tieto záchvaty vetra nepotrebovaly veľa času rozbúriť celú vodu vnútry a stačilo by niekoľko úderov morských vĺn, aby bola barka prelomená a stroj potopený.

Gilliatt, chvejúc sa na celom tele, premýšlal.

Ale zato nestratil odvahu. Táto duša nepoznala porážku.

Orkán teraz našiel cestu a vrútil sa vztekle medzi steny prieplavu.

Odrazu zaznel v prieplave blízko za Gilliattom praskot, ešte hroznejší ako všetko, čo bol Gilliatt až doteraz počul a príšerne sa šíril.

Bolo to tam, kde väzela barka.

Stalo sa tam niečo úžasné.

Gilliatt sa ta rozbehol.

Od východného vchodu, kde stál, pre zatáčky uličky nemohol videť barku. Pri poslednom záhybe zastal a čakal až sa zablýska.

Blesk sa zajagal na oblohe a ukázal mu situáciu.

Nárazu mora na východný vchod odpovedal náraz vetra na vchod západný. A to zapríčinilo nešťastie.

Na barke nebola viditeľná nijaká porucha; lebo bola mocne zakotvená, odolala ľahko; trup Durandy však jednako zdal sa byť v beznádejnom stave.

Táto srúcanina v takej búrke bola terčom vĺn. Bola celá nad vodou, v povetrí. Otvor, ktorý urobil Gilliatt, aby z nej dostal stroj, podbavil trup poslednej sily. Kýlová hrada bola prelomená a tak táto kostra mala zlomenú chrbtovú kosť.

Orkán fučal cez ňu.

Viacej nebolo treba. Podlaha mostu sa prehla ako otvorená kniha.

Vrak sa rozpadával na kusy. To bol ten praskot, ktorý v rachote búrky doľahol k sluchu Gilliatta.

Približujúc sa, to, čo videl, zdalo sa temer nenapraviteľným.

Gilliatt patril k tým, ktorí aj z nebezpečenstva vedia vyzískať pomoc. Na chvíľku sa zamyslel.

Išiel do svojho arzenálu a vzal tam sekeru.

Kladivo dokončilo svoju robotu, teraz prišiel rad na sekeru.

Potom vystúpil Gilliatt na vrak. Vyliezol na tú čiastku mostíka, ktorá ešte držala, a súc sklonený nad priepasťou medzi dvoma Douvres, začal odsekávať zlámané hrady a presekávať čiastky, na ktorých sa visiaca čiastka trupu posiaľ držala.

Jeho úlohou bolo teraz, oddeliť obidva kusy vraku, uvolniť tú polovičku, ktorá ostala pevnou, hodiť do vody to, čo schvátil vietor, dať búrke jej podiel. Visiaca, vetrom a vlastnou váhou nadol ťahaná polovička vraku, držala sa už len na niekoľkých miestach. Celý vrak sa podobal pisacej tabulke, ktorej jedna napolo uvolnená doska bije o druhú. Len päť či šesť ohnutých a prasknutých, ale nie zlomených, kusov dreva držalo ešte. Ich zlomeniny škrípaly a zväčšovaly sa pri každom náraze vetra a stačilo, aby sekera bola len pomocníčkou vetra. Tie skromné putá, ktoré prácu obľačovaly, robily ju tiež nebezpečnou, lebo pod Gilliattom mohlo sa všetko odrazu srútiť.

Orkán dosiahol svoj vrchol. Ak bola búrka posiaľ strašnou, teraz sa stala úžasnou. More svíjalo sa krčovite až k nebu. Mrak bol až posiaľ pánom a robil, ako sa zdalo, všetko, čo sa mu len páčilo, podnecoval, bičoval vlny až ku šialenstva chvastajúc sa pri tom akousi príšernou jasnovidnosťou. Dolu to bola šialenosť, hore hnev. Nebo je dych, oceán len pena. Ztadiaľ tá nesmierna moc vetra. Orkán má takrečeno duševnú silu. Ale opojenie vlastnou hrúzou pomiatlo mu smysly. Už bol len púhym vírom. Bola to zaslepenosť, ktorá rodila moc. Búrky mávajú chvíle, keď sú bez smyslov; tu stúpa súčasne nebu krv do hlavy. Priepasť už nevie, čo robí. Chrlí blesky ako sa mu zachce. Nič nie je desnejšie. Je to príšerná chvíľa.

Bralo sa nesmierne zachvelo. Každý orkán má tajomné vedomie svojej dráhy; v takejto chvíľke ho však stráca. To je hnusná chvíľka búrky. V takej chvíľke vietor, vravel Thomas Fuller, je zúrivý šialenec. V tejto chvíľke, keď v búrlivých mrakoch nastáva to ustavičné elektrické vybíjanie, ktoré Piddington menuje vodopádom bleskov. V takej chvíľke zjavuje sa na najtmavšom mieste mraku, nevedno prečo, azda preto, aby sa kochal vo všeobecnom úžase, kruh belasého svetla, ktorý starí španielski námorníci menovali Okom búrky, el ojo tempestad.

Toto príšerné oko spočívalo na Gilliattovi.

Gilliatt sa zahľadel na mrak. Teraz zdvihol hlavu. Po každom údere sekerou pyšne sa vystrel. Bol, alebo si myslel, že je, príliš stratený, než aby zpyšnel. Zúfal si? Nie. Pred týmto posledným záchvatom zúrivosti mora bol práve tak opatrný ako odvážny. Na vraku vyhľadával si len úplne pevné miesta. Svoj život vystavoval nebezpečenstvu a zároveň ho chránil. Aj on bol na vrchole záchvatu. Jeho sily za zdesaťnásobnily. Jeho neohroženosť nepoznala už hraníc. Jeho údery sekerou znely ako výzvy. Zdalo sa, že čím väčšmi tratí búrka z bystrozrakosti, tým väčšmi získava ju on. Bol to pathetický konflikt. Na jednej strane nevyčerpateľnosť, na druhej neúnavnosť. Išlo o to, kto koho skôr pustí. Hrozné mraky tvorily v nesmiernosti priestoru masky medúz, všetko, čo len zastrašiť mohlo, bolo rozkatené, dážď tiekol z vĺn, pena striekala z mračien, preludy vetrov sa svíjaly, tváre meteorov priodievaly sa purpurom a zasa mizly a tma zdala sa potom ešte strašidelnejšou. Bol to už len ustavičný príval, prichádzajúci so všetkých strán odrazu. Všetko vrelo; roztrhané, popolové mraky, presýtené ľadovcom, akoby boly jaté nejakým krúžením. V povetrí zaznievaly suché zvuky, ako keď niekto na site prehadzuje hrach. Odporné elektriny, ktoré kedysi pozoroval Volta, prevádzaly medzi mrakmi búrlivú hru; rachot hromu rozliehal sa hrozitánsky, blesky sa kmitaly v blízkosti Gilliatta.

Zdalo sa, že priepasť je ohromená jeho chovaním. Chodil po kolísavej Durande, otriasajúc pri každom kroku palubou, tlčúc, režúc, odsekávajúc so sekerou v pästi, bledý pri kmitoch blesku, rozcuchaný, bosý, otrhaný, majúc tvár pokrytú slinou mora, veľký v tejto záplave hromov.

S šialenosťou rozkatených síl môže sa pustiť do boja len zručnosť. Zručnosť bola Gilliattovou víťaznou zbraňou. Chcel, aby všetky tie uvoľnené čiastky loďného trupu odpadly odrazu. Preto nasekával nalomené miesta, ale ich celky nepreťal, ponechávajúc toľko vlákien, aby sa na ních celok udržal. Odrazu zdúpnel, držiac sekeru vysoko v povetrí. Práca bola hotová. Celý kus sa odtrhol.

Táto polovička vraku srútila sa medzi dve Douvres pod Gilliatta, ktorý stál na druhej polovičke a kloniac sa pozoroval ju. Ponorila sa kolmo do vody, postriekala skaly a zaviazla, v prieplave, nedosiahnúc dno. Nad vodou čnela do tej výšky, že ovládala príboj o viacej ako o dvanásť stôp; táto svisnutá stena utvorila medzi dvoma Douvres hradbu. Podobne ako skalný balvan, srútený krížom kúsok vyše v užine, tak i tuná, sotvaže pena na obidvoch stranách slabo presiakala. A to bola piata barikáda, ktorú Gilliatt vybudoval proti búrke v tejto morskej ulici.

Orkán, v svojej zaslepenosti, sám pomáhal pri budovaní tejto poslednej barikády.

Šťastie, že veľká blízkosť dvoch skalných stien zabránila tejto priehrade padnúť až na dno. Ostala tak dosť vysoko, takže voda mohla pretekať pod touto haťou, čo uberalo vlnám silu. Čo preteká spodkom, nemôže sa rútiť vrchom. V tom väzí čiastočné tajomstvo plávajúceho vlnolomu.

Odteraz, keby búrka bohvie ako zúrila, barka a stroj nemali sa čoho báť. Voda nemohla sa okolo ních už hnúť. Medzi ohradou Douvres, chrániacou ich od západu, a novou hrádzou, chrániacou ich na východe, nemohol ich nijaký náraz mora či vetra dosiahnuť.

Gilliatt využil pohromu k svojmu prospechu. Slovom búrka mu pomohla.

Keď bol teraz hotový, nabral si z dažďovej mláky do dlane trošku vody a zakričal na mrak: „Ty hlupák!“

Bojujúcemu rozumu robí smiešnu radosť, ak konštatuje nesmiernu blbosť zúriacich síl, ktoré napokon preukazujú človeku dobré služby a Gilliatt cítil tú odvekú potrebu potupiť svojho nepriateľa, s ňou sa stretávame už pri Homérových hrdinoch.

Gilliatt sliezol do barky a pri kmitaní bleskov začal ju prezerať. Bolo už na čase, aby úbohá barka dostala pomoc, lebo v poslednej hodine bola vystavená veľkým otrasom a začala sa kloniť. Táto povrchná prehliadka ukázala Gilliattovi, že nie je poškodená. Ale bolo isté, že pretrpela veľmi silné nárazy. Ale keď sa voda utíšila, trup barky sa sám narovnal; kotvy sa znamenite osvedčily; čo sa stroja týče, jeho štyri reťaze ho obdivuhodne udržaly.

Keď bol Gilliatt temer už hotový s tou prehliadkou, mihlo sa mu okolo hlavy niečo biele a zaniklo vo tme. Bola to čajka.

V búrlivom počasí niet milejšieho zjavu ako je on. Keď priletia vtáci, to je znakom, že sa búrka vzdialuje.

A ešte iné výtečné znamenie: hrom burácal dvojnásobnou silou.

Keď dosiahne búrka najväčšiu prudkosť, zaniká sama od seba. To vedia všetci plavci: najväčšia skúška je krušná, ale krátka. Nesmiernosť hromu oznamuje zároveň koniec.

Dážď odrazu ustal. Potom bolo počuť už len tlmené dunenie v mrakoch. Búrka prestala tak, ako keď na zem padne doska. Takrečeno sa roztresne. Nesmierne množstvo mrakov sa pretrhlo. Tmu pretrhla skulina jasného neba. Gilliatt žasnul: bol biely deň.

Búrka trvala temer dvatsať hodín.

Dážď, ktorý ju dohnal, ju zasa zahnal.

Obzor naplnilo miznúce šero. Rozpŕchajúce sa a odletujúce mraky hromadily sa v zmätenej smese, na ich celej čiare od jednoho konca na druhý bolo vidieť, ako ustupujú a bolo počuť tiahle a hasnúce dunenie, padlo ešte niekoľko posledných kvapák a všetok ten tieň, plný hromov, odtiahol ako shluknutie hrozných vojenských vozov.

Nebo bolo odrazu belasé.

Gilliatt zbadal, že je ustatý. Sen vrhne sa na ustatosť ako dravec na korisť. Gilliatt sa poddal únave, sklesol do barky, nestarajúc sa o to kam a zaspal. Tak dstal niekoľko hodín vyčerpaný, natiahnutý a málo rozoznateľný od briev a dosiek, medzi ktorými ležal.

Keď sa prebudil, bol hladný.