ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Prostriedky toho, komu všetko chybí

Táto jaskyňa nepúšťala ľudí tak ľahko von. Vchod bol nepohodlný, ale východ ešte ťažší. Gilliatt sa však predsa dostal von, ale už sa ta nevrátil. Čo hľadal, to tam nenašiel a k ukojeniu zvedavosti nemal času.

Dal sa hneď do roboty vo svojej vyhni. Chybeli mu nástroje a preto si ich zhotovil sám.

Vrak mu skytal palivo, voda mu bola motorom, vietor mechom, kameň nákovou, pud dôvtipnosťou, vôľa mocou.

Gilliatt sa pustil horlivo do tejto roboty.

Zdalo sa, že mu praje počasie. Bolo stále suché, a tak málo rovnodenné, ako len možno. Nastal celky pokojný marec. Dni sa dĺžily. Blankyt neba, nesmierna neha v pohybe mora, jas poľudňajších hodín akoby vylučovaly akýkoľvek zlý úmysel. More sa veselo blýskalo v slnečnej žiare. Predchádzajúce laskanie okoreňuje nastávajúcu zradu. Takým laskaním more neskrblí. Ak kto má s touto ženou robotu, nech si dá pozor na jej úsmev!

Vietor bol slabý; vodný mech pracoval tým lepšie. Priveľký vietor bol by mu skôr prekážal ako pomáhal.

Gilliatt mal pilku; urobil si pilník; pilou spracovával drevo, pilníkom kov; k tomu si urobil ešte dve kováčske ruky, kliešte a štipec; kliešte svierajú, štipce zadržujú. Prvé konajú úlohu zápästia, druhé prstov. Nástroje sú organizmom. Gilliatt si postupne zadovažoval pomocné prostriedky a zaopatroval si výzbroj. Z kusov plechu urobil si priehradu pre ohnisko vyhne.

Prvou jeho starosťou bolo roztriediť a opraviť škripce. Dal tiež do poriadku bedny a kolieska kladkostroja. Poodsekával s polámaných brvien všetky triesky a upravil ich konce; pre najpotrebnejšie tesárske práce mal, ako sme už povedali, množstvo loďných rebier, ktoré odložil na stranu, a roztriedil podľa tvaru, rozmerov a druhov, dubové drevo na jednu stranu, jedľové na druhú, krivé kusy oddelene od kusov rovných. To bola jeho zásoba opôr a sochorov, ktoré mohol v danom prípade upotrebiť.

Kto chce zhotoviť vyťahovadlo, musí si zaopatriť brvná a kladkostroj; ale to nie je dosť, musí mať aj povrazy. Gilliatt posprával laná a tiahle. Napial potrhané plachty a podarilo sa mu vysúkať z ních výtečnú niť, z nej si usúkal tenšie lano, ktorým potom sväzoval hrubé laná. Lenže opravené miesta podliehajú hnitiu, bolo treba ponáhľať sa s upotrebením týchto povrazov a lán. Gilliatt mal po ruce len nathérované laná, ale nemal théru.

Keď boly opravené laná, dal sa do oprávania reťazí.

Vďaka bočnému hrotu kamennej nákovy, ktorý konal úlohu dvoj rohého vretena, mohol ukuť niekoľko hrubých, ale pevných krúžkov. Týmito krúžkami pripevnil ku sebe konce pretrhnutých reťazí a tak ich nadĺžil.

Kovať bez pomoci je viacej ako namáhavou vecou. Zato však dosiahol svoj ciel. Je síce pravda, že na nákove musel zpracovávať len nebárs veľké predmety; mohol ich zpracúvať len tak, že ich jednou rukou držal za špice a druhou do ních udieral kladivom.

Rozbil na kusy železné okrúhle tyče z veľkého mostíku, jeden koniec každého kusa zaostril a z druhého ukoval širokú plochú hlavicu a tak dostal veľké, asi päť stôp dlhé hreby. Tieto hreby, ktorých sa veľmi často upotrebuje pri stavbe loďných mostov, hodia sa ku upevňovaniu predmetov v skale.

Prečo sa Gilliatt namáhal s toľkou robotou? Uvidíme.

Niekoľkoráz bol nútený nabrúsiť ostrie sekery a zuby pilky. K brúseniu pily si urobil trojhranný pilník.

Pri jednej príležitosti upotrebil klanier Durandy. Hák reťaze sa zlomil. Gilliatt si z neho ukoval druhý.

S pomocou škripcov a klieští a upotrebujúc dláta ako kľúča na šrauby, dal sa do rozoberanie obidvoch loďných kolies a podarilo sa mu to. Čitateľ akiste nezabudol, že tieto kolesá sa daly rozobrať; bola to zvláštnosť konštrukcie týchto kolies. Obal, ktorým boly pokryté, ich chránil; z dosiek obalu Gilliatt okresal a stĺkol dve bedny, do ních uložil všetky číslicami opatrené súčiastky kolies. Kúsok kriedy, ktorú bol našiel, ukázal sa užitočným pre toto číslovanie.

Tieto dve bedny umiestil na najpevnejšej čiastke paluby Durandy.

Po týchto predbežných prácach sa octnul Gilliatt pred najväčšou ťažkosťou: čo so strojom.

Kolesá bolo možno rozobrať, ale nie stroj.

Predne sa Gilliatt veľmi zle vyznal v tomto mechanizme. Mohol by ho tedy, pustiac sa nazdarboh do práce, nenapraviteľným spôsobom poškodiť. A potom, keby aj bol tak neprozreteľným a oproboval rozobrať ho kus po kuse, potreboval by k tomu iné nástroje aké možno zhotoviť v jaskyni, ktorá slúžila za vyhňu, s prievanom, ktorý konal službu mecha a kameňom miesto nákovy. Probujúc stroj rozobrať vystavoval by ho nebezpečenstvu, že ho roztľčie.

Tu sa mu mohlo zdať, že ide o vec neuskutočniteľnú.

Zdalo sa, že Gilliatt stojí na úpätí steny, ktorá sa menuje nemožnosťou.

Čo robiť.

II. Ako sa môže Shakespeare stretnúť s Aischylosom

Gilliattovi prišlo niečo na um.

Od toho murára a tesára v Salbris, ktorý v šestnástom storočí, v čase, keď stála veda ešte na nízkom stupni, ešte dávno pred tým, ako Amontons, objavil prvý zákon trenia, Lahire druhý a Coulomb tretí, bez rady, bez vodcu, majúc za pomocníka len svoje dieťa, svojho syna, zaopatrený nedokonalými nástrojmi, riešil razom pri snímaní „veľkého orloja“ kostola v Charité-sur-Loire päť či šesť problemov statiky a dynamiky, spletených navzájom práve tak ako kolesá v smesy povozov a zároveň si prekážajúcich, od toho neobyčajného a znamenitého výkonu, ktorým sa mu podarilo, bez toho, že by bol pretrhol jediný mosadzný drôt alebo pokazil nejako kolostroj, spustil všetko naraz obdivuhodným zjednodušením z druhého poschodia zvonice do prvého, ten massívný hodinový klepec zo železa a mede, „veľký ako chyža vrátníka“, s jej strojom, valcami, perami, bubienkami, hákmi a závažiami, vodorovnou váhou, kotvovými západkami, spletivom reťazí a retiazok, kamennými závažiami, z ních jedno vážilo päť sto libier, so strojom pre bitie, zvonkovým zariadením, panákmi; od mužského, ktorý urobil tento div a meno ktorého už nie je ani známe, nikdy neoproboval nik niečo podobné, čo mal na ume Gilliatt.

To, čo chcel urobiť Gilliatt, bolo azda ešte horšie, to jest ešte krajšie.

Váha, chúlostivosť, spletivo prekážok, neboly pri stroji Durandy menšie ako pri orloji v Charité-sur-Loire.

Gotický tesár mal pomocníka, svojho syna, kdežto Gilliatt bol sám.

Tam shromaždili sa ľudia, prišlí z Meung-sur-Loire, Neversu, ba i z Orleansu a ak by to bolo bývalo potrebné, mohli pomôcť murárovi zo Salbris a povzbudzovať ho dobroprajným krikom; Gilliatt však nemal okolo seba iného kriku ako vietor a iný zástup ako vlny.

Z nevedomosti plynúcej bojazlivosti môže sa vyrovnať najvýš jej smelosť. Ak sa nevedomosť k niečomu odhodlá, potom má sama v sebe busolu. Touto busolou je pocit toho, čo je správné, pocit hocikedy oveľa jasnejší u ducha prostého ako u ducha složitého.

Neznať pobídza k pokusu. Nevedomosť je snívaním a zvedavé snívanie je mocou. Vedenie zavše privádza do rozpakov a často odrádza. Keby bol býval Gama učencom, bol by sa vzdal pokusu obplávať Mys Dobrej nádeje. Keby bol býval Krištof Kolumbus dobrým kosmografom, nebol by objavil Ameriku.

Keby bol býval Galvani naozajstným učencom a vedel, čo je to vratný úder, šklbanie svalov mrtvej žaby nebolo by vzbudilo jeho pozornosť a nebol by objavil ten súbor obdivuhodných zákonov, ktorým dali meno galvanismus.

Druhým mužom, ktorý vystúpil na Montblanc bol učenec Saussure; prvým bol pastier Balmat.

Také prípady mimochodom rečeno, sú výnimkou a všetko to neuberá na význame vede, ktorá ostává pravidlom. Nevedomý môže najsť, ale len učenec vynajsť.

Pansa bola stále zakotvená v zátoke Človeka, kde ju more nechávalo na pokoji. Gilliatt, ako sa čitateľ iste pamätá, zariadil všetko tak, aby sa mohol k svojej barke kedykoľvek dostať. Odobral sa na ňu a odmeral pečlivo šírku lode na niekoľkých miestach, menovite hlavnú složku. Potom sa vrátil na Durandu a odmeral najväčší priemer spodku stroja. Tento najväčší priemer bez kolies, bol o dve stopy menší ako hlavné priečne brvno panse. Stroj by sa tedy mohol mestiť do barky.

Ale ako ho ta dostať?

III. Gilliattove majstrovské dielo prichádza na pomoc majstrovskému dielu Lethierryho

Za nejaký čas potom bol by býval rybár, ktorý by bol tak šialený, že by sa ponevieral v tejto dobe roka na týchto stranách, odmenený za svoju odvahu pohľadom na niečo obdivuhodného v skalách Douvres.

Hľa, čo by bol videl: štyri dôkladné brvná v jednakej vzdialenosti od seba, položené z jednej Douvre na druhú a akoby vrazené medzi skaly, čo je najlepším upevnením. Na strane malej Douvre ležaly ich konce na vyčnievajúcich skalách a opieraly sa o ne; na veľkej Douvre musely byť tieto konce zarazené násilne do strmej steny pomocou kladiva nejakým silným robotníkom, ktorý musel stáť sám na brvne, ktoré zarážal. Tieto trámy boly o niečo dlhšie ako šírka užiny medzi skalami, preto v nej vezely tak pevne a preto boly tiež šikmo položené. Veľkej Douvre sa dotýkaly v uhle ostrom a malej v uhle tupom. Boly len nepatrne naklonené, čo bolo chybou. K týmto štyrom brvnám boly pripevnené štyri jaráby, z ních bol každý opatrený návlečnými lanami a ktoré sa vyznačovaly tou smelosťou a zvláštnosťou, že na jednom konci brvna bol kladkostroj s dvoma koliečkami, a na opačnom konci jednoduchý škripec. Táto odchylka, príliš veľká, aby nebola nebezpečnou, bola pravdepodobne potrebná k úlohe, ktorú tu bolo treba previesť. Kladkostroje boly silné a škripce spoľahlivé. K týmto vyťahovadlám boly priviazané laná, ktoré sa z diaľky podobaly niťam a pod týmto povetrným prístrojom kladkostroja a lešenia zdalo sa, akoby massívny vrak bol zavesený na týchto niťach.

Ale ešte predsa nebol zavesený. Zrovna pod hradami v palube bolo urobených osem otvorov, štyri na ľavo a štyri na pravo od stroja a osem ďalších otvorov pod nimi v kýle. Laná, spadajúce svisle so štyroch kladkostrojov, tiahly sa na palubu, potom vychádzaly z podlodia, otvormi v pravom boku, prechádzaly pod kýlom, a pod strojom vnikaly do lode otvormi v ľavom boku a ťahajúc sa zasa cez palubu nahor, obtáčaly štyri kladky na brvnách, kde sa ich ujal nejaký škripec a utvoril z ních tak jediný sväzok, spojený v jediné lano, ktoré mohlo byť riadené jedinou rukou. Hák a špalek, otvorom ktorého prechádzalo a odvíjalo sa jediné lano, doplňovaly tento prístroj a v páde potreby mohly jeho pohyb zastaviť. Toto zariadenie nútilo všetky štyri jarábi pracovať naraz a táto naozajstná hamovka vysutých síl bola zároveň samočinným kormidlom v rukách toho, kto stroj riadil, takže ho mohol udržiavať celý v rovnováhe. Toto dômyselné zariadenie škripca malo v sebe niečo so zjednodušujúcich vlastností dnešnej kladky Westonovej a starovekého Vitruviovho polyspastonu. Gilliatt na to prišiel, ako Vestona, ktorý už nežil. Dĺžka lana bola rozličná a riadila sa s jednakým sklonom brvien a túto nejednakosť koľkosi vyrovnávala. Povrazy boly nebezpečné, nenathérované lano sa mohlo pretrhnúť; lepšie by sa k tomu boly hodily reťaze, ale tieto by boli zle sjachávali po jaráboch.

Vo všetkom tom bolo síce veľa chýb, ale urobené jediným človekom a preto budilo úžas.

Obmedzíme sa napokon vo výklade. Každý pochopí, že vynecháme mnohé podrobnosti, ktoré by vec odborníkom objasnily, iným však zatemnily.

Vrchol komína ležal medzi obidvoma prostrednými brvnami.

Gilliatt nie súc si toho ani vedomý, súc nevdojakým napodobiteľom niečoho, čo mu nebolo ani známe, sostavil znova po troch storočiach mechanizmus tesára zo Salbris, mechanizmus hrubý a neakurátny, nebezpečný pre toho, kto by sa ním opovážil pracovať.

Treba nám poznamenať, že ani tie najhrubšie chyby neprekážajú, aby mechanizmus ako tak pracoval. Kulhá to, ale ide to predsa. Obelisk na námestí sv. Petra v Ríme bol vztýčený proti všetkým zákonom statiky. Koč cára Petra bol zhotovený tak, že sa zdalo, že sa musí pri každom kroku prekotiť, ale jachal predsa. Koľko chýb mal Marlyho stroj! V ňom všetko bolo nesprávne. Ale jednako dal Ludvikovi XIV. piť.

Nech tomu bolo akokoľvek, Gilliatt bol plný dôvery. Ufal sa vonkoncom v takej miere úspechu, že upevnil na palube panse, v deň keď sa sem doplavil, dva páry železných prútov proti sebe, s obidvoch strán barky, v jednakých vzdialenosťach ako štyri kruhy Durandy, k ním boly pripevnené štyri reťaze, rozbiehajúce sa do komína. Gilliatt mal zrejme veľmi dokonalý a vopred ustálený plán. Majúc proti sebe všetku nevýhodu, chcel mať na svojej strane aspoň všetku ostražitosť.

Robil veci, ktoré sa zdaly nesmyseľnými, ale boly znakom bedlivej premyslenosti.

Spôsob jeho počínania bol by pomiatol, ako sme poznamenali, i odborne vyškoleného pozorovateľa.

Svedok jeho robôt, ktorý by ho bol videl, na príklad, ako s neslýchaným úsilím a vystavujúc sa nebezpečenstvu, že zlomí väzy, zatĺka kladivom osem či desať veľkých hrebov, ktoré si bol ukul, do úpätia obidvoch Douvres pri vchode do útesu medzi skaliskami, ťažko by bol pochopil, k čomu sú tie hreby a bol by sa pravdepodobne v duchu opytoval, aký smysel má všetka táto námaha.

Keby bol potom videl Gilliatta merať kus steny na predku, ktorá, ako sa pamätáme, ostala viseť na vraku, potom pripevňovať silný povraz k hornému okraju tohoto kusa, odtínať sekerou rozhegané kusy dreva, ktoré držaly stenu, vliecť ich z útesu pomocou odlivu, ktorý poháňal jej dolnú čiastku, kým Gilliatt ťahal hornú, a konečne pripevňovať s nesmiernym namáhaním pomocou povrazu toto ťažké lešenie z dosák a trámov, širšie napokon ako vchod do útesu, ku hrebom vrazeným do spodnej časti malej Douvre, pozorovateľ bol by to ešte menej chápal a bol by si povedal, že ak chce Gilliatt k obľahčeniu svojích prác odstrániť z priechodu medzi Douvres tieto ssutiny, stačilo by, aby ich jednoducho nechal spadnúť do prílivu, ktorý by si ich už odniesol.

Gilliatt mal iste preto svoje dôvody.

Gilliatt k zatlčeniu hrebov do päty Douvres použil všetky štrbiny v žule, po prípade ich rozšíril a vrážal do ních najprv drevené kliny, do ktorých potom zapúšťal železné hreby. Tie isté prípravy vykonal na obidvoch skalách, točiacich sa na druhom konci užiny medzi skaliskami na východnej strane: vtĺkol do všetkých štrbín drevené kliny, akoby chcel pripraviť tieto štrbiny pre zarazený skob; zdalo sa však, že to robí len pre prípad potreby, lebo hreby vôbec nezarážal. Pochopíme, že súc nútený byť v núdzi opatrným, svojím materiálom mohol plýtvať len v najnaliehavejších veciach a vo chvíli, keď sa javila potreba toho. To len rozmnožovalo jeho ostatné nesnádze.

Keď bola zakončená prvá práca, nastávala druhá. Gilliatt prechádzal bez váhania od jednej k druhej a urobil odhodlane tento obrovský krok.

IV. Sub re

Človek, ktorý konal všetky tieto veci, nadobudol strašného vzhľadu.

Gilliatt v tejto mnohonásobnej práci vyčerpával všetky svoje sily; len ťažko ich obnovoval.

Strádanie s jednej, únava s druhej strany zapríčinily, že zchudnul. Vlasy a fúzy mu poriadne narástly. Mal už }en jednu košelu a aj tá bola na franfory. Bol bosý, lebo vietor mu odniesol jednu črievicu a more spláchlo druhú. Odlomky z hrubej a veľmi nebezpečnej nákovy, ktorú upotreboval, posialy jeho ruky a paže malými ranami. Tieto rany, či skôr odreniny ako zranenia, boly síce len povrchné, ale ostré povetrie a slaná voda jatrily ich bolesť. Mal hlad, mal smäd, bolo mu zima.

Konva so sladkou vodou bola prázdna, žitná múka vyčerpaná k práci alebo s jedená. Mal už len trochu suchárov.

Chrúmal ich zubami, lebo nemal vodyv v ktorej by ich bol mohol rozmočiť.

Každým dňom mu pomaly ubývalo síl.

Táto strašná skala mu vysávala život.

Piť bolo otázkou; jesť bolo otázkou; spať bolo otázkou.

Jedol, keď sa mu podarilo chytiť morskú stonohu, alebo kraba; pil len vtedy, keď zbadal, že sa nejaký morský vták sniesol na niektorý skalný výbežok. Vydriapal sa ta a našiel tam jamku s troškou sladkej vody. Pil po vtákovi, niekedy s vtákom, lebo čajky a morské lastovičky privykli na neho a neodleteli, keď sa k ním priblížil. Gilliatt im neublížil ani vo chvíľke najväčšieho hladu. Bol, ako sa pamätáme, oproti vtákom poverčivý. Vtáci však, hoci boly jeho vlasy divoko naježené a fúzy dlhé, už sa ho nebáli. Táto zmena zovňajšku ich uspokojovala; nevideli už v ňom človeka a považovali ho za zviera.

Vtáci a Gilliatt boli teraz dobrí priatelia. Ti chudáci si navzájom vypomáhali. Pokiaľ mal Gilliatt žitnú múku, sypal im odrobinky z osúchov, ktoré si piekol; oni mu zato ukazovali miesta, kde bola voda.

Jedol surové mušle; mušle hasia do istej miery smäd. Kraby si piekol a to, keďže nemal hrnce, medzi dvoma rozžeravenými kameňmi, tak ako to robia na ostrovoch Farörských.

Zatým počaly sa javiť príznaky rovnodennosti. Spustil sa dážď, ale dážď nepriateľský. Nie húľava, ani lejak, ale dlhé, jemné, ľadové, prenikavé ostré ihly, ktoré prenikaly šatami Gilliattovými až na kožu a cez kožu až na kosti. Tento dážď mu poskytol málo vody, ale zato ho hodne zmáčal.

Skúpo prispievajúci, štedré rozmnožujúci biedu, taký bol tento dážď, nehodný neba. Gilliatt ním trpel vyše týždňa dňom i nocou. Tento dážď bol zlým skutkom shora.

V noci spal v skalnej diere len preto, že bol nesmierne ustatý. Pichali ho veľkí morskí komári. Zobúdzal sa plný brboľov.

Mal horúčosť a to ho držalo; horúčosť je pomoc, ktorá zabíja. Pudove žvíkal lišajník alebo sal listy divej kochleárie a vyziable výhonky z vyprahnutých skulín úskalia. Ináč sa málo staral o svoje muky. Nemal kedy vyrušovať sa zo svojej práce k vôli sebe. Stroj Durandy bol v dobrom stave. To mu stačilo.

Každú chvíľu vyžadovala jeho prácu, aby sa hodil do vody a zasa vyliezol z nej von. Vstupoval do vody a zasa vyliezal z nej, asi tak ako prechádzame z jednej chyže svojho bytu do druhej.

Jeho šaty vôbec neuschly. Boly presiaknuté dažďovou vodou, ktorá nevyschla, a vodou mora, ktorá neschne nikdy. Gilliatt žil v mokradi.

Životu v mokradi možno navyknúť. Biedne skupiny Irčanov, starcov, matiek,, mladých, temer polonahých diev a detí, ktorí zimujú pod holým nebom v dáždi a snehu v londýnskych uliciach, pritúlení k sebe v kútikoch domov, žijú a umierajú v mokradi.

Byť mokrým a mať smäd. Gilliatt snášal tieto divné muky. Chvíľami zahryzol do rukáva kazajky.

Oheň, ktorý roznecoval, ho nezahrial; oheň pod holým nebom je len polovičatou pomocou. S jednej strany sa pálime a s druhej mrzneme.

Gilliatt sa potil a pri tom ho drvila zima.

Okolo Gilliatta všetko sa stavalo na odpor v nejakom desnom mlčaní. Cítil sa nepriateľom.

Veci majú svoje chmúrne „Non possumus“.

Ich nehybnosť je príšernou výstrahou.

Gilliatta obklopovala nesmierne zlá vôľa. Bol popálený a drvila ho zima. Oheň ho sožieral, voda mrazila, smäd mu zapríčiňoval horúčosť, vietor mu kmásal šaty, hlad mu podrýval žalúdok. Tak trpel pod tlakom všetkého toho, čo mu postupne vyčerpávalo sily. Pokojný, rozsiahly, sa osudmi skutočnosti zdanlive nezodpovedný odpor, plný akejsi divokej jednomyselnosti, doliehal so všetkých strán na Gilliatta. Gilliatt cítil, ako na neho neuprosne doráža. Nebolo mu možno uniknúť. Bolo to temer niečo osobné. Gilliatt mal pocit, že sa akési temné odmietanie a nenávisť namáhajú zmenšiť ho. Bolo len na ňom, či chce utiecť; ale preto, že ostal, mal robotu s nevyspytateľným nepriateľstvom. Preto, že nemohol byť vyhostený, bol srážaný k zemi. Kým? Neznámom. Svieralo, tiesnilo ho to, pripravovalo ho to o miesto, odoberalo mu to dych. Bol doráňaný neviditeľným. Každý deň bola o jeden zárez hlbšie zatiahnutou šraubou.

V tomto nepriaznivom okolí Gilliattove postavenie podobalo sa nepoctivému súboju, na ktorom má podiel zradca. Obklopovalo ho spojenectvo temných síl. Cítil, že padlo rozhodnutie zbaviť sa ho. Takým spôsobom zaháňa ľadovec bludné balvany.

Tieto spojené skryté sily, bez toho, že by sa ho boly temer dotýkaly, rozdriapaly mu šaty na handry a telo mu rozodraly do krve, hnaly ho k najhoršiemu a robily ho neschopným k boju ešte prv, ako k nemu došlo. Ale zato neochaboval v robote, pracujúc bez oddychu; ale čím väčšmi rástlo dielo, tým väčšmi chradol robotník. Zdalo sa, akoby táto divoká príroda, obávajúc sa duše, umienila si zničiť človeka. Gilliatt sa chrabre držal a čakal. Priepasť ho začala vysilovať. Čo urobí potom?

Dvojica Douvres, ten žulový drak, číhajúci v prostriedku mora, poskytla Gilliattovi prístrešie. Nechala ho sem vstúpiť a pracovať. Ale toto prijatie podobalo sa pohostinstvu otvoreného pažeráka.

Púšť, nesmierna rozloha mora, priestor, kde je pre človeka toľko prekážok, nemá nepriazeň zjavov idúcich svojou cestou, veľký, všeobecný, neuprosný a passívny zákon; príliv a odliv, úskalie, čierna to plejada, jej každý končiar je hviezdou, vírom, ohniskom vyžiarujúcich prúdov, nejaké spriasahanie netečnosti vecí proti odvahe jednej bytnosti, zima, nebo plné mrakov, obliehajúce more, obklopovaly Gilliatta, svieraly ho postupne, uzavieraly sa akosi nad ním a odlučovaly ho od živých bytnosti ako väzenská kobka, jej múry by vôkol človeka rástly do výšky. Všetko proti nemu, nič pre neho. Bol osamotený, opustený, zoslabnutý, podlomený, zabudnutý. Gilliatt mal prázdnu komoru, náčinie polámané alebo otupené, vo dne trpel smädom a hladom, v noci zimou, jeho telo bolo samá rana, na hnijúcich ranách mal handry, diery na šatách a aj v tele, ruky mal rozodrané, nohy zkrvavené, údy vyziabnuté; tvár sinavo bledú; v očiach plam.

Nádherný plam, viditeľnú vôľu. Oko človeka je tak utvorené, že v ňom pozorujeme jeho mravnú cenu. Naše zrenice prezradia, koľko je v nás ľudského. Prejavujeme sa svetlom, ktoré žiari zpod nášho obočia. Malá mysel žmurká očima, veľká hádže blesky. Ak sa pod víčkom nič neleskne, je to preto, že v modzgu niet myšlienky, že niet v srdci lásky. Kto miluje, chce a kto chce, blýska a hrmí. Odhodlanosť zapaľuje oheň v pohľade; podivný oheň, vznikajúci zo spalovania bojácnych myšlienok.

Ľudia húževnatí bývajú vznešení. Kto je len udatný, koná len pod vlivom chvíľkového záchvatu, kto je len smelý, koná len z temperamentu, kto je len odvážny, má len jednu ctnosť; ale kto húževnate zastáva pravdu, je veľký. Temer celé tajomstvo veľkých sŕdc je v tomto slove: Perseverando.

Vytrvalosť je odvahe tým, čím je kolo práci; je to ustavičné obnovovanie ťažišťa. Či je už ciel na zemi alebo na nebi, isť, za ním, to je všetko; pri prvom je človek Kolumbusom, pri druhom Ježišom. Kríž je bláznovstvom; ztadiaľ jeho sláva. Nedopustiť, aby svedomie uvažovalo, ani aby sa vôľa odzbrojila, len tak prídeme k utrpeniu a víťazstvu. V poriadku morálnych vecí klesanie nevytvára stúpanie. Po páde nasleduje vzostup. Prostrední ľudia nechajú sa odpudiť zdanlivou prekážkou; silní nie. Skaza je ich možnosťou, víťazstvo je ich istotou. Štefanovi môžete predkladať akékoľvek dobré dôvody, aby sa nedal kamenovať. Pohŕdanie rozumnými námietkami plodí to vznešené porazené víťazstvo, ktoré sa menuje mučeníctvom.

Všetko Gilliattove úsilie akoby sa krčovite pridržiavalo nemožnosti, úspech bol chabý alebo pomalý; a bolo treba vynaložiť mnoho, aby docielil málo; ale to mu dodávalo veľkodušnosti a dojímavosti.

Že k postaveniu štyroch brvien nad vrakom lode, k oddeleniu a odlúčeniu zachrániteľnej čiastky lode, k upraveniu štyroch jarábov s ich lanami vo vraku, bolo treba toľko príprav, toľko práce, toľko tápania, toľko nocí pretrudených na tvrdom loži, toľko svízelných dní, v tom tkvela bieda o samote konanej práce. Osudnosť v príčine, nezbytnosť v následkoch. S touto biedou nielen, že sa Gilliatt smieril, on ju chcel. Obávajúc sa nejakého spolupracovníka, lebo ten sa mohol stať jeho sokom, nehľadal pomocníka. Ľudské sily presahujúce podnik, riziko, nebezpečenstvo, prácu, ktorá sa sama od seba rozmnožila, možnosť, že záchrancu pohltí dielo záchrany, hlad, horúčka, strádanie, núdza, všetko to vzal na seba. Bol už natoľko sebecký.

Akoby bol býval pod nejakým hrozným potapačským zvonom. Životná sila ho pomaly opúšťala. Temer to ani nebadal.

Ale vyčerpanie síl nevyčerpáva vôľu. Viera je až druhou mocou; prvá je vôľa. Hory príslovia, ktoré prenáša viera, nie sú ničím, keď ich porovnáme s tým, čo dokáže vôľa. Všetko, čo tratil Gilliatt na sile, získaval zasa na húževnatosti. Ak sa pod vlivem zpätného pôsobenia tejto divokej prírody fyzický človek stával menším, tým väčším sa stával človek morálny.

Gilliatt necítil temer ani únavy, čiže, nepripúšťal ju. Duch, ktorý sa zdráha uznať slabosť tela, prezrádza nesmiernu silu.

Gilliatt videl, ako pokračuje práca a videl len to. Bol úbožiak, nie súc si toho ani vedomý. Ciel, ktorého sa už temer dotýkal, ho omámil. Snášal všetko toto utrpenie bez toho, že by mu bola prišla na um iná myšlienka ako táto: Napred! Jeho dielo mu vstúpilo do hlavy. Vôľa opája. Je možno opojiť sa svojou dušou.

Toto opojenie menuje sa hrdinstvom.

Gilliatt bol akýmsi Jóbom oceánu.

Ale Jóbom zápoliacim. Jóbom, ktorý bojoval a nastavoval čelo úderom. Jóbom, ktorý dobýval, a keby tieto slová neboly priveľké pre chudobného námorníka, loviaceho kraby a langusty, Jóbom Prometheusom.

V. Sub umbra

Gilliatt v noci z času na čas otvoril oči a hľadel do tieňu.

Cítil sa divne dojatým.

Do tmy otvorené oko. Hrozné položenie: úzkosť.

Tieň pôsobí určitým tlakom.

Neopísateľný strop temnôt; nepreniknuteľné hustá tma; nejaké premožené, do tejto tmy sa miešajúce svetlo; svetlo na prach rozdrvené. Je to semä? Je to popol? Milióny pochodní, ale nijaké svetlo; ohromná žiara, ktorá neodhalí svoje tajomstvo, na prach rozdrobený oheň, podobajúci sa v lete zastaveným iskrám, zmätok víru a strnulosť hrobu, problém, núkajúci otvor do priepaste, záhada, ukazujúca a skrývajúca svoju tvár, čierňavou maskovaná nekonečnosť, to je noc.

Toto splynutie všetkých tajomství, tajomstva kozmického a zároveň i tajomstva osudového, obťažuje ľudskú hlavu. Tlak tiene na rozličné duše pôsobí rozlične. Človek poznáva proti noci svoju nedokonalosť. Vidí tmu a cíti svoju slabosť. Čierne nebo, to, hľa, slepý človek. Človek stojací, tvárou obrátený k noci, vrhá sa na kolená, padá na tvár, ľahne si na brucho, odplazí sa k nejakej diere alebo si hľadá krýdla. Temer vždy snaží sa utiecť pred touto obludou prítomného Neznáma. Opytuje sa samého seba; čo je to; trasie sa, ohýba sa; zavše chce aj odísť.

Odísť? Kam?

Ta.

Ta? Čo je to? A čo je tam?

Táto zvedavosť iste túži za vecami zakázanými, lebo s tejto strany okolo človeka sú všetky mosty pobúrané. Chybí im do nekonečna vedúci oblúk. Ale zakázané vábi, lebo je bezdným pažerákom. Kam nemôže noha, ta dosiahne zrak; kde sa zastaví zrak, tam môže pokračovať v ceste duch. Niet človeka, keby bol hneď ako slabý, alebo dostatočne silný, aby sa o to nepokúsil. Človek podľa svojej povahy pred nocou alebo sliedi alebo čaká. Je to chmúrny obraz. Mieša sa doň niečo, čo nemožno určiť.

Keď je noc veselá, je to hĺbka tône. Ak je búrlivá, je to hĺbka dymu. Pred pokusmi uzavrená a pred domnienkami otvorená neobmedzenosť sa zdráha i núka zároveň. Množstvo svetelných bodov robí bezdnú tmu ešte tmavšou. Karbunkule, iskrenie, hviezdy, v Neznámu dokázané prezencie; hrozné vyzývanie človeka, aby sa dotknul týchto svetiel. To sú miery tvorenia v absolutume; sú ukazovateľmi vzdialenosti tam, kde už vzdialenosti niet; je to nejaké nemožné a jednako naozajstné číslovanie hĺbok. Mikroskopický bod, ktorý žiari, potom druhý a zasa tretí; je to nevnímateľné, je to nesmierne. Toto svetlo je ohniskom, toto ohnisko je hviezdou, táto hviezda je slncom, toto slnce je vesmírom, tento vesmír nie je ničím. Pred nekonečnosťou každé číslo je nulou.

Tieto vesmíry, ktoré nie sú ničím, jestvujú. Konštatujúc to cítime, aký rozdiel je medzi byť ničím a medzi nebytím.

Neprístupné, pripojené k nepreniknuteľnému, nepreniknuteľné, pripojené k nevysveliteľnému, nevysvetliteľné, pripojené k nezmernému, také je nebo.

Z tejto úvahy vystupuje vznešený zjav: vzrast duše úžasom.

Posvätná hrúza je človek sám; zviera nemá tejto bázne. Rozum v tomto velebnom úžase nachodí svoje zatmenie a svoju skúšku.

Tieň je jednotný; ztadiaľ tá hrúza. Ale je aj složitý; ztadiaľ to zdesenie. Jeho jednotnosť pôsobí mocne na našu myseľ a odoberá jej chuť k odporu. Jeho složitosť je príčinou, že sa človek obzerá na všetky strany, okolo seba, ako by sa mal obávať neočakávaných útokov. Vzdáva sa a dáva si pozor. Má pred sebou Všetko, ztadiaľ jeho poddajnosť a Mnohé, ztadiaľ jeho nedôvera. Jednotnosť tieňu zatvára v sebe mnohosť, mnohosť tajomnú, viditeľnú v hmote, citeľnú v mysli. Táto mnohosť chová sa ticho, o dôvod viacej, aby človek bdel.

Noc — pisateľ týchto riadkov povedal to inde — je vlastný a normálny stav zvláštnej čiastky sveta, ktorej sme členmi. Ako svojím trvaním tak aj diaľkou krátky deň, je len blízkosť hviezdy.

Univerzálny zázrak noci nie je bez trenia a každé trenie na takom stroji znamená potlčenie. Trením tohoto stroja je to, čo menujeme Zlom. V tejto tme cítime Zlo, utajenú negáciu božského poriadku, rúhanie sa naozajstnosti, rebellujúcej proti ideálu. Zlo skladá pomocou akejsi tisíchlavej sústavy odrodov rozsiahly kozmický celok. Zlo je tu, aby sa všade protivilo. Je orkánom a hatí lode v plavbe; je chaosom a putná vzrast celého sveta. Dobro je jednotné, Zlo je všadeprítomné. Zlo ruší harmóniu života, ktorá je logikou a zapríčiňuje, že muchu pohltí vták a planéta kométu. Zlo je škrtnutím cez stvorenstvo.

Nočná tma je plná závratov. Kto do nej vhupne, topí a zmieta sa v nej. Niet ustatosti, ktorú by bolo možno porovnať s touto skúškou, pred ktorú stavia tma.

Niet tu jediného určitého miesta, na ktorom by mohol spočinúť duch. Niet tu bodu, z ktorého by bolo možno výjsť, niet bodu, na ktorom by bolo možno pristať. Križujú sa tu odporujúce si riešenia, prepletajú sa pochybnosti, ktoré sa súčasne vyskytujú, rozrastajú sa tu zjavy, ktoré zanikajú v nekonečnosti pod tlakom niečoho neobmedzeného, všetky zákony tu vzájomne do seba zajpadajú, nevyspytateľná smesa, ktorá zapríčiňuje, že nerasty rastú a rastliny žijú, že myšlienka má váhu, že láska vyžiaruje a gravitácia miluje; nesmierny front všetkých otázok, ktoré sa vynorujú v tme bez hraníc; stretnutie, ktoré je nástinom neznáma; kozmické spoločenstvo v plnom prejave, nie pre zrak, ale pre rozum, vo veľkom nezreteľnom priestore; neviditeľné, ktoré sa stalo vidinou. To je Tieň. A za ním je človek.

Nepozná síce podrobnosti, ale v miere svojmu duchu primeranej nesie monstróznu ťarchu celku. Tento tlak pudil chaldejských pastierov k hvezdárstvu. Nedobrovoľné revelácie vyplývajú z pórov stvorenstva; z všetkého toho veda príští sama od seba a získáva si nevedomca. Každý samotár týmto tajomným napájaním, väčšinou nie súc si toho ani vedomý, stáva sa filozofom prírody.

Tma je nedeliteľná. Je obývaná. Obývaná bez toho, že by sa presunula absolútumom; ale obývaná i s presunutím. Je tu pohyb, ktorý znepokojuje. Posvätné utváranie prechádza tu svojimi fázami. Predchádzajúce uvažovania, mocnosti, chcené osudy, spolupracujú tu na nesmiernom diele. Je v nej hrozný a úžasný život. Sú to rozsiahle pohyby nebeských telies, rodina hviezd, rodina obežníc, mliečna cesta, quid divinum prúdov, výparov, polarizácií a príťažlivosti, je tu objimanie a antagonizmus, nádherný príliv a odliv univerzálneho protikladu, v prostredí centier imponderabilnosť v svobodnom pohybe; je tu v nebeských telesách miazga, svetlo mimo ních, blúdiaci atom, roztrúsený zárodok, oplodňujúci krivky, stretnutia, z nich plynie párenie alebo boj, neslýchané plytvanie, báječné diaľavy, závratné kolobehy, svety ponorujúce sa do nevypočítateľna, v tmách vzájomne sa prenasledujúce zázraky, mechanizmus raz navždy, výdychy unikajúcich sfér, kolesá, ich otáčanie cítiť; učenec sa domnieva, nevedomec súhlasí a trasie sa; všetko to je a jednako sa to skrýva, je to nedobytné, je to nedostižiteľné, neprístupné. Človek je o tom presvedčený až do vysilenia. Pociťuje — ako by sme to ináč nazvali? — nejakú čiernu istotu. Nemôže ju práve tak poznať, ako ostatné veci. Drtí ho nemakateľnosť.

Všade nepochopiteľné, nikde nie nezrozumiteľné.

A k tomu všetkému ešte tá hrozná otázka: vnútorná podstata toho je Bytnosť?

Človek je v tieni. Hľadí. Počúva.

Tmavá zem sa zatým ďalej pohybuje a otáča. Kvety sú povedomé tohoto nesmierneho pohybu; siléna otvára svoje kvety o jedenástej hodine večer a tagilia o piatej hodine ráno. Úchvatná pravidelnosť.

V iných hĺbkach je kvapka vody svetom, infusorie sa hemžia, ohromne sa mmožia, nebadateľne sú obdivuhodne veľkolepé, nesmiernosť sa prejavuje v opačnom smysle; jedno diatomé zplodí za jednu hodinu trinásť sto miliónov iných.

Panuje tu niečo, čo už nemožno ďalej rozoberať.

Človek je prinútený veriť. Veriť z prinútenosti, to je výsledok. Ale byť pokojným, k tomu viera nestačí. Tým vysvetľujeme náboženstvo. Nič nie je tak drtiace, ako viera bez obrysov.

Ale nech si človek myslí čokoľvek a chce čokoľvek, nech je v ňom utajený akýkoľvek odpor, hľadieť do tieňu neznamená dívať sa, ale rozjímať.

Čo s týmito zjavmi? Ako sa pohybovať pod ich konvergenciou? Tento tlak rozložiť je nemožné. Ktoré snívanie môže dosiahnuť všetky tieto tajomné ciele? Koľko súčasných, neprístupných relevácii, ktoré sa zatemňujú svojím množstvom, podobným nejasne vyrieknutému slovu! Tieň je ticho, ale toto ticho vraví všetko. Z toho majestátne vyplýva jeden výsledok: Boh, Boh je pojem nepochopiteľný. Ale jestvuje v človeku. Syllogizmy, spory, popierania, sústavy, náboženstvá, pohybujú sa na jeho povrchu, ale ho nemôžu zmenšiť. Tieň tento pojem v celku potvrďuje. Všetko iné podlieha zmätku. Všetko to, čo ešte tieň obsahuje, je hrozné. V udržovaní rovnováhy všetkej tej tmy prejavuje sa neopísateľné spojenectvo síl. Vesmír sa vznáša a nič neklesá. Ustavičný a bezmedzný presun deje sa bez nehody a bez poruchy. Človek je účastníkom tohoto premiesťovania a kvantitu výkyvov menuje osudom. Kde je začiatok osudu? Kde je koniec prírody? Aký je rozdiel medzi udalosťou a ročnou dobou, medzi rmutom a dažďom, medzi ctnosťou a hviezdou? Či hodina nie je vlnou? Stroj sveta nedáva na to človeku odpoveď a nemilosrdne pracuje ďalej. Hviezdnaté nebe je vidinou kolies, závaží a protiváh. Je to najvyššou kontempláciou, zdvojnásobnenou najvyšším rozjímaním. Je to celá skutočnosť, ba viacej celá abstrakcia. To sú čierťaže, nimi sme obmedzení, vydaní na pospas tme a útek je nemožný. Sme zachytení kolostrojom, sme podstatnou čiastkou neznámeho Celku, cítime ako sa to neznáme, ktoré v sebe nosíme, tajuplne bratrí s neznámym, ktoré je mimo nás. To je vznešené oznámenie smrti. Aká úzkosť a zároveň aké vytrženie! Súviseť s nekonečnosťou, týmto súvisom prísť k tomu, že si pripisujeme nesmrteľnosť, azda aj večnosť, cítiť v tomto báječnom vlnení univerzálneho života nepohrúžiteľnú trvácnosť svojho ja! Hľadeť na hviezdy a povedať: som dušou ako vy! Hľadeť na tmu a povedať: som priepasťou ako ty!

Tieto nesmiernosti, to je noc.

Všetko to, samotou ešte zväčšované, tlačilo Gilliatta.

Rozumel to? Nie.

Cítil to? Áno.

Gilliatt bol zvírený veľduch a mal veľké, divé srdce.

VI. Gilliatt chystá miesto pre pansu

Zachránenie stroja, ako ho Gilliatt vymyslel, bolo, ako sme už povedali, naozajstným útekom, a vieme s akou trpelivosťou pripravoval tento útek. Poznáme aj jeho usilovnosť. Usilovnosť rovná sa až divu, trpelivosť siaha až k smrti. Tak na príklad na Mont-Saint-Michaele väznený Thomas, prichodí na to ako ukryť polovičku steny v slamníku. Iný v Tulle, roku 1820, s platformy väzenia, kde sa s ostatnými väzňami prechádza, odreže kus olova; ale akým nožom? Nemáme tušenia; nevieme akým ohňom roztopí toto olovo, toto roztopené olovo naleje do nejakej formy; do akej, to už vieme; do formy z chlebovej striedky. Z tohoto olova si urobí kľúč a týmto kľúčom otvorí zámok, z ktorého nikdy viacej nevidel ako dierku. Takou neslýchanou zručnosťou sa chľúbil aj Gilliatt. Bol by vedel vyliezť a sliezť po strmine pri Boisrosé. Bol Trenkom vraku a Latudom stroja.

Jeho žalárnikom bolo more, ktoré na neho striehlo.

Hoci bol dážď tak nevďačný a zlý, napokon vedel aj z neho brať osoh, veď takto aspoň čiastočne obnovil zásobu sladkej vody; ale jeho smäd bol neukojený a konvu temer tak rýchlo vyprázdnil, ako ju bol naplnil.

V jeden deň, tuším posledného apríla, alebo prvého mája, bolo všetko pripravené.

Spodok stroja, v rámci osem lan jarábu, z ních na každej strane boly štyri, bol akoby opradený. Šestnásť otvorov, ktorými prebiehaly tieto laná, Gilliatt na palube a pod kýlom vyrezal pilou. Planky vyrezal tiež pilou, brvná presekal sekerou, železné čiastky prerezal pilníkom a obloženie vylámal dlátom. Tu čiastku kýlu, nad ktorou bol stroj, vysekal do štvorhranu a prichystal spustiť so strojom, a súčasne mala byť aj oporou. Celá tá hrozná ťarcha visela len na jednej reťazi, ktorú bolo možno jedným ťahom pilníka prepíliť. Keď raz práca pokročila tak ďaleko a už je tak blízko k dokončeniu, obozretnosť káže ponáhľať sa.

Bol práve odliv, tedy okamih bol priaznivý.

Gilliatt konečne sňal hriadeľ kolesového stroja, ktorého konce mohly pri navíjaní prekážať. Podarilo sa mu toto ťažké teleso umiestiť kolmo v samom stroji.

Bol čas dokončiť prácu. Gilliatt, ako sme už povedali, nebol ustatý a nechcel byť ustatý, ale ustaté boly jeho nástroje. Vyhňa stávala sa pomaly nemožnou. Kamenná nákova praskla. Mech začínal zle pracovať. Keďže malý vodopád príštil z morskej vody, v skulinách prístroja sa nasbieraly solné usadliny a prekážaly mu v práci.

Gilliatt zašiel do zátoky pri Človeku, poprezeral dôkladne pansu, presvedčil sa, že je všetko v poriadku, hlavne štyri kruhy, upevnené na ľavom i pravom boku lode, potom vytiahol kotvu a veslujúc vrátil sa s pansou k dvom Douvres.

Do zátoky medzi dvoma Douvres barka sa vpratala, lebo tu bolo dosť hlboko a bolo tu dosť miesta. Gilliatt zbadal hneď v prvý deň, že s pansou bude môcť zajsť až k samej Durande.

Ale podujatie bolo veľmi obtiažne, vyžadovalo klenotnícku akurátnosť a vplávať s barkou do úskalia bolo tým chúlostivejšou vecou, keďže, hľadiac na to, čo chcel Gilliatt uskutočniť, bolo potrebné vnísť ta s pansou zadom a kormidlom napred. Bolo dôležité, aby stožiar a zariadenie barky ostaly pred vrakom, smerom k východu zo zátoky.

Tieto ťažkosti robili podujatie aj pre Gilliatta obtiažnym. Tuná už neišlo, ako v zátoke pri Človeku, o jediné trhnutie rukoväte kormidla, tu bolo treba robiť všeličo, strkať, ťahať, veslovať i skúmať hĺbku. Gilliatt k tomu potreboval dobrú štvrťhodinu. Ale podarilo sa mu to.

Za pätnásť či dvacať minút stála pansa pod Durandou. Bola ňou takrečeno krytá. Gilliatt zakotvil pansu dvoma kotvami. Väčšia bola umiestená tak, aby vzdorovala najsilnejšiemu vetru, ktorého sa bolo možno báť, totiž západnému. Potom, pomocou sochora a klaniera spustil do barky obidve bedny s rozobranými kolami, majúce prichystané slučky na vytiahnutie nahor. Tieto dve bedny malý tvoriť protiváhu.

Súc hotový s bednami, Gilliatt pripevnil na hák reťaze pri klanieri slučku povrazu regulačného škripca, ktorý mal, ak by bylo treba, zahamovať jaráb.

Hľadiac na to, čo mal Gilliatt na ume, nedostatky barky stávaly sa prednosťou. Nemala paluby, náklad sa tedy mohol hlbšie pustiť do lode. Sťažeň mala na predku, snáď až priveľmi na predku, ale náklad mal preto viacej voľnosti a keďže bol stožiar takto mimo vraku, vyplávanie nebolo ničím hatené. Pansa bola akoby len drevienkou a na mori nič nie je tak spoľahlivé a pevné ako drevianka.

Zrazu zbadal Gilliatt, že more stúpa. Poobzeral sa odkiaľ fúka vietor.

VII. Náhle nebezpečenstvo

Bol to len slabý vánok, ale vial od západu. Je to ohavný zvyk vetra, ktorý rád prejavuje v čase rovnodennosti.

V úskalí Douvres príliv javí sa rozlične, podľa toho, aký vietor vanie. Vetrom hnaný príliv valí sa do tejto skalnej chodby z východu, alebo zo západu. Ak more prichádza od západu, je zúrivé. To je preto, že východný, od zeme idúci vietor, má málo dychu, kdežto vietor západný, idúci cez Atlantik, prináša dych nesmiernosti. Aj ten najslabší vietor, ak ide od západu, zapríčiňuje starosti. Z bezhraničného priestoru valí obrovské vlny a do tesnej chodby žene naraz priveľa vody.

Voda, ktorá sa tratí v priepasti je vždy strašná. S vodou je to ako so zástupom; množstvo je tekuté; ak je zástup, ktorý sa môže niekam spratať, menší ako zástup, ktorý chce niekam vnísť, potom povstává v zástupe nebezpečná tlačenica a vo vode búrlivé dmenie. Kým panuje západný vietor, tu keby to bol hneď ten najslabší vánok, Douvres cez deň sú dva razy vystavené tomuto útoku. Príliv stúpa, príboj nalieha, skala vzdoruje, úzký vjazd sa len skúpo otvára, do chodby násilne hnaná vlna kypí a reve a besne dmejúce more udiera do obidvoch vnútorných stien chodby. Takže Douvres pri tom najmenšom západnom vetre skytajú tento zvláštny obraz: vonku na šírom mori tíš, v úskalí burácanie. Toto, len na toto miesto pripútané vírenie, nemá nič spoločného s búrkou. Je to jednoduchá, ale hrozná vzbura vĺn. Vetry severné a južné, vejúce priekom úskalia, vyvolávajú v prielive len malé vlnobitie. Prístup s východnej strany, a túto podrobnosť treba si pamätať, súsedí so skalou Človek; nebezpečný otvor západný je na druhom konci, práve medzi dvoma Douvres.

Pri tomto západnom otvore bol práve Gilliatt so stroskotanou Durandou a pod ňou zakotvenou pansou.

Pohroma sa zdala nevyhnutnou. Táto hroziaca pohroma mala síce slabý, ale jednako len dostatočne silný vietor.

V niekoľkých krátkych hodinách pustí sa dmejúci príliv do statočného zápasu s úžinou Douvres. Prvé vlny valily sa už s jačiacim hukotom. Tieto vzdmené vlny, príboj celého Atlantiku, maly za sebou celú diaľku mora. Nijaká búrka, nijaký hnev, ale len jednoduchá vševládna vlna, tajaca v sebe takú pudivú silu, že ženúc sa z Ameriky až do Europy vrhá sa jedným razom na diaľku dvetisíc míľ. Ak táto vlna, ohromná to čierťaž oceánu, narazí na úskalie a rozbije sa na obidvoch Douvres, veže, či piliere pri vchode do výseku, ak budú vzdmené prílivom a v ceste stojacou prekážkou, ak ju odrazí skala a uchváti zasa vietor, vrhne sa násilne na úskalie, vnikne svíjajúc sa od vzteku a celou besnotou v ceste zastavenej vlny, medzi obidve skalné steny, narazí tu na pansu a Durandu a roztrieska ich.

Proti tejto možnosti bolo sa treba brániť. Gilliatt vedel ako.

Bolo nevyhnutné znemožniť príboju, aby sem nevniknul naraz, zamedziť mu náraz, ale dovoliť mu vniknúť, zatarasiť mu cestu, ale neodopreť mu vstup, vzoprieť sa mu a pri tom povoliť, predísť tlaku vĺn do vchodu, v ktorom sa skrývalo veľké nebezpečenstvo, nahradiť vpád vody vpustením, odňať príboju prudkosť a surovosť, prinútiť dravca k miernosti. Bolo treba príboj poburujúcu prekážku nahradiť prekážkou, ktorá by ho krotila.

Gilliatt so zručnosťou, ktorou sa chľúbil a ktorá je mocnejšia ako sila, skokmi kamzíka na vrchoch a opice v lesoch, skáčuc vratko i závratne aj na najmenšie vyčnievajúce skaly, skáčuc do vody a vyliezajúc z nej, plávajúc v rozvírenej vode, driapúc sa na skalu s povrazom v zuboch a kladivom v ruke, odviazal povraz, ktorý udržiaval visiaci a o spodok malej Douvre oprený kus steny z predku Durandy, urobil z koncov hrubého lana nejaké pánty, pripevnil túto stenu k veľkým do žuly vrazeným klinom, na tieto pánty zavesil doskovú stenu, podobajúcu sa spúšti stavu, obrátil ju, ako sa to s kormidlom robí, plochou proti prúdu, ktorý sa o ňu oprel a jeden jej koniec posunul až k veľkej Douvre, kým povrazy pántov druhý koniec pridržiavaly k malej Douvre, urobil pomocou už prv pozarážaných klinov to isté upevnenie na veľkej Douvre ako na malej, priviazal mocne táto obrovskú drevenú dosku k obidvom pilierom vchodu, natiahol cez túto hrádzu reťaz ako závesok cez pancier a v neúplnej hodine trčala táto závora proti príboju a užina bola sťaby bránou zatvorená.

Túto mohutnú hrádzu, ťažkú masu brvien a dosiek, ktorá v ležiacej polohe bola by plťou a stojac bola múrom, riadil Gilliatt pomocou prúdu s obratnosťou kúzelníka. Bolo možno temer povedať, že ten celý kúsok bol urobený prv, ako si toho stúpajúce more povšimnúť mohlo.

Bol to jeden z príbehov, keď by bol Jean Bart povedal povestné slová, ktoré upotreboval proti moru vždy, keď sa vyhnul stroskotaniu: Angličan sa dostal! Je známe, že keď Jean Bart chcel uraziť more, pomenoval ho Angličanom.

Keď takto zatarasil užinu, Gilliatt staral sa o barku. Obidvom kotvám odmotal toľko lana, aby s prílivom pansa mohla stúpať. Pri tom všetkom Gilliatt nebol ničím prekvapený; predvídal to. Odborník bol by to poznal podľa dvoch škripcov vyťahovacieho lana, na zadu barky uviazaných pri otvoroch, ktorými prebiehaly dva povrazy, ich konce boly pretiahnuté cez kotvové oká.

Príliv zatiaľ vzrástol ďo polovičnej výšky; to je chvíľa, keď hoci aj mierny príboj je prudký. Čo Gilliatt predvídal, to sa naozaj stalo. Vlny sa valily prudko na drevenú hrádzu, srazily sa s ňou, dmely tu a tak pretekaly pod ňou. Vonku bolo more vzduté, ale dnuká len presiakalo. Čo si tu Gilliatt vymyslel, podobalo sa kaudinskému jarmu v mori. Príboj bol premožený.

VIII. Nerozhodné riešenie

Prišla najhroznejšia chvíľa.

Teraz išlo o to spustiť stroj do barky.

Gilliatt sa na chvíľu zamyslel, opierajúc lakeť ľavého ramena o pravú a čelo o ľavú ruku.

Potom vyliezol na vrak, ktorého jedna čiastka, totiž stroj, mala byť oddelená a druhá čiastka, totiž kostra lode, mala ostať.

Prerezal štyri slučky, ktoré upevňovaly k pravému i ľavému boku Durandy štyri reťaze komína. Keďže boly slučky len z povrazu, stačil k tomu nôž.

Tieto štyri svobodné a ničím nepohnute reťaze, visely pozdĺž komína.

Z vraku vyliezol hore na prístroj, ktorý si bol sám zhotovil, dupkal na brvná, skúšal kladkostroj, prezeral škripce, omakával laná, skúmal nadväzy, presvedčil sa, či nenathérované laná nie sú celky premoknuté, vidiac, že nič nechybí a nič sa neohýba, soskočil na palubu, postavil sa ku klanieru tej čiastky Durandy, ktorá mala ostať naďalej vtiesnená medzi Douvres. To bolo miesto jeho práce.

Vážne, ale jednako rozčúlene, čo muselo jeho odhodlanosť ešte zvýšiť, vrhol posledný pohľad na jarábi, potom vzal pilník a začal prepilovávať reťaz, na ktorej všetko viselo.

Škripot pilníka miešal sa s hukotom mora.

Reťaz klaniera, priviazanú k regulačnému lanu mal Gilliatt celky blízko seba, aby ju mohol dočiahnuť.

Zrazu to zapraskalo. Reťaz, do nej sa pilník zarezával, bola už cez polovičku prepilovaná a roztrhla sa; celý prístroj sa rozkolembal. Gilliatt mal ešte práve dosť času vrhnúť sa k regulačnému lanu.

Roztrhnutá reťaz udierala do skaly, všetkých osem povrazov sa napälo, celý odrezaný a odseknutý kus odtrhol sa od vraku, vnútornosti Durandy sa otvorily a železná podlaha stroja, tlačiaca laná, sa zjavila pod kýlom.

Keby Gilliatt nebol dosť skoro uchvátil regulačné lano, bolo by to znamenalo pád. Ale pri práci bola jeho hrozná ruka, ktorá umožnila spúšťanie.

Keď brat Jeane Barta, Pieter Bart, ktorý ako chudobný rybár z Dunkerque tykal francúzskemu veľkoadmirálovi, zachránil galeju Langeron, ktorej hrozilo nebezpečenstvo zkazy v zátoke Ambretense, keď chtiac vytiahnuť toto ťažké teleso, plávajúce medzi útesmi tejto búrlivej zátoky, sbalil hlavnú plachtu a sviazal ju morskou rohožou, keď chcel, aby táto morská rohož, lámúc sa, dávala plachty za terč vetru, spoliehal na zlomenie rohože práve tak ako Gilliatt na pretrhnutie reťaze a bola to rovnaká bizarná smelosť, korunovaná takým istým prekvapujúcim úspechom.

Regulačné lano, ktoré Gilliatt uchvátil, držalo dobre a pracovalo obdivuhodne. Jeho úlohou bolo, ako sa čitateľ pamätá, tlmiť sily, svedené z niekoľkých do jednej a prevedené v jeden spoločný pohyb. Toto regulačné lano pripomínalo bulín, lenže miesto toho aby regulovalo plachtu, udržovalo v rovnováhe stroj.

Gilliatt stojac a svierajúc päsťou klanier, mal takrečeno ruku na tepne celého mechanizmu.

Tu zaskvel sa Gilliattov vynález v plnom svetle.

Tu sa ukázalo pozoruhodné spoločné zasiahnutie všetkých síl.

Kým stroj Durandy, vyňatý ako jediný celok, spúšťal sa na barku, táto sa dvíhala k stroju. Vrak a záchranný čln, pomáhajúc si vzájomne, išly si v ústrety. Hľadaly sa a tak si usporily polovičku práce.

Príliv, dmejúci sa pokojne medzi dvoma Douvres, dvíhal loď a približoval ju k Durande. Bol viacej ako premožený, bol zkrotený. Oceán bol čiastkou mechanizmu.

Stúpajúce more dvíhalo pansu bez nárazu, mäkko, temer ostražite a akoby bola z porcelánu.

Gilliatt kombinoval a odmeral obidve práce, prácu vody a prácu prístroja, a stojac nehybne pri klanieri ako nejaká hrozná socha, ktorú poslúchajú obidva pohyby, reguloval zdĺhavosť spúšťania podľa zdĺhavosti prílivu.

Stúpajúce more sa nerozvlnilo, jaráby sa ani len nepohly. Bola to divná spolupráca všetkých sputnaných prírodných síl. Na jednej strane ťarcha, nesúca stroj, na druhej strane príliv, prinášajúci barku. V prílive sa prejavujúca príťažlivosť nebeských telies a príťažlivosť zemegule, prejavujúca sa ako ťarcha, sťaby sa dorozumely, že budú slúžiť Gilliattovi. V svojej podriadenosti neváhaly, nezastaly a vôľou jednej duše tieto trpné mocnosti staly sa činnými pomocníkmi. Práca pokračovala od minuty k minute; vzdialenosť medzi pansou a vrakom sa nebadane zmenšovala. Sblíženie dialo sa v tichu a bolo v ňom niečo hrozného pre človeka, ktorý tu stál. Živel dostal rozkaz a plnil ho.

Práve temer v okamihu, keď príliv prestal dvíhať loď, prestaly sa odvinovať laná. Zrazu, ale bez pohnutia, zastaly aj kladkostroje. Stroj zaujal miesto v barke, akoby ho i tam bola položila nejaká ruka. Stál tu rovno, vzpriamený, nepohnute, pevne. Jeho oporná doska štyrmi hranmi spočívala na dne barky.

Dielo bolo dokončené. Gilliatt hľadel naň celky zmätený. Chudák nebol radosťami zmaznaný. Klesal pod dojmom nesmierneho šťastia. Cítil ako mu všetky údy vypovedajú službu; a stojac teraz pred svojím víťazstvom, triasol sa, on, ktorého doteraz nepriviedlo nič do rozpakov.

Hľadel na pansu pod vrakom a na stroj v panse. Zdalo sa, že tomu neverí. Akoby nebol očakával to, čo vykonal. Z jeho rúk vyšiel zázrak a on naň hľadel s úžasom.

Ale táto strnulosť netrvala dlho.

Gilliatt trhol sebou ako človek, ktorý sa prebúdza, chytil pilku, prerezal všetkých osem lan, potom, vďaka výške prílivu, súc teraz oddelený od panse len na nejakých desať stôp, skočil do nej, chytil sväzok lan, urobil štyri slučky, pretiahol ich už vopred pripravenými štyrmi kruhmi, a upevnil s obidvoch strán na okraji barky štvoro reťazí komína, ktoré ešte pred hodinou boly pripevnené k palube Durandy.

Keď bol komín pripevnený, Gilliatt s hornej časte stroja odstránil všetky nepotrebné veci. Visel na ňom posiaľ štvorhranný kus podlahy z paluby Durandy. Gilliatt ju odtrhnul a oslobodil barku od tejto ťarchy dosiek a trámov, ktoré hodil na skalu. Toto uľahčenie bolo užitočné.

Ináč pansa, ako sa dalo predvídať, držala sa pod veľkou ťarchou stroja výborne. Pohrúžila sa len po najvyššiu čiaru ponoru. Stroj Durandy, hoci bol aj ťažký, nevážil toľko ako kopa kamenia a delo, ktoré kedysi doviezol na barke z Hermu.

Všetko bolo tedy dokončené. Už bolo treba len odísť.

IX. Zmarený úspech

A jednako nebolo všetko dokončené.

Nič sa nevidelo jasnejším, ako otvoriť úzky, kusom steny z Durandy zatarasený vchod, a hneď vyplávať s pansou z úskalia. Na mori nesvobodno zmrhať ani jednu minutu. Vietor bol slabý, šíre more temer bez vrásky; utešený večer sľuboval utešenú noc. More bolo pokojné, ale začaly sa ukazovať znaky odlivu; bola to priaznivá chvíľa k odchodu. Pri odlive bude možno vyplávať z Douvres a v prílive vrátiť sa na Guernesey. A tak pri úsvite bude môcť pristať v Saint-Simpsone.

Ale tu sa vyskytla neočakávaná prekážka. Gilliatt pri všetkej opatrnosti jednako len urobil chyby.

Stroj bol svobodný, ale komín svobodný nebol.

Príliv, priblížiac pansu k vraku, ktorý visel v povetrí, zmenšil nebezpečenstvo spúšťania a zrýchlil záchranu, ale preto, že sa zmenšila medzera, horná čiastka komína zaviazla v otvore, zívajúcom v rozďavenom trupe Durandy. Komín tu väzel ako väzeň medzi štyrmi múrami.

Prílivom urobená služba týmto potmehúdstvom bola zmarená. Zdalo sa, že k tejto poslušnosti donútené more malo nejaké bočné úmysly.

Je pravda, že čo urobil príliv, to mohol odliv zasa zmariť.

Komín, ktorý bol niečo od troch siah vyšší, väzel v Durande asi osem stôp. Morská hladina mala klesnúť o dvanásť stôp; komín, ktorý na klesajúcej vode klesal s pansou, bol by získal štyri stopy voľnosti a bol by sa mohol vysvobodiť.

Ale ako dlho by bolo trvalo toto vysvoboďovanie? Šesť hodín.

Za šesť hodín bude temer polnoc. Ako sa možno odvážiť v túto hodinu vyplávať, ako preisť medzi týmito útesmi, z ktorých je ťažko vyviaznuť i vo dne, a ako sa odvážiť v noci do tých zákerných melčín?

Bolo nevyhnutné čakať do zajtrajška. Ztrata tých šiestich hodín znamenala najmenej dvanásť hodinovú ztratu.

Na otvorenie východu z úskalia a tým na zrýchlenie práce nemohol už mysleť, lebo hať bude potrebná pre budúci príliv.

Gilliatt cítil, že si musí odpočinúť.

Založiť ruky, to bola jediná vec, ktorú mohol urobiť, hoci ju neurobil od tej chvíle, ako bol v úskalí Douvres.

Tento odpočinok z prinútenosti ho dráždil a temer hneval, ako by to bol zapríčinil sám. Hovoril si: „Čo by si o mne pomyslela Déruchetta, keby ma videla, že zaháľam?“

Konečne, nashromažďovať nových síl iste nemohlo škodiť.

Pansu mal teraz po ruke a rozhodol sa, že v nej prenocuje.

Zašiel na veľkú Douvre pre ovčiu kožu, sostúpil, na večeru sjedol niekoľko slimákov a dvoch či troch morských ježkov, súc veľmi smädný, vypil z temer prázdnej konvice ostatok sladkej vody, zahalil sa do ovčej kože, ktorej vlna ho príjemne hriala, ľahol si ako strážny pes ku stroju, stiahol čiapku na oči a zaspal.

Spal hlboko. Tak spávame po dokončenej práci.

X. Výstrahy mora

Asi o polnoci sa zrazu zobudil, ako by ho bola vyhodila nejaká vzpruha.

Otvoril oči.

Douvres nad jeho hlavou boly ožiarené sťaby odbleskom bielej žiare uhľa. Na celej čiernej ploche úskalia sťaby hral reflex ohňa.

Zkade prichodil tento oheň?

Z vody.

More bolo mimoriadne.

Zdalo sa, ako by bola voda zapálená. Na úskaliach a mimo nich, kam len zasiahol zrak, celé more bolo v plameňoch. Ale tieto plamene neboly červené, nebolo v nich nič, čo by sa podobalo veľkému živému plameňu kráteru sopiek a vysokých pecí. Nijaký praskot, ani žiara, ani nach, ani syčanie. Belasé pruhy na vlnách podobaly sa riasam rubáša. Na vode sa ďaleko kmital bledý svit. Nebol to požiar, bol to prízrak.

Bolo to niečo ako zamračená žiara, vznietená v hrobke plameňom sna.

Predstavte si zapálené tmy.

Sťaby zápaľnou látkou tohoto ľadového ohňa bola šíro-šíra, vzrušená a nejasná noc. Bolo to nejaké neurčité, oslepením zapríčinené svetlo. V tomto preludovom svetle tma väzela ako prvok.

Námorníci v kanále la Manche napospol poznajú toto neopísateľné svetielkovanie, tajace v sebe výstrahy pre plavcov, ktoré nikde nie je tak divne prekvapujúce ako vo Veľkom V, pri Isigny.

V tomto svetle veci strácaju svoju skutočnosť a stávaju sa priezračnými ako strašidlá. Skaly majú už len obrysy. Kotvové laná zdajú sa železnými, na bielo rozpálenými tyčami. Rybárske siete pod vodou zdajú sa byť ohnivou priadzou. Polovička vesla nad vodou je ebenová, druhá, pod vodou, strieborná. S vesla do mora padajúce kvapky hladinu vody posievajú hviezdami. Každá barka za sebou ťahá vlasaticu. Mokrí námorníci svietia a podobní sú horiacim ľuďom.

Keď ponoríme ruku do vody a keď ju vytiahneme, máme na nej planúcu rukavicu; tento plameň je mŕtvy, necítime ho. Vaše celé rameno je v ohni. Plamenný prúd unáša tvary vecí, ktoré vidíte pod vodou. Pena srší iskrami. V bledej hĺbke ryby sa zdajú byť ohnivými jazykmi a preťatými bleskmi, ktoré sa hadovite kmitajú.

Toto svetielkovanie sa predralo cez Gilliattove zavreté víčka. Ono zapríčinilo jeho prebudenie.

Bol už svrchovaný čas.

Bolo po odlive a nastával nový príliv. V čase Gilliattového spania vyslobodený komín stroja bol zasa zachytávaný vrakom, ktorý nad ním zíval.

Chybela už len jediná stopa, aby zasa zmiznul v Durande.

Vystúpiť o jednu stopu, k tomu potrebuje príliv asi pol hodiny. Ak chcel Gilliatt využitkovať toto uvoľnenie, ktoré sa už zasa stávalo pochybným, mal ešte pol hodiny času.

Odrazu sa vzpriamil.

Hoci bola situácia veľmi naliehavá, jednako postál chvíľku, pozorujúc zamyslene svetielkovanie.

Gilliatt bol dôkladným znalcom mora. Proti jeho vôli a hoci ho tak často sužovalo, bol už dávno jeho druhom. Tejto tajomnej bytnosti, ktorú menujeme oceánom, nemohlo prísť nič na um, aby to Gilliatt neuhádol. Gilliatt po mnohom pozorovaní, snívaní a odlúčenosti stal sa temer veštcom počasia, ktorého Angličania menujú wheater wise.

Gilliatt sa rozbehol k vyťahovadlám a spustil kotvové lano; potom, keďže ho už vidlicovitá kotva nezdržiavala, chytil hák panse a opierajúc sa o skaly, zatisol ju k východu z úžiny niekoľko siah za Durandu, temer až k samej drevenej priehrade. V neúplných desiatich minútach bola pansa vyslobodená zpod vraku. Nebolo už obavy, že by mohol komín byť teraz chytený do pasce. Príliv sa mohol dvíhať.

Ale zato Gilliatt nezdal sa byť človekom, ktorý sa chystá odplávať.

Ešte raz pozrel na svetielkovanie a vytiahol kotvy; nie preto, aby pansu uvoľnil, ale preto, aby ju zasa a to veľmi mocne zakotvil. Je pravda, že pri samom východe.

Až doteraz upotrebil len dve kotvy barky a neupotrebil malú kotvu Durandy, ktorú, ako sa čitateľ pamätá, našiel medzi bralami. Túto kotvu pre všetky prípady bol uložil do kúta barky s bednou trojvrkočových lan a škripcov a kotvovým lanom, ktoré prv opatril dôkladnými uzlami, čo mu bráni v pohybe. Gilliatt spustil túto tretiu kotvu, pripevniac veľmi opatrne k ťahadlu lano, ktorého jeden koniec bol priviazaný ku kotvovému kruhu a druhý ku navinováču barky.

Takto upevnil barku akosi vidlicovite, takže stála pevnejšie ako na dvoch kotvách. To vyžadovalo zvýšenú ostražitosť a dvojnásobnú pozornosť. Námorník by bol v tomto čine hneď poznal, že ide o zakotvenie, vynútené búrlivým počasím; takto sa zakotvuje, keď je obava, že prúd schváti loď do vetra.

Svetielkovanie, ktoré Gilliatt pozorne sledoval a s ktorého oči nespúšťal, snáď ho aj ohrozovalo, ale zároveň mu bolo na úžitok. Bez neho bol by posiaľ hlboko spal a noc by ho bola oklamala. Takto ho svetielkovanie zobudilo a svietilo mu.

Bralá boly obopnuté mútnym denným svetlem. Ale hoci toto svetlo Gilliatta znepokojovalo v tom bolo jednako užitočné, že ho upozornilo na nebezpečenstvo a umožnilo mu pracovať. Keby teraz chcel napäť plachtu, barka so strojom mohla svobodne odplávať.

Ale Gilliatt pomýšlal, ako sa zdalo, čím ďalej tým menej na odchod. Keď bola barka zakotvená, vybral si v skladišti najsilnejšiu reťaz, a pripevniac ju ku klinom, zatlčeným do obidvoch Douvres, upevnil tak z vnútornej strany hradbu dosiek a brvien, ktorá bola už zvonku chránená druhou, krížom pretiahnutou reťazou. Miesto toho, aby bol východ otvoril, celky ho zatarasil.

Svetielkovanie mu ešte svietilo, ale pomaly už sláblo. Začalo svitať.

Odrazu Gilliatt zbystril sluch.

XI. Ostražitému zdar!

Zdalo sa mu, že v nesmiernej diaľke počuje nejaký slabý a neurčitý zvuk.

V istých chvíľach ozýva sa z hĺbok dunenie.

Načúval znova. Vzdialený zvuk sa ozval zasa. Gilliatt potriasol hlavou ako človek, ktorý vie, čo to znamená.

O niekoľko minút neskoršie už bol na druhom konci užiny, pri východnom vchode, ktorý až posiaľ bol svobodný, a silnými údermi kladiva vrážal mohutné kliny do žuly obidvoch pilierov tohoto úzkého vchodu, súsediaceho so skalou Človek, podobne ako to už bol urobil pri vchode medzi Douvres.

Trhliny v týchto skalách boly pripravené a ucpané dôkladne drevom a špalkami, temer väčšinou z jadrného dubového dreva. Keďže boly bralá na tejto strane veľmi zvetralé, bolo tu hodne skulín a Gilliatt mohol sem povtĺkať ešte viacej klinov ako do spodnej čiastky obidvoch Douvres.

Svetielkovanie odrazu zhaslo, akoby ho niekto sfúknul; na jeho miesto nastúpilo čím ďalej tým jasnejšie ranné šero.

Keď zatĺkol kliny, privliekol Gilliatt brvná, potom povrazy a reťaze a nespúšťajúc oči s práce, nevyrušujúc sa z nej ani na chvíľu, začal klásť priekom v úzkom vchode pri Človeku z fošien vodorovne upevnených a povrazmi sviazaných hrádzu, ktorú upotrebujú dnešní odborníci a ktorá je známa pod menom vlnolom.

Kto videl na príklad pri Rocquaine na Guernesey, alebo v Bourg-d’Aulte vo Francii účinok, aký má niekoľko do skaly vrazených kôlov, pochopí moc týchto tak jednoduchých zariadení. Vlnolom je kombinácia toho, čo sa vo Francii menujú „épi“, s tým, čomu v Anglii hovoria „dick“. Vlnolomy sú podobné vo vojenskom opevňovaní „španielskym jazdcom“, a budujú ich proti búrlivému vlnobitiu. S morom možno bojovať len tak, ak možno ťažiť z deliteľnosti jeho sily.

Slnce zatým vyšlo dokonale čisté. Nebo bolo jasné, more pokojné.

Gilliatt pracoval s chvatom. Aj on bol pokojný, ale jeho chvat bol akýsi úzkostlivý.

Behal veľkými skokmi so skaly na skalu, od hrádze ku skladišťu a od skladišťa ku hrádzi. Vracal sa zadychčaný, vlečúc za sebou raz kladu, druhý raz zasa stožiarový špalek. Teraz vysvitlo, ako možno upotrebiť tie rozličné trámy. Bolo jasné, že Gilliatt stál pred niečím, čo predvídal.

Silná železná tyč mu slúžila ako sochor k dvíhaniu trámov.

Práca pokračovala tak rýchlo, že sa zdala byt skôr vzrastom ako stavbou. Kto nikdy nevidel vojenského zákopníka pri práci, nemôže si predstaviť túto rýchlosť.

Východný vchod bol užší ako západný. Bol len asi päť či šesť stôp široký. Toto malé rozpätie osožilo Gilliattovi, lebo priestor ktorý mal opevniť a uzavreť bol veľmi nepatrný, hrádza bude pevnejšia a bude môcť byť jednoduchejšia. Preto stačily vodorovné brvná; kolmo postavených nebolo treba.

Keď položil prvé brvná k budovanému vlnolomu, Gilliatt naň vyliezol a načúval.

Hukot sa stával zreteľnejším.

Gilliatt pokračoval v stavbe. Podoprel ju dvoma kotvovými brvnami z Durandy, ktoré sviazal, poprepletajúc ich krokvami, povrazmi, navlečenými cez kolesá ich troch klád. Potom ešte všetko sviazal reťazami.

Celá stavba nebola ničím iným ako nejakým ohromným pletivom, v ktorom boly trámy miesto tyčiek a reťaze miesto prútov.

Zdalo sa, že je to skôr spletené ako vystavené.

Gilliatt sväzoval aj iné miesta a kde bolo treba zatĺkal ešte kliny.

Keďže mal z vraku dostatok okrúhlych tyčí, mohol si z ních narobiť veľkú zásobu klinov.

Pri práci drúzgal zubami suchár. Bol smädný, ale nemohol piť, lebo nemal sladkej vody. Konvicu vyprázdnil predošlého dňa pri večeri.

Keď ešte podoprel štyri či päť brvien, vyliezol zasa na túto hať. Načúval.

Hukot na horizonte ztíchol. Všade vládlo ticho.

More bolo nádherne pokojné. Zaslúžilo si všetky tie madrigale, ktorými ho ospevujú šosáci, ak sú s ním spokojní: „zrkadlo“, „ako olej“, „žart“, „baránok“. Belasá hĺbka neba bola v súlade so zelenou hĺbkou mora. Tento safír a smaragd mohly sa navzájom obdivovať. Nemaly príčin robiť si výčitky. Hore nebolo mráčka, dolu nebolo peny. Nad touto nádherou vychádzalo velebne aprílové slnce. Nebolo možné predstaviť si krajšie počasie.

Na najďalšom obzore šinula sa nebom dlhá čiara kŕdlu vtákov. Leteli rýchlo. Smerovali k pevnine. Zdalo sa, že je ich let podobný úteku.

Gilliatt sa pustil do zvyšovania vlnolomu.

Zvednul ho do výšky nakoľko len mohol, tak vysoko, pokiaľ mu to dovolily steny skál.

Na poludnie sa mu zdalo, že slnce väčšmi páli ako by malo.

Poludnie je kritická chvíľa dňa; Gilliatt stojac na silnom pletive brvien, začal znova pozorovať more.

More už nebolo len pokojné, bolo mŕtve. Nebolo na ňom videť jedinej plachty. Nebo bolo všade jasné, ale jeho modrina zbledla. Táto bledosť bola divná. Na západnom obzore objavila sa malá škvrna nezdravej farby. Táto škrvna tkvela nepohnute na jednom mieste, ale rástla. Pri morských bralách more sa slabo vlnilo.

Gilliatt urobil dobre, že vystavil vlnolom.

Blížila sa búrka.

Priepasť rozhodla pustiť sa do boja.