Zlatý fond > Diela > Rikki-Tikki-Tavi


E-mail (povinné):

Rudyard Kipling:
Rikki-Tikki-Tavi

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Tibor Várnagy, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov

Rikki-Tikki-Tavi

Ku diere, kam Nag sa vtiahol, Červeň-okáľ sa načiahol a zavolal: „Drsnokožka! poď so mnou za pasy troška! Poď do tanca smrteľného, zatni zuby do živého; čo kto pritom ztratí, získa, nech neplače, ni nevýska, či to hlava a či oko. Len sa sekajme hlboko! Jeden z nás zahynúť musí, keď mu druhý krk prekúsi. Hej, ty hade drsnokoží, hoc si hybký — hneď si boží!“ Ujdi, Nagu, skry sa vrtko! Už sú oba jedno klbko. Hej, schybils’ Nag, pohyb jeden, už ti Červeň srazil hrebeň!

Chcem vám opísať priebeh velikej vojny, vybojovanej samojediným Rikki-tikki-tavim v kúpelných izbách rozsiahleho bungalova (letný dom na poschodí v Hindustane) v kantóne segowleeskom. Pravdaže, pomohol mu Darzee (indický slávik, zvaný i krajčírikom) a radou mu poslúžila Chuchundra (potkan pižmový, ktorý neodváži sa nikdy na prostriedok izby, lezie vždy len pri samých stenách); ale v boji bojoval iba Rikki-tikki.

Bol to mongoz, majúci srsť a chvost podobný malej mačke, kdežto hlavou a obyčajmi upomínal skôr na lasicu. Oči a koniec nosa, ustavične sa pohybujúceho, mal červenkasté; mohol sa poškrabkať, kdekoľvek sa mu zapáčilo, a to podľa ľubovôle hociktorou labkou, či prednou, či zadnou; mohol roztopýriť chvost po celej dĺžke, že ho mal ako kefu na čistenie skleníc, a keď sliedil medzi vysokou trávou, zavznel vše jeho bojovný výkrik: „Rikki-tik-tikki-tikki-tchk!“

Raz za letného dňa po búrke, z bŕloha, v ktorom býval s otcom a matkou, vyplákly ho jarky dažďovej vody a uniesly, akokoľvek sa vzpieral a prskal, do priekopy vedľa cesty. Tam prišiel mu chumáčik plávajúcej trávy, i chytil a trímal ho, kýmkoľvek neztratil povedomie. Keď precítil, ležal celý ublatený na úslní na prostriedku záhradného chodníka, a malý chlapec, skláňajúci sa nad ním, hovoril práve:

„Tu je mŕtvy mongoz. Mohli by sme ho pochovať.“

„Ale nie,“ odvetila matka chlapcova, „radšej ho vnesieme do domu a obsušíme ho. Možno, že nie je naozaj mŕtvy.“

I vzali ho do domu, vysoký chlap chytil ho dvoma prstami za kožu a riekol, že ešte nie je po ňom, iba že je odpoly zadusený; teda obkrútili ho vatou a ohrievali pri malom ohníku, kým neotvoril oči a nekýchol.

„A teraz,“ povedal vysoký chlap (bol to Angličan, ktorý len nedávno sa ubytoval v bungalove), „len ho neplašte, uvidíme, čo bude robiť.“

Ono síce niet ťažšej úlohy na svete, ako naplašiť mongoza, lebo tieto zvieratká sú od konca nosa až po chvost samá-samučičká zvedavosť. Heslom všetkých druhov mongozích je: „Slieď za všetkými, vyskúmaj všetko!“ a Rikki-tikki bol veru opravdivý mongoz. Preskúmal vatu (bavlnu;, presvedčil sa, že nie je súca na jedenie, pobehal po stole, sadol si a urovnal si kožuštek, poškrabkal sa a skočil na plece malému chlapcovi.

„Neboj sa ho, Teddy!“ riekol otec. „Na takýto spôsob sa spriateľuje.“

„Juj! Šteklí ma pod bradou,“ smial sa Teddy.

Rikki-tikki hľadel totiž chlapcovi medzi golier a hrdlo, oňuchával mu ucho, a potom sliezol na dlážku, sadol si a drhol si noštek.

„Pane Bože,“ povedala matka Teddyho, „a toto zvieratko že patrí k dravcom? Myslím si, že je preto také krotké, lebo sme boli láskaví k nemu.“

„Všetci mongozi sú takí prítulní,“ odvetil jej manžel. „Ak ho Teddy nebude ťahať za chvost, ani sa nepokúsi dať ho do klietky, bude behať po dome a po vonku celý boží deň. Mohli by ste mu dať niečo žrať.“

Dali mu kúsok surového mäsa. Rikki-tikkimu to nesmierne pochutilo; keď sa nasýtil, vyšiel na verandu, usadil sa na úslnie a načuchral si srsť, aby mu uschla až po kožu. Potom cítil sa už lepšie.

„V tomto dome je viac vecí, ktoré by bolo treba preskúmať,“ uvažoval, „celá moja rodina by mala s tým na celý život dosť roboty. Zostanem ja veru tu a budem kutiť všade.“

Celý deň behal laškujúci po dome. Len-len, že sa neutopil vo vani, vstrčil nos do kalamára na písacom stole a popálil si ho na horiacom konci cigary veľkého chlapa, keď vyliezol mu na lono, lebo chcel vidieť, aká práca je písanie. Na mrkaní bežal do detskej izby, v ktorej Teddy spával, lebo sa chcel prizrieť, ako zažíhajú lampy petrolejové, a keď si Teddy ľahol do postieľky, vyšplhal sa i Rikki-tikki k nemu; lenže bol z neho nepokojný súdruh, lebo pod chvíľou sa prebúdzal, začul každé šuchnutie v noci a musel sa dozvedieť, kto šuchol. Pozdejšie vošli Teddyho rodičia do detskej izby pozrieť svojho synčeka a zobudili Rikki-tikkiho ležiaceho na hlavnici. „To mi je naskrze nie po vôli,“ povedala Teddyho maminka; „ešte nám môže uhryznúť to dieťa.“ „Nemáš sa čoho obávať, také niečo nevykoná,“ odvetil otec. „Tedy je bezpečnejší, keď spí s týmto malým dravcom, ako keby mal vyžlu pri sebe na stráži. Keby tak prišiel teraz had do detskej izby…“

Ale Teddyho matka nechcela ani pomyslieť, že by niečo také strašné vôbec možné bolo.

Zavčas rána dostavil sa Rikki-tikki k prvým raňajkám na verandu, jazdiac na pliecku Teddyho, a dostal banánu a kúsok uvareného vajca; potom sedel rad-radom každému na lone, lebo každý dobre vychovaný mongoz úfa sa, že sa časom udomácni niekde a že bude mať izby, po ktorých bude smieť pobehávať; veď Rikki-tikkiho matka (ktorá bývala opätovne v dome generála v Segowlee-i) poučila starostlive Rikkiho o všetkom, ako sa má spravovať, ak by prišiel niekdy medzi bielych ľudí.

Potom Rikki-tikki pobral sa do záhrady poobzerať si, čo by tam bolo pozoruhodného. Bola to rozsiahla záhrada, len zpolovice obrábaná; bolo v nej také veľké krovie ruží ani letníky; rástly tam citronové i pomarančové stromy a celé húštiny bambusu, a boly i lúčky hustej vysokej trávy. Rikki-tikki si oblizoval pery. „Toto je veru veľkolepé a dobré miesto na poľovanie,“ riekol a pri tej myšlienke naježil chvost zas ako kefu na fľašky a sliedil hore-dolu záhradou, sem a ta ňuchajúci, kým nezačul veľmi žalostné hlasy v jednom z pichľavých krov. A to žialil Darzee, krajčírik so svojou ženou. Spravili si utešené hniezďatko tak, že stiahli dva veliké listy dovedna, sošili ich po dĺžine na krajoch húžvičkami a postlali bavlnou a páperím.

Hniezdo kolembalo sa sem a ta, a oni sedeli na kraji hniezda a nariekali.

„Čože vám je?“ pýtal sa Rikki-tikki.

„Oj, my sme veľmi nešťastní,“ nariekal Darzee. „Včera vypadlo nám jedno z našich mláďat z hniezda a Nag ho zožral.“

„Hm!“ riekol Rikki-tikki, „to je veľmi smutné — ale som tu neznámy. Kto je Nag?“

Ale Darzee a jeho žena sa iba učupili v hniezde a nedali mu odpovedi, lebo z hustej trávy zpod kríka zavznel hlboký sipot — úžasný mrazivý zvuk, ktorý prinútil Rikki-tikkiho uskočiť nazad na dobré dve piade. A tu vynorovala sa pozvoľna zpomedzi trávy čiapkovite rozšírená ploská hlava Naga, velikého čierneho hada okuliarnika, na päť stôp[1] dlhého od pysku po koniec chvosta. A keď had zdvihol tretiu časť svojej dĺžky rovno od zeme, začal sa kolembať sem a ta celkom tak, ako kláteva sa vo vetre chocholík púpavy na vysokom steble, a pritom hľadel na Rikki-tikkiho zlostnými hadími očami, nemeniacimi nikdy výrazu, a čo by had na čokoľvek pomýšľal.

„Že kto je Nag?“ riekol had. „Ja som Nag. Veľký Boh Brahma vyznačil cely náš rod svojím znakom, keď prvý okuliarnik svojou rozložitou hlavou zatienil spiaceho Brahmu pred lúčami slnca. Pozri len, a boj sa!“

A natiahol sa ešte chvastavejšie ako predtým a Rikki-tikki zazrel okuliarovitý znak na temeni hlavy hadovej, znak takého istého tvaru ako býva babka, o ktorú sa pripevňuje háčik. Bál sa za chvíľočku; lenže oddávať sa strachu za dlhší čas je u mongoza číra nemožnosť a tak Rikki-tikki, hoci nevidel živého okuliarnika nikdy predtým, matka ho kŕmievala mŕtvymi, vedel, že životnou úlohou všetkých dospelých mongozov je: bojovať s hadmi a žrať hadov. Nag vedel to tiež dobre a v hlbinách svojho chladného srdca bol hodne zastrašený.

„No, dobre,“ odvrkol Rikki-tikki a chvost naježil sa mu znova. „Už či máš nejaký znak, alebo nemáš, ale nazdávaš sa, že konáš správne, keď požieraš mláďatá z hniezd?“

Nag sa zadumal a bedlive pozoroval na ledva badateľný, slabý pohyb v tráve za Rikki-tikkim. Vedel že mongozi v záhrade budú ohrozovať prvej alebo neskôr život jeho i jeho rodiny; nuž veľmi by si prial sprostiť sa Rikki-tikkiho! Sklonil teda trochu hlavu a naklonil ju nabok.

„Nuž pohovorme si o tom,“ riekol. „Ty ješ vajcia? Prečože by som ja nesmel jesť mláďatá?“

„Za tebou! Obzriže sa!“ spieval Darzee.

Ale Rikki-tikki bol múdrejší, ako že by bol maril čas obzeraním sa. Vyšvihol sa dohora, ako vysoko len vládal, a práve pod ním prešmykla sa sipiac hlava Nagainy, zlej ženy Nagovej. Kým sa shováral, priplazila sa k nemu od chrbta a chcela ho zmámiť; a on počul, ako zasipela, keď jej útočenie zlyhalo. Rikki-tikki zastal práve krížom cez jej chrbát, a nech je starý, zkúsený mongoz, bol by vedel, že vtedy bolo treba zlomiť chrbtovú kosť hadici jedným zahryznutím; ale on sa bál, že sa had zvrtne, zasiahne ho a že okúsi jeho desné jedovaté zuby. Uhryzol ju síce, ale sa nezahryzol do nej dosť hlboko, hybko soskočil s jej trepotajúceho sa chvosta a nechal ujsť Nagainu poranenú a najedovanú.

„Zlostný, zlostný Darzee!“ sipel Nag a vyšvihol sa tak vysoko, ako len vládal k hniezďatku na tŕňovom kríku, ale Darzee vybudoval si ho mimo dosahu hadov, tak že sa len ďalej kolísalo sem a ta.

Rikki-tikki cítil, ako sa mu oči červenejú do pálčiva (a keď má mongoz oči červené, núž je rozzlobený), i posadil sa na chvost a na zadné nohy ani malý klokan, a triasol sa od hnevu. Ale Nag a Nagaina už zmizli v tráve. Ak sa hadovi nepodarí zamýšľané uhryznutie, nikdy nepovie ani nedá znať na sebe, čo mieni urobiť v najbližšom čase. Rikki-tikki ich neprenasledoval, lebo si netrúfal zmôcť dvoch hadov odrazu. Bežal tedy k domu na chodník pieskom vysypaný a sadol si tam, že bude rozmýšľať. Lebo toto bolo mu veľmi dôležité. Ak ste čítali staré prírodopisné knihy, viete, je v nich spomenuté, že ak mongoza v zápase uhryzne had, mongoz odbehne a nažerie sa akejsi zeliny, a tá ho vylieči. To je nepravda. Nad víťazstvom rozhodne jedine bystrosť oka a bystrosť nôh, — oproti pohybom hadovho pysku mongozova obratnosť v skákaní, — a pretože ľudské oko nemôže sledovať pohyby zápasiacej hadovej hlavy, nuž je výsledok boja omnoho obdivuhodnejší, ako hocijaká čarodejná zelina. Rikki-tikki vedel, že je ešte mladý, ale tým väčšmi ho tešilo, že podarilo sa mu vyhnúť uhryznutiu hadovmu, na neho od chrbta nameranému. To mu dodalo sebadôvery, a keď Teddy sbehol k nemu na chodník, bol náklonný dať sa mu pohladkať. Ale práve keď sa Teddy k nemu zohol, zahmýrilo sa niečo v prachu a tenučký hlások sa ozval: „Daj si pozor. Ja som smrť!“ Bol to Karait, plavý ako prach hadík, ktorý sa zdržuje najradšej na prašnatej zemi, a ktorého uhryznutie je práve také nebezpečné, ako uhryznutie okuliarnika. Ale čo je taký maličký, človek ho tak ľahko nezbadá, preto zaviňuje tým viac nešťastia.

Oči Rikki-tikkiho začaly sa zas rozpaľovať, i pritancoval ku Karaitovi tým zvláštnym knísavým, kývavým spôsobom, čo zdedil po rodičoch. Táto chôdza je veľmi smiešna, ale tak dokonale vyvážená, že by človek mohol pod hocijakým uhlom popod alebo ponad neho strieľať, a v zápasoch s hadmi je to mongozov fígeľ. Keby bol Rikki-tikki aspoň vedel, že podoberá sa na úlohu omnoho nebezpečnejšiu, ako zápasiť s Nagom! Veď Karait je taký maličký a vie sa tak hybko zvŕtať, že kým by sa mu Rikki-tikki mohol zahryznúť od chrbta do šije, už by bol uhryznutý do oka alebo do pysku. Ale Rikkimu to nebolo známo: oči mal celé krvou podbehnuté a len sa uhyboval nazad i napred, strežúc na príhodnú chvíľu, aby sa mohol vrhnúť na svojho protivníka. Karait sekol. Ale Rikki odskočil a vynasnažoval sa dostať na neho, lenže malá, sivá ako prach a nasršená hlava hada šibala sa sem a ta a div, že neporanila Rikkiho na pleci, i nezbývalo mu inšie, ako preskočiť ponad ňu, a hlava i vtedy bola mu stále za pätami. Teddy zavolal do domu: „Jaj, poďteže pozrieť, náš mongoz ide zabiť hada!“ a Rikki—tikki začul, ako skrikla Teddyho maminka. A otec vybehol s palicou v ruke, ale ešte nedošiel k bojujúcim, Karait odhodil sa trocha priďaleko a Rikki—tikki jedným vrhom skočil mu na chrbát, stisol mu hlavu prednými labkami preč od seba a zahryzol sa mu tak vysoko do tyla, nakoľko dočiahol, a odkotúľal sa. To uhryznutie ochromilo Karaita a Rikki—tikki sa práve poberal, že začne ho žrať od chvosta, veď jeho rodina od nepamäti sa takto hostievala, keď prišlo mu na um, že sýty mongoz nebýva obratný, a pretože si prial byť pri úplnej sile a krepkosti, vedel, že nesmie stučnieť. I pobral sa pod ker ricínusový v prachu sa okúpať, kým Teddyho otec mlátil mŕtveho Karaita. „Čože mu to osoží?“ hútal Rikki—tikki. „To je zbytočné, ja som ho už nadobro skántril.“ Potom ho zdvihla z prachu Teddyho maminka, tuľkala ho a plačúc opakovala, že zachránil Teddyho od smrti, a Teddyho otec riekol, že im Rikkiho poslala božská Prozreteľnosť, a Teddy hľadel na neho veľkými naľakanými očami. Rikkiho zabávalo to prehnané vychvaľovanie; hoci ani nerozumel, čo tým chcú. Teddyho maminka mohla práve tak isto pohladkať i Teddyho, veď i on sa bavil v prachu. Ale pritom Rikki mal predsa radosť sám zo seba.

V onen večer mohol sa i tri razy najesť znamenitých vecí, keď prechádzal sa po stole sem a ta medzi vínnymi pohármi; ale Nag a Nagaina mu neschodili s umu a hoci mu bolo veľmi príjemné, keď ho tľapkala a tuľkala Teddyho maminka, i na Teddyho plieckach si rád posedel, predsa sa mu červenely oči s času na čas a vše spustil svoj dlhý bojovný výkrik: „Rikki-tikk-tikki-tikki-tchk!“

Teddy si ho vzal do postele a nasilu chcel, aby Rikki-tikki spal vedľa neho. Rikki-tikki bol dobre vychovaný, nuž ho neuhryzol, ani nepoškriabal, ale leda že Teddy zaspal, už sa pobral na svoju nočnú obchôdzku po dome a v tme búšil sa do Chuchundru, pižmového potkana, lezúceho popri samej stene. Chuchundra je utrápené stvorenie. Celú noc kňučí a piští, chce si dodať smelosti a bežať na postriedok dlážky izbenej, ale nikdy sa neodváži.

„Nezabi ma,“ riekol Chuchundra temer plačúc „Rikki-tikki, nezabiže ma!“

„A čo sa ty nazdávaš, že zhubca hadov zabíja pižmových potkanov?“ osopil sa naňho Rikki-tikki pohrdlivo.

„Ktorí zabíjajú hadov, môžu byť hadmi i usmrtení,“ riekol Chuchundra ešte žalostnejšie ako predtým. „A akože ja môžem vedieť, či sa Nag raz nepomýli a či ma v tme nechmatne miesto teba?“

„Toho sa nemusíš báť ani trocha,“ riekol Rikki-tikki, „veď Nag je v záhrade, a o tebe viem, že sa ta nepoberieš.“

„Môj bratanec, Chua, potkan, mi povedal…“ začal Chuchundra, ale potom zamĺkol.

„Čože ti povedal?“

„Psst! Nag je, kde sa mu zapáči, Rikki-tikki. Mal si sa shovárať s Chuom v záhrade.“

„Ale som sa neshováral — tak mi to musíš rozpovedať. Chytro Chuchundra, lebo ťa uhryznem!“

Chuchundra si sadol a plakal, až mu slzy stekaly po fúzoch. „Ach, ja som veľmi biedny,“ vzdychal. „Nikdy som sa neodvážil pobehnúť na postriedok izby. Psst! Ale veď ti ja nemusím všetko povedať. Nepočuješ šramot, Rikki-tikki?“

Rikki-tikki načúval. V dome bolo úplné ticho, ale sa mu zazdalo, že začul najslabší šuchot na svete — zvuk taký slabý, ako keď sa osa prechádza po obločnom skle, — bol to šuchot hadích šupín po tehlovej dlažbe.

„To je Nag alebo Nagaina,“ riekol sám sebe; „a lezie do stoky, ktorou vyteká voda z kúpeľa. Máš pravdu Chuchundra; veru som sa mal poshovárať s Chuom.“

I prikrádal sa pozorne do kúpeľa Teddyho, ale tam nenašiel nič podozrivého, nuž sa pobral odtiaľ do kúpeľa Teddyho maminky. Pri samom spodku múru, hladkými tehličkami vykladaného, bola vyňatá tehla a tadiaľ cez železnú cievu vytekala voda z kúpeľa, a keď sa Rikki—tikki pritiahol tichúčko ku stoke, kde je upravená do vane, počul, ako si Nag s Nagainou šuškajú vonku pri mesiačiku.

„Keď v dome nebude ľudí,“ hovorila Nagaina svojmu mužovi, „i on bude prinútený odpratať sa a záhrada bude patriť znova nám. Len ty vojdi pokojne a pamätaj, že musíš uhryznúť najsamprv toho veľkého chlapa, ktorý usmrtil Karaita. Potom vyjdi mi to povedať a na Rikki—tikkiho si zapoľujeme spoločne.“

„Ale či vieš iste, že vyhráme tým niečo, keď vyhubíme ľudí?“ pýtal sa Nag.

„Pravdaže. Odrazu zvíťazíme na všetkých čiarach. Keby nebolo ľudí v bungalove, či by sa bol priplichtil mongoz do záhrady? Kým je bungalov prázdny, len zatiaľ sme kráľom a kráľovnou v záhrade; a nezabúdaj, len čo sa vyliahnu naše vajíčka v dyňovej hrade (a to sa môže stať dnes-zajtra), bude i našim deťom potrebné miesto a potrebný pokoj.“

„To mi neprišlo na um,“ odvetil Nag. „Už idem, ale azda nebude potrebné, aby sme potom prenasledovali Rikki—tikkiho. Usmrtím veľkého chlapa i jeho ženu, a ak mi bude možné, i decko, a potom sa odplazím odtiaľ. A keď bude bungalov prázdny, i Rikki—tikki sa poberie kade ľahšie.“

Rikki—tikkiho až trhalo od zlosti a nenávisti, keď vypočúval rozhovor; potom videl, ako sa pretisla Nagova hlava cez stoku, nasledovaná chladný, na päť stôp dlhým telom. Akýkoľvek napajedený bol Rikki-tikki, jednako ho zarazilo pri pohľade na rozmery tela veľkého okuliarnika. Nag sa svinul, zdvihol hlavu a hľadel po kúpeli, ako čo by chcel tmu preniknúť pohľadom, a Rikki zazrel, ako sa mu leskly oči.

„Ak by som sa teraz vrhol na neho, to by Nagaina zvedela naskutku; a ak budem zápasiť s ním na holej dlážke, to bude pre neho výhodnejšie. Čo si počať?“ hútal Rikki-tikki-tavi.

Nag sa kyvotal sem a ta a potom ho počul Rikki-tikki piť vodu z najväčšej krhly, z ktorej nalievaly vodu do vane. „To bude dobre,“ uvažoval had. „Keď Karaita zabili, mal veľký chlap palicu. On má tú palicu pravdepodobne i teraz pri sebe, ale keď príde ráno do kúpeľa, nebude jej mať. Dočkám tu, kým nepríde. Nagaina, či ma čuješ? Počkám tu v chládku až do bieleho dňa.“

Ale zvonku sa nikto neohlášal a tak Rikki-tikki vedel, že Nagaina už odišla. Nag sa zas pozvoľne roztočil a potom sa omotal pozorne, každým závitom zvlášť, na vypuklinu krčaha, a Rikki-tikki bol ticho, ani dýchať sa poriadne neopovážil. Po hodine začal sa blížiť pomaličky ku krčahu. Nag spal a Rikki-tikki hľadel na jeho hrubý chrbát, rozmýšľajúc, na ktorom mieste by ho bolo najpríhodnejšie chmatnúť. „Ak mu na prvý náraz neroztrúštim väzy,“ riekol Rikki-tikki sám sebe, „bude môcť ešte vždy zápasiť; a ak bude sa brániť — oj, Rikki!!“ Hľadel na hrúbku hrdla niže širokej hlavy a uznal, že by to nezdolal, a keby sa mu zahryzol do chvosta, tým by iba rozpajedil Naga.

„Musím sa oddať do hlavy,“ riešil napokon, „a to do hlavy nad rozšíreninou;“ a keď zasekol zuby do nej, oprel sa zadnými nohami do vypukliny červeného kamenáka, aby mohol pritisnúť hadovu hlavu k zemi. Tým získal sekundu, ale ju i využil náležité. A už sa začal had s ním hádzať sem a ta, tak isto, ako to robieva pes s potkanom, krížom-krážom po dlážke, hore i dolu i vo velikých kruhoch, chcejúc ho striasť so seba; ale oči Rikkiho boly krvou podbehnuté, nedbal, že had ním tlčie o dlážku, ani že prevrhly umyvač a cínovú krhlu a mydlovú mištičku, i stojanček s kefkami, a že had búcha ním o boky cínovej vane. Len stískal čeľuste čoraz pevnejšie a hoci bol presvedčený, že had ho dotlčie na smrť, predsa mal na zreteli česť svojho rodu a volil, aby ho našli mŕtveho, ako že by mal zuby uvoľniť. Bol už celkom ukonaný, ubolený a zdalo sa mu, že je roztrieskaný na kusy, keď zadunelo niečo tesno za jeho chrbtom, ani čo by bol hrom udrel, horúci vietor ho ovial, až ztratil povedomie a červený plameň mu srsť opálili. A to sa veľký chlap zobudil na lomoz a strelil z flinty dva razy do Naga práve niže ploskatej hlavy hadovej.

Rikki-tikki zprvu neotváral očú; bol pevne presvedčený, že už nežije; ale hlava hadova sa nehýbala a veľký chlap zdvihol Rikkiho a riekol:

„Zas to bol náš mongoz, Alica; tento raz nám zachránil život tento drobizg.“

Vtedy vošla i Teddyho maminka, bledá ani stena, a prizrela sa pozostatkom Nagovým a Rikki-tikki odvliekol sa do Teddyho spálne, kde strávil druhú polovicu noci, potriasajúc bedlivé radom všetkými údmi, aby sa presvedčil, či je skutočne taký dolámaný, ako sa mu zdalo.

Keď nastalo ráno, mal síce ešte telo zdrevenelé, ale ináč sa cítil celkom dobre. „Teraz musím zmárniť ešte i Nagainu, s tou budem mať tvrdšiu prácu, ako s piatimi Nagmi; okrem toho neviem, kedy sa majú vyliahnuť vajíčka ňou spomínané. Tisíc myší! Musím ísť a poradiť sa s Darzeem.“

Ani nevyčkal raňajok, bežal Rikki—tikki o zlomkrky k tŕňovému kroviu, na ktorom Darzee spieval vyvýšeným hlasom triumfálnu pieseň. Zvesť o smrti Nagovej rozšírila sa po celej záhrade, lebo sluha vyhodil mŕtvolu hadiu na smetisko.

„Oj, ty hlúpy chumáč peria!“ zvolal Rikki—tikki nahnevaný. „Či je teraz príhodný čas na spievanie?“

„Nag je mŕtvy — mŕtvy!“ spieval Darzee. „Junácky Rikki—tikki chytil ho za hlavu a držal pevne. Veľký chlap doniesol hrmivú palicu a Nag sa rozpadol na dva kusy! Už sa nikdy nebude viac sýtiť mojimi mláďatmi.“

„To všetko je navlas pravda, ale kde je Nagaina?“

„Nagaina šla k otvoru, ktorým vypúšťajú vodu z kúpeľa, a vyvolávala Naga,“ pokračoval Darzee, „a Nag vyšiel na konci palice — sluha ho podobral koncom palice a hodil na smetisko. Ospevujme, zvelebujme silného víťaza, červenookého Rikki—tikkiho!“ vyspevoval Darzee, ako mu len para stačila.

„Keby som sa mohol dostať ku tvojmu hniezdu, všetky mláďatá by som ti z neho vykotúlil!“ hromžil Rikki—tikki. „Veď ty nervieš, že i dobrú vec treba konať v pravý čas! Ty si síce bezpečný vo svojom hniezďatku tamhore, ale na mňa čaká vojna tudolu. Prestaňže spievať za chvíľku, Darzee.“

„Oj, prestanem, vďačne prestanem k vôli bohatierskemu prekrásnemu Rikki-tikkimu,“ riekol Darzee. „Čo si praješ, junák, víťaz nad ukrutníkom Nagom?“

„Kde je Nagaina, pýtam sa ťa už po tretí raz.“

„Na smetisku pri stajniach oplakáva Naga. Mohutný je Rikki-rikki s bielymi zubmi.“

„Čo sa starieš do mojich bielych zubov? Radšej mi povedz, či si počul, kam ukryla svoje vajcia?“

„V teplej hrade na dyne, tam v kúte konca múru, kde pripeká slnce temer celý deň. Skryla ich tam už pred týždňami.“

„A to ti vôbec na um neprišlo, že by mi to bolo treba ohlásiť? V kúte blízo múru sú, hovoríš?“

„Rikki-tikki, azda len nepomýšľaš zjesť jej tie vajcia?“

„Zjesť ich? Nie, za tým práve nebažím. Ale, Darzee, keby si ty mal čo len za štipinku rozumu, odletel by si k stajniam, tváril by si sa, že máš krýdelce zlomené a nastrojil by si tak, že by ťa Nagaina hnala až k tomuto kroviu. Musím sa dostať k hrade dyňovej, a keby som šiel teraz rovno ta, zazrela by ma Nagaina.“

Darzee bol samopašný vtáčik, neschopný poňať v svojej hlávke naraz viac myšlienok; i teraz, znajúc, že Nagaine deti vykľujú sa práve tak z vajíčok, ako jeho vlastné, zdalo sa mu nesprávnym skántriť ich. Ale jeho žena bola dôvtipnejšia; pochopila, že z vajíčok budú časom mladé okuliarniky; a tak sletela z hniezda, rozkázala Darzeemu hriať mláďatá a hoci pokračovať vo speve o smrti Nagovej. Lebo Darzee bol v mnohom ohľade taký istý, ako bývajú mužskí.

Začala teda poletovať na smetisku pred samou Nagainou, bedákajúc: „Jaj, mám zlomené krýdelce! Chlapec z domu hodil do mňa skalou a zlomil mi ho.“ A trepotala krýdlami ešte zúfalejšie, ako predtým.

Nagaina vzpriamila hlavu a zasipela: „Ty si vystríhala Rikki-tikkiho, keď by som ho bola mohla usmrtiť. Veru, zlé miesto si si zvolila, keď si práve tu ochromela.“ I pustila sa za ženou Darzeeho, plaziac sa krížom cez prach a smeti.

„To chlapčisko mi ho zlomilo kameňom!“ pišťala žena Darzeeho.

„Výborne! Myšlienku na smrť môže ti osladiť povedomie, že porátam sa s tým chlapčiskom čo chvíľa. Môj muž leží na smetisku od rána, a chlapčisko v dome vystrie sa na veky ešte pred mrkaním. A tebe čože to osoží, že mi chceš umknúť? Chytím ťa beztak celkom isto. Ty blázonko, pozriže mi do očú!“

Ale Darzeeho žena bola múdrejšia, ako že by to bola urobila, vedela, že vtáča, ktorého pohľad stretne sa so zrakom hadovým, od ľaku nevládze sa ani hnúť. A tak len poletovala napred, pištiac prežalostne a nevzdiaľujúc sa od zeme, tak že Nagaina sponáhľala sa za ňou.

Rikki-tikki ich počul, ako sa poberaly chodníkom, vedúcim od stajne do záhrady, a tak zrýchlil kroky, aby dobehol čím skôr ku koncu teplej hrady blízko múru. Tam, v teplom truse, vyše dýň našiel veľmi pečlive ukrytých dvadsaťpäť vajec, asi tej veľkosti, ako sú vajcia drobných sliepok, lenže miesto škrupiny belasou pokožkou obtiahnutých.

„Už je veru čas, že som prišiel,“ riekol, uzrúc cez kožku drobné okuliarničky do klbka svinuté; dobre vedel, že keď sa raz vyľažú, v tú istú chvíľu bude môcť každý z nich usmrtiť či človeka či mongoza. Chytro, ako len mohol, poodhrýzal vŕšky vajec tak, aby pri tom rozmliaždil hlavy mláďat, a s času na čas prehŕňal trus ešte znova čím hore tým dolu, len aby tam niektoré nenechal. Napokon zbudly mu len tri vajcia a Rikki-tikki už začínal v duchu plesať, keď začul Darzeeho ženu zvolať úzkostlive:

„Rikki-tikki, ja som odviedla Nagainu k domu, a ona šla na verandu, a — jaj, choďže chytro ta — lebo ona má vražedné úmysly.“

Rikki-tikki rozmliaždil napochytre dvoje vajec a skotúľal sa dolu teplou hradou s tretím vajcom v pysku a uháňal na verandu takým prudkým tempom, ako mu len nohy stačily. Teddy s matkou a otcom sedeli tam pri včasných raňajkách, ale Rikki-tikki zbadal hneď na prvý pohľad, že nejedli ničoho. Od úžasu boli ani skameneli a na smrť preblednutí. Nagaina ležala svinutá na rohožovom koberčeku pri Teddyho stoličke tak blízko, že mohla chlapca hocikedy uhryznúť na holé lýtko, a kolembajúc hlavu sem a ta vyspevovala si víťazoslávne:

„Oj, synu velikého chlapa, čo zabil môjho Naga,“ sipela, „nehýb sa! Ešte som nie hotová. Dočkaj trošku. Seďte tichučko všetci traja! Lebo ak sa pohnete, zahryznem, a ak sa nepohnete, zahryznem tiež. Oj, vy blázniví ľudia, bolo vám zabiť mi Naga!“

Teddy hľadel na otca naplašený, ale on mu nemohol pomôcť, iba čo zašeptal: „Seď tichučko, Teddy. Nesmieš sa pohnúť. Seď nehybne, Teddy.“

Vtedy dobehol ta Rikki-tikki a skríkol. Zvrtniže sa, Nagaina, zvrtni, a poď zápasiť so mnou!“

„Všetko v pravý čas,“ odvetila, neozrúc sa. „I s tebou sa čo chvíľa porátam. Teraz sa prizri svojim priateľom, Rikki—tikki. Akí sú zamĺklí a bledí. Boja sa. Neopovážia sa pohnúť, a ak sa ty čo len o krok priblížiš, naskutku zahryznem.“

„Radšej by ti bolo starať sa o svoje vajcia,“ riekol Rikki—tikki, „tam v hrade na dyne blízko múru. Choďže si ich pozrieť, Nagaina!“

Mohutná hadica sa zvrtla a zazrela vajce na verande. „Á—á! Dajže mi ho!“ prosila.

Rikki—tikki chytil vajce do paprčiek a oči sa mu rozčervenely ani krv. „Čože mi dáš za hadie vajce? Za zárodok okuliarnika? Za mladého kráľoviča? Za posledného, najposlednejšieho zo všetkých tvojich potomkov? Ostatnými sýtia sa už mravce dolu pri teplej hrade.“

Ako besná odkrútila sa Nagaina, zabudla na všetko ostatné k vôli vajcu a vrhla sa k nemu; Rikki—tikki zazrel, ako chytil otec mocnými rukami Teddyho popod pazúšky a preložil ho bez úrazu cez stôl ponad čajové náčinie na bezpečné miesto, preč z dosahu Nagainy.

„Preľstil som ťa, preľstil! Rikk—tikk—tchk!“ jasal Rikki—tikki. Chlapec je zachránený a ja som to bol, ja — ja — ja som chytil Naga za hlavu pominulej noci v kúpeli.“ I začal skákať, vyšvihnúc sa odrazu všetkými štyrmi nohami, pri čom mal hlavu naklonenú pri samej dlážke. „Hádzal sa so mnou sem a ta, ale ma striasť nemohol. Už bolo po ňom, prvej, ako ho veliký chlap na dvoje rozstrelil. Ja som to vykonal! Rikki—tikki—tk—tchk! Len ty poď, Nagaina. Poď so mnou za pasy! Nebudeš dlho vdovou!“

Nagaina videla, že prepásla vhodnú chvíľu zabiť Teddyho a vajce bolo ešte vždy v paprčkách Rikki-tikkiho. „Daj mi to vajce, Rikki-tikki! Daj mi najposlednejšie z mojich vajíčok a ja ti sľubujem, že odídem a nikdy viac sa nevrátim,“ prosila a sklonila hlavu.

„Oj, hej, odídeš a nikdy viac sa nevrátiš; lebo sa dostaneš na smetisko ku Nagovi. Neotáľaj, vdova! Veľchlap išiel si už po pušku! Bojujme!“

Rikki-tikki skákal okolo Nagainy, držal sa od nej v toľkej vzdialenosti, že ho uhryznúť nemohla, a oči mal ani žeravé uhlie. Nagaina sa vzchopila a vrhla sa naňho. Rikki-tikki zakaždým odskočil, vše nabok, vše nazad. Znovu a znovu siahala po ňom a zakaždým sa svinula do kotúča na spôsob pera v hodinkách. A Rikki-tikki skákal ihravo v kruhu okolo nej, chcejúc sa dostať k nej od chrbta, ale Nagaina zvŕtala sa vždy podľa toho, aby udržala hlavu blízko jeho hlavy a od rýchleho pohybu šuchotal jej chvost po rohožke ani suché lístie vo vetre. Rikki pozabudol na vajce. Ležalo ešte vždy na verande a Nagaina blížila sa k nemu postupne, až napokon, práve keď si Rikki hlbšie vydýchol, schytila vajce do papule zvrtla sa ku schodom verandy a letela ani blesk dolu chodníkom nasledovaná Rikki-tikkim. Keď okuliarniku ide o život, letí šľahavo ani bič, keď švihneme ním koňa na šiju. Rikki-tikki vedel, že ju musí chytiť teraz, ak nechce, aby sa doterajšie trampoty začaly znova. Nagaina poberala sa rovno do vysokej trávy pod tŕňovým krom a ako cválal Rikki za ňou, počul Darzeeho nôtiť ešte vždy jeho samopašnú víťazoslávnu pesničku. Lenže jeho žena bola rozumnejšia. Sletela s hniezda, keď sa Nagaina priblížila, a začala šľahať Nagainu po hlave obidvoma krýdlami. Keby jej bol pomáhal Darzee, boly by ju pravdepodobne prinútily odbočiť trocha, ale takto iba čo snížila Nagaina hlavu a poberala sa ďalej. Lenže dostačilo i toto chvíľkové otáľanie, Rikki-tikki ju dohonil práve keď vkĺzla do potkanej diery, v ktorej bývala s Nagom. Rikki-tikki zaťal sa jej do chvosta drobnými bielymi zubami a sviezol sa dolu s ňou, — a veru máloktorý mongoz, čo aký zkúsený a starý, odvážil by sa ísť za okuliarnikom do peleše. V diere bola tma, Rikki-tikki nemohol vedieť, či sa podzemná chodba niekde nerozšíri, umožniac Nagaine zvrtnúť sa a uhryznúť ho. Držal ju zubami a nohy vystieral meravo, zarážajúc ich do horúcej vlhkej zeme tmavej naklonenej diery. Tráva pri vchode do diery sa prestala hýbať a Darzee riekol: „Už Rikki-tikki doskákal. Zaspievajme mu pohrebnú pieseň. Umrel chrabrý Rikki-tikki! Lebo Nagaina usmrtí ho istotne pod zemou.“

I zanôtil pieseň prežalostnú, v tú chvíľu improvizovanú, a práve keď dospel k najdojemnejšej časti, začala sa tráva znova triasť a z diery vyšplhal sa pomaly Rikki-tikki celý uvláčený a oblizoval si fúzy. Darzee prestal spievať, zapišťal stíšeným hlasom.

Rikki-tikki začal sa otriasať z prachu a kýchol. „Už je po všetkom,“ riekol. „Vdova nevyjde už nikdy odtiaľ.“ A červené mravce, ktoré žijú medzi trávnymi steblami, len čo to začuly, hneď sa pobraly jeden za druhým presvedčiť sa na vlastné oči, či pravdu hovoril.

Rikki-tikki schúlil sa do trávy a zaspal naskutku a spal tam, spal, až do podvečera, lebo v ten deň vykonal veľmi tvrdú prácu.

Keď sa zobudil, riekol: „Teraz idem nazad do domu. Darzee, povedz surmovke, aby rozhlásila po záhrade, že Nagaina dokonala.“

Surmovka je pekné indické vtáča s podbruším červenastej medovej farby, vie vydávať zvuk, ako čo by malým kladivkom búchal na medený hrniec, a to robí preto, lebo ono je bubeníkom po indických záhradách a dáva na známosť všetky noviny každému, komu sa ho chce počúvať. Ako kráčal Rikki-tikki hore chodníkom, už počul výkriky surmovky, veľmi podobné zvukom slabého izbeného gongu, a potom to už znelo rovnomerne: „Ding-dong-tok! Nag umrel — dong! Ani Nagainy už niet. Ding-dong-tok!“

A hneď začaly všetky vtáčiky radostne spievať a žaby kŕkať, lebo Nag a Nagaina žrali práve tak vďačne žaby, ako i malých vtáčikov.

Len čo doletel Rikki k domu, vybehli mu v ústrety Teddy s maminkou (bola ešte vždy preblednutá, lebo zamdlela predtým od rozčulenia) a s otcom a len-len že sa nepoplakali, keď zazreli svojho mongoza; a v ten večer jedol Rikki všetko, čím ho ponúkli, už bol po hrdlo nasýtený a potom ho Teddy odniesol na pliecku do spálne a tam ho našla i Teddyho maminka, keď ich prišla kuknúť pozde v noci.

„Zachránil nás i nášho Teddyho,“ riekla svojmu mužovi. „Len uváž, všetkých nás obhájil od smrti.“

Rikki-tikki precítol a skočil na rovné nohy, lebo mongozi majú čujný spánok.

„Oj, to ste vy!“ riekol. „Čože sa už toľko znepokojujete? Všetci okuliarnici sú mŕtvi a keby neboli, veď som tu.“

Rikki-tikki mohol byť hrdý na seba, ale on predsa priveľmi nespyšnel, držal v záhrade poriadok, ako mongozi robievajú, chránil vždy záhradu zubami, obratným skákaním a pazúrmi paprčiek, že sa nikdy viac neopovážil vklznúť do nej had-okuliarnik.



[1] asi poldruha metra




Rudyard Kipling

— britský spisovateľ, novinár a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.