Zlatý fond > Diela > Ľudia z Marsu


E-mail (povinné):

Kurd Lasswitz:
Ľudia z Marsu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Ivana Gajdošová, Jozef Jambor, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Dva svety sa stretnú

I

Tieň balóna plazil sa po ľade veľkou rýchlosťou ako telo obrovského hada. Preskakoval hlboké priepasti, morské úžiny, ľadovce, nakopené kryhy a hnal sa nezadržiteľne priamo na sever, proti ľadovým horám, ktoré sa črtaly na obzore ako oslňujúce steny. Dlhý tieň poľakal a vyplašil z driemot i ľadové medvede, ktoré sa vyvaľovaly na príjemnom augustovom slnečku.

Je krátko po polnoci, práve sa začína nový deň, 19. august. Slnečné lúče dopadaly šikmo na výbežky pohoria, ktoré bolo na úpätí porastené bohatou kvetenou, veď slnečný deň trval tu už šesť mesiacov. Tam za tými horami leží severný pól! Ale kde je skutočné telo tohto ponáhľajúceho sa haditého tieňa? Tam hore, vysoko, v priehľadnom a jasnom vzduchu, vznáša sa guľaté teleso, pozlátené slnkom. Vo výške vanie silný pravidelný južný vietor a ženie balón rovno na sever.

Odvážni polárni bádatelia si to ani nemohli lepšie želať. Veď museli dlho čakať na Špicbergoch, kým začal fúkať tento túžený vietor! Polárne leto chýlilo sa už ku koncu a bolo by bývalo škoda, keby sa boli museli vrátiť. Až konečne 17. augusta prišiel z juhu priaznivý vietor a balón sa vzniesol do výšav. Za dva dni preleteli už tisíc kilometrov priamo na sever. Preleteli oceán a teraz sa vznášali nad úplne neznámou zemou. Prirodzene, naši bádatelia využili všetky skúsenosti doterajších polárnych výprav. Dobrými radami bola im nápomocná aj Medzinárodná spoločnosť pre výskum severného pólu. Balón „Pól“ bol vystrojený najmodernejšími zariadeniami proti všetkým predvídaným i nepredvídaným náhodám i nehodám.

Sám riaditeľ Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov, Torma, bol vodcom výpravy. Okrem neho tvorili posádku balóna hvezdár Gunta a prírodovedec Salten.

Salten pozrel na hodinky a tlakomer, stlačil spúšť na fotografickom prístroji, zaznačil presný čas a tlak vzduchu.

— Už by sme mali byť dosť blízo, — poznamenal šťastlivo Salten. — Som však veľmi ospalý, mohol by som si trochu zdriemnuť?

— Môžete, veď ste na rade, — odvetil mu kapitán Torma, — ponáhľajte sa však, ak vietor vydrží ešte tri hodiny…

— Potom ma hneď zobuďte, keď budeme na póle, — poprosil rozkazovačným tónom Salten a o chvíľu zadriemal.

— Máme skutočne veľké šťastie, — hovoril Torma Guntovi. — Letíme v pravom slova smysle rovno k cieľu.

Krajina pod nimi ležala v hlbokom tichu. Balón sa rýchle blížil k ozrutnej stene pohoria. Aj v balóne bolo posvätné ticho. Bolo počuť len tikanie hodiniek a hlboké dýchanie spiaceho Saltena.

— Akú máme zemepisnú šírku? — pýtal sa Torma.

— Osemdesiatosem stupňov a päťdesiatjeden minút, — pohotove odpovedal Gunta.

— Tak už nemáme k pólu ani deväťdesiat kilometrov, za dve hodiny sme tam, — potešil sa kapitán.

— Za jednu hodinu päťdesiatdve minúty, — opravil ho Gunta. — Pravda, vietor musí vydržať.

— Už len dve hodiny, len čo preletíme tento horský chrbát, — vzdychol si Torma, — a uvidíme severný pól.

— Mne sa akosi nepáči obloha za tou horou. Tam, na severnej strane hory, svieti slnce už celé hodiny, zaiste tam bude silný vzdušný stúpajúci prúd, — poznamenal zamračene Gunta, — nemali by sme radšej vystúpiť?

— Aj ja tak myslím, — odpovedal rozvážne Torma.

O chvíľu odpadly dve vrecia príťaže a balón sa vzniesol vyššie. Tmavá ľadovcová stena vynorila sa pred nimi v nepríjemnej blízkosti. Obaja úzkostlivo sledovali svoje prístroje. Našťastie v tejto výške bol južný vietor trochu slabší. Leteli stále v tieni obrovskej steny a balón ustavične stúpal.

Napätie trvalo až dotiaľ, kým dosiahli výšku skalnej steny a vznášali sa nad chrbtom hory.

— Hurrá! — vykríkli obaja vzduchoplavci ako by z jedných úst.

— Čo je? — zamrmlal zo spánku Salten, — už sme tu?

— Chcete vidieť severný pól? — spýtali sa obaja bdiaci.

— Kde? Kde? — vyskočil zvedavo Salten. Rýchlo si obliekol kožuch a vyzvedal sa.

— Sme v rovnakej výške s hrebeňom ľadovca, — vysvetľoval mu Torma, — od severného pólu nás nedelí už ani päťdesiat kilometrov.

— Som veľmi zvedavý na to miesto, kde mastia zemskú os, — zažartoval Salten.

Všetci traja stáli v gondole, upretým zrakom sledovali prístroje a pozerali cez ďalekohľad. Široký chrbát pohoria sa pod nimi postupne strácal a na obzore sa začaly črtať snehové hory. Bolo ich stále viac a viac a o chvíľu utvorily reťaz ďalekých vrchov.

— Tieto hory sú už za severným pólom, — hovoril Gunta a jeho hlas sa triasol od rozrušenia.

Doteraz sa balón vznášal celkom pravidelne, až zrazu začal náhle klesať a hojdať sa. Všetci stŕpli od prekvapenia, zbadali pod sebou zasnežené skaliská, tmavé priepadliská a obrovské ľadové kryhy. Úzkostlivo sledovali svoje prístroje, pozerali pod seba, pred seba a na sever. Mŕtve ticho prerušil o chvíľu Salten: — Vidím more, more!

— Chvalabohu, polárne more! — hovoril Gunta, — ale zdá sa mi akési čudné, vyzerá ako nejaké veľké jazero, podelené pruhmi na ramená.

— Kto by tam chcel s loďou pristáť, mal by čo robiť, — ozval sa Salten, — veď tu je ťažko rozoznať, či je to pevnina v mori alebo more v pevnine.

— Ešte dobre, že my nemáme také starosti, — doložil Gunta.

— Mali by sme sa prichystať, ako pozdravíme severný pól, — podal vítaný návrh Salten a v zapätí vytiahol z puzdra tri fľaše šampanského vína. Fľaše boly v striebornom papieri a boly veľmi lákavé.

— O tom som ani nevedel, — hovoril kapitán výpravy Torma.

— To sme dostali od vašej panej na cestu. Pozrite, co je tu napísané: „Otvoriť až na severnom póle, váha štyri kilogramy!“ — čítal rozradostený Salten.

— Mohol som si myslieť, že moja manželka niečo do balóna vpašuje, — zasmial sa Torma.

— Nie je to pekná pozornosť od vašej panej? — pýtal sa Salten. — Ako dobre nám to padne, keď si v tejto zime vypijeme trochu šumivého vína na zdravie nášho kapitána a jeho manželky.

— Keby sme už len boli tam! Ani neviete, ako sa teším na to miesto, kde nie sú svetové strany, kde každý smer možno označiť ako sever, juh, východ alebo západ, kde nie je ani deň, ani noc, kde každý čas, či ráno, či večer, poludnie alebo polnoc, prebieha súčasne.

Zatiaľ čo Torma takto uvažoval, naplnil Salten alumíniové poháre vínom, zdvihol svoj a zvolal: — Nech žije severný pól, nech žije ľudstvo!

Vypili si ešte po jednom a znovu sa venovali svojím prístrojom. Všetci pozerali ďalekohľadmi na sever. Torma požiadal Guntu, aby zistil presnú polohu balóna. Išlo to veľmi ťažko, lebo kompas a orientácia podľa svetových strán je v týchto končinách veľmi nespoľahlivá. Istotne však boli celkom blízko pólu, tam, kde sa sbiehajú v jednom bode všetky poludníky. Malá odchýlka o niekoľko kilometrov sa veľmi ľahko prihodí.

— Predstavte si, — hovoril Gunta, — keby ste išli na malú prechádzku, čo i len sto metrov od pólu, tak prejdete za päť minút pohodlne všetkých 360 poludníkov. Za päť minút prejdete teda všetky denné i nočné obdobia. Tu je veľmi čudný kalendár.

— Vy tu rozprávate namiesto toho, aby ste pozorovali, — skočil mu do reči Salten. — Možno, že sme už nad severným pólom a o tom ani nevieme.

II

Pozornosť celej výpravy zaujal malý, veľmi nápadný ostrov uprostred mora. Pozerali naň veľmi zvedavo a všetkých prekvapoval svojou pravidelnosťou. Salten potriasol hlavou, znovu pozrel cez ďalekohľad a hovoril:

— Priatelia, alebo mi vstúpilo víno do hlavy, alebo…

— Čudné je to, — dosvedčili Torma i Gunta.

— Pozrite len lepšie, ostrov má tvar celkom pravidelného kruhu, — hovoril Salten, — v prostriedku vidím pruh o priemere asi sto metrov, pruh je o niečo tmavší než okolie.

— Skutočne, — prisvedčil Gunta, — to nie je len kruh, ale aj akýsi otvor je tam, vidím ho celkom jasne.

— Pozrite, okolo ostrova na okraji sú akési stĺpovité vyvýšeniny v rovnakej vzdialenosti od seba, je ich dvanásť a medzi nimi sú postavené menšie, môže ich byť asi do sto, — objavoval horlivo Salten.

— A vo vnútri ostrova to vyzerá, ako keby bol celý popretkávaný drótmi a koľajnicami, celkom sa mi to tak zdá, že pruhy vedú zo stredu ostrova na okraj, — hovoril Gunta.

Kapitán Torma mlčky sledoval rozhovor svojich spoločníkov a sám začal krútiť hlavou nad týmito zjavmi. Veď to, čo videli dolu pod sebou a pred sebou, to nemôže byť ľudské dielo. Človek by nebol taký bláznivý, aby tu, v týchto neprístupných končinách ťahal dróty a koľajnice…

Poslednú vetu povedal Torma nahlas.

— Keď to neurobili ľudia, kto to teda urobil? — pýtal sa Gunta, — či azda ľadové medvede?

— To sotva, — zasmial sa Torma, — ale človek by sa po chvíli už ničomu nečudoval, keď tu vidí takéto nezvyčajné zjavy.

Salten sa nemohol odtrhnúť od ďalekohľadu, napnuto pozoroval. Na chvíľu celkom ustrnul, zrazu sa strhol a skríkol:

— Pozrite dolu, vidím tam postavy a za nimi tiene! Ako je to len možné?

Na túto otázku nevedel dať odpoveď ani jeden. Všetci umĺkli. Medzitým však balón celkom proti ich úsiliu urobil vo vzduchu úplný kruh okolo ostrova. Všetkým bolo jasné, že akási neznáma vírivá sila pohybuje balónom. Všetci tušili, že sa dostávajú do moci akéhosi vzdušného víru, ktorý vychádzal zo stredu ostrova a ovládal balón.

Ťažké mlčanie prerušil kapitán Torma:

— Musíme sa rozhodnúť. Vyjadrite sa, priatelia moji. Ako sami vidíte, máme pred sebou dielo akýchsi inteligentných bytostí, hoci si to doteraz nijako nevieme vysvetliť. Musíme mat toľko odvahy, musíme pristáť na tomto ostrove, aby sme odkryli jeho tajomstvo.

— Aj ja tak myslím, — rozprúdil reč Salten. — Je to celkom vábivé a lákavé. Čo myslíte, Gunta?

— Nesmieme pristáť! Ba naopak, musíme sa čo najrýchlejšie odtiaľto vzdialiť, — povedal rozhodne Gunta.

— A kde vidíte také veľké nebezpečenstvo? — opýtal sa Salten.

— Je jasné, že stojíme pred neznámou silou. Musíme predpokladať, že na ostrove sú bytosti, ktorých sila a schopnosť presahuje naše predstavy. Veď kto by sa mohol odvážiť na niečo takého v tejto ľadovej polárnej púšti? Nemyslite si, že sa bojím, ale výsledok našej polárnej výpravy nesmieme ponímať len tak naľahko. Možno, že títo polárni obyvatelia majú záujem na tom, aby sa zprávy o nich nedostaly do sveta; predpokladám, že ľahko môžeme stratiť svoju osobnú slobodu. Mali by sme vynaložiť všetko svoje úsilie, aby sme sa odtiaľto dostali. Svoje skúsenosti musíme čo najrýchlejšie oznámiť vedeckým kruhom sveta, aby podnikly všetky možné pokusy odkryť tajomstvá severného pólu.

Jeho spoločníci mlčky počúvali. Kapitán Torma prikývol hlavou a súhlasil:

— Dávam vám za pravdu, máme za úlohu len pozorovať a vystríhať sa pristátia. Musíme sa pokúsiť dostať sa odtiaľto.

— Ale ktorým smerom? — pýtal sa Salten. — Musíme sa sveriť len vetru. Hlavné je, aby sme nejako unikli tomuto vzdušnému víru.

Kým takto rozhodovali o svojom osude, balón sa ešte viacej priblížil k ostrovu a jeho rýchlosť sa zväčšovala a postupne dostával krúživý pohyb.

— Ako vidím, niet pomoci, — povedal Torma, — musíme nechať balón klesať. Otvorte plynové ventily!

Plyn začal syčať a balón klesal.

— Neviem veru, ako sa odtiaľto dostaneme. Bolo by dobre, keby sme pre istotu poslali domov zprávu. Vypustime pre istotu poštového holuba, už je najvyšší čas. Čo sme tu doteraz videli a skúsili, to sa musí dozvedieť nielen Europa, ale celý svet, — rozhodol Torma.

Potom rýchlo napísal stručnú zprávu, zastrčil papier do kovovej trubičky a pripevnil holubovi na nohu. Salten vypustil holuba na slobodu. Vták zakrúžil najprv okolo balóna a potom letel smerom k horám na obzore.

Torma bol veľmi ustarostený. Balón sa nachádzal v malej výške nad okrajom ostrova. Len-len, že sa ho nedotkli, keď zrazu klesanie ustalo. Bolo už celkom jasné, že sú v moci neznámych tvorov. Ostrov je istotne obývaný, veď videli už celkom zblízka stavby, strechy, piliere a všelijaké podivuhodné predmety. Nebolo pochyby, že obyvatelia ostrova už dávno zbadali balón a rozhodli sa pritiahnuť ho na ostrov, len čo dosiahnu spustené lano.

Tiesnivé ticho prerušil opäť Torma:

— Neviem si to naskutku nijako predstaviť, že by tu bývali a žili takí mocní a odvážni ľudia. Veď dejiny polárnych výskumov nespomínajú nič podobného, vedecké kruhy nič takého nepoznajú. Tento ostrov musí znamenať niečo zázračné, doteraz nevídané. Zaiste má určitý smysel, len to nevieme pochopiť. Najviac ma však prekvapuje táto nevysvetliteľná príťažlivá sila, ktorá pôsobí s ostrova na náš balón. Všimnite si, len čo sme uzavreli ventily, balón zase začína pomaly stúpať. Neviem, neviem…, ale našu situáciu pokladám za beznádejnú.

Po slovách svojho kapitána opäť všetci umĺkli, Gunta sledoval len určitý pohyb a stúpanie balóna a Salten si pozorne prezeral ostrov, na ktorom sa už strácaly podrobnosti, keďže balón stále rýchlejšie stúpal.

— Čo to má len znamenať? — pýtal sa Salten. — Vidím svetelné signály. — Všetci pozreli dolu a zbadali jasné svetelné body.

— Dávajú nám znamenie, aby sme sa vzdialili, — hovoril Torma, — nemôže to byť nič iného. Všimnite si bližšie, signály smerujú od prostriedku na okraj. Musíme využiť poslednú možnosť, lebo sila, ktorá, nás ženie hore, bude tým väčšia, čím viac sa približíme k prostriedku ostrova, vlastne k jeho ose.

Torma sa odhodlal na poslednú možnosť a so všetkou rozhodnosťou odtrhol pristávací ventil. Stúpanie sa hneď zmenšilo a plyn veľkou silou prúdil otvorom. Trvalo to však len chvíľu, balón začal čoskoro opäť stúpať, a čo bolo horšie, neznáma sila ho stále viac a viac priťahovala do stredu. Všetci začali zrazu pociťovať telesnú slabosť a ochabovanie síl. Saltenovi sa zatmelo v očiach, Gunta a Torma dostali srdcové kŕče.

— Kyslíkové prístroje! — stačil ešte zakričať Torma na Saltena.

Prívod kyslíka ich občerstvil a posilnil, ale stále sa stupňujúca zima a chlad neveštily nič dobrého. Ich údy začínaly byť bezvládne a strnulé. Osem tisíc metrov… zima a chlad… mrákoty a bezvedomie. Čo ich zachráni pred zmrznutím alebo udusením? Boli bezradní a zúfalí. Len s nadľudskou námahou a s najväčším vypätím vôle pozerali na prístroje: nepredpovedaly nič sľubného. Všetci boli už v bezvedomí a ani necítili, keď balónom trhol prudký náraz. Dostali sa celkom do prostriedku vzdušného víru, ktorý siahal do výšky v smere osi ostrova.

Nachádzali sa kolmo nad zemským severným pólom, dosiahli cieľ, po ktorom tak veľmi túžili — nie však za takýchto okolností! Pred nimi, v slnečnom jase, tiahly sa priesvitné pruhy mračien a pod nimi sa matno črtala zem. Toto všetko však naši bádatelia už nevideli!

Bezvládni, pridusení a vyčerpaní tlakom vzduchu i zimou leteli ako beztvárna masa kolmo v smere zemskej osi do nekonečných výšin atmosféry.

III

Pod vplyvom tajomnej sily dosiahol balón nesmiernu rýchlosť a stal sa hračkou kozmických síl. So Zeme ho už nebolo vidieť. Nevideli ho už ani záhadní obyvatelia na zemskom severnom póle. A predsa: balón bol stále stredobodom najväčšej pozornosti. Vedely o ňom a bedlivo ho pozorovaly bytosti na takom mieste, kde by sme nepredpokladali jestvovanie živých tvorov.

Rovno v predlženom smere zemskej osi, vo výške 6356 kilometrov nad Zemou, vznášalo sa vo vesmíre kruhovité teleso, ktorého povrch bol rovnobežný s horizontom zemského pólu. Kruhovité teleso vyzeralo ako prstenec, široký asi päťdesiat metrov a v priemere mal asi stodvadsať metrov. Vo vnútri sa delil na tri poschodia po pätnásť metrov. Okolná teplota nemala na hmotu prstenca nijaký vplyv, hoci sa pohybovala až dvesto stupňov pod bodom mrazu. Aj jednotlivé poschodia boly od seba nepriedušne oddelené, maly príjemnú teplotu a dýchateľný vzduch. V prostrednom poschodí bolo veľmi mnoho jemných a složitých prístrojov, vibrujúcich zrkadiel, ktoré obsluhovaly dve osoby. Ako bolo možné, že tento prstenec sa voľne vznášal vo výške 6356 kilometrov? Kto mohol a vedel sostrojiť toto zázračné dielo techniky?

Prirodzene, prstenec podliehal zemskej príťažlivosti a keby bol ponechaný na seba, bol by sa zaiste zrútil. V určitej vzdialenosti a v stálej rovnováhe držala ho neobyčajná sila, ktorá vychádzala v podobe vzdušného víru z onoho ostrova na zemskom severnom póle. Pramene tejto ustavične prúdiacej sily neboly nikde inde, než v slnku. Na severnom zemskom póle premieňali tepelnú energiu slnečných lúčov na nepredstaviteľnú silu, ktorá premáhala príťažlivosť zemskú a udržovala kruhovitý prstenec stále v rovnakej výške a v rovnováhe. My, ľudia na Zemi, využívame zo slnka len teplo a svetlo. Tu vo vesmíre vedeli zdroje slnečnej energie transformovať a využiť veľkolepým spôsobom. Čiastku slnečnej energie využili najprv na to, aby vytvorili elektromagnetické pole obrovskej sily. A všetky ostatné prístroje čerpaly ustavične z bohatých a nevyčerpateľných zdrojov slnka. Kto to všetko sostrojil? Odkiaľ prišli takí slávni inžinieri? Ako bolo možné, že postavili zázračné technické diela a Medzinárodná komisia pre skúmanie polárnych krajov o tom nevedela? Aký smysel to má? Čomu slúži toto vznášajúce sa teleso nad pólom? Ako sa dostať naň? Ako s neho?

Prstenec mal asi za úlohu, aby umožnil dosiahnuť iný cieľ, predstavoval pevný bod vo vesmíre. Vzduchový priestor medzi prstencom a ostrovom na severnom zemskom póle vytváral kužeľ, ktorého telesná os prechádzala zo stredu ostrova do stredu prstenca. V tomto priestore bola zemská príťažlivosť vylúčená a kužeľovitý priestor sa nazýval „abarické pole“. Predmety a telesá, ktoré sa dostaly do abarického poľa, nepodliehaly vôbec zemskej príťažlivosti a ich pohyb v kuželi sa dal riadiť. Tak sa stalo aj s balónom: dostal sa do abarického kužeľa a vymykal sa pôsobeniu zemských síl.

Sostrojovatelia tohto technického zázraku ovládali svojimi dokonalými prístrojmi celé abarické pole. Mohli riadiť pohyb v tomto priestore podľa ľubovôle, mohli pohyb zrýchľovať, spomaľovať, alebo aj zastaviť.

*

Keď sa balón našej polárnej výpravy dostal do abarického priestoru, práve v tom čase bola na svojej vzdušnej ceste medzi zemským ostrovom a prstencom vzducholoď.

Balón sa dostal do silného vzdušného prúdu, ktorý ho hnal veľkou rýchlosťou a naši bádatelia — padali hore.

Keď ostrovní inžinieri zbadali balón, vtedy už podliehal silám abarickeho poľa a nemohli nič podniknúť, kým vzducholoď nepristane na prstenci. Ešte šťastie, že pristátie očakávali na prstenci každú chvíľu. Rovnako aj inžinieri na prstenci pozorovali na svojich prístrojoch poruchy v abarickom poli, a preto poslali dolu ihneď zprávu o svojom pozorovaní.

Zpráva znela: „—E najoh. Ke“.

Z ostrova došla ihneď odpoveď: „Bate li var. — Tak i fil“. — Darmo by sme hľadali v slovníkoch všetkých svetových rečí tieto slová. Znamenaly: Pozor, porucha, čo je? — Ľudia v abarickom poli. Zastaviť, ak možno!

Prístroje na prstenci im hneď presne ukázaly, kde sa v tom čase nachádzala vzducholoď. Nebola už ďaleko. Vedúci inžinier stlačil gombík na riadiacom prístroji, vzducholoď zmenšila rýchlosť a o niekoľko minút sa zjavila pred cieľom.

*

Prednosta Medzistanice bol starší muž. Volal sa Fru. Jeho vysoké čelo venčily šedivé vlasy. Chôdzu mal ľahkú a pružnú. Len čo vzducholoď pristála, ihneď odoslal na ostrov svetelnú depešu, že abarické pole je opäť voľné.

Cestujúci opustili svoje kabíny a vstúpili na galeriu Medzistanice. Bolo ich osemnásť. Všetci mali zvláštny oblek, ktorý im priliehal na telo. Pomaly prešli cez prvú galeriu, nad ktorou bol veľký nadpis: „Medzistanica“. Potom vystúpili po schodoch na druhú galeriu. Nad schodami pýšily sa veľké litery: „Vel lo nu". Znamená to: Vzducholoď na Mars, nástupište.

Voľne sa vznášajúci prstenec bol teda prestupnou stanicou Marťanov pri ich cestovaní na Zem a naopak. Medzistanica umožňovala obyvateľom planéty Mars pravidelné spojenie so Zemou.

Dnešní cestujúci vracali sa teda domov.

IV

Pohyb vzducholode v abarickom poli riadili z prstencovej stanice. Vo chvíli, keď vzducholoď pristála v cieli, balón pozemšťanov zrazu zmenšil svoju rýchlosť. Len toto zachránilo posádku balóna od istej smrti, lebo ďalšie stúpanie by pozemský tvor nevydržal. Klesanie balóna ihneď spozorovali inžinieri aj na ostrove a prevzali jeho riadenie. Nevideli ho síce, lebo hustnúce mračná im zabraňovaly vo výhľade, ale citlivé prístroje im správne ukazovaly jeho výšku i polohu. Keď balón klesol asi do 3000-metrovej výšky, vypustili z ostrova do abarického poľa protiprúd, ktorý balón celkom zastavil. Bolo to práve vo chvíli, keď sa mračná nad ostrovnou stanicou rozplynuly, takže bolo možno pozorovať balón aj cez ďalekohľad.

Čo videli Marťania z ostrova severného zemského pólu? Balón bol celý pokrivený a porúchaný! Rýchlo zastavili pôsobenie protiprúdu, balón začal klesať pod vplyvom zemskej priťažlivosti a bol vystavený ľubovôli vetra, ktorý ho unášal preč od ostrova nad more. Marťania hneď spozorovali, že posádka nie je schopná riadiť svoj balón. Čo však mohli urobiť pre záchranu tvorov v rozbitej gondole? Ba či boli vôbec ešte živí? Jedno bolo isté: padajúci balón museli dostať preč z abarického poľa, lebo nemohli dovoliť, aby cudzie teleso rušilo pravidelnú premávku medzi Zemou a Medzistanicou. Zatiaľ balón opustil už priestor kužeľa a hnaný vetrom vznášal sa nad morom. Klesol už na 2000 metrov. Teraz bolo dôležité len to, či balón dosiahne morský breh. Inakšie hrozilo nebezpečenstvo, že sa zrúti do mora alebo narazí na vyčnievajúce skalné steny neďaleko pobrežia. Toto posledné sa zdalo najpravdepodobnejšie.

V balóne to vyzeralo strašne. Kus steny bolo vytrhnuté, prístroje rozbité a rozmetané a v troskách ležali položiví-polomŕtvi bádatelia. Prudká bolesť v pravej nohe prebrala k životu najprv Guntu. Prekvapene pozeral, keď sa našiel na dne balóna medzi troskami prístrojov, medzi lanami. Práve tieto ostré oceľové laná mu prerazily nohu. Mohol hýbať len rukami. S hrôzou sa díval okolo seba a obzeral sa po svojich druhoch.

Tormu-kapitána nemohol nikde zazrieť. Pod hromadou trosiek, privalený košom a dekami začal sa o chvíľu mrviť Salten. Preberal sa z bezvedomia. Nemal ani poňatia, čo sa s ním robí a snažil sa len vyslobodiť. Gunta so svojou zranenou nohou ležal nepohnute. Vedel hneď pochopiť veľké nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzajú. Nehýbal sa, úzkostlivým zrakom sa stále díval len na veľký otvor rozbitého balóna. Keď videl, že Salten sa veľmi smelo hýbe, stačil mu slabým hlasom len toľko povedať:

— Salten, nehýbte sa, ležte ticho, aby ste nevypadli!

— Ako môžem ticho ležať na črepinách rozbitého skla? — odvrával Salten, — mali sme radšej všetko víno vypiť a fľaše vyhodiť.

Ani to dobre nedopovedal, keď prudký náraz vetra naklonil balón a Salten sa našiel celkom pri okraji otvoru. Gunta zúfale vykríkol, keď videl Saltena, ako sa len s najväčšou námahou ubránil, aby nevypadol cez zlovestný otvor. Salten sa zamotal do lán, dostal sa do polohy dolu hlavou a takto balón letel skoro tisíc metrov.

Našťastie, ani jeden nestratil duchaprítomnosť. Gunta našiel povraz, ktorým sa cez pás priviazal a držal sa ho, nakoľko mu len sily stačily. Potom sa aj Saltenovi podarilo vymotať zo svojej podivnej situácie, chytil sa tiež jedného lana a zvedavo sa obzeral.

— A kde je Torma? — spýtali sa zrazu obaja. Sliedili, pozerali, potom i kričali. Tormu nebolo. — Balón začal v poslednej tisícke celkom pravidelne klesať, vietor ustával a obom bolo jasné, že sa môžu zachrániť len padákmi.

— Kde sú padáky? Salten, pozrite lepšie, vy sa môžete hýbať, — požiadal Gunta.

— Nevidím nič, tu boly a niet ich, — ukázal Salten.

Klesali, pod nimi more, vpravo od balóna biele ľadové steny — a posledná nádej na záchranu, padáky, neboly nikde…

V nasledujúcich minútach ani nedýchali…

Náraz… úder… voda vyšpľachla do výšky…

Ako chrbát obrovskej korytnačky plávala gondola na vode a v jej útrobách boli dvaja členovia polárnej výpravy.

V

Príjemné svetlo polárneho dňa prenikalo cez široké obloky do izby, ktorá bola zariadená a vyzdobená v slohu marťanskom. Na stenách visely obrazy, ktoré predstavovaly krajinky z Marsu. Pôsobily dojmom skutočnej krajiny. Nad vchodom do miestnosti skvela sa v životnej veľkosti socha nesmrteľného a slávneho marťanského filozofa Ima. V obloku sa pýšila zaujímavá marťanská kvetina ra-va, ktorej lístky sa ustavične chvely a vydávaly jemný, ako by vtáčí zvuk. V rohu bol písací stroj a vedľa neho zvláštny prístroj, ktorý samočinne vyrátal aj najťažšie matematické úlohy. Obloky zapĺňaly celú stenu, od povaly až po dlážku. Steny miestnosti boly zapustené do mora, ktoré siahalo do výšky jedného metra. Zaujímavý bol obraz, keď morské ryby plávaly popod oblokom.

Ostrov plával v mori, bol umele sostrojený a zasadený na hladinu mora na severnom zemskom póle. Na ostrove boly umiestené obrovské elektromagnety, ktorými Marťania ovládali abarické pole a udržovali v jednej výške a v rovnováhe prstenec, na ktorom mali Medzistanicu. Vo vnútri ostrova boly prístroje rozličných druhov, dielne a celkom na okraji boly pracovné a obytné miestnosti.

Práve do týchto obytných miestností vystupovala po schodkoch ženská postava. Opierala sa o zábradlie a kráčala veľmi pomaly a namáhavo. Pôsobila dojmom, ako by ju tlačila nejaká neviditeľná ťarcha. Každý schodok vyžadoval od nej viditeľnú námahu. Vstúpila do miestnosti a dvere sa za ňou samočinne zavrely.

Len čo vošla do izby, ihneď sa zmenilo držanie jej tela. Ľahko a pružne sa vzpriamila a niekoľko ráz si hlboko vydýchla. Kráčala k stolu voľne a celkom svižno, pozrela na prístroj, ktorý ukazoval presný stav tlaku vzduchu v izbe. Oči jej zažiarily, bolo vidieť, že je spokojná. V obytných miestnostiach prispôsobili Marťania taký tlak vzduchu, aký vyžadovala ich telesná sústava, ktorá bola zvyknutá na odlišné životné podmienky a prostredie na Marse. Príťažlivosť na Marse je totiž o jednu tretinu menšia než na Zemi.

Marťanská žena si vyzliekla kabát a rukavičky a bezstarostne ich pohodila. Pohodené veci sa vznášaly vo vzduchu a všetky smerovaly do rohu miestnosti, kde maly určené miesto. V rohu izby bol prístroj, ktorý všetky predmety priťahoval, triedil a ukladal na určené miesto. Vyzeralo to celkom tak, ako keď magnet priťahuje železo. Pravda, za takýchto okolností ľahko bolo Marťanom udržovať si v izbe poriadok, keď všetko išlo samočinne.

Marťanka pristúpila potom ku knižnici, vytiahla knihu, sadla si do pohodlnej pohovky a strojila sa čítať.

La bola dcéra marťanského inžiniera Fru, prednostu Medzistanice. Keby žila u nás, rátali by sme jej okolo 40 rokov. Ako obyvateľka Marsu mala však len 20 rokov, lebo ich roky sú dva razy tak dlhé ako naše. Bola teda v kvete mladosti a musíme jej to aj priznať. Jej bujné kadere maly takú farbu, akú u nás nevídame, boly farby čajovej ruže. Aj jej jemná tvár bola neobyčajne pôvabná. Veľké oči, aké majú všetci Marťania, žiarily jej ako dva uhlíky. Výrazný a prenikavý pohľad je nezvyčajnou osobnou črtou všetkých Marťanov. Už len podľa očú by ich bolo ľahko rozpoznať od pozemšťanov. Viditeľno sa v nich zračí duševná a duchovná prevaha ako aj vyššia kultúra. La mala cez plecia prehodený jemný závoj z kovového tkaniva. Hoci bol celkom priesvitný, predsa bol neobyčajne pevný, pružný a teplý.

Keď ju po chvíli omrzelo čítanie, spustila si na gramofone niekoľko platní, na ktorých boly zachytené vety a výrazy z reči Eskymákov. Hlasno opakovala jednotlivé hlásky a zrejme jej to robilo ťažkosti. Namrzená hovorila sama sebe: — Je to strašná reč, akou hovoria títo Kalaleci.

V knihe, ktorú La študovala, boly shrnuté všetky znalosti Marťanov o živote a reči Eskymákov. Keď prišli Marťania na severný zemský pól, našli v neďalekých polárnych krajinách niekoľko eskymáckych rodín, previezli ich na ostrov a tam študovali ich reč a spôsob života. Eskymáci mali náhodou pri sebe aj niekoľko kníh, písaných latinskou abecedou; nechali im ich už dávnejšie europskí misionári. Tak sa Marťanom dostaly do nik aj prvé knihy so Zeme.

La teda študovala eskymácku gramatiku a ich slovník; ináč však Marťania nazývali Eskymákov Kalaleci.

La odložila knihu i platne a uvažovala: — Je to len smutná spoločnosť, títo Kalaleci. Ako len páchnu rybím olejom a tukom. Aj tá ich reč, to je niečo strašného. Zaiste musia byť na Zemi i jemnejšie a kultúrnejšie bytosti, než sú títo ľudia, ináč by to bolo na zúfanie. — Potom sa zahľadela cez oblok na more, na oblohu a hútala ďalej: — Kto vie, čo sú to za tvory v tom balóne, ktorý dnes letel nad ostrovom? Čo sa s ním stalo? No to tam zaiste nebudú Kalaleci!

Na telefónnom prístroji, ktorý stál pri obloku, klapka padla s ľahučkým úderom.

— La, si tam? — pýtal sa ženský hlas.

— Tu som, — odvetila La, — to ty voláš, Se?

— Áno, ja som. Doktor Hil ťa prosí, aby si ihneď prišla do hosťovskej izby číslo 20.

— Už zase mám ísť hore? Čo je? — pýtala sa La hnevlivo.

— Čosi neobyčajné, nevídané, ponáhľaj sa, uvidíš! — skončila Se.

— Dobre, idem, — odsekla La a hneď vybehla na chodbu, ktorá podliehala sile zemskej príťažlivosti. Spomalila krok, prikrčila sa, ale zvedavosť ju hnala.

— Čo prišli z domu nejakí noví hostia? Alebo balón sa znovu ukázal? — rozmýšľala cestou.

*

Keď sa rozbitý balón zrútil do mora, Marťania ihneď nasadli do člnu, na ktorom chodili skúmať polárne more. Záchrannú posádku viedol inžinier Jo, lekár Hil a ešte šesť Marťanov. Všetci mali na hlave zvonovité prilby z ľahučkého kovu. Prilby im umožňovaly celkom taký pohyb ako na Marse.

Netrvalo dlho, vyslobodili bezvládne telá oboch členov posádky balóna a naložili ich na čln. Na jeho prednú čiastku naložili aj rozbitý balón a všetko dopravili na ostrov.

Salten a Gunta neprejavovali známky života. Lekár Hil im poskytol prvú pomoc, ale bez výsledku.

— Konečne, — hovoril Jo, — konečne sme sa dožili príchodu dvoch skutočných Bate, dvoch naozajstných ľudí, ale aj tí museli chudáci zomrieť.

— Ešte môžme dúfať, — hovoril Hil, — ich telá ešte celkom nevychladly.

— Bolo by to pre nás veľké šťastie, — poznamenal natešeno Jo, — keby sme ich mohli zachrániť. Musia to byť odvážni a učení ľudia, keď sa odvážili a podujali na takýto pokus.

— Ani som si nemyslel, že títo Bate majú aj nejaké balóny, — hovoril posmešno jeden z mužov záchrannej posádky.

Lekár Hil sa stále namáhal, aby priviedol k životu oboch napolo utopených a doráňaných nešťastníkov.

— Zapnite čln na plný prúd, — zavolal na kormidelníka, — musíme byť s nimi čo najskôr v laboratóriu, ak ich chceme zachrániť.

Čln divo rezal morské vlny a o niekoľko sekúnd dosiahol breh umelého ostrova. Oboch stroskotancov preniesli opatrne do nemocničného oddelenia. Hil použil na ich záchranu všetky prostriedky marťanskej lekárskej vedy. Už predtým vyskúmal na Eskymákoch činnosť ľudských telesných ústrojov a teraz mohol rýchle pracovať. Obyvatelia ostrova sa sbehli k nemocničnému oddeleniu a prejavovali živý záujem o ľudí so Zeme, o Bate.

Asi o pol hodiny po namáhavej práci a veľkom úsilí oznámil Hil prednostovi ostrova, inžinierovi Ra:

— Budú žiť, musíme im však pripraviť také podmienky života, aké majú doma, na Zemi. Najmä tlak vzduchu a teplotu treba zvýšiť.

— Dobre, — odvetil Ra, — zariadim všetko potrebné.

Radostná zpráva rozniesla sa hneď po celom ostrove. Stredobodom všetkých rozhovorov a pozornosti boli teraz dvaja Bate.

Zachránených pozemšťanov preniesli do zvláštnych miestností, každého osobitne. Nechali ich teraz v úplnom pokoji.

Celú hodinu ležali v hlbokom spánku.

VI

Salten otvoril oči.

Čo to vidí okolo seba? Balón to nebol. Či tak vyzerá nebo? Veď sa zrútil do mora! Alebo na dne morskom to takto vyzerá? Ale veď vo vode, na dne mora, je človek mŕtvy! Nemohol sa celkom spamätať a oči sa mu znovu začaly zatvárať. Chcel rozmýšľať, nevládal, cítil sa veľmi slabý.

O chvíľu znovu precitol a spozoroval, že v ústach má akúsi trúbku. Je to azda ústie z kyslíkového prístroja? Nie! Potiahol si cez trúbku a telom mu prešiel pocit osvieženia. Čo je to za nápoj? V žilách mu začal prúdiť nový život. Znovu otvoril oži a pozrel k obloku. Čo to vidí, je teda predsa len v mori?

Okolo obločného skla prúdily vlny mora. Kedy-tedy bolo vidieť rybku a rozličné morské zvieratá. Salten sa darmo pokúšal vysvetliť si svoje položenie. Neveril svojim smyslom. Najprv myslel, že je niekde na lodi, ale necítil nijaký pohyb. Keď sa dobre rozhliadol po izbe, zbadal, že obďaleč sedí na pohovke žena. Chcel sa zdvihnúť, ale najprv popozeral po sebe. Mal na sebe voľný nočný kabát z neznámej látky.

Marťanka sa priblížila k Saltenovej posteli, bližšie si všimla ležiaceho a naznačila mu rukou, aby sa nehýbal.

— Prosím, — hovoril, — len mi povedzte, alebo aspoň naznačte, kde to vlastne som?

— Rozpráva, rozpráva, — zvolala Se v marťanskej reči a zasmiala sa.

— Čo je to za reč? V akej krajine som to? Povedzte! — prosil Salten. Marťanka sa opäť zasmiala zvonivým smiechom a prekvapená ho pozorovala.

Salten opakoval svoju otázku vo všetkých jazykoch, ktoré len poznal. Ale nadarmo. Po dlhšom rozmýšľaní začal znovu hovoriť len tak naverímboha:

— Milostivá pani, dovoľte, aby som sa predstavil. Som Jozef Salten, prírodovedec, maliar, fotografista a člen Tormovej polárnej výpravy. Ako vidím, zachránili ste ma od istej smrti a nemôžem pochopiť, prečo sa usmievate. — Potom niekoľko ráz ukázal na seba a pritom stále opakoval: Jozef Salten, ja Jozef Salten.

Marťanka pochopila a opakovala to isté. Ukazovala prstom tiež na seba a hovorila: Se, Se.

— Se? — pýtal sa Salten, — to je vaše ctené meno? Nerozumiete ma? Kde som to?

Se ukázala na more, ktoré bolo vidieť aj cez oblok, a pomenovala ho marťanskou rečou. Potom ukázala na nástenný obraz, predstavujúci krajinu z Marsu, a povedala: Nu, Nu. Slovo „Nu“ znamenalo Mars, ale Salten tomu nerozumel

Se urobila niekoľko krokov do rohu izby a čosi hľadala. Salten ju zvedavo sledoval a nemohol sa dosť vynadívať na jej ladné pohyby, svieže kroky a peknú postavu. Keď bola v rohu izby, jej vlasy žiarily akýmsi fosforeskujúcim svetlom. Zrazu Se prestala hľadať a hovorila si len tak pre seba: Úbohý Bat, zaiste je hladný. Už skôr mi to mohlo prísť na um. — Pristúpila k jeho lôžku a ukazovala Saltenovi na ústa. Salten pochopil, že je reč o jedle a veľmi sa potešil. Ani sa nenazdal a už stál pri jeho posteli malý stolík s jedlom. Bol zvedavý, čo to len bude. Siahol po nádobe s tekutinou. Bol tak vyhladovaný, že pri pití úplne zabudol na prítomnosť dámy a s chuťou vypil celý obsah.

— Chutnalo? — pýtala sa Se. Salten nerozumel, ale vycítil smysel otázky. Poďakoval sa jej úklonkami veľmi zdvorile a Se videla len podľa posunkov, že ďakuje. Potom odbehla ku knižnici a priniesla veľký zemepisný atlas. Ukazovala mu mapu krajov okolo pólu a Salten sa dobre rozpamätal, ako ich videl s výšky, ešte keď bol v balóne. Se mu prstom ukazovala Grónsko a polárne ostrovy. Pritom často opakovala slovko „Bat“ a bystrý Salten z toho usúdil, že Bat bude asi znamenať človeka so Zeme. Mal celkom pravdu, lebo Se o chvíľu pokryla dlaňou mapu Europy a stále opakovala: Bat, Bat. Potom ukázala na seba a sebavedome hovorila: Nume, Nume. Obracali spolu stránky atlasu a zastavili sa pri obraze slnečnej sústavy. Se ukázala na slnko a pomenovala ho: „O, O.“ — „Slnce,“ — rýchle odpovedal Salten a ukázal cez oblok na oblohu, kde slnko rozlievalo svoje lúče nad morom.

Se uspokojeno prikývla, potom znovu ukázala v atlase na Zem a dôrazne vyslovila: Ba, — a ukazujúc na Saltena, hovorila: Bat, Bat. Potom s pýchou Marťanov vyslovila slovo „Nume“, nazrela do atlasu, vyhľadala v slnečnej sústave Mars a ukazujúc naň, opakovala: Nu, Nu.

— Mars! — vykríkol Salten celý natešený, keď konečne spoznal pôvod bytosti, ktorá ho tu ošetrovala.

Do miestnosti vstúpil lekár Hil. Išiel rovno k Saltenovej posteli, chytil ho za ľavú ruku a nahmatával mu pulz.

— Se, čo to robíte? — vravel, — rýchle zapnite abarický prístroj, náš chorý musí dýchať pri takom tlaku vzduchu, na aký je zvyknutý, ináč zahynie!

— Nemajte strach, pán doktor, — odvetila pohotove Se, — veď už zjedol 150 gramov bielku a 240 gramov tuku.

— A prečo ste vypäli prístroj? — karhavo jej vyčítal Hil.

— Prosím vás, však nemôžete žiadať, aby som tu stále chodila hore dolu pri zemskom tlaku vzduchu, — odpovedala nadurdeno Se. Potom však ochotne odskočila, zapäla prístroj a obaja Marťania si sadli, keďže pohyb im teraz robil ťažkosti.

— Pán doktor, tento človek sa volá Salten, zistila som to, — hovorila Se veľmi pyšne.

— Robíte pokroky, slečna, — odpovedal Hil a pozrel na Saltena. Chorý vedel, že je reč o ňom a ochotne sa predstavil lekárovi: — Bat Salten, Salten, Bat. — Nezabudol pri tom ani na svojich druhov z balóna, rýchle vystrčil ruku, ukazoval lekárovi tri prsty a opakoval: Traja Bate, traja…, a súčasne kreslil vo vzduchu obrysy balóna a jeho pád do mora.

Hil videl skutočného Europana po prvý raz, preto pozemšťan veľmi zaujal jeho pozornosť. Porozumel aj jeho posunkovej reči. Ani lekár nezabudol na slušnosť a predstavil sa: Hil, Hil.

Ochotná Se začala hneď lekárovi vysvetlovať, čo Salten ukazuje, že v balóne boli traja a padli do mora.

— To nie je možné, ako? — pýtal sa Hil, — veď sme našli len dvoch? Tomu druhému sa tiež dobre darí, má síce ťažké poranenie na nohe, ale za niekoľko dní bude zdravý. Chcete ho navštíviť?

— Veľmi rada, ale bude lepšie, keď ich dáme spolu do jednej izby. Necháme im stále ich tlak vzduchu a budeme ich študovať, — hovorila Se.

Potom sa obrátila na Saltena a rozličnými posunkami mu ukázala, že z balóna sa zachránili len dvaja. Toho druhého vraj hneď prinesú do tejto izby. Veľmi obratným spôsobom sa vyzvedala aj na jeho meno, čo Salten pochopil a povedal jej.

Lekár Hil prerušil tento „rozhovor“, pristúpil k Saltenovi celkom blízko a okolo jeho tváre urobil rukami niekoľko lahodných pohybov; chorému zrazu spadly mihalnice a zaspal hlbokým bezsenným spánkom.

VII

Gunta sa prebudil z bezvedomia a našiel sa v izbe, ktorá bola zariadená rovnako ako izba Saltenova. Bol to celý rad izieb, pripravených pre cestujúcich Marťanov, ktorí navštívili stanicu na severnom zemskom póle. Prvé, čo Gunta zbadal, bol veľký oblok a za ním šumiace more. Jeho pozornosť upútal aj veľký obraz na tienidle lampy, predstavujúci večernú krajinku na Marse. Zaujímavé tam boly dve postavy.

Poranená noha ho nebolela, ale nemohol ňou nijako hýbať. Cítil sa malátny, ale bol celkom pri smysloch. Rukami a hlavou mohol hýbať celkom dobre. Vedel sa hneď rozpamätať, že sa zrútili do mora. Ale kto ho zachránil? Kto sú vlastne jeho záchrancovia? Kde sa to nachádza? — Také myšlienky mu prebiehaly hlavou, ale odpoveď si nevedel dať. Usúdil len toľko, že sa pravdepodobne nachádza na tom podivuhodnom ostrove na polárnom mori, že záchrancovia sú zaiste obyvatelia tohto ostrova. Kto sú to však? Sú to ľudia? Co možno od nich očakávať?

Gunta pozoroval svoj pulz i dýchanie a občas si dôkladne všimol aj izbu: Bytosti, čo tu bývajú, to asi nebudú takí ľudia, ako sú na Zemi. Ohmatával pokrývku, svoj nočný kabát, posteľnú bielizeň — všetko to bolo akési iné. No zo všetkého najviac pozeral na veľký obraz na tienidle. Dve vymaľované postavy vyzeraly síce na ľudí so Zeme, ale bolo v nich čosi mimoriadneho, nezvyklého. Hneď mu prišlo na myseľ, či azda takto nevyzerajú bytosti na póle? — Sotva, — pomyslel si, — veď severný pól je tiež na Zemi. Musia to byť jednotlivci z celkom iného sveta, asi z niektorej planety — najpravdepodobnejšie z Marsu, — usudzoval celkom bystro Gunta. Nedalo mu to stále pokoja. — Že by obyvatelia Marsu boli obsadili zemský severný pól? — pýtal sa sám seba.

Táto myšlienka nebola nová. Zaoberal sa ňou ešte vtedy, keď pozoroval z balóna podivný ostrov pod sebou ako aj zaujímavé sprievodné zjavy pri lete, keď balón stúpal, klesal a zastavil sa. Zo začiatku odmietal túto domnienku ako nepravdepodobnú fantáziu, stále dúfal, že to bude azda niečo iného.

Znovu pozrel na obraz: Postavy pozeraly na akýsi kruh na oblohe. Gunta zostril zrak a dôkladne pozrel na onen kruh. Celkom jasne bolo možno vidieť plochy, vyvýšeniny, potom tmavšie a bledšie škvrny. Neveril svojim očiam: — Veď je to Zem! — hovoril si zamyslený a už nepochyboval, že je v moci Marťanov, že je ich hosťom alebo zajatcom.

*

Toto prekvapenie ho veľmi vzrušilo a mimovoľne mu v tejto chvíli prišiel na um pán Ell.

— Ell! Ell! — hovoril si v duchu sám pre seba, — čo mi to len hovoril pán Ell, ešte doma, pred odchodom na polárnu výpravu?

Pán Ell bol oduševneným podporovateľom polárnych výskumov, bol zakladateľom Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov, neváhal nikdy finančne podporiť každé podujatie tohto druhu. Bol veľmi dobrým priateľom kapitána tejto výpravy, Tormu, ako aj Guntu. Často spolu uvažovali o možnosti, ako nadviazať styk medzi Zemou a Marsom. Ell často hovorieval:

— Ktovie, čo nájdete na póle? Možno, že vás tam už bude niekto čakať. Pozdravujte ich odo mňa!

Torma s Gruntom nevedeli, či Ell rozpráva vážne alebo len žartom. Až teraz si Gunta spomenul, že pred odchodom výpravy na severný pól bol pán Ell veľmi nervózny a rozčúlený.

Z týchto úvah vyrušily Guntu hlasy blízkeho rozhovoru. Načúval. — Čo je to za reč? Nerozumiem ani slovo! — hovoril nahlas.

La sedela v tieni za lampou. Vedľa nej na pohovke bola Se. Necítily sa veľmi dobre, keďže v izbe bol zavedený zemský tlak vzduchu. Keď La zbadala, že Gunta sa prebral a rozpráva, nahla sa k svojej priateľke Se a ticho jej hovorila:

— Ako sa má tvoj Bate?

— Celkom dobre, veselo rozpráva, — povedala Se, ale jej dych bol veľmi ťažký.

— La, vypni prístroj, nech si trošku oddýchnem, veď sa pridúšam, — prosila Se.

— Doktor Hil zakázal, chorému to môže uškodiť, — vravela La.

— Neboj sa, ja som to vedľa v izbe tak urobila a chorému sa nič nestalo. Skús, však len nakrátko, čo sa trochu nadýcham, — opakovala svoju prosbu Se.

O chvíľu obe ošetrovateľky ožily v svojich pohyboch i v reči. Zmenu tlaku spozoroval hneď aj Gunta. Chcel zdvihnúť ruku, ale mu mimovoľne vyletela do výšky. Pocítil, že všetky jeho údy sú ľahšie, ba aj pokrývka na lôžku. Chcel vyhodiť nejaký predmet do vzduchu. Na stolíku zbadal svoje veci, čo mal vo vrecku. Chytil nožík, zdvihol ho do výšky a pustil. Pád nožíka mohol Gunta pozorovať celkom pekne. Hneď usúdil, že príťažlivosť je v izbe menšia, odhadol ju na jednu tretinu zemskej príťažlivosti. Hneď mu bolo povedomé, že taká príťažlivosť je na Marse. A znovu mu prišiel na myseľ pán Ell, ktorý často hovorieval: Ak ovládnete príťažlivosť, ovládnete celý svet!

Pád nožíka presvedčil La i Se, že nemocný Bate je už skutočne hore. Priblížily sa k nemu. Prekvapený Gunta zarazeno pozeral na dva pekné zjavy, ale nemohol povedať ani slova.

— Úbohý človek, — hovorila Se, — aký je rozrušený. — Položila mu ruku na čelo, tvárila sa veľmi vľúdne a začala sa mu prihovárať:

— Neboj sa, nič ti neurobíme.

— Ko Bat, Ko Bat, — prihovorila sa aj La.

— Úbohý človek, úbohý človek! — tak by boly znely jej slová v našej reči.

Gunta zostal celkom bez seba. Veď tieto dve slová často hovorieval aj pán Ell. Takto hovorieval, keď nemohol v Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov uplatniť svoje náhľady a svoju mienku. Áno, „ko Bat“, tak vždycky zakončil! Keď sa ho niekedy pýtali, čo to znamená, odpovedával s úsmevom: — Ko Bate, to vy nerozumiete, úbohí ľudia!

Medzitým La priniesla občerstvujúci nápoj pre Guntu. Chorý sa odvrátil a nechcel.

— Akí sú títo Bate nevľúdni, — povedala La.

— Och, nie, — odvetila Se. — Salten je celkom iný, ten sa dal hneď do reči.

— Salten? — spýtal sa vyjavené Gunta.

— Vidíš ho, veď on počúva i rozpráva, — zasmiala sa Se. — Počúvaj, La, hneď sa dohovoríme.

Se podrobila Guntu rovnakej procedúre, ako pred chvíľou Saltena.

— Keď vás dobre rozumiem, Salten je zachránený. Povedzte mu, že som tu, ja, Gunta, — prosil svoju ošetrovateľku chorý.

Gunta sa trochu osmelil, vypil aj osviežujúci nápoj a dal sa s obomi dámami do reči, zatiaľ však len pomocou rúk a všelijakých posunkov. Ukázal na obraz na tienidle a hovoril: — Mars. — Toto slovo poznala Se od Saltena a prikývla: — Mars — Nu. Potom ukázala na seba i La a opakovala — La, Se, Nume; La, Se, Nume.

— Nume? — hútal Gunta. Veď to je to slovo, čo mu Ell pri rozlúčke pred odletom stále opakoval a prízvukoval: — Pozdravte Nume, nezabudnite pozdraviť Nume!

— Nume teda znamená Marťan. Ell to vedel, — rozmýšľal, zosmutnel a zatvoril oči.

La urobila okolo jeho postele poriadok, poukladala a urovnala mu jeho drobné vreckové predmety na stolíku. Zazrela medzi nimi i malú knižku. Bol to malý slovník eskymáckej reči, ktorý si Gunta vzal so sebou na výpravu pre prípad, keby prišli do styku s Eskymákmi. V knižočke boly aj obrázky z denného života. La sa prehŕňala v knižke medzi obrázkami.

— Pozri, Se, — zvolala, — tu je jeden Kalalek v kajaku. — Gunta to pozoroval a hneď sa zamiešal do reči.

— Rozprávam trochu po eskymácky, rozumiete aj vy niečo? — pýtal sa po eskymácky. La i Se poznaly niekoľko slov a výrazov, lebo na ostrovnej stanici mali aj teraz dvoch Eskymákov, s ktorými sa občas stýkaly.

— Trochu rozumieme, ale nie je toho mnoho, — odpovedala Se lámavo a odbehla do vedľajšej miestnosti po jedlo.

Gunta dúfal, že sa konečne dozvie niečo o osudoch svojich priateľov.

— Kde sú moji priatelia? — lámal eskymácku reč a ani nedúfal, že dostane nejakú odpoveď.

— Jeden je tu vedľa v izbe, spí a príde k vám, — viacej ukazovala než hovorila La.

— Ako ste sa dostali z Marsu na Zem? — rozširoval tému Gunta, ale La nevedela dať odpoveď, ani nerozumela.

— Čo si želáte? — pýtala sa.

Gunta sa natiahol po knihe a urobil taký prudký pohyb, že sa v posteli nadvihol — pozabudol sa totiž, že v izbe je marťanský tlak vzduchu. Od prudkého pohybu ho rozbolela aj noha. Vtom sa vrátila Se.

— Dorozumela si sa? — pýtala sa.

— Málo, — smiala sa La, — ale mala si vidieť, aké komické pohyby robil náš Bate. Ale tomu všetkému si len ty na vine, lebo ty si vypäla zemskú príťažlivosť. Čo by na to povedal doktor Hil?

Gunta ležal teraz nehybne, noha ho bolela, ale keď zbadal jedlo, pocítil hlad.

— Nech vám dobre chutí, — povedaly obe, podaly mu jedlo a odišly.

Gunta najprv len pozeral na jedlá, aké nikdy v živote nevidel, avšak namiesto jedenia sa pohrúžil do myšlienok. Uvažoval o tom všetkom, čo videl, mnoho otázok mu vírilo v hlave, ale ani jednu nevedel rozriešiť.

Zrazu pocítil v celom tele akési trhnutie. Ošetrovateľky zapäly zemský tlak. Gunta ako by ožil. Zdiaľky počul jemné zvuky hudby a príjemná melódia miešala sa do šumenia mora.

Darmo sa namáhal, aby si sústredil myšlienky. Stále len uvažoval; ako mohli Marťania preletieť vzduchoprázdny priestor vesmíru, ako mohli pristáť na Zemi? Tápal len v dohadoch, myšlienky sa mu rojily, až napokon pod dojmom nevysvetliteľných udalostí aj zaspal.

VIII

Básnici na Marse ospevovali našu Zem už po celé stáročia. Zbožňovali ju ako svietiacu ozdobu a žiariaci skvost na marťanskom nebi. Aj marťanské dejiny sa veľmi zaujímaly o osudy Zeme. Vedecké knihy maly po stáročia len jedno želanie: dostať sa na svietiacu Ba — Zem.

Priezračnosť vzduchu na Marse umožnila jej obyvateľom, že sa z nich stali vynikajúci hvezdári. Matematické a hvezdárske vedy boly tam už oddávna na vysokom stupni. Marťania predbehli ľudstvo na Zemi vo všetkých odboroch, podarilo sa im objaviť i najtajnejšie prírodné sily a zjavy, ktorých jestvovanie my ešte len predpokladáme. Deň na Marse je dlhší len o 40 minút, než je náš, ale jeden marťanský rok trvá našich 687 dní. Je teda skoro dva razy tak dlhý ako náš. Plocha Marsu má len jednu tretinu zemského povrchu. Najväčšmi obývaná je južná časť marťanskej pologule, keďže je dostatočne bohatá na vodu. Na severnej pologuli sú neúrodné púšte. Marťania tu však ukázali svoju technickú vyspelosť. Prebrázdili púšť rozvetvenou sieťou kanálov a prebytok vody z južnej pologule prevádzajú na severnú. Zavodnenie premenilo veľké plochy na úrodné polia a záhrady. Jednotlivé národnosti tvorili na Marse veľký spolkový štát, ktorého ústredné orgány sa dokonale staraly o blahobyt a šťastie obyvateľstva.

*

Keďže Marťania dokonale preskúmali povrch svojej planéty už dávnejšie, v posledných desaťročiach celú svoju pozornosť obrátili na skúmanie susedných planét slnečnej sústavy. Čo ich mohlo viacej lákať a vábiť, než svietiaca Ba, povesťami opradená Zem, ozdoba ich oblohy? Jasný a bezprašný vzduch im dovoľoval také dokonalé pozorovania, o akých my nemáme ani predstavy. Rovnako aj tlak vzduchu na Marse je omnoho menší, než na Zemi; čiastočnú predstavu si môžeme urobiť len v malom porovnaní, keď vystúpime na najvyššie vrcholky zemských veľhôr. Marťania si na svojich ďalekohľadoch priblížili Zem na 10.000 km, takže mohli celkom dobre rozoznávať na Zemi rozlohy veľkosti dvoch-troch kilometrov. Prirodzene, boli presvedčení, že sú tu výtvory inteligentných bytostí. Podľa toho celkom jasne usudzovali na určitý stupeň kultúry a vzdelanosti u obyvateľov Zeme. Aj mapu Zeme poznali dokonale, najmä oba polárne kraje. Už dávnejšie sa pokúšali nadviazať styk so Zemou, ale pozemšťania znamenia nespozorovali alebo ich nerozumeli. Zem ako planéta je omnoho mladšia než Mars a v celom svojom vývoji je na takom stupni, ako bol Mars pred dávnymi rokmi. Obyvatelia Marsu pokladali pozemšťanov za menej kultúrnych a boli veľmi pyšní na svoju vzdelanosť. Veľmi hrdo hovorievali o sebe, že sú — Nume — Marťania.

Je pravda, boli prví, ktorí objavili tajomstvo príťažlivosti a spôsob, ako sa jej zmocniť. V technických vedách to znamenalo obrovský prevrat. Stali sa pánmi a vládcami celej slnečnej sústavy. Svoje bohaté skúsenosti uplatnili vo vesmíre. Vedeli sostrojiť telesá, riadiť ich po vesmíre tak, že nepodliehaly nijakej príťažlivosti. Gravitačnú energiu premenili na inú formu energie. K objavom im dopomohly najmä dve okolnosti: príťažlivosť na ich planéte je len jednou tretinou príťažlivosti na Zemi. Znamená to, že teleso, ktoré u nás váži 1000 kg, váži na Marse len 333 kg. Rovnako aj voľne padajúce teleso padne na Zemi za 1 sekundu 5 metrov, na Marse však jednu osminu metra.

*

Zemepisný výskum pólov na Marse je prístupnejší než na Zemi. Kým naše póly sú pokryté ľadom a ich prebádanie je veľmi ťažké, Marťania si svoje póly preskúmali celkom pohodlne. Ba práve na svojich póloch si umiestili najdokonalejšie bádateľské stanice. Prečo? Póly sú najvýznačnejšie body planéty pre výskum. Nepodliehajú otáčaniu okolo osi a preto poskytujú najlepšie podmienky pre pozorovanie a štúdium príťažlivosti. Na základe týchto skúseností sostrojili telesá, ktoré nepohlcovaly vlny energie príťažlivosti, ale voľne ich prepúšťaly. Vynašli na to aj neobyčajnú hmotu, ktorú nazvali „stelit“. Stelitové telesá boly celkom priesvitné a nepodliehaly nijakej príťažlivej sile. Ich pohyb v medziplanetárnom priestore sa dal riadiť na veľmi jemných a složitých prístrojoch.

Vynikajúci marťanský vedec Ur sa prvý odvážil na pokusy v medziplanetárnom priestore. Svoju smelosť zaplatil životom. Podnes nikto nevie, kde sa zrútil, alebo kde zakotvil na svojom blúdení po vesmíre.

*

Iní odvážni bádatelia sa nedali odstrašiť jeho neúspechmi. Poznali možnosť medziplanetárneho lietania a pokladali si za svoju povinnosť zdokonaliť toto vedecké dielo a dokončiť ho. Najväčšiu starosť mali zo začiatku s tým, ako ovládať rýchlosť a riaditeľnosť pohybu, ktorým putuje každé nebeské teleso a teda aj Mars okolo svojej osi. Samotný Mars pohybuje sa rýchlosťou 24 kilometrov za jednu sekundu a každé teleso, ktoré opúšťa priestor jeho príťažlivosti, má tiež túto závratnú rýchlosť. Ako sa jej zmocniť? Ako ju ovládať? To bol najväčší marťanský problém a túžba každého marťanského učenca. Podarilo sa im to a celá otázka si vyžiadala veľmi mnoho životov najlepších učencov.

Vedec Gol prvý pristál na severnom zemskom póle a súčasne s nim kapitán All ako prvý vkročil na južný zemský pól.

*

Po prvých pokusoch zdokonaľovali postupne získané technické poznatky, skrátili čas letu a severný zemský pól obsadili už celkom podľa vypracovaného plánu. Medzi Zemou a Marsom sostrojili si prstencovú medzistanicu a medzi týmito dvoma bodmi zriadili abarické pole a tak zaistili bezpečnosť lietania a neskôr i celkom pravidelnú premávku medzi Marsom a Zemou. Dosiahli konečne túžený cieľ: navštevovať Zem podľa ľubovôle.

Pravda, doteraz dokonale poznali len kraj okolo severného a južného zemského pólu. Najviac sa však venovali severnému pólu. Ale do vnútrozemia našej planéty sa im nepodarilo vniknúť. S civilizovaným človekom ešte doteraz neprišli do styku. Na severnom póle bolo len niekoľko Eskymákov, ale Marťania dobre vedeli, že toto nie sú skutoční predstavitelia a reprezentanti zemskej kultúry a vzdelanosti. Teoreticky mali všetko pripravené, aby vnikli aj ďalej, len technické prekážky im ešte doteraz nedovoľovaly uskutočniť zamýšľaný plán.

Sama Zem sa im bránila a odporovala im, ale či sa ubráni takej prevahe umu a techniky?

Len dve prekážky museli premôcť: zemský vzduch a zemskú príťažlivosť. Tieto prirodzené sily našej planéty pôsobily na Marťanov veľmi zhubne. Stavba ich tela nevedela nijako zniesť náš vzduch a našu príťažlivosť.

Práve v tom čase, keď Tormova polárna výprava zablúdila do ich abarického poľa medzi severným zemským pólom a Medzistanicou, práve vtedy mali Marťania najdôležitejšie porady a prípravy, ako premôcť tieto prekážky, ako sa dostať na Zem, do vnútrozemia.

IX

Keď sa Salten zobudil po druhý raz, našiel sa v celkom inej izbe. Hoci v miestnosti bolo prítmie, hneď zbadal, že ho preniesli. Vedľa jeho postele stál väčší balík a kôš. Boly v nich predmety a veci zo stroskotaného balóna.

Salten zdvihol opatrne ruku, aby zistil, aká je v izbe príťažlivosť. Potešil sa a svižným pohybom si sadol na okraj postele. Čudné! V tej chvíli, ako sa nohami dotkol dlážky, izba sa ožiarila jasným svetlom. Posmelený urobil niekoľko krokov, aby sa presvedčil, či je naozaj celkom zdravý. Poobzeral sa po každom kúte, všimol si každého predmetu. Všetko mu bolo cudzie. Uprostred steny boly dvere ale netrúfal si ich otvoriť. Na náprotivnej stene videl tiež dvere, trochu pootvorené. Nazrel do nich.

— Dobré ráno, pán Gunta! — zakričal smelo. — Ako sa máte?

Gunta prekvapeno otvoril oči.

— Salten, to ste vy?

— Áno, zdravý a veselý, ako vidíte. Ale do tretice nám jeden chýba, kde je Torma, čo je s ním, neviete? — pýtal sa Salten.

— A viete vy vlastne, čo je s nami? Kde to sme?

— Pravdaže viem, ani tomu nebudete veriť. Sme v moci Marťanov! — bezstarostne vysvetľoval Salten.

— A tu v izbe sme sami? Nepočúva nás nikto? — bojazlivo sa spytoval Gunta.

— Aký strach! Aj tak by nás nerozumeli, — rozptýlil Guntove obavy Salten.

— A koľko je vlastne hodín? Ako dlho sme boli v bezvedomí? — staral sa Gunta.

— Kto vie, tu tuším nemajú nijaký čas, — odbavil jeho otázku Salten veľmi jednoducho.

— Urobte svetlo, veď nevidím dobre, — prosil Gunta.

— Nech sa páči stúpiť na dlážku a hneď budete mať svetlo. Sme v zemi samočinnej obsluhy, — robil si z neho žarty Salten.

— Nemôžem, moja noha…, — zastenal Gunta bolestne.

— Urobím to za vás, — a Salten sa priblížil celkom k jeho posteli, stúpil na malý koberček pred ňou a izba sa osvietila.

— Rád by som sa už umyl, — premenil potom tému rozhovoru Salten a začal si obzerať aj túto izbu. Išiel k výklenku v stene, vyzeralo to tam na umyvadlo. Pri výklenku boly tri vypínače. Otočil prvý v nádeji, že potečie voda. Mýlil sa! Zo steny vyskočila krásne upravená doska a z dlážky sa vynorila stolička. Ani sa nestačil prebrať z prekvapenia a sedel za stolom. Otočil druhý vypínač. Mal však obavy, aby stolička a stolík práve tak rýchle nezmizly. Nestalo sa to, ale zo steny sa vystrčila zásuvka, v ktorej boly rozličné jedlá a nápoje.

— To je skvelé! — zvolal naradostený Salten. — Čo len bude v treťom vypínači, čo myslíte, Gunta?

Po otočení tretieho vypínača zjavila sa úhľadná šálka a z otvoru nad ňou padaly do nej jasnohnedé dlhé predmety, čo vyzeraly ako párky. Salten sa chutno zasmial a veru ani dlho nerozmýšľal. Výborne mu chutilo. Po párkoch si zajedol všelijaké zákusky, no nezabudol ani na svojho priateľa, ktorý sa mu len zdiaľky prizeral. Po dobrých raňajkách Salten začal skúmať ďalej. Stláčal a vypínal gombičky. Raz sa zažaly všetky svetlá, inokedy zase sa zavrely dvere. No o chvíľu sa strhol: v rohu izby sa začala otvárať dlážka a zjavila sa vaňa na kúpanie.

— Konečne som to našiel, — zvolal celý naradostený. — Pekne sa okúpem a umyjem.

Salten vychutnal dobrodenie príjemného a občerstvujúceho kúpeľa a pekne upravený sa znovu vrátil ku Guntovi.

— Som pripravený pokračovať v našej polárnej výprave, — hovoril Guntovi. — Dúfam, že sa mi pridáte a nenecháte ma osamote?

Gunta sa musel zo srdca zasmiať, ale nič nepovedal. O chvíľu zjavily sa na jeho tvári vrásky starosti. Osud celej výpravy ho veľmi trápil, hoci sa to snažil aj zakrývať pred bezstarostným Saltenom.

— Čo len bude s nami? — pýtal sa. — Mám obavu, že budeme môcť urobiť a podniknúť len to, čo nám naši hostitelia dovolia. S našou výpravou je už koniec. Budeme sa, tuším, musieť uspokojiť s takým stavom, v akom sme. Poobzerajte sa trochu bližšie, Salten.

— V izbe som už všetko prekutal a vyskúšal. Pripadám si celkom ako nejaký divoch v modernom fyzikálnom laboratóriu. Ani dvere neviem poriadne otvoriť, — odvetil Salten.

Potom sa zamyslel nad neznámou budúcnosťou, ale predsa si nerobil také starosti ako Gunta. Vošiel do svojej izby a začal sa prehrabúvať v koši a v balíku, čo stál vedľa jeho postele. Našiel tam ešte dve fľaše šampanského vína, dobre zabalené do ochranného puzdra. Chytil fľaše za strieborné hrdlá a odložil. Pod nimi na dne puzdra zazrel malú knižočku. Vyzerala ako malý kalendár.

— Ach, pani Tormová nám priložila k vínu aj kalendár! — zvolal cez dvere!

— Pozrite, čo je to za kalendár! — zakričal Gunta.

Salten prehŕňal listy a nevychádzal z údivu a prekvapenia: — Ako je to len možné, nerozumiem. Kde to len vzala pani Tormová?

V malej knižočke bol totiž slovník marťanskej reči. Slová boly prepísané do marťanskej výslovnosti a pri každom bol obrázok.

— Zostáva mi rozum stáť! Ako je to možné? — hovoril nahlas a niesol knižočku priateľovi Guntovi.

Chorý siahol po knihe, popozeral si ju, najprv zostal bez slova a až po hodnej chvíli ticho hovoril:

— Slovník nie je od pani Tormovej, slovník je od Ella.

Oboch začala mučiť a trápiť nevysvetliteľná záhada: Odkiaľ poznal učenec Ell marťanskú reč? Prečo im to pred odletom otvorene nepovedal? Prečo im ho potajomky dal vložiť do puzdra šampanských fliaš?

Nevedeli si dať nijakú odpoveď.

Z úvah ich vyrušil tichý hovor Marťanov vo vedľajšej izbe. Doktor Hil vstúpil do Saltenovej izby. Hneď za ním vkročila Se a prvé, čoho si všimla, bol veľký neporiadok v izbe.

— Nepoviem mu nič, — pomyslela si Se, veď je to úbohý človek. Se hneď odišla, lebo v izbe pozemšťanov sa jej veľmi ťažko dýchalo. Lekár Hil však vstúpil do Guntovej izby.

X

Hil bol veľmi spokojný so zdravotným stavom svojich pacientov. Ani sa dlho nezdržoval pri svojich chorých. Požiadal Saltena, aby išiel s ním. Zaviedol ho do ostrovného hosťovského salóna. Tam ho predstavil svojim spolupracovníkom, prednostovi ostrovnej stanice na severnom zemskom póle, jeho manželke a ešte niekoľkým Marťanom.

Salten bol v rozpakoch. Ani nevedel, kam skôr pozrieť. Zrazu stratil všetku svoju známu duchaprítomnosť a pohotovosť. Všetko mu bolo cudzie a nezvyklé. Najviac ho trápilo, že nepozná spoločenské zvyklosti Marťanov a obával sa, aby nebol smiešny. Pri predstavovaní sa cítil veľmi nepríjemno, ale predsa sa trochu osmelil, keď videl, že Marťania sú veľmi milí a prívetiví. Medzi predstavovanými spoznal aj svoje ošetrovateľky, La i Se. Aspoň trochu príjemné chvíle strávil v spoločnosti oboch dám, s ktorými sa už poznal.

Rozhovor mu však robil veľké ťažkosti. Za svoje stále ukazovanie a posunky sa už začínal hanbiť. Vedel si však po chvíli hneď pomôcť: vytiahol svoju knižočku a ďalší rozhovor prerušovalo len stále prehŕňanie v malom slovníčku.

Spoločnosť zanechala Saltena obom dámam. Rozhovor sa čoskoro rozpriadol a asi o hodinu sa všetci traja dohovorili, že po obede budú pokračovať. Saltenovi sa to celkom páčilo. Jeho rečový talent sa tu výborne uplatnil. Už prvé začiatky boly úspešné a sľubné.

Salten práve poobedoval s Guntom a chystal sa na popoludňajšie vyučovanie do salónu, keď tu náhle vstúpil do ich izby prednosta ostrovnej stanice, Ra. Oboch prekvapila jeho návšteva.

Ra im oznámil, že na úpätí neďalekého ľadovca našli Marťania poškodený padák a nejaké drobné predmety. Pripomenul im hneď, že preskúmať ľadovce ešte nebolo možné, lebo boky ľadovca sú veľmi strmé a nebezpečné. Salten vyskočil a naliehavo prosil prednostu Ra, aby ho zaviedol na to miesto. V duchu dúfal, že azda predsa len zachráni Tormu. Že je to jeho padák, o tom nebolo nijakej pochybnosti. Treba len rýchle poskytnúť pomoc a záchranu a ich vodca bude medzi nimi!

Ra veľmi ochotne vyhovel jeho naliehavej prosbe. Hneď dal pripraviť čln i posádku. Pripomenul však Saltenovi, že Marťania nie sú veľmi vystrojení na skúmanie ľadovcov. Jeho námietku Salten odmietol a sám ponúkol svoje služby. Ra mal pritom šťastnú myšlienku: zobrali so sebou aj oboch Eskymákov, otca so synom, ktorí žili na ostrove a mohli im na tejto ceste preukázať dobré služby.

O pol hodiny bolo na pobreží ostrova všetko pripravené. Marťania vyzerali veľmi čudno. Každý mal na hlave zvonovitú prilbu, siahajúcu až po plecia. Na člne boli aj obaja Eskymáci. Bolo ich dobre rozoznať, keďže boli bez prilieb. V posádke bola aj ošetrovateľka La. Ra nezabudol na nič. Okrem ošetrovateľskej služby mala La robiť aj tlmočníčku medzi ním a Saltenom.

*

Rozbúrené vlny mora brázdil čln veľkou rýchlosťou a úpätie ľadovca dosiahol asi o desať minút. Zakotvil medzi zľadovatelými skalami a Marťania označili miesto, kde našli padák. Ozrutný ľadovec padal kolmými stenami do mora. Vystúpili na úzučký pás jeho okraja a kráčali opatrne krok za krokom, s najväčším vypätím síl a pozornosti. Salten a dvaja Eskymáci vyliezli na lane cez vyčnievajúcu stenu a zmizli za jej okrajom. Za stenou zívala obrovská priepasť. Náprotivná strana priepasti bola však menej šikmá než tá, na ktorej stáli traja pozemšťania, Salten a dvaja Eskymáci.

— Na úbočí vidím akýsi tmavý predmet, — zakričal Salten na svojich spoločníkov. Potom vyšiel na chrbát steny a zavolal:

— Našiel som stopy, pošlite pomoc!

La preložila jeho slová a Ra vyslal pomocnú hliadku.

Saltenovej pozornosti neušla ani jedna skala, ani tmavé kúty priepasti. S upretým zrakom díval sa na všetky strany, aby len našiel niečo presné, čo by ho priviedlo na pravú stopu. S veľkou námahou sa medzitým vyškrabala k nim aj posila Marťanov. Pyšní Nume prekvapení pozerali na obratnú prácu pozemšťanov. Oni sami ešte nikdy nezašli tak ďaleko do útrob ľadových hôr. Saltenovo horolezecké umenie sa tu dokonale uplatnilo. S odvahou a ľahkosťou premáhal zdanlivo neprekonateľné prekážky. Pred očami Marťanov vyškrabal sa spolu s obomi Eskymákmi na strmú susednú ľadovú stenu a veľmi starostlivo prezeral i toto okolie. Pomáhali mu aj Eskymáci.

Dlho, dlho pozerali do priepasti, na úbočie náprotivnej steny, po celom okolí. Ich mlčanie však neveštilo nič dobrého.

Výprava bola bezúspešná. Tmavý predmet, ktorý sa črtal na oslepujúcom snehobielom ľadovci, to bola pokrývka, čo vypadla z balóna a vietor ju zaniesol do týchto neprístupných a nebezpečných krajov.

Smutní nastúpili zpiatočnú cestu. V Saltenových očiach zjavily sa slzy ľútosti.

XI

Nastaly dlhé septembrové dni. Polárny deň blížil sa už k svojmu koncu. Naši polárni bádatelia si žili doteraz ako v rozprávke. Keby ich ustavične nebola bolela spomienka na strateného a doteraz nezvestného druha, neboli by si mohli predstaviť nič lepšieho a krajšieho. Obyvatelia a vládcovia ostrova boli voči nim stále veľmi prívetiví a zdvorilí. Ako hostia mali úplnú voľnosť, Marťania im vo všetkom vychádzali v ústrety a veľmi si ich vážili.

Gunta pomaly celkom vyzdravel zo svojho zranenia. Salten bol stále veselý a mal dobrú vôľu. Ani vzájomné dorozumenie im už nerobilo také ťažkosti. Slovníček marťanskej reči — vďaka pánu Ellovi — robil pravé divy. Obsahoval bežné rozhovory o jedle a pití, o byte a obliekaní, ba boly tam aj technické výrazy a popis prírodných zjavov. Učenec Ell, vynikajúci člen svetovej výskumnej spoločnosti, pravdepodobne predvídal, že kultúrni obyvatelia Zeme sa raz stretnú so vzdelanejšími Marťanmi; vedel aj to, že hlavný záujem oboch bude smerovať len k tomu, aby rýchle nadviazali medzi sebou styk.

Marťania sa rovnako veľmi čudovali, kde sa na Zemi našiel človek, ktorý poznal ich reč a písmo.

Vo svojich vedeckých soznamoch učencov hľadali meno Ell. Samo meno nebolo na Marse nijako zriedkavé. Vyskytovalo sa veľmi často. Aj súčasní žijúci obyvatelia Marsu si spomínali na nedávne vedecké výpravy, ktoré maly za úlohu isté objavy na Zemi, ale z týchto smelých a odvážnych výletov sa nik nevrátil. O jednom slávnom a odvážnom učencovi vedeli dokonca celkom istotne, že pri výprave na Zem stroskotal a pravdepodobne zahynul niekde na Zemi. Ale tento Marťan sa volal All. Celá udalosť sa stala pred štyridsiatimi rokmi. Ell to teda nemohol nijako byť, hoci jeho meno sa dosť ponášalo. Nemohol ním byť ani podľa veku, keďže podľa reči Ell mal teraz asi štyridsať rokov. Gunta a Salten potvrdili, že na Zemi nežije nijaký Marťan, aspoň o nijakom nevedeli a nikdy nepočuli.

Podľa tvrdenia Saltena, na Zemi žil len jeden jediný človek, Ell, ktorý pravdepodobne mohol niečo vedieť o týchto záhadách, ale Ellova reč bola vždycky taká záhadná, že jeho narážkam nikdy nerozumeli. Nik ho vraj preto ani vážne neponímal. Avšak jeho kniha znamenala teraz aj pre nich veľmi mnoho. Tým častejšie si teraz spomínali na Ella obaja, keď sa denne presvedčovali, že marťanská reč je vybrúsená na najvyšší stupeň rečovej dokonalosti a ľubozvučnosti.

Gunta a Salten čoskoro vycítili, že ich hostitelia stoja na vyššom stupni všeobecnej vzdelanosti a kultúry a najmä techniky. Zo začiatku predpokladali, že Marťania ich budú znevažovať a podceňovať, no nestalo sa tak. Marťania boli stále veľmi taktní a svoju všetstrannú prevahu nedávali nijako najavo.

Guntu najviac prekvapoval neobyčajný technický pokrok. Obdivoval a závidel. Tu obaja videli na vlastné oči to, o čom doma na Zemi len snívali, ba videli ešte viac. Videli nielen malé prístroje samočinnej obsluhy, ale aj obrovské strojné zariadenia, ktorými zúžitkovali a premieňali nevyčerpateľné zdroje slnečnej energie. Boly to často také prekvapujúce skutočnosti, že im zpočiatku ani neverili. Salten a Gunta počuli už aj o prstenci vo výške 6000 kilometrov nad Zemou, ale nemali o tom nijakú predstavu. Keď im raz doktor Hil vysvetľoval zariadenie, ktorým vedeli v izbe premeniť tlak vzduchu a príťažlivosť, Gunta stačil povedať len toľko: Nepochopiteľné!

Hil im ukázal aj abarický prístroj, ktorý mohol v jednej polovici izby vyvolať a udržovať zemský tlak vzduchu a príťažlivosť — a v druhej polovici izby zase marťanský, ak sa totiž v jednej miestnosti rozprávali príslušníci oboch planét a chceli sa pritom pohodlne pohybovať. Tento prístroj bol teraz veľmi často v činnosti.

V koši, kde boly zachránené veci, našiel Salten aj fotografický prístroj z balóna. Vyfotografoval si každú nezvyčajnosť a zaujímavosť. Pritom v myšlienkach často prelietal ďaleké priestory a tešil sa: — Keď sa vrátim domov, rozpoviem všetko, čo som videl a skúsil, a ukážem na obrázkoch tieto zázračné veci. Dievčatám budem rozprávať, že Marťanky nosia čipky z maličkých priesvitných kryštalkov, že ich šaty sú z prekrásnej pavučinovej látky, ktorú pradie čudný druh pavúkov v polarizovanom svetle.

— Takto často hútal a nikdy si nepripustil myšlienku, že by sa mu to nepodarilo.

Aj dnes sedeli obaja bádatelia v pohodlných kreslách a oddávali sa spolu takýmto myšlienkam. Nikdy sa nemohli ponosovať na dlhú chvíľu a nudu.

Z tichých dúm ich teraz vyrušila telefónna klapka a svetelný signál ožiaril súmrak skonávajúceho polárneho dňa:

— Ste voľní? — zaznel v telefóne hlas La. — Vedúci z ústredného ostrovného úradu by sa chceli s vami rozprávať.

— Prosím, veľmi radi, — odpovedal Salten aj za Guntu.

XII

Gunta a Salten prechádzali cez ostrovné nádvorie. Obaja si veľmi radi obzerali položenie ostrova a jeho zariadenie, ale rovnako si všímali aj bližšie okolie, lebo stále dúfali, že ich druh a vodca, Torma, čaká niekde na pomoc. A tu, vonku na vzduchu, sa aj najlepšie cítili, lebo v miestnostiach Marťanov stále pociťovali slabú nevoľnosť a ťažobu.

Zamierili k úradným miestnostiam. Nevedeli, čo od nich chcú vedúci inžinieri ostrova.

Počet obyvateľov umelého ostrova bol dosť veľký. Asi 30 dospelých, samí muži, iba dve ženy. Detí tu nebolo. Spôsob života zariadili si celkom po svojom.

Salten a Gunta sa najviacej stýkali s lekárom Hilom, inžinierom Ra a s dvomi ošetrovateľkami, La a Se. S ostatnými neprišli do styku. Kedy-tedy sa ešte porozprávali s inžinierom Jo, ktorý ich zachránil a priniesol na ostrov. Len jemu môžu obaja ďakovať, že žijú.

*

Vstúpili do pracovnej miestnosti. Pozdravil a privítal ich inžinier Jo. Salten a Gunta si už tiež osvojili marťanský pozdrav: zdvihli ľavú ruku, roztiahli prsty a zavreli. Jo ich vyzval, aby si sadli za pracovný stôl. Úvodom k návšteve bolo malé občerstvenie.

— Teší ma, že vás opäť vidím, — začal Jo. — Už sa, pravda, nepamätáte, ako sme vás ťahali z balóna, viac mŕtvych ako živých. Nemal som vtedy čas, aby som si vtedy s vami pobesedoval. Rád by som sa dozvedel podrobnosti o vašej smelej ceste.

— Veď vám to rozpovieme, ale aj my by sme boli zvedaví na všelijaké podrobnosti o našej záchrane, — nadhodil Salten.

— Aj na to príde čas, ale zatiaľ by som vás prosil, aby ste mi rozpovedali svoje osudy, veľmi ma zaujímajú, — úctive požiadal Jo.

— Prečo tak náhlite? — pýtal sa Gunta.

— Cestujem už zajtra domov, — odvetil Jo. — Mohli by ste ísť s nami. U nás na Marse je omnoho lepšie než tu na ťažkej Zemi, kde sa náš príslušník obáva vykuknúť zo dverí.

— Ach, ďakujem za pozvanie, bojím sa, — rýchle odpovedal Gunta, — hoci by bolo veľmi zaujímavé spoznať vašu vlasť.

— Čo myslíte, môže tam človek so Zeme existovať? — spýtal sa Salten.

— Pravdaže, skôr, než my tu na Zemi. Som presvedčený, že by sa vám tam dobre chodilo i dýchalo. Náš vzduch je bohatší na kyslík, — pohotove vysvetľoval Jo.

— Veľmi rád by som išiel, — odpovedal Salten, — my však máme iné starosti.

— Aké?

— Ako sa dostať domov, — skočil mu do reči Gunta.

— Aj my všetci sa už čoskoro poberieme domov, — hovoril Jo. — V zime tu nebývame, zostane tu len niekoľko strážcov. Práve dnes ich čakáme na výmenu. Cez zimu ich tu býva len asi dvanásť.

— A na leto sa zase vrátite? — pýtal sa Salten.

— Áno, prídeme zasa, my, alebo iní. Ja myslím, že polárnu noc predsa nechcete stráviť tu, ale radšej u nás. Tam nastane práve leto, — lákal našich pozemšťanov Jo.

— Čo poviete na to, Gunta? — pýtal sa Salten.

Gunta sa odmlčal. Veď práve pred niekoľkými hodinami uvažovali obaja, že musia podniknúť rozhodné kroky, aby sa odtiaľto dostali domov. Gunta sa domnieval, že Marťania im nebudú robiť nijaké prekážky, keď im oznámia, že hodlajú opustiť ostrov. Ešte však nebol vhodný čas, aby sa s Marťanmi o tom porozprávali. Gunta si často obzeral pozostatky rozbitého balóna a prechovával tajnú nádej, že sa azda dá ešte opraviť. Možno, že im pri oprave pomôžu i sami Marťania. Toto všetko prebehlo vo chvíli Guntovou hlavou. Bol presvedčený, že zpiatočnú cestu vykonajú celkom úspešne.

Saltenovi sa však na ostrove celkom páčilo a nebol nijako oduševnený myšlienkou na skorý návrat domov, hoci to pred Guntom tajil. V rozhodujúcich chvíľkach prejavoval Salten vždy trochu zdržanlivosti.

— A kedy vlastne odchádzate? — pýtal sa po hodnej chvíli Gunta.

— „Kométa“, tak sa totiž volá naša vzducholoď, — odíde na Mars zajtra. S ňou pôjde asi šesťdesiat tunajších zamestnancov. Ja sám ju budem riadiť, — hovoril Jo. — Vy pôjdete zatiaľ s nami na Medzistanicu.

Salten sa nervózne zahniezdil.

— Ako dlho poletíte? — pýtal sa Gunta, ako by poznámku ani nebol počul.

— To závisí od okolností. Pri priaznivom postavení planét prídeme domov za deväť dní. Musím vám však zdôrazniť, že „Kométa“ preletí asi 100 kilometrov za jednu sekundu a pritom môže svoju rýchlosť ľubovoľne meniť.

Potom sa začal medzi nimi dlhotrvajúci rozhovor o technických podrobnostiach letu. Jo bol prekvapený teoretickými znalosťami, aké o vzduchoplavbe prejavil Gunta. Rovnako prekvapený bol aj Gunta, keď počúval výklady inžiniera Jo, ako si Marťania vedeli spútať neznáme i známe sily vo vesmíre. Až teraz Gunta dokonale pocítil, akú prevahu majú marťanskí učenci nad zemskými.

Za rozhovoru vstúpily do miestnosti nové neznáme osoby. Ešte prv, než odídu domov, chcely si pozrieť skutočných ľudí. Zaiste len preto, aby mohly doma svojim známym a príbuzným porozprávať, že videly skutočných a vzdelaných obyvateľov svietiacej Ba.

Noví návštevníci by sa boli veľmi radi porozprávali so Saltenom a jeho druhom. Mali mnoho otázok na pozemšťanov. Salten ako veľmi družný a shovorčivý spoločník rád vyhovel ich zvedavosti a ochotne im odpovedal na všetko. Počúvali zvedavo. Saltenovo rečnícke nadanie sa dokonale uplatnilo. Marťania boli prekvapení, keď im Salten prezradil, že na Zemi, v afrických púšťach, žijú ešte ľudia celkom jednoduchým primitívnym spôsobom. Marťania to nevedeli nijako pochopiť, keďže u nich nie je vo vzdelanosti obyvateľstva veľký rozdiel. Salten im nakreslil na veľký papier všetky svetadiely, v jednotlivých svetadieloch zase štáty a ich zaujímavosti. Marťania boli zvedaví na počet obyvateľstva na Zemi. Rovnakú otázku im položil aj Gunta. Bol však celkom zarazený, keď mu povedali, že na Marse žije tritisíc sto miliónov obyvateľov, teda dva razy viac než na Zemi, a to na ploche, ktorá je štyri razy menšia než Zem.

Keď vyčerpali všetky otázky, La a Se zavolaly celú spoločnosť za stôl. Reč sa stále krútila okolo Zeme a nebol nijaký div, keď La požiadala inžiniera Jo, aby aj on rozpovedal svoje zážitky z prvej marťanskej výpravy na južný zemský pól. Veľmi rada totiž počúvala neuveriteľné historky prvej marťanskej výpravy.

Jo sa bránil, ale nemohol odolať nátlaku spoločnosti. Na jeho výklady boli najviac zvedaví obaja stroskotanci. Gunta si hneď vytiahol poznámkový sošit aby si rýchlopisom zaznačil zaujímavé podrobnosti. Bol to hotový zázrak, že Jo sa chystal do rozprávania. Nerád rozprával, bol to uzavretý človek. Svoje zážitky vedel prežívať len v sebe, nerád ich prednášal spoločnosti na pobavenie. Bol to vyslovený vedec. Svoje zásady porušil dnes azda len kvôli hosťom so Zeme.

— Mal som vtedy sedemnásť rokov, — začal Jo, — práve som skončil technický kurz a hlásil som sa u kapitána výpravy. V expedícii bolo asi štyridsať technikov. Viedol ju slávny All. Mňa nechcel vziať, bál sa o mňa, vraj som príliš mladý na takú cestu. Na moje veľké prosenie ma však predsa len vzal. Na ceste sme boli celých päť mesiacov. Na južnom zemskom póle malo byť práve vtedy leto. Verte mi, tam nie je tak pekne ako tuná. Samé ľady a horšie i nebezpečnejšie než tu. Aj počasie sme mali stále veľmi nepriaznivé. Človeka sme nevideli — len všelijaké podivné zvieratá, ľadové medvede a vtáky. Najhoršie bolo to, že naše prístroje, na ktorých sme si najviac zakladali, nám už na ceste tam zlyhaly. Bolo to niečo strašného. Prístroje sme nemohli ovládnuť ani pri lete, ani pri pristávaní, čo bolo ešte horšie. Celá polovica posádky zahynula, aj sám kapitán All zostal podnes nezvestný. Museli sme bojovať s takými prekážkami, aké nám ani vo sne neprišli na um, hoci všetky abarické skúšky pred odletom výpravy sa dobre skončily.

Najprv sme blúdili vo vesmíre celé tri mesiace. Už sme sa chceli aj vrátiť, ale v zpiatočnej ceste nám bránila akási veľká kométa. Museli sme teda pokračovať v ceste a pristáť za každú cenu a za každých okolností. Podľa toho sa to aj skončilo. Pristátie samo bolo veľmi nešťastné. Nikdy nezabudnem na tú chvíľu. Bolo mnoho mŕtvych a prístroje poškodené. Niektorí členovia výpravy povypadávali z otvorov porušenej vzducholode a stratili sa v nekonečných ľadových poliach. Hľadať sme ich nemohli, lebo sme neboli na to vystrojení. Na zemi prevzal velenie vzducholode inžinier Mit, poznáte ho, ten, čo nedávno vykonal aj prvú úspešnú cestu na Jupiter. Len jeho duchaprítomnosti môžem ďakovať, že dnes tu sedím medzi vami. Bol to veľmi vzdelaný muž, všetci sme mu dôverovali.

— A čo sa vlastne stalo s kapitánom Allom? — prerušil tiché načúvanie Gunta.

— Veru neviem, — pokračoval Jo. — Pravdepodobne vypadol zo vzducholode a zahynul. Výpravy, ktoré boly neskoršie na južnom zemskom póle, tiež stopovaly po ňom, ale všetko darmo. Nezostalo po ňom ani stopy.

Azda po prvý raz v živote sa Jo tak podrobne rozhovoril o osudoch prvej výpravy, keď tu zrazu v najlepšom prúde zavolali ho k prednostovi ostrovnej stanice. Mal s ním súrne porady o zajtrajšom odlete na Mars.

Všetci ľutovali, že musel odísť a stredom pozornosti sa stali opäť naši pozemskí bádatelia. Marťanská spoločnosť ich znovu začala prehovárať a nahovárať, aby s nimi odcestovali na Mars.

— Však my raz prídeme! — odpovedal im Gunta.

— A prečo nie teraz, s nami? — pýtali sa Marťania.

— Máme určité povinnosti, — sucho odvetil Gunta.

— Dúfam však, že máte povinnosti aj voči svojim hostiteľom, záchrancom a priateľom? — podotkla Se.

— Pocit vďačnosti voči svojim záchrancom mi zostane navždy svätý, — odpovedal Gunta aj za Saltena, na ktorého pri týchto slovách pozrel prenikavým pohľadom. Potom sa však predsa dohodli na tom, že obaja pozemšťania pôjdu zatiaľ pozrieť na Medzistanicu.

Spoločnosť sa rozišla, lebo ráno museli všetci skoršie vstávať. Obaja priatelia odišli tiež do svojich miestností a uvažovali, či budú môcť odoprieť pozvanie Marťanov.

— Veľmi rád by som tam pozrel, — hovoril nesmelo Salten svojmu ustarostenému spoločníkovi, — ale neopustím vás. Uvidíme, ako sa vyvinie celá situácia.

XIII

Gunta a Salten boli ešte v posteli, keď pri abarických prístrojoch bol už zavčas rána veľmi čulý ruch. Cestujúci na Mars boli už prichystaní. Na Medzistanicu do výšky 6356 kilometrov nad Zemou odvážala ich po skupinách 24 osôb osobitná menšia vzducholoď. Výstup na Medzistanicu trval asi hodinu. Keďže v abarickom poli mohla sa zdržovať len jedna vzducholoď, výstup všetkých cestujúcich trval asi tri hodiny.

Gunta a Salten museli skôr vstať, aby zastihli ešte poslednú vzducholoď, ktorá odchádzala asi o 6. hod. ráno.

Marťania boli shromaždení v čakárni. Boli to samí známi od včerajška. Keď sa zjavil Salten s Guntom medzi dverami, Marťania ich pozdravili veľmi prívetivo. Keďže ľudia mali letieť po prvý raz — ak neberieme do úvahy ich nedobrovoľný let v abarickom poli ešte v balóne — Marťania boli zvedaví, ako sa budú vo vzducholodi chovať títo nezvyklí cestujúci.

Salten a Gunta si už pomaly zvykli na marťanský spôsob života. Ani pohyb v čakárni im nerobil také ťažkosti, ako by boli čakali. Pozemšťania prišli do čakárne v teplých kabátoch. Keď ich uvidel lekár Hil, prišiel k nim a vyzval ich, aby kabáty nebrali so sebou, lebo vzducholoď i Medzistanica, sú umele vyhrievané a kabáty by na sebe nezniesli.

Zaznel signál: Nastupovať! Hil ich odprevadil do kabíny. Všetci zaujali svoje určené miesta a technici vzducholoď uzavreli. Zariadenie vzducholode bolo prepychové. Priestrannú miestnosť ozdoboval mäkký nádherný koberec. Celú vzducholoď osvetľovaly príjemným svetlom ozdobné svietiaci telesá.

Len čo sa samočinne uzavrely veľké vstupné dvere do vzducholode, zaznel druhý signál. Všetci sa stiahli do svojich miest, ľahli si na chrbát, pod hlavu si položili mäkké podušky a nohy zastrčili do vyčnievajúcich pásov na stene. Rovnako si zastrčili do pásov aj ramená.

— Ležíme tu ako múmie, — poznamenal žartovne Salten.

— Držte sa pevne a chvíľu sa veľmi nehýbte! — pripomenula výstražne La.

Vzducholoď sa pohla, svetlá trochu zablikaly a pohasly. Všetci mali pocit, ako by ich čosi tlačilo na dlážku. Vzducholoď práve dosiahla počiatočnú rýchlosť 30 metrov za sekundu. Naši pozemšťania znášali doteraz tento prechod dosť dobre. Len zvýšený tlak krvi ich trochu moril. O chvíľu sa lampy zase jasne rozsvietily a Marťania opustili svoje miesta.

Vznášali sa teraz v priestore bez hocijakej príťažlivosť — v kuželi abarického poľa. Bolo to dosť komické, keď sa postavy v kabínach pohybovaly voľne vo vzduchu, vznášaly sa a krútily. Saltenovi sa to veľmi páčilo a hneď to aj skúsil. Aj vážny Gunta sa dal na to nahovoriť. Keď urobili prvý krok, stratili pod sebou pôdu, pomáhali si rukami, nohami, ale dlážku dosiahnuť nemohli. Bolo to veľmi smiešne, keď vážny pán Gunta balansoval sem i ta, raz mal hlavu hore, raz dolu. Ani Salten nevyzeral omnoho lepšie. Len pomocou Marťanov zaujali opäť svoje miesta a zastrčili si rýchle ruky a nohy do pásov.

Znova zaznel signál a všetci sa náhlili na svoje miesta, aby sa opäť pripevnili. Svetlá zase trochu pohasly a všetci pocítili tlmený náraz.

— Čo to zase bude? — hundral Salten.

Zazrel ho Hil a ochotne mu začal vysvetľovať:

— Doteraz sme leteli pravidelnou rýchlosťou bez hocijakej príťažlivosti. To trvalo len šesť minút a vystúpili sme do výšky desať tisíc metrov. Teraz začneme padať, ale hore, smerom na Medzistanicu. Ako vám je známe, máme tam vo výške 6356 kilometrov priestupnú stanicu. Až tam je vlastné nástupište na Mars. Teraz uvidíte, vlastne pocítite, ako budeme priberať rýchlosť.

— Čo je to? Veď sa rútime dolu? — kričal Salten na Hila.

— Pravdaže! — zamiešala sa do ich rozhovoru La. — Máte pravdu, rútime sa, ale hore, od Zeme preč.

— Čo myslíte, kde je teraz Zem, nad nami alebo pod pod nami? — pokračovala La.

— Dolu pod nami, to je predsa jasné, — hovoril Salten.

— Ale kdeže, Zem máme teraz nad hlavou a naše nohy smerujú na Medzistanicu, — opravovala ho La.

Marťania teraz zase opustili svoje miesta a pohybovali sa celkom ako doma. Vzducholoď stále zrýchľovala let a o chvíľu dosiahla vrchol: dvetisíc metrov za sekundu. Asi pol hodiny po odlete počuli znovu signál — tretí raz. Boli na polceste. Teraz už bolo treba zmenšiť obrovskú rýchlosť vzducholode. Gunta a Salten očakávali novoty už len pri pristátí. Zvyšok cesty im rýchle ubehol v družnom rozhovore s Marťanmi, vlastne s Marťankami La a Se. Ani sa nenazdali a posledný signál oznamoval príchod na Medzistanicu.

Otvorily sa veľké dvere vzducholode. Cestujúci si natiahli ešte vo vnútri ochranné okuliare proti slnku, lebo slnečné lúče tu pôsobily oslepujúco. Vstúpili do strednej galerie Medzistanice. Nad dvermi stál veľký nápis: Ve lo Nu, čiže „Nástupište na Mars“. Gunta a Salten mali za sprievodcov doktora Hila a ošetrovateľku La, ktorí ich viedli na spodnú galeriu, na okraj prstenca.

V spodnej galerii boly pracovné miestnosti tunajších inžinierov, ktorí kontrolovali a ovládali abarické pole. La odbehla pozdraviť svojho otca Fru, ktorý bol prednostom Medzistanice.

Na okraji spodnej galerie bolo asi dva metre široké vyhliadkové miesto, odkiaľ bol krásny výhľad. Nič neprekážalo v rozhľade do rozprávkového vesmíru, ktorý sa práve teraz ukladal do tajomného súmraku. Na stmievajúcom sa horizonte začínaly blikotať hviezdy ako žiarivé body. Salten a Gunta mali dojem, že pozerajú do čistého a priezračného mora, v ktorom sa zrkadlia milióny hviezd.

V prostriedku ich pozorovateľského kruhu vznášala sa Zem. Mala tvar mesiaca v prvej štvrti. Hranice tieňa prechádzaly cez Severné ľadové more a ústie rieky Jenisej. Západné pobrežie Ameriky a celá Sibír ležaly v kruhovom tieni. V poludňajšom slnku jasno žiarily biele grónske ľadovce a ostrov Island vyzeral ako biela škvrna v tmavom mori.

Priaznivo osvetlená bola aj celá Europa a pohľad na ňu bol úchvatný a nádherný. Vzduch bol jasný, priezračný, takže všetko bolo možno veľmi dobre pozorovať. Krásne sa vynímaly Alpy, Karpaty, Kaukaz a Altajské pohorie.

Dvaja obyvatelia Zeme stáli tu pred nádherným obrazom v hlbokom mlčaní. Stáli na mieste, kde noha obyvateľa Zeme doteraz ešte nevkročila. Vedeli dokonale precítiť túto posvätnú chvíľu. Pozorní Marťania vedeli pochopiť ich vnútorné vzrušenie a nechali oboch pozemšťanov osamote.

Salten a Gunta sa dlho nemohli zmôcť na slovo. Onemeli pred tvárou Nekonečnosti, pred nádherou vesmíru.

O chvíľu sa k nim nečujne priblížila La a ukazujúc prstom na najjasnejšiu hviezdu pod horizontom, povedala:

— Tam je moja vlasť!

— A tam je naša Zem! — ukázal Salten — Nie je pekná?

Potom Hil zaviedol zvedavých pozemšťanov do technického oddelenia Medzistanice, odkiaľ mohli pozorovať Zem a vesmír cez najdokonalejšie ďalekohľady, aké kedy svet videl.

— Vaša planéta je tiež krásna, — hovorila La a v jej slovách bolo možno vycítiť prevahu nad obyvateľmi Zeme.

XIV

Na nástupišti bol čulý ruch. Cestujúci na Mars už dokončili svoje prípravy. Tí, čo zostali ešte na Medzistanici, sa tešili, že aj oni odídu domov do troch dní.

Nástupná hala mala v priestore asi šesťdesiat metrov. Na okraji boly kruhovité výklenky. Vzducholoď spočívala na piatich takýchto vyvýšených miestach. Na Medzistanici bolo vcelku osem veľkých nástupíšť pre dopravné vzducholode. Prvých päť bolo práve prichystaných na odtransportovanie Marťanov. Vzducholode vyzeraly ako obrovské gule. Sostrojené boly z priesvitnej hmoty, takže aj vnútorné zariadenie bolo zvonku viditeľné.

Na veliteľskom môstku vzducholode sa zjavil Jo. Najprv všetkých cestujúcich úctivo pozdravil, potom si dôkladne poprezeral a skontroloval prístroje a zatlačil gombík. Zažaly sa svetlá. Vo vnútornej strane vzducholode ožiarily sa písmená: „KOMÉTA“. To bolo znamenie, že vzducholoď „Kométa“ je pripravená na svoju ďalekú cestu…

Jo pozrel na hodinky a pravou rukou siahol na diabarický prístroj. Obrovská guľa začala sa pomaly dvíhať. Marťania kývali na pozdrav a mávali ručníkmi. Salten a Gunta zastali na nástupišti a so zatajeným dychom sa prizerali tomuto nezvyčajnému divadlu. Nemohli prehovoriť ani slova. Guľa opustila svoje miesto a začínala sa vznášať nad nekonečnou hĺbkou, 6356 kilometrov nad Zemou. Vzdialenosť sa zväčšovala každou minútou a vzducholoď bola stále menšia a menšia.

— Už ju skoro nevidieť, — prerušil mlčanie Salten.

— S ďalekohľadom ju budete môcť pozorovať ešte aj na vzdialenosť tisíc kilometrov, — potešil ho Hil, ktorý zostal s nimi.

— Požiadame prednostu Fru, aby nám to dovolil.

Pomalým krokom odišli do úradu prednostu Medzistanice.

— Prosím, nech sa páči, — odvetil ochotne Fru. — Môžete si pozrieť aj Zem. — Pozemšťania sa veľmi potešili.

Fru otvoril dvere a všetci vstúpili do tmavej miestnosti. Osvetľovalo ju len umelé matné svetlo. Jedna stena miestnosti bola biela, ostatné tmavé. Fru zhasol svetielko a sadol si k složitým prístrojom, ktoré však predsa vyzeraly ako ďalekohľad. Na bielej stene zjavil sa v ostrých náčrtoch obraz Europy. Vystihli dobrú chvíľu: Europa bola slnkom priaznivo osvetlená a celkom jasne mohli pozorovať rozsiahlejšie horstvá, jazerá, široké ústia riek, zálivy, polostrovy a lesné plochy. Nad veľkými europskými mestami vznášaly sa vo výške tmavé tiene: dym a prach. Premietaný obraz predstavoval vždy asi desaťkilometrový pás alebo úsek Zeme.

Potom Fru nastavil neobyčajný optický prístroj, ktorý na premietaných obrazoch vyvolával ich skutočnú farbu. Polia a lesy predstavily sa vo svojej prirodzenej nádhernej zelenej farbe. Len mestá zostávaly stále akési matné, tmavé, zatieňovala ich vrstva dymu a prachu. More domov sa strácalo, ako by v šedivej hmle, z ktorej kde-tu trčaly štíhle veže kostolov a katedrál. Na strechách domov bolo jasne vidieť odraz slnka.

— Odkiaľ pochádza tá hustá hmla nad vašimi mestami? — pýtal sa jeden z Marťanov.

— Zo spaľovania uhlia, z komínov, odpovedal Salten bez rozmýšľania.

— A prečo nepoužívate slnečnú energiu?

— Žiaľbohu, my to ešte nevieme, — doložil opäť Salten.

— Dovolíte nám, páni, aby sme si mohli Zem prezrieť bližšie? — požiadal Gunta, ktorý doteraz len počúval.

Prednosta Fru ochotne vyhovel jeho žiadosti a nechal pomaly premietať celú Europu od západu na východ, pritom spomaľoval obrázkové pásy podľa želania.

Salten a Gunta po prvý raz po dlhom čase zabudli, že sú v cudzom svete, nesmierne ďaleko od svojej milovanej Zeme. Pohľad na europské horstvá, jazerá, morské zátoky, ostrovy a zahmlené mestá zatajoval im dych a vtláčal slzy do očú. Neobyčajne zaujímavé bolo pozorovať prechody osvetlenej a zatmenej čiastky Zeme. Bolo toho naraz mnoho! Nečakané dojmy rozbúrily pozemšťanom krv a ich nervy boly napäté.

Gunta požiadal prednostu Fru, aby mu vysvetlil zariadenie týchto prístrojov. Divné, Fru mu podrobne poukazoval všetky jemné prístroje, vysvetlil mu, ako sa s nimi zaobchádza, netajil sa pre obyvateľom Zeme s ničím. Potom obrátili prístroje a pozerali spolu na oblohu. Fru poznal všetky hviezdy a súhviezdia na oblohe. O chvíľu nastavili prístroj smerom na Mars. Gunta sa zahľadel do neznámeho sveta, díval sa, až si mohol oči vykukať a zrazu vykríkol:

— Aké cudzie teleso sa to hýbe smerom na Mars veľkou rýchlosťou?

— To je vládna vzducholoď, — odpovedal Fru.

— A nie Kométa? — pýtal sa prekvapený Gunta.

— Ach, nie, to je vzducholoď „Olo“. Ide nás práve vymeniť a nesie od našej vlády dôležité pokyny, — povedal Fru a odmlčal sa. Až o chvíľu oslovil Guntu opäť s vážnym výrazom na tvári:

— Prepáčte mi, že musím odísť a nemôžem vám ukázať podrobnosti na Marse. Musím ísť pripraviť pristátie vládnej vzducholode. Azda neskoršie, ale neviem, či budeme mať na to ešte čas, keďže aj vy sa už budete musieť chystať na zpiatočnú cestu, na severný zemský pól.

— Aká škoda! — zvolal Salten. — Tak rád by som si to bol bližšie pozrel.

— Dúfam, že sa nám v blízkej budúcnosti naskytne ešte lepšia príležitosť, ale teraz mi musíte skutočne prepáčiť, mám naozaj súrnu prácu, — hovoril Fru a vstal, aby sa s nimi rozlúčil.

Gunta a Salten sa tiež pomaly poberali, ešte raz si všimli všetko, čo ich obklopovalo, a mlčky prechádzali cez galeriu do nástupnej miestnosti, odkiaľ sa mali opäť vrátiť na severný zemský pól, na Zem, ale omnoho bohatší o skúsenosti a nezabudnuteľné dojmy.

— Tak zavčasu? Veď ste ešte ani nejedli a už ste v práci? — pýtal sa medzi dvermi Salten.

— Veru! Čakám na vás. Nemohol som ani spať, naše položenie sa mi akosi rozležalo v hlave, — hovoril Gunta.

— Mali by sme sa skutočne poradiť, čo podnikneme, — navrhol Salten. — Ale najprv by sme si mali zajesť, som poriadne hladný.

— To má čas, teraz máme dôležitejšie veci. Počúvajte, Salten, ja cítim, že náš osud sa dnes musí rozhodnúť! — hovoril vážne Gunta.

— Podľa čoho tak súdite?

— Vyrozumel som to z rozhovoru Marťanov, s ktorými sme cestovali nazpät. Vládna vzducholoď údajne priniesla rozkaz, že nás majú odviezť na Mars, — vysvetľoval Gunta.

— Možno, že máte pravdu, aj ja som vybadal niečo podobného a mám dojem, že nás na to prinútia, — prikývol Salten.

— Ja mám pred sebou len jeden cieľ, a musím ho vykonať, musím, musím domov, hoci sa priznám, že by som rád vykonal aj cestu na Mars, ale azda neskoršie, — hovoril Gunta veľmi úzkostlivo.

— Čo si pomôžeme proti násiliu? Myslíte, že by sme im mohli nejako prejsť cez rozum? — pýtal sa Salten.

— Budeme sa musieť pokúsiť o odpor, ale nemyslím, že by Marťania použili násilie, oni zaiste nebudú takí barbari. Porušili by predsa práva hosťa, ale veď sa chovali skutočne vzorne ako hostitelia. Predpokladám však predsa, že nám nedovolia zostať na ostrove cez zimu, — uvažoval celkom triezvo Gunta.

— Čo by sme tu aj v zime robili? Stojíme teraz skutočne pred dvomi otázkami: alebo nás vezmú na Mars, alebo musíme nastúpiť cestu domov, ale ešte pred začiatkom zimy. Musíme sa skutočne rozhodnúť. Dnešný deň je naskutku rozhodujúci, dobre ste hovorili, — povedal uznanlivo Salten.

— Je to chúlostivá vec, priateľ môj! Cesta domov bude iste nebezpečná, ale nedbal by som, keby sme sa cez zimu dostali aspoň niekde na Aljašku alebo na Sibír. Musíme sa odvážiť aj na to. Veď musíme oznámiť celému svetu, že Marťania ovládajú severný zemský pól, musíme to oznámiť prv, než by Marťania sami prišli. Musíme upozorniť na toto Europu, Áziu, i Ameriku — ba celý vzdelaný svet. — Tieto slová prednášal Gunta až s oduševnením.

— Keby sa aspoň naše poštové holuby neboly potopily, — vzdychol si Salten.

— Pozrite, — pokračoval Gunta, — ja pokladám dnešné rozhodnutie nás oboch za najdôležitejšie nielen pre nás, ale aj pre celé ľudstvo. Cítim povinnosť oznámiť svetu, čo som videl, skúsil, čo tu vidím a viem. Naša záchrana môže znamenať aj záchranu celého ľudstva. Poznáte ma a viete dobre, že nemám rád mnoho rečí, ale poviem otvoreno, že osud ľudstva ešte nikdy nezávisel tak od dvoch ľudí, ako dnes — od nás dvoch.

— To je veľké slovo! — povýšeno prikývol Salten. Aj ja to cítim, ale povedzte mi, zabránime tomu my dvaja, aby Marťania neprišli na Zem?

— O tom som neuvažoval, ale predsa cítim, že to musím urobiť. Čosi ma stále tlačí, aby som utekal do Washingtonu, do Paríža, Londýna, do Moskvy, do Kalkuty a Tokia, aby som oznámil vládam celého kultúrneho sveta všetky tieto novoty, o ktorých nemajú ani potuchy, — rozhorlil sa málovravný Gunta.

— A prečo to všetko vidíte v takom tragickom svetle? Veď keby prišli k nám, prídu zaiste ako múdrejší a rozumnejší priatelia? Nemyslíte?

— Rád by som mal vaše presvedčenie a váš náhľad na Marťanov, ale ja dobre predvídam, že celé ľudstvo by sa muselo stať poddaným Marťanov a ich vazalom.

— Myslíte azda na ich technickú prevahu nad nami? — pýtal sa Salten.

— Viete z histórie, že mocnejší má vždy chuť podrobiť si slabšieho. Myslím, že ani tu by nešlo o výnimku. Spozorovali ste zaiste aj vy, že ich chovanie voči nám bolo síce vždy veľmi priateľské, ale ja som sa nikdy nemohol vyvarovať dojmu, že nami opovrhujú. Hoci nám aj ukázali svoje technické zariadenia a vysvetľovali, predsa však jadro každej veci nenápadne zakrývali a utajovali. Keď sme boli na Medzistanici…, — chcel ďalej argumentovať Gunta, ale vtom začul blížiace sa kroky a utíchol.

— Prepáčte, že vás vyrušujem, ale chcela som vám len oznámiť, že vládna vzducholoď „Olo“ pristála, — oznámila im ich stála sprievodkyňa La.

— Už je tu? Akosi rýchle! — povedali ako by naraz.

— V noci prišla, doniesla pre vás dôležité zprávy, len preto som vám to prišla povedať hneď ráno, — povedala úslužno.

— Pomôžete nám a poradíte, pravda? Predpokladám totiž, že zprávy nebudú pre nás najpríjemnejšie, vám sa zdôveríme, lebo dúfame, že nám budete nápomocná svojou radou, — poprosil Gunta.

— Ak to bude možné, veľmi rada. Úradne síce nič neviem, ale pokiaľ som sa dopočula, máte ísť s nami na „Nu“, — prezrádzala La.

— Očakávali sme to!

— Nebuďte zato smutní, — utešovala ich Marťanka ozaj so súcitom.

— Máme obavy, či nás nebudú na to nútiť? — osmeľoval sa Salten.

— Nútiť? Ako to myslíte? — prekvapeno sa opytovala La a vyšpúlila svoje veľké, ale pekné oči.

— Veď ste silnejší a my sme jednako len vaši zajatci, — otvorene jej povedal Gunta.

— Nerozumiem vás, priatelia, nemáme také zásady, aby sme potlačovali slobodnú vôľu iného. Ako ste prišli na takúto myšlienku?

Nad týmito slovami svojej priateľky sa obaja začudovali a v duchu potešili.

— Poraďte nám teda, La, — prosil Gunta. — Chceme sa dostať domov, domov chceme ísť; čo myslíte, môžu nám ostrovní inžinieri opraviť náš rozbitý balón?

— Musíte celkom istotne vyčkať, až vám to naša vláda povolí, — povedala La bez okolkov, celkom úprimne.

— Ale dúfam, že sa na nás nebudete hnevať, keď odmietneme cestu na Mars? — hovoril rovnako úprimne Gunta.

Nemali však už času dohovoriť, lebo zrazu prišiel prednosta stanice, Ra. Vstúpil do izby a v krátkosti im oznámil, že vládny vyslanec, ktorý prišiel na štátnej vzducholodi Olo, dovoľuje si pozvať Saltena i Guntu na návštevu dnes o 3. hodine.

*

Predpoludňajšie hodiny strávili obaja pozemšťania v nekonečných a bezvýsledných úvahách. Je pochopiteľné, že tretiu hodinu, určenú na návštevu, očakávali veľmi netrpezlivo. Čo im prinesie?

Vládny vyslanec marťanských štátov, Ill, urobil na nich lepší dojem, než očakávali. Bol vysokej postavy, s bielou briadkou, vážneho výzoru. Z jeho reči bolo badať, že bol podrobne informovaný o osudoch výpravy, a srdečne ľutoval vedúceho pozemskej expedície, pána Tormu, ktorý je nezvestný. Vyslovil svoje poľutovanie, že doteraz sa nepodarilo nájsť nijaké stopy po ňom. Najviacej ho prekvapovalo, že Salten a Gunta vedeli tak pekne po marťansky.

Gunta mu vysvetlil, že našli slovník marťanskej reči v svojich osobných batožinách až po stroskotaní balóna, že im ho tam vložil istý pán Ell, slávny učenec na Zemi. Vyslanec sa podrobne vyzvedal na pána Ella. Gunta, ako jeho dobrý priateľ, vedel mu porozprávať, že Ell pochádza z Južnej Austrálie, kde mal jeho otec veľký majetok. Matka jeho bola vraj Austrálka. Odtiaľto sa vraj Ell presťahoval pred niekoľkými rokmi do Europy, kde študoval hvezdárstvo na všetkých známych europských univerzitách. Gunta nezabudol pripomenúť, že Ell sa vždy choval veľmi zdržanlivo a jeho večnou láskou bolo vraj ustavičné pozorovanie a skúmanie planéty Mars. Sám vraj uňho pracoval niečo vyše dvoch rokov v jeho súkromnej hvezdárni. Salten pripomenul, že celú výpravu finančne vystrojil a podporil najmä Ell.

Marťanský štátnik Ill vyzvedal sa ešte na niekoľko podrobností z Ellovho súkromného života, potom sa poďakoval za návštevu a oznámil Saltenovi i Guntovi, že si ich dovoľuje pozvať na úradné porady, presnú hodinu že určí neskôr.

Pozemšťania odišli zo súkromnej návštevy celkom dobre naladení. Z nastávajúcich porád si sľubovali určitý úspech.

XVI

V určený čas prišli Salten a Gunta do konferenčnej miestnosti. Sadli si v tej polovici siene, kde pôsobila zemská príťažlivosť, kým Marťania boli v druhej polovici s príťažlivosťou slabšou. Za hlavným stolom sedel marťanský vyslanec Ill. Príjemné osvetlenie a tlmená hudba urobili hneď na začiatku dobrú náladu. V kúte miestnosti visela veľká marťanská zástava: na tmavom podklade biely kotúč, zobrazujúci planétu Mars a v prostriedku kotúča bol miniatúrny veniec, predstavujúci na lístkoch 154 marťanských štátov.

Vedľa Illa sedely všetky význačné osobnosti z ostrova. Všetci mali na tvári pokojný a vážny výraz. Darmo však, bolo vidieť, že prítomní Marťania pokladajú sa pred dvomi reprezentantmi Zeme za predstaviteľov vyššieho sveta. Čoskoro zmocnil sa Guntu i Saltena tiesnivý pocit. Mimovoľne sa obaja začali obávať, že podľahnú vôli Marťanov, že neuplatnia voči nim svoje plány a úmysly. Hudba ustala a Ill sa ujal slova. Hlboké ticho bolo jediným svedkom prvej konferencie dvoch svetov.

Ill konečne prehovoril:

— Prinášam vám pozdrav vlasti, i vám, obyvateľom našej domoviny, i vám, priateľom zo susednej planéty Ba, ktorých tu po prvý raz vidíme a vítame. My sme už vstúpili na Zem, ale doteraz sme neprišli do styku s kultúrnymi bytosťami, ktoré ju obývajú. Pred niekoľkými týždňami sme dostali zprávu, že dvaja milí hostia z civilizovaného sveta Zeme prišli na našu stanicu na severnom zemskom póle. Vidíme, že naši susedia vo vesmíre sú vysoko vzdelaní, takže sa môžeme s nimi ľahko shodnúť a dorozumieť v otázkach kultúry. Ústredná vláda marťanských štátov rozhodla, aby sme s vami nadviazali styk. Dnešné stretnutie s vami pokladáme za udalosť veľkého významu v dejinách oboch planét. Vidíme v ňom prvý krok k bezprostrednému styku so Zemou a jej predstaviteľmi. A preto sa Ústredná vláda rozhodla, že vyslala jedného svojho člena na Zem.

Vypočujte si teda, vy prítomní Marťania, i vy, reprezentanti Zeme, vládne posolstvo. — Ill potom zaujal vážnu pózu, vytiahol papier a strojil sa čítať. Avšak ešte prv, než by bol začal, vstal Gunta so svojho miesta a hovoril:

— Prosím vás, aby ste mi prepáčili, že si v tejto vážnej chvíli prosím slovo. Avšak prv, než počujeme posolstvo vašej vlády, dovoľujem si vás upozorniť, že ani ja ani môj priateľ a spoločník Salten, nie sme oprávnení ani splnomocnení vyjednávať s vami v mene ľudstva na Zemi.

Ill vypočul vzrušené Guntove slová a povedal:

— Nemôžeme odoprieť slovo svojim hosťom a priateľom, ale pýtam sa vás, môžete vy svoj protest odôvodniť?

Všetci Marťania stŕpli nad smelosťou Guntových slov a po výzve svojho rečníka čakali na odôvodnenie protestu. Oči všetkých sa upieraly na odvážneho človeka. Gunta dlho nerozmýšľal, znovu vstal a pohotove odvetil:

— Chcem odôvodniť svoj protest, ba musím. Pokladám si osobne za česť, že ste nás tak láskavo prijali a osobne som presvedčený, že spojenie kultúr oboch planét bude udalosť nesmierneho významu i pre nás i pre vás. Ako ľudia vyslovujeme vašej vláde hlbokú vďaku za svoju záchranu. Musím vám však povedať, že my dvaja nie sme zástupcovia nijakej vlády na Zemi, nemáme nijaké právo na nejaké diplomatické porady. Sme obyčajní súkromníci, hvezdári, učenci a bádatelia.

Ill mu na to odpovedal:

— Slová nášho vzácneho priateľa nehovoria nám nič nového. Nemajú nijaký vzťah k posolstvu, ktoré som doniesol. Ich obavy, ničím nedoložené, sú bezpodstatné. Posolstvo nechce riešiť nijaké problémy, ako sa azda obávajú naši hostia. Predsa však, týkajú sa našich dvoch priateľov…

Keď Salten počul poslednú vetu, zahryzol si do perí a prudko vyskočil:

— Odmietam posolstvo aj vtedy, keď sa týka len nás dvoch. My tu stojíme na Zemi, a nie na vašom území; podliehame zákonom, ktoré sú platné na Zemi. Nepripisujeme nijaký štátoprávny význam ani vašej zástave, ktorá tu predstavuje vašu moc.

Marťania sa dívali na rozrušeného rečníka celkom vyjaveno, ba až hrozivo. Takú smelosť ani najmenej nečakali.

Vyslanec Ill sa nedal vyviesť z rovnováhy, v jeho hlase bolo však predsa cítiť, že odpor pozemšťanov mu nie je nepríjemný!

— Podľa môjho vedomia s predstaviteľmi Zeme nemôžu sa robiť nijaké porady ani rokovania vo veci obsadenia severného zemského pólu. My sme tu boli prví, z celej slnečnej sústavy prví, my teda rozhodujeme. O tom nemôžu byť nijaké debaty. My, Marťania, sme z celého vesmíru prví, ktorí sme zaviedli medziplanetárnu premávku a ju ovládame. Toto nám podľa marťanských zákonov dáva prednostné právo rozhodovať!

Gunta cítil, ako mu srdce prudko bije. Nemohol odporovať. Ľudia boli teda porazení, prvý pokus o odpor Marťania rázne odmietli. Obaja pozemšťania klesli na mysli, bolo to na nich vidieť. Sedeli ohromení a ochabnutí. Sklamali sa.

Ill triumfoval. Nečakal však, že prečítanie marťanského vládneho posolstva bude mať takúto predohru. Konečne vzal do oboch rúk papier a čítal:

— Ústredná vláda marťanských štátov rozhodla: Dvaja pozemšťania, menom Gunta a Salten, ktorí sú teraz na našej stanici na severnom zemskom póle, sú pod ochranou marťanskej vlády. Zaručujeme im na všetkých územiach, ovládaných našou vládou, slobodu osobnú, slobodu majetkovú a voľnosť pohybu. Menovaní budú hosťami marťanskej vlády, aby mohli na Marse študovať všetko, o čo majú záujem. Na jar budúceho roku sa môžu vrátiť domov, do svojej vlasti, a pri tom odprevadia našu výpravu na Zem. Pozemským hosťom odovzdá toto vládne posolstvo reprezentant našej Ústrednej vlády, Ill.

Podpísaní: Del, Em, An.

Prítomní Marťania vypočuli vládne posolstvo po stojačky. Gunta a Salten tiež stáli, ale po prečítaní posolstva klesli bezvládne do svojich kresiel.

XVII

Po prečítaní vládneho posolstva obrátil sa Ill na Guntu a Saltena a vľúdnymi slovami ich začal prehovárať:

— Dúfam, smiem predpokladať, že naše pozvanie neodmietnete. Prosím vás teda, aby ste sa prichystali na cestu o päť dní.

Naši pozemskí bádatelia vypočuli jeho slová so sklonenou hlavou a neodpovedali. Nastala trápna prestávka. Napätú situáciu pokúsil sa rozriešiť Ra a predniesol niekoľko smierlivých slov. Tvrdil, že hostia nemusia mať nijaké obavy z cesty na Mars, naopak, vykreslil im pôvaby cesty a pobytu na Marse v najlákavejších farbách. Pozvanie vraj môžu pokladať za česť a pýchu, akej sa ľuďom doteraz ešte nedostalo. Posledné vety povedal vážnym hlasom:

— Ústredná vláda vám zaručuje úplnú slobodu, ako ste to aj v posolstve počuli. Nenúti vás, naopak, srdečne vás pozýva. Nerozkazuje vám, že nás na pripravovanej jarnej výprave na Zem musíte odprevádzať, nie, ona vás o to prosí. Nevidím teda nijakú príčinu, prečo by ste nemohli vyhovieť jej pozvaniu.

Gunta rozmýšľal, do akého rúcha by mal zaodieť svoje výhovorky. Predbehol ho však Salten, ktorý rozhodnými slovami obom Marťanom povedal:

— Viem, že sotva budem môcť zmeniť rozhodnutie vašej vlády, ale prosil by som si bližšie vysvetlenie o celej veci a najmä o vašich nastávajúcich plánoch. Dovoľujem si tvrdiť, že nateraz naša návšteva na Marse nemá nijaký význam ani pre nás ani pre vás. Za najlepšie pokladám, keď nám dovolíte a najmä dopomôžete vrátiť sa domov ešte tejto jesene. Vy sa na našu Zem dostanete aj bez našej pomoci a nášho sprievodu. Rád by som od vás počul aj to, aký prínos si sľubujete od faktu, že nadviažete s nami styky.

Dôrazné slová Saltenove vypočuli Marťania veľmi pozorne. Ill veril, že obyvatelia Zeme prijmú pozvanie s radosťou, nepredpokladal teda nijaké okolky s ich strany. Ale teraz zo Saltenových slov jasne vycítil, že títo dvaja pozemšťania predvídajú mocenské plány a úmysly Ústrednej vlády marťanských štátov.

Marťania chceli úmyselne prekaziť a oddialiť návrat bádateľov na Zem, chceli sa od nich dozvedieť rozličné podrobnosti o živote na Zemi; s technickou prípravou boli už takmer hotoví, chýbaly im len niektoré drobné údaje, s ktorými museli rátať pri takom gigantickom podniku, na aký sa budúcej jari chystali. To bolo jasné nielen zasväteným osobám, ale aj našim pozemšťanom. Je tiež pochopiteľné, že záujmy Marťanov nedovoľovaly, aby sa títo dvaja ľudia vrátili na Zem a oznámili celému svetu, že Marťania už obsadili severný zemský pól.

Hlavné, čo Marťania pri celom prípade najťažšie znášali, bolo to, že museli obmedziť osobnú slobodu Saltenovu i Guntovu. To sa veľmi priečilo ich mravným zásadám, ale v krajnom prípade ich štátny záujem vyžadoval i takýto krok.

Medzitým prítomní Marťania rozoberali celý prípad a ich vládny vyslanec chystal si v duchu odpoveď na Saltenovu poznámku; keď sa vlna vzrušenia trochu utíšila, znovu vstal Ill a obrátený ku kreslám pozemšťanov, hovoril:

— Náš úmysel je, aby sa štáty na Zemi nedozvedely nič o našom príchode. Máme preto obavy, aby nám ľudia nesťažovali našu úlohu a naše veľké poslanie. Je síce pravda, i keby ste sa vrátili domov ešte tejto jesene, i keby ste povedali doma všetko, čo ste tu u nás videli, skúsili a počuli — to všetko je len zlomok našej skutočnej technickej sily a prevahy. Naša úloha vyžaduje, aby ste nás na Marse bezpodmienečne navštívili. Musíte nás oboznámiť s určitými faktami, aby sme išli na Zem všestranne pripravení.

— Som vám veľmi povďačný za vaše otvorené a ako sa zdá, úprimné slová, — odvetil Salten. — Musíte mi však prepáčiť, keď si dovolím tvrdiť, že nerozumiem celkom vašim úmyslom. My jednako len trváme na tom, aby sme sa mohli vrátiť, aby sme mohli našich upovedomiť, že sa s vami stretnú. Povedal som vám to celkom otvorene!

Podráždený Ill nedal dlho čakať na odpoveď:

— Z vašich slov mám dojem, že chcete obyvateľom Zeme slúžiť ako poradcovia. Chcete nám robiť prekážky a zabrániť, aby dve naše planéty mohly medzi sebou nadviazať priateľský styk. Ľudia sa nás nemajú čo obávať! Chceme im priniesť našu kultúru a pomoc. Neželáme si však, aby ste vlády Zeme znepokojili. Pohnútky, ktoré nás nútia navštíviť vašu Zem, sú čisté. Nemôžem vás v krátkej reči dopodrobna oboznamovať, že my, nositelia kultúry celej slnečnej sústavy, pokladáme si to aj za svoju svätú povinnosť, aby sme vám priniesli požehnanie našej vyššej kultúry a vzdelanosti.

— O svoju osobnú slobodu sa nemusíte obávať, uisťujeme vás o tom. Osobná sloboda je naším najvyšším mravným zákonom. Vy musíte poučiť ľudí, aby sa nechystali na nejaký nemúdry čin. Prenechajte celú zodpovednosť za utváranie vzájomného pomeru len na nás, na obyvateľov Marsu.

Gunta videl, že odpor by bol márny, ba prípadne by mohol aj zhoršiť osud celého ľudstva. Ale predsa! — rozmýšľal, — odporovať je mojou povinnosťou. Slepé poslúchanie by si mohli vysvetľovať ako slabosť, a to nielen moju, ale aj slabosť všetkých ľudí. Nie, musím odporovať, cítim zodpovednosť voči ľudstvu, hoci viem, že si nepomôžem…

Takto si Gunta pripravil myšlienky, potom vstal a začal hovoriť, najprv ticho, vážne, neskôr sa jeho hlas zosilňoval a rozohňoval:

— Ako ľudia, vieme, že od vyššej kultúry sa môžeme len učiť. Bolo by to aj naším šťastím, keby sme vás mohli v kultúre sledovať. Ale musím vám zdôrazniť ešte raz: našou úlohou bolo len navštíviť severný zemský pól a vrátiť sa domov. A teraz je našou povinnosťou, aby sme sa dostali domov, a to prv, než prídete na našu Zem vy. To cítim a chcem vykonať. Môj priateľ Salten a ja chceme odcestovať domov s vašou pomocou. A ak vy, učení Marťania, tvrdíte, ak tu slávnostne vyhlasujete, že osobná sloboda je vaším prvým mravným zákonom, apelujem na tieto vaše zákony a očakávam, že nám umožníte skorý odchod. Vaše terajšie zákroky pokladám preto za obmedzovanie osobnej slobody!

Nastalo hlboké mlčanie, Salten a Gunta odišli. Marťania boli v prvej chvíli bezradní. Niečo takého skutočne nečakali. Rozprúdila sa búrlivá debata. Bolo počuť hlasy, že oboch treba odviesť na Mars násilím. Iní zasa tvrdili, že ľuďom treba odoprieť právo osobnej slobody, keďže nemajú porozumenie pre veci marťanského poslania vo vesmíre.

Prednosta Medzistanice, Fru, odmietol tieto návrhy a tvrdil, že práve ich smelý odpor zasluhuje právo na slobodu. Radil všetkým, aby ich nebrali na Mars, aby im radšej dopomohli pri odlete domov. Po dlhom rozhodnutí určili takto: jeden musí ísť na Mars a druhému dopomôžu odletieť na Zem. Toto riešenie oznámili hneď aj Ústrednej vláde na Mars a žiadali schválenie.

*

Salten a Gunta sa mlčky prechádzali na priestranstve ostrova. Pri strojných dielňach zazreli pozostatky svojho balóna. Obzerali si ho so všetkých strán a výsledok prehliadky bol veľmi žalostný. Opraviť balón nebolo v ich moci.

Nevedeli ešte o rozriešení celého problému, nevedeli ani o tom, že Ill dal najschopnejším technikom na ostrove príkaz pripraviť odlet jedného pozemšťana, a to do 24 hodín. Nie však na balóne, ale na malej vzducholodi, ktorú len nedávno sotrojili vo výskumných ústavoch na Marse.

Gunta a Salten sa vrátili do svojich izieb. Celí utrápení a zničení znovu plánovali. Vedeli, že Marťania rozhodujú o nich, bez nich. Shodou okolností rozriešili si celú situáciu práve tak, ako rozhodli Marťania. Ushodli sa medzi sebou navrhnúť Illovi, že jeden z nich pôjde na Mars a druhý na Zem. Ten druhý však musí čo najskôr odísť na Zem.

Toto svoje rozhodnutie chceli ráno predložiť vyslancovi marťanských štátov. Prv však, než si ľahli spať, hodili žreb, kto kam pôjde. Salten sa veľmi nespieral, keď mu sám osud dožičil cestu do vesmíru, a Gunta, ako skúsený vzduchoplavec, tešil sa zatiaľ na zpiatočnú cestu domov.

XVIII

Gunta spal veľmi nepokojne. Každú chvíľu sa prehadzoval. Za svitania sa prebudil a začul akési nezvyklé šumenie. Podivný hukot sa stále opakoval. Vstal a v prítmí pozoroval a načúval. Zrazu zbadal na oblohe tmavé teleso, letiace veľkou rýchlosťou. Schytil sa, chcel vybehnúť von, ale dvere boly zvonku zatvorené.

— Ach, Marťania niečo pred nami zatajujú! — pomyslel si. Bol ešte zvedavejší. Odbehol do Saltenovej izby a zobudil ho. Obaja sa pritlačili na oblok, načúvali a pozorovali. Teleso krúžilo okolo ostrova a podobalo sa veľkému vtákovi. Vedeli hneď, že je to nejaký nový marťanský vynález, prispôsobený atmosférickým podmienkam na Zemi. Marťania robili teda cvičenie a pokusy so svojím novým vynálezom. Prirodzene, nechceli, aby to videli aj na ostrove prítomní pozemšťania.

Bol to skutočný zázrak! Teleso pristálo za tri sekundy, a to z najväčšej rýchlosti. Bolo dlhé asi desať metrov, v priemere malo len asi jeden meter. Bolo lesklé ako sklo, ale nebolo priezračné. Z horného okraja telesa vyčnievalo dvanásť hláv — posádka nového vynálezu mala teda dvanásť mužov.

Nová marťanská zbraň pristála a vystúpilo z nej dvanásť postáv. Ostrovné galerie boly husto obsadené pozorujúcimi Marťanmi. O chvíľu sa začalo nové cvičenie. Opäť sa zjavilo na oblohe podlhovasté teleso. Bolo ho už dobre vidieť, lebo sa rozvidnievalo. Teleso krúžilo okolo ostrova, robilo rozličné premety, padalo, stúpalo a vysielalo na ostrov svetelné signále. Salten a Gunta im nerozumeli.

Zrazu bolo počuť výbuch, zazreli vysoké stĺpy dymu, teleso sa vznieslo kolmo do výšky a zmizlo s očú.

Cvičenie sa podarilo. Technické výpočty boly správne a Marťania rástli od pýchy nad svojím novým technickým zázrakom. Boly to nové diabarické rakety, ktoré zniesly každý tlak vzduchu a premáhaly príťažlivosť. Nový typ priniesol vládny vyslanec Ill na ostrov, aby ho tu preskúšali. Dnes nad ránom sa sám presvedčil o jeho technických prednostiach. Hneď po cvičení poslal Ill svetelnú depešu svojej vláde, že prvé pokusy sa výborne podarily a že možno hneď začať stavať 144 kusov novej zbrane.

Nové zbrane musely byť do budúcej jari hotové…

*

Gunta a Salten si opäť ľahli a vyčkávali ráno. Ešte bolo na ostrove ticho, keď sa k nim uberala rýchlymi krokmi ich bývalá ošetrovateľka La. Otvorila dvere a jej prvé slová veľmi potešily zvedavých pozemšťanov:

— Včera ste sa mi veľmi páčili, ste opravdiví muži, — lichotila im. — Preto vám prezradím, čo o vás rozhodli: jeden z vás pôjde domov a jeden k nám, na Mars.

— A kto pôjde na Mars? — vyskočil Salten.

— Neviem, to záleží na vás, ako sa rozhodnete. Jeden musí k nám, jeden domov!

— Zaujímavé! hovoril Gunta, — aj my sme sa tak rozhodli, práve sa chcem vystrojiť k pánu Illovi, aby som mu oznámil naše rozhodnutie.

— Ja idem na Mars, — veselo sa Salten prihováral La, — ale môjmu priateľovi musíte pomôcť opraviť balón. My sme totiž hodili žreb.

— Teším sa skutočne na cestu s vami, — hovorila La, — a o balón nemajte starosti, máme tu aj istejšie a bezpečnejšie dopravné prostriedky, než je váš zastaralý balón.

— Teda ako vlastne pôjde Gunta domov? — vytreštil oči Salten.

— Veru neviem, — odpovedala záhadne La.

— Azda raketou? — vyzvedal Salten.

— Neviem! — bola znova jej suchá odpoveď.

*

Gunta nemal nič proti tomu, že cestu domov nastúpi na rakete, a nie na balóne. Ba vlastne sa potešil, lebo vedel, že cesta bude zaiste bezpečnejšia a rýchlejšia.

Hodiny pred odletom ubiehaly veľmi rýchle. Asi dve hodiny pred odštartovaním navštívil Guntu doktor Hil:

— Ste pripravený na cestu? — pýtal sa.

— Celkom, kedy nastupujeme? — odvetil.

— Čoskoro, možno už v najbližších dvoch hodinách. Už ste si so svojím priateľom vybavili všetko?

— O všetkom sme si už pohovorili, môj spoločník to všetko vybavil písomne. Tu mám jeho listy, — hovoril Gunta a ukazoval na stôl.

Potom Hil nenápadne pristúpil k nemu bližšie, chytil ho za ruky a hlboko mu pozrel do očú, ako by sa s ním chcel dojemne rozlúčiť. Gunta však cítil vo svojom tele vplyv akejsi neobyčajnej sily, oči mu stŕply, zatmelo sa mu v nich a po chvíli videl len blýskajúce sa zrenice lekára. Hil mu položil ruky na čelo a pomaly hovoril:

— Vy spíte, pravda, vy spíte…

Gunta upadol do bezvedomia, ale s otvorenými očami. Hneď potom vstúpilo do Guntovej izby 10 Marťanov. Šiesti chytili Guntu za ramená a nohy a položili ho na nosidlá. Na nádvorí ho zamontovali do kožušín a zaniesli ho do rakety, pripravenej na odlet. Keď jeho telo ležalo na pohodlnej pohovke vo vnútri rakety, vložili mu do úst trubičku kyslíkového prístroja.

O niekoľko minút sa raketa vzniesla kolmo do výšky. Asi v tisícmetrovej výške nabrala južný smer.

Keď už raketa bola z dohľadu ostrova, odišiel prednosta stanice Ra k Saltenovi a stručnými slovami mu oznámil:

— Váš priateľ odcestoval. Dúfam, že o krátky čas vám oznámim, že šťastne pristál.

Salten vyskočil a utekal k obloku. Na oblohe zazrel už len maličký, sotva pozorovateľný bod. Nebol si ani istý, či je to raketa. Keď sa chcel Hila opýtať na podrobnosti odletu, nenašiel ho už v izbe. Hil využil Saltenovho vzrušenia a rýchle odišiel.

Salten zostal na ostrove sám. Ako jediný predstaviteľ ľudstva! Ovládal ho pocit stiesnenosti. Utiahol sa do svojej izby a cítil sa nekonečne opustený.

La tušila, že citovo založený Salten bude ťažko znášať prvé chvíle samoty, preto išla k nemu. Našla ho zadumaného, ako predpokladala.

— Nebuďte smutný, — prihovárala sa mu. — Zajtra už odídeme k nám, na Mars.




Kurd Lasswitz

— nemecký matematik, filozof, historik a spisovateľ, spoločne s J. Verneom a H. G. Wellsom jeden z priekopníkov vedeckofantastickej literatúry Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.