Zlatý fond > Diela > Ľudia z Marsu


E-mail (povinné):

Kurd Lasswitz:
Ľudia z Marsu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Ivana Gajdošová, Jozef Jambor, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov

Človek zvíťazí

I

Medzinárodný expres uháňal horskou krajinou, ktorá sa vyhrievala na príjemnom septembrovom slniečku. V rohu oddelenia sedel pán prostredných rokov a nijako si nevšímal nádhernú krajinu. V ruke držal telegram, ktorý mu doručili pred hodinou. Poslal mu ho jeho dobrý priateľ. Zpráva bola veľmi stručná:

Tvoja matka potrebuje pomoc!

Peter

Salten ho čítal znova a znova a premýšľal. Potom odložil telegram do vrecka a začal čítať noviny. Každý deň sa v nich zjavovaly zaujímavé články a úvahy, ako vyriešiť napätý pomer medzi Marťanmi a Zemou. No najviac miesta zaujímaly úvahy o presnom vyjadrení pojmu, čo je „vnútorná sloboda“. Problém sa ťahal do nekonečna a ani rázne opatrenia Marťanov ho nemohly vyriešiť na spokojnosť ľudí.

Najväčší rozruch v poslednom čase urobila marťanská vyhláška, že každý človek sa musí dať očkovať marťanskými lekármi. Kto sa ešte nedal, musí Marťanom vyhýbať na určitú vzdialenosť, nesmie vstúpiť do bytu Marťanov, ani sa s nimi stýkať, ani cestovať.

Priestupok proti tejto vyhláške prísne trestali. Marťania vedeli, že týmto vyhlásením pobúria proti sebe celé ľudstvo. Našli sa aj takí, ktorí súhlasili s Ellovým návrhom, aby toto vyhlásenie bolo zmiernené. Tvrdili, že nikoho nemožno vychovať pre úplnú vnútornú slobodu stálym utláčaním.

Salten odhodil noviny. Blížil sa aj cieľ jeho cesty.

Vystúpil z expresu celkom namrzený. Na stenách staničnej budovy zazrel vyhlášky o posledných udalostiach. Ani nemohol veriť svojim očiam, keď o chvíľu čítal:

„Každý očkovaný musí mať viditeľné označenie na hlave. Proti týmto rozkazom niet odvolania. Kto neuposlúchne…“ atď.

— Zbláznili sa? — oslovil Salten vedľa stojaceho pána.

— Tak sa mi zdá! — odvetil neznámy.

— A vy si dáte tak diktovať? — rozhorčoval sa Salten.

— Čo môžme robiť? Poraďte! Veď, ak sa nemýlim, vy ste pán Salten?

— Áno, som Salten, — predstavil sa.

— Poraďte, veď ste boli na Marse. Vlastne, ako je to možné, že ešte neviete o tejto vyhláške? — pýtal sa cudzí pán.

— Bol som dlhší čas na študijnej ceste…

— Potrebovali by sme skutočne dobrú radu. Odpor len zhoršuje naše položenie… škoda, rád by som sa bol s vami porozprával, ale musím odísť. Dobre, že mi prišlo na um: počul som nedávno, že vás hľadajú úradné marťanské kruhy… iste o tom viete, pravda?

— Dostal som telegram, — odvetil stručne Salten.

Cudzinec sa porúčal a Salten zostal sám. Kráčal do mesta, na druhý breh rieky, kde bývala jeho matka. Tešil sa, že ju po dlhom čase opäť uvidí.

Na moste nebolo ani živej duše. Inokedy sa po ňom prechádzala všetka mestská mládež. Nevedel si to vysvetliť. Zvedavosť zrýchlila jeho kroky. Na nábreží bolo tiež pusto. Len jedno prepychové auto hnalo sa nehatene po krásnej ceste vedľa rieky. Salten sa zastavil, aby sa mohol lepšie prizrieť, kto sa to vezie. Stačil zazrieť známu tvár. V aute sedel Marťan, jeho dobrý známy. Bol to kapitán Os, veliteľ vzducholode Meteor, na ktorej Salten cestoval na Mars.

Asi dvadsať metrov za mostom auto prudko zabrzdilo. Kapitán Os vyskočil a zakričal na Saltena:

— Prečo ste nepozdravili?

Salten tiež pobehol k autu a nevediac, čo sa to vlastne robí, pozdravil svojho starého známeho po marťansky a veľmi srdečne. Aj Os vyvalil oči od prekvapenia, lebo hneď poznal Saltena. Pohľad mal však stále nevľúdny a neprívetivý. Stretnutie ho zaiste mrzelo a Salten dobre poznal nahnevaný výraz marťanskej tváre.

Konečne ho Os oslovil odmeranými slovami:

— Kto ste? Neviete, že máte pozdraviť a vzdialiť sa? Odíďte! Hneď!

Salten ustúpil a hlasne odpovedal:

— Nepoznávate ma hádam? Som Salten, čestný hosť marťanských štátov, obdarený všetkými právami Marťanov. Tu je môj pas, ráčte si ho prezrieť a moje marťanské práva rešpektovať.

Os vzal pas a prehŕňal sa v ňom.

— Ešte je platný, to je pravda… Dúfam však, že si to nebudete zle vysvetľovať… viete… vlastne… poznáte ma? — hovoril Os veľmi roztržito.

Salten pristúpil teraz bližšie a dobre videl, ako sa Os premáha. Nehovoril však ani slovo. Čakal, až začne.

— Ach, to ste vy, Salten? Prepáčte, že som vás hneď nepoznal. Viete… tu na ulici ma musia pozdraviť, — začal Os s výhovorkami.

— Prepáčte aj vy, nevedel som, že podpis na vyhláške je váš, myslel som, že je to nejaký váš menovec…, ostatne, iste viete, že ľudia tieto rozkazy neradi plnia, — odpovedal Salten celkom rozhodne a otvoreno.

— Neželám si, aby ste moje rozkazy kritizovali, nerád vidím odpor aj u známych, — začal Os ostrým tónom a podráždený Saltenovou poznámkou. — Vaša reč prezrádza, že úradné vyhlášky nie veľmi rešpektujete. Za to sa budete zodpovedať, možno ešte aj dnes…

Salten sa nestačil ani spamätať, len hodil výsmešný pohľad za autom a opäť sa náhlil k matke. Jej dom bol už celkom blízo. Posledný kúsok cesty takmer utekal. Rýchle otvoril bránu, prebehol známu chodbu a otvoril dvere. Byt bol prázdny. Salten sa zľakol. Opatrne otvoril dvere do matkinej spálne. Nikto! Ani pomocníčka Kata! Ani pes!

Sbehol do záhrady. Našiel tam len pomocníčku Katu.

— Pozdrav Pán Boh! Kde je moja matka? — pýtal sa rýchle.

Namiesto odpovede sa Kata dala do plaču. Len cez slzy stačila trhavo povedať:

— Oni ju… oni…

— Hovorte! Kto? Kam?

Kata sa o chvíľu utíšila a rozpovedala, že oni ju vzali do laboratória, aj psa vraj vzali, tam ich vraj budú očkovať a trápiť… začalo sa to vraj všetko pre toho psa…

Salten hneď pochopil, o čo ide. Marťania hrozne nenávideli psov a všetky domáce zvieratá. Vydali vyhlášku, že všetkých psov treba odstrániť. Výstrely sa stále ozývaly po celom meste.

Prísny rozkaz sa vzťahoval aj na ostatné domáce zvieratá. Milovníci zvierat sa ťažko lúčili so svojimi miláčkami. Snaha bola jasná: prinútiť obyvateľstvo na chemickú stravu. Policajné oddiely bedlily nad zachovávaním tejto prísnej vyhlášky.

Saltenova matka sa tiež nemohla rozlúčiť so svojím krásnym strážnym psom. Ba išla s ním dokonca aj na prechádzku, ale prišlo jej to veľmi draho. Zapísali ju do soznamu zarytých odporcov úradných nariadení.

O niekoľko dní dostala pani Saltenová výzvu, aby prišla do ústavu na očkovanie. Predstavovala si to ako strašnú operáciu. Ba navštívila aj úradné miesta, aby ju od očkovania oslobodily ako matku učenca s marťanskými právami. Nevedela si už rady a požiadala istého synovho priateľa, aby poslal Saltenovi telegram. Prvú úradnú výzvu nápoky premeškala. Pokutovali ju vysokým peňažitým trestom. Toľko peňazí však nemala, teda nezaplatila. Potom prišli dvaja mladí úradníci a slušne ju vyzvali, aby prišla do laboratória. Pani Saltenová sedela na pohovke a odpovedala im: — Neodídem, kým nepríde môj syn!

Úradníci odišli, nechceli proti starej dáme, matke obľúbeného učenca, robiť násilie. Celý prípad však hlásili Osovi. Os sa nahneval a rozkázal svojmu asistentovi, aby ihneď priviedol pani Saltenovú, čo aj násilne.

— A toto sa opovážili urobiť? Sedemdesiatročnú ženu? — pýtal sa Salten rozčúleno.

— Vaša matka sa nespierala. Stále len volala vaše meno… Jozef… Jozef… kde si… pomôž mi!

Citlivý Salten sa nad osudom svojej milovanej matky rozplakal. Mal o ňu strach. Bál sa, či to vydrží.

— Hneď ju donesiem! — zakričal v hneve.

— Vy sa odvážite? — bedákala ustrašená Kata.

Salten neodpovedal a zadumal sa. Rozmýšľal, ako to urobiť. Musel si dobre uvážiť, aby ho úrady nestíhaly.

Po chvíli veľmi dôrazne vravel:

— Kata, počúvajte, čo vám poviem: prinesiem matku, vy zatiaľ iďte k môjmu strýkovi a povedzte mu, aby zapriahol. O pol hodiny bude už tma a voz nech stojí pri parkovej bráne. Tam nech ma čaká. Vezmite so sebou dve prikrývky a nejaké matkine veci. Vezmite aj niečo jesť. Všetko zachovajte v najväčšej tajnosti! Rozumeli ste? Ak to pokazíte, pôjdete aj vy do laboratória!

— Rozumiem, idem! — odpovedala Kata a chystala veci na cestu.

II

Salten odišiel z domu zadnou bránou. O niekoľko minút stál pred bránou kasárne, v ktorej bolo marťanské laboratórium, trestný úrad i škola. Vstúpil do čakárne a oznámil, že by sa chcel rozprávať s vedúcim lekárom i jeho zástupcom. Vrátnik odpovedal, že obidvaja práve odišli do mesta. Saltena prijal druhý asistent, mladý Marťan, čo len nedávno prišiel. Salten sa legitimoval svojím pasom.

— Prichádzate iste kvôli matke? — pýtal sa asistent zdvorilo.

— Áno! — odvetil Salten.

— Priznám sa, neviem, ako je to s ňou. Viem len toľko, že sa na ňu vzťahuje osobitný rozkaz nášho prednostu, — vysvetľoval.

— Ja vám to vysvetlím sám. Matku pokutovali, ale nemala peniaze. Priniesol som ich. Buďte taký dobrý, zavolajte moju matku, — prosil sebavedome Salten.

— Matku môžete vidieť, ale peniaze prijať nemôžem, nie som splnomocnený, ani prepustiť ju nemôžem, — pomaly hovoril asistent.

— Uznajte, že to bude pre ňu osudné. Obávam sa najhoršieho. Každá chvíľa je tu pre ňu strašným utrpením, dohováral asistentovi Salten.

— Bude dobre, keď si s ňou pohovoríte, aspoň sa upokojí, — navrhoval mladý Marťan. O desiatej hodine príde sám riaditeľ a potom zariadime ostatné.

— Ste veľmi milý, ďakujem vám, — uklonil sa Salten.

— Zavediem vás k matke a ja sa vrátim o pol hodiny. Mám ešte nejaké výskumy na druhom oddelení.

Bolo teda času ešte dve hodiny. Dosť dlhý čas na prípravu aj záchranu. Salten však vedel, že Os by mu robil prekážky.

Asistent zaviedol Saltena k dverám, kde bola jeho matka, a tu sa zastavili.

— Prosím, vstúpte! — ponúkol asistent Saltena.

— Dovoľte mi ešte jednu otázku, pán asistent. Kto vás zastupuje na tomto oddelení?

— Doktor Save, tunajší mestský lekár, — odpovedal ochotne.

— Ďakujem vám, poznám ho. Je tu?

— Áno, je…

— Rád by som sa rozprával aj s ním. Je to možné?

— Prosím, pošlem vám ho.

Salten zaklopal na matkine dvere tak jemne, ako len mohol. Otvoril ich a vstúpil. Matka kľačala v rohu izby a vrúcne sa modlila. Príchod svojho syna ani nezbadala. Salten ani nedýchal, chvíľu stál a oči sa mu zarosily teplými slzami dojatia.

— Mama, — zašepkal potom, — ja som tu, Jozef, Jozef…

Kľakol si vedľa nej a horúco ju objal.

— Mama, vstaň, poď rýchle, musíme ísť… — šepkal jej a pobozkal ju na bledé a vpadnuté líca. Potom ju znova sovrel do náručia, ale matka neprehovorila ani slovo, len pozerala, kolená sa jej triasly. Musel ju podopierať.

Na chodbe ich stretol doktor Save.

— Dobrý večer, Salten, konečne budete mať matku doma, — oslovil ich veľmi srdečne. — Ale poďte ešte ku mne na chvíľu.

— Ďakujem, pán doktor, musím ísť s matkou.

— A máte aj povolenie? — pýtal sa Save.

— Nepotrebujem! — povedal sebavedome Salten.

— Ako, nepotrebujete rozkazy a nariadenia?

— Poznám tie nesmysly, ale nemienim sa podľa nich spravovať. Mám práva marťanského občana…

— Viem už o tom, — povedal úslužne doktor Save.

— Preto vám môžem rozkázať, aby ste moju matku prepustili.

Save ostal prekvapený stáť.

— To je dobré! Chytil som sa do vlastnej pasce. Rozkazujete mi ako Marťan, a ja, úbohý človek, musím poslúchať. Ale pre istotu dajte mi ten svoj rozkaz písomne, — požiadal Save.

Salten napísal prepúšťací list v marťanskej reči. Save si papier odložil a potriasol Saltenovi ruky.

— Želám vám šťastlivú cestu, teraz istotne na nejaký čas odídete, pravda? — pýtal sa Save. — Odprevadím vás po hlavnú bránu, ak dovolíte.

Po schodoch sostupovali pomaly. Proti nim bežal sluha z vrátnice a oznámil doktorovi Save, že riaditeľ laboratória práve prichádza.

— Nie je tu nejaký vedľajší východ? — pýtal sa Salten vzrušene a nervózne.

— Poďte tadiaľto, — radil im Save a sluhovi kázal, aby oznámil riaditeľovi, že je práve pri chorej.

— Mama, musíme sa ponáhľať, vydrž ešte trochu, ujdeme, počkaj, odnesiem ťa…

Salten zobral svoju matku do náručia a náhlil sa vedľajším vchodom do záhrady. K parkovej bráne nebolo ďaleko. Koč bol pripravený. Položil matku doň, zabalil ju do pokrývok a sám chytil opraty.

V tejto chvíli už stálo pred domom Saltenovej matky niekoľko úradných aut a tmavé postavy s prilbami vstupovaly do brány.

Noc bola jasná. Koč rýchle uháňal za mesto. Salten tušil, že Os ho bude prenasledovať, preto musel odbočiť na vedľajšie poľné cesty. Prišlo mu na myseľ aj to, že Os mohol dať telefonicky vyrozumieť aj susedné obce. Kone išly po zlej ceste krokom.

Zrazu sa však celé pole okolo nich ožiarilo. Reflektory osvetľovaly aj poľné cesty. Prenasledovali ich…

Salten však nestratil duchaprítomnosť. Domyslel si, že v dedine im asi povedia, ako jeden voz odbočil na poľnú cestu. Vzal so sebou marťanskú pištoľu, ktorú mu darovali ako čestnému občanovi marťanských štátov. Predpokladal, že ju bude potrebovať. Auto s prenasledovateľmi sa blížilo. Salten vyskočil z koča a nechal ho pomaly vystupovať na hrebeň vŕšku. Zastrčil náboj do pištole a vyhľadal si skrýšu pri ceste. Auto už bolo celkom blízo. Dva tiché výstrely porušily Marťanom prilby. Auto nemohlo ďalej. Salten potom dobehol koč a bezstarostne pokračoval po kľukatej lesnej ceste ďalej.

Cestujúci z koča ostali v zastrčenej horskej samote.

Pani Saltenová hneď zaspala hlbokým občerstvujúcim spánkom.

Nad ránom priniesol úradný posol z údolnej dediny telegram: Jozef Salten, jeho matka Mária a služobná Katarína Vanová, zatykač. Ak sú menovaní vo vašom obvode, zatknite ich a priveďte na najbližší súd.

Už bolo neskoro, lebo utečenci boli na ceste ďalej do hôr a obyvatelia lesnej osady nemali nijaký záujem o úradné rozkazy.

Práve vychádzalo slnko, keď koč prechádzal hranicu územia, ktoré patrilo pod právomoc iných marťanských úradníkov.

— Sme čiastočne slobodní! — vzdychol si vzrušeno Salten. — Tu budeme žiť, tu, hlboko v horách, kým právo znovu zavládne na svete!

— Bude nám tu dobre, a čo je mi hlavné, ty si so mnou! — hovorila so slzami vo vyplakaných očiach Saltenova matka.

III

Lúče vychádzajúceho slnka zlatily nádhernú vzdušnú jachtu, ktorá letela od severu na juh a práve dosiahla brehy Severného mora. Majestátne sa vznášala nad pobrežnými vŕškami.

Vo vnútri jachty bol malý salón so všetkou nádherou, pohodlnosťou a ozdobený marťanským dekoračným umením. Vo visiacej pohovke odpočívala na poduškách graciózna postava ženy. Bola to marťanka Se. Občas pozrela cez oblok na more a zaujímavé podrobnosti si prezerala ďalekohľadom. Majiteľka tejto prepychovej jachty, dcéra inžiniera Fru, vkročila z vedľajšej kabíny do salónu.

— Už si sa vyspala, Se? — pýtala sa pôvabná La.

— Nie veľmi, neskoro som zaspala, ale ty si snívala hneď, len čo sme odletely s pólu, pravda? Ja som bola veľmi ustatá, pracovala som celý deň a potom som sa musela náhliť, aby som stihla vyhovieť tvojmu lákavému pozvaniu. Som prekvapená tvojou jachtou. Od koho si ju vlastne dostala? — pýtala sa Se.

— Otecko mi ju daroval, — chválila sa La.

— A aké máš vlastne plány? Ani neviem.

— Zatiaľ by som chcela precestovať Europu a Áziu, chcem poznať ľudí takých, akí sú doma. Chcem aj bývať v takých hoteloch, kde bývajú samí pozemšťania.

Jej priateľke Se sa to však akosi nepozdávalo.

— Čo to máš za chúťky? Pre zmenu je to síce dobré, ale istotne si zabudla na zemskú príťažlivosť. Veď sa nemôžeme pohybovať medzi ľuďmi v prilbách, ako by to vyzeralo?

— Možno, že si trochu zvykneme aj na toto nevyhnutné zlo, — tešila ju La.

— Och, nie, na to ma nedostaneš! — energicky odmietala Se.

— Neboj sa, prezrieme si aj dámsku módu na Zemi, som na ňu veľmi zvedavá.

— Si zvedavá? Tu máš zemské módne listy, vzala som ich na póle. Teraz nosia na Zemi smiešne klobúky. Majú široké okraje, ktoré im siahajú až na plecia, a po bokoch im visia dlhé stužky. Tuším napodobňujú naše diabarické prilby. Skús si našu prilbu — hneď to aj porovnáme, — navrhla Se.

Se nasadila priateľke prilbu a potom si ju so všetkých strán obzerala. — Ani by si neverila, celkom sa to ponáša na naše prilby. Budeme teda môcť chodiť po uliciach nerušene, ba aj v miestnostiach ich môžeme mať. Ako viem, dámy na Zemi nosia klobúky aj v miestnostiach.

— Výborne, — prisviedčala La. — Nie je to síce celkom také, ako naše prilby, ale na Zemi to netreba tak vážne ponímať. Budú si myslieť, že to je najnovšia móda.

— Si podarená, La, — lichotila jej Se. — Som rada, že si to tak všetko pripravila a vymyslela.

— Pozvala som ťa, budem sa preto o teba starať, len nechaj všetko na mňa, — vyprosovala si La plnú moc na pozemský výlet.

— A navštívime aj Ella? — pýtala sa zrazu Se.

— Neviem, ale možno, len tak zo zdvorilosti… Vieš však, koho musíme navštíviť?

— Azda Guntu, nie?

— Áno, aj toho, ale najprv by som myslela pani Tormovú, po celý čas som si s ňou písala, — rozhodla La.

— A o Saltenovi si nič nepočula? Zmizol z Marsu a ani sa s nami nerozlúčil, — smutne hovorila Se.

— Salten? Počula som o ňom i nepočula. Viem len toľko, že žije so svojou matkou kdesi v horách. Ja som sa s ním síce rozlúčila, ale to boly vlastne len samé hádky, najmä s Ellom, vieš, to bolo vtedy pre tie listy…

Se vybadala, ako sa jej priateľka začala chvieť. La zrazu umĺkla. Aby zakryla svoje rozrušenie, vzala si ďalekohľad a pozorovala krajinu pred sebou.

— Ako dlho ešte poletíme? — prerušila mlčanie Se.

— O chviľu sme tam, — odvetila smutná La.

IV

— Nie som nijako oduševnená, — pohŕdavo hovorila Se, keď sa chvíľu prechádzaly po meste Lutónii. — Všetko je to tu akési chladné, suché, ako tie budovy. Vyzerajú, ako by ich priamo gniavila zemská príťažlivosť. Nijaká voľnosť, vzlet — a to má byť veľké mesto? Ako to potom bude vyzerať na vidieku, som naozaj zvedavá.

— Neporovnávaj všetko s našimi pomerami, — zahriakla ju La. — Vcelku je to dosť zaujímavé, čo ľudia v kultúre doteraz vykonali. Musia sa predsa vo všetkom spravovať podľa príťažlivosti a nemôžu stavať len tak do výšky ako u nás. Mne sa doteraz najviac páčia tie krásne mračná na oblohe. Je to predsa krajšie než naša večne tmavá obloha.

— Zdá sa mi, že sa chceš prispôsobiť, keď si to tak vychvaľuješ. Mňa už však ten strašný hukot po ulici ničí. Veď je to hrozné. A tie ich autá! Je to samý hrmot, samé trúbenie a húkanie. Musím si uši zapchávať, — žalovala sa Se.

— Zvykneme aj na to, — krotila svoju priateľku La.

Z domu, okolo ktorého práve išly, vystúpil ich krajan, Nume. Ľahko ho bolo poznať, mal totiž na hlave lesklú zvonovú prilbu. Ľudia sa mu vyhýbali, okrem tých, ktorí mali na hlave alebo na klobúkoch farebné znamenie. Tí išli celkom vedľa neho, ale si ho nevšímali. Ba hlavy odvracali nabok, len aby ho nezbadali.

Marťan išiel práve cez cestu, keď popri ňom prechádzali jazdci. Stál uprostred cesty a nevyhol sa. Jazdci ho okríkli. Vtom sa shŕkli ľudia a kone sa začaly plašiť. La i Se sa utiahly pod bránu domu a odtiaľ sledovaly celý výjav. Rozdráždené a splašené kone sa spínaly a srazily Marťana na zem. Jazdci potom ušli a hŕba naradovaných chlapcov pozerala na porážku Marťana, ležiaceho na dlažbe a ešte k tomu bez prilby.

Marťan sa však o chvíľu zdvihol a rozzúrený pýtal sa pribehnuvšieho strážnika:

— Čo sú to za jazdci? Zistite to!

— Nemusím ich zisťovať, poznám ich, sú z dostihového klubu, — odvetil strážnik, vážne sa tváriac.

— To si tí páni odnesú! — zagánil Marťan a odišiel.

— Poďme aj my preč! — hovorila ustrašená Se. — Tu nie sme si isté životom, povedala som ti to!

— Poďme ešte do tamtej rohovej reštaurácie, občerstvíme sa trochu a potom pôjdeme navštíviť pani Tormovú — navrhla La.

— Veľmi nerada, strašný vzduch je tu a zápach, hrmot; ja by som tu dlho nevydržala, — ustavične bedákala Se.

Marťanky vstúpily do prepychovej reštaurácie. Hneď pri vchode ich omráčil zápach vína, tabaku a piva, ako aj hučný hovor hostí.

Čašník doniesol na občerstvenie rozkázané pivo.

— Toto všetko mám vypiť? — zhíkla Se.

— Musíme sa správať ako ľudia, darmo je, — povzbudzovala ju La a potiahla si poriadny hlt piva. Aj Se sa o to pokúsila, ale pivo jej nijako nechutilo.

— La, ty si sa akosi dobre pripravila na tento pozemský výlet.

— Zaumienila som si len, že sa budem správať veľmi nenápadne, — odvetila La.

— A ako vidím, plníš svoje predsavzatie veľmi svedomite, — zasmiala sa Se.

Návštevníci za susedným stolom zvedavo pozorovali nezvyklé správanie dvoch dám, ale nijako ich nepokladali za cudzinky z ďalekého vesmíru.

— To sú zaiste dámy z nejakého cestovného divadla, — vyriešil dohady spoločnosti starší pán. Potom priniesol čašník párky. Objednala ich La, lebo počula, že je to veľmi dobré jedlo. Salten si vždycky pýtal párky, keď bol na Marse. Rozvoniavaly veľmi lákavo, ale nie pre marťanské dámy, ktoré boly zvyknuté na chemickú stravu.

— Ja to už nevydržím! — bedákala Se. — Musím si dať závoj dolu. Tie párky by som však rada ochutnala.

La sa dala hneď do nich a bolo vidno, že jej chutia. — Sú celkom také, ako náš al ket, len skús, — nabádala ju La.

Se obdivovala hrdinskosť svojej priateľky, ale nijako sa nemohla odhodlať na takú obeť. Stále len bedákala.

— Je to mnoho pre mňa, poďme už preč, ľudia na nás pozerajú, ja to už nevydržím.

Odišly. Na ulici hneď pred reštauráciou sa zastavily a obzeraly, ako by niečo hľadaly. Pristúpil k nim pán v prostredných rokoch a oslovil ich:

— Prepáčte, vidím, že ste cudzinky, môžem vám poradiť, ak niečo hľadáte, — ponúkal sa pozemšťan.

Marťanky mu však nedaly odpoveď a išly ďalej.

— To je strašná spoločnosť, ani voľne hýbať sa tu nemôžeme, — šomrala Se.

— Musíš im to prepáčiť, — ospravedlňovala chovanie pozemšťana uznanlivá La.

— Ale už začínam mať hlad, musíme ísť k pani Tormovej, ona nám iste prichystá na raňajky niečo dobrého, — hovorila po chvíli La.

Čoskoro zastaly pred bránou. La zacengala. Staršia dáma otvorila bránu a ohlásila, že pani Tormová nie je doma. Hneď zbadala, že návštevníčky sú marťanky a veľmi zdvorile ospravedlňovala neprítomnosť pani Tormovej. Pozvala obe dámy do bytu a povedala im, že pani čoskoro príde. Nezabudla podotknúť, aby dámy nemaly obavu, v dome sú vraj všetci už očkovaní.

Marťanky si zatiaľ obzeraly fotografie a obrazy po stenách. Na celkovom zariadení bytu bolo vidieť, že majiteľka bola na Marse. Na poličke v knižnici našla Se i rozličné pamiatky z Marsu, ktoré si pani Tormová doniesla. La zazrela na písacom stole veľký leták s nadpisom: Výzva ľudstvu! Začala čítať prvé riadky: Marťania čara zbavení! — toto je heslo našich čias. Chceme, aby ono preniklo do všetkých kútov zeme…

La čítala ďalej. Obsah ju veľmi upútal. Leták priznával Marťanom veľkú kultúru, ale ohnivo protestoval proti spôsobom, ktoré Marťania na Zemi praktikujú. — Uznávame, — čítala ďalej La, — že Marťania majú prevahu, ale ako rozumné bytosti odmietame ich sebecké násilie. Mars nám ukázal možnosti a spôsoby, ako využiť prírodné sily, chceme prijať ich rady a prijímame ich bratskú pomocnú ruku. Dúfame však, že náš starší brat z vesmíru chce sa s nami sblížiť, že odmietne tie prestrelky, ktoré príslušníci Marsu zaiste podnikli len na vlastnú päsť.

Vtom vstúpila pani Tormová. Veľmi srdečne sa pozdravily, ale pani Tormová bola prekvapená, že Ell jej o tejto návšteve nič nehovoril. Uspokojila sa však, keď jej La povedala, že Ell vôbec nevie o ich pobyte. Obe Marťanky rozpovedaly žartovne svoje prvé dojmy so Zeme a potom prešiel rozhovor na leták, na Saltena a Osa. La sa dozvedela, že Os prenasleduje Saltena pre pohoršlivé chovanie, pre odpor voči predstaveným, pre vyhrážanie sa a únos matky. Saltenov pobyt teraz je vraj neznámy, ale stopujú ho.

La počúvala, ale nehovorila ani slovo. Chcela sa opanovať, no jej vzrušenie bolo príliš veľké a nemohla ho utajiť. Vytušila, že Os sa chce Saltenovi pomstiť. Vedela dobre, že na Osa sú aj na Marse stále hlásenia a ponosy pre jeho ostré zákroky. Verejnosť bola proti nemu pobúrená, ale ani jeho predstavení si nevedeli s ním rady.

Ell iba z úradných hlásení zistil, čo sa robí, nemohol však tiež nič podniknúť, aby zastavil stopovanie po Saltenovi, alebo aspoň zmenšil trest, ktorý ho čaká pre porušenie zákona. Dostal aj obžalobný spis. Bol dosť obšírny a Ell ho dal čítať aj pani Tormovej. V obžalobe boly aj vážne body! Poburovanie, podnecovanie na odpor, inzultovanie predstaveného…

La to všetko vypočula a poznamenala celkom pokojne:

— Bolo by treba vypočuť aj Saltena, ako sa celá vec javí s jeho stránky.

— Zaiste, — prisvedčila pani Tormová, — aj o tom vám môžem podať informácie. Včera dostal Ell list od Saltena, v ktorom mu celkom otvorene a úprimne vysvetlil svoj čin a prosil ho o pomoc pred Osovým prenasledovaním.

— A podľa listu sa nedá zistiť, kde Salten teraz je? — pýtala sa Se.

— To vám neviem povedať. Iste tají miesto svojho pobytu a obyvateľstvo ho neprezradí. Myslím, že je niekde v horách, v nejakej odľahlej samote, kam Marťania nemôžu. Do kopca sa im, pravda, ťažko dýcha. Nezostáva nič iného, iba že budú po ňom stopovať lietadlami.

— Chudák Salten, bol to taký dobrý a veselý človek, — ľutovala Marťanka svojho priateľa.

— Poviem vám medzi štyrmi očami, čo Ell včera povedal: „Prial by som si, aby sme Saltena nenašli. Keby ho aj súdili v neprítomnosti, o krátky čas by som mu iste vymohol amnestiu,“ — prezradila pani Tormová Ellovo smýšľanie.

— Salten je rozumný a bystrý človek, nepotrebuje našej pomoci, pomôže si aj sám…

Potom sa rozhovor zvrtol na bežné veci. Marťanky si pochutnaly a spoločnosť troch dám urobila si výletný plán.

— Pôjdete s nami, pravda, pani Tormová? — pýtala sa La.

— Veľmi rada, mám trochu voľného času, — potešila sa pani Tormová, — ale ako pôjdeme, autom, vlakom?

— Ešte to by nám chýbalo, — zhíkly obe Marťanky.

— A čo tu máte azda vzducholoď?

— A akú! — zasmialy sa obe hrdo.

V

Výhľad do zeleného údolia bol úchvatný. La i Se sa nemohly nasýtiť krásou pohľadu na zalesnené úbočia a doliny. Pani Tormová sa opierala o jedličku a sledovala svoje veselé výletníčky.

— Krásne je to tu, ako u nás, — vzdychla si La.

— Pozrite tam dolu, na lúke stojí pastier a obzerá sa, či je všetko v poriadku. Zdá sa, že aj nás zazrel, pozerá sem hore, — ukazovala pani Tormová. Marťanky hľadely do doliny a krásna pastierska idyla ich očarila.

Po chvíli sa pani Tormová zahľadela na východ a znepokojene povedala svojim priateľkám:

— Pozrite na východ, tie mračná sa mi akosi nepáčia, neviem, či z toho nebude búrka.

— Búrka? — skríkla roztopašne Se. — Čítala som o tom čosi v knihách. Rada by som to zažila, neviem si to ani len predstaviť.

— Bude teda lepšie, keď si tu v blízkosti vyhľadáme nejakú chatu, kde by sme sa potom mohly rýchle skryť, — radila rozvážne skúsená pani Tormová.

— Ale nie, my by sme to chcely skúsiť, ako to v skutočnosti vyzerá, — prosily obe.

— Neradím vám to, oľutujete, poďme len, veľmi sa zaťahuje, — odrádzala ich pozemšťanka.

Marťanky napokon poslúchly.

Úzkou lesnou cestičkou, medzi malými jedličkami kráčaly všetky tri za sebou smerom na lúku, kde odpočívala v tieni stromov nádherná jachta „LA“. Nasadly do nej a vzniesli sa do výšky. La začala krúžiť nad údolím, ako by niečo hľadala. Potom vletela medzi mračná. Marťankám sa to veľmi páčilo. Nevidely okolo seba nič, iba tmavé pruhy zlovestných mrakov sa hnaly popri jachte. Zrazu začuly tupé dunenie.

— Čo je to? Čo to bolo? — zľakly sa obe a chytily sa pani Tormovej za ruky. Pani Tormová ich utišovala a povzbudzovala. V tom šľahol oblohou kľukatý blesk.

— Je to krásne, tie svetlá, pozri, Se, neschovávaj sa! — posmievala sa svojej spoločnici La.

— To nie je nič pre mňa, — odvetila Se bojazlivo.

Prudká víchrica zvlnila lesy pod nimi. Nárazy vetra ohýbaly stromami. Jachta tiež cítila silu divej víchrice a musela sa sniesť na lesnú čistinku. Blesky sa medzitým križovaly.

Blízo čistinky zaznely dunivé kroky. Starší pán v čiernom klobúku, ktorý mal stiahnutý hlboko do čela, náhlil sa hore chodníkom. Keď blesk ožiaril krajinu, zazrel spoločnosť troch dám a pozdravil. Nevšímal si ich však a pokračoval v ceste, lebo bolo skutočne náhlo.

Všetky tri výletníčky vbehly do lesa. Se celou cestou len bedákala. Nič na Zemi jej nebolo po vôli.

Padly prvé kvapky studeného dažďa a o chvíľu spustily sa mocné prúdy vody a zaplavily lesnú cestičku.

— Už nemôžem ďalej! — stenala Se. — Nechajte ma tu.

— Ešte kúsok, pozrite, len kúsok, — povzbudzovala ju pani Tormová.

Cestička vychádzala z lesa a ústila k malému lesnému domčeku. Všetky sa ponáhľaly s vypätím posledných síl.

Keď vstúpily do pavilónika, pozdravil ich onen pán, ktorý ich predbehol. Sedel v kúte, zababušený do dlhého plášťa a v tme mu ani tvár nebolo vidieť. Ani sa však veľmi nestaral o práve prišlú spoločnosť.

— To je strašné, — vzlykala Se, — trasiem sa na celom tele. Už nechcem počuť o Zemi ani slova.

— Nereptaj, dobre ti je byť Marťankou tam hore, doma. Tu však musíš ukázať svoju odvahu a silu, tu, kde sme vydané na pospas všetkým živelným silám zemskej prírody, — vysmievala ju La. — Pozri, keď to znesie pani Tormová, musíme to zniesť aj my. Ináč si nezaslúžime nijaké dobrodenia Zeme.

Pani Tormová ich rozumela a počúvala, ale bola po celý čas akási nesvoja. Sadla si potom do rohu izby, kde ju nebolo vidieť, a čoskoro by bola aj zadriemala.

Už sa zdalo, že búrka pomaly ustáva, keď mocný blesk ožiaril miestnosť a ohlušil všetkých. Našťastie bol to posledný blesk. Nad dolinou v údolí zjavila sa krásna dúha, mraky sa pomaly trhaly a v pavilóne bola hneď lepšia nálada.

Cudzí pán opustil pavilón a o chvíľu zmizol dolu cestičkou.

— Krásna je táto Zem, mne sa tu veľmi páči, mám ju rada práve pre jej prirodzenú krásu, obdivujem jej nespútanú nádheru… azda ma ani nepochopíte, ale tak to v sebe cítim, že podľahnem v tomto boji dvoch svetov… cítim to, hádam to musí tak byť. Láska voči Zemi ma stravuje, ovláda a priznám sa, i láska voči človeku… áno voči človeku… musím patriť jemu. Se, ty to nebudeš môcť pochopiť, nie, nijako, priznám sa ti, mňa zvábila Zem a človek… Musím ísť za ním a poviem mu priamo: Tu som! Doma, na Marse, som ti to nemohla povedať, nemohla som, bránil mi v tom Os, ten tvrdý Os, čo ťa tak prenasleduje… Áno, pôjdem za človekom a poviem mu: Tu som, akú ma chceš, či ako Marťanku, či ako ženu Zeme… tu som a tvoja chcem byť ja, Marťanka La, dcéra inžiniera Fru…

Takto vzrušene a precítene vyznala sa La zo svojej lásky svojej priateľke.

— A o kom to, prosím ťa, rozprávaš, kto je to? — pýtala sa vyjavená Se.

— Ty sa pýtaš, kto? On! Je na Zemi len jeden človek, mne určený…

VI

Byt manželov Tormových i so záhradou bol už dlho opustený. Pani Tormová žila teraz v hlavnom meste. Nevzdávala sa však nádeje, že znova vkročí do domu po boku svojho manžela, ktorý azda ešte blúdi v ďalekej cudzine, v biede a v bolesti.

Torma však žil v meste Lutónii, v byte svojho priateľa Guntu, ktorý jeho pobyt prísne tajil. Torma nikde nechodil a tí niekoľkí ľudia, s ktorými sa v Guntovom dome stretal, pokladali ho za učeného cudzinca a hosťa.

Bol už aj v hlavnom meste, kde jeho manželka spravovala školu číslo 27. Túžba po nej ho hnala, ale veľká rozvaha zdržala ho od ukvapeného a prenáhleného konania. Vrátil sa do Lutónie a požiadal Guntu, aby jeho pobyt vo vlasti zachoval ešte v tajnosti.

Za ten čas vytrpel Torma nevysloviteľné duševné muky. Je doma, ale jeho žena sa nesmie nič dozvedieť o jeho pobyte. Ba nevie ešte ani to, že on vôbec žije! Ešte nedávno ho oslavoval celý svet ako slávneho učenca — a dnes žije ako vyhnanec, v stálom strachu a v úzkostiach. Torma sledoval denne všetky noviny a časopisy, ale nikde ani zmienky o ňom. Ako keby sa bol prepadol. Odkladal vždy noviny veľmi znechutený, keď sa dozvedel o nových trestoch ľudí za prestúpenie toho alebo onoho zákona či predpisu.

V poslednom čase vzrušil celú verejnosť zaujímavý prípad: Istý mladý muž chodil veľmi nedbanlivo do vzdelávacej školy. Úrady ho poslaly do psychofyzického laboratória na výskum. Tu sa však mladý muž zmocnil v chemickom oddelení uspávacích práškov. Svojich pozorovateľov a ošetrovateľov uspal a ušiel. Pri prenasledovaní poranil úradné osoby. Potrestali ho najväčším trestom: poslali ho na Mars na najťažšie nútené práce.

Tento prípad Tormu skutočne vzrušil. Veď aj on poranil Marťana pri úteku zo vzducholode, vtedy, v Tibete. Mohol teda ľahko uhádnuť, čo ho čaká…

Čoskoro sa však v novinách dočítal aj o sebe: Marťanská vláda znovu vyzýva obyvateľstvo Zeme, aby začalo stopovať po slávnom učencovi a polárnom bádateľovi Tormovi, ktorý odišiel zo severného zemského pólu za neznámych okolností a je pravdepodobné, že blúdi niekde v neprístupných krajinách.

Noviny však nepísaly, či ho hľadajú ako zločinca. Toto najviac prekvapilo samého Tormu. Či je to azda pasca? Keby sa tak zrazu zjavil, či ho nepostavia pred súd? Azda by mu aj odpustili útek zo zajatia, ale násilie v Tibete sotva… ostatne, vedia vôbec terajšie úrady všetky podrobnosti? Takto hútal zúbožený Torma deň i noc.

Na druhý deň nechal si Torma ľahký balíček na stanici a kráčal tmavou ulicou k bytu svojej ženy. Obzeral sa za každou ženou, či to nie je náhodou ona. Srdce mu divo búchalo a jeho vzrušenie sa stupňovalo s kroka na krok.

Zostal stáť pred bránou. Takto prichádza domov slávny a skúsený polárny bádateľ Torma? Rozhodnutie však padlo bez jeho vôle. Otvorily sa dvere, lebo vrátnik ho už zbadal cez oblok.

— Koho hľadáte, prosím? — pýtal sa nedôverčivo.

— Býva tu pani Tormová?

— Tretie schody napravo, — odvetil stručne.

— Neviete, prosím, je doma? — pokračoval nesmelo.

— Je, práve má návštevu.

— Tak prídem neskoršie, — zakončil suchý rozhovor Torma a smutno odišiel.

— Tak moja manželka má návštevu? Kto je to? Čo chce od nej? — S takými myšlienkami kráčal po druhej strane ulice. A dočkal sa. Otvorily sa dvere na bráne. Ell! Ell! — Čo tam chcel? — V prvej chvíli bol Torma rozhodnutý, že k nemu priskočí a srazí ho na zem… ale neodvážil sa.

Ell nastúpil do auta a odišiel.

Torma sa obrátil a rýchlym krokom sa vrátil na stanicu. Odcestoval domov, do Lutónie.

Guntovi nepovedal nič. Požiadal ho len, aby tu mohol žiť v tajnosti, dokiaľ sa presne nedozvie, ako posúdia marťanské úrady jeho činy. Gunta mu hneď predložil najčerstvejší leták: Marťania bez čara!

Obaja starí priatelia sa shodli v reči i v duši. V miliónoch ľudí žila len jedna myšlienka, všetkých spájal jeden cit, ktorý bolo zatiaľ treba utajovať a zabaľovať do nejasných slov. Všetci ľudia boli po prvý raz jednotní v myšlienkach, v citoch i v túžbach.

Ľudstvo nechcelo nijaké sbratanie planét zo slabosti. Malo presné ciele. Bolo jasné, že spoločný odpor sa čoskoro rozrastie na mocnú organizáciu, s ktorou bude treba rátať. Činnosť tajných spolkov a organizácií podporovaly potajomky i verejne všetky vlády i význační jednotlivci.

Sám Gunta bol členom najväčšej organizácie, namierenej proti Marťanom.

Sila ľudského, pozemského idealizmu sjednotila všetkých a dodávala im nádej…

VII

Už sa stmievalo, keď obe Marťanky v družnom rozhovore kráčaly k zástavke elektrickej železnice. La bola veľmi šťastlivá, že sa konečne mohla svojej priateľke sveriť so svojimi citmi a túžbami. Dlho ich skrývala, dlho trpela. Se nad tým krútila stále hlavou, občas čudno pozrela na svoju priateľku a nemohla ani teraz pochopiť, že kvôli nejakému človeku hodlá La urobiť taký krok, aby opustila Mars. Keď sa ich pohľady stretly, Se už nijako nepochybovala, že La naozaj uskutoční svoj úmysel.

— Jedno však nemôžem pochopiť, drahá La. Ty sama hovoríš, že si ho nevidela už dva roky, celé dva zemské roky. Pre mňa by to bol veľmi dlhý čas. Veď ani nevieš, čo je s ním. Či by ťa vôbec chcel? To ti ešte neprišlo na um?

— Na to som veru nemyslela, ale jednako neverím, že by bol na mňa zabudol. Bol voči mne vždy taký dobrý, láskavý a milý. Bol to vôbec veľmi príjemný a veselý človek. Nemohol na mňa zabudnúť, rovnako ako aj ja mám ho stále na mysli a v srdci.

Se nemala porozumenie pre také citlivé reči. Smiala sa im.

Vtom zbadaly na rohu ulice prechádzať muža.

— Pozri naňho, La, vyzerá celkom tak, ako ten chlap, čo bol s nami za búrky v tom lesnom pavilóne. Ani neviem, ako som ti to zabudla povedať, že sa veľmi ponáša na…

— Na koho, prosím ťa? — pýtala sa netrpezlivá La.

— Na muža pani Tormovej. Videla som totiž v jej byte jeho fotografiu a stále sa mi pozdáva, že je to on… — prezradila Se svoj mimoriadny pozorovateľský talent.

— To sa ti, hádam, len zdá, veď pani Tormová by o tom predsa vedela, — hovorila La.

— A nevieš, že má príčinu, aby sa skrýval?

— Tak by potom neprišiel sem, kde ho každý pozná, — rozriešila nadhodenú otázku La.

—… ale veď práve preto ho tu nikto nehľadá. No trochu sa zmenil; bradu má o niečo dlhšiu a líca vpadnuté.

Vieš, ja už mám takú vrodenú schopnosť poznávať ľudí podľa fotografií, i keď sa trochu zmenili… — chválila sa Se.

— Ale prečo by sa skrýval aj pred svojou manželkou, to sa mi nijako nepozdáva. Iste sa mýliš v tej svojej vrodenej schopnosti, — smiala sa La.

Zastavily sa na rohu ulice a čakaly, kým niekto pôjde. Konečne sa dozvedely, kade majú ísť do hvezdárne: — Vpravo stromovou alejou… potom rovno… a hneď ste tam, — hovoril im ochotne neznámy muž.

*

Gunta sedel v Tormovej izbe a práve jedli. Torma sa vrátil z výletu celý vyhladovaný, keď prišiel vrátnik a oznámil im návštevu dvoch dám. Gunta im však odkázal, že hvezdáreň je teraz zatvorená, že im nič nemôže ukázať, lebo je aj tak zamračené…

Vrátnik odišiel, ale hneď sa vrátil.

— Sú to dve dámy z Marsu, — vysvetľoval a podával Guntovi navštívenku, na ktorej bolo napísané: „Dve ošetrovateľky sa odporúčajú do spomienok.“

— Zaveďte ich do knižnice a povedzte im, že hneď prídem, — kázal Gunta vrátnikovi.

— To sú La a Se, ktoré mňa i Saltena ošetrovaly, — vysvetľoval Gunta Tormovi. — Musím ich prijať, boly voči nám veľmi milé.

— Zaujímalo by ma to. La bola údajne veľmi milá aj voči mojej žene. Ale ktovie, čo chce od vás. Je to zaiste Ellova priateľka, pozor! Najprv sa vyzvedajte, čo chcú. Ja zostanem tu vedľa, dvere nechám privreté, aby som počul. Ostatne, môžete im povedať, že som váš asistent, — myslel na každú možnosť Torma.

Gunta vstúpil do knižnice a veľmi srdečne sa zvítal so svojimi bývalými ošetrovateľkami. Obe Marťanky ho hneď zaplavily otázkami, takže ani nevedel, ktorej má skôr odpovedať. La sa dlho nezdržala a hneď sa pýtala na Saltena. Gunta jej všetko porozprával. Nič nezatajil a zakončil:

— Aj Ell by mu rád pomohol, keby mohol. Vaše presvedčenie, že je nevinný, nie je však nič platné. Iste je z toho sám celý zúfalý. On sám by azda zniesol aj trest, ale vy neviete, ako visí na svojej matke. Stará pani by to sama neprežila. Iste putuje niekde po lesoch a čaká. A tá tragédia sa možno stane už v najbližších dňoch… možno zajtra… — hovoril smutne Gunta.

— Môžete mi aspoň naznačiť, kde je? — prosila ho La.

— To vie zaiste len málokto. Ja viem len toľko, že je niekde v horách severne od mesta, — prezradil Gunta.

— A máte, prosím vás, nejakú mapu? — vyzvedala ďalej La.

— Prosím! Ak ho chcete hľadať, dám vám aj odporúčanie pre tamojších obyvateľov, ináč by vám sotva verili a pomohli, — ponúkol sa Gunta dobrosrdečne, lebo od začiatku bol presvedčený, že Marťanky nemajú zákerné úmysly.

— To nepotrebujeme, my sa budeme vznášať na mojej vzdušnej jachte celkom nad horami, stačí nám mapa. Ďakujeme vám pekne.

Potom sa zamiešala do rozhovoru aj Se, ktorá doteraz len načúvala. Obrátila tému na inú koľaj:

— A o Tormovi ste nič nepočuli, vraj sa vrátil a kdesi sa tiež skrýva. S pani Tormovou sme o tom nehovorily, ale vás sa azda smieme spýtať, — vyzvedala opatrne Se.

Torma načúval za dverami, zbystril sluch, aby mu neušlo ani slovo.

— A odkiaľ máte také zvesti, prosím vás? — tváril sa Gunta prekvapeno, ako by ani nebol dobre počul. A práve teraz, keď sa rozhovor obrátil na zaujímavé osudy, týkajúce sa Tormu, vznášala sa nad záhradou vzdušná jachta našich Marťaniek. Reflektory osvetlily celú záhradu, jachta hľadala miesto na pristátie. La si ju objednala v pravý čas.

Nedokončili preto ani začatý rozhovor, lebo La sa už lúčila:

— Prepáčte, pán Gunta, že sme vás vyrušily, buďte ešte taký dobrý a odprevaďte nás do záhrady!

Gunta nemohol odolať pozvaniu, už aj preto, aby si pozrel neobvyklú vzducholoď. Pri lúčení priblížila sa Se celkom k dverám a nemohla sa zaprieť, aby nepozrela do druhej miestnosti Guntovho bytu. Zazrela tam cudzieho muža. Požiadala Gunta, aby im ho predstavil. Gunta sa najprv rozpačite zdráhal, ale konečne sa odhodlal.

— Dovoľte, milé dámy, aby som vám predstavil svojho asistenta.

— Veľmi ma teší, že vás poznávam, — povedala Se.

Nezdržaly sa dlho, lebo jachta už pristála. Po záhradnej cestičke ich odprevádzal sám Gunta. La ho pozvala, aby si prezrel zariadenie jej prepychovej jachty. Vošli do salónu a posadali si do hlbokých kresiel. La si sadla oproti Guntovi, prenikavo mu pozrela do očú a začala hovoriť:

— Teraz vám aj ja niečo poviem, pán Gunta. Muž, ktorého ste nám pred chvíľou predstavili ako svojho asistenta, je pán Torma. Pravda? Prečo sa u vás skrýva? Prečo nejde k svojej manželke? Prečo ju trápi? A vy to trpíte? Neslýchané! Povedzte mi konečne pravdu! — Jej slová znely tvrdo a rozhodne.

Gunta sedel ako skamenelý.

— Nechcete rozprávať? — útočila naňho Se.

— Nesmiem, to nie je mojou vecou! — spieral sa Gunta.

— A prečo neupovedomíte pani Tormovú? — pýtala sa ďalej Se.

— Netýka sa ma to, to je Tormova súkromná vec, — ospravedlňoval sa rovnako rozhodne Gunta.

— Keď nechcete vy, tak to pani Tormovej poviem ja… - povedala La.

— Aj ja! — pridala sa Se.

— Prosím vás, neviete, či dobre urobíte, — skočil medzi ne Gunta. — Možno, že nechce svoju ženu uvrhnúť do nešťastia… možno, že sa hanbí ísť k nej ako trestanec… možno, že čaká ešte na nejaké zprávy, nechajte to… — prosil Gunta.

— Škoda vašich rečí, — zahriakla ho La. — Pani Tormovú treba zasvätiť do toho tajomstva. Tu niet iného východiska. Nech ona rozhodne. Myslíte, že dobre robíte, keď ju nechávate v trápení a neistote? Ničíte jej život!

— Prepáčte, ale ja nerozumiem tomu celému. To sú veci, ktoré ja nemôžem posúdiť. To je ich tajomstvo! — trval na svojom Gunta.

— Nijaké tajomstvo! Tu je všetko jasné a zrejmé, treba mať len otvorené oči, — ostro zakročila La.

— Teda šťastlivú cestu, kiež by ste maly úspech vo svojich snahách, — lúčil sa s nimi Gunta.

— Zajtra v noci sa opäť uvidíme, — povedala rozvážne La. — Dúfam, že nám teraz dovolíte prenocovať vo vašej záhrade.

— Prirodzene, veľmi rád, — prikývol Gunta, ale nerozumel dobre, čo vlastne La zamýšľa.

— Možno, že privediem aj hostí, ktorí by sa chceli s vami rozprávať, — kričala za ním ešte.

Marťanky osamely.

— Zajtra máme pred sebou ťažký deň, — vzdychla si La, ale keď všetko dobre pôjde, zajtra by sme sa mohli stretnúť: Salten i ja, Torma — so svojou manželkou, pravda?

— Dúfajme, že sa to všetko dobre skončí, — odvrkla Se, ktorú celý tento problém veľmi nezaujímal, lebo jej sa netýkal.

— Vyletíme hneď pri východe slnka, — zakončila rozhovor La a poberala sa do svojej kabíny.

Svetlá na jachte zhasly. Po celú noc odpočívala pod korunami stromov. Na oblohe zažiarily hviezdy a na juhu zjavil sa červený kotúč. To sa Mars uberal na svojej púti vesmírom.

VIII

Ľudia z osady doniesli Saltenovi do hôr zprávu, že dolu v doline sú prichystané dve malé vzducholode, ktoré ho majú hľadať. O seba nemal Salten nijaké obavy, keby bol sám, v noci by sa preplazil na nedostupné miesta, ale matka — ona už nevládala. Salten videl záchranu len v úteku do hlbokých lesov.

Na druhý deň ráno celé údolie i hory pokrývala hustá hmla. Salten sa vybral do najbližšieho okolia, aby vyhľadal nejaké vyhovujúce a dobre skryté miesto. Po dlhom hľadaní našiel starú opustenú stavbu. Na obývanie ju však bolo treba upraviť. Ale cez noc tam nemohol dopraviť matku, lebo cesta bola veľmi neschodná a nebezpečná. Cez deň to bolo zasa veľmi nebezpečné. Museli totiž prechádzať cez holú plošinu na návrší a tam ich mohli shora ľahko zbadať. Dúfal však, že hmla sa zatiaľ udrží a utají ich prechod.

Ešte pred východom slnka odišli s matkou a Katou z osady a dali sa na pochod. Hmla sa ešte váľala po dolinách, len vŕšky kopcov vyhrievaly sa chvíľami na rannom slniečku.

Salten sliedil dookola a jeho zbystrenej pozornosti ani v hmle neušly dva tmavé body, vznášajúce sa nad dolinou vo veľkej výške. Istotne sú to tie dve malé vzducholode, čo ho maly hľadať! Vybehol na kopec, aby sa presvedčil, či sú to skutočne ony.

Skúmavo pozeral do doliny a o chvíľu sbehol s osvetleného kopca. Tam čakal na neho najatý pomocník Palaoro, ktorý mu pomáhal niesť matku. Postupovali len pomaly, museli často odpočívať. Odbočili napravo a dostali sa pod strmú skalu, ktorá visela z úbočia kolmo nad priepasťou. Zalesnené úbočia a veľké skaly poskytovaly zatiaľ dobrý úkryt. Trochu si odpočinuli, aby nabrali nové sily na najťažší úsek cesty. Po chvíli oddychu dali sa na uzučký chodník.

Zrazu pomocník Palaoro skríkol:

— Pozor, prichádzajú… tu sú!

Zastali a Salten sliedil po oblohe.

— Skutočne, blížia sa… a rozdelily sa… už neletia spolu. Aj hmla sa už začína trhať! Strašné! Keby sme len nejako mohli prejsť cez plošinu, tam je hustý les, — uvažoval Salten.

— Vzducholoď ide priamo proti nám, iste nás zbadala, — bedákala ustrašená Kata.

— Veru je tak, — hovoril Salten. — Pozrite, teraz vystupuje vzducholoď do výšky a potom sa zaiste spustí kolmo na plošinu, inde nemôže pristáť, len tu.

— A čo urobíme, keď bude pristávať? — pýtal sa Palaoro.

— Sostúpime dolu do priepasti, tam nebudú za nami liezť, — rozhodol Salten a hneď sa dal tým smerom.

Matku zaniesli obaja na okraj priepasti. Salten liezol dolu po strmej stráni. Podarilo sa mu nájsť veľmi dobre skryté miesto a nie veľmi ďaleko. Znovu náhlil hore, zobral matku do náručia a sniesol ju do nového úkrytu. Palaoro zostal zatiaľ hore na okraji priepasti, odkiaľ bolo dobre vidieť na čistinku. Stále sa díval na oblohu a čo za ten čas videl, hlásil: — Obe vzducholode si dávajú svetelné signály. Jedna bola veľká a celkom sa ponášala na úradné vzducholode, čo tu lietavajú. Druhá bola vraj menšia a akási nezvyčajná. Práve pred chvíľou vraj pristála na druhom konci plošiny na návrší.

Salten i Palaoro sbehli rýchle do priepasti. Preľaknutá matka objala svojho syna a sotva počuteľným hlasom hovorila:

— Syn môj, pozri dole do údolia, práve tam pristáva veľká vzducholoď. Sme stratení!

— Už neviem nijaké východisko, s oboch strán nás uzavreli a teraz začnú stopovať. Iste nás nájdu. Marťania sa však sotva budú škrabať do kopca, iste si našli na nás nejakých náhoncov alebo pohraničných strážcov, — usúdil Salten celkom chladnokrvne.

— Vzdáme sa? — pýtal sa Palaoro Saltena.

— Vás sa to netýka, ak chcete, môžete odísť, aby ste sa nevydávali nebezpečenstvu. Ja však ženy nemôžem opustiť, — odpovedal mu Salten.

Na chvíľu všetci umĺkli. Ticho prerušovalo len hlboké a ťažké dýchanie pani Saltenovej.

— Mamička, neboj sa, — šepkal útešne Salten svojej bezvládnej matke.

— Syn môj, čo ty všetko musíš pre mňa vytrpieť! — povedala cez slzy.

— Boh nám pomôže, neboj sa…! Idem ešte obzrieť…

— Nechoď… nechoď… nenechávaj nás tu, — prosila matka.

— Nebojte sa, hneď prídem, — zakričal už z úbočia. Vyškrabal sa na príkru stenu a odtiaľ pozoroval. Stúlil sa pod malý krík, pritlačil sa na zem a pozeral na chodník, ktorý viedol po úbočí. Zrazu začul ozvenu krokov! — Kam sa podieť? Ani krok! Ani pohnúť sa nemohol! Koniec! Všetko je stratené! Úbohá matka! — Jej patrily posledné Saltenove myšlienky.

— Bože, pomôž! — šepkal.

Asi na dvadsať metrov od skaly zazrel postavu. Srdce mu prestalo biť a oči sa mu zahmlily. Vzpriamil sa, bol prichystaný na všetko. V tieni širokého klobúka zazrel dve veľké žiarivé oči.

Je to sen? Skutočnosť? Je to možné? Neveril vlastným očiam.

— La! — stačily zašepkať jeho vyschnuté pery a potom klesol bezvládny na hrebeň skaly. O chvíľu pocítil na svojej tvári mäkké líce a počul jemný hlas:

— Salten… môj Salten…!

— Si to skutočne ty? Kde sa tu berieš? — šepkal dojatý Salten.

— Prišla som, aby som ťa zajala a oslobodila… prišla som z Marsu a chcem zostať pri tebe… na Zemi… alebo hocikde inde, kde len chceš…

— Prišla si, drahá moja, aby si na vlastné oči videla, ako ma od teba odtrhnú…

La sa šťastne usmiala a rozhodne mu vravela:

— Neboj sa, to sa nestane… choď a priveď aj svoju matku…

Salten bez slova poslúchol a vyskočil ako znovuzrodený. Bežal po skalách a kričal do priepasti:

— Mamička, sme zachránení, mamička, sme zachránení… zachránily nás dobré srdcia.

*

O niekoľko minút všetci vystúpili na skalu. La ich tam čakala.

— Mamička, toto je naša záchrankyňa, volá sa La…

— Nech vám to dobrý Boh odplatí… — povedala staručká matka a klesla do náručia mladej Marťanky.

Jachta žiarila na čistinke ako drahokam. Bolo ju zďaleka vidieť. Všetci kráčali k nej, La išla vpredu.

— Táto kabína je vaša, odpočiňte si, ste zaiste veľmi unavená, — prihovárala sa La starenke. Pani Saltenová bola taká dojatá, že nemohla povedať ani slovo. Urobil to za ňu Salten.

— Si zlaté stvorenie, La! Ďakujem ti v mene všetkých zachránených, — hovoril jej, úplne premožený citom a vďakou.

— A táto krásna vzducholoď je naozaj tvoja? — pýtal sa Salten o chvíľu.

— Nie, nie je moja — je tvoja i moja — naša! — smiala sa šťastím La.

— Ale uváž si dobre, čo hovoríš — ja som človek!

— Áno, si človek — a ja patrím tebe a ty mne

IX

Pohraniční strážcovia približili sa k jachte a boli veľmi prekvapení, keď zbadali Saltena a jeho matku.

— Tak už ste zajatý, pán Salten? — pýtal sa ho fúzatý strážnik. — Škoda, mohol som získať odmenu, — ľutoval vo svojej malichernej duši.

— Nebanujte, tu máte aspoň čiastku vypísanej odmeny, — hovoril mu Salten a vopchal mu do ruky peniaze.

Namrzení náhoncovia odišli do doliny.

— Pripadám si ako v rozprávke, — tešil sa Salten svojej slobode. — Tajomná víla prišla z ďalekého sveta, oslobodila ma a potom ma zaviedla do svojho zámku. Ako si ma mohla nájsť, La? Ako si sa sem vôbec dostala? Všetko mi je také záhadné, že ani veriť nemôžem, čo sa to so mnou robí? Až teraz sa mi to akosi rozležalo v hlave…

— Rozpoviem ti všetko, len čo odletíme, — odpovedala mu La s úsmevom.

Vzducholoď sa čoskoro vzniesla nad horami a La veľmi pútavo rozpovedala svojmu priateľovi cestu na Zem, návštevu u pani Tormovej v Lutónii i výzvedy u Gunta. Nezabudla ani na Tormove osudy…

Salten z jej reči vybadal, že je veľmi podrobne zasvätená do všetkých udalostí, ktoré v poslednom čase s ním súvisely. No predsa, najviac ho zaujímal najnovší problém, týkajúci sa ich oboch. Nerozmýšľal dlho a jeho priama otázka len potešila nádejnú obyvateľku Zeme.

— A ako to vlastne bude s nami dvomi?

La mu odpovedala bez rozmýšľania:

— Jednoducho, ak súhlasíš, aby som bola tvojou a ty môj! Potom ti môžem prezradiť, že podľa marťanských zákonov bude ťa chrániť právo nedotknuteľnosti. Nemusíš mať starosti, zachránim ťa pred každým nebezpečenstvom. Moja vzducholoď zanesie teba, tvoju matku i mňa, kam len chceš…

— Neviem, či ti celkom dobre rozumiem, ale ak skutočne záleží len na mne… vtedy s veľkou radosťou chcem.

*

Úradná vzducholoď, ktorá mala za úlohu hľadať Saltena a jeho matku, letela teraz rovnakým smerom ako jachta. Vedúci stopovacej jednotky signalizoval, že pristane na lúke, ktorá sa zjavila pred nimi a že prevezme zajatých. La súhlasila s oznamom a odkázala, že tiež pristane na lúke.

Starší pán vystúpil zo vzducholode a sebavedomým krokom sa blížil k jachte. Bol to vedúci výpravy. Žiadal o vydanie zajatcov. La predstúpila pred neho a pokojným hlasom mu sebavedome povedala:

— Táto jachta je vlastníctvom môjho muža, Jozefa Saltena. Jeho meno je vám známe, dovoľte však, aby som vám ho predstavila.

Úradník nechápal. Taký obrat nemohol čakať ani vo sne. — Nepochybujem o hodnovernosti vašich slov, ale ráčte mi ukázať svoje doklady, — požiadal úradným hlasom.

La mu dala všelijaké papiere; vedúci stopovacej jednotky ich bedlivo skúmal a bolo na ňom vidieť, že je v rozpakoch.

— Vážim si vás ako dcéru slávneho Marťana, ale podľa vašich dokumentov nemôžem zistiť, že Jozef Salten je váš manžel. Je mi veľmi ľúto, že na vašej jachte musím zatknúť pána Jozefa Saltena, jeho matku a služobnú Katarínu.

Slová úradníka boly veľmi studené a odmerané. Naháňaly strach aj samotnému Saltenovi.

— Nezatknete! — ohradila sa ostro La.

— Vynútim si to, povinnosť mi tak káže…

— Nesmiete sa opovážiť…! Skončila som…!

— Nie celkom, — odpovedal jej úradník. — Tieto osoby vy nemôžete chrániť, najmä nie pani Saltenovú a jej služobnú, — trval úradník na svojom.

Chúlostivá situácia. Úradník mal trochu aj pravdu. Srdce Marťanky prudko bilo. No Salten sa ukázal mužom na pravom mieste. Vystúpil do popredia a rázne vyzval úradníka, aby ihneď opustil jachtu.

— Čo si to dovoľujete? Zatýkam vás! — zakričal úradník.

— Ľutujem, veľmi ľutujem, ešte raz vás vyzývam, aby ste opustili jachtu, ak nechcete robiť nedobrovoľne trocha dlhšiu prechádzku! — skoro už kričal Salten.

— Nevystúpim! — ozvalo sa tvrdo z úst úradníka.

— Vystúp! — zakričal Salten na riadiča. Vo chvíli sa začala jachta dvíhať ponad stromy.

— Čo s ním urobíme? — pýtal sa Salten La. — Azda ho len nepovezieme? Vyložime ho o chvíľu, nie?

Asi o dve minúty jachta opäť pristala na okraji lesa. Úradník vystúpil, nazlostený pre neúspech.

— Nemajte nám to za zlé, — volal za ním Salten, — ináč to nebolo možné. Porúčam sa!

— Vyzývam vás ešte raz, vzdajte sa, lebo zle bude s vami! — zúril úradník vo svojej bezmocnosti.

— Je mi naozaj ľúto, ale skutočne nemôžem, musím ísť na svadobnú cestu, — slabikoval posledné slová Salten.

— Do videnia! — zakričali všetci a vzducholoď sa znova vzniesla.

*

Prvé radostné chvíle skutočného oslobodenia nemaly však trvať dlho. Na oblohe zjavila sa znova úradná vzducholoď. Ani chvíľu nepochybovali, že ich prenasleduje. Velenie jachty prevzala teraz sama La.

— Vyššie a rýchlejšie! — kričala. Jachta ako by poslúchla rozkaz svojej veliteľky, vystúpila kolmo do hustých mračien. Za dvadsať minút preleteli šesťsto kilometrov.

— Neviem, či nám to pomôže, — vzdychol Salten. — Marťania už istotne upovedomili všetky mestá, letiská a stanice, aby nás sledovaly a hlásily.

— Neboj sa, moja jachta je rýchlejšia, než všetky tunajšie štátne vzducholode, — utešovala ho La.

— Jednako, veď sa tu nemôžeme naveky preháňať v mračnách, niekde musíme pristáť, — odpovedal jej Salten.

— Ak chceš, môžeme zaletieť do neznáma, — žartovala La.

— A kde sme teraz? — pýtal sa nervózne.

— Myslím, že niekde v Biskajskom zálive, vlastne nad ním. Musím sletieť nižšie a vyhľadať nejaké dobré miesto na pristátie, — starala sa veliteľka.

— Ak sme skutočne nad Biskajským zálivom, potom by sme mohli pekne pristáť niekde v Pyrenejach. Tam by bol dobrý úkryt. Tam vyčkáme ďalšie…, — dovolil si radiť Salten.

— Máš pravdu, tam počkáme do večera a v noci pôjdeme ďalej, — súhlasila La.

Všetci sa uspokojili a jachta už aj krúžila nad končiarmi Pyrenejí a hľadala vhodné miesto. Po celý čas dobrodružstva bola Se vo svojej kabíne a neukazovala sa. Požiadala ju o to samotná La. Chcela byť jedinou záchrankyňou svojho budúceho muža. Okrem toho Se nemala nijaké porozumenie pre citové vzťahy Marťanky a pozemšťana. Stále sa len ponosovala a bedákala. Teraz ju však samota už omrzela a vstúpila do salóna jachty.

— Sme už konečne bezpeční? To je strašné, čo stvárate! Stále len hore-dolu, — hovorila posmešným hlasom Se.

Salten ju srdečne pozdravil, so smiechom, v ktorom jej nezostal nič dlžen.

— Keď sa s vami stretnem, nikdy som si nie istý životom, — hovoril jej posmešne.

— Nehnevajte sa na mňa, už budem rozumná, — sľubovala Se.

X

V poslednom týždni mal Ell veľmi mnoho práce. Pracoval od rána do noci a cítil sa celkom vyčerpaný. Úlohy, ktoré musel zvládnuť, boly veľmi zodpovedné. Prechmaty a prestrelky jeho úradníkov sa stále množily. Napätie medzi ľuďmi a Marťanmi sa ustavične vyostrovalo a už nechýbalo mnoho do otvoreného konfliktu. Odstavenie Osa a disciplinárne pokračovanie proti nemu vyvolalo na Marse znepokojenie. Vysvetľovali si to ako ústupčivosť voči Zemi. Saltenov útek pripisovaly noviny zasa len Ellovej slabosti. Útoky proti Ellovi sa množily deň čo deň. Ba musel sa aj brániť a otvorene odmietal každý zásah vyšších miest, keď bol presvedčený o správnosti svojho postupu.

Včera dostal Ell úradnú zprávu z Marsu, že europské štáty musia zaplatiť ročnú daň 500 miliónov dolárov v zlate pre stály odpor proti nim. Ell bol presvedčený, že uskutočnenie tohto nariadenia znamená pre neho koniec. Vítal doteraz každú snahu, každé hnutie, ktoré chcelo vyriešiť napätie medzi dvomi svetmi smierlivou cestou, ale posledné nariadenie neveštilo nič dobrého. Rovnako ho zarmucovaly aj dnešné marťanské noviny. Priniesly obsiahlu zprávu, že marťanský parlamentný rečník ostro zaútočil na Ella, ostrými slovami vyčítal vláde, že také dôležité a zodpovedné miesto na Zemi sverila osobe, ktorá je marťanského pôvodu len zpolovice. Vraj niet sa čo čudovať, že pomery na Zemi sú také neutešené a Marťanom nepriaznivé. Poriadok, vraj, nebude skôr, kým vláda neodstráni tohto Polomarťana.

Ell bol zarmútený. Toto nečakal. Chodil smutne po svojej pracovni a rozmýšľal, či by sa nemal ihneď vzdať svojho úradu. Od tohto kroku zdržalo ho len vnútorné presvedčenie, že svoju životnú úlohu musí splniť. Aj proti všetkému odporu! Nedal sa zo svojho presvedčenia vyrušiť týmito útokmi, uvažoval ako Marťan i ako človek. Trápilo ho však, že na obvineniach niet ani zrnka pravdy.

Nepríjemný deň pripravila mu aj ďalšia zpráva: Jachta „LA“ zmizla i so zajatcami, hoci ju prenasledovala úradná stopovacia vzducholoď. Vedúci úradník stopovacej stanice dopodrobna rozpovedal svoje príhody i urážky a žiadal podľa zákona prísne potrestanie Saltena.

— A je to skutočná pravda, čo hovoríte? Marťanka La si vzala Saltena za manžela? Utiekla s ním? — vyzvedal sa Ell.

— Áno, ale Salten sa správal celkom ako človek! Vtiahol ma do jachty a o chvíľu ma vysadil, — žaloval sa úradník.

— Ľutujem, že sa to stalo, — tváril sa Ell vážne. — Ďakujem za zprávu, len stopujte po utečencoch ďalej, zakročím proti nim podľa zákona.

Úradník nestačil ani odísť, keď prístroj na stole signalizoval Ellovi dve súrne zprávy:

Prvý telegram bol z Lyonu: „Vzdušná jachta ,LA‘ zmizla v mračnách a nie je možné ju sledovať.“

Keď Ell zostal v izbe sám, sadol si do kresla a chytil sa za hlavu: — Toto urobila La? Marťanka? Kvôli Saltenovi?

Trápilo ho, že bude musieť proti nemu zakročiť, ale želal im, aby sa im útek podaril. Vedel, že mu zasa budú vyčítať, že nezabránil tomuto manželstvu človeka s Marťankou.

— Čo mi len prinesie ešte dnešný deň? — pýtal sa sám seba a zvedavo siahol po druhom telegrame. Bol z Kalkuty.

„Zistili sme údaje, že Torma, vedec a polárny bádateľ, bol v Tibete a v Lhasse. Dňa 18. augusta odletel do Londýna. Terajší jeho pobyt je neznámy.“

— Torma teda žije? — Krv sa mu navalila do hlavy, myšlienky mu vírily. A to práve teraz, keď potrebuje jasnú rozvahu! Netešil sa, že Torma žije, lebo ten človek mu stále križoval plány.

Ihneď sa rozhodol, že navštívi pani Tormovú. Opýtal sa telefonicky, či je doma. Musí jej predsa oznámiť, že jej manžel žije, ale v duchu bol presvedčený, že návrat mu sám znemožní. Torma mu stál v ceste. Ostatne, nebude tažko zbaviť sa ho, veď podlieha súdu. Ellov mozog podobal sa vyhni.

Úradné auto zastalo pred domom pani Tormovej.

— Ráčte prepáčiť, pani Tormová nie je doma… odišla pred chvíľou, — ospravedlňoval jej neprítomnosť domovník.

— Ako? Veď mi telefonovala, že ma čaká! — odmerano vravel Ell.

— Áno, tak mi hovorila aj ona, ale medzitým prišly obe dámy…

— Aké dámy? — pýtal sa prekvapený Ell.

— Dámy z Marsu, boly tu aj včera, — prezrádzal domovník.

— A kam išly? — znela netrpezlivá otázka.

— Neviem. Pani Tormová mi len toľko povedala, že na noc nepríde domov, — dokončil domovník trápny rozhovor.

Ell sa vrátil domov celkom zmätený. A doma ho čakaly nové depeše. Nečítal ich. Do hlavy sa mu stále vdierala bolestivá myšlienka: Som stratený!

Bolo desať hodín večer. Prístroj na stole signalizoval mu úradný telegram z Marsu:

*

„S poľutovaním vám oznamujeme, že vláda marťanských štátov vám vyslovuje nedôveru, pretože útoky pozemšťanov proti našim úradníkom posudzujete veľmi zhovievavo. Vláda očakáva od vás, že ihneď urobíte príslušné opatrenia, aby ľudia konečne pochopili, že sú pod nadvládou Marťanov. Urobte prípravy na vyhlásenie zákona, podľa ktorého musí obyvateľstvo Zeme zaplatiť jednu miliardu dolárov v zlate ako pokutovú daň za odpor a poburovanie.“

Ell hodil depešu na stôl.

— To znamená vojnu! — povedal zúfalo.

XI

Torma sa skláňal nad písacím stolom v Guntovej knižnici, zahrúžený do myšlienok. Aj jeho priateľ Gunta začínal byť nervózny z pomotanej situácie a obrátil sa písomne na úrady, aby sa vyzvedal, prečo Tormu opäť hľadajú. Odpoveď však doteraz nedostal.

Torma bol v zúfalom položení. Nevedel, či ho žena pokladá za mŕtveho, či už naňho zabudla. Uvažoval aj o tom, či sa vôbec k nemu vráti. Často sa pokúšal rozuzliť celú situáciu, ale vždy bezvýsledne. Aj teraz bol celkom bezradný.

Na chodbe sa ozvaly dunivé kroky. Torma rýchle skočil do bočnej miestnosti a o chvíľu počul Saltenov príjemne podfarbený hlas, akých nebolo mnoho na svete.

— Pozdrav Boh! Ako sa vám vodí, Gunta? — boly prvé slová Saltena, keď vstúpil do Guntovej pracovne.

— Ach, Salten, vitajte! Čo mi nesiete? — radostne ho vítal jeho dávny priateľ.

— Všeličo zaujímavého! Ale tu si netrúfam s vami rozprávať. Poďte do záhrady, tam je aj jachta, tam si to povieme. Ale kde je Torma? Netajte nič predo mnou, viem, že je u vás. Kde väzí? — začal Salten otvoreno.

— Pracuje tu vedľa v knižnici, — priznával Gunta.

— Zavolajte ho, rýchle, a povedzte mu, že aj jeho manželka je v záhrade. Práve sme ju priviezli.

Dvere sa rozletely a medzi nimi sa zjavil žiariaci Torma.

— Kde je? — vykríkol rozradostnený a celý bez seba.

Vyskočil ako divý, preskakoval schody na verande a bežal do záhrady. Na chodníku zbadal svoju ženu, práve kráčala k budove. Obom srdcia rovnako tĺkly nedočkavosťou a zvedavosťou. Torma priletel k nej a zrazu zostal stáť ako skamenelý. Len oči oboch rozprávaly jasnou rečou.

— Poď sem! — vydralo sa mu z pridusených pŕs a viac nemohol povedať. Pani Tormová sa tiež nemohla zmôcť na slovíčko, len sa triasla. Celé telo sa jej chvelo od dojatia a po utrápenej tvári stekaly jej slzy radosti a ľútosti. Tormu bolo skutočne ťažko spoznať. Keď odchádzal na polárnu výpravu, bol to muž v plnej sile, no dnes boly z neho len trosky. Vlasy mal celkom šedivé, tvár zvráskovatelú a priveľmi utrápenú. Len oči mu žiarily celkom tak ako kedysi. Tie oči, ktoré dnes rozprávaly namiesto jazyka!

— Opäť si môj! — vzdychla konečne pani Tormová a horúco objala svojho oplakávaného muža.

— Duša moja, ani nevieš, koho objímaš! — zašepkal Torma.

— Viem, viem všetko, tvoji priatelia mi povedali. Viem, prečo si bol tak dlho preč a rozumiem, ale ja patrím len tebe v dobrom i v zlom…

— Mne hrozí súd a hanba, urazil som Marťanov, ba pri úteku som použil aj násilie, priznávam sa ti celkom otvorene a úprimne: skolil som marťanského strážnika! Som štvanec! Nemám na teba právo, ty stojíš pod ochranou zákona, ty si voľná! Prečo som len prišiel za tebou, o chvíľu budem musieť znovu utekať a to bude pre mňa i pre teba ešte hroznejšie… — takto vylial Torma zo svojej hrudi všetok svoj žiaľ jedným prúdom.

— Nie, nesmieš odísť odo mňa, pôjdeme len spolu, hocikde, len spolu. Naši priatelia nás zavezú, kde moc Marťanov nesiaha, neboj sa…, — utišovala svojho muža pani Tormová. — Neboj sa, azda ti pomôžu aj tí, od ktorých by si to nečakal…

— Nechcem pomoc od tých, ktorých nenávidím, — odsekol Torma v bolesti a zúfalosti.

— Nie všetci sú zlí. Viem, že mieriš na Ella. Áno, Ell dúfal, že sa nevrátiš a chcel si ma vziať za ženu. Odporovala som mu po celý čas, lebo som cítila, že sa vrátiš…

— Verím ti, tvoje oči sú úprimné!

— Maj dôveru v Ella! Choď k nemu a priznaj mu všetko, ja budem stále pri tebe, on ti pomôže…

— Len aby nebolo neskoro! — zúfale poznamenal Torma.

Marťanka La stála vedľa svojej jachty a nechtiac bola svedkom stretnutia dvoch pozemšťanov. Nemohla sa zdržať, keď počula posledné slová o Ellovi, a priblížila sa k dvom nešťastným priateľom.

— Ell vás prijme v každom čase, — zamiešala sa do rozhovoru. — A vy sám nebudete mať pokoj skôr, kým nepadne rozhodnutie. Čo sa nás týka, boli by sme radi, keby sa to všetko rozhodlo ešte dnes v noci, lebo europská pôda nám tiež horí pod nohami a radi by sme boli už niekde za horami, keď začne vychádzať slnce. Rozhodnite sa teda, o pol hodiny môžeme byť u Ella…

— Nech rozhodujú teda i vaše záujmy! — súhlasil Torma s radou Marťanky. Až po ceste k jachte sa dozvedel všetky podrobnosti o pomere medzi La a Saltenom.

La zaviedla oboch manželov do jachty.

Bolo už jedenásť hodín v noci, keď sa Torma hlásil v Ellovom paláci a prosil o prijatie. Vrátnik sa zdráhal ohlásiť takú neskorú návštevu, ale z Tormovej reči vycítil, že to musí byť niečo veľmi vážneho.

Keď Ell prečítal ohlasovací lístok, zbledol.

— Zaveďte pána Tormu do mojej súkromnej izby, — rozkázal vrátnikovi.

*

Dvaja sokovia stáli o chvíľu oproti sebe. Ani jeden sa nemohol natoľko premôcť, aby vedel skryť svoj vnútorný boj. Prvý prehovoril Torma:

— Zaiste budete najprv chcieť vedieť, kde som bol — ja by som však chcel vedieť, či ma prijímate ako úradná osoba alebo ako bývalý priateľ?

— Rozumiem vás len zpolovice, — odpovedal Ell, trafený priamou a smelou rečou Tormovou. — Povedzte mi však otvoreno, prichádzate z Londýna alebo z Kalkuty?

— Vy viete teda všetko? Ak áno, teda počúvajte… odhodlal sa Torma.

Celkom úprimne mu rozpovedal svoj útek i všetky príhody. Nič nezatajil. Povedal nakoniec i to, že ho vyhľadala sama jeho manželka s pomocou Marťaniek La i Se, že prišiel prosiť nie o pomoc, ale o radu…

Ell počúval celú neuveriteľnú, ale pravdepodobnú históriu bez slova. Tak podrobne to, zrejme, nevedel. Ba ani časť z toho. Osud Tormu bol teraz v jeho moci. A zločin proti strážcovi vzducholode mal by mať ťažké následky, veď práve teraz prišly zostrené nariadenia. Keby Ell stlačil gombíček na svojom písacom stole, Torma by už nikdy viacej neuvidel slobodu… Mohol by sa teda Tormovi pomstiť. Veď skrížil jeho plány. Priateľstvo voči pani Tormovej chcel Ell premeniť na trvalý sväzok… a teraz?

Takéto myšlienky rojily sa bleskove v Ellovej hlave zakiaľ Torma rozprával svoje osudy.

Ell ho potom oslovil celkom pokojne:

— Čo sa týka úteku zo zajatia na severnom zemskou póle, ako aj vášho úteku vzducholoďou, môžete byť celkom spokojný. To vám úradná amnestia odpustila. Za to vás už nebudú ani trestať ani stíhať. Druhý vaš zločin, zabitie Marťana, to je už ťažšia vec. Ste stratený!

Torma vyskočil a v očiach sa mu zapálily blesky zúfalosti a odporu.

— Sám ste sa priznali k tomuto zločinu. My úradne nič o tom nevieme. Tú vzducholoď, na ktorej ste vy utiekli, zničili na Čiernej Hore pri meste Podgorica. Zahynula aj celá posádka. Nik sa nezachránil, ani nijaké dokumenty nezostaly. Nikto vám teda nemôže dokázať, čo ste urobili… len vy sám…

— Ach ja blázon…! — vykríkol Torma.

— Odvoláte, čo ste mi pred chvíľou povedali? Aj tak sa mi to všetko pozdáva ako poetická ozdoba vášho dobrodružstva. Vy ste, pravda, strážnika len odsotili…, nie? rozpamätajte sa…! — hovoril Ell s usmiatou tvárou a prívetivo.

— Nebolo to také poetické, — osmelil sa už Torma. — Videl som, ako padal hlavou na okraj schodov a viac sa nehýbal. Keby som bol radšej mlčal, ale to už je moja vlastnosť, ja luhať neviem. Radšej mám pravdu i následky. Musíte teda zaviesť proti mne trestné pokračovanie, pravda? — pýtal sa nedôverčivo Torma.

— Mal by som, ale… — Ell zastal v reči, obrátil sa k obloku a potom pevným krokom predstúpil pred Tormu:

— Choďte, priateľu! Čo ste mi povedali, nepočul som, nebojte sa, ste slobodný! Rád vás vraciam vašej manželke… — potom mu vrelo stisol ruky a dokončil: — Buďte šťastný a slobodný…!

Po Tormovom odchode opustily Ella všetky sily. Klesol do kresla, zatvoril oči a nesústredeno oddal sa myšlienkam. O chvíľu rýchle vstal a napísal dve depeše. Jednu Illovi a vláde na Mars, druhú Guntovi.

Osadenstvo jachty La netrpezlivo čakalo na okraji mesta príchod Tormov.

— Všetko v poriadku! — kričal Torma už zďaleka. — Som slobodný…!

Pani Tormová, úplne premožená šťastím, sa rozplakala.

— A čo ti vravel Ell? — pýtala sa o chvíľu.

— Len toľko: „Choďte domov a buďte šťastný…!“

*

Asi o jednej hodine v noci spúšťala sa jachta do Guntovej záhrady. Gunta a Salten ich už tiež netrpezlivo čakali. Prvý bežal k jachte Salten.

Keď videl samé šťastné a usmievavé tváre, hneď vytušil, že všetko sa dobre skončilo.

— Je už síce neskoro, — tak ich vítal, — ale niet pomoci, musíme dnes osláviť vlastne dve svadby. Predstavujem vám nový manželský pár La-Salten a obnovený pár: Torma s manželkou. Pripomínam, že už som sa smieril aj so Se. Pozývam ťa, milá Se, za pozemský slávnostný stôl!

— Len výnimočne budem dnes s vami jesť, — smiala sa Se. — Veď viete, že mi to veľmi nechutí!

Zasadli za stôl v živom rozhovore.

Torma dvihol pohár a predniesol prípitok, ktorý zakončil slovami:

— Nech žijú naše záchraňkyne La a Se!

Potom vstal Gunta a vážne sa tváriac, vravel:

— Nech žije sloboda! Bez nej nemá život ceny! — Chystal sa na dlhší prípitok, ale uprostred reči ho zahriakol Salten:

— To je prvý raz v tvojom živote, že dožičíš slobody aj ženám… — Salten rozosmial týmto celú spoločnosť.

Žartovali a veselili sa dlho do noci, keď nad ránom vstúpil do miestnosti domovník a doniesol telegram od Ella.

Gunta ho prevzal a čítal. Potom povedal vážne:

— Ell sa vzdal svojho úradu.

— Prečo? Ako? — spytovali sa všetci. Neodpovedal. Podal telegram Saltenovi, ktorý ho prečítal celej spoločnosti:

— Oznamujem vám, že som sa práve vzdal svojho úradu. Za daných okolností som tento úrad ďalej viesť nemohol. Odchádzam na Mars, aby som tam ďalej pracoval za smierenie dvoch planét. Chcem vymôcť aj zmiernenie podmienok pre ľudstvo. Nech žije ľudstvo! Pozdrav Saltenovi a Tormovi. Váš Ell.

— Nech žije Ell! — zmocnila sa všetkých radosť. Zdvihli poháre a pripili Ellovi na zdravie i úspechy v práci pre ľudstvo.

XII

Prešly dva roky od čias, čo Salten a La opustili svojich priateľov v Lutónii a odleteli na svojej jachte do Grónska. Tam čakali na vyriešenie sporov medzi Marsom a Zemou. Užívali krásne dni na tomto ostrove, kochali sa v nádhere umele vyhrievaného parku a tešili sa úplnej slobode. Keď Se odišla so Zeme a odletela na Mars, La ťažko znášala svoju osamotenosť. Salten i ona sledovali vývin pomerov medzi obomi planétami veľmi bedlivo. Trápilo ich, že Marťania si chceli v poslednom čase ľudstvo úplne podmaniť a celú Zem len hospodársky využiť. Aj posledné zasadanie marťanského parlamentu dalo súhlas na najostrejšie opatrenia voči ľuďom, hoci Ell získal na svoju stranu menší počet marťanských politikov, ktorí hlasovali proti zákonu. Snahou Ellovej strany bolo: mierovou cestou a smierlivo riešiť všetky spory. Vláda však nedbala na hlasy rozumnej opozície, ba vo svojej namyslenosti robila nové prípravy na ostrejšie opatrenia.

Ell vynaložil všetky svoje sily, ale zatiaľ bez úspechu. Nadvláda Marťanov ležala nad celým svetom ako ťažké a neznesiteľné mračno. Dane boly neslýchane vysoké, využívanie zemského bohatstva nepredstaviteľné. A na druhej strane Mars bohatol z nevyčerpateľných zdrojov Zeme. Práca ľudí umožňovala Marťanom netušený rozkvet ich planéty. Ľudia ťažko znášali stratu slobody, obmedzenie práv a nútené práce. Marťania v svojej zaslepenosti však netušili, že tento tlak vzbudí u celého ľudstva povedomie spolupatričnosti, jednotu v myslení a najmä jednotu v odpore i v obrane. Činnosť spolkov proti Marťanom sa rozrastala. Noví marťanskí vládcovia na Zemi robili veľkú chybu. Činnosť spolkov zakázali. Členovia pracovali teraz skryto, no tým odhodlanejšie, všade, medzi všetkými národmi sveta. Každý človek cítil, že teraz nie je Angličan, Rus, Francúz, Talian, Číňan alebo Japonec, nikto si nezakladal na tom, že je učenec, roľník, úradník, robotník, každý cítil len jedno: som človek.

*

Nespokojnosť na Zemi bola už príliš zjavná, aby ju Marťania nevideli. Namiesto toho, aby uvažovali o správnosti svojho postupu, nariadili znovu kruté prenasledovanie pozemšťanov. Marťanské úrady bezpečne zistily, že jadro celého odporu nie je v Europe. Všetky nitky smerovaly na sever. Toto objavenie bolo vodou na mlyn tých marťanských politikov, ktorí súrili ostrejšie opatrenia.

Marťania vyzvali vlády všetkých štátov, aby hľadaly hlavného osnovateľa celého odporu, Saltena. Zpráva znela ostrým ultimatívnym tónom, ktorý veľmi urazil celú ľudskú verejnosť. Ďalej Marťania žiadali, aby pozemské úrady krotily svoju nenávisť proti Marťanom.

Celá Zem odpovedala vyhlásením vojnového stavu. Vedúci svetoví inžinieri boli dobre informovaní o úmysloch marťanskej vlády a na vojnu boli pripravení. Všetky národy sveta skladaly celú svoju nádej na inžinierov. V zúfalom odpore znášaly aj najnovšie marťanské zákony. Po vyhlásení vojny zmocnila sa všetkých úzkostlivá zvedavosť.

Zrazu utíchol všetok odpor i vzdor a nastalo ticho pred veľkou búrkou. Bude to koniec ľudstva…?

Marťanské vzducholode, rakety a všetky druhy vzdušných zbraní valily sa v stovkách so severu na juh. Obsadily všetky dôležité body a miesta na celom obrovskom území Zemegule. Vodcom výpravy proti ľuďom bol slávny admirál Lia. Dňa 11. júla pristála jeho admirálska loď na severnom zemskom póle. Toho dňa sa skončil termín na složenie zbraní. Bol to osudný deň, keď sa malo rozhodnúť o budúcnosti ľudstva!

Admirál zasadal v konferenčných miestnostiach a práve sa chystal odoslať svetelnú depešu o situácii cez Medzistanicu na Mars. Márne sa však jeho úradníci pokúšali nadviazať spojenie so sprostredkujúcimi stanicami na póle i nad ním. Nedostali nijakú odpoveď, hoci zistili, že prístroje sú v poriadku. Konečne prišla z ostrova zpráva: Prítomnosť admirála Lia ihneď potrebná!

Admirálska vzducholoď, chránená vzdušnou flotou, dala sa na cestu. Už v podvečer toho istého dňa bolo možno pozorovať, že všetky vzducholode admirálskeho sprievodu náhle odletujú severným smerom. Podobné zprávy prichádzaly aj z iných miest. Tých marťanských úradníkov, ktorí zostali v jednotlivých hlavných mestách, ihneď zaistili a zajali.

V neskorých večerných hodinách vydal hlavný veliteľ pozemského vojska radostnú zprávu:

*

Veľké víťazstvo! Dobyli sme Medzistanicu nad severným pólom, zajali sme 83 veľkých a 18 menších vzducholodí. Marťanský admirál Lia je naším zajatcom. Vyzvite všetky národy sveta do boja!

Generál Miles.

*

Neuveriteľné stalo sa skutkom! Moc Marťanov je zlomená! Neporaziteľní sú zajatí! Tento veľký čin dokázala jednotnosť, sila a odvaha! Tak znely najčerstvejšie zprávy.

Malá skupina svetových inžinierov už dva roky vo dne v noci pracovala v hlbokom podzemí. Študovala stavebnú techniku marťanských vzducholodí. Ako vzor slúžila im malá, ale dokonalá jachta „LA“. O krátky čas vystrojili flotu v počte 300 vzducholodí a pod Saltenovým dozorom vycvičili odvážnu posádku. Tak sa stalo, že svetoví vedci v nadľudskom úsilí dostihli marťanskú techniku, a to bez najmenšieho tušenia Marťanov.

Generál Miles sa spoliehal na 300 vzducholodí a vymyslel veľmi odvážny plán:

Len čo Marťania prileteli s vojskom a obsadili všetky dôležité body a mestá, vydala sa odvážna pozemská flota nepozorovane na sever. Tak sa dostali až na severný pól. Marťania vzducholode nepokladali za cudzie, nepriateľské, keďže vyzeraly celkom tak ako ich vojenské vzducholode. Okrem toho bol na ostrove veľký ruch, asi 1000 Marťanov pracovalo naplno. Nikto z nich nečakal nepriateľský útok.

Prepad ostrova na severnom póle sa podaril. Dve menšie vzducholode, obsadené dobrovoľníkmi-inžiniermi, pristály na okraji ostrova. Títo inžinieri sa dobre vyznali v abarických prístrojoch. Zmocnili sa ich prv, než sa Marťania spamätali. Dávali pozor, aby z ostrova neodišla ani jedna zpráva na Medzistanicu. Potom generál Miles s vysokými dôstojníkmi a inžiniermi vstúpil do vzducholode, ktorá bola práve prichystaná na odlet na Medzistanicu.

Asi o hodinu pristáli na ploche prstenca. Prekvapených marťanských inžinierov, obsluhujúcich prístroje na Medzistanici, ihneď odstavili a spútali. Na druhej galerii hemžilo sa mužstvo vojenskej jednotky. Prekladali vojenský materiál. Netušili, čo ich čaká. Malá skupina pozemšťanov ich vo chvíli odzbrojila a niekoľkým odporujúcim marťanským inžinierom pohrozila, že zničia zariadenie i prístroje. Ale táto vyhrážka nepomohla. Marťania sa začali búriť a situácia sa zdala pre hŕstku pozemšťanov beznádejná. Vtedy však istý inžinier vstúpil do kabíny abarických prístrojov, kde boli zajatí marťanskí obsluhovači pod dozorom, a rozkázal vypnúť abarický tlak vzduchu. Všetci Marťania zrazu sklesli, veľmi ťažko dýchali a sotva sa mohli pohybovať. Nepomohlo iné, len sa vzdať.

V nevídane krátkom čase zmocnili sa tak pozemšťania celého polárneho kraja a Marťanov úplne odstavili. Ovládali dopravu z pólu na prstencovú Medzistanicu a na zlikvidovanie odporu v ostatnom svete slúžily im ukoristené vzducholode s plnou výzbrojou.

Telegrafické zprávy o priebehu neslýchaného vojenského podniku rozletely sa ihneď po celom svete.

Medzitým admirál Lia priletel na severný pól i s celou svojou flotou. Už z výšky pozoroval na ostrove nezvyklý obraz: montážne haly boly zrúcané. Predpokladal, že sa stalo nejaké nešťastie, azda pád vzducholode. Len čo však vstúpil na ostrov, so všetkých strán ho obkľúčili vojaci a vodca marťanskej výpravy, admirál Lia, stal sa zajatcom.

*

Vzducholode so vzácnymi zajatcami smerovaly na juh a na ceste stretaly vzdušné jednotky, obsadené Marťanmi. Posádky na vzducholodiach čakaly, že dostanú nejaké hlásenie. Zmiernily rýchlosť a čakaly na signál. Toto bolo pozemšťanom veľmi vítané. Ich flota sa rozdelila a razom napadli nič netušiace vzducholode Marťanov. Trosky pyšných pánov Marsu rútily sa do mora. Výbuchy rozliehaly sa po ľadových končinách. Niektoré vzducholode sa stratily vo vlnách mora, iné dokončily svoju púť na ľadovcoch a kryhách. Vo víre udalostí prišla i ďalšia zpráva:

Ľudia sa zmocnili marťanskej stanice aj na južnom zemskom póle, dve menšie vzducholode maly tam ľahkú prácu, lebo posádka bola malá, len niekoľko strážcov, keďže na južnom póle bola práve polárna noc. Marťania, ktorí ešte zostali niekde na Zemi, boli teraz úplne odrezaní od svojej planéty a od prípadnej pomoci.

Posledné zprávy vyvolaly v pozemskom obyvateľstve búrky radosti a oduševnenia. To Zem ešte nikdy nevidela a nezažila! Všade, kde sa marťanskí úradníci v poslednej chvíli nemohli zachrániť, padli do zajatia. Len veľké pozemské mestá prežívaly ešte chvíľe strachu, lebo marťanskí predstavitelia sa vyhrážali, že obrátia mestá v prach a popol. Úradné miesta nemaly už nijaké spojenie s marťanskou vládou a preto mohly konať podľa vlastnej ľubovôle. Celé dva dni žila Zem v úzkosti a strachu. Neistá a neprehľadná situácia, ako aj hroziaca pomsta Marťanov prinútila všetky vlády, že zajatých marťanov prepustily.

Prvé oduševnenie spľaslo teda práve tak rýchle, ako vzniklo. Namiesto radosti zavládla všade skleslosť a strach z budúcich udalostí.

Až na tretí deň ustrašení obyvatelia pozorovali, že vzducholode, ktoré boly v pohotovosti na strechách marťanských budov, odletujú. Najprv si mysleli, že situácia sa zlepšila, ale neskôr sa zase začali obávať nebezpečenstva marťanskej hrozby!

O 12. hodine na poludnie vydaly všetky vlády sveta radostnú zprávu! Prímerie s Marsom uzavreté! Zajatí marťanskí politici nadviazali teraz spojenie so svojou vládou. Na Marse hneď pochopili, že nebezpečenstvo obrovských strát môžu zachrániť len rokovaním. Po dôkladnom uvážení všetkých oznámených skutočností marťanská vláda uznala, že pokračovanie v odpore by mohlo priviesť obe planéty do zničujúceho boja a preto dáva súhlas na prímerie za tých podmienok, ktoré určili pozemšťania:

1. Marťanská vláda uzná právo ľudí na slobodu. Marťania nebudú mať na Zemi nijaké prednosti a výsady.

2. Marťanská vláda ihneď odvolá všetkých svojich úradníkov a zriekne sa svojej nadvlády nad Zemou.

3. Marťanskí vojnoví zajatci budú prepustení.

4. Stanice Marťanov na oboch póloch zostanú v moci pozemšťanov až do definitívnej smluvy, ktorá určí pomer oboch planét.

5. Mierovú smluvu treba vypracovať a podpísať do jedného pozemského roku.

Na Zemi zavládla neopísateľná radosť. Nový duch naplnil celé ľudstvo, ktoré začalo žiť novým životom v mieri a slobode. Posledné vzducholode odišly so Zeme 3. augusta. Až po uzavretí mierovej smluvy mala nastať medzi obomi planétami pravidelná premávka. Vzájomné zprávy sprostredkovaly zatiaľ len svetelné depeše.

XIII

Salten, hoci bol technickým poradcom a osnovateľom celej pozemskej výpravy, nezúčastnil sa priamo na bojoch. Urobil to aj kvôli svojej žene — Marťanke. La stála i v najťažších chvíľach verne po boku svojho manžela. Bola presvedčená, že musí priniesť túto obeť. Cítila, že ľudia bojujú za svoju slobodu a nezávislosť. Mala vrodený cit pre spravodlivosť a nepochybovala ani na chvíľu, že aj na Marse musí zvíťaziť rozum a celý spor sa musí vyriešiť spravodlivým mierom.

Len čo ustal boj, vybrali sa obidvaja na svojej jachte za svojimi priateľmi do Lutónie. Salten veľmi túžil vidieť svoju staručkú matku. Aj La sa tešila, páčilo sa jej tam.

V blízkosti mesta, na svahu hôr, nad jazerom si Saltenovci postavili krásny dom a chceli v ňom stráviť nastávajúcu zimu.

Mierové rokovanie však neprebiehalo tak jednoducho, ako sa všeobecne dúfalo. Marťanskí úradníci, ktorí sprostredkovali svetelné depeše, museli sa na zimu presťahovať na južný zemský pól. Tam dali do prevádzky všetky prístroje. Ich činnosť bola obmedzená, lebo mávaly stále poruchy.

Práve teraz by boli na Zemi radi vedeli, čo sa robí na Marse, lebo posledné zprávy neboly veľmi potešujúce. V zime sa rozšírila po celej Zemi zpráva, že Marťania budú preťahovať mierové rokovanie, že majú nebezpečné úmysly. Zprávy boly dosť opodstatnené, lebo v blízkosti stanice nad južným pólom odborníci pozorovali vo veľkej výške vzducholode a pokladali ich za prvých poslov nepriateľských úmyslov.

*

Porážka Marťanov a strata nadvlády nad Zemou znamenala pre obyvateľov Marsu skutočne veľký a nečakaný úder. Miernejší politici to pokladali za trest za spáchané chyby a prechmaty. No čoskoro sa začaly ozývať aj také hlasy, ktoré žiadaly úplné zničenie Zeme. To sa však nemohlo stať, lebo miernejší politici vystriedali vo vláde horkokrvných a slávybažných štátnikov. Príslušníci Ellovej politiky tvrdili, že povinnosťou Marťanov je Zemi pomôcť, nie ju zničiť. To, čo bolo, musí vraj patriť nenávratnej minulosti.

Ellove náhľady sa zachytili v marťanskej verejnosti, ale predsa bolo mnoho takých, ktorí mali celkom opačné smýšľanie. Jeho odporcovia tvrdili, že pre marťanskú kultúru by bolo lepšie všetko ľudstvo na Zemi vykynožiť.

Vodcom tohto hnutia bol Os. V ostrom boji proti nemu stál Ell. Os verejne tvrdil, že práve neschopnosť a ústupčivosť Ella na Zemi pripravila Marťanom túto katastrofu.

Ell pripustil, že sa azda v niektorých veciach prenáhlil, bránil sa však tým, že ľudstvo nebolo zrelé pre takú rýchlu zmenu a práve útlak prebudil sebavedomie pozemského obyvateľstva. Tvrdil ďalej, že nie ujarmovanie, ale voľné a zdravé súperenie privedie ľudí čoskoro na rovnakú úroveň s Marťanmi.

Tieto náhľady rozvírily hladinu marťanského verejného života. Obe skupiny chcely získať na svoju stranu väčšinu. Na Zemi však vedeli o týchto sporoch a s obavou čakali, ako sa tento politický boj skončí.

Osovi prívrženci dúfali, že napravia porážku z 11. júla a kruto sa pomstia; Ellovi príslušníci mali však mierové a zdravé úmysly. Rozhodnutie medzi nimi malo padnúť začiatkom decembra. A práve v tomto čase zlyhaly prístroje na južnom zemskom póle. Už dva týždne neprišla na Zem nijaká zpráva, technici sa darmo namáhali nadviazať spojenie s Marsom.

Na Zem zaľahly zase ťažké chvíle. Všeobecne sa hovorilo, že Marťania pri svojom rýchlom úteku zanechali vo svojich vládnych budovách hotové plány na úplné zničenie Zeme. Marťanský štátnik Os, známy ako vynikajúci inžinier a zatvrdilý nepriateľ Zeme, bol vraj osnovateľom tohto plánu, podľa ktorého Zem mala zostať neobývaná a celé plochy maly slúžiť len na získanie slnečnej energie pre Mars. Niektoré noviny priniesly aj úryvky z týchto plánov.

Druhý Osov plán bol ešte senzačnejší: Os vraj robil pokusy, ako zastaviť, alebo aspoň spomaliť otáčanie Zeme okolo svojej osi, čím by Zem úplne spustla; jedna jej polovica by mala večnú zimu a tmu, druhá zasa večné leto a svetlo. Následky takejto zmeny by boly hrozné. More by sa vyparilo. Kvetena Zeme i zvieratstvo by vyhynulo. Na jednej strane ľad a sneh — na druhej pekelná púšť. Život by sa mohol udržať len na úzkych pohraničných pásmach oboch polovíc Zeme.

Hoci učenci tento plán pokladali za neuskutočniteľný a chorobný, predsa obavy len rástly. Os vraj vyrátal aj energiu, aká by bola na to potrebná! Potreboval by na to vraj toľko slnečnej energie, koľko vydá zo seba slnko na plochu Zeme za 600 rokov.

XIV

Obyvateľstvo Zeme úzkostlivo očakávalo 11. december. Na Marse malo padnúť rozhodnutie medzi Osom a Ellom. Shodou okolností v slnečnej sústave bol to súčasne deň, keď sa obe planéty — Mars i Zem — k sebe najviacej priblížily na svojom putovaní vesmírom. Noviny využily aj túto udalosť; každé však pre svoje ciele, Osovi prívrženci to pokladali za priaznivé znamenie pre uskutočnenie útočných plánov, Ellova strana zase na vhodné usporiadanie pomeru oboch planét.

Zprávy z Marsu však na Zem neprichádzaly. Ľudia sa obávali, že Marťania úmyselne rušia spojenie. Už urobili aj prípravy, že vyhodia stanicu na južnom póle do vzduchu. Stanica na severnom póle bola v zime nepoužívateľná, mali ju teda len pod dozorom.

*

Rozhodnutie však padlo! Nevídaný a rozhorčený boj medzi Ellom a Osom sa skončil. Ell dosiahol prenikavý úspech. Oznámil všetkým Marťanom bezcitné a bláznivé úmysly a plány svojho protivníka, ktorý ich pripravoval v tajnosti a bez súhlasu vlády. Všetci rozumní Marťania pokladali tieto plány za znamenie a príznak politického i rozumového úpadku a prebudilo sa v nich opäť šľachetné povedomie marťanstva.

Hlasovanie marťanského ľudu vyznelo v prospech Ella v pomere 312 miliónov oproti 40 miliónom. Odporcovia boli úplne potlačení.

Ústredná vláda ihneď na druhý deň schválila pripravené podmienky mierovej smluvy so štátmi sveta a vložila ich do novej ústavy.

Ale bola tu nečakaná prekážka. Spojenie so Zemou bolo prerušené už niekoľko dní. Marťania zistili poruchu a vedeli i to, že ľudia nie sú schopní túto poruchu odstrániť. Nemohli teda odoslať na Zem ani mierové posolstvo.

Ústredná vláda preto rozhodla, že vyšle na Zem Ella ako zaslúžilého štátnika, ktorý smieril obe planéty. Ell bol splnomocneným predsedom komisie, ktorá mala prerokovať a uskutočniť mierovú smluvu medzi Marsom a Zemou. Avšak v podmienkach prímeria po zastavení boja sa dohodli, že na Zemi nesmie pristáť nijaká marťanská vzducholoď, pokiaľ marťanská vláda neoznámi, že súhlasí s prijatím mieru.

No toto hlásenie nebolo možné teraz uskutočniť. Vzducholoď sa vydala na cestu. Za dvanásť dní sa vrátila a posádka hlásila, že signálmi sa pokúsila nadviazať spojenie so stanicou na južnom póle, ale bez úspechu. Vzducholoď chcela aj pristať, ale pozemšťania jej to znemožnili, takže sa musela vrátiť. Ell hlásil svoje pozorovanie, že stanica asi má nejaké vážne poruchy, ktoré znemožňujú telegrafný styk. Príčina však väzí vraj nie na južnom póle, ale na sprostredkovacích prístrojoch na Medzistanici. Podľa jeho náhľadu je vraj celý vzdušný prstenec posunutý a nahnutý.

Marťanskí inžinieri začali teda retrospektívnym prístrojom pozorovať prstenec nad pólom. S hrôzou zistili, že celý prstenec zmenil polohu. Výpočty ihneď ukázaly, že porucha rovnováhy čoskoro privedie celý prstenec do záhuby. Ľudia, ktorí prstenec ovládali, nemali podrobné vedomosti, ako ho udržovať v správnej polohe v súhlase s výkyvmi zemskej osi. Obe Medzistanice, nad južným i severným pólom, boly tak vo veľkom nebezpečenstve, že sa zrútia.

Opravu mohli urobiť len marťanskí inžinieri a technici. I samotné pristátie za týchto okolností bolo nanajvýš nebezpečné najmä pre obavu, že pozemšťania im vôbec nedovolia pristáť.

Kto sa opováži? Možno, že to bude stáť i život! Túžba po mieri bola však na oboch planétach.

A teraz sa mal sen o mieri rozplynúť, len preto, že jediný spojovací most oboch planét — Medzistanica — bol porušený?

Ell ponúkol svoje záchranné služby. Vedel, na čo sa podujal. Splnenie jeho životného cieľa nepoznalo prekážky. Mal už len jednu úlohu vo svojom živote: sblížiť obe planéty a keď sa mu podarí uzavrieť mier, potom vykonal všetko, čo mohol.

Skupina dobrovoľníkov išla s ním. Vládna vzducholoď odletela z Marsu. Ell mal najväčšiu obavu, aby prišiel včas, kým sa Medzistanica nezrúti. Obrovskou rýchlosťou leteli vesmírom.

Poruchy abarického poľa na Medzistanici spozorovali aj ľudia, ale nemali ani vedomosti ani prostriedky, aby tieto poruchy odstránili.

Keď sa vzducholoď blížila k prstencu, spozoroval Fru, slávny inžinier, otec La a sprievodca Ellov, že pomoc možno poskytnúť len s povrchu Zeme. Len odtiaľ bolo možno regulovať abarické pole.

Ell sa však obával, že stratia drahocenný čas. Vládna vzducholoď priblížila sa na 20 km nad zemský povrch. A už aj zbadali, ako sa blížia vzducholode, obsadené ľuďmi. Bezbranná vládna vzducholoď nechcela sa vystaviť útoku. Vzdialenosť medzi nimi bola veľká, signálmi sa nemohli dorozumieť.

Ell bol rozhodnutý, že všetky úradné spisy vloží do uzavretých nádob a shodí ich dolu; mal však obavy, že nádoby padnú do mora alebo na ľadové kryhy, ľudia ich nenájdu a všetky jeho smierlivé plány budú pochované.

Fru dôrazne naliehal na rýchle rozhodnutie, lebo každá minúta bola drahá.

Konečne sa Ell rozhodol, že opustí vzducholoď. Bola to jediná možnosť, ako sa dostať na Zem. Vzducholoď niesla so sebou i malú raketu. Ell, Fru a ešte dvaja inžinieri nasadli do nej a odpútali sa od obrovskej vládnej vzducholode. Priblížili sa k pólu na 10 km.

Pozemské vojenské vzducholode ihneď zbadaly na oblohe malý bod a rýchle zmenily smer za cieľom. Pozemšťania čoskoro spozorovali veľkú bielu zástavu, znamenie mieru! Jedna vzducholoď priblížila sa na takú vzdialenosť, že mohli nadviazať signalizovanie.

Ell hlásil: — Prinášame mierovú smluvu. Ja, Ell, som splnomocnený. Nechajte nás pristáť!

Kapitán odpovedal: Teším sa, ale nedovolím vám pristáť, zakiaľ nedostanem inštrukcie.

Ell: Medzistanica je v najväčšom nebezpečenstve, stráca rovnováhu a môže sa zrútiť každú chvíľu. Nechajte nás pristáť.

Kapitán bol nedôverčivý: Nerozumiem! — signalizoval.

Ell už skoro zúfal. Tvrdohlavý Američan nerozumel a všetko viselo už len na nitke. Ani Fru nevedel, čo si počať. Keby sa mohli aspoň rozprávať. Raketa sa vznášala vo vzduchu vedľa pozemskej vzducholode.

— Musím s ním hovoriť! — kričal Ell na členov posádky.

— To nemožno! — odpovedal Fru.

Ell otvoril príklop a vzpriamil sa. Stál ako socha v ľadovom prúde vzduchu.

Pozemšťania sa naňho prekvapeno dívali. Kýval na nich a kričal do tlampača. Porozumeli, že sa chce s nimi rozprávať. Kapitán, zabalený do kožušiny, s kyslíkovým prístrojom na tvári, vystúpil na môstik. Ell kričal, aby ho bolo počuť. Oznámil kapitánovi všetko čo najstručnejšie. Kapitán najprv pohyboval hlavou, zdalo sa, že nerozumie, ale chránil sa rozprávať a dať dolu kyslíkový prístroj. Minúty utekaly. Ell cítil, že v mrazivom riedkom vzduchu mu údy meravejú, srdce prestáva biť a oči nevnímajú.

Pozemská vzducholoď sa zrazu obrátila a smerovala k pólu.

Fru vtiahol zmeraveného Ella do kabíny. Sotva stačil podchytiť jeho klesajúce telo. Ellova tvár bola ako skamenelá. Nedostatok kyslíka a úžasný mráz, ktorému bol Ell vystavený počas rozhovoru a signalizovania s pozemskou vzducholoďou, neznieslo jeho vyčerpané telo. Z Ellových úst vyrazil o chvíľu mocný prúd červenej krvi… Darmo sa členovia posádky namáhali, aby svojho veliteľa priviedli k životu… Pramienky krvi zalievaly jeho šľachetnú hruď…

Velenie prevzal Fru a letel za pozemskou vzducholoďou priamym smerom na južný pól.

*

Poludňajšie slnce jasného zimného dňa opieralo sa o zasneženú verandu horskej chaty. La sa vyhrievala na slniečku a občas pozerala dolu na horský chodník, ktorý sa preplietal medzi stromami a viedol k chate. Čakala svojho manžela. Mal sa vrátiť z neďalekého mesta. Sľúbil, že na obed už bude doma. Zazrela ho na chodníku a kričala naňho:

— Aké zprávy nesieš?

— Z Marsu nič takého, ale na južnom póle…

— Ešte sa im to nepodarilo opraviť? — vyzvedala sa nedočkavo.

— Ešte nie, ale zbadali v blízkosti pólu marťanskú vzducholoď. Bola to vraj vládna, OLO. Noviny píšu, že sa vyhýbala stanici na južnom póle a údajne chcela pristáť mimo nej… — dohovoril Salten už na schodkoch verandy.

La si zhlboka vydýchla: To je dobré znamenie!

Až do západu slnka sedeli potom obaja na verande, kochali sa v nádhere zimnej prírody a uvažovali o starých problémoch Zeme i Marsu. Posledné lúče zapadajúceho slnka dopadaly na chodníček, po ktorom sa náhlila tmavá postava.

— Pani La, nesiem vám telegram! — kričal listár už zdola. Obaja mu vybehli v ústrety a La netrpezlivo a nedočkavo trhala obálku.

— Od otca! — skríkla rozradostená. — Príde nás navštíviť, otec je zdravý a Medzistanica zachránená!

— Chvalabohu! V poslednej chvíli! — tešil sa aj Salten, ktorý stál bokom a so záujmom pozoroval jasavú tvár svojej ženy.

— Máš pravdu, v poslednej chvíli, ale za cenu života, — poznamenala La a jej oči sa zarosily vrelými slzami.

Salten objal svoju ženu a utešoval ju.

— Pamiatka tohto šľachetného muža bude večná a nezabudnuteľná! — hovoril Salten dojatý. — Ell ukázal celému svetu cestu, po ktorej musí ľudstvo kráčať k slobode a mieru…

Koniec

« predcházajúca kapitola    |    



Kurd Lasswitz

— nemecký matematik, filozof, historik a spisovateľ, spoločne s J. Verneom a H. G. Wellsom jeden z priekopníkov vedeckofantastickej literatúry Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.