Zlatý fond > Diela > Ľudia z Marsu


E-mail (povinné):

Kurd Lasswitz:
Ľudia z Marsu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Ivana Gajdošová, Jozef Jambor, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov

Marťania pánmi zeme

I

Zpráva, že Marťania obsadili severný zemský pól, že jestvujú marťanské rakety a vzducholode, rozletela sa po celej Zemi ako blesk a vyvolala rozrušenie, aké nikto nikdy predtým nevidel a nezažil. Nečakaný príchod jedného člena posádky, Guntu, potom aj záhadné zmiznutie učenca Ella a pani Tormovej, manželky veliteľa polárnej výpravy — to všetko bolo zakryté rúškom tajomstva. Vedecké spisy, ktoré teraz vyšly, potvrdily možnosť takých technických výkonov, akých sú schopní len Marťania.

Rovnako aj zprávy kapitána lode Prima, potom aj všetky údaje, ktoré dal na verejnosť Torma, dostaly sa na pretras pred všetky vlády sveta. Angličania boli zo začiatku veľmi oduševnení, no pomaly ochabli, keď sa z novín dozvedali, že páni z Marsu neprejavili dostatočnú úctu ich vlajke. Kde-tu začaly sa pomaly zjavovať i hlasy, ktoré narádzaly na opatrnosť. Ľudia stále čítali, že národom zemegule hrozí nebezpečenstvo od neznámych bytostí, že Marťania použijú nepredstaviteľné prostriedky, keď budú chcieť uplatniť vôľu a svoje plány.

Starosť, ako odvrátiť hroziace nebezpečenstvo, zaujala všetky vlády civilizovaného sveta. Nik však nevedel, čo príde a ako sa treba brániť. Vo verejnosti sa už hovorilo, že čoskoro sa síde shromaždenie všetkých vlád sveta, ktoré sa maly poradiť o spoločnom a jednotnom postupe proti náporu a vplyvu Marťanov na Zem. Časopisy horlivo pretriasaly „Marťanskú otázku“. Fantastické hypotézy i dobrodružné nápady prepĺňaly stránky svetových novín a dráždily myseľ ľudí.

— Prameňom všetkých dohadov a rozumných úvah boly vedecké kruhy okolo Ella ako aj zprávy bádateľa Tormu, najmä však Guntu, ktorý mohol v mnohom poslúžiť svojimi skúsenosťami zo severného pólu. Podrobnosti však verejnosť nevedela, tie si utajovaly len úradné a vládne kruhy.

Gunta dôrazne radil, aby sa ľudstvo nepúšťalo do konfliktu s Marťanmi za nijakých okolností, lebo vraj sila a prevaha Marťanov presahuje ľudský pochop. Jeho výstražné slová však nechcel nik počúvať a nik ich ani vážne neponímal.

Ľudia síce pripúšťali, že Marťania môžu mať zázračné vynálezy, ale o ich mravných a sociálnych pomeroch nemali ani predstavy. Pre ľudstvo zostaly záhadou aj Ellove úvahy o štátnom usporiadaní na Marse. Mnoho vecí z jeho kníh pokladali za nerozumné a nesmyselné, najmä jeho technické úvahy. Aj jeho náhľady na kultúrne pomery na Marse pokladali mnohí zväčša za utópiu — za rozprávku.

Všeobecne možno povedať, že nikomu na svete nebolo jasné, o čo vlastne ide, čo sa má robiť, čo sa stane.

*

V októbri sišli sa zástupcovia všetkých vlád sveta. Uvažovali, debatovali, rečnili. Jedni prejavili náhľad, že Marťanov treba prijať, ba privítať — iní zasa zúrivo odmietali tento ponižujúci návrh. Nik nevedel, čo vlastne robiť. Konečne: Výsledok porád bol jednotný pre všetky zemské vlády: treba zvýšiť stav vojska, loďstva a zbraní každého druhu. Cez zimné mesiace boly prípravy v plnom prúde.

Už hneď v januári sa rozletela po celom svete zpráva, že pri pobreží Austrálie videli neobyčajnú vzducholoď. A 2. januára telegrafovali z Austrálie do Londýna a všetkým vládam na svete, že vo vnútrozemí pristálo viac vzducholodí, že je to zaiste posolstvo marťanských štátov.

Marťania hneď po pristátí nadviazali styk s vládnymi kruhmi v meste Sydney. Prvé diplomatické rokovania prebiehaly dosť ťažko. Austrálska vláda na nátlak z Londýna vyhlásila, že uznáva marťanské štáty za veľmoc, ale len v tom prípade, ak sa Marťania podriadia medzinárodnému právu, platnému na celej Zemi.

Delegácia Marťanov začala potom telegraficky rokovať aj s Angličanmi. Splnomocnenec Marsu Kal shrnul možnosť rokovania do týchto podmienok:

1. Potrestať kapitána Prima.

2. Odškodniť oboch zajatých Marťanov, a to 100.000 funtami v zlate za každého.

3. Uznať výsostné právo Marťanov na polárne zemské kraje.

4. Marťanom sa prizná rovnoprávnosť so všetkými národmi na Zemi, a to v každom ohľade.

Súčasne poslal Kal všetkým vládam sveta depeše, v ktorých vyslovil želanie, že marťanské štáty by rady vstúpily s nimi do styku.

Odpovede na túto depešu sa omeškávaly. Jednotlivé štáty sa najprv medzi sebou radily, aby aspoň v najdôležitejších otázkach postupovaly spoločne. Podmienky rokovania, ako ich Kal poslal do Londýna, vyvolaly u obyvateľstva búrku odporu. Maly ohlas aj u iných vlád. Zasadania maly veľmi búrlivý priebeh.

Anglická vláda po dlhom uvažovaní poslala konečne odpoveď. Chladným tónom oznámila, že podmienky prijať nemôže. Ostatné štáty postupne oznamovaly, že sú v zásade ochotné rokovať, ale vopred si vyhradzujú plnú slobodu pre ďalšie rozhodovanie.

Keď marťanská delegácia v Sydney dostala takúto odmietavú odpoveď, Kal poslal na Mars svetelnú depešu a žiadal si ihneď posily. Marťania s tým rátali a už predtým shromažďovali posily na južnom zemskom póle. Teraz tam mali dvadsaťštyri vzducholodí v plnej výzbroji. Kal žiadal ďalších dvadsaťštyri vojenských jednotiek. Teraz mal prísť aj sám Ill, ktorý mal prevziať vedenie všetkých pozemských otázok.

Z doterajšej posádky vybral si Kal určitý počet mužov-politikov, ktorí mali odísť k jednotlivým vládam ako vyslanci.

Medzitým však dostal Kal od svojej vlády tieto úpravy: Postupujte podľa smerníc, ktoré sme vám dali pred odletom. Dňa 15. marca preložíme ústredné vojenské velenie na južný zemský pól. Do tých čias tam bude 144 raketových vzducholodí a 3456 mužov. Predpokladáme, že v prípade boja táto sila postačí.

Anglická nóta prišla do Sydney 18. februára. Kal na ňu hneď aj odpovedal. Oznámil, že vláda marťanských štátov berie na vedomie zápornú odpoveď a preto je nútená dať ultimátum do 1. marca. Do toho času treba splniť všetky pôvodné podmienky. V opačnom prípade vyhlasujú marťanské štáty vojnový stav so Zemou. Túto depešu dal Ill na vedomie všetkým vládam sveta.

V noci na 23. februára rozniesla sa po svete zpráva, že marťanskí vyslanci vo všetkej tajnosti navštívili vlády všetkých hlavných miest sveta. Už v noci shromaždily sa obrovské zástupy ľudí pred vládnymi budovami. Úradné zprávy, vydané nad ránom, oznámily, že vlády maly predbežné rokovania s delegátmi z Marsu. Zprávy boly však veľmi stručné.

V Anglicku bola vojnová nálada. Niektoré noviny sa síce odvážily prihovárať sa za mierovú dohodu, ale hlas ľudu ich umlčal. Spor mohla vyriešiť len vojna.

Vojsko pozemné i námorné stálo pripravené, ale nik nevedel, ako útočiť a ako sa brániť. V zbrojných podnikoch horúčkovite pracovali a všetko pripravovali pre vzdušný boj. S pozemským bojom nerátali.

Obyvateľstvo Anglicka bolo presvedčené, že Marťania môžu byť síce nebezpeční vo vzduchu, ale na zemi budú odzbrojení už tlakom vzduchu a zemskou príťažlivosťou, ktorá im znemožní voľný pohyb. Boli preto presvedčení, že cudzí protivník v boji na Zemi nič nezvládne a skoro sa unaví.

II

Na Marse boli tiež netrpezliví. Očakávali zprávu, či posledné vzducholode šťastlivo pristály. Prekvapenie vyvolala aj odmietavá zpráva anglickej vlády. Keď Kal ohlásil Anglicku ultimátum, zástupy Marťanov pripravily vládnym činiteľom a najmä Ellovi, duchovnému strojcovi celého ťaženia, vrelé a oduševnené oslavy.

S napätím očakávali na Marse prvú vzducholoď, ktorá mala prísť so Zeme s najčerstvejšími zprávami. Ill čakal už len jej príchod a bol pripravený odletieť na Zem. No pani Tormová rovnako túžobne očakávala vzducholoď. Veď jej mala priniesť zprávy so Zeme, zaiste prinesie aj noviny a časopisy, ktoré píšu a písaly o jej mužovi.

Tormová žila na Marse osamote v Illovom dome. Darmo sa všetci namáhali, aby ju rozptýlili, nemohla sa s Marťanmi nijako spriateliť. Ani La sa v poslednom čase neukazovala. A najviac jej chýbal Salten. Ale teraz bol aj on veľmi uzavretý, čosi ho trápilo.

Vzducholoď pristála tejto noci. Tormová netrpezlivo čakala na prvé zprávy. Aby si skrátila dlhú chvíľu, pokračovala vo svojom denníku. Bolo 27. februára, nedeľa. Bol to deň narodenín jej muža. Ako rada by bola teraz pri ňom! Ťažké myšlienky zabraňovaly jej však sústrediť sa čo len na jeden riadok.

— Pani Tormová, ste doma? — vyrušila ju pani Illová — Doniesli vám celý balík pošty. Môj muž rozkázal, aby vám na Zemi kúpili všetky možné noviny. Čítajte, prosím!

Tormová otvorila balík s trasúcimi sa rukami. Premáhala sa však, aby vyzerala pokojná. Usporiadala si noviny podľa dáta a čítala. Prvé boly zo dňa 24. septembra lanského roku. Tučnými literami bola vytlačená zpráva o srážke lode „Prevention“ s raketou. Čítala tam, že loď prijala neskôr na palubu aj polárneho vedca Tormu, ktorého zachránili od istej smrti len Eskymáci.

Vzala si druhé noviny. Už nadpis ju veľmi rozrušil: Torma v Londýne! Prebehla len niekoľko riadkov. Ďalšie noviny oznamovaly: Torma v Amerike! Potom: Vítame Tormu v Ázii! Inde zasa: Slávny učenec Torma na cestách po Europe!

To bolo naraz mnoho pre utrápenú ženu. Až o chvíľu ju zvedavosť zase hnala a čítala:

— Niektoré noviny podnikajú prudké a nenávistné útoky proti Polomarťanovi Ellovi a proti manželke nášho slávneho polárneho bádateľa Tormu. Pokladáme si za povinnosť vyhlásiť, že všetky tieto útoky sú plané a neodôvodnené. Učenec Gunta sám verejne vyhlasuje, že pani Tormová i Ell odišli raketou dobrovoľne, aby hľadali nezvestného Tormu. Odleteli na tej rakete, ktorá prišla do konfliktu s loďou. Je možné, že sa im prihodilo i nešťastie, lebo kapitán Prim tvrdí, že streľbou raketu poškodili. Všetky ostatné výmysly o dohovorenom odlete na Mars odmietame. Náš slávny učenec Torma si nezaslúži, aby noviny urážaly bytosť, ktorá je mu zaiste najdrahšia.

*

— To je ľudská odplata! — vzdychla si pani Tormová. Keď sa prehŕňala po novinách, vypadol z nich složený papier. Bola to telegrafná blanketa, adresovaná na delegáciu marťanských štátov do Sydney s určením pre pani Tormovú. Roztrhla papier a písmeny jej tancovaly pred očami:

6. januára.

Ťažko znášam Tvoju neprítomnosť, zasielam ti srdečné pozdravy a verím, že sa skoro stretneme.

Tvoj Ján.

Papier jej vypadol z trasúcej sa ruky a dala sa do usedavého plaču. Nečakala takúto zprávu priamo od muža. Tešila sa nevýslovne, lebo telegram neobsahoval ani jedno vyčítavé slovo.

Do izby vstúpila znovu pani Illová:

— Nehnevajte sa, že vás vyrušujem, ale už dve hodiny čítate tieto noviny. Aj ste sa tuším vyplakaly? Čo je nového?

— Keby som telegram bola našla prvý, nebola by som sa tak rozčúlila nad hlúposťou ľudí, — odpovedala s úsmevom.

— Aj Salten je tu, dostal tiež poštu od matky a od Guntu. Poštu vám obom poslal Ell.

Po krátkom rozmýšľaní, rozhodla sa ísť k Saltenovi.

Keď vstúpila do prijímacej izby, kde sedel Salten, zbadala hneď jeho žiariace oči. Čítal práve telegram od matky už hádam po stý raz.

Guntova zpráva, adresovaná Saltenovi, vyznievala v tom smysle, že náhly Ellov odlet so Zeme vyvolal vo verejnosti určité pochybnosti, ktorým len veľmi ťažko odporuje. Politické pomery označil v liste za veľmi neutešené. Všeobecná mienka obyvateľov Zeme vraj je, že treba podceňovať silu Marťanov a že si neželajú zasahovanie Marťanov do zemských pomerov. Najväčšiu pozornosť pani Tormovej vzbudil tretí telegram, ktorý bol adresovaný Ellovi a odoslal ho Torma:

Ľutujem veľmi, že ste sa unáhlene rozhodli odletieť aj s mojou manželkou za takých nezvyklých okolností. Ťažko znášam dôsledky tejto vašej spoločnej cesty a prosím vás, aby ste čo najskôr umožnili mojej žene návrat. Požiadajte marťanskú vládu, aby v terajšom spore nešla do krajností, znamenalo by to pre ľudstvo skazu.

Torma.

Nervové napätie pani Tormovej stupňovalo sa až do zúfania. Odhodlala sa na cestu len preto, aby našla a zachránila svojho manžela — a čo všetko z toho vzišlo!?

S plačom sa obrátila na svoju hostiteľku.

— Nechajte ma odísť, musím odísť na Zem k mužovi…

— Upokojte sa, milá pani, — tíšila ju Illová, — už najbližšie dni rozhodnú o všetkom. Prezradím vám, práve sú v prúde rokovania medzi nami a vami. Uisťujem vás, pôjdete domov…

— Aj ja, — pripojil sa Salten, — aj ja pôjdem!

— Zostane tu zatiaľ len Ell, on odíde až neskôr, — doložila pani Illová.

— A kde je váš pán manžel, pán inžinier Ill? — pýtal sa Salten.

— Je veľmi zaujatý, práve mi telefonoval, že všetky zemské štáty vyhlásia neutralitu, ak Anglicko nesplní ultimátum. Žiaľbohu, zdá sa, že Anglicko naše ultimátum odmietne, — vysvetľovala najnovšie novoty pani Illová.

Salten vyskočil od radosti:

— Vojna nebude teda na celej Zemi, len na kúsku, ak sa tak môžem vyjadriť! Je to smutné, niekto na to doplatí. Budeme môcť odísť, chvalabohu.

— Ak Anglicko neustúpi do 1. marca, budú sa vzducholode valiť na severný zemský pól a vy istotne budete môcť odcestovať, — uisťovala pani Illová.

Rozčúlenie, starosti a výhľady na skorý návrat domov ochromily silu pani Tormovej. Zbledla a skoro by bola upadla do bezvedomia…

III

Anglicko teda odmietlo. Hlavný veliteľ marťanských bojových síl dostal rozkaz, aby odpor zlikvidoval, ale pokiaľ možno bez veľkého krviprelievania.

Prišiel osudný deň: 2. marec. Vojna bola vypovedaná. Marťania oznámili vládam celého sveta, že od 6. marca, od 12. hodiny na poludnie ani jedna cudzia loď nesmie sa priblížiť k brehom Anglicka na vzdialenosť 10 kilometrov.

V Anglicku sa týmto nariadeniam smiali. Ale už 3. marca nemalo Anglicko nijaké spojenie so svetom, ani telefonické ani rádiové. Neznáma sila prerušila im hocijaké spojenie s ostatným svetom. Stáli osamotení. Cudzinci, ktorí boli práve v Anglicku, náhlili sa domov, ako len mohli. Angličania sústredili všetky svoje námorné a obranné sily v Portsmouthe. Po celom pobreží zriadili si hustú pozorovaciu sieť, no zatiaľ nebolo vidieť nič.

Pomaly, ale s istotou blížila sa osudná 12. hodina jarného dňa… už len minúty… na oblohe ticho… od mora vial vlažný jarný vetrík…

Úderom dvanástej hodiny zjavily sa na obzore tmavé body. Bolo ich šesť. Stále sa zväčšovaly a snášaly sa nad hladinu mora. Naraz tmavé a tiché more ako by ožilo… Na pobreží začaly vybuchovať obrovské požiare, nad krajinou rozliehal sa tlmený hukot, ako by bolo zemetrasenie…

V prístave skladaly všetku nádej do najnovšej a najdokonalejšej vojnovej lode, ktorá mala hrdé meno „Víťaz“. Ihneď spustila na šesť raketových vzducholodí nikdy nevídanú paľbu granátov. Zasiahla po prvý raz do boja a zdalo sa, že nesklame. Mračná dymu stúpaly do výšky a vzduch sa ustavične otriasal salvami granátových výbuchov. Kapitán lode chcel paľbou nahnať šesť marťanských rakiet do balónového uzáveru, ktorý ochraňoval prístav so všetkých strán.

Zrazu sa pyšná loď zatriasla. Zásah do prednej časti! Divé spustošenie jej prednej časti oslabilo síce jej odporovú silu, ale neochromilo ju. Paľba však na chvíľu ustala. V dyme vznášala sa nad loďou marťanská raketa. Celkom nízko. Jej veliteľ tlampačom stručne oznámil kapitánovi lode:

— Ihneď zastavte paľbu!

Angličan neodpovedal, ale loď prestala strieľať. Medzitým sa námorná flota v sile asi 300 pancierových lodí rozvíjala, aby zaujala bojové postavenie. Nad celou flotou krúžily len tri rakety. Keď lode zaujaly určené postavenie, na povel zasypaly vzdušný priestor tisícami trhacích granátov. Paľba sa stupňovala každou minútou, obloha bola ožiarená krvavými jazykmi, ale čudné! Doteraz ani len jediný zásah!

Rakety krúžily v ohnivom pekle celkom pokojne, ako by sa ich divá paľba ani netýkala. V mori plavidiel v prístave spozorovali Marťania loď, na ktorej viala vlajka anglického námorného veliteľa, admirála všetkého loďstva. Aby vyhoveli aj týmto pozemským zvyklostiam, jedna raketa, na ktorej bol najvyšší veliteľ marťanských bojových síl, vytiahla tiež svoju bojovú vlajku. A vtom položila sa admirálska loď za mocného výbuchu nabok. Ešte v poslednej chvíli stačila vystreliť na raketu mohutnú salvu granátov — ale bez účinku. Stalo sa čosi, čo Angličania neočakávali: raketa s vlajkou blížila sa celkom ticho a bez hukotu k veliteľskej veži admirálskej lode. Pancierové steny začaly sa zrazu roztavovať a mizly, strávené neviditeľnou energiou. Admirál sa díval zoči-voči na toto dielo skazy. Očakával útok a namiesto neho prišla tichá a ničivá skaza, ktorá zmarila jeho úmysly. Raketa stála nad loďou v neveľkej výške. Admirál uprene pozeral hore, bezmocný a bezvládny. Neveril skoro očiam a o chvíľu ani ušiam. Veliteľ rakety ho oslovil tlampačom:

— Ja, veliteľ vzdušných zbraní marťanských bojových síl, obraciam sa na vás, admirála, so žiadosťou, aby ste ihneď stiahli svoju vlajku a nariadili všetkým lodiam, ktoré podliehajú vášmu veleniu, aby sa za hodinu stiahly do prístavu Portsmouth. Ak sa tak nestane, budem prinútený zničiť každú loď a za stratu činím zodpovedným vás.

Raketa nečakala ani na odpoveď a vzniesla sa do výšky. Loď „Víťaz“ spustila opäť za odletujúcou raketou salvu zo svojich 56 kanónov. Raketa však zneškodnila každý granát. Ale „Víťaz“ musel za túto svoju odvahu zaplatiť životom. Stratil schopnosť hýbať sa i manévrovať a jeho pancierové steny sa začaly tiež roztavovať. Raketa sa teraz priblížila k „Víťazovi“ a bolo počuť jasný a tvrdý hlas:

— Celá posádka do člnov — loď sa o chvíľu potopí! Ľutujem, ale musím vám ukázať príklad, čo sa stane s každou loďou, ktorá naše rozkazy nesplní.

Kapitán pyšného „Víťaza“ videl, že je stratený. Rozkázal posádke nasadnúť do člnov a odplávať. Sám sa rozhodol, že zostane na veliteľskom môstku a zahynie spolu so svojou loďou. Člny s posádkou sa vzďaľovaly. „Víťaz“ sa o chvíľu naklonil a ozrutná pancierová loď klesala do vĺn. Kruhy vody rozbiehaly sa na všetky strany a „Víťaza“ pohltily hlbiny mora.

Mužstvo na člnoch budilo dojem porazených vojakov. Zo skleslej nálady vyrušil ich náhly rozkaz, ktorý priniesol čln od veliteľskej, admirálskej lode. Rozkaz znel:

— Dopredu! Zničiť Marťanov! Pancierové lode pred vami sú úspešné.

Člny sa obrátily k svojim lodiam. Keď sa však približovaly k cieľu, boly svedkami strašného divadla: lodné stroje a zbrane letely do vzduchu a s veľkým špľachotom padaly do mora. Podobný osud zastihol aj ostatné lode, ktoré sa v poslednej zúfalosti pokúšaly dostať za určenú čiaru od pobrežia. Admirál vojenského loďstva nemohol sa nijako rozhodnúť, aby zastavil boj, hoci z doterajšieho priebehu boja bolo jasné, že protivník je neporaziteľný a nepremožiteľný.

Strašné ničenie pokračovalo. Marťania sa obmedzili len na to, aby zničily kormidelné a strojové zariadenia lodí. Ľutovali ľudské obete a kde len mohli, vyhýbali ničeniu životov. Predsa však vyhnúť sa obetiam nebolo možné.

Posádky sa teda zachránily, ale lode sa plazily po vlnách ako bezcenné vraky, neschopné boja. Ani admirálska loď neušla celkom svojmu osudu. No Marťania urobili pekné gesto: jedna raketa sa priblížila celkom blízo k lodi a stiahla admirálsku vlajku. Až potom sa loď potopila.

Čo sa ešte mohlo hýbať, utekalo do prístavu. Boj však nebol ešte skončený. Teraz zasiahly pobrežné pevnosti. Začala sa druhá časť veľkého boja. Netrval však dlho, lebo rakety zakrúžily nad pobrežnými pevnosťami a systematicky ničily i posledné pokusy odporu. Vysoké stĺpy dymu zaľahly na celý pobrežný kraj a vietor od mora zanášal čiernu clonu do vnútrozemia. Angličania, ktorí boli v prístave, vytiahli konečne veľkú bielu zástavu a oznámili, že sú rozhodnutí začať vyjednávať. Marťania však oznámili podmienku:

„Posádky zničených lodí treba ihneď odviezť na pevninu.“

Keď všetci námorníci boli už v prístave, Marťania vyhlásili celý prístav za uzavretý.

Marťanské rakety a vzducholode ovládaly teraz už celé pobrežie dlhé 4.800 kilometrov. Potrebovali na to len 48 bojových strojov. Každá raketa ovládala stokilometrový úsek pobrežia.

Dňa 6. marca bola moc Angličanov celkom zlikvidovaná, flota zničená a v celej zemi zavládol neopísateľný zmätok. V Londýne boli bezradní. Časť verejnosti chcela prosiť o mier, ale hlas vzbúreného ľudu volal po pomste. Dúfali, že nájdu pomoc i za hranicami.

*

Dni utekaly a len kedy-tedy bolo počuť mocné výbuchy. Marťania nachádzali a ničili lodné skrýše, arzenály a doky. Po celé noci osvetľovali pobrežie i prístavy, ba ani len hmla nemohla Angličanom pomôcť. O niekoľko dní Marťania obkolesili celé pobrežie plávajúcim káblom. Ak sa niekorá loď pokúsila uniknúť, prístroje im hneď presne určily miesto úniku a loď putovala na dno morské.

Ani zvonku neprichádzaly do Anglicka nijaké zprávy. Všetok obchod ustal a robotníci nečinne stáli. Vzmáhala sa bieda a nedostatok potravín. Blokáda bola dokonalá — z mora i zo vzduchu.

*

Ostatný svet žil ďalej. Len tam, kde boly anglické lode a vojenské jednotky, zjavily sa celkom nečakane marťanské rakety a postupovaly takým spôsobom ako v materskej zemi. Dojem z veľkej porážky najväčšej námornej mocnosti na svete umlčal všetky hlasy odporu.

Až neskoršie povolili Marťania, aby do Anglicka mohli prichádzať noviny a časopisy z ostatného sveta. Len z cudzích novín sa domáci dozvedeli o skutočnom stave svojich vecí a pomerov. Dokonale zistili svoje strašné postavenie. Ich povestná národná pýcha bola zlomená.

Angličania prosili o mier!

Boli ochotní pristať na všetko, čo budú Marťania žiadať. Nemohli však už potrestať kapitána Prima, zahynul vraj pri pokuse o útek a jeho loď stroskotala. No v skutočnosti to nebolo tak. Prim padol do zajatia Marťanov a ako zajatec bol už na stanici na severnom zemskom póle. Angličania museli súhlasiť aj s tým, že vládu prevezmú Marťania. Dňa 15. apríla obe bojujúce strany uzavrely mier a blokáda bola zrušená. A práve toho dňa priletel na stanicu severného pólu aj Ill.

Pred víťazom, ktorý v prudkej nepriateľskej obrane zničil za tri hodiny vyše 300 dokonalých vojnových lodí a použil na to len šesť rakiet s posádkou 144 mužov — pred takýmto víťazom poklonilo sa nielen Anglicko, ale celý svet.

*

Vlády sveta, okrem istej malej, začínaly sa pretekať o priazeň marťanských víťazov. Marťanské štáty všade uznali za veľmoc, takže Mars prevzal vedúcu úlohu vo svetových udalostiach. Moc nad Anglickom prevzal poverenec Ill. Na veľkom londýnskom námestí prijal Ill deputácie anglickej ríše i zástupcov všetkých štátov sveta, okrem jednej. Tieto návštevy vrátil Ill osobne všetkým a v každom hlavnom meste zanechal Ill svojho zástupcu.

Ľudstvo dúfalo, že tajomný závoj, ktorý doteraz obklopoval Marťanov, zmizne, len čo sa Marťania začnú voľne pohybovať v prirodzenom pôsobení zemskej príťažlivosti. Vídali ich síce i teraz, ale vždy len poblíž rakiet a vzducholodí, tam pracovali, tam sa radili a rokovali…

IV

Torma sa po svojom návrate stal stredom pozornosti. Oslavovali ho po novinách, časopisoch i vedeckých spolkoch ako slávneho bádateľa a učenca. Jeho fotografie putovaly po všetkých krajinách. Sám Torma sa však vyhýbal spoločnosti. Žil v ústraní v meste Lutónia. Keď Marťania prišli na Zem, Tormovo meno ustúpilo do pozadia, zatlačily ho iné, väčšie udalosti a novoty.

Dňa 20. marca dostal Torma dve telegrafické zprávy z Marsu. Prvá znela veľmi krátko, no tým potešiteľnejšie:

Prídem najbližšou vzducholoďou.

Tvoja manželka.

Druhá bola od Saltena. Oznamoval v nej, že on i pani Tormová dostali od vlády povolenie vrátiť sa na Zem, že prídu okolo 15. apríla a že aj Ell sa rozhodol ísť na Zem.

Dnes bolo už 12. apríla. V meste Lutónia odbavovali nezvyčajnú slávnosť. Mesto navštívil vysoký marťanský štátnik. Ulice boly pestro vyzdobené a hoci bola ešte len skorá jar, celý slávnostný sprievod zasypali obyvatelia nádhernými kvetmi.

Torma nebol na slávnosti, lebo nemal Marťanov v nijakej láske. Chodil po svojej pracovni hore-dolu a čakal Guntu. Čoskoro aj prišiel. Zaklopal na dvere a vstúpil namrzený do izby.

— Vedel som, že nebudete na slávnosti! Je to hanba, ľud oslavuje svojich utláčateľov, — hovoril smutný Gunta, — ale keď to človek vidí na vlastné oči, môžem len toľko povedať, že si ani lepší osud nezaslúžia. Padajú im k nohám a tí ich rozmliaždia.

— Máte pravdu, nezaslúžia si nič lepšieho… — potvrdil aj Torma.

— Ja vám poviem, — prerušil ho Gunta, — že Marťania by si neporadili, keby sa im všetci ľudia postavili odhodlane na odpor. Videl som ich, videl som aj dnes oslavovaného Marťana Illa, videl som ho aj vtedy, ako sa vo vašej záhrade priamo plazil pod ťarchou zemskej príťažlivosti. Dnes si už kráčal po našom meste ako knieža, ale mali by ste ho vidieť, ako by bol kráčal, keby nebol mal na hlave svoju lesklú diabarickú prilbu, ktorá ho chránila pred našou jedinou zbraňou — pred našou príťažlivosťou… Takto sa rozrečnil Gunta a na jeho tvári bolo vidieť črty odporu.

A kto vie, ako dlho by boli uvažovali o možnosti odporu, keby neboli začuli na schodoch ruch a krik.

— Nechajte ma, ja sa tu dobre vyznám! — počuli známy hlas.

— To je Salten! Poznám ho podľa jeho reči, — vyskočil zpoza stola Torma a bežal k dverám.

Salten vrazil do dverí a zareval:

— Tu som ja, Salten, ak by ste neverili! Pozdrav vás Boh!

Všetci traja sa vrele vyobjímali, ale Torma utekal hneď ku vchodu a vyzeral von.

— A kde je moja žena? — pýtal sa zarazený Torma.

— Nemajte starosti, príde čoskoro, premávka hore-dolu je už teraz každý deň.

— A prečo neprišla s vami?

— Nemohla, je trochu chorá a lekár jej neradil cestovať, — tak sa pokúšal Salten rozptýliť obavy svojho priateľa Tormu.

— A písala mi aspoň?

— Nemohla, skutočne nemohla, ale posiela vám srdečné pozdravy.

— Skutočne nemohla? — pýtal sa Torma smutno.

— Verte mi, naozaj! Nestrachujte sa, — utešoval ho Salten.

— A kde je Ell?

— Zostal ešte na Marse, chce potom sprevádzať vašu manželku. Netrúfal si poslať ju na Zem samotnú.

— Teším sa, že ste šťastlivo prišli, ale musím vás hneď obťažovať s prosbou…, prehodil Torma reč na inú koľaj.

— Prosím, nech sa vám len páči.

— Obstaráte mi miesto na najbližšej vzducholodi na Mars?!

Salten a s ním aj Gunta sa trochu začudovali.

— To nemôžte urobiť! Veď sa môžete na ceste navzájom minúť, — povedal rozhodne Salten.

— Nemyslím, veď aj na to sa možno vyzvedieť, či moja manželka už odcestovala, alebo je na ceste. To nie je taký problém. Ja však musím rozhodne ísť, — hovoril Torma celkom rozhodne.

— S cestou by to ostatne nebolo také ťažké. Marťania už otvorili premávku medzi planétami. Cestovať môžu už aj ľudia, ako som videl… ale je to trocha drahé, — vysvetľoval Salten.

— To nič, peniaze teraz mám, ale sadnite si konečne a rozprávajte nám.

Salten sa pohodlne usadil v pohovke a začal. Ale Torma ho počúval len veľmi roztržito. V skutočnosti bol so svojimi myšlienkami na Marse, pri svojej manželke. Je chorá? Je to pravda?

— Musím cestovať! — zakričal do Saltenovho rozprávania. — Musíte mi pomôcť, Salten!

— Pokúsim sa, vyhľadám Illa a požiadam ho, — odvetil potom Salten.

*

Pani Tormová sa skutočne veľmi ťažko zotavovala zo svojej nervovej choroby. Teraz ju navštevoval lekár Hil. Ani dnes nevynechal pravidelnú návštevu.

— Kedy už môžem odcestovať? — bola jej prvá otázka, keď ho zbadala medzi dvermi.

— Čoskoro, len musíte trocha zosilnieť, — odpovedal jej lekár.

— Hil, to mi hovoríte už dva týždne, — smelo odvrávala pani Tormová.

— Musím vás ešte prezrieť, — hovoril nahnevano a odišiel.

Asi o hodinu prišiel aj zriedkavý návštevník — Ell.

— Boli ste tak dlho preč, — hovorila mu vyčítavo.

— Prišiel som, len čo som sa dozvedel, že už čoskoro budete môcť cestovať, — hovoril jej radostne.

— Chcete ma azda sprevádzať? — pýtala sa ho.

— Chcel by som, ale neviem…

— Čo neviete? Prosím vás, povedzte mi už raz pravdu, — prosila pani Tormová trasúcim sa hlasom.

— Vidím, že vás to veľmi rozčuľuje, nesmiem zostať

-----File: mars0209.png----------------------------------------------------

pri vás. Musíte sa chrániť… ale predsa vám musím povedať, že vždy môže prísť niečo do cesty.

— Prosím vás, netajte predo mnou nič. V poslednom čase mi tak málo hovoríte o Zemi… Prečo?

— Môžete byť celkom spokojná. A keby sa azda váš odchod aj oneskoril, to nič, dúfajte a verte mi, svojho manžela uvidíte, — potešoval ju Ell. — Ostatne, práve dnes som dostal zprávu, že váš manžel je na stanici na severnom zemskom póle a očakáva tam od nás zprávu, či už cestujete, alebo či on sám má pricestovať sem za vami.

— On? Sem? Určite to viete?

— Tak mi to oznámil Ill. Váš lekár to tiež vedel, ale nechcel vás touto zprávou rozrušiť. Buďte teda rozumná a keď vás príde Hill ešte raz prezrieť a vyšetrovať…

— Načo príde ešte raz? Netreba! Ja chcem už odcestovať! — skoro už kričala pani Tormová.

— Upokojte sa, pani Tormová! — utišoval ju Ell.

— A aké zprávy máte so Zeme? — pýtala sa Tormová ďalej.

— Nechcem vás unavovať politickými udalosťami. Anglicko bolo porazené, to asi viete. Teraz je len obava, aby sa spor nerozšíril na celý svet. Marťania to síce nepripustia, ale situácia je veľmi napätá. Bolo by najlepšie, keby ste teraz mohli cestovať, aby vás azda nezastihla blokáda. Buďte však spokojná a uzdravte sa čím skôr.

— To by som chcela aj ja! — povedala Tormová a odprevadila svojho návštevníka až po verandu.

*

V prvých májových dňoch boly vo všetkých hlavných mestách Zeme veľmi rušné dni. Zástupy ľudí, ktoré ešte nedávno oduševnene kričaly na slávu Marťanom — dnes kričaly vášnivo: Dolu s Marťanmi! Shoďte im prilby s hláv! Preč s utláčateľmi! Obrovské množstvá nespokojencov demonštrovaly pred budovami marťanských vyslanectiev. Na plochých strechách každého vyslanectva držali si Marťania niekoľko vzducholodí, ktoré boly vždy pripravené na odlet.

Rovnaká nálada bola aj na Marse. Prvší hnev na pozemšťanov zmenil sa po tieto dni na kypiacu nenávisť. Marťania vedeli, že celý svet je proti nim a že pomer sa stále zhoršuje, ba tušili i otvorené nepriateľstvo.

Marťanské zastupiteľstvo si žiadalo splnomocnenie, aby mohlo na Zemi znovu urobiť poriadok, a to všetkými možnými prostriedkami.

Dňa 12. mája vydala ústredná vláda toto vyhlásenie:

Keďže ľudia nie sú schopní udržať mierový stav, marťanská vláda pokladá za potrebné vyhlásiť svoju svrchovanú nadvládu nad celou Zemou. Súčasne splnomocňuje svojho zástupcu na Zemi, aby použil všetky prostriedky na zaistenie marťanskej nadvlády.

Toto vyhlásenie dostaly všetky vlády sveta. Boly k nemu pripojené ešte aj tieto nariadenia:

1. Všetky vlády zostávajú aj naďalej na svojich miestach s plnou mocou i právami, okrem práva nad vojskom.

2. Všetky medzinárodné smluvy musia mať súhlas marťanských štátov.

3. Zakazujeme hocijaké vojnové zbrojenie.

4. Silu vojska treba ihneď zmenšiť na polovicu mierového stavu. Všetky zbrojárske strediská prídu pod dozor marťanského úradníka, určeného vládou.

5. Vyzývame všetky vlády, aby vyslaly splnomocnených vyslancov na svetovú mierovú konferenciu, ktorá bude 30. mája na severnom zemskom póle.

6. Očakávame, že obyvateľstvo Zeme pochopí snahy marťanských štátov, ktoré želajú Zemi len požehnanie mieru, chcú Zemi priniesť blaho kultúry a dúfajú v podporu aj so strany obyvateľov Zeme.

Dané na severnom póle Zeme, 15. mája.

Ill, prezident polárnych krajín, splnomocnenec marťanských štátov na Zemi.

Rozzúrené obyvateľstvo strhávalo tieto vyhlášky s domov a so stien a verejne sa vyhrážalo zástupcom marťanských štátov. Demonštrácie dostávaly hrozivé rozmery.

V

Za daždivého večera ponáhľal sa po uliciach mesta Lutónia muž, oblečený do dlhého kabáta, s hustou bradou a s klobúkom, narazeným hlboko do čela. Bolo vidieť, že nechce, aby ho spoznali. Svojimi ostrými očami zazeral napravo i naľavo. Lampy ešte nesvietily a v súmraku ho nikto nepoznal. Čím bližšie prichádzal k svojmu cieľu, tým viac zrýchľoval krok.

Postál pred širokou bránou veľkého domu. Pozeral po tmavých oblokoch budovy. Utrel si s čela pot, sňal klobúk a na jeho predčasne zostarnutej tvári bolo vidieť stopy veľkých útrap a starostí.

Zacengal.

— Mohol by som hovoriť s riaditeľom Guntom? — pýtal sa domovníka.

— Odišiel, asi o pol deviatej bude doma, tak mi hovoril, — odvetil veľmi úslužne domovník.

— Ani pán Ell nie je tu? — pýtal sa ďalej neznámy.

— Koho myslíte? Nepoznám takého pána, — povedal prekvapeno domovník.

— No dobre, ďakujem vám, prídem o hodinu, — skončil neznámy muž rozhovor s domovníkom.

Na ulici však pocítil silný hlad, vstúpil preto do reštaurácie, ktorá bola hneď poblíž. Miestnosť bola prázdna. Rozkázal si niečo na jedenie.

— Želáte si prirodzené jedlá alebo chemické? — pýtal sa majiteľ podniku.

— Aký je v tom rozdiel?

Hostinský zarazeno pozrel na hosťa.

— Dajte mi najlepšie, čo máte, — poprosil cudzinec.

— To je vec chuti, ale prirodzené jedlá sú drahšie, — vysvetľoval hostinský.

— A čo jete vy?

— Ja jem len chemické jedlá, sú dobré a lacné; prirodzené jedlá jedia len veľkí vlastenci.

— No doneste mi teda chemické, skúsim, — rozhodol sa konečne cudzinec.

Kým hostinský doniesol jedlo, cudzinec vzal noviny a čítal:

Keďže návšteva dospelých osôb na pokračovacích kurzoch je nedostatočná, trestám niektorých zapísaných členov kurzu takto: 28 členov peňažitou pokutou, jedného člena pre sústavné opíjanie sa posielam do laboratória na vyšetrenie, troch členov do psychofyzických výskumných ústavov, pretože týrali zvieratá. Dôstojníka, ktorý v súboji ťažko poranil svojho protivníka, posielam na desať rokov na nútené práce do Afriky. Všetkým súčasne odoberám občianske práva. Vrah, odsúdený tunajším súdom na trest smrti, pôjde na nútené práce do slnečných polí v Tibete. Okrem toho vám oznamujem, že vláda nevyhovela vašej žiadosti o zriadenie zastávky v medziplanetárnom spojení, pokiaľ sa nezistia podrobnosti o úteku obyvateľa tohto mesta, učenca a bádateľa Tormu…

Cudzincovi sa noviny triasly v ruke. Odložil ich, lebo práve prichádzal čašník s jedlom: minerálne maslo, párky vyrobené z uhlia, retortovú pečienku, umelý chlieb atď.

— A odkiaľ beriete, prosím vás, tieto názvy? — pýtal sa prekvapený cudzinec.

— Veď chodím každý večer na dve hodiny do pokračovacích kurzov. Už ma chceli aj vziať na Mars ako výtečného kuchára. Odmietol som, lebo tam vraj niet sliepok a od chutnej slepačiny neviem sa nijako odlúčiť, — chválil sa čašník.

— Ďakujem vám za toto, ale doneste mi radšej obyčajné pivo, — ukázal cudzí muž na misu s podivnými jedlami a odmietol ju.

— Hneď, prosím, máme skvelé pivo, vyvážame ho aj na Mars!

— A, prosím vás, chodia sem aj Marťania? — vyzvedal sa cudzinec.

— Kedy-tedy prídu, máme tu pre nich zariadené aj osobitné izby. Náš podnik poslal inzeráty aj do marťanských novín, — vychvaľoval sa shovorčivý čašník.

— A kde je tu tá pokračovacia škola?

— Vo vedľajšej ulici, pri kasárňach.

— A kde je samotná škola?

— No v kasárni. Či neviete, že každú kasáreň premenili na školu? Odkiaľ ste, prosím vás, že neviete takéto veci?

— Bol som dva roky preč. V Číne… v Indii…

— Dva roky? To teda neviete mnoho vecí. Ani vojsko už nemáme, len malé jednotky pre udržovanie poriadku! A kto chodí do pokračovacej školy, dobre mu zaplatia za každú hodinu. Môžem vám povedať, sú to veľmi učení páni, až zázrak…

*

Do miestnosti vstúpila skupina mužov. Čašník odbehol, cudzinec pozrel na hodinky. Ešte mal chvíľu času. Stiahol sa do kúta a počúval rozhovor spoločnosti, ktorá sa usadila okolo veľkého guľatého stola. Poznal ich všetkých.

— Nerozprávajte tak nahlas, — hovoril jeden z nich, — čo ste nečítali najnovšiu vyhlášku? Kto osočuje súkromný život neprítomných osôb, bude potrestaný!

Všetci sa začali smiať.

— Slovo urážka musí zmiznúť z nášho slovníka, — citoval z vyhlášky druhý. — Znevažovanie a utŕhanie na cti musí patriť minulosti! Čítali ste to? — smial sa starší tlstý pán.

— To všetko platí len na Marse! — kričali iní.

— Čudáci sú to, počúvajte: dnes som cestoval, vlak bol preplnený. Tu vstúpil jeden s prilbou na hlave a museli sme mu uvoľniť celé oddelenie, — rozhovoril sa malý človiečik.

— Čo mal robiť, chudák, keď sa mu u nás ťažko chodí a dýcha… ostatne, čo chcete, veď sme porazení…

— A čítali ste o Tormovi?

— Čo je s ním? — vyzvedal ktorýsi.

— Hovorí sa, že ho Marťania odstránili, — hovoril ktosi dosť tlmeno.

— Nemyslím, veď vtedy ešte neplatily ich zákony, keď mal Torma súboj.

— Ako sa pamätám, Torma zmizol ešte prv, než Ell prišiel na Zem. Ba viem to presne. Veď Ell sa vrátil 21. júna lanského roku, práve vtedy, keď bol uzavretý mier. A Torma zmizol pri vypuknutí vojny, to bolo na jar, — presviedčal pán, čo sedel oproti cudzincovi.

Zrazu istý člen spoločnosti zbadal sústredene načúvajúceho cudzinca. Vstal a s vážnym výrazom v tvári hovoril ostatným:

— Čo sa rozčuľujete? Čo nás po tom všetkom, správajme sa radšej podľa vyhlášky…

— Čo sa bojíte, aby Marťania neurobili s vami výskum mozgu?

— Môj mozog je normálny. Ale ktovie, aký je váš? Veď vy ste tam už boli. Čo to s vami vlastne urobili tí „Nume“? Povedzte! — bránil sa napadnutý.

— To by ste chceli veľa vedieť, páni moji! Tam vám majú taký pristroj, ktorý fotografuje aj sny…

— Ale netárajte… — naťahovali ho.

Veselý rozhovor rozjarenej spoločnosti pokračoval a vážení páni mesta Lutónia ani nezbadali, že cudzinec vyplatil účet a práve sa chystal odísť. Zazreli ho ešte medzi dvermi a všetci sa ta obrátili.

— Toho pána by som mal poznať, je mi veľmi povedomý, — prehovoril jeden z nich a priskočil k obloku. — Ale nie, mýlil som sa, nie je to on…, — povedal po chvíli.

VI

Cudzinec vkročil do osvetlenej ulice a o chvíľu znovu stál pred oným domom. Zacengal. A práve keď stláčal gombík, prichádzal k bráne majiteľ domu, Gunta. Pod bránou bolo celkom tma.

— Čo si želáte, prosím? — pýtal sa Gunta zdvorile.

— Chcel by som sa rozprávať s pánom domu, ale súkromne, — odpovedal cudzinec medzi dvermi.

— Prosím, vstúpte! — vyzval ho Gunta.

Kráčali hore schodmi. Dvere do bytu sa zavrely.

— Nepoznávate ma? — pýtal sa návštevník.

— Mal som prvý dojem, že vyzeráte na učenca Tormu, ale…

— Nemýlili ste sa…, som Torma…, áno… druhý raz som vstal zmŕtvych… a kde je moja manželka? — rozprával vzrušeno.

— V hlavnom meste, ktoré postavili Marťania, — odpovedal Gunta.

— A Ell? — pokračoval Torma v otázkach.

— Aj on je tam.

Tormove oči prudko zaiskrily.

— Čo viete o mojej manželke? Z čoho žije? — vyhŕkol zrazu.

— Neviem toho veľa. Viem len toľko, že vaša pani žije v dobrých pomeroch. Vedie istú marťanskú školu. Toto výnosné miesto jej údajne zaobstaral Ell. Ostatne, iste viete, že u nás sa v poslednom čase zmenilo mnoho vecí… — vysvetľoval Gunta.

— A čo sa hovorí o mne? Čo myslíte? Môžem sa ukázať? Môžem cestovať do hlavného mesta? — zasypával Torma stále otázkami svojho bývalého priateľa.

— Neviem vám poradiť, neviem ani, prečo ste vtedy tak zrazu zmizli.

— Nebudú ma prenasledovať? Neviete ani to, či ma Marťania už odsúdili podľa svojich zákonov?

— Neviem nič, ani v novinách som doteraz nič takého nečítal, — hovoril Gunta.

— Nerozumiem…, nemôžem pochopiť, že nič neviete. To musia byť vážne príčiny, prečo Marťania mlčia…, — zarazil sa Torma.

— Ja som nikdy nepočul, že by ste mali medzi Marťanmi nepriateľov, — prekvapeno sa díval Gunta na svojho hosťa.

Torma sa trpko usmial. Najprv nechcel nič hovoriť, ale po chvíli úvahy sa odhodlal:

— Niekto má záujem na tom, aby ma nebolo! Viem, že Marťania ma pokladajú za zločinca, hoci som konal podľa svedomia celkom správne a oprávnene. Teraz sa tu musím plaziť po nociach a skrývať, aby ma nepoznali. Neviem nič, čo sa vo svete robí. Prišiel som sem a chcem sa stretnúť s Ellom…, ak s ním budem, potom už nedbám, keď aj padnem do rúk Marťanov. Ale potom…

— Rád by som vám pomohol, ale myslím, že vaše obavy sú zbytočné. Ak vám to smiem povedať, Ella pokladáte omylom za svojho nepriateľa. On bol prvý, ktorý vás chcel ísť hladať, — pokúšal sa Gunta opraviť Tormovu mienku.

— O tom nerozprávajme! Radšej mi, prosím vás, povedzte, ako to tu bolo vlani, keď prišli Marťania, — snažil sa Torma prehodiť tému rozhovoru.

— Mnoho by ste chceli naraz vedieť. Radšej vy by ste mi mohli niečo povedať o svojich zážitkoch. Sám som už neveril, že vás niekedy uvidím. Odkiaľ ste vlastne prišli? Kde ste boli, keď nič neviete, čo sa u nás porobilo?

— Vyhoviem vašej žiadosti. Počúvajte. Ale len celkom krátko: Viete, že som chcel odcestovať za svojou manželkou…

— To viem, — prerušil ho Gunta. — Aj na to sa pamätám, že vám Ell oznámil, aby ste sa nechystali na cestu, keďže vaša manželka bola už vraj vystrojená a schopná cestovať. Potom ste odišli na severný zemský pól, aby ste ju tam čakali. To bolo asi 10. mája lanského roku a odvtedy som o vás nepočul.

— Áno, tak je to…, — hovoril Torma. — Dňa 12. mája prišla vzducholoď z Marsu, ale moja manželka nepricestovala, ani Ell neprišiel. Dostal som len zprávu, že lekár odložil jej let na nasledujúcu vzducholoď. Bol som veľmi nazlostený. V Anglicku vypukla vojna s Marťanmi, to som vedel, ale musel som zostať na severnom póle. Vtedy tam bolo veľmi rušno. Ponúkli mi odlet na Mars. Neprijal som. Vo dne v noci myslel som len na útek. Videl som tam ešte aj pozostatky nášho rozbitého balóna. Aj som okolo neho chodil s čudnými myšlienkami. Konečne som sa rozhodol, že utečiem. Že budem putovať ľadovcami a pustou krajinou, tak ako voľakedy… Prirodzene, chytili ma a zavliekli nazpät. Potom mi oznámili, že som podozrivý zo špionáže a určili mi miesto pobytu. Už som myslel, že ma odvezú na Mars.

— Potom som sa však dozvedel, že ma hodlajú odviesť na medzistanicu a tam internovať. Útek odtiaľ bol, pravda, nemožný, to som vedel. Bol som na okraji zúfalstva. Predstavte si len moje položenie! Dotiaľ mohol som sa aspoň voľne pohybovať. Keďže bol vojnový stav, na ostrove bola veľká premávka rakiet a vzducholodí. Rozhodol som sa, že sa do jednej skryjem a takto ujdem.

— Bolo to raz v podvečer. Zúrila veľká snehová víchríca a Marťania boli ukrytí v budovách. Odhodlal som sa. Vzducholoď mala odletieť, len čo víchrica ustane. Trvalo to večnosť! Nik ma za ten čas nehľadal. Asi o tri hodiny vzducholoď sa zdvihla. Leteli sme stále, asi desať hodín. Nevedel som, kde sme, či na Sahare, či niekde v Austrálii alebo v Číne. Robil som si ďalšie plány, ako utečiem. Zrazu som pocítil, že vzducholoď pristáva. Nevedel som ani, či je deň alebo noc. Vzducholoď už odpočívala asi hodinu. Odišli z nej všetci Marťania. Stále som však rozoznával kroky okolo vzducholode. Zrazu nastal väčší šramot. Po chvíli ustal. Marťania sa vracali a chystali sa spať. Využil som túto príležitosť, tichučko som vystúpil a zistil som, že je noc. I keby ma bol niekto zbadal, bol by ma pokladal za člena posádky. Vystúpil som teda a bol som slobodný. Aspoň som si tak myslel.

— Čo chceš? Veď to je človek!! — zakričal zrazu strážnik a zazvonil na poplach. Čo sa stalo potom, už ani neviem. Konal som len pudove. Pamätám sa, ako sa strážca svalil na schody, vedúce do vzducholode. Môj úder bol príliš silný! Noc bola jasná, mesačná. Pod nohami cítil som vysokú trávu. Najprv som sa chcel skryť, ale zrazu som sa rozhodol ujsť čím ďalej od Marťanov… Vtom som však pred sebou zbadal tmavé postavy. Vynorily sa z vysokej trávy. Srazily ma na zem. Zazrel som aj blýskajúci sa nôž. Marťanské svetlomety urobily na chvíľku z noci deň. Domorodci sa naľakali a začali kričať. Hodil som sa na zem a plazil sa preč od nich.

— Bol som opäť slobodný. Čo som mal robiť? Ak tu zostanem, nájdu ma. Zazrel som skalnú skrýšu, do ktorej vliezali domorodci. Vliezol som ta. Dobre som bol schovaný, shora ma nemohli nijako zbadať. Prirodzene, Marťania skrýšu našli, ale bol som hlboko pod skalou, nevideli ma. Aj domorodci kdesi zmizli. Ležal som pod skalou asi hodinu.

— Už začínalo svitať, vyškrabal som sa hore, po vzducholodi však ani stopy. Na úbočí som zbadal hŕbu domorodcov, išli proti mne. Najprv som myslel, že bude zle, lebo mali dlhé pušky. O chvíľu predstúpil predo mňa ich náčelník a všelijakými úklonami vzdával mi poctu. Obkľúčili ma a posadili do prostriedka. Potom ma pozvali do osady.

V osade ma prijali ako vzácneho hosťa. Zostal som tam niekoľko dní a potom som putoval dlhší čas do ich hlavného mesta.

— Až teraz mi bolo jasné, kde som to vlastne. Bol som v meste Lhassa. V hlavnom meste Tibetu, v sídle dalajlámu. Prijali ma veľmi láskavo, ani mi nechceli dovoliť, aby som odišiel. Strávil som tam skoro rok.

— Azda viete, že Marťania urobili na Tibete záchytné stanice slnečnej energie. Tibeťania boli veľmi znepokojení, ba mnohí si mysleli, že Marťanov som priviedol ja, keďže vedeli už o mojich trampotách. Nemali nič proti tomu, keď som oznámil, že chcem ísť cez Himaláju do Indie. Po mnohých dobrodružstvách prišiel som do Kalkuty. Nehlásil som sa nikde, bál som sa, aby ma nepoznali. Z novín som sa dozvedel, že z Kalkuty chodí každý týždeň vzducholoď do Europy. Nasadol som teda — a tu som! Moja prvá návšteva patrí vám.

— Neuveriteľné, ani pochopiť nemôžem… a čo mienite teraz? — pýtal sa Gunta, nevychádzajúc z údivu.

— Zajtra cestujem za svojou manželkou, — odvetil Torma prirodzene.

— Môžete jej poslať telegram, mám jej adresu, — ponúkol sa Gunta.

— Netreba, alebo… veď ešte uvidím…

— Torma, v reči by sme boli aj zabudli, že dnes máme vlastne sviatok.

— Aký, prosím vás? — prekvapeno sa pýtal Torma.

— Práve pred dvomi rokmi pristáli sme na severnom póle!

— Ani mi to nespomínajte, radšej mi povedzte, ako tu žijete? — požiadal zvedavo Torma.

— Krátko vám odpoviem: sme celkom v moci Marťanov. Všetci, celý svet, zatiaľ ešte okrem Grónska. Sme ako deti. Posielajú nás do školy. V každom meste dosadili kultúrneho inšpektora. Volá sa kultor. U nás je to pán Ell. Skrátka: vychováva nás. Ostatne, tu máte všelijaké knihy a brošúry, čítajte, tam sa dozviete všetko a podrobne. Rozprávajme radšej o niečom inom, — zakončil sucho Gunta.

Ale nerozprávali. Bolo im pri srdci akosi clivo. Vonku sa začalo vyjasnievať. Gunta podišiel k obloku a vravel:

— Chcel by som ešte dnes urobiť niekoľko pokusov, poďte so mnou. Ukážem vám aj izbu, kde budete spať.

Torma si vzal niekoľko brošúr a odišli.

VII

Torma chodil po izbe, zprávy o Ellovi ho akosi vzrušily. Vedel a cítil, že v jeho životných osudoch má Ell dôležitú úlohu. Nemal však nijaké jasné a presvedčivé dôkazy. Celé svoje nedobrovoľné putovanie a útrapy pripisoval len Ellovi. Podľa tvrdenia Guntu Ell však nebol vinný na jeho osudoch. No najviac ho teraz zaujímalo nové postavenie jeho manželky. Javila sa mu v novom svetle. Vrátila sa a dala sa do služieb cudzincom! Dobrovoľne? Alebo ju prinútili? Ktovie?

Unavený vzal si nakoniec knihy a brošúry a začal čítať. Dozvedel sa všetky udalosti, ktoré hýbaly svetom už celé dva roky. Marťania si postupne podmaňovali všetky štáty sveta a robili to veľmi rafinovane a diplomaticky. Čoskoro zdomácneli a vyznali sa dopodrobna vo všetkých svetových problémoch. Nikto sa neodvážil postaviť sa im na odpor. Podmienky boly však často príliš tvrdé. Nebol teda div, že tajný i verejný odpor pomaly vzrastal a presahoval hranice jednotlivých štátov. Styk s Marťanmi umožnil ľuďom spoznávať nielen ich nepochybné prednosti, ale aj ich slabosti a toto najviac poburovalo celú verejnosť Zeme. Marťania sa totiž zbavovali svojich odporcov veľmi bezohľadne a nemilosrdne. Svoje zásady uplatňovali podľa svojich zákonov. Vládnu moc vykonávali marťanskí zástupcovia a na prevýchovu ľudí boli určení osobitní kultúrni inšpektori, takzvaní „kultori“. Zaviedli na Zemi dokonca aj marťanskú stravu. Zaviedli aj nové spôsoby vo výchove mládeže, ba i pre dospelých. Ich inžinieri stále sostrojovali slnečné polia na zachytávanie slnečných lúčov. Všelijaké novoty prichádzaly deň čo deň. Všetko sa však krútilo zväčša okolo marťanských slnečných polí. Čerpacie stanice mali všade, v Afrike, v Ázii, v Amerike i v Europe. Marťania si veľa sľubovali aj od pokračovacích škôl. Kultori mali teda veľké poslanie, no zatiaľ bez úspechu.

Toto všetko sa dozvedel Torma už z prvých strán neveľkej brošúry. Medzi stránkami nachádzal aj malé letáčiky, na ktorých boly krátke heslá: Neverte Marťanom! Ich veľkodušnosť je falošná! Aj oni sú smrteľní!

Tormu najviac zaujal leták s nadpisom: Vrahovia z Podgorice!! Čítal:

„Marťania potrestali obyvateľov Podgorice neslýchaným spôsobom. Mesto úplne zničili. Mnoho starých ľudí prišlo o život. Prečo to bolo? Nedávno pristála pri Podgorici na Čiernej Hore vzducholoď Marťanov. Posádka marťanských učencov sa vracala z vedeckých výskumov v Ázii. Ozbrojené obyvateľstvo mesta v noci napadlo vzducholoď. Posádka spala a rozzúrení obyvatelia ju celkom pobili. Toto bola prvá strata životov od času, čo Marťania obsadili Zem. Na Marse bolo z toho nevýslovné vzrušenie. Hneď svolali ústrednú marťanskú vládu na mimoriadne shromaždenie. Zodpovednosť za tento krok preniesla vláda na celé ľudstvo. Rozhodla preto, aby mesto a obyvateľstvo bolo zničené. Dlho, dlho sa ozývalo po celom svete meno Podgorice.“

Celý príbeh z černohorského mesta urobil na Tormu hlboký dojem. Malo to svoje príčiny, na letáku bolo napísané, že vzducholoď sa vracala z Ázie. Tormu stále mučila otázka, aká vzducholoď to mohla byť. Bolo by to možné, že by to bola tá, na ktorej aj on ušiel zo severného pólu? Nie, nemohol si pripustiť takúto myšlienku. Bola príliš smelá. Ale predsa! Aj to tam boli marťanskí učenci! A vraj celá posádka zahynula!

Neopovážil sa veriť tejto myšlienke, ktorá vzbudzovala v ňom pocit nádeje.

VIII

— Nie, to nie je možné, pán kultor, na to nemôžem pristúpiť, — bránil sa zástupca svetovej kultúrnej spoločnosti. — To musíte uznať aj sám, takéto podmienky nemôžem prijať.

— Prečo? — pýtal sa kultor chladne a natiahol sa pohodlne vo svojom kresle.

— Prečo? Urážate tým naše najsvätejšie city, — odpovedal pozemšťan.

— Mýlite sa, otázka osobnej slobody v našom poňatí neuráža nijako vašu mravnú osobnosť. Zavedením tohto zákona chceme uskutočniť čiastku nášho všeobecného výchovného programu. Tak na to pozerajte! Ľudia sa už konečne musia naučiť hľadať svoju česť vo vedomí mravnej vôle, musia už konečne zavrhnúť vonkajšiu formu mravnosti. Chceme ich vychovať na vnútornú pravdu. Máme len jeden cieľ: chceme dať ľuďom najvyššie dobro na svete, a to je vnútorná sloboda.

— V našom poňatí je to detský idealizmus, — namietal zástupca a tlmočník pozemského sveta. — To, čo hovoríte, to je neuskutočniteľné.

— Nemáte pravdu. Čo tu chceme zaviesť, to nie je u nás nič nového. My sme vládcovia vesmíru a rozumieme tomu. Preto, pán zástupca, neráčte sa ďalej ustávať so svojimi námietkami. Musíte dať súhlas na tento zákon! — slová kultora boly ostré a rozhodné.

— Prepáčte, pán kultor, náš rozhovor teraz bol čisto súkromný a ako vidím bezvýsledný. Čo poviete na to, keď váš návrh úradne odmietnem? — pýtal sa pozemšťan.

— Trvám na svojom rozhodnutí, — odsekol Marťan.

— Prv, než by som to mal podpísať, odstúpim, — vyhlásil zástupca Zeme.

— Osobne by mi bolo ľúto, ale nájde sa niekto i po vás, čo to podpíše.

— A ak nie? — vypäl sa pozemšťan hrdo.

— Potom… máme s vami smluvy, ktoré vylučujú miešanie sa pozemšťanov do našich vnútorných otázok! Potom môžete iba apelovať!

Tlmočník ľudských túžob sa chladno uklonil a odišiel. Auto ho zaviezlo do Ústredného úradu sveta.

Sám kultor bol po rozhovore znepokojený. Sadol si za stôl a začal študovať hŕbu mesačných hlásení od vedúcich pokračovacích kurzov. Ale sotva začal čítať tieto hlásenia, navštívil ho marťanský zdravotný inšpektor na Zemi. Bol to staručký pán. Vstúpil do kultorovej pracovne celý nahrbený a skrčený, hoci mal aj diabarickú prilbu. Kultor úslužne vyskočil a išiel mu naproti.

— Drahý priateľ, čo je vám? Vyzeráte chorý, alebo ste len taký unavený? — oslovil kultor prichádzajúceho. — Urobte si pohodlie, inšpekčná cesta vás zaiste veľmi umorila, pravda?

— Bola to asi moja posledná cesta, — rozprával pomaly zdravotný inšpektor. — Len čo odovzdám zprávu, budem si pýtať dovolenku. Dúfam, že mi nebudete robiť prekážky?

— Ani myslieť, môžte hneď odcestovať. Váš zdravotný stav to skutočne vyžaduje. Bude mi vás síce ľúto, lebo ste boli muž na pravom mieste. Dúfam však, že sa čoskoro zotavíte. Uznám vám, toto nešťastné zemské podnebie nás naozaj veľmi ničí. A aké máte zprávy, pán doktor?

— Musím vám prezradiť nemilé veci, — rozprával pomaly lekár. — Naši jednotlivci, ktorí sú s ľuďmi v stálom styku, ochabujú pomaly v svojej prvotnej prevahe. Videl som to často. Styk s ľuďmi prejavuje sa u nich i v reči i v spôsoboch a v chovaní. Musíme hneď zakročiť lekársky i vedecky, aby nebolo neskoro, — prezrádzal nepríjemné veci doktor.

— A zistili ste aj niečo bližšieho? — pýtal sa kultor.

— Áno, ale o tom hádam inokedy, teraz to vážnejšie nebezpečenstvo.

— Aké, prosím vás, pán doktor? — pýtal sa netrpezlivo kultor.

— Veľké nebezpečenstvo — choroby ľudské. Zistil som najhroznejšie druhy. Marťania sa musia chrániť. Musíte im nariadiť, aby jedli len chemickú stravu. Aj styk s ľuďmi musia obmedziť. Nebezpečenstvo je na každom kroku a my sme nie na to zvyknutí, — rozprával svoje skúsenosti doktor Hil.

— Robíte mi skutočne starosti, pán doktor!

— Viem, ale to je moja povinnosť, hovoriť vám samé nepríjemné zprávy. Vy musíte o nich vedieť, keďže ste v stálom styku so zástupcami Zeme. Musíte to riešiť… ale ja už teraz pôjdem, — dokončil Hil a poberal sa na odchod.

— Prepáčte, že vás ešte zdržím jednou otázkou. Čo myslíte, pán doktor, tí ľudia, čo sú u nás na Marse, v našich službách, nosia v sebe zárodky týchto chorôb?

Doktor sa zasmial.

— Zatiaľ nemusíte mať strach! Naša telesná sústava, ktorá je chemicky živená, sa úspešne ubráni…

— Ďakujem vám za zprávy a šetrite sa!

Ell — marťanský kultor na Zemi odprevadil Hila až po dvere. Tam si srdečne potriasali ruky a rozlúčili sa.

Ell sa vrátil za svoj pracovný stôl a z hrdla sa mu vydral ustarostený vzdych:

— Len odvahu! Odvahu!

Potom zdvihol telefon a zavolal si auto.

IX

Prepychový automobil zaviezol Ella do vzdelávacej školy číslo 27. Čakali ho už pri vchode. Ell vstúpil do obytných miestností, ktoré patrily pani Tormovej. Našiel ju doma.

— No, ako sa cítite, pani Tormová? — oslovil Ell vedúcu školy.

— Celkom dobre, dnes bol u mňa aj doktor Hil, — pochválila sa.

— A v škole sa vám ako darí? — pýtal sa ďalej.

— Priznám sa, mám určité ťažkosti. Ale ani vaši inštruktori nevydávajú najväčší výkon. Zodpovednosť ma dosť často tlačí, — ponosovala sa pani Tormová.

— Ale veď zo začiatku ste si to chválili? Spomínali ste síce, že vaši známi i verejnosť si budú myslieť, že ste úrad prijali z nanútenia…

— Áno, — skočila mu do reči pani Tormová, — ale vtedy som azda dobre nepochopila tento váš kultúrny a vzdelávací plán…

— Viem, že ste rozumná a pochopili ste svoje poslanie, — lichotil jej Ell.

— Môžem sa však aj mýliť, to je prirodzené a ľudské, preto musíte mať trpezlivosť. Splním všetko, pokiaľ mi sily stačia, — sľubovala pani Tormová.

— A prečo sa obávate o svoje sily?

— Moje sily stravuje ustavičná nádej… — a tvár pani Tormovej zosmutnela.

— Čo vás trápi?

— Často som si už hovorievala, že niet nádeje, ale predsa, cítim, že ešte svojho muža uvidím. Viem, že bol na ostrove na severnom póle a odvtedy nič. Žije? Je mŕtvy? Často sa pýtam seba samej, ale neviem si dať nijakú odpoveď… len cítim…

Pani Tormová si zakryla oči a dala sa do usedavého plaču.

— Počul som o jednej nepravdepodobnej možnosti, — začal rozprávať Ell. — Keď mala vzducholoď na severnom póle odletieť do Tibetu, videli ho pri nej. Možno, že sa v noci za víchrice do nej skryl… ale nijako tomu nemôžem veriť.

— Prečo ste mi to doteraz nepovedali? — zakričala nervózne pani Tormová.

— Nechcel som vás zarmútiť. Zprávy neboly presné. Totiž, tá istá vzducholoď potom pristála pri meste Podgorica na Čiernej Hore a obyvateľstvo mesta zničilo celú posádku a vzducholoď podpálilo. Táto stopa je teda beznádejná. Nehnevajte sa na mňa, že som vám to povedal, nechcel som… — ospravedlňoval sa Ell.

— Hovorte len ďalej, chcela by som vedieť všetko. Vydržím to, musím to zniesť, — plakala a prosila.

— Čo vám mám ďalej rozprávať, ak bol váš manžel vo vzducholodi…

— To nie je isté, že tam bol. Veď mohol z Tibetu aj utiecť, — uvážila Tormová všetky možnosti a povedala ich aj Ellovi.

— Ako by to bol mohol urobiť? V cudzej zemi, v nekonečnej púšti? — odmietal Ell. — Iste by ho boli zajali a priviedli.

— Možno, že sa zachránil aj v Podgorici! Ja verím, cítim, že im ušiel…

V nádeji, že svojho muža ešte uvidí, znovu sa rozplakala a zasypávala Ella stálymi otázkami.

— Čo myslíte, nemusí sa už obávať? Veď ste vyhlásili amnestiu za všetky prečiny, spáchané za vojny?

— Nie za všetky! Ale za útek by ho už teraz netrestali, to viem istotne. Načo však rozprávame o takej nemožnosti?

— Máte pravdu…, mne zostávajú len nádeje…

— Ale predsa, pani Tormová! Keby bol z Podgorice ušiel, iste by už bol prišiel. Už by sme aj vedeli o ňom.

— Viem, že to dobre myslíte, ale jednako, keby sme sa o tom mohli presvedčiť na retrospektívnom prístroji, bola by som spokojnejšia, — prosila pani Tormová.

— Verte mi, keby som bol mal aspoň zrnko nádeje, že žije, bol by som už o to požiadal, hoci úspech by bol pochybný. Zistil som totiž, že vzducholoď pristála aj v Tibete aj v Podgorici v noci, za hlbokej tmy. Obrázky by boly teda úplne tmavé.

Už sa rozsvietily lampy na uliciach, keď Ell odchádzal zo školy číslo 27.

Práve keď prechádzal cez dvere, neznáma postava krčila sa v bráne náprotivného domu a pozorne sledovala smer odchádzajúceho auta. Cudzinec sa najprv strhol, ako by chcel vykročiť a osloviť kultora, no v jeho počínaní bolo vidieť nerozhodnosť a rozpaky.

Auto rýchle odchádzalo.




Kurd Lasswitz

— nemecký matematik, filozof, historik a spisovateľ, spoločne s J. Verneom a H. G. Wellsom jeden z priekopníkov vedeckofantastickej literatúry Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.