ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Mesto Lutónia ležalo v krásnej doline, obkľúčené zelenými záhradami a vŕškami. Na okraji mesta bolo nádherné jazero. Na brehu tohto jazera sedela zamyslená pani Tormová, manželka stroskotaného vodcu polárnej výpravy. Len slabo vnímala pohodu krásneho jesenného počasia.

Po úzkom chodníčku blížil sa k nej Ell.

— Prepáčte, — vyrušil ju zo snenia a ospravedlňoval sa: — oneskoril som sa trochu. Viete, chcel som dokončiť svoju knihu: Teória o zemskej príťažlivosti.

— Nič sa nestalo, veď aj ja som len pred chvíľou prišla, — odpovedala Tormová. — Teším sa, že ste už s prácou hotový, ale neviem, či ju naši učenci pochopia.

— Aj ja mám také tušenie, že ju budú pokladať za nejakú fantastickú vymysleninu, za nepravdepodobnú hypotézu, — poznamenal Ell.

— „Ko Bate“ — asi takto ste sa vlastne chceli vyjadriť, nie? A prečo ste vlastne svoju teóriu držali tak dlho v tajnosti? — nadpriadla rozhovor pani Tormová.

— Pokladal som ju pre terajší svet za predčasnú, a potom, bez schopných spolupracovníkov by bola moja námaha neúspešná a márna; ostatne, v poslednom čase som mal aj mnoho starostí s našou polárnou výpravou a veci som sa nemohol celkom venovať, — odpovedal Ell.

— Spomínate výpravu môjho manžela, pán Ell. Už by bolo na čase, aby sme dostali o nich nejakú zprávu, — vzdychla si pani Tormová.

— Máte strach o svojho manžela? — pýtal sa Ell.

— Prečo mi tak často pripomínate jeho nebezpečenstvo? Povedzte už raz otvorene a celkom úprimne, predpokladáte nejaké veľké nebezpečenstvo?

— Nemám v úmysle nič vám zamlčovať a dúfam, že sa šťastne vrátia, — potešoval ju Ell.

— Predsa však, často ma znepokojujú vaše nejasné narážky na čosi nečakané a nepredvídané. Musíte mi to otvorene povedať, — prosila pani Tormová.

*

Práve sa chystali obaja na krátku prechádzku, na ktorej sa Ell chcel bližšie rozhovoriť o možných osudoch polárnej výpravy, keď na chodníku, vedúcom k jazeru, zazreli prichádzať listára.

Udychčaný odovzdal pani Tormovej telegram. Rýchle ho roztrhla a očami prebehla. No stačila prečítať len prvý riadok a skríkla:

— Žije, žije… je zdravý… žije… čítajte…!

Ell vzal telegram a čítal nahlas:

*

Hammerfest, Stanica poštových holubov, 5. septembra,

3 hodiny, 8 minút.

Pani Tormová,

Lutónia.

Všetci sme zdraví. Za 30 hodín príjemnej cesty dostali sme sa na severný pól. Pod sebou vidíme malý, okrúhly ostrov. Ako sa zdá, je obývaný. Vidíme neznáme stavby a prístroje. Obyvateľov nepozorujeme. Nepristaneme. Rozhodli sme sa pokračovať v ceste.

Srdečné pozdravy Torma.

*

Ell nemohol uveriť vlastným očiam, prečítal si depešu aj druhý raz. Vzrušená pani Tormová nevedela ani pochopiť prekvapujúcu zprávu, bola veľmi dojatá a rozplakala sa. Len cez slzy hovorila svojmu spoločníkovi:

— Ďakujem vám, pán Ell, to je vaše dielo… pokračujú v ceste, vracajú sa teda a čoskoro prídu, — hovorila nesúvisle, — čo poviete na to?

— Čítali ste dobre celý telegram? Prezradil vám to nečakané a nepredvídané, o čom sme sa práve pred chvíľkou rozprávali. Prečítajte si ho ešte raz! Obyvatelia Marsu sú na Zemi, na severnom póle! Čoskoro prídu a vstúpia aj do iných, civilizovaných krajov našej Zeme, našej planéty, uvidíte, verím tomu — a my im podľahneme, — tváril sa veľmi vážne Ell.

— Nežartujte! — zvolala Tormová.

— To nie je žart, to je pravda, svätá pravda, — presviedčal Ell a potom sa hlboko zamyslel. Pani Tormová nechápala dosah Ellových slov, mala stále na mysli len svojho manžela a jeho návrat.

Po chvíli mlčania sa Ell vzpriamil, obrátil sa na pani Tormovú a vážnym hlasom začal:

— Počujte, pani Tormová, poviem vám niečo, čo som ešte nikomu na tomto svete nepovedal. Prezradím vám, prečo vám boly niektoré veci veľmi záhadné…

— Rozprávajte, povedzte, prosím vás, — prerušila ho zvedavá pani Tormová a celá sa začala chvieť.

Ell začal najprv naširoko rozprávať o Marse, o jeho obyvateľoch, o jeho kultúre, prevahe i moci. Povedal celkom úprimne, ako dlho musel čakať na túto zprávu, že Marťania sú už konečne na Zemi. Oči mu žiarily od radosti a hlas sa mu neprirodzene chvel.

— To, čo mi hovoríte, je rozprávka alebo skutočnosť? — pýtala sa ho vzrušená pani Tormová.

— Ell sa zasmial a pokračoval:

— Pamätáte sa, keď naša výprava bola pred odletom, že sme im k fľašiam šampanského vína priložili aj malú knižočku, pamätáte sa na to?

— Áno, rozpamätávam sa, ale to je vedľajšie, mňa by zaujímalo, odkiaľ to vy všetko viete, čo mi tu rozprávate o Marse a jeho obyvateľoch?

— Aj to vám všetko poviem a prezradím. Môj otec sa nenarodil tu, na Zemi, môj otec bol Nume — Marťan! Po svojom otcovi som marťanského pôvodu, — povedal a na jeho tvári bolo možno spozorovať črty hrdého sebavedomia.

Pani Tormová po tomto nemohla povedať ani slova. V takej krátkej chvíli bolo toho na ňu mnoho. Všimla si bližšie svojho spoločníka, a až teraz si začala uvedomovať podivný výraz tváre slávneho hvezdára Ella. Zahľadela sa do jeho veľkých nezvyklých očú a zdalo sa, ako by bola v rozpakoch.

Ell však pokračoval:

— To, čo som povedal vám, nevie ešte nik. Nikomu som to nepovedal a vedel som, prečo. Boli by ma zaiste posadili do blázinca, keby som bol tvrdil, že som syn Marťana. Poviem vám však aj viac. Môj otec sa volal All. Bol kapitánom stroskotanej vzducholode „Ba“ pri prvej marťanskej výprave na južný zemský pól. Zachránili ho len náhodou rybári a odviezli ho do Austrálie. Len veľmi ťažko si zvykol na životné podmienky na Zemi, na zemský tlak vzduchu a príťažlivosť. Neskôr si získal priateľov i značný majetok. V Austrálii spoznal i moju matku. Pamätám sa dobre, ako starostlivo ma obaja vychovávali. Tajomstvo pôvodu môjho otca poznala len moja matka a nik iný.

Od otca som sa naučil aj po marťansky. Mnoho som študoval potajomky podľa návodu môjho otca. Umrel, keď som mal 22 rokov. Potom som odišiel do Europy na tunajšie univerzity a hvezdárne. Avšak moje vedecké práce a teórie nikoho nezaujímaly, boly všetkým záhadné a nepravdepodobné. Ja som stále sledoval len to, čo mi otec vždy zdôrazňoval: Ľudstvo na Zemi musí mať účasť na požehnaní marťanskej kultúry.

*

Noviny celého sveta priniesly v nápadných úpravách znenie Tormovho telegramu. Mesto Lutónia bolo zrazu známe a slávne po celom vzdelanom svete. Pani Tormová prijímala vysoké návštevy z politických i vedeckých kruhov zo všetkých kútov Europy, Ázie, Ameriky aj Austrálie.

Zem žila od toho času v očakávaní veľkých udalostí.

II

Pani Tormová prežívala skutočne rušné dni. Deň čo deň chodily telegramy, listy i návštevy. Zpráva z Hammerfestu sa pretriasala v novinách i časopisoch takmer každý deň. Čitatelia boli zvedaví a svojimi otázkami stále bombardovali redakcie novín a vedeckých časopisov. Našli sa aj takí, čo zprávu pokladali za falošnú. Obyvateľstvo sveta sa rozdelilo do dvoch táborov: jedni chceli vedieť podrobnosti o severnom póle — druhí zasa tomu všetkému neverili a smiali sa tomu.

Istý slávny fyzik a hvezdár vyhlásil verejne za nemožné, aby bytosti z inej planéty boly na severnom zemskom póle. Aj redaktor odborného časopisu „Zemepisné zprávy“ vyhlásil, že nemá nijaký smysel hádať sa o veci neznáme, treba vraj vyčkať ďalšie zprávy.

*

Dňa 8. septembra, t. j. tri dni po príchode onoho telegramu, prechádzala sa pani Tormová v rozľahlej záhrade okolo svojho domu a bola veľmi znepokojená, že neprichádzajú ďalšie zprávy. Čakala denne, keďže výprava mala so sebou viac poštových holubov. Sadla si na lavičku a odovzdala sa do svojich myšlienok. Nad mestom sa začínal skláňať príjemný večer. Obloha bola pokrytá len jasnými, priehľadnými mračnami. Mesiac ešte nevyšiel, no nedal na seba dlho čakať.

V tom istom čase sedel Ell vo svojej pracovni a usilovne pracoval. Písal knihu, ktorá podrobne oboznamovala s Marsom a jeho obyvateľmi. Ell chcel vydať knihu hneď potom, keď Marťania prídu na Zem. Chystal okrem toho aj slovník marťanskej reči.

Bol hlboko zamyslený a ani nezbadal, že na schodoch verandy, pred otvorenými dverami, stojí mužská postava, Oslepený svetlom silnej lampy, nemohol ani rozoznať tmavú postavu. Začul len slabý šumot. Obrátil sa k dverám a opýtal sa:

— Ako ste sem prišli, veď záhrada je zatvorená?

— To som ja! — odpovedal mu dávno nepočutý hlas.

Ell sa strhol, vyskočil so svojho kresla a chytil sa za hlavu:

— Som prepracovaný, mám halucinácie! — hovoril sám sebe.

Postava muža sa blížila k nemu a Ell bojazlivo ustupoval.

— Ja som to, pán Ell, nemáte halucinácie, to som ja, Gunta…, — slabikoval svoje meno prichádzajúci.

— Gunta? To nie je možné! Odkiaľ prichádzate? — začínal sa pomaly spamätúvať Ell.

— Rovno zo severného pólu, ešte pred niekoľkými hodinami som bol tam, — prekvapoval svojho priateľa Gunta.

Ell si zase sadol, sklonil sa nad knihou a zmätený hovoril viacej sebe, než Guntovi:

— Prepáčte, zaspal som pri práci, som unavený, prepracovaný. Snívalo sa mi len — vy to predsa nemôžete byť, to je vidina. Aj brána na záhrade je zatvorená a vysoký múr v záhrade ste predsa nemohli preliezť…

Gunta pristúpil celkom k nemu, chytil ho za ramená, začal ním triasť a presvedčovať, skoro s krikom mu hovoril:

— To nie je sen, skutočne nesnívate! Verte mi, ja som to! Spamätajte sa, ja som to, Gunta. Pozrite na mňa! Hneď vám všetko rozpoviem!

Ell sa vzpriamil od knihy a hlbokým pohľadom sa vpil do Guntových očú. Vyskočil, objal ho mocne, pritlačil na svoje prsia a povedal:

— Už vám verím, prepáčte mi moju roztržitosť…

*

Trvalo poriadne dlhú chvíľu, kým sa Ell spamätal a sústredil. Ani on, ako muž a Marťan, nebol pripravený na taký rýchly spád udalostí. Obaja muži držali sa vzájomne, bez slova, v náručí. Po chvíli zdvihol Ell hlavu a spýtal sa:

— A Torma? Neprišiel?

Gunta mlčal.

— Mŕtvy? — dôrazne vyzvedal Ell.

— Pravdepodobne… Balón sa dostal do vzdušného víru, stratili sme vedomie a viac o ňom neviem. Keď som sa prebral, Tormu už nebolo… Neviem, spolu s ním zmizol aj padák… možno, neviem…

— A Salten?

— Nás dvoch zachránili obyvatelia severného pólu. Salten je ešte tam, u nich. Zajtra cestuje na Mars. Ja som sa vrátil domov na marťanskej rakete. Doniesol som aj listy od Saltena. Našli sme aj váš slovník, — rozprával Gunta pomaly, a nesúvisle, ale každú vetu vyslovil dôrazne. Potom v krátkosti oboznámil svojho priateľa s osudmi výpravy, ktorú on tak veľmi podporoval.

— Prišli ste azda sám? — ožil po chvíli Ell.

— Nie, moji sprievodcovia sú tu…

— Kde? Kde sú, prosím vás? — pýtal sa Ell netrpezlivo.

— V záhrade, pri letnom pavilóne. Čakajú pri rakete, — odpovedal pokojno a vyrovnane Gunta.

Na tieto slová sa chcel Ell vyrútiť z izby, ale zrazu mu nohy vypovedaly službu a klesol do kresla.

— Nemôžem, rozprávajte mi ešte! Prosím vás, rozprávajte! Ak ste smädný, hladný, tam máte víno, len rozprávajte…, — hovoril Ell vzrušený poslednou Guntovou zprávou.

*

Pri pohári občerstvujúceho vína rozpovedal mu Gunta podrobne všetky udalosti a príhody na severnom póle, ako ich Marťania zachránili, ako ich prijali, popísal mu stanicu na severnom zemskom póle, zmienil sa v krátkosti aj o Medzistanici nad pólom.

Medzitým sa Ell trochu zotavil a požiadal Guntu, aby išiel s ním do záhrady. Odišli a Ell sa cestou ešte vypytoval na rozličné podrobnosti. Keď prišli bližšie k letnému pavilonku, zbadali v prítmí obrysy zvláštneho telesa. Gunta zvolal už zdiaľky:

— Ell it Gunta — sme bezpeční — nik nás neruší.

Od otcovej smrti nepočul Ell čisté marťanské slovo, až teraz, a to z úst pozemšťana Guntu. Hneď pristúpili celkom blízko k rakete a jej kapitán ich pozval dnu. Upozornil ich však, že vo vnútri rakety je marťanská príťažlivosť.

— Ďakujem za upozornenie, dám si pozor, — hovoril Ell marťansky. Kapitán sa zarazil, keď počul, že návštevník odpovedá peknou marťanskou rečou, ale nič nehovoril.

Vstúpili do priestrannej veliteľskej miestnosti. Medzi dverami zjavila sa pred Ellom vysoká, mohutná postava kapitána rakety. Ell naňho pozrel, stŕpol, chcel niečo povedať, ale jazyk mu zmeravel od prekvapenia.

— Otec! — chcel zakričať, ale nevládal.

Gunta prekvapeno pozoroval celý tento výjav, ale nevedel si ho vysvetliť.

— Môj priateľ, doktor Ell, — predstavil ho posádke Marťanov.

— Som reprezentant marťanských štátov, vyslanec Ill, — predstavil sa kapitán rakety.

Ellovi srdce divoko búšilo, no nijako sa nemohol zmôcť na slovo.

— Som najmladší brat kapitána Alla, ktorý v roku…, ale vyslanec Ill nedopovedal.

— To bol môj otec! — vyrazilo z Ellovej hrudi. — Vyzeral celkom ako vy, len bol trochu starší a vždycky nachýlený dopredu…

— Myslel som si to, keď som sa dozvedel, že na Zemi žije človek, ktorý vie o nás veľa…, — hovoril Ill, potom pristúpil bližšie a veľmi srdečne objal svojho pokrvného, teraz však obyvateľa Zeme.

— Ukáž sa mi, ako to vyzeráš… ani nevieš, akú mám radosť, že ťa vidím… teraz už konečne dúfam, že naše planéty sa porozumejú… — hovoril veľmi dojatý Ill.

*

Hodiny sa míňaly a rozhovor v rakete nemal konca. Marťania nechceli, aby sa verejnosť dozvedela o ich návšteve. Ešte počas rozhovoru Gunta z rakety nepozorovane odišiel do Ellovej pracovne, kde si prečítal všetky noviny, ktoré písaly o Tormovej výprave. Všetko v nich sa mu teraz zdalo také malicherné a nedomyslené…

A predsa, v hĺbke svojej duše bol rozhodnutý, že podnikne všetko možné, aby znemožnil vplyv Marťanov na utváranie budúcich osudov Zeme.

Bolo už veľmi neskoro v noci, keď Ell vstúpil do svojej pracovne. Oči mu žiarily od radosti.

— Už odišli? — pýtal sa Gunta.

— Ešte nie, — zažiaril Ell.

— Veď už bude čoskoro svitať, — čudoval sa Gunta.

— Ešte tu zostanú, Ill sa rozhodol, že odcestuje až zajtra v noci. Dnes by si chcel ešte pozrieť niektoré europské mestá. Musíme zariadiť, aby sa nikto nedostal do záhrady. Ill pozval na výlet aj mňa, — pochválil sa Ell a po krátkych prípravách čoskoro odišiel.

Všetko už bolo prichystané. Raketa sa celkom ticho dvihla kolmo do výšky. Mesto ležalo ešte v hlbokom spánku, takže raketu nik ani nezbadal.

Gunta i Ell mali ešte jednu veľkú spoločnú starosť: Ako oznámiť pani Tormovej osud jej manžela? V poslednom čase prechovávala pani Tormová pevnú nádej, že jej manžel sa čoskoro vráti, so dňa na deň očakávala priaznivé zprávy — a skutočnosť…?

III

Toho večera, keď sa Gunta vrátil a navštívil Ella, keď sa potom Ell stretol so svojím strýkom, vyslancom marťanských štátov a kapitánom rakety, Illom — vtedy pani Tormová sedela vo svojej izbe, zmietaná neistotou a starosťou o svojho manžela.

Tupú samotu okolo nej prerušily zrazu zvučné kroky poštového posla, ktorý už predtým dostal príkaz, aby hocijakú zprávu o výprave doniesol hocikedy, čo aj o polnoci. A bolo skutočne tak. Prišla nová depeša.

Rozochvená pani Tormová prevzala obálku, netrpezlivo vytiahla list a čítala:

Hammerfest, Stanica poštových holubov, 9. septembra.

Pani Tormová,

Lutónia.

Neznáma sila unáša náš balón do výšky. Bol som v bezvedomí. Gunta a Salten sú ešte aj teraz v bezvedomí. Vyskočil som z balóna na padáku. Vzal som aj poštových holubov. Dúfam, že sa vrátim. Buď bez starosti. Nie som ranený.

Tvoj Torma.

— Dúfam, že sa vrátim! — Kedy? Ako? — zúfale zvolala pani Tormová a v srdcových kŕčoch sa zvalila bezvládne na pohovku.

— Sama som ho povzbudzovala, keď sa chystal na výpravu, — vyčítala si nešťastná žena. — Či nie ja sama som príčinou tvojho nešťastia? — trhala si vlasy a bedákala. — Musím ti pomôcť, pomôžem ti, urobím všetko, čo je v mojich silách, — rozprávala sama sebe v úplnej zúfalosti.

Hneď ráno odišla k Ellovi. Pri bráne postála, aby sa trochu sústredila a potom zacengala. Starý vrátnik nevľúdne otvoril širokú bránu.

— Musím sa súrne rozprávať s pánom Ellom, — hovorila pani Tormová hneď na prahu.

— Prosím… ale… škoda…, — jachtal staručký strážca domu.

— Zaveďte ma k nemu, ihneď, musím sa s ním súrne rozprávať, prosím vás, ponáhľajte sa, — prosila pani Tormová.

Vrátnik nemohol odolať. Zaviedol pani Tormovú do budovy a oznámil jej príchod svojmu pánovi.

— Odkiaľ sa to dozvedela? Kto jej to povedal? — útočil Ell na vrátnika, ktorý skutočne nič neprezradil o neobyčajnej návšteve predošlej noci. Ell sa neodvážil vstúpiť hneď do svojej veľkej knižnice, kde ho očakávala pani Tormová. Najprv snoval myšlienky, ako by jej všetko rozpovedal. Až o chvíľu si dodal odvahy a zjavil sa vo vysokých dverách knižnice.

Hneď ho oslovila znervóznelá pani Tormová.

— Pán Ell, neviem, čo mám robiť, tu je telegram z Hammerfestu, čítajte a poraďte mi, — prosila a v očiach sa jej zjavily slzy.

— Chvalabohu, veď váš manžel je zaiste zachránený, žije…, — zvolal Ell, keď prečítal telegram.

— Žije? Myslíte? Kto vie? Veď v polárnej noci, medzi večným ľadom a snehom… och…

Ell si v tejto chvíli nevedel rady: zpráva pani Tormovej od jej manžela bola skoršieho dáta, teda staršia než zprávy, ktoré doniesol Gunta. Nebol si preto nijako istý s Tormovým osudom. No jednako, teraz musel uvažovať len o tom, ako pani Tormovej oznámiť všetky udalosti, ktoré sa minulej noci sbehly.

Potom si však sadol vedľa nej a začal otvorene hovoriť:

— Počúvajte, prosím, pani Tormová! Čo vám teraz poviem, je skoro neuveriteľné. Presvedčíte sa však sama, možno už o chvíľku. Gunta je tu! Gunta sa dnes v noci vrátil! Salten cestuje práve dnes na Mars! V mojej záhrade, pri letnom pavilóne, je raketa Marťanov, na ktorej sa Gunta vrátil.

— Preboha vás prosím, čo je s mojím mužom? — zakričala pani Tormová a chytila sa za hlavu, obávajúc sa, či je pri zdravom rozume. Potom sa kŕčovite začala svíjať a pozerala na Ella ako vyjavená.

V nevhodnej chvíli vstúpil do izby Gunta. Pani Tormová ho zazrela hneď medzi dverami, vyskočila so stoličky, ale v hrdle ju priškrtila nevýslovná úzkosť a žiaľ: nemohla povedať ani slova, hoci bolo jasné, že v tej chvíli myslela len na svojho manžela.

Gunta pristúpil k pani Tormovej, posadil ju do kresla, potom si sadol vedľa nej a pokúšal sa, nakoľko mu len sily stačily, rozptýliť obavy pani Tormovej o jej manžela. Tormová sedela nepohnute ako kôpka nešťastia a počúvala.

*

Keď si Gunta prečítal aj poslednú depešu z Hammerfestu, ktorú mala pani Tormová so sebou, celkom sa zmenil. Ožily v ňom nádeje na návrat kapitána, čo sa hneď prejavilo aj v tóne jeho reči. Jeho presvedčujúce slová zapálily v srdci pani Tormovej už-už uhasínajúci plamienok nádeje. Zrejme bolo vidieť, že pani Tormová sa aspoň zdanlivo upokojila. Už bola schopná aj triezvejšie rozmýšľať.

Vypočula si celkom so záujmom zprávu o príchode rakety, ako jej to Gunta veľmi pútavo rozpovedal.

— A je to pravda, že raketa je v záhrade? — pýtala sa Guntu.

— Isteže, — odpovedal Gunta.

Ako hrom s jasného neba udrela pani Tormovej do hlavy myšlienka, že raketa by mohla podniknúť let cez ľadové stráne okolo severného pólu, a hneď aj vyrukovala so svojím plánom:

— A nemohla by raketa preskúmať všetky ľadovce a takto mi pomôcť hľadať muža? — prosebne vyslovila svoju túžbu.

— Možno… keby… no neviem…, — hovoril trhavo Gunta.

— Pán Ell, prosím vás v mene priateľstva s mojím manželom, pomôžte mi aj vy! Vám obom sa to podarí! — vzlykala opäť. — Prihovorte sa, aby ma raketa vzala na pól. Ja ho nájdem, musím ho nájsť, len keby ma vzali… keby…, — hovorila a chytila za ruky Guntu i Ella a slzy jej tiekly dolu tvárou.

— Neviem…, — odvetil Ell, — neviem, to nie je cesta pre vás, keď budú Marťania chcieť, nájdu ho aj…

— Cudzie oči neuvidia to, čo moje! — skočila mu do reči pani Tormová.

— Ja sám nemôžem ísť s vami, — povedal po chvíli Ell. — Mám teraz veľmi súrne práce, musím prichystať ľudstvo na príchod Marťanov, ale pokúsim sa prihovoriť sa za vás.

— Prosím vás, zaveďte ma aspoň do záhrady… k nim…, — prosila a strojila sa na odchod do záhrady.

— Nie, to nemôžem, teraz je to nemožné…, — odporoval Ell.

— Idem sama, aj bez vás…, — zakričala v rozčúlení.

— Nedovolím! — zaznel tvrdý hlas Ellov.

— Ja chcem… musím… musím…, — kričala Tormová.

Ell si so zúfalou ženou skutočne nevedel rady a odišiel do záhrady.

— Nemôžem ti nijako odoprieť tvoju prvú prosbu, — hovoril kapitán rakety Ill svojmu príbuznému, pozemšťanovi a Polomarťanovi Ellovi, — hoci vieš, že teraz máš tu na Zemi veľmi dôležité poslanie. Veď musíš dokonale pripraviť stretnutie obyvateľov dvoch planét. Tvoja prítomnosť na Zemi je teraz skutočne veľmi potrebná, ale keď to tak veľmi chceš, vezmeme ťa.

— Viem to, ale nemôžem nijako odoprieť úpenlivú prosbu pani Tormovej, manželke môjho dobrého priateľa. Dúfam však, že svoju úlohu splním aj potom, keď sa vrátim, — odpovedal Ell sebavedome.

— Ostatne, myslím, že záujmy oboch našich planét posilníme aj tým, keď vezmeme so sebou aj pani Tormovú a spolu s ňou budeme hľadať jej manžela, — doložil Ill celkom ochotne. — Pani Tormová nám môže byť neskôr celkom osožná ako svedkyňa. Teda odcestujeme spolu 11. septembra. Buď taký dobrý, priveď sem aj pani Tormovú, rád by som ju poznal ešte pred odletom.

Ell od radosti vyskočil a utekal oznámiť potešujúcu zprávu pani Tormovej.

Netrvalo dlho a po chodníku náhlily sa dve osoby k letnému pavilonku.

— Ste mojimi hosťami, — hovoril Ill veľmi srdečne a Ell prekladal jeho slová pani Tormovej. — Nech sa páči bližšie, ukážem vám v rakete kabíny, v ktorých pocestujete.

— Ďakujem, — povedala pokorne pani Tormová. Pozrela skúmavým zrakom na kapitána a hneď precítila, že tomuto predstaviteľovi ďalekých svetov nemožno odporovať.

— Ďakujem vám, — opakovala ešte raz, — a nehnevajte sa, prosím vás. Nikdy vám to nezabudnem, čo pre mňa podnikáte, ste veľmi láskavý.

Ell zasa preložil jej slová do marťanského jazyka, pričom Tormová stále sledovala vyraz tváre svojho hostiteľa.

— Ste príliš odvážna, — oslovil ju Ill. — Už prítomnosť v rakete vám, ako vidím, robí ťažkosti, a čo vás ešte čaká…

— Znesiem všetko, musím zniesť, len keby sme ho našli, — povedala a rozplakala sa…

Na druhý deň mali odletieť.

IV

Na druhý deň zavčas rána sa Gunta ponáhľal na úrady, aby oznámil svoj príchod, vlastne prílet. Po ceste pristavovali ho jeho známi a vypytovali sa ho na osudy výpravy. Gunta však neprejavoval nijakú ochotu na rozprávanie, ba naopak, jeho kusé odpovede boly každému záhadné a nepochopiteľné. Niektorí jeho priatelia a známi cítili sa priamo urazení, keď sa nemal do reči a len náhlil. Prekvapovalo to všetkých a nevedeli si to vysvetliť.

Gunta stačil ešte dobehnúť domov, keď sa po celom meste roznieslo, že výprava zo severného pólu sa vrátila. Rečí bolo viac, než treba. Postaraly sa o to ihneď noviny a ich redakcie. Z domu do domu, z ulice do ulice začínaly kolovať prifarbené histórie o Marťanoch, o severnom póle a o Marse. V popoludňajších hodinách išly už noviny na dračku. Zpráva sa rozšírila po celom svete. Vo všetkých svetových veľkomestách vyšly mimoriadne vydania novín s lákavými nadpismi: Marťania na Zemi! Novinky zo severného pólu! Neuveriteľné zprávy! — Ľudia sa trhali o noviny a predavači mali za chvíľu prázdne ruky.

Až keď utíchla prvá vlna rozrušenia, začaly sa zjavovať vo vážnejších časopisoch vedecké úvahy, aj to len podľa kusých zpráv, ktoré dodal novinárom a vedeckým spoločnostiam sám účastník výpravy Gunta.

V meste Lutónia nik nevedel, že marťanská raketa sa nachádza v záhrade pri jazere. Gunta i Ell sa uzavreli do svojich pracovných miestností a neprijímali nikoho. Ell sa chystal na cestu a Gunta si zasa pripravoval obšírnu zprávu do Spoločnosti pre výskum polárnych krajov.

Aj pani Tormová sa horúčkovite pripravovala na svoj odvážny let raketou. Prišli ju síce navštíviť jej najbližší príbuzní, bývajúci v meste, ale o ceste sa nikomu ani slovom nezmienila.

Ell musel ešte odbehnúť do mesta po nejaké drobnosti na cestu. Skupina chlapcov mu však bola stále v pätách a pokrikovala naň: To je ten z Marsu! Pozrite! Toť, Marťan! — Nakúpil i hŕbu novín a bočnými uličkami sa ponáhľal domov. Mimoriadne vydania novín zaujímaly aj Ella. Veľké redakcie svetových denníkov z Ríma, Paríža i z Londýna si stále vymieňaly telegramy o najnovších čerstvých pozorovaniach na oblohe. Meteorologická stanica z Montblancu rozšírila zprávu, že na oblohe bolo vidieť teleso, letiace závratnou rýchlosťou. V Ríme a v Paríži nastal z toho veľký rozruch. Pokladali to za nepriateľské lietadlo. Zprávu potvrdily mestá v severnom Taliansku, keď jedno po druhom zasielaly do Ríma zvesť, že nad nimi krúžilo vo veľkej výške neznáme teleso. Raketa sa zjavila aj nad Londýnom. Celý svet bol vzrušený a nik si nevedel túto záhadu vysvetliť.

*

Medzi druhou a treťou hodinou po polnoci sa Ell prebudil. Jeho izba bola osvetlená ako by slnečným svetlom. Zrazu svetlo zmizlo. Ell vyskočil k obloku. O chvíľu sa ožiarila celá záhrada. Svetelný prúd smeroval do záhrady so severu. Ellovi bolo hneď jasné, že Marťania signalizujú svojej rakete.

Prehodil si kabát a utekal do záhrady.

— Čo sa robí? — pýtal sa kapitána.

— Ako vidíš, našli nás, — odpovedal Ill. — Muselo sa stať niečo veľmi vážneho. Práve sme nadviazali optické spojenie.

— A ako sa dohovoríte? — vyzvedal Ell.

— Svetelnými lúčmi, — odpovedal Ill a hneď aj odbehol k signalizujúcemu Marťanovi a vrátil sa asi o štvrť hodiny.

— Musím ti oznámiť, — vravel Ellovi ešte medzi dvermi, — že musíme čo najskôr odletieť. Najprv musím navštíviť určité miesto a potom ma súrne čakajú na ostrove. Moja prítomnosť je tam potrebná. Už včera som to povedal, že sme na Marse sostrojili menšiu raketu, než je táto, a dnes sa stala nepríjemná nehoda. Raketa robila prvé cvičenia nad Zemou a…

— Nešťastie? — skočil mu do reči Ell.

— Prezradím ti, raketa má nedorozumenie s europskou vojenskou loďou, — hovoril vážne Ill.

— Kde? Nemožné! Ako?

— Neviem ešte presne, kde, ale je to isté. Naša posádka pristála na europskej pevnine v ďalekých ľadových severných krajoch. Muži našej posádky chceli pomôcť námorníkom, ktorí stroskotali pri pobreží a uviazli v ľadových kryhách. Námorníci však zajali našich dvoch členov, no dvom ostatným sa podarilo ujsť. Podľa rozkazu musím tam ihneď odletieť a našich dvoch zajatých vyslobodiť. Rýchle sa prichystaj a zobuď aj pani Tormovú. Pripravte sa obaja čo najrýchlejšie! — dokončil Ill a odišiel k členom svojej posádky.

Pani Tormová bola v poslednom čase zvyknutá na všelijaké prekvapenia. Ani náhla nočná návšteva ju nijako nevyrušila. Ihneď vstala, zobrala pripravené veci a obaja sa náhlili do záhrady.

Mesto ležalo ešte v hlbokej tme, keď sa raketa pri najväčšej tichosti zdvihla so zeme a smerovala vo vzdušnom mori rovno na sever.

V

Anglická loď „Prevention“, ktorú viedol kapitán Prim, plávala v severných vodách. Mala poslanie vojenské, výskumné a vedecké. V ľadovej víchrici zostala však trčať medzi kryhami a uviazla pri pobreží. Dvaja námorníci z lodnej posádky, vykonávajúci špeciálne vedecké výskumy, vystúpili po kryhách na pobrežie, zablúdili v ľadových poliach a zrútili sa do priepasti.

Malá marťanská raketa s posádkou štyroch mužov vykonávala práve v tom čase cvičné lety v okolí severného pólu. Pozorovateľ rakety zazrel pri pobreží stroskotanú loď a neďaleko na pevnine zbadal aj skupiny roztratených námorníkov. Oznámil to hneď veliteľovi rakety. Povinnosť im kázala, aby stroskotancom pomohli. Pristáli na úpätí veľkého ľadovca a chceli najprv pomôcť dvom stroskotancom, ktorí ležali na dne ľadovej priepasti. Ich tmavé telá sa dobre odrážaly od snehobieleho povrchu, takže ich aj shora bolo dobre vidieť.

Obaja námorníci ležali v snehu dolu tvárou, zakrvácaní, s rozbitou hlavou a celkom bez života. Práve v tej chvíli, keď si dvaja Marťania prezerali bližšie mŕtvoly zabitých Angličanov, zjavil sa na úbočí ľadovca kapitán lode, ktorý im šiel na pomoc. Prim zostal stáť a v prvej chvíli si nijako nevedel vysvetliť, čo videl: dve neznáme postavy, oblečené do nezvyklých úborov. Stály pri zakrvavených mŕtvolách jeho námorníkov. Nie div, že jeho prvá myšlienka bola: toto sú ich vrahovia! Vytiahol zbraň a zakričal na neznáme postavy. Dvaja Marťania pozerali na neho celkom prekvapení. Nevedeli, čo si počať, a ukazovali bezradne na mŕtvoly. Prim ich vyzval, aby dali ruky hore a vzdali sa. Prirodzene, nerozumeli mu. Vyzval ich ešte raz. Marťania zasa len nerozumeli a neposlúchli jeho rozkaz. Prim sa preto rozhneval a vystrelil. Náboj prevŕtal plechovú škatuľu, ktorú držal v ruke jeden z Marťanov. Prim chcel vystreliť aj druhý raz, ale zrazu mu zbraň vypadla z ruky a svaly sa mu kŕčovite stiahly. Pravou rukou, v ktorej držal pištoľu, nemohol ani hýbať. Tento nezvyčajný zjav zavinil druhý Marťan, stojaci trochu bokom. Svojou čudesnou zbraňou ochromil nervy na Primovej strieľajúcej ruke.

*

Keď sa rozľahol po kraji prvý výstrel, ihneď pribehli viacerí námorníci, ktorí išli za Primom. Keď ich kapitán zbadal, osmelil sa, zobral zbraň do ľavej ruky a zúrivo kričal:

— To sú vrahovia našich druhov, spútajte ich, ihneď!

Ani nedopovedal a zbraň mu vypadla aj z ľavej ruky. Námorníci však poslúchli rozkaz svojho veliteľa: najprv obkolesili oboch Marťanov a povalili ich na Zem. Marťania videli, že proti takej presile sa nijako neubránia a vzdali sa bez odporu. Námorníci ich spútali a dosť nešetrne ich hnali na loď.

Prvý výstrel počuli aj ostatní dvaja členovia posádky rakety. Boli veľmi zvedaví, čo sa robí, preto hneď vyleteli do malej výšky a skúmali tým smerom, odkiaľ bolo počuť výstrel. Prirodzene, mali strach o svojich dvoch krajanov. Leteli celkom nízko a čoskoro zbadali skupinu ľudí a vpredu, pred nimi, vliekli sa sputnaní ich dvaja priatelia. Keď sa priblížili k lodi, lodné kanóny začaly malú raketu odstreľovať.

— Ako len pomôcť? — hútali Marťania na rakete, tušiac, že je veľmi zle. Vystúpili do výšky, kde ich už delá z lode nemohly ohrožovať, a uvažovali. Mali síce so sebou veľmi účinné zbrane, ktoré by boly bezpečne vyradily všetky delá námorníkov, ale sa báli, aby pri streľbe nezasiahli aj svojich dvoch druhov.

Zajatí Marťania už boli na lodi. Z paluby túžobne pozerali na oblohu a očakávali pomoc a vyslobodenie.

*

Medzitým dvojčlenná posádka rakety letela obrovskou rýchlosťou na sever, priamo na ostrov na póle.

Lodní dôstojníci prezerali si mŕtvoly svojich námorníkov a zatiaľ si Marťanov vôbec nevšímali. Prim im vysvetľoval, ako zajal tých čudných ľudí. Nezabudol pripomenúť aj to, ako mu pri streľbe strnuly a ochably obe ruky.

— Cudzincov treba ihneď vypočuť, — usúdili všetci. Potom pristúpili bližšie a začali si ich podrobne obzerať. Oslovovali ich všetkými svetovými rečami, ale nedostali nijakú odpoveď. Prekvapoval ich len hrdý pohľad smelých veľkých očí.

— Dajte im preč putá, tu na lodi nemusia byť sputnaní, a zaobchádzajte s nimi slušne! — nariadil prísne kapitán Prim.

Až teraz sa zajatí Marťania začali medzi sebou rozprávať. Angličania počúvali — ale nerozumeli ani slova.

— Takáto reč hádam ani nie je na tomto svete, — povedal potom najstarší námorník. — Pochodil som už kus sveta a počul som všetky reči, akými ľudia rozprávajú, ale takéto niečo… veď títo nepochádzajú so Zeme… treba ich vziať na pevninu.

Marťania, ktorí mali práve službu na póle, ihneď vyrozumeli Illa o nešťastí a dali mu podrobné inštrukcie, ako zachrániť zajatých členov raketovej posádky. Bleskovou rýchlosťou brázdil Ill v rakete priestory severného Grónska a podľa presných polohových údajov hľadal miesto činu.

Ell sedel pri Illovi a vytrvale pozoroval kraj, kým pani Tormová zadriemala, unavená a vysilená toľkými udalosťami posledných hodín.

Illova úloha bola veľmi chúlostivá. Vedel to a musel sa na ňu dobre pripraviť, hoci nepredpokladal, že by sa námorníci zdráhali vydať zajatých Marťanov. V opačnom prípade, keby mu totiž odmietli vydať zajatcov, bol rozhodnutý, že loď celkom zničí.

Raketa sa blížila do cieľa, sniesla sa nižšie a všetci jej členovia pozorovali pod sebou pusté biele pláne.

VI

Netrvalo dlho a posádka rakety spozorovala ďalekohľadom loď. Rovnako aj lodní pozorovatelia hlásili svojmu veliteľovi, že na juhu je na obzore letiace teleso. Nevedeli ešte rozoznať, o čo ide. Ill sa ujal vedenia rakety a letel nad hladinou mora vo výške asi 100 metrov.

— To je anglická loď, — hovoril o chviľu Ell, keď si bližšie všimol vlajky na stožiari.

Vo vzduchu zasvišťal granát.

— Už nás zbadali, výstrelom nás vyzývajú, aby sme vytiahli vlajku aj my, — poučoval Ell svojho strýka.

Vystrčili čierne plátno s bielym kruhom a opatrne pokračovali v lete. Ell dostal za úlohu pozorovať lodnú palubu. Zaujal najlepšie pozorovateľské miesto a namieril svoj ďalekohľad na loď.

— Zajatci nie sú na palube, — hlásil o chvíľu.

— Zaiste budú dolu, v podpalubí. Ale, ako sa mi zdá, loď je pripravená na boj. Posádky kanónov stoja v pohotovosti. Zdá sa, že budú strieľať.

— Aké zbrane majú? — pýtal sa Ill.

— Vidím delá a torpéda. Jedno torpédo stačí, aby nás rozmetalo na atomy, — vysvetľoval Ell ustrašeno.

— Je to otázka, či nás zasiahnu, — zasmial sa Ill… — uvidíte, že… — Ani nestačil dopovedať, keď sa všetci v rakete zachveli od ohlušujúceho výstrelu.

— Nemajte strach! Nie je to také nebezpečné, — utešoval všetkých členov posádky kapitán rakety.

Odstreľovanie bolo stále hustejšie a bližšie. Marťania vytiahli bielu zástavu na znamenie mieru a priateľstva. Raketa začala potom spomaľovať rýchlosť, klesala stále nižšie, kolmo na loď a asi v 15-metrovej výške nad palubou zostala stáť.

Posádka lode — a boli to samí odvážni a skúsení námorníci — zmeravela od prekvapenia a údivu. Nik sa ani len nepohol. Cítili, že sú bezbranní voči neznámej rakete.

Kapitán Prim sa postavil na kapitánsky môstik a čakal.

— Kto ste? — zakričal do výšky s pomocou tlampača.

— Naša raketa nemá nepriateľské úmysly, — hovoril Ell po anglicky. Patrí tomu štátu, ktorého zajatcov držíte na lodi. Sú to obyvatelia Marsu, ktorí majú na zemskom severnom póle svoju stanicu. Zajali ste ich neprávom. Chceli len pomôcť vašim dvom námorníkom, ktorí sa zrútili do priepasti. Raketa nechce nič iného, len aby ste vydali zajtcov. Odveďte ich na pobrežie, kde si ich prevezmeme!

Veliteľ lode Prim odpovedal, že si bude pokladať za česť rokovať v tejto veci priamo s veliteľom rakety.

Pozval veliteľa rakety na palubu, oznámil, že mu zaručuje slobodu i návrat.

Radili sa aj na lodi aj v rakete. Ill nemal nijaké námietky proti návrhu Prima, ale Ell ho od tohto kroku odrádzal.

— Nebojím sa, — hovoril Ill, — hoci viem, že vyjednávanie bude ťažké. Svoje slovo však musia splniť!

Po krátkej porade oznámil Ell tlampačom na palubu:

— Súhlasíme. Raketa pristane neďaleko na pobreží. Veliteľ rakety, vysoký marťanský úradník, vás však žiada, aby ste prišli za ním na pobrežie alebo na nejaké iné miesto, ktoré určíte na stretnutie. Priveďte so sebou aj zajatých. Raketa s nimi hneď odletí.

Prim nemal však v úmysle prepustiť zajatých Marťanov. Naopak, dúfal, že sa mu podarí priviesť tento zaujímavý úlovok do Londýna. A potom, rovnako ho zaujímala aj raketa, veď bol dôstojníkom! Nemohol však pochopiť, že na Marse rozprávajú po anglicky.

— Dobre, — odpovedal, — raketa nech pristane, ale posádka nech sa vzdiali od nej na tisíc krokov. Ak sa tak nestane, použijem násilie.

Ill dal odkázať, že má obavu, aby on nemusel použiť násilie, keby niekoho z Marťanov ohrožovali.

Prim si však z posledného odkazu nerobil veľké starosti a od radosti si trel ruky.

Raketa sa odpútala od lode, zakrúžila okolo nej a smerovala na pobrežie.

— To je krásny cieľ pre naše zbrane! — kričal Prim na svojich strelcov a o niekoľko sekúnd ozval sa prudký výstrel. Raketa sa zakývala vo vzduchu. Granát sa ešte pred cieľom roztrhol, ako by narazil na neviditeľný múr. Črepiny a úlomky granáta padly do mora a rozvlnily jeho pokojnú hladinu.

Raketa teda nepristála na pobreží, vrátila sa nad loď a zostala vo vzduchu nehybne stáť, a to ešte nižšie než predtým. Na palube sa zrazu strhol prudký vzduchový vír, ktorý smietol skoro celú posádku do mora.

Ill nechcel nikomu ublížiť, chcel len ukázať silu svojich zbraní. Loď nechcel zničiť, veď tam boli aj zajatí Marťania. Pokúšal sa preto znovu nadviazať spojenie s Primom a dal vytiahnuť bielu zástavu.

— Nebudem s vami vyjednávať, radšej vyhodím do vzduchu celú loď! — kričal Prim nazlostený.

— Nechceme nič od vás, len vyložte na pobrežie našich dvoch zajatcov! — bola odpoveď.

Potom sa raketa zdvihla do výšky, v ktorej ju granáty už nemohly zasiahnuť. Prim to pozoroval a bezmocný zúril, ale poddať sa nechcel. Naopak, granátmi opäť zasypal okolie rakety vo veľkej výške, ale bez úspechu.

— Je to čudné, — hovoril Ill. — Urobil som všetko, aby som zabránil prelievaniu krvi, nadarmo! Ľudia, čo to robíte? Toto je naše prvé stretnutie? Toto má byť úvod na sbratanie našich planét?

Celkom spokojne dívala sa posádka rakety na neúspešnú a bezvýslednú námahu kapitána Prima. Ell zazrel ďaleko na pobreží skupinu ľudí. O chvíľu sa tmavá škvrna rozptýlila a na bielej ľadovej ploche bolo vidieť len dve postavy. Boli to zajatí Marťania, ktorých vyložili na pobrežie. Ill hneď rozkázal, aby raketu riadili týmto smerom. Pristátie bolo celkom hladké.

Oslobodení Marťania boli v úbohom stave. Viac, než zajatecké útrapy, ničil ich pozemský tlak vzduchu a zemská príťažlivosť. Už neboli spútaní. Šťastne si vydýchli, keď vstupovali do raketovej kabíny. Zajatci ťažko znášali toto pokorenie, no najviacej ich trápilo, že trpeli nevinne.

— A teraz priamo na severný pól! — zavelil kapitán Ill. — Leťte vyššie a rýchlejšie!

Raketa sa rýchle vzdialila od bitevného poľa. Čoskoro zbadali krajiny, na ktoré bolo ich oko už zvyklejšie. A keď sa na obzore zjavily obrysy ostrova, radosť Marťanov nemala konca. Opatrne pristáli na ploche ostrova, posádka vystúpila a veľmi srdečne ich tu vítali. Rovnako radostne uvítali aj dvoch zajatých a najmä nových dvoch obyvateľov Zeme, pána Ella a pani Tormovú.

*

Pani Tormová bola na ostrove severného pólu už celých dvadsaťštyri hodín. Nebola už netrpezlivá, lebo sa spoľahla vo všetkom na Ella a okrem toho, doteraz bolo dosť novôt, ktoré ju veľmi zaujímaly.

Ell predstavil pani Tormovú všetkým, ktorí tu ešte zostali. Salten, La i Se, boli už na Marse. V kancelárii prednostu ostrova uvažovali o Tormovi, zatiaľ však nemohli povedať nič presného. Až na tretí deň prišiel Ell v sprievode doktora Hila k pani Tormovej.

— Čo mi nesiete nového? — vítala ich.

— Neľakajte sa, pani Tormová — začal Ell. — Musím vám oznámiť, že raketu, ktorá mala ísť hľadať vášho manžela, nemožno nateraz použiť. Má akési poruchy, najmä diabarické prístroje sú trochu poškodené.

— Prosím vás, neopustite ma a pomôžte mi hľadať môjho muža, — prosila úpenlive.

— Nebuďte zúfalá, nebojte sa, váš manžel sa vráti domov, možno skôr než my sami…, — hovoril Ell záhadne.

— Ako? Čo to hovoríte? My sa azda tak skoro nevrátime?

— Ako som sa dozvedel, tohto roku je to už nemožné, — povedal jej vážne a celkom otvorene.

— Keby som radšej nebola išla…, a veď ste mi to aj sám hovorili, veď ste ma odrádzali… — zúfalo vzdychala nešťastná žena.

— A čo teraz? — pýtala sa potom, skloniac hlavu do dlaní.

— Nezostáva nám nič iného, len odcestovať s našimi hostiteľmi — na Mars. Na jar sa vrátime domov… celkom iste… na nových raketách… dôverujte mi! — upokojoval ju Ell.

VII

Nad južným pólom planéty Mars, vo výške 3400 kilometrov vznáša sa vo vzduchu priestranná stanica pre rakety a vzducholode. Je omnoho väčšia, než podobná stanica nad severným zemským pólom. Súčasne môže na nej kotviť a premávať až šesťdesiat dopravných vzducholodí. Premávajú vo dne, v noci, každú hodinu.

Dnes bolo všetko do posledného miesta obsadené. Zvedavci z celého južného marťanského pólu sa náhlili, aby privítali vládnu vzducholoď „Olo“ pri jej návrate so Zeme. Svetelné depeše už oznámily, že vládny vyslanec Ill sa vracia domov a so sebou priváža aj syna slávneho marťanského bádateľa Alla. Očakávali aj druhú vzducholoď „Meteor“, ktorá na svojej pravidelnej premávke medzi Marsom a Zemou privážala tiež obyvateľa Zeme, Saltena. Boli to v dejinách Marsu prví pozemšťania, Bate, ktorí idú navštíviť Mars. Široké galerie obrovskej stanice boly husto zaplnené. Očakávajúci si krátili chvíle hrôzostrašnými rozprávkami o ľuďoch. Vládna vzducholoď „Olo“ predstihla v rýchlosti „Meteor“ a očakávali ju tuná skoršie, hoci odštartovala so Zeme omnoho neskôr. Okrem toho mala aj prednosť pred všetkými letmi. Tak sa aj stalo, že signále oznamovaly najprv prílet vzducholode Olo a až potom Meteor.

*

Pozemskí cestujúci, najmä pani Tormová, znášali útrapy cesty veľmy ťažko, hoci Marťania sa o nich veľmi úzkostlivo starali. Okrem toho zmocnila sa ich aj nervozita. Veď očakávali neznáme veci! Vzducholoď „Olo“ pomaly zmenšovala závratnú rýchlosť, aby na stanici pristávala celkom pomaly.

Na južnom póle Marsu bolo v tieto dni najkrajšie leto. Jasný a priesvitný vzduch umožňoval už z diaľky rozoznávať veľké plochy zelených polí, záhrad a lesov. Dve tmavé škvrny, ktoré sa zreteľne odrážaly od sýtej zelene, boly dve marťanské púšte: Gol a Sek. Všade inde prevažovala jasná farba.

Vzducholoď Olo pristávala skoro nepozorovateľne, celkom jemne a hladko. Staničný úradník privítal posádku a po vybavení úradných formalít vystúpili Marťania na nástupište. Deputácia členov ústrednej marťanskej vlády vstúpila do vzducholode a jej kapitán predstavil pani Tormovú a Ella. Zástup Marťanov na nástupišti a na galeriách bol netrpezlivý, zvedavosť vyvrchoľovala.

Konečne sa pozemšťania zjavili v sprievode štátnej delegácie. Pani Tormová mala zakrytú tvár jemným závojom a kráčala v prostriedku, Ell išiel po jej ľavej strane.

— Sila Ba! — Nech žije Zem! — kričali všetci na nástupišti.

— Sila Ill, Sila Ell! — ozývalo sa po galeriách.

— Sila Nu! — odpovedali príchodzí. Marťania boli oduševnení.

Vládna delegácia spolu s pozemskými hosťami zdržala sa na nástupišti len veľmi krátko. Po malom občerstvení vstúpili znovu všetci do vzducholode, aby vykonali posledný kúsok cesty na Mars.

*

Na dopravu a premávku používali Marťania slnečnú energiu. Zachytávali ju na vysoko ležiacich suchých a najviac osvetlených miestach a potom ju transformovali do elektrických prístrojov. Doprava, najmä na veľké diaľky, bola dokonalá s každej stránky.

Rovnako na vysokom stupni bola aj ich stavebná kultúra. Rozľahlé a obrovské stavby boly pýchou Marťanov.

Keďže príťažlivosť na Marse rovná sa len jednej tretine našej príťažlivosti — dovolili si Marťania smelé a odvážne stavby. Všade na strechách veľkých budov umiestené boly prístroje, ktoré pohlcovaly slnečnú energiu a spracúvaly ju pre techniku.

Na Marse nie sú roztrúsené mestá, dediny a osady; veľké plochy, určené pre stavby, sú dokonale využité, ba budovy sú aj nad širokými vodnými kanálmi. Na jedno miesto boly sústredené všetky hospodárske a priemyselné strediská. Ale hneď za nimi vidieť celkom inú tvárnosť kraja. Koruny obrovských stromov vyčnievajú do výšky až 100 metrov. Každé priemyselné stredisko bolo uložené do lesa bohatých a košatých stromov, takže v mestách dýchali ľudia príjemný vzduch aj v najväčších letných horúčavách. Aj okolie domov je posiate kvitnúcimi záhradami a sadmi. Marťanská vláda vydala zákon, že v každom mestskom okrese musí byť jedna tretina povrchu vysadená stromami a záhradami.

Kultúrne, priemyselné a hospodárske strediská boly nezvyčajne rušné. No zato možno na Marse vidieť aj tiché a pokojné rovinky, malebné pohoria, ba aj púšte a vypálené plošiny. Ale všetko je tu využité. Celý kraj je pretkaný hustou sieťou dopravných ciest a zavodňovacích kanálov. Bohatstvo prírody využívajú dokonale. Len kde-tu, na ďalekom vidieku, je ešte vidieť pluh ako prežitok a pozostatok zastaralej kultúry. Obyvateľstvo Marsu nie je vo svojej výžive odkázané na plody zeme, na rastliny a dobytok. To všetko patrí u nich minulosti. Vysoký stupeň vedy oslobodil Marťanov od všedných vyživovacích starostí. Rastliny im slúžia len ako ozdoba, pestujú ich len pre estetický pôžitok. Umelá výroba bielkovín a uhľohydrátov im uľahčila a spríjemnila život. Marťania sú na svoju vedu hrdí a pyšní a pokladajú sa za Synov slnka a vládcov slnečnej sústavy.

VIII

Neďaleko rozsiahlych budov Ústrednej marťanskej vlády, na okraji malebného lesa, mal svoj dom vládny vyslanec Ill. Bolo to vlastne niekoľko menších domčekov, navzájom spojených, takže to vyzeralo ako veľká vila. Dokola boly vysadené a starostlivo ošetrované stromky a ozdobné kríky. Od hlavnej cesty viedla k domu úzka cestička.

Pružno a svižko vykračoval si Ell po tejto cestičke a veru nik by nebol uhádol, že tento mladý človek je pozemšťan, ktorý ešte nedávno budil na Zemi dojem ustarosteného muža stredných rokov. Ell sa skutočne cítil omladený. Povedomie, že sa vrátil do zeme svojich predkov, že môže žiť medzi nimi a spoznávať to, o čom len od svojho otca počul, toto všetko mu dodávalo sebavedomie a pýchu.

Po schodkoch vystúpil na verandu. Dvere sa samočinne otvorily a signál v celom byte oznámil jeho príchod. Vo dverách zazrel Ell ženskú postavu. Prekvapený zostal stáť. Nepoznával pani Tormovú, ktorá bola oblečená do odevu Marťanov. Až o chvíľu sa ich oči stretly a obaja sa usmiali.

— Chcel by som sa s vami takto prechádzať na uliciach našich pozemských veľkomiest. Ani neviete, ako vám to svedčí, — lichotil Ell.

— Nehovorte teraz o Zemi, nemyslime na ňu; dokiaľ sa nedozviem niečo o mojom mužovi, zatiaľ by som chcela žiť len tu, — odpovedala pani Tormová na privítanie.

— Dovolíte však, pani Tormová, aby som vás pozval na prechádzku, — požiadal Ell.

O niekoľko minút vrátila sa z vedľajšej izby pani Tormová, vystrojená na prechádzku. Na hlave mala ľahkú ozdobu, závoj jej splýval až na ramená. Práve sa strojili odísť, keď bočnými dvermi vstúpila do izby manželka Illova, pani Ma, takto aj Ellova teta.

— Teta, ako sa ti páči naša pani so Zeme? — oslovil Ell svoju príbuznú.

— Som očarená jej zjavom, vyzerá, ako by sa bola u nás narodila, — lichotila pani Ma.

— Pravda?

— Len neviem, prečo je pani Tormová vždy taká smutná? Musíš ju rozveseliť, na Marse je každý veselý!

— Neboj sa, zvykne si, — povedal Ell a odchádzali.

Cesta viedla do lesa a o niekoľko minút našli sa uprostred nevídaného ruchu, ako by v srdci veľkomesta. Neprehľadné zástupy ľudí prúdily obomi smermi. Vyzeralo to ako sťahovanie národov. Pani Tormová si zvedavo obzerala smelé klenby prepychových palácov a všetko, čo len stačily jej oči pochytiť. Jej sprievodca, napodiv, neprejavoval nijaké prekvapenie. Tváril sa, ako by bol na to všetko zvyknutý od malička. Priznať mu však musíme, že za ten krátky čas, čo bol na Marse, snažil sa Ell podrobne soznámiť so všetkým, čo bolo okolo neho.

Kráčali už hodnú chvíľu, keď Ell zabočil na priestranné námestie pred nádhernú budovu.

— Už sme tu, to je múzeum umenia, pozrieme si ho? — pýtal sa svojej spoločníčky.

— Veľmi rada, ba, som zvedavá, — odvetila.

Vstúpili do výťahu.

*

Mramorový portál na prvom poschodí niesol nápis: Múzeum krásnych umení. Za portálom zjavila sa kruhovitá galeria. Dokola stály sochy, predstavujúce marťanské bytosti v dennej práci, v radosti, žiali a v utrpení, vo všetkých prejavoch denného života. Z prostriedka rotundy vystupovala jemná hmla, ktorá postupne zahaľovala figúry. Postavy vystupovaly tiež do výšky a zjavovaly sa hore v jasnom jagavom svetle. Zmenily výraz všednosti, ich tváre sa vyjasnily a premenily sa na dokonalé výtvory umenia. Nebolo ani možné sledovať po prvý raz tento prechod, ktorý znázorňoval odzrkadľovanie tajomstva umelcovej duše.

— To má byť symbolické predstavenie umeleckého tvorenia, — vysvetľoval Ell pani Tormovej.

— Ale ako je to, že tie postavy sú v stálom pohybe?

— To všetko je optický klam, ilúzia je tu dokonalá.

— Pozrime si niečo celkom jednoduchého, — prosila pani Tormová, — mne sa z toho všetkého hlava krúti. Rada by som videla maliarske oddelenie alebo také niečo, čomu rozumiem, čo môžem svojím obyčajným rozumom pochopiť.

— Myslím, že budete prekvapená aj v maliarskom oddelení.

— Prečo myslíte?

— Tu sa maliarske výtvory nepozorujú očami — preciťujú sa, a to hmatom, — vysvetľoval Ell.

— Na to som naozaj zvedavá.

— Neviem, či nebudete sklamaná, to je umenie len pre vyvolených.

— Priznávam sa veru, v hmate nie som veľmi bystrá, — povedala skromne pani Tormová.

Vstúpili. Sprievodkyňa po oddelení, Blu, uviedla vzácnych hostí do miestnosti a hneď vybadala, že bude mať prácu s cudzincami. Sama bola veľmi oduševnená za toto umenie.

— Priatelia, — hovorila, — najvyšie umenie je preciťovať krásu hmatom. Hmat je najintímnejší smysel každej bytosti. Dotýkate sa krásy bezprostredne, nič vás neruší. Vaše hmatové telieska — to sú kľúče na poznávanie skutočnej krásy. V nich sa prejavuje aj najvyšší stupeň slobody. Počuté a videné vám unikne, ale to, čo ste pocítili a precítili, to zostane vo vašich dojmoch naveky. Hmatová symfonia je vrchol dokonalosti, slobody a krásy.

Tormová nerozumela a spoľahla sa len na tlmočenie Ella. — Obávam sa, že nie sme ešte zrelí ani pripravení, aby sme pochopili toto umenie, — prezradila svoje obavy.

V miestnosti boly skrinky rozličnej veľkosti. Nápisy na nich označovaly pôvodcu a dielo. Pred niektorými sedeli návštevníci v tichej mlčanlivosti. Ruky mali ponorené, či zasunuté do malých otvorov na skrinkách.

Bojazlivo pristúpili pani Tormová i Ell k skrinkám a zasunuli ruky do otvorov.

— Zriekam sa tohoto pôžitku, nič necítim, — prerušila Tormová hlboké ticho v sieni.

— Súhlasím s vami. To je tuším len pre slepých, — šepkal Ell. — Veru nie sme obdarení takou jasnosťou a citlivosťou hmatu.

— Radšej pozrime niekde inde, v technickom oddelení budú zaiste zaujímavejšie veci, — navrhla pani Tormová.

Nepozorovane vytiahli z otvorov ruky a odišli. Hneď vedľa bolo oddelenie sochárskeho umenia. To sa im pozdávalo a bolo azda prístupnejšie pre pozemšťanov.

*

Potom sa chystali navštíviť technické oddelenie, keď v celej budove, na schodiskách i na galeriách bolo možno pozorovať akýsi nezvyčajný ruch. Návštevníci zo všetkých oddelení prichádzali náhlivo na okrajové galerie. Všetci rozprávali o neobyčajnej návšteve v múzeu — o ľuďoch. Spozorovala to hneď aj pani Tormová i Ell.

— Len aby nás nepoznali, radšej sme mali prísť inokedy, teraz je tu veľmi mnoho návštevníkov, — vyčítavo hovorila pani Tormová a lepšie si pritiahla závoj.

— Zbadali nás, vidia nás, už nám nič nepomôže, — hovoril Ell.

Celý prúd návštevníkov hrnul sa dolu schodmi do oddelenia, kde boly zvláštnosti so Zeme. Aj Tormová bola zvedavá, ako budú Marťania reagovať na najnovšie udalosti na Zemi. Dali sa teda strhnúť prúdom, ktorý ich zaniesol do prízemia. Hneď na začiatku miestnosti boly krásne modely marťanských staníc na severnom zemskom póle, i model Medzistanice. Zvieratá a rastlinstvo boly zastúpené veľmi chudobno, a to len tie, ktoré boly v blízkosti severného pólu. Na priečelí miestnosti boly predmety z polárnej výpravy našich troch bádateľov, Tormu, Guntu a Saltena. Boly tam čiastky ich výstroja, šiat i pozostatky technických pomôcok. Tormová sa musela veľmi premáhať, aby sa nezamiešala do skupiny prizerajúcich sa Marťanov, ktorí si z ľudí a ich výrobkov robili žarty.

— Prečo sa smejú? — pýtala sa Ella.

— Obzerajú si fotografiu ženy so Zeme, — vysvetlil Ell.

— Je pekná! — hovorili jedni.

— Trochu je chudá a má malé oči, — dodali iní.

Bola to fotografia pani Tormovej. Našli ju v pozostatkoch stroskotaného veliteľa výpravy a priniesli ju na Mars ako výstavný kus.

Vedľa pani Tormovej stála istá Marťanka a veľmi bedlivo si obzerala oboch pozemšťanov. Zrazu upozornila na nich aj svoju priateľku. Ell to spozoroval.

— Poďte, — hovoril, — spoznávajú nás!

Ťahal ju preč a obaja sa tlačili v zástupe do rohu miestnosti. Ani tam však nepochodili lepšie. V kúte miestnosti bola inštalovaná neúspešná výprava pozemských bádateľov. Panoráma bola sostavená skutočne majstrovsky. Salten a Gunta stáli tam v životnej veľkosti.

— Pozrite, naši priatelia — celkom ako živí, — upozornil Ell pani Tormovú. Tormová pristúpila bližšie a veľmi zosmutnela: chýbal tam veliteľ výpravy, jej muž.

— Prosím vás, poďme preč, — vzdychla a sklonila hlavu.

Sostupovali po schodoch do prízemia. Miestnosť dolu bola prázdna. Nad vchodom bol nápis: Opatrne! Hneď pri vchode bolo niekoľko palíc.

— Poďme tam, tam bude príjemno, odpočinieme si trochu, — prosila smutná pani Tormová. Na poslednom schodku pocítili obaja akési náhle uľahčenie, nevedeli však, čo je to.

— V miestnosti bude asi zemská príťažlivosť a tlak vzduchu, Marťania sa jej vyhýbajú, preto je tu tak prázdno, — vytušil Ell a celkom správne.

— To je skvelé! — vydýchla si Tormová zhlboka. Vstúpil tam aj jeden Marťan, ale hneď sa ukrčil, ako by ho čosi prikvačilo, a čoskoro odišiel.

— Poďte sem, milí Marťania, tu je Zem…, — zasmiala sa Tormová.

Ell sa mlčky prizeral na toto divadlo a jeho oči spočinuly na Tormovej, ktorá sa zase odovzdala svojim pozemským starostiam.

— Dieťa Zeme, vy sa tu na Marse nikdy nebudete dobre cítiť, — prihováral sa jej.

— Tak sa mi zdá, že ani ja, — skočil mu do reči Salten, ktorý práve v tej chvíli schádzal dolu schodmi a začul posledné Ellove slová.

— Kde sa tu beriete? — skríkli obaja prekvapení. — Vitajte, rozprávajte, čo viete nového? — obsýpali ho obaja otázkami.

— Človek sa tu nachodí krížom-krážom, než nájde človeka! — hovoril Salten žartovne.

— Ako ste sem prišli? Odkiaľ viete, že sme tu? — vypytovala sa Tormová, ktorá sa stretnutiu s ním veľmi potešila, lebo dúfala, že hádam od neho sa dozvie niečo bližšieho o mužovi.

— Poslal som vám telegram, že vás navštívim, a vás niet doma! — vyčítal im Salten.

— Od rána sa túlame a pozeráme…

— Ale ako viete, že sme tu? — pýtala sa Tormová netrpezlivo.

— Už to vie celé mesto! — usmial sa Salten.

— Ale ako ste sem mohli prísť v cestovnom úbore? — pýtala sa ďalej vyčítavo.

— Viete, milostivá pani, ja som človek a človekom aj zostanem. Ostatne, mne by sotva tak pekne pristaly marťanské šaty ako vám, — urobil jej poklonu.

— Vy ste stále ten veselý Salten, vôbec ste sa nezmenili. No ale sadnite si už konečne, nech sa vás povypytujem na všetko! — súrila pani Tormová.

Salten si sadol a rozpovedal veľmi živo všetky podrobnosti o výprave, najmä o Tormovi, pokiaľ sa pamätal. Nič neprifarboval, ani nezatajoval. Po prvý raz dostala tu pani Tormová jasný obraz o priebehu celej cesty i zmiznutí jej manžela.

Potom Salten požiadal, aby mu povedali nejaké novoty so Zeme. Ale nebolo toho veľa, no predsa, Salten doteraz celkom nič nevedel o nedorozumení medzi raketou a loďou. Vláda totiž ešte nevydala nijakú úradnú zprávu a neoficiálne zprávy boly veľmi kusé a nepresné.

Potom sa medzi nimi zvrtla reč na všedné veci a na výmenu prvých dojmov z Marsu. Ell nadhodil, že dnes zasadá Ústredná marťanská vláda a po vypočutí všetkých členov posádky, ktorí boli pri srážke medzi raketou a loďou, vraj vydá úradnú zprávu. Marťanská verejnosť čakala veľmi netrpezlivo.

Na otázku pani Tormovej, kde je vyslanec Ill, keďže ho v poslednom čase nebolo vidieť, Ell odpovedal, že je stále vo vládnej budove, vraj je zaujatý súrnymi prácami. Netajil, že novinárske zprávy o konflikte medzi Marťanmi a pozemšťanmi vyvolaly na Marse podráždenú náladu. Zajatie Marťanov kritizovali všade veľmi ostro a odmietavo. Temperamentní obyvatelia Marsu to pokladali za barbarstvo, za neslýchanú odvahu pozemšťanov. Pokojnejší Marťania však radili, že treba vyčkať na zprávu a zákrok ústrednej vlády. Verejná mienka však bola, že proti ľuďom treba zakročiť čo najostrejšie.

Pani Tormová bola z týchto rečí celá ustrašená. Domyslela si, že nepriateľský postoj Marťanov voči Zemi by zmaril aj hľadanie jej muža, prípadne by mohol aj znemožniť jej skorý návrat na Zem. Ell ju však upokojoval a celé položenie jej vysvetľoval v priaznivom svetle. Tvrdil, že pre také malé nedorozumenie nemôžu nastať vážne roztržky.

— Srážke by sme neboli zabránili ani vtedy, keby sme boli zostali doma, — vysvetľoval. — Nechcem vám robiť výčitky, ale som presvedčený, že vaša malomyseľnosť nemá miesta pri známej marťanskej veľkorysosti.

— Priznávam vám to, Marťania sú skutočne skvelí, môžu nám slúžiť za vzor…, — prisvedčila pani Tormová.

Za pozemšťanmi prišla do múzea aj La; hľadala Saltena a dozvedela sa od svojej priateľky Se, že ho videla pred múzeom. Prvý ju zbadal Salten a hneď začal kričať:

— Poďte len sem, na kúsok Zeme na Marse, soznámim vás s našimi ľuďmi. Už nie som jediný človek, mám aj spoločníkov, ba aj dámu.

Pani Tormová dobre vedela, že nová návštevnica ju bude ako ženu bedlivo pozorovať. Jednako však celý priebeh predstavovania prebehol celkom taktne; tým ľahšie, lebo pani Tormová nevedela ešte po marťansky.

— Som veľmi rada, že vás môžem pozdraviť ako prvú ženu, ktorá prišla so Zeme na Mars, — hovorila La, príjemne sa tváriac. — Váš priateľ Salten mi už o vás rozprával. — Potom sa obrátila k Ellovi, tlmočiacemu jej reč a srdečne sa s ním svítala, keďže Ell vedel pekne po marťansky.

V miestnostiach prízemia začal sa zrazu shon a ruch. Prúd Marťanov valil sa jedným smerom a mieril k divadlu. Mali tam ukazovať „Novoty so Zeme“.

Aj pozemšťania sa dali strhnúť prúdom. Prirodzene, boli zvedaví. Ell poprosil o prepáčenie, že nejde s nimi, chcel si ešte pozrieť galeriu marťanských učencov a vedcov. Dohovorili sa, že sa stretnú v čitárni múzea.

Keď prišla spoločnosť do divadla, bolo už všetko do posledného miesta obsadené. Zaznel prvý signál — začiatok predstavenia. V obrovskej miestnosti zhasly všetky svetlá. Na kruhovitom javisku ukázala sa verne zobrazená krajina severného zemského pólu, s ľadovcami a kryhami. Na krajinu sa snášal polárny súmrak. Svetelné efekty znázornily o chvíľu východ slnka a na obzore sa zjavila malá marťanská raketa. Vystupovala do popredia a vtom bolo vidieť na ľadovcovej stene dvoch anglických námorníkov, ako vyliezajú na strmú stenu. Dramaticky bol znázornený ich pád do priepasti. Celý výjav zahrali Marťania skutočne pôsobivo. Potom prebiehal celý prípad so zajatými Marťanmi, ale trocha fantasticky. V divadle bolo ticho ani v hrobe. Scéna mala hlboký účinok.

— No takto veru nevyzerajú námorníci na Zemi, — hovoril Salten svojej spoločnici La. — Máte tu akési čudné predstavy o ľuďoch.

— Našim zajatým sa to asi takto javilo, veď celé predstavenie bolo sotrojené podľa ich presných údajov, — ospravedlňovala La.

— Tak to iste nebolo, — podotkla pani Tormová.

— Je mi veľmi ľúto, ale pod vplyvom tlače a novinárskych zpráv rozšíril sa tu náhľad, ktorý nie je ľuďom veľmi naklonený, — ospravedlňovala ďalej La.

Predstavenie pokračovalo. Zvučný hlas sprevádzal každý obraz vysvetlivkami. Keď námorníci odvádzali Marťanov v putách, strhol sa v divadle strašný hrmot, krik a huk. Sputnanie Marťanov, obmedzenie ich osobnej slobody — to bola najväčšia urážka v očiach prítomných obyvateľov planéty. Výjav vyvolal búrku odporu a nevôle.

Pozemšťanom, prítomným v divadelnej sieni, bolo celkom jasné, že celé predstavenie bolo sostrojené a pripravené s úmyslom ukázať ľudí so Zeme ako zlých, nevzdelaných — a naopak, Marťanov ako dokonalých a vzdelaných.

Po chvíli zjavil sa nový obraz: loď medzi kryhami, jej zbrane a technický výstroj. Toto všetko malo predstavovať technickú vyspelosť Zeme. — Zjavenie sa veľkej marťanskej vzducholode nad loďou prijali všetci návštevníci divadla s výbuchom obrovského oduševnenia a radosti. Boj rakety s loďou, prudké vyjednávačky, streľba kanónov — to všetko premenilo pokojamilovných Marťanov na vydráždené publikum. A keď nakonec Ill oslobodil zajatých Marťanov, vybuchlo celé divadlo v radostný, vzrušujúci výkrik:

— Sila Nu! — Nech žije Mars! Sila Ill! Silla Nume!

Pani Tormová i citlivý Salten zúrili vo svojich lóžach. Našťastie, vedeli sa ovládať.

— Také veci nemala vaša polícia dovoliť! — vyčítal Salten rozčúlene La. — U nás by to nebolo možné, čudujem sa!

— Neráčte zabúdať, že toto je súkromné divadlo. Zajtra si môžu vymyslieť niečo iného a predvedú vám rovnaké predstavenia na oslavu Zeme, — potešila skormútených pozemšťanov La.

Úprimné slová Marťanky všetkých rozosmialy.

— Bude treba niečo podniknúť, aby sa toto dráždenie a štvanie proti Zemi nerozširovalo, — povedal vážne Salten.

IX

Divadlo bolo o niekoľko minút prázdne. Všade bolo počuť debatu o predstavení, ktoré zanechalo na všetkých hlboký dojem: pozemšťania sú zlí, diví, nekultivovaní.

Salten sa predieral medzi prúdom Marťanov celkom bezstarostne, ako by sa ho to vôbec netýkalo. Ani Marťania si ho nevšímali.

Na schodisku divadla sa zrazu strhol divý ruch. Predavači novín kričali na plné hrdlo: Zpráva ústrednej vlády! Slávna reč vyslanca Illa! Život a smrť kapitána Alla! Mapa Zeme!

Iní mali zasa inú tému: Syn Marťana na Zemi! Obraz pozemšťana Saltena! Obraz pozemskej ženy! atď.

Celá spoločnosť pozemšťanov, ktorá bola v divadle, snažila sa čo najrýchlejšie odísť, zamierila k muzeálnej čitárni, kde ich podľa dohovoru očakával Ell. Salten stačil ešte zazrieť veľké noviny, na ktorých bola jeho fotografia.

— To sa mi ešte nestalo, aby som mal fotografiu v novinách, musím si ich kúpiť, — poznamenal žartovne a pretlačil sa k predavačovi. Okolostojaci záujemci o noviny ho však hneď spoznali, obkľúčili ho, prizerali sa mu — a bolo počuť málo lichotivé výrazy.

— Pozrite na mňa lepšie, som vzácny! — prehovoril zvedavému zástupu peknou marťančinou a zmizol v prúde.

Pani Tormová nebola v tlačenici taká nápadná. Bola ustrojená celkom po marťansky a tmavý hustý závoj zakrýval jej malé pozemské oči.

Konečne sa dostali do čitárne, vyzdobenej mramorovými stĺpmi. Všetky stoly boly husto obsadené. Marťania si pokladali za povinnosť denne prečítať noviny, aby boli informovaní o politických a technických novotách.

V miestnosti bolo hrobové ticho, prerušované len občas šuchotom papiera. Na debaty a výmenu náhľadov boly uzavreté lóže na okraji siene. Ell sedel v lóži č. 408, tak im oznámil vrátnik pri vchode. Ell mal pred sebou hŕbu najnovších novín, ale ich nečítal, sedel zamyslený a pozeral na sochu svojho otca, ktorá zdobila jeden zo stĺpov. Pohľad na mramorovú tvár otca rozvíril opäť jeho myšlienky. V mysli rojilo sa mu mnoho problémov, ktoré nateraz obe planéty delily i spájaly. Okúsil slobodu domova svojho otca, má sa vrátiť na Zem? Cítil, že Zem treba získať pre vyššie ciele, ale treba ju získať mierovou cestou. Bude to pre pozemšťanov skutočné požehnanie. Čo sa však stane, keby nedorozumenie medzi obomi planétami vyústilo vo vážny spor? A bol by zaiste dlho takto rozmýšľal, keby ho nebol vyrušil príchod našej spoločnosti. Prvá vkročila do lóže La a za ňou pani Tormová.

— Počuli ste už, Ell, že vláda vydala úradnú zprávu? — pýtala sa La.

— Neviem ešte nič, nemal som kedy prečítať si noviny, — odvetil a nazrel do novín.

— Len čítajte! — vyzvala ho Marťanka. — My sme už bohatší na skúsenosti, videli sme v divadle, že nálada proti Zemi je veľmi vyostrená, ba beznádejná! —

— Počul som len toľko, — odpovedal Ell, — že treba očakávať rýchly spád udalostí.

V novinách už píšu, že zákrok proti Zemi sa musí urýchliť, aby sa zachovala dôstojnosť a vážnosť Marťanov, — hovoril Salten.

Ell vzal noviny a čítal: Vláda pokladá konflikt a zajatie dvoch Marťanov za nešťastné nedorozumenie, za ktoré sotva možno robiť zodpovedným niektorý zemský štát alebo vôbec obyvateľov Zeme… Vláda vyhlasuje, že ani táto nemilá príhoda nič nezmení na pôvodných plánoch… vláda má v programe budúcej jari navštíviť všetky štáty na Zemi a všetky hlavné mestá, aby im predložila pripravené návrhy na medziplanetárnu premávku, na obchodné styky a kultúrne vzťahy oboch planét… vláda chce svoje plány uskutočniť v priateľskej dohode, s mierom… vláda je nakoniec rozhodnutá, že prípadný odpor alebo násilie so strany pozemšťanov musela by pokoriť zasa len násilím a preto vláda pokladá za správne, aby bola v pohotovosti silná vzdušná flota…

Vyhlásenie marťanskej vlády malo vo verejnosti živý ohlas. Hneď pod úradnou zprávou boly v novinách komentáre o situácii. Umiernení politici tvrdili, že vyhlásenie vlády je príliš ostré, že prezrádza úmysly vlády, avšak pozemšťanom treba vraj pomôcť, a nie im vyhrážať. Ohnivejší zasa tvrdili, že ľudia na Zemi nie sú slobodné bytosti, že s nimi sa nedá priateľsky rokovať, že vraj i posledné udalosti so zajatcami dosvedčujú, že celú Zem treba ovládať a pokoriť.

— Je to veľmi vážne, ba osudné, — povedal po chvíli Ell. — Ale rozhodnutie vlády pokladám za pomýlené a prenáhlené. Vláda nepozná pomery na Zemi. Pokladám za potrebné upovedomiť ľudí o tom, že Marťania nechcú ľudstvu zle, ale dobre, chcú im priniesť najvyššie dobro. Mám však obavu, že namiesto pokoja nastane boj. — Po jeho slovách začali všetci debatovať, pravda, každý po svojom, každý podľa svojho želania…

— Pani Tormová, vidím vám na očiach, že by ste rada išli domov, pravda? — prihovárala sa La.

— Veru, mali by sme, čo najskôr, — odpovedala Tormová bez uvažovania a nijako nemohla v sebe potlačiť pocit zúfalého u beznádejného odporu.

X

Na druhý deň hneď ráno vyšiel Salten do ulíc, aby skúmal a sledoval mienky a náhľady marťanskej verejnosti. Kúpil si všetky najčerstvejšie noviny, čítal a porovnával — ale všade sa ozýval len jediný tón. Rovnaký úmysel mal aj Ell a nebolo divu, keď sa stretli na najživšej ulici. Pozdravili sa a Salten hneď vytiahol noviny:

— Čítajte, prosím! Ak sú Marťania skutočne takí, tak potom neviem, či sa mám zlostiť, alebo smiať.

— Nechajte planéty, radšej si sadnime, čakám tu La, — hovoril Ell a potom zahli na priestranné námestie, ponorené do rannej tône košatých stromov. Ell si tiež vytiahol noviny a čítal:

— Ako sa dozvedáme zo spoľahlivého prameňa, výprava na Zem vyžaduje si ešte prípravu asi tridsať dní. Technici a inžinieri robia stále pokusy, aby sme mohli pozemšťanom odporovať. Rozhorčenie proti Zemi rastie so dňa na deň. Zprávy očitých svedkov potvrdzujú, že udalosti s loďou a so zajatcami posudzovala vláda veľmi mierne. Hanbu, urážku a poníženie musíme rýchle a spravodlivo potrestať. Voči Zemi netreba mat nijaké ohľady.

— To je príliš dobré, — vzdychol si Ell.

— Čítajte len ďalej! — vyzval ho Salten.

— Máme presné informácie, aké sú skutočné pomery na Zemi. Sú neuveriteľné. Ľudia nemajú správnu predstavu o slobode, o cti a spravodlivosti. Stále bojujú medzi sebou. Roztrúsení sú do malých a veľkých štátov. Mier medzi nimi možno upevniť len násilím. Vraždy sa stávajú každý deň, kradne sa každú hodinu. My sme povinní použiť všetky prostriedky na nápravu. Musíme ľudstvo priviesť na správnu cestu. Ľudia sú nebezpeční, tým viacej, že sú aj na istom stupni inteligencie a vzdelanosti.

— To je naozaj príliš ostré, — vzdychol si opäť Ell a znova pokračoval v čítaní:

— Pokladáme za nemysliteľné, aby sme s takýmito bytosťami nadväzovali nejaké priateľské styky. Polomarťana so Zeme, Ella, sme ešte nevideli, ale myslíme, že ani skutoční ľudia nám neposkytnú nijaký estetický pôžitok. Ich tupé tváre s malými očami, ich surové správanie sa i pohyby — to je pre náš cit trochu veľa.

Tieto posledné vety čítal Ell nahlas a ani nezbadal, že prichádza La, ktorá stlmila kroky, aby počula, čo jej dvaja priatelia čítajú.

— Nech sa páči, prečítajte si aspoň posledný odsek, — vkladal jej do rúk noviny urazený Salten.

— Už som ich čítala, — zasmiala sa a dodala: — Som rada, že z týchto chválospevov vypustili aspoň pani Tormovú.

— Počul som, že takéto čudné náhľady majú aj niektorí členovia vlády, ale rád by som si prečítal aj nejaké iné noviny, ktoré posudzujú celý problém triezvejšie, — hovoril Ell a pýtal si od Saltena noviny.

Salten vytiahol z vrecka časopis veľkého formátu a podal ho veľmi zdržanlivo Ellovi. Noviny sa volaly „Ba“ — „Zem “a písaly:

— Zdržanlivosť našej vlády v celom spore je šťastím pre našu vlasť — tak znely prvé riadky. — Prvotné rozhorčenie musí pomaly ochladnúť a bude rozhodovať rozum.

My Marťania zdôrazňujeme v celej slnečnej sústave: lásku a slobodu. Podľa toho musíme aj konať. Po zrelej úvahe budeme však konať rázne a rozumne. Varujeme však, aby od Zeme nik nečakal mnoho. Nikdy ju celkom neosídlime. Zemská príťažlivosť a tlak vzduchu na Zemi je proti nám! S tým treba rátať! My budeme mať na Zemi len kontrolné stanice. Bohatstvo Zeme však bude patriť len nám. Slnečná energia Zeme bude tiež naša!

Veríme len tej slobode, ktorá pochádza z vnútornej sily jednotlivca!

— Prečo len musí vybúšiť tento spor, prečo sa nepokúsime o priateľské vyriešenie celého problému? — ľútostivým hlasom poznamenala La a obrátila sa vľúdne na Ella.

— Aj ja som si vždy želal, aby som ešte za svojho života videl obe planéty sjednotené v práci. Marťania sú v prevahe, to je jasné, o tom niet sporu. Ak teda nastane boj, pozemšťania podľahnú; to je také zrejmé, ako je pravda, že v tomto boji bude Salten stáť proti mne, — povedal Ell.

— Chápem vás, ale musíte aj vy uznať, že marťanské noviny zveličujú. Neverím tomu všetkému, najmä nie tým udalostiam s loďou a zajatými Marťanmi. To musíte uznať aj vy, ako očitý svedok. A to, čo bolo v divadle, to bolo úmyselne zveličené a skreslené do nemožnosti, — odpovedal rozčúlene Salten a pokračoval: — Musíte uznať aj vy, že pozemšťania nie sú zvieratá. Rád by som bol videl celý prípad s loďou, lebo všetko toto sa mi zdá neuveriteľné.

— Ak chcete, môžte celý výjav i so streľbou znova vidieť a presvedčiť sa, ako to vo skutočnosti bolo, — povedal Ell.

— A to ako, prosím vás, veď to bolo už dávno, — hovoril prekvapený Salten.

— Retrospektívny prístroj nám to ukáže do najmenších podrobností a celkom pravdivo, — hovoril Ell hrdo.

XI

Prípravy Marťanov na jarnú výpravu proti Zemi boly už v prvých zimných mesiacoch v plnom prúde. Množstvo vzdušných zbraní každého druhu malo v určený čas zakotviť nad hlavnými mestami všetkých štátov v Europe aj v iných svetadieloch a Marťanskí vládni vyslanci mali prinútiť všetky vlády Zeme, aby podpísaly podmienky, aké im oni samy budú diktovať.

Vo všetkých prípravných prácach rozhodujúce slovo mal marťanský politik a inžinier Ill, ktorý mal už určité skúsenosti so Zeme zo svojho posledného raketového letu. Vtedy sa ukázalo, že rakety nemajú nijaký účinný prostriedok proti zbraniam pozemšťanov, aspoň nie taký, ako by si bol želal. Ak sa podarí nájsť účinnú obranu proti všetkým možným zbraniam pozemšťanov, potom bude úspech výpravy zaručený. V marťanských vojenských kruhoch boli z toho znechutení, že taká zbraň proti pozemšťanom ešte nejestvuje. Toto bol citlivý bod každého Marťana a technické problémy zatlačovaly do pozadia každý iný štátny i hospodársky problém.

Záchvat prudkého rozhorčenia proti Zemi sa pomaly utišoval, a to aj v novinách i v celom verejnom živote na Marse. Len vo vláde stále debatovali o chystanom pláne na jarnú výpravu. Na jednej strane prevládaly obavy, že ovládanie Zeme sa neobíde bez tvrdého vojenského zákroku — na druhej strane zasa tvrdili, že prevaha Marťanov znemožní hocijaký nepriateľský odpor pozemšťanov a mierová spolupráca oboch planét sa uskutoční v krátkom čase. Tento náhľad zastával aj Ill.

Niektorí vládni činitelia boli presvedčení, že pred chystaným krokom treba rozšíriť medzi obyvateľstvom Marsu lepšie a prijateľnejšie náhľady na pozemšťanov. Na návrh inžiniera Illa sa ústredná marťanská vláda rozhodla, že urobí pokus s retrospektívnym prístrojom, aby sa na vlastné oči presvedčila, aký bol skutočný priebeh s raketou a loďou, ako prebiehal konflikt, ktorý tak veľmi rozvlnil hladinu marťanského života a vyvolal proti Zemi búrku odporu. V tomto prístroji mal byť sprítomnený minulý dej. Príprava složitého prístroja na pokusy vyžadovala dlhší čas. Ťažko bolo dosiahnuť správny smer, v ktorom prebiehaly v určitom čase gravitačné a svetelné lúče, teda v čase, keď sa celá udalosť stala. Prístroj sa zakladal na tomto princípe: každý pohyb vyvoláva vo vzduchovom priestore určité vlnenie. Vlny sa šíria vo vesmíre a ich vibrácia neustáva. Prebiehajú vzduchovým priestorom a vracajú sa. Bolo treba mať ohľad na mnoho technických podrobností a složitých matematických výpočtov. Gravitačné vlny bolo treba premeniť na svetelné lúče, ktoré vyvolávaly a zobrazovaly hľadanú krajinu v určitom čase v minulosti. Takto získaný obraz premietali na plátno v tmavej miestnosti. Obraz nebol pevný, mŕtvy — stále prúdiace lúče zaznamenávaly a vyvolávaly každý pohyb a výjav. Celé premietanie bolo už technicky veľmi zdokonalené.

Toto bolo po prvý raz, čo mal retrospektív predviesť taký složitý prípad, roztiahnutý na veľkú plochu. Celý pokus pred verejnosťou utajovali a priebeh udalostí fotografovali. Snímky potom odložili v štátnom archíve ako dôležitý dôkazový materiál.

*

Bolo 18. októbra. Pani Tormová sa necítila akosi dobre. Zmenená životospráva a vôbec životné podmienky zle pôsobily na jej zdravotný stav. Ležala v posteli a študovala marťanskú reč. Za krátky čas pobytu na Marse urobila už značné pokroky. Zpočiatku len načúvala nesrozumiteľné jednoslabičné a najviac dvojslabičné slová, dnes však už chápala aj ich smysel a význam. Jej hostiteľ Ill dal jej pripraviť do izby prístroj, ktorý robil v miestnosti takú príťažlivosť, aká bola na zemi. Chcel jej tým uľahčiť a spríjemniť pobyt na Marse. Všetci sa voči nej chovali veľmi prívetivo, najmä La. Vždy jej priniesli nejakú maličkosť na pamiatku a preukazovali jej pozornosť na každom kroku. A predsa! Nemohla sa ubrániť tiesnivým pocitom. Stále dúfala, že Ell svojím vplyvom jej vyžiada od vlády skorý odchod na Zem. Ale darmo. Včera jej Ell dokonca povedal, že kým trvá napnutý stav medzi Marsom a Zemou, prepustenie pozemšťana je nemysliteľné a neuskutočniteľné.

Dnes ju prišiel Ell navštíviť.

— Ako sa vám vedie? — pýtal sa už medzi dvermi. — Zdá sa mi, že už vyzeráte lepšie.

— Necítim sa dobre a okrem toho ma stále prenasledujú ťažké myšlienky, — smutne odpovedala pani Tormová.

— Poďte so mnou, vaše myšlienky rozptýli retrospektív. Uvidíte niečo, na čo tak ľahko nezabudnete. Predpokladám totiž, že vás zaujímajú i technické zázraky, ako napríklad pohľad do minulosti.

Pani Tormová chcela najprv odmietnuť, ale pozvanie bolo príliš lákavé.

— Zaistil som miesto pre vás, pre La i pre Saltena. Budú tam vládni členovia i zástupcovia tlače. Máme dobré miesta, uvidíme pekne celý priebeh.

— Nemôžem pochopiť, prečo Marťania nepozorujú aj udalosti, ktoré sa odohrávajú priamo na Zemi. Ako rada by som pozrela, čo sa robilo u nás doma za ten čas, čo sme tu, — nadhodila pani Tormová.

— Nemôžete predsa žiadať, aby tento složitý, nákladný a veľmi drahý pokus mal slúžiť zvedavosti jednotlivca, — vysvetľoval Ell.

Pani Tormová sa ustrojila a odišli.

*

Keď vstúpili do miestnosti, Salten i La už sedeli na svojich miestach. Všetci prítomní očakávali retrospektívny obraz s veľkým napätím.

V sieni nastala tma. Technický zázrak marťanskej vedy začínal prebiehať na veľkom bielom plátne. Najprv sa zjavila známa krajina: pobrežie, ľadovce, kryhy a loď. Celý prípad prebiehal tak, ako to v skutočnosti bolo.

— La, pozrite, tí námorníci na lodi nevyzerajú na divochov, ako sme to videli v divadle, — upozornil pyšno Salten svoju spoločníčku.

— Máte pravdu, ale mohlo by to ísť trochu rýchlejšie, — poznamenala La.

— Len buďte trpezlivá, — utišovali ju pani Tormová a Ell.

Napätie návštevníkov sa začalo stupňovať, keď sa na obraze zjavili dvaja námorníci a liezli po vysokej ľadovcovej stene.

Dramatický bol obraz, keď sa obaja rútili do ľadovej priepasti. Marťania videli teraz na vlastné oči, že nedorozumenie medzi kapitánom Primom a dvomi Marťanmi bolo veľmi prirodzené. Na obraze bolo vidieť dve mŕtvoly a pri nich stály naklonené dve postavy. Prvý dojem bol: dve mŕtvoly — dvaja vrahovia. Prim a jeho námorníci mohli teda oboch záchrancov celkom oprávnene pokladať za nepriateľov.

Potom nasledovaly obrazy so zajatými, rokovania, streľba z lodných kanónov a konečne vyslobodenie zajatých. Premietanie trvalo už skoro osem hodín, práve toľko ako v skutočnosti a mnohí návštevníci začali predčasne odchádzať.

Prestávku strávili v ústave svetových jazykov. Odišli tam i naši návštevníci, pani Tormová, Salten a Ell. Na žiadosť vlády prednášali tam pozemskí hostia učenlivým Marťanom všetky svetové jazyky, ktoré poznali.

Neskoro večer v predstavení pokračovali. Marťania boli zvedaví, čo sa stalo s loďou. Loď sa uvoľnila z ľadových krýh a plávala južným smerom. Sledovali ju, ako sa predierala pri pobreží medzi ľadovými kryhami. Išlo jej to ťažko, lebo bola poškodená. Na mori bolo vidieť člny a na pobreží črtaly sa chalupy Eskymákov. Obrazy boly teraz omnoho jasnejšie než predtým. Pozornosť všetkých zaujaly zrazu eskymácke člny. Jeden väčší čln blížil sa k lodi. Boli na ňom Eskymáci v kožušinových čiapkach. Medzi nimi vyčnievala neobyčajne vysoká postava s bielou bradou.

To nebol Eskymák!

— Torma! — zareval Ell do ticha premietacej miestnosti. Spoznal ho prv než pani Tormová, sediaca po jeho pravej strane.

Pani Tormová sa v kresle vzpriamila, chcela tiež vykríknuť meno svojho muža, no nevládala, slová sa jej zasekly v hrdle, zrazu ju opustily všetky sily a bezvládne klesla do náručia La i Saltena.

XII

— Nehnevajte sa, Salten, teraz to nie je možné, — hovoril odmietavo Ell a odkladal list, ktorý napísala pani Tormová svojmu mužovi. Rovnako odložil aj list, čo Salten písal svojej matke.

— Listy nemožno odoslať na Zem ani vtedy, keby neobsahovaly nijaké politické údaje, ani nič o úmysloch Marťanov. Táto prvá predbežná výprava nesmie — podľa príkazu vlády — vziať so sebou nič od ľudí, ktorí sú nateraz u nás, na Marse. Žiadate nemožnosť, bolo by to protizákonné. Veď chápte, sme so Zemou v nepriateľskom stave, hoci to ešte nie je úradne vyhlásené. Odoslanie listu by mohli na Marse pokladať za zradu.

Takto vysvetľoval Ell svoj odmietavý postoj na Saltenovu žiadosť.

— Ale pani Tormová bude mať na vás ťažké srdce…

— Nemôžem si pomôcť, pokúsil som sa, nie je to nijako možné!

— A kde je potom tá osobná sloboda, ktorú tu na Marse tak hrdo zdôrazňujú? — namietal Salten.

— Uznajte, dokiaľ sa pomer a vzťah medzi Zemou a Marsom nevyjasní, musí to tak byť. Je výnimočný stav! Vyššie záväzky vyžadujú obete i na slobode jednotlivca, — s nevôľou vysvetľoval Ell.

— Nerozumiem celkom, — namietal opäť Salten.

— Salten, dajte mi čestné slovo, že v listoch nie je nič, čo by prezrádzalo plány Marťanov, — žiadal Ell.

— Nie, to nemôžem, nedám! — prudko odvetil Salten.

— Ako to môžete potom odo mňa žiadať?

— Žiadam od vás len to, čo môže v takomto položení žiadať človek od človeka. Chcem pomôcť, aby sme sa mohli brániť pred náporom silnejšieho, — hovoril Salten celkom otvorene.

— Nezabúdajte, že ja stojím na strane toho silnejšieho, — povedal Ell sebavedome.

— Potom nemáme už spolu čo rozprávať. Chcel som sa len presvedčiť, či ľudstvo na Zemi — a vy tiež ta patríte — či môže čakať od vás pomoc, — povedal podráždený Salten.

— Nechcete ma rozumieť. Čo teraz robím, robím aj vo vašom záujme, — odvetil Ell.

— Majte sa teda dobre, sbohom!

Salten vykročil z miestnosti a už nepočul ďalšie Ellove námietky. Kráčal po hlavnej ulici. Začalo sa stmievať a Salten nevnímal nádherný obraz osvetleného mesta. Mal o čom rozmýšľať.

Ell zúril. Stratil dvoch priateľov, Saltena i pani Tormovú. A tak veľmi sa na nich spoliehal! To je ich vďaka! To je vďačnosť pani Tormovej! — myslel si.

*

Keď pani Tormová večer sledovala výjavy na retrospektívnom prístroji, jasne videla, ako Eskymáci vyložili jej muža na loď. Videla, ako kapitán Prim žiadal od neho nejaké dokumenty, ako si potriasali ruky. Potom sa obraz začal stmievať — v prírode sa začalo zvečerievať — a pani Tormová odchádzala z predstavenia trochu upokojená. Jej muž bol teda v opatere ľudí a zaiste žije niekde v Londýne.

Torma bol skutočne zachránený. Istotne sa už aj dozvedel, že jeho manželka zmizla a nevedno, kam…

Pani Tormová strávila potom bezsennú noc. Rozmýšľala, ako by sa mohla dostať do zimnej výzvednej výpravy a tak aj na Zem. Áno, pán Ell ju opustil! Ale či nechce alebo nemôže jej pomôcť? Vraj sa to nedá! Ani len list nemôže odoslať? Pán Ell sa zdráhal. Ale prečo? Znenávidela ho.

Podobné myšlienky trápily po celú noc aj Ella. Rozišiel sa so svojimi vernými priateľmi so Zeme. Nemohol sa nijako zbaviť zlého a tiesnivého pocitu. Azda im aj mohol pomôcť a nechcel? Vyššie záujmy mu bránily?

Salten sa rozhodol, že požiada o pomoc La. V posledné dni vycítil, že La mu je naklonená. Azda mu pomôže? La často hovorievala, že hádam bude možno nájsť nejaký spôsob, ako by sa pozemšťania mohli dostať domov. Tieto reči počúval aj Ell. Predpokladal, že Salten zaiste navštívi aj La, aby ju požiadal o pomoc. Ell tam však chcel byť skôr než Salten. Chcel ju o tom upovedomiť, že príde. A našiel ju doma.

V krátkosti jej vysvetlil, že Salten ju pravdepodobne navštívi s nerozumnými návrhmi i prosbami.

— Nemajte strach, nadarmo by prišiel, — odvetila La celkom stručne, ale Ellovi pri tom nepozrela do očú. Skrývala súcit s pozemšťanmi.

Ell nevedel, čo si má vybrať: či jej suchú odpoveď alebo smutný výraz tváre. Bol v pochybách. Vycítil aj chladné prijatie a preto odišiel.

Keď sa vrátil domov, hľadal upokojenie svojej rozvírenej mysli v práci. Vzal si knihy, študoval a porovnával hospodárske pomery oboch planét, kalkuloval, ale posledné dojmy sa mu vtlačily do pamäti príliš hlboko. Nevedel ich potlačiť. Stále sa mu vynáraly a bol z nich nešťastný. Najviac ho trápilo, že aj pani Tormová sa od neho odvrátila. Mal s ňou iné plány, chcel sa s ňou sblížiť a teraz! Podstupoval strašný vnútorný boj.

— Mal by som im predsa len pomôcť! Mala by to byť moja povinnosť! — Tak uvažoval. — Nie! Nemožné! City preč! Vlastne, mal by som sa na Zem vrátiť aj ja! Veď polovičkou svojej bytosti patrím Zemi! Nie! Za týchto okolností je to nemožné! Ako by ma na Zemi prijali, keby sa dozvedeli, čo chystajú Marťania? Musím zostať na Marse a potom sa vrátim na Zem! Potom prídeme a urobíme Zem šťastnou…

XIII

Okľukou cez park uberal sa Salten k domu, kde bývala Marťanka La. V parku si na chvíľu sadol na lavičku v odľahlom stromoradí a pokúšal sa sústrediť si myšlienky. V duchu si robil plán, ako jej predloží svoju prosbu. Odmietne? Pomôže, alebo aspoň poradí? Listy musia odísť na Zem, už je najvyšší čas! Už prihára! Škoda každej hodiny… každej minúty… Ell je zradca… on nepomôže… azda La… uvidím… Takto rozmýšľal a poberal sa potom ďalej.

Dom bol ponorený do tmy. — Či už vari spia? Skúsim, — hovoril sám sebe, aby si dodal odvahy, a vstúpil. Doma našiel len matku, ktorá mu oznámila, že La odcestovala za otcom.

Fru, otec Marťanky La, bol totiž veľmi významným členom užšieho výboru, ktorý pripravoval predbežnú výpravu na Zem. A práve po tieto dni bol na pokusných staniciach.

— Mohol by som sa s ňou rozprávať aspoň telefonicky? — prosil Salten.

— Prosím, hneď vám ju zavolám, — odpovedala matka ochotne.

Len chvíľku to trvalo a z telefonu sa ozval príjemný hlas:

— Kde ste boli? Aj ja som vás hľadala pred odchodom, bola som aj u pani Tormovej a vás nikde!

— La! — hovoril Salten vážne do telefónu, — mal by som sa s vami rozprávať o veľmi dôležitých veciach, bude to možné? Kde? Ako?

— Teraz asi nijako, — odmietla. — Odcestovala som za otcom sem na vojenskú strelnicu. Budú tu skúšky na obranu nových vzducholodí. Chcem sa s otcom rozlúčiť ešte pred jeho odchodom na Zem. Keď vzducholode odletia, potom budeme mať dosť času na vážne rozhovory. Je tu aj Se, pamätáte sa ešte na ňu? Máme sa zatiaľ dobre. Teda do videnia! Prídem zajtra alebo pozajtra.

— A odkiaľ hovoríte, La? — pýtal sa Salten zvedavo.

— Hm, odkiaľ? Pošepkám vám… z planiny Gol…

Saltenovi sa zatajil dych. Planina Gol… púšť Gol… Vie, kde je to, La mu to už raz spomínala celkom potajomky. Vedel aj to, že Marťania tam robia tajné vojenské pokusy s novými zbraňami. Gol leží južným smerom odtiaľto a je to dosť ďaleko.

— Ale prečo La odcestovala tak náhle? — uvažoval ďalej. — Hovorila mi do telefonu, že sa išla rozlúčiť s otcom! Výprava teda celkom pravdepodobne odletí už čoskoro? Nemám teda mnoho času, — dumal Salten a bol rozhodnutý, že sa stoj čo stoj musí stretnúť s La. Veď sľúbil aj pani Tormovej, že podnikne všetky možné kroky, aby sa listy zavčasu dostaly na Zem, ešte pred príchodom Marťanov. Pokladal si za povinnosť varovať pozemšťanov… Hneď aj rozhodol: ísť na púšť Gol za La.

Cítil sa veľmi unavený, ale predpokladal, že sa bude môcť vyspať po ceste. Vedel, že spojenie na juh je každú hodinu, a to najrýchlejšími dopravnými prostriedkami. Zistil ďalej, že o hodinu môže odcestovať a začal sa rýchle chystať na osudnú cestu.

Diaľkové expresy boly vybavené všetkým pohodlím. Obsluha vzorná. O nič sa nebolo treba starať. Každý cestujúci mal svoje oddelenie. Nikde nijaká tlačenica. Automaty podávaly občerstvenie a všetky denné potreby i maličkosti. Ba v každom oddelení bola aj malá knižnica.

Vstúpil do svojho oddelenia. Mal právo stráviť v ňom jeden deň a cestovať, kam chce. Vytiahol si kartičku, na ktorú bolo treba napísať adresu a konečný cieľ cesty. Vyplnenú kartičku vložil do malého otvoru, na dverách. O chviľu žiarila na dverách osvetlená a zväčšená kartička s údajmi. Keď sa cestujúci blížil k cieľu cesty, jemný signál v oddelení oznámil, že sa treba chystať vystúpiť.

Salten si presne zistil, ako dlho bude trvať cesta. Cestovný poriadok visel nad knižnicou. Na stanicu Gol mal prísť až nad ránom, nemusel sa teda starať, že zaspí. Zatiahol rukoväť a oddelenie sa premenilo na útulnú spálňu. Pohodlne sa roztiahol, aby si konečne odpočinul. Driemoty ho hneď premohly a expres uháňal južným smerom…

XIV

Salten nevidel Se už veľmi dávno. Nezabudol však na ňu, ako starostlivo ho opatrovala na severnom zemskom póle. Naposledy počul, že je vraj zamestnaná v chemicko-technickom oddelení vojenského útvaru. Ženy na Marse vykonávaly mimoriadne úlohy v povolaniach, hoci medzi obomi pohlaviami nebol nijaký rozdiel. Volily si také povolania, ktoré zodpovedaly ich povahe a ľubovôli. Pri výbere boly úplne slobodné a nik ich nenútil na nič. Se skončila nedávno kurz chémie. Ako chemička bola teraz zadelená do delostreleckého útvaru a vykonávala službu v laboratóriách pri nových pokusných streľbách. Všetky pokusy konaly sa v prísnej tajnosti. Se bývala na okraji púšte Gol.

Salten sa prebudil hodinu pred príchodom do cieľa cesty. Už začínalo pomaly svitať. Využil čas, umyl sa a naraňajkoval. Potom sa zaoberal myšlienkami, kde asi nájde La, a či ju vôbec nájde. Vyzeral cez oblok na pustú prírodu, či ešte nevidieť púšť Gol. Vtom vošiel expres medzi skalnaté útesy a nebolo vidieť nič.

Zaznel signál, príprava na vystúpenie! Až teraz sa Saltena zmocnila nezvyklá nervozita. Ani sa nenazdal a našiel sa na nástupišti stanice Gol. Pripadal si ako cudzinec. Nevedel, kade sa dať. Jeho rozpakov si všimol akýsi Marťan v pracovnom obleku.

— Kam chcete ísť? — pýtal sa Marťan.

— Gol! — odvetil jedným slovom Salten.

— Máme teda spoločnú cestu, ale musíme sa trochu poponáhľať, lebo lanovka na plošinu môže odísť každú minútu, — vysvetľoval cudzinec.

Vstúpili do vozňa lanovky a už sa aj pohli. Najprv pomaly, potom sa vozeň začal dvíhať prudko a kolmo medzi dvomi skalnatými stenami. O niekoľko minút sa s námahou vyškrabal na vrchol skalnej steny a zastal.

Salten vystúpil. Pred ním sa rozprestierala pustá plošina. Nebolo jej konca-kraja. Kde oko dovidelo, všade len púšť… Na obzore sa črtaly malé budovy. Po celej planine bolo vidieť krížom-krážom koľajnice. Len na západe sa oko mohlo oprieť na neveľké vŕšky. Salten zostal stáť a pozoroval krajinu. Po prvý raz, čo je na Marse, dostal sa do skutočnej prírody a nevedel sa nasýtiť voľným pohľadom do diaľav.

— Ako sa vám tu páči? — prihovoril sa mu Marťan, vyzerajúci na baníka. — Pekný výhľad, pravda? Pozrite len na oblohu, v tieto dni je „Ba“ nad ránom veľmi jasná.

— Ja som ju už videl celkom zblízka, — zasmial sa Salten.

— Táák? To budete teda zaiste jeden z našich vzduchoplavcov. Teší ma, že vás vidím, ešte som nemal to šťastie vidieť živého vzduchoplavca. Musí to byť zaujímavé povolanie, pravda?

— Veru je, — odsekol Salten.

— Ale nehnevajte sa, pripadáte mi akýsi čudný. Aký kabát to máte? — pýtal sa nesmelo Marťan.

— To je kožušina zo zvierat, aké žijú na Zemi.

— Ale, ale! A prosím vás, je to pravda, čo píšu noviny, že vraj na Zemi sú tiež bytosti, ktoré majú rozum? Myslím, taký rozum, ako máme my tu doma? — dobiedzal zvedavý Marťan.

— Niečo pravdy na tom je, — usmieval sa tajomne Salten.

Baník potriasal hlavou. O chvíľu opäť pozrel na Saltena a mudroval:

— Ale veľa ho nebudú mať, veď by už boli k nám prišli; aspoň tak čítam a počúvam.

Vychádzajúce slnko rozhodilo po planine zlaté nite lúčov a baník sa rozlúčil so svojím málovravným spoločníkom. Salten ho ešte odprevadil na kúsok cesty, lebo sa chcel ešte niečo dozvedieť. Shovorčivý baník mu rozprával, že bol v údolí navštíviť svojho syna, ktorý sa dobrovoľne prihlásil na zamýšľanú výpravu na Zem. Bol ho vraj odhovoriť a prezradil, že všetka marťanská mládež je akási rozbúrená a chce ísť na Zem. Chcú si vraj priniesť akési poklady so Zeme. Vyslovil počudovanie, že aj vláda toto veľmi podporuje.

Jednoduché a úprimné slová marťanského baníka posilnily Saltena v jeho úmysloch, takže sa spýtal ešte raz na správnu cestu. Musel stále kráčať južným smerom na stanicu „Kast“. Tam mal vraj dávať pozor, aby sa nezaplietol do slnečných sietí.

Salten teda kráčal na okraji skalnatej priepasti a čoskoro musel vyzliecť svoj teplý kožušinový kabát, lebo slnce začalo pripekať. Už išiel asi trištvrte hodiny. Občas počul z diaľky ako by dunenie. Horúčosť bola stále väčšia a pot sa mu lial s čela cícerkom. Cesta mierne zvlnenou krajinou nemala konca-kraja. Až konečne vynoril sa zpoza kríkov malý domec. Z diaľky vyzeral ako veľký čln, postavený na dvoch stĺpoch. O čln bol opretý rebrík.

— Čosi podobného som už niekde videl, ale len zďaleka, — hútal Salten, — a zamieril k domcu.

Dokola nebolo vidieť živej duše. Pristúpil celkom blízo. Stĺpy a rebrík vrhaly len úzučký tieň, v ktorom sa nemohol nijako zotaviť z úmornej cesty. Zdalo sa, že domec je prázdny. Čudné! Zdanlivo voľný priestor bol vyplnený priesvitnou hmotou. Vystúpil po rebríku až hore. Nikto tam nebol. Uprostred pozdĺžnej stavby bol voľný priestor, v ňom stolička a visiaca pohovka. Na okrajoch boly neznáme prístroje a dróty, ktoré vychádzaly na stĺpy a po nich viedly na zem, kde sa strácaly. Salten sa bál niečoho dotknúť. Cítil sa veľmi opustený a začala ho premáhať únava z cesty a horúčavy. Opatrne si ľahol do pohovky, aby nasbieral nové sily pre nastávajúcu úlohu. O chvíľu aj zaspal, hoci to ani nemal v úmysle.

XV

Z príjemného spánku vyrušil Saltena výbuch. Celá stavba sa zatriasla. Vyskočil na jej okraj a obzeral sa. Na skale pri okraji priepasti zazrel obrovské mračno dymu a prachu. Stĺp dvíhal sa do výšky.

— Granáty! — pomyslel si. Vo chvíli vedel, na čom je. Skutočné strelecké pokusy Marťanov na púšti Gol! Strieľali z kanónov, aké používajú na Zemi a výsledok i účinok skúšali na vlastných vzdušných zbraniach. Sedel teda práve v cieli.

Prvý granát padol za cieľ. Druhý pred ním. — No tretí bude zaiste v cieli, — pomyslel si. — To som si vybral dobré miesto na odpočinok! — Pudove vycítil, že musí vyskočiť a utekať, utekať, čo len sily stačia. Ale vonku je to ešte nebezpečnejšie!

Zablysklo sa.

Salten odporúčal dušu Bohu a načúval svišťanie granátu vo vzduchu. Asi na desať metrov zazrel ohnivú čiaru. Kŕčovite sa stiahol… už… už, ale granát začal zrazu spomaľovať rýchlosť a cestu hrozivej strely bolo možno okom pozorovať. Vliekla sa pomaly, ba zostávala stáť… stojí… nevybuchuje! Pred očami mizne oceľový hrot granátu… olovený plášť strely, ako aj celá nálož výbušniny vo vnútri sa rozpadávajú na kúsky hmoty a drobné črepiny padajú na zem…

Nevedel, či sa mu sníva, ani sa nemohol dosť čudovať nad týmto divadlom, keď zrazu zasa počuje svišťanie druhého granátu. Rovnaké divadlo ako pred chvíľou, ale trochu bližšie, celkom na okraji člnu. A tak aj tretí a štvrtý granát rozpadával sa pred cieľom na drobné kúsky. Teraz sa už Salten začínal cítiť bezpečnejšie. Celý výjav však vyvolával v ňom strašné dojmy. Zlomený klesol opäť na pohovku a rozmýšľal:

— Ľudia, keby ste vedeli, čo vás čaká! Ani brániť sa nebudete môcť! Neviditeľná sila zničí všetky vaše obranné prostriedky.

Po celý čas streľby Salten cítil, že okolo člnu je akési neobyčajné chvenie vzduchu, ale po streľbe hneď ustalo. Znepokojený znovu vyšiel na okraj a pozeral do diaľky. Áno, nemýlil sa! Po úzkej ceste smerovaly k nemu od okraja plošiny dve autá. Iste sa Marťania idú presvedčiť o výsledkoch svojej streľby! Bol teraz v najväčšom nebezpečenstve. Istotne ho budú pokladať za špióna. A keď bude musieť dokazovať svoju nevinu, za ten čas bude zmarený aj vlastný cieľ jeho cesty. Vzdával sa poslednej nádeje: La sa už nebude môcť pričiniť, aby listy odišly! Ľudia! Ste stratení!

Prvá jeho myšlienka bola, že utečie. Ale veď by ho zbadali na pustej plošine a to by bolo ešte horšie! Rozhodol sa teda zostať. A nemohol si už ani vyberať, čo urobiť, lebo autá sa už blížily. Zaliezol do spodnej časti člnu a ukryl sa tam medzi prístroje, takže zvonku ho nebolo vidieť.

Z aut vystúpili marťanskí technici, ktorí riadili streľbu. Boli to štyria muži a jedna dáma. Najprv si bedlivo pozerali úlomky striel po okolí člnu. Ich tváre prezrádzaly, že sú spokojní.

Strely sa člna ani nedotkly. Ani najjemnejšie prístroje neboly poškodené. Tak hlásil jeden z Marťanov, ktorý si zbežne popozeral vnútro člnu.

Salten načúval, ako neznáma postava odchádza. Nerozumel však, čo si vonku rozprávali. Bol zamotaný do silnej pokrývky a ani sa nepohol. Vzpriamil sa až potom, keď počul, že autá odchádzajú.

Tichúčko a opatrne opustil svoj úkryt. Vystúpil na okraj a pozeral za odchádzajúcimi autami. Myslel, že je už celkom bezpečný. Vtom sa však nahol dolu a oči mu zostaly stĺpkom stáť. Pod člnom zbadal ženskú postavu.

— Sal… Sal… Salten! Čo tu robíte? — jachtala zo seba.

Hneď spoznal svoju bývalú ošetrovateľku a utekal k nej.

— Priateľu, ako že sa tu stretáme? Veď vy to nesmiete vidieť! — vyčítala mu. — Ako ste sem prišli?

— Celkom jednoducho, nevinne, len čírou náhodou, — vyhováral sa poplašený Salten.

— Veď ste boli v strašnom nebezpečenstve. Viete vôbec o tom?

— Viem a ľutujem svoju nevedomosť, skutočne len náhodou som sa sem dostal, — hovoril už pokojnejšie. — Odpusťte mi, ale poďme radšej preč odtiaľto.

— Tak ľahko sa to nedá. To nesmiem pripustiť, hoci osobne by som vám to aj dožičila. Nemôžem vás teraz prepustiť, vlastne to ani odo mňa nezávisí, — hovorila mu Se.

— Závisí to však odo mňa! Do videnia! — a Salten sa strojil ujsť.

— Pre Boha! Salten! Nechoďte ani krok! To bude vaša záhuba, — kričala za ním.

— Kdeže by! — odpovedal jej v behu.

— Čakajte, lebo otočím vypínačom a ani sa nepohnete!

— To by som rád videl!

Se otočila vypínač na prístroji, ktorý bol vo vnútri člnu. Vzduch bol zrazu plný akéhosi napätia.

— Vráťte sa! Rýchle! — kričala Se ešte dôraznejšie. Salten skutočne pribehol.

— O chvíľu sa v priestore okolo člnu stratí každá energia. Zmizne všetko, premení sa na nič, každé stvorenie zahynie, — vysvetľovala Se utečencovi.

— Prosím vás, pri našom priateľstve vás prosím, pusťte ma! Musím preč, musím…, — prosil Salten. Rozpovedal jej, že sa musí rozprávať s La, lebo bezpodmienečne musí odoslať na Zem listy.

— La vám nepomôže, nesmie, rovnako ako Ell. To nemôžete od nej žiadať, nesmie to urobiť!

— Ako to viete? Hovorila vám azda niečo?

— A čo myslíte? Prečo ušla pred vami? Len preto, aby ste ju nezastihli doma. Nechcela vám to odmietnuť, radšej zmizla… Predvídala, že to nebude môcť urobiť, tušila toto nedorozumenie.

Salten zo slov Se vypozoroval, že La bola zaiste pod vplyvom Ella a preto aj zmizla. — Musím sa k nej dostať! Musím! Pusťte ma, skúsim to, — prosil úpenlivo Salten.

— Nemôžem, nesmiem! A budete mi zaiste povďačný, Salten, keď vás nepustím. Viem, že máte rád La, že ju ľúbite, ale predstavte si, že vás bude musieť odmietnuť. Ako ju to bude bolieť! Hnevajte sa radšej na mňa, než na ňu, nepustím vás!

— A keby som vás poprosil, aby ste naše listy…, — skúšal šťastie i tuná.

— Musela by som odmietnuť, — povedala rozhodne Se.

Chvíľu mlčali. Salten bol už bezradný.

— Priateľ môj, buďte rozumný. Komisia sa hneď vráti. Možno, že vám odpustia váš krok. Ja tu nemôžem rozhodovať, nehnevajte sa na mňa.

Autá sa zase zjavily na plošine, teraz ešte len na jej okraji.

— O päť minút bude teda môj osud rozhodnutý, — hovoril Salten, ale bol odhodlaný na rozhodujúci krok. Zrazu sa vychytil a zakričal:

— Nehnevajte sa na mňa, Se, nemôžem ináč! — Vtom ľavou rukou pochytil Se za pás, pravou otočil vypínačom a vyskočil. Se sa rýchle spamätala, ale nemohla sa rozhodnúť:

— Otočím vypínač, zničím, zabijem priateľa — neotočím, dopomôžem zradcovi na úteku! — Tak rozmýšľala. Pozerala, ako Salten schádza pod kolmú stenu na okraji priepasti, až zmizol. Mala obavy, aby ho neprichytili Marťania, ktorí tam pracovali.

Úplne vyčerpaný dobehol Salten do reštauračnej miestnosti na stanici. Chvíľu si oddýchol a nedala mu pokoja myšlienka, či ho Se prezradí. Potom by bolo škoda každej námahy!

Pracujúci Marťania z údolia pod stanicou sa schádzali do miestnosti. Salten načúval ich rozhovor a zahĺbil sa do svojho ťažkého položenia, z ktorého nateraz nevidel nijaké východisko. Nevšímal si nikoho, kto vstúpil, len sa díval do prázdna a nevedel, čo robiť.

Se sa vrátila do ústredných budov a nezabudla hneď vyhľadať svoju priateľku La. Všetko jej rozpovedala. La nerozmýšľala ani chvíľu. Vyzvedala sa na smer, ktorým Salten utekal a odišla za ním.

— Prečo ste mi to urobili, Salten? — boly jej prvé slová, keď ho prekvapila v rohu prázdnej miestnosti na stanici.

— Túžil som po vás a potrebujem vašu pomoc.

— Pomoc? Keď môžem, rada vám pomôžem, — povedala mu milo.

— Mám veľkú prosbu, za seba a za pani Tormovú, — prosebne uprel na ňu svoje utrápené oči.

— Viem, čo chcete…

— Vy viete?

— Áno, Ell mi hovoril…

— Ell? — zostal Salten prekvapený.

— Vedela som, že sa to stane. Keby ste radšej neboli prišli… keby ste boli poslúchli… Neverte, Ell nie je tomu na vine, že som odišla. Chcela som sa vyhnúť nedorozumeniu medzi nami, preto som odcestovala… nechcela som vás zarmútiť, — vyspovedala sa La úprimne a otvorene.

— La, len vo vás mám nádej, musíte splniť moju prosbu!

— Rada, ani neviete, ako dlho sa už nad tým trápim. Žiadate však viacej, než vládzem urobiť. Žiadate moju slobodu, svojou prosbou ohrožujete moje marťanstvo… keby som podľahla, stanem sa tvorom, ako je človek… musela by som s vami odísť na Zem… tu by pre mňa nebolo miesta. Môžete to odo mňa žiadať?

Salten na ňu zúfale pozrel, potom sa mu prsia kŕčovite sovrely a stačil povedať len toľko:

— Prepáčte, odpusťte mi…

La mu ľútostive pozerala do očú. Zbadala, ako mu po tvári stekajú dva úzke pramienky sĺz. Aj jej oči sa zarosily. Salten nevedel, čo sa s ním robí… sedel pred ňou, pozeral do neznáma a pripadal si ako pomätený…

— Či sa ešte uvidíme, Salten, to neviem. Myslím, že dlho nie… — hovorila a nemohla sa zdržať sĺz, ktoré jej tiekly po jemnej tvári.

— Buďte šťastná…, — zašepkal cez stisnuté pery, vzal klobúk a rýchlymi krokmi odišiel z miestnosti.