ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GRÓF RICHARD: Jak rýchle ide čas! Čo je to rokov sto? A dni a týždne, mesiace a roky nič nie sú iné, len starosť rojných hláv! Kto múdry je, ten nepočíta čas, ten nezratuje kvapky dažďové. Jak krásne mesiac svieti dnes… (Zívne.) … Môj kord mi podaj, Barnabáš. BARNABÁŠ (podá mu kord): P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov. A sviece rozožni, v kozube oheň sprav! Je zima. [Je hore syn môj už? (Pripína si meč,] zostupuje z obrazu [na scénu, kde] sadne si do [starého] fotela [a zíva.]) [BARNABÁŠ (vystúpi tiež z obrazu a meravo vzpriamený stojí za fotelom): N-n-n-n- GRÓF RICHARD: Viem, „nie“ chceš povedať. Netreba toľko slov. To mladosti je stará výsada, že čo má mať, jej chýba zvyčajne.] BARNABÁŠ (vykoná rozkaz a zakúri v kozube. Svetlom miestnosť zútulnie. Potom zažne sviece vo svietnikoch a nesie ich tak, že má ostro osvetlenú tvár s vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, svietiacu belosťou. Tento moment môže mať v sebe čosi strašidelné. Svietniky postaví na stôl): P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Chceš „prosím“ povedať. Netreba toľko slov. Nuž vína nalej mi. Veď ak má človek žiť len hodinu, je najlepšie ju obetovať vínu. BARNABÁŠ (z kanvice nalieva víno): [P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov.] Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína chce spoločnosť a ženy, žart a smiech. Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti. (Pripíja.) Teraz kebys’, mladosť, všetky vône mala, ktorými rozvoniava svet, už by som nemenil. Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza, neskoro pre život a prizavčasu pre smrť. [Bo múdry nik tak z ľudí nebude, by nechcel aspoň trocha ešte žiť.] A táto múdrosť volí samotu, čo dáva čaša burgundského vína, či réva z Tokaja, či pena Rýna zlatá. Staroba, rád ťa mám! Staroba, tebe pripíjam! (Pije.) (Z obrazu ozve sa hlasné zívnutie. Gróf Alfréd sa graciózne preťahuje a na ústa prikladá si čipkovú vreckovku.) GRÓF ALFRÉD: Barnabáš! BARNABÁŠ: P-p-p-p- GRÓF ALFRÉD (blazeovane zívne, nedá mu dohovoriť): Chceš „prosím“ povedať. Netreba toľko slov. Ten svietnik vezmi tam a ku skoku mi svieť. Vám, otec, želám dobrý deň. GRÓF RICHARD: Aj tebe želám ho. Neskoro vstávaš však. Veď žiť len hodinu a desať minút zaspať je hriechom až, môj syn. Život je milenka, mladý môj priateľu, a spánok neľúbi, mladý keď milenec. GRÓF ALFRÉD: Ach, áno, otec môj. Život je milenka. Však preto krásne tak je v objatí jej spať. BARNABÁŠ (medzitým vzal zo stola oba svietniky, stal si vedľa obrazu grófa Alfréda tak, že v každej ruke má jeden svietnik a ostro si osvetľuje mŕtvolne bielu tvár:) P-p-p-p- GRÓF ALFRÉD (pôvabne zoskočí): Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov. GRÓF RICHARD: Vína sa napi! Dobré je, len skús! GRÓF ALFRÉD: Víno, len víno! Nič iné ako víno! Jak ťažká je tá stála veselosť, tie spevy pijanské a tance vždy tie isté. Ak osud tvoj sú samé úsmevy, plač vidí sa ti plný veľkých krás. [Ten istý trest je večný smiech, ako je žiaľ a neprestajný plač.] GRÓF RICHARD: Sám satan vie, čo dnes je s mládežou! Kedysi múdre úvahy doménou boli starcov a mladosť myslela len hrou a láskami. Dnes mlčí staroba! A mladosť rozmýšľa. GRÓF ALFRÉD: Snáď preto, otec môj, že mladosť je dnes staršia. GRÓF RICHARD: Oj, mor je priam to presvedčenie mladých, že z vajca sliepka hneď sa vykľuje. Ja neviem, ako na svete je dnes, aký je mrav a aký vládne kráľ. Len jednu pevnú, silnú vieru mám, že lepšie je, jak za nás bývalo. Však dnes i povždy jedno iste platí: to, čo je trváce, musí byť i mravné, a mladosť nikdy mravná nebola. GRÓF ALFRÉD (sníme zo steny starý strunový nástroj a hrá nejakú starú obľúbenú melódiu): Verte, i mladosť môže mravná byť! GRÓF RICHARD: Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr! Mladosti krása veď v nemúdrosti je. Mám radšej odvahu než suchú triezvosť len. [Mravnosť je ako smrť! Oboje príde raz. Mravnosť, tá vtedy, keď treba byť už mravný, a smrť zasa, keď nemôžeš viac žiť.] GRÓF ALFRÉD (neprestáva hrať): Var’ pravdu máte. Ktovie, jak je dnes. Kto vládne tam, a aký je to kráľ, a či vôbec dnes ešte králi sú. GRÓF RICHARD (vyskočí a udrie na stôl): Trest boží na teba za toto rúhanie. Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! Tam, kde sa kráľov zbavia, to nešťastná je zem, tam bude panovať len pýcha s hlúposťou. Vieš, čo je majestát? Vieš ty, čo je kráľ? Tak ľudstvo nikdy hlúpe nebude, aby si vzalo vlastnú dôstojnosť a klaňalo sa ľuďom bez rodu. Keby sa dozvedel, že niet už kráľa viac, že slávnych rodov niet… GRÓF ALFRÉD (neprestáva hrať): … čo by ste spravili? GRÓF RICHARD: Ja, na šľachtickú česť, smrť by som vyhľadal. GRÓF ALFRÉD (stále hrá): Oj, otec, zabúdate vy, že dávno mŕtvy ste. GRÓF RICHARD: Kto otcu smeje sa, ten nie je šľachticom. Kde ani mŕtvym úcta nevzdáva sa, tam, kde sa kráľov šliape majestát, tam miesta pre mňa niet! Môj kord mi podaj, Barnabáš, ja odchádzam! BARNABÁŠ: P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem! Mám ho pri boku. Netreba toľko slov. (Rozhnevaný ide k obrazu a chystá sa doň vstúpiť.) MARKÍZA SILVIA (pôvabne sa prebudí a zadrží ho): Ach, milý gróf, to spraviť nesmiete! Chcem — či nie, prosím, zostaňte! (Gróf Richard i Alfréd urobia hlbokú dvoranskú poklonu, v ktorej zotrvajú, kým Barnabáš na veliteľský pokyn Markízy Silvie vezme do rúk svietniky a stane si k obrazu — dojem zasa trochu strašidelný — a Markíza graciózne zostúpi z obrazu a podáva Richardovi i Alfrédovi — obom až doteraz skloneným — ruku na pobozkanie.) Aké je milé zasa trocha žiť a vidieť mesiac! Cítiť, dýchať vzduch! Neviem ver’, či žijem, len keď spím, a či žijem, iba keď sa zobudím. GRÓF ALFRÉD: Vznešená markíza, vy nežijete vôbec. To slovo „žiť“ je pre nás ľudské snáď. Či krajšie neznie správne slovo „som“? GRÓF RICHARD: Prepáčte otcovi, že splodil dieťa také nechutné. GRÓF ALFRÉD: Ach, prečo v pravde vidieť nechutnosť? GRÓF RICHARD: Oj, syn môj, pravda — lož, to ľudské iba pojmy sú! Život náš prežil už tie márne diskusie. Čo je to pravda? A čo je vlastne lož? Nič, iba dve časti bežiaceho kolesa. To, čo je klamom dnes, to zajtra bude pravdou a dnešná pravda zajtrajšia je lož. GRÓF ALFRÉD: Prepáčte, pre vzácna markíza, nám tento rozhovor. Keď živí filozofmi sú, to možno je aj správne. Lebo veď v ľuďoch je už tá čudná, márna túžba, že poznať chceli by, čo poznať nemožno. Však mŕtvych diskusie — ach, koľko irónie! Veď tí chcú poznať to, čo dávno poznali! To jedno mŕtvych so živými spája, že múdrosť vidí každý v sebe len a nechce priznať inému tiež diel. Ó, verte, markíza, i múdri ľudia hlúpnu tým, že si uvedomia vlastnú rozumnosť. Ach, ľudia, ľudia, omnoho viac než duša tá hlúposť vaša nesmrteľná je. (Zasa hrá.) GRÓF RICHARD: Dosť! Prosím, dosť! Má všetko svoju mieru! Ja nezostarel som, by syn mi riekol hlupák! a nemal v úcte otca vlasy biele. Ja odchádzam! Barnabáš, môj kord! BARNABÁŠ: P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov. S vami sa lúčim, vzácna markíza. (Hlboká dvoranská poklona.) Choď, Barnabáš! (Barnabáš vezme svietniky a stane si vedľa obrazu.) MARKÍZA SILVIA: Milý gróf, nechoďte, ja si to neželám, [želanie predsa gavalierom stačí.] GRÓF RICHARD: Ach, vzácna pani moja, odpusťte, prosím! Som starý už pre kord, mladý však pre urážku. (Vstúpi do obrazu a stane si do pózy, akú mal na začiatku.) BARNABÁŠ (najprv odloží svietniky, vstúpi za ním a tiež zaujme svoju pózu v obraze.) MARKÍZA SILVIA: Gróf Alfréd, nehrajte, váš otec hnevá sa! GRÓF ALFRÉD (prestane hrať): Jak je svet starý, tak málo mení sa, čo nanič v ňom, to prežije i smrť. MARKÍZA SILVIA: Gróf Alfréd, mlčte už, váš otec hnevá sa! GRÓF ALFRÉD: Vravíte: nehrajte! Váš rozkaz, markíza. Vravíte: mlčte už! I v tom vás počúvnem. Veď taký iba som, jak otec splodil ma. (Začne si tíško spievať tú istú melódiu, čo hral.) GRÓF RICHARD (zareve z obrazu, nezmeniac pózu): Má to byť narážka? Ó, prečo starý som! Čo svetom svet, Európa Európou, čo kráľovstvom náš štát… GRÓF ALFRÉD: Možnože niet už kráľov, niet [pápežov, ktovie?!]… GRÓF RICHARD (zoskočí z obrazu): Dosť! MARKÍZA SILVIA: Ach, vzácni páni, mám pre vás rozsúdenie. Nač’ toľko sporov, toľko ostrých slov! Tie hlúpe zvady živým prenechajme, čo strácajú tak radi dôstojnosť. My mŕtvi máme svoje zásady, k nim patrí pokojnosť a chladná krv. Čím viacej zloby v nás a nenávisti vrie, tým viacej ľuďmi by sme sa už stávali. Ja pre vás návrh mám, páni moji vzácni. Poďme sa na svet podívať! GRÓF RICHARD: Ten návrh váš je pitoreskný tak, že cítim v ňom tŕň irónie len! Ísť znova na svet, znova musieť žiť! To, drahá Silvia, snáď nemyslíte vážne! To najlepšie, čo život môže dať, je iba koniec, odchod, rozlúčenie, smrť. Ja už som skončil, ja som odišiel zabitý rukou nepriateľa svojho, bo zavraždený byť je osud diplomata, a ja som svojmu tiež sa nevyhol. Ísť zasa na svet! Zasa vojny viesť! Vidieť len krv a plač, byť víťaz, porazený! a znova azda dať sa zavraždiť? Nie, vzácna Silvia, ja na svet nepôjdem, je to tam príliš ľudské, než aby človek pokojne si žil. Som pre kanvicu burgundského vína, som pre smrť! Vive la mort! MARKÍZA SILVIA: Ísť zasa na svet! Znova trochu žiť! Život je taký krásny. Krajší ako smrť. GRÓF ALFRÉD: — byť zasa teda iba človekom — MARKÍZA SILVIA: — a vidieť farby v božej nádhere — GRÓF ALFRÉD: — ísť svetom sám a milovať len seba — MARKÍZA SILVIA: — zas počuť spevy vtákov v záhradách — GRÓF ALFRÉD: — a vravieť o pravde, a robiť iba lož — MARKÍZA SILVIA: — zas vidieť kvety a cítiť vôňu ruží — GRÓF ALFRÉD: — a lásku zabíjať, zabíjať priateľstvo — MARKÍZA SILVIA: — zas vidieť slnca jas a cítiť teplo jeho — GRÓF ALFRÉD: — a dobrých križovať a zlodejom sa klaňať — MARKÍZA SILVIA: — zas cítiť čaro vôd a vidieť padať sneh — GRÓF ALFRÉD: — a vraždiť bedárov, stavať im šibenice — MARKÍZA SILVIA: — zas teda život žiť — a možno milovať — GRÓF ALFRÉD: — a cez mŕtvoly ísť za kúskom slávy prázdnej — MARKÍZA SILVIA: — zas rada trocha mať, byť možno milovaná — GRÓF ALFRÉD: — byť iba človekom v tej celej biede jeho — MARKÍZA SILVIA: Už mlčte, Alfréd! Život nie je zlý a nie sú zlými všetci ľudia v ňom. GRÓF ALFRÉD: [Markíza vzácna, človek ako človek. Prečo len to hľadať, čo v ňom sa neskrýva?] Ľudia sa najmä vyznačujú tým, že sú až dokonale neľudskí. GRÓF RICHARD: Jak neľudský bol ten, ktorý ma maľoval. Hľa, vzácna markíza, dôkaz vám predložím. Barnabáš, rýchlo, zrkadlo mi daj! Mám tristotrinásť rokov dnes, a ak je pravda to, že v šedinách je um, hlas vypočujte môj. GRÓF ALFRÉD: Oj, vlasy šedivé, oj, strieborné vy hlavy, jak sa tá farba vaša zneužíva. Mať biele vlasy, staroby len znak, veď rozum nemá sídlo vo vlasoch, [a jedno mu, či tmavé sú, či biele.] MARKÍZA SILVIA: Prestaňte, Alfréd, už! Vy bezočivý ste! GRÓF RICHARD: Vidíte, markíza, aké to dieťa mám! Nie každá práca vždy sa dobre spraví. Je ľudským nešťastím, človeka tragédiou, že jeden neúspech mu celý život druhom a úspech len v šťastí priateľom. GRÓF ALFRÉD: To nie je najhoršie, žiť v nešťastí, keď nad človekom slzu dáma vyroní. (Spieva si [zasa] svoju starú melódiu.) GRÓF RICHARD (vyskočí a hodí pohár o zem): Alfréd! Čuj slovo ostatné! Ty mlč už — lebo… GRÓFKA ANNA (otvorí pomaly dvere a vyjde zo susednej izby, meravá, bledá, bezvýrazná. Zostane na prahu stáť a blazeovane hovorí): Veď spať ja nemôžem pre stále vaše zvady. Hlava ma rozbolí a trápi migréna! GRÓF RICHARD: Odpusťte, prosím, naše správanie. Verte mi, že ľutujem tie hlasné naše slová. No ako to, že prišli ste? Snáď sama skočili ste z obrazu? V tom, drahá, buďte opatrnejšia. Ten obraz váš, tam v izbe susednej, až privysoko visí na stene. GRÓFKA ANNA: Čo, Richard, robiť mám, to sama dobre viem. Žena môjho veku je múdrejšia než muž, hoc o múdrosti knihy nepíše. Bo ten, kto o múdrosti hovorí, sám myslí si, že múdry, a v tom je celá jeho nemúdrosť. GRÓF RICHARD: Ste predsa sama povedali, že múdrejšia ste ako ja. GRÓFKA ANNA: Nebuďte, Richard, nebuďte neslušný! GRÓF RICHARD: Jak často pravda pre ženu je neslušná! GRÓFKA ANNA: Chcete sa vadiť azda, chcete ma urážať? GRÓF RICHARD: Ó, vzácna manželka, čítal som kedysi, tri veci múdry muž že nikdy nerobí. Neorie na nebi, nekreslí na vode a nikdy so ženou sa do zvady nepustí! GRÓF ALFRÉD: Mať moja múdra, môj obdiv prijmite. Som hrdý na to, že ste ma zrodili. Slávneho otca mať a matku múdru k tomu, čo môže dieťa ešte od osudu chcieť? Môj otec, ako štátnik, prednosť vínu dáva pred polemikou, v ktorej podľahne. Prijmite však moje ospravedlnenie, že naša diskusia rušila váš sen. My, verte, ťažkú tému sme tu lúštili: kto vedie asi svet? Sú ešte azda králi? A hoc aj politika krásna môže byť a krásny často je aj mužský um, ťažko býva uviesť v súlad tieto krásy a mužskí v politike príliš hlasní sú. Vy však ste žena. Prosím teda vás, povedzte svoje slovo rozhodné. Sú ešte králi? Áno? A či nie? GRÓFKA ANNA: Môj milý Alfréd, nielen ja som tu žena. I Silvia má právo vravieť za ženy. Ach, Silvia, vy mladšia ste, nuž odpovedzte prv! [Je obyčajou v hlasovacích sieňach, že najprv mladí zradia názor svoj.] MARKÍZA SILVIA: Ja… ach, ja neviem, či králi ešte sú, ja neviem, či žijú cisári a šľachta, ja neviem ani to, akí dnes ľudia sú. Možnože stále chodí kráľ na zlatom hintove, v záprahu bielych, krásnych koní pár. Azda tam v parkoch zámockých na modrých jazierkach plávajú labute a krásni gavalieri v chodníčkoch pieskových šepkajú vyznania. To všetko možno, všetko snáď, ktovie? Možnože večer zas, za svitu mesiaca, na balkón milenky prichádza Romeo, kde čaká dnes tak ako kedysi na svojho milého rozkošná Júlia. Sú v hradoch kráľovských a v sieňach najkrajších zasa plesy, možno plné krásnych dám. Hrá azda hudba, počuť menuet — a mladé devy v sladkých nežných róbach sa gavalierom klaňajú a mladé tváre sú zasa plné nachu — jak za nás bývali — a v očiach ich zas toľko hádam lásky a toľko viery, oddanosti, sľubov, jak vtedy bývalo. Neviem, či ešte králi sú. Snáď áno, možno nie. Ktovie? Však láska musí zostať na svete, bo bez nej život nebol by životom. GRÓFKA ANNA: Môj milý Alfréd, hľa, prvá odpoveď. Mladosť má právo byť tak milo detská, a povinnosť: mať málo — rozumu. Lež zato srdca viac. Ó, milá Silvia, život je len zvyk a všetko ostatné, čo vidí sa v ňom krásne, to všetko pominie, jak lístie opadá. Mladosť, tá nevie, jak dobrý je náš boh, že so životom ľuďom dal i smrť. A hľadať lásku? Božemôj, veď hej. Niekde je vo svete udatný gavalier, je múdry tak, duchaplný, verný, oddaný. To všetko preto len, že tak ho miluješ. Ó, milá Silvia, i tento Romeo (šepká) možno strach má z prechladnutia tiež a každý večer nohy v teplej vode kúpe… GRÓF RICHARD: Ale, drahá… GRÓFKA ANNA: A počuť stonať ho, keď utiera si nohy príšerne ružové… GRÓF RICHARD: To vari neslušné! GRÓFKA ANNA: A možno, Silvia, keď ústa jeho jemné sa k slovám otvoria, že užasnete priam! Bo medzi mužskými niet, drahá, rozdielu. Sú iba muži, bohužiaľ, nič viac. [Ak niečím možno aj sa líšia od seba, len tým, že jedni vyzerajú naozaj, jak sú, a druhí však inak, lež vpravde ako prví sú.] A preto dokým oni budú na svete, svet už sa nezmení. Má všetky mužské chyby. GRÓF RICHARD: No, zato ženy, ženy! Oj, syn môj, počúvaj a dobre uvedom si slová tie. Je ako anjelik, pýri sa, nevinná, oči jak kozliatko, tielko jak brezička. Ty myslíš: studnička! Ty myslíš: obláčik! Koríš sa, dvoríš, kytice nosíš. Ona ťa miluje. Ach, bože na nebi! Muži sú muži! No skutočne viac nič. Však ženy, priateľ môj, sú všetkým na zemi! len často jediným, žiaľ, nie sú — ženami! GRÓFKA ANNA: Richard!!! GRÓF RICHARD: A možno, syn môj, že i pochrapkáva!! GRÓFKA ANNA: Richard!!! GRÓF RICHARD: A čo horšie je, že chodí vo spánku! GRÓFKA ANNA: Richard!!! GRÓF RICHARD: A ty sa zobudíš, uvidíš postavu, meravé ruky a oči horiace, chodí ti po dome, nehlučne, bez slova, chodí ti po dome, díva sa na mesiac. Bojazlivo čakáš, potkne sa, zobudí, hrôzou sa rozkričí, dom celý vydesí. GRÓFKA ANNA: Dosť!!! GRÓF RICHARD: Alebo ležíš si a v duchu premýšľaš, ticho je úplne, len niekde chvíľkami v dreve čos’ zapraská. Pomaly usínaš, vreskot ťa zobudí… GRÓFKA ANNA: Dosť!! Dosť!! Dosť!! Ó, fuj! GRÓF RICHARD: … je taký zúfalý, ťažký a hrozivý, že telo pokryje hojný a chladný pot. No zistíš v údive, nič že to nebolo. To iba „anjelik“ zo sna sa rozkričal! GRÓFKA ANNA (studene): Fuj! GRÓF RICHARD: A kde vziať odvahu na trochu ponosy? GRÓF ALFRÉD: Slávnostne ja vám tu, vážení, prisahám… (Prisahá.) MARKÍZA SILVIA: Ja k tejto prísahe taktiež sa pridávam… (Prisahá.) GRÓF ALFRÉD: … nikdy sa nežením… MARKÍZA SILVIA: … nikdy sa nevydám. GRÓF RICHARD: No, neskončil som ešte. Hľa, tu je poslanie: nieto viac mužov. Sú iba otroci. Niet hrdinov už, bojovníkov smelých. Sú iba žoldnieri. Krv tečie na rozkaz. Nemyslím, že ženy rozkazujú nám. Nie. My iba splníme každú im žiadosť. Žena chce slávu mať, ty, manžel, hľadaj ju. A preto, Alfréd, rovnaký je svet, ak len v ňom ženy zostali. (Rezignovane.) A tie tam zostali. GRÓFKA ANNA: Ach, či ste neslušný! Ach, či ste surový! Prečo som, úbohá, prečo si brala vás. Princ Albert dvoril mi, vojvoda z Arkansas… GRÓF RICHARD: Veď, drahá, to každý deň som počul. Ja poznám pánov lepšie, než seba poznali. Azda ste niekedy modliť sa zabudli, avšak princ Albert, vojvoda z Arkansas… GRÓFKA ANNA: Dosť, gróf Richard, dosť, ja odchádzam. GRÓF RICHARD: Ale veď, drahá… GRÓFKA ANNA (studene sa od neho odvráti): Barnabáš! (Grófka Anna odchádza, Gróf Richard i Alfréd a Markíza Silvia zotrvajú vo dvoranskej poklone. Barnabáš berie zasa svietniky do rúk, jeho tvár medzi nimi sa opäť vyníma trocha strašidelne.) BARNABÁŠ (vo dverách zostane stáť): D-d-d-d- GRÓFKA ANNA: Chceš želať dobrú noc? Netreba toľko slov. (Odíde.) GRÓF ALFRÉD (po chvíľke:) Nuž moja otázka… GRÓF RICHARD: Ja stavím sa o celý majetok, že svet je taký len, aký bol kedysi. Nič nemení sa v ňom, tam vládne zasa kráľ. Na hradoch šľachtických sa pripravujú vraždy. Svet ide cez mŕtvych. Vlády i kultúra. Svet svetom zostal. Život sa nezmenil. GRÓF ALFRÉD: Stavím i dedičstvo, že toto nepravda. Menia sa ľudia, menia sa kráľovstvá, všetko sa mení. Meravosti niet. Snáď nieto kráľov už… GRÓF RICHARD (vybuchne): Nech súdi skutočnosť! Na svet sa pozrieme! GRÓF ALFRÉD: Môj otec, okamih! Vy žartujete len! GRÓF RICHARD: Na svoju česť a svoje svedomie ako gróf Richard zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta, pred vami dávam sľub, vznešená markíza: Skôr v obraz nevstúpim, skôr neoddám sa snom, dokým len spor nás skutočnosť nerozsúdi. Barnabáš, môj kord! BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov. GRÓF ALFRÉD: Aký zlý syn by bol, súboju vyhnúť sa, som pripravený ísť. MARKÍZA SILVIA: Ach, vzácni páni, vezmite ma tiež. Vy viete dobre, že sudcu treba vám, bo každé oči vlastnú pravdu vidia. A ja chcem zasa trocha žiť! Dýchať! Cítiť! Vidieť! Všetko, čo dáva život, len raz ešte mať! Ach, ja som život poznala tak málo! Ja myslím, že je krásny! Krajší ako smrť! GRÓF RICHARD: I vaša stávka platí! Život, alebo smrť. Čo z nich je krajšie! Barnabáš, môj kord! BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov. GRÓF ALFRÉD (rezignovane): Zasa teda mám sa stať človekom. (Hrá na strunový nástroj svoju starú melódiu.) MARKÍZA SILVIA (so zápalom:) A vidieť farby v božej nádhere, zas počuť spevy vtákov v záhradách, zas vidieť kvety a cítiť vôňu ruží, zas cítiť čaro vôd a vidieť padať sneh — zas rada trocha mať — byť možno milovaná… (Hodiny bijú jednu po polnoci. Hrajú menuet.) GRÓF ALFRÉD (odloží nástroj a hlboko sa pokloní pred Silviou): Náš tanec, markíza… GRÓF RICHARD (urobí netrpezlivý pohyb): Je čas… MARKÍZA SILVIA: Ach, prosím, dovoľte. Len chvíľu celkom malú. [Náš tanec, Alfréd, však?] Som taká, taká šťastná? (Markíza Silvia a Gróf Alfréd tancujú menuet.) (Opona pomaly padá)