Zlatý fond > Diela > Tanec nad plačom


E-mail (povinné):

Stiahnite si Tanec nad plačom ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Peter Zvon:
Tanec nad plačom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 250 čitateľov


 

Prvý obraz

(V tom istom zámku — v starej knižnici odohráva sa prológ — odohráva sa i prvý obraz. Scéna predstavuje prízemie zámku, kde je práve maškarný bál. V pozadí závesy oddeľujú miestnosť, kde sa tancuje a skade tíško zaznieva hudba. Hrá polonézu (nemusí to byť Chopinova!), zatiaľ čo sa dvíha opona, scéna je chvíľu prázdna, potom vstúpi generálny riaditeľ Kráľ, oblečený do historického odevu, v ktorom sa necíti dobre, odhadzuje klobúk na kreslo a sníme si masku z tváre. Za ním vchádza jeho tajomník Dr. Pysk vo fraku.)

KRÁĽ: Ach, moje nervy! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, vaše nervy. KRÁĽ: A keby iba nervy! PYSK: Prirodzene, keby iba nervy, pán generálny riaditeľ. KRÁĽ: Bol u mňa profesor Bernstein. Dnes bol u mňa. Sú to krvinky. Rozpad červených krviniek. Dlhá choroba. Ťažká choroba. Nebezpečná choroba. Krvný nález bol absolútne pozitívny. Ja som to vedel. Ja som to vedel! Ja som to vždy hovorieval. To bude môj koniec! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, to bude váš koniec. KRÁĽ (zúrivo sa obráti): Vy!!… Koľko máte mesačne? PYSK: Prirodzene, koľko mám mesačne… [pardon, dvetisíc štyristo korún, pán generálny riaditeľ.] KRÁĽ (napíše mu šek): Ste prepustený. PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ. Som prepustený. [Vezme šek a] (odíde). KRÁĽ: Rozpad červených krviniek! To je úder! To je úder! A dve nezaopatrené deti! (Za scénou počuť aplauz. Polonéza sa skončila. Spoza závesov vyjde Peter.) PETER: Ako funguje zdravie, pán riaditeľ? KRÁĽ: Zasnúbil si sa? PETER (pokojne): Nezasnúbil som sa! KRÁĽ (pokojne): Zasnúbiš sa! PETER (tiež pokojne): Nezasnúbim! KRÁĽ (stále pokojne): Zasnúbiš!! PETER (stále pokojne): Nezasnúbim!! KRÁĽ (tíško): Zasnúbiš sa!!! PETER (tíško): Nezasnúbim!!! KRÁĽ (zareve): Zasnúbiš!!!! PETER (zareve): Nezasnúbim!!!! KRÁĽ (pokojne): Umrel! PETER (vytreští oči): Kto? KRÁĽ: Blahobyt. PETER: Čí? KRÁĽ: Náš. PETER (po chvíľke): Zasnúbim sa. KRÁĽ: Pravdaže, zasnúbiš sa. V lepších kruhoch sa ľudia vždy berú pre peniaze. Z lásky sa berú len bedári, aby bola populácia. To si pamätaj, správna populačná politika sa robí tým, že sa ožobračuje ľud. KRÁĽOVÁ (vyjde z tanečnej dvorany): Aristid! Zas hovoríš o politike! Vieš, že som ti to raz navždy zakázala. [Politika nie je pre teba,] nepotrebuješ ju robiť, máme, chvalabohu, dosť. PETER: To práve nemáme, mama. KRÁĽOVÁ: A čo si ty, nič? PETER: Ja? KRÁĽOVÁ: Pravdaže. To si zapamätaj pre život. Keď nie je v banke, musí byť vo figúre. KRÁĽ: Hlava je už celkom vedľajšia! KRÁĽOVÁ: Prirodzene, že je vedľajšia. S tou to môžeš dotiahnuť iba na šibenicu. (Vstúpi Adela.) KRÁĽOVÁ: Dobre, že ideš. Už sa vyjadril Martin? ADELA (sucho): Drevo. KRÁĽOVÁ (rezolútne): Lepšie drevo ako nič! Vyjadriť sa musí! Ja mať tvoju mladosť a tvoju postavu… ADELA (mrzuto): Keď sa mi vlastne ani nepáči. KRÁĽOVÁ: Z toho si nič nerob. To patrí k veci, aby sa muž žene nepáčil. To si pamätaj pre život: v manželstve, kde sa muž žene páči, je žena vždy pod papučou. ADELA: Je fádny. KRÁĽOVÁ: Každý muž je fádny, keď si ho vezmeš. KRÁĽ: Keď sa tak na to dívam, tak si myslím, že muž, ak má dcéru na vydaj, zrádza svoje pohlavie. KRÁĽOVÁ: Aristid, staraj sa o svoje krvinky! KRÁĽ: Nemožno. Veď sa mi rozpadávajú. To je vážna choroba. KRÁĽOVÁ: Ale vlastne aké reči. Peter, choď sa zasnúbiť, Aristid, choď hrať preferans. Nemáme v dome ani koruny. V dome generálneho riaditeľa Kráľa nieto, prosím, ani koruny! KRÁĽ: Gentleman nehrá pre peniaze. KRÁĽOVÁ: Nezmysel. To je výhovorka tých, čo chcú hrať práve len pre peniaze. KRÁĽ: Ale… KRÁĽOVÁ: Dosť! Keď hovoríš, si celkom neznesiteľný. [Poď! (Odchádzajú.) PETER (ide s Adelou pomaly do tanečnej dvorany): Kto je to ten Martin? ADELA: Hm… Právnik. PETER (otrávene): Ojojoj! ADELA: Čo máš proti nim? PETER: Požičiavajú iba na zmenku. ADELA: Hm… A tá tvoja? PETER: … kríva. ADELA: Sústrasť. PETER (vo dverách): Cigaretu? ADELA: No… PETER (podáva jej cigaretu a zapaľuje): Peniaze? ADELA: Nemám. PETER: Nedá sa nič robiť.] (Odídu.) (Scéna je chvíľu prázdna, potom sa pomaly otvárajú dvere vedúce na schodište a v nich sa zjaví Barnabáš so svietnikmi, za ním Silvia, potom Gróf Richard a Alfréd. Barnabáš vytreští oči na luster.) GRÓF RICHARD: Vidím, že prehráš stávku, Alfréd môj milý. Tu vidím, priateľ môj, svet že sa nemení. Ten klobúk — pozri sa — skoro ako z našich čias. GRÓF ALFRÉD: Ba práve naopak. Svet sa musel zmeniť, keď za taký dlhý čas tá istá trvá móda. Veď pokrok predtým vždy sa javil v tom, že oblek vzal sa iný, namiesto starých klobúkov vynašiel ktosi nové, však pod klobúkom staré hlavy boli a rovnaká v nich bola prázdnota, čo predtým bývala. MARKÍZA SILVIA: Možnože ľudia sú dnes múdrejší a nevládne im krajčír, ale filozof. [GRÓF ALFRÉD: Oj, príliš ťažké je si uvedomiť hlúposť. Tak človek nikdy múdry nebude, by spoznal, že je hlúpy. GRÓF RICHARD: Veď múdrosť je len nižší stupeň hlúposti.] ADELA (vojde s maskou na tvári, prikročí k Richardovi a potiahne ho za ucho): Prečo tak učene, môj milý? GRÓF RICHARD (vytreští oči): Madame? ADELA (sa smeje): Monsieur? GRÓF RICHARD (chladne): Madame! ADELA (stále rovnako): Monsieur? Páčim sa ti? Vezme ho pod pazuchu. Mám rada starých pánov. Mám rada biele vlasy. (Šepká mu.) Môžeš ma pobozkať. GRÓF RICHARD: Madame!?! GRÓF ALFRÉD: Prekrásna maska, len trošku strpenia. Môj otec, oslnený toľkou vašou krásou, čo nemá obdoby v celučkom kráľovstve, už ani vravieť nemôže. Však dobre hovoria: keď otec slabý je, by v starej ruke držal kord, syn jeho, zastúp ho. A čo iné je láska ako krutý boj? Ja hotový som biť sa s krásou vašou. Dajte mu slobodu! Mňa berte v otroctvo. ADELA (prezerá si ho): Nechcem. Tí starí páni sú takí milučkí a tak krásne vedia vravieť o láske. A nakoniec ju ani nechcú. A vy mladí hovoriť o láske ani neviete, a hneď ju chcete. GRÓF ALFRÉD: Ó, vy nám krivdíte. A ak azda my mladí tak často nevravíme o láske, len preto tomu tak, že… ADELA (ironicky): … sme na to veľmi leniví. (Vstúpi Peter s Básnikom, ako šašom, opitým.) PETER: Adela, ten tvoj Martin je protivný chlap. — Chcel som si od neho požičať… s kým to tu… ADELA: S kým? Neviem. Vrátila som sa po otcov klobúk, a nájdem tu tohto milučkého starého pána… GRÓF RICHARD : Madame?! ADELA: … ktorý sa hanbí… GRÓF RICHARD: Madame!!!! ADELA: … a nechcel ma pobozkať… GRÓF RICHARD: Ma-da-me!!! ADELA: … a ktorý sa mi nepredstavil! GRÓF RICHARD: Madame!!!! GRÓF ALFRÉD: Mne, prosím, dovoľte, by som ho predstavil! Gróf Richard toto je, zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta… ADELA: Zdá sa, že máte zmysel pre humor. GRÓF RICHARD (nesmieme urazený): Madame!!!! ADELA: A kto je táto dáma? Azda grófka alebo kontesa? GRÓF ALFRÉD: Markíza Silvia z Nachového Oklimonu, pani na… ADELA: Oh, aké rozkošné! Som šťastná, výsosť, že mám česť privítať vás v tomto chudobnom dome. (Hlboko sa klania.) PETER: Markíza, dovoľte… MARKÍZA SILVIA: Monsieur!! PETER: Prosím? MARKÍZA SILVIA: Monsieur! PETER: No, čo je? MARKÍZA SILVIA: Vaše meno, pane? PETER: Som Kráľ. (Podáva jej ruku.) MARKÍZA SILVIA, GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Kráľ!! BÁSNIK: No, kráľ! (Všetci sa hlboko sklonia do dvoranskej poklony. Vzadu sa Barnabáš hlboko klania i so svietnikmi.) GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo, som starý už. Však starší je môj rod a ten mi káže len pre kráľa žiť. Je slabá ruka moja, však predsa drží kord. Ten patrí vám a vaše je, čo mám. PETER: A koľko toho máte? ADELA (ironicky): Ale, veličenstvo! GRÓF ALFRÉD: Viem, kráľ môj vznešený, že šľachta vysoká vás obklopuje láskou najväčšou. Mám prosbu neskromnú, však duša moja v nej: Dovoľte slúžiť vám, vás chrániť, a za vás umierať, vám žiť. PETER: No, keď vás to teší. (Silvii.) Markíza, nechcete si ísť vypiť? Smädný som ako storočný námorník. SILVIA (sa ukláňa.) GRÓF RICHARD: Kráľ má smäd! BÁSNIK: My pijeme rum! GRÓF ALFRÉD: Veličenstvo dovolí, aby… PETER: Veličenstvo odchádza do baru, šľachtici. Dáme si koktail, markíza? MARKÍZA SILVIA: Ach — veličenstvo — neporozumela som… PETER: No, či si dáme koktail? MARKÍZA SILVIA: Ach, kráľ môj, vy kážete, ja smiem len počúvnuť. PETER: Fakticky? MARKÍZA SILVIA: Prosím? PETER: No, či fakticky? MARKÍZA SILVIA: A-a-a-áno! PETER: Bravo! Servus, šľachtici! (Odchádza. Gróf Richard i Alfréd urobia dvoranskú poklonu, v ktorej vydržia až do odchodu Petra. Barnabáš postaví svietniky a rozhrnie mu portieru.) BARNABÁŠ: P-p-p-p-r-r-r-r-o-o-o- PETER (zastaví sa vo dverách): Som zvedavý, čo mi chcete povedať. Môžeme si zatiaľ sadnúť. MARKÍZA SILVIA: Chce iba „prosím“ povedať, môj veľký kráľ, no trocha ťažko vravieť zná. PETER: Akoby sa stalo. Načo dlhé reči. Škoda slov. (Odchádza s Markízou Silviou.) ADELA (Richardovi a Alfrédovi, ktorí do poslednej chvíle zotrvali v hlbokej poklone): Budete niečo piť, páni? GRÓF RICHARD: Vzácna pani moja, čo svet svetom stál, vždy ľudia žiadostiam len slúžili. A víno! Víno, krásna pani moja, viac je než vášeň, viac než otroctvo. Bo ak je človek starý… ADELA: Ale vy ste predsa v najlepších rokoch! GRÓF RICHARD: Ach, vzácna pani, čo vek zahovárať? Prečo sa dívať na vek ako na kliatbu? Je krásny práve tak, ako je krásna mladosť, len obsah sa mu iný musí dať. [Je mladosť samá láska, boj a víťazstvo, je sila, oheň, odvážnosť a smiech. A vek náš? Hádam mu to chýba, má ale inú krásu, inú nádheru.] ADELA: Ach! GRÓF ALFRÉD: Som veru zvedavý, drahý otec môj! ADELA: Hovoríte ako kniha, a tak akosi archaicky. Je to hrozne milé. Ešte sa do vás zaľúbim. GRÓF RICHARD: Madame?! ADELA: Ach, prosím, prepáčte. Zabudla som, že ste hanblivý. GRÓF RICHARD: Madame!!! ADELA: Ó, pokračujte, prosím! GRÓF RICHARD: Či znáte, pani moja, sladkosť únavy? Či znáte, pani, sladkosť usínania? V tej chvíli ostatnej vy sama pocítite vôňu, ktorou sa slnce lúči s dňom. Je večer v živote, a počuť zvony v poliach a rosa pomaly a tíško padá k nohám vám. Kvety vám voňajú — cítite, pani, mladosť! Vták pieseň dospieva — ach, láska ľúbezná a ticho nastáva pre unavený deň. ADELA: Ach, vy ste básnik, milý gróf. (Alfrédovi.) Vidíte, to vedia dnes len starí. Vy mladí ste načisto bez formy. GRÓF ALFRÉD: Hovoríte básnik? Páčia sa vám verše? Nám básňou najkrajšou je jedno slovo: „žena“. ADELA: Mlčte, to je také banálne, že by to mohlo byť moderné. GRÓF ALFRÉD: Moderné, pani? ADELA: Áno, moderné. Sprobujte preložiť si dnes niečo z poézie do obyčajnej reči. Uvidíte, aká banálnosť vám z toho vyjde. GRÓF ALFRÉD: Očarený som a obdivujem vás. ADELA: To, pravda, neznamená, že by som bola staromódna. Ale to dnešné umenie je hrozné. Ani ho nechcem poznať. GRÓF ALFRÉD: Ach, veľmi správne, najvzácnejšia pani. To bolo vždy výsadou vyššej spoločnosti, že mohla odsúdiť, a nevedieť čo ani. ADELA: Pst — kráľovná matka! (Gróf Richard i Alfréd sa hlboko uklonia a zostanú tak až do príchodu pani Kráľovej.) KRÁĽOVÁ: Adela, to je strašné! Moja migréna! Prečo sú tí páni takí ohnutí? ADELA: Veličenstvo dovolí, aby som mu predstavila: Pán gróf Richard zo Svätej Amélie… (Alfrédovi.) Ako to ide ďalej? GRÓF RICHARD (zotrvá v poklone): … kráľovský kancelár, pápežský poverenec. GRÓF ALFRÉD (zotrvá v poklone): … pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta. KRÁĽOVÁ: Ale, páni, vystrite sa. Veď vás budú bolieť kríže. Ach, kde len je Aristid? (Adele.) Kto je to? Vôbec ich nepoznám! ADELA: To asi otecko. Idem ho zavolať. (Alfrédovi.) Poďte, môj gavalier. Môžete hovoriť o láske. (Odíde s Alfrédom.) GRÓF RICHARD: Ó, sila vznešenosti! Sila modrej krvi! Keby aj slepý bol a nič by nevidel, zvuk stačil by mi vášho hlasu len, by som sa sluhom vaším stal. KRÁĽOVÁ: Ale, choďte, vy prepínate! GRÓF RICHARD: Ach, sila múdrosti a sŕdc veľkých sila, ty veľkosť vlastnú svoju nevidíš! KRÁĽOVÁ: Ach, vy ma viete pochopiť! Tak málo je takých mužov. Vy neviete, čo vytrpím. GRÓF RICHARD: Je nešťastie vždy druhom veľkých duchov… KRÁĽOVÁ: Ach! GRÓF RICHARD: … bo raní toho len, kto uniesť vládze ho. KRÁĽOVÁ: Ach! GRÓF RICHARD: Však ženou vedieť byť, čo život skrotiť vie… KRÁĽOVÁ: Och! Pokračujte, prosím! GRÓF RICHARD: … čo vládnuť zná len čarom úsmevov… KRÁĽOVÁ: Ach, aký vy ste vzdelaný! GRÓF RICHARD: … to údel dôstojný je ľudí najväčších. KRÁĽOVÁ: No toto, vy ste ale múdry! Mali by ste byť ministrom. GRÓF RICHARD (hlboko sa klania): Vďaka, veličenstvo. (Vchádza riaditeľ Kráľ, Adela a Alfréd.) KRÁĽOVÁ (vzrušene): Aristid, kade chodíš? Tu máme nových hostí, a ty ich ani neprivítaš. KRÁĽ: S kým mám, prosím… GRÓF RICHARD: Gróf Richard som zo Svätej Amélie… KRÁĽ: Prosím? KRÁĽOVÁ: Ale, Aristid! Čo nechápeš? Páni chcú zostať inkognito. KRÁĽ: Inkognito-neinkognito, ja tých pánov nepoznám! KRÁĽOVÁ: Ale, Aristid! Veď si ich ty pozval! To je tá tvoja večná zábudlivosť! KRÁĽ: To je jedno. Ja chcem vedieť, koho mám v dome! GRÓF RICHARD: Snáď milosť dovolí, by som to vysvetlil. My, vzácna spoločnosť, sme z krajov ďalekých, kde slnce nesvieti, kde človek nežije, kde ticho svetom je a spánok životom. A prišli sme k vašim milostiam, by videli sme len, ako sa žije dnes. KRÁĽ: My nie sme nijaký cirkus, aby sa na nás chodilo dívať. Chcem vedieť, s kým mám česť. GRÓF RICHARD: Gróf Richard som zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta… KRÁĽ: Čo si to dovoľujete, pane? Ja nie som na posmech! KRÁĽOVÁ: Aristid, ako sa to správaš? Nezabúdaj, že si na maškarnom bále. KRÁĽ: Bál-nebál, ja to musím vedieť. (Alfrédovi.) Kto vy ste, prosím? GRÓF ALFRÉD: Gróf Alfréd som zo Svätej Amélie… KRÁĽ: Mňa trafí šľak! ADELA: Ale, tata, čo sa rozčuľuješ? KRÁĽ: A k tomu, prosím, som chorý človek. Krvinky sa mi rozpadávajú. To-to-to je bezočivosť! GRÓF RICHARD: Ó, syn môj, vidí sa, že nie sme vítaní. Snáď časy menia sa. Treba už odísť nám. Markíza Silvia?… Hľa, práve prichádza. (Vchádza Silvia s Petrom.) PETER: … ja som podal na krídlo, to krátkym špurtom k rohovej zástavke, potom center, ja si to v šestnástke stopnem, obídem beka a potom strelím… Brankár urobí robinzonádu — ale kde — viedli sme 1:0. Čo vy na to? MARKÍZA SILVIA: Vaše veličenstvo… KRÁĽ: Kto, prosím, ráčite byť, ctená pani? GRÓF ALFRÉD (predstavuje): Markíza Silvia z Nachového Oklimonu. KRÁĽ: No, teraz toho mám už dosť. To je — to je — BÁSNIK (vpadne na scénu a máva papiermi): Báseň! Báseň! (Trasie jedným po druhom.) Báseň! Báseň! Báseň! KRÁĽ: Aká báseň? BÁSNIK: Moja. Moja báseň! Rum! Sem rum! KRÁĽ: Ale preto sa predsa nemusíte rozčuľovať! To sa dá napraviť. BÁSNIK: Ticho! Ticho! Pre milosrdenstvo božie: ticho! Ráčte si sadnúť. Na všeobecnú žiadosť zvoľujem predniesť svoju najnovšiu báseň. PETER: Kristove rany! KRÁĽOVÁ: Pst! Peter! Sme, prirodzene, unesení. Čakáme, majstre. BÁSNIK (recituje): Čierny kôň rozrýva vesmír ružový, iskrami kopýt hviezdy zažíha, ty nie si, a predsa si, ó, dúha krvi plná, spíš? Je ticho už na tvrdom ostrí nožov, plač Apokalypsy sa vpíja do mrakov, kam ísť máš, chodec beznohý? Tá biela ruža kašle kvapky krvi a oblaky sú choré šarlachom, ó, dúha krvi plná, spíš? Kráčaš tmou noci, ty, deň, za tebou smiech len mŕtvol žijúcich. Ty, svetlo, si im tmou — im oči zatvoril vlastný kus rozumu. V lejaku smiechu porodil si slnce — teplá krv tvoja tečie im do mozgov — Ten vzal si im a daroval im husle. Ó, dúha krvi plná, spíš? Na mŕtvej lúke chodia živé nohy, po larvách húseníc prichádza génius. Buď požehnaný, majster! Učeň tvoj skromný očakáva ťa. (Frenetický potlesk.) KRÁĽOVÁ: Fenomenálne. Markantné. Ó, majstre, aký ste veľký. (Všetci mu gratulujú.) KRÁĽ: Skutočne, to je umenie. BÁSNIK: Ó, ó, ó, ó, ó, ó! PETER: Čo vám je? BÁSNIK (behá od jedného k druhému): Ú, ú, ú, ú, ú! PETER: Koňak? BÁSNIK: Nemáte dušu v tele. Máte v ňom sud s alkoholom. Rum, prosím. GRÓF ALFRÉD (položí básnikovi ruku na plecia): Kráľa ste urazili. To znamená pre vás smrť. [Hodí mu do tváre rukavičku. BÁSNIK: Som ochotný, tu je moja vizitka. (Podáva mu báseň.) PETER (zasahuje): Ale, páni, neráčte sa tu biť… GRÓF ALFRÉD: Váš rozkaz, kráľ môj?] KRÁĽ: Ale už toho mám až po krky! Ja nie som pobehaj, aby si niekto robil z mojej rodiny dobrý deň. GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo a spoločnosť vzácna, dovoľte odísť nám! Barnabáš, môj kord! BARNABÁŠ: P-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov. PETER: Uno momento! Tata, kto posielal pozvánky? KRÁĽ: Pysk! PETER: A kde je? KRÁĽ: Vyhodil som ho. PETER: A vieš, komu vlastne poslal pozvánky? KRÁĽ: Viem!… Jajajáj! Iba ak… KRÁĽOVÁ, ADELA, PETER: Čo? KRÁĽ: On pozval i diplomatický zbor! KRÁĽOVÁ: Aristid! Pre milosrdenstvo božie, Aristid! Aristid! To bude iste nejaký vyslanec so svojím sprievodom! Aristid! Tá hanba! To bude moja smrť! (Odchádzajúcim.) Ach, prosím, počkajte. Môj manžel je trochu nemocný… prepáčite mu, áno? PETER: To sa rozumie! Predsa z toho nebudete robiť galibu. GRÓF RICHARD: Je to váš rozkaz, veličenstvo? PETER: No teda — ale to je jedno! Zostaňte! KRÁĽ (zúfalo): Prečo mu hovoria veličenstvo? Ja to nevydržím. Mňa trafí šľak. KRÁĽOVÁ: Ticho! — (Silvii.) Moja drahá, zostaňte a vy, Gróf Richard, i vy, pán Alfréd, ste vítaní. Veď viete, ako si vás cením, milý gróf. GRÓF RICHARD: Želanie kráľovo je sväté. KRÁĽ: To je príšerné. Ten človek si z nás robí vyslovene dobrý deň. KRÁĽOVÁ: A teraz prosím, pán gróf, aby ste ma nasledovali na malé občerstvenie. GRÓF RICHARD (hlboko sa pokloní): Vaša milosť! (Ponúkne jej rameno, odídu.) KRÁĽOVÁ (cez plece): Aristid! KRÁĽ (skľúčene): Už idem! (Odchádza.) (Za scénou začnú hrať úvodné akordy valčíka z Ružového gavaliera v džezovej úprave.) PETER: Tak, aby som to dopovedal! Po výkope dostanem loptu… ADELA: Ale, Peter! To predsa markízu nebaví. Tancujme radšej. PETER: Ideme! ADELA: Nie, tu tancujme. Tu je to krajšie. GRÓF ALFRÉD: Krása a samota. Čo krajšie môže byť? O tanec prosím vás. Ach, jak ste krásna, pani! ADELA (prikrýva mu ústa): Ticho, môj gavalier. (Tancujú.) PETER: Navrhujem, markíza, aby sme si dali jeden valčíček. Potom vám dopoviem o tom zápase. ADELA: Peter! PETER: Čo máš stále? Koho nebaví futbal, ten nepatrí do dnešného storočia. Nemám pravdu, markíza? Však vás baví futbal? MARKÍZA SILVIA: Ach, dobrý kráľ môj, všetko je také krásne. Veď hudba hrá a my žijeme! (Všetci tancujú.) (Opona)




Peter Zvon

— dramatik a divadelný kritik, vl. m. Vladimír Sýkora Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.