ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HIERONYM (vychádza zo záhrady, chystá sa upratovať, počuje chrápanie): Kto je tu, pýtam sa? Kto je tu? Zasa si niekto včera prihol. Ja vždy hovorím: čím je človek bohatší, tým väčšmi sa správa ako zviera. (Uvidí Barnabáša.) Do čerta… čo… (Obchádza okolo neho a obzerá si ho.) Kto, prosím, ráčite byť?… No, to nie je možné, aby takto človek vedel spať. To ani kôň nevie… Haló! BARNABÁŠ (sa zobudí udivene sa obzerá.) HIERONYM: Úctivé dobré ráno prajem. BARNABÁŠ: D-d-d-d- HIERONYM: Ráčite si niečo želať, prosím? BARNABÁŠ: N-n-n-n- HIERONYM: Nerozumiem, prosím. BARNABÁŠ: N-n-n-n- HIERONYM: Nič, prosím? BARNABÁŠ: A-a-a-a- HIERONYM: Nebudem teda pána vyrušovať. Úctivo sa porúčam. (Odchádza a zastaví sa pri rádiu.) Pustím pánovi rádio. (Zapne rádio a odíde.) (Chvíľu je ticho. Barnabáš sa pretiahne, prechádza sa a prezerá si zariadenie, keď odrazu sa ozve rádio): Stoj! Ďalej ani krok! Mieru tvojich hriechov osud zavŕšil! Nuž zomrieš! Čuješ? Čakaj smrť! Len ešte modlitbu ti povolím. Boha pros o milosť. Kľakni si a modli sa! Ty skučíš o pomoc? Do prachu predo mnou! Zvíjaj sa a plaz, niet viac už záchrany! Len smrť ťa zachráni. Tvoj koniec nadišiel. Ó, márne ruky spínaš, sú márne slzy tie. Za zradu tvoju raz prísť musí odplata! Kým napočítam päť — tvoj život dohasne. Jeden! Ó, k bohu obráť sa! Dva! Cha-cha, jak biedny tvor si len! Už tri! A štyri! Ostatný pohľad tvoj! (Barnabáš robil všetko, čo od prvého slova počul z rádia, teda zastaví sa, kľaká si, modlí sa, plazí sa po zemi atď. Keď doznie „pohľad tvoj“, zareve hrôzou, na čo sa zjaví Hieronym a postupne za ním Peter, Alfréd. Nájdu Barnabáša kľačiaceho naprostriedku scény, strapatého, šialeného od hrôzy, s rukami vysoko zopnutými.) PETER: Preboha, čo… HLAS Z RÁDIA: Päť! (Zaznie výstrel z revolvera, Barnabáš padne ako zabitý.) PETER: Hieronym, zavri detskú polhodinku. (Hieronym vypne rádio.) Čo vám je, človeče? Čo sa vám stalo? (Uvidí Alfréda, ktorý stojí bez pohnutia v pozadí, ruky skrížené na prsiach.) Poďte mi pomôcť. Toho človeka vari porazilo. GRÓF ALFRÉD: [Vaše veličenstvo, čo svet svetom nie je?] Odkedy králi smrť uvidieť sa boja? Vám, vládcom, predsa smrť je priateľkou. Tým vždy sa vyznačoval dobrý kráľ, že obľúbencom rady rozdával a ako posledný — dal smrť. PETER: Vy ste sa zbláznili! GRÓF ALFRÉD: Jak múdry, kráľ náš, ten, kto zvolí blázinec! Veď časy sú, že tam len pokoj je. Ba viacej: bezpečnosť. PETER: [Pozrite! Neviem, či som sa zbláznil ja, alebo ste blázon vy! Ale to je teraz vedľajšie.] Hlavné je, čo budeme robiť s týmto človekom? Nevidíte, že je možno po ňom? GRÓF ALFRÉD: Pokoj, vzácny kráľ. Barnabáš môj, vstaň! (Barnabáš pomaly vstáva, celý sa chveje.) Kto mŕtvy je, ten predsa neumiera, a tento muž je mŕtvy tristo rokov už. PETER: Prosím vás, čo to bľabocete? Kto že je mŕtvy? GRÓF ALFRÉD (ukazuje na Barnabáša): On. PETER (zdrvene): Hieronym, koňak! BÁSNIK (opitý): A mne rum! Rum-ba! GRÓF ALFRÉD: Kráľ môj. PETER (zareve): Prestaňte s tým kráľom, lebo… [GRÓF ALFRÉD (sa graciózne pokloní): Jak divne riadený je svet. Tým, čím kto nie je, túžbu má sa stať, keď tým však je, na ťarchu mu to len. PETER: Ja vám čosi vykonám.] ADELA (vstúpi a začuje Petrove slová): Peter! Ako to hovoríš! PETER: Len počúvaj chvíľu, čo vraví, a hneď mi dáš za pravdu. GRÓF ALFRÉD: Teraz len nastal deň, princezná moja krásna, teraz len slnce vstalo. Vám želám dobrý deň. ADELA: Ale, Petrík, hovorí múdro predsa! GRÓF ALFRÉD: Ach, keby svet bol plný krásnych žien a Zeus keby na zem zostúpil, vám k nohám zložil moc by svoju a blesky vložil v biele rúčky vaše. ADELA: Petrík, prekrásne hovorí! GRÓF ALFRÉD: A keby dobrý boh mi zvoliť dal váš bozk alebo nebo, ja ústa vaše zvolil by a v peklo zostúpil. ADELA: Ó, vravte, vravte ďalej! PETER: Hieronym, ešte jeden koňak! BÁSNIK: Poetovi rum! GRÓF ALFRÉD: A keby slnku svetlo vzal i mesiacu, i hviezdam, a všetko to mi dal, len žobrák by som bol a vládcom noci len, ak oči vaše by si ponechal. ADELA: Ach, Peter, Petrík, vidíš, aký je múdry! Poďte, môj básnik. Smiete ma pobozkať. PETER: A ja vám vari ani nebudem prekážať? GRÓF ALFRÉD: Ó, kráľ môj, mám ja väčšie kráľovstvo. Vy vládnete len zemi, ja kráľom som dvoch hviezd. (Bozkáva Adelu na oči.) PETER: No, nebuďte si tým taký istý! Dnešné ženy sú ešte vždy skôr za demokraciu a rady menia vládu. ADELA: Peter, hanbi sa! Poďte, môj milý. GRÓF ALFRÉD: Sú chvíle, veličenstvo, keď kráľom je len srdce. Vy prepustíte ma. PETER: Len choďte a tú umierajúcu labuť vezmite so sebou. GRÓF ALFRÉD: Barnabáš! Gróf Richard azda potrebuje ťa. BARNABÁŠ: P-p-p-p- GRÓF ALFRÉD: Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov. (Barnabáš odchádza.) PETER: A propos, vojvoda, alebo čo ste. To chcete stále chodiť v tomto mundúre? GRÓF ALFRÉD: Vaše veličenstvo… PETER (skočí): Prestaňte s tým veličenstvom! GRÓF ALFRÉD (sa graciózne pokloní.) [ADELA: Ale, Petrík, musíš dačo požičať Alfédovi. PETER: Ona ho oslovuje Alfréd! ADELA (Alfrédovi): Smiem vás tak volať? GRÓF ALFRÉD (bozkáva jej ruku): Som šťastný, vzácna pani. ADELA: A otec dá niečo grófovi Richardovi a ja slečne Silvii. PETER: Čakám, že hrozné veci znesú sa ešte na moju úbohú hlavu. Že… ADELA: Už dosť, Petrík!] PETER: Tak ide sa! Poďte, Alfréd! GRÓF ALFRÉD: Môj kráľ… PETER: Tak vy s tým neprestanete! GRÓF ALFRÉD: Ach, veličenstvo… PETER (rezignovane kývne rukou): A tak si robte, čo chcete. Hovorte mi hoci ataman. Mne je už všetko jedno. Ideme. (Všetci traja odchádzajú súčasne.) (Vstupuje riaditeľ Kráľ, už preoblečený.) KRÁĽ: Blázni? Ani by som sa nečudoval. Ale musím priznať, že sa začínam zabávať. Možno blázni sú vlastne podceňovaní ľudia. — Skoro všetko sa rozišlo, až teraz sa začínam zabávať naozaj. Muzika, hraj! (Vstúpi Hieronym.) HIERONYM: Pán generálny riaditeľ! Pán generálny riaditeľ! KRÁĽ: Čo vám je? HIERONYM: Pán generálny riaditeľ, v knižnici nám niekto vyrezal z toho veľkého obrazu všetky figúry. KRÁĽ: Netárajte, prosím vás. Aký by to bol, doparoma, zlodej obrazov, aby vyrezával z plátna figúry. HIERONYM: Pán generálny riaditeľ, naozaj je to tak. A v prachu knižnice sú ľudské stopy. KRÁĽ: Aké stopy? HIERONYM: Ľudské stopy. KRÁĽ: No dobre, ale aké? HIERONYM: No ľudské predsa! KRÁĽ (utiera si pot): To je neuveriteľné, ako sa s nikým neviem dorozumieť. Koľko je tam tých stôp? HIERONYM: Veľa. KRÁĽ: Aha! HIERONYM: Tri mužské a jedna ženská. KRÁĽ: Teda štyri stopy. HIERONYM: Nie, veľa. KRÁĽ: Doparoma, veď ste práve teraz povedali, že sú tam tri mužské a jedna ženská. HIERONYM: No áno. Veľa stôp od troch mužov a jednej ženy. KRÁĽ (premýšľa): Traja muži a jedna žena… Pre boha živého… no pravda… to sa rozumie… ja som to hovoril… to sú oni! HIERONYM: Kto? KRÁĽ: Tí šľachtici, čo si z nás robia dobrý deň. HIERONYM: To by mohlo byť. KRÁĽ: Je tu ešte môj tajomník? HIERONYM: Hej. Balí si veci. KRÁĽ: Pošlite ho sem. HIERONYM: Prosím, pán generálny riaditeľ. (Odíde.) KRÁĽ: Aký ja to mám život! Ani čo by nestačili tie krvinky. Teraz sa mi ich rozpadlo aspoň dvanásť. A moje nervy! Tie moje nervy! Samé starosti! A uznania sa človek nedožije. Celý život drhnem ako kôň, všetko dám na rodinu, ale vďaka nijaká. Keby aspoň tie deti mal človek z krku! To sa povie: veď už sú dosť staré! Rozum nemajú! Dnešná generácia príde k rozumu, len keď ho už nebude potrebovať. KRÁĽOVÁ: (vstúpi): To tvoje správanie k hosťom, Aristid, musí prestať. Chvíľami hovoríš ako paholok. Som rada, že som ťa tu zastihla samého. Aspoň ti to môžem povedať. KRÁĽ: No a myslíš, že paholok nemôže hovoriť múdro? KRÁĽOVÁ: Ale ten tón, Aristid, ten tón! KRÁĽ: No, to sa rozumie. Ten tón! To je niekedy jediné, čím sa líšia od seba vzdelanec a paholok. KRÁĽOVÁ: Aristid, neželám si, aby si sa takto vyjadroval! KRÁĽ: Moja drahá, keby som ja smel povedať, čo všetko si neželám! KRÁĽOVÁ: Aristid, nezabúdaj, že som bola vychovaná v ústave anglických panien a viem, čo sa sluší a patrí. KRÁĽ: Rád by som vedel, prečo práve „panna“ by mala vedieť, čo sa sluší a patrí. A to vás tam tiež učili pozvať si do domu celkom cudzích ľudí, o ktorých ani nevieš, kto sú, čo sú? KRÁĽOVÁ: O slušnom správaní mňa poučovať nebudeš. Čo ty vieš o diplomatoch! KRÁĽ: Viem len to, že títo diplomati si z nás robia vyslovene dobrý deň. Je azda Peter nejaké veličenstvo? KRÁĽOVÁ: Bože, či si tupý! KRÁĽ: Ja že som tupý? KRÁĽOVÁ: Keby len to! KRÁĽ: Čo to má zasa znamenať? KRÁĽOVÁ: To nevieš, že som v najlepších rokoch a mám tiež svoje práva? To ty nevieš! Videl si, ako sa so mnou rozprával ten gróf? To si nevidel, čo? Ako mi dvoril, kým ty máš v hlave samé obchody! Bože, ako som si zničila život! Ach, gróf Richard, ten ma pochopil! KRÁĽ: To myslíš celkom vážne? KRÁĽOVÁ: A hádam už nie som pekná? KRÁĽ: To teda nie. KRÁĽOVÁ: Aristid! KRÁĽ: Moja milá, kto má veľké deti, musí sa zmieriť s tým, že starne. KRÁĽOVÁ: Ale na teba to neplatí, čo? Myslíš, že neviem, prečo chodíš na každú operetu? KRÁĽ: Moja zlatá, kultúra sa musí podporovať. Vezmi si príklad z vyšších činiteľov. KRÁĽOVÁ: Lenže tá vaša kultúra musí mať holé nohy, čo? Ty si to, pravda, môžeš dovoliť, ty si v najlepších rokoch. Ale ja, ja starnem!!! KRÁĽ: Milá Rozália, muž je v mnohom smere od ženy odlišný. Muž je príťažlivý až do posledného dychu. Vidíš, to je práve rozdiel medzi mužom a ženou, tá vaša krása je oslnivejšia, ale tá naša zasa dlhšie vydrží. KRÁĽOVÁ: Aristid! Aký si ty brutálny! KRÁĽ: [Čo je] pravda, [Rozália,] nemá sa skrývať. KRÁĽOVÁ: Až doteraz som ťa milovala. Ale teraz si mi ukázal, aký si nízky a cynický. (Odíde.) KRÁĽ: No vidíš, si nízky a cynický. Pravda sa nevypláca v manželstve práve tak ako v politike. Takto sa hovorí s chorým človekom, ktorému sa, nota bene, rozpadávajú krvinky. To mi nik nenahovorí, že sú to diplomati. Ja hovorím, keď je niekto samá poklona, samá ochota, keď niekto kurizuje starým ženám, tak je alebo zadlžený, alebo gauner. Slušný človek nerobí zo seba pajáca. Ale to sa rozumie, na moju reč nik nedá. Ja živím celú rodinu, ja drhnem do noci, len aby som jej zaistil slušnú budúcnosť, ničím si zdravie a mám len nevďak za to. Veď ja už tu dlho nebudem. Mne sa rozpadávajú krvinky. Červené krvinky. A keby len krvinky! Ale moje nervy! Moje nervy! (Vstúpi Pysk.) PYSK: Prirodzene, vaše nervy, pán generálny riaditeľ. Úctivý služobník, pán generálny riaditeľ. Šťastný a veselý dobrý deň prajem, pán generálny riaditeľ. KRÁĽ: Vy ste už tu? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, už som tu. KRÁĽ: Rozposlali ste na dnešok, totiž včerajšok, všetky pozvánky? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, rozposlal som na dnešok, totiž na včerajšok, všetky pozvánky. KRÁĽ (utiera si pot): Pozvali ste aj diplomatický zbor? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, pozval som aj diplomatický zbor. (Utiera si pot.) [KRÁĽ: Ježišmária! PYSK: Prirodzene, ježišmária, pán generálny riaditeľ.] KRÁĽ: Nepamätáte sa, či ste pozvali nejakého grófa Richarda zo Svätej Amélie? PYSK: Prirodzene sa nepamätám, pán generálny riaditeľ. KRÁĽ (rezignovane): Pre milosrdenstvo božie! PYSK: Prirodzene, pre milosrdenstvo božie, pán generálny… KRÁĽ: Čušte! Vezmite telefón a zistite mi, či sa nejaké vyslanectvo dalo zastúpiť grófom Richardom zo Svätej Amélie. Opakujte mi to! PYSK: Vezmem telefón, pán generálny riaditeľ, zistím na vyslanectvách, pán generálny riaditeľ, či pán generálny riaditeľ sa, pán generálny riaditeľ… KRÁĽ: Mňa porazí! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, vás porazí. [KRÁĽ: Vy ste doktor práv? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ. KRÁĽ: Z toho vidieť, že nie sú len korunovaní somári, ale aj diplomovaní somári. A tí sú nebezpečnejší. PYSK: Prirodzene, z toho vidieť, pán gene…] KRÁĽ (zareve): Von!! PYSK (pokojne): Prirodzene, pán generálny riaditeľ, von. (Odchádza.) [KRÁĽ (po chvíli): Ľudia si niekedy ani neuvedomujú, aká škodlivá vec je univerzita. Z toho človeka by bol nádherný domovník. HIERONYM (vstúpi): Pošta, pán generálny riaditeľ, je pripravená. KRÁĽ: Kto? Ach tak, pošta. (Odchádza.) (Scéna je na chvíľu prázdna. Potom vojdú Silvia, Richard a Alfréd v moderných oblekoch. Gróf Alfréd má pumpky. Hercom sa ponecháva, aby vyťažili čo najviac komičnosti z toho, že sa budú v týchto šatách pohybovať ako v rokokových úboroch.)] KRÁĽ: To je strašné. (Volá za Pyskom.) Dočkajte! Veď vám musím dať súkromné čísla. Idem s vami. PYSK (zastane): Prirodzene, pán… KRÁĽ (zareve): Mlčte!!! PYSK (pokojne): Prirodzene, pán generálny riaditeľ, mlčte. KRÁĽ: Ja… (mávne rezignovane rukou.) Poďte! (Keď odchádzajú zo scény, stretnú sa s Markízou Silviou, Grófom Richardom a Alfrédom. Títo si s úžasom prezerajú Pyska, ktorý je oblečený vo výstrednom cestovnom obleku. Šľachtici spravia hlbokú dvoranskú poklonu, ktorú Kráľ aj Pysk opakujú. Po odchode Kráľa a Pyska zostanú na scéne Richard, Alfréd a Silvia.) GRÓF RICHARD: Ja nechcem vravieť nič. A nechcem ohovárať. Však tento šat ak hodný šľachtica je, nech stratím na mieste svoj erb. GRÓF ALFRÉD: Tie farby podivné. Tie tvrdé línie! Mne vidí sa, že dnešný svet už stratil vkusnosť starú. Bez čipky jedinej, bez ozdôb všakových, ach, kde vzal dnešný svet ten prestrašný len vkus! GRÓF RICHARD: Ani pás pre kord nevidieť. Kde nosí sa dnes zbraň? Akýže je to muž, čo za mužnosť sa hanbí? A na bokoch tých dier, ozdobný povraz toť, (ukáže na krk, mieni kravatu) mne vidí sa, syn môj, že dnešný život k tomu smeruje, aby si človek zvykal od mladi, že raz ho obesia. GRÓF ALFRÉD: Vy, vzácna markíza, prečo ste zmĺkli tak? MARKÍZA SILVIA: Ach, prosím, prepáčte, však dámske obleky, čo musela som vidieť, tak urážajú stud… GRÓF ALFRÉD: Ľúbezná Silvia, zostaňte pokojná. Čo móda prináša, to vždycky mravné je. Najprv sú krajčíri, len potom mravouka. PETER (vstupuje): Výborne! MARKÍZA SILVIA, GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Vaše veličenstvo! (Urobia dvoranskú poklonu.) PETER: Tak vám čosi poviem. Nehovorím, že sa nerád zasmejem. To nie. Ale takéto sprosté žarty si zo seba robiť nedám. Už toho začínam mať dosť. GRÓF RICHARD: Ó, kráľ môj vznešený, prišli sme zďaleka. Snáď dnes už „veličenstvo“ nevolá sa kráľ. Však nezáleží na tom, jak prejaviť úctu, je hlavnou vecou cit, nie jeho prejavy. Ak preto nechcete takýto prejav úcty, vaše je právo dávať rozkazy. PETER: Ten človek to nakoniec myslí vážne! GRÓF ALFRÉD: Vaše veličenstvo… PETER: Prestaňte, lebo z vás urobím takú solídnu mŕtvolu, že vás… GRÓF ALFRÉD (graciózne sa pokloní): Ó, kráľ môj, čo je pre nás smrť? Smrť, to je život, vám čo zajtrajškom je, však pre nás, kráľu, dnešným je už dňom. Ó, kráľ náš, mocný ste a veľká vaša zem, však keby ste sa stali sto ráz mocnejším, tú silu nebudete mať môcť zabiť mŕtveho. PETER: Čo to zasa tárate? Kto tu chce zabíjať mŕtveho? GRÓF ALFRÉD: Veď predsa smrťou hrozili ste nám. PETER: No a? GRÓF ALFRÉD: A ja som, bohužiaľ, už tri storočia mŕtvy. PETER: Ježišukriste! MARKÍZA SILVIA: Môj dobrý pane, pokojne. PETER: Prosím vás, slečna, pošlite ich preč. Ja mám dobré nervy, ale taký chladnokrvný nie som, aby som ešte toto vydržal. MARKÍZA SILVIA: Ach, vzácni páni moji, odíďte už, prosím. Náš milý kráľ je trocha znavený. PETER (berie ju za ruku): Vy si zo mňa uťahujete aspoň kulantne. GRÓF RICHARD: Sme, kráľ náš, v rozpakoch. Je naša povinnosť vám v ťažkých chvíľach zostať pri boku. PETER: Pre zmilovanie božie, čo si myslíte, že budem rodiť? MARKÍZA SILVIA: Ach, tieto slová… (Zakrýva si oči.) PETER: Prepáčte, slečna, ja sa už necítim. GRÓF RICHARD: Či odporúčať smiem vám svojho mastičkára? PETER: Mňa šľak trafí, mastičkára!! MARKÍZA SILVIA: Ach, prosím, páni, kráľovi treba pokoj! GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD (s hlbokou poklonou): Vaše veličenstvo! (Odídu.) PETER: To je úžasné! MARKÍZA SILVIA (nežne): Kráľ môj úbohý! PETER (pokojne): Bozkajte ma! MARKÍZA SILVIA: Ach, nie… PETER (zareve): Bozkajte ma! (Silvia ho bozká na čelo, Peter ju chytí a divo ju bozkáva. Vchádza riaditeľ Kráľ.) KRÁĽ: Pánboh pomáhaj! PETER: No, otec, dovoľ! KRÁĽ: Ale nič si z toho nerobte. Dnešná mládež je taká bezduchá, že keď je mladík s dievčaťom osamote, aby zahnali nudu, musia sa bozkávať. Dnes bozkávanie patrí ku konverzácii. PETER: Toto si v mene mladej generácie vyprosím. Poďte, slečna. Nedáme si predsa urážať nádej národa. KRÁĽ: No a nie je to pravda? Či viete, koľko vzdelanosti vyžadovalo dvoriť sa dievčaťu za našich čias? To nebolo len tak. Tie hviezdičky a mesiačik, to nebolo ešte všetko. Človek musel vedieť naspamäť veršíky a v každej vete musel byť citát. Podľa toho sa poznal inteligent. Ale dnes? No, priznajte sa. Hovorili ste o umení? PETER (mrzuto): My máme iné starosti. KRÁĽ: Vidíš. Viete vy napríklad, čo je to surrealizmus? PETER: Ty to iste vieš. KRÁĽ: Neviem, ale prednášal som o ňom v klube. To sa dnes patrí, hovoriť o niečom, a nerozumieť tomu. PETER: Ale na to musí byť nátura! KRÁĽ: Aká nátura? Dnes nikto ničomu nerozumie, a predsa to ide. Síce nadol, ale to je jedno. [Keď letíš zo stromu, spadneš práve tak, keď vieš niečo o voľnom páde, ako keď o ňom nevieš nič. PETER: A prečo teda, preboha, kupuješ tie obrazy? Vari by si sa bez nich neobišiel? KRÁĽ: Ale obišiel. Lenže keby som to povedal hlasno, tak by o mne tí, ktorí by sa bez umenia práve tak obišli, vyhlásili, že som nekultúrny tvor. A potom — umelci sa musia podporovať. Inak by si bol v slušnej spoločnosti nemožný. PETER: No tak si aspoň mecenáš. KRÁĽ: Keby človek vedel, koho podporuje. No azda poznáš dnes, či je niekto skutočne veľký umelec alebo nie? Dnes je to ako v triednej lotérii. PETER: Tak prestaň s tým. I tak sa hovorí, že peniaze kazia charakter. KRÁĽ: No, to práve nie je pravda. Vieš, skôr je to takto. Ten, kto nič nemá, chce byť aspoň bohatý duchom. Len keď má dačo viac ako ten druhý. Taká už je ľudská nátura. Čoho viac, je už vedľajšie. Je lepšie, keď sú to peniaze, ale keď nie, musí stačiť inteligencia. A kto nemá ani to, ani ono, ešte vždy to môže sprobovať v politike.] PETER: No tak pekne ďakujeme za poučenie. Ale prepáčiš, máme súrny rozhovor. Nech sa páči, slečna. Ide sa piť. (Ponúkne jej rameno, odídu.) KRÁĽ: Choďte si len, choďte. — Ale vyzerá táto generácia. A len napred, napred! To by som jej už odpustil, že nemá nič v hlave. Ale keby si z toho aspoň nerobila [politický] program! My, pravda, sme už starí. A rozpadávajú sa nám krvinky. A keby len krvinky. Ale nervy! Nervy! (Vstúpi Pysk.) PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, vaše nervy. KRÁĽ: Už ste to vykonali? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, už som to vykonal. KRÁĽ: No a? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, no a? KRÁĽ: Pre umučenie božie! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, pre umučenie božie. KRÁĽ (zareve): Prestaňte! PYSK: Prirodzene… KRÁĽ (skočí k nemu a chytí ho za kabát): Ticho! Teraz počúvajte, vy… Ticho! Ani slovo! Ak mi ešte… ticho!… na nejakú vetu budete tak idiotsky odpovedať… ticho!… tak vás dám zavrieť, rozumiete! Ticho! Viete vy vlastne, prečo si vás držím? To vy neviete! Čo? Taký vtipný nie ste, aby ste ma pochopili, čo? Ticho! Tak ja vám to poviem. Ja si vás držím ako príznak čias, rozumiete? Aby moje deti videli, ako vyzerá človek, ktorý na všetko prikývne. Ja môžem robiť, čo chcem, a vy za mnou budete chodiť ako pes. Chápete? Ticho! Vy ste z tých, čo boli vychovaní ako psy, a preto celý život nebudete vedieť nič iné, len štekať a krútiť chvostom. Ticho! Viete vy, čo je to myslieť? Neviete. Ticho! Vy ste z tých, ktorým stačí klobúk, a hlava je vedľajšia! Ale čo sa mám rozčuľovať. Telefonovali ste na vyslanectvá? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, telefonoval som na vyslanectvá. KRÁĽ (nedočkavo): A? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, a? KRÁĽ: Matička božia! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, matička božia. KRÁĽ (zareve): Mlčte! Teraz zatelefonujte po políciu. PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, teraz zatelefonujem po políciu. KRÁĽ (utiera si pot): Človeče, vy by ste mohli byť agentom pohrebného ústavu. Či ma neporazí z vás? Vaša žena bude mať s vami pekný život. Máte vy vôbec nejaké dievča? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, mám nejaké dievča. KRÁĽ: A ešte s vami nevyvalila dvere? PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, ešte so mnou nevyvalila dvere. KRÁĽ: A kto je tá hrdinka? PYSK: Slečna Adela, pán generálny riaditeľ. KRÁĽ (vytreští oči, naberá dych, potom zúfalo zareve): Von! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, von. (Odíde.) KRÁĽ: Toho človeka už vôbec nepustím k slovu. (Vchádza Kráľová, Adela, Peter, Silvia, Richard, Alfréd a Básnik, prípadne štatisti.) KRÁĽOVÁ: Aristid! Už zasa hovoríš o politike! Ja vždy vravím, že sú na svete dve veci, o ktorých si každý muž myslí, že im rozumie, ženy a politika. KRÁĽ: A naproti tomu niet ani jednej veci, o ktorej by si žena myslela, že jej nerozumie. KRÁĽOVÁ: Aristid!!! KRÁĽ: No veď nič. KRÁĽOVÁ: Tak prosím, panstvo, ráčte si sadnúť k malému občerstveniu. KRÁĽ: A trocha rýnskeho. PETER: A trocha koňaku. ADELA: Ja si prosím ajerkoňak. BÁSNIK: Ja by som prosil čistý rum, rum, rum, rum. To inšpiruje. KRÁĽOVÁ: Hieronym, nalejte pánom. (Hieronym nalieva.) Ja poslúžim dámam. Adela, ponúkni sendviče. PETER: Tak, na zdravie! GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo… PETER (Silvii): Prosím vás, dávajte pozor na každý môj pohyb. Som schopný niečím ovaliť tohto pána. GRÓF RICHARD: … šľachetné dámy, vaše milosti! KRÁĽ: No servus! GRÓF RICHARD: Je zvykom starým už, tú prvú čašu vína, čo od slnca má chuť a farbu svoju zlatú, na zdravie kráľa povzniesť ponajprv. Je ľudstva výsadou danou mu od boha, že v zemi každej v čele kráľa má. Oj, keby z koreňov aj vyvrátil sa svet a keby slnce svietiť prestalo, lež keby zostal nám náš kráľ, dosť svetla dala by nám jeho dôstojnosť, nadostač tepla srdce láskavé. PETER: Pre boha živého! GRÓF RICHARD: Ó, kráľ môj, veďte tento ľud dľa svojej vôle v mier i vo vojnu. Majte nás život, srdcia všetkých nás a veďte dlho, dlho túto zem. Na pokoj, kráľ, na dlhý život váš, na šťastlivú ja vládu pripíjam. KRÁĽ: Ja sa cítim ako v cirkuse! ADELA: No slovom, to je nádherné. Teraz zasa vy, Alfréd! PETER: Ona ho už volá Alfréd! Páni, ja nemám nič proti tomu, aby ste hovorili. Ale vezmite si na mušku niekoho iného. Hovorte o ženách, hovorte o láske, hovorte o víne, hovorte, o čom chcete. Ale mne dajte pokoj. GRÓF ALFRÉD: Kráľ môj, vám prináleží dávať rozkazy. PETER: Tento večer neprežijem. [KRÁĽ: Mňa to začína celkom baviť. Muzikanti, nespite, hehej! PETER: Tebe sa to povie. KRÁĽOVÁ: Milý gróf, o ženách nevravte. Mám hlbokú nedôveru k tým, čo hovoria o ženách. A hovoriť o láske? Radšej ani to. Hovorte o víne!] BÁSNIK: Hovorte o rume. To inšpiruje. Rum, rum, rum! KRÁĽ: Ale k tomu musí byť muzika. Muzikanti, nespite, i keď je ráno, hej? KRÁĽOVÁ: A nech sa páči aj zajesť si. KRÁĽ: Tak čo je s tou muzikou? Muzikanti, hrajte! (Hudba.) GRÓF ALFRÉD: Ó, čaro mámenia! Ó, čaro ilúzií! [Hádam, ak človek musel by prestať žiť a keby všetko „jeho“ odňaté mu bolo, to jedno nikdy nikto nemôže mu vziať. Tie túžby veľké, čo volajú sa snením. Lebo má každý človek rozmarné tie sny, v ktorých je kráľom, šťastia milencom, aj keď je v živote bedárom úbohým.] Nech hovoria si všetci, ktorým vládne um, že svet nie je snenie, nie sú ilúzie. Nám treba mať to malé kráľovstvo, kam utiekať možno sa nám v nešťastí. A preto, kráľ môj, dámy, vzácni páni, zdvihnite poháre a obdiv vzdajte vínu! Dá ilúzií viac jak láska najväčšia, a nedá sklamania. KRÁĽ: To by si mal niekto písať. PETER: Človeče, neprestaňte hovoriť, lebo vám niektorá z dám skočí do reči, a už ani neprehovoríte. KRÁĽOVÁ: Peter! A nech sa páči si zajesť. ADELA: Neprerušovať! Ďalej! GRÓF ALFRÉD: Ó, kráľ môj veľký, dámy, páni vzácni! Mať v hlave mozog, dobrá vec, mať v hlave víno, lepšia. Veď rozum často nebezpečný je a často treba vedieť skrývať ho, keď hlúposť zavládne. Však víno v hlave ochranou ti bude, keď to vypovieš, čo len srdce zná. Oj, víno, víno, boh ti nebo daj! KRÁĽ: Bravo! A o tom človeku som si myslel, že je blázon! GRÓF RICHARD: Nech rastie vínna réva tam, tá z purpuru i zlata, nech pijú všetci anjeli i svätci, ba i svätice a jedna z tichých modlitieb nech patrí duši vína. (Pijú.) GRÓF ALFRÉD: Ó, kráľ môj veľký, dámy, páni vzácni! Mať v srdci lásku, dobrá vec, mať v srdci víno, lepšia. Veď láska často býva zádrapkou, keď vykonať sa dačo má, čo páchne sebectvom. Ba v mene lásky všeličo sa robí, a nie je každá láska poctivá. Je často iba malou zlatou skrinkou, čo na povrchu diamantmi hrá, však vnútri skrýva more ťažkých sĺz. A tento malý, zlatý pohár vína prináša ilúzie, prináša rozprávky o svete tajomnom, kde nikto neplače. V tom mojom pohári, v tom nenarieka hlad, v tom mojom pohári spieva si celý svet. Oj, víno, víno, boh ti nebo daj! VŠETCI^[1] (spievajú): Nech rastie vínna réva tam, tá z purpuru i zlata, nech pijú všetci anjeli i svätci, ba i svätice a jedna z tichých modlitieb nech patrí duši vína. (Pijú.) GRÓF ALFRÉD: Ó, kráľ môj veľký, dámy, páni vzácni! I umenie je dobrá vec, však pohár vína lepšia. Tak často zrazené je k zemi umenie a ako otrok bozká moci prah i falošnej hre prepožičia hlas. Však tento malý, zlatý pohár vína vie bojovať tou silou, ktorú nesputnáš, a odkrývať vie skrytú pravdy tvár. Ó, keby údelom to bolo umenia! Hoj, víno, víno, boh ti nebo daj! VŠETCI (spievajú): Nech rastie vínna réva tam, tá z purpuru i zlata, nech pijú všetci anjeli i svätci, ba i svätice a jedna z tichých modlitieb nech patrí duši vína. (Pijú.) GRÓF ALFRÉD: A hoci táto pieseň neumelá bola, to vinou tvojou, réva, len, bo si ma opojila. (Ukloní sa a sadá si. Potlesk.) KRÁĽ: Teda toto sa vám podarilo! BÁSNIK: Ibaže sa tu zámerne dávala prednosť vínu pred trúnkami výraznejšími. PETER: Ako je napríklad rum. KRÁĽOVÁ: Pochváľte mužom alkohol, a znesú vám modré z neba. KRÁĽ (dojatý): Vznešená Rozália, byť mužom nie je ľahká vec. Byť mužom je tragédia. Všetko na svete ide proti nám, iba alkohol je verný. KRÁĽOVÁ: A nech sa páči si zajesť. KRÁĽ: Hieronym, nalej! BÁSNIK: Ja si prosím čistý rum. To inšpiruje. Rum… GRÓF RICHARD (dvíha pohár a prsteňom zvoní o sklo): Vaše veličenstvo… PETER: Obraz druhý. Opona sa dvíha. ADELA: [To je ohromné.] Ja sa skvele bavím. KRÁĽOVÁ: A nech sa páči si zajesť. GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo… [PETER (vyletí): Starý pán, ja vám nechcem ublížiť, ale… GRÓF RICHARD: Jak vpravde kráľovský znak je pokoj… PETER: Neskáčte mi do reči, áno? KRÁĽOVÁ: Peter, čo nemáš zmysel pre situáciu? PETER: Ja… MARKÍZA SILVIA (nežne): Kráľ môj!] PETER: Silvia, nalievajte mi koňak. Stále mi nalievajte koňak. [Ja som tu v úlohe pajáca.] Nalievajte mi koňak a nech mi hovoria hoci ataman. Mne je to už hekuba. Muzika! [GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo… PETER (vyskočí.) SILVIA (podá mu koňak.)] GRÓF RICHARD: … som človek starý už a zošedivený v službách kráľových. To var’ mi právo dá na tieto moje slová. Obyčaj bola pri dvore, že kráľ mal svojich radcov, mužov to skúsených, znajúcich svet i ľud. [A títo starci dali všetku múdrosť vládcom a mali právo poradiť, jak kráľovstvo viesť treba. KRÁĽ: Ja som len zvedavý, kto tu pôjde vyberať. KRÁĽOVÁ: Aristid! KRÁĽ: No nič, nič!] GRÓF RICHARD: Ó, kráľ môj! Osud podivné má cesty. Dnes dá ti víťazstvo, a zajtra porážku. Dnes ľud ťa zbožňuje, a zajtra preklína. Tá jeho priazeň, to je láska ženy, jak ona je ochotný k nevere. A preto, kráľ môj, dobre počúvaj! Správaj sa k ľudu tak, jak muž sa správa k žene. Bo treba lásku najprv prejaviť a o priazeň sa uchádzať, a dobré vlastnosti postaviť na obdiv. Zahrať mu rolu vášnivého milenca. Ak treba, aj modré z neba prisľúbiť, nijako, kráľ môj, sľubmi nešetriť. [Keď ruku dá ti, ty skromne hlavu skloň.] Veď ženy, kráľ náš, ženy predsa znáš! PETER: Vy ste mi pekný vtáčik, starý pán! KRÁĽOVÁ: Ach, pane, akú vy máte dvojakú tvár! [Sklamala som sa vo vás!] (Ostatným.) Nech sa páči si zajesť. GRÓF RICHARD: Však teraz, kráľ môj, dobre počúvaj! Jak správať sa má človek v manželstve? Buď spravodlivý — nie však priveľa — buď rozumný — ale tiež len s mierou — múdrosť sa niekedy chápe jak staroba. Vskutku si múdry len, keď chúťkam vyhovieš. KRÁĽ: Na zdravie! Vidieť, že ste ženatý! KRÁĽOVÁ: Aristid! [GRÓF RICHARD: Len chvíľku ešte, kráľu. O pravde vravieť chcem. Rozumej dobre, kráľ, tá rada nie je zlá. Luhať im nesmieš! Ženy nenávidia lož, preto hádam, že samy klamú nás. Žena ťa oklame, i keď je ticho snáď, a preto jej len opatrne ver. Tvoju lož, kráľu, nezabudne ti a pripomenie ti ju každý deň.] PFTER: Vy by ste hneď a zaraz mohli byť redaktorom! GRÓF RICHARD: A preto, kráľ môj, na to pripíjam, by tvoja múdrosť, láska k tejto zemi, nemala mi za zlé niekoľko tých slov. Kto rady počúvne, je vždy o niečo väčší než ten, kto rozhoduje povždy iba sám. Zdravý buď, kráľ náš! Boh ťa zachovaj. PETER: No konečne, čo by sme si nepripili. Vo vašich slovách veru čosi je. KRAĽOVÁ: My ženy takému útoku pripíjať nebudeme. ADELA: A navrhujem, aby im to niektorá z nás odplatila. A pretože ja neviem tak archaicky hovoriť, nech za nás hovorí Silvia! Áno? KRÁĽOVÁ: A nerobte pauzy. S mužmi sa človek dohovorí len vtedy, keď ich nepustí k slovu. GRÓF ALFRÉD: Ó, krásne dámy, čo vravieť o mužoch? Muži sa vyznačujú iba tým, že bez nich žena bola by len dievčaťom. MARKÍZA SILVIA: Ach, milý gróf, nechajte slovo nám. Ja spomínam na starú rozprávku, ktorá náš problém ľahko vyrieši. Keď pánboh stvoril svet a všetko tvorstvo jeho a prezeral si veľké dielo to, keď hľadel na vtáčiky a zvieratká i kvety, a na hory a lúky, rieky, potoky, na vietor, slnce, hviezdy, našu zem, tu uvidel vraj, že všetko to, čo stvoril, má každé v sebe chybu jednu malú. Nemali všetci vtáci krásny hlas a všetky zvieratká neboli neškodné i kvietky niektoré jed mali na lístkoch. PETER: Ale som zvedavý, aký to má zmysel. ADELA: Pst! Muži nemajú slovo. MARKÍZA SILVIA: Potoky boli studené a príliš kalné rieky, vietor tvrdý bol, čo nežné bolo, zlomil. A dobrý boh si múdro povedal, je roztrúsené zlo zo všetkých najhoršie, pretože ťažko dá sa ovládať. A v nekonečnej dobrotivej múdrosti pán zo všetkých chýb jednu vytvoril. Vzal kalnosť riekam, vodám studenosť a jedovatosť kvetom, zvieratkám zlú krv, nepekné hlasy vtákom, divosť vetriskám. A stvoril dielo jediné iba z týchto chýb, aby mal všetko zlé na jednej postati. A, vzácni páni, muža vytvoril. ADELA: Majú páni nejakú poznámku? PETER: Vyhlasujem dôstojne, že všetko od „a“ až po „zet“ je šepkaná propaganda. KRÁĽOVÁ: Môj milý syn, tým to nenapravíš! KRÁĽ: No ale čakajte! Keď pánboh všetko zlé vložil do muža, prečo sú ešte jedovaté kvety, kalné rieky a tak ďalej? Tu vám, slečna, čosi nesúhlasí! PETER: Podľa môjho názoru sa znova dokázalo, že žena je len vtedy duchaplná, keď mlčí. KRÁĽOVÁ: Peter! GRÓF ALFRÉD: Oj, vzácna markíza, vidí sa, prehráte. MARKÍZA SILVIA: Ach, vzácni páni, to nebol koniec však. DÁMY: Výborne! PETER: Keď začne hovoriť žena, ako keď praskne vodovodná rúra. MARKÍZA SILVIA: I chodil svetom muž a bol priam strašlivý. Divočizný hlas a bezočivý čin, jedovatá reč a oči studené. A dobrý, milý boh začal ho ľutovať, [všímal si jeho život a chcel mu pomáhať.] Bolo to večer raz, keď slnce kleslo už, voňali lúky a vtáci spievali, keď riekol tíško boh: On nie je celkom zlý, veď v tvári úsmev má. A dobre vedel dobrý, milý boh, že úsmev má len ten, kto nie je bez srdca. I povedal: To dobré, čo je v ňom a čo len omylom sa doňho dostalo, to naučí ho plakať nad sebou. Je lepšie bolesti ho azda ušetriť. A v múdrosti tej veľkej z toho dobrého, ó, vzácni páni, ženu vytvoril. DÁMY: Výborne! PETER: Ale inakšie ste zdravá, všakže, markíza? MARKÍZA SILVIA: A riekol žene boh: Buď mužom útechou. KRÁĽ: To sa mu teda podarilo. MARKÍZA SILVIA: A žena tíško niesla ťažký kríž a boh sa zľutoval. Riekam kalnosť dal a všetko uviedol zasa v pôvodný stav. Však jednu podmienku si pritom položil: Muž buď len vtedy bez tých vlastností, keď osud svoj dá žene do ruky. PETER: Preto aj to na svete tak vyzerá! MARKÍZA SILVIA: A preto na svete sú mužov druhy dva. Ten jeden, to muži sú ženatí, im žena všetko dá, čo dobrého je v nich. A druhý v špatnostiach sa bude brodiť len, dokým ho žena nespasí a nevyvedie z blata. KRÁĽ: Do kaluže! ADELA: Nech teda žijú ženy! (Dvíha pohár.) PETER: Ja si už pripijem na všetko. (Pijú všetci.) ADELA: Ale teraz zasa poďme tancovať. Lebo sa nám tu páni opijú. Ale poďme do záhrady. Je tak krásne. KRÁĽ: Ja, bohužiaľ, musím zostať tu. Mám prácu. KRÁĽOVÁ: Teraz? Nad ránom? KRÁĽ: No pravda, teraz. Nad ránom. KRÁĽOVÁ: Aristid, o desať minút ťa čakám v záhrade. KRÁĽ: Ale… KRÁĽOVÁ: Povedala som. Nech sa páči, panstvo. (Páni podávajú dámam ramená, odchádzajú.) ADELA: Zbohom, tata. KRÁĽ: Zbohom! GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Vaša milosť! (Hlboko sa uklonia a odchádzajú cúvajúc.) KRÁĽ: Servus, servus, šľachtici! — Teraz som skutočne zvedavý, kto sú tí ľudia. Nie sú hlúpi. A takí sa dnes v lepších kruhoch ani nevyskytujú. (Vstúpi Barnabáš.) BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- KRÁĽ: Ráčite sa zajakať trvale, alebo si tiež robíte zo mňa žarty? BARNABÁŠ: T-t-t-t-t- KRÁĽ: Vy ste čo? BARNABÁŠ: S-s-s-s- KRÁĽ: Markíz? BARNABÁŠ (krúti hlavou): N-n-n-n- KRÁĽ: Barón? BARNABÁŠ: N-n-n-n- KRÁĽ: Ale šľachtic áno, čo? BARNABÁŠ: N-n-n-n- KRÁĽ: A čo to máte za mundúr? BARNABÁŠ: L-l-l-l- KRÁĽ: Veď vám ja, duša drahá, nerozumiem. BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- KRÁĽ: Ja viem, vy sa snažíte, ale čo mám z toho, keď hovoríte, ako keď kašle pes. (Vstúpi Hieronym.) HIERONYM: Pán policajný inšpektor Trdlík! KRÁĽ: Už je aj tu? Takže prosím. (Vstúpi Trdlík a dreveno sa pokloní.) KRÁĽ: Vítam vás, pán inšpektor. Ráčte si sadnúť! TRDLÍK (kývne odmietavo rukou.) KRÁĽ: Tak, aby sme pristúpili k veci. Ide o… TRDLÍK: Viem. KRÁĽ: Ráčite byť teda informovaný? TRDLÍK: Zatiaľ nemôžem ešte nič povedať. KRÁĽ: Prosím? TRDLÍK: Zlodeji? KRÁĽ: Teda, to je takto! Máme tu práve maškarný bál. Na bále sa zrazu zjavili u nás traja páni a jedna dáma. TRDLÍK: Aké majú vlasy? KRÁĽ: Biele. TRDLÍK: Ergo starci. KRÁĽ: Vôbec nie. Ergo parochne. Tí páni prišli v kostýmoch. TRDLÍK: Stačí. Kde sú? KRÁĽ: Práve odišli do záhrady. TRDLÍK: Zavolajte ich, prosím. KRÁĽ: Hieronym! Zavolajte panstvo zo záhrady. HIERONYM: Prosím, pán generálny riaditeľ. (Odíde s Barnabášom.) TRDLÍK: Ženatý? KRÁĽ: Kto? TRDLÍK: Vy. KRÁĽ: Áno. TRDLÍK: Deti? KRÁĽ: Dve. TRDLÍK: Malé? KRÁĽ: Veľké. TRDLÍK: Ako? KRÁĽ: Takto. (Ukazuje od zeme.) TRDLÍK: Koľko? KRÁĽ: Čoho? TRDLÍK: Rokov. KRÁĽ: Dvadsať a dvadsaťsedem. TRDLÍK: Teda štyridsaťsedem. KRÁĽ: Pardon, prosím. Dievča dvadsať, chlapec dvadsaťsedem. TRDLÍK: Viem. To je dovedna štyridsaťsedem, chápete? KRÁĽ: No chápem, ale… TRDLÍK: Neskoršie. Ešte vám nemôžem nič určité povedať. (Vstúpi celá spoločnosť aj s Barnabášom.) KRÁĽOVÁ: Aristid! Čo to má znamenať? KRÁĽ: Dovoľujem si vzácnej spoločnosti predstaviť pána inšpektora Trdlíka. KRÁĽOVÁ: Inšpektora? Aristid! Inšpektora? Veľmi ma teší, pán inšpektor. Môžem niečím ponúknuť? TRDLÍK: Som v službe. Ktorí sú to? KRÁĽ: Títo, prosím. (Ukazuje na šľachticov.) TRDLÍK (pristúpi k Richardovi a chytí ho za kabát): Vaše meno? GRÓF RICHARD: Pane?! TRDLÍK: Vaše meno! Rýchlo a bez rozmýšľania. GRÓF RICHARD: Gróf Richard som zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta. TRDLÍK (reve): Čo si to dovoľujete? Viete, že som úradná osoba? Veď vás ten humor v krimináli prejde! GRÓF RICHARD: Tú urážku mi krvou splatíte. Barnabáš! Môj kord! PETER: Ten človek je úžasný! BÁSNIK: Mňa úplne inšpiruje. TRDLÍK: Mne sa budete vyhrážať kordom? Ja vás dám zavrieť! Rozumiete? Ja vás dám zavrieť!! GRÓF ALFRÉD (Petrovi): Vaše veličenstvo — tieto urážky? PETER: Počúvajte, ak smiem radiť, tak s tým veličenstvom prestaňte. Ten pán je z polície. GRÓF RICHARD: Či vymizla už z dvorov obyčaj, že hosťa urážka — urážkou hostiteľa? Azda má dnešný svet už iné pravidlá a česť — vidí sa — nie je hlavným z nich! Vaše veličenstvo, radno odísť nám. TRDLÍK: Zostať! Ani krok! Odtiaľto sa teraz nik nesmie vzdialiť. (Reve.) Nesiahajte na tie šable! GRÓF ALFRÉD: Prisámboh, ja šľachticom som ešte, by nestrpel som také správanie. (Tasí kord.) TRDLÍK: Zastrčte tú šabľu!! To vás bude stáť aspoň dva roky. Hovorím, zastrčte tú šabľu, lebo ma porazí, a budete to mať doživotne. PETER: Počujte, vážne, nehrajte sa s ohňom! Počúvnite ho! GRÓF ALFRÉD: Váš rozkaz, kráľ! KRÁĽOVÁ: A nech sa páči niečo si zajesť. TRDLÍK: Neprekážajte úradnému výkonu, pani. (Kráľovi.) Potrebujem spísať protokol. KRÁĽ: Pysk! PYSK: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, Pysk! KRÁĽ: Pán inšpektor vám bude diktovať protokol. PYSK: Prirodzene, pán inšpektor mi bude diktovať protokol. TRDLÍK: Vezmite si ceruzu a píšte. PYSK: Prirodzene, vezmem si ceruzu… TRDLÍK: Stačí. Vidieť, že ste inteligent. (Pristúpi k Richardovi.) Narodený? GRÓF RICHARD: Roku Pána 1629. TRDLÍK (užasnuto): Čo? PETER: Ten človek je skvelý. BÁSNIK: Mňa úplne inšpiruje. KRÁĽOVÁ: A nech sa páči si zajesť. TRDLÍK: Neprekážajte úradnému výkonu, pani. (Richardovi.) Pýtam sa ešte raz! Narodený? GRÓF RICHARD: Roku Pána 1629. ADELA: To je príma. TRDLÍK (reve): Čo si to dovoľujete? Ja vás dám hneď zavrieť! GRÓF RICHARD: Ó, vzácni páni, jak divná obyčaj je mŕtvych odsudzovať do temníc! TRDLÍK: Čo to tárate? Kto hovorí o mŕtvych? Čo to má znamenať? GRÓF RICHARD: Nič viacej, ani menej nič, len to, že mŕtvy som celé tri storočia! PETER: To tu ešte nebolo. TRDLÍK: Mňa… Ale ja sa s vami nebudem zdržiavať. Mám doma deti… Porazí ma… (Chytí Barnabáša.) Vaše meno! Rýchlo, bez rozmýšľania! BARNABÁŠ: B-b-b-b- TRDLÍK (reve): Čo si to dovoľujete? BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- TRDLÍK: Dosť! To sa mi ešte nestalo! KRÁĽ (Trdlíkovi): Ja mám dojem, že sú to blázni. TRDLÍK (rozjasní tvár): Viem, ale ešte vám nemôžem nič určité povedať. KRÁĽ: Ale čo budeme robiť? KRÁĽOVÁ: Nech sa páči si zajesť! TRDLÍK: Zdržte ich tu nenápadne, ja si idem zistiť, z ktorého blázinca ušli. KRÁĽ: Vy nás tu s nimi chcete nechať? TRDLÍK: Ešte vám nemôžem nič určité povedať. Porúčam sa. (Odíde.) KRÁĽOVÁ: To nás spoločensky znemožní! Aristid! Aristid! Ako si len mohol dovoliť, aby nás tí ľudia tak blamovali! KRÁĽ: Ticho buď teraz! Nepočula si, že ich tu máme nenápadne zdržať? Hieronym! Vína nalej! KRÁĽOVÁ: A nech sa páči si zajesť. BÁSNIK: Ja si prosím čistý rum. To inšpiruje. GRÓF RICHARD (Petrovi): Vaše veličenstvo dovolí nám iste vrátiť sa tam, odkiaľ sme prišli k vám. Svet zmenil sa. Prehral som stávku svoju. Bo v našich časoch kráľ by nepripustil, by v jeho dome zlapaný bol hosť. GRÓF ALFRÉD: Čas odísť nám. Vy, vzácna markíza, čo teraz volíte? Život a či smrť? MARKÍZA SILVIA: Ach, vzácni páni, vráťme sa zas k nám! KRÁĽ: Ale čoby!! Teraz iba sa začne zábava! A okrem toho vás nesmieme odtiaľto pustiť! KRÁĽOVÁ: Aristid! Veď si to mal urobiť nenápadne! KRÁĽ: Veď to robím nenápadne. GRÓF RICHARD: To znamená azda, že sme zajatci? KRÁĽ: Pozrite, všetko sa vysvetlí… GRÓF ALFRÉD: Vaše veličenstvo dalo rozkaz ten? PETER: Ani mi na um neprišlo. GRÓF RICHARD: Hoj! To iná veru reč! Bol znásilnený kráľ!! Tas, Alfréd! Aj ty, Barnabáš!! Obklopte kráľa, markízu Silviu a prebite sa von!! (Všetci tasia kordy, obklopia Petra a Silviu.) KRÁĽ: Pre milosrdenstvo božie! Nebláznite! KRÁĽOVÁ: Povraždia nás!! GRÓF RICHARD: Vyzývam vzácnu spoločnosť uvoľniť cestu nám! Inakšie rozkážem prebiť sa z kaštieľa! PETER: Páni! Haló, páni! Nože sa nejašte. GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Rozkážte, veličenstvo! PETER: Sem si sadnite, tu máte slivovicu, vy, slečna, tu máte ajerkoňak a buďte ticho, preboha! (Šepká im.) Však ja vás odtiaľto dostanem. Nebojte sa. GRÓF RICHARD: Kráľ rozkázal. Kord vráťte do pošvy! (Silvia si sadne, kde Peter ukázal, Richard a Alfréd zostanú stáť vedľa nej.) KRÁĽ: A hudba! Muzikanti, nespite, hej! KRÁĽOVÁ (básnikovi): Majster by mohol byť taký láskavý a predniesť nám niečo zo svojej tvorby. PETER: Už zasa? KRÁĽOVÁ: Prosím vás, majstre… ADELA: Bola som taká nadchnutá vašou poslednou básňou… BÁSNIK: Ó-ó-ó-ó-ó- KRÁĽOVÁ: Prosím vás… BÁSNIK: Ú-ú-ú-ú-ú- KRÁĽ: Prosím vás… BÁSNIK: Na všeobecnú žiadosť prednesiem svoju vrcholnú báseň, ktorú som nazval „Óda na súčasnosť“. GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Óda na súčasnosť? Kordy vytasiť!! (Tasia.) BÁSNIK (vyskočí na nejaké vyvýšené miesto, hudba začína hrať. Pasáže básnikove sprevádza hudba, v ktorej prevládajú bubny, pasáže šľachticov sprevádza melódia Barnabášovej piesne v epilógu.) Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín slávy. Nič nie je. Iba človek sám. Mŕtva je noc! Ja svetlo zrodil som! Umri si, slnce! Elektrinu mám!!! Ó, hudobníci, všetci, odprevaďte noc! GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD (s vytasenou zbraňou, s prenikavou iróniou): Ó, vejte, vejte, zástavy!! Ó, máte nad čím viať! Niet v dušiach ľudských temnoty? Niet ľudskej noci viac? Ó, vejte, vejte, zástavy!! Je v srdciach láska zas? Je otvorená ľudská dlaň? Ó, vejte, zástavy! BÁSNIK: Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín slávy. Nič nie je. Iba človek sám. Umreli výšky!! Máme eroplány!!! Ó, básnici! Už píšte nekrológ! Dnes človek dotýka sa hviezd! GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Ó, vejte, vejte, zástavy!! Ó, máte nad čím viať! Niet v dušiach ľudských sebectva? Niet v dušiach zloby viac? Ó, vejte, vejte, zástavy!! Je v srdciach láska zas? Je otvorená ľudská dlaň? Ó, vejte, zástavy! BÁSNIK: Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín slávy. Nič nie je. Iba človek sám. Dnes človek sám si je vyznaním viery, dnes zomrel boh! Dnes narodil sa pán! Ó, maliari, vy všetci! Štetce vezmite! Dnes ľudstvo ukázalo svoju pravú tvár! GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD: Ó, vejte, vejte, zástavy!! Ó, máte nad čím viať! Niet v dušiach ľudských neviery! Niet ľudskej pýchy viac? Ó, vejte, vejte, zástavy!! Je v srdciach láska zas? Je otvorená ľudská dlaň? Ó, vejte, zástavy! BÁSNIK: Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín konca. Nič nieje. Nahý človek sám! Všetko som poznal! Všetko ovládam! Ja, dnešný človek, sám. Som všetko! Všetko sám si dám. Ó, hudby, hrajte!! Hrajte nám!! Ó, všetci s nami spievajte! Dnes ľudstvo ukázalo svoju pravú tvár! (Hudba.) (Opona)