Zlatý fond > Diela > Tanec nad plačom


E-mail (povinné):

Stiahnite si Tanec nad plačom ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Peter Zvon:
Tanec nad plačom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 250 čitateľov


 

Epilóg

(Scéna ako v prológu.)

GRÓF RICHARD: Oj, čaro návratu z života do smrti! Do našich snov už nikto nevkročí. Aký to paradox a preds’ pravda aká: ten, kto je sám, len ten má priateľa. Však úvah nechajme. Pre dobrú náladu choď, Barnabáš, a vína dones nám. GRÓF ALFRÉD: Víno, len víno… Nič iné ako víno! Veď ťažká je tá stála veselosť! Ak osud tvoj sú iba úsmevy, plač vidí sa ti plný veľkých krás. GRÓF RICHARD: To ťažká chyba zaznať minulosť. Kto iba sadiť chce, a vyrásť nedáva, ten ovocie nech potom nečaká. Mne minulosť je život. A v živote som pil. Mne prítomnosť je smrť. Preto v nej pijem tiež. Na zdravie tých, čo verní zostali. GRÓF ALFRÉD (berie svoj starý nástroj a hrá melódiu z prológu): Len trochu hudby snáď, len niečo melódie, len trochu súladu a niečo poézie, to vlastne všetko je, čo dnešným ľuďom chýba. Vo svete nadostač je predsa básnikov, však nik ich nevidí a nik ich nečuje. Svet krvi slúžiť zná, no duchu nevládze. Len to sa derie dopredu a chváli bez hraníc, čo hlúpe, plytké, bez duše. GRÓF RICHARD (ironicky): Vždy bolo viacej hlupákov, ktorým sa koril svet, a viacej múdrych tam, kde rozdávali smrť. [A ničomu ich nenaučil dávny čas, veď hlúpi nechcú poznať minulosť. Sú príliš múdri tiež, by poznať chceli nové. Bo čakajú na budúcnosti súd.] Preto dnes múdry ten, čo nevie vôbec nič. MARKÍZA SILVIA: Pre stávku stratenú vy ľuďom krivdíte. GRÓF ALFRÉD (stále hrá): Škoda, či dobre je, že nieto kráľov viac? [Za našich čias, ktoré my ľúbime, bo časmi boli našej mladosti a lásky, túžob, budúcnosti snov, ako to mladosť v svojom znaku má, my nepoznali dobre sveta nášho chýb.] Veď hľaďte. Do čoho nás vodil ten náš kráľ? Pre slávu mena svojho obetoval ľud! A koľko vrážd sa dialo v mene kráľovskom! Bol dnešný kráľa druh mu zajtra nepriateľ, pretože veľmi vzrástla jeho obľuba. Veď tí len mohli ticho spať a žiť, čo boli ako psi a päty lízali. Vždy nebol múdry ten, koho sme mali v čele, a budúcnosť ho často prekliala. Je lepší dnešný svet, že kráľa zosadil. GRÓF RICHARD (ironicky): Nech teda žije dnešný svet! Na dnešok pripíjam! GRÓF ALFRÉD: A viete dobre, koľko šľachticov aj s krvou kráľovskou žiť muselo len v ťažkom vyhnanstve. Tí boha prosili o koniec kráľa vlády, by v domovinu mohli vrátiť sa. Nie, otec môj, tá doba kráľovská na rukách príliš často mala krv a príliš často vládla slzám len. A preto múdrejší je dnešný svet, že kráľom vládu vzal. GRÓF RICHARD (ironicky): Nech teda žije dnešný svet! Na dnešok pripíjam! MARKÍZA SILVIA: Môj gróf… ja bojím sa… GRÓF RICHARD: … že sa tu opijem? Veď opilstvo len iná trochu maska, pod ktorou človek ide na scénu! Vždy nie je dobre triezvo hovoriť, bo o vás povedia, že ste len zbabelcom. Je vo svete tak málo ľudí triezvych! Niekto je láskou opitý a iný nenávisťou, či túžbou po moci, iný sa spije slávou. Oj, drahá markíza, zo všetkých druhov týchto to „moje“ škody zrobí najmenej. [Však ľud náš často iné má a trestá tých, čo spijú sa len vínom. Keby tak ostatné tie druhy trestať chcel, ó, dobre bolo by mu na zemi! Však aká irónia! Keď už trestať zlo, vždy iba zo všetkých to najmenšie!] GRÓF ALFRÉD: A predsa každý z nás má zodpovednosť svoju za to, jak za jeho čias osud zvrtol sa. Každý má svoju povinnosť ísť niektorou cestou! Je lepšie zablúdiť ako zostať stáť. Od ducha nášho závisí, či vieme ísť so stranou pravdivou. Veď akou iróniou bol by svet, keby ho určil boh pre pekla víťazstvo. Je múdry dnešný svet, keďže sa kráľov zbavil! MARKÍZA SILVIA: A predsa krásna bola doba tá. V nej chodil kráľ na zlatom hintove v záprahu bielych, krásnych koní pár. Tam v parkoch zámockých, na modrých jazierkach plávali labute a krásni gavalieri v chodníčkoch pieskových šepkali vyznania. A večer pri hviezdach, za svitu mesiaca, na balkón Júlie prichádzal Romeo. V kaštieľoch zámockých, v tých sieňach najkrajších bývali bály plné krásnych žien. Hudba tam hrala — hlas huslí čuli ste — a urastený dvorný kapelník hral s malým orchestrom menuet do tanca. Tam mladé dámy v sladkých, nežných róbach úsmevmi žili svojim milencom a v tvárach im tak chvejná bola túžba a toľko lásky, oddanosti, viery, že možno bolo veriť v princezné. (Ozve sa silný buchot, Barnabáš prudko zjačí, všetci vyskočia a stoja. Barnabáš zúfalo ukazuje do rohu, skade sa zjavuje postava v stredovekom brnení s helmicou, ktorú drží za chochol a krúti ňou ako palicou. Je to rytier Gejza z Orechovian, ktorý stál vo výklenku miestnosti. Jeho zoskok spôsobil taký hluk.) RYTIER GEJZA (hlasno hovorí zmeraveným postavám): Tárate nezmysly! Vraj králi, princezné!!! Cha-cha-cha! Che-che-che! Dovoľte zasmiať sa. Keď svoju skúsenosť vám tuná rozpoviem, hádam sa prestane snívať vám o kráľoch. (Vezme džbán a vypije ho do dna. Potom si naširoko sadne a pokračuje k ustrnutým poslucháčom, pričom ich gestom vyzve, aby si sadli.) Ja dvoril som tiež jednej princeznej a ona — stvora tá — dala mi podmienku, vyjsť ta k nej na balkón, vo zbrani, na koni. Potom až — sľúbila — vziať si ma za muža. Ach, vzácna spoločnosť, nič nieto väčšieho na šírošírom svete než hlúposť mužova, keď začne milovať. Chcel som ju vydobyť — oj, somár prekliaty — a dostať s koňom sa až ta k nej na balkón. Radu mi poskytol ich sluha jeden starý, vraj možno skočiť tam zo skaly naproti, že pred rokmi to niekto vykonal. Ja, somár prekliaty, sľúbil to urobiť. Zo šíra-ďaleka zišlo sa dvoranstvo v určený deň do hradu kráľovho dívať sa na môj — vraj nesmrteľný skok. I kráľ sa tomu prišiel prizerať. Len kýval hlavou si, mal dlhú bielu bradu, a sľúbil mi s tou ženou svoje kráľovstvo. Keby bol rozum mal ten starý starigáň a zakázal mi skákať cez priepasť!! Vyschlo mi v krku však — trocha si upijem. (Obráti džbán hore dnom, aby naznačil, že je prázdny. Gróf Richard mu vezme džbán a podáva Barnabášovi.) GRÓF RICHARD: Choď, prines džbán a po okraj až plný. BARNABÁŠ: P-p-p-p- RYTIER GEJZA: Čo znamenajú tieto zvuky? Neochotu snáď? MARKÍZA SILVIA: Chce „prosím“ povedať, však ťažko hovorí. RYTIER GEJZA (ukloní sa a zarinčí brnením): Som rytier Gejza z navarských Orechovian. MARKÍZA SILVIA: Markíza Silvia z Nachového Oklimonu. (Dvoranská poklona.) GRÓF RICHARD: Gróf Richard som zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec. Pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta. GRÓF ALFRÉD: Gróf Alfréd som zo Svätej Amélie, pán hradu Paravan, pán hradu Veterník. RYTIER GEJZA (stále sa klania): Som veľmi poctený, som veľmi poctený. GRÓF RICHARD: Je ľúto mi, dôstojný rytier môj, že nemal česť som poznať vás už skôr. Vy stáli ste tak odmerane v svojom výklenku, že mysleli sme všetci, vy ste sochou iba, a v skutočnosti že ste nežili. RYTIER GEJZA: Cha-cha-cha! Che-che-che! Bol živý som ja, oj! A veľmi živý až. Ja nie som fantómom. Ja preto iba stál som vo výklenku tom, že výzbroj moja v chôdzi mi prekáža. Ja keby dostal do rúk sochára, čo vyrobil ma v zbroji vojnovej, [takže sa pohnúť mi, verte, páni, nedá] ja by ho rozsekal a besným hodil psom. Keby tí umelci, tí blázni prekliati, keby len vedeli, že my s ich chybami musíme teraz odovzdane žiť, azda by prestali nás ľudí zvečňovať! Len prosím, povedzte, ten človek bezhlavý mi na brnení mojom svorky vynechal, dve časti brnenia si spojil v jeden kus, takže sa vyzliecť ani mi nedá a trpím, trpím ani kôň! GRÓF RICHARD: Chápem vás, bo i mňa zohyzdil maliar a naškrabal mi taký divý nos, že žena moja visieť so mnou nechce v tej istej knižnici. A mal som nos vždy krásny, vraveli, že grécky… [A teraz mám na tvári kus čudného mäsa bez formy, línie, že za nos svoj sa hanbím.] GRÓF ALFRÉD: Však čo je všetko to proti môjmu bôľu. Mne namaľoval — idiot — priúzke čižmiská a do zošalenia ma bolia otlaky. RYTIER GEJZA: Len pannu markízu maliar dobre trafil. Veď veru nemohla byť krajšia v živote. MARKÍZA SILVIA: Ach, páni vzácni, jak sa mýlite! Ten účes, čo mi nakreslil, mi predsa nepristane, a šaty tiež som chcela inej farby mať. [Črievičky veľké a ruky veľmi dlhé. I ja sa naňho hnevám, verte mi.] RYTIER GEJZA: Maliari, maliari, vy deti divoké, keď chcete maľovať, seba si maľujte. GRÓF ALFRÉD: A to nám, páni, nie je ešte zle. Ja videl dolu tam ver’ obraz podivný, len oko v prostriedku a v pravom rohu noha a pod tým nápis bol: František z Assisi. Ten právo by mal prekliať maliara, keby chcel skočiť z obrazu a trocha zasa žiť. (Barnabáš prináša víno a s úklonom podáva rytierovi. Ten sa napije.) GRÓF RICHARD: Oj, veru viete piť! RYTIER GEJZA: Dnes azda nevie sa už ani takto piť. To raz som… MARKíZA SILVIA: Však koniec najprv vášho príbehu… RYTIER GEJZA: Naozaj — prepáčte — kde som to prestal len? GRÓF ALFRÉD: Jak kráľ vám s princeznou prisľúbil kráľovstvo. RYTIER GEJZA: Ach, áno. Tak ďalej čujte ma. Na koňa vyskočím a vyjdem na skalu. Predo mnou priepasť hlboká. Kôň úzkosťou sa rozochvel. Mňa schvátil nepokoj, tušenie akési, ten balkón predo mnou bol trocha ďaleko a málo bolo miesta na rozbeh. V duchu som vzýval Pannu nebeskú, aby mi pomohla v preťažkej chvíli tej. Svietilo slnce len a vtáci spievali, ni vetrík nezavial. Ja kríž som urobil, chystal sa na skok už. Naproti na hradbách každý až skamenel, dychu si nepočul, iba tep srdca snáď. Koňa som pobodol, hlavou mi vyhodil, vzpínal a zvŕtal sa zo strachu pred skokom. Bodol som zasa… konečne vyskočil. (Vezme si zasa medzitým naplnený džbán a dlho pije, zatiaľ čo ostatní sú zrejme netrpezliví.) Letel som vo vzduchu, kôň predkom dopadol… takže ja nárazom zo sedla vyletel a dolu hlavou v hlbokú priepasť tú, kde každú kosť som si rozmlátil poctivo a zomrel, skôr než spadol za mnou kôň. MARKÍZA SILVIA: To znie priam strašlivo. Aký ste hrdina! RYTIER GEJZA: Hrdina že som? Blázon, ba idiot! Lebo keď po smrti som raz tak navštívil komnatu princeznej — už pravda ako duch — našiel som strigu tú so sluhom v posteli. [A pre tú ženu, ach, ja somár, našiel smrť.] Neznesiem preto už hovoriť o kráľoch a o princeznách tým viac, pravda, nie. Nech žije dnešný svet, len nech sa kráľov zbaví! GRÓF RICHARD: Však za koho ten ľud má umierať? RYTIER GEJZA: O to sa nebojte, nájde sa už niekto! [Však kráľa spomínať nemožno po dobrom!] A ako často úzkosť mali sme a strach, že pre urážku majestátu jeho, ktorou bol bárs aj úsmev náhodný, nás hodí horda jeho verných vraj kdes’ v hladomorňu aj bez rozsudku hneď. Ó, múdry je dnes svet, ak sa už kráľov zbavil. Na jeho zdravie, slávu pripíjam. GRÓF RICHARD (vybuchne): Tie slová smelé mi rozpaľujú krv. RYTIER GEJZA: Ja ctím si veru vašu vernosť čestnú, však priznajte si, prečo ste verný boli. Veď preto iba kráľa chránite vy, že nikdy ničoho vás nezbavil, a preto videli ste v dlhej jeho vláde len dobro vlasti, bo dobre mali ste sa vy. GRÓF RICHARD (tasí kord): Tú urážku mi, rytier, krvou splatíte. (Markíza Silvia ho upokojuje.) GRÓF ALFRÉD: Môj otec, nedôstojné mŕtvym neovládať hnev. Tú pravdu nikdy nikto nezničí, že každý dobro vlasti s vlastným dobrom spojí. Prečo vždy blízki kráľovi tak rýchlo zbohatnú? [Prečo to nikdy nie je naopak?] Neverím v poctivosť tých, čo tak bohatnú, o svojej keby cti hocako vraveli. O cti kto často hovorí, ten býva nečestný, kto veľmi o pomoci iným rozpráva, ten často zakrýva, že pomohol si sám. RYTIER GEJZA: Tí naši králi ver’ mávali jednu chybu. Vedeli veľa vydobyť, však stratiť ešte viac. [A preto múdrejší je svet, keď kráľom vládu vzal.] GRÓF RICHARD: Dosť úvah už, páni, my nezhodneme sa. Na našich duší svet, na ten si pripime! RYTIER GEJZA: Súhlasím. Skončime. Slovo nech víno má. Hovoriť o vládach vec nie je rozumná. GRÓF ALFRÉD (hrá chvíľu ticho svoju starú melódiu): Však ľahká je to vec. Dva druhy ľudí sú. Sú ľudia múdri a ľudia hlúpi tiež a vláda strieda sa u týchto vrstiev dvoch. Keď múdri kraľujú, sú rebelanti hlúpi a časom múdrych vlády pozbavia. Keď hlúpi kraľujú, sú rebelanti múdri a časom oni zasa vládcov zosadia. Bo hlupák v svoju neuverí hlúposť a múdry neuverí v múdrosť hlupákov. Preto vždy na svete alebo len múdri vládli nám, alebo hlupáci. A to sa striedalo. RYTIER GEJZA: To povedané dobre, je to však náhľad múdrych. Aj názor hlupákov si treba vypočuť. GRÓF RICHARD: No kde vziať hlupáka, keď my sme všetci múdri! RYTIER GEJZA: Nech vraví Barnabáš! Ten hlúpy predsa dosť! GRÓF RICHARD: Barnabáš? To naozaj vypočuť môžeme! Nuž povedz, Barnabáš, čo súdiš o ľuďoch! Vrav, o čom chceš, vrav hoci o láske, nič neboj sa, len vrav! I vína napi sa! A krčah vyprázdni! (Markíza Silvia a gróf Alfréd odídu do úzadia, zatiaľ čo Barnabáš pije.) MARKÍZA SILVIA (ticho): Vrav hoci o láske! Ach, kto ju pochopí? [Tí, čo každý osve meno nosia človek a všetci navzájom sa ľuďmi volajú?] A láska, to je ľudstvo! Milióny sŕdc, z ktorých každé ináč ľúbiť zná. Je jedno veľké a nepatrné iné a každé podľa veľkosti tej vznešený má cit. Je chybou najväčšou, ktorou ľudia trpia, že láskou im je „chcem“ alebo slovo „mám“, kým láska iné nič nie je, len slovo najtichšie „tu máš, vezmi, ber“! Až ľudia pochopia, i keby sto ráz žili a sto ráz lepšie život prenikli, že stále neprekročia prah, že stále stoja vo dverách, čo otvára im smrť, [tak hádam pochopia, že jediný je pokrok na svete, a to pokrok srdca je, a jediná je iba kultúra — kultúra svedomia!] RYTIER GEJZA: Ach, panna markíza, váš cit je krásna vec. Však život žiada tvrdosť, a nie slabosť žien. Vypočujme radšej, čo chce riecť Barnabáš. BARNABÁŠ: N-n-n-n- GRÓF RICHARD: Rozkazujem ti, hovor! BARNABÁŠ: N-n-n-n- MARKÍZA SILVIA: Ach, páni, veď nezná predsa hovoriť! GRÓF ALFRÉD (ironicky): Spievaj, Barnabáš, spievaj! BARNABÁŠ: N-n-n-n- GRÓF RICHARD: Na rozkaz môj už spievaj, alebo vrav! BARNABÁŠ (berie nešťastne nástroj. Všetci zaujmú miesta. Je ticho. Barnabáš udrie pár akordov a stareckým, tichým hlasom spieva): Netrpia ľudia, netrpia pre nič, len pre ľudí, človek len pre vlastné šťastie človeka nevidí. Boh všetkým ľuďom dal oči a každý srdce má, pre svetlo nevidia ľudia, pre lásku neľúbia. (Všetci sa začínajú smiať.) (Barnabáš zbojazlivie a spieva ešte tichšie.) Boh všetkým ľuďom dal dušu, čo nesmrteľná je, pre život odvrhli život, diabol im kraľuje. Dal pánboh svedomie ľuďom, by zla sa nechcelo, ach, v potokoch sĺz a krvi svedomie zomrelo. (Všetci okrem Silvie, ktorá sa odvráti, smejú sa nahlas. Potlesk. Barnabáš spieva neisto a v slzách.) Ach, páni, páni, ach, páni, prebuďte svedomie, keď vy môžete byť ľuďmi, prečo by ja som nie? (Ohromný smiech. Barnabáš plače a spieva.) Ach, páni, páni, ach, páni, srdcia si vezmite, do rán Ukrižovaného viac klincov nebite. (Barnabáš končí. Richard, Alfréd i Gejza sa smejú a pripíjajú Barnabášovi. Zaznejú hodiny, bijú dvanásť úderov. Richard presne na dvanásty vstúpi do obrazu a Gejza do výklenku, Barnabáš stojí v prostriedku a plače. Hodiny hrajú menuet.) [GRÓF RICHARD (z obrazu): Poď, Barnabáš. A miluj nepriateľov svojich!] GRÓF RICHARD (smeje sa s rytierom.) GRÓF ALFRÉD: Náš tanec, markíza… (Hlboká poklona.) MARKÍZA SILVIA (hlboká poklona. (Smiech doznieva.) (Barnabáš stojí ešte v prostriedku, tvár má ostro osvetlenú, je starý, veľmi starý a plače. Alfréd so Silviou v popredí tancujú menuet.) (Opona pomaly padá)

« predcházajúca kapitola    |    



Peter Zvon

— dramatik a divadelný kritik, vl. m. Vladimír Sýkora Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.