ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PETER: Pst! Keď vám chceme pomôcť, buďte aspoň ticho, hej? ADELA: Pst! MARKÍZA SILVIA: Pst! GRÓF RICHARD: Pst! GRÓF ALFRÉD: Pst! BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, chceš „pst“ povedať. Netreba toľko slov. PETER: Pst! (Načúva.) Myslím, že nás nespozorovali. ADELA: Čo teraz? [PETER: Musíme tu zostať až do polnoci. Skôr by sme sa ťažko mohli odvážiť odísť z kaštieľa. A nie je vylúčené, že nás budú hľadať. GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo… PETER: Pst! GRÓF RICHARD: Pst! PETER (načúva): Nič! GRÓF RICHARD: Vaše veličenstvo… PETER: Azapád, pst! GRÓF RICHARD: Pst! PETER: Zasa nič. GRÓF ALFRÉD: Môj kráľ… PETER (výhražne): Prestaňte s tým kráľom, lebo… ADELA: Pst! PETER: Pst! GRÓF ALFRÉD: Pst! ADELA: Nič.] PETER: Je ten altán otvorený? ADELA: Neviem. Veď sem nikdy nechodíme. GRÓF RICHARD: Barnabáš, dvere otvor tam. BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- GRÓF RICHARD: Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov. GRÓF ALFRÉD: Pst! (Barnabáš pomaly ide k altánu, na prstoch. Chytí kľučku a otvára, pričom staré dvere vypadnú z čapov a s buchotom spadnú na zem.) PETER (duto): Zastreľte ho, utopte ho, obeste ho, zadlávte ho! ADELA: Pst! PETER: Pst! VŠETCI: Pst! PETER: Nech sa ten človek prace, veď zburcuje celý dom! GRÓF ALFRÉD: Barnabáš, vráť sa! BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- PETER (zúrivo šepká): Ticho! (Barnabáš sa vráti, všetci napäto počúvajú a stoja bez pohnutia. V pozadí sa zablysne a z diaľky zahrmí.) PETER: Už nám len to chýbalo! ADELA: Bude pršať. PETER: Nestraš! GRÓF RICHARD: Nie to je najhoršie. Ja iné veci zažil som. Keď v roku… PETER: Starý pán, budú ticho! ADELA: Začína pršať. [PETER: Musíme dnu. GRÓF RICHARD: Pst! Čujem kroky čiesi. ADELA: Niekto ide, pst! PETER: Niekto ide, pst! GRÓF RICHARD: Pst! (Zjaví sa gróf Alfréd z úzadia.) PETER: Kto je to? GRÓF ALFRÉD: Alfréd. PETER: Krucifix, kade sa túlate? GRÓF ALFRÉD: Prešiel som záhradou. Však prázdno všade je. Myslím, môj kráľ, bezpeční sme tu. ADELA: Ale teraz už začína naozaj pršať.] PETER: Tak dnu sa. (Všetci idú tíško do altánu.) ADELA: Tu je hrozná tma. Nemá niekto svetlo? GRÓF RICHARD: Barnabáš, sviece rozožni. (Barnabáš vstupuje posledný, potkne sa o schod a spadne, čím spôsobí veľký hrmot.) PETER (duto): Zastreľte ho, utopte ho, obeste ho, zadlávte ho! ADELA: Pst! VŠETCI: Pst! (Napäto počúvajú.) (Prudké zablysnutie a silné zahrmenie.) MARKÍZA SILVIA: Ach, tak čudno tu je. PETER: Nebojte sa. Hneď bude svetlo. Kde sú tie svietniky? BARNABÁŠ: P-p-p-p- (Podáva svietniky.) PETER: Ticho! Dajte ich sem. Sadnite si všetci okolo stola. (Zapáli sviece v svietnikoch a postaví ich na stôl. Všetci si posadajú okolo stola a sedia bez pohnutia. Celý stôl musí byt vidieť vyvalenými dverami. Za stolom vzadu oblok, ktorým občas vidieť blesk. Je ticho.) ADELA: Hovorme o niečom! PETER: O čom? ADELA: Na tom nezáleží. (Celý rozhovor sa odohráva bez pohnutia. Jediný dojem pohybu bude iba blikavé svetlo sviec z dvoch svietnikov.) PETER (bez pohnutia, Richardovi): Odkiaľ ste vlastne utiekli? GRÓF RICHARD (tiež bez pohnutia): Z knižnice. PETER (nechápavo): Čo? GRÓF ALFRÉD: Z knižnice, môj kráľ. Až do dnešného dňa my spokojne tam viseli sme na stene. PETER: Čo to tárate? Kdeže ste viseli? GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): Na stene. (Silný blesk a úder hromu.) PETER: To je príšerné. Dajte aspoň tuná pokoj. ADELA: Naozaj. Hovorte rozumne. Začínam sa báť. (Silno sa rozprší a kvapky bubnujú na strechu altánu. Hrmí.) GRÓF ALFRÉD: Ťažko to uveriť, vaše veličenstvo? PETER: Kristepane, prestaňte s tým veličenstvom. ADELA (bez pohnutia): Ale, Peter, veď vieš, že sú… Musíš im vysvetliť, že nie si nijaké veličenstvo. PETER (sadne si a hovorí zasa celkom bez pohnutia): Tak pozrite. Ja som Kráľ… GRÓF RICHARD (bez pohnutia): Sláva! GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): Sláva! MARKÍZA SILVIA (bez pohnutia): Nech žije kráľ! PETER: Pre zmilovanie božie, ja som… (Prudko sa zablysne a zahrmí.) To je príšerné! ADELA (nervózne, ale bez pohnutia): Tak im to už vysvetli! PETER: Tak teda, ja som síce Kráľ… GRÓF RICHARD (bez pohnutia): Vivat! GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): Hoch! PETER: Počkajte… ja sa len tak volám. Ja som Kráľ, ale to je len moje meno… (Zasa blesk a zahrmenie.) GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): Znamená to hádam, že nevládnete ríši? PETER (stiera si pot): No, to sa rozumie. To je to! Ja nevládnem ničím. GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): To je nemožné! PETER: Ale je to možné! To je fakt! ADELA: Pst! VŠETCI: Pst! (Blesk a hrom.) GRÓF RICHARD (pomaly a bez pohnutia): Som zničený. I deťom budem na smiech. Odíďme, Alfréd! PETER: Len zostaňte pekne sedieť, lebo vás chytia a budete paromovsky zosmiešnený. GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia): Ste, pravda, šľachtic. PETER: To, pravda, nie. (Blesk a hrom.) GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD, MARKÍZA SILVIA: Jak? (Vstanú.) PETER: No tak! GRÓF RICHARD (zasa si sadne i s ostatnými): Vy muž ste bez erbu? PETER: Bez erbu. Plebejec. GRÓF RICHARD (zasa bez pohnutia): Povedzte teda, ako možné bolo to, že v kaštieli vás pánom volali? PETER: To teda je celkom jednoduché. To je náš kaštieľ. (Blesk a hrom.) GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD, MARKÍZA SILVIA (vstanú): Jak? PETER: Tak, tak. GRÓF RICHARD (sadne si s ostatnými a bez pohnutia): Nešľachtic držiteľom nášho kaštieľa! PETER: Celkom správne. Aby ste tomu rozumeli. Ten kaštieľ je starý. Hore v knižnici je vraj celá galéria bývalých majiteľov tohto kaštieľa. Istotne to neviem, nik z nás tam ešte nebol, lebo tam straší. [Náš otec hovorí, že obraz je len vtedy na niečo, keď sa dá zavesiť na stenu, a on že si tie z knižnice do izby nikdy nedá. Vraj by ho vo sne strašili.] GRÓF RICHARD (bez pohnutia): A kráľ sám azda schválil prevod ten? PETER: Aký kráľ? My sme to kúpili na dražbe. (Blesk a hrom.) GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD, MARKÍZA SILVIA (vstanú): Jak? PETER: Tak. No, čo sa čudujete? GRÓF RICHARD (sadne si s ostatnými a vraví zasa bez pohnutia): Že kráľ tak zničiť dal vždy verný jemu rod? PETER: Pre boha živého, čo to zasa máte s tým kráľom? Aký kráľ? MARKÍZA SILVIA: Ale, Peter, vládca váš, váš panovník, váš kráľ! PETER: Ale čerta starého kráľ. My kráľa nemáme. To len bývalo. To už máme — chvalabohu — za sebou. (Blesk a hrom.) GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD, MARKÍZA SILVIA (vstanú): Jak? PETER: No, čo sa čudujete? U nás už je dokraľované! GRÓF ALFRÉD: No vidíš! GRÓF RICHARD (bez pohnutia): Odíďme, Alfréd! PETER: Nerobte hrdinov zo seba a seďte. Kriminál nie je dnes nijaké sanatórium. GRÓF RICHARD, GRÓF ALFRÉD, MARKÍZA SILVIA (si sadnú a sedia bez pohnutia.) [PETER (zívne): To je otrava! ADELA: Nemáš cigaretu? PETER: Na. (Podá jej cigaretu.) (Richard, Alfréd i Silvia s vytreštenými očami sa dívajú, ako fajčia, sú však ticho.) ADELA: Alfréd, nechcete si zafajčiť? GRÓF ALFRÉD (bez pohnutia a chladne): Vzácna pani moja, ľutujem… PETER: Vy ešte tak cuckať cukríky, čo? ADELA: Ale, Peter! (Ticho. Všetci sedia bez pohnutia. Blýskanie a hrmenie slabne. Prestáva pršať.)] PETER: Prosím vás, čo sedíte ako zarezaní? GRÓF RICHARD (meravo): Bolesť vždy mlčí. To sám poznáte. PETER: No, pre mňa za mňa. (Zasa ticho.) A vy, slečna? MARKÍZA SILVIA: Ja neviem. Hovoriť bojím sa. Mám strach. Či čujete? (Za scénou kroky.) PETER: Pst! VŠETCI: Pst! PETER (načúva, potom sa zdvihne a ide sa podívať von. Ostatní sedia a mlčia. O chvíľu sa Peter vráti): Nebezpečenstvo. Niekto ide. Pst! ADELA: Niekto ide. Pst! GRÓF RICHARD: Veličenstvo! PETER: Azapád, ticho! GRÓF ALFRÉD: Niekto ide, pst! MARKÍZA SILVIA: Niekto ide, pst! BARNABÁŠ: N-n-n-n- GRÓF RICHARD: Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov! PETER: Pst, do čerta! VŠETCI: Pst! PETER: Počujete? VŠETCI: Počujete? BARNABÁŠ: P-p-p-p-p- PETER (duto): Zastreľte ho, utopte ho, obeste ho, zadlávte ho. ADELA: Pst! VŠETCI: Pst! PETER: Počujete? Niekto ide. Zahasím a seďte celkom ticho. (Zhasne sviece.) (Na scéne je chvíľu tma, potom prebleskne svetlo baterky a počuť vravu za scénou.) TRDLÍK: Cítite? PYSK: Prirodzene, cítim, pán inšpektor. TRDLÍK: Čo cítite? PYSK: Prirodzene, čo cítim, pán inšpektor. TRDLÍK: To je dôležité. PYSK: Prirodzene… TRDLÍK: Pst! Počujete? PYSK: Prirodzene, pst, počujem, pán inšpektor. TRDLÍK: Čo počujete? PYSK: Nič, pán inšpektor. TRDLÍK: To je dôležité. PYSK: Prirodzene… (Vchádza zboku na scénu.) TRDLÍK: Pst, stopa. PYSK: Prirodzene, pán inšpektor, stopa. TRDLÍK: Kde? PYSK: Prirodzene, kde, pán inšpektor. TRDLÍK: Zatiaľ vám nemôžem nič určité povedať. (Prechádza na druhej strane zasa za scénu.) (Chvíľu ticho.) PETER: Už sú tuším preč. Pozriem sa. Poďte so mnou, slečna. GRÓF ALFRÉD: Nie, zostaňte, ja pôjdem namiesto vás. PETER: Len si tam zostaňte sedieť. Nemusíte sa báť, slečna. Už je po búrke a pomaly vychádza mesiac. ADELA: A čo chceš so Silviou? PETER: Nič. Nech ide von! ADELA: Prečo? PETER: Nepýtaj sa stále. Poďte, slečna. (Silvia vyjde s Petrom z altánu. Peter ju zavedie nabok a bozkáva ju.) MARKÍZA SILVIA (šepká): Ach, prosím, nie… PETER: Pst! (Bozkáva ju ďalej.) GRÓF ALFRÉD (vyjde tíško z altánu a hľadá ich. Keď ich zazrie bozkávať sa, divo zreve): Ho!! Čo vidím!!! PETER: Hrom do vás! Buďte ticho! (Za scénou.) TRDLÍK: Počuli ste? PYSK: Prirodzene, pán inšpektor, počul som. TRDLÍK: Poďte. PYSK: Pri… TRDLÍK: Pst! PYSK: Pst! (Na scéne.) PETER: Mal by som vás za trest dať zavrieť. Teraz rýchlo do altánu. Ja ich tu zadržím. GRÓF ALFRÉD: Tú urážku mi krvou splatíte! PETER: Ale bez všetkého. Len už zmiznite! (Alfréd a Silvia odídu do altánu, Peter sa prechádza a píska si šláger.) TRDLÍK (za scénou): Počujete? PYSK: Prirodzene, pán inšpektor, počujem. TRDLÍK: Pst! PYSK: Pst! (Zjavia sa na scéne, lezú štvornožky a chvíľami si svietia baterkou.) PETER (volá ako na psa): Poď sem, na… TRDLÍK (zastane, ale nedvihne sa): Počujete? PYSK (zastane, ale nedvihne sa): Prirodzene, počujem, pán inšpektor. TRDLÍK: Súdim, že tu možno niekto je. Ale ešte vám nič určité nemôžem povedať. PETER: To sa vám tak lepšie chodí, páni? TRDLÍK: Začínam mať istotu, že tu niekto je. PETER: Konečne! TRDLÍK (vyskočí): Vaše meno! Rýchlo! Bez rozmýšľania! PETER: Peter Kráľ. PYSK: Úctivá poklona, služobník úctivý, dobrý večer dovolím si úctivo želať. PETER: Servus! PYSK: Prirodzene… TRDLÍK: Pst! Čo tu robíte? PETER: Chodím a rozmýšľam. Som filozof. TRDLÍK: Čo je to? PETER: Filozof je človek, ktorý premýšľa, i keď nemusí. TRDLÍK: To by mohol povedať každý. Máte legitimáciu? PETER: Nie. TRDLÍK: Pôjdete so mnou. PETER: S radosťou. TRDLÍK: S kým? PETER: S radosťou. TRDLÍK (premýšľa): Aha. (Pyskovi.) Napíšeme protokol, ale tu, aby som na strážnici nemusel nikoho budiť. Vezmite si papier, ceruzu a píšte, čo vám budem diktovať. Chápete? PYSK: Prirodzene, chápem, pán inšpektor. TRDLÍK: Píšte! (Prechádza sa.) Do záhrady generálneho riaditeľa účastinárskej spoločnosti na upotrebenie žuly dostavil sa istý Peter Kráľ a udáva… Máte to? PYSK: … a udáva. TRDLÍK: Som filozof a chodím a premýšľam. Máte to? PYSK: … premýšľam. TRDLÍK: Na otázku službukonajúceho orgánu detektíva Celestína Trdlíka, či sa môže preukázať legitimáciou, alebo iným osobným dokumentom, ako napríklad výťahom z matriky narodených, vyššie uvedená osoba odpovedá záporne. Máte to? PYSK: … záporne. TRDLÍK: Službukonajúci orgán detektív Celestín Trdlík na základe vyššie uvedených udaní predmetného Petra Kráľa predviedol na policajnú strážnicu a odovzdal na ďalšie administratívne pokračovanie. Máte to? PYSK: … pokračovanie. TRDLÍK: V odpise na vedomie štátnemu štatistickému úradu. Ukážte to! PYSK: … úradu. (Podáva mu papier a svieti mu baterkou.) TRDLÍK: Čo ste to spravili? PYSK: Stenografoval, prosím. TRDLÍK: No áno, ale ja to neviem prečítať! PYSK: Prosím… TRDLÍK: Mlčte! Ste zatknutý pre spoluvinu. PYSK: Prirodzene, som zatknutý pre spoluvinu, pán inšpektor. TRDLÍK: Ľutujem vás. Vyzeráte ako slušný mladík. Vidíte, kam vás zaviedli zlí kamaráti! PETER: Smel by som vedieť, prečo ma tu zdržujete? TRDLÍK: To vám nemôžem povedať. Hlavná vec, že som vás chytil. Prečo som vás chytil, to je vedľajšie. PETER: Tak? TRDLÍK: Kto? PETER: Ktorý kto? TRDLÍK: Vy ste niekoho volali. To si odpykáte. (Priskočí k altánu.) Je tam niekto? BARNABÁŠ: N-n-n-n- GRÓF RICHARD: Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov. TRDLÍK: Ho! Počujete? PYSK: Prirodzene, ho, pán inšpektor, počujem. TRDLÍK: Všetci von! Rýchlo! Bez rozmýšľania! (Všetci vyjdú z altánu.) PETER: A teraz by sme mohli zapáliť, nie? TRDLÍK: Čo zapáliť? PETER: Sviece, Barnabáš, zažni! BARNABÁŠ (zažne sviece): P-p-p-p- ADELA: Vy, pán tajomník? PYSK: Ruky bozkávam, milostivá slečna, dobrý večer prajem. TRDLÍK: Nijaké dohováračky! Mlčať! (Richardovi.) Vy tam! Poďte sem! Rýchlo! Bez rozmýšľania! GRÓF RICHARD: Pán policajný minister si želá? TRDLÍK: Škoda vás! Máte správanie! Ale teraz mi povedzte rýchlo — bez rozmýšľania — z ktorého blázinca ste utiekli? GRÓF RICHARD (položí ruku na kord): Vám radu dám, vzácny pán minister, tú otázku nám nepoložiť viac. TRDLÍK: Mlčte! Chytro! Kedy? GRÓF RICHARD (zareve): Dosť! Taste svoju zbraň! (Tasí kord.) TRDLÍK: Čo si to dovoľujete? Čo na mňa revete? GRÓF RICHARD: To nebola obyčaj za starých čias človeka bezbranného napádať. Nuž, pán minister, taste svoju zbraň! [Bo za urážku len krv vie splatiť daň! Ste už pripravený?] TRDLÍK: Zasa začínate? GRÓF RICHARD: Ja čakám, pán môj… TRDLÍK: Teraz toho mám dosť. Ste zatknutý. Rozumiete? GRÓF RICHARD: Majte môj sľub, že nezabudnem na to. TRDLÍK: Tak pustíte to z ruky, alebo… GRÓF RICHARD: Alebo? TRDLÍK: V mene zákona vás vyzývam, zahoďte to! GRÓF RICHARD: To neviete, že šľachtic neodhodí zbraň? TRDLÍK: Budem počítať do troch. Jeden! Pusťte to! Hovorím vám to podobrotky. Dva! To si zaplatíte! GRÓF RICHARD: Pomôžem vám, azda. Tri. A dobre podívajte sa, tá ruka ďalej drží bez zachvenia kord. [Je lepšie vzdať sa márnych pokusov.] Však ako šľachtica vás teraz vyzývam… TRDLÍK: Po prvé, nie som šľachtic, a po druhé… GRÓF RICHARD: Jak? Vy nie ste šľachtic? Tak — pravda — nemôžem sa biť. (Zastrčí kord.) TRDLÍK: To by som vám aj radil. Na to sú paragrafy. Pôjdete so mnou. GRÓF RICHARD: Je veľmi ľúto mi, že sklamať musím vás. TRDLÍK: Nebudem sa s vami zdržiavať. Privolám si posilu. (Chce zapískať a vytiahne píšťalku, vtom vstúpi na scénu Hieronym a ťahá ho za ruku nabok.) Čo je? Kto ste? Rýchlo. Bez rozmýšľania. HIERONYM: Sluha pána generálneho riaditeľa. Mám oznámiť pánu inšpektorovi, že pán generálny riaditeľ nestačil povedať, že niekto hore v knižnici z obrazu vyrezal figúry. TRDLÍK: Koľko? HIERONYM: Štyri. PETER: Nám že niekto z obrazu vyrezal figúry? Nemáte úpal? HIERONYM: Všetko je tak, ako bolo, len tam, kde boli figúry, sú diery. TRDLÍK: Odmerali ste rozmery? HIERONYM: Čoho? TRDLÍK: Tých dier. HIERONYM: N-nie. TRDLÍK: Musia sa odmerať. Idem ta. Ale… čakajte. Poznáte tohto pána? (Ukazuje na Petra.) HIERONYM: Áno, to je syn pána generálneho riaditeľa. PETER: No, vidíte, pán inšpektor. TRDLÍK: Vedel som to. Len som vám to ešte nechcel povedať. PETER: A to prečo? TRDLÍK: Ešte vám nemôžem nič povedať. Ideme. A propos! — (vyslovuje tak, ako sa píše.) Vy, pán Kráľ, zostanete tu a dáte pozor na túto spoločnosť. PETER: V poriadku. TRDLÍK: V čom? PETER: V poriadku. TRDLÍK: Rozumiem. Ideme. (Odchádza s Hieronymom, Pysk ide s nimi.) ADELA: A teraz rýchlo preč! PETER: Tak, páni, avanti! GRÓF RICHARD: Ó, pani, pán môj, naša vďaka vám. Však verte, utekať nám netreba. Nás samých nechajte. ADELA: Ale to je vylúčená vec! PETER: Nemôžete tu zostať, našli by vás! GRÓF RICHARD: Ó, krásna pani, buďte pokojná. Nám každá noc je dňom a vieme tiež, kam ísť. ADELA: Kam? GRÓF RICHARD: Do knižnice len. (Z diaľky zahrmí.) PETER: Už zasa začína. Nebláznite, človeče. Buďte radi, že vám odtiaľto pomôžeme. [A zasa sa chýli na búrku.] Slečna Silvia, majte aspoň vy rozum. MARKÍZA SILVIA: Ach, prečo mŕtvym dávať ochranu? PETER: Tak už aj vy? MARKÍZA SILVIA: Nerozumiem… PETER: Vy chcete tiež tvrdiť, že ste mŕtvola? MARKÍZA SILVIA: Ach, áno, Peter, bohužiaľ… PETER: My sme vás nemali pustiť. (Hrom a blesk.) ADELA: Nehovorte o mŕtvych. Bojím sa. Celkom vážne. Poďme preč. [Začína zasa pršať.] GRÓF RICHARD: Áno, je neskoro. — Už treba odísť nám. Však pred odchodom dovoľte mi, prosím, vy, vzácna pani, i vy, priateľ dobrý, hlbokú našu vďaku vysloviť. Až vrátime sa ta, skade sme prišli k vám, náš spánok bude oživený snom o vašej kráse, vzácna moja pani, (Petrovi): o srdci láskavom a vašej smelosti. GRÓF ALFRÉD: A pre spomienku dovoľte mi, prosím, na vašu rúčku prsteň natiahnuť. Ním budem vravieť vám, vás obdivovať, pani, vás… ADELA (ticho): Smiete ma pobozkať. GRÓF ALFRÉD: Ó, pani moja, buďte šťastná ako boh. Vo chvíľach večerných, až krásne oči vaše jak unavené krídla zavrú sa, ja budem tíško vravieť vám. Vždy budú králi, vždy budú princezné, veď čo by bolo z lásky bez trocha romantiky. Ó, moja princezná… (Nežne ju bozkáva.) ADELA (ide s ním po ceste do úzadia. Potom sa plecom oprie o altán a kýva mu rukou): Zbohom, môj gróf… PETER: Zostaňte, Silvia. MARKÍZA SILVIA: Nemôžem… i keď… ja neviem… (Kývne na Barnabáša.) BARNABÁŠ (vezme svietniky do rúk, medzi nimi jeho tvár pôsobí zasa strašidelne, hlboko sa pokloní, zájde na kraj scény a čaká.) [Hrom a blesk.] PETER: Nechoďte, Silvia. MARKÍZA SILVIA: Vždy budem čakať vás, viem, že sa vás dočkám. Môj drahý, život je len časťou života. (Odchádza.) PETER: Ó, malá Silvia… MARKÍZA SILVIA (obráti sa, nežne): Môj veľký kráľ… (Opona)