ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Les.

Výstup 1.

Jozefka, Marienka, Betka, Tonka, Katka.

JOZEFKA: Ach, Bože, bude to smutný život! A dosiaľ bola som tak šťastná; matka ma vždy mala rada, Jožkovi dovolila k nám chodiť a teraz zaslepilo ju bohatstvo. (Plače.)

MARIENKA: Neplač, Jozefka, matka dozaista čoskoro pozná svoj omyl a nahliadne, že by si u Vavrov bola nespokojná, a ty budeš zasa šťastná.

JOZEFKA: Nebudem, Marienko! Mamička neprestajne ma nahovára, abych sa vydala za Vojtecha. Nemám odvahy a sily, abych jej vzdorovala, a ak poslúchnem, budem nešťastná na celý život.

TONKA: To sa nestane, Jozefka! Dnes ráno idúc z kostola radily sme sa, ako by sme ti pomohly; nevieme sice ešte — ak? Ale ver, že niečo vymyslíme.

JOZEFKA: Daj Bože, aby sa vám podarilo presvedčiť mamičku, že ma bohatstvo neučiní šťastnou.

BETKA: Podarí sa nám to, buď istá!

JOZEFKA: Ale to ešte nie je všetko. Čože, ak Jožko poslúchne svoju matku a vezme si Kaču?

TONKA: Toho sa neboj, tá dračica nesmie Jožka dostať! Keďby musela aj celú dedinu vzbúriť, nestane sa to!

JOZEFKA: Ale Jožko mi vyhýba.

MARIENKA: To svedčí o jeho dobrom srdci: nechce ti pripraviť ešte väčšej bolesti. Buď len kľudná a dôveruj nám!

BETKA: Pozrime, že my o vlku a vlk za humny! Ide Katka.

JOZEFKA: To pôjdem radšej preč. Dozaista by so mnou nešetrne hovorila a mňa by to bolelo.

TONKA: Neboj sa, my sa ťa zastaneme!

MARIENKA: Len nechaj Jozefku, nech odíde. Lepšie je rane predísť, než potom ju liečiť. Príď k nám, Jozefka, večer, doma je ti i tak smutno.

JOZEFKA: Prídem a teraz už s Bohom! (Odíde.)

VŠETKY: S Pánombohom.

MARIENKA: Úbohá Jozefka! Také dobré dievča a toľko sa trápi!

Výstup 2.

Predošlé a Katka.

TONKA: Čo sa stalo, že Katka ide raz medzi nás.

KATKA: Čo by tu robila? Idem ku krajčírke do Lehoty.

BETKA: Škoda, myslela som, že si s nami zaspievaš.

KATKA: Ja sa divím, ako môžete byť vždy také veselé. A tebe, Marina, najviac!

MARIENKA: Prečo by nebola veselá? Mám dobrú mamičku, poriadneho tatička, rada pracujem, rada sa modlím.

KATKA: Však beztak hovoria ľudia, že si svätica.

MARIENKA: To nie som, ale usilujem sa žiť, ako sa dievčaťu patrí. A nie som sama, toť Tonka, Betka a iné robia to isté.

KATKA: Ale aj na muziky chodíte!

MARIENKA: Veď v tom niet nič zlého, keď sa tam slušne zabavíme a chlapci zasa šetrne sa chovajú ku nám.

KATKA: A čože ja robím niečo zlého? Som ako iné, a predsa s vami každý rád sa vypráva a mne vyhýba. Zo mňa si chlapci robia len blázna a myslia, že mi preukazujú milosť, keď ma vezmú tancovať, ale keď vy sa na nich usmejete, sú celí šťastní.

BETKA: A nie si tomu sama vinná?

KATKA: Ja? A prečo? Je niektorá lepšie oblečená ako ja? Má v celej dedine niektorá väčší statok? Neviem tancovať, neviem sa s každým povyprávať?

BETKA: To vieš až veľmi dobre!

MARIENKA: To je práve to! Ustavične vyprávaš o svojom bohatstve, vynášaš sa nad iné, šatíš sa nápadne, pohŕdaš s chudobnejšími a to sa nikomu neľúbi. Odlož svoju pýchu, príď medzi nás, buď láskavá k ľuďom a budú ťa mať i ľudia radi a budú ťa chváliť.

KATKA: Pozrime tú svätúšku, akú kázeň vie držať? Ja pyšná a vysokomyseľná? To nie je pravda! Prečo by si nekúpila lepšie šaty, keď som bohatá? Prečo by sa shovárala s každým žobrákom? A láskavá byť k ľuďom, ktorí sa mi posmievajú?

MARIENKA: Odpusť, nechcela som ťa uraziť.

TONKA: Škoda rečí. Katku nenapraví nikto. Pôjdeš, Katko, do Hájička na pút?

KATKA: Nepôjdem; myslite, že treba mi behať po pútoch, aby ulovila ženicha? Mám už chlapca, najšvarnejšieho z celej dediny. (Dievky sa stávajú prekvapenými.)

BETKA: Tak? A my o tom ani nevieme!

KATKA: Pravda, že neviete.

BETKA: A ktorý je to, povedz nám!

KATKA: Prečo by nepovedela? Jozef Strnadovil!

TONKA: Jozef? Veď je pre teba chudobný!

KATKA: To je práve dobre, aspoň bude poslúchať.

TONKA: A vezme si ťa?

KATKA: Prečo by nevzal? Mám statok, pole, les a ešte peniaze k tomu.

MARIENKA: Ty máš všetko, ale čože ak Jozefovi nezáleží na bohatstve? Nie je tak veľmi chudobný, a že by sa zapredal za bohatstvo, neverím.

KATKA: Ver, alebo never! Jeho matka to chce a ja tiež.

BETKA: A čože tvoja matka?

KATKA: Tá s počiatku hubovala, že je pre nás chudobný, ale včul už nehovorí nič. Veď u nás som ja pani a nikto iný. Poslúchať som už odvykla.

MARIENKA: To je nie pekné od teba. Katka, takto hovoriť! Dcére treba matku poslúchať.

KATKA: Zas’ už kážeš? Čože som malé dieťa, aby si dala ustavične rozkazovať? Poslúchala som do 14 rokov a to dosť nerada — to je predsa dosť!

TONKA: Kačena pokračuje s modou; dnes vraj je v mode, že poslúchajú rodičia a nie deti.

KATKA: Ty jašterica, čo je ti do toho?

MARIENKA: Nechajme to, nech si Katka robí čo chce, my budeme poslúchať ďalej.

BETKA: Pochybujem, Katko, že si ťa Jozef vezme. Riekol ti to?

KATKA: I kdeže, ten sprosták! Vyhýba mi, ale nič zato, on poslúchne matku.

BETKA: To je dobré! Jozef musí poslúchať, a Kačena nie!

KATKA: A čo je v tom? Jozef je proti mne chudák a chudobní majú poslúchať.

TONKA: Nepovedala som, že Katka pokračuje s modou? I to je nová moda, aby chudobný vždy len poslúchal.

KATKA: Preto som neprišla, aby ste si zo mňa blázna robily! Povedzte mi radšej, či nešiel tu niekde Jozef. Rada by, aby ma odprevadil. Chcem s ním konečne prehovoriť rozumné slovo.

TONKA: Nevidely sme ho, a keď by sa tu ukázal, poviem mu, aby sa pred tebou schoval.

KATKA: Vy morky, kto by medzi vami bol. Pôjdem sama. (Odchodí.)

TONKA: Šťastlivú cestu, šťastná nevesto!

KATKA (obráti sa): Ty jašterica!

Výstup 3.

Predošlé bez Katky.

MARIENKA: Nechaj žarty a premýšľajme, ako by sme pomôhly Jožkovi a Jozefke.

TONKA: Je to len osud! Ten poriadny Jozef má si vziať tú zlú Katku a naša dobrá Jozefka toho hlúpeho Vojtecha. A predsa by rád Jožko Jozefku a Jozefka Jožka. A to všetko robia peniaze!

MARIENKA: Máš pravdu. Jozefke matka ustavične lichotí: Budeš boháčkou, v kočiari pôjdeš do mesta a doma budeš pani, na poli nemusíš robiť a u Jozefa by si vláčila batohy s trávou.

BETKA: Ale bola by šťastná!

MARIENKA: A Jožkova matka hovorí podobne. Nemôže sa dočkať, až bude Jozef gazdom a ona s ním na statku.

BETKA: To by sa zklamala. Katka by ju čo chvíľa vyhnala.

TONKA: To sa nesmie stať! Treba pomôcť!

MARIENKA: Ale len jako? Tu jedna dobrá rada.

TONKA (díva sa do kulis): Sláva, tam prichodí náš Karol, ten bude vedieť poradiť. (K Marienke.) Hľadá ťa, ale dnes zapomeňte, že sa máte radi.

Výstup 4.

Predošlé a Karol.

KAROL (vojde): Pozrime ich, tu sú. A ja vás hľadám už celú hodinu.

TONKA: Mňa si hľadal?

KAROL: Teba, milá sestričko? Ty sa ma najeduješ doma až dosť!

TONKA: To viem, že k vôli mne by si sem neišiel. Hľadal si Marienku, pravda? Ale, dnes ani slovo o láske! Sú tu vážnejšie veci na pretrase a chceli by sme ťa prosiť o pomoc.

KAROL: Hľa, hľa! Naša Tonka vie aj prosiť, kto by to len povedal?

TONKA: Pre seba nechcem nič, ale iným chceme pomôcť.

KAROL: A komu?

BETKA: Jožkovi Strnadovie a Jozefke Mrázkovie. Veď vieš, čo zamýšlajú ich matky!

KAROL: Viem a hnevám sa, že dvá takí poriadní ľudia majú byť nešťastní.

MARIENKA: A to by sme rady prekazily.

KAROL: Ale len ako?

MARIENKA: O tom je práve reč.

TONKA: Poradíme Jozefke a Jožkovi, aby neposlúchli. V tejto veci nie sú deti povinné poslúchať rodičov.

KAROL: To by nebolo správne. Je pravda, že rodičia nemajú práva nútiť deti ku stavu, v ktorom by boly nešťastné, na pr. do kláštora, alebo k sobášu; ale uvážte, čo hnevu a mrzutostí bolo by v oboch rodinách, kde dosiaľ bol pokoj.

MARIENKA: To je pravda, ale čo včuľ robiť?

KAROL (premýšľa): Nahovoríme Vojtecha, aby odstúpil od Jozefky, a Kačenu, aby sa zriekla Jozefa.

MARIENKA: To je dobrý nápad, len ako ho previesť?

KAROL: U Vojtecha to pôjde, je hlúpy; nahovoríme mu, že Jozefka ho nebude ľúbiť, že nie je švarná, že iná radšej pôjde zaňho a podobné.

BETKA: To pôjde, niečo už vymyslíme.

MARIENKA: Ale s Katkou to nebude ľahká práca, je tvrdej hlavy a nepovolí.

KAROL: Podarí sa aj to. Vezmem si ju sám na starosť.

TONKA: To by si mohol ešte dnes. Šla do Lehoty a za chvílu pôjde nazpäť.

KAROL: To bude dobré. Zatiaľ môžeme sa pokúsiť o Vojtecha. Videl som ho sedieť na medzi na roľách. Pozrem, azda je tam ešte. (Ide z kulisy a volá.) Vojteško!

VOJTECH (kričí): Čože?

KAROL: Poď sem na chvíľku! (Vráti sa.) A vy sa k nemu teraz slušne chovajte, akoby ste ho všetky chcely za muža.

TONKA: To bude zábava!

KAROL: Jozefku môžete niečo haniť, ale nie tak, abyste poškodily jej dobrej povesti, keďby azda Vojtech vybľabotal, čo mu poviete.

MARIENKA: Neboj sa, budeme opatrné.

Výstup 5.

Predošlí a Vojtech.

VOJTECH (vojde).

MARIENKA: Vitaj, Vojtešku!

TONKA: To si už chlapík, že ideš predsa medzi nás! Vidieť, že sme pre teba špatné.

VOJTECH (hlúpo): I kde že! Pre mňa je každá dievka dobrá.

BETKA: To je dobre, že sa za nás nestydíš!

VOJTECH: I to, ja sa nestydím za nikoho. I s naším pasákom sa vyprávam. A čo so mnou chcete?

MARIENKA: Nič zvláštneho, Vojtešku! Ľutovaly sme ťa, že sedíš sám na medzi a preto ťa Karol zavolal, aby si prišiel medzi nás.

VOJTECH: To ste dobré dievčatá! Jozefka tu nebola?

BETKA: Pred chvíľou odišla. Rád by si sa s ňou vyprával?

VOJTECH: Hm — rád, ale ona uteká predo mnou.

TONKA: Tak ju nechaj utekať!

VOJTECH: Ale naša mati chcejú, abych si ju vzal.

BETKA: A ty tiež?

VOJTECH: Nuž, ja neviem. Mati povedajú, aby ju chcel.

KAROL: A ľúbi sa ti?

VOJTECH: Ľúbi, je švarná.

TONKA: Čože, len ona je švárna a my nie?

VOJTECH: Vy ste tiež švárne.

TONKA: Tak vidíš!

VOJTECH: A je vraj poriadna.

BETKA: A my nie sme poriadné?

VOJTECH: Ste veru, ale…

TONKA: Čo ale?

VOJTECH: Mati hovoria, že za mňa bohaté dievča nepôjde.

TONKA: A prečo? Čože nie si švárny? (Obzerá ho.)

VOJTECH (samoľúbe): To som!

MARIENKA: A hodný chlapík…

VOJTECH: To mi hovorieval už nebohý dedko.

MARIENKA: Neopíjaš sa, nehráš karty.

VOJTECH: To nie!

BETKA: A bohatý si.

VOJTECH: A jaký! Máme 100 meríc poľa, lúky, les, štyri kone, šesť kráv, teľatá — všetkého dosť a mať ešte má aj schované peniaze.

TONKA: No tak vidíš! Potrebuješ tedy nejakých milosti od niektorej dievky?

VOJTECH: To nepotrebujem, ja sa už ani jednej nebudem prosiť, aby išla za mňa.

BETKA: A veru si aj chytrý a rozumný hospodár.

VOJTECH: Tiež pravda, viem orať ako najlepší paholok.

TONKA: Aj tancovať vieš.

VOJTECH: Ja uhádnem všetko.

KAROL: Pozrime, ako ťa dievčence chvália, veru ti závidím. Keďby to mne tak lichotily, bolby celý šťastný.

VOJTECH: To si myslím!

KAROL: A predsa nútíte Jozefku, aby išla za teba.

VOJTECH: Nuž, ja bych ju nenútil, ale iná by mňa nechcela.

TONKA: Prečo že nie? Každá pôjde rada za teba.

VOJTECH: Aj ty?

TONKA (rozpačite): I ja, ale dnes ešte nie, až tak za desať rokov, a tak dlho by si nečakal.

VOJTECH: To nie, mati chcú, aby si ešte tento rok vzal Jozefku.

MARIENKA: To ti neradím. Jozefka ťa nechce, trápila by sa, bola by vždy smutná a plakala by; — ty si veselý a rád si spievaš, — vy nie ste ku sebe súci.

VOJTECH: To je pravda!

TONKA: A ustavične by hubovala.

VOJTECH: Ako naša mater.

BETKA: A nechcela by s tebou nikam ísť.

VOJTECH: To by nebolo pekne od nej.

KAROL: A ktože vie, čo by sa ešte nestalo!

TONKA: Nedávno som čítala, že jedna žena otrávila svojho muža, za ktorého nechcela ísť.

VOJTECH (ustrašene): Brr…!

BETKA: A ja som zasa počula, že jedna muža podrezala nožom, keď spal.

VOJTECH (sahá si na krk).

MARIENKA: V Prahe sa jedna obesila, keď ju nútili, aby sa vydala za toho, ktorého neľúbila.

TONKA: A v Nemecku jedna taká dievka naviedla chlapcov, aby jej ženicha zabili.

VEJTECH (celý sa trasie): A urobili to?

TONKA: Ano, počkali si naňho večer a nabili ho.

VOJTECH (plačky): Ja už Jozefku nechcem! Ona by ma otrávila, potom zarezala, potom by sa obesila a naposledy by naviedla chlapcov, aby ma zabili. (Počíta na prstoch.)

TONKA (stranou): No, to už by si toho mal dosť!

KAROL: Jozefka azda by to neurobila, ale kdože môže vedieť?

MARIENKA: Čuj, Vojtešku, ty si rozumný chlapík, a bolo by škoda, keďby si bol nešťastný. Jozefka ťa neľúbi a nebude nikdy ľúbiť. Bol by si nespokojný a ona by ľahko niečo vyviedla.

VOJTECH: Ja viem, on aby ma…

MARIENKA: Tebe azda by nič neurobila, ale sebe.

VOJTECH: Ona by sa obesila.

MARIENKA: A to predsa nechceš?

VOJTECH: To nechcem.

MARIENKA: Vidíš, Vojtešku, nepros sa jej! Vezmi si inú, tá ťa bude ľúbiť, bude ti dobre variť, pôjde s tebou na muziku a všade sa bude chváliť, akého má švárneho a múdreho muža.

VOJTECH: To by bolo krásne.

MARIENKA: Ano, je to krásne, keď manželia sa milujú a ty vieš dobre, že Jozefka ľúbi iba Jožka a teba by nikdy nemilovala.

VOJTECH: To je pravda.

TONKA: Už ju tedy nebudeš chcieť, pravda, Vojtešku?

VOJTECH: Čože, ja už ju nechcem, ale matka.

BETKA: Povedz matke, že si Jozefku nevezmeš.

VOJTECH: A ona ma nabije.

BETKA: Hádam, to nebude tak zlé?

VOJTECH: Ona to vie dobre!

KAROL: Vylož matke rozumne, že si nevezmeš dievča, ktoré ťa nechce. Ale nesmieš riecť, že sme ťa naviedli.

VOJTECH: To nepoviem; ale ktorú že by si mal vziať?

TONKA: Nestaraj sa, Vojtešku, ja ti najdem, dievča ako lusk, švarné bohaté a veselé.

VOJTECH: To bych bol rád.

TONKA: Najdem istotne, ale pozveš ma za to na veselie!

VOJTECH: Všetké vás pozvem. Mati povedaly, že zabijeme na veselie našu Rysuľu, to sa najete!

BETKA (ticho): Podívaj sa, Karol, tam ide Kačena, mohol by si s ňou hneď prehovoriť.

KAROL: Pokúsim sa. A teraz, dievčatá, iďte domov, už bude čo chvíľa večer, a vy máte prácu. Vojtech vás vyprevadí. A pekne sa bavte po ceste!

TONKA: Budeme si vyprávať o Vojtechovej svadbe.

VOJTECH: To budem rad. (Odchodia.)

KAROL (sám): S Vojtechom sme šťastne začali, ale s Kačenou to bude ťažšia práca. No, nejako to pôjde.

Výstup 6.

Karol a Katka.

KATKA (vojde).

KAROL: Kdeže si chodila, Katko?

KATKA: V Lehote u krajčírky.

KAROL: A sama? Prečo že si nevezmeš niektorú kamarátku, aby ti bolo veselšie?

KATKA: Nechcem ani jednej so sebou, hnevám sa na ne. Robily si zo mňa blázna, keď som išla tam.

KAROL: Azda to nebolo tak zlé! Niečo si riekla, a ony sa smialy.

KATKA: Jedovaly sa; povedala som im, že sa budem vydávať a ony mi to závidely.

KAROL: To nebola závisť, Katko; veď vieš, že nevestu vždy kamarátky dráždia. Zlého úmyslu nemaly.

KATKA: Ešto ich zastávaj! Ani jedna sa mi nemôže rovnať a predsa…

KAROL: A mládenec ťa tiež ani jedon neodprevadil?

KATKA: Tí nie sú o nič lepší. Sotva so mnou prehovoria.

KAROL: No, o mne to nemôžeš povedať.

KATKA: Ani to nehovorím. Ty si čestná výnimka a to len preto, že málo chodíš medzi chasu a vždy len v knihách sedíš. Veru sa na teba dievčence hnevajú a hovoria, že sa ani neoženíš.

KAROL: A vidíš, predsa na to myslím. Brat sa mi čo najskôr ožení, prevezme statok, a čo by ja robil doma?

KATKA: Snáď sa chceš niekam priženiť?

KAROL: Rád by. Mám slušný podiel, mohol by si kúpiť nejakú chalupu, ale radšej by hospodáril na statku. Bol som v roľníckej škole, rozumiem poliam, a tu by ma tešilo pracovať na veľkom dvore.

KATKA: Toť na našom…!

KAROL: Ach, pane, tam by sa hospodárilo! Pole rovné ako stôl, toby sa oralo strojom.

KATKA: A lúky…

KAROL: To by odvodnil, daly by štvornásobný úžitok.

KATKA: A les…

KAROL: Ten sa mi najlepšie ľúbi. Je vzrastlý a donáša peniaze.

KATKA: A veľká naša záhrada…?

KAROL: Rozsiahla je, ale trochu zanedbaná. Z tej by väčšinu stromov vyhádzal a zasadil nové, lepšie druhy, a za niekoľko rokov, by vynášala tisíce.

KATKA: A chcel by si na našom statku hospodáriť?

KAROL: Čože to chcieť, ale je to nemožné.

KATKA: A prečo! Keby si chcel…

KAROL: Čože, ty nebudeš hospodáriť a predáš statok, keď sa vydáš?

KATKA: Ani mi nenapadne!

KAROL: Tedy ho dáš do árendy? To by sa mi ešte lepšie hodilo. Zakúpiť niet peňazí, ale prenájom by sa my ľúbil.

KATKA: Ani to neurobím.

KAROL: Potom opravdu je nemožné, aby u vás hospodáril.

KATKA: A predsa je to možná vec.

KAROL: A ako? Azda nemyslíš, aby ako paholok…

KATKA: Čo ti napadlo? Nie ako paholok, ale ako pán!

KAROL: Prosím ťa, ako to?

KATKA: Ako môj muž!

KAROL: Ty si naozaj zlá, Katko! Vyvedieš človeka na vrch strechy a shodíš ho dole. Ja si v duchu robím plány, ako bych krásne hospodáril na jej dvore, — a ona si zo mňa robí blázna.

KATKA: Ani mi nenapadne. Prečo by si nemohol byť mojím mužom?

KAROL: Prečo? Pretože ľúbiš Jozefa a chceš ísť za neho.

KATKA (chytro): Vieš, Karolko, o láske, ani reči! Jozef sa mi ľúbil, je dobráčisko a poslúchal by. Je aj švarný, a ja som chcela pojedovať dievčence, ale keby vedela, že ty…

KAROL: Ale veď som dobrý priateľ Jozefov. Čo by ten tomu riekol?

KATKA: Bude rád, i tak o mňa nestojí. Radšej by uplakanú Jozefinu.

KAROL: To je pravda, chcú sa už dávno.

KATKA: No tak vidíš! A naši budú tiež radi. Jozef sa im vidí chudobný. Teba otec vždycky chváli, a dozaista by mal radosť, keby si u nás chcel byť hospodárom. No tak, chceš?

KAROL: Neviem, Katko, prišlo to tak náhle. Tu je treba rozmyslieť.

KATKA: Aha, bojíš sa zlej Katky?

KAROL: I nebojím, veď ty nie si tak zlá.

KATKA: Ovšem, že nie, pracujem rada, lakomá nie som, a že niekedy prudko odrazím toho, kto mi nedá pokoja, v tom predsa nie je nič zlého. Ale koho mám rada, tomu všetko urobím po vôli. Videl by si, že by sme sa dobre sniesli.

KAROL: Čože, možné je to?

KATKA: Nielen možné, ale isté. Budeme žiť, ako v nebi. A vieš, čo? Poď so mnou hneď k nám!

KAROL: To neide, Kačenko, tak chytro! Veď sa ani dobre neznáme.

KATKA: Nič nerobí, však sa poznáme. Len poď!

KAROL: Nemôžem dnes, až niekedy druhý raz. Je na to dosť času.

KATKA: Veru nie, ja dlho čakať nebudem! Príď tedy niektorý večer v týždni! Naši ťa radi uvidia. Ale doprevadiť by si ma mohol.

KAROL: Ani to nemôžem, treba sa mi podívať na žito, či je už zralé.

KATKA: Tak choď, dnes pôjdem ešte sama; však sa skoro uvidíme.

KAROL: S Pánom Bohom tedy!

KATKA: S Bohom, Karolko! (Karol odíde.)

KATKA (sama): Toto som si nemyslela. Chlapca švárneho, vzdelaného a zámožného dostanem. Ale budú hľadieť tie morky! Žarty im prejdú a od závisti budú blednúť. Všetké by ho rady, ale Karol nie je hlúpy a vie, že mu bude najlepšie u mňa, kde je plno bohatstva. Škoda že nešiel so mnou, aby nás videly! Aspoň hubičku mi mohol dať! No, nerobí nič, dá mi ich potom viac. A teraz pôjdem domov povedať to matke. Už mi nebude vyčítať, že sa pre svoju hubu ani nevydám. Vždy mi na oči vyhadzujú hubu! Prečo mi tedy dali meno „Kača“? Čoby to bola za Kačena, keby nemala poriadnej huby? (Odbehne.)

(Opona. )