ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izba.

Výstup 1.

Mrázková, Jozefka.

MRÁZKOVA (s Jozefkou sedia pri stole): No tak, dáš si už predsa povedať?

JOZEFKA: Ach, prečo otecko nie je ešte živý? Ten by iste nedovolil, aby bola nešťastná.

MRÁZKOVA: A čože ja chcem? Veď predsa v tomto vidím tvoje šťastie.

JOZEFKA: S Vojtechom nikdy šťastná nebudem.

MRÁZKOVA: Ale prečože? Vojtech je dobrotisko, poslúchne ťa vo všetkom, budeš paňou na jeho veľkom statku.

JOZEFKA: Ten statok sa vám najviac ľúbi.

MRÁZKOVA: Pravdaže, ty si ešte nezkúsená a nevieš, aký to rozdiel — hospodáriť na chalupe a na statku. Ja to znám, zkusila som v prvých rokoch manželstva dosť biedy. Na chalupe mali sme dlh a ešte nebol zaplatený, vyhoreli sme a znovu sa zadlžili.

JOZEFKA: To sa môže stať i gazdovi.

MRÁZKOVA: Môže, je pravda; ale gazda zaplatí dlh skôr, kdežto my celých desať rokov sme šporovali a drali sa, kým sme sa pozbavili dlhov. Vzpomeň si, čo sa napracoval nebohý otec! Najprv aby zaplatil dlh, potom aby vám opatril nejaké veno, nedoprial si oddychu, ťažko ochorel a zomrel. Pri menšich starostiach bol by tu ešte aj dnes medzi nami.

JOZEFKA (plače): Ach, drahý otecko!

MRÁZKOVA: Ver mi, keby otec bol živý, že by tak vyprával ako ja!

JOZEFKA: Ale mamička, veď Jožko tiež nie je úplne chudobný.

MRÁZKOVA: Nie je, má viac ako my, a dokiaľ sa ti nenaskytlo lepšie miesto, nebránila som ti shovárať sa s ním. Ale medzi statkom Vojtechovým a Jozefovou chalupou je predsa veľký rozdiel! A potom — ešte niečo. Jozefova matka si praje, aby si vzal Kačenu. Jozef poslúchne, viem, to je dobrý syn a nikdy matku nezarmútil ako ty zarmucuješ mňa.

JOZEFKA: Ale mamička, veď som vás i já vždy poslúchala, ale teraz je ťažko!

MRÁZKOVA: Viem to, bola si vždy dobrou dcérou, nikdy si mi nespôsobila bolesti až teraz. Vždy si mi sľubovala, že sa budeš usilovať, aby si na staré dni odpočinula, a že nahradíš mi všetké moje starosti o teba, a teraz, keď mohla by si svoje sľuby splniť, a mne pripraviť bezstarostnú a pohodlnú starobu, nechceš tak urobiť. A já sa budem starať a namáhať ďalej! Len nech nikto nespolieha sa na vďačnosť detí!

JOZEFKA: Pre Boha, mamička, nehovorte tak! Nevďačnou nikdy nebudem! Keď vám už toľko záleží na mojom sobáši s Vojtechom, tak pôjdem za neho. Hádam nejako zvyknem.

MRÁZKOVA: Pravda že zvykneš, ako privyklo tisíc iných dievčat. Dnes príde Vavrová so svojím synom, buď k nim láskavá!

JOZEFKA: A to už chcú svadbu? Čože, či sa mi treba už vydávať?

MRÁZKOVA: Čím skôr, tým lepšie, načo dlhé reči? Taká príležitosť sa ti už nenaskytne. Vavrová tu bude čo chvíľa. (Vstáva.)

JOZEFKA (vstane tiež): Bože môj, bude to život! (Díva sa oknom.) Zdá sa mi, že Marienka s Tonkou idú k nám. Pošlem ich preč?

MRÁZKOVA: Nemusíš, nech sú tu, aspoň uvidia, že my sa nevnucujeme Vavrovým, ale že oni sami chcú teba.

Výstup 2.

Predošlé, Marienka, Tonka.

DIEVČATÁ: Pán Boh daj dobré odpoludnie!

MRÁZKOVA: Pán Boh uslyš, vítajte!

MARIENKA: Jozefka, ideme do lesa, pôjdeš s nami?

JOZEFKA: Nemôžem, dievčatá; dostaneme hosťov, musím byť doma.

TONKA: Hosťov? Čakáte tetku z Volšova?

MRÁZKOVA: Nie, príde Vavrová so synom. Povyprávajte sa, ja pôjdem niečo pripraviť. (Odíde.)

TONKA: A ty predsa pojdeš za toho hlúpeho Vojtecha?

JOZEFKA: Čo robiť? Matka ma vždy nahovára a vyčíta mi nevďačnosť. Zaslepilo ju bohatstvo.

MARIENKA: Úbohá Jozefka!

JOZEFKA: Neviete, aká som nešťastná! Vždy som si predstavovala manželstvo ako sväzok dvoch ľudí, ktorí sa milujú, jedon druhého si váži, spolu sa radujú i trpia, sebe rozumejú a teraz ísť za muža, ktorý nemá ani trocha samostatnosti, nezná nič iba prácu, a nevie ani rozumne prehovoriť.

MARIENKA: Azda sa trochu zmení, keď budeš s ním. Budeš si ho za čas vychovávať a hádam z neho vykrešeš rozumného človeka.

TONKA: No, to veru bude pekné! Žena učiteľkou svojho muža! Len či bude on poslušným žiakom?

MARIENKA: Nechaj žartov a poďme radšej preč, tu by sme len prekážaly.

JOZEFKA: Prosím vás, zostaňte tu. Vavrovej to nebude divné, že ste tu, veď sme s Tonkou sestrenice.

TONKA: Zostaneme, možno, že nás tu bude treba. Však hľa, Vavrová už ide so synom. A podívajte sa, aký je Vojtech vyobliekaný! Nuž, ako ženich.

JOZEFKA: Ach, mne je tak ľúto! Veru by sa radšej pod zemou videla!

MARIENKA: No len viac odvahy, Jozefka!

Výstup 3.

Predošlé, Vavrova, Vojtech.

VAVROVA: Dobré odpoludnie, Jozefka! Sama si doma?

JOZEFKA: Áh, nie, mamička sú v kuchyni, zavolám ich. Však už idú.

MRÁZKOVA: Vítajte, to sú hostia! Posaďte sa milá Vavrová. Vítam ťa, Vojtechu! To si hodný chasník, žes’ prišiel k nám!

VOJTECH: Ja som vždy hodný! Mamička chcela, aby sem išiel. (Marienka a Tonka usmievajú sa na Vojtecha, Tonka naň kýva, Vojtech ide k nim a šeptá s nimi. Tonka ukazuje mu obesenie, bitku, podrezanie, na Vojtechovi vidieť strach. Tonka nesmie si počínať príliš živo, lebo obecenstvo pozorovalo by iba ju a nepočúvalo by Vavrovú a Mrázkovú.)

VAVROVA: Prečo sme prišli, viete. Potrebujeme u nás gazdinú. Muž je už vyše roka chorý, žiada obsluhu, a já všetko zastať nemôžem. Preto myslím, že toť Jozefka by mohla byť našou mladou gazdinou.

MRÁZKOVA: To je pre nás veľká česť, ale Jozefka nemá toľko vena, koľko vy azda chcete.

VAVROVA: Na veno sa nepýtam, máme sami dosť. Nechcem bohatú, ale dobrú nevestu, ktorá by nám bola dobrou dcérou a Vojtechovi poriadnou ženou. A tou, ako myslím, Jozefka bude. Prišla som vás tedy prosiť, aby ste ju daly Vojtechovi za ženu. Pôjdeš, Jozefka?

MRÁZKOVA: Bodaj by nechcela, taký statok!

JOZEFKA: Ja sa toho bojím, tetka moja. Dosiaľ som pracovala len doma a chodila pomáhať; u vás ale by musela riadiť celé hospodárstvo, rozkazovať dievkam a to by ja nezastala.

VAVROVA: Aj zastaneš, dcéruško! Kto vie poslúchať, vie aj rozkazovať. A že si poslušná dcéra, viem už dávno. U nás sa ľahko vžiješ do hospodárstva. Ukážem ti všetko, a za krátky čas budeš sa už krútiť na dvore, ako by si bola u nás vyrástla. A potom — veď nepôjdeš k nám sama, ale vezmeš si aj matku sebou. Pomôže ti trochu v dome, a ja budem pri svojom chorom mužovi.

MRÁZKOVA: Zlatá súsedko, to veru rada počujem. Tak sme si zvykly s Jozefinkou, že by bez nej ani žiť nemohla.

VAVROVA: S tým som vždy počítala, že pôjdete k nám s Jozefkou.

JOZEFKA: Ale, čože Vojtech? Veď mi ešte ani nepovedal, že ma ľúbi.

VAVROVA: Ej, dcérka moja! Je taký nesmelý. Ale hovorí vždy, že sa mu ľúbiš.

JOZEFKA: Ale on je taký divný!

VAVROVA: Viem, čo myslíš, — je, je hlúpy. Je to pravda a mňa to najviac trápi. Ale preto sa ti netreba báť. Je za to poriadny, nepije, nehrá karty, nás poslúcha, pracuje pílne a všetko urobí po tvojej vôli. On azda nie je tak hlúpy ako nesamostatný. Do všetkého treba ti ho strčiť! Bála som sa vždy, že žena jeho bude sa mu preto vysmievať, ale o tebe viem, že si dobrá a že budeš k nemu láskavá a dúfam tiež, že spravíš z neho poriadneho muža.

MRÁZKOVA: I ja som to už Jozefinke povedala. Rázna a hodná žena ho zmení.

VAVROVA: Tak vidíš, Jozefinko, i matka tak súdi. No tak, budeš jeho ženou?

JOZEFKA (váhave): Keď si to matka praje, pôjdem za Vojtecha, ale či ho budem milovať, neviem.

VAVROVA: Však ty privykneš. Viem, že si mala známosť s Jozefom, ale na toho zabudneš, a budeš mať rada Vojtecha.

VOJTECH (chytro): Mama, ja už Jozefinu nechcem!

VAVROVA: A prečo že?

VOJTECH: Ona by ma otrávila.

MRÁZKOVA: Čo to povedáš?

VOJTECH: Ba áno, a ešte podrezala ako tá v Nemecku.

VAVROVA: Hlúpy Vojtechu, čo ti napadlo?

VOJTECH: A ona by sa obesila.

VAVROVA: Čo si sa zbláznil?

VOJTECH: A ešte by naviedla chlapcov, aby mňa natlkli. Ja ju nechcem!

VAVROVA: Ktože mu toto asi nahovoril? Začula som už doma, ako vykladal pasákovi niečo o podrezaní a obesení, ale myslela som, kto vie, čo to zasa popočúval. Ktože ti to pohovoril?

VOJTECH: To ja viem už dávno. Jozefina by to vykonala.

VAVROVA: Jozefinka, povedz Vojtechovi sama, že mu nič zlého neurobíš.

JOZEFKA (pochopila všetko): No ja neviem, čo sa môže stať. Ale otráviť by ho nechcela.

VOJTECH: A podrezať, to áno, pravda?

JOZEFKA: Ani to nie.

VOJTECH: Či sa chceš obesiť?

JOZEFKA (krčí plecami a díva sa na matku).

MRÁZKOVA: Čože ti napadlo, Vojtešku! Naša Jozefinka by ti neublížila.

VOJTECH: To vy len tak hovoríte, ale ona by to vykonala. Ja ju nechcem.

TONKA: To sú veru divné námluvy! Vojtech nechce Jozefinku, Jozefinka nestojí o Vojtecha a chce si ho vziať len preto, že ju matka núti.

MRÁZKOVA (zahanbená): Nehnevajte sa, Vavrová; ale keď Vojtech tak hovorí, nemám už chuti nahovárať Jozefinku. Akéže by to bolo manželstvo s takým mužom? Keby mu ľudia niečo navyprávali, trápil by s tým ženu. Jozefka, rob si, čo chceš. Ak myslíš, že by si mohla s Vojtechom žiť, budem rada, ale nenútim ťa k ničomu.

JOZEFKA: Prosím vás, tetko, uznajte, že by s Vojtechom bola nešťastná. Nehnevajte sa!

VAVROVA (smutne): Veď ja sa nehnevám. Viem, že by to bola veľká obeť od teba, a to žiadať nemám práva. Tak úbohých matiek, ako som ja, je málo! Dúfala som, že z neho vykrešeš poriadneho muža, ale aká pomoc? (Vstáva.) Vojtechu, poď, pôjdeme domov!

VOJTECH: Ja ešte nepôjdem, vy sa budete jedovať a nabily by ste ma.

VAVROVA: Ty sprosták! Len poď! (Tiahne ho za sebou.)

Výstup 4.

Predošlé bez Vavrových.

TONKA: To som rada, že této námluvy takto dopadly! Vziať si Vojtecha za muža, radšej bych zostala starou dievkou.

MRÁZKOVA: Ale mňa to predsa mrzí. Jozefka mohla byť na statku.

MARIENKA: Neľutujte toho, tetko! Videly ste, že Jozefka bola by nešťastná, trápila by sa a vy byste si robily výčitky, že ste jej sama pripravily súženie. Nadrela by sa a nastarala, až beda a ešte by počula niekedy, že se vydala za Vojtecha pre jeho bohatstvo. V tej poslednej chalúpke bude šťastnejšou, len keď s mužom budú sa milovať.

MRÁZKOVA: Hádam máš pravdu, Marienka! Nechcem, aby Jozefka raz nariekala na mňa a nebudem ju už k ničomu nútiť.

JOZEFKA: Zaplať Pán Boh, mamička, že ste taká dobrá! Nahradím vám všetko a budem sa o vás tak starať, abyste nikdy neľutovaly, že nie sme na statku.

MRÁZKOVA: No dobre Jozefka! A teraz si dievčatá poklebeťte; ja pôjdem sa podívať do poľa.

TONKA: A dovolíte, aby Jozefka išla za Jožka?

MRÁZKOVA: Ak to bude možné, nemám nič proti tomu. (Odíde.)

JOZEFKA: Ale na vás by sa mala hnevať!

TONKA: Prečo? Že sme ti zkazily veselie?

JOZEFKA: Za to by vám každej dala po hubičke, ale…

TONKA: Hubičky si nechaj pre Jožka a nám povedz, prečo sa na nás hneváš?

JOZEFKA: Že ma máte za takú zlú!

MARIENKA: Teba, ty tichá dušičko?

JOZEFKA: Ktože nahovoril Vojtechovi, že ho otrávim, podrežem, a kto vie, čo všetko?

TONKA: Ach tak? To bola naša válečná lesť.

JOZEFKA: A podarila sa, zvíťazily ste. Do smrti vám budem vďačná.

Výstup 5.

Predošlé, Karol.

KAROL (vojde): Pozdrav Pán Boh, dievčatá! Čože sa dívate tak vesele?

TONKA: Pekne vesele! Pozvaly sme sa na svadbu a tá sa nám pokazila. Jozefka už nechce Vojtecha.

KAROL: A Vojtech nechce Jozefku, to sa tedy ľahko vyrovná. A ja vám poviem ešte zaujmavejšiu novinu. A Kačena už nechce Jožka.

JOZEFKA: Čože — nechce Jozefa?

KAROL: Azda sa nebudeš preto na ňu hnevať?

TONKA: A kto ti to povedal? Ona sama?

KAROL: Áno, a dokonca mi to napísala. Tu máš, prečítaj si to! (Podá jej list.)

TONKA (číta): Milý Karolko!

MARIENKA (ticho): Čo to? (Medzi čítaním dá sa do plaču.)

TONKA (číta ďalej): „Som celá štastná od tej chvíle, čo sme sa spolu vyprávali. Každý deň som čakala, že prídeš k nám, ale márne. Vari si nemal času. Ale dnes odpoludnia príď istotne! Rodičom som ešte nič nepovedela, chcem ich prekvapiť. Len niekoľko razy som začala o teba reč, a otec a matka povedali, že by si ťa žiadali za hospodára k nám. Budem sa nesmierne tešiť, že sa ich žiadosť splní. Ty budeš po svojej chuti hospodáriť na našom krásnom statku a ja ti budem dobrou ženou. Poznáš, že zlá Kača vie aj poslúchať a byť tichou. Jozefovi som už odkázala po jeho matke, že ho nechcem, aby si vzal tú svoju uplakanú Jozefinu. Priď istotne! Teší sa na teba a bozkáva ťa tvoja Kača.“ — Karole, čo to znamená? Ty si sa vyprával s Kačou?

KAROL: Áno, veď o tom viete; samé ste to chcely.

TONKA: A chceš si jú vziať?

KAROL (šelmovsky): To ešte neviem. Azda…

MARIENKA: Karol, myslíš to naozaj?

KAROL (krčí plecami).

TONKA: Vieš, Karle, toto by bola hanobná vec. Vieme všetky, že si miloval Marienku a Marienka teba, a teraz vari by si ju opustil?

KAROL: A kto vám povedal, že už ju nemilujem? Veríš, Marienko, že by ťa prestal milovať?

MARIENKA: Čo si myslieť? Toľkorazy si mi sľuboval vernosť, ja som bola šťastná vo svojej láske, v duchu svojom vyprávala som si pohádky o šťastí, ktoré ma čaká po tvojom boku, videla som v tebe muža šľachetného a teraz čujem, že i teba zaslepilo bohatstvo.

KAROL: Katka má opravdu krásny statok. A dá sa ešte zväčšiť.

MARIENKA: Prajem ti ho i ja. Nebudem ťa preklínať, keď si vezmeš Kačenu; naopak budem sa modliť, aby si bol šťastný, ale ja už šťastná nebudem.

KAROL: Tak málo mi veríš? Myslíš, že ťa už nemilujem?

MARIENKA: Mlč, Karle, ak nechceš, aby si ťa prestala vážiť na dobro. Mne vyprávaš o láske a Katke si sľúbil manželstvo. To je šľachetný muž? Môj Bože, toto som nečakala! (Plače.)

TONKA; Karle, vysvetli mi to predsa, veď to nie je možné!

KAROL: Všetko ti vysvetlím, a ty ma ešte pochváliš. Pozrite, Katka sem ide za mnou!

MARIENKA (ticho): Tedy predsa!

KAROL: A Vojtech beží pred ňou.

TONKA: No, nech som Kubom, ak tomuto rozumiem!

VOJTECH (vbehne): Aj ja! (Tonka ho štuchne.)

Výstup 6.

Predošlí, Vojtech, Katka.

VOJTECH: Katka ide sem.

TONKA: A čo ty tu chceš? Veď si išiel s matkou domov.

VOJTECH: Veru nešiel. Mater bude hubovať, a to ja nerád počúvam. Sedel som pred vrátmi na lavičke a keď som videl Kaču sem ísť, idem vám to povedať.

KATKA (vojde): Že ťa konečne mám! Odpoludnia čakám, že k nám prídeš.

TONKA: Azda Jozefa si čakala?

KATKA: Daj mi s ním pokoj! Už ho nechcem. Povedala som to aj jeho matke. Nech si ho vezme toť Jozefina.

TONKA: Ona to vykoná radostne.

KAČENA: Aj tak by to nestálo za nič! Jozef by sa cítil nešťastným, jeho matka chcela by u nás rozkazovať, a toho by ja nesniesla. Ale nechajme to teraz. Karle, dostal si môj list?

KAROL: Dostal, Kačenko.

KATKA: Prečo si neprišiel k nám?

KAROL: Čo bych tam robil?

KATKA: To je otázka! Čo by robil chlapec u dievčaťa, ktoré si chce vziať?

TONKA: A povedal ti Karol, že ťa vezme?

KATKA: Akože by nie? Karle, nechválil si naše pole?

KAROL: Chválil, sú úrodné.

KATKA: A neľúbia sa ti naše lúky?

KAROL: Ľúbia, odvodniť ich, daly by štyrirazy toľko sena.

KATKA: A náš les?

KAROL: Ten nesie úžitok.

KATKA: A o našej záhrade si povedal…

KAROL: Že by staré stromy vyrúbal a nasadil nové, lepšie druhy.

KATKA: No tak vidíte, jako sme dohovorení. Všetko si, Karolko, zariadiš, ako budeš chcieť, len čo budeme svoji.

KAROL: A to by si ťa musel vziať?

KATKA: No ovšem! K tým poliam patrím predsa aj ja!

KAROL: A čo by tomu riekla Marienka?

KATKA: Ktorá?

KAROL: Toť Marienka, podívaj sa, ako sa hnevá.

KATKA: A ty si ju chceš vziať?

KAROL: Pravdaže, už dávno som jej to sľúbil.

KATKA: A zo mňa si si robil blázna?

KAROL: Nerobil, veď som ti predsa nepovedal.

KATKA (chytro): Prečo si tedy chválil náš statok? Prečo si vyprával tak, ako by si ma chcel?

KAROL: Len pre tvoje dobro, Kačenka! Znám ťa: nie si tak zlá, ako o tebe ľudia hovoria a neprajem ti nič zlého. Vedel som, že by si bola s Jozefom nešťastná, keďby sa dal prinútiť, aby si ťa vzal za ženu. Aký že to život, keď sa manželia nemilujú? Chcel som, aby si sa zriekla Jozefa a zachránila sa pred nešťastím!

KATKA (zlostne): Ty dobrodinče! A tieto jašterice boly s tebou ushovorené? Počkajte, však vy poznáte tú zlú Kaču.

JOZEFKA: Nehnevaj sa, Kačenka, ty ľahko najdeš ženícha. Tvoj statok ho priláka.

TONKA: A za to, že si sa odriekla Jozefa, povolajú ťa na veselie Jozefka i Marienka; hoci za družičku.

KATKA: Vy myslíte, že budem čakať, až sa vy vydáte? Ja sa skôr vydám než vy, keď bych aj išla za hoci akého drotára!

TONKA: Na čo za drotára? Hybaj za neakého poriadneho a bohatého gazdu — toť za Vojtecha!

KATKA: Za toho osla?

KAROL: A prečo by si za neho neišla? Má gazdovstvo a ty tiež, a byť paňou na dvoch najlepších gazdovstvách v dedine je predsa krásna vec.

KATKA: A hlupáka k tomu! (Premýšľa.) No, zrovna najhoršie by to nebolo. Potom by sa mi nevyrovnala ani jedna v celom okolí. — Ale ktože zastane prácu na dvoch gazdovstvách? To by sa ja narobila!

KAROL: A načo toľké starosti? Jedon statok dá ti slušné živobytie; a druhý dáš za pekné peniaze do arendy, ten prenajmem hoci ja.

KATKA: Tebe za tvoju dobrotu? Ale abys vedel, že zlá Kača je lepšia ako tvoje Jozefinky a Marišky, urobím to. Vojtechu, chceš ma?

VOJTECH: Čo? Ja by ťa chcel.

KATKA: Ľúbim sa ti?

VOJTECH: Švárna si, ale…

KATKA: Čo ale?

VOJTECH: Nepodrežeš ma?

KATKA: Čo to hovoríš, hlupáku! Ty by si za to stál! Nepodrežem, ale naderiem, ak nebudeš poslúchať.

VOJTECH: Ty ma budeš biť?

KATKA: Len keď neposlúchneš.

VOJTECH: Ja viem poslúchať.

KATKA: Tak sa neboj a pod k nám! Napiekla som koláčov pre Karola, zješ ich ty. Poď!

VOJTECH: Pôjdem tedy, koláče ľúbim. To bude mať kúkať, že som ženíchom! Tá bude rada.

TONKA: A ty si tiež rád, pravda?

VOJTECH: Mne je to jedno. Mater ma prestane biť a začne žena. Len keď sa predsa ožením.

KATKA: No, pôjdeš už?

VOJTECH: Už idem! Ale vy prijdete všetky na veselie!

TONKA: Prijdeme, len už iď! (Tonka ho postrkuje, Kačena tiahne.)

Výstup 7.

Predošlí bez Katky a Vojtech.

KAROL: No tak, Marienko, ešte sa hneváš?

MARIENKA: Mala bych sa veru za to, že si ma tak postrašil.

TONKA: Vidíš, Karle, aká je dobrá tá Marienka! I keď myslela, že si dal boh tej Kače prednosť, neodsuzovala ťa, ale priala ti šťastie.

KAROL: Však sa budem usilovať, aby jej to odplatil. Uvidíš, Marienka, že to bol posledný zármutok, ktorý som ti spôsobil.

MARIENKA (podáva mu ruku): Daj Bože, Karolko! Verím, že budeme šťastní.

KAROL: Budeme, Marienka, vo vzájomnej láske najdeme svoje šťastie. Ale som aj zapomenul na našu dobrú Jozefku. Mal som ti niečo vykonať.

JOZEFKA: Čože?

KAROL: Hádej radšej, od koho?

JOZEFKA: Uhádnem ľahko — od Jožka.

KAROL: Uhádla si. Chodí za vašou záhradkou a rád by sa s tebou vyprával.

MARIENKA: Pôjdeme všetci do zahrady Jožko príde k nám. Či hádam chceš si s Jožkom povedať niečo tajného?

JOZEFKA: Pred vami nemám tajnosti.

TONKA: To som nevedela, že náš Karol je taká šelma.

KAROL: Nuž tomu, kto chce zkaziť dvoje veselia, treba veru mať hodne rozumu.

MARIENKA: A za to budú tri iné!

TONKA: To bude muziky! To sa vytancujem! (Žartovne k obecenstvu.) Prídete tiež?

(Opona.)