ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“

(Nár. porekadlo)

Môj sused, kováč, je veľký milovník zvierat krome takých koní, čo sa nechcú dať podkovať.

Teraz má celý zverínec: kavku — Katku, straku — Hermínu, dve veverice — Miša a Micku a sovu — Zuzu, vlastne Zuzu už od včera nemá.

„A škoda Zuzy, nebol by ju dal za piatku,“ lamentuje sused, a každému, kto do šmikne vojde, rozpráva o jej živote, múdrosti a konci.

Ja som Zuzu tiež často vídal, aj mi o nej rozprával sused aj s tovarišom. Čo teda o nej viem, ak chcete, tu to máte napísané.

Ako, kedy a kde sa Zuza uliahla, to sa určite nevie a Zuza, ačkoľvek dobrý pochop by bola mohla mať podľa hlavy, za štyri týždne nenaučila sa vravieť, iba ak trocha pišťať ako kuriatko. A potom už aj od rodu bola do učenia hnilá a túto zlú vlastnosť nepremáhala v sebe, radšej zdochla.

Ale ako humenná sova, zaiste vykľuvala sa v humne a podľa zovňajšku vyzerala ešte mladou.

K susedovi dostala sa Zuza tak, že cez noc byvši kdesi na hostine, obžrala sa vrabci a myšami, zaliala ich voľákou tuhou mlákou a zaspala na plote pri humne a tam ju chytil susedov paholok ráno po tretej.

Kým sa sova spamätala, počala driapať a štípať — už boly krídla fuč a dali jej meno — Zuza.

Hanbila sa, ako keď mládencovi na záletoch halenu vezmú; prižmúrila veľké čierne oči a vtiahla sa v šmikni do kúta za mech.

Ostrihaná, iba večer začala sa trocha striasať, obzerať, skúmať, kde je a čo sa to s ňou porobilo.

Pomaly na druhý-tretí večer pustila sa potme opatrne po šmikni skackať, a — hrúza jej srdce stisla.

Len by mohla čím skorej uvrznúť, bola jej jediná myšlienka.

Lebo ačkoľvek ju pán ustavične dosiaľ choval či surovým, či obareným mäsom, Zuza stále myslela na svoju slobodu v humne a po celom záhumní, kde kraľovala nad vrabci a myšami, bývala, spávala, ako a kde len chcela, či v plevách, či na snopoch a či vysoko pod štítom na krokvici, a teraz také otroctvo pod mechom a navôkol rozhádzané kladivá, pílky, kosy, kliny, kusy železa, oheň, voda…

Ani sa nenazdá, ako môže prísť aj o život.

K tomu ten nepokoj, buchot, iskry celý deň fŕkajú, a každý ju okrikuje, spať jej nedá; chlapci aj starí chodia sa kukať na jej hanbu, ako na komédiu…

O ostatných by aj nedbala, ale pán keď zavolá strmým hlasom — Zuza! — cíti sa povinnou obzrieť, ohlásiť.

Veď predsa on ju kŕmi, a aspoň kým jej tie krídla narastú a bude môcť na slobodu, je mu zaviazaná, aby ju hladom, smädom neumoril.

Eh, taký život, nepokoj, neistota a to otroctvo! Len by jej trocha tie krídla… sa ona dostane na slobodu.

Ale zatiaľ ticho, aby nezbadali jej nespokojnosť a ju ešte k tomu všetkému aj nepriviazali. —

„Tak veľmi zle mi je tu síce vari nie, a hlavná vec, že nemusím sa za tými huncútmi vrabci do dier pchať a tie opice, myši, vyčkávať celé noci, kým mi druhé poza chrbát alebo popod nohy v slame behajú.“

„Tu ale ten hluk v kováčskej dielni, odvislosť od každého, kto sa ukáže. Ešte len aj pes, Muro, len tak cez plece hľadí na mňa.“

„A ak pánovi konečne napadne taká vôľa a začne ma skúšať, koľko hladu vydržím, alebo či to musí byť na každý môľ mäsko? — Ako aj včera, už mi chlieb pchal… Nevzala som ho ani z vďačnosti. Akože to môj žalúdok znesie?! Ačkoľvek zvykneš vraj aj na šibenici.“

„Eh, ale keď chlieb, tak aspoň na slobode!“

„Zajtra už probujem…“

A skutočne, na tretí týždeň, ako sa stmilo, probovala Zuza na klát…

Na tretí raz vyskočila.

Ďalej na oblok…

Nešlo. Cupla na zem a udrela sa.

„Musím ešte počkať.“

Na druhý deň zase skúšala krídla a nohy.

Ešte nešlo.

Na štvrtý späla všetky svoje sily a tak zachytila sa pazúrmi a zobákom, a dostala sa na okno.

Tu, taká ukonaná, začala ešte raz uvažovať o predošlej svojej slobode, ale starostlivom, pracnom živobytí a o terajšej dobrej strave, bez práce, ale v poddanstve, otroctve…

Veď ju o život môžu pripraviť! I tak už predvčerom pribehol jeden chudý pán s takou riedkou bradou, ošklbanými fúzmi a šepkal si čosi s pánom o mne a Slovenskom múzeu.

„A pán ani sem, ani tam; ale čert nespí — povzbudí.“

„A dnes na fruštik dostala som len chlieb v mlieku omočený. Pani že mi odkázala, že dneska nebudeme mäso variť.“

„Ej, sloboda, sloboda, slobodienka moja!“ a drgla zobákom do okna, ako keď väzeň mreže probuje.

Ďobla lepšie celou hlavou, okno sa puklo, ale pod nohami rozsypala pánovi otvorený paklík dohánu.

„Bude zle!“

Teraz už ozaj nevážiť.

Hodila sa celá do obloka, pokrvavila si zobák, ale tabla zahrčala, Zuza bola na slobode.

„Júj, lenže aká to sloboda!?“

Prší, vietor duje, zima…

Ej, predsa len sloboda!

Skok, a bola na dvore. Vráta boly otvorené, vzala sa na krídla a poď po kuse do susedovie humna.

Kým preletela, ochladla jej krv, bolo po radosti. Sadla na hradu, že ju aspoň dáka myš, vrabec poteší.

Čakala celú noc, dážď s vetrom až do humna pral, myši, vrabce čušaly…

Ráno šla slobodná, ale hladná spať a mohlo sa jej snívať o peknom obarenom kúsku mäsa.

„A čo by len aj toho chleba s mliekom bolo bývalo,“ napadlo jej, keď napoludnie, odvyknutá od riadneho odpočinku, precitla.

Nič.

Do večera musela ďalej driemať o hlade.

Cez noc potom chytila iba jednu maličkú, chudú myšku, mladú, len taká bľakotina, ako z podsvinčaťa. Lepilo sa jej na zobák.

Na druhú noc našla iba zdochnutého vrabca v hniezde.

„Eh, nebudem ho, sa len trafí…“

Počula, že v susednom humne ako by myši lebo vrabce čvirikaly.

„Ale čo sa budem za nimi shánať, a možno, že to len dvere vŕzgajú, lebo vietor… Dosiaľ ma chovali, teraz sa máš, Zuza moja, nabehať, kým dačo do huby dostaneš.“

A začala uvažovať, že vlastne vyviedla hlúposť, keď od kováča odišla.

„Konečne mi zle nebolo, nemusela som sa aspoň trápiť, čo do hrtana a pre tej trocha slobody… Ticho! Vrabce čvirikajú v susednom humne. Idem ich kuknúť. Eh, fučí. Do rána dáko vydržím a naráno sadnem si vyše dvier, príde paholok, vidí ma, vezme, ja sa budem naoko brániť, ale budem rada, že konečne čo aj služba, ale nepreťahovali ma, a aspoň sa mi nažrať dali… Ale ako ma tam prijmú? Oblok, dohán…“

„Prezviem sa.“

K ránu preletela Zuza nad susedovu šmikňu a počúvala, čo sa o nej shovárali.

Nechválili ju. Ba nadávali jej do pľúh, do takých a takých. Že čo zhltala a že ešte okno, dohán…

Druhí zase hovorili o slobode, ale čo, to už dobre nechápala.

Z pánových a tovarišových rečí však vyrozumela, že by jej to všetko odpustili, len by sa vrátila.

Urobila tak, ako si to včera premyslela.

Druhý deň ráno, keď paholok do humna prišiel, nespala, ale schválne prižmúrila oči, aby ju chytil, a predsa sa nenazdal že sa mu ponúka.

Tak hľa, už bola zabudla, že koľkú to má cenu, keď kto chce a môže mať svoju vôľu, sám keď rozhoduje nad sebou, a je si pánom!

Zuza už o tom nemyslela: za myšami, vrabcami sa sháňať a tak vlastnou silou a prácou si živobytie obstarať, už sa jej odnechcelo. Šla dobrovoľne, za ten kúštik žrádla do otroctva.

Napoludnie už som ju našiel za mechom spokojne, s plným hrvoľom, driemať.

Prihovoril som sa jej. Otvorila trocha jedno oko, ale ako by bola vedela, čo si o nej myslím, hneď ho zase od hanby prižmúrila.

A tak so dňa na deň sa viac vžívala do okolností, oddávala otroctvu, keď len bolo toho mäsa dosýta.

Dostala vše len aj chleba, lebo pani susedu počalo to zunúvať, že starý najlepšie mäso odkladá Zuze, Kate, Hermíne…

Vše však bol chlieb aj kyslý, mäso smradľavé a málo…

Zuze sa začala služba znevídať, zalietla vše na plot, do záhrady, ale na predošlú svoju slobodu nevedela si už sotva spomenúť, a keď pán zavolal: „Zuza, ideš domov!“ priletela mu až k nohám.

Za kúštik mäsa dala by sa aj na retiazku uviazať, veď najtiaž len privyknúť, potom je to už nič prenášať, myslela.

Zuza začala brucho pásť, nevychádzala už ani zo šmikne, len hrču mäsa a čo aj chleba a spať.

Zlenivela tak, že ani obzrieť, keď si sa jej prihovoril… iba ak pánovi.

Ba začala si namýšľať a kavku, straku vše tak uštípala, ak sa jej len zblížily, ako keď otrok dostane akú-takú moc nad ostatnými.

Ale panstvo jej v otroctve netrvalo dlho. V hltavosti nechcelo sa jej už ani oči otvoriť, a požrala prekysnutý chlieb, staré mäso a čo jej podali.

Obžrala sa, a včera večer jej zle začalo byť od žalúdka.

Vyšla na priedom, do dvora, pila vodu, probovala na plot, potom obzerala sa po humnách, ako by jej v slabom zotročenom mozgu boly ožívaly mladé časy. Ale nie, bolo už neskoro.

Bola nechtiac otrávená.

Vrátila sa do šmikne. Na prahu ju prevalilo.

Pán ju zbadal: „Zuza, čože ti je? Zuza!“

Spišťala. Probovala na nohy, ale zle, len zle a horšie.

Hodilo ju a trepalo znovu.

Dali jej slaninky, korenia, mliečka sladkého do pysku, ale nič… zle, zle…

Šiel som povedľa.

Zavolali ma, že Zuza zdochýna.

„Hľa, reku, dosť som sa ti navravel o slobode, ale ty hádam ani teraz nemyslíš, že chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“

Ešte ju pár razí vyhodilo a potom zdochla.