Zaucho

Za onoho času, keď náš ľud, osadený na nepriehľadnej rovine banátskej, nebol ešte tak vzdelaný, že by bol vedel o tom dnešnom výmysle, totiž o kríze, žil patriarchálne, pracoval od svitu do pozdnej noci, stískal každý „pengešík“, aby si mohol usporiť zase na jedno-dve jutrá. Pritom sa Pána Boha bál, ctil a vážil si od neho mu určené svetské a cirkevné vrchnosti. Verne platil cisárovi, čo bolo cisárovo, — a Bohu tiež neodjímal. Notár, ako politický predstavený obce, a farár zase, ako duchovný pastier, nemohli si veru sťažovať na nevďačnosť sveta tohto. To sa rozumie, že sa aj učiteľom a tiež aj obecným pisárom dostalo kedy-tedy niečo. A tak žilo sa do vôle božej a každému sa dobre vodilo. Len jeden sa nemohol dožiť lásky a uznania národa a to bol apatekár Šaňo Kováč. Nemožno už teraz s historickou presnosťou zistiť príčinu nevďačnosti ľudu k nemu: či to bolo pre jeho pôvod a či to jeho povolanie zapríčinilo, a či konečne to jeho hodne slané, opravdove apatekárske účty odvrátily srdce národa od neho.

Ťažko to niesol. Ale ako by aj nie, veď v spoločnosti zakaždým musel počúvať, koľko prasiec, ovocia dostal notár. Farárovi tiež popri uterákoch a hydiny doniesli onehdá takú vytučenú hus, mala vraj na dve dlane veľkú pečienku. Pani farárka, k tomu ešte dodala, ako jej minulý týždeň gazdiná Kotúľka polkilovú hrudu masla doniesla.

— Ako ste ho len tak utrafili, — chválila farárka, — veď je žltkasté ani zlato a sladké ako by bolo z pančevskej mliekárne.

— A ver, pani farárka, prosím, ja to takto a takto, — hovorí natešená gazdiná, a rozpovie naširoko-ďaleko, ako ona to robí. Len to nespomenie, že aj jednu mrkvu porajbe a šťavu z nej vytlačí do masla, aby dostalo žltú farbu.

— A hľa, včera, len keď mi zase doniesla, a to už celé kilo masla.

To sa rozumie, že za ňou nezostaly ani notárka, ani učiteľky, ba aj doktorka spomenula niečo.

A Kováč tam počúva, sedí ako na tŕní, hanbí sa. Pozrie na svoju ženu Šáriku. Červená je ani rak a sedí nemá ani socha. Zagáni zlostne na neho. Sklopí oči. Prejde mu mráz po chrbte, vie, čo ho očakáva.

— No, Šaňo, to je už do nevydržania, — žaluje sa mu žena, domov idúcky. — Tí notárovci a farárovci nevedia o inšom ani hovoriť, len koľko dostanú darov od ľudí. Čo sa len toľko chvascú? Nie že by to niečo o literatúre, umení, ale… — Zastala a zrazu bez priechodu jedovate sekne: — Všetkému si ty, Šaňo, na príčine. Nevieš zaobchodiť s ľuďmi a preto sú takí. A ja, nešťastná stvora, musím pri tebe len posmech prežierať. To je už neznesiteľné!

— Šárika…

— Daj pokoj, ty sa naveky len vyhováraš a všetkému si ty príčina.

Šaňo ju chlácholil: — Ale, drahá, nerozčuľuj sa, hľa, už aj ľudia pozerajú za nami. Ešte…

— Daj mi pokoj, — odvrkla a zrýchlila krok. Muž tiež popchol a usiloval sa zarovno s ňou kráčať, aby nevzbudili väčšiu pozornosť.

Doma mal len ešte kríž. Ani slova neprehovorila, vzdychala, ba kedy-tedy si aj oči utrela. Bol ani na ražni. Chcel ju potešiť, ale sa bál, že vybuchne z nej príval výčitiek a nadávok, a preto čušal. Tváril sa, ako by bol bohvie ako pohrúžený do novín. Ešte aj keď si ľahli na odpočinok, obrátila sa k stene a vzdych za vzdychom dral sa jej z pŕs. On sa tiež rozcítil. Ľutoval ju. Jemne ju chytil za ruku. Odsotila ju. Vzdychol si a odvrátil sa od nej. Dlho nemohol zaspať. Rozmýšľal, akým činom by si mohol nakloniť národ.