Zaucho

Bolo pekné, zimné ráno. Kováč len napolo vyspatý a znuždený, veď sa mu žena ešte aj teraz durdila, prechodil sa pred lekárňou. Čerstvý vzduch dral sa mu do pľúc a dodával mu vôľu k životu. Kedy-tedy potrel si od zimy skrehnuté ruky a zvedave pozrel k neďalekému kostolu, z ktorého práve teraz vyrojili sa ľudia, po skončených raňajších modlitbách. Onedlho prešlo niekoľko ženičiek popri ňom. Pozdravily ho a ponáhľaly sa domov. Ani len jedna nezastala, aby si kúpila aspoň „chochmanské kvapky“, alebo „tuhý ľak“. Viete, ako je: svet obchádza lekáreň, ako čert svätenú vodu, do tých čias, kým mu duša nesedí na kraj jazyka. On pekne odvetí každej na pozdrav, ba sa aj prihovorí. Ony mu odpovedajú len tak idúcky. Za ženami vychádzajú z chrámu mužskí, zväčša starci. Všetci majú dlhé, pestré vyšívané bundy na sebe. Vážne kráčajú domov. A hľa, jeden z nich sa oddelil a blíži sa k lekárni.

Kováč ho už zďaleka pozná, veď každý deň ide popri ňom.

Báťa Paľo Kosáč je nielen dobrý gazda, ale aj chýrečný spevák. Bez neho ťažko aj pomyslieť, ako by to vyzeralo v kostole. Veď on začína a vedie spev v chráme ešte pred zvonením a len potom prepustí túto česť kántorovi, keď už zahučí organ. Ale aj vtedy sa zamieša a prehlási, keď kántor chce popchnúť rýchlejším tempom. Má on preto aj vážnosť pred národom, lebo nielen v spievaní sa vyzná, ale vie pri každej príležitosti citovať aj z Písma. V posledné časy mu je hlas trochu trasľavý a zachríply, čomu sa ale nemožno diviť, veď mu už prešlo sedem krížikov.

— Pán Boh daj im dobré ráno, — pozdraví Kováča.

— Pán Boh daj i vám, pán prísažný.

Kosáč bol pred tridsiatimi rokmi členom obecného úradu. Usmial sa, vidno, dobre mu padlo, že si apatekár spomenul na jeho úradovanie. Zastal a podal Kováčovi ruku.

— Pekný mrázik, — povedal.

— Len keby ešte sniežik spadol, — nadpriadol apatekár.

— A ver by neškodil, najmä na oziminy, aby boly pod pokrývkou, siatinám je sneh to isté, čo nám perina.

— Ach, pán prísažný, ale máte vy hlas. No, to som ešte nepočul, že by tak…

— Prečo? — pretrhol zvedave Kosáč.

— Ale, veď viete, kde ste to len nabrali, že tak viete spievať v kostole a toľké piesne. Hádam ich všetky viete — a pozrel na hrubiznú, mosadzou obitú knihu, čo niesol starý pod pazuchou.

— A ver, málo je tých, ktorým by som neuhádol nôtu, — odvetil Kosáč povedome.

— Škoda, preškoda, že vás nemôžem počuť, keď spievate. Viete, nie som vašej viery a potom nemôžem sa ani mrdnúť z apatieky. Nikdy nevie človek, čo sa môže prihodiť. A veru, tak by som si žiadal počuť vás zblízka, keď spievate.

Chváli starého a v duši sa teší tomu, že sa mu za uznanie odvďačí niečím. Pravdepodobne dostane aspoň pár kureniec od neho. Potom sa už aj on bude môcť niečím pochváliť, keď sa síde s farárovcami, alebo s notárovcami. Nebude von z radu.

— Veru, večitá škoda, — opakoval — že nemôžem mať to potešenie, počuť vás cele zblízka.

Starý sa usmial. Vidno bolo na ňom, ako sa teší nad uznaním. Zrazu zvážnel. Prelietla mu myšlienka: Paľo, či nevidíš, ako ťa úporne volá? Ak by si ty bol tou vyvolenou nádobou, skrze ktorú by prišla táto duša do radov veriacich.

— Keď si tak veľmi žiadate, nuž vám to, pán apatekár, urobím po vôli. Dnes na večer prídem k vám a zaspievam vám niekoľko nábožných piesní.

Kováč vytreštil naň oči, ako plánky. Neveril, že by to myslel opravdove, ale vážna tvár starcova ho zarazila.

— Neunúvajte sa, pán prísažný…

— Niet tam únavy, kde ide o slovo božie. Istotne prídem. — Podal ruku apatekárovi a už kráčal domov.

V Kováčovi hrklo ako v starých hodinách. Čo to len bude, ak starý príde a začne spievať v jeho izbe. Čo na to Šárika? Rozpučí sa od jedu. Zabrániť starému sa neopovážil, veď by ho tým urazil na smrť a s ním aj celú, rozsiahlu rodinu. A to, veru, nebolo radné, veď takmer každá susedná obec má lekáreň a hľa, aj okresné mestečko je prvá železničná stanica, nuž lieky si môže národ nabaviť bez väčšej ťažkosti aj z inokadiaľ. To by veru bol veľmi makateľný úder pre jeho vrecko.

*

Ženský hnev a plač sú ako ranný dážď, netrvajú zadlho. Tak to bolo aj so Šárikou. Troška sa, pravda, dala ešte proskať, aj sa múdrila, ale konečne zase nastala medzi nimi manželská shoda.

Šaňovi už spadol jeden kameň so srdca. Teraz ho ešte jedna otázka trápila: ako by mohol odpratať ženu z domu, aby nebola prítomná, keď starý príde k nemu.

— Šárika, — hovoril jej pred večerom. — Nešla by si trochu do Vargov, už si dávno tam nebola. Vargová si už aj ťažká, že k nim nechodievaš.

— Čo budem tam? Nechce sa mi, pôjdem zajtra.

— Ale, duša moja, urob mi to kvôli. Shováral som sa s ňou onehdá, i rozprávala mi o románe, ktorý práve vtedy čítala. Nevedela ho prenachváliť. Je vraj veľmi napínavý. Jedno sa jej nepozdalo, že je vraj až príliš pikantný. — Posledné doložil z politiky, aby vnadidlo tým väčšmi účinkovalo. — Mohla by si ho vypožičať. Ty jej tiež odnes niečo na čítanie. Zabav sa u nej, ja potom prídem po teba.

*

Len čo žena odišla, vyšiel na ulicu. Nebo bolo jasné a plný mesiac osvietil celú dedinu. Videl sa aj horný i dolný kraj ulice. Obzrel sa vše na jednu, vše na druhú stranu, nezbadal nikde živú dušu. Všade ticho, mŕtvo. — Nepríde, — zašomral uspokojene a vošiel do lekárne. — Ale ak by, — ozvalo sa v ňom a zase vybehol von znepokojený. Nič nevidel. Postál ešte trochu. Už sa chcel vrátiť a zatvoriť lekáreň, keď zrazu, na tej strane, kde báťa Paľo bývali, niečo sa začernelo a za tým zabelelo. — Čo je to? — myslí si a zlá predtucha ho opanúva. Tmavý fľak rastie, dostáva ostrejšie rysy. Rozoznáva už chlapskú postavu v bunde, hľa, baranicu má na hlave. Za ním belie sa celý rad ženských kožuchov.

— Joj, čože je to? — skríkne a vbehne dnu. Stane si za pult. Rozmýšľa: ak zatvorí, zle je, ak nezatvorí, bude ešte horšie. Pol dediny sa mu namrzí. Čo robiť? Keby to ešte sám, ale ak sa vrúti dnu celé stádo? Čo potom? Ale hádam len nie, možno idú niekde mŕtveho vartovať. Ale ak by predsa?… — Vyšiel von. Už chcel zamknúť vchod, ale už bolo pozde. Kosáč práve prichádzal k dverám a za ním, ako husi za gunárom, bantolilo sa dvanásť ženičiek.

Div, že s nôh nespadol od ľaku.

— Prišli sme, ako som vám sľúbil, — začne starý.

— Nech sa len páči dnu. Vojdite, — a išiel vopred. — Kde ich len zmestiť? — rozmýšľal. Nemôže, len do salóna. I uviedol ich ta. Salón sa naplnil nimi, veď každá mala prinajmenej desať sukien na sebe, okrem toho aj kožuch a hlavy maly zababušené do vlnených ručníkov, takže z nich sa im len očká blyšťaly a koniec nosa vyzeral von. Postavili sa dookola.

Starý Kosáč začal slávnostným hlasom hovoriť:

— Dobrý večer a božie požehnanie vám a celému domu. A tak, keď ste si žiadali, tak sme prišli, aby sme u vás odbavili pobožnosť, lebo ako je aj v Písme povedané, že Otec nebeský je všade a vyslyší veriacich na každom mieste a v každom čase, keď sa skrúšeným srdcom a oddane k Nemu modlíme. Doviedol som si aj speváčky, a to vyberané, lebo viete, osamote sa to tak nehlási, ako v družstve.

— Ďakujem pekne, teší ma, že ste ma navštívili, — silí sa Kováč k úsmevu, ale na tvári mu badať zato nepokoj a aj hlas sa mu trasie od rozčúlenia.

— A kdeže sú pani apatekárka? — spytuje sa jedna žena.

— Ach, tá… — zasekne sa. — Nuž, tá veru ľutovala, že nemohla zostať, ale viete, musela náhle odísť… Ale nech sa vám páči, sadnite si. — A už sháňal stoličky a fotele, aby sa mohli všetci umiestniť. Lež stôl bol malý pre trinástich a preto musel ešte jeden z bývacej izby s Kosáčom doteperiť, aby všetci mohli sedieť okolo stola.

Konečne sa umiestnili. Starý za vrchstola a ženičky okolo neho podľa veku. Pravdu rečúc, každá už hodne prekročila päťdesiatku.

Kováč medzitým doniesol sklenicu likéru a počal ich núkať.

Kosáč odmietol. — Ďakujeme, keď sa slovom božím zaoberáme, vtedy nepijeme.

Kováč pozrel prekvapene. — Čo je to? — a zimomriavky prebehly mu po tele. — To je niečo nevídaného, neslýchaného.

Medzitým každá vytiahla z podpazuchy hrubizný, mosadzou obitý Tranoscius a položila ho pred seba na stôl. Potom sedely nehybne a pozeraly pozorne na Kosáča, kedy dá znak k spievaniu.

Kosáč položil si na nos okuliare, za ním to isté urobily aj ostatné.

— Začneme s večernou a to na strane 858.

Mosadzné pracky na spevníkoch zapukotaly, potom nastal šum pri prehŕňaní strán. Konečne nastala tichosť. Starý si odkašlal, ženičky si vzdychly a zaochkaly a hneď zatým začal stareckým, no predsa silným hlasom spievať. Za ním ťahaly ženy tenkým hlasom.

Spev čím diaľ, tým viac stával sa povedomejším, voľnejším.

Kováč sadol si do kúta. Hľadel na tie nehybné postavy a rozmýšľal, ako by sa ich zbavil. Musel ich skôr vypratať, ako sa mu žena vráti domov, ináče bude hriech, — a aký hriech. — Čert mi musel pošepnúť, aby som pochválil tohto starého blázna, — robil si výčitky. — Čo ma tam po ich daroch, veď mám z čoho. — Ale to všetko tá žena… Len nech sa mi ešte raz opováži.

Zastali. Pieseň dovŕšili.

Vyskočil, usmial sa. — Ach, naozaj vám to veľmi pekne ide, no, teším sa, že som vás počul a vám aj ďakujem za vaše unúvanie…

Starý, povedomý svojej dôstojnosti, vážne odvetil:

— Bohu slúžiť nie je námaha, a keď vás môžeme niečím potešiť, to vďačne urobíme. A teraz, — obrátil sa k ženám — zaspievajme na strane 275.

Zase zašuchotaly listy a zatým zaznel velebný chorál.

— Ale, veď sa už toľko neunúvajte, — zvolal, — vidím, že viete a sa mi to aj páči, ale…

Speváci, zdalo sa, že nepočujú, pokračovali pokojne ďalej a každé hrdlo usilovalo sa čím lepšie uplatniť.

— Bože môj, veď sa to musí počuť aj na ulicu, — prišlo mu na um. — Čo si svet pomyslí? — Prešiel ho mráz.

— Prosím vás, nože trochu tichšie.

Ale sbor, vžitý do svojej úlohy, pokračoval nehatene ďalej.

O hodnú chvíľu dokončili pieseň. Zavládla tichosť.

— Už ste aj ustatí, — začne zase.

— Nevadí, veď si my oddýchneme. To je nič, veď pri mŕtvom vysedíme až do svitania.

Zdúpnel. — Ale veď u nás niet mŕtveho.

— Vieme a preto sa nezabavíme tak dlho, — vysvetľoval starý, — len vám chceme ešte zaspievať niekoľko piesní, aby ste sa oboznámili s nimi. — Hneď nato začal zase novú pieseň.

Kováč, čím diaľ, tým bol nespokojnejší. Behal z jednej izby do druhej, vždy sa chytil obidvoma rukami za hlavu. Zrazu prišla mu nová myšlienka na um: — Ženy sú v kožuchoch a v teplých ručníkoch zababušené, starý má zase bundu na sebe. Veď ich ja vykúrim, — zastrájal sa a začal usilovne prikladať do pece. Onedlho nastala taká horúčosť, ako v parnom kúpeli. Tváre žien boly červené, starý si tiež s času na čas utrel pot s čela. Spev začal malátnieť. Vtom Kosáč bez slova shodí bundu so seba. Ženičky za ním rozväzujú si ručníky a kožuchy si tiež rozopínajú, ba jedna príde k oknu, aby ho otvorila.

— Preboha, len to nie, — zvolá Kováč, — veď všetci prechladnete.

Pravdu rečúc, nestál on o ich zdravie, ale sa bál, že spev cez otvorený oblok voľne sa rozletí na široko a ďaleko a vzbudí zvedavosť ľudí. O niekoľko minút pozdejšie nahrnula by sa mu celá hŕba zvedavého sveta. Potom by len bolo ešte rečí, — a posmech by tiež nevystal. K tomu, ó, hrôza, čo by povedali i jeho súveriaci?

Otvoril dvere na hosťovskej izbe. Ovial ich studený vzduch. Vydýchli si zhlboka a spievali ďalej nenarušene. Piesne natáčaly sa v malých prestávkach jedna za druhou. Už vyspievali po jednej: „O pokání“, „O kríži“, „O ctném a šlechetném životě“. Kováčovi každá zdala sa byť celou večnosťou. Vybehol do bývacej izby. Aj tam ho prenasledoval spev. Vytiahol hodinky. Blížilo sa k desiatej. Žena sa môže v každom okamihu vrátiť. Čo robiť? Vyhnať ich predsa nemôže. Povedať im pravdu, to tiež nie. Odísť od nich nielen že sa nesvedčí, ale ho aj mrzelo nechať dom bez dozoru. Utrápený a vystatý hodil sa na pohovku. Už mu bolo všetko jedno, nech sa stane, čo chce.

Kováčová sa u Vargovej dobre cítila. Pospomínaly bohvie čo. Prešly na všetky možné témy, od mužov počnúc až po slúžky. Za tým zase ako Jožko Čataj dvorí Micke Kurtíkovej. Vyrátaly, koľko dostane vena. Vedely o každom kuse výbavy, o jeho kvalite, kto jej šije, vyšíva a aké vzorky, no vôbec všetko. Potom prešly na román. Vargová ho chválila a pritom užívala vyberané výrazy, aké počula v spoločnosti. Pospomínaly pritom aj všetky veľkomestské herečky a tiež aj ich partnerov a priateľov. Hneď nato prešly na pikantné historky, ktoré sa okolo nich alebo v okolí odohraly. Tu snížily hlas, nadhly sa jedna k druhej a vždy sa rozosmialy. V druhom okamihu spráskly rukami: — No, to je hrozné. To je pravý škandál, — bolo počuť v rozličných škálach, podľa veľkosti pohoršenia alebo údivu.

Ani nezbadaly, ako čas uteká.

Hodinky odbily deviatu.

— Jaj, Bože môj, — zvolá Kováčová, — veď je to už deväť. Treba mi už ísť domov. Muž mi sľúbil, že príde pre mňa a ešte ho niet.

— Veď on príde, zabav sa. Dobre mi padne pohovoriť si s tebou, dosť sa nasedíš doma, — zdržiavala ju Vargová. — Počkaj, uvaríme si čaj, mám výborný, a mám ti ešte toľko všeličo povedať. Hľa, ešte som ti nezvestovala: Moja švagriná, čo je za Poldím vydatá, je… — zašepkala.

— Čo nepovieš?

— A už je to tak.

— A koľko že sú spolu?

— Osem mesiacov prešlo.

— Bude že to radosť. Len nech bude šťastne. — A zase maly novú obšírnu látku na podorúdzi.

Čas sa míňal. Kováčová začala sa hniezdiť na stoličke. Pozrela na hodiny. Trištvrte na desať a Šaňa ešte niet. — Prihodilo sa niečo, — myslí si, — hádam pozdný recept. A ak by? — prelietlo jej sťa elektrická iskra cez hlavu. — Hlúposti. Šaňo a niečo také. A predsa, ako sa usmial na mladú Mreňovú, keď prišla po liek testinej. Hlúposť. — Ale tá hlúposť nedala jej pokoja. — Čert nespí a konečne mužský…

Začalo biť desať.

— Už nevydržím, musím ísť domov.

— Ale nechoď ešte, veď on príde pre teba. Ako pôjdeš samá?

— Ach, to je najmenej, nie je ďaleko a mesiačik svieti.

Nedala sa odhovoriť. Bola ani na tŕni. Rýchle sa obliekla. Vargová sprevádzala každý jej pohyb so zvedavosťou. — Čo sa jej len stalo? Ešte pred chvíľou bola taká veselá a teraz… Žiarli, — svitne jej v hlave a zrazu zjaví sa jej na tvári údiv, zvedavosť, ba trochu aj škodoradosť.

Skôr, ako by to mohla skryť, Kováčka bola už hotová a obrátila sa k nej, aby sa odoprela. Zbadala, čo sa v nej deje. Obe sa trochu zapýrily. No, v druhom okamihu sa už premohly a po zvyčajných frázach a pozdravoch Šárika ponáhľala domov.

S nikým sa nestretla. Noc bola tichá, plná mesačného jasu. Už zazrela lekáreň. Bola obliata mesačným svetlom. Zrazu počula nejaké nejasné zvuky. Blížila sa. Teraz už zreteľne počula spev. — Kde spievajú? Priadky okolo nich niet, ani nazaréni alebo baptisti nemajú tu shromaždenie. V tomto kraji tiež niet mŕtveho, aby ho vartovali. — A čím bližšie prichádza, tým zreteľnejšie počuje spev. Kde to len môže byť? Či u vyšných alebo nižných susedov? Už je takmer pri dome. Zastane na okamih. Vlastným ušiam neverí. Spev zneje z jej domu, a to zo salónu. Rozoznáva dobre tiahly nápev cirkevný, veď ho neraz počula na pohreboch i z kostola, keď išla popri ňom. Zdúpnela. — Čo zase vyťal za hlúposť, ten nešťastný Šaňo? — pomyslela a v tom okamihu ovládal ju nervový záchvat hnevu. Vbehla do bývacej. No, salónne dvere boly otvorené i videla, ako sedí v ňom okolo stolov kŕdeľ starých žien s Kosáčom na čele. Už chcela vbehnúť do salónu, keď tu Šaňo skočí s pohovky a postaví sa pred ňu.

— Šárika, len to nie, — zvolal tlmene.

— Čo je to za bláznivosť? — skríkla a triasla sa od rozčúlenia.

— Šárika, počuj, všetko ti… — a priskočil k nej, aby ju odtiahol.

— Nedotýkaj sa ma, — skríkla bez seba.

— Šárika, ovládaj sa, nerob škandál.

— Ja? — Škandál? Nuž, ja škandál? Ja som to urobila? Ty, niktoš! Ty, ty… — opakovala trhane, lebo nemohla nájsť zrazu priliehavú nadávku.

Na Šaňa, už aj tak skrz-naskrz rozčúleného, hnev a krik ženin pôsobil ako horľavá látka. Zbledol, očervenel, žily na spánkoch mu navrely, vpadlé oči začaly mu sršať a pästi sa mu zaťaly.

— Šárika, — zasipel cez zaťaté zuby, — nehni.

To bol olej na oheň.

Skočila pred ním ako mačka a v tom okamihu prišla jej na um hľadaná, primeraná urážka i skríkla celou silou: — Ty si idiot.

Mužovi sa stemnelo v očiach. Zdvihol ruku a celou silou uderil ju po tvári.

Strašne vykríkla a spadla na zem.

Speváci na zvadu manželov zamĺkli. Skočili, naponáhle sobrali si Tranosciuse a hrnuli sa k dverám. Vtedy práve odznelo zaucho a videli, ako padla Kováčka na zem. Zdúpneli. V prvom okamihu nerozumeli, čo sa stalo, ale hneď nato sa zahanbili. Cítili, že oni sú príčinou výstupu. Celá ich pobožnosť, ochota, námaha, umenie vyšly na márnosť, ešte horšie, na posmech.

Ani slova nepovediac vykradli sa po jednom von. Ženy, sotva vyšly na ulicu, ponáhľaly sa domov, ako by ich niekto naháňal. Na starého Kosáča ani nepozrely. On bol vinou ich potupe. On chodil za nimi a ony sa daly naviesť, — a tu, hľa, čo sa stalo.

Chudák Kosáč smutne kráčal domov. Taká hanba sa mu ešte nestala. A on len dobre chcel. Zadlho sa svetu ani na oči neukázal. Nešiel ani do kostola. Len pozdejšie, keď už národ zabudol na to, počal zase chodiť do chrámu. Ale už nevedie on spev, lebo za ten čas predchytil ho starý jeho súperník Mišo Straka. Pravda, Straka si tak nevedel zaviesť ako Kosáč, a preto ho Kosáč niekedy musel prehlásiť, aby spev šiel ako načim.

*

Kováč hneď po údere prišiel k sebe. — Čo si to urobil? — spomenul si. Pozrel na ženu. Nehybná je. Sklonil sa k nej, rozpína jej blúzu. Priloží si ucho k jej prsiam, aby počul tlkot jej srdca. Zrazu cíti, ako mu prešla jej dlaň po hlave, — a v druhom okamihu ho objala.

— Šárika, — zvolal a slzy mu vyhŕkly z očú.

— Šaňo, veď ty si opravdový chlap, — zašeptala… Pritiahla ho k sebe a ústa sa im sišly dovedna…

1931