Kto vie?

Opíšem vám, čo sa so mnou stalo. Ale či sa opovážim? Či viem? Je to taká zvláštna, nepochopiteľná, podivná vec.

Keby som nebol istý, čo som videl, a keby nemal zdravé smysle, a keby to všetko držal len za namyslenosť, nechytal by sa pera. Ináče, kto vie?

Teraz sa nachodím v blázinci, kde som šiel dobrovoľne, pri rozume, z bázne. Len jeden človek zná moju historiu, lekár, ktorý ma liečil. Opíšem to, aby striasol zo sebä túto nesnesitedelnú príšeru.

Hľa: tu je to:

Bol som vždy utiahnutým zádumčivým, mudrujúcim človekom, ktorý som neprechovával ani horkosť proti ľuďom, ani hnev proti Bohu. Prítomnosť druhých ma vždy dráždila. Že prečo? Neviem. Vďačne som obedoval s priateľmi, ale keď som bol dlho medzi nimi, som ustal, stal som sa rozčúleným, a sotva som sa vedel dočkať okamihu, aby sa rozišli a nechali ma samého. Keby vtedy ešte dlho bol musel počúvať ich rozhovor, iste by sa mi bolo voľačo stalo. Že čo, to neviem. Snáď by bol zamdlel, kto vie?

Tak rád som sám, že ešte ani spiaceho človeka nestrpím pod mojim krovom. Nemôžem bývať v Paríži. Trpím i telesne i duševne v stredu tej hemžiacej sa obrovskej tlupy, ešte aj vtedy, keď spí. Ah! Sen druhých ešte hroznejšie účinkuje na mňa, jako rozhovor druhých. A nemôžem usnúť, keď viem, že za stenou sú ľudia, ktorých život razom zastal, skrze pravidelne vracajúce sa zastavenie povedomia.

Prečo som ja takýto? Kto vie? Možno, že príčina je veľmi jednoduchá: od všetkého, čo nedeje sa vo mne, veľmi chytro ustanem. Mnoho je takýchto ľudí.

Dva druhy žijú na svete. Jeden, ktorý je odkázaný na druhých, ktorí ho zabávajú, v samote by zahynúl. Druhý druh je ten, ktorého spoločnosť robí chorým, samota ale utišuje, ozdravuje. Ja patrím k tomuto ostatnému druhu.

Z toho nasleduje to, že ľúbim bezdušné predmety, s ktorými je preplnený môj byt, a náradie, drobnosti, v týchto vidím milú príjemnú ľudskú tvár. V samote môjho bytu cítim sa blaženým, spokojným.

Dom postavil som si na konci mesta u prostred veľkej zahrady; čelaď žila v ďalekej budove v kuchyňskej zahrade. V noci, pod rúškou tmy, v tichosti tak dobre som sa cítil, že len váhave som sa odvážil vyhľadať posteľ.

Raz večer „Sigurd-a“ hrali v divadle, a ja s pôžitkom som počúval túto hudobnú drámu.

Bola tmavá noc, keď som sa okolo jednej po polnoci vracal domov. Tma bola, jako v rohu, že som sa viackráť srútil do priekopy. Jeden uhol neba sa konečne trochu očistil, a zjavil bledý, pošmúrny, matný srp poslednej štvrti mesiaca. Zďaleka razom objavily sa čierne kontury mojej zahrady, mráz ma prebehol na tú myšlienku, že ta mám vojsť. Otvoril som dvere a vstúpil som do áleje stromov. Ako som sa blížil k domu, zmocnil sa ma nepokoj.

„Čo to?“ pomyslel som si. Čo sa bojím? V noci som sa nikdy nezvykol báť. Bol u mňa i revolver. Čo to za predtucha? Tá predtucha, ktorú pocíti ten človek, s ktorým sa má niečo nepochopitelné stať? Možno. Kto vie?

Došiel som ku dverom domu. Nemôhol som vnísť. Sadol som si na lavičku pod oknami salónu a oprel som sa o stenu. Trochu som sa triasol. Do uší došiel mi jakýsi šum; ale to sa často stáva. — Niekedy sa mi tak zdá, jako by očul v diaľke hučať vlaky, zvoniť zvony, kráčať tlupy ľudí.

Šum stával sa zretedelnejším. Teda neklamaly ma uši. Pochodil z vňútra domu, jako keď by niekto všetek môj nábytok potichu sem a tam potískal. Akási zvláštna vec sa diala tam dnu… Nebál som sa… ale som sa zhrozil. Čakám. Dlhý čas som čakal s jasným, ale bláznivo rozčúleným umom. Očúval som vždy viac a viac vzmáhajúci sa šum, ktorý niekedy stával sa hrozným: jako výbuch netrpezlivosti, hnevu a vzbury.

Konečne s trasúcou sa rukou vyhľadal som klúč, otvoril som dvere, ktorých krídla s rachotom sa roztvorily, načo s vrchu odvetil dupot. Bolo to tak strašné, že som odstúpil nazad, a vzal som revolver do ruky.

Zase som čakal. Oh, ale len chvíľu. Jakýsi zvláštny krok, dupot sa blížil dolu schodami: nebol to dupot ľudských nôh, lež drevených a železných kopyt. Naraz zjaví sa na prahu môjho domu moje staré kreslo, a kníšúc sa sem a tam zmizlo na chodnikoch zahrady. Za ním šly i ostatné, potom nízke kanapy, vlečúc sa jako lenivé krokodily na krátkych nôžkach, potom všetky stolice, skáčuc jako kozy, na konec i stolce.

Oh, jaký to bol pocit! Utiahnutý díval som sa, jako odtiahlo všetko moje náradie. Lebo všetko odišlo, i malé i veľké, ktoré pomaly, ktoré rychle, dľa svojej veľkosti a ťarchy. Piano jako zdrvený kôň odletelo, v útrobach s jakousi odznetou melódiou. Kefy, sklá, mydlá jako mravce hemžily sa v piesku. Odišiel i môj písaci stolík, tento utešený antický kus, ktorý chránil v sebe všetky moje listy, radosti a žiale mojej prvej lásky. Tu som mal i podobizne.

Hodil som sa naň, jako na zlodeja, zdrapil som ho, jako nevernú ženu; srútil ma a prešiel cez mňa, za ním všetko ostatnie, tak jako jazdec preletí po spadnutom vojakovi.

Jako bláznivý utiahol som sa do stromoradia, a díval som sa, jako miznú moje drahé, i najmenšie veci. Keď sa rad skončil, a dom vyprázdnil, dvere sa jedni za druhými zavrely, na ostatok spodnie, na hlavnom vchode. Vtedy som bežal do mesta, a vbehol som do jednoho známeho hostínca, kde som luhal, že som si klúče ztratil. Nemôhol som zaspať, očúval som silný tlkot srdca.

O siedmej hodine pribehol môj sluha, celý zdesený:

— Strašná vec sa stala v noci, riekol.

— Čože?

— Všetko vykradli.

Táto zvesť mi mala byť vhod. Prečo? Kto vie? Vedel som sa opanovať, a bol som si istý, že zadržím u seba túto strašnú tajnosť.

— Treba to oznámiť policii, som odvetil.

Päť mesiacov trvalo stopovanie, ale bez výsledku. Do sto čertov… keby bol zradil, boli by zavreli… nie ovšem kmíňov, ale toho človeka, ktorý také veci vidí.

Dom som viac nezariadil. Presťahoval som sa do Paríža, a poradil som sa lekárov ohľadom mojej nervozity, ktorá ma veľmi prenasledovala od tej hroznej noci.

Radili mi, aby cestoval. Posluchnul som ich radu.