Kto vie?

Začal som Talianskom. Slnečné lúče mi boly na osoh. Pol roka som sa túlal od Benátok po Neapoľ, potom som prešiel do Sicilie, zas som sa preplavil na africké pobrežie, kde ťavy, gazelly a arabi sa túlajú na žltých, tichých pustatinách, v ľahkom priezračnom vozduchu.

Cez Marseille som sa vrátil nazad do Paríža. V jaseni chcel som precestovať Normandiu, lebo som tam ešte nebol. Začal som s Rouenom, a celý týždeň som blúdil týmto stredovekým mestom, v muzeúme divov gotiky, plnom obdivu a nadšenia.

Po obede tak okolo štvrtej som zablúdil do jednej starej ulice, cez ktorú tiekol malý potôčik, s takou čiernou vodou, jako černidlo. V divných starých domíkach všade boly obchody so starinou. Dobré hniezdo si vybrali títo špinaví kupci pri tejto čiernej vode, pod takými zastaralými strechami. V hlbine týchto tmavých skliepkov nakopený bol nábytok, kisne, sochy svätých, porcellánové naradie, kostolné okrasy, cirkevné rucho a iné potrebnosti. Nazrel som cez jednie dvere a celý som zmeravel.

Videl som tam medzi tými haraburdámi moju skriňu z doby Ludvika XIII. tento krásny antický kúsok, a ešte tri vyšívané kreslá a dva obrazy z doby Bedricha II., ktoré z Paríža chodili obdivovať.

Môžete si predstaviť, čo som cítil. Nepoddal som sa; lež bárs polomrtvý od zdesenia, šiel som vopred, jako rytier dobíjajúci čarodejnícky zámok. Tam boly všetky moje veci: lampy, knihy, zbraň, látky. Len písacieho stolíka s mojimi listami som nevidel. Pochodil som tmavé chodby a konečne vyšiel som na poschodie. Bol som sám. Darmo som volal na gazdu; ani duše sa neukazovalo. Taký bol tento dom, jako labyrint.

Nastúpila noc. Sadol som si na jednu moju stoličku a čakal som. Bol som odhodlaný, že ani kroka nespravím odtiaľto.

— Haló! Kto je tu? volal som z času na čas.

Konečne ľahké, tiché kroky bolo očuť. Bol by rád utiekol; ale som sa pochlapil a znovu som zavolal. Z druhej izby bolo videť svetlo.

— Kto tam? ozval sa hlas.

— Kupec, odvetím.

— Tak neskoro sa do sklepu nechodí.

— Už hodina čo čakám.

— Príjndite zajtra.

— Zajtra odcestujem z Rouenu.

Neopovážil som sa priblížiť, a hovoriaci nevychodil. Jeho svieca hádzala svetlo na jeden obraz, na ktorom dva anjeli leteli ponad mrtvých na bojišti. Aj tento obraz bol môj.

— No, či už idete? rieknem.

— Vy poďte. Čakám.

Vstal som a vnišiel cez dvere. Na prostred veľkej izby stál jeden nizký človek; bol malý a strašne tlstý; tučný jako zázrak, jako strašný zázrak. Mal riedku žltú bradu; a na hlave ani jednoho vlasa. Ako tam stál, držiac do vysoka sviecu, jeho lebka tak vyzerala v tejto starým náradím preplnenej sieni, jako mesiac. Oči sa mu ztratili na vráskavej nadutej tvári.

Hneď som kúpil od neho za drahé peniaze tri stolice. Potom som mu povedal číslo mojej izby v hostínci; aby ich ta zajtra poslal do deviatej ráno. S tým som odišiel. Človiečik ma zdvorile odprevadil až po dvere.

Na skutku som spiešil na policiu, a rozpovedal som, že som moje ukradené veci u kupca so starinou našiel. Policia hneď telegrafovala na súdnu stolicu, u ktorej sa táto záležitosť nachodila. Odpoveď došla, a dala mi za pravdu.

— Hneď zatknem a vyočujem toho človeka, hovoril mi policajný úradník, lebo môhol by zbadať podozrenie a utiecť. Ráčte sa o dve hodiny vrátiť, aby ho môhol vyočuť vo vašej prítomnosti.

O dve hodiny dostavil som sa na policiu.

— No, pane, riekol úradník, vašeho človeka sme nemohli najsť.

Myslel som, že zamdliem.

— Ale dom ste len našli?

— Ten áno. Strážia ho i teraz. Ale človek zmizol. Večierky riadne trávieva u jednej starej bosorky, u svojej susedky, ktorá kupčí tiež so starinou, tak jako on. Ale dnes ani tam nebol. Dočkajme do zajtra.

Mal som strašnú noc; hneď ma čosi dlávilo, keď som zažmúril oči. Okolo desiatej ráno zašiel som na policiu.

— Kupec so starinou sa ešte nenašiel, riekol úradník policie. Aj sklep má zavretý. Teraz poďme, dám otvoriť sklep, a vy poviete, ktoré sú vaše veci.

Sadli sme na koč. Pred sklepom medzi policajtmi už čakal zámočník. Otvorili dvere. Vstúpil som. Ale tam nebolo viac ani mojich obrazov, ani stolov, ani skriň; kdežto včera nemohôl som urobiť ani kroka, aby sa na voľaktorý môj predmet nepotknul.

Úradník policie s podivením a nedôverčive hľadel na mňa.

— Ale pane, vravím, razom s kupcom zmizlo i náradie.

— To je pravda, riekol s úsmevom. Dosť zle ste urobili, že ste včera tie veci kúpili a vyplatili. Toto mu bolo podozrivým.

— Len to neviem pochopiť, že teraz na mieste môjho náradia stojí druhé.

— Mal času cez noc ho zameniť. A iste má spoluvinníkov. Ale nebojte sa, pane, chytíme toho naničhodnika.

Ah, jako mi tĺklo srdce! — Dva týždne som strávil v Rouene. Lenže kupec sa nenašiel. Na šesťnasty deň som dostal lístok od môjho zahradníka, ktorý strážil môj vyrabovaný, prázdny dom:

„Velkomožný pane!

Také voľačo sa stalo v noci, čomu ani my ani policia nerozumie. Náradie sa všetko navrátilo, ešte i tie najmenšie kúsky. Dom je teraz práve taký, jako bol pred vyrabovaním. Človek sa môže od tohto zblázniť. Všetko toto stalo sa z piatku na sobotu v noci. Chodníky zahrady sú všetky poryté, jako by ich tade boli vliekli. Tak bolo i keď zmizly.

Čakáme veľkomožného pána. Ponižený sluha Ruadin Philppe.“

Že aby šiel domov? Ešte to by mi bolo treba! Nikdy!

Na list úradník policie odpovedal:

— Veľmi šikovne dali nazad náradie. Predbežne buďme ticho. Veď ho mi chytíme.

Nechytili ho. Ja sa ho ešte i teraz tak bojím, jako čo by dajaký zver sliedil za mňou. A neni spôsobu najsť tú obludu. Len ja sa môžem s ním stretnúť, a to veru nežiadam.

Nechcem! Nechcem! Nechcem!

A keď sa aj vráti do sklepu, kto mu dokáže, že náradie bolo u neho? Niet proti nemu druhého dôkazu, mimo mňa; a to je podozrivé.

A to takto neni žiaden život. Lebo až by sa to ešte raz stalo? — Šiel som k tomu lekárovi, čo spravuje blázinec, a rozpovedal som mu všetko. Dlho sa ma vypytoval, potom riekol:

— Ste s tým usrozumený za istý čas tu ostať?

— Veľmi vďačne.

— Máte majetok?

— Mám.

— Žiadate osobitnú izbu.

— Prosím.

— Chcete prijímať navštevovateľov?

— Nikoho, pane doktor. Lebo ten človek z Rouenu, aby sa na mne vypomstil, i tu by ma prenasledoval.

*

Teraz už tri mesiace som sám. Som dosť spokojný. Len jednoho sa bojim… Až by sa i ten kupec so starinou zbláznil, a sem prišiel… Lebo človek neni istý ani v blázinci.