Husličky z javora

Prvá kapitola

V kuchyni bolo ticho a tma.

Janko tu sedel sám na stoličke v kúte. Čakal na mamku. Bola kdesi vonku na dvore u notárovcov, ktorým bola dnes prať. Janík sem vbehol po vyučovaní a chcel tu sedieť a čakať na ňu trpezlivo a ticho, dokiaľ nepríde a nezavolá: Poď, Janík! Ideme domov!

Často sedával v takýchto a podobných kuchyniach, kde si ho málo všímali. Prišiel — neprišiel, všetko jedno. Čakával takto na svoju mamku, ktorá právala po domácnostiach. Niekedy si zdriemol v pološere, inokedy zasa hltavo zjedol kúsok chleba, čo mu dali domáci, suchý alebo niečím natretý. V kuchyniach sa stretával aj s tmou večera, a nemal ju rád. Myslel radšej na to, ako pekne bude doma, keď mamka zažne lampu a svetlo zaleje ich kuchynku, do ktorej sa tak radi vracali, a bola pre nich tým najkrajším miestom na svete.

Ale dnes u notárovcov čakal predsa len radšej ako inokedy a inde. Raz totiž o takomto čase počul tu hrať na husle v izbe pri kuchyni. Vedel, že to hrá notárov syn, gymnazista. Hral veľmi pekne. Dvere boli vtedy pootvorené, takže mu neušiel ani jeden z úchvatných tónov, ktoré naplnili kuchyňu a očarovali ho. Janko v živote nepočul nič také krásne, ako bola hra notárovho syna. Porovnával ju s hudbou, ktorú počul nedávno na zábave. I tú by bol počúval do rána. Ale toto tu! Jediný človek, a aká krása!

Od toho večera prešlo mnoho dní. Janko neprestával znepokojovať mamku otázkami, kedy bude u notárov prať. Až to bolo mamke čudné a začala sa Janka vypytovať. Priznal sa. Chcel by znova počuť hrať notárovho Milana.

Mamka len krútila hlavou. Čože to len trápi toho jej syna. Bola vdova, život so synom nebol ľahký. Zo všetkých síl sa usilovala, aby sa z tých koruniek, ktoré zarobila, udržali pri živote. Máločo viac si mohli dovoliť ako to, čo patrilo ku každodennému chlebu. Vari ani myslieť sa nemalo na niečo iné, na niečo, čo svojou mimoriadnosťou bolo ďaleké ich životu.

Ale nepokarhala syna. Poláskala si ho a opýtala sa:

— Ako si len prišiel na také voľačo?

Janík mlčal.

Mamka cítila, že čaká na odpoveď.

— Od stredy na týždeň pôjdem do notárov, — povedala.

Janko si vzdychol. Ten vzdych išiel z hĺbky a bol radostný. Už to nie je ďaleko. Len aby sa aj splnilo, čo očakával od toho dňa. Aby notárov Milan vzal večer husle do ruky a zasa hral. Bolo by to strašné, keby sa tak nestalo! Na to ani nepomyslel, že on, Janko Pavlík, žiak štvrtej triedy, mohol by sa postaviť smelo pred notárovho syna a poprosiť ho, aby mu zahral.

Janko sa teda tešil na stredu. Ale pobadal i to, že mať zabúda svoj pohľad na ňom. A že mu chce ešte niečo povedať.

— Syn môj, — prihovorila sa mu, — chcel by si vedieť tak hrať ako notárov syn?

— Chcel, mamka, — odpovedal Janko dychtivo.

— Ej, veď ťa to prejde, — chcela mu povedať. A doložiť ešte, — to nie je pre teba. — Ale potom si pomyslela na Janíkovho nebohého otca. Ten keď si vzal niečo do hlavy, to mu nemohol vyhovoriť nik na svete. A preto nepovedala nič. Bude, ako bude.

Len akýsi smútok badala v týchto dňoch svojmu synovi v očiach. Niečo ho trápilo. To iste tie husle. V predvečer onej stredy, v ktorú mala prať u notárov, prekvapil ju Janík otázkou:

— Mamka, videl som hrať muzikantov na zábave. Všetci mali veľké husle. Ale ja som malý. Potreboval by som menšie. Či sú také husle na svete?

— Ak sú, iste stoja veľmi mnoho. Ako si to myslíš, že by sme ich mohli kúpiť? Janík môj milý, nemáme na to peňazí.

Janko nepovedal nič. Hútal ďalej. Koľko myšlienok vírilo v tej malej hlave?! Čakal na stredu. Ale tak čakal na ňu, ako keby sa mal stať nejaký zázrak. Mamke už nepovedal nič. Mamka mu nemôže pomôcť. O tom bol presvedčený. A to ho veľmi bolelo.

Prišla streda. A Janík tu sedel a čakal. Rýchlo sa stmievalo. Pred chvíľou videl ešte mamku. Zbierala suchú už bielizeň, povešanú na dvore. Teraz ju však nevidí. A tu sa zrazu ozvali husle. Ticho, lebo dvere na izbe neboli otvorené. Ale predsa ich hlas prenikal. Janík si ešte pritlačil ucho k dverám. Ako krásne hrá! Len prečo nie sú dvere otvorené, aby aj on mohol nerušene počúvať hlas husieľ, krásny a úchvatný?

Znovu pritisol ucho k dverám. Milan je sám. A hrá si pre vlastnú zábavu. Čo by sa stalo, keby otvoril dvere, vošiel do izby a spýtal sa: Povedzte mi, ako by som sa mohol naučiť takto hrať?

A tu sa dvere otvorili. Nie tie, pri ktorých stál Janko, ale dvere zo dvora. Ktosi vošiel do kuchyne a hneď aj zasvietil.

Bol to sám notár. Jeho zrak padol hneď na chlapca pri dverách.

— A ty čo tam robíš? — spýtal sa Janka.

Janík sa začervenal, akoby ho boli prichytili pri niečom zlom. Nemohol sa dostať k slovu. Čo mu pán notár povie? Ale potom sa pozbieral. Veď nespravil nič zlé. A to už len azda nebude hriech, že chcel počuť, ako hrá Milan na husliach?

— Chcel som počuť Milana, — povedal.

— Veď viem, že si nechcel nič zlé. A páči sa ti, ako hrá?

— Veľmi, — povedal chlapec.

A notár videl, že priam horí túžbou. Otvoril dvere do izby a zavolal:

— Milan, poď sem! Ale i s husľami.

V otvorených dverách zjavila sa hlava notárovho syna.

— Zahrať, ocko? — spýtal sa.

— Áno, ale nie mne. Tu tomuto šuhajovi. — A notár ukázal na Janíka.

— A či rád počúvaš hru na husliach? — spýtal sa Janka Milan. A nečakajúc na odpoveď, vypytoval sa ďalej. — A čo ti zahrať, pesničku?

— Nie. Také, aké ste hrali predtým. Dnes i minule.

— Minule si ma tiež počúval?

Otec a syn pozreli na seba. Usmievali sa pritom.

Milan začal hrať. Hral a hral, nik nevedel, ako dlho. Notár sa už aj hniezdil na stoličke, ale Janko sa ani nepohol. Do kuchyne vošli medzitým i Milanova mama i Jankova. Stáli tu teraz, lebo si už skončili robotu na dvore. A všetkým rovnako sa páčila Milanova hra.

Janík mal slzy v očiach. Bol by rád zvolal, poprosil:

— Ešte! Hrajte ešte! Prosím!

Milan to na ňom videl.

— Mám hrať ešte?

— Náš Janko by rád počúvať od rána do večera. Čo sa toho len naspomína, — zamiešala sa Jankova mama. Rozpovedala, ako len túži Janko po husliach. Janko sa červenal.

— Veď to nie je chyba, pani Pavlíčka, — povedal notár. — To je pekné, že túži po takom. A pekné žiadosti treba podporovať.

— Chudobný človek by nemal mať také túžby, pán notár. Lebo to stojí peniaze. A odkiaľ ich vezmeme, keď je ich málo aj na ten chlebíček?

— Nájde sa, pani Pavlíčka! Nájdu sa, — presviedčal ju notár.

— A nie je na to ešte primladý? Veď by vari neudržal ani husle v rukách.

— Aj mladší sa už učili.

— Boli vari mocnejší!

— Neboli. Len mali menšie husle. — Notár urobil niekoľko krokov, ako keby bol chcel vojsť do izby. Pred dverami však zastal a ešte raz sa spýtal Janka:

— A skutočne by si sa chcel učiť, Janko? A či by si len počúvať rád?

— Ja rád počúvam. Ale aj hrať by som chcel vedieť. Veľmi.

— Tak počkajte, — povedal notár. — Ukážem vám čosi. — A vošiel do izby.

Jankova mama tu stála ako na tŕňoch.

— Robotu sme skončili, — vravela pani notárke. — Už by sme sa mohli zberať domov.

— Nechoďte, — povedala notárova žena. — Už len počkajte na muža.

Ten stál už vo dverách. V rukách husle. Jaj, ale aké to boli husle?! Husličky maličké a jasné, ligotali sa ani biele zlato. Janík nemohol odtrhnúť od nich oči. Len prečo ich ten notár priniesol?

— Vezmi si ich do ruky! Len pozor, aby ti nevypadli! Tak! Tieto javorové husličky sú trocha menšie ako obyčajné, pani Pavlíčka. Môj syn sa učil hrať na nich.

Husličky sa triasli Janíkovi v rukách. Nebol by mohol povedať ani slovo. Iba sa díval na svoju mamku.

A mamka porozumela. Spýtala sa ticho.

— A sú na predaj?

— Vďačne by som ich dal vášmu synovi. Lenže sú Milanove.

— To sú len také reči, pani Pavlíčka, — prerušila notárka svojho muža. — Veď Milan ich už sotva bude potrebovať.

— Ja ich nepotrebujem, — povedal Milan. — A myslím, že moje husličky z javora budú u Janíka na dobrom mieste.

— Tak mu ich dáš? — spýtal sa ho notár.

— Ak nemáte nič proti tomu.

— Nuž, to dobre urobíš, — povedal notár.

A naraz bolo ticho.

V tichosti sa ozvala Jankova mama.

— To tak nejde, pán notár. Kdeže by sme my mohli prijať takú drahú vec ako dar. Ani by sme nemohli uveriť, že je to naše.

— Všakže, pani Pavlíčka, — zamiešala sa notárka, ako keby jej boli dobre padli slová Jankovej matky.

— Veď my by sme sa s pani notárkou dohodli. Či by som to už odrobila alebo v peniazoch zaplatila. Lebo môj syn by vari umrel, keby tie husle musel tu nechať.

— Tak si ich vezmi, Janko! — povedal notár žičlivo.

Jankovi sa triasli ruky. Jaj, len aby mu tie husle, tie krásne, drahé husličky nevypadli z rúk. Iste by sa rozbili na kuchynskej betónovej dlážke.

— Počkaj, — povedal mu Milan. — Prinesiem ti aj puzdro. — A vošiel do izby.

— Čo všetko nespraví človek pre svoje dieťa, — povedala notárka.

— Tak, pani notárka, — povedala slávnostne Jankova mama. Bola spokojná. Len ona vedela, akú povinnosť vzala na seba v tejto chvíli.

A už sa vrátil Milan. Husle dali pozorne do puzdra. Potom sa Jankova mama zakrútila do veľkej čiernej šatky. Do jednej ruky vzala nádobu s večerou, aby sa doma mohla s Jankom podeliť. Druhou chytila Janka za ruku.

Janko mal pod pazuchou puzdro s husličkami.

Tak vyšli von do tmavej noci. Šťastní obaja. Janko pyšný na svoje husle, ale aj vďačný svojej mamke. Lebo dobre vycítil, že jej slovo zavážilo. Veď ona pomohla k husliam — husličkám z javora.

A bol tomu rád.

Aj by poďakoval mamke. Ale nevedel ako. Tak sa len pritúlil k nej a stískal jej ruku. To bolo všetko.

Druhá kapitola

Keď deti dostanú nejakú milú hračku, po ktorej veľmi túžili, brávajú si ju večer so sebou do postele. Aby ju mali blízko. A ráno, len čo otvoria oči, by ju zasa chceli vidieť, aby sa s ňou mohli potešiť a znovu cítiť radosť, ktorú mali vtedy, keď ju dostali.

Janko na to nemyslel, že si vezme husle k sebe do postele. Ale len čo zapálila mamka lampu, položil puzdro na stôl a otvoril ho. Uvidel znovu svoje krásne husličky. Husličky z javora.

Už sú jeho. Nedal by ich nikomu. A nik mu ich nevezme. Aké sú krásne. Vzal si ich do ruky, nemotorne vybral i slák a pokúšal sa vylúdiť z nich tóny. Nešlo to. Sklamane ich odložil. Myslel, že to pôjde ľahšie. Až sa zhrozil škrekľavých zvukov, ktoré husle vydali.

Mamka vytušila, čo sa v ňom odohráva.

— Tak rýchlo to nepôjde, syn môj! To by každý človek na svete vedel hrať na husle, keby to išlo tak ľahko.

Janko veru na to nemyslel, že to pôjde ťažko. A tu už prvý večer musel uvažovať o tom, či to bude možné, aby sa naučil hrať sám, a či ho bude musieť niekto učiť.

A v nasledujúci deň prišiel na to, že ho musí niekto učiť. Už skoro ráno vstal a pokúšal sa znovu hrať. Pritískal prsty na hrdlo husieľ, ako to videl u hudobníkov na zábave a u notárovho syna Milana. Ale nebolo to o nič krajšie. Iba čo sa škrekľavé tóny menili.

Po prvý raz pomyslel na Cigána, ktorý chodil s ním do jednej triedy. Ten by mu mohol pomôcť. Bol vari najsúcejší z cigánskych detí, ktoré chodili do školy. Do štvrtej triedy sa máloktoré z nich dostalo tak hladko ako tento. A Janko kdesi bol počul, že v jeho rodine sú dobrí muzikanti.

— Roma, — oslovil ho, lebo chcel, aby ho tak volali. — Ja mám husle.

Roma sa čudoval.

— Vlastné?

— Veru tak, — odpovedal Janko pyšne. — Mama mi ich kúpila. A keď už mám husle, mal by som sa aj učiť.

— Tak, — povedal múdro Roma s tvárou človeka, ktorý sa do veci veľmi dobre rozumie. — Sám sa nenaučíš.

— Že ty máš brata muzikanta? — pokračoval Janko.

— Mám, — vytiahol sa Roma pyšne a potom doložil, — dobrý muzikant.

— A nemohol by ma učiť? — spýtal sa Janko.

— Mohol, — povedal Roma zamyslene. — Musím sa ho opýtať. A čo by si mu za to dal?

— Dal? — Janko sa začudoval. Na to nemyslel, že nielen husle stoja peniaze, ale ani učiť sa hrať na nich nebude zadarmo. — Spýtaj sa ho, — povedal po dlhom rozmýšľaní, — či by ma naučil zadarmo. Keď už my dvaja chodíme spolu do školy.

— Spýtam sa, — povedal Roma. Ale povedal to veľmi neisto.

Rozišli sa. Janko porozumel, že je málo nádeje. Ešte keď sa rozchádzali na obed domov, pripomenul znovu Romovi, aby nezabudol. Roma prikývol vznešene, ale tak, ako keby sa nebolo hodno vecou toľko zapodievať. A odišiel.

Mamka v tento deň nebola doma. Bola v práci. Ináč by možno bola prekazila plán, ktorý chcel Janko v to popoludnie uskutočniť. Keby, pravda, bola o tom vedela.

Janko vzal so sebou po obede husličky do školy. Chcel ich ukázať kamarátom. A potom tak hútal, že keď Roma prinesie dobrú správu, vyberie sa s husľami za jeho bratom. Ale Roma neprišiel do školy. Taký bol zavše. Chodieval len vtedy, keď sa mu zachcelo.

Chlapci chvíľu obdivovali husličky. Uznali všetci, že sú krásne.

— Mal by si nám zahrať, Janko.

A tu sa Janko musel priznať, že ešte nevie. Teraz ho to aj mrzelo, že husle priniesol. Chlapci sa po jednom od neho vytrácali. A o chvíľočku vošiel do triedy aj učiteľ.

Hneď zbadal mimoriadny rozruch, lebo chlapci neboli na svojich miestach.

— Čo je? — spýtal sa.

— Janko Pavlík má husle, — kričali chlapci.

— A aké pekné, — zaspieval tenuškým hláskom Ondrík Červeň, ktorý sedel s Janíkom v jednej lavici.

— Ukáž, — povedal Jankovi učiteľ.

Janko otvoril puzdro.

— Ahá, tie husle poznám. Pekné. Lenže, deti, to si zachovajte, pri husliach nejde o to, aby boli pekné, ale aby boli dobré. A dobré sú vtedy, keď vydávajú pekné tóny. — Vzal do ruky slák. Husle si pritisol bradou a zatiahol niekoľko ráz. Boli to príjemné tóny a deti by boli rady počúvali učiteľa, ale on vložil husle do puzdra a povedal Janíkovi vážne:

— Husličky sú dobré! Ale teraz ich odlož!

A predsa sa ešte spýtal:

— A chceš sa učiť?

— Áno, — povedal Janko.

— U koho?

— Ešte neviem. — A vskutku to nevedel.

— Ak chceš, porozprával by som sa s pánom učiteľom Duchoňom. On učieva chlapcov hrať na husle.

Janko už počul o tom. Učiteľ Duchoň učil aj Milana. Ale ktovie, čo by to stálo? Janík mlčal.

Začalo sa vyučovanie. Po jeho skončení chcel Janko vyhľadať Romu v Cigánskej ulici. Rád by sa učiť u jeho brata.

Ondríkovi Červeňovi sa to nepáčilo.

— A prečo by si sa mal učiť u Romovho brata? Ktovie či ten toľko vie?! Vidíš, chlapci, ktorí sa učia, chodia k učiteľovi. Ja by som do Cigánskej ulice nechodil. Ešte by mi husličky ukradli. Namojpravdu, bál by som sa o ne.

Janko sa zamyslel.

— Viete, chlapci, aj ja sa trošku bojím. Dobre by bolo, keby ste išli so mnou.

Chlapci súhlasili. Ale povedali si, že stačí, keď pôjdu dvaja. Okrem Ondríka Červeňa vybral sa s Jankom aj Juro Chren.

Cigánska ulica bola na konci mestečka. Hodný kúsok. Ale chlapci išli. Len Ondrík Červeň, hoci nebol bojko, poznamenal na polceste:

— Chlapci, ja tak myslím, že oni majú aj psy.

A veru keď chlapci vkročili do Cigánskej ulice, videli aj to, čo Ondrík dobre hádal. Psy sa tu voľne naháňali, brechali a zavýjali inakšie ako v meste. I deti sa tu zabávali celkom voľne, ako keby im nik v ničom nebránil. Chlapci sa obzerali a hľadali všade Romu. Ale nevideli ho.

Janík sa rozhodol, že ďalej pôjde sám.

— Počkajte ma tu, chlapci, ja si Romu nájdem. — A kráčal ku skupine cigánskych detí.

Prvé ho zbadali psy. Obklopili ho. Jeden sa oddelil od ostatných a vytrvalo na Janka brechal. Keby sa bol Janko pokúsil odohnať ho, iste by sa mu bol zahryzol do nohy. Strašne ceril zuby.

Keď sa spýtal detí, kde je Roma, ktorý s ním chodí do školy, do štvrtej triedy, hneď sa vybrali dvaja s veľkým vreskom hľadať ho. Ostatní obklopili Janka a utvorili okolo neho kruh, ako keby ho z neho neboli chceli pustiť.

— Husle má, husličky! Ukáž! — kričali.

Janko ich odháňal, ale deti sa nedali. Na šťastie zazrel približujúceho sa Romu.

— Prečo si sem prišiel, — volal Roma na neho.

Sprvoti Janko nevedel, prečo mu to hovorí. Ale potom vycítil, že Roma sa hanbí za neporiadok, ktorý tu bol okolo chalúp, za špinavé deti, ktoré sa tu bavili. Janko sa ho chcel spýtať na brata. Ale sotva si stačili povedať niekoľko slov, keď zbadal, že k Romovi ktosi mieri. Dospelý.

— Tak ty máš husličky, — usmieval sa príchodzí na Janka. — Ukáž ich! — a naťahoval ruku po puzdre.

Janko nevedel, čo má robiť. Pozrel na Romu a uvidel na jeho tvári strach. I on sa zľakol. S nedôverou otváral puzdro. Ale už teraz by bol mohol povedať otvorene, že ak by ho bol mal tento Cigán učiť, nebol by ho prijal vďačne za učiteľa.

S akousi čudnou nedočkavosťou súril Janka, aby sa ponáhľal. Potom vzal husle do ruky a začal hrať.

Hral pekne, ale celkom inakšie ako notárovie Milan. Husle zavýjali i plakali v jeho rukách. Deti sa prestali hrať a zoskupili sa okolo neho. Pozerali na hrajúceho Cigána s úctou.

Aj Janka zaujala na chvíľu jeho hra. Ale zároveň vedel, že by tak nechcel hrať. Nevedel prečo, ale nechcel by. Najradšej by bol odtiaľ ušiel. Len aby dostal naspäť svoje husle.

Hrajúci Cigán čoskoro skončil. Ale akoby nechcel dať husle naspäť do puzdra, obracal si ich v rukách.

— Pekné husličky. Len by bolo treba, aby sa dostali do rúk dobrému muzikantovi. Aby sa na nich často hralo.

Povedal niečo po cigánsky Romovi a ten kývol. Ale bol veľmi vážny.

— Tak ty si sa chcel učiť u mňa? Dobre. Ja ťa budem učiť, ale najprv si necháš husle u mňa.

V Jankovi sa zobudil strach. Skutočný strach. Teraz sa už bál o svoje husličky.

— Nie, — skríkol. — Ja husle nedám.

Cigán sa zamračil. Potom vytrhol puzdro Jankovi z ruky. Vložil do neho husle a už sa obracal, že s nimi ujde.

Janko skočil za ním. Ľahko svoje husličky nedá. Ale Cigán ho odsotil takou silou, že Janko padol na zem. A potom sa Cigán dal do behu.

Utekajúci Cigán bol už blízko svojej chalupy. No prv než by bol do nej vbehol, niekto sa mu postavil do cesty. Bol veľmi prekvapený, lebo na to by nebol pomyslel, že do cesty sa mu postaví jeho vlastný brat. A predsa bolo tak. Roma tu stál s vycerenými zubmi.

Brat skríkol na neho, aby ušiel. Ale Roma sa ani nepohol. Odpovedal mu po cigánsky, s nenávisťou v očiach, neprestávajúc naň ceriť zuby. A keď sa brat pohol, zavesil sa mu na tú ruku, v ktorej mal husle, a nedal sa striasť. Cigán sa smial, vliekol Romu k chalupe, a tak sa videlo, že Roma sa nadarmo zamiešal do veci.

Tu však zaznel prenikavý výkrik. A za ním nadávka. To skríkol ten s husľami. Roma, jeho vlastný brat, zahryzol sa mu do ruky. Ale do krvi, tak, že zreval od bolesti. Hneď odhodil puzdro s husľami na trávu a hrešiac, nadávajúc vošiel do chalupy. Romovi, napodiv, neublížil. A spred Janka sa stratil tak, že mu ani tvár neukázal.

Medzitým už Janko vstal zo zeme. Mal slzy v očiach. Ale všetko bolo už v poriadku. Sám Roma mu niesol husle v ústrety. Džavotajúce deti ho nasledovali. Akosi sa im nepozdávalo, že pekné husličky nezostali Cigánovi muzikantovi. Roma podal husle Jankovi a pritom mu povedal len toľko:

— Bež!

Jankovi nebolo viac treba. Dal sa do behu. Chcel sa dostať čím skôr k Ondríkoví Červeňovi a Jurovi Chrenoví. Keď budú traja, nebudú sa báť muzikanta, aj keby ich dobehol.

Janík bol ešte hodný kúsok od chlapcov, a predsa sa odvážil pozrieť, kto beží za ním. Bežal za ním pes. I keď Janko zrýchlil svoj beh, pes s vycerenými zubmi ho doháňal. To bol ten, ktorý tak vytrvalo brechal na neho už vtedy, keď prišiel. A teraz bol už blízko, ale aj na tvárach kamarátov videl rozpačitosť a neistotu. Nevedeli sami, či sa nemajú dať do behu.

Vtom Janko skríkol. Pes ho chytil za nohavicu. Vytrhol z nej kúsok a s tým sa aj uspokojil. Víťazne sa vracal späť. Janko sa už nemusel báť. Chlapci čakali na neho a potom kúsok bežali všetci traja. Zastali iba potom, keď uvideli ľudí, ktorých by boli mohli zavolať na pomoc. Kráčali potom ticho hodný kúsok, kým sa dostali znovu k slovu.

Poprezerali si Jankove nohavice. Boli poriadne dotrhané.

— Ej, dobre ti je, že nemáš doma otca. Ten by ťa za to aj vyplatil.

— Chlapci, to je nič. Ale Roma je fešák.

— A aký, — doložil Juro Chren. — Musíme to porozprávať pred celou triedou.

Janko súhlasil. Bol vďačný Romovi. Bez neho ktovie ako ťažko by sa bol dostal k svojim husliam. Ba ako sa mu odplatil jeho brat?! Chlapci hovorili, že ho videli, ako si zastal vo dverách chalupy s palicou v ruke… Ktovie, či Roma ušiel pred ňou?

Už boli blízko Pavlíkovie domca, keď ktosi volal za nimi. Bol to slabý hlas.

— Chlapci!

Obrátili sa a uvideli Romu.

— Ušiel si?

Roma vážne prikývol. A potom povedal:

— Ja svoje od brata dostanem. To ma neminie.

— Tak nechoď domov, — povedal mu Ondrík. — Prenocuješ u nás alebo u Janka.

Roma pokrútil vážne hlavou.

— Mne netreba u cudzích spať. Ja mám kde prenocovať.

— Máš pravdu, — povedal mu Juro Chren.

Chlapci sa dohodli, že sa budú hrať u Červeňov. Všetci traja, i Roma. Iba Janík pôjde domov. Treba mu preobliecť nohavice.

— Aj o husle sa bojím, — dodal Janko pyšne.

Tak sa pred Pavlíkovie domom rozlúčili. Janko videl už od vrát, že dvere na kuchyni sú otvorené. Mamka bola doma.

— Kde zháňaš? — spýtala sa ho. — A s husľami. Kdeže si bol, povedz!

Janko rýchlo všetko rozpovedal. Ešte i teraz sa triasol od strachu.

— Vidíš, vidíš, chlapče! Mohol si o husle prísť. Takto sa vybrať a mne ani slova nepovedať!

Potom si mama prezrela znaleckým okom Jankove nohavice.

— Poriadne ti ich dotrhal, — povedala. — No nič! Nejakú záplatu už len nájdem. — Ináč, pred chvíľou bol tu váš učiteľ. Že sa zhováral s pánom učiteľom Duchoňom, ktorý učí hrať na husle. Že by ťa ešte vzal medzi svojich žiakov.

— Mamka, — skríkol Janko. Objal svoju drahú mamku. Ovládlo ho nevýslovné šťastie.

Tretia kapitola

Tak sa dostal Janík k učiteľovi hudby Duchoňovi.

Učiteľ Duchoň bol známy tým, že sa často hneval a rozčuľoval. Vyskakoval zo stoličky, keď niektorý z jeho žiakov zatiahol falošne. V takých prípadoch pokladal sa za najnešťastnejšieho človeka na svete a ľutoval, že sa stal hudobníkom.

Ale mal pritom dobré srdce. Keď bol Janík u neho prvý raz, tiež sa pre niečo rozčuľoval. Janko dostal strach. Bál sa, že i on tak pochodí ako chlapec, ktorý mal hodinu pred ním. A cítil, že keby sa na neho učiteľ Duchoň tak rozkričal, ušiel by hneď.

Ale potom začal rozmýšľať. Ujsť je ľahká vec. Ale kto ho bude potom učiť? A rozhodol sa ináč. Možno bude i na mňa kričať, povedal si. Možno sa rozplačem. Ale vytrvám. Neujdem.

Keď prišiel rad na Janka, učiteľ hudby sa naň skúmavo zadíval. Díval sa dlho a Janko pocítil, že sú to dobré oči. Dobrý človek sa díva na neho. A Janko si povedal: Možno bude kričať na mňa. Ale nebude to ozajstný hnev. Znesiem to vďačne. Lebo už viem, že je to dobrý človek.

Skúšal mu sluch a Janko spieval tenuškým hláskom. Učiteľ bol veľmi spokojný. Skúšal, ako bude vedieť Janko držať husle. Pritom však poznamenal:

— Tie husličky sú pekné. Ale dlho sa na nich nebudeš učiť. Už o rok budeš si musieť zvyknúť na riadne husle.

Janka to zarmútilo. A keď išiel domov pod pazuchou s husličkami, ani myslieť na to nechcel, že by to mohlo byť pravda. Radšej premýšľal o inom. Učiteľ ho pochválil. A odkázal po ňom mamke, že ak bude usilovný a vytrvalý, bude z neho dobrý muzikant.

Keď prišiel domov, hneď sa s tým mamke pochválil. Mamka sa zamyslela:

— Ale ja nechcem mať z teba muzikanta, — povedala.

— A ja by som tak rád, — zašepkal Janko.

— Aby si mi po nociach musel vyhrávať, zdravie si ničiť, medzi všelijakými opilcami a zlosynmi. To mi radšej ani husle do ruky nevezmi!

— Ale, mamka, ja by som chcel len, vedieť hrať. Pekne hrať. A budem sa učiť, aby som vedel.

Napokon aj mamka súhlasila.

Od chvíle, čo sa Janko pribral do učenia, mal málo času na hru s kamarátmi. Niekedy sa aj vybral za nimi, keď ho už Ondrík Červeň veľmi volal. Ale nebolo to často. Školu si pritom nezanedbal. Bolo však vidieť, že husle znamenajú v jeho živote všetko.

Obyvatelia mestečka si zvykli na to, že keď prechádzali popred Pavlíčkin dom, počuli odtiaľ skoro vždycky hrať na husliach. Najprv nesmelo, ticho, ale potom čoraz hlasnejšie. A skoro sa rozchýrilo po meste, že práčka Pavlíčka má veľmi nadaného syna. A že sa veľmi usilovne učí hrať na husliach. Učiteľ Duchoň mal rád takéto reči a každému ich potvrdil, kto sa vypytoval na malého Pavlíka. — Áno, je to veľmi nadaný chlapec. Veď ho budete môcť počuť na záverečnom koncerte našej hudobnej školy.

Tak sa stávalo, že v domácnostiach, do ktorých chodievala Jankova matka, sa čoraz častejšie vypytovali na Janka. A mamka bola šťastná, keď sa mohla synom pochváliť.

Prešla zima, prišla jar, ale husličky v Pavlíkovie dome neumĺkali. Blížil sa už koniec školského roku a s ním aj dni skúšok v hudobnej škole a verejné vystúpenie žiakov na koncerte.

Na verejnom vystúpení najlepších žiakov školy mal sa ukázať obecenstvu i Janko. Dva mesiace pred vystúpením mu povedal učiteľ Duchoň:

— Syn môj, budeš hrať na koncerte. — A hneď mu aj vysvetlil, o čo ide.

Janko už vtedy cítil strach. Bál sa spýtať svojho učiteľa, či on, Janko, bude vedieť hrať pred obecenstvom. Učiteľ sa len zadíval naňho láskavým pohľadom, a v taký čas Janko nevládal povedať ani slovíčka. Ani sa len nepokúšal odporovať. Ani vtedy, keď dostával nepomerne väčšie lekcie ako ostatní žiaci.

Duchoň si chlapca veľmi obľúbil. A chlapec zasa cítil v učiteľovom správaní aspoň omrvinku otcovskej lásky, ktorá mu tak chýbala. Učiteľ videl v ňom talentovaného a príkladného žiaka, ktorý môže robiť jeho škole len česť. Musel ho mať rád. Chlapec bol usilovný, pozorný a nevšedne nadaný. Nespustil oči z učiteľa, keď mu niečo vysvetľoval, a neuveriteľne rýchlo chápal všetko, čo súviselo s hudbou a husľami. V meste už temer nebolo človeka, ktorý by nebol vedel, že z malého Janka Pavlíka bude raz veľký huslista. Pravda, aj to bolo treba zdôrazniť, že len ak vytrvá a bude sa poriadne učiť. Tak aspoň rozprával pán učiteľ Duchoň vtedy, keď si vypil tri-štyri veľké pivá a dostal sa do príjemnej nálady. A jeho rozprávanie mnohí poslucháči vedeli už celkom naspamäť.

A voľakoho to v mestečku veľmi hnevalo. Hnevalo ho všetko, čo sa pohovorilo o Jankovi Pavlíkovi pred koncertom žiakov hudobnej školy. Hnevalo to matku šestnásťročnej Adelky Hrivnákovej, ktorú niektorí pokladali za prvú žiačku hudobnej školy. Adelka, ako sa všeobecne vedelo, nie veľmi rada cvičievala na husliach, lebo mala už kadečo iné v hlave. Jej matka však nástojila na tom, aby pokračovala v štúdiách, skončila školu a dostala sa na hudobnú akadémiu. Bola veľmi pyšná na svoju dcéru, pokladala ju za mimoriadne talentovanú a každé slovo, ktoré stavalo do stredu pozornosti malého Janka Pavlíka, ranilo ju na najcitlivejšom mieste. Bola by bývala rada, keby sa do stredu pozornosti dostala jej dcéra. Obecenstvo ju však poznalo a vedelo veľmi dobre, že nemôže od nej očakávať nič mimoriadne.

Koncert mal byť popoludní deň pred koncom školského roku. Jaj, koľko sa napremýšľal Janko o tomto dni. Veď všetko, čomu sa učil skoro celý rok, malo by v tento deň vydať svoje ovocie. Ale on sám s husličkami pred obecenstvom, na to radšej nechcel myslieť! Ako sa blížil ten deň, čoraz väčšmi klesal na mysli. Vedel to o ňom aj jeho učiteľ a často ho povzbudzoval. Učil ho, ako má vyjsť na javisko a ukloniť sa pred obecenstvom, presviedčal ho, že napokon nejde o obecenstvo. Predovšetkým ide o neho samého. O toho, kto hrá a má možnosť očariť svojich poslucháčov. Ak bude pekne hrať, uchváti obecenstvo a budú mu tlieskať ako ešte málokomu v Čiernom kohútovi.

Čierny kohút sa volala budova, v ktorej bola jediná väčšia sieň v mestečku. Slúžila rovnako na koncerty ako na tanečné zábavy. Obecenstvom boli predovšetkým rodičia a príbuzní žiakov hudobnej školy. Len po nich sa tam ukazovali aj záujemci, ktorí nemali príbuzných medzi vystupujúcimi. Aj Janko doniesol domov lístok pre svoju mamku. Odovzdával ho s radosťou a pýchou, a predsa aj so strachom. Čo, keby zle zahral pred svojou mamkou? Nikdy v živote by si to neodpustil.

— Mamka moja, príďte, — prosil ju.

Mamka poskladala lístok a chvíľu nevedela, čo povedať. Akýsi neistý úsmev mala na tvári.

— Syn môj, neviem sa ti sľúbiť naisto.

Janka to zabolelo.

— Budú tam rodičia všetkých žiakov. I takých, ktorí nebudú vystupovať. I cudzí.

— Viem, syn môj! Ale ja musím prať.

— Keby ste sa vypýtali…

— Vieš, že to nemajú radi. — Pozrela na syna a uvidela mu v očiach slzy. — No ak len budem môcť, prídem. Vidím, že by si to rád. Ale už som sa ťa často chcela spýtať, či teraz, keď sa učíš len s panskými deťmi, nebudeš sa hanbiť za svoju mať?

— Nikdy, mamka moja, — povedal Janko prosto.

Nebol to výkrik. Janko sa pritom ani netváril urazene, že mamka mohla niečo také o ňom predpokladať. Povedal to jednoducho, ako sa vždy s mamkou zhovárali. Rovnako o veciach veľkých ako aj o veciach malých.

A tak sa rozišli. Mamka do roboty, Janko do školy.

Začiatok koncertu mal byť o tretej. Janko mal ešte času prehrať si doma skladbičku, s ktorou mal vystúpiť. Veď si ju zahral možno aj tisíc ráz. Len teraz cítil, že je trošku nesvoj. Ešte neboli dve hodiny a už sa vybral s husličkami pod pazuchou do Čierneho kohúta.

Boli tam už takmer všetci Duchoňovi žiaci. Ani oni nemohli doma vydržať. Postávali pred vchodom a čakali na učiteľa. Len vtedy im mali otvoriť vchod do siene a na javisko.

O chvíľočku prišiel aj učiteľ Duchoň. Celkom inakší ako na hodinách. S úsmevom na tvári. Ku každému zo žiakov mal prívetivé slovo. Bolo vidieť, že by ich rád povzbudiť. Hneď bolo veselšie. I Jankovi sa prihovoril.

Tu sa stretol Janko po dlhšom čase s notárovie Milanom, od ktorého mal svoje husličky. Aj ten sa mu priateľsky prihovoril:

— No, Janko, nemysleli sme, keď si od nás odchádzal s husličkami, že sa tak skoro stretneme. Ako muzikanti.

Janko neodpovedal. Hanbil sa, nevedel, čo povedať. Ale dobre mu padlo, že sa mu Milan prihovoril.

Milan si jeho mlčanie vysvetlil tak, že Janko má strach z vystúpenia.

— Len báť sa netreba, Janík, — povedal mu ako starší a skúsenejší.

Vtom sa ukázala Adela. Mala tiež husle pod pazuchou a sebavedome si vykračovala. Milan zavolal na ňu:

— Bohyňa hudby, ako sa máš?

Adela sa zatvárila urazene a odplávala mlčky a vznešene ako labuť, nebezpečne podobná husi.

Keď zmizla, Milan poznamenal:

— Myslí si, že hrá najkrajšie na svete. Vlastne ona si to ani nemyslí. Ale jej mama. A to je ešte horšie.

Jankovi bolo pri tej poznámke veselo. I on vedel, čo sa rozprávalo o Adelkinej mame.

Milan odskočil a Janko zostal sám. I on nazrel dierkou v opone, ako sa zhromažďuje obecenstvo. Skoro všetky sedadlá boli už obsadené a Janko dobre vedel, že onedlho vystúpi aj on. I keď patril medzi pokročilejších žiakov, učil sa len rok. Mal vystúpiť s tými, ktorí sa učili prvý rok. Učiteľ Duchoň chcel, aby obecenstvo jasne videlo, o koľko je nadanejší Janko ako ostatní jeho žiaci.

Janko čakal za javiskom. Mal strach, ale pripamätal si učiteľove slová: „Trému budeš mať, len kým nezačneš. Potom všetko prejde. Nebudeš myslieť na obecenstvo, len na svoje husličky.“ Janík si brnkal na struny. Boli dobre naladené. Už by nebol dbal, keby ho boli pustili na javisko.

Vtom sa zjavila Adelka. Nevedno, čo tu hľadala, lebo ona mala hrať iba na konci. Ako prešla popri Jankovi, šuchla sa o neho. A hneď sa aj nafúkla.

— Sopľoš! Nevieš ujsť z cesty?

Janko neodpovedal. Zarazilo ho, že ho Adelka takto okríkla. Veď jej nič nespravil. Mlčal. A Adelku to akosi mýlilo. Čakala možno, že i Janko povie svoje a pustia sa do hádky. Ale nič.

— Na týchto husliach sa chceš ukazovať? No, bude to len slávy, — zasmiala sa a chytila husle nešikovne či náročky za jeden zo štyroch kľúčov tak, že kľúč hneď povolil. A potom so smiechom odbehla.

Janka mrzelo, že má husle rozladené. A hneď sa dal do práce. Adela spustila strunu A. Tá by zaslúžila bitku za to. Vedel, že rýchlo musí husle vyladiť. Až ho zamrazilo, keď počul volanie učiteľa Duchoňa:

— Pavlík!

— Pavlík! Ty si na rade!

Janko skočil a nestačil už husle doladiť. Tí, ktorí to videli, tŕpli, čo z toho bude. Boli presvedčení, že nič dobré.

Janko rátal s tým, že keď príde k učiteľovi, povie mu, že husle nemá naladené. Aj mu to povedal. Ale Duchoň v nervozite, ako keby ho ani nebol počul, ukázal na javisko a povedal mu:

— Rýchlo! Postav sa tam!

A kývol oponárovi. Opona sa zdvihla. Janko stál pred obecenstvom. Pokúsil sa husle naladiť. Zachytil nepokoj. Ponáhľal sa. Ľudia sa začali hniezdiť na stoličkách. Nepáčilo sa im, že to trvá tak dlho, nevedeli, že Janko za to nemohol. Bol už celý nesvoj. A tu počul až na javisko poznámku:

— To je ten vychýrený? No veru, ani poriadne šaty nemá na sebe.

Janko zosmutnel. Ba akoby aj zabudol, kde je a akú povinnosť má pred sebou. Bol by chcel povedať tomu, ktorý sa tak vyjadril: Mne nie je tak ľahko ako vám a vašim deťom. Moja mamka je chudobná práčka. Ťažko si musí zarobiť každý groš. Bolo mu do plaču. Cítil, že vlastne všetci, ktorí sa dívajú na neho z hľadiska, sú jeho nepriatelia. Ako ich premôcť? Ako im povedať, že nemajú pravdu, keď chcú, aby aj on mal všetko, čo majú deti bohatých rodičov. Keď chcú, aby aj on mal pekné šaty.

Konečne sa mu podarilo husle naladiť. Počul Duchoňov rozkaz.

— Hraj!

Hral. Ale nemal pokoja v duši. Nebolo to také ľahké, ako hovoril učiteľ: Hraj a zabudneš! Musel myslieť na tú poznámku. Nemá ani poriadne šaty. Doteraz ho táto otázka neznepokojovala. I v škole i u Duchoňov boli chlapci, ktorí mali lepšie šaty. Ale jeho to nikdy nebolelo. Možno preto, lebo ešte nepočul takúto poznámku. Len tu, teraz. Ale keď nemá poriadne šaty, tak potom nepatrí sem ani on.

Virrr! Husličky z javora už dávno nevydali taký škrekľavý hlas. Čo sa stalo?

To by boli chceli vedieť mnohí z obecenstva. Janko to vedel hneď. Zasa povolil kľúč. Možno keď ladil husle, nezastrčil ho pevne. Bolo treba ladiť znovu.

Janko stál pred obecenstvom so svojimi husličkami, ako keby nevedel, čo robiť. Nebol len nešťastný, keď počul posmešné poznámky z obecenstva, ale bol v ňom aj vzdor. Tí všetci, všetci sú moji nepriatelia. Počnúc Adelkou, pokračujúc prvým radom a všetkými tu sediacimi až po miesto, kde sedí moja mama… Moja mama! A už sa mu tisli slzy do očí.

Niekto sa mu dotkol pleca.

Bol to učiteľ Duchoň.

— Poď, Janko, — povedal mu ticho. Tak mu to povedal, ako keby tu boli v celej miestnosti len dvaja. A pobrali sa spolu z javiska. Ale vo chvíli, keď padla opona, počuli smiech a krik z obecenstva.

— Na také zázračné deti nie sme zvedaví, — skríkol ktosi.

— Somári, — povedal jasne a zreteľne Duchoň za javiskom. — Somári, — opakoval to ešte, a v tom jedinom slove bolo všetko. On vedel, že Janko za to nemôže, čo sa stalo. Že mal smolu. Ale tí to nevedeli a možno to nikdy vedieť nebudú, a hneď boli hotoví chlapca odsúdiť. — Somári!

Bolo mu Janka ľúto, ale musel k ostatným žiakom. A tak Janko zostal sám.

Len teraz ho premohol plač. Plakal usedavo a bolestne. — Všetci sú moji nepriatelia. Všetci, — opakoval.

Ostatní žiaci stáli bezmocne okolo neho. Medzitým vystupovali, ako boli v poradí. Notárovie Milan hral veľmi pekne, potlesk bol veľký. Toho ešte Janík vypočul. Potom si vzal čiapku a husle. Chcel ísť domov. Iste bude už aj mama doma. Len ako zmyje tú hanbu zo seba?

Vtom ho ktosi chytil zozadu. Učiteľ Duchoň.

— Chlapci hovoria, že počuli od teba, ako si vravel, že všetci sú tvoji nepriatelia. A ja sa ťa spytujem: Vieš, ako možno premôcť nepriateľa? Tak, keď zahráš obecenstvu ešte raz, bezchybne! Budú ti musieť tlieskať, i keď nebudú chcieť!

— Už sa nedá, — povedal Janko.

— Všetko sa dá. Na konci vyjdeš a poprosíš obecenstvo, aby ťa vypočulo ešte raz. A uvidíš, že ťa vypočujú. Len sa priprav! Dvaja majú ešte vystúpiť do konca koncertu! Husle si dobre nalaď!

Janko poslúchol. Ešte mala vystúpiť Adela. Počúval ju len jedným uchom. Ani z toho nemal radosť, že za jej bezduchú hru odmenili ju len slabým potleskom. Potom nasledovalo číslo najlepšieho klaviristu školy a bol koniec.

Obecenstvo už vstávalo. A, hľa, tu sa zjavil na javisku zasa ten malý huslista, ktorý toľko ladil svoje husle, a predsa ich nedoladil. Nastalo ticho. Nik nevedel, čo chce. A už počujú jasný hlások.

— Dovoľte mi, aby som zahral ešte raz. Sľubujem, že to bude lepšie.

Všetko si opäť sadá. Obecenstvo je trošku prekvapené, ale hlavne zvedavé, čo bude. Toto nečakalo. Keď Janko začal hrať, bolo naraz ticho ani v kostole.

Hral. Nemyslel na svoje šaty, nemyslel na to, že sem nepatrí a že všetci sú jeho nepriatelia. Hral svojej mamke, ktorú videl v poslednom rade. A hral tak, ako keby jej bol hral doma, ako hrával večerami, keď sa vracala z roboty a našla ho zasa len s husličkami v rukách. A znovu sa ozvali z husličiek tie krásne tóny, ktoré vedel z nich vylúdiť. A tichosť trvala, nik sa nepohol. Nepriate! mlčal. Bol porazený. Každý z obecenstva, kto sa len trošku veci rozumel, cítil, že sa tu ozval mimoriadny talent. Že starý Duchoň mal pravdu, keď trúsil svoje chýry a teraz vie, že mu predsa len bude celé mesto veriť. Nie preto mal však teraz za klavírom slzu v očiach. Preto, lebo tohto svojho žiaka mal veľmi rád.

Janko skončil. Obecenstvo vypuklo v nadšení. Taký potlesk už dávno nepočuli múry Čierneho kohúta. Tlieskali, tlieskali a nechceli prestať. Janko sa len ukláňal, ako mu to boli povedali. V skutočnosti nevedel, čo má robiť. Niečo iné nemohol hrať. Nič iné si nenacvičil.

A tu počul, ako mu šepká Duchoň do ucha:

— Zahráme to ešte raz, Janko!

A hrali ešte raz. A znovu bolo ticho ako v kostole. A keď Janko skončil, zasa len potlesk a oslava. Janko už žiaril od radosti, keď mu ktosi zo žiakov pošepkal:

— Janko, mamka ťa hľadá.

Už sa nešiel viac ukláňať. Letel ta, kde bola mamka. Bez slova ju objal. Ani nevidel, že i mama plače od radosti. Len toľko vládala povedať:

— Syn môj! Syn môj!

Toľko by si boli chceli povedať, ako keby sa už dávno neboli videli.

— Krásne si hral, syn môj!

— A čo ste to o mne, mamka moja, mysleli?

— Akosi som sa bála o teba, keď si to po prvý raz.

— A potom?

— Potom som už len na to myslela, že nie je možné, aby môj syn tak pochodil.

Známi i neznámi ich zastavujú, aby blahoželali. A oni sa len vedú za ruku, šťastní. Ani nebadajú, že všetky oči okoloidúcich sú na nich upreté.

Potešili sa, že ich vonku pred vchodom do Čierneho kohúta čakali dvaja priatelia. Ondrík Červeň a Roma.

Ondrík nemohol Janka vynachváliť. Ale Roma nebol akosi spokojný.

— Pekne hráš, pekne. Ale keby ťa bol učil môj brat, hral by si ešte krajšie.

Štvrtá kapitola

Janko Pavlík, syn našej práčky, má veľký talent.

Mnohí si to povedali, keď počuli Janka hrať. A neboli skúpi na chválu. Ešte v ten deň po koncerte sa rozchýrilo, akého nadaného rodáka majú v mestečku. Tak ten starý Duchoň mal pravdu, pokyvkávali hlavami. Hej, starý je veľký huncút! Dobre sa vyzná vo svojom remesle. Vraj hneď ako Janka videl, spoznal, že je to chlapec mimoriadne nadaný. A to nielen pivo hovorilo z neho, keď sa zaveril, že takého nadaného žiaka ešte nemal, ani mať nebude. Kto počul Janka hrať a rozumel sa do hudby, ten vedel, že takýchto ľudí narodí sa za sto rokov veľmi málo.

Učiteľovi Duchoňovi však nestačila sláva tohto dňa. Nebol by obsedel doma ani v každodennej spoločnosti v reštaurácii u Zeleného stromu. Nebol by mal nikde pokoja. Vybral sa teda ešte večer do Pavlíkov pozhovárať sa s Jankovou mamkou. Tešili sa aj mať aj syn tejto návšteve. Janko sa utiahol do kúta, hoci bol veľmi zvedavý, načože prišiel ten pán učiteľ. Jankovej mamke ešte ani teraz neprestali oči žiariť šťastím. Vďačne prijala učiteľove pochvalné slová. S obavou myslela však aj na to, či toľko chvály neuškodí jej Jankovi. Nebola by rada, keby ho tie úspechy zmenili. Aby jej dobrý, tichý Janko — nespyšnel. Ona to vari najlepšie vedela, že Janík veru nežiadal si slávu, ktorá ho teraz obklopila.

Učiteľ Duchoň si sadol a rozprával prosto a úprimne, prečo prišiel. Prišiel preto, aby Jankovej mamke povedal, že treba robiť plány o Jankovej budúcnosti.

— Ja ho dlho nebudem môcť učiť, — povedal. — Ak by tak rýchlo pokračoval, rok, dva roky ešte. Neviem však, či by nebolo lepšie, keby ho učil niekto iný.

— Prečo, pán učiteľ? — spýtala sa Jankova mama. Aj Janko by bol rád položil túto otázku.

— Neviem, či by nebolo lepšie, keby ho učil nejaký profesor. Aj ja som mal profesora, ktorý sa zaoberá vyučovaním nadaných žiakov. Možno by potom pokračoval ešte rýchlejšie.

— Ja ho už zverím len na vás, — povedala mamka a Jankovi sa veľmi páčila táto mamkina odpoveď. — Hľa, aj dnes ako krásne zahral. A to je len vaša zásluha.

— Dobre, dobre, pani Pavlíková. Ďakujem za poklonu. Ale nie je to celkom tak. Keby Janko nebol nadaný, nebolo by sa mi podarilo naučiť ho niečomu. Keby chcel zostať len tu vo svojom rodnom mestečku a len tu by sa chcel uplatniť, to by som si trúfal učiť ho ďalej. Možno by som ho aj naučil tomu, čo by potreboval. Lenže podľa mojej mienky Janko by tu nemal zostať. Malé je to mestečko pre neho. Musí ďalej!

Jankova mama zvážnela.

— A kam by mal ísť?

— Von, do sveta, — povedal učiteľ.

— Taký chlapec?

— Profesor za ním nepríde. On musí za profesorom.

V kuchyni u Pavlíkov naraz všetko stíchlo. Potom sa ozval hlas Jankovej mamy. Bol tichý, priam bojazlivý.

— A ako by to bolo?

— Nemyslím na to, žeby ste ho do veľkomesta pustili samého. Len tak by som si to mohol predstaviť, keby ste vy, pani Pavlíčka, tiež išli s ním.

Chvíľu bolo zasa ticho.

— A z čoho by sme tam žili? — spýtala sa Jankova mama.

Učiteľ sa zarazil.

— Aj tam by ste mohli… — Nepokračoval. A sám sa hneval na seba, že nepovedal všetko, čo mal na jazyku. Jankova mama však uhádla, na čo myslel.

— Azda aj mohla. I tam by sa dalo žiť z prania. Ale dlho by trvalo, kým by som si našla domácnosti, v ktorých by potrebovali moju prácu. A potom, — pokračovala tichšie, — máme tu domec. Ťažko by sme ho opúšťali. Neviem, či by to išlo, pán učiteľ.

— A predsa by to malo ísť nejako. Nemali by ste povedať nie. Keby ste vedeli, akého nadaného syna máte, iste by ste súhlasili.

Jankova mama neodpovedala. Duchoň sa obrátil na Janka.

— A ty ako? Rád by si sa ďalej učil?

— Rád, — povedal Janko. — Ale ak by mamka nemohli, zostal by som radšej tu.

— Ste obaja rovnakí. A či viete, pani Pavlíčka, čo by mohlo byť z vášho syna? Umelec! Virtuóz! Zázračné dieťa! Pravda, ak sa jeho výchova chytí do rúk v pravý čas a bude mať učiteľa, akého potrebuje. Ja by som nestačil na neho. Moje sily i vedomosti sú slabé.

Matka so synom mlčali.

— Viem, že by sa vám ťažko rozhodovalo hneď teraz. Nechám vás, aby ste si mohli všetko dobre rozmyslieť. Ale prídem. Prídem sa spýtať, ako ste sa rozhodli.

Ešte sa obrátil vo dverách.

— Chcel by som Janka ukázať svojmu niekdajšiemu profesorovi. Myslím, že aj on povie o Jankovi len to, o čom som i ja presvedčený.

Čosi sa zablyslo v očiach mamky i syna. Ale mlčali. Učiteľ Duchoň však mal ešte čo povedať.

— Do hlavného mesta je ďaleko. I život v ňom bude iste ťažší ako tu. Ale bol by hriech, keby sme neurobili všetko, čo sa musí urobiť, keď má matka takého syna a učiteľ takého žiaka.

Stál tak vo dverách, ako keby čakal ešte na niečo. Ale nie dlho.

— Dobrú noc, — povedal. — A nezabudnite, že ešte prídem.

— Dobrú noc, — odpovedali matka so synom. Tešili sa, že neodznelo dnes večer posledné slovo. A keď sa zatvorili za učiteľom dvere a boli opäť sami, spýtala sa mamka:

— Chcel by si, syn môj?

— Chcel, mamka moja. Ale keď sa raz nedá.

Mamka mlčala. Iba po chvíli poznamenala:

— Uvidíme, čo povie ten profesor.

A Janko vari ani nevedel, aké to bolo veľké slovo, čo vyriekla jeho mama v tejto chvíli. A že nebolo v nej ani máčik pochybnosti, lebo verila vo svojho syna. Bolo v nej len veľké silné odhodlanie priniesť obeť aj vtedy, keby musela byť tá najväčšia.

*

Bolo leto. Janko stačil teraz i pomáhať mamke, alebo zájsť si s Ondríkom Červeňom a Jurkom Chrenom do blízkej hory. I kúpať sa chodili zavše, aby užili leta. Pritom Janko nezabúdal na svoje husličky. Každý večer vyhrával pri otvorenom obloku. Mnohí z obyvateľov mestečka chodievali večer pred Pavlíkovie domec, aby Janka počuli. I Janík si zvykol na svojich každodenných poslucháčov a dobre mu padlo, keď mu niekedy aj zatlieskali. Hrával im vďačne a dlho.

Jedného večera zavítal do Pavlíkov zasa učiteľ Duchoň. Najprv si vypočul Janka pod oblokom s ostatnými jeho poslucháčmi. Iba potom vošiel. Vonku sa Jankovo obecenstvo sklamane rozchádzalo. Vedeli, že Janík už dnes hrať nebude, keď Pavlíkovci dostali takého hosťa.

Jankova mama utrela stoličku, aby si pán učiteľ sadol. Na nič sa nespytovala.

Opýtal sa učiteľ:

— Nuž, ako ste sa rozhodli, pani Pavlíčka?

Pokojne odpovedala:

— Tak, ako som si to už vtedy rozmyslela, keď ste to u nás boli. Ak ten profesor povie, že Jankovi nestačí vaša škola, ale potrebuje vyššiu školu, poručenobohu pôjdem s ním.

— Dobre je, — vydýchol si učiteľ. — Ja som vedel, že taká bude vaša odpoveď. A preto som hneď vtedy, keď som prišiel od vás, napísal list svojmu profesorovi. A dnes prišla od neho aj odpoveď.

Vytiahol z vrecka pokrčený list.

— Vraj rád vypočuje Janka a je veľmi zvedavý na neho. Lenže najskôr by to mohlo byť po prázdninách, na začiatku nového školského roku.

— To by bolo ešte času dosť, — zamyslela sa Jankova mama.

— No nie je to tak veľa, — povedal Duchoň. — Keby sme sa mali na to stretnutie poriadne pripraviť, bolo by ho aj málo…

Janko udivene otvoril oči.

— Darmo kukáš, kamarát, — zasmial sa na neho učiteľ. — Budeme sa veru cez leto učiť. Pokazíme si prázdniny, ale nie o to ide. O to, aby sme povinnosť splnili.

Janko sa tváril veľmi kyslo. Chcel sa spýtať, či začnú hneď zajtra. Mali sa vybrať s Ondríkom Červeňom do susednej dediny za Jurkom Chrenom, ktorý tam bol navštíviť svoju sestru. A teraz cítil, že nebude z toho nič. Jaj, husličky, to nie je len radosť a sláva. To je aj povinnosť, pred ktorou musí všetko ustúpiť…

— Denne aspoň štyri-päť hodín cvičiť, Janík môj! A z toho ti nespustím. No nebuď taký zarmútený. Do školy teraz nechodíš. Inej roboty nemáš. Ešte sa aj zahrať môžeš s kamarátmi, — povedal učiteľ Duchoň a usmial sa plný láskavého porozumenia. A Janko mu bol vďačný za tento úsmev.

Keď ho matka a syn vyprevádzali, povedal ešte Janíkovi:

— A na ruky si daj pozor, syn môj. Tie ruky, to je tvoja budúcnosť. A verme spoločne, že tá tvoja budúcnosť bude pekná.

Piata kapitola

Začiatkom septembra veselo uháňal vlak s učiteľom Duchoňom a Jankom Pavlíkom do hlavného mesta. V týchto dňoch sa už bol vrátil z prázdnin profesor Dolinský, u ktorého študoval kedysi učiteľ Duchoň. Na Duchoňov list, či môže prísť predstaviť svojho žiaka, napísal, aby prišli.

Celé prázdniny učil sa Janko pilne, ako keby nič iné nebol mal na práci. Husličky z javora veru málo odpočívali. Aj na to myslel učiteľ Duchoň, že už teraz by mohol vymeniť Janko husličky za husle normálnej veľkosti. Husličky z javora nebudú po vôli profesorovi a iste mu aj bude vyčítať, že pripustil, aby sa jeho žiak učil na takom malom nástroji. Janka by však bolo veľmi mrzelo, keby mu boli vzali jeho milované husličky. A tak husličky, ktoré mu boli verným druhom, cestovali i teraz s ním.

Bola to prvá veľká Jankova cesta. Obdivoval všetko, čo sa dalo vidieť z vlaku. Ale potom ustatý zaspal. Učiteľ sa tomu len tešil. Zobudí ho, myslel si, až budú v hlavnom meste. A bude vtedy svieži, keď bude treba chodiť. Večer mali byť už v hlavnom meste.

Kto pozoroval cestujúcich a všimol si detskú tváričku spiaceho Janka, musel sa zamyslieť. Prečo cestuje tento chlapček s týmto starším, tučným pánom?! Ten starší pán bol dobre oblečený, kým chlapec sa zdal chudobný. Ako to bolo vlastne, že sa dostali k sebe?

Mnohí z cestujúcich zastali pred lavicou učiteľa Duchoňa s takýmito myšlienkami. Ale nepovedali nič. Išli ďalej. Ale našiel sa jeden, ktorému sa dostalo na jazyk to, čo mali všetci na srdci. Pozoroval hodnú chvíľu spiaceho Janka. A potom sa pustil do Duchoňa.

— Tento chlapec je váš syn? — Pritom vedel veľmi dobre, že Janko nie je Duchoňov syn. Ale čakal na odpoveď so zdanlivou zvedavosťou, tváriac sa prísne a veľmi dôležite.

— Nie, — povedal Duchoň.

— A čo je vám tento chlapec? — spytoval sa zvedavec ďalej.

— Je to môj žiak.

— Žiaci a učitelia sedia teraz v škole. Je práve po začiatku školského roku.

Udivený pozrel učiteľ Duchoň na neznámeho človeka. Z jeho slov vycítil útok. V tej chvíli si spomenul na článok, ktorý čítal práve dnes v novinách, kúpených na cestu. Písalo sa v nich o deťoch, unesených podozrivými ľuďmi. Bola to veľká senzácia, ktorá už dni udržiavala vo vzrušení čítajúce obecenstvo a ľudí strachujúcich sa o osud unesených detí. Teda tak, svitlo Duchoňovi. Tento človek a možno mnoho iných cestujúcich predpokladá o ňom, že je jeden z únoscov detí. V duchu sa usmieval, ale v skutočnosti mu to nebolo príjemné.

— A čo si o mne myslíte? Že nehovorím pravdu?

— Nič si nemyslíme, — povedal človek s chladnokrvnosťou vyšetrujúceho sudcu. — Len by sme chceli, aby ste nám to vysvetlili, — a poobzeral sa, či dobre počujú všetky jeho slová aj spolucestujúci. Cítil všade súhlas. A bol presvedčený, že Duchoňa dostal.

— Všelijakí ľudia cestujú dnes po svete. Všelijakí učitelia so všelijakými žiakmi. Nedávno sme čítali v novinách…

— Darmo sa tomu tešíte, že ste takého vtáčika chytili. Ja som učiteľ hudby Duchoň a cestujem so svojím žiakom do hlavného mesta, aby som ho predstavil svojmu niekdajšiemu učiteľovi, profesorovi majstrovskej školy Dolinskému. Je to veľmi nadaný chlapec a dúfam, že ešte mnoho dosiahne v živote.

— A na čom hrá, — vypytoval sa ďalej zvedavec, ale otázka už nebola položená tak ostro, i keď to bolo ešte pokračovanie útoku.

— Na husliach, — odpovedal učiteľ.

— Dobre, že ste nepovedali, že na klavíri. To by nám nemohol dokázať. Ale husle bude mať iste so sebou.

— Má, — povedal učiteľ, ale už bol nazlostený.

— Tak nám môže zahrať.

— Môže. Ale preto ho budiť nebudem!

— Veru, nechajme ho spať, — povedal starší tatko za súhlasu ostatných cestujúcich.

— Trvám na tom, že nám musí zahrať, ak sa zobudí, — povedal ešte raz s veľkým dôrazom zvedavý cestujúci.

— Dobre! Len ho nebudiť!

— Zobudí sa i sám.

A hľa, práve vtedy sa Janík zobudil. A hneď sa spýtal:

— Ešte je ďaleko do hlavného mesta?

Začudoval sa, keď videl okolo seba len samé vážne tváre. Nevedel, prečo sa díva každý na neho. Zvedavo pozrel na Duchoňa. Ale ten mlčal.

— Počuj, chlapče, — prihovoril sa mu zvedavec, ktorý po prvý raz prejavil o neho záujem, — tento pán tu vraví, že vieš pekne hrať na husliach. Zahraj nám niečo!

Janík pozrel na učiteľa.

— Mám zahrať, pán učiteľ?

— Zahraj, syn môj, — odpovedať Duchoň.

Janko otvoril puzdro. Cestujúcim sa ukázali husličky z javora.

— Jaj, — povedal mládenec, ktorý práve prechádzal okolo. — Husličky z javora.

— Veru tak, — povedal učiteľ. — Ale takého majstra ste ešte na takýchto husličkách hrať nepočuli.

A Janík už hral. Akosi málo ho bolo počuť. Lenže huk, ktorý bol vo vlaku, pomaly sa tíšil. Ľudia prekvapene počúvali tóny javorových husieľ. A keď vlak spomalil a chystal sa zastať, o chvíľočku bola tu tichosť, aká zriedka býva. Vtedy zazneli i husličky z javora silnejšie a ich krásne tóny očarili počúvajúcich.

Netrvalo to dlho, Janko prestal hrať. Ale cestujúci dostali chuť na počúvanie. Tešili sa, že na najbližšej stanici vlak bude stáť dlhšie a Janko im zasa zahrá. A skutočne hral, a pekne. A keď sa zasa vlak pohol a poslucháči sa rozchádzali, každému zneli v ušiach tóny husličiek. Ale mlčali. Iba starý tatko pohladil Janka a povedal mu:

— Ej, chlapče, krásne hráš. Ale musel si mať aj dobrého učiteľa.

Jankove oči zaliali slzy. Spomenul si, že vari ešte ani raz nepoďakoval svojmu učiteľovi za to, že sa mu venoval, že sa s ním učil. A nemusel. Pozrel na neho s veľkou vďačnosťou v srdci. A tu, hľa — videl úsmev na tvári svojho učiteľa.

— Janík môj, — povedal Duchoň, — ten zvedavý pánko sa stratil. Myslím, že sme to vyhrali na celej čiare.

*

Bolo už tma, keď zazreli z obloka v záplave svetiel hlavné mesto. Jankovi niečo stislo srdce. Nemyslel na to nikdy v živote, že tak skoro uzrie toto veľké mesto. Ani netúžil po ňom v pokoji svojho rodiska. Hľa — a teraz sa blíži k nemu a keď vystúpi z vlaku, uvidí zblízka jeho obyvateľov i jeho ozrutné domy. A vlak už spomalil. Prechádzal medzi domami blízko stanice, pričom Janko mal aj trošku strach, keď videl, ako vysoko ide vlak nad ulicami.

Keď vlak zastal, povedal mu učiteľ:

— Drž sa ma, Janko, aby sme sa jeden druhému nestratili.

A tak Janko mal dať pozor aj na učiteľa, aj na svoje husličky. Len teraz videl, aké množstvo ľudí sa vyvalilo z vlaku. Chvíľu stál bezradne. Musel myslieť na to, čo by sa stalo, keby ho zástup strhol so sebou. Chytil sa učiteľovej ruky.

— Tak bude najlepšie, — usmial sa Duchoň.

V zástupe sa predsa len šťastlivo dostali k východu. Pri východe čakal na nich učiteľov priateľ Skalický, u ktorého mali prenocovať. Skalický bol tiež päťdesiatnik ako Duchoň a dvaja priatelia zvítali sa veľmi srdečne. Skalický podal ruku aj Jankovi, pričom sa Janko zapýril a zvedavo si ho obzeral.

— Aby som ti pravdu povedal, — hovoril Duchoňovi, — nevyzerá na zázračné dieťa.

— Je to dobrý chlapec, — povedal Duchoň prosto. Janko sa začervenal.

Potom sa vydali na cestu. Vyšli na ulicu pred stanicou. A Janko nevedel, na čo sa má prv dívať, na uháňajúce a cengajúce električky, alebo na ozrutné domy a široké ulice…

— Ponáhľajme sa, — povedal Skalický, — lebo nám ujde električka. Museli by sme hodnú chvíľu čakať na druhú.

Vstúpili do električky, kde bol oveľa väčší stisk ako vo vlaku. Janko si chcel sadnúť, lebo učiteľ našiel miesto. Ale vo chvíli, keď si Janko chcel sadnúť, povedal mu ktosi za chrbtom…

— A nemyslíš, chlapče, že by si mohol aj stáť?

Janko zahanbený odtiahol sa hneď k učiteľovi. Ale ten nenechal poznámku bez slova.

— Nemyslíte, priateľ, — povedal neznámemu, ktorý vedel poučovať o zdvorilosti, — že dieťa, ktoré precestovalo dnes desať hodín, má tiež nárok na odpočinok?

— Ja viem len toľko, že dieťa ľahšie postojí ako starší človek. A čo sa jeho cestovania týka, necestoval som s ním. Neviem, koľko cestoval a či môže byť skutočne unavený. Kde si nastúpil? — spýtal sa naraz Janka.

Janko povedal.

— Tak by to mohlo byť pravda, — priznal statočne.

— Veru, — ozvali sa aj iní cestujúci.

— Nie je škoda takých rečí? — povedal jeden z nich. — Poď sem, syn môj, sadni si na moje miesto. Ja na prvej zastávke vystúpim.

Janko nezabudol poďakovať. Ale pozrel pritom na učiteľa. A sadol si len potom, keď videl, že učiteľ prikývol.

Električka sa pohla. Dosť je už vozenia na dnešný deň, pomyslel si Janko. Ale naraz ho upútala cesta širokými ulicami. Myslel na to, ako môžu vyzerať tieto ulice vo dne, a či pôjdu tade peši s učiteľom Duchoňom. Zajtra popoludní… Ale vtedy budú u profesora…

Tu sa ho však nik nespýtal na jeho husličky. V električke neboli ľudia takí prívetiví a priateľskí ako vo vlaku. Každý sa ponáhľal domov a myslel na to, čo ho čaká. Ináč netrvala dlho ani ich cesta. Blížila sa zastávka električky, od ktorej neďaleko býva rodina Skalickovcov.

Električka zastala. Janko bol celkom svieži. Bol by sa vari aj rozbehol do týchto neznámych ulíc, aby videl všetko. Ale sotva spravili niekoľko krokov, už ukázal Skalický na obrovský nájomný dom. A povedal:

— Tam bývame. Nie je to tak ďaleko ani od stanice, ani od stredu mesta.

Vošli do päťposchodového domu a vyšli na druhé poschodie. A tu pán Skalický zazvonil. A hneď sa ozval v byte krik.

— Mamička, už sú tu, už sú tu, — volali detské hlasy.

A hneď sa otvárali dvere. Ukázala sa v nich pani Skalická, ktorá sa vyhovárala:

— Deti nechceli spať. Vraj nepôjdu, dokiaľ neuvidia toho zázračného huslistu.

Duchoň sa smial. A o chvíľu sa srdečne pozdravili s pani Skalickou, ktorá sa Jankovi hneď zaľúbila, lebo ho poláskala a usmiala sa na neho veľmi milo. Potom prišli ostatní: Ivan, chlapec v tom veku ako Janko, Martuška, dievčatko, ktoré ešte nechodilo do školy, a starší syn Vlado, ktorý chodil už do poslednej triedy gymnázia a bol z prvého manželstva Skalického. S Ivanom sa hneď zblížili. Ivan ukázal Janíkovi svoje hračky a známky a Janík len oči otváral, čo všetko môže mať veľkomestský chlapec. Jemu sa o tom doteraz ani nesnívalo. Chlapci sa tak zabrali do ukazovania a obdivovania, že na všetko na svete zabudli. Pani Skalická ich musela niekoľko ráz volať, aby si sadli k večeri.

Pri večeri privítal Skalický hostí a povedal:

— Najedzme sa chytro, aby sme po večeri mohli ešte počuť nášho milého hosťa Janka Pavlíka. Zahráš nám, Janko, však?

— Vďačne, — povedal Janko.

A tak po večeri husličky z javora zasa nemali pokoja. Deti ich prv obdivovali, aké sú krásne. Zvlášť Martuške sa páčili. Sama chcela hrať na nich, nechcela ich dať z ruky. Iba po dlhom prehováraní dostal ich Janko naspäť. A potom hral. Nie to, čo mu na rozum prišlo, ale podľa poriadku, ako to mal hrať pred profesorom Dolinským. Hral pekne, ako keby vôbec nebol ustatý, sviežo a radostne. A želal si, aby sa jeho hra páčila Ivanovi, lebo si ho hneď veľmi obľúbil.

Keď skončil, rodina oduševnene tlieskala. Deti by boli chceli, aby Janko ešte hral. I Vladovi sa veľmi páčila hra tohto mladého dedinčana a prosil ho, aby ešte zahral. Všetkým prosbám však urobil koniec Skalický, ktorý povedal:

— Veľmi pekne si hral, Janko! Veru sme ani nemysleli, že už toľko toho vieš. No ale teraz do postele deti, a spať. Okrem Martušky zajtra všetci máme svoju robotu. Treba, aby sme boli čerství a každý z nás mohol s úspechom vykonať svoju prácu.

Janko pomyslel na profesora Dolinského. Mráz mu prešiel chrbtom. Ale hneď zabudol, keď pristúpil k nemu Ivan — musel sľúbiť, že zajtra mu zahrá.

Potom sa išlo spať. Najprv uložila pani Skalická Martušku a potom Ivana i Janíka. Hodne by si boli ešte rozprávali, ale pani Skalická im žartovne pohrozila, že beda im, ak Martušku zobudia. Povedali si, že zajtra budú pokračovať. A už sa tešili na to.

Po chvíli sa pani Skalická pozrela do izby. A chlapci si ešte šepkali. Povedala im už prísne:

— Chlapci, dobrú noc!

Ivan zmĺkol a Janko tiež.

Keď pani Skalická druhý raz pozrela do izby, už všetko spalo.

Šiesta kapitola

Na dverách, pred ktorými učiteľ a žiak zastali, bola mosadzná tabuľka. Janko si prečítal na nej meno profesora.

Ján Dolinský.

Až kdesi v hrdle mu bilo srdce. Ustavične pokukoval na svojho učiteľa, ako keby bol chcel zachytiť jeho pohľad. Márne. Učiteľ pozeral len pred seba. I na ceste sem bol zamĺknutý, akoby smutný. A Janko by tak rád bol počul od neho povzbudzujúce slovo. Aby ho kamarátsky buchol do chrbta alebo ho poláskal a povedal mu: Janko, hlavu hore!

Chvíľu už stáli predo dvermi, ale nezazvonili. Duchoň sám cítil, že dnes mu niečo chýba. Že je akýsi nesvoj. Možno len preto, lebo sa bojí návštevy u profesora. Ako sa len skončí skúška s Jankom? Ale či sa obáva len on? Janko má viac príčiny báť sa výsledku dnešnej skúšky. Alebo ešte nechápe vážnosť celej veci, ešte je len dieťa?

Chcel stisnúť zvonček. Ale vtom pocítil na sebe Jankov pohľad. Ten chlapec od neho niečo čaká. A veru dnes si málo povedali. A chlapec potrebuje niekoľko teplých, povzbudzujúcich slov. Poláskal Janka.

A vďačný pohľad prezradil, že chlapec to potreboval i očakával.

— Nič sa neboj, syn môj, — povedal mu. — Len smelo! A všetko bude dobre!

A teraz zazvonil. Už mohol. I v ňom sa vyjasnilo ako v Jankovom srdci.

O chvíľočku sa otvorili dvere a zjavila sa v nich staršia pani.

— Ach, to sú naši hostia. Nech sa páči ďalej! Pán profesor vás už čaká!

Vošli a počuli, ako hlási profesorovi, že očakávaní hostia prišli.

Janko jasne cítil, že sú to iní ľudia ako Skalickovci. Celkom inak ich aj vítali. Ale už len kráčal pod pazuchou s husličkami za svojím učiteľom.

Vo veľkej pracovni, do ktorej vstúpili, padol Jankov zrak na veľký, krásny klavír. Profesor sedel pri písacom stole. Keď uvidel svojich hostí, vstal. Srdečne privítal Duchoňa. Na Janka pozrel len tak bokom.

— Len preto som uznal za dobré, aby ste mi chlapca predstavili, lebo ste mi boli vždy dobrým žiakom a mohol som sa na vás spoľahnúť. Ináč nemôžem predpokladať u chlapca také schopnosti, taký talent, aký opisujete vo svojom liste. Ja myslím, že keď sa človek díva na určitú vec celkom zblízka, nevidí ju tak, ako keď má od nej odstup. No veď uvidíme!

Duchoňova tvár nebola po týchto slovách priam nadšená. Ale nepovedal nič.

— Nuž zahraj nám, chlapče, — povedal profesor Jankovi.

Janko nerozumel celkom profesorovým slovám. Ale vycítil, že profesor mu neveľmi dôveruje. A preto mu dobre padlo, keď ho Duchoň povzbudil.

— Neboj sa, Janík, len hraj! A na nič zlé nemysli.

Profesor ako keby bol iba teraz zbadal Janíkove husle, poznamenal s úškrnom:

— A na takýchto husliach hráva? Hm, hm.

Učiteľ chcel všetko vysvetliť. Že pred touto skúškou nechcel zmeniť husle. Ale Janko mu to prekazil. Začal hrať.

Po prvých tónoch cítil, že profesor sa uprene díva naňho. Nechcel na to myslieť. Mal oči len na svojich husličkách. Nechcel myslieť na toho šedivého starca, ktorý ho za nič nemá. A podarilo sa mu to. Hral a myslel pritom na svoju matku. Na matku, ktorá v neho verí. Na to, že ona je i teraz so všetkými svojimi myšlienkami pri ňom. Pri synovi, ktorý sa vybral do sveta, aby skúsil šťastie.

Hral. Možno ešte nikdy nehral tak pekne. Na nikoho nepozrel, keď skončil. A predsa ho prekvapilo, že ostalo také ticho.

Lenže ticho trvalo už trošku pridlho. Duchoň sa práve chcel ozvať, ale profesor ho predišiel.

— Vieš ešte niečo?

Janko kývol. Profesor mu povedal stroho:

— Hraj!

Keď skončil, pozrel znovu na profesora. Ten mu zasa privolal:

— Hraj, ak ešte niečo vieš!

A Janko hral. Hral a zahral všetko, čo vedel. Zastal ustatý a udychčaný, ale aj presvedčený, že toľko by mohlo byť dosť i tomu profesorovi.

Profesor i teraz mlčal — a dlho. Už vari aj sám cítil, že musí niečo povedať. Ale nehľadal slová. Povedal Duchoňovi prosto:

— Chlapec dokázal, že ste mali pravdu. Ale chválim nielen žiaka, chválim aj učiteľa.

Duchoň sa usmial. Tak teraz si môže vydýchnuť aj on. Dobre sa to skončilo.

Profesor sa obrátil k Jankovi.

— Poď sem, syn môj!

Janko sa ostýchavo priblížil k profesorovi. Akosi vycítil, že je to vyznamenanie. Ale nemohol vedieť, že profesorovi, človekovi ináč uzavretej povahy, je dokonca ľúto, že pred chvíľou o Jankovi zapochyboval. A teraz by to chcel napraviť. Janík o tom nič nevedel, no starého pána so šedivou šticou sa už nebál. Ani tomu sa nečudoval, že ho pohladkal.

— Bude z teba niečo, — povedal profesor, — len musíš byť aj ďalej taký svedomitý a usilovný. Sľúb nám to a drž sa, aby sme sa nesklamali v tebe. Musíš vytrvať, lebo keď my teraz s tvojím učiteľom urobíme všetko, aby sa stal z teba veľký huslista, je aj tvojou povinnosťou urobiť, čo je v tvojich silách. Keby si nás sklamal, bolo by to bolestné nielen pre tvoju matku a pre nás, ale pre všetkých, ktorí verili, že z Janka Pavlíka raz bude virtuóz.

Janko mal slzy v očiach. Nemusel sľubovať slovami a nahlas. Tí, čo mu chceli upraviť cestu do budúcnosti, pochopili, že slzy sú silnejšie ako tie najmocnejšie slová. I profesor bol dojatý. Duchoň si vytiahol vreckovku a zatrúbil tak mocne, až sa múry pracovne zatriasli.

Teda všetko bolo v poriadku. Iba porozprávať sa bolo treba vážne a zodpovedne o Jankovej budúcnosti. — Je pomýlené myslieť si, že s chlapcom musí prísť aj matka, — povedal profesor. — Dá sa to riešiť aj inakšie. Celkom iste by sa našla i tu rodina, v ktorej by bol pod dozorom a v dobrej opatere. Matka by nemusela opustiť mestečko, kde žije od narodenia a kde má predsa len zabezpečený zárobok. Len či by sa našla taká rodina a kde?

Hodnú chvíľu o tom rozmýšľali. Profesor vyhlásil, že sám bude takú rodinu hľadať. Čo sa týka vyučovania, postaral by sa o chlapca sám. Učil by ho súkromne, lebo tak vidieť, že chlapec by nemohol byť sputnaný učebnou látkou niektorej triedy. Ak by mu školské vyučovanie prekážalo, mohol by sa z neho odhlásiť a skúšky by skladal koncom roku. Keby bolo potrebné zvláštne povolenie, to by sa obstaralo. Niečoho sa však veľmi obáva. Výdavky, spojené s pobytom a s vyučovaním môžu byť priveľké. Boli by veľké aj vtedy, keby išlo o úradníkovho syna a nie o syna práčky. Matka, ak sa skutočne živí z prania, nebude ich môcť sama uhradiť. A žiaľ, sú to také peniaze, ktoré nik neodpúšťa rád. Na tom by sa dalo teda meniť len veľmi málo.

— O všetkom sa budem musieť porozprávať s pani Pavlíkovou, — povedal Duchoň. Potom poznamenal sebavedome:

— Myslím, že na obe otázky nájde sa priaznivá odpoveď.

— Naozaj? — divil sa profesor. — Bol by som zo srdca rád.

— O všetkom vás poinformujem čo najskôr, — povedal Duchoň.

Profesor Dolinský ich odprevadil a rozlúčil sa s nimi veľmi srdečne.

*

Dobráčisko Duchoň bol presvedčený, že už našiel odpoveď na obidve otázky. Bol rád, lebo to boli dôležité problémy na začiatku Jankovej životnej cesty. Ako ho ubytovať a odkiaľ vziať peniaze na výdavky spojené s učením?

Myslel si, že je na dobrej ceste, keď po návrate do Skalických, vyrozprávajúc, ako to bolo u profesora Dolinského, zaútočil na pani Skalickú, aby prijala Janka do rodiny. Od chvíle, keď profesor povedal, že Jankova matka by sa nemusela presťahovať do hlavného mesta, keby sa našla rodina, ktorá by Janka prijala, myslel len na to. Lebo inú rodinu, v ktorej by bol Janko v lepších rukách, nemohol si ani predstaviť. Skalickovci sa mu veľmi zapáčili. Boli usilovní, svedomití a príjemní ľudia, od ktorých sa Janko mohol len dobrému naučiť. A Janík by sa tu bol aj dobre cítil. S Ivanom, hľa — ako sa skamarátili. Išlo len o to, aby Skalickovci súhlasili. A Duchoň si povedal, že nepopustí, kým nedostane kladnú odpoveď.

Pani Skalická nebola touto prosbou prekvapená. Keď Duchoň začal iba zďaleka o tom rozprávať, hneď prezradila, že by vďačne prijala toho dobrého a tichého chlapca. Ale keď práce v domácnosti je toľko, že nestačí robiť ani na svojich. A keby ešte pribudlo starostí o jedného, sama by nevedela, ako si s nimi poradiť.

— Mali by sme počkať, čo povie manžel, — povedala. — Ale aj on sa postaví proti tomu, i keď sme si Janka všetci veľmi obľúbili. Ale či by sme nemali známych, ktorí by mohli Janka prijať?! Porozmýšľajme! Najlepšie by sa to hodilo bezdetným manželom. Že by to boli Gazdíkovci? Áno, Gazdíkovci! Tí sa mu budú môcť aj venovať. Nebývajú ďaleko. Hneď by sme sa mohli aj opýtať. Ivan s Jankom, dobrí kamaráti, budú sa môcť často navštevovať. I oni by mohli tu a tam dozrieť na Janka. Myslela na seba a na manžela. Len aby Gazdíkovci boli ochotní…

— Prejdem k nim, — povedala. — I mne je už Janíkova budúcnosť na srdci.

Janík zosmutnel. I on si zamiloval svojich nových priateľov. Potešovali ho, že i tam by mu bolo dobre a s Ivanom by sa mohli ďalej kamarátiť. A ako hovorila pani Skalická, u Gazdíkovcov by mohol mať aj svoju izbu. A mohol by kedykoľvek cvičiť. A to je to, čo by Janík potreboval.

Pani Skalická odišla. Tým, čo zostali doma, neostávalo iné, ako trpezlivo čakať. Čakali už hodnú chvíľu, a pani Skalická sa nevracala. I Skalický sa už vrátil z úradu a ešte jej nebolo. Starší sa dali do rozhovoru a Duchoň vysvetlil priateľovi, o čo ide. Janko a Ivan sa hrali. Stavali z farebných kociek detskú železnicu, ktorú Ivan nedávno bol dostal. Ale darmo sa dívali na dvere, nik nezvonil, nik neprichádzal.

Chlapci pri hre na všetko zabudli. Len Martuška bola už veľmi netrpezlivá. Ustavične spomínala mamičku a spytovala sa, kde je. Chlapci sa báli, že sa hneď rozplače, tak si krivila ústočká. Na otázky jej už nik neodpovedal. I Skalický bol už celý nesvoj. Blížil sa čas večere. Rozhodol sa naraz, že bude od susedov telefonovať po ženu. Gazdíkovci mali telefón. Ale vtom sa ozval zvonček a na radosť všetkých čakajúcich ukázala sa vo dverách teta Skalická. Nebola sama. Prišla s ňou aj Gazdíková. A hneď sa všetko vysvetlilo. Gazdíkovej sa veľmi zapáčil návrh, s ktorým Skalická prišla. Po dlhých rečiach sa rozhodla, že sa pôjde na chlapca pozrieť. Obliekanie trvalo však trošku dlhšie. Pani Gazdíková chce byť vždy bezchybne oblečená. A preto sa to pretiahlo.

Tváre sa hneď vyjasnili.

— Ani u nás to nebýva lepšie, — smial sa Duchoň. — I mojej žene trvá doma obliekanie celú večnosť.

Mužovia sa zasmiali na účet žien a dobrá nálada sa vrátila.

Medzitým pani Gazdíková našla Janka. Ale jednako sa spýtala z opatrnosti, či je to naozaj on.

Keď prisvedčili, pohladkala Janka a potom ho objala. Sadla si a vzala Janka na kolená. Bozkávala ho a neprestávala mu hovoriť: — Môj chlapec! Môj milý chlapec!

Jankovi sa to nepáčilo. Veľmi sa hanbil. Nebol zvyknutý na bozkávanie. Mama ho zriedka bozkala ako väčšieho chlapca, najviac ak ho poláskala. Odťahoval sa, až to muselo byť pani Gazdíkovej jasné, že sa mu to nepáči. Pustila ho z objatia a potom si ho pozrela zblízka i zďaleka a vyjadrila svoje uspokojenie.

— Chlapec sa mi páči, — povedala. — Rozhodne si ho vezmeme k sebe.

Duchoň sa pri tom tváril veľmi kyslo. Ale poznamenal, že by bolo najlepšie, keby sa o Jankovej budúcnosti pozhovárali len starší medzi sebou. Bez detí.

Deti sa vytratili. A tu Duchoň prejavil svoju radosť nad tým, že pani Gazdíková chce vziať Jamka k sebe. Chceli by teda vedieť, aké by boli jej podmienky.

Pani Gazdíková povedala na to takú smiešnu sumu, že sa všetci veľmi začudovali. Bolo to len toľko, aby sa nemohlo povedať, že sa nič neplatí. Duchoň sa však bál, že chlapec nebude u Gazdíkov v takej spoločnosti, akú potrebuje. Aj na to myslel, že Janko sa tam nebude dobre cítiť. Už teraz sa zachraňoval z blízkosti Gazdíkovej. Bál sa jej maznania.

Duchoň cítil, že je tu otrasená chlapcova dôvera. A vyčítal vážne pani Gazdíkovej jej správanie.

— Myslite na to, že máte prevziať starosť nad vážnym hudobným talentom, žiakom profesora Dolinského. Nám, ktorí myslíme na jeho budúcnosť, ide predovšetkým o to, aby sa chlapcovo nadanie rozvinulo v celej veľkosti. Vám však, tak sa mi vidí, ide len o to, či je ten Janko sympatický a pekný chlapec, ktorého by ste mohli kedykoľvek poriadne vybozkávať.

Pani Gazdíková sa oproti tomu ohradzovala.

— Ale ja vám rozumiem, — povedal Duchoň. — Nemáte dieťa a chýba vám. Lenže tu by sme sa neporozumeli. My by sme chceli dať chlapca k takým ľuďom, ktorí v ňom vidia budúceho veľkého huslistu, a nie dieťa, z ktorého by mohli mať len zábavu.

— Je pravda, — povedala na to Gazdíková, — že som nemyslela na Jankov talent. Ale nepríjemného tvora, nech by mal akékoľvek schopnosti, nerada by som prijala do svojho domu.

A tu musel Duchoň umĺknuť. Zo svojej strany mala Gazdíková pravdu. Čo robiť? Nechcel všetko pokaziť. Poprosil preto Gazdíkovú, aby sa prispôsobila chlapcovi, lebo ináč si ho nezíska. A Gazdíková prisľúbila.

Po skončení dôverného rozhovoru to prvé, čo pošepkal Duchoň Jankovi, bolo, že už sa tej tety nemusí báť. Už ho nebude bozkávať. Aby si však nemyslel nič zlé. Sú ľudia, čo majú takéto zvyky. Robia to azda preto, lebo nemajú svoje deti.

Janko mlčal a vrhajúc nepriateľské pohľady, utiahol sa do kúta. Odtiaľ pozoroval, čo sa v izbe robí.

Duchoň pristúpil k nemu. Aby sa nemračil a zahral tejto tete. Od nej závisí veľmi mnoho v jeho budúcnosti. Teta je veľmi zvedavá, ako Janko hrá. Ona sama veľmi pekne hrá na klavíri.

A tu si všimli, že pani Gazdíková ich pozoruje. I ona musela cítiť, že vravia o nej. Že chlapec je na vážkach azda po prvý raz v živote. Pristúpila k nim a poprosila Janka.

— Aj ja ťa prosím, Janko, zahraj!

A všetci v izbe, ktorí pozorovali týchto troch, pocítili, že sa medzi nimi vyjasnieva. Že tí traja prešli cez najťažšie.

Lebo Janík vzal husle a začal hrať. A keď cítil na sebe Gazdíkovej pohľad, neodvrátil hlavu. Bolo mu jej akosi veľmi ľúto.

Nemá dieťa! Nemá dieťa!

Siedma kapitola

S profesorom Dolinským, so Skalickovcami a Gazdíkovcami sa Duchoň tak dohodol, že sa Janík vráti čo najskôr do hlavného mesta. Pravda, vrátil by sa už vystrojený na dlhší pobyt. Dostal adresu Gazdíkovcov, kde mal oznámiť deň a čas príchodu. Zo stanice mal prísť priamo k nim.

Doma, v rodnom mestečku, vyvolali nové správy o Jankovi priam senzáciu. Ľudia všade hovorili o tom, že Pavlíčkin syn je veľmi nadaný. Aj odborníci v hlavnom meste sa vraj tak vyslovili. A že sa už zberá, aby sa tam učil ďalej. Matku Pavlíčku mnohí zastavili na ulici, aby jej blahoželali k nadanému synovi. A Jankova matka žiarila v takýchto chvíľach. Ale s prípravami na odchod rástli aj starosti. Keď Janko spomenul, že si našiel v hlavnom meste kamaráta Ivana, mamka sa hneď spýtala, ako bol oblečený. Janík to však nevedel. On si šaty nevšímal. Ale mamku práve to trápilo. Nechcela, aby sa jej syn musel hanbiť za šaty, keď bude v hlavnom meste. Rozhodla sa teda venovať svoje úspory na Jankovo oblečenie.

Vybrala sa k najlepšiemu krajčírovi v mestečku. Krajčír ju prijal s úsmevom a s tým istým úsmevom sa s ňou aj lúčil. Ten úsmev však hovoril: Talent sem, talent tam! Voľakedy chodievali ku mne len páni. Teraz sa odváži vojsť ku mne hocijaká čvarga. Veru tak! I za rozhovoru s Jankovou mamkou jej dal cítiť, že on veľmi dobre vie, s kým sa zhovára.

Pri jednej poznámke, ktorú aj Jankova matka veľmi dobre porozumela, dostal od nej odpoveď, akú nečakal.

— Moje peniaze sú práve také dobré ako peniaze kohokoľvek v tomto meste. Ibaže sú ťažšie zarobené.

Krajčír na ňu prekvapene pozrel. Od práčky neočakával toľko rozumu a sebavedomia.

Dohodli sa, že ušije Jankovi dvoje šiat z veľmi dobrej látky. Vzal mieru. Času bolo už veľmi málo, a preto sľúbil, že sa bude ponáhľať.

Doma sa Janko spýtal:

— Bolo to treba, mamička moja?

— Veru bolo, syn môj! Aby ťa nepokladali za žobráka.

Janko si spomenul na svoje prvé vystúpenie. Ako bol vtedy oblečený. Na poznámku o svojich šatách. Veru! A bol vďačný svojej mamke.

V deň skúšky vybrali sa spolu ku krajčírovi. Janko bol trošku v pomykove. Mlčal. Ale mamka hovorila mnoho a múdro, lebo sa rozumela trošku do krajčírskej roboty.

Keď po skončenej skúške vyšli z dielne, postávalo pred ňou niekoľko ľudí. Vari boli zvedaví na práčku a jej syna.

Jeden z nich povedal tak, aby to počuli matka i syn:

— Jajaj… To sa dávajú šiť šaty, keď sa našli blázni, ktorí dajú na to groše.

Matka i syn sa zamysleli nad týmito slovami. A Janík sa spýtal, čo majú znamenať.

— Neviem, — povedala mamka.

Viac sa o tom nehovorilo. Ale Janko nezabudol na tieto záhadné slová.

V ten večer ich navštívil učiteľ Duchoň. Skoro každý deň bol tu spýtať sa, ako ďaleko je Janko s prípravami na cestu. Rozhodlo sa, že Janko pocestuje sám. Tu mu pomôžu do vlaku a v hlavnom meste ho bude čakať pani Gazdíková. Janko súhlasil. A aby sa mamka o neho nebála, našiel si aj spolucestujúceho.

Dnes vošiel k nim učiteľ Duchoň s akousi slávnostnou tvárou. Nesadol si, len zastal pri stole a povedal:

— Keď som bol s vaším synom, pani Pavlíková, v hlavnom meste a môj profesor potvrdil o Jankovi, o čom som bol dávno presvedčený, mal som pred sebou dve otázky, na ktoré bolo treba nájsť odpoveď: či nájdem rodinu, ktorá by Janka prijala, a či sa nájdu peniaze, z ktorých by sa aspoň na čas mohli hradiť výdavky spojené s Jankovým učením. Na prvú otázku sa nám podarilo už vtedy nájsť odpoveď, dúfajme, dobrú! A na druhú prinášam odpoveď teraz, keď vám chcem odovzdať výsledok zbierky, ktorú som spravil pre Janka.

A vytiahol z vrecka zväzok bankoviek.

— Naše mestečko, vlastne jeho obyvatelia, ukázali v týchto dňoch, že vedia podporiť nádejných umelcov. Lebo už tak musíme pozerať na Janka.

Matka a syn sa na neho vyjavene dívali. Obidvom prišla na myseľ poznámka, ktorú počuli, keď vyšli dnes z krajčírskej dielne. Teda z týchto peňazí mali dať šiť Jankovi šaty! A obom sa naraz zhnusili tieto peniaze. Ani pomyslieť nechceli, aby ich prijali.

Duchoň sa zachmúril. A keď mu to povedali, bol temer nahnevaný. Čo chcú? Tu nie je na mieste ani hrdosť, ani pýcha. Peniaze dali bohatí nie z toho, čo potrebujú, ale z toho, čo im zvýšilo. Bola to ich povinnosť dať. Smelo môžu po tých peniazoch siahnuť.

Ale keď mu povedali, akú poznámku počuli dnes na ulici, zachmúrený sa odmlčal. Mlčal i vtedy, keď Jankova mamka s akousi bolesťou povedala:

— Teraz by mi už nik neuveril, že som tie šaty dala ušiť zo svojich usporených peňazí.

Duchoň prikývol. To je pravda. Nikdy by nikoho o tom nepresvedčili. I jemu budú vari ľudia až do smrti vyčítať, že z peňazí pozbieraných pre Janka dala mu jeho matka ušiť šaty. Ale takí sú ľudia v každom malom meste. A možno všade.

— Tak nechcete tie peniaze? — spýtal sa Duchoň ešte raz.

Kývali, že nie.

— A čo si počnete bez nich? Z čoho budete platiť profesora a Gazdíkovú? Myslíte, že to všetko sa dá bez peňazí? Dobre viete, že ste chudobní. Čo chcete, spytujem sa vás ešte raz! Veď tie peniaze sú vaše. Pre vás som ich pozbieral. Aspoň pri takejto príležitosti vrátia niektorí boháči z toho, o čo okradli svojich spoluobčanov. — Potom pokračoval nazlostený:

— Mám tie peniaze vrátiť? Taký blázon nebudem. Pani Pavlíčka, veď si len uvážte, že i keby ste si ruky po lakte zodrali, nezarobíte toľko, koľko bude Janík potrebovať.

Uznali bez slova, že učiteľ má pravdu. Veď dosť o tom rozmýšľali. Ale k týmto peniazom mali taký odpor, aký prechovávajú k nim ľudia, ktorí ešte v živote darované peniaze neprijali. A preto nemohli povedať áno. Uznali, že Duchoň má pravdu.

Ale vypovedať nemohli: Dajte tie peniaze! Ďakujeme vám za ustávanie. Pekne, že nás naši spoluobčania tak štedro podporili.

— No dobre, — zlostil sa Duchoň. — Tie peniaze zostanú u mňa. Ja z nich budem platiť profesora a uhradím i také výdavky, na ktoré by ste nestačili. V tom mi nebudete môcť zabrániť. — Zasmial sa. — Neprišlo mi to prv na myseľ, že na vás musí človek s fígľom. — A neprestával sa smiať.

Smial sa tak úprimne a srdečne, že strhol aj ostatných.

A trojica ľudí v Pavlíkovie domci smiala sa ako vari ešte nikdy v živote.

*

Deň odchodu sa veľmi rýchlo blížil. I pre Duchoňa mal to byť deň smutný. Deň rozlúčky so žiakom, ktorého mal rád. Ale predovšetkým mal priniesť tento deň ešte nepoznanú bolesť pre Janíkovu matku.

Veď dosiaľ ešte nikdy neboli od seba nadlho rozlúčení. Jankova matka ovdovela veľmi skoro. Jej muž umrel veľmi mladý na rýchlu tuberkulózu. Od tých smutných chvíľ jedinou spoločnosťou a zároveň jedinou radosťou v živote bol jej syn.

A teraz odíde.

Jankova mať vedela, že tieto chvíle rozhodujú o Jankovom živote, o jeho budúcnosti. I keď bude Jankov odchod znamenať pre ňu najväčšiu bolesť, nesmie povedať Jankovi: — Syn môj, nechoď! — Ani upozorniť ho nesmie: — Syn môj, vystrojila som ťa najlepšie, ako som mohla, a predsa ma to všetko bolí. Nezostane mi omrvinka radosti. Smutne sa budem vracať do prázdneho domu, keď ty budeš ďaleko.

Prekvapovala sa pritom, že má slzy v očiach. Ale vedela, že to Janko nesmie vidieť. Napokon by ešte nešiel. Aj to bude radosť, aj to bude potešenie, vedieť, že kdesi ďaleko má syna, ktorého by jej mnohí mohli závidieť. A že tento syn je dobrý, verný a statočný, to vedela dobre.

Tak prišiel deň odchodu. Jankovi priatelia stretli sa na stanici. Prišli sa rozlúčiť. Bol to Ondrík Červeň, Juro Chren, ale bol tu aj Roma. Veľmi srdečne sa lúčili a prosili Janka, aby im napísal. Že oni mu tiež napíšu. Janík sľúbil a žiaril šťastím. Naraz sa jeho pohľad zastavil na mamkinej tvári. Len teraz videl, aká je smutná. A spomenul si, že si nič nepovedali o tom, ako to bude, keď on bude bez mamky a mamka bez neho.

— Mamka moja drahá, budem vám často písať. Aj vy mi píšte!

— Napíšem, syn môj!

— A ďakujem vám za všetko.

— Je toho tak málo, čo som ti mohla dať. Ty vieš, že by som ti bola všetko pozháňala, keby som nebola taká chudobná.

— Mne je to dosť. Viac mi ani netreba.

— Ak by si však predsa len niečo potreboval, hlavne peniaze, napíš! Vieš, že u mňa sa vždy niečo nájde.

— Bolo by dobre, keby som ich nepotreboval.

— Ak by ti však predsa len boli treba, obráť sa najprv na svoju matku. Ja ti musím byť prvá, keď potrebuješ pomoc.

— Áno, mamka.

Počuli volať:

— Už je tu!

To prišiel vlak. Vchádzal do stanice. Len teraz cítili matka i syn, že majú slzy v očiach. Pobozkali sa. Potom Janko rýchlo podal ruku chlapcom a vstúpil do vlaku s cestujúcim, ktorému ho zverili. Vo vlaku mu pomohli dať kufrisko na policu nad sedadlom a len-len že stačil z obloka zakývať. Vlak sa už pohol.

Zbohom, mamka drahá! Zbohom, chlapci. Janko Pavlík odoberá sa od svojho rodného mesta so slzami v očiach. A ide ďaleko, do veľkého mesta, aby sa učil a skúsil šťastie!

Ôsma kapitola

A tak sa Janík stal obyvateľom hlavného mesta. Všetko išlo tak, ako si povedali. Teta Gazdíková ho čakala na stanici. A vybozkávala ho. Potom si sadli pred stanicou do krásneho auta. A to ich zaviezlo domov.

Lebo tomu peknému veľkomestskému bytu má odteraz hovoriť Janko — domov. I musí ho porovnávať s doterajším domovom, s kuchyňou a izbicou, s domčekom, v ktorom sa narodil. A prichádza na to, že tu je na neporovnanie krajšie. Lenže tam, v tom domove, kde je jeho mamka, je na neporovnanie lepšie. A vyhráva to zatiaľ domov s mamkou. I v tomto prekrásnom byte myslí na ňu a najradšej by chcel byť pri nej.

Je tu päť izieb, krajších ako u Skalických. Jedna z nich je jeho. Tu si vybalil veci. Pomohla mu kuchárka Jozefína. Len pokoja je tu málo. Každú chvíľu je tu pani Gazdíková. Objíma ho a bozkáva. Nehovoril pravdu pán učiteľ Duchoň? Lenže ani on nemohol vedieť, že teta s tým maznaním neprestane. Janko vidí, že tu sa nedá nič robiť. Najhoršie je, že prinesie vždy nejakú maškrtu. Čokoládu alebo cukrík. A potom sa spýta: Čo dostanem za to? Janko si musí priznať, že má cukríky rád. Pobozká tetu, keď to už raz tak veľmi chce. Hlavne preto, že tá teta je k nemu dobrá.

Len ujo Gazdík nechce o ňom vedieť. Janíkovi sa akosi nepozdáva, že doteraz mu nepovedal ani slova. Hneď v ten večer, keď prišiel zo stanice, predstavila ho teta svojmu mužovi a povedala Janíkovi, aby sa poklonil. Janík sa nemotorne poklonil, len tak, ako vedel. A tu mu pani povedala:

— To musíš, Janko, krajšie.

Gazdík vybuchol v smiech.

— No veď ty ho vycvičíš. Onedlho sa bude klaňať prvotriedne.

Odvrátil sa a odchádzal.

Ona však volala za ním:

— Ani mu ruku nepodáš?

— Načo? — odpovedal Gazdík s hnevom zle zatajovaným. — Patrí tebe ako Vlado pred ním.

A vyšiel.

Jankovi niečo stislo hrdlo. Stál zmeravený. Cítil, že darmo ho bozkáva teta Gazdíková, ujo Gazdík ho pre niečo nemôže vystáť. Neschádzalo mu z mysle, že už pred ním tu niekto bol, taký chlapec ako on. A že toho tiež tak bozkávali a teta ho maznala tak rada ako jeho. Musí sa na to spýtať Jozefíny. Je taká priateľská. Iste mu to povie.

Popoludní vošla k nemu teta Gazdíková a poprosila ho, aby zahral na husliach. Nie, nie, nech len ostane vo svojej izbe. Oni ho budú vonku počúvať. Nechajú trošku otvorené dvere. Janko vzal do ruky husle po prvý raz po svojom príchode. V jeho hre bola túžba po domove, po matke, na ktorú ustavične myslel. Keď skončil, dvere sa otvorili a ukázali sa v nich usmievavé tváre Gazdíkovej a Gazdíka. Gazdíková víťazne hovorila mužovi:

— Či som ti nepovedala, že je to zázračné dieťa? Gazdík prikývol. Ale potom sa mu zachmúrila tvár a poprosil Janka:

— Zahraj ešte niečo!

A Janík bol rád, že ho Gazdík chcel počuť. Hral vďačne. Keď skončil, zistil, že má o jednu poslucháčku viac a o jednu menej. Gazdíková, uspokojená tým, že sa ukázala jej pravda, išla si vybaviť dôležitý telefonický rozhovor. Na jej mieste počúvala so slzami v očiach kuchárka Jozefína.

Jozefína len jajkala a ochkala, tak sa jej videla Janíkova hra. Keď Janík odložil husličky, odišla s obdivom v očiach. Gazdík však neodchádzal. Díval sa na Janka, díval, ako keby nechcel veriť ani očiam, ani ušiam, že to chlapča dokáže také zázraky. A povedal:

— Ľutujem ťa, Janko. Bolo by ťa škoda.

V tento večer bolo počuť krik z izieb manželov. Kričali Gazdík i Gazdíková, Janko ich počul až do svojej izby. Gazdíková vrešťala, ako keby ju z kože drali. Od Gazdíka bolo počuť v tejto chvíli len jedno slovo:

— Nedovolím! Nedovolím!

Janko vyšiel do haly, do ktorej sa otvárali dvere jeho izby. Našiel tam Jozefínu. S hrôzou pozreli na seba. Ale keď načúvali, i Jankovi svitlo, že sa vadia pre neho.

— On je dobrý. Ja ho mám veľmi rada, — šepkala Jozefína. — Ale ona, — hodila rukou. — Raz tu už mali chlapca v tvojom veku. Pokazila ho. A pritom si myslí, že robí to najlepšie a nik sa nestará o dieťa viac ako ona. A nebol to zlý chlapec. Ktovie kde je. Jaj, — povedala ticho a pritom pozrela na Janka, — ale aby si nepovravel, čo som ti tu teraz povedala.

— Aj toho vyhodíš ako Vlada, keď sa ti zunuje, — bolo počuť z izby. — A pokazíš ho na celý život.

Bol to Gazdíkov hlas a odpoveď neprichádzala. Tak je to pravda, rozmýšľal Janko horúčkovito, že tu pred ním niekoho mali a že ho tiež bozkávali a kŕmili sladkosťami ako jeho. Splnili mu všetky želania. A neskončilo sa to dobre. Aspoň nie pre toho Vlada.

Čo robiť, hútal Janko. Prestrašilo ho to, čo videl a počul. A keď i on skončí zle ako ten druhý? Ale nemal veľa času na rozmýšľanie. Po slovách, ktoré ním tak otriasli, dvere sa prudko roztvorili a zo spálne vrútil sa Gazdík do haly. Tu uzrel ustrašenú počúvajúcu dvojicu. Jozefínu a Janka. Nevedel, či sa má hnevať na nich a či prejsť len tak bez povšimnutia. A predsa sa našla tretia cesta. Zastal pred Jankom a pohladkal ho.

— Keď už má tak byť a máš zostať u nás, budem sa i ja starať o teba. Áno, — povedal si, ako keby seba samého chcel posilniť v tomto predsavzatí, — od dnešného dňa sa i ja budem starať o teba. — A teraz choď spať, — doložil po chvíli. — Deti majú už spať o takomto čase. A Jozefína by to mala vedieť.

Jozefína by sa bola najradšej prepadla pod zem. Chcela sa aj vyhovoriť. A predsa zostala pri mlčaní. Iba sa pohla ku svojej izbe a Janko za ňou. Ten sa pritom vďačne pozrel na Gazdíka. Akoby sa bol naraz vrátil do jeho duše pokoj. Bol rád, že zajtra sa bude starať o neho nielen teta, ale aj ujo. A že ten zajtrajší deň podľa očakávania bude krajší ako dnešný.

V hale zostal iba Gazdík. Postál si chvíľu, ako keby sa chcel ubezpečiť, či Janko dobre zatvoril za sebou dvere. Potom sa pozrel na vešiak a myslel na to, či má odísť z domu ako každý večer. Teraz sa mu akosi nechcelo. A tak vrátil sa i on do svojej izby. I on cítil niečo veľmi podobné chlapcovej radosti, keď myslel na zajtrajší deň.

A na druhý deň ráno Gazdík naozaj vyrukoval hneď s tým, čo mal na mysli. Janík bol novopečený občan hlavného mesta. A kdekoľvek išiel, musel ho niekto sprevádzať. Gazdík povedal, že on bude chodievať s chlapcom k profesorovi Dolinskému.

Pani Gazdíková súhlasila. Len poznamenala a v jej slovách bolo troška žlče:

— Neviem, ako dlho ťa to bude baviť. Ale potom sa ja budem smiať.

Ale na druhý deň, keď sa Janko chystal na prvú hodinu, Gazdík sedel už v hale a čakal. Všetko ukazovalo na to, že sa skutočne chce starať o Janíka alebo si aspoň podeliť starosti so ženou. Ináč to bola dlhšia a nebezpečnejšia cesta ako do školy. Museli ísť električkou a Janko mohol teraz do sýtosti obdivovať krásy veľkého mesta. Bol by nedbal, keby cesta bola trvala raz toľko ako do chvíle, keď mu Gazdík kývol, že musia vystúpiť.

Onedlho vystupovali známymi schodmi na prvé poschodie v dome, kde býval profesor. A keď zastali pred dverami profesorovho bytu, ovládol Janka znovu strach. Všetko to, čo ho doteraz trápilo, boli iba podradné starosti. No to hlavné čakalo na neho u profesora.

Rozhodli sa, že Gazdík nebude vyrušovať. Sadne si do najbližšej kaviarne a prečíta si noviny. A po hodine by prišiel po Janíka.

Zazvonili. A o chvíľu sa roztvorili dvere. Jankovi známy už ženský hlas volal ho ďalej:

— Nech sa páči! Pán profesor už čaká!

Janík pod pazuchou s husličkami vošiel dnu. Strach mu stisol srdce, keď zastal pred profesorom.

— Tak predovšetkým, — povedal profesor, — odložíme tie tvoje husličky. Môžu byť veľmi pekné, ako že aj sú, a môžu ti byť aj veľmi milé, ale ďalej sa na nich učiť hrať nebudeš. Pozri, — a otvoril puzdro, ktoré ležalo pred ním na stole. — Na týchto husliach sa budeš učiť. — A vybral z puzdra krásne, veľké husle. — Musíš si zvyknúť na ne. Sú ťažšie ako tvoje. A treba ich držať nie rukou, len bradou, aby sa prsty mohli voľne pohybovať.

Pozrel na chlapca a videl mu v očiach slzy.

— Čo ti je? — spýtal sa ho a rozmýšľal udivený, či neublížil chlapcovi nejakým ostrým slovom. Bol známy tým, že nešetril ani svojich dospelých poslucháčov, a vedel o tejto svojej slabosti i sám.

Janko už plakal.

— Moje husličky, — povedal s plačom. — Moje husličky.

Nemohol tu vykladať profesorovi o svojom priateľstve s husličkami. Čo všetko mu dali tie husličky, koľko radosti a krásy. Veď ani sám by nebol mohol vyjadriť, aké krásne boli chvíle, ktoré spolu prežili od toho večera, keď sa jeho mamka rozhodla, že ich kúpi od notárov. Plakal, ako keby bol strácal najlepšieho, najvernejšieho priateľa, hoci na tú stratu musel byť pripravený. A predsa pritisol husličky k sebe, ako keby nebol chcel nikomu dovoliť siahnuť na ne.

— Rozumej, Janko, to sú husle pre deti, a ty máš hrať na veľkých husliach ako dospelý človek.

Ale možno ani nejde o nevedomosť. Dieťa sa musí vyplakať. Nechal ho. A vskutku, Janko po chvíli prestal. Trošku ešte fikal, ale prestal.

— No, Janko, skús, ako ti to pôjde na tých veľkých, — podával mu profesor husle.

Janko pozorne vzal husle do ruky. Naozaj boli ťažké a veľké.

— Či by si ich vedel držať len bradou? Pozor, aby ti nepadli na zem!

Janko skúšal. Ale nešlo to. Zasa sa mu pustili slzy.

— Darmo, na to si musíš zvyknúť. A potom ešte na niečo pozor! Na vzdialenosť prstov od seba. Skús na týchto veľkých zahrať niečo, čo vieš naspamäť.

Janko skúšal, ale išlo to ťažko. Nehral celkom čisto.

— Škály, — povedal profesor. — Škály na veľkých husliach do úmoru. Prsty si musia zvyknúť na novú vzdialenosť. To všetko bude znamenať ešte veľa námahy a možno i mnoho sĺz. Ale vydržať sa musí, ak chceš, aby z teba niečo bolo.

Janko počúval a proboval. Vždy znovu a znovu. Ale husle padali, musel ich chytať. Profesor ho nechal, aby sám prišiel na to, že na tejto hodine to ešte nepôjde. Pritom však musel obdivovať chlapca, koľko vytrvalosti a silnej vôle má v sebe.

Janko skutočne nechcel popustiť. Zápasil s novými husľami, akoby nechcel pochopiť, že dnes ešte nezvíťazí. Profesor ho musel napomenúť.

— To nepôjde hneď, Janko! Cvičiť bude treba, a mnoho.

Videl, že chlapec nie je spokojný so sebou. Ale poslúchol, keď mu profesor prikázal. Teraz už mal zavolať iba Gazdíka, aby mu pomohol. Janko sám nemohol niesť domov i veľké husle i husličky.

Gazdík sa iste necítil v kaviarni dobre. Keď Janík vyšiel z profesorovho bytu, našiel ho už na schodišti s cigaretou v ústach, znudeného.

Bol rád, že sa hodina skončila. Ochotne vzal veľké husle a vydali sa s Janíkom na cestu k električke.

Kým nevyšli z domu, v ktorom profesor býval, Janík mlčal. Tisol k sebe svoje husličky. Naraz však zastal a Gazdík na veľké prekvapenie uvidel v jeho očiach slzy.

— Prečo plačeš? — spýtal sa, ale pritom pocítil, že to nebolo dnes po prvý raz. Ale Janík už nemlčal. Rozpovedal, čo ho bolí. Ešte sa vari nevyplakal. A plakať bolo tak dobre.

Gazdíka dojala Janíkova láska k husličkám. Ale nevedel, ako si poradiť s plačúcim chlapcom. Do električky nechcel s ním ísť. Každému by bol nápadný chlapec s vyplakanými očami.

Našťastie uvidel neďaleko na druhej strane ulice cukráreň. I upozornil na to Janíka a spýtal sa, ho, či bol v takom obchode a či majú v jeho rodnom meste niečo podobné. Janko sa rozpamätal na cukráreň doma, ktorá bola jemu doteraz neprístupná, a priznal sa, že v cukrárni ešte nebol.

O chvíľočku stáli pred veľkým výkladom. Za sklom boli samé dobroty. Hneď sa im zbehli sliny. A Janko na novú otázku Gazdíkovu, či chce s ním ísť do cukrárne, nemohol odolať. Prikývol vďačne. A už neplakal.

Bola to menšia cukrárnička, ale čistučká, všetko sa v nej lesklo. Usmievavá predavačka sa sklonila k Jankovi a spýtala sa ho, čo si vyberie. V miestnosti bolo málo ľudí, ale i tí, čo v nej boli a jedli, všimli si chlapca s vyplakanými očami. Iste si mysleli, že ide o syna z muzikantskej rodiny, ktorého otec nabil a teraz ho chce utíšiť.

— To ste ho nemali tak, — rovno povedala predavačka Gazdíkovi. — Veď je to dobrý chlapček. Vidieť to na ňom.

Gazdík sa vedel ovládať.

— Nie preto plače! Ináč som sa ho ani prstom nedotkol.

— Veď nám on povie, kto mu ublížil, — povedala predavačka a prítomní akoby boli s ňou súhlasili.

— Mne nik neublížil, — povedal Janko pokojne.

— Tak prečo si plakal?

— Preto, lebo mi pán profesor zakázal hrať na mojich husličkách, ktoré ja mám veľmi rád.

Nič z toho nerozumeli. Ale Janík hneď všetko ochotne vysvetlil. Pokojne už potom dojedli svoje krémovníky a vybrali sa na zastávku električky.

Doma ich už Gazdíková nervózne vyčkávala. Nevedela si predstaviť, kde sú tak dlho. Ale keď Janík všetko porozprával, iba kyslo stiahla ústa. A obrátila sa k manželovi:

— Tak ani ty nie si lepší! Aj ty si taký čarodejník! Musíš mať krémovníky.

Gazdík sa zahanbil. Slova nepovedal.

— No a či si už jedol v živote krémovníky? — spýtala sa Janíka.

— Nie, — povedal Janko.

— A dobré boli?

— Dobré. Ale sto ráz lepšia zemiaková baba, — a tvár sa mu pri spomienke na mamkinu kuchyňu rozžiarila.

Deviata kapitola

Janíkova mamka mávala sny. Kým bol Janko doma, nezabudol sa matky každé ráno opýtať, čo sa jej snívalo. Mamka to rozpovedala a potom spolu s Jankom rozmýšľali, čo len môžu tie sny znamenať. Niekedy na to nebolo ani času, lebo mamka musela už skoro ráno za prácou.

Teraz, keď Janka nebolo doma, nik sa jej nespýtal na jej sny. Ba nespýtal sa jej nik ani na dôležitejšie veci, hoci táto otázka by jej bola dobre padla. Smutno jej bolo každé ráno a jej samota by bola bývala bezútešná, keby si nebola ustavične opakovala, že to všetko treba zniesť pre Janíka. Preto musia byť rozlúčení, aby z Janíka mohol byť veľký človek. Takto to videla Janíkova matka. A to si musela povedať každé ráno, aby jej nebolo priveľmi smutno, keď pozrela na Janíkovu prázdnu postieľku.

Často dostávala od Janíka listy. A bol to pre ňu vždy sviatok. Janko sa v liste vždy niečím pochválil. Čítavala ho susedom a porozprávala sa o ňom i tam, kde práve prala. A tu často prišla na to, že ľudí najviac zaujímajú ich vlastné veci a neradi sa zamestnávajú cudzími radosťami alebo starosťami. Ale aj to skusovala, že ľudia priam očakávajú od Janka to, na čo i ona myslela ustavične. Že z Janka bude raz veľký človek. A to ju naplnilo vždy uspokojením.

Už niekoľko dní znepokojovali ju však čudné sny. Nevedela si ich vysvetliť. Len jedno tušila, že znamenajú iste to, že niečo zlé sa blíži k ich domu. V jej živote sa neukazovalo nič mimoriadne. Muselo sa to teda týkať Janka. Ten bol ďaleko vo svete a mohol byť oveľa väčšmi vystavený nebezpečenstvu ako ona. A keď na to pomyslela, úzkosť jej zovrela srdce. Či sa mu stalo niečo, alebo sa mu malo stať? Ale medzitým prišiel list od Janka, ktorý vyvrátil všetky pochybnosti. List, v ktorom Janko celkom veselo písal o tom, ako ho majú jeho domáci radi. Akí sú pyšní na neho. Že mali hostinu, na ktorú prišlo mnoho známych i priateľov, a on hral. Že potlesku nebolo konca. Tak sa chválil kedysi skromný a utiahnutý Janko, no i keď to mama rada čítala, predsa sa musela zamyslieť, či je to dobrá zmena. Akoby sa bol začal meniť ten jej synak, ako ho pustila do sveta. A v rokoch, v ktorých sa najľahšie mení človek, keď sa dá ešte formovať, akoby bol z hliny, cudzí ľudia, do rúk ktorých sa dostal, zmenia ho natoľko, že ho vlastná matka nespozná. Bála sa o neho.

Ale nemohla si vysvetliť, čo má byť to zlé, čo sa k nim blíži. Až keď uvidela raz večer kráčať k ich domu učiteľa Duchoňa. Dávno ho nevidela a neraz myslela na to, či by ho nemala ona navštíviť a porozprávať všetko to o Jankovi, čo chlapec napísal, ale cudziemu sotva dal vedieť. Odkladala návštevu a, hľa — prišla znovu chvíľa, ktorá nemala prísť. Namiesto nej, ktorá bola učiteľovi zaviazaná vďačnosťou, prichádza zasa len on. Stála na podstení, ale vyšla mu v ústrety až k vrátkam, aby prejavila úctu človeku, ktorý sa staral o jej syna, akoby bol jeho vlastný. Privítala ho a pritom jej búšilo srdce, lebo tušila, že teraz sa dozvie, čo zlé hrozí jej i synovi.

Učiteľ ďakoval a kráčal spolu s ňou k dverám domca. Vošli. Usadila ho v kuchyni a čakala. Srdce jej tak búšilo, že ho musel počuť aj učiteľ. Ale učiteľ Duchoň mlčal. Bola už netrpezlivá. Prečo mlčí? Videlo sa jej to také čudné, že už-už sa chcela ona opýtať, po čo prišiel. Prišlo jej na um, že dobre bude zapáliť lampu. Pokým sa tým bavila, učiteľ mlčal. Keď už lampa horela, pozrela na neho. Zdalo sa jej, že má smutnú tvár.

Vtedy učiteľ začal. Či jej Janko píše. Prisvedčila. A či je spokojná s tým, čo píše. Zamyslela sa. Nevedela, čo povedať. Či prezradiť, že sa niečoho bála? A že sa bojí i teraz, že sa blíži k ich domu niečo zlé?

— Môžem vám prečítať jeho listy, pán učiteľ. Je spokojný so svojimi domácimi.

— I mne písal, — povedal učiteľ, — a iste tak ako vám. Chváli sa a ešte má na to dosť času. Lenže mne nepísal len on. Mne písal aj jeho profesor. A ten píše celkom inakšie ako Janko.

— Tak to je to zlé, — povedala si v duchu Pavlíčka. Ale nahlas nepovedala ani slova.

— Nemyslite si, pani Pavlíčka, že ja chcem Janka haniť. Janko nie je na vine. Všetkému budú na vine jeho domáci. Veď ešte ani slová, ktorými sa chváli, nie sú jeho slová. I tie mu dali do úst cudzí ľudia. Možno ani tí nie sú na vine. Radi ho majú, zhýčkali ho a zabúdajú na to, že chlapec má celkom inú úlohu, ako ich zabávať. Profesor Dolinský aj to nám napísal úprimne, že nevie všetko presne. Nemal možnosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Jedno je však isté, a práve to je veľmi smutné, že Janko neprospieva tak, ako by mohol, a že nesplnil, aspoň doteraz, všetky nádeje, ktoré v neho skladali. Bolo by vraj treba prísť a spraviť s ním poriadok. Nie po zlom, len pekne. — A potom doložil. — Mňa samého mrzí najväčšmi, že som nemal šťastlivú ruku, keď som ho umiestil u Gazdíkov. Ale darmo som voľačo tušil. Tam nestačilo upozornenie a karhanie. Mali sme dať Janka do rúk vážnejších ľudí.

— Znovu vám hovorím, pani Pavlíková, nie chlapec je na vine. Až tam pôjdete, nesmiete chlapca karhať alebo haniť. Napokon by ste to ani nevedeli. I na to musíte myslieť, že máloktorému chlapcovi sa stane, aby sa dostal do cudzieho mesta už v takom mladom veku, bez otca a od matky ďaleko.

— Myslíte, pán učiteľ, že by som sa mala vybrať za ním?

— Áno. To, čo tam treba vykonať, môže len matka. Ja to už teda tak spravím, pani Pavlíčka, že vás budú čakať od Skalických na stanici. U nich by ste sa ubytovali a oni by vás zaviedli do Gazdíkov.

— Len či teraz budem mať ja šťastlivú ruku, pán učiteľ, — povedala Jankova mať.

— Ste matka! Vykonáte iste najlepšie to, čo je potrebné pre vášho syna. — A vstal.

— Len ešte jedno, pani Pavlíčka! Necestujte hneď! Urobte tak iba v týždni pred Vianocami. Nech to vyzerá tak, že ste sa vybrali po syna, aby prišiel na sviatky s vami domov. Ľudia sú zlí. Keby počuli čo najmenšie, spravili by z toho hneď veľkú vec, a to by už nebolo dobré pre Janka. A ktovie… Chlapec sa nemohol natoľko zmeniť, aby mu mať nemohla dohovoriť a povedať: Hľa — syn môj, toto je tá správna cesta!

— Pôjdem, — povedala Jankova mama.

A učiteľ Duchoň mal pravdu a oprávnené obavy. Ľudia veľmi rýchlo šíria zlé chýry. Niekedy ani nie úmyselne, ale azda aby povedali niečo zaujímavé. Tak sa dostal tento chýr z domu učiteľa Duchoňa do úst klebetníkov mestečka. Iste sa o to zaslúžila Duchoňova žena, ktorá všetko porozprávala svojej priateľke. Takto sa dostal chýr ďalej. Na druhý-tretí deň vedelo už o tom celé mesto, hoci Jankova matka podľa učiteľovho príkazu mlčala.

O niekoľko dní aj jej doniesli chýr na nepoznanie zmenený. V meste sa už rozprávalo o tom, že Janko sklamal a že z neho nebude nič. Zastavil sa pred jej domom vzdialený príbuzný Mišo Pristáš. Že mal úmysel porozprávať sa s ňou, to bolo vidieť hneď z toho, ako začal.

— Počúvam, počúvam, že syn sa ti má dobre v hlavnom meste…

Jankova mama prisvedčila. A potom ho volala dnu.

— Poď ďalej. Vonku je zima.

A bolo skutočne. I sniežik poletoval ako páperie. Mišo súhlasil.

— Pôjdem sa trošku zohriať, — povedal.

Dnu si sadol. A začal sa rozhovor.

— Čo je to s tým tvojím synom? Doteraz sme boli zvyknutí počuť o ňom len dobré chýry, a tu, hľa, naraz celé mesto hučí, že sa stal z neho darebák.

Ale to už Jankova matka nezniesla.

— Darebák? Môj syn nie je darebák! Nie je z takej fajty. Veď je to ešte len dieťa. A už vám oči kole? A vy? Akí ste vy ľudia? Pokým sa pekne hovorilo o ňom a chválili ho známi-neznámi, nevideli sme vás. Teraz, keď nevedno odkiaľ sa vzali zlé chýry o Jankovi, teraz ste sa ukázali. Takej rodine by veru človek najradšej len dvere ukázal.

Mišo Pristáš naraz stratil reč. I bol by chcel niečo povedať, ale ťažko hľadal slová.

— No, — povedal, — nebol by som si myslel, že ma takto vyplatíš. Ale keď mi dvere spomínaš, ja ich dlho hľadať nebudem.

Vstal a zamieril ku dverám.

— Len choď, ak si prišiel vyzvedať. Pravá rodina sa ukáže vtedy, keď treba pomôcť. Nie klebety roznášať.

Dívala sa za Pristášom, ako odchádzal, i bolo jej ľúto ostrých slov. Ale potom si povedala tvrdo: — Nech!

Podivné bolo však, koľko ľudí sa dalo nachytať na zlé chýry o Jankovi. Pristáš nebol jediný, o ktorom sa dozvedela, len prvý. A keďže išlo o práčku, nik si nerobil starosti, či ju to bude bolieť, keď sa jej povie o synovi niečo zlé. Neskoršie už nevravela nič, keď prišli za ňou s chýrmi. Mlčala. Veď čo by aj mohla hovoriť. Ľudia vedeli všetko, ona vedela len veľmi málo. Ani to nevedela, či sa jej podarí syna prehovoriť. Či jej nebude už celkom cudzí.

Mlčala. A deň odchodu sa blížil.

Mlčala, lebo nevedela, čo na ňu čaká. Len vždy silnejšie rástlo v nej vedomie, že na tú cestu k Jankovi treba pozbierať všetky sily.

Desiata kapitola

Všetko sa začalo tak, že Gazdík i jeho žena sa začali o Janka pretekať. Každý z manželov si chcel získať chlapca pre seba. Vlastne ani nechceli, aby k tomu došlo, a možno sami by sa boli postavili proti, keby boli niečo podobné videli odohrávať sa u cudzích ľudí. A dostali sa predsa tak ďaleko, že namiesto toho, aby ich bola spojila láska a starostlivosť o chlapca, vzniklo takéto nemiestne zápolenie. Ani to, ako sa uchádzali o chlapca, nevedeli inakším spôsobom, než ako to robievala doteraz Gazdíková. A Gazdík, i keď vyčítal svojej žene, že vie získať chlapca len cukríkmi a sladkosťami, a tak ho kazí, sám nebol inakší. Po každej hodine zakotvili s Jankom v maličkej cukrárni blízko profesorovho bytu. A keď si to manželia navzájom vyčítali, zakaždým sa pritom pochytili.

Janko sprvoti dával obom na vedomie, že tomu, čo sa s ním robí, nie je rád. Doma ho nerozmaznávali, mali ho jednoducho radi. A potom i on sám cítil, že je tu pre niečo iné ako robiť radosť cudzím bezdetným manželom. A potom — podľahol. Ešte bol div, že svojej mamke poriadne písaval. Ale cvičenie zanedbával. Tie štyri hodiny, ktoré mal svedomite stráviť pri husliach každý deň, sa scvrkli na dve. A nik tu nebol, kto by bol povedal, že to nie je správne, a povzbudil ho, aby vytrval. Ale keď chcel vyhovieť Gazdíkovi i jeho manželke, ktorí chystali pre neho vždy nové prekvapenia a radosti, musel zanedbávať svoje povinnosti. A tak namiesto skvele pripraveného žiaka, akého chcel mať profesor Dolinský, stál pred ním zle pripravený, strachom sa chvejúci žiačik, ktorý vedel, že koná zle, ale vari už ani nemohol inakšie. Dolinský hneď po prvej hodine, na ktorej Janko nezabral, zbadal, že niečo nie je v poriadku. Napomenul Janka, ale ani na budúcej hodine to nebolo lepšie. Na niekoľkých hodinách ho tak napomínal, až raz povedal: Dosť! Chcel vedieť príčinu. Chlapec však nevedel povedať to, čo cítil. Že nieto prosto nikoho, kto by ho v dobrom úmysle posilnil. Že mu chýba matka, ktorá by ho mohla povzbudiť i poprosiť: Nože, syn môj, zahraj, aby sa mi srdce rozveselilo. Ktovie, profesor to možno tušil.

Ani to by Janko nebol vedel povedať, že jeho domáci stavajú sa mu zo samej lásky do cesty a prekážajú mu v plnení povinností. Lenže tu by sa aj on bol mohol pokladať za spoluvinníka. Veď on súhlasil s tým, čo s ním robili. Už sa mu aj páčilo, že ho rozmaznávajú. Sám by nebol povedal nič proti tomu. Lebo by sa bol bál, že naraz sa všetko skončí, cukríky, krémovníky, torty a všelijaké iné dobroty, na ktoré si rýchlo zvykol a ktoré už mal rád.

Len vtedy, keď profesor vedel, že jeho dohováranie je márne a slovami už nedosiahne nič, rozhodol sa napísať Duchoňovi. A Duchoň hneď dal odpoveď.

Bolo pošmúrne ráno s oblakmi plnými snehu, keď na najväčšej stanici v hlavnom meste vystúpila z vlaku Jankova matka. V ľavej ruke držala veľkú bielu vreckovku. Bolo to dohovorené znamenie, podľa ktorého ju mala Skalická poznať. Obzerala sa, veď sama by nebola vedela, kde sa podieť v tomto veľkom meste, keby nebola rátala s tým, že ju Skalická nájde. Ale hneď po odovzdaní lístka za búdkou vrátnika pristúpila k nej neznáma pani a spýtala sa:

— Nie ste vy pani Pavlíková?

Prisvedčila a usmiala sa v pomykove.

Podali si ruky.

— I keby som nebola videla vreckovku vo vašej ruke, bola by som vás poznala podľa Janka, — prihovorila sa Skalická. — Taký je, ako keby vám bol z oka vypadol.

— Čo sa len stalo s mojím synom? — pozrela Jankova mať na Skalickú. — Natoľko sa zmenil? Pokazil sa?

— Janko sa dostal do zlých rúk, — odpovedala vážne Skalická. — A trošku som pritom bola i ja na vine. Myslím však, že sa ešte všetko dá napraviť. Pokúsime sa o to spoločnými silami. Pozor! Ide práve naša električka.

Doma sa potom u Skalických dve matky od srdca porozprávali. Skalická sa vyponosovala Jankovej matke, že Janko iba raz bol u nich, odkedy ho vzali Gazdíkovci k sebe, aj to za veľmi zvláštnych okolností. Ale že to nie je Jankova vina. Oni ho chceli mať len pre seba.

Pri rozhovore Janíkova matka spozorovala, že okolo nich chodí šuhaj v Janíkových rokoch, ako keby im chcel niečo povedať. Bol to Ivan a keď sa matky na chvíľočku prestali zhovárať, hneď sa prihovoril Janíkovej matke:

— A či viete, teta, že ma nechceli pustiť k Janíkovi? To ona, teta Gazdíková!

— Veru, — povedala Skalická. — Tri razy ho hľadal a ani raz sa nedostal k nemu. Raz, že cvičí, musí mať pokoj. Druhý raz, že je na hodine. Tretí raz, že má prácu. A predsa sa Ivanovi nelenilo vybrať sa za ním aj štvrtý raz.

— Ja som vedel, že Janík preto neprišiel k nám, lebo ho nepustili. Tak som sa vybral za ním ja.

— To bolo už štvrtý raz pred 19. novembrom, pred mojimi meninami, — pokračovala Skalická. — Ivan si umienil, že na moje meniny musí dostať Janka k nám, aby zahral našim hosťom. Mal šťastie, u Gazdíkov nebolo nikoho doma, len kuchárka. A tá Ivanovi všeličo povedala. Že Gazdíková nechce, aby niekto chodil od nás za Janíkom. I Janko že už sám rozmýšľal o tom, ako sa dostať k Ivanovi. Bez dovolenia však nechcel. A preto mu Ivan po kuchárke Jozefíne ani nič neodkazoval. Len kuchárke sa zveril, čím by mu mohol spraviť Janík veľkú radosť.

Tak Ivan predsa len dúfal, že Janík príde. Do poslednej chvíle, hoci mu nikto nič neodkázal. Málo bolo nádeje, lebo sme už vedeli, že Gazdíková mu zakazuje stretávať sa s nami. Koľko ráz sa ozval zvonček v deň mojich menín, vždy bežal Ivan otvárať a vždy s novými nádejami. Lenže to prichádzali noví hostia, o Jankovi ani chýru. Už boli všetci priatelia a známi spolu, len Janko neprichádzal. My s mužom ako hostitelia sme sa museli veľmi premáhať, aby sme zakryli mrzutosť a zlú vôľu. Až keď sme sedeli všetci s hosťami pri stole, ozval sa znovu zvonček. Pozriem sa po našich hosťoch, je tu každý, iba Janík chýba. Ivan, skoč, zavolala som. A Ivan bežal otvoriť, ako keby ho boli vystrelili. Zatiaľ sme my s mužom pripravili hostí na Jankov príchod. Všetci boli zvedaví. Hovoríme, hovoríme, ale dvere sa neotvárajú. Až naraz sa otvorili, ale len máličko. Všetky zraky boli upreté na ne a každý zmĺkol. Nevošiel však nik. Len z predizby ozvali sa prekrásne tóny Janíkových husličiek. Janko nezabudol. Nevošiel do izby, a predsa zahral tete Skalickej. Hostia boli uchvátení. Všetci chceli vidieť zblízka zázračného malého huslistu. Ale keď skončil hru, Ivan vošiel do izby so slzami v očiach oznámiť, že Janík hneď aj odišiel. Teta mu vraj zakázala hrať. Ponáhľal sa domov, aby ho našli, ak by ho hľadali. Ale dúfal, že jeho neprítomnosť nezbadali. Verte, pani Pavlíková, všetci naši hostia boli veľmi vzrušení, keď vypočuli Ivana. A hneď z nich jeden, ktorý poznal Gazdíkovú, poznamenal:

— Gazdíková nepozná dušu dieťaťa a nebude ju vedieť nikdy pochopiť.

— Verte mi, pani Pavlíková, boli sme celkom zarmútení, keď sme sa dali do jedenia. Ale práve vtedy, keď sa rozprúdil rozhovor, ozval sa zvonček. Ivan skočil, ale vrátil sa s kyslou tvárou ku mne:

— Teta Gazdíková chce s tebou hovoriť.

A skutočne ona čakala na mňa v predizbe. Volala som ju dnu, ale odmietla.

— Kde je Janko? — spytovala sa.

— Neviem, — odpovedala som.

— Musíš vedieť. Bude tu niekde. Skryli ste ho.

— Ak myslíš, pozri sa za ním, — povedala som jej. — Môžeš prehľadať celý byt.

— Skutočne, — čudovala sa. Nechcela veriť svojim ušiam.

— Bez žartu! Budeme sa mať aspoň na čom zabávať, — povedala som jej ostro. Naskrze sa mi protivilo jej počínanie.

— Verím ti, že nie je tu, — povedala. — Ale bol tu.

— To nepopieram.

— Vy ste ho sem prilákali.

— Ivan ho prosil. Kamarát. Či je to chyba, že ho poslúchol? Či žiadal od neho niečo zlé? Povedz!

— To je jedno! Ja nestrpím neposlušnosť.

A tu som ju chytila.

— Či nebol poslušný, keď sem prišiel? Prečo si mu zakázala, aby k nám chodil? Myslíš, že chlapcovi dostačí spoločnosť tvoja a tvojho muža? Janko práve tak potrebuje kamarátov rovesníkov ako každý chlapec v jeho veku. Chceš, aby sa udusil v tom vašom krásnom, ale pre neho prázdnom byte len preto, lebo nemá seberovného priateľa?

Na to mi povedala: — Dobrú noc, — ako keby tým chcela naznačiť, že o takých veciach nebude so mnou rozprávať. A odvrátila sa. — Veď ja si s ním poradím. To nie je u mňa otázka.

A vtedy som jej musela povedať, čo mi bolo už dávno na jazyku:

— Rozlúčme sa teda! Ale nemôžem sa zbaviť presvedčenia, že Janko nie je v dobrých rukách.

Pozrela na mňa tak, ako keby ma bola chcela očami preklať. A vyšla. Od toho dňa sme sa nerozprávali.

Nuž taká je ona. Neradno by bolo nechať Janíka u nej. Pre nich to dieťa bolo by iba na zábavu. A na ich potešenie.

— A kde ho dám? — spytovala sa Janíkova matka akoby sama seba. — Predsa by bolo pre neho najlepšie, keby ostal tam, kde ho majú radi.

— Ako myslíte.

— A či by ste ho vzali k sebe, keby odišiel od Gazdíkov?

— Čo vám povedať? Dlhšie by som rozmýšľala ako vtedy, keď ma o to prosil učiteľ Duchoň. Musím sa poradiť s mužom. Keby súhlasil, ja by som tiež rada napravila to, čo sa pokazilo. Vzali by sme Janka k sebe a Ivan by mal radosť z kamaráta.

Jankova matka s úsmevom súhlasila.

— Lenže najprv musíme za Janíkom. A to bude ťažký oriešok.

Jankova mama už vedela, že musí pozbierať všetky svoje sily, aby konala múdro. Lebo Skalická jej aj to prezradila, že Janko má Gazdíkovcov veľmi rád. Na to však ani nemyslela, že by si chlapec nedal poradiť. Že jeho domáci natoľko vplývali na neho, že aj to sa môže stať, že matku neposlúchne.

Keď Jankova matka a Skalická zazvonili u Gazdíkov, Gazdíková rozprávala práve nadšene o tom, ako bude na večierku, na ktorom by sa mal Janko predstaviť ich známym. Keď Jozefína otvorila dvere a vpustila Jankovu matku a Skalickú, sedeli práve v hale, Janko, veľký chlapec, na kolenách tety Gazdíkovej.

Jankova mať temer skamenela, keď uvidela svojho syna na kolenách cudzej ženy. Keď si to neskoršie všetko uvážila, nebolo na tom nič zlé. No nikdy by si nebola mohla ani len predstaviť obraz, ktorý tu videla.

Janko sa strašne hanbil. Keď uvidel svoju mamku, hneď zoskočil z Gazdíčkiných kolien.

Chcel jej bežať v ústrety, ale akosi skamenel aj on. Stál a pozeral na ňu. Slzy sa mu tisli do očí, naraz sa zjavil pred ním celý ich skromný a tichučký život, všetko to, odkiaľ prišla jeho drahá mama sem za ním.

— Janko, — počul naraz jej hlas.

Pani Gazdíková, ktorá vôbec nevedela, čo sa robí, sa prekvapene spytovala:

— Čo je? Čo sa stalo?

— Mamka moja, mamka, — skríkol Janko a už skočil k matke a objal ju.

Teraz vošla do haly aj Skalická. A Gazdíková, keď ju uzrela, vysvetlila si hneď všetko.

— Tak pekne vítam, — povedala mrzuto Jankovej matke. — I teba, — a to platilo Skalickej. — Škoda, že ste nám nedali vedieť, že prídete.

— Veru, mamička, bol by som vás čakal na stanici.

— A kde máte kufor? — spytovala sa naraz Gazdíková.

— U nás, — odpovedala Skalická.

— Jozefína, vyberte sa do Skalických po kufor pani Pavlíkovej.

— Ďakujem pekne, — odpovedala Jankova matka, — ale ja by som ostala najradšej tam, kde som.

— Ako sa páči! Budeš mať hostí, Hana, — povedala pani Gazdíková trošku napaprčená.

— Tešíme sa na takých hostí.

— Verím ti. Nuž aby si nemala dnes s pani Pavlíkovou toľko starostí, zostaňte tu obe aspoň na obed. Aj my by sme sa vám veľmi tešili, — povedala Gazdíková s milým úsmevom.

Jankova a Ivanova matka pozreli na seba. To nečakali.

— Ak by pani Pavlíková mala vôľu, nech zostane. Bude sa môcť aspoň porozprávať s Jankom. Ja nemôžem. Musím čakať na deti zo školy a na môjho z úradu. I Martušku som zverila len na susedov, — povedala Skalická. A vidiac neistotu Jankovej matky, pripojila ešte:

— Veď ja popoludní prídem za vami, pani Pavlíková. Len čo si vykonám povinnosti. A vrátime sa k nám.

Podala ruku Gazdíkovej. Jankovi kývla. A vyšla.

Jankova matka povedala do ticha:

— Je to dobrá pani. Mal by si ich mať rád, Janík. Celú milú a dobrú rodinu.

Janko nepovedal nič. Len sklonil hlavu.

Jedenásta kapitola

Celý čas, čo im ešte zostával do obeda, prešiel tým, že Janko poukazoval mamke všetky knižky i hračky, ktoré dostal od Gazdíkov. Mnoho toho bolo, hoci ani matka nebola skúpa. Vďačne kúpila darček, a to vždy radšej hračku alebo knižku ako maškrty. Ale matka hneď spozorovala, že Janko nemá z hračiek ozajstnú a úprimnú radosť. Istotne nie takú, akú mal z tých, ktoré dostal doma. Vypozorovala to z toho, ako ich bral do ruky a ako ich odkladal. Dieťa, keď má rado hračku, berie si ju do ruky a odkladá si ju ako niečo živé, niečo blízke. Janko bral hračky do ruky ako mŕtve veci. A celkom nešetrne ich odhadzoval. Bolo ich priveľa, aby to mohol mať rád.

O Gazdíkovcoch neodznelo tu veru ani slovo. Ani slovo o tom, či mu je tu dobre alebo zle. Iste sa mu to všetko veľmi páči. Ani nemyslí na to, aby odtiaľto odišiel. Čo s ním? Čím dlhšie zostane tu, tým ťažšie sa mu bude odchádzať.

Ale nepovedala mu ani slova.

Janko ešte pred obedom prezradil mamke, že Jozefína spraví na jej počesť nejaký výborný čokoládový krém. A že on ten krém má veľmi rád. A tu pocítila Jankova matka nebezpečenstvo. Janko akosi priveľa hovoril o tej maškrte. Doma by mu však takéto jedlo nemohla pripraviť. Ani tu by nemohla zaplatiť za neho takú stravu, v ktorej by boli takéto dobré veci. A tu musí myslieť na to, že ona nemôže dať svojmu synovi toľko, koľko mu dávajú títo cudzí ľudia. A potom, kto si zvykne na taký krásny nábytok a na také pohodlie, ten ťažko bude privykať na skromnú kuchynku, i keď bola kedysi pre neho najkrajším miestom na svete. Len či je to všetko? Nábytok, pohodlie a jedlá?

„Veru nie! A Janík je môj! Ja si ho nedám,“ povedala si vzápätí. „Nie!“

Musela však myslieť na to, že nejde o ňu, čo by jej bolo milšie, ale o Janíka. Ako by bolo jemu lepšie. A ona sa nesmie postaviť synovi do cesty. Iste by bol šťastnejší, keby mal bohatých rodičov, aspoň takých ako títo Gazdíkovci. Ale ktovie, možno jej dieťa nebude šťastné s nikým v živote. Len tam, kde budú s ním jeho husličky.

Keď zasadli obedovať, zjavil sa aj Gazdík. Prišiel niečo po dvanástej zo svojej kancelárie. Presviedčal Jankovu matku, že sa veľmi teší, že ju vidí u nich, a potom sa začal obed. Všetko bolo veľmi dobré. Jozefína chcela ukázať hosťom, čo vie. Pri stole sa takmer nehovorilo. Jankova matka jedla málo. Pozorovala pritom svojho syna. Ani tomu nechutilo. Čaká azda iba na ten krém?

Aj ten sa dostal na stôl. Priniesli ho ako posledný chod. Bol krásne ozdobený šľahanou smotanou a musel očariť každého, kto mal aspoň trošku rád sladkosti. Manželia Gazdíkovi začali núkať Jankovu matku, pričom Gazdíková niekoľko ráz opakovala, aký výborný je tento krémik a že je to Jankovo najobľúbenejšie jedlo. Ako keby boli chceli pridať ešte: Dobre sa pozri! Také niečo nespravíš doma svojmu synovi!

Počúvala tie reči Jankova mať. Ale napokon povedala:

— Doma mal najradšej zemiakovú babu. A nie je to ani tak dávno.

Videla úsmevy prítomných, preto dodala ticho a skromne: — Ďakujem. Ja si neprosím. Dajte aj môj diel Jankovi.

Gazdíková sa vystrela v celej svojej výške. A tak zasyčala:

— Janík nepotrebuje diel ostatných spolustolovníkov. Môže mať u nás toľko takého krému, koľko sa mu len zachce. Veď je to jeho zamilované jedlo. Na, Janíčko, jedz! Jedz! — A kládla mu štedrou rukou na tanier.

Janko mlčal. Oči mal upreté na mamku. Bolelo ho, že si mamka nevzala. Ale akoby nechcel očiam veriť, spýtal sa aj on:

— Mamička, skutočne nebudete?

— Nie, syn môj, — odpovedala mu pokojne. — Ale ty len jedz, keď to máš tak rád. Ja to nepoznám. A myslím, že to nie je pre mňa.

Janko odtisol tanier od seba.

— Ďakujem pekne. Ani ja si neprosím.

— Ale, Janko, — spustila nárek Gazdíková, — čo je to s tebou? Veď si ty bol dobrý jedák!

— Keď mamka nechce, ani ja nebudem.

— Mamka sa nenahnevá, keď si ty sám zaješ.

— Ďakujem! Nechcem!

— No, to je pekné, — zamiešal sa i Gazdík. — Nebol by som si myslel, že Jozefína ostane v takej hanbe so svojím krémom.

— Neslýchané, — zlostila sa domáca pani. — Nehnevajte sa, pani Pavlíková, ale musím sa takto vysloviť. Dobre je, že zriedka k nám chodíte. Pokazili by ste mi Janíka. Čo by som mu mohla dať, keď mu už ani krémik nechutí?

Nik jej neodpovedal. Len Jankova mama urobila pohyb, akoby bola chcela vstať od stola. A poďakovala sa za obed:

— Chváliť treba ruky, ktoré toto všetko pripravili, a ďakovať tomu, ktorý nám to všetko dal zo svojej štedrosti.

— Len seďte ešte, pani Pavlíková, — prosila domáca pani. — Povedzte mi úprimne, načo ste vlastne prišli? Často sme mysleli na vás a spomínali, ale ani zďaleka nám neprišlo na rozum, že by ste sa raz mohli vybrať sem. Ináč by sme vás boli pozvali na Vianoce.

— Ďakujem! Ale nebola by som prišla. Ja chcem stráviť Vianoce doma. A prišla som po svojho syna, lebo aj jeho miesto je na Vianoce doma.

— No tohto roku to nebude tak. Škoda, že ste sa nás prv nespýtali.

Gazdíková to povedala tak, ako keby bolo celkom jasné a zjavné, že ona rozhoduje o Jankovi i o všetkom, čo sa bude robiť s ním. A tá tichá, skromná žena, ktorá tu sedí naproti nej, ako keby nemala s ním nič spoločné. Len toľko, že je jeho matka.

— Chceli by sme tu usporiadať večierok, na ktorom by vystúpil Janko. Pre neho to bude znamenať veľmi mnoho.

— Nuž neviem, čo je potrebnejšie a dôležitejšie. Raz si mi bol napísal, syn môj, to, čo ti pán profesor prikázal, že nesmieš vystúpiť, dokiaľ neskončíš svoje štúdiá. Povedal si pánu profesorovi, že máš vystupovať na tomto večierku?

Janko sa začervenal až po uši.

— Ešte som sa nespýtal, — povedal rýchlo.

— A ako ti ide učenie, syn môj?

— Ó, dobre, — odpovedala za Janka Gazdíková. — Veľmi dobre! Veľmi dobre!

— Skutočne, syn môj?

— Vy viete azda niečo iné? — nafúkla sa Gazdíková.

— Nuž, aby sme si pravdu povedali, neprišla som preto, aby som len dobre jedla. Prišla som sa dozvedieť, ako pokračuje v učení môj syn. Lebo on je tu preto, aby sa učil. To je jeho povinnosť! S touto povinnosťou som ho pustila do sveta. A bola by som rada, keby ma nesklamal.

Ticho.

Janko sedel pri stole so sklonenou hlavou. Myslel na to, že najlepšie by bolo pribehnúť k mamke, ako to robieval, keď bol menší, pritisnúť sa k nej a povedať, ako ju má rád. A sľúbiť, že nikdy v živote nespraví už nič zlé a nikdy ju nesklame…

Ale nepohol sa. Sedel ďalej pri stole. Naraz sa mu pustili slzy.

— Hm, — zakašlal ticho Gazdík. — Prečo to vlastne plačeš, Janík? Veď sme my svedomite a usilovne chodievali k profesorovi Dolinskému. Nevynechali sme ani jednu hodinu.

— Ale pán profesor predsa nebol spokojný. Bol som na každej hodine, ale mal som viac cvičiť. A chcel som. Ale teta povedala, že netreba.

— Napokon ja dostanem za všetko, — povedala nahnevaná Gazdíková.

— Nie. Vy ste iba radi mali môjho syna a mysleli ste si, že to bude preň dobré, keď mu všetko spravíte po vôli. A on tu nebol preto, aby sa mal dobre. Ale aby sa učil.

— Len ako by sa bol učil, keby sa neboli našli ľudia, ktorí by si ho boli vzali k sebe?

— Možno by sa boli našli aj iní.

— Ťažko. Keď je raz peňazí málo alebo nič, — povedala Gazdíková.

Tu Gazdík trhol hlavou. Nepáčilo sa mu, čo počul od svojej ženy.

Obe ženy pozreli na seba. Gazdíková mala taký výraz na tvári, ako keby bola chcela povedať: „Nech ťa bolí, čo teraz počuješ.“ A Jankova matka to cítila. Veď ju zasiahli na najcitlivejšom mieste. Urazili jej statočnú a poctivú chudobu.

— Vidíš, syn môj, — povedala ticho, — preto som ja nechcela ten čokoládový krém. To nie je jedlo pre nás. Pre náš žalúdok. — A vstala.

V tej chvíli stál už aj Janík pri nej a povedal ticho:

— Ani ja som nejedol, mamka.

Poláskala svojho syna.

— Tak pôjdeme, syn môj?

— Pôjdeme, mamka.

Ale tu sa zamiešal Gazdík.

— Kde chcete ísť?

— Chceme odísť.

— Dobre rozumiem? Odísť? Ale bolo by škoda, keby ste skutočne chceli odísť. Pre takú taľafatku. My mame Janka radi. I pre neho by bolo dobré, keby mohol zostať. Nenájdete v tomto meste miesto, kde by sa tak starali o neho ako u nás.

— Keby musel žiť na chlebe a vode, ani vtedy by sme nezostali. Lebo to je to posledné, keď človekovi chudobu vyhadzujú na oči.

— Nuž len choďte, ak si myslíte, že inde vám bude lepšie. Len by som bola zvedavá, kam pôjdete…

— Ak nenájdeme vhodné miesto, pôjdeme domov.

A povedala to s takou rozhodnosťou, že jej museli uveriť.

— Len či potom nebude Janka škoda. To sa bude s malou slávou vracať domov po troch mesiacoch.

Áno, toto znepokojovalo aj Jankovu matku. Na túto otázku si nevedela dať odpoveď.

Do ticha sa ozval zvonček.

Jaj, myslela si Jankova matka, keby to bola pani Skalická.

A, hľa, keď Jozefína otvorila dvere, ukázalo sa, že je to ona. Janko s mamkou sa veľmi zaradovali. Ako keby boli dostali pomocníka.

Skalická hneď spozorovala, že tu sa niečo stalo. A hneď to aj povedala.

— Lúčime sa s týmto domom, — vysvetlila Jankova matka. — Som vďačná za všetko dobré, čo sa môjmu synovi dostalo. Pred odchodom chcela by som však zaplatiť, čo som tu dlžná za neho. Budete takí láskaví a poviete koľko.

— Nič nechceme, pani Pavlíková, — povedal na to Gazdík. — Aj my sme mali radosť z Janka, pokým tu bol. A bolo to pekné.

Gazdíková sa vyjadrila tak isto.

— Nechceme nič!

Ale Jankova mať stála na svojom. Opakovala tvrdohlavo:

— Ja by som chcela vedieť, čo budem platiť.

Manželia Gazdíkovci pozreli na seba. Ale slova si nepovedali.

A tu prišla na pomoc Skalická.

— Pamätáš sa, koľko si povedala vtedy, keď sme hovorili o Jankovi u nás?

— Pamätám sa. Ale pre nás bolo i vtedy platenie vedľajšou vecou. My sme chceli mať Janíka ako svojho.

— To môže len matka.

— Nech bude tak, ako sme si povedali vtedy, — povedala Gazdíková, akoby ustatá v tomto boji. — Aby sme sa dlho nenaťahovali.

A Jankova matka zaplatila. Vedela, že je to málo. Ale bola odhodlaná dať všetky peniaze, ktoré mala pri sebe.

Gazdík pozeral na chlapca. Spomínal si na hodiny u profesora Dolinského a maličkú cukráreň. A povedal Jankovej matke.

— Neberte nám Janka. On by ostal.

— Neostanem, — povedal na to chlapec tvrdo. Slovo ako kameň. Ale aj skúsenosť, ktorá sa viaže k nemu, je trpká.

Ale keď vykročil za svojou matkou, aby si zbalil veci, dvíhal hlavu. Nesmie popustiť. Nesmie to nik cítiť, že všetko, čo tu vidí možno naposledy, mal predsa len rád.

Dvanásta kapitola

Nevedela ešte Jankova mama, čo spraví so svojím synom, keď sa lúčili s Gazdíkovcami. Veru boli chvíle, keď sa bála, že sa bude musieť s ním na hanbu vrátiť domov. Lebo u Gazdíkov sa akosi nechcela spýtať Skalickej, ako sa dohodli s manželom. Iba potom sa mohla pokúsiť zbaviť sa tejto veľkej starosti.

Ale v srdci mala radosť. Tá tam spievala a hriala. Janík sa nepokazil. A nedal sa zlákať ani pohodlím, ani maškrtami. Krajšie sa ani nemohol priznať k nej jej milovaný syn.

A tak išli pomaly v snehu, ktorý husto padal. Bol prekrásny zimný čas. Nehovorili. Každý bol zamestnaný svojimi myšlienkami. Janko niesol husličky i husle a mal s nimi dosť roboty. Veľký kufor niesli zamieňavo Skalická a Jankova matka.

Keď prišli k najbližšej zastávke električky, bolo už treba dačo povedať. A tu sa Jankova mať vrátila ku svojej veľkej starosti a spýtala sa Skalickej, ako sa dohodla so svojím manželom.

— Bude z toho do smrti hnev s Gazdíkovcami. Ale Janko nám to vynahradí, keď bude u nás. Sama som nástojila na tom, aby sme Janka neodmietli. A tak môj tiež súhlasil. Radi prevezmeme i starosť o Janka a budeme dozerať na jeho prácu. Raz, veríme, i my budeme môcť byť pyšní, že sme mu boli na pomoci na ceste za umením.

Jankova matka neskrývala svoju radosť.

— Ako vám musím byť povďačná za vašu lásku! Veľmi sa teším, že môj syn bude môcť byť u vás. Viem, že po rodičovskom dome nebolo by pre neho lepšieho miesta. Pánboh zaplať! Ďakujem vám veľmi pekne!

— Janko, — obrátila sa Skalická na mlčiaceho Janka, — a ty sa netešíš na Ivana? Ej, veď keby sa bolo dalo, on by bol za tebou prišiel. Má z toho nesmiernu radosť, že budeš u nás. Bude nás už vyzerať.

Janko už ani nestačil odpovedať, lebo električka práve spomalila a po krátkej chvíli aj zastala.

Janko obozretne vystupoval. Už bol na zemi a práve sa chcel ponáhľať za mamkou a tetou Skalickou, keď ho ktosi zozadu objal.

— Janko!

— Ivan!

Kamaráti sa vyobjímali a potom šťastní, držiac sa popod pazuchy, išli ďalej. Onedlho boli na mieste. Skalickovská rodina ich čakala v plnom počte. Všetci sa tešili z tohto stretnutia. Úprimné duše, ktoré sa v tento deň zblížili vari na celý život.

*

Dni letia. Je už po Vianociach a Janko sa vrátil z rodného mestečka. Chodí už sám k profesorovi Dolinskému a profesor ešte nič nehovorí, ale dáva tušiť, že Janko je teraz na dobrej ceste. Lebo doma u Skalických musí Janko poriadne cvičiť, hrať vytrvalo, či sa mu chce alebo nie. Teta Skalická vie povzbudiť i napomenúť. Janko hrá rád a domáci ho tiež uisťujú, že ho radi počúvajú v každom čase. Ináč celá skalickovská rodina je muzikálna. Vlado hrá celkom pekne na klavíri i teta Skalická. Ujo Skalický sa tiež má čím pochváliť, keď vezme husle do ruky. Ivan si zvykol na Jankovo cvičenie tak, že mohol robiť pritom aj iné veci i učiť sa, robiť si úlohy i hrať sa so svojimi známkami. Len Martuška vyčkávala pri Jankových dlhých cvičeniach netrpezlivo, kedy príde chvíľa, že sa chlapcom milostivo uráči zahrať si aj s takou osôbkou, ako je ona. Chlapci ináč pomáhali Skalickej, v čom len mohli. Robili to vďačne, hravo nanosili dreva i uhlia a vykonali mnoho drobných prác v domácnosti. V krátkom čase Janík zapadol do rodinky a zvykol si na Skalických, ako aj oni na neho. Tak ako keby boli patrili k sebe už dlhé roky.

Tu prišla však veľká udalosť do Janíkovho života. Profesor Dolinský upozornil ho na blížiaci sa husľový koncert vynikajúceho poľského virtuóza. Už niekoľko dní pred koncertom bol Janík vzrušený. Veľmi mnoho očakával od neho a skutočne bol prekvapený, aké zázraky vie robiť na husliach umelcova ruka. Nadšenie Janíkovo ani po koncerte nezmizlo. Ale mal už svoju mienku, ktorá sa i profesorovi veľmi pozdávala. Profesor sa ho totiž vypytoval presne na všetko o koncerte. Prikázal Jankovi, aby chodil na koncerty často a pozoroval hru huslistov. Profesora prekvapilo, ako rozmýšľal chlapec a ako originálna bola jeho mienka o hre virtuóza, ktorého Janko počul po prvý raz. V máločom ho bolo treba opraviť. Priznal sa, že bol presvedčený, že virtuóz nebude vedieť omnoho viacej ako on. Ale presvedčil sa, že sa mu treba ešte hodne učiť, kým bude toľko vedieť.

Profesor Dolinský bol taký láskavý, že Jankovi dal vždy dva lístky na koncerty. To išla s ním teta Skalická, Skalický alebo Vlado. Z každého koncertu odnášal si Janko hlboké dojmy. Na ten prvý však nezabudol nikdy.

*

A potom prišla jar. Skalickovci chodili každú nedeľu popoludní na vychádzky do okolia hlavného mesta. Tu uvidel Janík mnoho nového a zaujímavého. Neboli to len dedinky v blízkosti hlavného miesta, ale aj blízke vŕšky a hory. Janko si zachoval veľmi pekné spomienky na tieto spoločné výlety. Ako sa tu poznávali ľudia! Celkom inakšie ako doma v byte. I Skalickovci boli iní vonku v prírode ako doma. Boli veselí, tešili sa, že sa vyslobodili aspoň na niekoľko hodín z tesného bytu, z prachu a horúčosti, ktorá ich trápila v letných dňoch v hlavnom meste. Dobre bolo v prírode osviežiť sa na celý týždeň.

Hlavné slovo na týchto vychádzkach mal ujo Skalický. Janko mal pred ním vždycky rešpekt. Už si to žiadal i výzor domáceho pána. Nosil bradu, hoci nebol ešte starý, len privážny. Zriedka sa usmieval. Janík sa vtedy dostal k nemu po prvý raz bližšie, keď Skalický vzal do ruky jeho husle a zahral veľmi pekne Drdlovu serenádu, venovanú Kubelíkovi. Jankovi sa ukázal hneď ako iný človek. Ale niečo chýbalo k celému obrazu Skalického, a to si doplnil iba neskoršie. Boli raz na výlete loďou a vracali sa z neho v podvečer. A naraz, ešte na lodi, pridalo sa k Martuške dievčatko v jej veku, ktoré ju nechcelo opustiť. Darmo sa jej Skalickovci prihovárali, keď sa loď blížila k prístavu, aby si našla mamičku alebo otecka. Stála pred nimi, prikyvovala, ale nepohla sa. Loď pristála, ale dievčatko nechcelo opustiť Skalickovcov. A tu Skalický navrhol, že najlepšie bude pred prístavom počkať na jej rodičov. Iste ju budú hľadať. Ale nehľadal ju nik. Čakali, až vystúpil posledný cestujúci, a potom povedal Skalický: — Tak si ju vezmeme so sebou. Nemôžeme ju nechať na ulici. Škoda, že nevie povedať svoje meno. Alebo len nechce? — Pre istotu spýtal sa jej ešte raz: — Ako sa voláš?

Dievčatko neodpovedalo.

— Pôjdeš s nami?

Dievčatko horlivo prikývlo.

A tak sa stalo, že rodina išla domov s novým prírastkom a Skalický zasa na políciu oznámiť celý prípad.

Doma sa dievčatko nesprávalo veľmi kamarátsky. Bolo už veľmi ustaté. Ani tu nechcelo povedať, ako sa volá. Zívalo ustavične a bolo by najradšej spalo. Janko sa pokúsil upútať jeho pozornosť husličkami. Ale ani to sa mu nepodarilo. Dievčatko počúvalo Janíkovu hru, ale po chvíľočke mu odkväcla hlava a už aj spalo. Janka to aj mrzelo, a Ivan sa tomu náramne tešil:

— Nášmu virtuózovi sa nepodarilo vzkriesiť zakliatu Šípkovú Ruženku.

Všetci sa Ivanovi smiali, ako si z Janka uťahoval. Ale dievčatko sa nezobudilo ani vtedy, keď ju teta položila do Martuškinej postele. A tu prišiel domov aj Skalický. Rodičia dievčatka sa ešte nehlásili. Udal vraj opis dievčatka i svoju adresu. Podľa toho ho budú môcť nájsť, ak ho budú hľadať.

— A ak ho nebudú hľadať? — spýtal sa Ivan.

Otec odpovedal celkom vážne:

— Tak zostane u nás. Máme nového syna v Jankovi. Budeme mať i novú dcéru.

— Protestujem, — povedala teta Skalická s úsmevom.

— Ale, ale… Vari by si sa dala aj prehovoriť, — usmieval sa Skalický.

Jankovi sa to veľmi páčilo. Cítil, že Skalický má dobré srdce. Inakšie by nemohol takto rozprávať.

Po Šípkovú Ruženku prišli uľakaní rodičia iba na druhý deň. Veľmi boli povďační Skalickovcom a vysvetlili, ako sa všetko stalo. Dcérka sa im stratila ešte na výletnom mieste. Všade ju hľadali, aj na lodi, ale nenašli ju nikde. Po bezvýznamnom hľadaní, keď už prvá loď odplávala, museli predsa len na to myslieť, že ich dcéra sa dostala do hlavného mesta prvou loďou. Keď sa i oni vrátili a obrátili sa na políciu, aká veľká bola ich radosť, keď tam už bolo hlásené nájdené dievčatko, ktorého opis sa celkom zhodoval s opisom ich dcérky. Lenže to už bolo blízko polnoci. Úradník, ktorý im oznámil adresu Skalickovcov, ich presvedčil, že ich dcérka spí na veľmi dobrom mieste. A tak čakali do rána.

— Bude nám jej ľúto, že ju vezmete, — žartoval ďalej Skalický. — Naša dcéra Marta by bola mala dobrú kamarátku.

— Zbohom, Šípková Ruženka, — privolávali jej deti. A ona im smutno kývala.

Skalickovci boli presvedčení, že Šípkovú Ruženku viac neuvidia, iba keby im k tomu pomohla nejaká náhoda. O dva týždne ozval sa však zvonček a vo dverách stála so svojím oteckom ona. Bolože smiechu a radosti. Aj Janko sa už prestal na ňu hnevať, lebo to prvé, na čo sa spýtala, boli husličky. Chcela, aby jej Janko zahral. Ako vďačne splnil Janko jej žiadosť.

Od toho času Darinka, lebo tak sa volala Šípková Ruženka, často sa ukázala u Skalických. A nezabudla nikdy na Jankove husličky.

Blížili sa prázdniny. Ivan mal už dávno sľúbené, že bude môcť navštíviť Janka a pobudnúť u nich. A bol to radostný deň, keď Janík privítal na stanici mestečka hosťa z hlavného mesta. A veru tu pribehli na Pavlíkov dvor aj starí kamaráti Janíkovi: Ondrík Červeň a Jurko Chren, aby sa aj oni spoznali s Ivanom. A Ivan sa im veľmi páčil. Veď si ho aj mohol obľúbiť každý. Bol dobrý ako jeho otec. A nepokazil nikdy spoločnú zábavu. Chodieval sa kúpať s chlapcami, ba s Ondríkom bol aj kozy pásť. Mysleli aj na to, že navštívia Romu, ale chlapci nevedeli o ňom nič isté. V poslednom čase sa vraj nerád ukazoval medzi Janíkovými kamarátmi. Ani školu už nemal rád a veľmi ju zanedbával. A tak Ivan Romu neuvidel.

Chlapci-šikovníci vymysleli na každý deň inú zábavu. Ivan ťažko opúšťal svojich nových kamarátov. Ale keď prišiel deň rozlúčky, tešili sa zasa na chvíľu, v ktorej sa uvidia s Jankom v hlavnom meste. Prázdniny sa už chýlili ku koncu, bolo treba myslieť už aj na školu. Nie so strachom ani s nudou, ale s láskou. S láskou k učiteľom a všetkým tým, ktorí nás vedú vyššie a s vďačnosťou nás učia osvojiť si všetko, čo budeme potrebovať pre život.