Husličky z javora

Prvá kapitola

Bola treskúca zima. Ľudia na ulici hlavného mesta nepostávali, ale ponáhľali sa domov. Nočný ruch bol slabý. Všetko hatila zima, akú dávno nepamätali.

Pred vchodom do veľkého koncertného paláca netrpezlivo sa prechádzali šoféri autotaxíkov i šoféri nádherných súkromných áut. Čakali na koniec koncertu. Ale na chodbe, vedúcej do budovy, neukazoval sa ešte nik.

Šofér, ktorý medzi čakajúcimi stál so svojím autom na prvom mieste, dovolil si malú prechádzku. Opustil voz, vkročil do chodby budovy s úmyslom nájsť tu niekoho, kto by mu mohol povedať, kedy bude koniec koncertu. Naraz sa ozval zo siene hlasitý potlesk. Súčasne sa rozleteli dvere koncertnej siene, ako keby sa malo obecenstvo už hrnúť von.

Šofér, pomýlený otvorenými dverami, vrátil sa k svojmu autu a zapäl motor. Potlesk z chodby však ešte vždy trval. A bolo ho počuť aj na ulicu. Keď odznel, nastalo ticho. No napodiv, obecenstvo sa ani teraz nehrnulo von.

Na chodbe ukázal sa jeden z uvádzačov. S usmiatou tvárou blížil sa k východu na ulicu. Šoféri sa hneď priblížili, aby zachytili správu, kedy bude koniec. Ten im však už zďaleka privolával:

— Dnes tak skoro koniec nebude!

— Čo je vlastne? — spytovali sa šoféri. — Ešte pridáva?

— Musí. Šestnásťročný chlapec hrá tak zázračne, že obecenstvo sa nemôže nasýtiť jeho hrou. Je to priam na neuverenie. Hrá s takou bravúrou, že to nedosiahli ani starí huslisti, ktorí vystupovali v tejto sieni. Ja to viem, lebo som všetkých počul. I dvere sme museli otvoriť, aby obecenstvo myslelo aj na koniec. Ale koniec ešte nebude.

— A odkiaľ je ten šuhaj?

— Neviem. Len to som počul, že je náš a jeho matka je práčka.

— Naozaj?

— Je to pekné, že to dotiahol tak ďaleko.

— Pekné! Teraz však bude aj pekne zarábať.

— Vynikajúci umelec si zaslúži aj pekný zárobok.

— A je veľa obecenstva? — spytujú sa ďalej.

— Veľa. Robila sa veľká reklama. Najnadanejší žiak profesora Dolinského. A skutočne, profesor môže byť pyšný na svojho žiaka.

— To sa potom ešte načakáme, — zahundral jeden zo šoférov.

— Najskôr, — hovorí uvádzač a vracia sa ku koncertnej sieni, šoféri zase k svojim autám. Ale šofér prvého voza išiel ďalej za uvádzačom.

— Ja by som si rád pozrel toho šuhaja.

Uvádzač nebol práve potešený týmto návrhom, ale potom povedal:

— Môžete.

Sám vstúpil prvý do siene. Šofér išiel za ním.

Vo dverách siene zastali. Videl podivný obraz. Huslista už nestál na pódiu. Stojí medzi obecenstvom, ktoré utvorilo kruh okolo neho, a hrá. Práve skončil a znovu sa ozval potlesk. Sú to krátke skladby, trvajú len niekoľko minút. Z okolostojacich vysloví vždy niekto svoje želanie. A mladý huslista hrá.

Šofér sa díva na jeho detskú tvár, sklonenú nad husľami, a počúva úchvatné tóny. Hra i nálada, ktorá tu vznikla, je čarokrásna. Je taká tichosť, že keď človek zatvorí oči, nepočuje nič, len túto hru. A na chvíľku ako keby ho bola práve táto hra preniesla do iného sveta. Tento šuhaj je čarodejník, rozprávkový čarodejník je tento syn práčky, keď dosiahne takéto zázraky. I šofér cíti, že sa tu deje niečo mimoriadne. A že je to už veľký huslista, veľký umelec, tento šestnásťročný chlapček. Vari toto mesto nepočulo takého virtuóza v jeho veku a tak skoro ani nepočuje. A keď končí náladovú skladbičku, i šofér sa dá strhnúť ostatným obecenstvom. Tlieska práve tak nadšene ako ten kruh stojacich okolo mladého umelca.

Syn práčky? Ozaj, či tu nebude aj ona, jeho matka. Hreje ho tá myšlienka, že v tejto krásnej sieni, v svetle tisícich žiaroviek mohol by nájsť ženu, ktorá by sem vari svojou jednoduchosťou, prostotou zdanlivo nepatrila. Áno, mala by tu byť jeho matka. Iste má veľký podiel na úspechu dnešného večera. A to sa len tak vidí, že by sem nepatrila. Tu je jej miesto.

A je tu skutočne. Objavil ju naraz, a to tak, ako si ju aj predstavoval, v tmavých, dlhých skladaných sukniach, v čiernej šatke, ona — matka. Iste to bude ona. Sedí trošku vzdialená od kruhu obecenstva, v spoločnosti starca a manželského páru stredných rokov. Je tu, a to je hlavná vec! A nestalo sa preto nič. Povala siene sa nepreborila a nezvalila sa s lustrami na hrajúceho a na prítomné obecenstvo. Nič sa nestalo, keď tu vystúpil syn práčky — lebo svojou zázračnou hrou očaril veľkomestské obecenstvo.

Znovu zahrmel potlesk. A zasa niekto predlžuje program. Mladý huslista je ochotný hrať ďalej. Ktosi sa však prebíja pomedzi ľudí a chce sa dostať k nemu. Obrovská postava. Teraz sa obracia tak, že šofér vidí aj jeho tvár. Je mu akýsi veľmi známy. Áno, toho človeka už voľakde stretol, len nevie kde a pri akej príležitosti. Medzitým sa tento človek nakláňa k mladému huslistovi a čosi mu šepká. Potom sa vzdialil. A huslista ohlásil: posledné číslo. Robí to s úsmevom, ako keby sa chcel vyhovoriť a bolo mu toho ľúto, že nemôže hrať ďalej.

Šofér vie, že teraz je už načase vrátiť sa k autu.

Ešte posledný pohľad na huslistu skloneného nad husľami. Tak cíti, že sa ešte stretne s týmto mladým človekom. Len niečo sa mu nepozdáva. Ten ozrutný chlap, ktorý čosi huslistovi šepkal. Ani teraz nevie, kde sa videli s týmto človekom. Len to vie už celkom iste, že je to spomienka zlá.

Zachmúrený vracia sa k svojmu autu. Možno jediný z obecenstva uvidel mrak na obzore mladého huslistu.

Je už pri východe na ulicu, keď sa znovu ozve potlesk. Vzápätí sa obecenstvo hrnie von.

Je koniec koncertu.

*

V separátnej miestnosti elegantnej reštaurácie dával Rovňanský, impresário husľového virtuóza Janka Pavlíka, večeru z príležitosti prvého umelcovho koncertu v hlavnom meste. Na túto večeru pozval každého, kto znamenal niečo v Jankovej minulosti a mal znamenať niečo v jeho budúcnosti. Boli to predovšetkým muzikusi, ktorých mienka mohla zavážiť tam, kde sa tvorila mienka odborníkov, slávna hudobná kritika na čele s profesorom Dolinským, ktorá mala v tomto prípade obstarať referáty v denníkoch a odborných časopisoch o Jankovom koncerte. Impresário Rovňanský vítal každého predovšetkým vo svojom mene. Nezabudol pripomenúť tomu, kto by to ešte nebol vedel, že ho poznajú pod menom tata Rovňanský. A vyzeralo to priam ako vyzvanie, aby ho takto oslovovali.

Ináč skoro každému sa páčil ten ozrutný chlap, ustavične veselý, zábavný a žartujúci, ktorý navyše ešte chcel pri tejto príležitosti ukázať, že je aj gavalierskym hostiteľom. A skutočne, kamkoľvek sa človek v tejto sieni pozrel, všade videl úsmevy a ľudia mu ukazovali príjemné tváre. Len vtedy, keď pozrel na Janka, bolo vidieť, že impresário a jeho zverenec nie sú práve v najlepšom priateľstve.

Stalo sa to niekoľko dní pred koncertom. Tata bol nenahraditeľný, aj sa robil nenahraditeľným na každom kroku. A tu pri prípravách koncertu navrhol Jankovi celkom otvorene, že by bolo treba dať na vedomie Jankovej matke, že by urobila lepšie, keby na koncert neprišla.

— Prečo? — spýtal sa ho Janko.

— Viete, maestro, ľudia sú všelijakí.

Janko ho požiadal, aby mu vysvetlil, prečo to pokladá za potrebné.

— Lebo je to veľmi pekná vec, že ste sa dostali ako syn práčky tak ďaleko, ale ľuďom to neimponuje. Uznajte mi to, ja nie som dnešný v tomto povolaní. Poznám dobre svoje obecenstvo.

— Radíte mi, aby som sa hanbil za svoju matku. Za matku, ktorá by bola dala posledný halier, len aby som skončil svoje štúdiá. Aby ste mohli mať aj vy chlebík v ruke.

— To si teda vyprosím, — ohradzoval sa tata. — Ja takýto chlebík nepotrebujem.

— Ale potrebujete mňa! A ja viem, čo vykonala moja matka pre mňa. Takáto matka si zaslúži toľko, aby bola na mojom prvom koncerte. Aj na tom koncerte patrí jej prvé miesto.

Tata Rovňanský umĺkol. Len sebe priznal, že sa prerátal. Do tejto chvíle bolo priateľstvo medzi ním a jeho zverencom. Bol presvedčený o tom, že u neho všetko presadí. A, hľa — toto sa nepodarilo. Od tejto chvíle sa Janko vždy chmúril, keď uzrel okrúhlu tvár tatu Rovňanského, nebezpečne podobnú mesiacu v úplnku.

Ale mamka veru prišla. Prišla vo svojej čiernej šatke a v skladaných sukniach. Bola na koncerte i poplakala si pri nadšenom potlesku obecenstva. Tešila sa s učiteľom Duchoňom, s manželmi Skalickovcami a s profesorom Dolinským, aj s Ivanom, Jankovým kamarátom. Tak sa cítila, že by si to inakšie ani nebola mohla predstaviť, a ani koncert, ani večera nebola by sa mohla odbaviť bez nej. A napokon tak bolo správne. A Janík bol rád, že mamka bola tu a že ten hlúpy návrh Rovňanského nedostal sa ďalej od nich dvoch.

Takto sedeli pri sebe matka a syn, keď sa konečne zasadlo k stolu, a možno mali rovnaké myšlienky. Držali sa za ruku a mlčali. Vedeli však veľmi dobre, o čom by rozprávali, keby otvorili ústa. Mysleli na svoju kuchynku, do ktorej sa vedno vracali po maminkinej robote a ktorá bola pre nich najkrajším a najmilším miestom na svete. Z tej kuchynky vyšiel Janík do sveta so svojimi husličkami z javora. A tá cesta vedie vždy vyššie.

Roky vídali v duchu tento deň. Boli to ťažké roky. Pre Janka vari nie tak ako pre jeho matku. Janko dostával štipendium ako nadaný žiak. Jeho mamka musela pridávať iba na mimoriadne výdavky. Aj to boli niekedy nemalé sumy. Ale keď boli pre Janka potrebné, museli sa nájsť. A keď to inakšie nešlo, musela sa vyzdvihnúť pôžička.

A mamka veru práve teraz myslí na to, práve teraz, keď vstáva pri bielom stole učiteľ Duchoň, aby po úspešnom koncerte prvý pozdravil svojho žiaka. Ale napodiv nehovorí o ňom. Nespomína len Jankov veľký talent, prácu jeho profesora a dobrotu Skalickovcov. Hovorí o jeho matke. A syn i matka stretávajú sa znovu, ich pohľady aj ich ruky. A možno i tata Rovňanský má v očiach slzu, keď počuje učiteľa Duchoňa hovoriť o matke práčke a o synovi, ktorý na to nikdy nesmie zabudnúť. Na obete, ktoré priniesla jej láska.

Jankovej matke vypadli z očí slzy. Nemyslí na domec, na obete, ktoré spomína učiteľ. Je vďačná za tento deň. Najprv si myslela, že spomenie Jankovi tú dlžobu. Ale potom prišla na to, že by nebolo pekné, keby sa zvalil na Janíkov chrbát zasa nejaký ozrutný kameň, ťarcha, ktorú by na začiatku svojej cesty ťažko niesol. Treba mu šaty, dobre jesť, lebo je v takom veku. I zariekla sa, že mu to povie až potom, keď Janík bude ešte lepšie zarábať. A pri tom ostalo.

Hodne sa tlieskalo po Duchoňovej zdravici. Jankova matka s uspokojením počúvala i ďalšie. Tieto už priam sypali prítomní muzikusi. Chválili Janka a velebili jeho nadanie. Oslňujúcim spôsobom začal Janko Pavlík cestu ako huslista a boli tu nádeje, že nielen tunajšie obecenstvo, ale aj inde si bude vedieť takisto podmaniť ľudí. Spomínala sa žiarivá budúcnosť mladého huslistu a rečníci sa predstihovali, ktorý z nich bude vedieť vysloviť vo svojej zdravici viac krajších želaní. V takýchto prípadoch mamka šťastlivo prikyvovala. Zabávala sa na hlučných žartovných prejavoch tatu Rovňanského, ktorými chcel dať obecenstvu na vedomie, ako si ctí svojho zverenca a aký je šťastný v úlohe jeho impresária. Ani chvíľku to však nerobil na úkor svojho presvedčenia, že on je teraz najdôležitejšia osoba tu i v Jankovom živote.

Janko v tejto chvíli spomínal na Šípkovú Ruženku, na veľké dievča, ktoré má už desať rokov. Bola ho v prestávke koncertu navštíviť a odovzdala mu kytičku parmských fialiek.

— V takej zime, a kvety? — spytoval sa Janík s úsmevom. — Aká vôňa!

Potom pokračoval:

— Urobila by si nám radosť, keby si prišla po koncerte na večeru.

— Nemôžem, — zakývala Darinka. — Otecko je tu so mnou a nemáme mamičkino povolenie zostať niekde po koncerte.

— Veď sa my istotne uvidíme, — povedala s úsmevom.

A už bola preč.

I na Gazdíkovcov myslel Janík v tento večer. Ale nebolo po nich ani stopy. Servírovalo sa skvelé víno, ktoré robilo náladu. Janko bol ešte mladý na to, aby spozoroval, že je tu primnoho vína a posedenie po večeri trvá akosi veľmi dlho. Tí, ktorí boli starší a skúsenejší, ako keby boli videli jasne úprimnú snahu tatu Rovňanského opiť všetkých hostí, ktorí by sa neboli proti tomu energicky postavili. Preto vstal profesor Dolinský, vidiac, čo sa tu chystá, aby povedal poslednú zdravicu.

— Stojíme, — povedal, — na začiatku cesty mladého huslistu Jána Pavlíka. Má už toľko rokov, aby si to mohol pokladať za vážne ocenenie, že doteraz bol z mojich žiakov najnadanejší a najlepší. — Prerušili ho potleskom. — Nech je však toto vyznanie pre neho záväzkom k serióznej práci v budúcnosti. Čím je niekto nadanejší, tým viac usilovnej práce sa žiada od neho. My, ktorí sme boli medzi učiteľmi Jána Pavlíka, vieme, že je schopný takejto práce a je na ceste stať sa skutočne jedným z najlepších. — Znovu potlesk. — Sľubujeme mu, že budeme sledovať jeho cestu s pozornosťou i láskou, ktorá patrí u Janka Pavlíka nielen nadanému huslistovi, ale aj dobrému chlapcovi, dobrému človekovi! Česť medzi nami patrí však predovšetkým matke Jána Pavlíka za to, že si vedela vychovať takého syna a nezľakla sa obetí, ktoré bolo treba roky prinášať. Nech jej i jej synovi slúži zdravie dlho, aby sa mohli tešiť, matka z úspechov syna a syn z matkinej lásky!

Profesor Dolinský si za potlesku prítomných sadol. Posedel si však len veľmi krátko. Potom sa rozlúčil so známymi, s Jankovou matkou, so Skalickovcami, s Jankom a niektorými muzikusmi.

— Syn môj, — povedal Jankovi, — bolelo by ma, keby si sa mal dostať do rúk ľahkomyseľníka.

Viac nepovedal.

Ale keď odišiel, Janko sa zamyslel. O koho tu išlo? Kto bol ten ľahkomyseľník, do ktorého rúk by sa mohol dostať. Ľutoval, že sa profesora nespýtal. Ale niečo sa mu natískalo ako odôvodnené podozrenie, keď pocítil že po odchode profesora i niektorých vážnejších hudobníkov zábava stávala sa priam hlučnou. Víno účinkovalo. Tata Rovňanský zabával prítomných všetkými dovolenými prostriedkami. A vedel byť zábavný, ak chcel. I Janko sa zasmial veľmi srdečne, keď videl tatove kúsky a počul jeho žarty, ale zasa to netrvala dlho. Či profesor nemyslel na tatu Rovňanského? Podozrenie zosilnelo, keď zvyšok spoločnosti zaútočil na tatu s návrhom, aby sa v zábave pokračovalo v bare. Skalickovci sa zachmúrili, Jankova mama nevedela, čo na to povedať. Ale ostatní schvaľovali návrh a boli ochotní hneď ísť.

I Janka žiadali, aby šiel s nimi. Janko cítil na sebe pohľad mnohých. Ako keby sa boli spytovali súčasne, či ten Janko Pavlík, dospelý umelec, bude aj dospelým človekom, teraz sa totiž ukáže, či si vie správne vybrať spoločnosť. Poďakoval sa za pozvanie a povedal, že pôjde so svojimi najbližšími priateľmi domov. Tatovi Rovňanskému sa to veľmi nezdalo, ale potom prišiel na to, že ani on by nemal byť iného názoru.

— Tak buvikať, maestro, — volal na Janka. — Ale na nás sa nebudete hnevať, keď budeme pokračovať.

— Dobre si volil, syn môj, — povedal Duchoň a Janko s vďačným úsmevom počúval jeho slová. — Bojím sa však, že ten starý oplan pôjde do baru z tvojich peňazí. Daj si pozor!

To bol tieň večera. Pavlíkovci, Skalickovci a Duchoň vybrali sa peši domov. Zima povolila, vonku snežilo, bola krásna, tichá zimná noc. A predsa boli všetci zachmúrení. Tieň večera padol predovšetkým na nich.

Vzadu išli Ivan a Janko. Držali sa popod pazuchy ako keby sa nič nebolo stalo v ich živote. A veru Janko stál už na vlastných nohách. A vyzeral starší.

— Dobre, že si nešiel s nimi, — hovoril mu ticho Ivan.

Janko vedel, že to bolo dobré. Ináč oni dvaja s Ivanom si dobre rozumeli. A boli dobrí kamaráti i teraz i v minulých rokoch, keď rástli spolu a mocneli. Menili sa v rokoch dospievania, ale nezmenilo sa ich priateľstvo.

Niečo ich však znepokojovalo. Niečo nebolo celkom v poriadku. To cítili všetci.

Len Jankova mama kráčala s úsmevom na tvári. Ako po dobre vykonanej robote. Tíško a s nesmiernym šťastím v srdci.

Druhá kapitola

Celý nasledujúci deň oslavovaný i oslavujúci dospávali námahu predošlého dňa. Aspoň tak to bolo u Skalických. A poobede vzrušene očakávali večer — vo večerných hodinách mohli sa zjaviť prvé referáty o koncerte. O ničom inom nebola u Skalických reč. Duchoň sa hneď ráno vrátil domov. I Jankova mamka balila. Na druhý deň chcela odcestovať. Ešte jej nezmizol z tváre úsmev. Teraz už bude vedieť odpovedať na prípadnú štipľavú poznámku, ktorú by počula o Jankovi v rodnom meste. Mala na ňu prichystanú odpoveď. „Pozrite na môjho Janka: Vidzte a čítajte, čo sa o ňom píše!“

Janko sa premáhal. Vravel si, že už je po tom najdôležitejšom, obstál na najprísnejšej skúške. Čo má prísť teraz, to je vedľajšie. Lenže noviny i referáty čítava viac ľudí, ako ich chodí na koncerty. Teda viac ľudí sa oboznámi dnes s menom Jána Pavlíka ako včera. A predsa sa ovládal a nedal najavo, aký je nepokojný. Keď sa okolo piatej Ivan ponúkol, že zaskočí po noviny, vlastne pozrie, či už vyšli, všetci živo súhlasili. Len Janko nepovedal ani slova, hoci by sa to malo týkať predovšetkým jeho. Prekvapenému Ivanovi i celej rodine povedal ticho:

— Počkajme ešte pol hodiny. Aby si nechodil nadarmo.

Ale Ivan sa nezdržal.

— Keby neboli, zabehnem ešte raz.

A už letel dolu schodmi.

V izbe sa začalo zasa hovoriť. Martuška, ktorá strážila včera v čase koncertu dom, dievča veľké a milé, chcela vedieť o všetkom. Vypočula domácich o koncerte a potom zaskočila do susedov, ktorí tiež na ňom boli, a teraz porovnávala. Bolo to bystré dievča. Vedelo už, čo je pravá a čo je falošná minca. Naraz bez úvodu vyhlásila:

— Mne sa ten Rovňanský vôbec nepáči.

Dospelí sa zasmiali. Čo máta to dievčisko? Len tak bez úvodu vyhlásiť, že sa jej nepáči päťdesiatnik, ktorý by mohol byť jej otcom. A bolo by vari aj zostalo pri smiechu, keby si Janko nebol zažartoval:

— Musím mu povedať, aby sem nechodil bez bonbónov vo vrecku.

— Nechcela by som jeho bonbóny, — vyhlásila nato Martuška. — Nech si ich nechá. To by si mu mohol povedať.

— A prečo ho nemáš rada? — spýtal sa Janko.

— Možno preto, lebo páchne z neho víno. Mne sa vždy dvíha žalúdok, keď som v jeho blízkosti.

Dospelí významne pozreli na seba. Skalická sa začervenala. Janík pozrel na ňu. Boli v pomykove a nevedeli pokračovať. Že by to dievčatko vyšlo s pravdou?

— Že by ste to boli naozaj spozorovali, tetuška?

— Áno, Janko, teraz ti to môžem úprimne povedať.

— Keby som to bol vedel.

— Človek nič nemôže vedieť vopred, — povedal Skalický. — Vaša zmluva platí na rok. V tomto čase si budeš musieť dať pozor na jeho účtovanie. Tata Rovňanský nemá to najlepšie meno. Pravda, všetko závisí od toho, ako sa bude správať teraz.

— Tak sa vidí, že nie najlepšie, — povedal Janko.

— Mrzí nás, že sme ti nemohli poradiť ešte pred uzavretím zmluvy, — povedala Skalická.

— O čom hovoríte? — zastala naraz pri zhovárajúcich sa Jankova matka.

— Ale, mamka, — povedal prekvapený Janko, — trkotali sme už o tom pol hodiny, a vy sa nás spytujete o čom.

— Syn môj, ver mi, bola som taká zamyslená, že by si sa ani nečudoval. Viem, že o tom Rovňanskom. Ale to je vám huncút. Ako som sa len zasmiala, keď včera tie fígle vystrájal.

— Ale nie o to ide teraz, mamička. Ale o tie fígle. Do tých sa rozumie, — povedal Janko.

— Ba práve o to ide, — povedal Skalický. — Ver mi, že o to ide, keď niekto pozná také fígle a vie si chytiť ľudí.

Vtom sa ozval zvonček.

— Iste Ivan, — povedala Martuška.

— Nie, nie. Ivan býva taký šikovný, že keď ide von, vezme so sebou kľúč.

Martuška v tej chvíli už aj otvára. Ale nebolo počuť zvuk radosti, ktorým vítala vchádzajúcich. A vzápätí sa z tmy predizby ozval bas tatu Rovňanského.

— Dobrý deň, dievčatko! A ty sa ako voláš?

— Neviem, — zasmiala sa Marta. — Mama má môj rodný list.

Prišiel tata Rovňanský. Oni o vlku, a vlk za humnami. Prišlo jeho veličenstvo. A vskutku o chvíľočku vovalí sa do izby on sám. Skalickej bozkal ruku, potom chcel aj Jankovej mame. So Skalickým a Jankom si podali ruky. To ostatné bolo teraz vedľajšie, totiž Marta. Potom so slávnostným gestom vytiahol večerné noviny a hodil ich na stôl, ako keby bol chcel povedať: „Čítajte, ja mám toho už dosť!“ A zapálil si cigaru.

Tata však darmo čakal, že niekto vezme noviny do ruky. Dal sa do toho sám. Pozrel významne na ostatných a povedal:

— Nech mi niekto povie, že som to nepredpokladal.

Nikomu však nebolo známe, čo predpovedal tata a či vôbec niečo niekedy v súvislosti s Jankom predpovedal. Skalickovci pozreli na seba. Po tomto vyhlásení mohla nasledovať akákoľvek správa, Janko vyskočil celý nesvoj.

— Nebudeme tu lúštiť hádanky. Povedzte jednoducho, ako píšu noviny: dobre, či zle.

Tata pozrel na Janka, ako keby mu chcel povedať: „Nerozčuľuj sa, chlapče! Ty si myslíš, že ja by som tu tak pohodlne sedel, keby sa písalo o tebe zle? To sa mýliš, môj krásny!“ Pritom sa mu však dôverne prihovoril:

— Pokojne, maestro! Škoda sa rozčuľovať! Všetko je v poriadku. Tam, kde je tata impresário, tam musí byť všetko v poriadku.

Pozrel sa okolo seba, ako keby bol očakával potlesk. Ale videl, že nálada nie je práve priaznivá pre neho. Janko, ako keby už nebol chcel čakať na ďalšie tatove reči, vzal noviny do rúk a hľadal v nich správu o hudbe.

— Čítaj nahlas, Janko, — povedal Skalický.

A Janko čítal. Nervózne, ale počúvajúci predsa vyrozumel z referátu, že veru ide o veľký úspech. A že o koncerte nereferovali iba jedny noviny v superlatívoch, ale bez rozdielu všetky. Stíchli. Aj tata prišiel na to, že netreba rozprávať.

Naraz tu stál vo dverách Ivan s novinami v ruke.

— Nehnevajte sa, ale ja som tiež prezrel všetky noviny, keď som ich kúpil.

— Pekne píšu, — povedal Janík.

— Pekne, — povedal Ivan. — Len jedno tu nemalo byť.

Každý bol zvedavý, čo povie. Dívali sa na neho a nevedeli, na čo naráža.

Ivan otvoril noviny, ktoré boli navrchu, a čítal:

V noci na dnešok odohrala sa trápna scéna v rannej reštaurácii „Monopol“. V reštaurácii, ktorá sa otvára len ráno o piatej hodine, ukázala sa vybraná spoločnosť. Vtiahla tam s krikom a hukom. Vodcom tejto spoločnosti podnapitých účastníkov slávnostnej večere po koncerte huslistu Jána Pavlíka bol impresário tohto mladého huslistu. Mocným hlasom volal hlavného čašníka. A keď ten prišiel, objednal si u neho šampanské. Keď hlavný čašník, vidiac stav hostí, odmietol s odôvodnením, že servíruje iba polievky a kávy v tomto čase, p. Rovňanský povedal, že je to cigánstvo. Keď si to hlavný čašník vyprosil, Rovňanský ho udrel po tvári. Táto surovosť znechutila aj ostatných členov spoločnosti, ktorá potom nečinne pozerala na to, ako p. Rovňanského vyhadzujú spojenými silami čašníci reštaurácie. Tento trápny výstup nemal sa odohrať. A hlavne nemalo sa v ňom ozvať meno Jána Pavlíka, na ktorého sa odvoláva jeho impresário, keď chcel ďalej piť a sa zabávať.

Ľutujeme, hovoril článok, že sme to museli poznamenať pri prvom vystúpení takého veľkého talentu, ako je Ján Pavlík. Viac skromnosti by sa bolo žiadalo pri samom začiatku a viac pozornosti pri výbere osôb, ktoré budú v blízkosti Jána Pavlíka na jeho umeleckej ceste.

*

Mrazivé ticho nastalo pri prečítaní tejto správičky. Ivan sa díval od chrbta na Rovňanského. Ostatní sa báli pozdvihnúť oči a pozrieť na neho. Hodná chvíľa prešla, kým sa tata pozbieral a odhodlal na nejaký prejav rozhorčenosti.

— Svine… Toto o mne? Veď mu črevá rozšliapem.

— Myslel na redaktora, ktorý správu pustil. — To bola chyba, že som ho tiež nepozval na večeru. Takto sa mi poďakoval. Ale veď mu ja ukážem.

— Nie o to ide, pán Rovňanský, či bol redaktor hudobnej rubriky pozvaný na večeru alebo nie. Ale či je pravda, čo sa vám stalo v „Monopole“. Pravda, Jankovi ide aj o to, či ste sa s opitou hlavou odvolávali na neho.

— A ja nič? — osopil sa Rovňanský na Skalického. — Moje meno by sa mohlo celkom beztrestne špiniť takýmito vymysleninami?

— Kto sa rozpráva takýmto spôsobom s čašníkom alebo s kýmkoľvek iným, ten veru nebude pekne a statočne zastupovať svojho zverenca. Myslím, že všetky vaše dobré vlastnosti sme poznali pred uzavretím zmluvy s Jankom, a o všetkých zlých sa dozvedáme iba teraz.

— Vy tomu teda veríte? — spýtal sa tata.

Skalický odpovedal bez rozmýšľania:

— Áno.

— Pekne, — povedal tata. — Pekne. — A vstal.

— Nestavajte nás pred hádanky, pán Rovňanský. Alebo ste tam boli, alebo nie. Tretia možnosť nejestvuje.

— Viem. Ale čo koho do toho?

— Impresário je zodpovedný za svojho zverenca. Keď sa správa neprístojne a surovo, spíja sa a grobiani, to všetko robí na účet toho, koho zastupuje, i v tom prípade, keď sa naň neodvoláva. Stačí, keď ho poznajú. Ale vy ste sa aj odvolávali na Janíkovo meno. Je jasné, že ste chceli pritom zašpiniť aj jeho meno. Že ste udreli toho hlavného čašníka, nebola len vaša práca. Tak to vyzerá, akoby mal na tom aj Janík svoj podiel.

— Pomalšie, pane, pomalšie, — zahundral tata.

— Ale tak je to! Vy vôbec na to nemyslíte, že Janíkovo meno má zostať čisté. Myslíte len na seba. A pekne sa chcete prikryť jeho menom. Ako možno očakávať po tom všetkom od vás niečo povzbudzujúce a vidieť Jankovu budúcnosť v pevných rukách? Ako? Dá sa to, povedzte?! Nedá!

Všetky oči boli upreté na obrovskú postavu tatu Rovňanského. A nejednému z prítomných sa zdalo, akoby sa ten mohutný človek pomaly prepadával do seba, hrbil sa a zmenšoval. Bola to vážna chvíľa v Jankovom živote i v živote Rovňanského. Ponížili ho Skalického slová a boli na uváženie. Ale ukazovali i cestu k náprave. Ťažko ich bolo prijať, preglgnúť, boli to rozhodne horké pilulky. Ale takto ďalej nemožno. Vznikali by prekážky, na ktoré sa ani nemohlo myslieť pri Jankovom umeleckom vývine. Veď Janko nebol ešte dospelý. Čo všetko sa mu mohlo postaviť do cesty, čo sa nepredpokladalo. A tu by mal premáhať prekážky, ktoré sa ani neočakávali? A tam nachádzať nepriateľov, kde by mal byť pomocník?

V duchu bol Janko Skalickému veľmi povďačný. Lebo na to všetko bolo treba myslieť v tejto chvíli. Zdalo sa, že tata Rovňanský si to pripúšťa k srdcu. A že Skalický uhádol tón, ktorým sa dalo na neho pôsobiť. Akoby to bol hlas celkom iného človeka, keď sa ozval. A možno niektorým ho bolo aj ľúto, keď povedal:

— Sľubujem vám všetkým, že sa to viac nestane.

Tretia kapitola

Všetky noviny bez rozdielu referovali o Jankovom koncerte ako o veľkej udalosti v hudobnom živote. Priznávali úspech — veľký, ale aj zaslúžený. Tlač nešetrila chválou a uznaním. Keď sa Jankova mamka vracala domov, pripravovalo sa opakovanie koncertu. Jej však stačili výstrižky o prvom koncerte. Mala čo ukázať priateľom a známym.

Ale chýr o Jankovej sláve dostal sa do rodného mesta ešte pred ňou. A skutočne, nikdy nevidela toľko úsmevov na tvárach ľudí, ktorým sa pozdravila, ako v deň návratu na ceste zo stanice domov. Toľkí ju zastavovali, že to bolo až nepríjemné. Niektorí len na niekoľko slov, ale všetci so záujmom a rešpektom.

— Všetko vieme! Čítali sme o tom v novinách.

(Poznámka Zlatého fondu SME: v knihe je tlačová chyba, jeden riadok textu je vynechaný a jeden sa opakuje dvakrát.)

… ktorý medzi nimi rástol. Vyrástol z nich, z toho istého prostredia ich malého mesta, aby raz patril vari celému svetu.

Málokomu prišlo na rozum, aby poznamenal: No Pavlíčka má syna skončeného, ale aj dlžobu na krku, a to poriadnu. Kto však vedel o nej, nezabudol pripojiť:

— Veď má syna. Má kto dlžobu vyplatiť.

A pri tom zostalo. Pokladalo sa to za prirodzené, že Janko z prvých zárobkov dlžobu vyplatí. Inakšie to ani nemohlo byť.

A predsa Jankova mama tak nerozmýšľala. Akoby sa boli so synom rozišli v tejto otázke. Janko, keby bol vedel o dlžobe, bol by ju hneď vyplatil. Ale mamka sa nezmenila. Zostala i naďalej taká, aká bola. Myslela si, že len ona má dávať a Janko prijímať a že ten starý pomer má i naďalej tak ostať. Nechcela byť príťažou. Celé rodné mesto hovorilo o tom, že vlastne najsprávnejšie by bolo, keby odteraz vzal Janko matku k sebe. I ona myslela na to, ale bránila sa tej myšlienke. Nechcela, aby ju syn vydržiaval, aspoň dotiaľ nie, dokiaľ sama bude vládať robiť. To bola jej odpoveď tým, ktorí sa zvedavo vypytovali. A hovorila o veci tak, ako keby sa boli o tom s Jankom dohodli.

Pravda bola taká, že Janko nič nepovedal a na nič sa nespytoval. Trošku ju to aj bolelo. I keby nebola prijala jeho pozvanie a nebola by ho pokladala za niečo vážne. Aj v tom lepšie bude zachovať ten starý pomer medzi matkou a synom.

Vari za zlý žart sa pokladalo, že človek, ktorý onoho času poskytol pôžičku Jankovej mamke, poslal jej upomienku, a to onedlho po Jankovom prvom úspešnom koncerte. Možno to nebol strach o peniaze. Pokladal prosto začiatok Jankovej cesty za najlepší a najvhodnejší čas na vyrovnanie svojej pohľadávky.

Jankova mama nerozprávala o veci. Načo by to boli mali ľudia vedieť. Ale jedného dňa si obliekla sviatočné šaty a vybrala sa k Duchoňovi. Vzala so sebou aj veriteľov list.

Duchoň vedel o dlžobe, ale ako väčšina ľudí, bol tiež tej mienky, že by ju mal Janko vyplatiť. A že veriteľ preto upomína teraz, lebo cíti u Janka peniaze. Vie, že Janko nedopustí, aby došlo k dražbe, nedá predať svoj rodný dom a vyložiť svoju matku na ulicu. A že aj on, Duchoň, je presvedčený o tom, že Janko dlžobu vyplatí z jedného vrecka. Napokon nedávno uzavrel zmluvu s impresáriom, ktorá mu zabezpečovala slušný príjem. Iste dostal pekné peniaze.

— Impresário peniaze už vyplatil, — povedala mamka. — Ale i keby mal Janík vo vrecku takúto sumu a mohol by ju bez prekážky vyplatiť, nechcela by som to od neho. To, čo dostal, potreboval na vyplatenie menších dlžôb v hlavnom meste a na vystrojenie, nové šaty a bielizeň. Aj to som mu mala dať ja. Ale ja, pokiaľ vládzem, chcem pracovať a nerada by som prijala niečo od syna, i keď viem, že by mi to dal vďačne.

— Tak ani od Janka by ste nechceli pomoc?

— Nerada, — povedala Pavlíčka ticho.

— Veď ste tie peniaze nepotrebovali pre seba! Boli pre neho. To je vlastne jeho dlžoba.

— Ani nie.

— Ako by ste to teda chceli dať do poriadku? — spytoval sa Duchoň ďalej. — Mohol by som vám pomôcť v niečom? Veľmi vďačne to urobím.

— Nehnevajte sa, pán učiteľ. Iného by som sa neodvážila poprosiť, len vás. Podpíšte mi zmenku.

Duchoň stál pred ňou ako obarený.

— Tak naozaj nechcete Jankovu pomoc?

— Myslím, že takto to bude statočnejšie. Každý z nás nech sa vyrovná so svojimi ťažkosťami sám. To, čo som si ja požičala a dala synovi, to je celkom moja starosť. Janko má svojich ťažkostí tiež dosť. Nechcela by som mu ešte pridávať.

— A ako by ste to chceli vyrovnať?

— Dala by som zmenku na sumu, ktorú dlhujem. A dlh by som vyplatila.

— A či to tak pôjde?

— Poradil mi bankový úradník.

— V živote som zmenku nepodpísal. Ale vám to urobím, pani Pavlíčka. Len prosím vás, myslite na to, že až vyrukujete v banke so zmenkou, ktorú som ja podpísal, čo povie svet? Bude to hanba pre Janka! Pani Pavlíčka, syna máte virtuóza, ktorý musí mať veľký príjem, a tie peniaze ste vlastne pre neho vypožičali, a vy si idete dlžobu platiť zmenkou. Na neho to bude vrhať zlé svetlo, že nemohol pomôcť chudobnej materi. A napokon mala to byť jeho prvá povinnosť.

— Kedysi som i ja tak rozmýšľala a chcela som sa zveriť Jankovi. Ale teraz rozmýšľam inakšie. Dlžoba je moja. A to mi musí uznať každý, že svoje dlžoby si mám platiť sama.

Duchoň sa usmial. Musel si ctiť túto ženu.

— Nuž dobre, pani Pavlíčka! Ak máte také nezmeniteľné názory, vďačne tú zmenku podpíšem.

A tak sa Jankova mama spokojne vrátila domov. Duchoň však ostal zamyslený. Pre Jankovu mamku bola tá dlžoba veľká. Krásne to bolo od nej, že vydržala s podporami až do konca Jankových štúdií, so silnou vôľou dať synovi všetko, čo potreboval. Teraz, keď sa všetko podarilo a Janko má zmluvu vo vrecku, nemala by si ponechávať takú ťarchu na seba. Ale keď ona raz nechce, aby sa Janko od začiatku trápil s dlžobou. Jankovi malo byť od začiatku dobre. Mal byť z tých šťastných ľudí, ktorí nemajú ani majetok, ale nemajú ani dlžobu. Majetok? Bol potrebný väčší majetok ako zázračné umenie, ktoré bolo v jeho prstoch?

Jankova mama sa však dosť natrápila v živote, uvažoval ďalej Duchoň. Chápal jej chvályhodné úmysly, ctil si ich a vážil. Nemohol však súhlasiť s tým, aby táto statočná žena vzala na seba ešte väčšie bremeno, ako bola jej doterajšia robota.

Janko sa musí dozvedieť o všetkom. Treba ho však nájsť. Hľadal list, v ktorom Janko pozorne informoval svojho učiteľa, kedy v ktorom meste bude koncertovať. Zistil, že Janko mal v týchto dňoch vystúpiť v malom pohraničnom mestečku a potom hneď nato v niekoľkých blízkych mestečkách. Tata si umienil, že svojho zverenca dôkladne poukazuje. Ktovie kde a kedy by ho našiel list, ktorý by mu napísali z jeho rodného mesta?

Rozmýšľal. Či by sa vec nedala vybaviť inakšie? Aby mal väčšiu istotu, že Janko správu dostal. Nebolo by najlepšie napísať Skalickým a poslať Ivana za Jankom? Veď je to vec vážna! Alebo neznepokojovať Skalických? Čakať prosto na Jankovu odpoveď?

Napísal Jankovi list. Vysvetlil mu, že mamka o tom nevie, že píše. Že nechce, aby Janko vyplácal za ňu dlžoby. To všetko je veľmi pekné, lenže ona sama potrebuje už odpočinok a pokoj. Ináč, pripojil milo a múdro, Jankovi, ktorý má svoju matku rád, netreba vyratúvať dôvody, prečo by bolo treba oslobodiť mamku od ďalších starostí.

Aby mal predsa len istotu a uspokojil i svedomie, napísal i Skalickovcom. Ktovie či Janko nezaskočí v niektorý voľný deň do hlavného mesta. Tak by sa skôr dozvedel o tom všetkom.

Keď dokončil druhý list, pobral sa, že ho pôjde hodiť do schránky. Vošiel k žene oznámiť, že odchádza. Spýtala sa ho, komu písal. Duchoň to povedal a takto sa jeho žena dozvedela o všetkom. Bolo to už druhý raz, čo nepriaznivo zasiahla do Jankovho života.

Keď sa Duchoň vrátil domov, našiel hosťa. Keby si Duchoňová bola chcela vybrať zo všetkých svojich priateliek a známych takú, ktorá by najspoľahlivejšie a najrýchlejšie mohla rozšíriť v meste túto jej najnovšiu správu, nebola by si mohla vybrať vhodnejšiu osobu ako Adelkinu matku.

Adelkina matka od prvých Jankových úspechov po všetky ďalšie nielen závidela Jankovi, ale ho aj nenávidela pre ne. Jej dcéra, s ktorou mala také veľké plány, dávno sa už vydala a zriekla všetkých nádejí, že sa z nej stane virtuózka. A predsa Adelina matka nenávidela Janka, i keď už nebolo prečo. Nemohla sa zbaviť závisti i nenávisti.

Adelkina mama, ktorá s nesmiernou pozornosťou vypočula najnovšiu Duchoňkinu správu, nezaujímala sa veľmi o spoločnosť domáceho pána. Hneď po Duchoňovom návrate sa pozbierala a išla. Pálila ju novina, ktorú sa dozvedela. Musela sa jej zbaviť. Duchoňová ju chcela zdržať, Duchoň ani nie. Povedal jej dobrú noc a bol možno aj rád, že sa porúčala.

„No počkaj, ty chýrny virtuóz! Teraz ti všetko vrátim.“ Rozpomenula sa na Jankovo prvé vystúpenie v Čiernom kohútovi, keď sa po meste rozšírila nielen Jankova sláva, ale aj správa, že Jankovo prvé vystúpenie sa nepodarilo len preto, lebo Adelka mu uvoľnila kľúč na husliach. „Veď ti ja dám!“ — hundrala si po ceste. „Celé mesto musí vedieť, akého syna má Pavlíčka! Celé mesto!“

Došla k veľkoobchodu na námestí. Tam mala známych. Lenže ona nechcela najnovší chýr rozniesť tak, ako to počula od Duchoňky. Chcela postaviť Janka do svetla zlého syna. Spravila z toho jednoduchšiu históriu. Že matka nevládze už robiť. Že si žiadala pomoc. Syn virtuóz však odoprel vyplatiť dlžobu.

Tak sa v jeho rodnom meste vydala na cestu táto správa o Jankovi Pavlíkovi. A Jankova matka zosmutnela, keď sa dostala až k nej so všelijakými ďalšími prírastkami. Nevedela, čo robiť. Tušila, že to vyšlo od Duchoňov, ale nechcela predpokladať zlý úmysel. Len teraz ju začalo bolieť, že sa nezverila svojmu synovi a že nechcela ísť cestou, ktorú pokladal svet za najsprávnejšiu.

Ale potom si zahryzla do pery a povedala si:

„Nie. Sama si pomôžem! Tak bude. Len aby mi tá banka dala pôžičku.“

S hľadaním človeka, ktorý by dal druhý podpis na zmenku, boli ťažkosti. Rozmýšľala veru veľmi, než sa odhodlala požiadať svojho suseda. Bolo to vtedy, keď sa tie čudné chýry začínali blížiť k jej domu. Len teraz sa dozvedela, že dôvera k nej a k jej synovi stojí na slabých nohách. Sused bol obchodník. Vedelo sa o ňom, že má peniaze. Hneď sa však spýtal Pavlíčky:

— A kto by dal prvý podpis? Povedala.

— Veď ten nemá nijaký nehnuteľný majetok. Nemá dom, nemá nič. Že vie trošku muzicírovať? Cha… To je veru málo. Vedia, čo by to znamenalo? Že keby oni svoju dlžobu nezaplatili, zostalo by to všetko mne na krku. A čo je so synom? — spýtal sa po chvíli. — Slávny človek! Nemôže zmenku podpísať, alebo zaplatiť?

— Syn nevie o ničom.

— To sa tak hovorí. Tak je to krajšie. Ja som počul, že nechce. Jaj, všelijaké sú tie dnešné deti.

Pavlíčka vstala. Ľutovala, že prišla. A povedala to aj susedovi.

— Ja som vás nevolal, pani suseda. Ale ak je tak, že syn o ničom nevie, treba mu napísať, že potrebujete peniaze. Ak má, nech zaplatí. Ak nemá, nemali ste si požičať. Nech vám predajú dom. Veď tak viem, že to váš veriteľ má aj na mysli.

Hrôza sa valila na ňu, keď začala rozmýšľať o tom, čo počula. Dom jej chcú predať. Ale ako zaplatiť, keď nenájde druhého žiranta? A teraz už každý v tomto meste verí, že Janko je zlé dieťa. Nechce urobiť to, čo sa od neho očakáva — zaplatiť mamkinu dlžobu. Tých, ktorí nemajú peniaze, za nič nepokladajú. O tom, že ju za nič nepokladajú, nedozvedela sa prvý raz. Ale že ani takého Duchoňa si nevážia len preto, lebo nemá dom, zeme, peniaze, to by si nebola myslela.

Šťastný je ten, kto nemusí v živote pocítiť moc peňazí.

Tackajúc sa, prešla tú krátku cestu od suseda domov. Tisíce myšlienok vírilo jej v hlave. Keď vošla do dvora, zastala si trošku, aby pozrela na svoj domec. Na svoj milý dom, ktorý bol jej jediným majetkom. Koľko spomienok ju k nemu viazalo! Vari na to ešte ani nemyslela, že by ho mohla aj stratiť. Stála, stála tu na dvore v snehu a v zime a trvalo to chvíľku, kým sa pohla a vošla dnu.

Prvá jej myšlienka bola napísať Jankovi. Predsa len napísať. Nie, nenapíše. Načo by sa bola obrátila na Duchoňa. Nebude prosiť od syna. Ale cítila, aká strašná je ťarcha samoty. I keď si ju človek sám vyberie a vyvolí.

Celý deň sa jej vynárali otázky, na ktoré hľadala odpoveď. K večeru však ktosi zaklopal na dvere.

Otvorila. Vo dverách stál neznámy muž, elegantne oblečený. Už sa aj pamätala na neho. Bol to známy pravotár mestečka. Nechodieval k nim, ale poznala ho. A zdesila sa, lebo napochytre nič dobré nemohla očakávať od jeho návštevy. Čo chce tento človek od nej? Či už ide vymáhať celú dlžobu?

Usadila ho a so strachom čakala na jeho prvé slová.

— Prišiel som z príkazu vášho syna, — povedal pravotár. — Majster Pavlík ma požiadal, aby som oznámil vášmu veriteľovi, že vaša dlžoba bude v najkratšom čase vyrovnaná. Peniaze sa poukážu do miestneho Úverového ústavu. Majster Pavlík ma požiadal, aby som vybavil s vami osobne túto vec a uistil vás, že nemusíte mať nijaké starosti. Všetko sa vyrovná v najkratšom čase.

Bez slova sa dívala na neho. Len vo chvíli, keď pravotár vstal, spýtala sa ešte:

— Skutočne môžem byť bez starosti?

— Ak ide o túto vec, netreba vám na ňu ani myslieť.

— Ako som rada.

Bolo vidieť tú radosť na nej.

— Jaj, kto má takého syna, ten by mal čakať ešte mnoho radosti v živote.

Bola vďačná za tieto slová, keď ho vyprevádzala. A keď zostala sama, nestačila jej akosi kuchynka a samota. Potrebovala niekoho, komu by sa mohla zveriť so svojou radosťou. K Duchoňovi pôjde! Áno, k nemu!

A keď uvidela učiteľa prekvapeného jej radosťou, zavolala mu:

— Pán učiteľ! Pán učiteľ! Už nepotrebujem zmenku! Môj syn, môj dobrý syn zariadil všetko!

Štvrtá kapitola

Vzťah medzi tatom a Janíkom sa nenapravil ani na zájazde. I keď nezavdali príčinu, aby sa mohol jeden na druhého hnevať, skryté nepriateľstvo trvalo. U Janíka trvalo tak, ako vzniklo. Tata sa aj usiloval, aby znovu získal Janíkovo priateľstvo. Videl však sám, že námaha je daromná. Mrzelo ho to. On, ktorý si vedel získať všetkých ľudí, nemohol získať človeka, ktorý mu mal byť najbližší. Predpokladal však, že je tu ešte nádej. Len príležitosť sa musí nájsť, aby sa zmierili.

Janko našiel na zájazde dobrého spoločníka vo svojom sprievodcovi na klavíri. Klavirista Peter Orlovský bol aspoň o desať rokov starší. Ale bol to seriózny umelec, ktorý nevedno prečo nevypracoval sa na samostatného sólistu. Ináč bol skromný a vždy nenápadný. Keď však odohrával na koncerte svoje číslo, nárokoval si zvýšenú pozornosť. A zasluhoval si ju, lebo hral znamenite. Stalo sa, že prestal hrať, keď počul hlasy z obecenstva alebo keď sa neskoro vracali z prestávky. Nezniesol takú nepozornosť.

Dobre sa cítil Janík v jeho spoločnosti. Pokladal ho za staršieho brata. A Orlovský si cenil túto náklonnosť. Ináč to bola len náhoda, že sa Orlovský dostal do tejto trojice. Tata hľadal pôvodne dámu. Bola by to bývala zaujímavejšia spoločnosť. Tata to dosť často opakoval a dával takto chudákovi Petrovi na vedomie, že sa do trojice preto dostal klavirista, lebo sa nenašla klaviristka. Petrovi sa to nepríjemne počúvalo. Tata zasa vedel, že Peter len preto podpísal zmluvu o účasti na tomto zájazde, lebo potreboval súrne peniaze a po skončení zájazdu sa chcel ženiť.

Jankove koncerty mali všade úspech. Aj hlavné denníky poznamenali, že výnimočne nadaný mladý huslista Ján Pavlík začal koncertovať na vidieku. Jeho zájazd s klaviristom Petrom Orlovským potrvá až do konca sezóny. O ďalších vystúpeniach dvoch umelcov prinášali správy už len miestne časopisy. Janko ich usilovne zbieral a odkladal. Ba aj listy mamke boli vyfutrované výstrižkami z novín. Nech má, chudera, radosť.

Husličky z javora odpočívali. Ale cestovali pekne s Janíkom z mesta do mesta. Každý deň večer zahral si na nich Janko akoby na rozlúčku. Pohladkal ich, lebo láska k nim trvala, i keď museli odpočívať a v lesku svetiel koncertných siení ukazovali sa iné husle. I tie už patrili Janíkovi. Daroval mu ich profesor Dolinský, keď Janík skončil svoje štúdiá a poskladal aj všetky skúšky na konzervatóriu. Povedal mu:

— Janko, ja ťa už ničomu naučiť nemôžem. Ale keď budeš svedomitý i naďalej a zachováš si všetko, čomu som ťa naučil, budeš mať iste úspechy. Úspech nepatrí len nadaným, ale predovšetkým tým nadaným, ktorí sú aj usilovní aj svedomití. Možno dosť dlho budú poznávať na tvojej hre, že si vyšiel z mojej školy. Ja by som chcel byť vždy pyšný na to, že som mal takého žiaka, ako si ty. Lenže ako by sa šírila tvoja sláva a s ňou aj moja, keby som ti vzal husle, na ktorých hrávaš?!

Profesor sa pri týchto slovách usmieval, ale Janík sa vtedy skutočne zľakol. K husličkám z javora sa vrátiť nemohol, aby hrával na nich na koncertoch. Skutočne nevedel, čo by robil bez husieľ, ktoré mu spočiatku profesor Dolinský požičiaval a s ktorými absolvoval všetky doterajšie koncerty. Boli to cenné husle, aké by si Janko nebol mohol ešte pre seba kúpiť, a preto bol za ne profesorovi povďačný.

Tak bolo na začiatku zájazdu Jána Pavlíka. Zdalo sa, že sa mnoho zmení na vzťahu impresária a zverenca, keď prišiel Duchoňov list. Janík, nevediac si poradiť, obrátil sa na tatu Rovňanského. Tatovi to dobre padlo. Poškrabal sa za uchom, aby to vyzeralo aj komicky, aj priateľsky, a povedal:

— Nič sa nebojte, maestro! Niečo už vymyslíme. Tata si poradil aj v ťažších prípadoch.

Janko vďačne pozrel na neho. Bol rád, že ho posilnil v nádeji. Ale bol aj zvedavý ako?

— Zajtra si to povieme, maestro! Vyspať sa musíme na to!

Na druhý deň bolo treba zasa ísť za tatom. Tata struhol záhadnú tvár, ale povedal otvorene: — Pôjde to! Vypožičiame si peniaze.

Jankovi sa predĺžila tvár. Nepokladal to za geniálnu myšlienku. Ale zasa bol zvedavý od koho?

— Od tatu Rovňanského, — znela odpoveď. — Ale aby som hovoril otvorene, poviem hneď, ako to myslím. Uzavrieme ešte jednu zmluvu. Po vypršaní terajšej zmluvy, povedzme zasa na rok. Podmienky tie isté a ja by som vám vyplatil vopred, čo vám patrí. A z tej sumy môžete poslať pani matke hravo, koľko potrebuje.

Pozrel pritom na Janka a skúmal jeho zamyslenú tvár.

— Nuž ako sa vám to páči? — spýtal sa trošku netrpezlivo.

Janko meškal s odpoveďou. V prvej chvíli by bol azda priskočil k tatovi a vyobjímal ho ako syn otca, tak sa mu videl jeho návrh. Niečo ho predsa len zastavilo. Stál tu bez zvláštnej radosti, nevediac ešte, čo sa skrýva za tatovou ochotou. Ale potom si pomyslel na mamkinu radosť, keď sa vec vybaví, a vyjasnila sa mu tvár. Ďakoval tatovi, ale bol v rozpakoch a červenal sa. Zasa musel myslieť na to, či nekrivdí tatovi, keď predpokladá o ňom niečo zlé. A že tata to skutočne myslí s ním dobre.

Aj tatova mesiačiková tvár sa vyjasnila. Sám sa chcel o všetko postarať. V najbližšom meste navštívili pravotára, ktorý sľúbil zariadiť to, čo mal tata na mysli. Tu sa mala uzavrieť aj zmluva na budúci rok. A na zákrok tohto pravotára navštívil Jankovu mamu advokát v rodnom meste.

Keď mama prijala peniaze, ktoré Janko poukázal do banky, jej syn si ešte vždy nebol na čistom. Iba v poslednej minúte ukázal tata Jankovi koncept zmluvy, ktorú mal pravotár poslať do rodného mesta. Nezhodovala sa s prvou, ktorú uzavreli pred týmto zájazdom. Celkový honorár bol vykázaný tou istou sumou ako pri prvej zmluve, ale počet koncertov bol nepomerne väčší.

— Prečo?

A tu Janko pocítil, že s tatom sa nemožno zmieriť. Teraz bola príležitosť zblížiť sa. Ale tata i tu myslel len na svoju peňaženku. Akoby vydieral. A Janko mu to povedal do očí. Že je to využívanie a vydieranie. A odmietol podpísať.

Tata ani nezapieral. Stál pred Jankom a usmieval sa. Bol to výrečný úsmev. Hovoril: „Čo ty vieš, chlapček, okrem hry na husliach, aký je život a čo sa dá alebo čo sa nedá.“ Poznamenal však, že podľa novej zmluvy majú navštíviť znovu len mestá, v ktorých koncertovali alebo budú koncertovať v tejto sezóne. A keďže v týchto Janíka počuli alebo počujú, záujem o neho bude na rok iste menší. Janko mlčal. Myslel si, že použil azda prisilné slová. Pri tom všetkom však nechcel na tatu ani pozrieť.

A tu počul jeho hlas.

— Tak čo bude?

— Nepodpíšem.

— Tak načo bola celá komédia, — zreval tata. — Myslíte, že peniaze pošlem vašej matke len pre vaše krásne oči?

Vedel, že je pánom situácie. Janík matku neopustí. Podrobí sa každej podmienke. Aj to vedel, že keď odíde, Janík príde za ním a bude prosiť. Preto si začal celkom bezočivo hvízdať a vyšiel. Janík zostal sám.

Sám. Lebo darmo rozprával o tom Petrovi, Peter len krútil hlavou. A to bolo všetko. Prosil Janíka, aby nežiadal od neho radu. Že ľutuje, ale nemôže pomôcť!

Janko veľmi zosmutnel. Ale keď rozmýšľal ďalej, prišiel na to, že by nenašiel človeka, ktorý by ho porozumel. Že v tomto prípade by ho možno ani vlastná mať neporozumela. Nemohol sa čudovať.

A tak prišla chvíľa, keď Janík zastal zasa pred tatom Rovňanským s prosbou, aby sa predsa len uzavrela nová zmluva. Bol pokorený až do prachu, ale nebolo inej cesty. Tata ho prijal s milostivým úsmevom. Ale darmo by už bolo išlo od tej chvíle všetko hladko a bez prekážok svojou cestou. Nenávisť stála už medzi nimi. Sú zmluvou zaviazaní, odkázaní na seba. Môžu prísť chvíle, v ktorých sa budú na seba usmievať. V skutočnosti je však medzi nimi koniec. Budú sa len sekať a biť. A zatiaľ si bol tata istý, že bitku vyhral on.

Keď bola Jankova nová zmluva podpísaná a peniaze poukázané, tata Rovňanský objednal si v jednom meste po večeri víno. Skoro každý deň si objednával štvrť, pol litra. V tento večer po úspešnom koncerte objednal aj pre Janka a Petra. Peter, skromný a tichý, prijal ponúknutý pohár, Janko ho odtisol, pričom sa pohárik prevrátil a víno sa vylialo.

— Vidíte, — poznamenal ironicky tata. — Radšej ste to mali vypiť. Škoda každej kvapky.

Ale Janko nepil. Kvôli spoločnosti zostal, ale ani to netrvalo dlho. Onedlho sa zdvihol od stola a Peter sa tiež porúčal. Tata nikoho nezdržiaval, ale bolo vidieť, že by bol býval rád, keby mladí boli zostali. I zavolal za nimi:

— Víno je dobré, chlapci. Aj vtedy, keď žialime, aj vtedy, keď niečo oslavujeme.

Janko pochopil. To víno bolo objednané na oslavu jeho novej zmluvy. Žialiť mal pritom len on. I sprotivilo sa mu všetko. Bežal preč z tejto spoločnosti.

Peter zostal. Porozumel, že tou poznámkou ich tata vlastne volal. Ale ako rozprával na druhý deň, ušiel vtedy, keď to začalo ísť do tuhého.

Na druhý deň pri raňajkách Janko spozoroval, že múr v reštauračnej miestnosti, ktorý bol naproti, je akýsi prázdny. Tak sa mu videlo, že tam ešte včera niečo bolo. Nevedel však čo, obraz alebo zrkadlo. Čo sa s ním stalo?

Peter sa usmieval.

— Práve vtedy sa mi pošťastilo ujsť, keď sa tatovi podarilo zasiahnuť to zrkadlo fľašou šampanského.

Ale Janík sa neusmieval. Zatriasol ním bezmocný hnev. Preto bude musieť absolvovať väčší počet koncertov, aby tata mal väčšie príjmy a mohol rozbíjať zrkadlá.

Mlčal. Niektoré podrobnosti o fláme počul ešte od Petra, ďalšie potom v susednom meste. Tam sa dostali chýry o tatovom vystrájaní skôr ako oni. Zdalo sa, že vedia aj podrobnosti. Opýtali sa Janka, prečo sa neráči so svojím impresáriom. Janko sa čudoval. Iba neskoršie sa dozvedel, že tata za preflámovanej noci robil o ňom jedovaté poznámky. Niektoré mohol Janík pokladať za urážku.

Že si tata zaflámoval, to bola jeho vec. Div, že vydržal tak dlho bez škandálov. Ale nadávať na neho nemal príčinu. Oznámil tatovi, že v deň, ktorý bol voľný medzi koncertmi, odcestuje do hlavného mesta. Na tatovu otázku, čo tam chce robiť, povedal otvorene:

— Chcem zrušiť zmluvu s vami a uzavrieť novú. Nedám si nadávať od takého ožrana, ako ste vy, ktorý potrebuje peniaze mnou zarobené na to, aby mohol rozbíjať zrkadlá. A viem, že niekde musí byť spravodlivosť na svete aj pre mňa.

A tu mu tata povedal:

— No len probujte, maestro! Len probujte!

Piata kapitola

Janko prišiel do hlavného mesta večer. Zastavil sa u Skalických. Mali z neho radosť. Ale keď porozprával, ako je to so zmluvami a čo tata vyparatil, zachmúrili sa všetci. Bola doma celá rodina a všetci by boli radi počuli len dobré chýry. Toto sa im nijako nepáčilo.

Skalickovci boli však tej mienky, aby Janko dal zmluvám pokoj. Budú to ťažké dva roky, ale darmo, musí ich pretrpieť. Len aby si dal pozor na zdravie, napomínala ho teta, lebo je práve v nebezpečných rokoch. A rozhodne by sa mal porozprávať s profesorom Dolinským. Môže zasiahnuť a vykonať pre neho mnoho dobrého.

Na druhý deň ráno Janko sa skutočne vybral k profesorovi. Bál sa, že ho nenájde doma. Na večerný koncert musel sa vrátiť najbližším vlakom. Ale keď sa otvorili dvere a uvidel v nich usmievavú tvár pani Želmíry, bol rád.

Profesor bol doma. Vypočul ho vážne, ale potom povedal:

— Myslím, že sa tu nedá nič robiť. Otázkou je aj to, aký chýr sprevádza huslistov, ktorí majú so zástupcami takéto nemilé ťažkosti a rušia zmluvy. Ja som mal isté obavy, keď som sa dozvedel, že Rovňanský má byť tvojím impresáriom. Nepáčilo sa mi to. Ale teraz treba s tým rátať, uspokojiť sa a hľadieť s ním vyjsť. Ja mu napíšem a dúfam, že dá na moje slovo. Len potom by som sa obrátil na neho prísnejšie, keby sme už vedeli, že môj list nepriniesol vyjasnenie a obrat k lepšiemu.

Janík ďakoval. Ponáhľal sa. Pred domom čakal na neho Ivan. Mali si čo rozprávať. Do vlaku, ktorým mal dôjsť na večerný koncert, bola už iba hodina.

Ivan veľmi závidel Jankovi jeho voľný život. Pravda, na to nemyslel, že nechodia s takým životom len samé radosti. Dychtivo počúval Janíka o jeho úspešných koncertoch a zdalo sa mu, ako keby bol niečo v živote zameškal.

Janko mu sľúbil, že si ho pozve k sebe, až budú za sebou dva sviatky alebo voľné dni. Ivan sa už tešil na to. Povedali si „do videnia“, keď sa objali na rozlúčku, Janko nastúpil. Vyklonil sa z obloka, aby povedal Ivanovi ešte niekoľko slov.

Ale Ivan ho predišiel.

— Nepísala ti Šípková Ruženka?

— Nie, — povedal Janík.

— Ak ti napíše, odpíš!

— Odpíšem, veď je to dievča dobré a milé.

— Je to už veľká dáma. V týchto dňoch mala jedenásť rokov.

Priatelia sa smiali. A vlak sa pohol.

*

Po dlhej a únavnej ceste večer o siedmej vystúpil Janko z vlaku na stanici mestečka, v ktorom mal koncertovať. Stanica bola skoro prázdna. Medzi tými, ktorí ospanlivo a bez záujmu pozerali na neho, keď sa vypytoval, kde je jeho hotel, nenašla sa ani jediná známa tvár. Bol presvedčený, že tata a Peter sú už dávno v meste. Veď o hodinu sa koncert začína. Mrzelo ho aj to, že tí dvaja sú iste znepokojení jeho neprítomnosťou. Iste majú pochybnosti, či dôjde do začiatku koncertu.

Práve keď sa informoval, bokom zazrel mihnúť sa postavu podobnú tatovej. Nevedel, čo by mohol tata robiť na stanici o tomto čase. Ináč bol to posledný vlak, ktorý mal prísť z hlavného mesta pred večernou ôsmou hodinou. Možno bol zvedavý, či Janko prišiel.

V hoteli našiel Petra, ktorý ho s radosťou vítal. Janík sa rýchle umyl a obliekol šaty, v ktorých hrával na koncertoch. Bol rád, že došiel načas. Ale pritom mu nedalo, aby sa nespýtal Petra, či sa nebáli, že zmešká vlak alebo pre voľačo iné nedôjde na koncert.

Peter sa priznal, že aj tata mal vážne obavy.

— Čo povedal? — opýtal sa Janík zdanlivo bez záujmu.

— Že ak by si nedošiel na koncert, pokladal by to za porušenie zmluvy. A narobil by ti toľko nepríjemností, že by ti bolo z toho zle.

Janko odpovedal vzdorovito:

— Nepríjemnosti robiť, to vie. A využívať.

Peter pristúpil k Janíkovi a objal ho. Pozrel mu do očí a videl, ako sa trápi.

— Ťažko je dívať sa na teba, ako sa zožieraš pre nenávisť, ktorá je medzi vami. Ver, tata nie je taký zlý, akým sa ukazuje. Hľaď nejako vyjsť s ním. Máme chodiť po zájazdoch a neznášať sa? Nebolo by to nič príjemné pozerať na vás, ako sa rujete!

Janko sa zamyslel. Dnes počul už po tretí raz tú istú radu. Hľadieť vyjsť! Či tu nebude na vine aj on, keď mu každý radí inakšie si počínať, ako on chce. Prečo sa má pokoriť pred tatom, keď to, čo tata s ním robí, je nespravodlivosť, vydieranie a využívanie.

— A na to nemyslíš, že predsa len pomohol tvojej matke, — staval sa na tatovu stranu Peter.

— I tak sa možno dívať na celú vec. Že pomohol. A bol to vlastne dobrý obchod pre neho.

— Druhý by bol možno pískal na ten dobrý obchod a nebol by spravil nič pre teba.

— Nechajme to, — povedal Janko. Cítil, že v tejto veci sa s Petrom nedohodne.

A bolo mu ľúto.

*

V týchto dňoch, plných nepríjemností, mnoho myslel Janko na Šípkovú Ruženku. Dievčatko sa strojí napísať Jankovi, Ivan to musel vedieť, lebo stále ešte chodievalo do Skalických, ako po všetky roky, v ktorých tam býval Janík. Verné kamarátstvo s Martuškou Skalickou i s chlapcami trvalo i naďalej. Lenže teraz je už z nej veľké dievča, rozdiely sa vyrovnávali. A on, Janík, bol grobian, že jej doteraz neposlal zo zájazdu aspoň pohľadnicu.

Sledoval pozorne, či sa niečo nezmení v tatovom správaní. Rád by sa bol dozvedel, či dostal už list od profesora Dolinského. Boli už v treťom alebo štvrtom meste po Jankovom návrate z hlavného mesta, keď pred ním listár odovzdal poštu aj pre tatu, pričom poznamenal, že sú to listy z hlavného mesta. Keď Janko preberal svoju poštu, uvidel na liste adresovanom tatovi prísne ťahy písma profesora Dolinského. Na svojom uzrel detské písmo Šípkovej Ruženky.

Bol zvedavý, ako sa zachová tata po prečítaní listu. Ale bol zvedavý aj na to, čo píše Šípková Ruženka. Otvoril jej list a čítal. Jedným okom pozoroval pritom tatu. A tu sa stretli ich zraky.

Tata sa usmial. Vedel už, prečo Janko naňho pozerá a čo od neho očakáva. Teraz sa už ani sval nepohol na jeho mesiačikovej tvári. Pritiahol k sebe veľký kaviarenský popolník a nad ním trhal pomaly list na celkom malé drobulinké kúsky. Robil to dôkladne, ako keby bol chcel dať Jankovi na vedomie: „Nič si nerobím zo zanášania správy o mne. Nič, chlapček malý! A neľakám sa napomenutí starého Dolinského, ktorého si poštval proti mne. So mnou si takto neporadíš!“

Za chvíľočku bol hotový. Janík porozumel, že profesor Dolinský nedostane na tento list odpoveď.

Tata si pokojne zavolal čašníka a rozkázal mu:

— Vyprázdnite tento popolník!

List Šípkovej Ruženky znel takto:

Milý Janko,

už dávno čakám, že mi napíšeš. Ale ja sa zato na Teba nehnevám. Počula som, že si bol v hlavnom meste. Škoda, že si nebol aj u nás.

Ja chodievam ešte každý týždeň do Skalických. Veľa si Ťa spomíname s tetou, Ivanom i Martuškou. Mnoho myslíme na to, kedy nám zahráš. Iste sa učíš nové, ťažké skladby, aby si ešte väčšmi prekvapil svet.

V škole máme veľa učenia. Náš učiteľ je veľmi prísny. Ale ku mne je dobrý.

Napíš mi, Janík! Budem veľmi rada.

S pozdravom

Šípková Ruženka

Rozleteli sa čierne chmáry, ktoré Janka obklopovali. Musel sa pousmiať na niektorých vetách Šípkovej Ruženky. Bolo to ešte len dievčatko a on bol o šesť rokov starší. Ale dobre prišiel ten list. Vyjasnilo sa v Jankovi. Tam bol jeho svet, kde boli priatelia, ktorí mu rozumeli. V hlavnom meste. Toto tu, život na zájazde s tatom, sa onedlho skončí. A potom sa vrátia staré časy.

A na to by mal myslieť! Hore hlavu!

Šiesta kapitola

V druhom roku zájazdu Janka, Petra a tatu Rovňanského bolo pevným plánom trojice navštíviť aj Jankovo rodné mesto. Vtedy sa už zvesť o Jankovej sláve rozšírila po celom štáte a Janko bol spomínaný všade ako jeden z najlepších huslistov. Tata mohol byť veľmi spokojný, keď sa skúmala bilancia uplynulého roku. Ani na jeden z koncertov nedoplatil. A bol presvedčený, že tak ako prišlo obecenstvo na Jankove koncerty v uplynulom roku, tak príde celkom iste i v tomto.

Trom pútnikom sa tak videlo, že v Janíkovom rodnom meste bude privítanie slávnostnejšie ako kdekoľvek inde. Jankovi sa to páčilo, ba priam ho unášala tá myšlienka. Nevedel, aké budú v jeho rodnom meste prejavy priateľstva a obdivu, ale bol šťastný, že bude môcť hrať pred svojimi rodákmi.

I husličky z javora sa vracali s ním do rodného mesta. Janko pomýšľal spraviť raz koncert aj pre poslucháčov, ktorí ho počúvali pod oblokmi pavlíkovského domca. A zahral by im na javorových husličkách. Ale nevedel, či sa mu to podarí teraz pri tomto zájazde. A podľa tatovho plánu mali na druhý deň po koncerte cestovať ďalej.

Na stanici vítali trojicu Jankova mamka a predstavitelia kultúrnych organizácií, ktoré koncert usporiadali. A bol tam, pravdaže, aj učiteľ Duchoň, Ondrík Červeň, ktorý už spoločne gazdoval s otcom, a Juro Chren, ktorý sa dal na remeslo. Všetci sa na Janka usmievali a Janko bol rád, že ich vidí. A všetci, koľko ich bolo na stanici, odprevadili Janka a jeho mamku k pavlíkovskému domu.

To všetko bolo veľmi pekné. Menej pekné boli reči, ktoré sa trúsili po meste a dostali sa aj do uší Jankovej matky. Jankovi porozprával všetko Ondrík Červeň. Ondrík chcel dobre. Rozhodne nechcel iba ukázať, ako je dobre informovaný o tom, čo sa rozchýrilo po meste. Spustil na Janka.

— A či vieš, čo sa hovorí po meste?

Janík sa nepokúsil hádať, čo to bude. Nechal Ondríka, aby to povedal sám.

— Pamätáš sa, keď si sa začal učiť, ako zbieral učiteľ Duchoň pre teba?

Janko prikývol.

— Nuž medzi darcami našli sa teraz takí, ktorí hovoria, že by si im mal poslať aspoň čestný lístok na koncert.

Janko nečakal na takéto prekvapenie. A Ondrík iba tu uvidel, akú hlúposť vyparatil. Ostatné musel Janík z neho ťahať.

— A všetci tak zmýšľajú? Všetci, ktorí vtedy dali?

— Nie všetci, — priznal sa Ondrík. — Niektorí vravia, že vtedy mali z čoho dať, nájdu sa aj teraz u nich peniaze na lístok.

To mohlo Janíka uspokojiť. Ale nestalo sa tak. Bol z toho celkom nešťastný a obrátil sa na tatu Rovňanského, či by nemohol dať voľný lístok tým, ktorí ho vtedy podporili.

— Že by to bolo múdre a dobré? — zapochyboval tata. — Nikdy som nepočul, aby bol umelec vracal peniaze alebo dával lístky zadarmo vo svojom rodnom meste.

— Ja by som im najradšej vrátil aj tie peniaze, ktoré mi vtedy dali.

— Hej, pravdaže, — povedal tata. — Ale z čoho?

— Nech ťa to nemrzí, syn môj! Ľudia sú všelijakí a povravia všeličo, — zamiešala sa Jankova mama.

— Jaj, veru, — povedal na to Ondrík. A poškrabal sa za uchom. — Aj ja by som bol lepšie spravil, keby som to nebol vyklebetil.

A hneď sa aj bral preč. Iba z brány zavolal ešte na neho Janík:

— Kedy sa uvidíme, Ondrík?

— Večer na koncerte, — znela odpoveď.

— Večer na koncerte, — opakoval si Janko. Jaj, ako sa tešil na tento večer. Roky sa naň tešil. Roky. Vari za celé štúdiá myslel na tento večer, chystal sa na chvíľu, keď zastane pred svojimi rodákmi, virtuóz so slávnym menom, a s úsmevom ma tvári pokloní sa im všetkým: Tu som, rodáci, krajania, jeden z vás. Prišiel som, aby som vám ukázal, čo viem, vďačný vám všetkým, ktorí ste s láskou sledovali moju doterajšiu cestu.

Také to malo byť. Ale inakšie to vypálilo.

— Nedal by sa koncert odriecť? — obrátil sa na tatu. — Vari ste už počuli o takom umelcovi, ktorý nikdy nevystúpil v rodnom meste.

— Počul, — odpovedal tata chladnokrvne. — Lenže ja s tým nesúhlasím. Nerobte si z celej veci ťažkú hlavu. Pravdu mala pani matka. Ľudia sú všelijakí a všeličo povravia. Som presvedčený, že veliká väčšina tých, ktorým by sme ponúkli voľný alebo čestný lístok, by to jednoducho neprijala alebo lístok zaplatila.

Janko sa však nedal prehovoriť. Celý deň bol vo veľmi zlej nálade. Čím väčšmi sa blížila hodina koncertu, tým bol nervóznejší. Rodákom, ktorí ho zastavili na slovo, zdalo sa, že je roztržitý. Ako keby nebol prítomný a myšlienky mu boli ďaleko. V niektorých prípadoch sa aj zbadal a poprosil ich o prepáčenie.

I mamka i Duchoň museli Janka veľmi povzbudzovať, aby si z hlúpych rečí nič nerobil a smelo vystúpil na javisko Čierneho kohúta. Netušili, že Janko sa chystá na niečo, z čoho by mohol byť iba škandál. Janko totiž chcel pred koncertom prehovoriť k obecenstvu a povedať niekoľko slov na účet tých, ktorí spomínali voľné alebo čestné lístky. Na to zabudol, že niet umelca, ktorý by bol vedel i tou najkrajšou hrou napraviť takto pokazenú situáciu.

Už stál na javisku, opona však bola ešte spustená, keď pristúpil k nemu Duchoň.

— Pamätáš sa, Janík, čo som ti povedal, keď si tu hral po prvý raz? I vtedy si pokladal ľudí za svojich nepriateľov pre také alebo podobné reči. Pomysli si teraz ako vtedy, že len svojou hrou zvíťazíš nad nimi. Tak! A teraz hraj! Ako ešte nikdy!

Duchoň sa stratil z javiska. A opona vyletela.

Teraz mal Janík prehovoriť. Tak si to bol predstavil. Nechcel však už na nič iné myslieť, ako na to, čo mu povedal Duchoň. Premôcť nepriateľov. Svojou hrou.

A, hľa — keď vyletela opona, zaznel potlesk. A trvá dlho, veľmi dlho. To rodáci vítajú Janka. Nie, takto netlieskajú nepriatelia.

Janík pozrel na Petra a dvíha husle. A potom už na nič iné nemyslí. Len na svoju hru.

*

Janko, ktorý si zvykol na potlesk, musel si priznať, že táto zvláštna odmena ľudí spoločne prejavujúcich svoje nadšenie má opojný zvuk predovšetkým v rodnom, meste. Od začiatku koncertu až do konca boli to búrky, orkány potlesku, ktorými Janka odmeňovali. A po koncerte banket za účasti predstaviteľov úradov, škôl, organizácií. Pre Janka banket nemusel byť. Nežiadal si ho, lebo si myslel, že aj tak by tam nemohli byť všetci, ktorých by tam rád videl. Na svoje veľké podivenie neuvidel tu len Ondríka Červeňa a Jura Chrena, aj príbuzný Jano Pristáš sa tu zjavil v plnom lesku, potriasajúc mu srdečne ruku. Ktosi upozornil usporiadateľov na Janíkovo príbuzenstvo a na jeho priateľov. A Janíkovi to dobre padlo.

Na čelnom mieste sedela Janíkova matka. Možno mnoho ľudí sa zjavilo na koncerte i bankete v bielizni, ktorú ona prala. Všetci tí vari by si ju neboli posadili k svojmu stolu. A predsa Jankovej matke patrilo tu prvé miesto.

I tak odznela poznámka, ktorú Janko nepočul.

— Prevrátené časy! Práčky sedia na banketoch. Videl to svet?

Ten, ktorý to poznamenal, nedostal hneď odpoveď. Iba o chvíľočku prišla odkiaľsi z kúta.

— A zaslúžia si to. Keď priniesli na svet takých synov.

I tata bol vo svojom živle. Rečnil a odpovedal na zdravice. Dokázal znovu, že vie očariť svojou veselosťou i žartmi. Ľudia si ho hneď chválili, aký je to milý človek. Janko len sedel a žiaril. Jeho rodáci ukázali, ako vedia oslavovať. I mamka mala úsmev na tvári. Všetko bolo krásne, iba jedno ju trápilo. Bola presvedčená, že hostia tu zostanú aspoň týždeň. A keď nie už týždeň, tak aspoň dva-tri dni. Podľa toho sa aj pripravila. A budú tu len deň. Kto to všetko poje, čo im tu nachystala.

Banket trval dlho do noci. Po skončení veľká spoločnosť odprevádzala mamku a Janka k pavlíkovskému domu. Nastalo srdečné lúčenie. Janko vbehol do domu a o chvíľočku sa vrátil s husličkami z javora. A zahral i tomuto obecenstvu na husličkách, ku ktorým ho viazalo toľko spomienok, skladbičku na rozlúčku.

A potom mu zavolalo obecenstvo: — Do videnia! — Chladný vietor podúval, protivný severák. Rýchlo sa všetko rozišlo.

*

Na stanici sa lúčili zasa len mamka a priatelia. Vlak odišiel. Mamka sa vracala domov sama.

Janko sa jej nepáčil. Schudol trošku a akosi aj pokašlával. I keď to nepokladala za nič vážne, znepokojovalo ju to. Prosila Janka, aby sa dal vyšetriť. A Janko jej to aj sľúbil.

Janko to mal ešte aj v najbližšom meste na mysli. Ale potom na to zabudol. Iba neskoršie sa ukázalo, že prehliadka bola načase. Ubytovali ich v nevykúrenej, studenej hotelovej izbe, a tam prechladol. Bolo to už povážlivé. Tata, i keď sa mu to neveľmi pozdávalo, zavolal lekára. Ten prišiel a konštatoval, že pľúca sú chytené. Vraj to bude hrot, jeden i druhý. Treba to potvrdiť röntgenom, ale rozhodne to neslobodno odďaľovať a chorobu zanedbať.

Nik sa však pritom lekára nespýtal: A ako bude s koncertmi? Tata sa bál, že zájazd bude musieť predčasne ukončiť, a nemohol by to pokladať za porušenie zmluvy. Janík mlčal. Napokon Peter sa odvážil spýtať sa, ako by sa mali veci zariadiť? Či môže Janík ďalej vystupovať?

Lekár odporúčal, aby sa Janko dal prijať do miestnej nemocnice a tam sa dal vyšetriť. Môže to trvať dva-tri dni. A potom sa zariadiť podľa toho, čo povedia v nemocnici. Alebo sa vrátiť do hlavného mesta a vyšetrenie zveriť niektorej klinike. Tá by rozhodla, či sa má hneď pokračovať v koncertoch, alebo až neskôr.

Keď lekár odišiel, tata niekoľko ráz zahrešil. Robil to tak od srdca, ako keby mu vôbec nebola prekážala Petrova a Jankova prítomnosť. On s tým nerátal, čo sa môže stať. Ľudia nie sú stroje! A teraz sa ukázal v pravom svetle. Vôbec sa nehanbil, nuž aj oni si mohli utvoriť o ňom úsudok. Tatovi ide len o peniaze.

Napokon sa rozhodol, že všetci sa vrátia do hlavného mesta. Predbežne odriekol tri najbližšie koncerty. Až Janko vyzdravie, nahradia ich.

Keď už sedeli vo vlaku, Janko, dobre zababušený, spýtal sa, ale na nikoho neadresoval svoju otázku.

— Je pravda, že choroba pľúc je nákazlivá?

— Nie každá, — odpovedal tata, — a nie pre ľudí každého veku.

— Aj aj som tak počul, — povedal Peter, — že kto má nad tridsať rokov, pre toho už nebezpečenstvo nie je také veľké.

— Do tridsiatky hej? To teda nebudem môcť bývať u Skalických.

Tí dvaja mlčali. Ktovie či mohli pocítiť bolesť, ktorá bola v tých slovách.

Siedma kapitola

Tatu neuspokojilo ani vyšetrenie na klinike v hlavnom meste. Pre neho by bolo zodpovedalo len také riešenie, podľa ktorého by sa Janík vrátil ku svojej práci a koncertoval ďalej. Lenže toto mu práve profesor, odborník na pľúcne choroby, neradil. Napadnuté sú oba hroty, zvýšené teploty trvajú. Je možné však úplné vyliečenie. Odporúča Tatry a možno v krátkom čase bude všetko v úplnom poriadku.

Ale tata sa nechcel uspokojiť. Chcel ďalej hľadať, tak dlho, až nájde lekára, ktorý by sa bol vyjadril, ako si to on žiadal. Nech si Janko odbaví koncerty a potom nech ide do sanatória. Ak si neodbaví koncerty podľa zmluvy teraz, nikdy sa už k tomu nedostane.

Ten, o koho išlo, pozoroval s rastúcim odporom, ako si tata počína. Janko bol človek čistého srdca. Bol by dal to posledné, aby niekomu pomohol, a nebol schopný cigánstva, podvodu, klamstva a zderstva. I od ľudí, s ktorými sa stretal, žiadal, aby boli tiež takí k nemu. Základ rozchodu Janka s tatom netkvel v rozhovore, keď sa zrazili pre rozdielne nazeranie na prítomnosť Jankovej mamky na prvom Jankovom koncerte. Základ rozchodu bol v tom, že Janko nevidel u tatu čisté skutky a nepočul čisté slová. Veľmi sa sklamal v tatovi. Bol to iný človek, než akého si mohol ctiť a vážiť. Nie takému mala sa zveriť taká dôležitá úloha v jeho živote.

List profesora Dolinského tatovi mal predsa len účinok. I keď ho tata roztrhal, predsa sa od toho času držal. Správal sa v každom ohľade bezchybne. Nespil sa ani raz, ukazoval svoje kladné stránky. Janko si myslel, že ich málo znesiteľný vzťah sa upraví a tata sa zmení vo svoj prospech. Nestalo sa tak. Mladí v jeho blízkosti uvideli jeho pravú tvár. Tata sa ukázal, aký je v skutočnosti. Odhodil masku.

Tak sa dostal Janík do tatranského sanatória. Okolnosti neboli žičlivé. Tata by aj tam bol chcel vymámiť z lekárov niečo určité o Jankovom uzdravení. Ale tu nevedel očariť ľudí. V tomto bielom kráľovstve cudzo zneli jeho slová a bez ozveny sa tratili jeho žarty.

Konečne tata odišiel s hrozbami a nechutnými poznámkami, týkajúcimi sa budúcnosti. Prišla Jankova mama. Bola zronená, ale nechcela, aby to na nej videli. Skalickovci jej telegrafovali, že Janko je v Tatrách. Tata to nepokladal za potrebné. Už ani na tom mu nezáležalo, aby matka vedela, že má chorého syna. Ale nenariekala, i keď bola presvedčená, že nebezpečenstvo je väčšie, ako sa v skutočnosti zdalo. Myslela totiž na svojho muža, ktorý umrel na rýchlu tuberkulózu, a preto sa nemohla oslobodiť od obáv.

Potom odišla aj ona. Janko zostal sám. Z jeho izby bol prekrásny výhľad na údolie, pokryté snehom. Bola to izba pre dvoch s veľkým balkónom. Ležať na ňom bolo najdôležitejšie denné zamestnanie Jankovo i jeho spolubývajúceho.

Spolubývajúci Jožko Hrivnák bol inštalatérskym učňom z blízkeho vidieckeho mesta. Mal tiež pľúcny katar, tiež ľahký prípad. Janík očakával, že ho bude vítať aspoň so zvedavosťou. Ale Jožko Hrivnák nebol taký šuhaj. Prvá jeho otázka Jankovi bola, kde robí. Keď Janko povedal, že je huslista, spýtal sa ho, kde hrá, v ktorej kaviarni. Janko mu vysvetlil, aké je jeho povolanie, ale Jožka to vôbec nezaujímalo. Iba husličky z javora, ktoré priniesol Janík so sebou, sa mu páčili. Že sú vraj pekné. Ale hra, to nie. Tú ani počuť nechcel. Ani doma vraj nemohol vystáť cigánskych muzikantov.

Ale iní mohli Janka počúvať, keď nemohol Jožko Hrivnák. Hlas husličiek prenikol múry, dostal sa na chodbu a do izieb sanatória. Keď Janko prestal hrať a dvere na izbe sa otvorili, ukázalo sa, že za nimi stojí celý zástup pacientov. Tlieskali, veľmi sa im páčila Jankova hra, boli vzrušení, na tvárach sa im zapálili červené ruže. Niektorí mali aj slzy v očiach. Na chodbe sa však zjavil ošetrovateľ a po ňom aj lekár. Janko prestal hrať.

— Vráťte sa, priatelia, do svojich izieb, — povedal lekár.

A potom oslovil Janka:

— Majster Pavlík, poďte so mnou do mojej ordinácie. Aj s husľami.

Z konca chodby zavolal niekto na Janka:

— Nedajte si husle vziať! My by sme vás chceli počúvať.

Na lekárovej tvári sa zjavil úsmev.

— To ešte uvidíme!

*

Zastavili sa pred veľkými bielymi dverami.

— Sem za mnou, majstre!

Vošiel prvý. Potom usadil Janka.

— Nedohodli sme sa ohľadom vašich husieľ. Pokladáte to za bezpodmienečne nutné, aby ste hrali i počas svojej choroby?

— Áno.

— Myslel som na to, — povedal dr. Ratica. — Ale nebudete sa hnevať na mňa, keď vás poprosím, aby ste nechali svoje husličky u mňa.

— To by som bol svoje husličky nadarmo sem priniesol. A môj život sa ťažko dá odlúčiť od husieľ. Budú i tu chvíle, keď nebudem môcť byť bez nich. Vtedy dovoľte, aby som si mohol niekde zahrať. V miestnosti, kde by ma nik nepočul a nikoho by som nevyrušoval.

Lekár súhlasil. A pritom si pomyslel: Aký skromný je tento mladý umelec! Škoda by ho bolo.

Vzal husličky Jankovi z rúk a vložil ich do veľkej bielej skrine.

— Tu ich nájdete, keď ich budete potrebovať. Dúfam, že onedlho príde čas, keď sa im budete môcť venovať všetkými silami.

Vstal.

Janko vstal tiež. Ale nespýtal sa, keby asi bude môcť opustiť sanatórium, hoci ho táto otázka veľmi zamestnávala.

— Do videnia, majstre, — povedal mu lekár.

*

Nedalo sa povedať, že by vzťah medzi Jankom a Jožkom nebol hneď zo začiatku srdečný. Janko by bol Jožkovi odpustil, že jeho hru za nič nepokladal. Ale aj v tomto nastala zmena. Od tej chvíle, keď Jožko na vlastné oči videl zástup počúvajúcich a obdivujúcich Jankovu hru, zmenil sa vzťah medzi nimi. Jožko s rešpektom pozeral na Janka a odteraz sa už veľmi často vypytoval na Jankove husličky. Bol zvedavý, kedy si pôjde Janko zahrať, a prejavoval vôľu ísť s ním a počúvať. Nevedno, čo sa s ním stalo. Či sa mu skutočne zapáčila Jankova hra, alebo preto pozeral odteraz na Janka s rešpektom, lebo videl obdiv tých, ktorí ho počúvali?

Jedného večera zaklopal ktosi na dvere izby. Vošiel ošetrovateľ. Oznámil Jankovi, že dr. Ratica by sa chcel s ním porozprávať. Janko išiel hneď s ním.

Lekára našiel pri jeho písacom stole. Ponúkol Jankovi stoličku a hneď začal.

— Máme tu jedného zvláštneho pacienta, už hodne dlho. Žiaľ, na jeho uzdravenie naše sily nestačia. Je nevyliečiteľne chorý. Hovorí, že vás pozná. Že s vami chodil do školy.

— Ako sa volá? — spýtal sa Janko.

— Je to cigánsky chlapec asi vášho veku.

— Roma, — svitlo Jankovi. — Musí to byť on.

— Odkedy počul, že ste tu a že máte so sebou aj husle, nemá pokoja. Chcel by vás vidieť a počuť. I keď vás nič neviaže k nemu, ani dobrá spomienka, nuž urobte to kvôli mne. Zahrajte mu! Tíško, so sordínom. Vám to vari nezaškodí, keď mu raz zahráte. A jemu už i tak niet pomoci.

— Ako prišiel k tejto chorobe?

— V celej fajte je náchylnosť k tuberkulóze. Potom podvýživa k tomu tiež pomáha. A všelijaké iné okolnosti.

— Nemyslel som na to, že sa tu s ním uvidím.

— Tak sa pamätáte na neho? Sám nevie hrať na husliach, ale ako ozajstný Cigán rád počúva hru. Možno si ani život nevie predstaviť bez nej.

Janko vysvetlil dr. Raticovi, že boli s Romom priatelia. A rozpovedal zo svojho života históriu smutnú i veselú, ako sa chcel učiť hrať u Romovho brata.

— Aj tu sa správa statočne, — povedal dr. Ratica. — Je to dobrý chlapec. Škoda, že mu nemôžeme pomôcť. Tak pôjdeme?

— Áno, — povedal Janko celkom ticho.

Potom si vzal husle. Romova izbička nebola ďaleko. O chvíľu zaklopal na jeho dvere.

Roma ležal v izbe sám. Musí mu tu byť, chudákovi, aj smutno, pomyslel si Janko. Díval sa na biely vankúš, na čiernu hlavu, na tvár, v ktorej horeli čierne oči. Obidve líca horeli vnútornou páľou ani dve ohnivé ruže. Bol to Roma. Janko pristúpil k nemu bližšie. Obaja videli takto dobre na seba. Roma hneď Janka poznal. Na jeho tvári sa zjavilo niečo podobné úsmevu. Ale neprehovoril.

Janko začal.

— Roma, tak sme sa predsa len uvideli. V jeseni som bol doma a bol som s Jurom Chrenom i s Ondríkom Červeňom. Hral som doma, našim, nášmu mestu. Len teba som nadarmo hľadal. Nik mi nevedel povedať, kde si.

— Som chorý, — šepkal Roma, — ale bude mi lepšie. — Jeho oči hľadali lekára.

Ten prikývol.

I Janko sa toho chytil.

— Neboj sa! Budeme obaja zdraví.

To sa Romovi veľmi páčilo. Potom mlčali. Nevedeli nájsť slovo, ktorým by pokračovali v rozhovore.

— Priniesol si so sebou husličky? — spýtal sa konečne Roma.

Janko prisvedčil.

— Zahraj, — prosili Romove oči.

Janko začal hrať skladbu španielskeho virtuóza Pabla de Sarasate Cigánska dumka. Hneď, ako začal, poznal na Romovi, že mu je známa. Bol Jankovi vďačný, že mu hrá niečo známe a blízke.

Keď Janko dokončil, Roma prosil ešte. Janko pozrel na lekára. Ten prikývol. A tak zahral ešte Dvořákov 10. Slovanský tanec.

Nie, toto Roma nepoznal. Priamo sal do seba tóny Jankových husieľ. A keď Janko skončil, povedal s uznaním:

— Pekné. — Po chvíli zopakoval pochvalu. — Bolo to veľmi pekné.

Lekár dal Jankovi znamenie, že už bude dosť. Romove oči ešte prosili.

— Prídeme, Roma, inokedy, — povedal Janko. — Neboj sa, prídeme ešte!

Janko vzal husličky. Vo dverách pozrel ešte na bielu posteľ. Potom vyšli.

— Zajtra ho zavezú domov, — povedal lekár po dlhom, mlčaní.

Pozreli na seba. V Jankových očiach žiarila slza. Vedel, že niet pomoci. Myslel na cigánsku chalúpku na konci mesta. Tam bude žiť Roma ešte niekoľko dní. A potom…

Tak sa skončil najsmutnejší koncert Jána Pavlíka.

Ôsma kapitola

Skoro šesť mesiacov trvalo Jankovo liečenie. Mohlo byť aj o polovicu kratšie, ale chceli ho dokonale pripraviť na život, ktorý na neho čakal. I mamka bola s ním spokojná, keď ju bol na skok pozrieť. A bol si istý aj sám, keď sa vracal do hlavného mesta, že je silnejší a zdravší, ako bol počas druhého zájazdu.

Tatovi Rovňanskému oznámil, ktorým vlakom príde. Ešte za pobytu v sanatóriu sa usiloval udržiavať písomný styk s tatom. Tata mu však napísal iba raz. Potom sa pohrúžil do tajomného mlčania. A Janko sa nemohol čudovať, keď ho na stanici v hlavnom meste nik nečakal.

Rozmýšľal chvíľu, kde sa ubytovať. Ešte pred odchodom do sanatória hovoril niečo tata o súkromnom byte pre neho. Teraz neostávalo nič iné ako vrátiť sa ku Skalickým. Rád by sa ta bol vrátil a nebol by priniesol nebezpečenstvo pre nikoho. Aj svedectvom by sa bol mohol preukázať, že je celkom zdravý. A keby nebol vítaný, prenocuje tam iba raz. Nájde si izbičku, kde by sa mohol pokojne pripravovať na budúcu sezónu.

Bol začiatok leta. Janko sa bál, že u Skalických nenájde nikoho doma. Bol čas dovoleniek. S úzkosťou v srdci zazvonil a bol pripravený, že mu nik nepríde otvoriť. Aký bol rád, keď počul znútra kroky. Zdá sa, že sú to mužské kroky. Dvere sa otvorili. Stál v nich Ivan. Priatelia sa objali. Potom sa však Ivan zarazil.

— Neboj sa, Ivan, — prihovoril sa Janko priateľovi, — odo mňa tuberu nedostaneš. Som zdravý ako buk.

— To som rád, Janík.

— Budem môcť u vás prenocovať? Neboj sa, nechcel by som sa tu natrvalo usadiť! Už by som vám bol na prekážku. Nájdem si niekde izbičku. Obťažoval som vás už dosť.

Hovoril to s akousi smutnou veselosťou. Lebo niečo ho zarmucovalo. Ivan sa správal veľmi zdržanlivo. Akoby sa z jeho správania bola stratila srdečnosť, prejav ozajstného priateľstva. Čo sa stalo? Niečo sa muselo stať! Počúval Ivana, ale akýsi cudzí mu bol v tej chvíli. Pokúšal sa o úsmev, ale nemohol sa zbaviť dojmu, že niekto tu bol, že niekto tu chodil, pokým on bol chorý, napadol alebo zničil niečo, čo bolo vari jedným z najkrajších darov v jeho živote, ich priateľstvo.

O chvíľočku vošla aj teta Skalická. Ostatní neboli doma. Ani ona však nebola inakšia ako Ivan. Ale bola aspoň úprimnejšia. A vyrukovala s vecou hneď. A Janík sa dozvedel, čo ich bolí.

Kedykoľvek sa stretnú s niekým z hudobného sveta alebo s kýmkoľvek z Jankových známych, všade počuť o Jankovi iba zlé chýry. Je isté, že ich niekto zámerne rozširoval a vždy u tých, ktorí mohli mať nejaký vplyv na utváranie Jankovho života. Že Janko je nespratnej povahy, namyslený, bez úcty k starším. Že impresário nemohol s ním vydržať. Bol natoľko nesvedomitý a nestatočný pri plnení povinností, že iba z milosti s ním nezrušil tata zmluvu. Predstieral dokonca chorobu, aby nemusel plniť svoje povinnosti. Slovom, za tých šesť mesiacov, podarilo sa ho očierniť tak, že aj Skalická mala o ňom pochybnosti, aj ich znechutili tie chýry. Nechceli im veriť, lebo veď Janka inakšie poznali. Nikoho sa však nechceli vypytovať na ich pravdivosť. Povedali si, že až sa Janík vráti, dozvedia sa o všetkom.

Janko odpovedal nie bez trpkosti.

— Moje chyby poznáte. Veď sme si nie cudzí. Žil som tu s vami šesť rokov, ako keby som bol patril k vám, do vašej rodiny. Ani tam počas zájazdu som nebol inakší. Chyba bola, že od začiatku som nemal rád svojho impresária a nevychádzal som s ním dobre. Som presvedčený, že zlé chýry rozširoval on. Veď ja zájdem k nemu a otvorene sa ho spýtam.

— To bude príčina všetkého. Veď ani my sme nemali radi pána Rovňanského. Len to je zlé, že všade, kde sa obrátiš, stretneš sa s jeho chýrmi. A to sa napraviť nedá.

— Ale prečo to robí? — vybuchol Janko.

— Neznášali ste sa. A potom nezabúdaj, šesť mesiacov bol pre tvoju chorobu bez zárobku.

— A môžem ja za to?

— Vraj môžeš! Nemusel si byť v sanatóriu tak dlho.

— To je vec lekárov. Chceli ma dôkladne vyliečiť.

— Ale nemuseli tak dlho. Mohol si splniť aspoň časť svojich povinností. On vraj poznal i takých umelcov, ktorí koncertovali s otvorenými pľúcami.

— A mohli aj umrieť. Len aby tata dobre zarábal a dobre sa zabával.

— To o tých umelcoch s otvorenými pľúcami darmo vravel. Na to mu nik neprisvedčil. Aj to musel on rozchýriť, že hráš oveľa horšie. A že po návrate zo sanatória bude z teba priemerný huslista.

Jankovi to všetko bolo čudné.

— Odkiaľ to viete všetko tak dobre, tetuška? — spýtal sa.

— Od tatu samého. Keď toto všetko roznášal, bol aj u nás, — povedala Skalická.

Janka až zamrazilo.

— Všetko to, o čom ste rozprávali teraz, rozpovedal aj tu?

— Nie všetko. Ale neviem, či by som ti mala rozpovedať to ostatné. Nuž ale týka sa to nás. Nás i teba. Sem prišiel tata predovšetkým s klebetou, ako si nás na zájazde ohováral. Len aby ste vraj vedeli, milostivá pani, akého hada ste chovali na srdci šesť rokov.

— Takto na mňa, — zahundral Janko. — Čo ste mu na to povedali?

Ivan a jeho mama pozreli na seba. Janík by bol rád uhádol ich myšlienky.

— Ja som mu povedala, že šesť rokov som sa starala o teba ako o vlastného syna. Nikdy to nebudem ľutovať a že ty máš tiež takú povahu, že na to nezabudneš. O tom som sa mohla niekoľko ráz presvedčiť sama. A preto nemôžem uveriť, že by si sa bol o nás tak vyjadril, ako to Rovňanský hovoril. Ale dobre, že nebol doma náš otec. Ten, keď počul o tom, že tu bol tata a ako rozprával, oboril sa na nás: A prečo ste ho nevyhodili?

— Jaj, náš otec vyplatí hneď každého, kto sa obuje do Janka, — povedal Ivan.

Ako dobre padlo počuť to o Skalickom, myslel si Janko. Ale Ivan, čo ty na to, Ivan, ako si sa ty zachoval voči tým, ktorí sa do mňa obuli? Či si ich tiež vyplatil ako tvoj otec? Alebo si len múdro mlčal? Nehovoril však o tom, iba ticho poznamenal:

— Myslím, že mi veríte, že nie som schopný povravieť niečo zlé o vás. Mám vás natoľko rád a som vám natoľko povďačný. Len o čo ide? Veď mám svedka, čí život bol neusporiadaný na zájazde a aký bol môj život. Klavirista Orlovský to dosvedčí, i to, ako som sa vyjadroval o vás.

Ani Skalická, ani Ivan nepovedali na to nič. A Janíkovi muselo prísť na rozum, ako by sa zachoval Peter Orlovský, keby musel svedčiť. Otázka, či by svedčil proti tatovi. A pritom s akýmsi strachom pozrel na Skalickú a na Ivana.

Dohodli sa, že zajtra si pôjde Janko hľadať izbu. I čas večere prišiel. Vrátili sa domov Skalický i Martuška. Hneď oživlo všetko a k večeri zasadli všetci v znesiteľnej nálade.

Po večeri sa ešte dlho hovorilo o tatovi Rovňanskom. Bolo už blízko polnoci, keď si domáci uvedomili, že by sa malo ísť spať a že je medzi nimi niekto unavený od cestovania. Janko zahral ešte krátku serenádu, čo prijali s nadšením. Potom sa každý pobral spať. Aj Janko s Ivanom do svojej spoločnej izby.

Zastavilo ich však volanie Skalickej.

— Janko bude spať vo Vladovej izbe. Už ako samostatný pán. — A usmiala sa pritom.

Janko, keď osamel, zaplakal.

— Bože môj, oni sa ma boja.

*

Janko sám bol za to, aby si čím skôr našiel izbu. A tak to bola jeho prvá robota v hlavnom meste. A tu zasa Skalická bola taká šikovná, že objavila v tretej ulici príjemnú izbičku. Keď sa hovorilo o prenajatí, poznamenala, že izba je potrebná pre hudobníka-virtuóza. Starenka pristúpila o krok bližšie, akoby sa bola chcela na Janka lepšie pozrieť. Povedala, že jej nebohý muž bol čelistom v orchestri opery Národného divadla. To sa aj Jankovi zapáčilo. Tešil sa, že jeho domáca pani, zvyknutá na hudbu a cvičenie, bude mu vďačným a trpezlivým obecenstvom.

Janík sa presťahoval a myslel na to, že ihneď začne cvičiť, len čo si vybaví súkromné veci. Rovňanský je jeho nepriateľ, otvorený a zjavný, a bolo by múdre vyhľadať ho. Nebolo inej možnosti, ako vrátiť sa naspäť k Rovňanskému. Keď mohol vyhlásiť o Jankovi, že hrá horšie a že po svojej chorobe, po tejto nedobrovoľnej prestávke, bude z neho vraj iba priemerný huslista, znamenalo to azda toľko, že sám tata nechce mať už s ním nič spoločné.

Ináč Janík bol v zlej finančnej situácii. Tak počítal, že uzavrie s niekým zmluvu na rok, možno i na cestu do cudziny. Dostal by sa takto k peniazom a cítil by sa trošku istejšie. Po vyplatení nájomného zostalo mu len veľmi málo peňazí. A to mu robilo veľké starosti.

A predsa nerád myslel na návštevu u tatu. Ani to nevedel, či sa môže pohnúť bez neho a či môže uzavrieť zmluvu s iným impresáriom. Tak vedel, že nesmie. Bolo by sa treba poradiť s pravotárom. Ale musel rátať s každým grošom.

Chcel navštíviť profesora Dolinského, ale temer naisto vedel, že nebude v hlavnom meste. Bude múdrejšie hovoriť s tatom čím skôr, i keď ho tak škrelo ohováranie. Tváriť sa tak, ako keby o ničom nevedel. I Jankovi bolo treba viac rozvahy a múdrosti, ako mu dával jeho vek. Teraz si uvedomil trošku bolestne, že niet nikoho, kto by stál pri ňom a pomáhal mu v kritických chvíľach. Mamku nechcel rušiť v jej pokoji. A tak stál vo svete sám.

A predsa musí byť jasno medzi ním a tatom. Nech ten rozhovor vypáli akokoľvek. Pôjde k nemu — bol presvedčený, že to je ten najsprávnejší krok. Od neho závisí, čo bude ďalej robiť. I keď s tatom neuzavrie zmluvu, dozvie sa, či bude môcť uzavrieť zmluvu s iným zástupcom.

Tata býval na predmestí. Janko bol presvedčený, že celkom skromne. Ešte uňho nebol. Tata ho nevolal ani vtedy, keď bol ešte ich vzťah znesiteľný.

Otvoril tata sám. Bol starý mládenec, ktosi sa staral o neho.

— To sú hostia, — povedal veľmi kyslo, keď uvidel Janka. — No nech sa páči ďalej!

Sám išiel napred. Janko otváral oči, s akým prepychom bol zariadený tento dom. Videl tu veľa obrazov, perzských kobercov, fotografií umelcov, ktorých tata zastupoval. Ale neobzeral sa. Sadol si. Čakal, že sa ho tata spýta, čo chce.

— Tak ste šťastlivo prišli, — mrmlal pre seba. Janko cítil, že tata bol jeho návštevou prekvapený.

— Dostal som váš list, — pokračoval, — ale nemal som času vybrať sa na stanicu. Bol som veľmi zaneprázdnený. Ale vedel som, že sa stretneme.

— Ja som to nevedel, — povedal Janko ticho.

Tata sa nepokojne zahniezdil na stoličke. Toto nečakal. Ten sopliak začína byť bezočivý. Ešte i tu u neho.

— Veru, — povedal Janko, — veľmi som rozmýšľal, či sa mám rozhodnúť navštíviť vás.

— Tak, — usmial sa tata. — A smiem sa spýtať, ktorý anjel vám pošepkal, že predsa by len bolo dobré prísť za mnou?

— Len tá okolnosť, že neviem, čo je so zmluvou, ktorú sme boli uzavreli. Chcel by som vedieť, čo nás k sebe ešte viaže?

— Viažu nás k sebe povinnosti, ktoré by bolo treba splniť, — povedal tata strašne zvysoka, akoby bol našiel ten pravý tón pre tento rozhovor.

— Ako si predstavujete našu budúcnosť? — spýtal sa Janko.

— Mali by sme uzavrieť novú zmluvu. Pravda, vzali by sa do nej nesplnené povinnosti zo strany zmluvy i ďalšie. Ale uvalila by sa na vás len taká ťarcha, akú by ste vládali vziať na seba. Honorár by bol menší, lebo za koncerty, ktoré by sa prevzali ako nesplnené zo starej zmluvy, bol už vyplatený.

— Koncerty zo starej zmluvy, ktoré spomínate, som neabsolvoval len preto, lebo som bol chorý. A za to nemôžem.

— No prijali ste peniaze i za to, čo ste nesplnili, — zreval tata.

Janko sa začervenal, ale mlčal.

— Ak sa vám to nepáči, čo som navrhol, — pokračoval tata, — možno vec i tak riešiť, že mi vrátite peniaze, o ktoré ide. A potom by ste mohli uzavrieť zmluvu, s kýmkoľvek by ste chceli.

— Viete, že nemám peniaze.

— Nevedel som o tom, ale to je vedľajšie. Zožeňte si pôžičku. Pomôžte si, ako chcete a ako budete môcť. Ja vám nechcem stáť v ceste. Ale svoje si budem žiadať.

To bolo napokon pochopiteľné a tak sa videlo, že to, čo tata vyhlásil, je jeho posledné slovo. Janko vstal a porúčal sa.

Vo dverách ho ešte tata chytil. Udrel sa pritom po čele a mesiačiková tvár zažiarila úsmevom.

— Zabudol som, že v tej novej zmluve musí byť rozhodne uvedené, že podmienky splníte i vtedy, keby sa vám postavilo do cesty niečo podobné ako prekážka. Napríklad, keby sa vám obnovila choroba. Čo poviete na to? — usmieval sa na Janíka.

— Rozmyslím si to, — povedal Janko, — a prídem oznámiť, ako som sa rozhodol. Alebo zavolám.

Vzpriamil sa. Bol to hlas človeka, ktorý našiel seba. Tata si myslí, že bez neho to nepôjde.

— A ja sa o to predsa len pokúsim, — povedal si Janko.

Deviata kapitola

Cestou spiatky myslel Janík na to, ako dobre by bolo poradiť sa s profesorom Dolinským. A keď sa električka blížila k námestiu, z ktorého kedysi s Gazdíkom tak často zabočovali do malej cukrárne vo vedľajšej ulici, rýchle vystúpil, aby cestou, ktorú šliapal šesť rokov, vyšiel v starom známom dome na prvé poschodie a zazvonil.

Ale ukázala sa iba profesorova gazdiná. Profesor bol na dovolenke a vraj sa pred septembrom nevráti. Janko zato vošiel porozprávať sa trošku. Milá mu bola pani Želmíra a blízka. Za šesť rokov sa poznali a veľmi zblížili. Mohol sa jej zveriť aj so svojimi starosťami.

V rozhovore sa vynorila myšlienka, ktorá už niekoľko ráz Janíka potrápila. Že vtedy, keď bude potrebovať najviac pomoci, budú jeho priatelia ďaleko z hlavného mesta. Myslel tu predovšetkým na profesora a bolo by mu dobre padlo, keby pani Želmíra bola potvrdila to, čo on pokladal za samozrejmé. Že v týchto ťažkých chvíľach bol by našiel u profesora pomoc a podporu.

Pani Želmíra sa však neponáhľala súhlasiť. Mlčala. Bolo to pre Janka nepríjemné. Neskoršie si však všetko vysvetlil. Pani Želmíra začala rozprávať, že za Jankovej choroby bol tu niekoľko ráz jeho impresário, a to vždy s takými chýrmi, že profesor sám nevedel, či mu má veriť alebo nie. Rozhodne však vyvolal o Jankovi veľmi zlý dojem.

Že sa odvážil aj sem! Musel to robiť zámerne. Musel mať nejaký cieľ s rozchyrovaním cigánstiev o Jankovi. Ale aký? O čo mu išlo? Čo chcel dosiahnuť špinením Janka? Bolo to všetko záhadné, nevysvetliteľné.

S takými myšlienkami, ťažkými a trápnymi, vracal sa Janko domov. Nevedel, ako sa zbaví tatu Rovňanského. A bola to veľká starosť. Ale doma vzal husle do ruky, po prvý raz po tom, čo sa presťahoval do tohto bytu. A hral.

Sám nevedel, ako dlho hral. Len keď vložil husle do puzdra, ozvalo sa opatrné klopkanie. Na Jankovo zavolanie vošla domáca so širokým úsmevom.

— Ó, tie zázračné ruky, — začala svoj chválospev.

— Nech ich vidím. Ach, — vzdychla si, — sú v mnohom podobné rukám môjho nebohého. I ten, keď si sadol k svojmu nástroju, očaril každého. Ale vy, majstre, ste skutočne majster. Človek by neveril, že máte len, koľko to máte rokov?

— Osemnásť, — povedal Janík hrdo.

— Osemnásť, — opakovala zamyslene. — Máte aj impresária?

— Mám, — odpovedal Janko nepríjemne dotknutý. Azda už aj sem sa dostali zlé chýry o ňom?

— Koho?

— Rovňanského, — povedal Janko, ktorému táto spoveď celkom pokazila náladu.

— Ó, ako sa to mohlo stať? Hovorí sa o ňom, že to nie je dobrý človek. — Povedala to rýchle, ale hneď sa aj vyhovárala a chcela sa opraviť. — Pardon, pardon, ja som to zle nemyslela. Je to veľký huncút. Môj brat ho dobre pozná. Vedel by o ňom veľa rozprávať.

Janko mlčal. Ale otázky domácej sa valili ďalej, ako keby bola chcela o ňom naraz všetko vedieť.

— A máte už s niekým zmluvu na budúcu sezónu? — spytovala sa zvedavo.

Jankovi sa táto otázka hodila. Mohol sa aspoň vyžalovať.

— No, mladý majstre, — povedala starenka, keď ho vypočula, — ja vám pomôžem. Len sa nebráňte a neodmietajte moju pomoc. I keď som už stará a mrzká, lebo každý starý človek je mrzký, no pomôcť vám zato môžem. Všetko sa dá na dobré obrátiť.

— Ako? — spytoval sa Janko.

— Mám brata, ktorý niekedy zastupuje umelcov a bol už impresáriom niekoľkých vynikajúcich umelcov. Pozvem si ho sem zajtra po večeri, predstavím vás a budete sa môcť nerušene porozprávať. Aj keby s vami neuzavrel zmluvu, iste vám aspoň poradí. A poradí vám dobre, lebo má veľké skúsenosti.

A vskutku na druhý deň večer sedeli spolu v Jankovej izbe domáca i jej brat Miloš Štefanovič. A Janko rozprával.

— Ja by som bol pri tom všetkom ochotný uzavrieť s vami zmluvu, — povedal Štefanovič, keď Janka vypočul. — Pravda, bude treba uhradiť alikvotnú čiastku sumy, ktorú vám bol Rovňanský už vyplatil za celú sezónu. Ale o to by som sa postaral.

— Aj ja som na to myslel a bol by som rád, keby sa moje veci usporiadali. Nechcel by som, aby Rovňanský na mňa doplácal. Ale keď on mal peniaze na rozbíjanie zrkadiel, tak celkom iste mu zostalo viac ako na živobytie a na potrebné výdavky.

— To je ale jeho vec. Nesmiete sa mýliť, — povedal Štefanovič. — Keby ste teda chceli, mohli by sme sa spojiť na jednu sezónu. Veci týkajúce sa starej i novej zmluvy by som si vybavil s Rovňanským sám.

Dohodli sa, že Janko navštívi na druhý deň popoludní Štefanoviča. Zatiaľ si Štefanovič zavolá telefonicky Rovňanského a vybaví si s ním všetko potrebné. A tak sa rozišli v priateľskej nálade.

S veľkým očakávaním navštívil na druhý deň Janko Štefanoviča v jeho súkromnom byte. Ukázalo sa však, že tata sa vo svojom byte na volanie nehlásil.

— Budem ho musieť vyhľadať, — povedal Štefanovič, — a to potrvá niekoľko dní, kým si nájdem toľko času. Príďte o tri-štyri dni.

O tri dni priniesol však „Večerník“ správu, ktorá prekvapila priateľov Janka Pavlíka a postavila ho pred nimi do celkom iného svetla.

Rozmaznaný virtuóz

To bol nadpis článku.

O Jánovi Pavlíkovi spievali doteraz naše noviny len chválospevy. Iste ho rozmaznali, lebo tento mladý, podľa niektorých mimoriadne nadaný huslista, dovoľuje si také kúsky, že človek musí s údivom myslieť na to, či si možno takto počínať. Nesplnil zmluvu, ktorú uzavrel so svojím zástupcom, lebo ochorel. Ale bola to iba predstieraná choroba, s ktorou mohol nerušene koncertovať ďalej. Po „uzdravení“ zabudol Ján Pavlík, že ho viaže ešte zmluva a že prijal honorár za koncerty na celú sezónu. Dozvedáme sa, že je na najlepšej ceste uzavrieť zmluvu s iným zástupcom. Lenže zákony sa nezmenili, či ide o statočného človeka alebo o rozmaznaného chlapca. Niekto musí klopnúť Jána Pavlíka poriadne po prstoch, aby si uvedomil, čo smie a čo nie. Správu prinášame predovšetkým preto, aby záujemci tomuto virtuózovi nenaleteli, keby bol ochotný uzavrieť zmluvu aj s tretím zástupcom. Ale i keby všetko ostatné bolo v poriadku, kto zaručí, či sa Ján Pavlík, keď tak bude chcieť, nehodí do postele nejakého sanatória, a to práve vprostriedku sezóny.

Číslo Večerníka, ktoré správu uverejnilo, doniesla pani domáca s tvárou veľmi starostlivou. Povedala však hneď, že vo Večerníku bývajú zavše správy, ktorým nehodno venovať pozornosť.

Janka to rozzúrilo. V prvej chvíli mal chuť zabehnúť do redakcie Večerníka a volať príslušného redaktora na zodpovednosť. Ale potom si to rozmyslel. Bol presvedčený, že aj tu ide o tatove ruky. Ale prečo to len robí? Štefanovič bude azda lepšie vidieť do veci. Rozhodol sa, že hneď pôjde za ním.

Našiel ho doma. Ale hneď bolo na ňom vidieť, že je vo veľmi zlej nálade. Vyhlásil otvorene, že veci stoja celkom inakšie, ako si myslel. Že sa zhováral s Rovňanským a radil sa aj s priateľom, majiteľom agentúry. Ale výsledok je pre Janka žalostný.

— Máte veľmi zlý chýr. Za terajšej situácie niet v hlavnom meste zástupcu, ktorý by s vami uzavrel zmluvu. Iba tata Rovňanský. — O chvíľočku doložil: — Veď on vedel, čo robí.

— Vedel, — povedal Janko trpko. — Teraz svitlo i mne. Roznášal o mne nepravdivé správy, rozširoval cigánstva, len aby pokazil moju povesť. Aby nebolo iného východiska, ako pristúpiť na jeho podmienky a len s ním uzavrieť zmluvu.

— I vy tak vidíte do veci? — spýtal sa Štefanovič.

— Tak! Ale so mnou si tata neporadí.

— Čo chcete urobiť?

— To ešte neviem. Žiť z niečoho musím. To jedno však viem: s Rovňanským zmluvu neuzavriem.

— Vydržte pol roka. Po pol roku sa situácia celkom iste zmení. Hocičo sa zabudne. Aj tata bude povoľnejší.

— Pol roka, — opakoval Janko. — Ale ako vydržať?

— Nemôžete ísť domov? — spýtal sa Štefanovič.

Janko neodpovedal.

— Ak by som vás neurazil, — povedal mnohovýznamne Štefanovič a siahol k svojej peňaženke.

— Urazili by ste ma. Ja som chcel uzavrieť zmluvu s vami, a nie dostať almužnu. Nie som žobrák. A keďže nemôžete zmluvu so mnou uzavrieť, musím sa vám porúčať.

A vyšiel.

O článku vo Večerníku neodznelo medzi nimi ani slovo.

Desiata kapitola

Ani po tomto neúspechu, ani pri nedostatku peňazí nebol Janík ochotný ísť domov. Vedel, aké chýry kolujú o ňom v rodnom meste teraz, keď sa zjavil článok vo Večerníku. Budú ho brať i tam za hotový peniaz a Janík bude pre všetkých posledný podliak a najväčší naničhodník, akého len táto zem nosila. I pre svoje rodné mesto, ktoré ho ani nie tak dávno oslavovalo, a tak sa videlo, že celkom úprimne.

Čo však cítil iba zďaleka, to zasahovalo priamo do života jeho matky. Jankova mamka cítila sama na sebe, ako Janko bojoval a ako prehrával alebo vyhrával svoje bitky. Stála však nebojácne a hrdo v prívale klebiet i rečí, vyjadrujúcich nehanebnosť ľudskej sprostoty. Mohlo sa povedať, že skoro celé mesto sa radovalo, že konečne prišla chvíľa, v ktorej môže zo srdca úprimne nadávať na svojho chýrneho rodáka. Ako keby boli zabudli na chvíle, v ktorých ho oslavovali. Teraz čakali len na príležitosť, aby si mohli na ňom ostriť jazyky a nerušene hádzať na neho blato a špinu.

Málo bolo tých, ktorí vydržali pri Pavlíkovi. Na prvom mieste učiteľ Duchoň. Vysvetľoval pri veľkom pive svojmu každodennému obecenstvu, koľko lži je v tom novinárskom článku o Jankovi, ktorý uverejnil Večerník. Videl, ako sa rozletela správa po meste. Obyvatelia hovorili len o Jankovi. A rozhodol sa, že sa vyberie s článkom k vdove Pavlíkovej. Lepšie bude, pomyslel si, keď sa to dozvie od neho a nie od cudzieho.

Keď však vošiel do Pavlíkovie kuchynky a pozrel do dobrých očí Jankovej mamky, pocítil, že ona to už vie. Že sa už našiel dobrodinec, ktorý sa poponáhľal priniesť Pavlíčke zlú správu a pousiloval sa, aby ho nik nepredišiel. Ale sadol si predsa a vytiahol noviny. Spýtal sa pritom Pavlíkovej otvorene:

— Viete už o tom, pani Pavlíčka?

— Viem, — odpovedala ticho.

— No čo poviete na toho somára?

Ľahký úsmev sa ukázal na Pavlíčkinej tvári.

— Ktovie, či je to taký somár, — povedala potom vážne.

— Azda mu neveríte? — začudoval sa Duchoň. — Ja poznám Janíka dobre. Pani Pavlíčka, keby všetky noviny tak písali, keby sa celý svet postavil proti Jankovi a len my dvaja by sme stáli pri ňom, ani tak by sme sa nesmeli dať. Lebo vieme, aký je Janík, a nijaký novinársky somár nás o inom nepresvedčí.

Po týchto slovách zostalo ticho. Iba po chvíli sa ozvala Pavlíková:

— Vy ste dobrý človek, pán učiteľ.

— Chcel by som vedieť, — povedal učiteľ, — kto stojí za týmto článkom, kto sa pričinil o to, že bol uverejnený. Najradšej by som sa vybral do hlavného mesta a tam sa dozvedel, čo sa robí okolo Janka. Iste neuzavrel ešte zmluvu a ktovie čo je s ním. Nemysleli ste na to, že by mohol prísť na leto domov? Nevolali ste ho?

— Nevolala som ho a nebolo by dobre, keby prišiel. Už sa tam nejako uživí. Ja všeličo znesiem a skúsila som v živote neraz, že ľudia sú grobiani. Ale keby on musel počúvať to, čo ja počúvam, bol by nešťastný. I ja by som bola nešťastnejšia, ako som.

Duchoň uznal i teraz, že má pravdu. A tak už len na jedno sa chcel spýtať.

— Nemohol by som vám v niečom pomôcť?

Potriasla hlavou.

— Len o to by vás prosila, pán učiteľ, aby ste stáli pri nás.

— To viete, pani Pavlíková, že svojho najmilšieho žiaka neopustím.

A tak sa rozlúčili.

Matka Pavlíčka musela však ešte veľa vytrpieť pre syna. Ani dobrí ľudia si to neodpustili bez poznámky, ako sa mohol Janko dostať takýmto spôsobom do novín. — Keďže v novinách býva pravda, musí byť ten Pavlíčkin syn poriadny naničhodník, — povedali si Jankovi rodáci. Jankova mama chodila po svete s tŕňom v srdci. Ale nechcela, aby to ľudia na nej videli. Niekedy sa jej však zdalo, že čo sa pokazilo, nikdy sa už nenapraví, nikdy sa nezmení a nikdy nebude dobre.

Dni leteli i mesiace. Janko bol skoro tej istej mienky ako jeho mama. Už skoro všetko, čo sa dalo, poodnášal do záložne. Domáca ho pozorovala. Bola zvedavá, kedy sa to zastaví, kedy sa to skončí. Len to najnevyhnutnejšie si nechal aj zo šatstva. Veď si azda bude môcť všetko vymeniť a nahradiť.

Vedel pritom, že má tvrdú hlavu. Že by tu bola ešte iná cesta. Ale nechcel popustiť. Nemohol odpustiť Rovňanskému, že ho ohováral, šíril o ňom cigánstva, všetko pre obchodný trik. Neuzavrie s ním nijakú zmluvu. Už dávno sa bol rozhodol, že ani požičiavať si nebude od svojich známych a priateľov. Ani milodary prijímať. V každom prípade bude správnejšie nosiť šaty do záložne.

Tak prišiel september. Janko vedel, že profesor Dolinský sa už vrátil. To bol jediný človek, v ktorého ešte dúfal. Priateľ vzácny a vznešený. Učiteľ milý a dobrý. Chystal sa na túto návštevu, ako keby ona mala rozhodnúť o všetkom. Veril, že profesorova autorita všetko napraví.

Pani Želmíra otvorila, ale tvár sa jej nevyjasnila, keď uvidela Janka. Išla návštevníka oznámiť profesorovi.

— Pán profesor prosí, — povedala, keď sa vrátila.

Janko našiel profesora vo veľmi zlej nálade. Hneď povedal, že má málo času. Čaká vraj nového žiaka. Janka to zarazilo. Koľko nádejí vkladal do tejto návštevy! A, hľa, ten, v koho najviac dúfal, ho takto vítal. I tu by bolo vari najlepšie porúčať sa.

A predsa rozpovedal všetko, čo ho bolelo. A profesor ho aj vypočul. Na všetko mal len jednu poznámku.

— Včera tu bol tvoj impresário. Nemusím zapierať, že priniesol správy o tebe, výhradne len zlé. Ja by som pokladal za najmúdrejšie vrátiť sa k nemu. Napokon on aj verí, že sa k nemu vrátiš.

A potom prekvapil Janka otázkou.

— Z čoho žiješ vlastne?

Janko sa začervenal. V tejto chvíli znovu pocítil také nepriateľstvo k tomuto starcovi ako vtedy, keď ho videl po prvý raz. Keď ho za nič nepokladal. Dobre to mal ešte v pamäti! Prečo sa ho spytuje? Aby mu mohol ponúknuť nejakú almužnu? Ale ani to! Veď chce, aby sa vrátil k tatovi.

Ale veď tento starec bol vždy k nemu dobrý. Musí mu byť vďačný a odpustiť mu túto otázku. A preto odpovedal, ako sa na žiaka patrí.

— Žil som doteraz z toho, čo som mal. Mal som ešte niečo peňazí, keď som sa vrátil zo sanatória. Založil som šaty, ktoré boli zbytočné, a drobnosti, ktoré som nepotreboval.

— Tak, — povedal profesor. — Tak si teda gazdoval.

Janko vstal. Nie toto chcel počuť. Ukázalo sa, že profesor ho nepochopil. A pravdepodobne celkom zmenil svoju mienku o tatovi.

— Radím ti, — povedal mu ešte raz, — vráť sa k Rovňanskému.

Jankova tvár bola chladná. Neodpovedal. Poklonil sa.

Profesor zavolal za ním:

— Chlapče, ja som ti dal husle. Vtedy, keď som si ešte tvoju cestu inakšie predstavoval. Nech je, ako je, nerád by som našiel tie husle v záložni alebo vo výklade obchodu s hudobnými nástrojmi.

Janko stál vo dverách biely ako stena. Mal toľko sily povedať ešte:

— Toho sa nemusíte báť, pán profesor.

Tak vyšiel. Bol rád, že sa mu zjavili slzy v očiach len na schodišti.

*

Išiel domov peši. Už si nemohol dovoliť sadnúť na električku. Zajtra sa ešte pokúsi založiť posledný cenný predmet, ktorý mal: strieborný rám na obraze svojej matky.

Ale nemyslel na to. Myslel na profesorove slová. To neboli slová účasti. Prečo sa musel sklamať aj v ňom? Aká studená sprcha to bola, keď povedal, že by nebol rád, keby Janko husle založil alebo predal.

To nemožno nechať len tak. Na to sa musí nájsť odpoveď!

Vráti mu husle. Nepriniesli mu šťastie ani radosť. Vždy mal pocit, kedykoľvek ich vzal do ruky, že tie husle nie sú jeho. Bol to skvelý nástroj. Ale už by sa z nich neozvalo Jankovo srdce. Nie, už by na nich nebol rád hral.

Ani si nesadol doma, vzal husle a vrátil sa s nimi naspäť. Bol to poriadny kúsok cesty do profesorovho bytu a späť.

Keď znovu zazvonil, ukázala sa pani Želmíra. Janko jej odovzdal puzdro a poprosil ju, aby odovzdala husle profesorovi. Vtom sa však otvorili dvere profesorovej pracovne a ukázal sa v nich sám Dolinský.

— Kto je to? — spýtal sa.

— Janko, — znela odpoveď.

— Priniesol husle, — doložila pani Želmíra.

— Tak, — povedal profesor. — No nič! — Povedal to, ako keby bol ľutoval to, čo povedal pri prvej Jankovej návšteve. — Nájdeš ich tu, keď ich budeš potrebovať.

Janko to už nepočul. Vtedy bol už na ulici.

Jedenásta kapitola

Janko musel myslieť na to, že ešte nezaplatil nájomné. A už nemal čo založiť. Strieborný rám vynesie málo peňazí. Na krátky čas bude musieť dať do záložne aj husličky.

Ale čo bude robiť bez nich? Bola to strašná otázka. Ani by nebol myslel na to, keby si nebol povedal s istotou, že to dlho trvať nebude. Blížil sa čas, keď bude môcť uzavrieť zmluvu so Štefanovičom. A bude všetko tak, ako bolo. A všetko bude zasa dobre.

Dlho uvažoval, trápil sa. A predsa sa rozhodol, že husličky založí. Hanbil sa pred sebou i bolelo ho, že si nebude môcť ani zahrať. Čo spraví, keď ho chytí túžba po husliach! Veď to bude iste horšie, ako byť hladný!

Vybral sa s puzdrom i s rámikom do záložne. Chcel sa dostať na ulicu tak, aby ho domáca nezbadala. Rád by sa vyhnúť málo príjemnému rozhovoru o nevyplatenom nájomnom. A iste by tu bola odznela aj otázka: Kdeže s husličkami? A bolo by to bývalo veľmi trápne povedať pravdu. Lebo Janko nerád cigánil.

Podarilo sa mu prejsť predizbou. Vo dverách na schodište sa však stretli. Starenka sa práve vracala. Premerala si Janka. Uvidela aj husličky. Ale nespýtala sa na nič.

Janko pozdravil a bol rád, keď bol na ulici. Blížil sa koniec leta, a tak sa ukazoval, že bude krásny deň. V týchto popoludňajších hodinách bol na uliciach hlavného mesta veľký ruch. Išiel pomaly, času mal až priveľa. Ani toho sa nemusel báť, že ho niekto zastaví. Zriedka sa mu stávalo, že stretol človeka, s ktorým sa mohol porozprávať.

O chvíľočku stál pred oblôčikom záložne. Sedel tu zamestnanec, ktorý určoval hodnotu založených vecí. Rámik prijal, ale navrhol zaň malú sumu. Ale keď Janko ukázal husličky, bolo na ňom vidieť, že sa mu páčia. I Janko sa díval na husličky. A vtom ho niečo chytilo za srdce. Bola by to nerozvážnosť zbaviť sa jedinej radosti. Veď bez husličiek nebude možno žiť. „Nie, nie,“ kričalo v ňom niečo. „Ja husličky nedám.“

Počul sumu, čo navrhoval zamestnanec. Nebola veľká ani malá. Približne toľko, ako očakával. Ale vtedy už to „nie“ bolo v ňom silnejšie ako všetko ostatné.

— Prosím vás, tie husle by som nechcel.

Zamestnanec pozrel na neho.

— Prosím, — povedal. — Vaša vôľa rozhoduje.

Dal si vyplatiť peniaze za rámik a už bol na ulici. S husličkami. Jaj, ako bolo dobre, že boli s ním. Čo by bol robil, keby si nemohol ani zahrať. Išiel ďalej, veselo si pohvizdujúc, akoby celý svet bol jeho. Aj na to zabudol, že dnes ešte nejedol.

A tu počul, že ktosi za ním volá:

— Janík! Janík!

Obrátil sa. Bol to Peter.

Dávno sa nevideli. Ešte vari pred Jankovým liečením. A mali preto zo stretnutia veľkú radosť. Obaja sa tešili a Peter hneď poznamenal, že toto sa musí osláviť. Niekde si musia sadnúť. Lepšie sa im bude rozprávať.

Janko nebol proti tomu. Ale keď si sadli vo vinárni, ktorá mala východ na najfrekventovanejšie námestie, uhádol, že so sedením bude súvisieť aj pitie. Mrzelo ho, že súhlasil. Ale nechcel pokaziť Petrovi dobrú náladu a bol presvedčený, že keď si raz glgne, nič sa mu nestane.

A preto si bez obáv s Petrom štrngoL Raz ho bol ktosi upozornil, že nemá piť na lačný žalúdok. Ale Peter sa ho nespýtal, či už jedol. Ba sám sa pochválil, že dnes aj desiatoval. Janko, ako keby tú poznámku ani nebol počul. Pokračoval v rozhovore.

Po prvý raz si glgol poriadne. A a chvíľočku aj cítil účinok. Povedal si, že viac nebude. Ale Peter núkal, Janko teda pri každom štrngnutí omočil pery. Aj si upil. Veď mu to dobre padlo. Bol to príjemný pocit. Ako keby sa všetko okolo neho bolo menilo na krajší a lepší svet. Len jedným uchom počúval Petra, ktorý rozprával o svojej svadbe a o zamestnaní s fixným platom. Spieval chválospevy na svoju žienku a niekoľko ráz opakoval, že Janko ich musí navštíviť. Iste sa mu jeho žienka zapáči. A žartovne sa ho spýtal, či sa Janík nehodlá ženiť. Osemnásťročný mládenec by už aj mohol. A akoby len teraz zbadal puzdro Janíkových husličiek, spýtal sa, kde s nimi chodil.

Možno len teraz spozoroval trpkú grimasu, do ktorej sa stiahla Jankova tvár. Niečo mu pošeplo, že tá jeho radosť Janka bolí. Nevypytoval sa viac, ale hlučne a veselo, ako keby bol mal viac v hlave, než si bol skutočne vypil, otvoril puzdro. A ukázali sa husličky z javora. Hneď sa zhlukli okolo nich a jeden z čašníkov sa zvedavo spýtal:

— Prosím vás a dá sa na tom hrať?

— Dá, — povedal Janík s úsmevom.

— A dá sa to aj počúvať?

Janko vzal husličky, Peter skočil k pianínu, a už sa hralo. Čašníci zastali, všetko vo vinárni stíchlo. A v tichosti čarovne zneli sladké tóny husličiek z javora. Každému z Jankových a Petrových poslucháčov muselo byť jasné, že sa tu ozvali dvaja výnimočne nadaní umelci. Janko myslel v tej chvíli na Darinku, inakšie Šípkovú Ruženku. Ako keby tóny husličiek boli zakliali všetkých prítomných ako kedysi v rozprávke. Nik sa nepohol. Tak počarili všetkým.

Ozaj, čo môže byť so Šípkovou Ruženkou, rozmýšľal Janko. Vtedy zo zájazdu jej poslal pohľadnicu. Bolo toho málo. Teraz má dievča dvanásť rokov, Janík osemnásť. Bolo by ju treba navštíviť. Skutočne. Aké je to víno ťažké. Nič necítil, len sa mu krútila hlava.

Dohrali. Ozval sa potlesk, plný uznania. Majiteľ vinárne pribehol, aby muzikantov pozdravil. Nevedel, kto sú jeho vzácni hostia. Peter ho informoval. Janko si upil. Mal sa priznať, že nič nejedol. Ale bola by to hanba. Načo má o tom niekto vedieť, že on neraňajkoval.

Keď sa majiteľ dozvedel, kto sú jeho hostia, veľmi sa potešil. Kývol hlavnému čašníkovi a o chvíľočku bola na Jankovom a Petrovom stole fľaša. Čašník nalial do čistých pohárov drahocenného moku a poznamenal pritom, že je to pýcha tejto vinárne. Peter zdvihol pohár a pozrel pritom na Janka významne, akoby mu chcel povedať: musíš sa napiť, to sa tak patrí, a napil sa. I Janík si lizol, hoci už veľmi nerád, a usmial sa na majiteľa. Okolosediaci tlieskali. Chceli ich ešte počuť. Peter i Janík zahrali zasa niekoľko krátkych skladbičiek, ktoré kedysi pridávali na koncertoch, keď obecenstvo veľmi tlieskalo. Boli odmenení búrlivým potleskom. Janko však už sotva mohol nájsť stoličku, keď sa vracali k stolu. A veru nevedel, či si ešte bude môcť vziať husličky do ruky. Bolo mu pritom veľmi veselo, usmieval sa a na každé slovko sa hlučne rozosmial. Sám však nevedel, ako sa odtiaľ dostane, ak Peter povie, že je koniec zábavy.

A cítil pritom, že ho pozorujú. Dobre by bolo spýtať sa Petra, ako pôjdu odtiaľ domov. Lebo on ťažko pôjde na vlastných nohách. Peter je napodiv svieži, akoby mu nič nebolo. Iste je nielen starší, zvyknutý na víno, ale aj jedol. Dokonca desiatoval. A on? Darmo, bez Petrovej pomoci sa von nedostane.

Z pozorujúcich očí znepokojovali ho okále človeka sediaceho pri susednom stole. Odkiaľ pozná toho človeka a tie oči? Prečo sa díva? Vidieť za posmechu celej vinárne, ako žalostne opúšťa Ján Pavlík túto miestnosť. Opitý, i keď za to nemôže.

— Janík, pôjdeme, — povedal Peter takým hlasom, akoby ho bol chcel zobudiť. I driemal už trošku, to je pravda, ale oči, ktoré ho pozorovali, vbodli sa doňho a zobudili ho. Len či to nebude niekto z rodného mesta. Bolo by to zlé. Napokon teraz je už všetko jedno!

Peter dobre videl, v akom stave je Janko, a mal vážne starosti. Našťastie uvidel stáť pred vinárňou autotaxi. Niet iného spôsobu, ako posadiť Janka do auta a zaviezť ho domov. A bude sa treba ponáhľať, lebo Jankovi sa hlava nebezpečne nakláňala nad stôl. Zaplatil a prosil Janka, aby vstal. Čašníkovi kývol, aby prišiel na pomoc. A tak z dvoch strán podopierajúc Janka, dostali sa s ním šťastlivo do auta.

V aute im však Janko celkom zaspal. Peter si teraz nevedel poradiť inakšie, ako že dať zaviezť Janka do Skalických. Tú adresu mal poznamenanú v zápisníku z čias zájazdu s tatom. Novú adresu Jankovu nepoznal a dúfal, že mu ju u Skalických povedia.

U Skalických mu ju aj povedali. A aby mal sprievodcu, poslala Skalická s nimi Ivana. Mal im ukázať, kde Janko býva. Správal sa však veľmi čudne. Ako človek, ktorý sa hanbí priznať k opitému kamarátovi. Ani pozrieť nechcel tam, kde Janko spal. Zato Peter bol samá starostlivosť. Robil si výčitky, že sa Janko opil.

Keď prišli pred dom, v ktorom Janko býval, Ivan vybehol na poschodie oznámiť domácej, že priviezli Janka. A povedal aj to, v akom stave. A tu sa Jankova domáca rozhodne postavila proti tomu, aby opitého Janka preniesli do jeho izby. Aj tak nemá zaplatené nájomné. A že za nijakých okolností si nedá znečistiť izbu, čo by sa mohlo očakávať, keby sa do nej dostal opitý človek. Ivan sa pokúsil prehovoriť Jankovu domácu. Bol iste veľmi málo presvedčivý, lebo nepovolila. V aute sa Ivan s Petrom vzrušene radili. Ivan nechcel sľúbiť niečo, čo nezáviselo od neho, ale od jeho matky, a Peter takisto nemohol rozhodnúť o tom bez súhlasu svojej žienky. Rozhovor trval dlho. A tu sa zamiešal človek, od ktorého by to boli najmenej očakávali.

— Prepáčte, — ozval sa šofér, — ale tak to vyzerá, že sa nedohodnete. Ja by som mal skromnú prosbu. Ubytujte majstra Pavlíka u mňa. Vďačne ho prijmem, keď nieto pre neho inde miesta, a budem rád. Poznám majstra z jeho prvého koncertu a som jeho obdivovateľom.

Tí dvaja si ho udivene prezerali.

— No nie, to predsa nejde, — zamiešal sa Ivan. A mrzelo ho čosi.

— Prečo by to nešlo, — povedal Peter, ktorému sa návrh zapáčil. — Keď si nevieme rady, musíme ho zveriť inému. Na ulici ho nemôžeme nechať.

Aj Ivan musel uznať, že iného východiska niet.

— Môžem vás teda zaviezť na môj byt? — spýtal sa šofér.

— A či je vôbec potrebné, aby sme išli s vami? — rozmýšľal Ivan a Peter bol tiež toho názoru.

— Nepoznáte ani moje meno a zverili by ste mi človeka v takomto stave? — premeral šofér obidvoch. — Som Michal Rajecký. Tu je moja vizitka s adresou.

Tí dvaja akoby chvíľočku boli váhali. Možno by sa boli radi poradili v šoférovej neprítomnosti. Ale obom sa im vidí človekom hodným dôvery. Odkladajú tú vizitku a chystajú sa ísť svojou cestou.

Rajecký sa ešte spytuje:

— Nebolo by dobre priniesť hneď aj majstrove veci?

Ivan poznamenáva:

— Možno sa vráti na tento byt, až bude triezvy. A nech potom on rozhodne, či zostane tu alebo sa prenesie.

— Dobre! Do videnia!

Auto sa pohlo.

*

Keď Janko otvoril oči, blížil sa už večer. Začudoval sa veľmi, keď videl, že je v cudzom byte. V izbe však nebolo živej duše. Ani spýtať sa nemohol nikoho, ako sa sem dostal.

Prvá jeho myšlienka bola: Kde sú moje husličky? Ležal v čistej posteli, jeho šaty boli uložené blízko postele. Ale husličky nikde.

Naraz sa otvorili dvere a zjavila sa v nich starenka. Usmievavá, milá.

— Tak už ste sa vyspali? — spýtala sa.

Janko ďakoval.

— Len mi povedzte, ako som sa sem dostal?

— V tejto izbe býva Michal Rajecký, šofér. On vás sem priviezol na svojom aute.

— Veď ja mám svoju izbu, svoj byt, — povedal rýchlo Janík. — Teraz si spomínam, že sme boli vo vinárni a ja som pil na lačný žalúdok.

— No veru, — povedala starenka, — to nebýva dobre.

Janko prisvedčil. Potom sa opýtal:

— A kde sú moje husličky?

Starenka udivene pozrela na neho.

— Husle? Nič ste nemali so sebou.

— Musel som mať husle. Moje husličky.

— Nie, nie! Veď som bola pri tom, keď vás sem priviezol.

— Moje husličky, — hovoril Janko ticho a najradšej by sa bol rozplakal. Čo robiť? Vrátiť sa do vinárne. Husle celkom iste zostali tam. Starenka ho však zdržovala, keď sa začal obliekať.

— Počkajte ešte aspoň chvíľočku. Rajecký sľúbil, že v tomto čase zaskočí domov. Dohodnete sa s ním. On vám iste dobre poradí. A na aute rýchlejšie zabehne ako vy na nohách.

Janko teda čakal. Bol veru veľmi zvedavý na svojho hostiteľa. Starenka bola veľmi zhovorčivá a rada rozprávala o svojom nájomníkovi. Veľmi si ho vážila. Aj to povedala, že ho má rada ako vlastného syna. Janko počúval. Bol rád, keď videl, aká čistota ho obklopuje, aký poriadok. Bola tu aj pekná knižnica. Janko sympatizoval so šoférom Rajeckým, i keď ho ešte ani nevidel.

Nečakali dlho. Onedlho počuli, že pred domom zastalo auto. Starenka zašla k obloku.

— On je to, — povedala.

A už sa otvorili dvere. Janík uvidel v nich Rajeckého. Potriasli si ruky a Rajecký povedal srdečne:

— Pekne vás vítam u nás.

Janko ďakoval. A teraz sa už mohol spýtať, ako sa sem dostal. Dozvedel sa, že je tu preto, lebo inde nebolo preňho miesta. A už mal v očiach slzy. Ale veď sa to skončilo dobre. Miesto sa našlo.

— Som rád, — povedal Rajecký, — že ste tu, hoci vy z toho iste veľkú radosť nemáte. Ale pri tom všetkom môžete tu zostať, dokedy sa vám len bude páčiť.

Janko bol šťastný, že môže byť v spoločnosti úprimných a dobrých ľudí. Len ho trápil osud jeho husličiek.

— Nepamätám sa, že by boli bývali v aute. Podistým ste ich nechali vo vinárni. Tak teraz sa navečeriame a potom sa pôjdeme pozrieť za nimi. V tom podniku sú statoční ľudia. Iste ich odložili, ak ich niekto neukradol. Ja sa vraciam domov zvyčajne o polnoci. Je celkom možné, že ich prinesiem so sebou.

Janko nervózne čakal do polnoci. Šofér prišiel na vlastných nohách. Garáž mal hodne ďaleko od bytu.

A husličky so sebou nemal. Zmizli bez stopy.

Dvanásta kapitola

Jankova mama možno ani nezbadala, kedy stíchli v meste klebety a hlasy senzačných noviniek okolo Janka. Usilovala sa nemyslieť na to, čo sa hovorí o Jankovi, a nepokladať to za pohromu alebo za nešťastie. I keby sa bolo natáralo čokoľvek, chcela naďalej chodiť pred obyvateľmi mesta so zdvihnutou hlavou. Necítila nijakú vinu svoju ani synovu. V myšlienkach bola ustavične pri ňom. Či šla ulicou alebo v práci, či v cudzích domácnostiach, alebo si konala doma každodennú robotu, myslela ustavične na Janka. A ešte viac ako predtým.

Ukázalo sa, že každé čudo trvá tri dni. Tak dlho si dali prácu s Jankom klebetné jazyky v rodnom meste. Bola to práca do úmoru. No potom ako keby bol uťal, prestalo naraz všetko.

Netrvalo to dlho. Zavial iný vietor. Priletela iná klebeta. Čerstvá, nová, rovno z hlavného mesta. Priniesol ju veľký pán, obchodný cestujúci Juraj Anjelik, ktorý skoro celý život trávil na cestách. Ale to už bola poriadna senzácia. Tým, ktorí mali to šťastie vedieť o nej a dávať ju ďalej, mohli pri tom od pôžitku tiecť sliny. Janka vidieť opitého. Osemnásťročný šuhaj sa spíja. Nuž preto on nechodí domov, iba na skok. Doma by predsa len nemohol tak vyvádzať. Juraj Anjelik pridal k tomu, čo videl vo vinárni v hlavnom meste, iba to, že často vídať Janka v takomto stave. To stačilo. Ďalší pridali viac. Chudák Janko bol zašpinený od hlavy až po päty a pokým sa chýr dostal až k Pavlíkovie domčeku, bol Janko ten najposlednejší a najpodlejší tvor na svete.

Syn môj, musím Ti písať o tom, čo sa tu rozpráva o Tebe, písala Pavlíková po pozdrave Jankovi. Už sa nemala komu vyžalovať. Duchoň neprišiel, aby opakoval to, čo tak rada počúvala o Jankovi, a iného ani nemala, kto by jej bol taký blízky.

Celé mesto hovorí len o tom, že Ti je koniec, lebo piješ. Tak rada by som sa rozbehla k Tebe a videla, ako žiješ, čo robíš. Možno sa aj mrzíš na mňa, že som Ťa nevolala domov. Ale lepšie je tak. Keby si vedel, ako sa ľudia o nás starajú, sprotivil by sa Ti svet. Možno by som Ti ani nemala o tom písať. Ale, syn môj, nezabudni na to, že na svete mám len Teba a nemám sa komu vyžalovať. Ale chcela by som vedieť pravdu. Keby som vedela, že je to len cigánstvo, čo sa rozchyruje, nebála by som sa postaviť proti celému mestu. Ale takto neviem. Mal by si mi napísať, syn môj, čo je pravda, i keby Ťa to bolelo.

Dlho rozmýšľala, či má list poslať. Ťažko sa rozhodovala. Nechcela uveriť tomu, čo sa rozprávalo. Ale i keby sa bolo ukázalo, že je to pravda, nebola by vinila iba Janka. Veľká chyba bola, že vtedy, keď Janko potreboval teplo domova, keď potreboval oprieť sa o niekoho, matka bola od neho ďaleko. Mali byť spolu, za akýchkoľvek podmienok, ale spolu. Seba mohla viniť, že podľahol slabosti. Ak skutočne podľahol, stalo sa to len preto, lebo ona nebola s ním, nepovzbudzovala ho k dobrému. A preto sa tak ťažko rozhodovala, či má poslať ten list. Rozpamätávala sa, ako jej ťažko padlo v časoch, keď Janko bol ešte len dieťa, udrieť ho pre nejaké huncútstvo, pre ktoré by si bol výprask aj zaslúžil. I ten list sa jej zdal taký protivný ako ten úder.

Neposlala ho. I táto vlna preletela mestom, ale trvalo to hodne dlhšie. Predsa však neobanovala, že list neposlala. Doteraz sa mu nikdy nesťažovala. Dusila všetko v sebe. A možno práve tento list by Janka zbavil pôdy pod nohami. A Jankova matka sa tomu hrdinsky ubránila.

Tak sa Janko aspoň o tom nedozvedel, aký bol výsledok klebetárskeho zúrenia. Bol, pravda, v rodnom meste definitívne odbavený a Juraj Anjelik splnil svoje vznešené poslanie. K Pavlíčke sa dostávali iba franforce slov, zdrapy viet. Boleli, i keď to boli len slová. — Ak ho ešte raz uvidím v hlavnom meste, — sľuboval Juraj Anjelik, — poviem mu, aby domov ani nechodil. Že ho tu vidieť nechceme. V rodnom meste je koniec slávy Jána Pavlíka. — Aj iné slová odzneli, jedovaté i bolestné. Ale aj to prešlo. Brechaniu a zavýjaniu psíkov na mesiac musel byť raz tiež koniec.

Zo všetkých rečí, ktoré sa dostali do Pavlíčkiných uší, predsa len toto zavážilo najviac. Že sa niekto opovážil povedať Jankovi, aby nechodil domov. Ako to? Tu sa narodil, tu je hrob jeho otca, tu žije jeho matka, vracať sa sem má právo. I keby sprostí obyvatelia rodného mesta boli odvracali hlavy od neho, má právo tu byť a sem sa vracať. To by bola chcela povedať každému do očí. Ale ak mu to odopierajú, nuž neostáva nič iné, ako pozbierať sa a odísť odtiaľto, hútala Pavlíčka. A táto myšlienka ju už neopustila.

Janko prežíval v týchto dňoch ťažký duševný zápas. Žiť bez husieľ. Rajecký by bol požičal husle pre neho, aby mohol cvičiť, ale Janko nechcel. Vari sa ani nikdy nemal učiť hrať na husliach. Celý jeho doterajší život bol pomýlený. A keď sa už naučil hrať, mal zostať pri husličkách z javora. Byť doma a hrať pre seba. Pre seba a pre mamku i pre tých, ktorí sa zhromažďovali pred ich oblokom. Uspokojiť sa s tým, čomu by ho bol naučil učiteľ Duchoň. A možno by bol šťastnejší, ako je teraz, i on i jeho matka.

Teraz sa žaloval i šoférovi, ale ten iba krútil hlavou. Sú ľudia, ktorí majú len taký dar, že im práve vystačí, aby sa naučili pre svoje vlastné potešenie. A sú takí, ktorí musia ďalej. Takí, ktorým nestačí hrať pre seba, musia hrať iným. A musia i vedieť viac. To ste museli cítiť aj vy. Už vtedy, keď ste boli ešte len dieťaťom.

— Myslel som, že to je to šťastie, a túžil som za ním… A kde je to šťastie, pre ktoré vraj žije človek na zemi? — povedal Janko trpko.

— Šťastie, — usmieval sa Rajecký. — Nežijeme pre šťastie na zemi. A najmä umelci nežijú preto. Z bolesti sa rodia veľké diela spisovateľov a umelcov. I vás to stálo odriekanie, dokým vaša hra nedosiahla stupeň takejto dokonalosti. A rozhodne nešlo pritom ani vám o takzvané šťastie.

Janko sa zahanbil. Už niekoľko ráz spozoroval, že jeho priateľ nie je len starší, ale aj rozhľadenejší. Ale nechcel sa poddať.

— Tak potom svet je zlý, alebo už ani sám neviem, na čo myslieť. Stavia také prekážky do cesty, ktoré nemajú s prácou umelca nič spoločné.

— To myslíte na Rovňanského a na seba. Ale nie každého umelca stihne hneď od začiatku také nešťastie ako vás. Že musí začínať s nekorektným zástupcom, ktorému išlo predovšetkým o seba. Zaujímavé! A ja som už na vašom prvom koncerte cítil, že váš zväzok neprinesie nič dobré.

Mlčali. Naraz Janík vyskočil a začal nepokojne chodiť hore-dolu po izbe.

— To je nejaké znamenie, že moje husličky zmizli. Vždy boli so mnou, neopúšťali ma. Nielen v puzdre, v skrini. Ale každý deň som ich vybral a hral na nich. Cvičil som na husliach, na ktorých som koncertoval. Ale pritom som sa s husličkami musel rozlúčiť každý deň. Taký pocit som mal, že husle, na ktorých sa nehráva, umierajú. A zasa ožívajú, keď ich vezme umelec do ruky. Husle, na ktorých som koncertoval, nemal som nikdy úprimne rád. Mali vraj krajší a silnejší hlas, pochádzali z talianskej majstrovskej školy. Ale husličky mi kúpila mama. Hovorili vždy o jej láske a dobrote. A keď sa mi naraz takto stratili zo života, či by som nemal skončiť aj s tou čiastkou života, ktorú som venoval hudbe?

— Vás nesklamala hudba, — povedal šofér, — ale ľudia. Len čoho by ste sa chytili, keby ste nechali hudbu?

Janko vytiahol z vrecka noviny.

— Stať sa úradníkom by bola ťažká vec. Čo som našiel po prezretí všetkých novín, je práca celkom iná. Predovšetkým je to práca telesná. Mal by som sa rozlúčiť s prítomnosťou i minulosťou a aby to bola rozlúčka taká, ako keď človek vstúpi do iného sveta alebo odcestuje niekde ďaleko, povedzme za oceán. Tu v inzeráte hľadajú robotníkov do kameňolomu. A ja som sa rozhodol, že ta odídem.

— Keď to už má byť telesná práca, nebolo by lepšie myslieť na niečo ľahšie?

— Myslím, že táto mi bude vyhovovať. Jaj, — rozcítil sa naraz, — moje husličky! Keby sa len našli!

— Tak predsa vás za nimi bolí srdce. Nemožno všetko, čo človek robil, za čo žil, odhodiť jednoducho do kúta.

— A na čo mám čakať?

Janko porozprával, o čom sa dohodli so zástupcom Štefanovičom na poslednom stretnutí. Rozprával to však bez istoty, že z prípadnej zmluvy niečo bude.

— Ako som povedal, zaopatrím vám husle a môžete tu bývať i cvičiť, dokým vám to bude milé. Môžete tu vyčkať aj termín, ktorý udal Štefanovič. Lebo darmo, v tom kameňolome nepozdáva sa mi hlavne to, že nebudete pracovať vo svojom odbore, na svojom mieste.

— Neviem, ako by som k tomu prišiel. Nechcel by som vám byť natoľko zaviazaný.

— Nuž dobre, skúste! Nemožno vás prehovoriť. Len nemyslite, že práca v kameňolome bude pre vás trvalý chlebík.

— Už som podpísal. Zajtra nastupujem. Zalužany, v blízkosti hlavného mesta.

Šofér hvizdol. S účasťou sa díval na chlapca. A z toho vybuchlo:

— Mama moja! Čože len robí moja mama? A čo by na to ona povedala?

Trinásta kapitola

Už týždeň pracuje Janík v kameňolome, a je to pre neho práca málo vábivá. Je to život, na ktorý sa dá ťažko privyknúť. Celkom iný svet ako ten, v ktorom žil doteraz. Lom je na polhodinku od dediny, takej trošku smutnej a zaprášenej ako skoro všetky ostatné na tomto vidieku. Septembrové slnko ešte hreje a ukazuje, čo všetko je ešte biele na Jankovi, ktorý sa tohto roku nemal kedy opaľovať. Mnohí sa usmejú, keď si tento mládenec z hlavného mesta vyhrnie rukávy a celkom vážne sa usiluje napodobiť starých skúsených robotníkov. A pritom padne veľa poznámok na Janíkove biele ruky, doparoma, trošku panské. Načo sem prišiel tento biely chlapček s ručičkami ako slečinka! Parádiť sa? V zalužanskom lome nemáme korzo. A robiť tak, ako sa on pokúša, to sa nedá. A či by bol sem prišiel pre niečo iné? Neprišiel špicľovať? Robotníci sú oddávna nedôverčiví. Lenže ozvali sa aj rozumné hlasy. Veď je to ešte len chlapček. Život sa nezačína takým chlebom. Špicľovanie je pre inakších. Ale nedôvera ostala.

Janko vedel, že ho upodozrievajú a nepožíva dôveru a obľubu: Neuťahoval sa, netváril sa urazený. I keď to cítil, že ho neprijali kamarátsky, zhováral sa s ostatnými robotníkmi ako s najlepšími priateľmi, ako keby nebolo medzi nimi prekážok. Priznával sa k nim, veď jeho otec bol robotník, matka práčka. Nik by nemohol poprieť, že neprišiel medzi svojich. Ale pri tom všetkom cítil nedôveru. Nevie, prečo ho upodozrievajú.

Možno tam bola chyba, že im nepovedal, čím bol. A oni prišli na to, hútal. Zlé bolo však pre vyjasnenie jeho vzťahu k ostatným robotníkom, že neopúšťal zvyky zo sveta, z ktorého prišiel. Napríklad často písal listy, mamke predovšetkým. A nepokúsil sa o to, aby ho noví kamaráti v prvú sobotu vzali do krčmy v dedine. Dni utekali, každý prinášal únavu, po ktorej bolo treba odpočívať. Niekedy ostával v barakoch sám, lebo všetko sa rozliezlo po okolí, keď bolo po práci. Ale na nedeľu máloktorí sa pobrali domov pozrieť na rodinu, deti, rodičov, lebo skoro všetci boli zďaleka. Nestálo to za to. Väčšina sa zabávala tu v sobotu večer pri pive alebo pri víne v kantíne lomu. Nestrovili mnoho. Mysleli na domov.

Medzi robotníkmi bol istý Ondriš Kochan, veselý mládenec, ktorý udržiaval v dobrej nálade všetkých kamarátov. Bol to vtipný šuhaj, ktorý si však niekedy primnoho dovoľoval. Jeho pričinením dostal skoro každý z robotníkov prezývku a či sa hneval alebo nie, prilepila sa naňho. A čím väčšmi to niekoho škrelo a zlostilo, tým pevnejšie sa ho prezývka držala.

Na Janka urobil niekoľko narážok už pri jeho príchode, večer pred spaním, lebo spávali v tom istom baraku. Mal vďačné poslucháčstvo. Smiech býval v barakoch veľmi častý a vítaný hosť. Janko sa nenafúkol, nehneval sa, ale smial sa s ostatnými. I teraz, keď sa rozhodol, že nebude sám, ale pôjde do kantíny, bol presvedčený, že sa budú z neho smiať, ba že bude terčom smiechu. A predsa vošiel do miestnosti málo osvetlenej, začadenej a iba sa ticho usmieval, keď ho privítala hromová salva smiechu. Sadol si, objednal si limonádu, na čo zasa zaburácal smiech. Bolo zrejmé, že aj doteraz sa zabávali na jeho účet a že aj ďalej bude tak. Nikomu nebude jeho prítomnosť prekážať.

Tým, ktorí sa smiali, Ondriš výdatne pomáhal. Ba možno povedať, že on ich viedol. Diktoval, kedy sa majú smiať vtipom, poznámkam podareným i nepodareným, lebo keď sú ľudia rozosmiati, smejú sa všetkému. A tu iba po Jankovom príchode rozprávali o niečom inom. Onedlho však prišiel rad na neho.

Tu prevzal slovo Ondriš Kochan.

— Chlapi, kto je to?

Položil ruku na stôl a potom ňou trhol. Odtiahol ju rýchlo, ako keby jej bolo hrozilo nebezpečenstvo a on sa veľmi zľakol. Zopakoval to niekoľko ráz, ale ostatní robotníci hneď pochopili, ozval sa smiech.

I Janko pochopil. Odohralo sa to predvčerom. Odvaľovali veľký kameň a Janko si nevdojak chránil ruky. Pre robotníkov bolo to čudné a smiešne, ako si počínal pri robote. Janko si však spomenul na napomenutie svojho milého učiteľa: — Syn môj, daj si pozor na svoje ruky! — Mnoho myslel v týchto dňoch na neho. A nikdy sa vari neozvala v ňom túžba po husliach tak silne. — Bože, keby tu boli moje husličky, — vzdychol si znovu a mal chuť zaplakať. — Ale čo, — povedal si a stisol pery. Bol by ešte väčší smiech.

Keby tu boli, vari aj to by mohol týmto ukázať, čím bol. Ako vie hrať. Len či by to bolo dobre. Ktovie či by mu dôverovali. Či by sa nečudovali, prečo prišiel do kameňolomu virtuóz, chýrny huslista? Akú chybu spravil v živote, aký zlý krok, pre ktorý prišiel sem do tejto tvrdej roboty človek, ktorý by si mal chrániť ruky?

Smiech trval. Chlapi, trošku už v nálade, opakovali ten Jankov pohyb, žmurkajúc naň, ako keby ho upozorňovali: Toto si, chlapče, spravil a smiešny si bol veľmi!

A tu sa ozval Ondriš Kochan, aby ukázal, že vie skladať verše i hádanky:

— Chlapi, kto je to?

A na to všetci v chóre odpovedali akoby na povel:

— Slečinka! Slečinka!

Teda tak! Teraz sa dozvedel, ako ho prezývajú. Šípil už, že Ondrišovým pričinením dostal meno, len nevedel aké. Teraz už vie: Slečinka! Celkom dobré! Slečinka! Mohlo to byť aj horšie.

Chlapi hľadajú na Jankovej tvári stopy účinku, ale nič tam nenachádzajú. Ba je tvrdá, tvrdšia už ako kameň z lomu. Prečo si niektorí myslia, že on je iba na smiech? Zato, že mu nejde robota tak ako skúseným robotníkom? Hej, keby tu boli jeho husličky, ukázal by im, čo robil doteraz a že do toho sa aj on rozumie. A že je tu príčina, prečo si musí ruky chrániť.

Medzitým vyšiel Ondriš z kantíny, ale hneď sa aj vracia. Nesie husle.

Sú to lacné husle, ale predsa je to nástroj. Ako rád by ho vzal do ruky. Ale sú to Ondrišove husle.

Chlapi ho vítajú s revom radosti. A Ondriš nedá sa prosiť. Už aj hrá. Je to strašné fidlikovanie, ale Janík trpezlivo počúva. Pozoruje hrajúceho Ondriša, ktorý so sebavedomím umelca, dokonale ovládajúceho svoj nástroj, hrá zrejme pre radosť všetkých tu popíjajúcich. Janko chápe, že Ondriša tu pokladajú za najlepšieho huslistu a šikovníka vôbec. I jeho zasiahol tu a tam pohľad robotníkov, ktorí ako keby mu boli pripomínali: Len ho počúvaj! To pozeráš, čo? Ten huncút aj to vie!

Čo by sa stalo, keby prerušil hrajúceho Ondriša a požičal si od neho husle a zahral? Potom si to však rozmyslel. Nech sú presvedčení, že Ondriš je výborný huslista. Načo by sa mal zamiešať do veci, postaviť sa medzi nich, on, prišelec akýsi. Najlepšie bude, keď ich nechá v presvedčení, v ktorom im je dobre.

Ondriš prestal hrať. Nemôže hrať bez prestávky. S akousi nechuťou na tvári odkladal husle. Chlapi sa hneď vrátili ku hre so slečinkou. Janko mlčal. V zlom osvetlení ani nemohli vidieť, ako sa tvári, ako sa mu to páči. Musel sa však veľmi preto ovládať, aby nespravil všetkému koniec. Zvládol to však len preto, lebo si povedal, že sa nepostaví medzi Ondriša a ostatných chlapov. Cítil sa však ako hráč, ktorý nevyhodil kartu vtedy, keď mohol zasiahnuť najlepšie.

Husle ležali na stole a tak sa zdalo, že ich majiteľ v krátkom čase ani nevezme do ruky. Pokušenie bolo priveľké. Len teraz cítil, aké sú to muky žiť bez husieľ a aká by to bola bolesť, nemôcť ich vziať do ruky. Po ničom netúžil tak ako po svojich husličkách. A teraz nemohol premôcť túžbu zahrať si aj na týchto lacných husliach. Oslovil Ondriša.

— Nepožičal by si mi husle na chvíľočku?

— A vieš hrať? — opýtal sa Ondriš opatrne.

— Trošku, — usmial sa Janko.

— To je málo, — odpovedal pyšný Ondriš. Chvíľu bolo ticho. Iba potom sa ozval jeden z chlapov:

— Daj mu ich, aspoň sa zasmejeme.

— Nedám, — povedal Ondriš. — Hocikomu nedám. Ten musí vedieť dobre hrať, komu ich požičiam.

— Tak zahraj ty, — skríkol ten istý.

— Tak je! Ondriš, hraj!

Ondíriš berie husle do ruky. A už aj spieva.

Jankovi stislo hrdlo. Vyšiel. Bola hviezdnatá noc, tichá, pokojná. Poriadne dlho si posedel vonku. Ten pokoj hviezdnatého neba presťahoval sa mu do srdca.

Keď sa vrátil do baraku, už všetci spali.

*

Bola nedeľa. Jednému z chlapov mala prísť žena. Mnohí sa rozišli, v barakoch bolo ticho. Dobre bolo pomyslieť si, že zajtra tu už nebude pokoj. Bude tu zasa ruch, zhon, krik, ktorý patril k práci v lome.

Janko v túto nedeľu túžil po zajtrajšej každodennej robote, lebo vari nikdy predtým tak necítil, že je sám a aký je prázdny svet okolo neho. Od mamky ešte nedostal odpoveď na list, v ktorom udal iba adresu šoféra Rajeckého, ani od ostatných, ktorým písal. O svojej novej práci nikomu nepísal ani slova. Šofér sľúbil, že Jankove listy pošle za ním. Do tých čias, kým bude môcť nadviazať kontakt so starým svetom, je, zdá sa, beznádejne ďaleko.

Kamarátova žena prišla. Vybaľovala práve koláče, ktoré mu priniesla z domu. Janko vyšiel z baraku, aby ich nerušil, a tí dvaja boli mu za to iste povďační. — Čo robiť? — spytoval sa sám seba. Nebol by sa tak spýtal, keby bol mal husle. Len teraz cítil, aký je život bez nich prázdny. I preto túžil po každej robote, aby v nej mohol utíšiť bolesť, ktorú cítil, keď myslel na svoje husličky.

Vedel od chlapov, že ľahko možno vyjsť na vŕšok nad lomom, odtiaľ je pekný výhľad na okolie i na hradskú, ktorá prechádzala dedinou. Rýchlo vyšiel pešníkom, vyšliapaným iste podobnými zvedavcami, ktorí ako on žiadali si vidieť prekrásnu panorámu. Díval sa chvíľu na autá, bežiace po hradskej. Ukazovalo sa ich však veľmi málo. Ale keď sa vracal k barakom, počul naraz zdola Ondrišov hlas. Bol povzbudzujúci a priateľský, takže si povedal: Čo keby ešte raz poprosil Ondriša, aby mu husle požičal? Nedalo sa vypovedať, ako túžil po husliach.

Vybral sa za Ondrišom, aby mu na polhodinku požičal husle. Pozrel sa mu priamo do očí. Ondriš sklopil oči. Prečo? Aby v nich nevidel niečo, čo nechcel prezradiť? A čo by to mohlo byť? Nenávisť? V živote nespravil Ondrišovi nič zlé. Nehneval sa ani za prezývku „slečinka“. Načo teda toto všetko?

Ale Ondriš potriasol hlavou. Tak mu povedal ako včera. Nedá. Nevie, či Janko vie hrať. A dosť. Odstúpil od Janka a potom vošiel do baraku.

Janko sa zahanbil. Musel niečo spraviť tomu Ondrišovi nevedomky. Cítil znovu len smútok, že je tu sám, že nemá medzi chlapmi blízkeho. „Slečinka“ i tu pochodila zle. Dostal tu nové meno, ale nezblížil sa s ním nikto v jeho novom živote. A toľko nedôvery, že kamarát mu nechce ani husle požičať. Ech, tvrdí sú chlapi, azda ide len o to. Tvrdý je tu celý život. A preto sa musí stať tvrdým aj on sám.

Od hradskej zatrúbilo auto. Silne a po chvíli sa to opakovalo. Zrejme tam stálo. Čo keby tak Rajecký? Nesľúbil sa, ale predsa. Bežal ku hradskej. Už zďaleka uvidel šoféra, ako stojí pri aute a obzerá sa po zalužanskom lome.

Nemýlil sa. Bol to Rajecký. Potriasli si ruky a Janko neskrýval svoju radosť. Ale prečo prišiel? Nesľuboval sa.

— Stalo sa niečo? — spytoval sa Rajeckého.

— Veru, — usmieval sa šofér.

— Listy? — spytoval sa Janko.

— Nie. Nedostal som ani jeden.

— Tak čo? — vypytoval sa Janko ďalej a už bol veľmi nedočkavý.

— Pozrite na zadné sedadlo.

Janko pozrel. A uvidel puzdro husličiek.

— Je to len puzdro, alebo sú v ňom aj husličky?

A priam sa triasol od nedočkavosti.

— Otvorte a pozrite, — povedal šofér dojate.

Janko so zázračnou rýchlosťou otvoril dvere. A už mal husličky v ruke.

— Moje drahé, — a pritisol ich k sebe. — Ako ste ich našli?

— Teraz by ste mali niečo zahrať. Potom vám rozpoviem všetko.

— Poďme do našej búdy!

Šofér obdivoval okolie.

— Ako je tu pekne! Ale, — obrátil sa na Janka, — nechceli by ste tu byť do konca života?

— Nechcel, — priznal sa Janko. — Každý patrí na svoje miesto. A ja predsa len myslím na to, že zomriem ako huslista.

— Som rád, že ste na to prišli, — povedal Rajecký.

Chlapi už boli doma. Povracali sa na obed. Ale Jankovi nedalo. Vybral husličky. Bol tu aj Ondriš a Janko sa nezdržal. Musel mu povedať:

— Vidíš, aj ja mám husle.

Ondriš sa odvrátil. Chlapi obstali husličky a obdivovali ich.

— Krásne sú.

— Ktovie, aký majú hlas?

— No zahraj, ak vieš, — povedal mu tenký-dlhý Janko Štiavničan.

Janko láskyplne vzal husličky a začal hrať. Od tej chvíle, čo zaznel prvý tón, skamenelo jeho nové obecenstvo. Nikto sa ani len nepohol. Nikdy nepočuli niečo podobné. Bola to pre nich zvláštna hudba a pocítili, že im hrá mimoriadny človek. Uchvátili ich tóny husličiek, očarila ich Jankova hra.

— No, počúvaš, to by sme si neboli mysleli o tebe, — spustil dlhý Štiavničan po chvíli ticha, keď Janko prestal hrať. — Kde si sa to učil?

Ostatní sa tiež vypytovali.

— A načo si s tým prišiel sem? Do lomu, kde si môžeš rukám ublížiť?

— „Slečinka“, — smial sa druhý, — teraz už viem, prečo si si ruku odťahoval. Tak preto si sa chránil.

Otázky sa sypali a Janko odpovedal s úsmevom. Prijímal vďačne jednoduché prejavy priateľstva a obdivu. No boli chlapi, ktorí sa zachovali celkom inakšie. Nevykrikovali, nechválili, ale išli po ostatných. Nech prídu aj tí počuť zázračného huslistu, ktorým nie je nik iný ako ich doterajšia „slečinka“.

— No, Ondriš, — poznamenal jeden z chlapov, — včera si mu nechcel požičať svoje husle len preto, lebo sa vraj do toho nerozumie. A, hľa, čo sa ukázalo. Lepšie mu to ide, hádam, ako tebe!

— Veru tak, — prisviedčali chlapi.

V tej chvíli zachytil Janko na sebe Ondrišov pohľad. Taký temný, zlý pohľad to bol. Hovoril jasne, už nič pred Jankom neskrýval. Janko sa zachmúril. To nechcel, aby tu vznikla nenávisť. Cítil, že Ondriš sa urazil.

Na ceste ku hradskej šofér porozprával, ako sa husličky stratili. Keď Peter a čašník odviedli Janka z vinárne do taxíka, Peter na husličky zabudol. Najprv ich dvaja čašníci odložili s tým, že ich odovzdajú majiteľovi, keď si po ne príde. Ale jeden z týchto čašníkov mal synčeka nevyliečiteľne chorého, blízkeho smrti. Otec mu bol už poznášal všelijaké hračky, aby mu spravil radosť, ale chlapčeka už nezaujímalo skoro nič. Tak si myslel, že synček sa poteší husliam, ak ich uvidí. A potom, keď sa pobaví s nimi, vráti otec husličky Jankovi. Chlapec prijal husličky s veľkou radosťou. Povedali mu, že aj on sa bude na takýchto husličkách učiť hrať, až vyzdravie. A chlapcovi, keď to počúval, tiekli slzy, ako keby bol vedel, že to nie je pravda a že onedlho nebude už medzi živými. Ale husličky chcel mať pri sebe. Ruku si kládol na ne, kochal sa v nich. Otec nemal srdce vziať mu husle a zbaviť ho tejto radosti. Aj druhý čašník mlčal o veci a všetci, ktorí vo vinárni o tom vedeli. Chlapec zomrel. Ručičku mal na husliach, tak umieral. Otec nevedel, ako husle vrátiť. Ale našiel taxikára, ktorý vedel o husličkách a dal mu adresu Rajeckého. A tak našiel čašník šoféra a vrátil mu husle. Obidvaja mali slzy v očiach, keď si rozpovedali, ako sa stratili Janíkove husličky.

Janko dojatý počúval. Aké je to zvláštne, že jeho husličky spôsobili chlapcovi takú radosť. Ďakoval šoférovi za pomoc pri hľadaní husieľ aj za návštevu. Dobre padlo Jankovi, že sa tak poponáhľal za ním s radostnou zvesťou.

— Chcel som vidieť, ako žijete. Aby ste vedeli, že máte priateľov. Je to úctyhodný chlebík, ťažko zarobený, tá vaša práca tu. Len vydržať, keď ste sa na to dali. Potom sa vrátite do života, ktorý vám určuje vaše mimoriadne nadanie. — Po chvíli sa spýtal:

— Nebolo by lepšie, keby som vzal husličky so sebou?

— Nie, prosím vás. Veď to bude moja jediná radosť.

— Tak si potom dajte pozor i na husličky i na seba. Chcel by som vás komusi odovzdať celkom neporušeného.

Znovu si potriasli ruky. Janko sa pritom zabudol spýtať, na koho Rajecký myslel? Komu ho chcel odovzdať?

Díval sa len za autom, ktoré o chvíľočku zmizlo za zákrutou.

Štrnásta kapitola

V tú nedeľu večer Janko hral v kantíne lomu. Nehanbil sa za to. Ba dobre mu padlo, že mohol obveseliť svojich kamarátov a že sa mu rozviazal jazyk. Porozprával im všetko, ako sa sem dostal, a pozorne ho počúvali. Janko by ani nebol myslel, že ich bude jeho život natoľko zaujímať. Malý a srditý Jano Bukva hneď bol hotový s rozsudkom:

— Ja by som išiel za tým človekom, — myslel na Rovňanského, — a vytriasol by som z neho dušu.

— Jano to rozriešil, — smiali sa ostatní, — ako sa dostať do basy na dlhší odpočinok.

— Jaj, chlapi, ale keby nebolo toho čerta, nebol by sa Janko Slečinka sem dostal, — zarecitoval Štiavničan. — A nebol by nás mohol tak pekne zabávať.

— Tak je, — súhlasili ostatní.

— Ozaj, počúvaj, a tie tvoje husličky vydávajú také krásne zvuky aj vtedy, keď si ich iný vezme do rúk? Nože, Ondriš, zahraj na týchto husličkách!

Akoby zďaleka prišiel Ondrišov hlas.

— Nezahrám.

— No! A mohol by si!

— Dajte mi pokoj, — povedal. A vyšiel z kantíny.

— Čo mu je? — spytovali sa jeden druhého. — Býval veselý, skladal veršíky, hral na husle. A teraz sa len mračí.

— Azda ti závidí tvoje husličky.

— Veď aj sú krásne, — povedal Štiavničan. — Jaj, keď si človek pomyslí, takéto nič, a vydáva to také krásne zvuky. A keby to človek len trošku stisol, rozsypalo by sa to na márne kúsky.

Janko sa zľakol. Mráz mu prešiel po chrbte. Tak jeho husličkám hrozí i takéto nebezpečenstvo? Dobrý chlap je ten Štiavničan ako kus chleba. Ale keď sa raz napije, i keď to spraví len zo žartu, husličkám môže ublížiť.

Čo robiť? Ako ich chrániť? Vo dne sa im vari nič nestane. Ktovie či sa mu aj Ondriš nepostaví do cesty. Taký je zachmúrený, plný nenávisti. Janko je presvedčený, že i odtiaľ hrozí nebezpečenstvo. Musí ich niekde skryť.

Celú noc nespal. Chlapi spali všetci pokojne, iba Ondriš sa prehadzoval. Ale husličiek sa nik nedotkol. Janko vo všetkých voľných hodinách nového dňa hľadal skrýšu pre husličky. Až ju našiel.

Bolo to veľmi blízko lomu, ale Janko tak myslel, že to bude dobre. Večer, keď chlapom zahrá, znova zanesie husličky do tej skrýše. Boli to dva veľké kamene. Len aby nezačalo pršať.

A večer, keď chlapom zahral, zaniesol husle do úkrytu. Vracal sa potme a nevidel nikoho.

Nebol však spokojný so skrýšou. Najlepšie bude porozprávať sa s kantínskym a husle nechať vždy u neho. A s tým zaspal.

Keď otvoril oči, bol už čas na vstávanie. V pološere videl, že niekto pristupuje k jeho posteli a sadá na ňu.

Bol to Ondriš.

— Počúvaj, — povedal mu Ondriš celkom ticho. — Ja ti vravím, nemal si sem chodiť. Tvoje miesto nie je tu. Ale keď si už prišiel, nuž nech bude. Nebol to ale dobrý krok. Ty si skrývaš husle pred kamarátmi. V zadnej časti lomu, kde sa chystá teraz výbuch. My vieme, že sa bojíš o ne. Ale na zlom mieste ich skrývaš. Miesto zasiahnu kamene, ktoré sa rozletia po výbuchu. Počkaj, — povedal Janíkovi, ktorý sa začal rýchlo obliekať. — Už je neskoro. Už je po tvojich husličkách. Načo ti tu boli? Ale nemysli si, že mám z toho radosť. Priznám sa ti, sám som ich chcel zničiť. Dať ich na také miesto, kde ich padajúce kamene celkom iste rozdrvia. Ale málo by som si bol pomohol. Chlapi už vedia, ako hráš. Boli by chceli, aby si hral na mojich husliach. Nebež! Hovorím ti, že je už neskoro.

Ale Janko beží. Ondriš pozerá za ním a kývne rukou, ako keby bol chcel povedať: daromné všetko. Časť lomu o chvíľočku vyletí do povetria. Čudné, že sa ešte tak nestalo. Chlapi už vstávajú. Ondriš si zapálil cigaretu a vyšiel. Obyvatelia ostatných barakov boli už všetci vonku.

Janko je už ďaleko. Prichádza do nebezpečného pásma. Počuje volania a iba teraz spozoruje, že patria jemu, že varujú jeho. Už ho delí len niekoľko krokov od skrýše. Už má husličky v rukách. A vtedy zatriasol zemou výbuch. A hneď sa aj sypal na neho dážď kameňov.

Janko padol. Zasiahlo ho niekoľko kameňov. Ale celým telom zakrýva husličky.

Posledné slová, ktoré počuje predtým, než ho obklopí tma:

— Syn môj, daj si pozor na ruky!

Zobúdza sa v oslnivej bielobe. Iba po chvíľočke prichádza na to, že je v nemocnici. Nechce tomu hneď veriť. Najprv začína pozorovať seba. Hlavu má obviazanú, takisto i ľavú ruku. Celý ľavý bok ho bolí, keď sa pohne. Pravú ruku má voľnú. Niekoľko väčších, menších rán. Ale čo môže byť ľavej ruke? Prstami nemôže pohnúť. A teraz všade tam, kde ho zasiahli kamene, začína cítiť bolesť.

— Sestrička, už sa prebral, — zaznelo volanie zo susedovej postele. To ho asi niekto pozoroval. Prichádza sestrička.

— Čo je s mojou ľavou rukou? — spytuje sa Janko.

— Nič zlé. Onedlho bude zdravá. Padol na ňu kameň.

— Teda nič vážne, — teší sa.

— Vždy lepšie, ako keby vám ten veľký kameň bol padol na hlavu. Ale opýtajte sa ešte doktora.

Janko sa obzerá. Nikde nevidí známu tvár. A hľadá husličky.

— Čo je s mojimi husličkami? Zachránili sa?

— Nič sa nestalo, — hovorí sestra, — veď ste padli na ne a kryli ste ich celým telom. Nemali ste ľahkomyseľne nasadiť život. Tisíc husieľ nevyváži jeden jediný život.

— Tisíc husieľ, — usmieva sa Janík. — Ale nie takých ako moje husličky. Takých na svete niet.

— No veru, — hovorí sestrička s akýmsi opovrhnutím. Ako keby bola chcela povedať: „Také čudo sme už videli.“ Ale mlčí. Myslí vari na to, že aj to je možné, že sa tomu nerozumie.

— Rád by som hovoril s pánom doktorom, — hovorí Janík.

— Už sa spytoval na vás!

O chvíľočku prichádza sekundár.

— Rád by som vedel, čo je s mojou ľavou rukou.

— Padol na ňu veľký kameň, temer vám rozmliaždil prsty, ktoré pravdepodobne stratia citlivosť i po zahojení poraneného svalstva. Ale teraz na to nemyslite. Bolo by to ešte predčasné.

— Myslíte, že už nebudem môcť hrať? — spytuje sa Janko.

— To ja nemôžem vedieť. Všetko uvidíme po zahojení prstov a po cvičení svalstva. Ale nemyslite na nič zlé. Hlavná vec, že ste si zachránili život.

Janko by mal chuť povedať mu:

— Ech, život! — ale mlčí. A už sa neusmieva.

Popoludní v hodine návštev prichádza šofér Rajecký. Je rád, že nachádza Janka primerane pokojného. Nevie, že je to len zdanlivé. Že pokojný bude len vtedy, keď sa presvedčí, že znovu môže hrať.

Janko prosí Rajeckého, aby dal vedieť Skalickovcom o jeho nehode. Sú to jeho dobrí priatelia, i keď sa v poslednom čase málo stretali. A potom ostáva otázka, ako upovedomiť Jankovu mamku, aby sa nenaľakala. Len aby noviny nepriniesli správu o nešťastnom výbuchu.

A veru len myslieť bolo na to treba. Na druhý deň popoludní v hodine návštev prišla Skalická s Ivanom. Ivan priniesol so sebou aj noviny. Bol v nich článok s titulom:

Hriešne plytvanie talentmi, čiže prípad huslistu Jána Pavlíka

Článok znel takto:

Prípad Jána Pavlíka, mladého a veľmi nadaného huslistu, je azda mnohým známy. Ján Pavlík ochorel na zájazde po našom vidieku a musel do sanatória. Nedohodol sa so svojím impresáriom Rovňanským, ktorý huslistu pokladal za svoju korisť a žiadal od neho, aby pokračoval v koncertovaní, i keď bol chorý. Keď Pavlík nesúhlasil, v hudobnom svete hlavného mesta dobre známy impresário Rovňanský zariadil veci tak, aby Pavlík nemohol uzavrieť zmluvu s iným zástupcom. Pomocou novinárskych článkov vytvoril o Pavlíkovi mienku, že je to nezodpovedný chlapec, rozmaznaný a namyslený, s ktorým napokon v celom hlavnom meste bol ochotný uzavrieť zmluvu iba Rovňanský sám. Lenže s ním uzavrieť zmluvu nebol ochotný zasa Pavlík. A keďže nechcel, zostal teda doslovne bez chleba. V hlavnom meste nenašlo sa zamestnanie pre nášho vynikajúceho virtuóza. Jeden z mnohých zástupcov v hlavnom meste pokladal predsa za možné uzavrieť zmluvu s Pavlíkom ako východisko zo spletitej a zamotanej situácie, ale iba po pol roku. Pavlík sa mal postarať o seba na pol roka sám. Nemal iné východisko, ako prijať to, čo sa mu núkalo. Prijal prácu v kameňolome. A tu pri vyhodení časti lomu do povetria bol tak nebezpečne poranený, že skoro prišiel o život. Je to skutočne plytvanie talentmi, aké si nemôžeme dovoliť. Ba nielen my, ani väčšie národy. Pýtame sa preto: Nájde skvelý huslista Ján Pavlík po svojom uzdravení vhodné miesto?

Janko bol pri čítaní článku celkom dojatý. A nielen on. Aj Skalickovci. Boli tej mienky, že takýto prejav môže vyvolať obrat v Jankovom doterajšom živote. Ani Janko sa už nebál, že sa mamka o všetkom dozvie. Bol rád, že článok vyšiel. Skalická mala pritom úzkostlivú otázku, či Janko nemal strach z takého zamestnania a nebál sa, že sa mu vráti choroba. Janko sa priznal, že na svoju chorobu vôbec nemyslel. Aj Ivan bol spokojný. Bolo vidieť na jeho úsmeve, že sa blíži k Jankovi so starým priateľstvom. Ako keby bol pritom uznával, že Jankovi krivdil, lebo sa vysvetlilo aj Jankovo vystúpenie vo vinárni. Sľúbili, že zajtra príde Janka pozrieť Martuška a Ivan a ešte ktosi, ale že mená radšej nebudú spomínať. Jankovi hneď bolo jasné, že to bude Šípková Ruženka.

A skutočne prišla. Martuška a Ivan rozprávali o všeličom. Chceli, aby mal Janík dobrú vôľu. Len Darinka mlčala. Nikto si to však nevšímal. Ani Ivan to nezbadal. A Martuška zasa vedela, prečo jej priateľka mlčí.

Janko chcel pobaviť svojich návštevníkov. A podaril sa mu vtip. Všetci, ktorí ho počuli, smiali sa úprimne. I Janko sa smial a rozosmiala sa i Darinka. Ba pripojil sa aj Jankov sused a keď sa všetko utíšilo, zavolal Jankovým návštevníkom:

— Pred obedom ste mali prísť. Vtedy býva veľmi smutný.

— A prečo, Janko? — ozvala sa hneď Martuška, ktorá bola veselá a zhovorčivá ako jej mama. — Prečo smútiš?

— Neviem, čo je s mojou rukou. Bojím sa, že nebudem môcť hrať.

— Ako by si nemohol? — povedala hneď Martuška bez rozmýšľania.

— Neviem, neviem.

Bolo po nálade. Návštevníci sa zberali. Janko sa rozlúčil s každým. Ale keď Martuška s Ivanom vyšli, Darinka ešte zostala.

— Keby sme sa boli častejšie videli a ja by som ti bola mohla povedať, čo si myslím o tvojej práci v kameňolome, bola by som ti povedala, že tam nemáš čo hľadať.

— Možno i tak sa to dobre skončí, — povedal Janko ticho.

— Bola by som rada, — zapálila sa naraz Šípková Ruženka. Nebola však len ružová, ale červená ako pivónia. A už bola preč.

Tej noci Janko málo spal. Pri previazaní ruky videl, v akom úbohom stave sú jeho prsty. Bol by sa najradšej rozplakal. Husličkám sa nič nestalo, iba tomu, kto ich zachraňoval. A kde sú vlastne husličky? Šofér Rajecký hovorí, že ich zaniesol k profesorovi Dolinskému, pričom profesora informoval o Jankovom stave. Profesor si to žiadal, aby Janko nemal v blízkosti husle. To preto, aby priskoro neskúšal, ako vie hrať.

Aká milá bola Šípková Ruženka! Ale v jej slovách bola aj výčitka. Janko bol na vine, že sa nevideli častejšie. Možno by sa bolo všetko inakšie vyvíjalo. Ale v čom by bola mohla pomôcť Darinka Jankovi. Veď sama bola ešte dieťa.

— Mama moja! Ej, keby ona bola prišla! Ľahšie by sa prežívali tieto ťažké dni. Iste už vie, čo sa stalo jej synovi!

A dávno mu nepísala. Dobre vie, že nie preto, že by bola zabudla na neho. Mamka ustavične myslí naňho. A predsa, aká to bude príčina?

Zvláštne! Nik neuhádol, kto je tomu všetkému na vine? Priatelia nespomínali nikoho. Asi preto, lebo vinný bol Janko. Áno. Musí sa priznať, že si mohol nájsť zamestnanie, pri ktorom by neboli bývali ohrozené jeho ruky. I šofér mu ponúkol možnosť, ako si zarobiť ľahšie na živobytie. Nechcel. A to ho teraz trápilo. Veľmi.

Zaspal iba nad ránom.

*

Popoludní nemal Janko návštevu. Ani nikoho nečakal. Už sa zberali aj návštevníci ostatných pacientov, keď sa otvorili dvere a ukázala sa v nich Martuška.

— Janko, hádaj, koho vediem?

Z Janka vybuchlo.

— Mamka, mamka moja!

A vo dverách stála skutočne ona.

— Syn môj!

Objali sa.

— Jaj, ako dobre, že ste prišli.

— Nemohla som vydržať doma, keď som to čítala o tebe v novinách.

— Zľakli ste sa. Dobre by bolo, keby sme sa viac nemuseli rozchádzať. To bola chyba v našom živote, že sme boli vždy ďaleko od seba.

— Aj preto som prišla. Triafa sa nám kupec na dom. Či by si súhlasil, aby sme ho predali?

— A mohli by sme byť potom spolu?

— To by som chcela.

V Jankových očiach sa zjavili slzy.

— Prečo plačeš, syn môj?

— Neviem, čo bude so mnou, mamka moja. Či ešte budem môcť hrať, ako som hrával.

— Počula som. Nič sa neboj! Všetko sa napraví, všetko bude dobre.

Matka a syn sa dívajú na seba. Janko je rád. Všetko bude dobre. A jeho mamka je plná silnej vôle napraviť život svojho syna.

Pätnásta kapitola

Mamka predala rodný domec. A presťahovali sa do hlavného mesta. V rodnom meste sa medzitým už všetko vysvetlilo. Ale mamka nemohla inakšie.

Pomerne ľahko dostali malý dvojizbový byt. Zariadili si ho a boli s ním veľmi spokojní. S impresáriom Rovňanským sa ešte raz stretli a s pomocou Štefanoviča vyrovnali sa s ním vo všetkom. Janko už z tohto bytu chodil do nemocnice na previazanie. Po odstránení obväzu dostal príkaz cvičiť poranené, ale už zahojené svalstvo. Husle i husličky boli u profesora Dolinského.

Ale prišiel deň, keď už mohol skúsiť, ako hrá so zahojenou rukou. Malo to byť u profesora. A tak sa Janko vybral do profesorovho bytu. Boli s ním v duchu v týchto chvíľach všetci, ktorí ho mali radi, s trasúcim srdcom.

Na stole ležali v puzdre husle, ktoré dostal od profesora, a pri nich i husličky. Inštinktívne siahol po husličkách. Ale potom predsa len vzal husle, s ktorými absolvoval toľko koncertov. Dávno ich nemal v rukách.

Zahral. Potom sa pozrel na profesora. A profesor videl v jeho očiach slzy. Janko vedel aj bez toho, že tóny, ktorých vytvorenie závisí od techniky i citlivosti prstov, sú žalostné.

Profesor ho potešuje, že to nebude trvalé. Potrebuje však cvik a čas, aby sa vrátilo všetko, čo stratil.

— Musíš veriť, syn môj, že sa to vráti! Bez viery sa žiť nedá!

Janko neodpovedá.

— Počúvaj! Predbežne ti prepustím osem svojich žiakov, na ktorých ja už fyzicky nestačím. Ale ľahko ti zoženiem ešte osem, ak by si to ešte potreboval. I husle si môžeš vziať. Sú tvoje. Ako učiteľ alebo profesor hudby budeš ich potrebovať. Hore hlavu! Nezabudnem, že si bol mojím najnadanejším žiakom. A čo keby sa tebe podarilo nájsť takého žiaka?! To by bola radosť, chlapče! Janko poznal doteraz len radosť z potlesku. Díva sa na starca. Ten mal v živote radosť iba z úspechu svojich žiakov. Aj tak sa môže! Aj tak to môže byť krásne.

— A ktoré husle si vezmeš so sebou? Oboje sú tvoje. — Janko siahol po husličkách.

— Najbližšie si prídeš po väčšie husle. Budeš ich potrebovať pri vyučovaní.

*

Na ulici čaká na Janka mamka a Šípková Ruženka.

Obidve prišli preto, lebo sa boja o Janka. A ľúbia ho veľmi. Ani im tak nejde o husle, o hru, ako o Janka samého.

Už počujú jeho kroky. Pomaly, ticho ide dolu schodmi. Ale keď ho uvidia, sú šťastné. Usmieva sa.

— Husličky nesieš? — spytuje sa mamka.

— Pán profesor mi núkal i tie druhé. Ale doma mi budú dobré aj moje husličky. Zavriem sa s nimi do izby a budem hrať. Tak, aby ma nik nepočul.

— Prečo tak?

— Nebudem už virtuózom. Profesor chce spraviť zo mňa učiteľa alebo profesora hudby. A ja s ním súhlasím. Čo, keby sa mi podarilo nájsť a vychovať takého nadaného žiaka, akým bol Ján Pavlík…