Dubrovník — Cetinie

Nikto nemôže uprieť, že občasné shromažďovanie sa slovanských žurnalistov je potrebné, a Praha, davšia myšlienke kongresov telo, vydobyla si veľmi veľké zásluhy. To nič nerobí, že sa pri týchto shromaždeniach ukážu bôľne punkty rakúsko-uhorskej slovanskej inteligencie a rozháranosť samých žurnalistov. I bez kongresov jestvovaly by tieto punkty — a rozháranosť by jestvovala, i keby každý žurnalista sedel v svojom kúte. Sblížením jednako sa len niečo ohladí a osobné poznanie mierni protivy, rozptyľuje nedorozumenia. A potom, nie rezolúcie kongresov sú hlavnou vecou: ak sú politickej príchuti, nemajú i tak oprávnenia; ak sú odbleskom národného antagonizmu, stávajú sa ventilmi, čistiacimi vzduch. Neskôr poukážem na antagonizmus, ktorý vytŕča rožky pri každom kongrese, a myslím, že práve tým pomaly si tak rožky otlčie, že nebude nebezpečný slovanskému duchovnému žitiu a slovanskej shode. Myslím tu poľský antagonizmus s Ruskom, s ruským národom, s ruským jazykom, s ruským duchom. Poliaci by nemali o čom myslieť, keby nebolo Rusov. Oni ich i tam vidia, kde ich niet: na mori, na nebi, v skale, vetre a priepastiach karstu. A keby išli kongresovať na severnú točňu, i tam by si namaľovali Rusa, aby sa mali na čo jedovať. To je už choroba, duševná nenormálnosť, ktorá častým schádzaním sa rozmanitých duchov, predstaviteľov ostatných slovanských národov, pomaly sa kuruje, a ak inteligencia poľská nemá umrieť paralýzou progresívou, o čom nemôže byť reči a čo, Bože, odvráť, táto rusofobia bude iste vykurovaná, a myslím, už dosť skoro, lebo stáva sa už smiešnou a robí svojich predstaviteľov nielen smiešnymi, ale odpornými pre všetky národy. Nik sa nechce stať smiešnym a nenávideným, a tak pevne dúfame, že sa i táto psychická nenormálnosť stratí.

Tretí kongres slovanských žurnalistov mal byť v Záhrebe, no vládnym kruhom peštiansko-záhrebským nebolo po srsti toto mesto. Teda kongresový výbor vyvolil Dubrovník. Do Krakova sme my príslušníci sv.-štefanskej koruny ani prístupu nemali ako členovia kongresu, iba ako hostia. V tomto ohľade muselo sa čosi premeniť, lebo do Dubrovníka svolaný kongres menoval sa už: kongres slovanských žurnalistov celej habsburskej monarchie. Hoci vlády nešly vítať kongres, ale nič neurobily proti nemu. Keď povážime, že na kongres z Bosny a Hercegoviny prišlo 280 telegramov bezvadne, slobodne a bolo nám doručené, nikomu nebude nejasné, že vláda pána Kállaya nemala nič proti tejto hromadnej demonštrácii. V Bosne a Hercegovine ani list na strome nepohne sa bez vedomia a bez dopustenia pána Kállaya. Kombinácie nech si z toho robí každý, ako vie. Fakt je veľmi poučiteľný. Agramer Zeitung, píšuc o kongrese, otvorene hlása, že anexia Bosny a Hercegoviny je len otázkou času, a možno, krátkeho. Ja pevne verím, že blahosklonné chovanie sa vlád oproti kongresu slovanských žurnalistov má svoj pôvod v istých neďalekých perspektívach vzhľadom na Bosnu a Hercegovinu.

Zaujímavejšieho punktu pre kongres ani vyvoliť nemohli, ako je Dubrovník; pravda, je trochu ďaleko.

Cestu nastúpil som 4. apríla ráno rýchlikom do Pešti; ztadiaľ popoludní ide rýchlik do Rieky na Záhreb, cesta 14-hodinová, dosť namáhavá pri preplnených vagónoch. Zdalo sa mi, že celá Pešť uteká na „falošnú“ Rivieru, to jest do Opatie a na ostrovy Quarnera, a najmä vytučené deti Izraela obsadily obe triedy vagónov štátnej dráhy. Oproti mne sedel peštiansky Žid, ktorý mi oznámil, že má ženu už mesiac v Opatii a ide ju navštíviť, dcéru poslal do Nizzy s guvernantkou, sám však pôjde do Ostende, lebo mu v Ostende najlepšie troví žalúdok. Prečo mi to hovoril, sám neviem. Na záhrebskom nádraží, kde sme sa bavili pol hodiny, bolo počuť výlučne nemčinu a maďarčinu, túto poslednú s jerichovským akcentom, čiašnici kričia „kérem“ a vôbec stanica nie je odchodnejšia od Vrútok. Ak by človek podľa záhrebskej stanice posudzoval Záhreb, ako mnohí, zvlášte českí cestovatelia podľa vrútockej stanice posudzujú Martin a vôbec Slovensko, nuž by prišiel na osudné lamento.

Svitalo, keď sme prišli do prímorského karstu, ktorý železnica pretína serpentínami a tunelmi. Prvé ranné slnečné lúče osvietily belasý záliv pri Rieke, keď sa železnica spúšťala serpentínami nadol. Pohľad so šedivého karstového pohoria na more je krásny. Sú to kontrasty: pevnota a pohyblivosť, šedivosť vápených skál a modrota morskej plochy, vrývajúcej sa medzi útesy. Tunel — a vlak vbehne na riecke nádražie. Máme pred sebou mesto s južným náterom, podobajúce sa Triestu — pravda, ďaleko nie také výstavné.

V Rieke okolo 9. hodiny bola už shromaždená veľká časť účastníkov kongresu. Na jasnom prímorskom nábreží vítali sa už z predošlých kongresov známi, soznamovali sa noví účastníci. Oboznámime sa najprv s ich menami, radom, tak, ako sa mi zapísali na karotky: Dr. Ostaszewski-Barański, redaktor Dziennika Polského; dr. Wlodimierz Lewicki, Roman Zawiliński; Fr. Hovorka, redaktor Hlasu Národa; Dm. Nik. Vergun, redaktor Slavianskeho Vieku, dr. Ščavinskij, redaktor Galičanina; Michal Chyliński, redaktor Czasu; Jozef Kuffner, redaktor Národních Listov; Milan Šarić, redaktor Obzora; dr. Anton Damaška, advokát z Ludbregu v Chorvátsku; dr. Adam Bienkowski (Gazeta Lwówska), Fr. Sokol-Tůma, Karol Kadner (Národní Politika); Andrej Gabršček, redaktor Soče, s paňou Ivankou; Ivan Dolnanec-Plevnik, redaktor Virovitičanina; Ľubomír Tityć Babić (Šandor Gjalski), prvý chorvátsky novelista; Ludvik Maslowski (Przeględ); Jakub Dimnik, učiteľ a redaktor časopisu Učitelski Tovariš v Ľubľane; Ján Hejret (Plzeňský Obzor), Adam Siedlecki, A. Šamberk (Politik), dr. Jaroslav Preiss (Národní Listy), Bohumír Knechtl (Pozor); dr. Anton Radić zo Záhrebu, redaktor Domu, s paňou Vilmou; dr. Šime Mazzura zo Záhrebu; Jozef Anýž, redaktor Národních Listov; Kummer, redaktor Politiky; dr. Vil. Ryba (Nár. Listy), Patrik Blažek; Kazimierz Ehrenberg, redaktor Głosu Naroda; Stanislav Stojałowski, redaktor Pszczolky; Gregor Smólski, korešpondent Głosu Naroda; Jakub Pukle, redaktor Süden vo Viedni; Jozef Graf, redaktor Information vo Viedni; A. Žalud (Plzeň), Nečas; Fr. Kretz, redaktor Slováckych Novín; Štancel, ich majiteľ; chorvátsky poet dr. A. Tresić-Pavičić, red. Hrvatske; Sigismond de Skirmunt (Gazeta Narodowa); Amela Szidelská, sestra Stojałowského; Juraj Biankini, redaktor Nár. Listů zo Zadru; dr. Maryan Zdiechowski, profesor z Krakova.

V rieckom prístave čakala na nás loď uhorsko-chorvátskej paroplavebnej spoločnosti, Villám, pre nás osobitne prenajatá. Kynutím sudby a dobrotou dr. Mazzura dostal sa medzi slovanských žurnalistov i spolupracovník Budapesti Hirlapu Jozef Ivanovitch.

Dňa 5. apríla o 11. hodine vyšli sme na koráb, ktorý skoro vytiahol kotvu a odmotal laná od brehu. More bolo tiché ako olej. Niesli sme sa hladko okolo Opatie, ktorej vily, paláce, záhrady tonuly v záplave južného slnka, belely sa ich steny pod šedivým úzadím vysokých hôr. Času bolo dosť na vzájomné oboznámenie sa. V salóne novej peknej lode skoro zasadli sme k obedu, a ako to ináč byť nemôže medzi ľuďmi od pera, zvlášte od pera žurnalistického, skoro rozvinula sa debata o slovanskom diele, a keďže najviac bolo Poliakov, a to s veľmi živým temperamentom, dišputu vyplňovala len jedna otázka: rusko-poľská a vôbec slovansko-poľská. O samej otázke písať bolo by prelievanie z pustého do prázdneho; vec je taká jasná ako božie slnko, ale kto nechce vidieť, nevidí. Poliaci sú v slovanskej otázke, okrem výnimiek, farboslepí a poniektorí proste náruživí a absolútne bezcitní k všetkému, čo hýbe srdcami ostatných národov. Nad čím by si plakal, oni sa smejú; čo ťa pohýna k radosti, oni sa jedujú. Len jeden príklad. Po kongrese piati účastníci vybrali sa do Cetinje pozrieť hniezdo junáckych orlov. Nowa Reforma v 88. čísle zo 16. apríla o tomto píše takto doslovne: „… czterech podążylo do Cetynii, aby pokłonić się księcu czarnogorskiemu… My tak dzalekich aspiracyj nie mieliśmy — woleliśmy przypatrzeć się murom Splitu…“ atď. Ja už neviem, či medzi milionmi slovanských sŕdc našlo sa jediné, ktoré by nebolo v posledných 25 rokoch zabúchalo hrdosťou a láskou pri spomienke na Čiernu Horu, pri spomienke na heroického, šľachetného, veľamúdreho a verného Nikolu I.! Nie, takého skazeného, zvädnutého a otupeného srdca nebolo medzi milionmi slovanskými, ba našlo sa i tisíce sŕdc cudzích (amerických, anglických), ktoré so sympatiou sprevádzaly borbu malého národa s ohromnou presilou surovo-hrdinských Turkov. Len Poliakom od Nowej Reformy zazdalo sa pekným a primeraným posmešne písať o ľuďoch, ktorým zažiadalo sa, keď boli pod Lovčenom, navštíviť i Čiernu Horu, slobodnú, slovanskú, posvätnú pôdu mnohostoročnej borby za kresťanskú osvetu a slovanské meno. Toto malé intermezzo, čo aké náhodné, osvecuje tak mnoho, charakterizuje tak prípadne krátkozrakosť ľudí, píšucich do Nowej Reformy, osvecuje absolútnu bezcitnosť a pustotu v ich duši vzhľadom na Slovanstvo a vzhľadom na historiu a sudbu slovanských národov. Čo im urobila Čierna Hora? Ani ich nepotĺkla u Pragy, ani ich nenaháňala po poliach bitky, ani neutekali pred černohorským handžárom pod Varšavou. Oni píšu proste so židovským sarkazmom, lebo niet v nich slovanského citu.

Ani nie je možné, že by sám ľud poľský tak smýšľal a tak cítil ako romantickí predstavitelia poľskej tlače, a ak sa veľmi nemýlime, medzi oboma skoro povstane priepasť a milá žurnalistika zostane osamelá na svojom fantastickom ostrove.

No v ostatnom tento rozhovor neprechádzal hraníc vzájomného samouctenia, pračka bola duchaplná, solená ostrotou vtipu a satiry. Znamenitým mediom pri debate bol chorvátsky romancier Ľubomír Tityć-Babić, ktorý je opravdivý Slovan, a ako poznať, stojí na boku nešťastného poľsko-ruského sporu. Dobrým humorom, blýskavými myšlienkami miernil oheň a vzbudzoval veselosť a družný smiech. Konečne prišla i pani muzika: Kretz, Slovák z Moravy, sadol ku klavíru a hral Hej, Slováci! Všetci sme začali spievať ten istý text v troch nárečiach: slovensky, česky a chorvátsky — a vlny dišputy sa utíšily. Ej, ten náš Tomášik, ten náš Tomášik! Blahoslavená buď jeho pamiatka!

Na palube bolo voľno, prekrásne, milo. Bezvetrie bolo príkladné; nikdy nevidel som Adriu takú tichú. Loď rezala vlny, belasé ako alizarin; delfíny skákaly z vody a robily saltomortále. I po troch-štyroch razom vyskakovaly a hraly sa, plieskajúc sa navzájom chvostmi — tak sa to zdalo. Časom vyskočil delfín, dlhý na 2 metre, celkom nad vodu. Za loďou letel kŕdeľ morských čajok a prosil almužnu. Hostia hádzali do mora kúsky chleba a žemle; čajky vrhaly sa na korisť, a ponoriac sa do tmavobelasej vody, vznášaly sa opäť nahor, v zobáku majúc kus zmáčaného chleba. Až keď sa zotmilo a okolité nesčíselné ostrovy zahalené boly južnou nočnou tmou, sišli sme do salóna, elektrikou jasne osvetleného. Dlho do noci shováral som sa s dr. Radićom zo Záhrebu, ako som vybadal, trochu natresnutým cudzopasným modernizmom; no on z neho vytrezvieva. Neskôr mi i s milou paňou svojou Vilmou spieval pianissimo chorvátske piesne, medzitým, čo jeden z Poliakov ešte vždy nemohol sa uspokojiť a mrmlal čosi susedovi o „slowianskej kulture“. Konečne sme sa sišli v jednej kajute: Vergun, Štancel, Sokol-Tůma a ja. Bolo to trochu úzko — ale zato spali sme ako zarezaní. Ráno zbadali sme, že stojíme. Krutka lodná mlčí, more mlčí, loď stojí — ba pomaly, v ľahunkom, ledva čujnom vetríku krúti sa na jednom mieste, nosom obracajúc sa k ostrovu Braču, na ktorom náš Kukučín lieči svojho priateľa Didolića, pre ktorého chorobu nemohol do Dubrovníka. Boh nech uzdraví statného, milého druha Slovákov, veľkokupca Didolića na Brači! On nás miluje a posiela nám často svoje pozdravy. Ach, ako milé a potešiteľné je mať priateľov! Poriadny, čestný Slovák, o ktorom vedia, že neharaburdí, môže ísť smelo po celom Slovanstve, od stanice do stanice, všade nájde vrelé srdcia, pohostinstvo a lásku. Preto tí, čo, naštvaní z Prahy od ľudí nečestných, hyzdili, chceli hyzdiť slovenské meno blbými, zradnými — izmami, páchali zločin na slovenskom mene, na budúcich slovenských cestovateľoch a budúcich cestujúcich skúmateľoch a študentoch. Chvalabohu, dosiaľ nepoškodili.

Loď teda stála za rána 6. apríla pri Brači. Krutka sa jej pokazila. Až po piatich tichých hodinách začal robiť stroj a my sme sa pohýnali ďalej na juh. Ostrov za ostrovom unikal očiam, až pred nami zjavila sa nádherná, mramorová Krčola (Kurzola), kde narodil sa básnik Peter Kanavelić (umrel roku 1690), sláva dubrovníckej epochy. Krčola rastie rovno z mora vysokými, jasnošedivými múrmi, skalnatá, tvrdá, suchá krásavica. Mesto má 5000 obyvateľov, celý ostrov 16.000 a patrí už k Dubrovníku, cieľu našej cesty. Jej historia začína sa ešte za Grékov, mnoho vytrpela pod Veneciou, ba ešte i Uhorsko raz siahlo na ňu rukou, podobne ako i Saracéni a Turci. Dnes ziabne pod Rakúskom. Na ostrove odkryli starorímske mramorové lomy, i ukázalo sa, že Dioklecián ztadiaľto bral mramory na stavbu svojho paláca v Splite (Spalato), ale že i sarkofágy, nájdené v okolí Splitu, sú z krčolského mramoru kresané. V Krčole vedeli o našej plavbe, na mole bola spoločnosť a kývala nám bielymi šatkami. V pustom mori ďalej videli sme osamelý maják — i s neho letel pozdrav našej lodi.

Už ukázal sa mi staroznámy obraz: záliv Gružský, kde nachádza sa dubrovnícky prístav pre veľké lode; videl som strmú Srdž a na nej Fort-imperial, kam som neraz zadychčaný liezol pred 23 rokmi ako častica dubrovníckej okupačnej garnizony. Táto pevnosť má osudný význam pre Dubrovník: smutný znak stratenej slobody. Napoleon prvý, tak ako Veneciu, i Dubrovník pripravil o slobodu a samostatnosť; nad posledným vystavil menovanú pevnosť, hľadiacu jednými bojnicami na dubrovnícku oblasť, druhými do Hercegoviny. Vyše tisíc rokov Dubrovník vedel sa obracať proti dvom vrahom: s mora proti Venecii, s hôr proti Turkom. Až Napoleon, ktorý v svojom krátkom žití uspel všade preniknúť, prvý vydobyl Dubrovník. Do rakúskych rúk padol na viedenskom kongrese zásluhou ruského posla Razumovského, lebo Dubrovník s Kotorom bol vtedy v ruskom vládnutí. Raz Dubrovník mal i návštevu Černohorcov, práve v dobe napoleonovskej. Dubrovníčania sa neradi rozpomínajú na túto epizodu, lebo zadiera do ich hrdosti republikánskej.

Polhodinou pred Gružou vidíme oproti nám plávať utešený parníček Anicu a na ňom hŕbu pánov Dubrovníčanov v čiernych šatách. Slovanská trikolóra veje s parolode. Skoro pribili sa o našu loď a po spustených schodoch vyšli k nám na palubu, vítaní hromovým „živili!“ Doniesli nám čerstvé číslo Crvenej Hrvatskej v sviatočnom rúchu, potom rozdelili si nás po bytoch. Na ich čele bol syn dubrovníckeho náčelníka Petra Čingriju, mladý dr. Melko Čingrija, sympatický mladý mužský, s otvorenou, jasnou tvárou, s veľkými orlími očami. Vítal nás na palube s „dobro došli!“ a my sme boli radi v prvom Dubrovníčanovi stretnúť jarého, opravdivého Slovana. To sú nové veci v týchto krajoch, nové vanie, nové potešiteľné výdobytky slovanského ducha. Pred 23 rokmi na elegantnej dubrovníckej „stradone“ nepočul som z úst vzdelaných dám, diev i pánov iného slova ako talianskeho; dnes syn mestského predstaviteľa, sám už povestný advokát, patricius mesta, ukázal sa otvoreným, povedomým Slovanom in optima forma a na stradone nepočul som za tri-štyri dni talianskeho slova. Konštatujem s veľkou radosťou tento fakt. Keď je mesto i rozdvojené na dva tábory, chorvátsky a srbský, o ktorých súdiť nám neprichodí, isté je, že oba elementy slávne pracovaly pri poslovančení Dubrovníka.

A tu blíži sa Gruž s ohromným bielo-kamenným molom, a nad bielymi kameňmi hýbe sa nové more, búrnejšie a pestrejšie ako Adria, more hláv a ľudských postáv. Loď pomaly, ostražite primkýna k molu. Podobných vítacích scén mnoho som videl v živote, ale táto i privyknuté oko uchvátila a starnúce srdce rozvlnila. V Gruži, kde som otročil pred štvrťstoročím v najhlbšom cvancigerskom otroctve, kde mi odnárodňujúci, kasárnický duch nášho vojska dušu do hlbín rozhorčoval na jednej strane, na druhej ucho urážal renegátsky zvuk taliančiny na každom kroku, kde ušľachtilejšia vrstva na mňa hľadela (vlastne ani nehľadela) ako na posledného lokaja a odroňa, víta medzi inými i mňa kvet kraja bývalej svetochýrnej republiky dubrovníckej. A ešte ako! Keď loď už pristávala, hudba zahrmela dobre známu a vždy milú Hej, Slováci!, vtedy mi, nehanbím sa povedať, slzy zahraly v očiach a ja s láskou a pietou rozpomenul som sa na Samuela Tomášika, ktorý v oduševnenej chvíli utvoril pásmo a symbol pravého Všeslovanstva. Ak Slovania chcú dať výraz svojej solidárnosti, ba len tomu, že cítia sa Slovanmi, nevyhnutne musia siahnuť po Tomášikovej nesmrteľnej piesni. Niet nič podobného, rovnocenného, rovnosilného a — uznaného. Je to pieseň potlačených, ale pieseň pozdvihujúca. Vysmievať sa jej, sviniť na „hejslováčenie“ môže len lump, prázdny citu a cti.

Na palubu prišli členovia vítajúceho komitétu, na čele so svojím predsedom, akademikom dr. Kostom grófom Vojnovićom, ktorý povedal, že Dubrovník zvlášte rád prijíma slovanských hostí, lebo náš dom je váš dom. Jeho reč znela: Slavianski gosti! Dobro nam došli u prastaro gnjezdo slobode i prosvjete na slavenskom jugu. Negda utočište slavnih prognanika i gosta — Dubrovnik nije do sada dočekao niti milijih, niti bližijih od vas. Naš dom vaš dom! Dobro nam došla, slavenska braćo, u slavni Dubrovnik!“ Bolo to povedané tak prosto a srdečne, že razom prestaly všetky ceremonie. Na prívet odvetili: Anýž, redaktor Národných Listov; Chyliński, redaktor Czasu, a Vergun, redaktor Slavianskeho Vieku.

Nastalo sliezanie s lode. Dubrovníčania nás chytali po dvoch na koče (o batožinu sme sa nestarali, to všetko veľmi zručne zariadili), a dlhá kavalkáda pohla sa z Gruže do Dubrovníka. Je to krásna cesta, jedna z najkrajších. Rad skvelých letohrádkov, okrúžených zeleňou paliem a cyprusov, obrovské agávy s lanskými, už suchými, na dva-tri metre vysokými kvetmi a napravo ohromné, široké more v svojom belasom ligote. More zvyšuje a zjasňuje všetky ostatné zjavy bujnej južnej prírody, ono i mierni suchopárnosť kriedo-vápených skál, ktoré sa vypínajú v svojej nahote do výšky. Ono oživuje tišinu svojím neumĺkajúcim pleskom o vydlabané diery potemnených príbrežných skál. Áno, príbrežné skaly, jasnošedivé, pri spodku večným príbojom očernely, ako by sa boly zašubraly. No pozorovať prírodu je nateraz nemožnosť: celá cesta pestrie sa šumným národom, koče nás doháňajú, predbiehajú, mládež v krásnych, hrdých kostymoch Konavlia a dedín, patriacich k Dubrovníku, plní brehy a pokrikuje nám na slávu.

A už nás víta Porta Pile so svätým Vlahom, dubrovníckym patrónom v niši. Naľavo stojí nový ohromný palác Hotel Imperialu, medzi palmami a olivami — ale mne páčia sa lepšie pošmúrne múry starej dubrovníckej brány. Pri Pile, pred známou mi kaviarňou, stojí neznáma krásavica so satyrom a baránkom — to je prekrásna mramorová studňa, kresaná záhrebským sochárom Rendićom a darovaná rodnému mestu dvoma bratmi Dubrovníčanmi. Víla je naozaj prekrásna, až sa srdcu ľudskému uľaví a očiam zasladí po prenesených dekadentských nových sochách a obrazoch.

Náš mladý, dobrý sprievodca Miko Pitarević uhospodil nás dvoch, Sokola-Tůmu a mňa, u prívetivej domovej panej Ďurkovićovej; každý sme dostali peknú, strojnú izbu — no hodne chladné boly. O peciach sa tu nikomu ani nesníva, a jednako len zima vlezie do kamenných múrov týchto „palazzov“ a dosiaľ ju neuspely ešte vyhnať lúče slnečné. Vôbec i na tomto diaľnom juhu pravá jar ešte neprišla a ja som za celý čas, na mori i suchu, veľmi dobre zniesol svoju bundičku.

Tak sa minula Biela sobota. Večer na heslo dr. Mazzuru prišli sme do Imperialu za Portou Pile. Je to nádherné palácové stavisko, navštevované i cudzími hosťmi z Anglicka a Nemecka, ktorí začínajú ceniť krásy dalmatského pobrežia. Palác z väčšej časti patrí grófovi Jánovi Harrachovi. Obsluha je len nemecká, čo je dosť čudné na tomto praslovanskom litorále.

V hoteli soznámili sme sa s novými hosťmi: zo Sarajeva s Hubmayerom od časopisu Nada, ktorý vydáva Kállayova vláda. Hubmayer hral vidný zástoj pri hercegovinskom postavení s Ľububratićom. Prišiel i Milan Krešić a pán Vaniček zo Záhrebu (posledného starý otec bol Slovák od Senice); redaktor Pučkeho Listu Juraj Kapić zo Splitu; Antun Fabris, redaktor Dubrovnika; Stjepan Radulović, redaktor Osvita z Mostaru; Vladimír Kovačević, advokát z Osieku; dr. Kozić z Viedne; Juzuf Beg Kapetanović z Hercegoviny (hosť); Milan Šarić, spoluredaktor záhrebského Obzora; Vlaho Bogdan atď.

Na druhý deň, 7. apríla, rozišli sme sa po chrámoch; okolo 10. hodiny vodili nás hromadne obzerať stavby a pamiatky starého Dubrovníka. Vyslanstvo novinárov (Chyliński, Hurban, Anýž, Gabršček) išlo sa pokloniť starostovi mesta. „Načelnik dubrovački“, pán dr. Pero Čingrija, prijal nás v bohatom salóne, okrášlenom pôvodnými maľbami a drahocennými starými meďorezmi. Škoda, že ceremoniálna návšteva nedovoľovala bližšie pozrieť na krásnu sbierku. Dr. Pero Čingrija je asi 70-ročný, bodrý mužský, impozantný a veľmi predstaviteľný.

Mestským muzeom vodil hostí jeho riaditeľ Kosić. Prechádzka po sedemstoročných múroch mesta ukázala hosťom všetky krásy samého husto stavaného mesta, a najmä okolia. Obedovali sme na rozličných miestach, väčšia časť v Hoteli de la ville na Gundulićovom námestí.

Medzi renesančným, prekrásnym mestským domom a bránou Ploče je obecná kaviareň (Općinska kafana), ktorá stala sa sborišťom našej veľkej a vždy ešte rastúcej spoločnosti. Tam sme sa teda i shromaždili k spoločnej vychádzke na ostrov Lokrum, ktorý som opísal viac rozmarne ako dôkladne v Národných novinách, v X. (1879) ročníku, v 11. a 12. čísle. Všetko je tam tak, ako vtedy bolo, hoci ostrov má už tretieho majiteľa, dominikánov; všetko je tak, no chýba predsa teplota oduševnenia, človek už tak nerozohreje sa pri pohľade na prelesti tropickej prírody ako pred štvrťstoročím.

Aby bola rozpomienka vernejšia, nechcel som na Lokrum parníkom (dva boly k našim úsluhám), ale, ako vtedy, na bárke. I našiel som si kamarátov: Kretza, Sokola-Tůmu a Hejreta. No moji milí priatelia, okrem zmužilého Hejreta od Plzeňského Obzora (plzenské pivo predsa len mnoho platí), pomysleli si, že more nemá brván a bárka sa kníše — a ušli nám na parník. Na ich miesto prišli šiesti statní Dubrovníčania i s dvoma deťmi, a my sme vesele odrazili od kamenného mola. Dubrovníčania uctili hostí — hádajte, čím? Zaspievali nám všetky tri slohy Hej, Slováci! v dobrom chorvátskom preklade. A tak zasa sme sa presvedčili o popularite a báječnej rozšírenosti Tomášikovej piesne. Veď i na prvom verejnom, uličnom koncerte Hrvatske Općinske Glazbe na počesť III. kongresu večer 6. apríla prvým bodom programu bola hymna Oj, Slavene!

Prešli sme všetky prírodné divy Lokruma: rozmarínové, teraz práve kvitnúce aleje, horu paliem, olív, cyprusov, obrovských oleandrov, agáv, mýrt, pinií, stromov citrónových, pomarančových, svätojánskeho chleba, prešli sme kvety mangolií, obrovských kaktusov, mandľových stromov, pozreli sme na mŕtve more, zvláštnosť ostrova Lokruma (je to skalná priehlbina, podzemne spojená s morom), a konečne prešli sme na rovinku nad zálivom Lokrumským. Tam boly stoly, prikryté pre 200 účastníkov. To bola teda prvá stolová vítanka Dubrovníčanov. Znamenite sme si pochutnali a rad toastov otvoril dr. Melko Čingrija. „Úzke sú múry starého Dubrovníka,“ hovoril, „ale srdce naše je široké, ono vás víta a pozdravuje.“ Sokol-Tůma odpovedal menom Čechov vzletným, od srdca idúcim toastom a dostalo sa mu veľkého uznania; Chorváti a Dubrovníčania poskákali s miest a ohnive blahoželali dobrému rečníkovi. Búrne, zriedkavým aplauzom prijatý bol pozdrav Vajanského. Spisovateľ dr. Tresić-Pavičić pripil všetkým národom slovanským od ruského (zaujímajúceho dve časti sveta) až po Slovákov a Slovincov. Dr. Vergun prečítal pekný improvizovaný verš na Dubrovník, ktorý sa končil:

Vl. Svačinskij, redaktor haličského Galičanina, menom Červenej Rusi pozdravil Crvenu Hrvatsku. Slovinec Jakub Pukle vypil na svornosť medzi Slovincami a Chorvátmi. Lokrum sotva kedy počul toľko rozmanitých slovanských zvukov, ale štíhle, vysoké palmy nečudovaly sa — veď na Lokrume ony stoja v susedstve šedivej borice, v susedstve jedle i svrčiny, v susedstve buka, hraba i duba. Lokrum vzhľadom na floru spojuje vysoký sever s hlbokým juhom; dnes spojil šťastne všetky štyri strany sveta slovanského, pravda, s ohromnými dierami. Kongres rakúsko-uhorských slovanských žurnalistov nebude nikdy bezúhonne slovanský, vždy budú chýbať elementárne časti. Nehovoriac o prvom národe slovanskom, ruskom, vždy chýbať budú jarí Srbi z kraleviny a z Čiernej Hory, Bulhari, sasko-pruskí Sorabi, talianski Riazanci (darmo je, ja nikoho neprepúšťam vrahom). Nuž ale aspoň niečo. Zato zazlievam Srbom podhabsburským, že sa uťahujú. Kto uteká, vždy prehráva, čo by mal akú pravdu. Spory národné nemaly by práve žurnalistov odháňať. Veď už nech sa i posporí, nech zovrú duchovia — tu je príležitosť hovoriť zoči-voči, a nie zpoza stolíkov. Srbi, ktorí sú integrujúcou časťou južného Slovanstva, robia politickú chybu svojou abstinenciou. Medzi Poliakmi a Rusmi v Haliči panujú asi také pomery ako medzi Chorvátmi a Srbmi, no obidve strany boly na kongrese, a to bolo dobre, i pri niektorých ostrých šermoch. Osobné styky a živé slová sú potrebné, aby sme už raz dozreli k vyššiemu ponímaniu slovanských vecí.

Blížil sa večer. Parolode Anica a Mária sobraly masu hostí. My bárkári zasa sme sadli na bárku a tiahli popri rozpukaných skalných brehoch ostrova k Dubrovníku. Pribili sme o molo pred paroloďami. V meste, na hlavnej ulici, od Ploče po Pile, už trvalo korzo živé, veselé, rozohnené. Hudba hrala pred Općinskou kafanou a tisíce ľudí prechádzalo sa po krásnej, hladkej dlažbe strojného mesta. Dubrovnícke krásavice boly tu všetky — a veru ich je mnoho. Tak husto ženské krásky možno vidieť hádam už len v Kijeve. Musí v dubrovníckej oblasti požehnane pršiavať, temer všetky devy a panie sú štíhle, vysoké ako lokrumské palmy.

Večer sme nakukli do Českej besedy, kde bola náramne oživená spoločnosť; bol tam i Stojałowski, dr. Čingrija a mnohí Česi, dubrovnícki i hostia. O tom, čo sa tam dialo, písať nemôžem, lebo by som spravodlive upadol do podozrenia samochvály.

No spať, spať! Zajtra čaká práca.

V pondelok (8. apríla) ráno shromaždili sme sa vo vládnom paláci, zkadiaľ niekedy hrdí konzuli republiky vydávali rozkazy flote dubrovníckej. Náčelník dr. Pero Čingrija uviedol nás do dvorany a rozdal nám menom mesta Dubrovníka po zlatej ihle povestnej dubrovníckej filigránskej práce a po gundulićovskej medaile, razenej pri príležitosti odkrytia Gundulićovho pamätníka: to boly odznaky kongresistov.

Okolo 9. hodiny išli sme do blízkeho chrámu svätého Vlaha, kde slúžili rímsko-katolícku omšu po staroslovansky. Prvý raz počul som glagolskú bohoslužbu. Navyknutému na cudzie latinské zvuky, neobyčajne citne a milo bolo počuť: „Bog s vami… pomiluj… Gospodi…“ a vôbec počuť pri oltári svoj rodný jazyk, taký blízky, taký milý, taký posvätný, vekmi obložený prekrásnou patinou starožitnosti, upomínajúci na zašlú slávu a veľkosť, upomínajúci na dnešnú mizeriu slavizmu, kriviaceho sa pod najpodlejšou intrigou panákov. Bože môj, tu stojíme, deti troch konfesií, v srdci tajac odpor a vzájomnú neľúbosť, a bláhoví, „glupi, glupi, glupi“, ako hovorí starý zeman v Tadeuszovi, nevidíme, nechceme vidieť, že celý odpor nám umele sugeroval odveký vrah; nevidí ten -inski, onen -vić, tamtem -ovskij, že necíti vlastným srdcom, vlastnými citmi, ale jeduje sa hnevom vraha svojho a otravuje sa citom padúšskych agentov, platených alebo svedených, dobrovoľných, omámených. Prečo by nemohlo od dvoch hlavných oltárov svorne letieť slovo božie v našom jazyku, a prečo by to, že sú dva hlavné oltáre, malo nás všetkých vrhať pod nohy polyfagského vraha? Keď sme ako prezídium kongresu z jeho naloženia boli u dubrovníckeho biskupa Marcelića, počuli sme jedno krásne slovo, počul ho i pán Chyliński, ktorý tak srší sugerovanou zlobou, nie svojou, ale vražou, lebo som istý, že šľachetný človek, ošedivený v osvetnej práci za svoj národ, nemôže sám zo seba tak zúriť. To krásne slovo biskupa Marcelića, o ktorom ešte bude reč, znelo o istej záhube Slovanov na ceste kypiacej zášti a detinského zúrenia proti vlastnému telu. Najdú sa, najdú zjasnené duše, vidiace zreteľne, čo nám chýba, no ich slová ešte dute znejú. A preto tvrdím, nech čokoľvek hovoria o kongrese (ktorému správne vyčítajú, že je „rumpfparlament“), jeho absolútna cennosť mi je patrná. Či by bez neho bol počul pán Chyliński také slová, aké počul v biskupskom paláci dubrovníckom? Či by bolo možné, že by dubrovnícky spisovateľ a básnik bol takto zaspieval:

Áno, veru sirotstvo! Tak nás pozdravil dubrovnícky poeta, tak hlboko cíti trhlinu medzi jednokrvnosťou, jednoplemennosťou — a skutočným, hrozným roztrhaným stavom južného Slovanstva, hodeného na pospas premúdrej, jedného proti druhému vyhrávajúcej intrige, alebo, ako sa vyslovil ďalej vítajúci poeta:

Pamätajme, kde sa takéto nové slová ozývajú? Vieme, aká tma rozšírila sa nad Dubrovníkom a celou južnou Dalmáciou po slávnej periode dubrovníckej. Od Gundulićových prorockých slov, vyznelých dávno, nebolo takých hlasov. S takýmito myšlienkami šiel som dolu schodmi chrámu sv. Vlaha na dubrovníckom stradone, opätujúc si v duši slová kňaza: „Gospodi, pomiluj!“ Pane, smiluj sa už raz nad veľkým plemenom, a keď si mu dal také veľké telo, daj i priestranstva preň, daj ducha jednoty a veľkosti!

A tak konečne 8. apríla, na veľkonočný pondelok, o 9. hodine a 45. minútach vošli sme do pekného dubrovníckeho divadla, Bondinským menovaného, na III. kongres slovanských žurnalistov. Divadlo je vo vládnom paláci, nanovo zariadené. Dvoje poschodí lóž ťahá sa dookola, nad lóžami galerie. V prízemí sadli členovia kongresu. V lóžach spodných i vyšných zasadol kvet dubrovníckych dám v sviatočných odevoch ako na nejaký „théâtre paré“. Keďže divadlo nie je dosť jasné, hneď na začiatku zasvietili na stoloch elektrické lampy, čo bolo veľmi krásne. Do divadla púšťali len so vstupenkami, bojac sa stisku a návalu. Zvonec zacengal — a zriaďovateľ III. kongresu žurnalistov, dr. Šime Mazzura, advokát záhrebský, vstal zpoza zeleného, vyvýšeného stola predsedníckeho a otvoril shromaždenie dlhou, pochvalami pretrhovanou, no pritom obozretnou a vysoko umnou rečou.

Dr. Šime Mazzura medzitým povedal na uvítanie: „Vy ste prišli, drahí bratia, do krajiny, v ktorej rastie olejník, vavrín i palma — teda medzi emblemy mieru a slávy. Radím teda k mieru, radím k svornosti, lebo len svorne dobyjeme sa moci a slávy. Prišli ste do krajiny, v ktorej prebývajú Chorváti, do Dubrovníka, klenotu nielen chorvátskych miest, ale miest slovanských. Prišli ste do domoviny básnika Gundulića, ktorý ospieval poľského kráľa Vladislava; došli ste do mesta, ktoré dalo Slovanstvu Čurbanovića, Palmotića, Rugjera Boškovića atď., do mesta, ktoré nám dalo Kazalia, Pucića, Klaića, Budmania a onoho muža širokých ideí, ktorý stojí teraz na čele Dubrovníka, dr. Pera Čingriju. (Búrna pochvala.) Želám, aby sa Dubrovníku vrátily časy moci a slávy.“ Potom pripomenul nebohých členov kongresu: Grabowského, Hubáčka a Turnovského.

Po dr. Mazzurovi, ako hostiteľ, domáci hospodár, prehovoril dr. Pero Čingrija. On prosí odpustiť, ak malý, tesný Dubrovník nemôže tak hostiť žurnalistov, ako by chcel. Dubrovník za storočia preniesol všetky biedy ľudského pokolenia: zemetrasenie (toto ho temer celkom zborilo), požiare, mor, vojny a najväčší úder — Napoleona. Čo nemohol turecký polmesiac ani veneciánsky lev, to urobil Napoleon. Tak zaspal Dubrovník a bol by zostal mŕtvolou potaliančenou bez národnej idey. Ona znova vzkriesila staré mesto, oživila staré tradície, a mesto je už dnes hotové na Jaderskom mori boriť sa za národnú slovanskú osnovu žitia. No o prítomnosti neradno hovoriť — len, prosím vás, keď vrátite sa k svojej obyčajnej práci, povedzte bratom našim, že Dubrovník čaká svoje dôkladné vzkriesenie v idey slovanského bratstva. My sme vďační sudbe, že keď ste nesmeli zasadať v meste prítomnosti, Záhrebe, našli ste útočište v meste veľkej minulosti, Dubrovníku — a Boh dá, i budúcnosti. Boh požehnaj vaše práce!

Pred konštituovaním kongresu dr. Mazzura, podľa obyčaje, navrhuje poslať telegram Jeho Veličenstvu, potom dr. Riegrovi, Dunajewskému a biskupovi Strossmayerovi. Od posledného prišla odveta pod trvaním kongresu.

Potom nasledovalo utvorenie magistrátu. Za predsedu vyvolený bol Michal Chiliński, redaktor krakovského Czasu; za prvého podpredsedu Svetozár Hurban Vajanský, spoluredaktor Národných novín v Turčianskom Sv. Martine; za druhého podpredsedu Slovinec Andrej Gabršček, redaktor Soče v Gorici, spisovateľ a vydavateľ. Za notárov vyvolení boli: dr. Vladimír Lewicki (od Głosu Naroda v Krakove), Kadner (od Národní Politiky v Prahe) a Šarić (od záhrebského Obzora). Predsedníctvo zaujalo miesto. Chyliński ďakuje za vyvolenie, ktorým stala sa česť poľskému národu. Prvý podpredseda, Svetozár Hurban Vajanský, bol už pred rečou demonštratívne, búrne pozdravený kongresom i obecenstvom v lóžach i na galeriách. Jeho krátke slová o troch bratoch, hľadajúcich pravdu, prijaté boly s potleskom, ktorý dlho neutíchal, zvlášte v lóžach vo tri-štyri vrhy obnovoval sa potlesk. Bol to práve taký moment ako roku 1885 v Kijeve, kde na metodejskej slávnosti krátka slovenská reč mnohotisícové obecenstvo bezpríkladne oduševnila. Veľká časť úspechu je v tom, že pomaly a hlasno hovorenú slovenčinu rozumejú všetci, kdežto poľštinu temer nič a češtinu málo — tak aspoň hovorily Dubrovníčanky, neoboznámené s inými slovanskými jazykmi. No i medzi vysokoučenými pánmi kongresistami našli sa poniektorí, nerozumejúci chorvátskym rečníkom. Bol istý redaktor veľkého poľského denníka, ktorému museli všetko tlmočiť, najmenšej sade nerozumel. To je z toho, že okrem poľštiny iného slovanského jazyka neznal. Je absolútna potreba naučiť sa okrem materčiny aspoň ešte jedno slovanské nárečie, potom už ostatné padnú samy do lona. Kto dve zná, tretím ho už nepredajú. Týmto druhým pre Nerusov je, prirodzene, najvýhodnejšia ruština, ktorá otvára najširšiu, najhlbšiu a najlepšiu literatúru. No jedno nárečie slovanské okrem svojho materinského naučiť sa je pre rozvitého človeka hračkou, zábavkou, a k tomu milou. Tak, hľa, ľahko dá sa riešiť problém jazykový, a iba lieň môže byť haťou. Kongresy v tomto ohľade sú nadmieru užitočné: privykajú sa ľudia na zvuky, nielen na tlačené slová.

Po ďakujúcej reči Andreja Gabrščeka, veľmi sympatického Slovinca, začal sa suchopar vlastného pokonávania denného poriadku. Ak kongres ukázal slabiny, teda je tomu príčinou tento denný poriadok, od ktorého sa odstúpiť nesmelo. Radíme nabudúce, aby poriadok bol lepšie a praktickejšie sostavený, aby hovoril k veci a nepúšťal sa do politických a kultúrnych teorií, ako sa to stalo teraz najmä referátom profesora Zdiechowského.

Praktické otázky boly: utvorenie spolku slovanských novinárov. Fr. Hovorka, redaktor Hlasu Národa, referent tohto punktu, odporúča Status du bureau central des associations de presse s náležitými premenami podľa pomerov slovanských. Sjazd hneď menoval výbor: R. Cejneka, Fr. Hovorku a Joz. Kuffnera. Vec o korešpondenčnej kancelárii, Anýžom referovaná, za dva roky nepohla sa dopredu. Anýž, zastupujúc chorého Prokopa Grégra, radí, aby celá vec postavená bola na praktickú pôdu, aby sa daly na bureau peniaze, za čo sa zaujme v Prahe. Darmo tu nemožno nič žiadať. V každej slovanskej krajine treba utvoriť centrálne komitéty pre telegrafické dopisovanie, ktoré by stály v spojení s hlavným centrom, za ktoré pán Pukle navrhuje Viedeň. No táto otázka zostala neriešená, a rozrieši sa praktickou požiadavkou. Niektoré životné otázky predniesli Preiss, Ryba, Lampe (Slovinec), o ktorých ani nebolo nijakej kontroverzie. Až Poliak Maryan Zdiechowski položil do kongresovského hniezda kukučkino vajce, vlastne opravdivý záprtok. Postavenie takého návrhu, ktorý ostatne je veľmi irelevantný vzhľadom na slasti a strasti slovanských žurnalistov, znamená ohroženie celého inštitútu kongresov, pri všetkých takých chybách a zablúdeniach nevyhnutne potrebného. Návrh prof. Zdiechowského znel: „Tretí sjazd slovanských novinárov, uznávajúc, že od posledného sjazdu stala sa zmena k lepšiemu v odbore vzájomnosti literárnej i politickej, obnovuje uzavretie predošlého sjazdu a odporúča zástupcom slovanskej tlače, aby zvláštnu pozornosť venovali stykom vzájomným národov slovanských a posudzovali ich so stanoviska rovnoprávnosti vo všetkých odboroch života, v súhlase s duchom a tradíciami najväčších géniov Slovanstva: Mickiewicza, Palackého a Mažuranića, ako i s obsahom a výsledkami novších výskumov najhlbších mysliteľov: Vladimíra Solovjeva a Borisa Čičerina.“

Táto rezolúcia natoľko budí nedorozumenie, že spomína mená, ktorých nositelia, ináč znamenití a naozaj i géniovia, okrem Fr. Palackého málo znamenajú v historii slovanských vzájomnostných námah. Mickiewicz toľko znamená — okrem jeho prvotriednej, geniálnej poezie pre svoj národ — pre vývin idey slovanskej vzájomnosti ako každý poriadny robotník na národnom poli, nič viac, taktiež Mažuranić; veď ani jeden z nich neoddal sa pestovaniu slovanskej vzájomnosti špeciálne. Mickiewicz svojimi parížskymi prednáškami naskrze nepomkol napred slovanskú myšlienku, no iste ani mu na tom nezáležalo. A čo sa týka citovania Solovjeva a Čičerina, keď ide reč o slovanskej vzájomnosti, nuž tu vidíme schválnosť a nepotrebné dráždenie citov. Solovjev cez celý život zaoberal sa celkom inými vecami, on bol filozof, ktorý si iba raz zapolemizoval s Danilevským o historicko-kultúrnych typoch (teoria, ktorá môže stáť, a nemusí stáť, od ktorej osudy Slovanstva nezávisia), a keby žil, iste by sa počudoval, že ho pán Zdiechowski ľahkou rukou triedi medzi svätých, a už od Čičerina — nech odpustí pán Zdiechowski — nebudeme sa učiť slovanskému dielu. Na ňom pracovali celkom iní duchovia: Šafárik, Aksakov, Kollár, Linde, Chomiakov, Danilevskij, Lamanskij, Štúr atď., atď. My ani Puškina, hoci bol o 50 % slovanskejší ako Mickiewicz, nestrkáme medzi veľkých slovanofilov; Mickiewicza ta strkať je neleposť, je bezmyšlienkové — hubačstvo. To iste i nahliadol ináč znamenitý, vysokoučený profesor Jagiellonskej univerzity, a keď sme ho prosili, aby vynechal mená, ktoré musia vzbudiť debatu, ochotne k tomu privolil. Jeho rezolúcia bez menovania mien nešťastne volených je prijateľná. Medzi inými Anýžovi doslovne sľúbil pán profesor vynechať mená. A veď to bola žiadosť i veľmi lojálna. Mickiewicza možno len uraziť, keď sa mu vtíska význam, ktorého nemá; ja by som sa poďakoval, keby o mne niekto napísal, že som tenoristom nad Florianského, medzitým čo chripím ako hrdzavá reťaz a jednej noty nepoznám.

No zamiešaly sa do toho nepokojnejšie a menej vedecky ustálené elementy (pán Kazimír Ehrenberg od Głosu Naroda) a strhli i Zdiechowského, najmä keď pán Kummer od Politiky, akiste nechtiac a veci absolútne nerozumejúc, žiadal rezolúciu nezmenenú. Dr. Vergun blýskavou rečou bojoval proti rezolúcii, a bola by prepadla; no Poliaci ústami Ehrenberga sa osvedčili, že ak rezolúcia Zdiechowského neprejde celá i s menami, oni opustia kongres a celý rozbijú. Anýž na to: „Keďže mi je slovanská shoda a inštitúcia kongresov milšia ako zavrhnutie nemiestnej rezolúcie, svoj návrh na vyhodenie mien z textu rezolúcie beriem nazad.“ Tak teda presilou Poliakov a niektorých Chorvátov prešla rezolúcia, ktorá vyvolala horúcu debatu.

Návrh „bosansko-hercegovačkih Hrvata“, ktorý priniesol redaktor Osvita Stjepan Radulović z Mostaru, nemohol byť prijatý do debaty ako politický a štátoprávny, ba i diplomaticky rušiaci ustanovenia berlínskeho kongresu. Táto vec bola dosť interesantná, keď povážime, že z Bosny a Hercegoviny vyše 280 telegramov podporovalo „predlog“ o pripojení Bosny a Hercegoviny k Chorvátsku. O rokovaní ani reči byť nemohlo, no úprimne vyznám, že na tak oboslaný kongres žurnalistov nesveril by som ani najmenšej politickej otázky, slovanskej tým menej, že pred kongres ani nepatria otázky čisto politické. Iné je, že kongres má i význam politický, ako shromaždenie politiku píšucich a čiastočne i politiku robiacich ľudí.

Trápny bol na kongrese výbuch sporu chorvátsko-srbského. Redaktor srbských dubrovníckych novín Dubrovnika, Antun Fabris, mal predložiť podľa ustáleného programu rezolúciu, aby kongres menom slobody tlače požiadal vlády, žeby nebraly srbským novinám postdebit (ako vzali Dubrovniku, Srpskomu Listu, Braniku, Zastave) a že kongres ľutuje, že týmto novinám už toľko rokov berú postdebit. No niektorí Chorváti zo Záhrebu zavolali Fabrisovi: „Nema Srba!“ — po čom Fabris s protestom kongres opustil, a tak návrh rezolúcie o prinavrátení postdebitu prečítal dr. Mazzura. Nás ostatných priamo ohromil výbuch chorvátsko-srbského, pre nás ťažko pochopiteľného sváru. No Srbi nemali sa utiahnuť. Slová „nema Srba“ boly zavolané jednotlivcom, bol to iba výkrik, ktorý mohli Srbi veľmi ľahko dezavovať práve svojou prítomnosťou. Vôbec spor chorvátsko-srbský zdá sa nám horším a nebezpečnejším ako spor rusko-poľský. Tento posledný je napokon jednako len v rukách slovanských a pomaly sa usadne váhou a silou pomerov. V Poľsku musí povstať mierna strana, a potreba dňa, veľké záujmy, tlak mohutnej Germánie, rastúca potreba všetko pekne-rúče vyrovná. V rozhodnej chvíli nebude Poliaka, ktorý by riskoval zradiť skutkom vec národa. No spor chorvátsko-srbský je v rukách nepriateľa, ktorý ho rozpaľuje, ktorý ho potrebuje, ktorý ním chce panovať na celom bližšom Východe, a nielen na slovanskom adriatickom pobreží.

Dr. Vladimír Lewicki,^[1] redaktor Glosu Naroda, mladý, ohnivý človek, fenomenálne výrečný, smieril naše srdcia, pobúrené smutnými úkazmi, ktoré zjavily sa na tomto perovom snemíku. Hovoril o slovanskej tlači v Austrii a na Balkáne a jej úlohách. Lewicki ďaleko nepatrí k obyčajným žurnalistickým úzkoprsým remeselníkom, ktorí ľpia na svojom naučenom veršíku; on má širokú koncepciu a hľadí ďalej od nosa. Jeho horizont nezapadá s hranicami poľskej národnosti. A hlavne, on hlboko cíti nebezpečenstvo v separatizme, nebezpečenstvo západného Slovanstva oproti nemeckej, anglickej, vôbec cudzej intrige. Jeho reč vrcholila v tom: dorozumieť sa vzájomným systematickým informovaním o politickom a spoločenskom živote národov slovanských v Rakúsku i na Balkáne a popularizovať medzi ľudom myšlienky shody slovanských národov ako obrany proti spolčeniu cudziny, smerujúcemu k roztržkám medzi Slovanmi. Rečník osvedčil, že hlavnými zbraňami cudzinstva, ktorými rozduchujú sváry medzi Slovanmi, sú korešpondenčné kancelárie so svojimi tendenčnými, lživými informáciami; ony slúžia diplomacii, ktorej úlohou je sváry plodiť, tvoriť. Treba nám teda nezávislej informačnej centrálnej kancelárie. Ale to sú len rebrá z reči Lewického, len kostra, farby boly veľmi sýte a novým duchom vanúce.

Dr. Ryba (Nár. Listy) navrhuje, aby kongres s radosťou vzal v známosť namerenie rakúskej vlády uvoľniť tlač zrušením takzvaného objektívneho pokračovania a zákazu kolportáže, ale protestuje proti vyňatiu zpod porotného súdu prečinov, týkajúcich sa osobnej cti a urazenia Jeho Veličenstva. No kongres jednako želá si, aby česť osobná chránená bola proti žurnalistickej mrchazeline, ktorá žije zo škandálu a „trhaní“.

Hovorili dr. Tresić, Biankini a iní; Biankini volal členov kongresu pokloniť sa hrobu Michala Klaića, ktorý je na dubrovníckom cintoríne. Čítali list Hribara, starostu bielej Ľubľany, ktorý menom mesta povoláva IV. kongres slovanských žurnalistov do Ľubľany, čo bolo prijaté s veľkým oduševnením. Predseda Chyliński ďakuje mestu Dubrovníku, náčelníkovi mesta dr. Perovi Čingrijovi, dr. Mazzurovi a zakončuje kongres o pol štvrtej popoludní.

Časť členov vyšla položiť veniec na hrob Klaića, osnovateľa dalmatínskeho novinárstva, ktorý pred štyridsiatimi rokmi založil v Zadre Narodni List.

„Kto bol Klaić — hovoril nad hrobom Biankini — všetci vieme: on bol slovanský idealista. Jeho duša veselí sa, keď vidí v rodných dalmatínskych Aténach predstaviteľov slovanskej tlače. Večná sláva Klaićovi, najväčšiemu Slovanovi nového Dubrovníka!“

Ledva sme si trochu oddýchli na bielej verande Općinskej kafany, volala nás nová slávnosť. Mesto vírilo sa sviatočne odetým ľudstvom. Hlavná ulica bola taká nabitá, že sa ľudia pomaly mohli pohybovať a na mnohých miestach zastavily sa chumáče ľudstva. Neďaleko od stradony je široké námestie, na ktorom stojí pomník Ivana Gundulića, odkrytý roku 1894, dielo chorvátskeho sochára Rendića. Námestie je štvorhranné, okrúžené krásnymi, jednoposchodovými domami vysokej renesancie, čisté, akoby z jedného kameňa kresané. Na prostriedku stojí bronzový Gundulić v nadživotnej veľkosti, v rúchu renesančnom, lenže s parukou. Na piedestále sú krásne basreliefy, hlavná okrasa pomníka, ktorý vcelku je primalý oproti domom, a najmä oproti kamennej hore domov, schodov a múrov, ktorá vypína sa ako štvrtá strana štvoruholníka. Je to niečo ohromného, to úzadie: široké schody, dom nad domom a nad domami múry veľkého chrámu, kedysi jezuitského, a nad chrámom vekové, šedivé múry mestské, ohromné, stavané tuším kyklopmi. Proti tomu, pravda, mizne Rendićova figúra poeta.

O šiestej hodine námestie bolo také nabité, že Poliaci, nesúci strieborný veniec v ohromnej, hodvábom vybitej škatuli, ledva sa pretisli k pamätníku. Otvorenú škatuľu, okázale nad hlavou vyzdvihnutú, niesol Chyliński, a vystúpiac na piedestál pri mriežkach, ukazoval ju množstvu. Ako otvoril ústa, veľká masa zašumela, pohla sa a jednotlivé výkriky bolo počuť zpoza pomníka. Mňa ľud pritisol o mriežky pomníka; počul som šum a hukot masy a videl, ako tam ďalej vlny ľudstva nepokojne sa hádžu. Povedali mi, že dubrovnícki Srbi preto, že boli Chorvátmi odtisnutí, robia protidemonštráciu, ktorej vraj hlavné heslá boly: „Chorváti sú madžarski robovi!“ a „Poljaci nijesu Slaveni!“ My sme nevedeli o tom, nevedeli, čo znamená nepokoj, prečo slová Chylińského sú ohlušované výkrikmi, a trpezlive sme čakali veci, ktoré prísť majú. Na prívet odpovedal Čingrija, prejímajúc veniec; dubrovnícky spevácky spolok Gundulić spieval hymnu, hudba hrala Hej, Slováci! a Liepa naša domovina; Zawiliński hovoril po chorvátsky a so silným prízvukovaním Poliakov, poľskej historie, poľských nádejí. Nám sa zdalo, že pri slovanskej príležitosti neškodilo by trochu viac skromnosti a všeobecného cítenia. I ozval som sa tiež. Vyzdvihli ma na piedestál, volali hlasne moje meno a dokladali mi epitetá, hádam nie celkom zaslúžené. No fakt je, nastalo utíšenie, prestalo šumenie, a ja som pred tichým, ohromným množstvom povýšeným hlasom, slovo ukladajúc k slovu, povedal svoj slovenský veršík:

Ivanovi Gundulićovi:

8. IV. 1901

Slová boly schválne proste volené, aby im čím lepšie rozumeli. Dojem bol veľký, nečakaný. Vzali ma so zábradlia na ruky a nosili okolo pomníka pri búrnom volaní na slávu. Dubrovnícke noviny o tom píšu:

„Tada se isred oduševljenog općinstva podiže sijeda glava patnika, simpatična pojava pjesnika, sin maloga, ali hrabroga i mučeničkog naroda i sam mučenik svojega osvjedočenja g. Hurban Vajanský, diže sa da govori. Prostrano mu čelo, na kojemu je patnja slovačke siročadi natisla neizbrisive bore, razvedri u tome času, a narod je strahopočitanjem slušao glasove slovačke lire, koja na čas zaboravi svoje bugarenje, da bodri Dubrovnik i uvjerava ga ,da će ga slavensko sunce opet podiči do stare slave‘. Nad zanešenim gradjanstvom, koje ga je nosilo, Hurban Vajanský bacao mio pogled, u kome se zrcalile suze, zanosa tog časa pomiješane sa vapajem svojega naroda. Ganutljivo bješe vidjeti, kad se slegla bura oduševljenja, naše gospodje kdje čestitaju i zahvaljivaju slovenskoj braći.“

Neviem, ako prišlo: kam som sa obrátil, všade som videl a skúsil veľkú sympatiu k slovenskému národu a neočakávane mnoho porozumenia. Nemálo prispel k poznaniu Slovákov na juhu absurdný proces banskobystrický. Obzor a iné časopisy priniesly obšírne výťahy z knižky, nami vydanej o pravote 32 Slovákov, ktoré zostaly v pamäti nielen žurnalistov a literátov, ale i v pamäti celého širokého obecenstva.

Ivan Gundulić (1588 — 1638) je najvyšším kvetom veľkej juhoslovanskej literárnej epochy, ktorá pod vplyvom zvláštnych historických podmienok vznikla na srbsko-chorvátskom Prímorí a ktorej centrom bol Dubrovník, orgánom čistý národný jazyk. Perioda začala sa koncom 15. storočia a trvala cez 16. a 17. storočie; v Dubrovníku viac sa písalo ako v ostatnom Slovanstve dohromady. Prví spisovatelia a básnici Dubrovníka boli Šiško Menčetić a Georg Držić (1457 — 1501). Ivan Gundulić začal písať roku 1610 a v dalmatínskej poezii doviedol to do takej dokonalosti, akej nebolo ani u predkov ani u potomkov jeho. Vycvičený na veľkých vzoroch Talianska, Gundulić chytil sa do vzdelávania rodného jazyka, a to s takým úspechom, že dostihol celkom jemnosti a širokosti vtedajšej taliančiny Danteho a Petrarku. Jeho hlavným dielom je Osman, veľký epos na lad veľkých talianskych renesančných epopejí; Gundulić chce v Osmanovi ukázať krásu jazyka, zvučnosť verša a chcel osláviť slovanský národ a svoje premilené rodisko Dubrovník. Preto vybral si za predmet vojnu Poliakov proti sultánovi Osmanovi roku 1621, vedenú kráľom Vladislavom. V básni je veľká, široká poezia, ukazuje sa znalosť historická i zemepisná, hrdosť na slovanský pôvod, vôbec Gundulić je už povedomý slovanský patriot, uduševnený myšlienkou borby Slovanov proti mohamedánskemu barbarstvu. Na ukážku, ako vysoko stál v takom dávnom čase slovanský verš, citujeme oslavu Dubrovníka:

Prečítajte si to nahlas, ako zvonia tie verše, aká presnosť, aká forma!

U Gundulića nachádzame už jasné slovanské povedomie, jasné chápanie o jednotnosti, o veľkej svetovej úlohe slovanského plemena, širokosť náhľadov a srdečnú vrelosť národnú, v tie časy úkazy fenomenálne, takže iba prvý slovanofil Križanić môže sa postaviť k boku Gundulićovmu. Od týchto dvoch Juhoslovanov vec ďalej pohol iba Severoslovan, Slovák Ján Kollár. Iste, Slovák vyrástol nad oboch, no nikde neukazuje ani bronz ani mramor postavy najväčšieho Všeslovana. Niet nič takého zahanbujúceho, odkrývajúceho celú mizeriu Slovanstva, primitívnosť, hlúposť mocných, bohatých a vplyvných, ako to, že Ján Kollár dosiaľ nemá pomníka.

Po slávnosti pred pomníkom Ivana Gundulića mesto ešte väčšmi ožilo; z hospôd, krčiem a kaviarní ozývaly sa spevy, hry na tamburice, ulica vlnila sa národom, dubrovnícke štíhle krásavice, ako hrdé labute, plávaly stradonou.

Za Porta Pile, na ceste ku Gruži, vysoko vo vzduchu vypína sa ohromný nový palác, obrubený obrovskými palmami a platanmi. Je to Hotel Imperial, ktorého veľká dvorana čakala nás na banket. Dvorana je krásna, na jasno maľovaná a robí dojem ekvizitnej miestnosti. Okolo pol 9. hodiny začala sa plniť hosťmi. Banket dávalo mesto Dubrovník. „Banket, koji priredjuje Općina Dubrovačka u časť gospode učesnika trečeg kongresa slavenskih novinara,“ hlási pozvánka.

Predsedom banketu bol dubrovnícky náčelník (starosta) dr. Pero Čingrija. Pri ňom sedeli predseda a prvý podpredseda kongresu. Hudba hrala na nádvorí. Po Čingrijovom toaste na kráľa otvorily sa úpusty rečnícke. Podlá chorvátskeho zvyku predseda vymenoval „ravnatelja“ stola, Krešića, ktorý spravoval i cenzuroval prípitky. Išlo to dosť ohnive a dobrých rečníkov bolo nadostač. Pripili: Chyliński Dubrovníku, Čingrija novinárom, dr. Tresić Čechom, Ostaszewski Prahe, Biankini Poliakom, Zdiechowski Chorvátom, Vlad. Kovačević Slovákom a Hurbanovi Vajanskému, gróf Vojnović Strossmayerovi, Vergun Melkovi Čingrijovi, Gabršček slovinsko-chorvátskej shode. Natresnutosť slovanských pomerov neostala stáť na prahu blýskavej dvorany, ale šuchla i dnu a králila nad hodujúcimi. No výtečný banket (8 zlatých kuvert) a zvlášte výborné šampanské, ktoré lialo sa nezastaviteľným prúdom, zmiernily kontrasty a — na slávu buď rečeno — čím ďalej šiel banket, tým väčšmi sa srážaly a hladily hrany. Pripilo sa: Dubrovníku, kongresu, žurnalistike — a už ani sám neviem. Krásny a búrne prijatý bol toast Ľubomíra Tityća Babića, prvého chorvátskeho novelistu, píšucieho pod pseudonymom Šandor Gjalski, na prítomného jediného Slováka, ako na človeka, ktorý vie i trpieť, — a zasa som skúsil neobyčajnú sympatiu a naozaj čudné vzbúrenie citov pri počutí slovenského mena, pri spomienke na Slovákov, na slovenský národ. Ani jeden toast nebol prijatý s takým všeobecným oduševnením, takže celý stôl sa zdvihol a zo strojných sediacich radov stala sa pravá mrvenina. Pozoruhodný toast vyniesol Anýž na ľud. Razom vstal dr. Melko Čingrija, syn náčelníka, náš hostiteľ a cicerone, a povie: „Slovanský banket nedá sa ani myslieť bez jedného toastu. (Veľké napätie.) Slovanskí žurnalisti nesmú naň zabúdať. Dvíham svoj pohár na slávu, rozkvet a silu najväčšieho, najmocnejšieho národa slovanského, na slávu a silu národa ruského!“ Búrny potlesk — iba Poliaci nemohli sa zdržať a mnohí skočili s miest a chystali sa zanechať tabulu. No ravnatelj stola a básnik dr. Tresić-Pavčić, redaktor Hrvatske, ktorý sedel proti ohnivým Sarmatom, utíšil ich. Razom počujem hlas Hejreta, ktorý sedel pri boku Tresića: „Rusi sú nie nijakí Chinézi!“ a Hejret vyskočil zpoza stola. Toto utíšilo stôl — a Vladimír Lewicki mohol pri mieri pripiť Ľvovi Tolstému, veľkému ruskému spisovateľovi. Hejretov protest proti prihlúplym poznámkam ktoréhosi Poliaka bol významný a zdravý. Nech vidia tí páni, že sú osamelí v celom Slovanstve so svojím smiešnym rusožrútstvom. Rusi čestnému Slovanovi prirástli k srdcu a duši — proti tomu je márna dišputa.

Interesantné to bolo, o to je pokoj!

Krásna, nie veľmi teplá noc ležala na mori i brdách, keď sme opúšťali Hotel Imperial s jeho bielymi kolonami na prvom poschodí. Hotel vraj prináleží z väčšej časti grófovi Harrachovi, ktorý skúpil akcie. Pán gróf by si mal prísť pozrieť svoj dom a nedovoliť, aby všetky nápisy boly len talianske a francúzske, a ani jeden v slovanskom jazyku! Horko žalovali sa na toto Dubrovníčania, a veru je to urážlivé; cudzinci, Angličania a Francúzi, ktorí prichodia sem nadýchať sa balzamového morského vzduchu, neurazili by sa slovanskými nápismi na zemi slovanskej odtedy, čo Rimania prestali kolonizovať Dalmáciu, čo Feničania zanechali múry Kavtatu!

Noc ležala na mori a brdách, no Dubrovník, od Pile počnúc, jagal sa ešte vždy (a boly už dve hodiny po polnoci) v jasnom svetle, aby hostia, idúci s banketu, pohodlne mohli prejsť bielokamennými ulicami chutného Dubrovníka. A tak sme vo voľnom rozhovore prišli až po Općinsku kafanu, ktorá len tak kypela životom. Rozjarení hostia, veselí Dubrovníčania, obyvatelia širokého okolia, tmolili sa na verande kafany i v jej krásnej dvorane. Boli tam i mohamedáni hercegovinskí v bielych vysokých turbanoch. Černohorci, Kotorania, ba i Albánec sedel pri čiernej káve, dajúc si nohy pod seba.

Na druhý deň okolo jedenástej išlo prezídium urobiť poklonu dubrovníckemu biskupovi Marcelićovi, podlá uzavretia kongresu. Staré, veľkolepé palazzo biskupské svedčí tiež o starej sláve mesta. Široké schody vedú do prvého poschodia, kde nám otvoril sluha a uviedol nás do širokého, proste, veľkopansky zariadeného salóna. Milo ma prekvapily dve maľované podobizne: dalmatínsky gazda a jeho starušká žena, iste rodičia biskupa. Podobizne nám povedaly, že domáci pán je syn ľudu a pritom vyznavač svojej národnosti, dobrý syn, nehanbiaci sa za svoj nevysoký pôvod. Rodičia sú v národnom kroji, utešené otvorené tváre s jasnými pohľadmi — charakteristika južných Pomoranov.

O malú chvíľu prišiel pán biskup, vysoký, strojný, ešte nestarý mužský v čiernej sutáne s tmavočervenými okrajkami, na prsiach s veľkým krížom starej veneciánskej práce. Pán Chyliński mu povedal, načo sme prišli, a začal, že ako Poliak teší sa robiť poklonu veľkomožnému pánu biskupovi, lebo Poliaci boli odjakživa verní synovia katolíckej cirkvi atď. Pán biskup obrátil sa k nám trom rovnako a začal prímluvu… Všetko nemôžeme my — hovoril — jednotlivé skupiny sú slabé a hasnú ako rozhrabané uhlie. Všetci musíme túžiť, hromadiť sa, sbierať sa, za jedným cieľom ísť. Veď je známe (obrátil sa biskup k predsedovi Chylińskému), že polabskí a pomoranskí Slovania vyhynuli do tla (základu), a nie preto, že by boli slabí bývali oproti nepriateľským susedom — nie, ale preto zahynuli, že nešli spolu, že boli nesvorní a jeden nad druhého sa vypínali… To bol smysel biskupovej reči. Prečo práve hovoril tak pekne o zahynutí polabských a pomoranských kmeňov slovanských, iste neviem, len potom už dozvedel som sa, že biskup Marcelić dal sa informovať o každom slove kongresu a že je dušou oddaný biskupovi Strossmayerovi, svojmu učiteľovi. Potom som pochopil i Polabanov, i to, že tu, v kamennom, mramormi ornamentovanom paláci „episcopati ragusiensis“, počujem z úst vysokého preláta slová čisto slovanské ako odpoveď na slová úzkeho ja-dosahu. Pán biskup nás prepustil milými slovami a vyprevadil nás na pustú, širokú chodbu. Vyjdúc z pošmúrneho palazza, zalial nás slnečný jas, — tu už bolo konečne kus južného slnka z roku 1878! Poznával som staré dubrovnícke slnko, a hneď ma schytila túžba po mori. I sviedol som môjho dobrého Sokola-Tůmu: Poď, reku, trochu von z tohto bzučiaceho roja, z toho večného nepokoja von do prírody, kde budeme sami s ňou… Mal sa k nám pripojiť i Hejret — no minuli sme sa.

Šli sme hodne už páliacou kamennou cestou na juh proti Kavtatu. Medzi cestou a morom je tu letohrad pri letohrade, záhrada pri záhrade. Dohoníme babku s veľkou nošou na chrbte a prosíme ju, či nevie, kde by sme sa mohli dostať k brehu a okúpať sa.

„U nás sa ešte nekúpajú,“ povedala a potom nás posmelila ísť cez hociktorú vilu k pobrežným ohromným balvanom.

Tůmovi páčila sa babka, jej srdečný, milý hlas a prívetivosť. Poslúchli sme ju — vnikli sme do cudzieho ako Tatári. Potom k skalám, večne morom obmývaným, počernetým, až ta, kde sa príboj dostáva v čas prílivu. Príliv a odliv v tomto kraji je neznačný. Čistá voda, ako hôrny kryštál, mierne pohnutá teplým mestro-vetríkom, lákala ani v Goetheho Rybárovi. Nemožno zdržať sa i proti napomenutiu babky. Sobliekli sme sa — a ja so skaly rovno do čistých vĺn! Ej, už viem, prečo sa ešte nekúpajú! Voda spenila sa nado mnou a začala, ma hodne štípať — bolo ešte predsa prichladno. Najmä tamdolu, keď som sa skokom s istej výšky ponoril, bola voda priamo mrazivá; hore, keď som plával k skale, bola trochu teplejšia. No nič to! Ešte raz do vody. Je to zvláštny pôvab kúpať sa v mori a nedá sa porovnať s riečnym kúpeľom; no po tretí raz som už nešiel, začala ma zima triasť i na poludňajšom slnku, svietiacom na vápené balvany pobrežia. Kamarát Tůma sa tiež omočil, poumýval, a bol rád, že som ho nahovoril na túto trochu exotickú zábavku. Pred 23 rokmi skákal som tak s kolegom Kirchnerom s vysokej skaly do teplého mora, a najradšej, ked išly veľké vlny, vypínaly sa nám ponad hlavy a donášaly nás na mäkkých, beloskvúcich ramenách k pobrežnej skale. Dnes je to už ináč. More je tiché a chladné, strie sa rovno; napravo, ako veľká, rozpľaštená korytnačka, plávajúca po vode, strie sa Lokrum, naľavo výbežok Kavtatskej zátoky tratí sa v hmle a trasení jarného vzduchu. Ďaleko, ďaleko zpoza Lokruma zjavila sa bárka s plachtami a trasie sa zarovno so vzduchom. Slnko osvecuje trepotavý parus, takže sa lisne ako krieda. Lodka, vidno, má dobrý vietor, menší sa znateľne, a razom, ako by sa prepadla do hlbín, zmizne, za obzorom vodným, dokazujúc, že zem je okrúhla, i more je teda okrúhle.

Po kúpeli nám dobre chutil obed v Hoteli de la ville. Tůma, dušou bodrý, človek srdca a pritom dobrého humoru, priamy a čestný, bol mi milým spoločníkom. Strateného Hejreta našli sme v hoteli; on šiel za nami inou cestou a šiel zmužile ďalej, až ho dohonili Gabrščekovci, ktorí vozmo išli kdesi do kraja. Zblúdeného syna vzali na voz, a tak nám ho šťastne prinavrátili. Bol tu chutný, veselý obed; pri našom stole soznámili sme sa s Černohorcom Milošom Šavlićom, sekretárom pri pravosúdnom ministerstve, so synom Lazara. Sočicu, junáka z prvého hercegovinského povstania, a s Lazom Popovićom, profesorom bohoslovecko-učiteľskej školy a gymnázia v Cetinji. Bolo nám milo posedieť, pobesedovať s troma opravdivými Černohorcami. Hotel šumel ľuďmi, všetky stoly boly nabito obsadené. Prišiel k nám i náš milý všadebol, energický, pohyblivý a zápalistý dr. Vergun, a ešte iní, na rovné struny naladení ľudia — ono sa to akosi priťahuje ako rovné molekuly. Niekto (nezradím) in sinceritate pripil Černohorcom, že vraj i on smýšľa po černohorsky a miluje troch Nikolov — svätého Nikolu a dvoch nesvätých.

Po obede 9. apríla dubrovnícki hostitelia usporiadali hosťom vychádzku ua parolodke Ančici do Ombly. Rieka Ombla rúti sa tam so skál do mora. My sme čakali Ančicu na dubrovníckom mole. Slnko pražilo na kamenné biele molo. Sdrž kúpala sa v jeho tuhých bleskoch, múry Imperialu zdaly sa blízko, len ich rukou dosiahnuť. Čakáme — ale Ančice niet na čistých vlnách málo navštevovaného miniatúrneho prístavu. Tu doletí zvesť, že nás Ančica čaká v Gruži. Ech, to bolo už primnoho. Asi hodinu ísť do Gruže — i nešli sme, venujúc dve-tri hodiny už potrebnému odpočinku. Darmo je, všetko človek nemôže pojesť, hoci to vidí hotové na tabuli. Hostia veľmi si chválili vychádzku, krásy údolia a pohostinnú prívetivosť hostiteľov.

Nás troch iné mrzelo: tak sme blízko Kotora, a nevidieť tejto zátoky, ktorej sa na svete iba Neapolská vyrovná, a keby Lovčen hádzal oheň ako Vezuv, ani Neapolská zátoka nevyrovnala by sa krásou a divmi prírody Kotorskej boke.

A tak odhodlali sme sa: na druhý deň o 10. hodine príde z Triestu veľká Lloydovská loď Gróf Wurmbrandt a ona nás zavlečie do Kotora. Potom kago Bog da i sreća junačka,

Wurmbrandt je ohromná a veľmi rýchloplavebná loď. S Villámu a Pannonie (lode spoločnosti Hungaro-croata) na Wurmbrandt, ako by si prešiel s nákladného vlaku na rýchlik. Na lodi našli sme už mnoho kolegov s dr. Mazzurom, ktorí si išli pozrieť Boku a Kotor. Bola to krásna cesta; keď sme sa vyronili z úzkeho zálivu Gružského, jachali sme okolo Lakromy a do mora vrývajúceho sa Dubrovníka. S mora Dubrovník zdá sa ako zakliaty zámok, nad ktorým vypína sa zakliata hora s pevnosťou. Šedivobiele steny Srdže vypínajú sa nad mestom, tiež šedivobielym, a to všetko nad tuhobelasým, lesknúcim sa morom, živým, dmúcim sa ustavične ako hruď hnevnej, krásnej mladej ženskej. Plavíme sa okolo Kavtatu (Ragusa Vecchia). Kavtat (Captat) založili Feničania, od nich mesto prevzali Gréci a pomenovali ho Epidaurom. Hovoria, že sám Herakles usalašil tu Grékov. Roku 223 Rimania zmocnili sa Kavtatu a predali ho ilyrskému kráľovi Gentiovi r. 176 pred Kristom. Neskôr prišly ta slovanské elementy, mesto bolo pevné a krásne, no zažilo veľké pohromy; raz bolo celé zborené a obyvatelia ušli na bezpečnejší breh, ta, kde je teraz Dubrovník — teda syn starého Epidaura. V Epidaure slúžil som asi mesiac, chodiac nocou na dlhé výzvedy do hôr hercegovinských. Boly to ťažké časy — no teraz na pohodlnej lodi, v nežnosti a lieni, hľadím na rozvaliny starého epidaurského zámku.

Na lodi nebolo veľmi veselo, lebo hostia, nenavyknutí plavbe, veľmi trpeli pod siroccom. Ako otrávené muchy ležali po palube na stolcoch a pohovkách, na strednej vyvýšenine. Dámy utiahly sa do kajút alebo ležaly nad schodmi, úbohé, hlavy im visely ako rybám na rybnom rýnku — plédmi sme im nohy prikrývali; ony, biedne, v bezpomocnosti nemohly si vážiť tejto gavalierskej úsluhy. A veru loď sa hodne prehýnala, more bolo prekrásne, hodne zvlnené a ihralo sa s kolosom ako s orieškovou škrupinkou. Brehy neďalekých ostrovov boly snehobiele, očipkované ustavičným príbojom vĺn o tvrdé, rozpukané vápeniny. Vôbec more je len vtedy pekné, keď sa trochu hnevá; vtedy ukazuje svoju krásu i svoj hlas, svoju živosť i nekonečnú krásotu sily, veľkosti, majestátu. Keď priletí majestátne vlna s korunou striebornej peny, položí velikána-loď na bok, a potom šibne cez palubu, až sa lejú potôčky po jej doskách. Vtedy cítiš sa takým maličkým človiečikom, ba drobunkým červíčkom, mravčekom, muškou, vôbec maličkým nič… a ono, to more, aké je veľké, mocné, víťazné!

Sirocco prestávalo — ukázaly sa brdá hercegovinské, a tam pred nami vypínal sa snehom pokrytý Lovčen. A už je tu i Ostra (Punto Ostra); je to pevnosť pobrežná, meteorologická, lodná stanica, a pritom i maják, osvetľujúci vchod do Boky. Prostred vchodu, dosť priestraného, na malom ostrove je pevnosť Mamuľa. Kanóny a samé kanóny! Vchod je dosť neľahký, pri najväčšej búrke lode ani nemôžu do Boky; ostávajú na vysokom mori alebo sa vracajú do Gruže.

Naša loď zvrtla sa ako panenka, a stretnúc sa so súkromným parníkom medzi Ostrou a Mamuľou, vbehla do Novoercegskeho zálivu. Lebo Boka pozostáva z dvoch veľkých bazénov: Nový Erceg (Castell nuovo) a Kotor.

Razom prestala sa loď kolísať, ako by urezal — v úžine už nieto vĺn. Je to veľký rozdiel: široké more, a úžina. Ani na Dunaji menej nekolíše sa loď. Otrávené muchy ožily na palube i na schodišti, i z kajút vyliezaly dámy, už celkom veselé a zdravé. I niektorí mužskí, najmä istý „realista“ s kozou bradou, ktorý robil celou cestou najžiaľnejšiu figúru, hlasne lamentoval, preklínal všetko, strachom umieral, razom ukázal vysmiatu, suchú, protivnú tvár, more mu už bolo po kolená a Lovčen, ktorý sa nadnášal nad stredné vrchy, deliace nás od Kotorského bazénu, bol mu nízky… vôbec všetko mu bolo malé. Boka, obyčajný kút, všetko malicherné, len pokrokárstvo je ozaj veľká vec! Dostalo sa mu dosť posmechov — ale on to nebadal. Organizácia všetkých zadubencov — to môže byť veľký spolok, oproti ktorému „selbst die Götter vergebens kämpfen“ (i bohovia márne bojujú). Mohol by byť náš realistický neuznávateľ Lovčena jeho predsedom.

Erceg Novi zostal nám naľavo a my sme vplávali do Kateny, úzkeho prieplavu, vedúceho z Ercegského bazéna do Kotorského. Oproti Katene na brehu, opreté o brdo, leží Perasto, prekrásne mesto, nad ktorým panuje fort, a na tom forte som pred 23 rokmi prežil tri týždne, opatrujúc ako veliteľ fortu dve ohromné delá, hľadiace rovno do Kateny. No Perasto na túto moju trojtýždňovú vojnu nie je pyšné, ale pyšné je, že roku 1654 odrazili občania peraštínski 6000-ovú tureckú armádu, pobili tri tisíc Turkov a vzali im tri bunčuky. O tomto skvelom víťazstve hlása nápis na chráme, do mramoru kresaný, ale o mojich veľkých vojenských dielach nič tam nestojí. A jednako bolo to horšie ako divá vojna: slúžiť telom i vyschýnajúcim umom takej veci, ako bola okupácia!

Perasto s lode je veľmi krásne so svojou štíhlou renesančnou vežou — fufňavý realista poznamenal, že u nich je to krajšie, fabrických komínov že tam veľa trčí do vzduchu, a tu len jedna veža.

Naľavo otvára sa Risanská zátoka s Risaňom a nad Risaňom cesta na Krivošie, slávne napadnuté rakúskou armádou, ktorá sa potom s Krivošanmi po priateľsky vyrovnala v Knezlači z ľahkej ruky Rodića. Každý Krivošan, ktorý „pucal“ na cvancigerov, dostal 40 zlatých na ruku! Ó, pomsta, aká si sladká!

A napravo Kotorský záliv — cieľ nášho Grófa Wurmbrandta. Loď rýchle delí tiché vlny úzkeho zálivu. Mesto belie sa v lúčoch poludňajšieho slnka. Na mole vidno hŕbu ľudí s hudbou na čele. Hľa, i títo vítajú žurnalistov, hudba hrá Lijepa naša domovina! Na palubu vyšli niektorí páni — dr. Mazzura odpovedá na krátku vítanku. Všetko to bolo veľmi tiché a mĺkve.

Na lodi soznámili sme sa s milým hosťom, teraz pre nás dvojmo vítaným, Ivom Pajovićom, kavasom ruského konzulátu v Cetinji, cestujúcim ako kurier z Viedne. Toto nenadále stretnutie zosilnilo náš úmysel navštíviť Cetinje; posmeľoval nás i vysoký snežný Lovčen a serpentína, vrytá do jeho gigantického boku. Ivo nám pomohol: jeden voz bol už pre neho objednaný a druhý sme si s jeho pomocou rýchle našli za 12 zlatých. Ale predbežne, vyhladovení na sviežom morskom vzduchu, vyhľadali sme hostinec u mesta Triestu (ľsťou striasli sme sa realistu, ktorý sa nám chcel prilepiť; behom šli sme úzkymi uličkami). Obed bol chutný, hojný a nedrahý; čierne dalmátske víno s kyslou vodou nás výborne občerstvilo na cestu. Boli sme šiesti: Ivo, Stojałowski, Sokol-Tůma, Hejret, Vergun a ja. Okolo pol tretej posadali sme do vozov. Náš (Hejret, Tůma, Vergun) bol podobný malému plachtovému omnibusu. Koníčky boly malé, tvrdé a vytrvalé. „V božom mene!“ povedali sme — a koníčky zadrobčily hladkou, výbornou cestou, ktorá hneď za Kotorom začína mierne stúpať. Jasno bolo, záliv bol naplnený slnečným jasom, a v nás bola jasná radosť, plesné očakávanie. A naše očakávanie bolo ešte prevýšené samou skutočnosťou.

Prv, než sa povezieme hore kotorskými serpentínami, spomenúť treba, ako sme strávili ostatný večer v Dubrovníku. Ako som už podotkol, dalmatínski Srbi nezúčastnili sa na kongrese ani na ostatných spoločenských slávnostiach, dávaných v česť hosťom. Aby ukázali, že ich domáci spor netýka sa zďaleka zavítavších slovanských hostí, usporiadali 9. apríla večer malú schôdzku v svojej „Čitaonici“. Nuž taká malá nebola tá schôdzka, bolo tam do tridsať pánov a medzi nimi veľmi mnoho doktorov. Čitaonica je veľkolepá miestnosť v prízemí i na prvom i na druhom poschodí; novín tam majú veľkú silu, po stenách staré krásne meďorezy, podobizne dubrovníckych spisovateľov a dejateľov; v čítacej dvorane majú prekrásne poprsie Ivana Gundulića.

Okolo desiatej volali na večeru — bol to opravdivý, skvelý banket, možno, ešte bohatší ako v Hoteli Imperial. Tabula bola skvostne okrášlená striebrom a živými kvetmi. Vína boly výtečné, šampanské prvej marky — ale čoho nebolo: nebolo už pri nás sviežosti, sily naše boly už naozaj vyčerpané, lebo pôžitok, zábava, nové veci, mocné dojmy, večné rozhovory s ľuďmi, hojnosť viac zunujú ako najprísnejšia práca. Medzi hostiteľmi boli reprezentanti prastarých dubrovníckych rodín, ako Bona, Boca, Natalin… Bol to tichý večer, toasty boly početné, hrala nám tamburášska hudba. Len jedno mi bolo divné: málo spevu sme počuli. Zriadený chórový spev bol, ale že by si zaspievali pre seba, spoločensky, toho nebolo.

Rád som bol, keď už prešli sme popri posledných domoch Kotora, ktorý sa našincovi protiví pre čmýrenie všakových livreji, pardon, uniform, pre odporný zvuk cvancigerskej nemčiny a pre celý parfum, ktorý volajú „švábskym“ alebo „lacmanským“ autochtonní obyvatelia krajiny. Taký parfum akiste vydávajú Angličania v Indii, v mestách dávnej slávy indickej. Cudzí, nadutí, korisťobažní pokladajú ľud za ťažné hoviadka, s citom vzdoru a nepriateľstva. Kultúrtrégerská nadutosť, pažravosť a nenávisť ľudu sú ich hlavné vlastnosti. Pravda, je medzi nimi i mnoho čestných duší, mnohé statočné srdce, ale tu neplatí nič ctnosť jednotlivcov: celý systém je hnusný, vražedný, upírovský, a do toho systému vtiahnutý najčistejší šľachetín stáva sa páchateľom podlých diel. Tu by musela prísť veľká náprava od koreňa, od základu. Hľa, čo vidíme na ceste: rozpadajúcu sa cerkov — nik ju neopravuje: to je jedna z tých, ktorú vyhlasujú v Dalmácii za „baufällig“, policajne zatvárajú, opraviť nedovoľujú, ale pomaly vyničili všetky pravoslávne chrámy z Boky dalmatínskej. A potom nemá byť čestný človek rád, keď sa vymkne z centra tejto hnusnej intrigy!

Na ceste, v úhľadnom černohorskom vozíku, necítiš už svierajúcej kazajky austriackej politiky.

Okolo cesty začína sa už zelenieť, pekne kvitnú broskvy, slniečko hreje, ale nie silne; vzduch je čistý, voňavý. Cesta krúti sa najprv vo veľkých záhyboch. Kotor je už pod nami i so zálivom, ktorý má tuhobelasú farbu a hladký je ako zrkadlo. O tri štvrte hodiny zastaneme pred krčmou, Trinita zvanou. Kone treba napojiť. Vojdeme do krčmy. Tam by bolo už akosi nelacmansky; za púdlou stojí svieža babka, reže nám šunku, výbornú, surovú, a nalieva čierneho vína. Ale čo, za nami pri stole hrajú sa v karty traja — financi. Ilúzia v pekle.

Furmani naši nás naviedli, aby sme šli rovno pešky, že je to niekoľko minút. A aby sme sa teda pustili krížom, kdežto vozy musely obchádzať aspoň polhodinový zákrut. Ale nám i toho bolo dosť. Príkro, ako do strechy, a tie skaly! Materidúška už rozvoniavala, púšťajúc prvé svoje ratoliestky. Ináč bolo ešte pusto, ledvaže sa trávička kde-tu ukázala. A už tu sme na hradskej. Vozy ešte neprišly. Hradská je základne strojená, kresaná do príkrej, tvrdej, vápenej skaly, široká je skoro na päť metrov, od priepasti obohnaná múrikmi, stavanými z kvádrov, medzi múrikmi okrem toho ešte i kamenný stĺpik. Povrch hradskej je hladký ako dlaň, ako by bola z najlepšieho cementu. Človek žasne nad touto cestou, v ničom neustupujúcou rímskym viaduktom. Povedali nám, že meter tejto cesty stál 7 zlatých.

Prv, než prišly vozy, hľadíme na Boku. Pred nami na druhej strane rovno z Kotorskej zátoky dvíha sa veľké brdo, posiate pevnôstkami. Je to ohromná, vysoká hora, deliaca Novoercegský záliv od Kotorského. Napravo vidno bastiony kotorskej formidablnej pevnosti. Ďalej nad Risaňom vypínajú sa hory nad horami, brdá nad brdami a belasé tiché more dáva týmto velikánom pravý relief. Nemožno si pomyslieť, aká by tu bola predpekelná pustota, v týchto holých, bielošedivých, pustých, hrozných horách, srázoch, bedrách, zárezoch, keby nebolo lahodného, malebného, osviežujúceho, priateľského mora! Ono na nás hľadí milým, jasným okom a mierni tvrdú, hrdú pustotu veľkého, zasmušeneho a v čudné mlčanie pohrúženého Karstu.

Dohonili sme tretí voz — bol nám trochu podozrivý, preto sme zveličili schválne medzeru medzi ním a nami, zastali sme pred kamenným domom dozorcu nad cestou. A to bolo už asi na dvadsiatej serpentíne. Kotorský záliv už zdal sa ako na vypuklej karte. Tratil trepotanie žitia a stával sa obrazom. Hora s druhej strany sa akosi ponížila. Ale sám Kotor nič nezdal sa vzďaľovať. Ideme už vyše dvoch hodín, a Kotor tu pod nami; niekoľko krokov dolu skalami, a si tam.

I Pán Boh nás rád mal a požehnal nám krásneho času. Ivo so Stojałowským a ešte tretím pánom (kupcom-agentom zo Splitu) jachali popredku. My štyria v druhom voze často sme sliezali, nemohúc sa nasýtiť pohľadov a výhľadov. Rastie počet serpentín, dvíhame sa, dvíhame. Vždy sme ešte nad samým Kotorom, nad strechami, nad pevnosťou, ale už tak vysoko, že mesto sa zmenšilo na hračku, na drevené domky detské. Kotorský záliv je už len barinka, ohromná hora s druhej strany už nám dávno neimponuje, my hľadíme na jej plešivú hlavu. Naozaj, dojem je, ako by sme sa dvíhali v balóne. Už vidíme pod sebou reliefnu mapu celej Boky, vidíme Novoercegský záliv, oddelený od Kotorského vysokým, pod nami ležiacim brdom, pretrhnutým úzkou Katenou, ktorá zdá sa ako potôčik. Vidíme Risanský záliv a vôbec všetky línie Boky, a tam za ňou strie sa široké, veľké more a tratí sa, spojujúc sa na obzore s ďalekými obláčkami. Nič nemôže byť velebnejšieho v krajinárstve, nič kolosálnejšieho ako pohľad so šesťdesiatej serpentíny černohorskej na Boku a na ohromné, nekonečné, ticho-majestátne úzadie morské. A aký divný cit! Napravo iba tvrdá, kolmá stena, tvrdý, vekový bok brda, na ktorý si prilepený, a tu naľavo — priepasť nad priepaste! A za priepasťou široké more! Čo si sa, zemeplazík, razom stal orlom?

A už sa pomaly i začalo večeriť. Kotorským zálivom sem ku Kotoru plávala veľká trojsťažňová loď — pravda, zdala sa ako orechová škrupinka. Zprava i zľava zanechávala dlhé pruhy na hladkom mori; pruhy bolo vidno s takej ohromnej výšavy ešte dlho po tom, keď už loď pribila o kotorské molo.

Len ďalej! Serpentína za serpentínou. Koče krútia sa, ako by tančily polku, vždy vyššie a vyššie!

„Co pak, jedeme do nebe?“ povie Tůma a vzdychne si, neborák! Na mori morská choroba a na výšinách závrat! No potešili sme ho. Hejret bol nadchnutý vidami, Vergun plával vo vysokej politike, ešte vyššej ako táto šesťdesiata piata serpentína. Stojałowski založil ruky na kolená a vzdychá Ivovi: „Barzo ładnie, barzo ładnie!“ A bolo to naozaj pravé hýrenie vo veľkolepých, gigantických zjavoch prírody. Veľkosť hľadí tu na človeka jasnými očami.

Ivov vozík zastal: sme na hranici. Dva kroky — a stojíme na slobodnej slovanskej pôde. Ivo nás víta u seba s fľaškou v ruke. Pripíjame na slávu Čiernej Hore, hospodárovi Nikolovi. Čudný cit — a len cit, lebo hradská je tá istá, tá istá výšava, tie isté skaly a srázy. Hľa, tu pod nami závratná hĺbka doliny — ňou sa ide na Krivošie, a dolu pod ňou, nevidené, skrýva sa Risaň. Vezieme sa už vyše 5 hodín dobrým klusom, a Risaň, zdá sa, leží tu, možno sbehnúť za pol hodiny.

Áno, len cit načrtal tú líniu, len srdce cíti rozdiel, a poslušné smysly naozaj zbadajú, že tie šedivé skaly sú tu nemračné a milé. Cítime sa v svojom! Divno, mne sa to vždy len vtedy stáva, keď som za hranicou. Nuž, ale kto sa mi začuduje? Doma uníženie, posmech, tlačenie, hyzdenie, zavieranie do dier ako zlodeja, ľubovôľa skazeného, vyciveného kreténa, podlosť, neuznanie, oberanie pod falošnými titulmi, a za líniami uctenie a uváženie čestnej práce a verného charakteru.

Na naše hlasné „živio, hospodár!“, ktoré bilo sa od skaly do skaly, zjavil sa pred nami vysoký starý Černohorec, celý v zbrani. Stará, dažďom a vetrom šedivá struka lengá mu malebne s pleca. On je pohraničným strážnikom. Tvár počerná, oko vždy ešte veľké, temné. My okolo neho; častujeme ho. „Vi ste dobri ljudi,“ hovorí, „kad vi našega dobroga gospodara živite, onda ste vi dobri ljudi!“ My mu vysvetľujeme, akí sme vtáci, zkadiaľ. No on len opätuje: „Dobri ljudi, kad vi gospodara živite — dobri ljudi,“ a usmieva sa, zapaľuje papirosku. Odoberáme sa, sadáme do kočov. Starý Černohorec stojí nad priepasťou a mácha čiapkou:

„Živila slavianska viera!“ volá mocným, starým hlasom.

Čo pod tým rozumel, neviem, no scéna bola krásna, nikto z nás ju nezabudne.

A my ešte dohora. Napravo otvára sa veľká jaskyňa do skaly — odokryli ju pri stavaní hradskej, je veľmi hlboká, ale dosiaľ nepreskúmaná. No už niet mora. Zakryla ho skalná stena, a my začíname sa spúšťať nadol nedlhými serpentínami, takže vozy naozaj krútia sa ustavične ako v polke. Nad nami vypína sa posledný najvyšší sokorec Lovčena, jeho boky a zárezy sú zaplnené bielunkým snehom. A aké to ohromné snehové masy! Ťahá ztadiaľ vetríček voňavý a bundička je veru dobrá. No prekvapenie. Noc padla na nás razom, ako by sa bola skrbálila s Lovčena v podobe laviny. Medzi mrkaním a nocou je tu malé špacium.

Mohlo byť okolo pol deviatej, keď sme vtiahli do Nieguša, krásnej černohorskej dediny, z ktorej pochádza dynastia Petrovićov. Zastali sme pred čistou krčmou, ktorá bola i sklepom. Vesele sme vrazili do sklepu, tam sme i zostali, bolo tam milo. Na stenách krásne vykladané pušky, pištole na kremeň, šable, handžáre — a tam nad púdlou visia chutne zaúdené neveľké šunky — pre hladných pohľad krajší ako na vybíjané diaferdany. Teda šunky! Ivo kázal krájať surovú, znamenitú šunku. Je mäkká, rozplynie sa v ústach, chuť má výbornú a je ľahká do žalúdka. Tu vôbec šunky nevaria. No lepšej, chutnejšej večere želať si nemožno ako túto černohorskú šunku a k nej bokezské víno. Ivo chcel nasilu platiť celú večeru: hodne sme toho strovili, vyhladovení ako vlci. Vergun začal sa s Ivanom škriepiť o platenie, no Rus predsa len zvíťazil.

A potom už nastala cesta potme; že ideme nadol, badať po rýchlosti, že po serpentínach, badať na ustavičnom krútení. Hejret pri takej zákrute stratil klobúk — no našli sme ho. Ešte raz zastavili sme sa pri krčmičke, kde nám krásna mladá deva navarila čiernej kávy s rýchlosťou blesku — a dobrej čiernej kávy. Tu má čierna káva zvláštnu aromu a chuť občerstvujúcu. A tak proste ju varia.

Tma a fadesa. Asi okolo pol jedenástej zazreli sme pod nami naľavo svetlá, pravidelne rozostavené. Svetlé punkty v desiatich radoch a okolo tma a tma. To bolo už Cetinie.

O pol jedenástej zastal náš batár pred jednoposchodovým domom Petka Pajovića, hostinského, „liferanta Vojnog Stana“, brata nášho Iva. Ivo po telegrafe z Nieguša uvedomil brata o príchode piatich hostí.

Vstúpili sme do veľkej izby (dvere do rohu) s biliardom, púdlou a veľkými stolmi. Na stenách podobizne kňaza i jeho rodiny. Dvaja Černohorci hrali karambol. Petko nás vítal s flegmatickou grandezou a zdal sa viac hosťom ako hostinským. Chlap asi 48-ročný, stredného vzrastu, plecitý, s veľkým, temným okom a mocnými fúzmi. On nám už všetko pripravil. Jeho žena, tučná, no veľmi pohyblivá, v bielej kacabajke, prijala nás celkom po domácky, bez mnoho slov; pre troch mal Petko izbu v prvom poschodí: veľkú, jasnú, s troma veľkými oblokmi. Postele čisté, široké, miesto paplona drahé, mäkké koberce. Vergun a Hejret išli spať do súkromného domu.

Páter Stojałowski, Tůma a ja skoro sme si políhali. Obsluhovali nás synovia Petkovi, milí, driečni šuhaji, ale už nosili za pásom revolvery, teda už nie chlapci. Keď mladší posluhoval, mal revolver na skrini, ale keď sme ho poslali cez ulicu, dal si ho hneď za pás. Zbraň tak patrí za pás ako čiapka na hlavu, keď sa ide na verejnú ulicu.

Okolo dvanástej zaspali moji kamaráti. Páter Stojałowski spal tichunko, rovno dýchajúc, no Sokol hádzal sa na širokej posteli. Mrzelo ho, že fľašu s vínom rozbil, a s takým znamenitým, čiernym a predsa iskrivým. Ale veď bolo lacné: liter 18 krajciarov.

Spali sme výtečne a vstali v čudne veselej nálade, ako by nás očakávalo niečo veľmi šťastného a milého. Len jedno nás mrzelo: oblokom videli sme statných Černohorcov chodiť ulicou pod dáždnikmi! To boly zlé výhľady na výhľady. No okolo ôsmej nebo sa vyjasnilo a my uvideli sme čisté, šedivobiele, rudostreché Cetinie v lúčoch jarného slnka.

Naša masívna hostinská ráno pýtala sa nás, čo budeme, či čaj či kávu. „Kávu, majko!“ Tůma mal pochybnosť: „Prečo si nepovedal, že bielu kávu, oni nám naposledy dajú čiernej — nedarmo sme na Čiernej Hore.“ „Už sa len neboj!“ A skutočne, dostali sme voňavú, chutnú bielu kávu so znamenitým koláčom.

Šiel som budiť Verguna a Hejreta. Viedol ma syn Petkov, nezabudnúc strčiť si za pás dlhorúrový revolver. Vošiel som do úhľadného poschodového domu. „Požalujsta!“ počujem ženský hlas ruštinou. „Gospodin Russkij ješčo počivajet.“ Bola to domáca pani, ševkyňa, bývalá žiačka dievčenského inštitútu cetinského. Problém o všeslovanskom jazyku bol tu prakticky riešený: Slovák s Černohorkou nemuseli siahať ani po francúzštine ani po nemčine, ako sa to stalo na lodi Villáme medzi vysoko vzdelanými žurnalistmi, že vraj slovanskými. Pani zaviedla ma do salónika; bola celá natešená, že má vzácnych hostí.

Konečne sme sa posbierali dohromady, okrem pátra Stojałowského, ktorý šiel vyhľadať rakúske vyslanectvo, aby mohol odslúžiť omšu. Obzerali sme mestečko. Hlavný dojem jeho je: čistota a akási veselá jasnota. Nič tu niet „čierneho“, zasmušilého, nič „romantického“. Cetinje leží na vysokej planine, rovnej ako dlaň, i hory už nevystupujú do hrozivých výšin ako v Boke: sme bližšie ich sokorcov. Ulice sú rovné, široké, domy a domce všetko kryté veľmi červenou škridlou. Zdá sa to všetko suché, triezve a nové. A veď je všetko nové: pred 30 rokmi pozostávalo Cetinje z troch domov.

Na jasnom širokom námestí stojí poschodový, objemný konak kňazský. Dvaja vojaci v národnom kroji s puškami a s nastoknutými trojuholnými dlhými bodákmi sú na stráži: voľne prechádzajú sa pred frontom úhľadného staviska so širokými schodmi. Oproti hlavnému konaku je menší, v ktorom býva kňažič Mirko, druhý syn Nikolov. Pri ňom má dom Karaďorde, zať kňazov. Ďalej niečo stojí neveľký, ale už architektonicky menej skromný konak Danila; má už pilastrami ozdobenú fasádu a svieti veselo bielymi architrávmi na červenkastých múroch. Oproti nemu vidno príkry skalný kopec, korunovaný pozlátenou kupolou pamätníka: je to sarkofág, nad ktorým vypína sa kupola, a má takýto nápis (cyrilikou): „Mitropolit Danilo, gospodar crnogorski, rodjen godine 1677, stupio na vladu godine 1695, prestavio se (umrel) godine 1755.“ Pomník povstavili tomuto zakladateľovi panujúcej rodiny Petrovićov roku 1896. Vtedy bola svetská i duchovná moc spojená v jednej ruke.

Skoro vyhľadali sme človeka, na ktorého mali sme odporúčanie: bol to profesor Lazar Fomyč Petrović, redaktor Luče, redaktor, kritik, ktorý vzdelával sa na petrohradskej univerzite, dlhšie pobudol na severe, takže ukázalo sa, že máme všetko spoločných známych v Rusku. Od chvíľky, čo sme pobudli v jeho milom dome, kde nás pohostil sladkosťami a výbornou černohorskou rakijou, už nás viac neopustil a vodil nás tak zručne, že sme všetko videli, čo zaujíma cestujúcich. Jeho kabinet už svedčí o slovanskom literátovi: na stenách obrazy veľkých ruských spisovateľov, v bibliotéke ich knihy. Ako nám to bolo divné: černohorský junácky kroj — a že vraj literát. Akosi to neharmonizuje, no na Čiernej Hore nikto nenosí sa lacmansky. Náš sprievodca, Ivo Pajović, bol cestou v čiernych hábach, iba čiapku mal černohorskú, ale už ráno nás prišiel vyhľadať, a ledva sme ho poznali — už bol v svojom černohorskom obleku, ktorý ho urobil krajším a mocnejším.

Lazo Petrović viedol nas do Čitaonice. Je to veľká, vysoká sieň s ohromným stolom, pokrytým novinami z celej Europy. Ležia v poriadku: medzi nimi na čestnom mieste i naše Národnie noviny — a, ako som sa presvedčil, čítané. Len divno, že tam niet ani jedného českého politického orgánu. Predsa Národní Listy a Hlas Národa by tam maly byť, kde sú teraz všetky hlavné ruské denníky, anglické Times, so päť francúzskych, dva nemecké z ríše…

Pri Čitaonici je malé, vkusné divadielko s veľkolepou kňazovou lóžou. V ňom hrali po prvý raz Balkánsku cáricu, drámu samého Nikolu.

Urobili sme poklonu v redakcii Glasa Crnogorca. Tam nás vítal sám redaktor Tomanović, už starší pán — bol na skoku do Boky, práve si ukladal do kufra. Redakcia je na prvom poschodí, neveľká izbička, založená knihami a novinami, že sa je ťažko hýbať. A predsa na slová Glasu neraz s napätím počúvala Europa…

Petrović umožnil nám návštevu v ruskom ženskom inštitúte, na čele ktorého stojí vysoko vzdelaná, naozaj ruskou milotou obdarená Sofia Petrovna Mertvago. Založila ho cárica Mária Alexandrovna, protektorát má kňahyňa Milena. V inštitúte výchovu a výučbu používajú dievčence od siedmeho roku, učia sa po rusky, srbsky, francúzsky i nemecky.

Pani Mertvago nás napojila čajom a vyviedla do sadu, kde sa hralo, prechádzalo sedemdesiat chovaníc. Mne prišiel na um Mariinský inštitút v Petrohrade: len sa mi pozdalo, že tu sú tváričky detí čerstvejšie, zdravšie. A veď majú dobrý vzduch, dobrú vodu a výtečnú chovu. Väčšina ich je z Čiernej Hory, no sú i zo Záhrebu, Srbska, z Uhier. Výchova a výučba stojí na najvyššom stupni dnešnej ženskej pedagogie, a čo sa nám pozdalo, pani Mertvago hľadí i na praktickú výchovu: dievčence učia sa nielen všetkým ručným prácam, ale i domácim — ony riadia, umývajú, upratujú a varia. Obšírna záhrada, obohnatá múrom, prechádzky do hôr, gymnastika, kúpele, lekárske ošetrovanie — to všetko slúži dievčenciam: sú jaré, veselé a zdravé. Miestnosti pre choré sú temer celý rok prázdne. V dome je prekrásna pravoslávna kaplnka so znamenitými umeleckými okrasami a obrazmi. Pre nepravoslávne devy postarané je o dokonalú výučbu v ich náboženstve. Dojem inštitútu a riaditeľstva panej Mertvago je prekrásny. Šťastný slovanský rodič, ktorý môže dať dcérku do takých rúk! Zo všetkého hľadí serióznosť životná, a nie povrchné inštitútske pletkárenie, aké vidíme v beznáboženských, svetáckych ústavoch, vysielajúcich do sveta koketné húsky.

Májka Pajovićova poslala za nami syna, ktorý sa pýta, či chceme obedovať u nich. Vrátil som sa pre istotu (lebo černohorské povetrie, chodenie, hľadanie hodne troví) ushovoriť sa. „No, u nás je pôst,“ hovorí prívetivá matróna, „ja pánom môžem len pôstnym jedlom poslúžiť.“ Trochu ma to trhlo. „Nuž dobre,“ vravím, „len aby toho bolo hodne, sme hladní.“ A už si predstavujem zasmaženú polievku, nejaké černohorské džgance. Čo robiť? V pravoslávny Zelený štvrtok je pôst, a pôst sa tu sväte zachováva. Nie tak ako naši bratia katolíci-Poliaci na Villáme. Boli sme totiž na tichej Adrii práve na Veľký piatok nového štýlu. Flagga lode spustená bola na polsťažeň (auf Halbmast), čo sa iba raz v roku stáva, na Veľký piatok, na počesť Ukrižovaného (teda celkom požidovčená ešte je nie Adria), a okrem toho len vtedy, keď niekto na lodi skonáva. Ale Veľký piatok, flagga, pôst — všetko neplatilo, jedlo sa tak ako na hodoch, „table d’hôte“, pre osobu 1 zl. 80 kr. bez vína. Možno, preto prišlo na slabobruchých hriešnikov sirocco s následkami.

Poobzerajúc kláštor, postojac s hodinku v hlavnom chráme pri krásnej bohoslužbe slovanskej, ktorá veruže nezaslúžila si blbých parodií istého vychvaľovaného že vraj „satirika“ a „epigramatika“ (no vpravde je on chatrný, bledý, detinský odblesk heineovskej sarkasticko-satirickej židovčiny), ponáhľali sme sa na pôstny obed. Sokol-Tůma bol celý melancholický. „Sakra, teď se mám postit!“ Hejretovi práve snívalo sa o nejakej pečienke a ja túžil som po dobrej, tuhej mäsovej polievke. Jediný páter Stojałowski bol oddaný do vôle božej, a keď už postiť, tak postiť!

V malej izbici bolo už prestreté pre šiestich (agenta zo Splitu sme pritúlili). Snehobiely obrus, po tri taniere, strieborné lyžice, strieborné nože a vidličky — slovom, stôl tak chutne pristrojený, že svojím gustióznym výzorom valne zveličoval náš smútok nad pôstom. Vtedy som sa prvý raz v živote mrzel na pravoslávny kalendár! Keby ho boli premenili na europsky lad, bol by dnes praobyčajný štvrtok, obyčajnej, nie zelenej farby, a my by sme okúsili černohorskej baraniny a kozliny! Má to byt niečo zvláštne dobrého, na ražni pečené stehienko z mladého baránka.

Všetky hladné strachy boly márne. Dali nám rybacej polievky (uchy) z rýb Skadarského jazera, akej ani jeden z nás ešte nejedol, silnej, chutnej. A potom ryby pečené, a zasa divným spôsobom pripravené, k tomu znamenité zeleniny, akési šaláty, mlsne chutná cibuľka, reďkevky… Jedli sme, ako by nás najal, zapíjali sme pôst výborným vínom. Ak je toto pôst, potom už neviem, čo je labužnícka hostina… Majka sa nám usmievala, svižná vysoká jej dcérka, už vydatá, nás milo obsluhovala a náš Petko hľadel na vďačných hostí vážne a dobrosrdečne. Prosili sme ho, aby nám ukázal svoj sviatočný odev. Priniesol zlatom vyšívanú ječermu svoju, pravý skvost (cena do 400 zlatých). Ale čo bolo hlavnou okrasou ječermy? Nie orientálne, jagavé zlaté výšivky, nie drahý aksamiet, ale — rad medailí a vyznačení: dva georgievské ruské rády za chrabrosť, rády černohorské, a Boh zná, aké ešte. A keď nám ešte ukázal i šabľu, ktorú dostal za chrabrosť, poznali sme, že nás hostí junák, ktorý v mladých rokoch patril medzi prvých chrabrých bojovníkov chrabrého kňaza Nikolu. Petko Pajović narástol pred našimi očami, a už sme si mohli náležite vysvetliť a pochopiť jeho grandezu, s ktorou vítal nás Švábov… Chceli sme sa od neho dozvedieť niečo o dielach, za ktoré ruský cár dáva georgievské rády — ale Petko nie je človek, ktorý by o sebe hovoril. On úst neotvoril na samochválu, len hrdo pozerá na nás veľkým, tmavým okom, v ktorom je ešte dosť ohňa na tri turecké pochody. No pochodov tak ľahko nebude v naše hnilé časy. Petko bude hádam do smrti krčmáriť a lacmanom dávať kolosálne „pôstne“ obedy za lacný groš. (Táto opulentná hostina s hojným vínom, čiernou kávou, desertmi atď. stála nás každého 1 zlatý.)

O piatej hodine mali sme povolenú audienciu u kňažiča Mirka, ktorý nás vítal menom svojho otca, postiaceho sa a „hovejúceho“, t. j. pripravujúceho sa na večeru Pána. Toto „govenie“ trvá niekoľko dní; kňaz v taký čas je celkom sám, odlúčený od sveta, ba i od svojej rodiny, modlí sa a len samotnú prechádzku po parku si dovoľuje. Až v nedeľu sme mali otvorenú cestu k nemu — ale od štvrtku čakať do nedele pre nás troch (Tůma, Hejret) nebolo možno; dočkali iba dr. Vergun a Stojałowski.

Čas do piatej minul sa nám rýchle. Ulice mesta boly oživené, všade bolo vidieť malebné skupiny dôstojníkov v strojných, jednoduchých rovnošatách, v pobelavých kepeňoch, upomínajúcich na ruské dôstojnícke „šineli“. Poznali sme sa s kapelníkom dvornej i vojenskej hudby Fraňom Vimerom, rodeným Čechom, no už poddaným černohorským. On sa už celkom vžil (na trinásty rok slúži) do žitia i bytia černohorského a Černohorci ctia si ho pre jeho prítulnosť k národu a pekný, otvorený charakter. Sám Mirko nám ho chválil.

Presne o piatej zjavili sme sa pred konakom kňažiča. Pri vchode bolo už niekoľko jeho adjutantov-oficierov, ktorí nás po vojensky pozdravili a robili nám cestu k dverám. V chodbe odobrali nám zruční vojaci naše vrchné kabáty, a už sme sa uberali hore jasne osvetlenými schodmi, medzi radmi dôstojníkov, stojacích vystrete. Mirko nás vítal v dverách a zaviedol väčšou izbou do svojho neveľkého, útulného kabinetu, osvetleného sviecami v strieborných dvojramenných svietnikoch. V uhle bol divánik, nad ním výtečná olejová podobizeň Nikolu a druhá veľká fotografia kňahyne. Kabinet bol bohato ozdobený obrazmi, najmä pestrými orientálnymi kobercami; nebolo tam prepiateho prepychu, no bola to vkusná mládenecká izba s predmetmi nežnosti a gavalierskej pohodlnosti. Krásne piano svedčilo, že mladý princ má i hudobné náklonnosti.

Princ Mirko je krásavec v plnom smysle slova. Vysoký, štíhly, v svojom bohatom černohorskom kroji, za pásom revolver, tak ako každý Černohorec, urobil na všetkých nás jednaký dojem, ktorý sme i jednako označili: dojem princa z východnej báje.

Náš vstup bol dosť ceremoniálny, ale keď sa dvere zatvorily a my sme ostali sami: Mirko stal sa milým, priamo kamarátskym hostiteľom, usadil nás na fotele okolo stolíka, sám sadol na divánik pod podobizeň otcovu. Rozhovor šiel po rusky. Ak mňa prekvapila už zovnútorná mladícka krása, nehľadaná elegancia, slobodné, otvorené chovanie sa, nad jeho duchovnou rozvitosťou som naozaj zaplesal. Nehanbím sa povedať, že sa mi slzy tisly do očú, keď Mirko voľne, proste, s mladým zápalom a umným porozumením hovoril o Lermontovi, o Puškinovi, o literatúre vôbec; keď prešiel na politické položenie súčasného Slovanstva, o kliatbe, ležiacej na rozorvaných kmeňoch a národoch, a dnešnom stiesnenom položení diel. Bože môj, aký to rozdiel medzi duchom a ponímaním tohto mladého sokola a medzi egoistický úzkoprsým, úzkozorným, malicherným politikasterstvom, ktorým sme boli sýtení tamdolu! Aký to obzor, aká to teplota, aká prostota a sila umu i duše.

Hoci nás kňažič prijal bezceremoniálne, ponúkal cigaretami, sám nám ich sviečkou pripaľoval — mne zdalo sa, že jednako je už čas, a pozdvihol som sa.

„Nie, nie!“ zvolal živo Mirko. „V tomto dome som ja princ! Ja vás ešte neprepúšťam!“ a my sme sa zasa usadili.

Na moju poznámku o mojom národe Mirko mi vpadol do reči:

„Nehovorte, nehovorte mi o tom! Srdce človeka zabolí! Ach, viem, viem o stave vášho národa. Úžas, úžas!“

I vyšlo, že mladý princ je vo všeobecnosti oboznámený s našou borbou. To som neočakával.

„My malenkie, malenkie,“ povedal konečne a reč prešla na iné predmety, na Cetinje, ktoré vraj nedáva pravého pojmu o Čiernej Hore, o cestách kňažiča, o pomere jeho otca k ostatným balkánskym panovníkom…

Odoberali sme sa. Mirko vstal, podával nám ruky. Silne stisol som mu ruku a on dva razy opätoval moje stisnutie. Odchádzali sme nanajvýš uspokojení a radostní.

„No, ako?“ pýtal sa nás náš mentor Lazo Petrović, ktorý nás čakal pred konakom.

„Prekrásne, prekrásne!“ hovorili sme a kráčali už potemnelou ulicou.

V našom hostinci o hodinku sadli sme k pôstnej večeri a živo sme besedovali o našich srdce pozdvihujúcich skúsenostiach. Petko počúval nás, fajčiac zo svojho čibuka voňavý černohorský dohán, a usmieval sa radostne.

„Za Mirka každý Černohorec dá život,“ poznamenal Vimer, krútiac si mohutné pobelavé fúzy.

Okolo ôsmej išli sme do monastýra na večerné sviatočné služby božie. Nádvorie už bolo oživené, nás zdvorile prepúšťali. Hoci neveľký chrámik monastýrsky bol bitkom nabitý, prepustili nás až na samý predok. Stáli sme v druhom rade za stenou chrabrých dôstojníkov, zprava i zľava okolo nás Černohorci, babky, devy. Napravo od ikonasta pred pultom, na ktorom ležalo veľké Evanjelium in folio, stál kňaz Nikola a čítal, zavše prevrátiac veľkú stránku, za hlasom kňaza všetkých 12 evanjeliových textov, ktoré hlásajú sa na Zelený štvrtok od oltára. Mohutný bol dojem staroslovanských, tak milo srozumiteľných, tak srdcu blízkych slov Evanjelia. Blesk sviec pred oltárom i na lustri osvetľoval zvláštny, dojemný, zriedkave krásny obraz. So svojím hospodárom modlil sa tu jeho národ, bok o bok stojac v zriedkavej rovnosti vedľa seba. Kňaz čítal, časom poklonil sa, osienil sa svätým krížom. Nebolo tam mnoho blesku, nebolo ani spevu ani hudby kostolnej, ale mňa, ktorý som videl toľko slovanských služieb božích v ohromných chrámoch Petrohradu a Moskvy, pred ikonostami, jagajúcimi sa zlatom, malachitom, lapislazuli, hlboko, nezabudnuteľne dojala táto večerná, beznáročná, tichá pobožnosť. Naozaj, to otec, modliaci sa so svojou rodinkou; to naozaj rodina neširoká, nebohatá, nehlučná, ale sviazaná v jedno láskou, slobodnou a spoločnou pokorou pred Hospodinom. A okolo mňa hrdé, mohutné postavy dôstojníkov, pokorne križujúcich sa pri mene Spasiteľa; devušky, akoby sestry krásnej Černohorky na Čermákovom obraze Ranený Černohorec, na hlavách čiapočky; mladé ženy s čiernymi, okolo hlavy ovinutými vrkočmi; tam starenka, vekom neshrbená, jasnooká (hlavná krása Černohoriek je v očiach a svižnom, strojnom vzraste), tam pekné, jasné tváre bradatých duchovníkov. A napravo junácky kňaz, plecitý, mohutný, ale už hodne šedivý, nad ozrutným foliantom, v rukách voskovú sviecu, ktorou si svieti na veľké cyrilské litery. Bolo štvrť na jedenástu, keď k nemu úctive pristúpi kostolník, bozká mu ruku a odoberá pult, knihu i sviecu. Kňaz prekrižuje sa posledný raz a obráti sa k množstvu. Vidíme ho tvárou v tvár. Hustý dav rozstúpi sa, urobiac úzku uličku, takú, že kňaz môže voľne prejsť. My stojíme radom, vystretí narovno po vojensky, a on pružným krokom ide vedľa nás. Sám prvý vyšiel z chrámu. Ľud okolo neho, všetko je také tiché, bezvravné, ani šepotu nečuť. V nezriadenom kŕdli ideme ticho za ním až ku konaku. Pred konakom sme zastali. Kňaz vybehne jaro hore schodmi k osvietenej chodbe; vidno celkom zjavne a jasne jeho mužnú figúru. Obráti sa už v dverách a sníma čiapku, pozdravujúc svoj ľud. Všetci snímu čiapky, bez slova, bez výkriku. Kňaz zmizne v osvetlenej chodbe. Bola to zvláštna scéna a vryla sa nám hlboko do pamäti.

Bolo pol jedenástej, boli by sme radi poznať niekoľko cetinských ľudí — no Lazo Petrović upozornil nás, že dnes, v predvečer Veľkého piatku, večernej spoločnosti nebude, verejné miestnosti sú zatvorené a ľudia pripravujú sa na náležité svätenie veľkonočného sviatku. No jednako v malej, útulnej kafane shromaždilo sa niekoľko milých hostí, ktorí vedeli, že pre nás v žití sotva udrie hodina, ktorá by nás shromaždila v Cetinji. Prišiel medzi nás Bohodar Novaković, profesor, vychovávateľ detí kňaza Nikolu, starší pán, znateľ juhoslovanských literatúr, srdečný a priamy; Mirko M. Majušković, taktiež profesor; advokát Petar F. Petrović, brat nášho mentora; Nikola St. Libuša, černohorský poeta, obľúbený lyrik a epik. Beseda tiekla ticho, a keď sme sa začali zohrievať — bila pokonná hodina. O dvanástej išli sme tichými, dobre osvetlenými ulicami na byty.

Petko Pajović nám vyjednal „kočijáša“ za 8 zlatých na pol šiestu rannú hodinu. Už to ináč byť nemohlo, lúčenie nastalo. Stojałowski a dr. Vergun zostali na Čiernej Hore — prvý šiel do Podgorice a Skadru ukázať sa svojmu biskupovi Milenkovićovi, ktorý ho prijal do svojej diecézy, potom, keď sa ho nechcel zaujať ani jeden poľský biskup.

Pred šiestou stál náš koč pred hostincom. Majka nám navarila dobrej kávy, Petko nás vyprevádzal, obzrel voz, či je všetko v poriadku, jeho synak priniesol zo skliepku „kartice“, t. j. papierky na cigarety, aby sme aspoň cestou užili výtečného černohorského dohánu. On rastie (prima) okolo Podgorice a je lepší ako kedysi slávny trebinský. Na Čiernej Hore pestujú ho slobodne, a v Trebini chmatla pestovanie dohánu c. a kr. trafika — i bolo po dobrote. Preto i černohorskú hranicu prísne strážia a dohán neslobodno preniesť na rakúske územie, ani keby ste ho chceli oplatiť. Ani colnej tarify niet.

No rakúska pohraničná stráž by pašovanie neprekazila — to každý uzná, kto videl kraj. Ani tisíc financov nemôže obsadiť černohorské brdá a zárezy. No sám kňaz zakázal svojim pašovať dohán, a zákaz viac značí ako reťaz rakúskej douany.

Jachali sme cetinskou rovinkou — okolo cesty sú i role; tam sme videli orať na čiernych volkoch čiernu prsť — pravda, nivy to neboly. Vzduch bol chladný, no tichý. Stráne Lovčena lisly sa snehom a my začali sme vystupovať hore serpentínami. Dohonil nás taliansky konzul („ministrom“ ho volal náš kočijáš), mladý mužský, s veľkým kufrom — azda sa poberal? No s nepriateľským citom sme nepozerali na neho: veď talianska kráľovná, panujúca v Kvirináli, je dcéra týchto divých, no prekrásnych bŕd.

V Nieguši sme krmili. No teraz sme v jasnom dennom svetle videli rodné hniezdo Petrovićovcov. Leží v nižinke, domy ako v Cetinji, iba vládnych palácov tam niet. Našli sme pri krčme, okrem talianskeho konzula, mladý párik novomanželov, ktorých svadba asi pred mesiacom odohrala sa nie celkom prozaickým spôsobom. Rozpovedali nám vesele svoju historku, ktorá na ich šťastie nekončila sa melodramaticky, ale sucho-občiansky. Nevesta totiž je Dalmatínka od Nového Ercegu, manžel pravý Černohorec, z okolia Nieguša. Mladí mali sa radi, ale rodičia nevesty, pomerne majetní, nechceli dcéru dať tak ďaleko za chudobného Černohorca. Čo bolo robiť? Veď u Ercegu nájde sa bárka. Za pekného večera bárka unášala krásnu, vysokú Dalmatínku vlnami hladko-lunného zálivu Ercegského, šibla Katenou do Kotorského. V Peraste sa sosobášili a šli na Horu. Rodičia sa smierili a teraz mladí išli na Erceg vyprosiť si osobne ich odpustenie. „Nedelia nás hranice, rúk záhubných diela,“ pomyslel si mladý párik. Vôbec južná Dalmácia je s Čiernou Horou tuho sošvagrená — čo je celkom prirodzené. A veď medzi oboma niet národopisnej línie; nezbadáš po reči, po obyčaji, po kroji a po rase, kde sa začína Čierna Hora a kde sa končí Dalmácia. Čiastočne iba náboženstvo robí rozdiel ktorý prehĺbiť usilujú sa oné „záhubné“ ruky. Ach, a práve to je veľmi smutné a zlé nadužívanie náboženského citu. Divná politika! Na jednej strane ide rúcať náboženské tvrdze, rozširuje ľahostajnosť k záujmom duše — na druhej zneužíva vieru, aby rozdúchala svár a rozlúčila, čo Boh spojil.

Na samom vrchu, najvyššom bode, ktorý sme dosiahli, stojí skromná krčmička a skliepok. A už skoro otvorí sa výhľad na more a pre nás začína sa polka po dlhších-kratších serpentínach nadol. V pohraničnej búdke náš kočijáš oddal svoj revolver — cez hranicu neslobodno v zbroji. Videli sme ten istý obraz ako pri vystupovaní, lenže bolo menej jasno; na mori šiel sirocco a diaľ bola zakrytá parami. No ani duša už nebola taká sviežo-prístupná dojmom: na všetko ti oko privykne, i veľkosť zovšednie častým nazeraním; za nami na malom chutnom vozíku viezol sa mladý párik, vždy o jednu serpentínu za nami, takže sme sa na každej mohli s nimi shovárať ponad príkry sráz. A už je tu Trinita a pri nej colná línia. Financ — práve taký špinátový ako u nás — ňuchal nám do kufríkov, či nenesieme tabak. Len po ňom pasú.

Okolo jednej boli sme zasa v hoteli Trieste v Kotore a asi o hodinku liezli sme už na loď Gróf Wurmbrandt, veľkú, rýchloplavnú, s dvoma krutkami. Mierne zvlneným morom asi za tri hodiny vošli sme do známej zátoky Gružskej. S Wurmbrandtom ďalej nebolo možno, lebo naše lístky platily len na koráby Hungaro-Croata, a Wurmbrandt plavil sa do Triestu, a nie do Rieky. Ale tu rozhodovaly lístky. My sme platili za cestu z Rieky po Dubrovník a nazad len po 12 korún na prvej triede, kdežto obyčajný cestovateľ platí len ta 38 korún, nazad tiež toľko.

Nuž zasa je tu milá Gruž. Sokol-Tůma ide sa lúčiť, lebo on pôjde s malým parníčkom včas ráno (v sobotu 13. apríla) do Metkoviče, ztadiaľ železnicou cez Mostar do Sarajeva a tak na Brod a Pešť domov do Moravskej Ostravy. Naša Pannonia má nás zajtra o 10. hodine ráno vziať do Rieky. Tůma prenocoval teda v Gruži — ja som vzal Hejreta do Dubrovníka na starú hospodu. Vítali nás radostne a poskytli pohodlné prenocovanie.

Ešte raz sme v Dubrovníku! Použijeme predvečer: navštívili sme starý františkánsky kláštor. Prívetivý fráter nás uzrel obdivovať hlavný dvor, okrúžený stĺpovou chodbou, ale akou! Pravá vysoká, harmonická, unášajúca renesancia! Nebol som v Taliansku, nevidel tamojších vzorov — no, myslím, nádvorie tohto kláštora postačí. Akoby z jedného kameňa bolo všetko kresané, a kresané rukami samých umelcov. Pomery sú výtečne vystihnuté — a to zveličuje i neveľkú stavbu. Po stenách chodby visia viac zaujímavé ako umelecké olejové obrazy, tak medzi inými veľký olejový obraz Dubrovníka z vtáčieho poletu z roku 1620, teda pred ohromným zemetrasením, ktoré mesto temer vyvrátilo. Nuž podľa toho obrazu bol Dubrovník omnoho skvelejší, domy väčšie, viac ornamentované, bolo viac veží a verejných budov.

A tu zasa vedie nás mních do slávnej bibliotéky, bohatej na staré rukopisy, medzi nimi i rukopisy cyrilské a glagolské, ešte dosiaľ nedostatočne preštudované. Bibliotéka, jediná na svete, má podľa ľudskej možnosti celú dubrovnícku literatúru, nakoľko ona bola tlačená. Opatruje i rukopis Gundulićovho Osmana; no dubrovníckej literatúry veľká, najväčšia časť je nevydaná a rukopisy sú roztratené po šírom svete. Každá veľká bibliotéka v Europe má niekoľko dubrovníckych rukopisov. Banovali sme, že sa už zotmievalo. Tak človek chodí okolo samých prameňov, a napiť sa z nich niet času, niet príležitosti. Povrchne popozeráš, vyťahuješ knižky, pozeráš na rukopisy — a ďalej, ďalej!

Za jasného, no hojne veterného rána odobrali sme sa, už len dvaja (Tůma včasne ráno odišiel na Metkoviče), do Gruže. Cestou stavili sme sa na kávu v kaviarni u Pile. Leží pri mori; malá skalnatá zátoka strie sa až po zábradlie. Vírila sa malá zátoka povážlive a do rozpukaných skál trieskaly sa belohlavé, hovorné vlny. Môj Hejret nerobil si nič z toho, ale spomínali sme kamaráta Sokola na malom parníčku.

„Počkajte, najdeme ho v Gruži!“

Nie, zahanbil pochybovačov. Vliezol na parníček, prešiel sirocco a opísal jeho hrôzy v svojich novinách.

O desiatej mala prísť po nás Pannonia, ale nechodila. Sirocco ju zadržal. Márne sme hľadeli na kučeravú hladinu Gružského zálivu. Vôbec pri morskom cestovaní hodiny málo rozhodujú. Okolo jedenástej predsa len prišla biela loď. Je nová a má svoju historiu. Dal ju vystaviť boháč-márnotratník pre svoju zábavu a plával na nej po Adrii i so svojimi milenkami. Dlho nevydržal takéto drahé huľanie a praskol. Loď kúpilo židovské konzorcium, ktoré ju predalo uhorsko-chorvátskej paroplavebnej spoločnosti Hungaro-Croata.

Na lodi bolo mnoho ľudstva, našli sme i zvyšky nášho kongresu. Soznámili sme sa bližšie s dr. Vladimírom Kovačevićom, advokátom z Osieku, opravdivým Slovanom. Pri obede sedel oproti nám; hovorili sme po rusky. Vedľa mňa sedel Poliak — a divno, o chvíľu i on zamiešal sa do rozhovoru po rusky. Bol to vysokovzdelaný človek, znateľ poľskej i ruskej literatúry i historie, mal široké známosti a hľadel na veci s poľského, no nie vražedného stanoviska. Práve cestoval z Južnej Ameriky. My sme sa počudovali nad jeho objektívnym súdom a zatracovaním prepiateho, fantastického šovinizmu svojich rodákov. Pravda, žaloval sa horko na prenasledovanie poľskej národnosti v Rusku a čakal jej oslobodenie od premoženia ruského samodŕžavia. „Rusko bez samodŕžavia rozpadne sa na veľké síce, no už nie hrozivé telesá, medzi ktorými bude Poľsko samostatným štátom. Uznajte, že taký kolos, keď bude mať konštitúciu, rozpadne sa najprv na autonomné a potom na samostatné telesá. Veď nedá sa myslieť jeden parlament v Petrohrade alebo Moskve, taký parlament bol by babylonským zmätením jazykov a priori, a kde potom ostatné záujmy, také divergujúce? Teda muselo by byť niekoľko parlamentov: veľkoruský, maloruský, poľský, arménsky, finský, tatársky, kurlandsko-nemecký, turkmenský, kaukazský, sibírsky (tam asi dva, lebo Sibír je priveľká pre jeden parlament). A tu by sa potom zjavne ukázaly všetky centrifugálne (odstredivé) sily v každom ohľade: v kultúrnom, jazykovom, náboženskom, národohospodárskom, historickom atď., a tak bolo by po tom Rusku, ktoré prieči sa a môže vzdorovať veľkopoľskej myšlienke.“

Vidíte, poučná politika na vzbúrenom mori. Áno, more išlo dosť vysoko, zvlášte keď loď opustila úžiny a prieplavy a zašla ďalej od brehu, karujúc podmorské skaliská. Na lodi bol i Maďar, kolega zo Segedína, Békefi, ktorý nás bol i navštíviť v segedínskom kóteri roku 1893. Málo maďarstva na Pannonii. Bol v Dubrovníku v čas kongresu; čo popísal, neviem; z jeho rečí bolo vidno, že je priemerný, obyčajný maďarský šovinista-liberál, ale ináč človek zmestný. Možno, bolo mu i clivo v tomto slovanskom mori, na tejto lodi, ktorú by radi pokladať za maďarskú, ale ktorá má iba jednu maďarskú maličkosť na palube: truhla s ochrannými pásmi plávacími má nápis v piatich jazykoch, medzi nimi je i maďarský.

V Splite loď baví sa hodinu. Približujeme sa pomaly čistým, otvoreným morom a pred nami mesto nevídané, neslýchané, pravý div, pravá nemožná fantázia nejakého heroického maliara. Na otvorenom, veľkom mori, nezúžené zálivom, vypína sa do výšky veľké, akoby pre večnosť murované, báječné mesto. Ale veď je to nie ani mesto s obyčajnými domami, palácmi, ale akoby kolosálny palác, preborený na sto miestach, a v preboreninách sú vstavané nové steny, obloky. Dr. Vladimír Kovačević nám vysvetľuje: hľa, celé vnútorné mesto je postavené a vstavané do paláca rímskeho cisára Diokleciána, ktorý tu vystavil v treťom storočí po Kristu svoj palác, aby si odpočinul od panovania, vojen a mučenia kresťanov, tretieho, posledného, ale najzúrivejšieho. O veľkosti paláca dostaneme aký-taký pochop, keď si pomyslíme, že v ruinách jeho býva dnes do 15.000 ľudí. Mal štyri brány: porta ahenea (bronzová), porta argentea (strieborná), porta ferea (železná) a porta aurea (zlatá), ktorá viedla k moru a ktorej oblúky vidíme už s mora; ona otvára teda celú veľkú ulicu, vstavanú do múrov paláca. Na celom svete sú len dve také zachovalé rímske stavby: Koloseum a Pantheon v Ríme. Palác Diokleciána konzervovali ľudia nie z vyšších historicko-umeleckých cieľov, ale praktikou životnou. Tým, že sa do rumov osadili, strechy porobili, zachránili i múry, i mramorové oblúky, hlavice, stĺpy, okrasy, meandre, ba celé izby a dvorany.

Bože môj, ako som zatúžil obzrieť si túto divom zachránenú pamiatku tisícšesťstoročnú — ale času už nebolo! Loď najbližšie odbíja zo Splitu až o dva dni!

Na mole vítali ma dvaja priatelia z dubrovníckych dní, pán Juraj Kapić, redaktor ľudových novín v Splite Pučki List, a Vicko Milić. Kapić hovorí, že je vyslaný, aby nás tu podržal, že chystajú Slovákovi úctu v ich spoločnosti, že naša slovenská vec je tu známa — no nebolo možné. Pán Kapić nás jednako vzal so sebou aspoň na chvíľu pozrieť diela Diokleciána. My sme utekali skokom. Asi za pol hodiny behali sme ulicami, portikami, kútmi paláca. Tam kolosálny korintický stĺp, tam oblúk z mramoru, vyplnený modernou tehlou! Staré rímske múry poznať: sú temné, počerné. Čo je rímske, ukazuje stopy umenia, moderné vstavby sú hlúpo triezve — ale robí to malebný dojem. Tu stena ešte z paláca: vidno metopy, triglyfy, vidno meander mramorový a pod meandrom obyčajný, moderný oblok so zrkadlovými tablami a zelenými žaluziami. Tam krásny, vekom sčernelý portikus, tu vysoký, zachovaný oblúk podivne veľkej napätosti, tu slobodne stojací stĺp s korintickou hlavicou. A pritom obyčajný mestský ruch, v starom múre skliepok starinára, ovocný sklep, krčma. Rýchlo bežíme z kúta do kúta. Kapić nám vysvetľuje všetko (zná to, ako čo by bol Diokleciánovým kastelánom), i vrazíme behom do potemnistej miestnosti. Pod veľkou, masívnou kupolou na vysokých, prekrásne zachovaných, obrovských stĺpoch — kresťanský chrám Ducha svätého. To bolo Diokleciánovo mauzoleum, ktoré si sám vystavil vo vlastnom dome. Zachovalo sa, temer nič sa nezmenilo na rímskej stavbe, ktorej krátky, chvíľkový dojem nikdy nezabudnem. Mauzoleum je okrúhle stavisko (Pantheon v Ríme mohol mu byť vzorom), impozantných, harmonických rozmerov, perla architektoniky, posledné slovo rímskej kupolovej stavby. Ach, a pozrieť jednotlivosti niet času? Už zvonia na Pannonii. Behom letíme z „porta aurea“ k molu popri železničnej trati, idúcej vedľa nábrežia. V pravý čas: už-už idú odoberať most, vedúci s mola na loď. Lúčenie. S Bohom! Do videnia! A loď zabručí, pokolíše sa a odrazí od mola.

Skoro za Splitom prestal sirocco, okolo 11. hodiny ľahol som si na lavicu (postele nebolo možno dostať, všetko zaujaté) a zobudil som sa až pred Riekou…

No už dosť nanudil som sa veľactených čitateľov. Ešte by bolo čo povedať; posledná nevšednejšia skúsenosť bola v Pešti: umelecká jarná výstavka obrazov a sôch so Segantinim, Lenbachom, kňazom Trubeckým… Okrem týchto uznaných masa domorodej dekadencie. No nechcem zakončiť riadky dekadentstvom a secesiou, najmä nie maďarskou secesiou — chráň ma Hospodin! Napodobnenie napodobnenia, napodobnené nepodobne. Boh s ním!