ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďuro Hazucha dokopal hrob a vyliezol z neho malým rebríčkom na mrazivý vzduch. V hrobe mu bolo teplo: zem a práca zahrieva. Mohyly cintorína pokryté boli snehom, iba zem zo sviežo vybudovaného večného domu, vyhodená hrobárovým rýľom, černela sa ako malý ostrov na zvlnenom bielom mori. Zavial vietor a osušil kropaje potu z čela staríkovho. Slnko osvietilo svojím posledným bleskom vráskavú tvár jeho, polo dobrosrdečnú, polo zlobnú, rovnajúcu sa zimnému mrkaniu: svetlo na nej viedlo boj s pošmúrnosťou. U nás vidno často také tváre; boj o kus biedneho žitia, hrýzavá starosť a ťažká práca obtiahnu tvár nádychom zlobnej melanchólie, no nemôžu zotrieť pôvodnú slovanskú dobrotu a mäkkosť. Vídať ľudí, ktorých tvár zdá sa urputno-zlostnou, keď sklopia oči; ale keď pozrú na človeka, blesk dobrých zrakov premení zlostný výraz tváre v tichú, smutnú krotkosť.

Ťažkým krokom uberal sa starík domov oddýchnuť si z práce, veď ho i tak druhá očakávala. Bol on totiž hrobárom a spolu i hlásnikom v neveľkej dedine, ležiacej v nehlbokom údolí. Okolo dediny rozprestieralo sa vlnito vŕškovité, výmoľmi rozorané pole. Ďaleko, na samom obzore ťahalo sa pohorie, ktorého kužeľovité vrchy začali sa haliť do večernej hmly. Pod ťažkou čižmou Hazuchovou boril sa sneh — malé dva zvony vežové akoby o závod hlaholili: väčší v tichšom tempe nižším tónom, menší druh jeho rýchle, prenikavo tenkým, zavýjajúcim hlasom.

Doma Hazucha našiel, ako obyčajne, pustú izbu so stuchnutým zápachom. Stoly a lavice pokrýva prach, na kozube stál začadený hrniec. Hazucha nazbieral v kuchyni raždia, hodil do pece a zapálil ho slameným vechťom. Oheň sprašťal. Starec vošiel do chyže a objal ramenami pec. Naozaj, začala sa zahrievať, cez škuliny zle zamazané prebleskoval svit plameňa. Teplota spríjemnila pobyt v chate. Hazucha zastonal, vytiahol zo stolového priečinka kus chleba, ukrajoval si ho krivákom a kládol do úst tenké smidky. Zasa postonal, natiahol sa a začal spievať pobožnú večernú pieseň: „Aj nyní se den nachýlil.“ Drsnaté, hlboké zvuky vinuli sa z jeho pŕs; prechody medzi veršmi zaťahoval, povyšujúc hlas.

Blížila sa deviata hodina. Ďuro Hazucha obliekol dlhý kožuch s červenými tulipánmi, stiahol na uši baranicu, spod ktorej trčali dlhé šedivé vlasy. Zo steny vzal hlásnickú halapartňu, majúcu podobu kríža, potom z čerešňovej kôry zhotovenú dlhú trúbu, zašeptal krátku modlitbu a vyšiel do zimnej noci. V kalendári stál mesiac, no nie na nebi, aspoň nie viditeľný, lebo ho zakrývali husté temné oblaky. Vážnym krokom kýval sa hlásnik ulicou, zboka nabok potriasajúc hlavou; sneh vŕzgal pod jeho hrubou podošvou. Z oboch strán stáli nízke domce, kryté slamou a snehom. Každý z nich mal pošmúrne zakabonené priečelie, ale jasné dve oči. Tak možno nazvať párne drobné oblôčky, ktoré zdnuka zjasnené boli kozubovými ohňami. Časom chalúpka prižmúrila jedno oko: vtedy iste obyvateľ chaty chrbtom svojím zatmil plameň kozuba, stojac medzi oblokom a kozubom. Niektoré oblôčky svietili slabo a smutno ako oči umierajúceho; tam horela iba semencovým olejom sýtená lampa. Niektoré sa len šereli: tam horel kahanček. Niektoré sa zas černeli, pusté diery v bielom múre: tam nebolo vôbec svetla, ani len svetla ľudských očí, zavretých snom.

Hazucha si odkašľal a zaspieval svoj ťahavý, dumný, monotónny, no dojímavý spev. Kto by ho z nás nepoznal? Kto z dedinárov nepočul ho v tichej príšernej noci? „Chváľ každý duch Hospodina!“ Aké zastaralé city budia v nás hlásnikove slová; bázeň detinského srdca striasa nám útrobou. Spomienky skŕsajú v nás, plné tajnosti, tichej dedinskej nehy a fantastického šťastia. Okolo nás tma a tichosť! Klepú staré hodiny. Počuť dych spáčov. Vonku ozýva sa ťahavo: „Chváľ každý duch Hospodina.“ Všetko spí, iba nočný spevec búri zbožným hlasom nočné ticho.

Po speve hlásnik zatrúbil deväť ráz, osem ráz kratšími odstavcami, deviaty tón nadĺžil. Hlas trúby znel duto, melancholicky a zároveň strašlivo. Starý náš sluha zveril mi ako chlapcovi svoju tajnosť, ktorú teraz smiem rozpovedať, keď on už leží na cintoríne v zabudnutom hrobe. Diabol mu vraj pošepol v mladých rokoch, že by bolo dobre zaniesť Icíkovi na pálenku zbožie, ktoré ležalo vyviate, neodmerané v susedovej stodole. Sám Icík mu povedal, že to ide ľahko a že jeho pálenka je dobrá ako med. Nocou, tma bola ako v rohu, vošiel do milej stodoly. Rukami našmátral strojný kužeľ ťažko-zrnnej raži. Len tak páchlo z nej. Už načieral, už sypal korisť do mecha, keď zrazu počuje dutý, úžasný zvuk hlásnikovej trúby. Začali sa mu ruky triasť. Pri poslednom nadĺženom tóne mech mu vypadol z ruky. Z kúta temnej stodoly hľadeli na neho obrovské okále tmy, strecha sprašťala. Vysypal nazad zbožie, ušiel — a nikdy viac nekradol.

A naozaj, hlas hlásnikovej trúby má v sebe čosi prísneho, kárajúceho, ako by v ňom žila slabá predtucha archanjelskej trúby, ktorej hromová fanfára zavolá ľudstvo k veľkému, poslednému súdnemu termínu.

Starec prešiel statočne svoju predpísanú strážnickú púť. Desiatu hodinu dočkal u dedinského ševca, u ktorého viseli na stene pendlové drevené hodiny s červenou ružou nad číselníkom. Mosadzné rúčky zahrdzaveli a javili stopy po muchách. Muchy rady sadajú na hodinové rúčky, azda im je vhod nenáhly ich pohyb. Švec ešte robil a privítal hlásnika srdečne, ako skoro každý boží večer o tomto čase. Jeho nezdravá žena ležala na posteli pod celou horou belasých perín, riedko posiatych bielymi bodkami. Z pece ozvalo sa detské kvílenie.

„Čuš, Janíčko“, Hazucha tešil chlapca, „veď som to ja! A ty, Martin, nestrháňaj sa nocou. Dennú prácu žehná Pán — noc je iba pre starého hlásnika.“

Martin vzdychol a rozhodil obe ruky až za chrbát, ťahajúc nasmolenú dratvu.

„Bieda ma pritisla, Ďuro“, povedal, „jarmok blízko, a žena chorá.“

„Vody!“ ozval sa z postele hlas.

Švec pustil čižmu, začrel hrnčekom do putienky v pitvore a podal vodu žene. Spod belasej periny vystrelo sa holé, chudé rameno, potom vykukla ženská tvár s rozpálenými očami. Čepiec ženin zošmykol sa nabok: chatrný tenký vrkoč, rovno ako povrázok, padal jej na čelo.

Nezdravá zatíchla. Zas ozývalo sa klepkanie kladivka a tichý hvizd dratvy, ťahanej cez šidlové dierky. Hodiny hrkli, zasipeli a začali biť zachrípnutým hlasom, starý Ďuro vyšiel, a zas ozýval sa spev a trúbenie ulicami. Domce osmutneli, nebolo už viac jasne blkotajúcich iskier v ich temných tvárach; namiesto toho zjavili sa temné priehlbiny, ako v smutnej tvári slepcovej. Kde-tu ozýval sa mrzutý brechot psov na hlas čerešňovej poľnice. Tak škrek bedársky hanobí posvätné slová veľkých učiteľov a prorokov národa.

No už zamĺkol psí brechot. Z nočnej tmy vykukovala kostolná štvorhranná veža so škridlicovou strechou, z ktorej ozýval sa nemilý hlas kuvikov. Kríža na veži nerozoznať. Oko tuší len tyčku.

Hlásnik prišiel k domku, z oblôčka ktorého žmurkalo ospanlivo slabé svetielko, jediné v celej dedine, lebo už i švec Martin zhasil. Hazucha zastal pri dverách, zložil baranicu a pohladil si rukou vlasy, ako keď náš sedliak vchádza do chrámu. Bielou, červeno vyšívanou plachtou pokrytá posteľ vtiahnutá bola naprostred izby, do ktorej vkročil nemo starý hlásnik. Na posteli ležal mŕtvy človek, ten istý, nad ktorého posledným lôžkom potil sa dnes Hazucha. V kútiku pri peci polo sedela, polo ležala mladá žena — — žiaľ a slzy ju uspali. Hlásnik oprel halapartňu a trúbu o stenu — no nezobudil úbohú vdovu. Nad hlavou mŕtvoly zastal. Jedno oko nebožtíkovo bolo máličko pootvorené. Hlásnik zatlačil ho ukazováčikom — cítil na prste ľad smrti. No oko sa zas pomaly otváralo — rovno akoby živé. Ach, ale v ňom niet už blesku. Duša je bleskom oka. Ona už zanechala biedne telo. Hlásnik sa pomodlil. Vo dverách stretol dve babky, ktoré prišli bdieť pri mŕtvole. Keď už starec vyšiel, ozval sa zo smútočného domu polo krik, polo plač. Do neho miesili sa ťahavé tóny úmrtnej piesne. Plač prerážal pieseň — ach, zle bolo okolo srdca starému hrobárovi. Mechanicky pritisol k vetchým ústam trúbu a bolestné zvuky hadili sa z jej kónického otvoru. I do dutej kôry človek vdýchne výraz citu. I v ťahavom rovnakom huku trúby počuť ozveny hlasu, ktorým volá duša. Pery sú jej bránou. Ó, bár by nikdy znesvätená nebola brána duše ľudskej.

Starec stúpal hore vŕškom, k oddialenému huštáku, kde stáli chaty chalupníkov. Chalupníci žijú z nádenníctva, pre nich nekolembá sa letom pyšnými vlnami vysoká raž, ani v zime nezapácha komora príjemným chlebovým zápachom zbožia; no aj im nech zaznieva volanie a požehnanie hlásnikovo, i biednym nech zazvučí do ťažkých snov ozón jeho trúby.

Všetko odpočíva vo svojich útulkoch, ty jediný, starec, bdieš a chodíš dedinou ako duch, no ako duch dobrý. Ešte nie je čas hlásiť dvanástu: pozrieť treba k stodolám.

Hore dvorom stúpa Ďuro. Najprv násypom podľa bytu, ďalej podľa stajní. Zo stajne ozval sa dutý buch. Kôň to zo sna buchol kopytom o mostovinu a zafŕkal. On i v sne cíti, že sa blíži človek. Za domami na vŕšku stoja stodoly ako vojaci v stroji. Snehom pokryté strechy splývajú so šedivým nebom. Pred stodolami stojí rad kužeľovitých kopňov: to pod nimi sú obilné jamy. I stodoly i obilné jamy sú v pokoji, starec môže sa vrátiť do dediny.

Hlásnik dumá, že by už mohla byť polnoc. Na veži je namaľovaný číselník hodinový, ale je slepý a nemý, bez rúčok a stroja. Hlásnik musí teda hodiny v hlave nosiť. A veru nepochybí o veľa. Hľa, toto je vanie polnočné, cíti ho v duši i v skrehnutých údoch. Hlas jeho sa vlnisto trasie ako dozvuk srdcom kovovým mocne udretého zvona — pah! to robí zima! Vietor zaveje a hodí mu na oči šedivé vlasy: zamihá sa pred nimi mŕtve, pomaly otvárajúce sa viečko. Vtom roztrhne sa temná, hustá rúška oblaku a z trhliny vykukne srp mesiaca. Neisté, predtým chmúrne kontúry domcov zaiskria sa v lunných lúčoch. Rozoznať útvary striech, rozoznať pleteniny plotov. Kríž na veži zasvieti modrastým svitom a biela stena kostolná zdá sa byť obitá strieborným plechom. Vietor sa utíšil, ako by na rozkaz bledej cárice nočnej.

Kto to ide za starým hlásnikom? Tak blízko za ním. Má tiež halapartňu, lenže dlhšiu, a tiež tak potriasa zboka nabok hlavou ako on. To je jeho tôňa.

Potom, keď odhlásil tretiu hodinu a zavolal: „Vstávaj hore, duša verná“, hlásnik poberá sa domov. Doma ho zas víta samota a stuchnutý zápach. Mesiac, jeho druh, hľadí do úzkeho oblôčka a maľuje mriežky jeho na hlinenú, pieskom posypanú pôdu izby. I škvrny nečistého skla vidno odkreslené na zemi. Jeden blesk luny zablúdil na širokú, kopaním vyleštenú lopatu rýľa. Ako zhliadla sa zvedavá divná luna v nástroji, ktorý otvára ľuďom tmavé komory podzemné, ako zjasnila kľúč k večnej tme! Nie k tme! Z neba, z lazúru, pretkaného briliantmi hviezdnymi, ona volá človeka svojím trasným lúčom: Hľa, zjasnený nástroj rýľa je kľúčom k čistému, večnému svetlu!

Obraz oblôčka sa pomkol, už padá nie na zem, ale na posteľ. Osvietil tvár spiaceho človeka. Mocne odrážajú sa vrásky na jeho tvári, len na čele sídli tichý, tienistý mier.

Už sa mesiac schoval za snežné strechy chalúp. V chate hrobárovej tma a šum hlbokého, ťažkého dýchania.