ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Štípal bol za mladi dlhé roky richtárom a veľmi zaslepeným človekom.

Dal hneď zpočiatku slúžnemu so sebou zametať a za pár rokov tak ho stolica zotročila, že sa slovenská strana mohla v jeho dedine ani neohlásiť. Vyháňal ju z domu aj z obce a vykrikoval: „Čoby sme mi s vami boli, keď my tu máme našich pánov! A my vás nepoznáme!“

Ale za dvadsať-tridsať rokov Štípal ostarel, nechal richtárstvo, popremýšľal si svoju mladosť, za toľké roky len predsa prišly noviny, knižka do ruky, a tak poznal svoj dlhoročný blud.

Blížily sa voľby.

Slovákom posledné časy preukázal sa inakším, ako býval za richtárstva. Šli s dôverou k nemu, aby rozpovedal aj občanom, o čo ide. Sľúbil a na voľbu došlo potom skutočne z tridsiatich ôsmich voličov dvadsaťsedem na slovenskú stranu.

Maďarská strana ale, ako starému známemu, otvorila smelo dvere. Prišli ešte aj z tých úradníkov stoličných voľaktorí, s ktorými pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi vyháňali Slovákov z obce: aby Štípal zavolal voľaktorých občanov, lebo že terajší richtár je slabý, tiež ťahá viac na slovenčinu… Štípal sa odťahoval a keď chceli dať vína doniesť, vyhováral, že ani takej fľašky v dome nemá, že žena chorá, a že svet po robotách, a on sám že je už starý.

„To nie, ako za mladi bývalo,“ bránil sa.

A že čo by to — šesťdesiat rokov! A keď aj, že srdce má mladé, dobre vyzerá, chlap ako buk, dožije deväťdesiat rokov, lichotili mu, ale jeho to nepohlo, a stoliční páni vyvaľovali oči, šepkali si po maďarsky, že veď starý Štípal sa už vari od nich odvrátil. Ale pomrkali si páni Maďari (čerta Maďari! Akíže u nás Maďari?! Odrodilci!) a len o tej mladosti a len o mladosti, a začali pri vínku spomínať, ako kedy a s čím vítali Slovákov ešte pred dedinou, aby sa k nim neustávali, že oni už vedia, kam pôjdu, že sú „Maďari“, že Slovákov dnes nepoznajú.

Starý Štípal sa zahanbil a povedal, že sme už teraz starí, inakšie časy nastávajú, treba fígle zabúdať, ale nedali mu ani dopovedať. Musel si štrngnúť, pripálili mu voňavú cigaru a o hodinu, o dve starý richtár tak omladol, že dal slovo, podal ruku, že bude zase len na tú stranu, na ktorú býval.

Občania neprišli, len traja-štyria, ale páni Maďari vedeli, že majú zpoly vyhrané; lebo kam pôjde starý Štípal, tam pôjde celá dedina. Tak si aspoň hútali.

Ráno sa bil starý richtár po hlave: „Čo som to urobil? Čo urobil? Veď som im slovo dal…“

Od tých čias sa starý Štípal klátil. Občanom povedal, aby boli na slovenčinu, on že dal ruku na maďarčinu. „Chytili ma, chytili,“ vysvetľoval, „za minulosť ma chytili.“ A nešiel ani medzi Slovákov, ani medzi tých pár slovenských „Maďarov“, ktorý ani jeden maďarsky nevedel. (A keby aj vedel — ?! Taký si už nemá uctiť svoju mater??)

Pánom i jednej i druhej strany vyhýbal. Nikdy nebol doma.

Prišiel deň voľby.

Ráno nechcel starý Štípal sadnúť ani na vozík slovenskej, ale ani maďarskej strany. Raz povedal, že príde peši, druhý raz že si dá zapriahnuť, alebo že doma zostane. A že vlastne stačí aj popoludní sa z dediny hýbať. Ani sem, ani tam.

Želeli sme za ním, on za nami, ale čože, keď už bol dal slovo…

Hlasovalo sa krásne. Slovenská strana cez deň vždy bola vo väčšine. Naši voličia stáli ako prirastení na mieste, a mnohí veru aj na lačný žalúdok šli oddať svoj hlas. Čakali, ale nikto nereptal. Každému sa úžily prsia, ako voľba vypadne.

Notári, stoliční úradníci, pisári, židia behali, ako keby im voľačo zapálil. Voličia o to nedbali; veď máloktorý bol tam z presvedčenia. Tak teda bolo na maďarskej strane Slovákom veselo. Mali dve bandy Cigánov, vína, mäsa, fajčiva, koľko huba ráči. Vykrúcali sa hneď od rána: starí otcovia jeden druhého, mladší chlapi svoje ženy aj aká sa naťapila a konečne aj Cigánky, čo prišly za muzikantmi. „Aspoň dnes nech nám je veselo! Zajtra bude, ako bude…!“

Prešlo poludnie, starého Štípala nevidieť.

„Je na maďarskej strane?“

„Nie.“

„Už nepríde.“

„Ale keď im slovo dal.“

Okolo štvrtej už bolo všetko odhlasovalo: na maďarčinu aj mŕtvi, aj v Amerike sa nachádzajúci.^[1] Slovenská strana predsa mala pár hlasov viac, ale nebolo už voliča, ktorý by nebol hlasoval. Na tú stranu privádzali však stále ešte po jednom, po dvoch. Všetci páni z maďarskej strany sa rozutekali po dedinách a kde len koho mohli zdravého, chorého, či chcel ísť, lebo nie, so žandármi ho dali na koči odviezť.

Pán syn kandidáta maďarskej strany behal z búdy do búdy kukať, či im ešte veľa chybí, bral neznámych ľudí pod pazuchu — ktorým by teraz ani za pozdrav nezaďakoval — len aby sa dajak voľaktorý násilne dovedený volič nepomýlil na slovenskú stranu hlasovať.

Chodili oproti, na cestu, do ulice…

„Ľaľa, hľaďteže, veď sa to starý Štípal myká vicišpánovi zpod pozuchy.“

„On je, on!“

Šiel som sa dívať k búde, ak by sa nám reku oči stretly, snáď by som ho uprosil. Ako ho zazrel syn kandidátov, dlb ho za druhú pazuchu a takú mu milú, usmievavú, vďačnú tvár ukázal, ako ani frajerke nemohol by krajšiu. Slúžny proti nemu z búdy kýval, vítal ho, ako keby kráľ šiel. Hja, bol im treba slovenský sedliak. Vtedy oni vedia s ním zachodiť.

„Ej, veďže ma pusťte, som ja nie opilý, aby ste ma viedli,“ a namrzene vytiahol si obe ruky.

„Na koho hlasujete, pán Štípal?“ spýtal sa ho vtom predseda-slúžny.

„Na slovenčinu!“ a hodil rukou ako by navzdory.

Všetci sme upreli na starého Štípala oči. „Čo sa to s ním porobilo?“ divili sa páni.

Starý richtár oprel prísne do búdy oči a hovoril strmo prekvapeným pánom Maďarom. „Keby ste ma neboli mykali, trhali, bol by som vám už ten hlas dal, mali ste slovo na to; ale tu teraz vidím, že vy by ste chceli za ruku aj mňa celého ta do sitna stiahnuť, tak si radšej slovo zruším… Nech žije slovenčina!“ zakričal nahnevane a zodvihol klobúk.

„Sláva!“ ozvalo sa mu tisíc hrdiel na slovenskej strane, a nikto mu za zle nebral, že si slovo zrušil. Lebo nemiluje vraj dosť pravdu ten, kto svoje presvedčenie kvôli pravde nezmení, povedal slávny ruský spisovateľ Turgenev.^[2]

A starý Štípal bol tam nie z presvedčenia, ale zo starodávnej slabosti a chyby. Tak bolo mu na čase spamätať sa.