ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Videli ste už mačku chytať myši na poli? U mňa je to zriedkavosť, lebo osudom viazaný na veľké mestá, nemám k tomu príležitosť, a tak sa nečudujte nad tým, že som jedného krásneho letného rána stál pri plote svojej záhrady vo Vrbe a veľmi pozorne som hľadel na susedné, sotvaže skosené ďatelinové pole, kde vypasený, veľký šedivý kocúr lovil myši. Obdivoval som kocúrovu úskočnosť: plazil sa ako had, stál nepohnute celé chvíle so zdvihnutou prednou labou a zrazu ako strela skočil na svoju korisť. Podľa všetkého bol to starý majster, a ja som sa mu nemohol dosť nadiviť, lebo viem, že nemal absolvovanú ani obecnú školu, ani gymnázium a — pánboh s nami — polytechniku!

Ako tak stojím, počujem z kuchynského do záhrady otvoreného obloka mužský hlas, a to hlas môjho dobrého priateľa Nebožieca, ktorý práve odovzdával pstruhy do kuchyne; stávalo sa to každý týždeň raz alebo dva razy.

Nebožiec bol vyslúžilý kanonier a teraz už na dvadsiaty rok s dekrétom menovaný strážnik strelky (výhybky) na malej železničnej vrbskej stanici. Jeho domček stál pri lesíku na malom kopčeku a za krásny výhľad na celý rad karavankov by vo veľkom meste mohol utŕžiť veľa peňazí; mal pritom malú ovocnú a zeleninovú záhradku s právom držať kravičku a tiež právo kosiť asi na dvoch jutrách železničného svahu, lebo koľaj viedla vysokým násypom.

Bol to človek silný, vysoký a držal sa čistotne, tvár bola dobrácka a veselá. Keď mi podával ruku, čo sa stávalo pri mojom príchode a odchode z Vrby, tak som sa vždy obával, že pár mojich prstov alebo rozmliaždi alebo hneď v hrsti podrží, i keď nepatrím k ľuďom chúlostivým alebo slabým. Pálenku nepil, len tu i tu pohárik vína alebo piva, bol to človek triezvy. Mal a či nemal ženu? To ani neviem — nikdy sa o tom nezmienil a ja som sa ho nikdy nespytoval.

V sezóne (od júna do septembra) mal žatvu, prevážal a dovážal cudzím kúpeľným hosťom (Vrba je kúpeľná osada, dedina na brehu Celovského jazera) batožinu zo stanice a vyrobil si ročne pritom pár sto zlatých. Jeho stála pláca obnášala 28 zlatých mesačne a k tomu si najal za 3 zlaté ročne dve do jazera vtekajúce bystriny, kde na diaľku 5-6 kilometrov žili krásne pstruhy, z čoho tiež bral pekný groš. Postupoval rozumne, hájil dobre, a keď videl, že treba, kúpil a nasadil novú poter, takže za dva-tri roky všetky štrbiny vyplnil.

My sme sa hneď skamarátili a síce na základe „totožnosti záujmov“. Ja som rád chytal a jedol a on rád predával pstruhy; naše priateľstvo malo za následok, že keď v celej Vrbe pstruha nebolo dostať, u mňa v kuchyni sa ich obyčajne našlo.

Pri tom všetkom mal dve chyby. Prvá z nich bola, že klial a hrešil celý deň: „praklét chudič“ a „ferdamina króta“. To si mohol u neho počuť neprestajne, pričom nie aby bol rozhnevaný, naopak, často sa mu triaslo brucho od smiechu. Keď som ho za ten hriech káral, tak sa len pod jeden fúz usmial a povedal, že to vraj ani nemôže byť hriechom. „To máte tak, hovoril, ako ten ,bums‘, keď vystrelí kanón; len prach a gule ubíjajú, ten ,bums‘ je úplne nevinný. Moje „praklét“ ten bums, a keby ho pri ľuďoch, čo pracujú na trati ako štrkári, skladači atď., neupotrebil, tak sa mi vysmejú a nedajbože dožiť sa nejakého konca práce!“ Druhá jeho chyba bola, že si rád zafilozofoval a že sa pridŕžal zásady „nil admirari“. „Hm,“ hovorí. „Každý človek raz zbohatne, lenže je málo tých, ktorí sa toho dožijú; — a tak je veľmi dobré, keď tí, čo sa už toho dožili, chodia sem, vydávajú peniaze a radi jedia pstruhy.“

Jeho rybárske nástroje boli veľmi jednoduché; na môj anglický prút sa díval len tak zvysoka a moje domnelé mušky preberal s veľkou nedôverou. Jedinká moja hodvábna tkaná šnúra, olejom napustená, tešila sa jeho pozornosti, ba úprimne rečeno závisti, a keď som mu raz z Prahy do daru priniesol zásobu podobných šnúr, tak sa spokojne usmial a pod nos preriekol: „ferdamina kumšt“.

Dohovorili sme sa, že na druhý deň popoludní pôjdeme na pstruhy. Prichystali nám do malej kapsy chleba, fľašku vína a po 25 deka dobrej šoudre a vo forme spracovanej salámy spracovaného talianskeho somára.

Na „čertovom potoku“, bystrine, ktorá sa pri silnom daždi rada rozčertí (odtiaľ meno), je horáreň, píla a tri malé mlyny, je tam mnoho plies a príležitostí na chytanie rýb. Potôčik tečie niekedy lesmi, niekedy slatinou a má na celú diaľku asi 300 metrov spádu; voda je čistá, priezračná, trochu prizelenkavej farby.

Slnce hrialo a pražilo nemilosrdne, nechal som teda kabát doma a vo vlnenej košeli s vreckami na prsiach (na cigary a hodinky), v dobrých juchtových bagančiach a vysokých remenných kamašniach, v ľahkom plstenom klobúčiku (bol síce starý, hral všetkými farbami, ale sedel ako uliaty) vypravil som sa z domu. Proviant a rybárske nástroje niesol Nebožiec.

Hneď za prvým mlynom sme začali; tam bola žumpa, v ktorej podľa Nebožiecovho katastra žil prehnaný „praklét chudič“, pstruh tak asi na pol funta, ktorého už pár ráz mal na udici a vždy mu uvrzol. „Dnes musím dostať tú ferdaminu krótu,“ boží sa Nebožiec a zložiac veci pri malej kope sena na lúke, začal lapať v tráve koníčky, lebo že „dnes sotva na červíky berú“, doložil. Ja som sa mu nechcel do toho pliesť a aby som ryby neplašil, sadol som si k tomu senu. Seno silno zapáchalo a slnečná žiara tak dobiedzala, že by som tam bol skoro zaspal. Nespal som síce, ale myšlienky mi leteli ďaleko do minulosti, kde som ako desaťročný chlapec u Samka Tomášika v Chyžnom tiež lapal pstruhy. Jeho široká dobrá tvár mi jasne vystúpila pred oči a tá gemerská slovenčina mi zašumela v ušiach; to jeho zvučné „len veselo, šarvanci“!

Spomenul som si tiež na nášho pohostinného Samka Chalupku, keď sme u neho na Hornej Lehote chytali cez vakácie raky a on pri vŕbe pri potôčiku varil svoj povestný guláš.

Veru bol som ja už za mladosti náruživý rybár, a ani raky, v núdzi ani žaby, predo mnou neobstáli; neznám príčiny, keď hádam aj nebola tá, že nám to všetko bolo prísne zakázané, lebo každý chlapec s obľubou robí to, čo mu zakážu, je od rodu tyran, a keď už nič iného nemá, tak chytá aspoň muchy. Bože môj, ešte dnes mi je žiaľno, že ma raz pán informátor trestne posúdil naučiť sa Horáciovu ódu na Maecenasa, to sa rozumie, že za pletku, a rozumie sa rovno, že to muselo byť akurát v stredu popoludní, keď nebolo školy a ja som sa už bol sám so sebou uzniesol, že pôjdem na horné Lúky (v Bystrici) ryby chytať, kde Miško Sovan, môj kamarát, chytal čížiky na lep, čo tiež bolo prísne zakázané. Videl som sa, ako som kráčal, v jednom vrecku Horácia, v druhom starú škatuľku od krému, naplnenú červíkmi, ktoré som si hneď zrána spod priesady v záhrade vlastnoručne nachytal na nemalú radosť mojej mamičky, keď na to prišla. Udicu som mal navinutú na triesku. Pod jelšou som sa vystrel, navliekol červíka a, ako sa patrí, popľul, potom som hodil udicu do vody a vytiahol z vrecka Horácia; a teraz už to šlo jedným okom: „Quit fit Maecenas, ut nemo quam sibi sortem“, druhým: „Aha, už šklbe, no, len no, hneď si môj!“ Konečne až ľavé oko čítalo: „Quid, enim? concurritur, horae memento cita mors venit“, pravé uzrelo zrazu potopený splavec a belica „ako noha“ (ale taká šesťcólová) s triumfom musela z vody. Podivné, že všetky ryby, čo som ja a druhí chlapci chytali, boli vždy „ako noha“.

Ako tak premýšľam, zrazu počujem plesk, ako čo by si hodil poleno do vody! Obzriem sa, ale na mieste, kde Nebožiec prv na kolenách učupený kľačal, nebolo ničoho. Bežím k potôčiku a tu zazriem chudáka Nebožieca až po kolená vo vode nahnutého a rukami hrabe pod vodou pri koreni jelše. Spúšťal celý register svojich „praklétov“, až konečne vytiahol krásneho pstruha visiaceho na udici; trvalo to dlhší čas, a dostal aj svoju do koreňa zamotanú šnúru. Nebožiecov kataster nezlyhal, pstruh bol skutočne krásny a mal dobrého pol funta váhy.

Potešil som Nebožieca a pripomenul som mu starú regulu, že „mokrý strelec a suchý rybár sú nanič“.

Zobrali sme svoje veci a išli sme ďalej, on napred a ja za ním. Darilo sa nám; za hodinu sme už mali asi osemnásť pstruhov, on jedenásť a ja sedem. Dolinka sa vždy čoraz väčšmi úžila, na miestach pre stromy a krovie nie dobre prístupných snímali sme šnúry z prútov a na bruchu ležiac zmáčali udice do vody. Pri treťom mlynku nad malou osadou Borovlje prisadli sme si pod stromy a vyprázdňovali našu kapsu. Nebožiec rozložil malý ohníček, pri ktorom sme si sušili nohy, lebo nám častejšie prichodilo prejsť potôčik brodom. Slniečko sa medzitým vždy častejšie skrývalo za oblaky a z času na čas bolo počuť hrom, búrka sa sťahovala nad hoľou Gerlicou. Stará skúsenosť ma priučila tomu, že keď chceš vedieť, či príde dážď alebo nie, nepotrebuješ nič iného, ako sa spýtať na to domorodých znalcov, lebo obyčajne opak toho, čo prorokujú, nasleduje, a tak si na čistom. Na moju otázku, či bude dážď, odpovedal Nebožiec, že nie a keby aj spŕchlo, tak že to bude len malá prehánka. Bol som na čistom! K tomu ryby brali poriedko, a to je vždy znak, že príde „prehánka“.

Mali sme asi štyri kilometre domov; rovnou cestou nie viac ako hodinku. Ale Nebožiec trval na tom, aby sme ešte aj na spiatočnej ceste chytali. Dobre, ale nebárs, chytali sme síce pilne a úspešne, ale rozjarení rybárstvom, nedbali sme viac na počasie a tak nás v polovici cesty zachytila „prehánka“, ale už tuhšieho rázu, lebo sa lialo na nás ako z krhly a blesky neprestajne mlátili do susedných strání.

Bolo po rybárstve! — Až do kože premoknutí išli sme domov, ako na posmech nám, asi päť minút pred domom prestalo razom pršať a slniečko zasa vystúpilo a hrialo ako pred dažďom.

Nebožiec, ktorý býval bližšie ako ja, zostal doma, pstruhy vzal so sebou. Večer prišiel a priniesol celkom jedenásť pstruhov, na tie druhé mu prišiel, kým sa preobliekol, „vypasený, veľký šedivý kocúr“ a bol práve v najlepšom, keď ho vraj Nebožiec polenom ovalil. Ukázal mi smutné pozostatky kostry a plutvy — odpľul silne a povedal: „Praklét chudič“.

O rok potom umrel, bolo mi ho ľúto.