ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som bol roku 1899 v Banskej Bystrici, videl som, že tam Úhradu viac niet. To je škoda!

Čo tam dnes na jeho mieste stojí a čo možno ešte i dnes menujú Úhradom, to je paškvil a stelesnený vegetariánsky materializmus, ale nie je to viac ten Úhrad, ktorý sa stal na celý život pamätným mne a mojim spolužiakom z gymnaziálnych rokov 184*.

Videl som neskoršie veľké cvičištia ruské, pruské, rakúske a talianske. Videl som francúzsky Châlons s /M. s III. a pol štvrtým Napoleonom. Videl som konečne roku 1867 anglický Aldershot, kde práve náramne elegantne v civile oblečený podplukovník muštroval batalión a prijímal raport od nemenej elegantne oblečeného kapitána v cylindri, lakovkách a s paličkou v ruke. (Z celého bataliónu (tisíc mužov) dostavilo sa asi sto chlapov, ostatní boli akiste pri kartách v kluboch a v raportoch.)

Všetko toto som videl, ale ani jedno z týchto svetochýrnych cvičíšť nemali, nemá a nebude mať pre mňa toho významu ako bývalý Úhrad. A preto je ho škoda!

Svet sa kloní k materializmu, to je raz znak času. Inak by som si nemohol vysvetliť, akým právom sa tu dnes rozťahuje bachratá tekvica, hlavatá kapusta, širokoboká molčianska repa, ako sa môže opovážiť krvavá cvikla a nad svoje pomery hlboko do zeme sa vrývajúca mrkva, ba ešte i fazuľa a hrach rozprestierať sa na tom kedysi krásnom kúsku zeme za evanjelickým kostolom v Banskej Bystrici, ktorý za mojich čias slúžil za fórum bystrickej mládeži. — To je hriech!

Veru, Úhrad „fuit!“

Na tomto slávnom poli hrávala sa: rota, campa, meta, longa, purga — púšťali sa šarkany, a keď po kosbe usušené seno zložili do kôp, dobýjali sa tieto kopy ako turecké pevnosti, obsadené nepriateľom, tak dlho, pokiaľ pevnosť nepadla a druhá kopa sena neprišla na rad.

V zime — a mohlo pritom mrznúť, ako chcelo — vystavali sme si pevnosti z veľkých naváľaných snehových gúľ. Priatelia i nepriatelia, brániaci pevnosť alebo útočiaci na ňu, všetci mali rovnaké strelivo — snehové gule. Bojovalo sa s takou udatnosťou, že tak ľahko nikto neustúpil, ak len nemal celú hlavu snehom zahádzanú alebo snehu nabitého za golierom vyše uší.

Keď nám zima poriadne zaliezla za nechty, alebo keď sme na nohách už ani palce necítili, tak sa zatrúbilo na prímerie a potom už družne, či priateľ či nepriateľ, vyťahovali si jeden druhému sneh z uší a spoza goliera, ba niekedy aj z čižiem.

Keď takto Úhrad slúžil gymnazistom všeobecne ako „Šmelc“, pre nás, ako pre farskú posádku, žijúcu v najbližšom susedstve, mal ešte oveľa vážnejší význam.

Za toho času bol tam ešte rybník, nie síce veľký, ale pre nás akurát dostačujúci, lebo čo mu chýbalo na veľkosti, o to bol bohatší na žaby, jaštery, pijavice a vodný hmyz. Bol to „lucus a non lucendo“, lebo od pamäti ľudskej nechyrovali o nejakej rybe v „rybníku na Úhrade“, a keď, podľa nemeckého príslovia, čert v núdzi i muchy hltá, pre nás stačil miesto kapra i vypasený barón „Brekeke“, ktorého „spev“ sme dlho obdivovali, prv ako by sme ho boli zviedli na udicu.

Okolo rybníka, založeného na pár krokov od cintorínového plota, bola trávou zarastená hrádza, na ktorej stáli — z jednej i druhej strany — tri krásne veľké duby, jeden veľký, košatý lesný topoľ a jeden menší, taliansky, toho druhu, aké cestári sadievajú vedľa ciest, čo vyzerá ako obrátený „!“ a ktorý nemôžem vystáť.

Naše zaľúbené miesto bolo na hrádzi vľavo pod tými dvoma veľkými dubmi. Tam sme v lete podvečer striehli na roháče a tam často načúvali spevu žiab, keď tak jedna na druhú privolávala:

— Kmo-trra — kmo-trra! — Um-re-la-nám-sta-rá-ma-ti-kto-že-bu-de-na-rie-ka-ti? I-ty-i-ja-i-Žo-fi-a-i-tá-na-ša-su-sed-ky-ňa-Kmo-trrra!-Ú-ú-ú!

Alebo keď nablízku, a to na streche našej rodinnej krypty vysedávali lastovičky a zaviedli medzi sebou rozhovor, štebotajúc:

— Čvo rrobíte, čvo rrobíte? Vŕtame — vŕtame! Nevŕŕtaj — rozštiepiš!

Poctivá prepelica veselo pospevovala v tráve svoj „pod spodok, pod spodok!“, keď pritom chriešteľ márne jej privolával, aby išla s ním „kradnúť“, čo v chriašteľskej slovenčine zneje ako: „krrasť — krrasť“.

Niekedy priletel na starý topoľ veľký zelený ďateľ s červenou čiapočkou a oberal tomu starému pánovi tie rozličné húsenice alebo hmyz, čo sa na ňom pásol. Sojky a divé holuby zato rady vysedávali na duboch, a menovite prvé vždy viedli živý rozhovor. Na hrádzi bývalo svrčkov na tisíce, a tie obyčajne spustili podvečer hromadný koncert, pričom im kobylky pomáhali.

Inak bolo tam ticho ako v kostole a keď som mal na učenie udelenú veľkú porciu Vergíliových bucolík alebo Horatiových ód, tak som sa obyčajne vystrel pod tie duby pri rybníku a tam to šlo ako po masle. Tu i tu ma, pravda, mýlil nehanebný svrček, ktorý v najbližšom susedstve spúšťal celú zásobu tých svrčkových serenád do mojich uší. Keď ma dopálil, odložil som na chvíľku otvoreného Vergília alebo Horátia na trávu — hoci dolu tvárou kráľovského Maecenasa — a nemal som pokoja, kým som toho muzikanta nevyšteklil dlhou trávou z diery. Potom vandroval ku svojim kamarátom do škatuľky, ktorú som mal vždy pohotové vo vrecku.

Vrecká mojich nohavíc boli vždy bohato zásobené všetkými potrebnými vecami. Obyčajne tam boli:

1. špagát z rozličných kúskov zviazaný; 2. zbierka medených a mosadzných gombíkov navlečených za ušká na šnúru; gombíky boli výmenou za vtáčie vajcia, čo nám prinášali sedliacki chasníci z dedín; 3. žabykláč, podľa možnosti s ocieľkou na kresanie, a keď nie, tak ocieľka osobitne; 4. kremeň; 5. vrecko s mramorovými guľkami, obyčajne tak asi na 1/4—1/2 funta; 6. škatuľka s kapslíkmi, slúžiacimi na streľbu na kameni; 7. dva-tri krátke kúsky ohryzených ceruziek; 8. kus kriedy (ceruzky a krieda boli na kresbu po stenách a plotoch); 9. fľaštička s vodou na vodné jaštery alebo konské pijavice; 10. škatuľka a kobylky a svrčky atď.

Tento inventár sa menil podľa sezóny alebo dennej potreby, ale po celé roky som vždy nosil so sebou ako zvlášť vzácnu vec jeden zapínač na rukavičky s perleťovou rukoviatkou, ktorý som raz v kostole našiel pod lavicou. Že som ho nikdy nepotreboval, azda mi ani netreba povedať. Pravda, tu i tu dostavil sa na moje vrecká revízor v osobe nášho pána inštruktora, ktorý obyčajne vylúčil z toho inventáru — akoby napriek — najpotrebnejšie veci. Stalo sa to vždy vtedy, keď nohavice okolo vreciek povážlivo opuchli a keď už jeden alebo druhý predmet mojej zbierky nemal vo vrecku vôbec miesta a vystrkoval hlavu alebo nohy. Konfiškácia ma obyčajne nezarmútila na dlhší čas. Inventár bol o pár dní zasa v „poriadku“.

— — —

Kto neskúsil, ten ani nevie, ako sa človek dobre cíti, keď tak v tichý letný večer leží horeznačky v suchej tráve a díva sa cez košatý, rozvetvený dub tým zeleným lístím do neba, z ktorého, pravda, len tu a tam vidieť malé belasé kúsky.

Celý ten orchester žiab, vtákov a svrčkov, bzučanie chrústov a pod. sprevádzal metodicky vzdialený tlkot hámru so svojou večne rovnakou melódiou „u-tu-tu, u-tu-tu“. Zvuk ten bol pre nás a celú Bystricu opravdivým barometrom, lebo podľa neho sa súdilo na počasie: keď znel zblízka alebo zdiaľky — podľa vetra.

Medzi tými dubmi sme mali vystavanú batériu kanónov, z ktorých sa búchavalo pri slávnostných príležitostiach, obyčajne v predvečer prázdnin, majálesu alebo po dobre zložených skúškach.

Samo sebou sa rozumie, že o existencii batérie vyššie inštancie nemali vedomosti, lebo by bolo bývalo po radosti i po batérii. Slávny erár — rozumej inštruktor — by nám bol zhabal milú batériu aj s muníciou a nasledoval by všeobecný smútok a lámanie hláv, akým činom by sme sa dostali zasa k novej batérii.

To lámanie hláv nastávalo i tak dosť často, keď jedno alebo druhé delo následkom častejšej streľby už či puklo alebo inak vypovedalo službu. Delá sme mali zo železa, z mosadze a z olova.

Prvé boli kľúče. Medzi nimi aj jeden ohromný z cirkevného depozitória. Bol najmenej na stopu dlhý, dutý a potreboval veľa prachu na náboj. Prinášal ho domovníkov učeň, ktorý ho mal na starosti. Slúžil nám najdlhšie — najmenej päť-šesť rokov — až ho raz tuhý náboj roztrhal na kúsky, že sa celý rozletel. Stálže to starostí a strachu, až nám zámočníkov tovariš urobil nový! Domovník bol rád, že mal vôbec kľúč, a neprezradil nás.

Obyčajnými delami boli mosadzné svorky z dáždnikov. Vydržali päť-šesť nábojov — potom ich obyčajne roztrhlo.

V Bystrici pršieva často a naše slúžky mávali preto veľké červené alebo belasé bavlnené dáždniky. Palica bola vždy zdola obitá mosadznou svorkou z hrubého, zletovaného plechu. Tú sme sňali, vypílili dierku (cindloch) a delo bolo hotové.

Pri streľbe nepršalo, a keď pršalo, tak svorky už boli zasa zastrčené na dáždniky. Konali ony takým spôsobom dvojakú službu. Keď svorka pukla pri paľbe, tak utrpela v službe dáždnikovej. Keď ju roztrhalo, tak — nevedomky odpadla. Jednak však dobre viem, že mamička mala častejšie mrzutosti so slúžkami pre tak často chýbajúce svorky.

Olovené delá sme si liali sami. Hlavným inštruktorom a vôbec dušou celého delostrelectva bol Náco, s odpustením švec „in nuce“, t.j. učeň u čižmárskeho majstra, spolu školníka, kostolníka a farského domovníka, ktorý mal našu bývalú kuchárku Zuzku za ženu.

— — —

Pri Nácovi sa musím chvíľku zastaviť. Bol asi trinásť-štrnásťročný, o dobrú hlavu vyšší a o päť-šesť rokov starší ako my. Postavy bol štíhlej, skoro chudej a nebol pritom Adonis, lebo mal až bezočivo červené, husté, krátke vlasy a tvár pehami pokrytú. Zato mal krásne dobrácke belasé oči a krásne zuby.

Tváre bol okrúhlej a pyštek mu siahal asi tak od jedného ucha k druhému. Keď ho náležité otvoril a pritom pohyboval dosť odstávajúcimi ušami — čo dokonale robil — tak sme sa dobre nepopukali od smiechu.

Hoci nebol španielsky grand, mal predsa asi toľko mien na výber, ako ten tam, a to: Náco, alias Netopier, alias Dratva, vel Šidlo, Lápsik alebo Číriš. Teda najviac z čižmárskeho kalendára.

Náco mal celú zásobu skrytých a verejných talentov. Napríklad nikto tak s citom nevedel šliapať mechy pri organe v kostole ako on; nikto sa nevedel tak vyškriabať až na najposlednejší konárik, aby dostal hrušku, jablko alebo orech, ku ktorým si sa ináč nemohol dostať — ako on. Keď nás tak „remienka“ po celé dni márne pokúšala, nikto ju nezobral, ako on.

Ako vážny cirkevný funkcionár — a akože by nie, keď bez neho organista nemohol hrať a mendíci nemohli spievať — bol Náco u mendíkov vo veľkej vážnosti. Verboval medzi nimi na Vianoce, keď chodili s „betlehemom“: Baču, Stacha a Fedora. Hlavnú úlohu, Pšocha, hral on sám. Rozdával kráľovské hodnosti a kráľovské koruny kráľov: Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi, keď chodili na Tri krále s hviezdou, ktorú, ako „anjel“, vždy nosil on. Na Nový rok chodil s „hadom“ — hrozným tvorom, ktorého si zhotovil sám. Bola to strašná potvora, hrubá ako päsť, na dva rífy dlhá a na osvietenie hrozných očí a pažeráka mala v hlave rozžatú sviecu. Na veľkonočné sviatky chodil „kúpať“ voňavou vodičkou do prednejších rodín — kde mal všade známosti, lebo po celý rok prinášal nové či plátané čižmy, krpce alebo topánky.

Jeho známosti v kruhu bystrických učňov všetkých remesiel boli neohraničené. Jemu máme čo ďakovať, že nám obstaral model dela z tokárovej dielne za Hornou bránou; on opatril hlinu od hrnčiarskeho učňa v Hronskej ulici a jeho starosťou bolo vymôcť nám príležitosť a dovolenie od majstra zlievača cínu a mosadze za Dolnou bránou na liatie a navŕtanie našich kanónov v jeho dielni.

Ako vôbec pod slnkom niet dokonalej veci, tak i Náco mal svoje vady. Napríklad veľmi nerád sa umýval a stávalo sa to obyčajne len v nedeľu ráno, inak chodil po celý týždeň, nechcem povedať, že ufúľaný, ale aspoň strakatý. Potom bol skoro vždy hladný. Zuzka bola hotová dobrota a chovala svojich ľudí veľmi poriadne. Ale u Náca to veľa nepomohlo, najradšej by bol vždy znova začal jesť, len čo odložil lyžicu po skončenom obede.

Zuzka sa ho raz so smiechom spýtala:

— Náco! Povedzže mi úprimne, zjedol by si ty naraz tento hrniec plný halušiek? — pričom mu ukázala hrniec tak na tri uhorské holby.

Náco len kývol plecom, usmial sa a zastrihal ušami:

— Prečože by nie, pani majstrová? Usilovný človek veľa zmôže, hovorievajú pán majster.

A naozaj, Náco zjedol jedným „nápraskom“ plný ten hrniec halušiek a boky mu ešte vytieral prstom. Kde sa to však všetko podelo, nebolo na ňom vôbec badať.

Bol to syn chudobných rodičov, ale šaty mal, čo i plátané, vždy celé. Len v nedeľu a sviatok, keď mal „cirkevnú službu“ obliekol sa do lepších šiat a išiel šliapať mechy.

Tam sme ho veľmi často navštevovali a pomáhali sme mu pri robote. Pod kázňou sme sa s ním utiahli do tej malej klietky s okrúhlym oblokom, ktorá bola pri mechoch, a tam nám Náco rozprával rozprávky.

Jeho organická chyba, totiž večný hlad, mala za následok, že v celej Bystrici najlepšie vedel, kde dozrievajú v okolí prvé lieskové orechy, maliny, černice a jahody.

Honorár bral Náco najradšej „in natura“. Delili sme si s ním svoj olovrant, preňho sme vždy v komore plnili svoje vrecká sušenými slivkami, hruškami a jablkami a z každej kúpy sladkého dreva alebo svätojánskeho chleba dostával svoj podiel.

Mal, čo viem, jedného nepriateľa. Kto to bol, nechcem vyzradiť — dosť na tom, že ho mal! A to dokonca nie svojou vinou. Čítali sme raz, akým činom navliekol barón Münchhausen na špagát celý kŕdeľ divých kačíc, ktoré ho potom vzniesli do vzduchu.

— Mohli by sme to skúsiť, — povedal Náco.

— Čože blázniš, Náco. Kdeže tu máš divé kačice?

— Keď nie divé, skúsme to s domácimi, navrhol rázne.

— To by sme si krásne zasolili u mamičky.

— Veď to nemusia byť akurát vaše. Chvalabohu, kačíc je dosť aj inde.

Pod tým „inde“ rozumel ľahko prístupný dvor istého starého mládenca, kde sa po celý deň — okrem inej hydiny — čaptal kŕdeľ bielych a sivých kačíc s veľkým čiernozeleným káčerom.

— Ten by stál za próbu, — uškľabil sa Náco a veselo prisviedčal ušami.

— A čože potom, keď sa pán X… dozvie, že sme mu vzali káčera?

— Aké „potom“? Veď mu ho nevezmeme! Vytiahneme z neho špagát a pustíme ho zasa na dvor.

Náco si to predstavoval asi tak, ako keď navlečie dratvu do ihly a potom ju zas vytiahne.

Musím na našu hanbu vyznať, že pokušiteľ Náco zvíťazil. K tomu, pravda, dopomohla i naša zvedavosť vidieť lietať na špagáte navlečeného káčera a kačice.

Pri dobrej príležitosti stáli traja šuhajci za prídvorným plotom pána X… Dvaja kukali škárami na hydinu a tretí, Náco, prehodil cez plot na dlhom špagáte navlečený kúštik slaninky.

Medzi kačicami nastala o slaninu pračka, a naozaj — jeho zlý osud to chcel — káčer zostal víťazom a škrtil tú slaninku do seba.

Čakali sme, čakali, až z neho vyjde a druhá kačica sa navliekne, ako to opisoval Münchhausen. Ale márne čakanie! Káčer behal dokola po dvore a zo zobáka mu visel dlhý špagát, za ktorý ho držal Náco. Všemožne sa usiloval vydáviť slaninku so špagátom — nešlo to!

Náco konečne zatiahol netrpezlivo za špagát, ale káčer, miesto aby sa dal do letu, škrtil sa ďalej a ďalej, a keď ho Náco pretiahol ponad plot, milý káčer ešte niekoľko ráz zatrepal krídlami a — odobral sa na druhý svet.

— Jasná strela aby vrazila do toho baróna aj s tým káčerom! — zaklial Náco potichu a silou-mocou vyťahoval špagát. Ale — nešlo to inak.

Stáli sme ako omráčení. Ako by nie? Miesto veselo lietajúcich kačíc sme teraz mali zaduseného káčera, ktorému Náco odrezal špagát v zobáku a potom ho pri plote spustil na dvor.

— Nepodarilo sa! — povedal Náco, a že sme mali všetci rovnako zlé svedomie, tak sme sa potichu tisli plotom ďalej.

Neviem, ako sa pán X… dozvedel, kto mu zadusil káčera. Alebo to aspoň šípil, a tak oznámil vec Nácovmu majstrovi, ktorý potom Nácovi držal akademickú prednášku, lápsikom ilustrovanú.

Náco nás nevyzradil, pretrpel „nevinne“ vyobšívanie, a my sme držali jazyk za zubami a nikdy nám viac neprišlo na um chytať kačice na špagát podľa Münchhausenovho receptu.

— — —

Nemôžem určite udať rok, ale bolo to v štyridsiatych rokoch, keď nám náš otec prečítal z Augsburger Allgemeine Zeitungu hrozné nešťastie, zapríčinené výbuchom sopky Etny alebo Vezuvu. Nemohli sme cestovať do Talianska, ale v nás vznikla veľká túžba vidieť raz taký vrch, z ktorého by vyrážali plamene a lietali skaly.

Nedalo nám to pokoja. Po celé dni sme mysleli na „vulkány“.

Konečne sme prišli na myšlienku, že si urobíme Etnu a Vezuv sami.

Robili sme plány čo a ako, a Náco musel mať účasť na poradách.

Na Úhrade bolo na tisíce krtíc, takže nebolo ťažko nájsť dve kôpky zeme tak na krok vzdialené od seba. — Boli ony, tie vybrané kôpky, vpravo a vľavo od chodníčka, vedúceho po pravej strane Úhradu k záhradám, a ležali asi na desať krokov odo dvier záhrady, patriacej gymnaziálnemu profesorovi. Obidve boli spojené podzemnou cestou, ktorú sme pozorne odkryli. Polovica tejto cesty padla akurát do prostriedka chodníčka. Tam sme vydlabali jamku a tú sme nabili miešaninou síry, pušného prachu, drobného dreveného uhlia a roztlčenej sanitry, čo všetko zaopatril Náco.

Sprava a zľava pripojili sme v tých žliabkoch k tomuto centru zápalné šnúry a prikryli to celé ľahkými kúskami šindľa. Do prostriedka nakopili sme na tie šindle skaly a potom všetko prikryli nahrabanou zemou, ktorú sme pevne pritľapkali, aby to lepšie buchlo.

Celá konštrukcia Vezuvu netrvala dvadsať minút. Zapálili sme pozorne zápalné šnúry a utiahli sa k plotu v očakávaní výbuchu.

Podľa vopred urobenej skúšky boli po dĺžke vypočítané zápalné šnúry na čas, ktorý človek potrebuje, aby zvoľna napočítal do dvadsať.

Zápalné šnúry boli teda zapálené a už sme plní očakávania počítali: jedenásť, dvanásť, keď zrazu vystúpil z dvier profesorskej záhrady profesorov suplent, dlhý, suchý, veľmi krátkozraký pán v dlhom čiernom kabáte.

Zavieral metodicky záhradné dvere, ale neuspel k nám urobiť tri kroky po chodníku, keď naraz sa pred ním otvorila zem ako pred Curtiusom! Skaly a zem leteli do povetria — plameň vyšľahol vysoko a ozval sa silný výstrel.

Boli sme úplne spokojní. Ľutovali sme len, že celá tá sláva trvala tak krátko.

Ale nešťastný suplent! Za celý svoj život neurobil tak čerstvo za sebou dva-tri dlhé skoky, ako teraz. Dlhé poly jeho čierneho kabáta leteli vodorovne za ním ako krídla chrústa, keď letí. Skočil do záhrady — ani len dvierka nestačil za sebou zavrieť — a tam sa stratil.

Čo si myslel — neviem!

Následky to pre nás nemalo — istotne nás nepoznal.

— — —

Tá profesorova záhrada na Úhrade bola svojho času povestná pre krásnu čerešňu, ktorá tam rástla a pokúšala bielu a hnedú mládež.

Ale najväčšmi ju milovali Cigánčatá, lebo len čo sa na nej začalo ovocie červenať, už sa začali obšmietať okolo záhrady a nechodili viac do Bystrice hradskou, ale poľnou cestou pod „Vŕškom“. A záhrada ležala tak šťastne medzi Úhradom a Vŕškom, že pre nevolaného hosťa vždy zostala jedna strana voľná na ústup, ak z druhej strany hrozilo nebezpečenstvo.

Keď čerešne dozrievali, Cigáni si rozdelili návštevu záhrady na tie hodiny, keď mal pán profesor prácu v škole — čo sa inak mohli ľahko dozvedieť. A bolo to dobre — tak sa najlepšie vyhli mrzutostiam a nepríjemnostiam. Pána profesora to predsa škrelo. Raz pri učení neočakávane odovzdal seniorovi v triede skúšanie žiakov, chytil klobúk a palicu a hybaj na Úhrad.

Keď sa priblížil k záhrade, vidí škárou v plote, že sú Cigánčatá v najlepšom. Jedno sedelo na čerešni a hádzalo druhému, stojacemu pod stromom, čerešne. Pomaličky, potichučky otvoril profesor záhradnú zámku, urobil pár skokov — a už bol pod čerešňou.

Cigán, čo stál na zemi, vo chvíli bol na plote, ale keď videl, že sa pán profesor za ním neženie, ulebedil sa tam ako straka na kole, čakajúc a pozorujúc, čo sa bude robiť s jeho kamarátom.

Ten smutne a žalostne nahliadol celú situáciu, preňho tak povážlivú.

Pán profesor vedel veľmi dobre, že by bolo márne hnať sa za tým prvým Cigánom. „Toho nechytíš, a ten druhý ti medzitým tiež ufujazdí,“ uvažoval. Postavil sa teda pod strom a láskavo, ako dobrý otec a pedagóg — čím zaiste bol — dohováral tomu Cigánčaťu, aby sa mu páčilo zliezť zo stromu a prijať zaslúženú odmenu.

— Veď to nebude také zlé, — hovoril, — iba čo ti tak trochu namažem a natriem kožu nepáleným popolom, — a ukazoval mu ten „nepálený popol“ — slušnú palicu zo španielskej trstiny, majúcu „nóbl“ rukoväť zo slonovej kosti.

Ale už či „nóbl“ či nie „nóbl“ Cigánčaťu na strome to nijako nechcelo do hlavy.

Profesor mal v pedagógii nezvratné zásady.

— Len poď dolu, kamarát! A čo by som tu musel stáť až do súdneho dňa, nehnem sa z miesta! — dohováral mu.

Mladý more videl, že spásy niet. Odhodlal sa teda k zúfalému kroku. V nádeji, že sa mu podarí uskočiť, kým ho profesor uspeje chytiť, skočil zrazu zo stromu a urobil už skok, keď ho profesorova pevná ruka zadržala za pravé rameno.

A teraz sa už začala výplata.

More kričal ako na ražni, profesor prichádzal vždy väčšmi do pedagogického ohňa, a to Cigánča na tom plote stále len vykrikovalo:

— Ták — ták! Len ho dobre, pán veľkomožný — to im je žlodej žlodejský!… Len ešte, ešte!

Profesor i tak robil, čo mohol.

— Jaj, pán veľkomožný, veď je to taký žlodej, že tomu jednou rukou ani nič neurobia. Ale obidvoma, obidvoma, — privolávala zas straka na kole.

A profesor vo veľkom ohni poslúchne dobrú radu, pustí z ľavej ruky Cigána a pochytí palicu do obidvoch rúk.

— Karra more! (Utekaj Cigán!) — vykríkol Cigán z plota na toho druhého, ktorý v tej chvíli, ako ho profesor pustil, ako vietor letel k plotu, za ktorým aj s kamarátom zmizli.

Pán profesor stál ako v udivení. Potom sa srdečne zasmial. Utrel si pot a vrátil sa do školy.

Večer rozprával v kasíne, ako ho ten Cigán previedol cez lavičku.

Ale dnes na Úhrade máš zasypaný rybník, hrádze skopané, duby a topole vyrúbané — žaby a vtáčiky sa vysťahovali, možno len svrčky zostali.

Nechodí ta viac mládež bystrická — vozia ta hnojové fúry.

Poézia je v čerty; jej miesto zaujala tekvica a kapusta.