ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Arma virumque cano!“ Nebol to síce človek, ale mal viac rozumu ako mnohé dvojnohé stvorenia. Bol usilovný, neúnavný, vo svojom remesle neprekonateľný, poslušný a svojmu pánovi verný. Ale — lebo je pri tom, ako skoro všade inde, to osudné „ale“ — kradol, a kradol neprestajne, niekedy takým prefíkaným rozmysleným spôsobom, že by to tak nebol dokázal ani najskúsenejší zlodej, a niekedy zas bez hanby celkom verejne.

Bol to celkom obyčajný pes, svojho remesla a znaku kopov, a slúžil v Hronci u môjho príbuzného a priateľa Mora K., bývalého slovenského dobrovoľníka z roku 1848.

Moro K., abiturient baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, už starší mládenec, bol úradníkom v Hronci. Bol to náruživý poľovník a na celom okolí ho poznali ako pohostinného, veselého, skrz-naskrz poctivého a pritom vzdelaného človeka. Bol jedným z najsilnejších ľudí, ktorých som poznal. Vysoký, širokoplecí, s krátkym krkom a malou hlavou s preriedenými belavými vlasmi. S ním sa nechcel pustiť za pasy ani levita z Mýta, vychýrený silák v celej stolici. Keď ho dopaľovali — čo sa, pravda, zriedka stávalo — vtedy mimovoľne dokázal, akú má päsť. Raz odťal vo svojej jedálni jediným seknutím loveckého noža celý roh asi na tri palce hrubého dubového stola. Ako rodený svätomikulášťan, mal večné porekadlo: „Nemáš, braček, nad Ľuptov“. A skutočne, v samom susedstve Brezna nechcel pripustiť, že by sa tamojšia bryndza vyrovnala liptovskej, alebo že by sa víno, čo predávali v Brezne, aspoň približne rovnalo tomu vínu, čo si objednával pre domácu potrebu z Pribyliny.

Na dvore u Mora váľalo sa obyčajne viac psov. Nepatrili síce všetci do domu, ale boli najviac na návšteve u „domácich“, a to u Gajdoša a u Dianky, dvoch Morových psov, na tom psom „meetingu“ vzdávali poctu.

Moro sedel v kancelárii a jeho gazdiná, obstarná žena kuchárka a panská práčka v jednej osobe, mala s tou „pelešou lotrovskou“, ako tú slávnu spoločnosť ctila, svoj kríž — čo jej však jednako ani zamak neimponovalo.

Dianka bola jazvečík, veselá usilovná suka, čierna ako uhoľ, s hnedým obočím a labami, a leskla sa ako nanovo vyhladený cylinder. Moro obzvlášť chválil jej nos. „To ti je, braček, nos ostrý ako britva. Tá ešte nikdy nestratila stopu!“ Pritom ju gazdiná chválila ako vzorné poctivé stvorenie — „nie ako ten čierny čert a lotor!“ a ukázala na Gajdoša. Gajdoš vedel dobre, že je o ňom reč a vždy sa pritom na jednu stranu potichu usmial — lebo on sa skutočne smial — a zahanbený sa utiahol pod kuchynský stôl, kde vždy všetky kútiky preňuchal, či by sa niečo preňho súceho nedalo tak potajomky a potichu „rafnúť“.

Gajdoš, ten „čierny čert a lotor“, bol silný a veľký kopov, Morov miláčik a skutočne výborný pes, ktorý s neomylnou istotou prihnal pred strelcov každú srnu a každého zajaca. Keď spočiatku vyzerala poľovačka akokoľvek bledo, len čo bolo počuť Gajdošov štekot, strelci mohli byť istí, že si vystrelia. A ten Gajdošov štekot bolo rozoznať z celého chóru poľujúcich psov. Nebol to vlastne obyčajný štekot, znelo to tak, ako keby sa boli splašili gajdy, čo sa veru ani opísať nedá, a čo človek musí počuť na vlastné uši. Za túto zvláštnosť dostal meno Gajdoš a bol známy v celom čierno-hronskom a breznianskom revíre.

— — —

Moja prvá známosť s Gajdošom vznikla za prvej návštevy u Mora v Hronci. Moro nebol síce doma, ale vedel som, že dlho nevystane, a tak som si umienil, že ho počkám v záhrade. Do záhrady išlo sa cez dvor a tam boli otvorené dvierka, ktorými som sa jednako nemohol hneď dostať do záhrady, lebo na celom prahu ležal vystretý pes. Pred psom na dvore stála rozježená stará kvočka, bolestne zvolávajúc svoje kuriatka. Tieto chúďatká boli ešte v záhrade a v zúfalstve preskakovali cez vystretého psa, ktorý z nich za chvíľu zhltol dva-tri kusy. Chytal ich pažerákom ako muchy, bez toho, že by bol pohol dačím iným ako hlavou.

Neviem, koľko by bolo ešte tých chúďat vandrovalo do nenásytneho brucha tohto cerbera, keby sa nebola zjavila gazdiná s rýľom v ruke.

— Ach, ty prekliaty bruchopasník, ty zbojník, ty lotor, ty prekliaty čert! Veď ti ja dám žrať moje „endlické“ (bezpochyby myslela „anglické“) kuriatka!

A bolo dobre, že pritom obrátila rýľ a začala mlátiť poriskom do psa, lebo pes na tie reči nedal veľa. Ale keď to začalo ísť do živého, vtedy milý kopov vybehol dvorom a pitvorom na ulicu ako strela — len sa tak za ním prášilo.

— Akože sa volá? — spýtal som sa gazdinej.

— Akože by sa ten lotor volal? Pán veľkomožný mu hovoria Gajdoš, ale mal by sa nazývať zlodej, zbojník a kradoš — ten prekliaty čert!

Miesto do záhrady vyšiel som i ja na ulicu. „Podívaš sa,“ myslím si, „na toho psa, ktorý má toľko mien na výber.“ Ale o psovi nebolo chýru. Zato som zďaleka videl ísť domov jeho pána. Idem mu oproti, a po srdečnom pozdravení koho nevidím zrazu za Morom stáť — ako môjho nového známeho Gajdoša, ktorý pozeral na nás s najnevinnejšou tvárou na svete! — „Potvora!“ pomyslím si, „s takou tvárou! — a má v sebe dve-tri žlté novorodeniatka!“

Išli sme na prvé poschodie do bytu a sotva sme vystúpili hore schodmi, už bola kuchárka na chodbe a spustila na Gajdoša chválospevy, skladajúc na hlavu pokojne a ticho načúvajúceho psa všetky krásne titulatúry a končiac s tým úprimným a srdečným želaním, „aby sa prepadla tá mršina zlodejská do najčernejšieho pekla!“

Moro, pes a ja sme trpezlivo počúvali prúd výrečnosti tohto štátneho zástupcu v sukni. Ale keď položil naozaj kabinetnú otázku:

— Alebo on, alebo ja! Nech zastrelia toho živáňa, pán veľkomožný! Daj sa mi bože, nikdy by ešte na väčší úžitok nevypálili prach a broky! — pozrel som na delikventa. No miesto, kde ešte len pred sekundou stál, bolo prázdne. Zmizol ako gáfor. Iste ho tá výrečnosť viac nezaujímala.

Zato jeho pán rozmýšľal. Bol na vážkach: z jednej strany stará, poctivá gazdiná a — hlavne — dobrá kuchárka, z druhej strany výborný pes, radosť a pýcha pánova a závisť poľovníkov z celého vidieka. Neviem, ako potom Moro urovnal a zažehnal krízu, ale isté je, že na základe nejakého kompromisu prišlo zasa všetko do poriadku: zostal aj štátny zástupca s vareškou, aj „mršina zlodejská“.

— Počúvaj, Paľo, — povedal mi raz Moro, — dostal som predvčerom kapitálnu bryndzu z Ľuptova. Takej jesienky nenájdeš, braček, na celom svete. Príď zajtra ku mne na obed, aj levita z Mýta príde, dám vám navariť poriadnu misu halušiek a prichystať obruče, aby ste nepukli.

Na druhý deň som svedomite prišiel. Ešte niekoľko sto krokov pred Morovým bytom, tak asi naproti hrončianskej maši, dohonil ma svojimi siahovými krokmi mýtianský levita, a tak sme sa spolu poberali na tie halušky.

Neboli sme ešte ani v polovici schodov na prvé poschodie, naraz počujeme z kuchyne lomoz a krik:

— Bodaj by si sa zadusil, ty prekliata stonoha! — a vtom nám šmykne medzi nohami poctivý Gajdoš s veľkým kusom hovädziny v pysku a páli ako strela von z vrát.

„Zbohom, hovädzina!“ pomyslel som si. Chudák levita však stál ako Lótova žena a nevedel, čo sa vlastne deje.

Prišli sme k Morovi — a kuchárka za nami s raportom, že ten pažravec, ten lotor atď. prikradol sa do kuchyne a kým miesila cesto na halušky, skočil na ohnisko a stačil vytrhnúť z vriacej vody už dovarenú hovädzinu.

— Čože si teraz počnem? — dodala skoro s plačom, — ja nešťastná stvora na tomto svete?

Moro sa striedavo smial a hneval. Potešil kuchárku, ktorá nám pri tom všetkom, že si Gajdoš nepovolane už vopred s nami podelil obed, vysolila taký obed, a také halušky, že sme ju našou chválou úplne udobrili.

Pri obede nám Moro rozprával, čo raz Gajdoš vykonal jeho kolegovi, bývajúcemu v prízemí tohto istého domu.

Na ľavej strane pitvora mala kolegova žena — dobrá gazdiná — komoru, kde stáli v krásnom rade misky a hrnce s mliekom, smotanou, kyslým mliekom a celé rady tvarohových a maslových hrúd. Pozorovala, že má na tieto krásne plody mliečneho priemyslu nepovolaného odberateľa a jej muž vyšpehoval, že tým ľahkým kupcom nie je nikto iný ako náš priateľ Gajdoš.

„Počkaj, vyplatím ťa,“ pomyslel si úradník (rodený Šarišan), a dal sa na postriežku, držiac kľučku dverí v hrsti, aby mohol v každej chvíli zasiahnuť. Naozaj, cez oblok, polootvorený do dvora, vplazil sa do mliekárne Gajdoš a začal strebať kyslú smotanu. Vtom vtrhol nepriateľ do komory ako blesk, prichlopil dvere a zdvihol papek v ruke so slovami:

— Tak, tak, môj milý Gajdoško, teraz musíme ten náš „rachunek vykontentovať“.

Ale nestačil mu prišiť ani prvý úder, už letel Gajdoš jediným skokom medzi jeho nohy a oblokom von, pričom vytrhol so sebou celý obločný rám. Nielen to, chudák splnomocnenec svojej ženy stratil Gajdošovým nárazom rovnováhu, vpálil hlavou do lavice s misami kyslej smotany a mlieka a papekom vrazil do mliečnych hrncov, takže sa lavica zrútila a mlieko a smotana ho priam zaliali.

Moro musel kolegovi zaplatiť škodu a milý Gajdoš mal so svojím pánom veľkú mrzutosť.

Potom boli dlhší čas poľovačky, takže milý Gajdoš za celé týždne z revíru ani neprišiel domov a gazdiná i mliekáreň mali pokoj. Z jari potom Gajdoš jednako niečo vyviedol, čo nám odkrylo dokonalú skazenosť jeho čiernej duše. Ukázalo sa, že Gajdoš celkom proti zvyku nereflektoval na žranicu, čo mu dávala kuchárka, ba čo viac, i Dianka celkom stratila apetít. Dlho si na tom lámali hlavy i Moro i kuchárka, až sa mu napokon podarilo prísť na stopu tohto neobyčajného zjavu.

Moro s niekoľkými spoločníkmi kúpil na Jarabej staré štátne opustené bane — myslím, že na striebro. Dali za to maličkosť a celá špekulácia sa zakladala nie tak na tom, že budú hnať opustené štóly ďalej, ako že budú novým spôsobom mletia a mytia rudného piesku preberať a dobývať striebro z veľkých násypov zahodenej rudy. Bane boli vysoko na Jarabej — pohraničnom vrchu medzi Zvolenom a Liptovom — a dobrý pešiak potreboval z Hronca až k baniam najmenej štyri-päť hodín dobrej chôdze. Baníci — asi dvadsaťpäť — tridsať mužov — bývali v drevených na ten cieľ vystavaných domoch a každý týždeň dvaja z nich odišli do Hronca kupovať proviant: mäso, múku, masť, chlieb atď., čo práve potrebovali.

Stalo sa raz, že jednému z týchto mužov, sotvaže prišiel ku kamarátom a zložil pri dome tanistru s pätnástimi funtami proviantu, tanistra načisto zmizla — akoby sa bola prepadla. Hľadali na všetky strany, ale kde nič, tu nič — proviant bol včerty. Nebolo pomoci, vypravili chlapa nanovo do Hronca, a ten to musel oznámiť u Mora a nakúpiť nového proviantu.

Hneď potom sa ukázalo, prečo Gajdoš a Dianka opovrhovali domácou stravou. Moro ich začal bližšie pozorovať a jedného krásneho rána vidí, ako pán Gajdoš s poctivou Diankou idú krokom celkom pokojne z domu a obzerajúc sa na všetky strany, idú na hrable cez Hron, kde pre hrončiansku mašu chytajú z čiernohronskej doliny plavené drevo. Tam Gajdoš skočil na tretí pilier z brvien, naplnený skalami, začal hrabať v štrku labami a onedlho si s Diankou na niečom pochutnávali. Moro šiel hneď k nim pozrieť — a čo vidí? Tú tanistru, ktorej Gajdoš vytrhol celý bok, lebo inak by sa k tým dobrým veciam, čo v nej boli, nebol dostal, keďže tanistra bola krížom zviazaná dobrou žinkou.

Nuž roztrhanú tanistru a asi dva funty slaniny vzal Moro so sebou, a následok bol, že za ten mimoriadny apetít svojich psov musel zaplatiť asi šesť zlatých a k tomu dva zlaté za roztrhanú tanistru.

Ale Gajdoš s poctivou Diankou mali v ten deň so svojím pánom veľkú mrzutosť.

Napokon Mora predsa len omrzelo to večné vypaľovanie vrecka, a tak — keď práve nastal čas, v ktorom boli poľovačky zakázané — dal Gajdoša horárovi pri Lopeji, aby sa naučil lepším mravom a poctivosti.

Keď som sa potom raz na ceste zastavil v lopejskom hostinci a spýtal sa krčmára, ktorý bol súčasne i mäsiarom, čo majú v kraji nového, odpovedali mi, že nič zvláštneho, len že v poslednom čase začínajú strašiť zlodeji, čo bola predtým neslýchaná vec.

— Mne samému, — hovoril, — ukradli za tri dni z otvorenej jatky jedno baranie stehno a teľaciu hlavu — a nedajbože prichytiť zlodeja.

Neriekol som nič, ale spomenul som si na Gajdoška a na ten neďaleký penzionát, kde sa usilovne učil dobrým mravom a poctivosti.