ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veselo klepotal pláňavský mlyn: mal dobrú horskú vodu, ktorá nevyschla v horúcom lete a v najkrutejšej zime nikdy cele nezamrzla, lebo mala neďaleko pramene a tuho tiekla. A meliva bolo celý rok nadostač, lebo majiteľka, šumná vdovica Katarína Dolinská, vedela príjemne a úctivé s ľuďmi pohovoriť, meliarom polichotiť, vypytovať sa o rodine a deťoch a veľkého mýta nebrala. Veď načo? Keď vyšla pred mlyn a obzrela sa zôkol-vôkol, kam jej len veľké oči pozreli, všetko jej patrilo. Krásne dve záhrady, žírne polia, úrodné kapustniská a konopniská a na briežku vinice.

Vydávala sa zo slzami a vdovčila s blahým úsmevom na peknej tvári…

Prinútili ju boli za bohatého mlynára, ktorý mal na nose bradavicu a tuho píjal. V opilom stave padol z povaly na palečné koleso, ktorého drieňové palce rozdrvili mu lebku.

Katarína srdečne plakala a ľutovala svojho nehodného muža, ktorý, keď bol triezvy, preukazoval jej vďačnosť a postaral sa o ňu, testoval jej mlyn i majetok bez zvlášte ťažkých legátov pre svojich príbuzných.

Jeden z legátov bol, aby stárka Andreja Vítovského podržala tak dlho v službe, ako sa jemu samému bude ľúbiť.

Andrej Vítovský ako sirota-chlapček prišiel do pláňavského mlyna, slúžil starému Dolinskému verne, stal sa stárkom, hoci mu nebolo ešte ani tridsať rokov. Bol pracovitý, spoľahlivý a skromný. Po smrti Dolinského celá správa mlyna a hospodárstva prešla na jeho ruky. Žilo sa na pláňavskom mlyne ticho, všetko išlo riadne, lepšie ako za života starého Dolinského.

Ale svet nenávidí ticho, spokojnosť u blížnych, chce mať históriu. Hovorili, že švárna vdovica dlho samotu nevydrží a premení svoj stav po druhý raz. Ondrejko bol v ľudských rečiach už ženíchom bohatej mlynárky. A veď by to bolo v poriadku, dosť sa nahrdlačil… Andrej Vítovský nevedel o tom, ani sa nestaral o klebety a plány ostrých umov a jazykov. Viac sa dopočula Katarína Dolinská a nehnevala sa na podobné reči. Andrej bol šuhaj švárny, štíhly a mocný, pritom verný a pracovitý. Či by bol hriech takýmto spôsobom doplniť legát starého Dolinského?

Samému Andrejovi Vítovskému ani na um neprišlo niečo takého. On srdcom i dušou visí na mlyne i dome — veď tu strávil celý svoj mladý vek, a nerád by opustil miesto, potok, sady, utešené vinice — mlynárka bola jeho pani a veliteľka práve tak, ako keď žil ešte jej neohrabaný muž. On sa s ňou zhovára len o veciach gazdovských. Do izby vchodí úctive, klobúk sníma ešte v chodbe, klope na dvere tichučko, že už v tom klopaní badať úzkostlivosť a rešpekt pred domácou vrchnosťou. Najprv ho začala posmeľovať ľúbeznosťou…

„Čo tak málo chodíš, Ondrejko? Nevidno ťa celý týždeň!“

„Nemal som čo povedať. Načo vás podaromnici ostúdzať!“

„Nie tak, nie!“ riekla vdova a pozrela mu tak milo do očí, že sa Andrejovi v očiach zatmilo, a už sa hrabal von dverami, račkujúc a potkýňajúc sa na vlastné nohy.

Veď mu len nemôže povedať: tu som! Nedovolí jej to pýcha, a pyšná bola ako pinkavka na svoje perie a chutný zobáčik.

„Keď nejde s ľúbeznosťou, pôjde inak“, pomyslela si vdova, v ktorej náklonnosť k stárkovi rástla práve jeho skromnosťou a čudáckou hanblivosťou.

„Akýže to poriadok?“ ostrým hlasom zavolala Dolinská, vbehnúc do mlynice, a neohliadajúc sa na meliarov, srdito vyhrešila stárka. „Kameň sa vrtí naprázdno, zápal počuť! Pšenica na plachtách zamokne! Nevidíš, že ide dážď?“

Andrej sa zadivil. Žarnov nešiel naprázdno: práve bol nasypal do koša, a nebo bolo vyjagané ani rybie oko.

Druhý raz vrazila na mlynicu, keď Andrej mechy čítal. Vytrhla mu mech z rúk.

„Či je to mech? To je handra! To je pavučina! Von s handrami!“ a hodila zo tri mechy pod palečné koleso… Ušla.

Andrej krútil hlavou. Mechy boli ako z kremeňa, každý prezrel, chybné opravil…

Na druhý deň mal sa spýtať, čo s kosbou, treba koscov najať.

Zaklopal. Zas tíško, skromne.

„Kto to?“ ozvala sa mlynárka.

„Chcel by som najať koscov…“

Kľúč vo dverách zaškripel.

„Nie som doma!“ zakričala Dolinská srdito, pritom akosi plačlivo.

Andrej sa poškrabal na zátylku a ticho vyšiel z chodby.

Čože sa durdí? Aká nemilostivá! A práve teraz, keď mu prišlo na um, že by bol už čas, aby sa oženil! Svoj plat ukladal od desiatich rokov do truhlice, stojacej v paninej izbe; okrem toho mal v mlyne byt, povolenie chovať z gazdovského kravu a ošípané, kus kapustniska…

Veru by mohol statočne ženu vychovať. Otázka je, či by dovolila pani mlynárka! Našiel by si pracovité, skromné dievča…

A práve teraz sa majstrova durdí, mechy hádže pod koleso, zamyká sa pred ním na kľúč! Keď nie, nuž nie, bude ďalej mládenčiť! Ale prosbou neprebije hlavu nahnevanej gazdinej! Len ako k nej?

Práve nasýpal do koša, keď sa predo dvermi mihla jej biela riasna suknička…

Andrej chytro zbehol drevenými schodmi a dohonil mlynárku pri záhrade.

Zložil zamúčený klobúk z hlavy a začal ho vrtieť medzi prstami.

„Mal by som prosbu, veľkú prosbu, pani majstrová, ale sa neráčte k hnevu pohnúť.“

„Nuž, čo takého?“ spurne spýtala sa Dolinská, pokročiac, ako by nemala času.

„Viete, pani majstrová, inu, ja neviem cifrovať v reči, som hlúpy stárok… Mlieť viem, i kosiť, i orať… I chudobný som, ale…“

Kataríne začalo byť úzko okolo srdca, tvár Andrejova bola taká sviatočná, milo naivná. Cit a oddanosť pohrávali si jeho mužskými črtami. Ach, aký bol driečny…

Horúca krv prúdila telom mladej mlynárky — a teraz ako by sa bola ešte väčšmi rozhorúčila. Pod vyšívaným živôtikom vítila jasný klepot srdca.

„Čo mňa do toho, že si chudobný?“

„Už sa mi blíži tridsiaty rok… už by bol čas, aby som, aby som…“

„Nuž?“

Andrej sa zajachtal.

„Aby som sa oženil!“ vyrazil zo seba Ondriš a oddýchol si, ako by bol z duba spadol.

Vtom začal žarnov nasucho hrčať. Milý šuhaj, ako by do neho strelil, striasol sa a letel drevenými schodmi po vrece. Dolinská ostala sama pri bráničke. I jej srdce začalo mlieť…

Či nasucho? Razom jej bolo jasné, že miluje Andreja Vítovského, a ako vidno, i on… len je taký nesmelý, ťarbavý… Jej sny a tiché myšlienky o šťastí premenili sa v skutočnosť. Všetku horkosť prvej mladosti, prežitej pri boku surového, nemilovaného starca, razom zabudla: nový život a nikdy nezakúsená slasť blysla jej mladou dušou.

Andrej Vítovský vrátil sa k bráničke, natešený, že to z neho vyhŕklo. Zas strhol klobúk a stál v prosebnej póze pred mlynárkou. Ona sa už bola zobrala duchom, klepot srdca tíchol, no líca jej horeli ako pivonky na Turíce.

„Ak myslíš…“ začala a milo hľadela na Andreja, obradovaného premenou, ktorú badal na veliteľke.

„Veru často o tom myslím.“

„A čo ti tak razom na um prišlo?“

„Teda dovolíte, dovolíte?“ pýtal sa mladý človek rozčúlene.

„Dovolím!“ zašeptala Katarína, a teraz bol na nej rad schytiť zásterku a ihrať sa s jej čipkami.

„Ach, aká ste dobrá! Veď ja nežiadam ani povýšenia platu, ani väčšieho bytu. Som skromný a vyhľadám si skromné dievča. Ďakujem vám za vašu láskavosť! Budem vám verným sluhom. I ženu priučím.“

Dolinská sa zarazila. Pustila zásterku a nevdojak prešla si rukou po tvári. Tam už pivonky zhasli a premenili sa na bledé ľalie… Zahanbenie, zlosť, bôľ straty lomcovali jej útrobou. Ach, tento nešťastník, iste už má vyhľadanú nevestu. On, ťarbák, netuší, aké city v nej vzbudil!

„Nedovolím!“ skríkla Dolinská hlasom náruživým a pošla bystrým krokom cez dvor.

Ach, aká bola strojná, svieža, mocná vo svojom hneve! Andrej stál pri bránke, postavil si klobúk na hlavu a upadol do veľkého smútku. I jeho mlyn hrmotil ako by hnevno, srdito: Blázon, treba tebe ženy, treba tebe ženy!…

Hrmotí mlyn, hrmotí tichou letnou nocou, a v hlave Andrejovej hučí, ako by sa v nej vrtel žarnov nasucho. Aká strašná bola mlynárka! Už vie, prečo ho hrešila pred meliarmi, prečo mu hádzala dobré mechy pod koleso, že vraj handry, pavučina. Ona ho nenávidí, chce sa vydať, chce jeho von z domu! A teraz, keď ju prosil o dovolenie oženiť sa, schvátila príležitosť! Andrej sa cítil zahanbeným, uníženým, tyranizovaným. Nikdy nič takého nepocítil. Ako jedovato pozerali na neho čierne veľké oči mlynárkine, ako by bol spreneveril tri vozy múky. Ale boli veľké čierne oči pritom krásne! Aký oheň sršal z nich, ako jej líce zbledlo, ako chutne vlnili sa jej ňadrá pod kvetnatým živôtikom! Ach, krásne, nedostižné oči, ani hviezdy! Prevaľoval sa na posteli, počúvajúc hrkot mlyna. Oči, oči čierne a veľké, oči hnevné nedali mu spať. Šiel celým mlynom… Odoberal sa od každého kusa, od košov, od vretena, od žarnovov… Nad ránom upevnil sa v ňom tvrdý úmysel…

„Dobre, pyšná boháčka,“ povedal polohlasne v temnej šalande, „nikdy viac neponesiem ťarchy tvojho hnevu, nikdy ma nebudeš hanbiť pred meliarmi, nikdy mi ty už dobré mechy nepomenuješ handrami a pavučinou! Vezmem ranec a pôjdem svetom, kam ma oči zavedú! Svet je plný mlynov! S Bohom, Pláňava, rodná riečka; s Bohom, mlyn; s Bohom, veľké čierne oči…“

Ani v tichom byte mlynárkinom nepanoval sen a mier. Dolinská počúvala pridusený hrmot mlynský a máčala bielu podušku tajnými slzami. Láska, ktorá pomaly rástla už od dávnejších dní, dnes razom vzplanula ako podložená stodola. Práchnom bolo osvedčenie Andreja, že sa mieni oženiť. Ach, áno, on iste má už nevestu, on ju ľúbi…

Včasráno vstala, a ledva si uspela rozčesať mocné, dlhé, ako žúžoľ čierne vlasy, tu niekto klope na dvere. Ticho, skromne. To on! Andrej Vítovský, sviatočne odený, v belasej kacabajke, v kordovánových čižmách, v operenom klobúčku, stál na prahu. Prosil o „milostivé prepustenie zo služby“, ďakoval za všetko dobré a odporúčal mlyn i dom do opatery božskej. Tak ho to naučil predošlý stárok.

V Dolinskej borila sa hrdosť s láskou, sebavedomie s ľútosťou. Ako by to mohlo byť všetko ľahko a pekne…

Hodila prúd vlasov cez plece, pristúpila k rožnej skrinke. Trasúcou sa rukou vyčítala Andrejovi uložené peniaze, knižku, svedectvo, a zmizla v bočnej izbe…

„Ani mi s Bohom nepovie. Ach, aká je krásna takto doma!“

Ľúto mu bolo, preľúto! Ale čo bolo robiť? Nechce byť hnevníkom v dome. Radšej peklo! Veď ani sa len od neho neodobrala po kresťansky! Ach, a koľko sa jej naslúžil! Ako rástlo jej bohatstvo po smrti mužovej! Všetko darmo.

Ešte raz prešiel cez všetky kúty mlyna, posedel v šalande, poprechádzal sa záhradou, a razom, ako vietor, hodil sa dolu Pláňavou, krásnou riečkou, ktorá ho neraz šumom vkolísala do sladkého sna…

Šiel bosými nohami ušliapaným chodníkom. Mlyn za ním klepotal tak smutno, tak žalostivo, ako by nariekal za odchádzajúcim hospodárom. „Vráť sa, poď sem! Kam ideš?“ počul pútnik v klepote mlyna. Čím ďalej kráčal, tým viac zatíchal hrmot mlynský, a čím viac tíchol jeho rodný, milý hlas, tým viac rástol bôľ v útrobách mladého človeka. Obraz mladej, prísnej, hnevnej mlynárky predstavil sa mu: aká bola príťažlivá, keď bola s ním dobrá; aká bola krásna, keď čudný hnev lomcoval v jej hrudi! Čím ďalej kráčal, tým mu bolo jasnejšie, že nie za mlynom tak kvíli ako za mlynárkou. Až teraz mu bolo jasné, prečo skrsla v ňom myšlienka na ženbu, prečo tak razom zatúžil po rodinnom šťastí. Pozde, milý drozde! Všetko je stratené! Mlynárka má svoj pláňavský mlyn, mladosť, krásu, a ty si vandrujúci tovariš, nemáš nikoho na šírom svete. Ani nevieš, kde večer hlavu skloníš.

Už cele zatíchol klepot pláňavského mlyna, ticho, trápne. Slniečko páli z neba, celý milý rodný kraj kúpa sa v jeho zlatom svetle. Jelše pri potoku vrhajú na lúčinu ostré tiene. Nevidený škovran zvysoka sype zvučné perly svojho strieborného spevu.

Načo tak chytro bežať od starého šťastia, od pokojnej, požehnanej práce? Andrej Vítovský ľahol si do bujnej trávy pri potoku. I tak ho už viac neuvidí, hradská cesta ho odtrhne od potoka…

Na rozlúčku poleží si na chladnom brehu Pláňavy. Na rozlúčku, posledný raz.

Oprel si hlavu o ruku a hľadel smerom k pláňavskému mlynu, skrytému hustým jelším a vrbinou.

Čo je to? Ponad jelšiny a vrbiny vinie sa ohromný stĺp dymu a cez dym hadia sa červené, slnkom miernené jazyky plameňa!

„Bože môj!“ zavolal Andrej. „Náš mlyn horí!“

Zabudol razom na všetky urážky od tvrdej boháčky, zabudol, že má v bočnom vačku priepustný list a celý svoj vyslúžený majetok. Vyskočil z trávy ako jeleň a letel nazad. Cestu, ktorú vykonal za pol hodiny, teraz preletel za niekoľko minút.

„Sláva Bohu!“ zvolal. „Mlyn nehorí, ale len bočné staviská!“

Ľudia z dediny bezpomocne tmolili sa okolo horiacich stavísk. Jeden druhému zavadzal, všetci kričali, rozkazovali, bedákali. Andrej vletel medzi nich ako vietor.

„Vodu nosiť, baby! Čo lamentujete?“ a sám sa vrhol k horiacim šopám, stŕhal mocným ramenom už tlejúce strechy, bral babám vedrá z rúk a hasil, hasil, ako by to bol jeho vlastný majetok.

Staviská zhoreli, ale mlyn bol zachránený.

Katarína Dolinská stála pred mlynom, jediná, ktorá nehádzala sa sem i ta nepokojne; stála, ožiarená slnkom a zhasínajúcim požiarom.

„Ďakujem ti, Ondrejko!“ povedala Vítovskému, celému čiernemu od dymu a sadzí. „Ďakujem ti za pomoc! Už je dobre. Už zas môžeš ísť, kam ťa oči povedú!“

A pritom tak pozrela veľkými čiernymi očami na Andreja, že razom už i ťarbák porozumel.

„Dovolíte?“ spýtal sa, zberajúc zo zeme svoj batôžtek.

„Dovolím!“ riekla vdova a pristúpila tesno k Andrejovi.

Podala mu ruku.

„Ach, celú ma začiernil, tento čudák!“ smiala sa Dolinská, utierajúc si ruku do zástery.

Porozumeli si.

Keď o tri týždne blažený Andrej Vítovský viedol od oltára Katarínu Dolinskú, pošepla mu celá šťastná do ucha:

„Vidíš, nebolo škoda pobočných stavísk? Ani neboli poistené!“

Andrej sa strhol. Až teraz pochopil hĺbku a veľkosť jej lásky! Nemo jej podal ruku a vďačná slza sa mu vyronila z oka. Málo takých požiarov! Bol podložený, ale z lásky. A láska všetko kryje, láska všetko premáha.