ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vonku bolo ticho. Cez černavé mračná kde-tu prebleskovali sa hviezdičky, vlažný, tichý vetrík ťahal. Ondrej vyšiel na poval a ľahol si. Spánok nešiel mu na oči. Čudno, sotva prekročil prah svojho domu, akoby mu hodil dobrú vôľu do vody. Je mu tu pusto, clivo. Nemá v svojom vlastnom to, čo treba, chýba mu čosi. Žena taká chladná, cudzia oproti nemu. Vidno, že nešla za neho z príchylnosti. I tie deti mu odcudzila, maznie sa s nimi, sú mu ako cudzie, nemajú toho srdca k nemu čo predtým.

„Hej,“ spomínal, „bolo to ináč za nebohej.“

I prižmúril oči, akoby ju chcel predvolať pred seba. Videl ju s tými úprimnými očami, s dobrotou na tvári, tichú, prítulnú. Clivota, žiaľ ho podmanili. Všetko minulo. Už jej niet. Odpočíva tam za kostolom pod zemou. A znovu zjavili sa mu obrazy v duši, tie žiaľne, ako ležala chorá, umrela, potom ako ležala na márach, bledá, strápená prestátym bôľom, so zatlačenými očami a on pri nej tichý, zmeravený i s deťmi, plačúcimi horko, usedavo.

Ožila pred ním minulosť. Tie pekné časy, keď si ju priviedol do domu a ona s radosťou na tvári, s nádejami v srdci prekročila prah jeho domu.

Je pravda, netrvalo to dlho. On sa zabudol, poblúdil. Zlá spoločnosť škodila mu, zničila ho a rodinu priviedla na kraj záhuby. Slabosť a dobrotu jej využil. Kamaráti strhli ho medzi seba. Čo sa cez deň vyrobilo, to žid zhabal večer do kešene. On slabý, poddajný, nevedel sa vymaniť. V dome nastal hlad, bieda, ubehli roky, žena v ťažkom zápase o život zostarela, podľahla. Iba ten úprimný výraz očí jej zostal a tá mäkkosť a dobrota na tvári.

A potom zostal sám. Išlo mu do zúfania. Všetko valilo sa naňho. Bolo treba deti opatriť a on musel do roboty. Keby nie Hany, sestry nebohej, bohvie ako by to bolo bývalo. Ale táto zľutovala sa nad nimi a mala o ne starosť. Bývala sama v susedstve a živila sa z kúska role a z nájmu. Deti viac boli u nej než doma. Iba s Ondrejom nevedeli sa zniesť, aspoň on nikdy nepomyslel na ňu s vďakou. Nie že by mu bola zle robila, výčitky činila, ale ten vyčítavý pohľad, odmeraná reč dávali mu znať, že ho viní a jeho pokleskom pričituje nešťastie, ktoré zachvátilo celú rodinu. A toto ho mrzelo tým viac, že cítil, že je vinný. Ale búrila sa v ňom tvrdohlavosť. Čo ho ona má v jeho vlastnom premeriavať, čo ona vie, čo ho bolí, čo ona má vinu váľať na neho?

I mnoho ráz sa chystal, že sa s ňou zráta a pri najbližšej príležitosti že vyslobodí sa z tej akejsi odvislosti, no nedalo sa. Hana málokedy dala najavo, čo jej tvár ukazovala. Chovala sa zdržanlivo, chladno a Ondrej darmo čakal.

Zápasiac s ťarchami života, chodieval mrzutý z práce i do práce. Už ho nebolo vidno tak často s kamarátmi. Hladné, neopatrené deti volávali ho domov. Ale doma pusto, clivo. Akoby ho tajná sila ťahala, keď mohol, vytratil sa von a išiel alebo k známym, alebo do pelechu pijáckeho medzi kamarátov, zabúdajúc, že za svoje viny platil už draho; i mozoľne vypracovaným grošom i podkopaním svojej rodiny.

Ubehlo už pol roka od smrti nebožkej. Prichádzal otupný podzimok so snehom, dažďom, chladom a dlhými večermi. Ondrej pracúval v hore. Večer neskôr vracal sa domov; bola výplata a vtedy obyčajne podľahne dobrý náš slovenský ľud nástrahám krčmárov. Idúc s kamarátmi z krčmy, zbadal, že v dome sa svieti. Inokedy čakávali deti na neho u Hany, alebo stará stryná sedávala s nimi potme a modlila sa s nimi. Zrýchlil krok, otvoril dvere. Na prípecku blčal oheň, pri posteli stála Hana a zakrývala najstaršieho Paľka. Ondrej pristúpil k posteli.

„Striasla ho zima, žaluje sa na hlavu,“ hovorila, „uložila som ho.“

„A stryná kde je?“

„Kdesi v dedine. Deti boli u nás. Keď si nič nechodil, doviedla som ich domov.“

„Bol som na výplate, museli sme čakať.“

„Po výplate je už dávno. Brheľ je už dobrú hodinu doma. Kto chcel, prišiel.“

Ondrej čosi odpovedal a namrzený obrátil sa k stolu.

„Darmo hovoríš, mohol by si viac pamätať na deti. V posledné časy nemáš inšie ako po krčmách. Deti sa potom musia túlať po cudzích ľuďoch.“

„A čo máš s tým, načo mi to hovoríš?“ začal prudko Ondrej.

„Ja? nič, rob si, ako chceš, ale detí mi je ľúto, že sa o ne neobzrieš, si im otcom…“

„Preto mi nemusíš vyhadzovať na oči.“

„Škoda tvojich rečí. Má s tebou každý pokoj. Ale uznaj, som im tetka a vždy sa mi zdá, že nebožkej v zemi uľahčím, keď sa o deti obzriem.“

Slová tieto vypovedala teplo, vrúcne, že Ondrej zostal prekvapený, ako sa jej hlas premenil. Pozrel na ňu a videl, že tá chladnosť a odmeranosť na tvári zmizla. Neodpovedal, nechcelo sa mu už do reči. Hana išla k prípecku odstaviť zelinky. Po izbe šírilo sa pomaly teplo a plamienok lampičky vyblkoval a ohýbal sa sem a tam. Keď prišla stará stryná, Hana pobrala sa domov. Ondrej sadol na posteľ vedľa nemocného chlapca a rozmýšľal. Prišlo mu do pamäti, aké ťažké, nemožné je jeho postavenie. A to opakovalo sa každý deň, keď prišiel domov, zostal sám a našiel deti osamotené, v kútiku stúlené, hladné. I v dedine prišlo do spomienky jeho položenie, ženy rozhodli, že sa musí oženiť a dosť často zavádzali s ním o tomto rozhovor.

„Musíš sa oženiť,“ znelo to jednými ústami a pokyvovali hlavami, keď hovoril o svojom ťažkom položení.

Ale on nemal chuti: „A načo?“ pýtal sa, „veď mám strynú, nech opatrí.“

„Joj, prosím ťa, čo s takými rečami. Čo so starou osobou? Nevládze chodiť, nie aby vás stačila opatriť. Chuderka, kde sadne, zadrieme a deti nemilobohu robia, čo chcú. To nie je tak, ako sa nazdávaš. Staroba, hotová choroba.“

A Ondrej nechtiac, rozmýšľal o tom. Zdalo sa mu to nemožným. Deti, chudoba, kto sa chytí do toho jarma, aby ho s ním ťahal? I chcel sa zbaviť myšlienok, ale večerná samota, tie opustené deti, jeho bezmocnosť znovu mali ho do myslenia na ženbu. Bol ako na váhach. Zvlášť myslieval o tom, keď sa navracal večer domov. Bol bližšie opustenosti a tým hladným deťom. Dosť často sa stalo, že dom našiel pustý, prázdny. Deti boli obyčajne u tetky Hany. Schytil sa a išiel za nimi. Hana bola pri večernej práci a deti hrali sa pri stole.

„Deti, poďte domov.“

„Nechaj, nech sa pohrajú.“

„Nemám ešte nič hotové,“ hovoril Ondrej mrzuto, „nech sa najedia, aby išli spať.“

„No nevídali, je mi to za robota,“ smiala sa Hana.

„Ani kravu nemám odbavenú,“ žaloval sa.

„Chudák, ani kúdele si nedopriadol.“

„Tak, smej sa, ty si myslíš, že to ako tebe. Takú prácu, kŕč vojde človeku do prstov. Nič mi už nechýba, len aby som šorec obliekol.“

Ondrej hovoril trpko, že Hana sa prestala smiať. Povedala ako nevdojak:

„Keď sa ti tak zdá, teda sa ožeň.“

Čakala, že keď mu to povie, Ondrej pokrúti hlavou a hodí rukou. Tento ale ani brvou nehol. Bol už akosi v koľaji. Zdalo sa mu, že je to vec, ktorá sa musí stať a dievča otvorilo oči, čo hovorí.

„Hm, ľahko povedať, ale poraď. Kto sa chytí na troje detí…“ hovoril rýchle, ale znať bolo, že je rád, keď s ňou môže o tomto hovoriť.

Ale Hana nemala sa do reči. Zostala vážna, tichá. Ondrej rozprával to i ono, potom vzal deti a odišiel domov. Ako zostal sám, zas ho nadišla stará tieseň. Uložil deti a ľahol si. Ale od týchto čias stále sa zapodieval ženením a v dedine skoro každý vedel, že Ondrej má úmysel zavesiť svoje vdovstvo na klinec. Ženy pri studniach, na potokoch, pred kostolom, po domoch odbavovali porady, určovali a hádali, koho si smie, má a môže vziať nádejný ženích-vdovec za ženu a ktorá by sa mu najlepšie hodila. Ani Hana nebola prekvapená, veď keď sa jej známe pýtali, čo Ondrej zamýšľa, iba sa zamyslela. Pred očami mihla sa jej postava nebožkej sestry, spomenula na deti, ktoré tak rada mala, a istá ťažkosť zaľahla jej na prsia. Čo z tých detí bude, ak príde do domu zlá macocha? Stratili matku, stratia i otca. I počúvala starostlivo chýry, na koho padne švagrovo oko, ale nemohla sa dozvedieť istoty. V jeden večer stihla strynú pri potoku. Už asi týždeň, čo ju nevidela. Pre roboty nemohla von z domu, iba ak deti kukli k nej.

„Ako sa máte, tetka?“

„Len tak ako staré kosti, dievka moja. Nechcú ma už nosiť.“

„Čo počuť u vás?“

„Nič takého. Nebola som už týždeň v dedine a od chlapa sa to nevyzvie. Som akási chorľavá.“

„A ozaj, že sa švagor ide ženiť?“

„Neviem, ale tak sa zdá. V dedine tuho o tom hovoria.“

„A ktorú by si mal brať?“

„Ktovie, ale počuť, že Francu od Kráľov.“

„Ale tú…“ a Hana zdĺžila tvár.

„Veru; Katrena Boncovie mu ju nahovára. Vieš, také ledačo… ale som mu už aj povedala, kde podieva rozum.“

„A čo povedal?“

„Hm, ako chlap, mykol plecom a nechal tak. Len aby mu nebolo neskoro banovať.“

Hana zostala, akoby ju oblial vodou. Ešte len to by mu bolo treba, aby si takúto na krky vzal. To by mali tie chúďatá za život. Musí to prekaziť, prehovorí s ním, vezme si deti k sebe a on nech si robí, čo chce. Mlčať nesmie. I čakala, že si Ondrej večerom príde po deti, ale on nechodil a neprišiel celý týždeň. Iba v nedeľu, vracajúc sa z mesta, stretla sa s ním. Bol už podvečer, slnko zašlo za horu, teplý vetrík šumel horou, tráva bola v rozkvete, kry plné vtáčieho spevu. Ondrej vyšiel z hory pár krokov za ňou. Volal:

„Odkiaľ, Hanka?“

„Bola som v meste,“ odpovedala, naprávajúc si ručník, naložený proti slnku ponad oči.

„Veru i mne by sa zišlo, ale človek odkladá. Ani deti nemajú čo obliecť.“

„A odkiaľ ideš?“

„Bol som pri siahovnici, koľko reku budeme mať zarobené.“

„Veru, bude ti treba groša.“

Ondrej pozrel. „A načo?“

„Veď celá dedina o tebe, že sa ženíš.“

„Hm, možno, že i. Už ma to omrzelo. Horšie žijem, ako tí pod vŕbou…“

„No veď ja nedbám, len aby sa ti vydarilo…“ hovorila Hana trochu s výstrahou a potom neskôr pýtala sa:

„Ale prosím ťa, chcem sa ťa opýtať, že sa s tou Francou chytáš?“

Ondrej postál. Hlas jej bol taký zvláštny, premenený.

„Tak sa to nesie. Boncová mi ju nahovára.“

„A ty?“

„Hm, ja, čo si navyberám. Inšie sa netriafa. Na chudobu a troje detí hockto sa nezberie.“

„A rozložil si si to dobre?“

„Rozložil, rozložil. Čo mám rozkladať? Čo sa chystám na vojnu, či čo?“

„Nevieš, aká je, čo o nej hovoria? Vieš čo, keď už chceš, čo ma do teba. Ale daj mi deti. Ja si ich vezmem za svoje. Som im i tak tetka.“

A z tejto reči povstal rozhovor druhý, celkom iného smeru. Ondrej nechcel o tom ani počuť. Myšlienka dala myšlienku, a v nečakanom výsledku sa zavŕšila. Hana, keď Ondrej povedal: že keď si chce deti vziať za svoje, aby mu bola ženou, neodporila. Dvaja ľudia, nikdy na seba nemysliaci, sa zišli. Hana prekročila prah domku, čo sľúbená. Zažala svetlo, ruky sa jej triasli, bola bledá. Kľakla k posteli a trvala na modlitbách dlho, dlho.