ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dolinu sadali už prvé mráčky. Z hôr vial chlad a tichý lahodný šum šíril sa po okolí. Zašiel na lúku, pohýbal tráviny, kvety, pošepkal piesenku vtáčkovi, prešiel cez stráň, úboč a zas sa vrátil tam do tých čiernych, tichých hôr. Ondrej išiel pomaly hore chodníkom. Tým, čo ho stretali, hovoril, že ide proti žene. Tá tichosť a pokoj dovôkol nemala vplyvu na neho. Keď mohol, vyhol ľuďom, aby nemusel hovoriť. I bol rád, že prišiel práve ku kaplnke. Stála na vŕšku, vedľa veľkého stavu, chytajúceho vodu na mlyn. Nablízku nebolo nikoho. Vyhol chodníku, zašiel do olšia nad stavom, sadol tak, aby ho nikto nevidel. V kaplnke horelo svetielko. Na oltári Bohorodička túlila k sebe božieho syna; zbožná ruka kvetmi okrášlila stánok zbožnosti. Ondrej zahľadel sa do zrkadla vôd. Jasné obláčky plávali v jeho hlbinách, ale duša Ondrejova nevedela sa utíšiť v tomto tíšivom, pokojnom okolí. Zmalátnenosť, ustatie, nechuť k životu ho opanovali. On tu, zvíja sa v bolestiach, hryzie sa, je horší ako ten červ, ktorého nohou pošliapu, a ona… Bohvie kde je, na koho sa usmieva, na koho hľadí. A tie vlnky na stave rozhovorili sa tak vábivo, tak zvodne, že Ondrej mimovoľne zahľadel sa do nich a myslel, myslel, až sa ho závrat chytal.

,Čo má na svete, akú radosť, čo ho viaže k životu? Nebolo by lepšie tam? Tam by necítil, nevidel, bol ďaleko od trápenia bied…‘ a zas hľadel do zeleného objatia vôd… Myseľ zašla mu do detského veku. Rozprávka, ktorú mu rozprávala matka, ožila mu v pamäti. Bola jedna sirota. Vychovala sa na slzavom chlebe po dobrých ľuďoch. Vyrástla, stala do služby ku zlému, neľudskému gazdovi. Pracovala usilovne, statočne, ale nemohla sa zavďačiť. Trápil ju až do smrti, potom odtajil mzdu a vyhnal ju. I išla svetom. Príde k jednému jazeru. Položí uzlík vedľa seba a zamyslí sa, myslí, myslí, dačo vedľa nej čľupne, pozrie, hľa na vŕbe sklonenej nad vodou hojdá sa muž. Mal dlhé, zelené vlasy, zelené oči, voda z neho kvapkala. Striasla sa, chcela utekať, ale akási tajná sila držala ju na mieste. Počula, že sú to vodníci, čo majú také dlhé, zelené vlasy, zelené oči a sedávajú nad vodou. A milý vodný muž prihovoril sa jej a začal rozprávať, že sa jej až hlava krútila.

„Poď so mnou,“ hovorí, „mám celé kráľovstvo. Budeš mi ženou a poslúchať ťa bude všetko.“ A jeho zelené oči sa zablyšťali. „Mám palácov, záhrad, klenotov, že stoja tri svety. To všetko ti dám. Poď… ak neveríš, pozri.“ A s tým hodil sa do hlbín, rozmávol vody, že zostali stáť ako múry, vyhodil sa zas na vŕbu a ukazoval dolu. Dievča sa zadívalo a div ho obstal. Videla krajinu krásnu, povetrie skvelo sa v dúhových farbách, kaštiele v cyprusových stromoch a palmových hájoch, záhrady so stromovím, skvejúcim sa lístím ako sneh, keď slnce naň zasvieti, vtáctvo so skvostným perím, akoby mu zlato na krídla nasypal. Všade skvost, jagot, oči slepiaca, zmysel omamujúca žiara. Pozrela na vodného muža, hľa, nikde ho a na brehu vedľa seba vidí krásneho mládenca, akého ľudské oko nikdy nevídalo. Zakrútila sa jej hlava, zmysly ju omámili, mládenec vzal ju do náručia, skok a vody sa zavreli nad nimi…

Ondreja omámili tie myšlienky. ,Ktovie,‘ myslel, ,ako je to tam, či je to pravda.‘ Ak je, čo by mu tam bolo, keby ho tak vzal ten vodný pán do služby. Netrápil by sa, jemu by iste horšie nebolo ako tu na zemi.

A vietor oprel sa o hladinu stavu, hnal vlnky na površí, že špliechali a odbíjali sa od brehov. Žiara lampičky kmitajúcej v kaplnke šírila sa a značila na zelenej hladine pohyblivú, zlatú cestu. Ondrejovi bolo, akoby nebol na zemi. Zdalo sa mu, že vedľa neho hojdá sa vodný muž, voda že mu cícerkom kvapčí zo zelených, dlhých vlasov, že sa mu prihovoril, pýta sa ho, ako mu je tu na svete, a pýta sa, či by nešiel k nemu do služby? A vlnky v tento prízor zahrali tak vábivo svoju tajomnú hru a volali ho: poď, poď, poď!

Zmámené zmysly nevideli nič iba vodného pána, nepočuli iba to tajné volanie vĺn, vábivé, zvodné. Zem tratila preňho pôvab. Videl iba zlaté kaštiele, tešil sa, že sa zbaví toho žravého bôľu, biedneho života. Chlad vody a hrôza hlbín stratili pred ním svoju hrôzu. Počul iba ten tichý šepot, to vábne, zvodné volanie. I nachýlil sa nad vodu a blúznivé omámenie, oklamané zmysly akoby mu oči prikuli na tú zvodnú, zelenú hladinu vôd. Začala sa mu hlava krútiť, krv hnať do mozgov a vedomie, že len jeden jediný skok a on zbaví sa všetkého, dávalo mu smelosti, núkalo ho.

A blúdenie zmyslov bolo by vyžiadalo svoju obeť. Ale v tej tichosti, v tej samote začuť bolo detské hlasy. Hlasy jasné, veselé, príjemné. Pozrel na hladinu, tam pusto. Striasol sa. Duševným vzrušením otrasený svoj svet tak si bol už preniesol na hladinu vôd, tak sa poddal pomýlenej obrazotvornosti, že skutočnosť mu zmizla z očí. Ale tých známych hlasov nebolo na vodách. Načúval, pozrel ku kaplnke, hľa, tam idú. Vedie ich za ruky Hana. Deti sa smejú, matka sa zhovára s nimi. Na tvári jej sedí pokoj, úsmev. Prišli ku kaplnke, stoja.

„Ako je tu pekne,“ vykríkne dievča a držiac sa rúčkami za mrežky, stáva na prsty, aby videlo dnu.

„Nebolia vás nôžky?“ opýta sa Hana, „sadnite si tuto,“ a vyňala z batôžka medovníky a delila medzi ne.

Deti dali sa do jedenia a dívali sa dolu do sviežej doliny. V kotline bola dedinka. Okolo bieleho kostola skúpené boli malé červené domce ako kuriatka okolo kvočky.

„To je naša dedinka, mamka?“ pýtal sa mladý Pavel, ukazujúc prstom na viesku.

„Nu, tam my bývame.“

„Aj, tatko, hej?“

„Áno, aj tatko. A ako to bolo na púti?“

Pavel sa zasmial. „Pekne,“ a vypytoval sa, kde sa tam vzalo toľko ľudí, kto vystavil tie šiatre, pod ktorými toľko medovníkov a toľko pekných hračiek predávajú.

„Ak budete poslúchať, vezmem vás zase.“

Deti nesedeli dlho, behali okolo kaplnky a dívali sa dovnútra.

„Kedy príde Zuzka?“ začali klásť nové otázky deti.

„Dočkáme ju. Mala by tu už byť. So strýkom Pažitným sa kdesi zabavili,“ hovorila Hana, že Ondrej, ktorý počul každé slovo, zostal ako pomýlený. Tie duševné otrasy, pod ktorými trpel, zamotávali sa v novú hádanku, pre neho rovnako ťažkú, nevysvetliteľnú. Načúval, čo bude Hana hovoriť ďalej. Ale darmo, nikto už nič sa nepýtal, nikto neodpovedal.

„Nie ste ustaté, deti?“

„Veru, Zuzka jajkala, že ju nohy bolia,“ žaloval Paľko.

„I tebe bude dosť, kým domov prídeš,“ usmievala sa matka. „Ale teraz, deti, pomodlite sa, kým príde tetka. Keď prídete domov, budete si môcť hneď ľahnúť.“

Deti pristúpili a kľakli si vedľa matky…

A v olši schovaný vinník načúval. Tá láskavosť ženina k deťom nevlastným, tá starosť a tiché zachádzanie tak účinkovalo na neho ako ľadová voda, krútiaca sa z výšavy na jeho rozpálenú hlavu. Ako tu hovoriť o hriechu, ako možno riecť o previnení?

Mráz veľkého previnenia zalomcoval mu kosťami, triasol sa, svedomie vystupovalo na povrch. Tie vlnky žblnkali ustavične, ale ich hlas bol už strašný, odpudzujúci. Nelákali, nevolali ho k sebe.

Zbadal, ako hlboko padol, akým on je ničomným, biednym. Krutý boj zúril v jeho duši, boj, ktorého rodičom je vzbudené svedomie a pocit ťažkého hriechu proti nevinnému blížnemu. Zakryl si dlaňami tvár, potom rýchle vstal, ale nemohol z miesta, zarazený zostal stáť. Ku kaplnke blížila sa sesternica Zuzka s Pažitným. Viedli sa za ruky, usmievali sa, že kto vidieť chcel, na prvý pohľad zbadal, čo tí dva spolu kujú.

Hana čakala ich s úsmevom.

„Čo tak neskoro?“

„Ale zabavili sme sa pod šiatrami so známymi,“ vyhováral mládenec. „Čo ste nedočkali, náhlime sa za vami až strach.“

„Ja som musela s deťmi popredku. Veď — reku — trafíte aj sami,“ smiala sa Hana — a potom dodala:

„No, už ste sa pomerili?“

„Ale už,“ odpovedal Pažitný, „ale musel som Zuzke kúpiť srdce.“

„No veď tak, čo by sa to tak dlho hneval.“

„Aj sa musíme staviť u vás,“ hovoril ďalej Pažitný.

„A čo máte?“

„Ondreja pozvať, aby išiel na pytačky,“ pokračoval šuhaj a chytil dievča za bradavičku, čupiacu pri ušku, až písklo.

„Hja, ktovie, či vám pôjde, keď je taký akýsi od sveta. Ale poďme, bude už čas, bohvie, čo muž robí, nechala som ho, chudáka, dlho.“

A vstali. Tí dvaja mladí išli popredku, deti s matkou za nimi. Keď zašli, vystúpil z olšia i Ondrej. To, čo videl, ho teraz zronilo. Zahanbený, ponížený vlastným svedomím, kráčal nezbadane za nimi. Nešiel hneď domov. Až potom, keď v dome zostalo ticho, vkročil do izby. Jeho bledá, strápená tvár napadla i Hane. Úsmev zmizol jej z tváre, starostlivo sa ho pýtala:

„Čo ti je, Ondrej?“

„Nič, Hanka, neviem, čo ti povedať,“ hovoril ticho, trhane. Potom chytil ju za ruku, vyšli na prah, sadli si a Ondrej vyrozprával jej všetko, čo vystál, ako vrátil sa sem z pokraj hrobu.

Prekvapená, zdesená žena nepočula ho ešte takto hovoriť. Sklonila hlavu, zaplakala. Ondrej pritiahol ju k sebe, privinul ju. Ona sa nebránila, sedeli tak dlho bez slova v citnom vzrušení, zblížení v duši, zmierení. Snáď prvý raz od svadby.

Minul rok. V chalupe Ondrejovej pokoj, mier, svornosť. Jeho samého by si nespoznal. Omladol, zbujnel. Žena nečakáva ho už večer z krčmy. Deti sú čerstvé ani mrenky, aj v domácnosti badať požehnanie. V maštali už dve kravičky; pilná Hana je hrdá na ne, opatruje ich, aby dali čím väčší úžitok. Paľko chodí už do školy a učí doma Marišku, ako bude musieť, keď príde do školy, písať. Iba vtedy sa pohašteria, keď táto pochytí mu čítanku a začne s ňou narábať, ako to už takí malí vedia.

Ale hľa, ktosi vychádza z kostola! Oblečení sú sviatočne. Chlapi opretí o plot pýtajú sa:

„Komu to krstia?“

„Mladému Pažitnému.“

„Tomu, čo má Zuzku?“

„To, to.“

„Veď preto. A ľaľa, Balejovci sú kmotrovia.“

„Pozrite, ako si tá Hana muža pristrojila.“

„A čoby nie. Či nemá za čo? Ide ti do krčmy stroviť ako my?“

„Veru, ustavične jej šorec prisedá.“

„Tak, ale i poznať na ňom. Kúpil za krátky čas už druhú kravu. No ale i zaslúži, dobrý chlap. Nech každému pán boh požehná.“