ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kanea 13. februára 1897

Milovaný pán ujček!

Pokračujem v mojom raporte, aby som čím prv s mojou cestou skončil, lebo tie veci tuná zo dňa na deň viac sa chýlia k tomu, že ak náš žandársky batalión čo najskôr nezriadia a my poriadok neurobíme, tak ho Gréci a Turci urobia sami medzi sebou. Vydrancujú sa obojstranne až na ostatnú košeľu, vyškrtia sa až na poslednú kvapku krvi a nám potom nič iného nezostane, ako hodiť vrece cez plece, strčiť píšťalku do úst a viesť handrárske remeslo na Kréte.

Čo sa nedávno u nás v samom meste nestalo! Gréci vydrancovali a vypálili turecké, Turci nato grécke štvrte; teraz majú obaja pokoj. Podobne to vraj pôjde na celom ostrove, a keď sa poslední dvaja zaškrtia, tak bude na svete o toľko a toľko nepoctivých ľudí menej. No ale aspoň bude poriadok!

Dňa 4. februára, vo štvrtok po očistení P. Márie, stojím ráno už o šiestej hodine u toho a toho Siet Pán Hofa a čakám na Miša; musel sa dakde oneskoriť.

Nemám čo robiť a tak premýšľam o tom, prečo tí Nemci stanicu menujú „pán“-om? Tí páni, Hof a Siet, u tých by to meno ešte ušlo, lebo sú to skutočne také ozrutné staviská, že by si ľahko do nich vkvartíroval všetkých Slatincov, Pojničanov, Bystričanov a Brezňanov, ba ešte aj Bacúch ako dôvažok. Okrem toho ešte všade samé zlato, zrkadlo, mramor, lampy a zamat, môže sa teda svedomite povedať, že sú pánmi.

Ako tak premýšľam, prirediká sa horko-ťažko vozisko ako chalupa, že vraj „obnimus“. Hrnú sa z neho celé kŕdle ľudí a medzi nimi aj kto nie ako môj milý Šmaje.

No, bodaj by si sa prepadol aj s tvojím hnusným cylindrom, namasteným kaftanom a s tvojimi ako obruče skrivenými nohami!

Hrabe sa vedľa mňa, ja ale ako šíp obrátim sa k múru a začnem usilovne rátať muchy: na šťastie ma nezočil, čo priam metal očami dookola ako jastrab; ľudia mu robili špalier a zapchávali si nosy. Ale, človeče, čo ti je súdené, to ťa ver’ neminie!

Sotvaže sa Šmaje stratil, vidím Miša kráčajúceho z mesta, s košom na pleciach, tovarom ťažko obťaženým.

— Zdrav boh, Ďurko! — rečie. — Odprevadím ťa až do Mödlingu, mám tam známeho krčmára, čo rád u mňa kupuje, tak sa môžeme ešte aspoň pol hodinky vo voze porozprávať.

Celý som okrial, len som Miša prosil, aby sme čo možno ostatní sadali do vagóna, lebo mám strach, aby ma ten Poliak nezočil.

Mišo mi obstaral lístok na moju maršrutu až do Triestu; ja stojím v kúte a vidím, že Šmaje si obzerá Miša pri kase, rád by sa mu prihovoriť, ale nevie, ako na to. Šmaje sa stratil, a my sme vykročili tým istým širočizným schodiskom do prvého poschodia, odkiaľ vlaky vypravujú, a uchýlili sme sa do medzidveria pri výčape. Šmaje ako lasica behá a čuchá okolo vlaku, nakukuje do vagónov, až ho konduktor jednoducho chytí za krógel kaftanu a šmykne ho do voza.

— No, chvalabohu, toho som zbavený, — pomyslím si, obdivujúc šikovnosť a konduktorovo tempo, ktorý si po tej operácii opľul prsty na pravej ruke a otrel o kabát s hlasným „pudertaifel“.

Mňa s Mišom vpratali do predného voza, ľudí v ňom skoro nebolo, a tak sme nielen pohodlne sedieť, ale i bez svedkov hovoriť mohli.

Odporučil som Mišovi moju Zuzu, prosiac, aby jej noviny posielal, v ktorých bude reč o našom batalióne a našich výkonoch.

Mišo všetko sľúbil, potom mi ešte napochytre vtisol dve zlatky a jednu fľašu poriadneho vína v sprievode jedného paklíka olomouckých syrcov (voňali skoro ako Šmaje) a na stanici v Mödlingu vyliezol z voza.

Ešte jedno „zbohom, Mišo“ a „zbohom, Ďurko“, a už letím sám a sám ďalej.

Krajina to bola pekná; vpravo, vľavo samá vinica a jedno mesto za druhým, každú chvíľku fabrika, záhrady, letohrádky, až rozkoš! Konečne prišla na mňa mdloba a ja zaspím ako klát.

Ako dlho som spal, ako nie, to už ani neviem; viem len to, že mi vždy niečo vŕtalo nosom. Prebudím sa, a kto sedí pri mne akurát oproti, kto nie, ako Šmaje a prehrýza si cesnak s macesom!

Myslel som, že ma od zlosti porazí. On ale, usmievajúc sa takým činom, že mu papuľa siahala od jedného ucha k druhému, mlčal a prežúval svoj cesnak s macesom.

O vôňu nebolo starosti; moje „kvargle“, Šmajov cesnak a on sám, to stačilo. Aby mi žalúdok neskrútilo, vytiahnem krátku „štiavničanku“ a napchám dohánom, čo som si ešte hen z mojich kaprálskych časov zgazdoval. O chvíľu plával Šmaje v oblakoch, len jeho zapálené a slziace oči tu i tu splašene po mne šibli.

Ja som vždy len mlčal, on sa ale ustavične na lavici sem a tam kýval a šuchal; na jeho skrivenom nose bolo badať, že ho páli jazyk.

„Keď chceš, začni,“ pomyslím si, „však ti ja odpoviem i po nemecky! Či som sa vari tej nemčine v Sliezsku dosť nepriučil? Nuž a kliať? To viem až v troch rečiach. Čože by som to bol inak za kaprála?!“

O chvíľku vstane a chce otvoriť oblok.

— Fersajn se, — riekne, — verach mochn auf ten fenster ese tréfene Lüft doherrinet.

— Abtrétovať! — komandujem ja. — Nix aufmachen, a keď chceš mať poriadny košere Luft, tak si sadni in andre furwesen.

— Gotteberdewelt! sennen se nix ä zoj kritiš um šrajn se nix ezoj; hoste gesén e Manír onter kameróden?

— Nix kamerát, — poviem mu ja, — až na Grétle, a — o tom potom!

Medzitým náš vlak čoraz väčšmi postupoval do vrchu cez potoky, priepasti, jednou dierou dnu, druhou von, cez mosty, vysoké ako hen dve bystrické veže jedna na druhej!

„Kdeže ťa čert vlečie?“ pomyslím si. „Veď to stúpa ako na Ďumbier, a o pol hodiny sme iste v nebi!“

— Kondoktér, kondoktér! — kričí Šmaje, — lossen se halten auf den cúk! Jach ver ausštajgn, jach ver mer nix lossen mochen kapóres fom mesüggenen fírer was ziet om Lokomotív!

Konduktor, ten istý, čo ho ešte vo Viedni priviedol do poriadku, otvorí bočné dvere a povie mu, aby nerobil larmu, lebo že ho dá na najbližšej stanici zavrieť do áreštu! Šmaje naraz zatíchol, ale hneď ako konduktor odišiel, dal sa do reči.

— Vý haisst arretíren? Mich viller arretíren? Er konn mich gor nix arretíren! Bin ich nix e kinfliger šandarm? Konn jach werden gearretírt?

— Nix rezonníren! — ja na to. — Síce ťa zviažem ako batoh a vyhodím na cestu!

Pomaličky vyhrabli sme sa na vrch, potom ešte dlhočiznou dierou a boli sme už v Štajersku, kde kropy rastú a ľudia s nahými kolenami okolo behajú. Na stanici v Mrcivomšlógu bol obed poriadny a nie drahý. Šmaje zostal sedieť vo voze a zjedol šesť cibúľ veľkých ako päste.

Od toho šlógu koľaj vedie vždy utešenými dolinami vedľa potokov Murici a Mury až do Grazu, čo vraj pred veľa rokmi menovalo sa Hradcom, ako mi to syn pána farára zo Zvolena raz bol povedal. Tam som si zaolovrantoval; kúpil som si krajec chleba za groš, za dva slivovice a pri tom zmámil som šesť kvarglí. Bolo by to ešte to jedlo chutné, ale tá vôňa! Šmaje zasa skántril dva cesnaky. Ten človek má veľmi komplikovanú stravu: na fruštik cesnak, na poludnie cibuľu, na olovrant cesnak a na večer cibuľu s cesnakom, a furt macesy! A že vraj pri tom nemá zbohatnúť a smrdieť?

Po večeri vystrel som sa na lavicu a bolo mi dobre. Bolo už dosť tma, keď ma zobudilo Šmajovo jajkanie.

— Zó štorchn se doch nix ezoj! Mer kann nix súmachen den Aug! Gotteberdewelt, hásst e šnorchn, das mer glábt der gonce cúk wos is auf du Bón werd gebremst. So werden sech šnorchn e bruch!Zó wár als ech bin e órmer gešlógener Jüd aus Bródy.

— Žide, nix rezonníren! Už som ti raz povedal, inak sex štunden krumm šlisovať — potvora!

— Aj waj, wý hajsst krummšlisovat? Šnorch ich, oder šnorcht er? Wajl šnorcht er, soll werden jach gešlossen werden krümm? Hást e gerechtigkajt!

Ja som sa zas len natiahol a spal som rúče ďalej, nedbajúc na židove lamentácie.

Na stanici v Sv. Petre som sa prebudil. Už sa pomaly začalo brieždiť. Videl som vpravo i vľavo vysoké múry bez konca a kraja. Konduktor, ktorý otvoril dvere, inak dosť vľúdny človek, povedal mi, že tie múry slúžia ako ochranné ploty proti snehovej metelici pri bóre. Bóra je vraj taký fujak, že nielen ľudí, ale i erárne fúry prevráti! Lanského roku bóra vychytila exekútora na úradnej ceste a zaniesla ho do dajakej jaskyne, ktorých je tuná viac ako v celej Európe dohromady, tam s ním tresla a od tých čias o chudákovi viac ani chýru, ani slychu.

Je to poriadok na tom božom svete!

Kraj je samá skala; podľa starej kroniky tuná sám čert oral, pri čom ornicu pod skaliská zvrátil. Rovného poľa ani nevidíš; vyzerá to ako hrozitánske vahany. Ľud je slovenský, polia volá dolinami; tá ich slovenčina je trochu pre nás nezvyčajná, ale mená dedín a osád, ako Senoseč, Opčina, Lipica, Nabrežina atď., sú ako vo Zvolene. Keď ťa taká vystrojená krásna Slovenka pozdraví: — Dobro jutro, dobr dan, dobr večír, gospodine! — tak tomu rozumieš hneď.

Za stanicou Nábrežnou ešte jedna priekopa a naraz sa môžeš podívať na nekonečné more z takej výšky ako z Baranova na Bystricu. Bože, je to vody!

Šmaje zasa len sebou šklbal.

— Wý hajsst? Gott soll hüten dass mer soll entglaisen; wer mer sain olle kapóres ünd ersaufen in dem fielen wasser wý dü jungen Hünd!

Nebolo by ťa škoda, a na Grétle by ti tiež pre to vlasy nevyšklbali!

Za štvrť hodinky nato, vždy na brehu čím bližšie, tým väčšieho mora, zostal vlak stáť a my sme boli v Trieste, kde Slovania hovoria po taliansky ako bystrickí Slováci po maďarsky.

Ja som sa cestou dobre vyspal; prevesil som remennú kapsu cez plece a hybaj von z voza. Manebríroval som tak šikovne, že ma Šmaje medzi ľuďmi stratil, a keď sa ľudstvo trochu preriedilo, tak som sa pustil dvermi von. Pri dverách stál zasa chlapík, na hlave mal modrú čapicu a plech ako misa na prsiach s nápisom „portier“, podobal sa veľmi tomu jeho kolegovi vo Viedni u miništranta.

— Billetti, signori! — pokrikuje.

Ja siahnem do vrecka a vytiahnem kartičku, ktorú mi Mišo vo Viedni kúpil a konduktori ich klieštikmi na ceste ako riečicu poprevŕtali.

— Tu si to vezmú, — povedám po slovensky.

— Zdař bůh, krajane! — on na to po česky. — Odkud vás pán bůh veze?

Ja som celý okrial, vyrozprávam mu, čo a ako, a on hneď privolal malého chlapca.

— Poslouchej, Vašku, tohoto pána povedeš na komando della marína! — Zítra službu nedělám a vyhledám vás, jestli mi po Vaškovi skážete, kde vás zítra ráno nalézti mohu.

Pekne som sa poďakoval a Vašek, čiperný chlapec, viedol ma rovnou cestou na komando.

Pri komande stál vojak na stráži; mal čudnú nízku, širokú čapicu bez striešky na hlave, krabatel nemal, len voľnú blúzu so širočizným golierom, široké pľundry a opánky, a miesto gveru holú šabľu v ruke. Pozdal sa mi tak, vyzeral po fajnovsky, ako čo by si ho zamočil celého do tmavomodrého atramentu.

Pustil nás dnu a o malú chvíľku nato už nás viedol ordonanc zasa cez mesto do kasárne. Tam som oddal maršrutu a povedali mi, že do poludnia mám na vôli poobzerať si mesto, potom ale že sa musím meldovať u bachmajstra Krátkeho. Hneď som si myslel, že to zas bude nejaký krajan, ako sa to aj vskutku dokázalo.

Vašek mi povedal, že ma povedie na rybací trh a do prístavu. Ideme takými úzkymi ulicami, že si vpravo-vľavo múry lakťom trel, a zas takými širokými, že mohlo pol kompánie vo fronte komótne masírovať. Ľudstva na uliciach ako na radvanskom jarmoku, všetko kričí, jačí, spieva a robí čertovskú larmu. Spýtam sa Vaška, aký je to poriadok? On sa len usmial a povedá, že je to ešte nič. Sú vraj fašiangy a že po celý čas fašiangov políciu zavreli, aby ľuďom pri zábavách nezavadzala. Podvečer a v noci — keď ľudia od samopaše po hlavách chodia — mohlo by sa ľahko stať, že by polícia dala príležitosť na bitky.

— To je predsa múdry svet! Nuž ale čože robia zlodeji? — spytujem sa Vaška.

— Tí majú tiež fašiangy! — povie Vašek.

Dostali sme sa pomaly na široký pľac, stála tam jedna búda vedľa druhej, ľudstva všade ako mravcov, a tá vrava!

— Tonnino^[1] alle karanta! — kričí jeden, čo mu hrdlo ráči, druhý zas: — Sardóne, sardóne^[2] alu diecil, — tretí: — Barbón, barbón^[3] alu trenta — a tak ďalej, že človeku v ušiach zaľahne; a tých rýb, velikých, malých, tučných, dlhých, raky, pavúky na dva šúchy dlhé! V jednom koši vpravo hemží sa celá fúra živých podivných okrúhlych rakov bez chvostov, v druhom koši zas rak ako noha, bez klieští. Spytujem sa Vaška, aká to stvora. Povie mi, že vraj „langusta“.

Pritom pečú a vyprážajú to božie požehnanie na všetkých stranách, a to na oleji; smrdí to ako všetci čerti!

Hneď pri trhu je morský prístav; ležia tam šífy z celého sveta jeden vedľa druhého; vykladajú kávu, kože, olej, víno atď., nakladajú cukor, múku, kamene atď., atď. V prístave je dlhočizná a široká hať a okolo nej parné šífy, dlhé ako polovica Lazovnej ulice v Bystrici a široké ako naša krčma v Slatinej.

Tak sme stáli a obdivovali všetko okolo nás na tej kamennej hati, ktorú podľa Vaška zovú „Múľo Jan Karlo“. Na samom konci pravého brehu stál prikotvený ohromný šíf, čierny ako uhoľ; na boku mal zlatom nápis Minerva.

Bodajže ťa, pomyslím si, ale že je to stvora! V prostriedku šífa stál koch a kädilo sa z neho ako z desiatich parných vozov.

— Brzo odjede, — povedá Vašek. — Má náklad na Korfu a Krétu, pak dál do Smyrny a Bejrutu, až do Alexandrie.

— Kdeže je to? — spýtam sa ja.

— Podívejte se přímo, — Vašek na to. — Vidíte nalevo tú kulatú věž, co má vystrčenou tyčku, na které visí dvoje černých balónků? To je „maják“ a ty balónky jsou signále, že se blíži loď. Cesta na ostrovy Korfu a Krétu vede kolem té věže rovnou čarou něco vlevo, a jede se tam tak dlouho, až se přijede.

— A ako že to dlho trvá, až sa tam príde?

— To závisí od toho, jak brzo odjede; odjede-li dřív, tak tam přijede dřív, čím později se dá na cestu, tím později tam dojede.

— Ďakujem ti, Vašku, za vysvetlenie, ale povedzže mi ešte, prečo Taliani túto hať „múľom“ zovú, veď sa to ani najmenej nepodobá mulici?

— Ŕíkají tomu „múľo“ proto, poněvadž to píšou „m… o… l… o…“ a čtou to „múlo“.

Stisol som Vaškovi ruku za poučenie a prosil som ho ešte, aby mi povedal, aká je to vlastne vežička ten „maják“ a aké je to meno?

— Maják je věž, kde bydlí bachtář; ve dne se kouká s dalekohledem na moře, v noci zapálí v samé špičce veliký oheň, který je daleko a široko vidět. Slovo „maják“ je od Samojedů převzané a znamená „ma“ = věž a „ják“ = světlo. Velikým majákům za to říkají „mama jak“ a menším „tata jak“ u národů, kteří same jedí.

— Tak, tak, ďakujem ti, Vašku, srdečne ti ďakujem za poučenie.

Vašek na to len: — Rádo se stalo! — potom ma vzal za ruku a viedol vždy ďalej na kraj mora, až na menší múľo, ktorý vraj zovú „Múľo mandrekkio“; veru podivné meno! Dačo podobné som už i medzi Nemcami počul. U múľa bola zakotvená malá loď, že vraj „trabakuľa“, plná vína, ale nie v sudoch, božechráň! Víno napustili do nej ako vodu do koryta! Na tej „bakuli“ bolo plno ľudstva okolo šochtára, vínom naplneného, a čerpali víno, ten fľašou, ten pohárom, ten zas hrnčekom, čím kto mal, práve tak, ako u nás na salaši žinčicu. Patrón, t. j. gazda tej loďky, ani nestačil peniaze vyberať.

Z brehu hate na kraj loďky mal preloženú dubovú fošňu, ktorú, pokiaľ všetci, čo boli na loďke, sa nenapili a nezaplatili, stiahol, aby nikto neodsánkoval. Tak púšťal a vypúšťal jednu partu za druhou, pokiaľ len víno stačilo. A takú trabakuľu vraj vystrebú, keď je víno dobré, v zime za týždeň, v lete za tri dni!

— Či by sme si, Vašku, tiež tak trochu nedrgli? — opýtam sa ho.

— Pro mne, za mne, — on na to, — jenže nemáme nádoby!

— Načrieme si rukou.

A tak sme sa — ako zasa raz preložil gazda tú fošňu — vybrali na to mokré požehnanie a veru do chuti nasiakli sme sa tým dobrým a lacným mokom.

Nejde mi to do hlavy, prečo asi ten človek to víno nepredáva radšej na zemi? Ten chodníček tou fošňou je len predsa trochu hybľavý a môžbyť že nejeden, vracajúc sa z tej morskej krčmy, stúpne trošku vedľa a už je v mori!

— To se také stáva, — povedá Vašek.

— A vytiahnú ho vždy?

— Někdy jo, někdy ne.

— Ale, prepánaboha, veď ho hádam nenechajú tam utopiť sa ako potkana v Hrone?

— To ne, ale když jej nevytáhnou jiní, tak on vyleze sám.

— Ďakujem ti, Vašku.

Ten chlapík má na všetko odpoveď; človek to hneď cíti, že je dobre vychovaný.

— Ale povedzže mi, Vašku, prečo nepredáva víno na brehu?

— To by si dal! Chytli by ho financi a musel by platit z každého litru 45 gr. „dac“.

— Čože musí platiť?

— „Dac“. To znamená tolik, že když město Trieste nemá groša, tak vypíše na vše, co se pije na městské pevnině (mimo vody, kterou i tak každý musí platit předem) poplatek, a tomu říkají „dac“, aby tomu i venkovští Slovenci a Čiči rozuměli. Slovan musí vždy „dac“. Pokud jest víno na lodi, neplatí „dac“, a tak si mnoho lidí zde vydělá 4 — 5 zl. denně, když vypije na lodi po 10 — 12 litrů… to je lehký výdělek.

Ty môj bože, ale je to za poriadok všade!

Ako tak s tým Vaškom hútame, naraz čujeme strašný výbuch. Mňa len šmyklo bokom, Vašek ale akoby vôbec nič nepočul a necítil.

— Pre Krista Pána, azda tí rebelanti už nejdú na nás? — vykríknem.

— Padla, — povie pokojne Vašek, — půjdem obědvat.

A čo bolo? Nič! Na blízkom Múlo sv. Terezky vypálili z dela s nábitkom šesť funtov prachu na znamenie, že je poludnie.

„Poriadok,“ myslím si a ťahám Vaška za ruku. — Pôjdeš so mnou, dnes platím ja, len vyhľadaj dáku poriadnu krčmu.

Môj milý Vašek ma vedie zas celým mestom, až sme sa dostali k vode, ktorú zvali „Kanália Grande“, a tam ma zaviedol do talianskej krčmy nazvanej „Kosterja all’ Adriatiko“. Krčmy a hostince tuná menujú: trantária, trattoria, kosteria, osteria, haltperdo, albergo alebo reštauráciou — ristorante. No veď nič — vyzeralo to všetko poriadne. Priniesli nám polievku, že vraj pre „ministrov“, potom dobrú pečeňu, kus chleba a víno v opletenej fľaši s tenkým hrdlom a širokým bruchom. Všetko to bolo také dobré a chutné, že to veru ani pán biskup vo Sv. Kríži také dobré nedostanú, a oni, že majú vraj kuchára až hen z Judapešti a musia jesť, čo im ten navarí.

Vtom si pomyslím, že musím popoludní do kasárne, a pýtam sa Vaška, kedy je tu popoludní.

— Odpůldne zde počítají tak, že když se člověk dobře naoběduje, vyspí a pak se sype do kavárny — tak jest odpůldne.

— Ďakujem ti, Vašku, a tak myslíš, že tak okolo tretej bude už popoludní v kasárni?

— Pro ty, co nesedějí v arestu a nemají diktovaný půst, je tam odpůldne již po dvanácté.

— Keď je tak, tak teraz ma musíš doviesť do kasárne, lebo by ma ináč ľahko mohli prideliť k tým, čo nebudú mať dnes poludnie, ale až zajtra.

Zaplatil som a o pár krokov už sme pri kasárni. Vo vrátach stojí bachmajster a vyzerá pod dlaňou na všetky strany.

— Poslušne meldujem, bývalý kaprál Pazucha, teraz zverbovaný žandár, na Krétu.

— Tak, tak, to mně těší, měl by chuti vás hned poslati do chládku; kde jste se toulal? No ale přehlédnu vám to, aby vám uspořil mrzutosti. A ty, kluku zatracený, — obráti sa na Vaška, — co ty zde čumíš?

— Ale, ale strýčku Krátkej, jen se tak neplašejí; vodil jsem pána Pazuchu po městě; jest dobrý přítel mého otce.

— Hm, hm, tak je to známý tvého otce? Proč jsi to neřekl hned? To je jiná! Nedivte se tomu, že jsem trochu zle naladený, — povie mi. — Číhám již od rána zde na ňákou ztracenou ovci, jménem Šmaje z Vídně, ten chlap nám nejspíš uvrzl i s celým foršusem!

Ja som nepovedal ani slovo, len že nejaký poľský žid prišiel z Viedne v tom samom vlaku ako ja.

— Já toho chlapa, až ho dostanů, naučím, zač’ je toho loket, — povie bachmajster Krátky. — Vy ale, — obrátiac sa ku mne, — jdete zde v kasárni k holičovi, nechte se ostřihati, pak si ještě v městě nakoupte, čeho potřebujete, a v osm hodin večer ať jste tady. Doprovodím vás na loď Minervu, která odpluje v deset hodin večer. Sbohem!

Vydal som sa zas na cestu s Vaškom; zašli sme k tomu bolbierovi, ktorý mi akoby nič ostrihal vlasy na krátko ako kefu, a to s takou mašinkou, s akou sluha nášho kapitána v Sliezsku strihal koňa. Čo fígeľ, to groš!

Ideme ulicou strmo do vrchu; na ceste množstvo ľudí a somárov, čomu som sa divil.

— Povedzže mi, Vašku, odkiaľ sa berú tie somáre?

— To nejsou somáry, to jsou osly! Co je jinde kůň, to je zde osel aneb mezek; jest málo rodin, v kterých by se nenalezlo od dvou do třech oslů aneb mezků.

— Veď je dobre, ale veď kôň viac zmôže ako somár a nežerie viac.

— Kůň žere seno, a sena nemáme, osel ale žere bodláky, a tých je zde nazbyt.

— A prečože žerie somár repíky?

— Proto, že je osel!

Ideme vždy, stúpajúc dobrú hodinku, až sa Vašek zastaví a povie mi, aby som sa obrátil. Pane bože na nebi! Okolo mňa samá skala, podo mnou leží celé mesto a obdaleč nič ako voda a len voda a zasa voda! Ani oči tak ďaleko nesiahnu ako tá voda. Veru, Ďurko, tou vodou ťa povezú a ešte ďaleko za tú vodu zasa vodou! No, poručeno pánu bohu!

Na samom vŕšku vystavili skalu ako ihla, že vraj „oblisk“; hneď pri tom je „holtperdó“; dakoľko sedliakov sedelo a popíjalo víno, a celé stádo somárov, najviac naložených že vraj s drevom (na smiech!); nežrali ani seno, ani bodľač, lebo nemali ani jedno, ani druhé.

My sme si tiež prisadli a pili z toho čierneho vína, čo tu od nepamäti sveta rastie a čo už cisár Nero blahej pamäti pil, následkom čoho sa zbesnel a hrozné ukrutnosti robil. Od toho času menujú toto víno „víno Nero“, ako mi to všetko Vašek vyrozprával.

„Čože by ten Nero bol asi vystrájal, keby bol musel strebať tú terkelicu, čo v Očovej Rífka čapuje?“ pomyslím si.

Po chvíľke sme sa vydali na cestu a, dajúc zbohom Občinej — tak sa ten vrch menuje — spustili sme sa rovno dolu. Vrch je strmý a hamovku sme nemali, tak sme leteli cez tie skaly, schody a schodíky ako s čertovou fúrou. Zastavili sme sa až pri samej stanici, a tu sme sa hlásili u Vaškovho otca.

Ten nás s radosťou prijal a vypytoval sa ma na to, čo som všetko videl a že či sa jeho Vašek dobre zachoval.

Ja som ho nevedel dosť vynachváliť.

— Z toho môžete mať radosť! Je vľúdny, živý a k tomu ten rozum!

— Ujde to, — hovorí on, — jenže si rád tropí šašky.

— Mladosť-šialenosť! No ale so mnou si ani len toho najmenšieho nedovolil!

Vypili sme zas pár pohárov vína — ale ozaj chutného — menovali ho „terrán“ — a potom som sa, ďakujúc za toľkú lásku, odobral do kasárne.

V kasárni na dvore krik a lárma. Koho nevidím ako nášho milého Šmaja, ktorý stál nahý, ako ho pán boh stvoril, a dvaja kmáni ho obrábali sapúnom a kefami, tretí lial naňho vodu z konvy. Bol na nepoznanie. Pejsíky boli preč aj brada, no smrad od cesnaku a cibule, ten mu ešte zostal.

Bachmajster Krátky mi povedal, že ho dnes popoludní doviedol mestský policajt; chytil ho dakde v starom meste, mal celý batoh pľundier a už od rána handloval s nimi po domoch. Nemohol sa viac ničím vykázať a odpoveď nedával, a tak ho zaviedli na kvartál, kde ho vizitírovali a až našli uňho „maršrutu“, tak poznali, čo majú za vtáčka. Priviedli ho do kasárne.

— A teď ho obracíme na křesťanskou víru, — povedá Krátky.

— Že ho krstíte, to vidím.

Šmaje sa len krčil a bez prestania lamentíroval:

— Aj waj! Jach hob mech ferankašírt als Šanddarm af Krétaleben und nix su werden gebürštet und gešündet nie e Ferd! Jach wer noch ersaufen, wenn de nix werden äfhören mit dem Wasser! Frrrrrr!

Mne ho bolo skoro až ľúto.

— A teď, hoši, namažte ho touhle mastí po celém těle, ať ty zvířatká, co se na něm pasou, dostanou jednou také pořádnou stravu, — povedá bachmajster Krátky a podal tým kmánom asi pol kila belavej masti.

Šmaje sa za minútu nato blyšťal ako slaninou novonatretá juchta.

— Wos šmíren ze mech ezoj ajn? Glaabe Se, ech ben e Španferkl (Gott soll hüten!)? Was zoll gebraten, wern und bekümmen e braune Haud?

Ale Krátky nevedel a nedal nijaký pardon.

— Já tě naučím proti reglamá handlovat s hadřemi a toulat se po měste, ty kosonohá nestvůro!

Konečne Šmaja obliekli do jeho šiat, ktoré prv dymom prekurovali.

— Z tebe budou as’ mít radost na Krétě, — riekne jeden kmán a natiahne mu kaftan.

Miesto jeho hnusného cylindra, ktorý vyhodili na smetisko, vtisli mu na hlavu vyranžírovanú holemieňu.

— Počkejte, hoši, já si toho chlapa sblejsknu! — povie jeden jednoročiak a vytiahne fotografický aparát.

— Gotteberdewelt, nix schiessen, Herr Majór! Tausend Jór sollen Se werden olt, wann Se sech derbarmen über en ormen gešlógenen Jüden aus Brody! — a so zopätými rukami padol Šmaje na kolená.

— Vstaň, a teď půjdem! — riekne Krátky.

Na „Múľo Sankarlo“ bolo živo. Tou Minervou cestovalo viac ako dvesto osôb do rozličných krajov sveta. Hauzírov dotieravých bolo až nazvyš a vykrikovali, ako keby si ich pchal na ražne. Šmaje si vyhandloval asi šesť vencov cibule a cesnaku a prevesil cez plece.

Čakal ma tam pán vrátnik s Vaškom v sprievode jedného frátra františkána, vraj dobrého priateľa, ktorého vyslal vraj jeho kláštor na Morave do Svätej zeme, aby odtiaľ priviezol kufríček zeme zo svätého hrobu a súdoček vody z Jordánu. Kufríček a keser mu niesol Vašek.

Bachmajster Krátky nás vyprevadil až na šíf, a ja som ho len prosil, aby mi vykázal dajaké isté miesto, kde by som bol za vetrom, až ten šíf začne „pľuť“.

Podíva sa na mňa a riekne, že mi nerozumie.

— Ráčili ste mi sám riecť, že ten šíf dnes o desiatej večer „odpľuje“, nuž si myslím, že keď taká stvora začne „pľuť“, že by ma ľahko mohla zachrákať až na smrť.

— Myslíte snád „plivat“?

— Nuž hej! To by nebolo príjemné! Posaďte tam radšej Šmaja.

— Já ale neřekl, že „odplivne“, ale že „odpluje“, co tolik znamená, ako že „odségluje“.

— Ahá, že odsekluje! No veď je dobre.

Rozumieť som ale nerozumel nič.

Bolaže to za nádhera na tej Minerve! V lampách nepálili sviečky, ani olej, ani petrolej, ani špiritus, ani gáz, ale svietilo to ako desať mesiacov v splne; že vraj elektrika, čo z nej pán boh robí hromy.

Tých matrózov, to jest lodníkov, bolo ako myší, lietali sem-tam, hore a dolu, bez prestania. Nakoniec sa predsa tá trma-vrma trochu utíšila, a tu naraz vyletí vedľa kochu z plechovej trúby para a reve ako desať bujakov razom. Ale má za hlas!

Bol to znak, aby návštevníci opustili šíf. Pán portýr a Vašek mi podali ešte ruku a i pán bachmajster mi želal šťastnú cestu a, podávajúc mi ruku, povedá: — Nazdar, krajane!

Tak sme sa rozlúčili, a netrvalo dlho, už zarevala para po tretí raz. My zhrnuli sme sa okolo obrubia šífa a klobúkmi kývali. Tí, čo zostali na múle, povievali šatkami a klobúkmi a kričali „Addio“ a „Felice ritorno“, čo vraj po taliansky toľko znamená, ako „s pánom bohom“, a „kto nezomrie, ten sa vráti“.

Kolesá tá Minerva nemá, ako ten parník, čo som videl vo Viedni na Dunaji; zato ale má ako veterný mlyn na zadku pod vodou dve krídla, ktoré sa krútia proti vode na oceľovej osi hnanej mašinou, a to vraj toľko vydá, ako keby ste zapriahli 3500 koní. Nechcem sa škriepiť, ale keď je tomu tak, nuž by s tou mašinou veru ľahko utiahol pol Brezna alebo celý radvanský jarmok.

Šíf sa pomaličky rozkýval a ja čakám na to „pľutie“, ale márne. „Pľuť“ nikto „nepľul“, len jeden matróz, opálený ako šoudra, s bosými nohami, ale inak dôkladne oblečený a svalnatý chlapík, s očami ako uhoľ čiernymi, vedľa mňa cvrkol stranou.

— Boga ti, šta glédiš?! — on na mňa.

„Adaj si Jeľšavan alebo Tisovčan?“ pomyslím si, „že tak podivne vyslovuješ tú našu zvolenčinu.“

— Nie, braček, len hľadím, ako pláva.

— Dobro plave, boga ti! Nemoj se báti ništa.

Ja som sa mu dal do známosti a on mi povedal, že je rodom zo Šibenika v Maldácii či Dalmácii a že už piaty rok pláva so šífmi po mori; menuje sa Vlado Bogišič.

Teraz mi už svitlo, prečo zakaždým vyvolával „Boga mi“ alebo „Boga ti“ — mal to v krvi a aj v priezvisku.

Miesto nám vykázali v medzipalubí. Tam som si uložil svoju kapsu a pokrovec na nocľah, čo mi bachmajster Krátky ako vyranžírovaný za lacný groš prepustil. Lístok na tú cestu mi tiež on zaobstaral a tu som sa veru naľakal, že výdavky moje groše tak podivne rozriedili; zostalo mi len pár zlatých. Nuž ale, pomyslím si, pán boh pomáhal dosiaľ a pomôže i naďalej.

Neboli sme ani pol hodinky na ceste a už bolo vidieť z Triestu len svetlá a maják, ktorý každú chvíľku zatváral a roztváral ohnivé oči. Musí to vraj robiť preto, aby ľudia vedeli, že nespí.

Ja som sa utiahol do môjho kútika a vedľa mňa sedel na svojom kufríku ten páter františkán. Rozprával mi všeličo a hneď som spozoroval, že veľa videl a skúsil na tom svete. Za mlada bol vraj až hen v Poľskej kone kupovať; tam že sa jedna židovka vyše uší doňho zamilovala a chcela s ním utiecť do sveta, ale že z toho nemohlo byť nič, lebo že by ho boli židia hneď chytili a zaškrtili. Musel utekať a potom prevzal miesto pisára u jedného poľského šľachtica; u toho viedol procesy a vyhadzoval ľudí z domu od rána do večera. Potom i to zunoval a putoval do Uhorska, kde žil v Košiciach, v Prešove a v Levoči. Tam mu došli groše, dostal sa horko-ťažko až do Kraľovian, kde ho najal Popp za pltníka pre jeho pána a „komparatíra“ Poppera. Viezol šindle a dosky do Komárna, kde ho komáre tak dožierali, že zutekal do Prešporka, odkiaľ sa dostal k františkánom na Moravu. Tam sa mu vraj darí, je už frátrom a má pod sebou záhradu a pivnicu. Teraz však na rozkaz opáta cestuje do Jeruzalema.

Do rána sme spali ako zarezaní. Ako sa zobudím a pozriem cez okrúhly oblôčik, nevidím nič len vodu na všetky strany.

„Čože je to za poriadok,“ pomyslím si, „veď sme stratili zem!“

Fráter už sedel s ružencom v ruke a modlil sa, a tá naša mašina len vždy mlátila do tej vody, bez prestania, ako sto mlatcov na humne.

Vyškriabem sa úzkymi schodmi hore a poobzerám sa dovôkola. Na moju hriešnu, veru zeme viac niet! Kdeže sa asi podela?

Od jedného kraja šífu k druhému poprieč vedie cifrovaný most a na tom moste stojí kapitán s mosadznou fujarou. Ja len čakám, že nám dačo zahrá. Chvíľkami vzal fujaru a hovoril do nej, čo-to som nerozumel, ale hučalo to tak, ako ten bombardón v našej vojenskej bande.

More bolo tiché; len ľahký vetríček povieval na nás sprava, a tak naša Minerva plávala pokojne ako veličizná hlavátka, len málo sa kníšúc po diaľke.

Matrózi púšťali na palubu vodu a dreli ju kefami; blata a špiny síce nebolo, ale to vraj musí byť, ako mi povedal Vlado. Poriadok je, že sa musí paluba umývať od rána do večera, aby bola čistota. A veru čisté je všetko, na čo len pozrieš; všetky veci z mosadze sa blyštia a náter na povrazoch, zábradliach, malých búdkach atď. je taký čerstvý, ako by si ho bol len včera natieral. Aj tí matrózi len vyzerajú, ako by si ich bol vybral zo škatuľky, čomu sa dosť nadiviť nemôžeš, lebo je nečistej práce dosť a dosť. Ej, veru, zaľúbilo by sa to i mojej Zuze, ktorá tiež drhne všetko v dome, čo len pochytí! Chudera, ba čo asi robí teraz doma?

Deň bol krásny a slniečko začalo hriať ako u nás o Jáne. Pomaličky vyliezali ľudia na palubu, cez ktorú začali preťahovať plachty ako na medovnikárskych šiatroch.

Ja som sa uchýlil do malej izbičky hneď za kuchyňou, kde posluha čistila čižmy a šaty cestujúcim pánom a paniam; bolo tam tých čižiem a topánok najmenej pre dve kompánie a sluhovia drhli, až im pot cícerkom tiekol po tvárach. Pomyslím si, akože to rozoznajú, komu čo patrí, až budú tie čistené šaty roznášať? Jeden územčistý tučný človek stál pri stolíku a zapisoval do pozdĺžnej knihy nič iného, ako numerá, ktoré mu sluhovia jedno za druhým oddávali; za každé numero dostali od neho iné, a toto vraj označilo onoho pasažiera alebo šífového úradníka, ktorému šatstvo patrilo.

Čo fígeľ, to groš! A všetko to šlo takým tichým a poriadnym spôsobom, že nestala sa ani najmenšia mýlka.

Ešte o jedny schody nižšie bola kuchyňa, akej som tiež ešte nevidel. Stálo tam asi päť ohnísk, piec atď., na nich hrnce, misy, paňvy atď. ako pre regiment vojska. Traja kuchári v bielom plátne oblečení, s bielymi plátennými čiapkami na hlavách, oháňali sa okolo tých ohnísk a komandovali celému štábu pätnásť-osemnásťročných chlapcov, a všetko to bežalo ako na šnúre. Hneď vedľa boli klietky, a v tých sa hemžilo na stá kuriat, kačíc, holubov, moriek a inej hydiny. Opodiaľ kuchyne bola úzka chodba, z jednej strany zásoba vína, piva a pitnej vody, z druhej zas ľadovňa s čerstvým mäsom a zverinou.

No, boliže sme my zaopatrení ako na cestu okolo sveta! Ani Šmaje s cesnakom a cibuľou sa nám nevyrovnal. Ba kde asi čuší? Od včera večera som ho nezočil; napadlo mi, že je dnes sobota a on iste, ako staroverec, nesmie sa verejne ukázať medzi gójmi.

Vrátil som sa k frátrovi. S tým je chudákom zle: leží vystretý na chrbte a stoná a stoná ako stará baba. Spýtam sa ho, čo mu je? On ale, že vraj nič, len že má strašné bolesti v krížoch.

No, keď nič iného, tak tomu ľahko pomôžeme. Skočím do kuchyne a vyprosím si trochu oleja, čo mi radi dali, keď som im povedal, na čo ho potrebujem, a keď je olej tuná lacnejší ako pitná voda.

Ja som milého frátra nato zobliekol, obrátil som ho na brucho a potrel olejom; potom som ho na celom chrbte začal palcami miesiť ako cesto, až mi pot z nosa naňho kvapkal. Tak pomáhala moja stará matka v Očovej všetkým ľudom, čo trpeli na úsad, a tie dva groše, čo to stálo, neobanoval nijaký, lebo pomoc bola istá.

Môj milý fráter sa len zvíjal ako plž; neviem, čo viac cítil, či bolenie v krížoch alebo moje palce. Konečne, keď už kričal, že to viac nevydrží, tak ho pustím, a on mi s trpkým úsmevom povie:

— Počúvaj, Ďuro! Ty s tvojou medicínou vzkriesiš mŕtvych! Ja už ani neviem, či mám ešte chrbát alebo nie.

— Nuž a kríže?

— Veď ti hovorím, že necítim, či mám chrbát alebo nie. Veď vari sú kríže tiež na chrbte?

— Keď je tak, nuž vám už nič nechýba, a že necítite chrbát, to sa tiež prihodí.

Zasa som sa vybral na palubu, kde už bolo živo ako na posviacke. Ľudí zo všetkých krajov sveta: Angličanov, Nemcov, Talianov, Rusov, Turkov a Grékov, starých a mladých, so ženami, dcérami, detvákmi a sluhami, najviac vyparádených, len sa tak hemžilo. A tých rečí! Zdalo sa mi, že som na tej babylonskej veži, kde — ako to v katechizme stojí — jeden druhému nerozumeli.

Najviac zazdali sa mi Taliani; Talian keď otvorí ráno ústa, neprestane s vravou, až keď si ľahne večer zasa do postele, pritom nehovorí len ústami, ale aj očami, rukami a nohami a hlavou. „Bodajže vás,“ myslím si, „tí ľudia musia mať miesto krvi samé živé striebro v žilách.“ Najmenej hovoria Angličania a to ešte takou rečou, že im azda ani sám pán boh nerozumie; ale čiperný národ je to, pijú radi pálenku s kyslou vodou a ich ženy a dcéry sú driečne stvory. Čítajú najviac malé červené knižky a tu i tam povie jedna alebo druhá: „bjutiful“ alebo „delajtful“, dakedy ale i „šokin“. Vlado, ktorý už tej handerbulčine rozumie, povedal mi, že to prvé znamená „krásne“ alebo „utešené“ a to druhé „komisné“.

Taliani hovoria tiež asi tak, ako u nás Krikehájci, ktorých aj ich pán farár len kedy-tedy rozumie, a pritom nám ukradli ešte pár slovenských slov, ako napríklad oko, ocot, víno, tvrdo, lúč, more, mater, soľ, tri, brat, kapitán, komando, regiment, kompánia, servus atď., čo len tak po svojsky premenili, aby tú krádež hneď nebolo poznať; menujú to: okio, ačeto, vino, drno, luče, mare, madre, sale, tre, fratre, kapitano, kommando, režimento, kompania, servo atď. Nuž, prosím, nie je to krádež? — Aj Turek si prihol, ale už viac tej maďarčiny, ako napríklad dvere — kapu, nôž — bičak, sapún — sabún, klobúk — kalpak, črievice — papučlér, otec — aťa, matka — aňa, cisár — čásár, kráľ — királ, knieža — vojvoda, bolbier — berbér a čižmár — papuda, len kačicu menujú vraj „ördög“. Inak je tá turecká reč veľmi krásna, dôkladná a mne sa páči oveľa lepšie ako tá gréčtina; týmto to len tak sipí na jazyku ako hadom, nepočuješ nič iného ako samé „as“, „es“ a „os“.

Komandovali na tom šífe po taliansky; to vraj preto, lebo že skoro všetci matrózi boli Slovania istrijskí a maldackí. — Poriadok, — myslím si. — To je akurát tak, ako u nás v regimente, kde tiež boli len samí Slováci, a preto nás komandovali po nemecky. Vlado mi ale dôverne povedal, že keď je zle, keď sa šíf kláti z jednej strany na druhú a keď víchor fučí, že ti skoro hlavu odtrhne, a morské vlny potápajú celú palubu lode, tak pánom oficierom naraz vráti sa reč slovanská. Po taliansky potom už len kľajú. Doslova tak, ako u nás v regimente.

Už sme boli celú noc a celý deň na ceste a o zemi ešte ani pamiatky. Spýtam sa Vlada, koľko je hodín. On sa podíva a vraví, že pol devätnástej. Myslel som si, že sa zblaznel, či čo. On ale na to, že veru hej, a za svedka mi viedol jedného kamaráta, ktorý vytiahol cibule a mne pod nos strčil, aby som sa sám presvedčil. Na moj hriešnu, mal pravdu. Tam rafiky ukazovali akurát na osemnásť a pol. Nuž veď azda len tuná slnce inak nebehá ako u nás?

— Eh, magarac! — povedá Vlado. (To je po srbsky kamarát.) — Či nevieš, že má deň dvadsaťštyri hodín?

— Nuž áno, ale aj s nocou.

— A kedyže sa u vás noc začína?

— To je podľa toho: v zime prv a v lete pozdejšie.

— A kedyže sa noc končí?

— V zime pozdejšie, v lete včaššie.

— Tak teda neviete u vás vlastne určite, kedy deň a noc prestáva a nastáva. Taliani, podľa ktorých sa my vždy a vo všetkom riadime, učili, že deň má dvadsaťštyri hodín a začína sa o polnoci, t. j. hodinou prvou, a rátajú to až do hodiny dvadsiatej štvrtej, čo je akurát o polnoci. A keď ti teraz radím, aby si o pol triadvadsiatej išiel spať, tak sa vtiahni do svojho „mecopontu“ a daj pokoj.

Keď som sa zas po tých úzkych schodíkoch k môjmu frátrovi vrátil, sedel pri ňom jeden cudzí pán a zhováral sa s ním po česky. Ja som chvíľku počúval a zbadal som, že mu tá čeština trošku viazne. Bol nejaký profesor z Ruska a menoval sa Nikolaj Popov, ktorý — ako vôbec Rusi — rád cestoval a i teraz bol na ceste do Indie, kde zúril mor, aby sa zblízka mohol na tú biedu podívať. „Podivné gusto,“ pomyslím si, „nuž ale čert s pánom! Keď má na to potrebné groše, nechže si dopraje, čo sa mu ľúbi.“

Ináč bol to pán veľmi učený a vľúdny, znal naspamäť celé turecké a grécke kráľovstvo, a že grošmi nesmrdel ako ja, to dokázal i tým, že mal na našom šífe najatú krásnu malú izbičku, tak vystrojenú, že veru i pán barón z Radvane mohol v nej bývať; pritom mal sluhu Feďu, veselého chlapíka, ktorý celý deň spieval a s matrózmi hlúposti vystrájal. Feďa hovoril len po rusky a matrózi len po srbsky, ale rozumeli si medzi sebou veľmi dobre, a ja s mojou zvolenčinou som tiež nezaostal. Škoda len, že sa nám ešte nezjavil Šmaje, ktorého som na šífe ešte ani nezočil — mohol by nám do tej vravy dačo poľsko-židovskej papriky primiešať.

Keď sme si tak chvíľku posedeli, pozval nás ten pán profesor na večeru; odobrali sme sa s ním do kantíny. Tu som ale — prepytujem pekne svoju poctivú hlavu — zostal stáť a roztváral oči a ústa ako vráta. Pomyslite si: hneď pod palubou veľkú, čo najskvostnejšie vystrojenú izbu, z oboch strán na stenách krásne obrazy a zrkadlá v zlatých rámcoch, pod nimi lavice a stolec, obtiahnuté zamatom. V prostriedku dlhé stoly, pokryté obrusmi ako sneh bielymi, na stole samé striebro, porcelán a krištáľ, strieborné a sklenené podstavce, plné najkrajších jabĺk, hrozna, datlí, mandlí atď., až sa mi slina pustila.

Miesta tam bolo najmenej pre dvesto osôb, a pán profesor sklepníkovi hneď rozkázal, aby mu postavil samovar, a objednal večeru. Samovar, to vám je šikovné náradie; okolo trúbovatého ohniska z plechu, v ktorom len drevené uhlie pália, je kotlík z mosadze; ten má zhora pokrývku z mosadze a dolu čap. Keď nasypeš žeravého uhlia a pridáš k tomu čerstvého a naleješ vody do kotlíka, tak tá za krátky čas zovrie a potom nič nepotrebuješ, len nasypať do prázdnej konvičky čaju a spustiť naň tú vriacu vodu, tak máš za päť minút čaj hotový. No, jedným slovom, šikovný kotlík, a ešte k tomu spieva a sipí, keď sa voda v ňom varí; myslíš si, že si pohvizdáva.

Ešte nám ani nepriniesli večeru, a už zasa začne na palube tá parná trúba revať, čo jej len hrdlo ráčilo. Pán profesor pozrie na hodinky a povie, že je blízko jedenadvadsiatej, a tak musíme o malú chvíľku prísť do „Brindze“.

— Do akejže bryndze, prepánaboha, veď vari nie sme ani v Ružomberku, ani v Brezne alebo Tisovci?!

— Brindza je jedno z najstarších známych miest Talianska s prístavom, kde aj naša Minerva zastane, lebo musí tam vziať živý a mŕtvy náklad.

— Pane bože, čože si Taliani nevedia pochovávať svojich mŕtvych doma sami?

— Mŕtvemu nákladu sa, na rozdiel od pasažierov a živého proviantu, vraví tovar, uhlie a druhé zásoby.

— Ahá, tak! — a mňa už, na moju hriešnu, mráz prechodil, že sa musíme furmančiť s plnými umrlčími truhlami.

Bolo akurát deväť hodín večer alebo po taliansky jedenadvadsať, keď naša Minerva na všetkých krajoch a koncoch osvetlená tou elektrikou ako hviezdami, zostala stáť a my sme si tú Brindzu mohli komótne obzrieť. Ale, horkáže jeho bryndza! Bolo to, čo sme tak pri tom trošku malom svetle majáka zbačili, dosť rozsiahle mesto, a šífov plachtových a parných tam veru bolo hodne. Taliani, ktorí nemajú toľko a takých litier ako my, dali meno Brindzi „Brindisi“, čo len preto spomínam, že ak chcete vedieť, kde leží a podívate sa na mapu, tak sa zastavte prstom na päte tej talianskej čižmy, a už ju máte.

Vlado, ktorý sa tiež so mnou díval na prievoz a dovoz, povedal mi, že tie mestá tuná majú vôbec podivné mená, ako napríklad „Otrhanto“ pre trhanov a „Táranto“ pre ženské, ktorým sa jazyk vrtí ako vreteno. Je to veru múdry spôsob, a keby sme u nás na Slovensku mohli si usporiadať podobné „Trhanto“ alebo „Táranto“, tak by bola mnohým ľuďom ľahká pomoc! V Čechách už vraj majú, „Trhanovú“, ako mi frajter Kalina povedal. Ba kdeže sa ten asi potĺka svetom.

Kriku pri zvážaní bolo dosť. Pribudlo nám asi päťdesiat osôb, Francúzov, Rusov, Talianov a Grékov, i traja vážni páni s červenými fezmi na hlavách, čierni ako uhlie, s rozpľaštenými gambami a očami ako šípy ostrými. Že museli byť boháči, to bolo hneď poznať, keď si sa zadíval na ich zlaté, diamantmi vystrojené prstene, zlaté retiazky a okrúhle záušnice zo zlatého hrubého drôtu ako starý toliar veľké. Vlado sa na nich spýtal, že sú vraj veľkí zemani z východnej Afriky, z mesta „Marky“ alebo „Marxy“ v krajine „Somálov“ alebo „Somárov“ — čert ich tam vie ako.

Medzi tými Francúzmi a Talianmi bolo asi desať osôb, čo vraj išli ako dobrovoľníci pomáhať Kréťanom — „púr édé lé Krétens“, čo sa vraj píše „pour aider les Cretins“. Ja som sa jedného Francúza prostredníctvom Vlada dal spýtať, prečo to robia a prečo prsty strkajú do vecí, ktoré sa ich netýkajú. On na to len, že oni majú doma „Kreténov“ tiež dosť, že tým vraj ale pomoci niet, zato ide na pomoc gréckym „Kreténom“. Podivná vec, veruže podivná! Ja, Slovák ako repa, teperím sa toľký svet, aby som robil poriadok — on, Francúz ako cvikľa, teperí sa toľký svet, aby pomáhal neporiadku. Ja som mu to i dal riecť, on sa mi ale len do očí usmial a podal mi celkom po priateľsky ruku, že vraj „bonnšáns“, čo znamená „nazdar“.

Je to ľahký národ, tí Francúzi, ale milý — nedajbože ich prirovnať k Talianom, ktorí sú najviac chamtiví a pyšno nadutí. No veď každá pýcha smradom dýcha, a keď im už i takí viťúzi, ako tí z tej Somárie, vytrepali pľundry, tak veru neviem, načo by mohli byť ešte pyšní, leda na svoju bezočivosť a na to, že sa pomocou Nemcov vozia po Slovanoch v Istarsku, v Gorici a v Maldácii. Dajsamibože, taká bezočivá pŕhľava!

No veď pán boh azda dá, že sa dakde na tej Grétle s jedným z nich stretnem. Vynasnažím sa, aby som mu poriadne zrezal rováš!

Aby nám večera nevychladla, zobrali sme sa dolu do toho Sallamandru alebo Salamandžu — už ani neviem, ako mu hovoria. Dosť na tom, sedel som ako barón, jedol som ako gróf a pil som ako princ. Tak načo ešte podrobne vykladať všetky obťažujúce okolnosti. Že som si popustil remeň, fráter františkán šnóru, to tiež nespomínam, a náš milý profesor len nás furt ešte núka tým vínom, čajom, zákuskom, čertom i diablom.

Minerva už zasa trúbila na odchod, a my ešte vždy sedíme v tej slanine alebo salóne a dopíjame a dožúvame to, čo nám neprestajne nakladali na stôl.

Ale ako každá vec na tom svete má koniec (okrem jaternice, ktorá má dva), tak i naša večera. My, t. j. fráter a ja, poďakovali sme sa srdečne tomu pánu profesorovi, ktorý nám ešte na rozlúčku každému vtisol pohárik pálenky, že vraj „koníka“ a či „koniaka“, ktorý nám stiekol ako olej a hrial nás ako najlepšia hriata u toho jedinkého kresťanského krčmára v Lopeji.

Políhali sme si až po uši plní do toho nášho „mecoponte“ a spali sme ako jazveci v diere.

Môj kamarát spal veľmi nepokojne a prevaľoval sa z jedného boka na druhý; pritom stenal zle, ako čo by ho bolo dačo tlačilo.

Už sa začalo brieždiť, keď som sa prebudil; mňa ako kladu knísalo a pozoroval som, že veru celý šíf sa kláti sprava naľavo. Vyškriabem sa na palubu a tu ma zarazí teplý nepríjemný vietor. Hľadám Vlada, a ten zle-nedobre kľaje a preklína všetkých svätých a nesvätých. Spýtam sa ho, prečo sa tá naša Minerva tak tacká, ako keby si bola až veľmi nahla toho „koníka“ v Brindzi. On len kľaje ďalej a povedá mi, že sám čert na nás pustil tú „širokú“.

— Čože je to už zasa za stvora?

— To nie je stvora, to je pohanský vynález, ktorý ako vietor púšťajú na nás tie pohanské národy z hlbokej Afriky.

— Z akej Papriky?

— Z tvojej múdrej hlavy, magarac! — on na to.

Že vraj „Magar-ac“, a ja som Slovák!

Videl som, že Vlado dnes ráno vstával ľavou nohou, nebolo s ním veľa rečí; aj tí druhí matrózi boli mrzutí a kliali po srbsky a po taliansky, že mi v ušiach zaľahlo. To naše kliatie na Horniakoch, to je proti tomu, čo som teraz musel počúvať, samá hračka; tu by sa ešte aj ten žandársky fírer, čo sa tak rozdrapoval na Čadci, mohol dačomu priučiť.

Na šťastie môj páter františkán ešte ležal dolu v našom kurienci, ten by sa bol nebárs potešil.

Vietor sa zmáhal a netrvalo to ani pol hodinky, už sa more kolom do kola začalo dvíhať; na mori sa ukazovali biele hrebene, vlny vždy silnejšie začali trieskať do pravého boku a rozbitá pena rozlievala sa po palube.

Začalo mi byť trochu clivo.

„Ďuro,“ pomyslím si, „tu veru prestávajú všetky špásy.“ Čože je to za poriadok, že tie vlny sa nám nevyhýbajú na predok alebo na zadok, ale ako napriek len mlátia do tej našej Minervy?

Tá sa im, pravda, uhýbala, ako len mohla, ale more vraj nemá oči a náš šíf sa začal vždy viac a viac kolísať.

Už sa hodne rozsvitlo, keď sa nám obdiaľ na predku vľavo zasa objavila zem. Mne sa pritom ani pod palubu nechcelo. Čože tam budeš robiť? Veď by to s tebou metalo z jednej steny na druhú! Zostal som a zanedlho nato pridružil sa ku mne pán profesor Popov a povedal mi, že zrovna ide od nášho frátra, ktorého vraj pochytila morská choroba.

Ja sa ho spýtam, že čo je to, a on mi dal poučenie, že pri morskej chorobe človek dostane strašné bolenie žalúdka a musí neprestajne vracať, a keď sa vracanie trošku utíši, že zas znova začne.

— Ako dlho taká nemoc trvá?

— To záleží na tom — jeden vyzdravie skorej, druhý neskoršie.

— Ej, ej, ale je za škoda tej vašej včerajšej večere, pán profesor! Nuž a keď sa raz ten žalúdok celý vyprázdni, čože potom vracia?

— Vyciciava všetok mok z tela a strieľa ako rebolver, čo sa sám nabíja.

Odvážil som sa podívať sa na môjho kamaráta a zočím ho práve, ako sa tacká neďaleko kuchyne, nahnutý nad šochtárom a drží sa kŕčovite oboma rukami za brucho. No veru, zle je! Skočil som do kuchyne a vymodlikal malý pohárik koňaku; on ma ale len odtisol rukou a dolieval ten šochtár, ako čo by ho za to boli platili. Vypil som koňak sám a vzal som toho chudáka pod ruku; zaviedol som ho do malej komôrky, tam som ho uložil na môj pokrovec a vedľa neho postavil som plechovú misu.

Pomoci nijakej nebolo, keď už i sám pán profesor nijakej nevedel. Zostal som u neho chvíľku a zbadám, že mu je o poznanie lepšie a že začína driemať; tak som ho nechal na pokoji a vrátil som sa na palubu.

Náš šíf stenal a sťažne vŕzgali v tej čertovine, víchor fučal a more vrelo na všetky strany ako žinčica v kotle. Veľká väčšina ľudí zapodievala sa podobným neriadom ako môj františkán.

Mňa sa tá dobrota ani nedotkla a pán profesor s Feďom — tí tomu tiež nepodľahli. Ale to tackanie nášho šífu nebol veru špás; kolísal sa nielen z boka na bok, ale i spredku nazad, takže človek musel naširoko stavať nohy, aby sa nezvalil. Ja som sa len pri tom všetkom nevedel dosť načudovať tomu, že naša mašina tak poriadne a bez každej prekážky pracovala, nuž ale keď si človek pomyslí, že 3500 koní je viac ako obrovská sila, tak som tomu porozumel.

Blížili sme sa k pevnej zemi čo chvíľa väčšmi a väčšmi. Celé rady vrchov pokrytých snehom pozerali na nás.

— To je Albánia, — povedá pán profesor, — patrí podľa mena ešte Turecku a je tam mimo kresťanských a mohamedánskych Srbov ešte dosť korenných Turkov, Grékov a židov sa tiež nájde, veď kdeže by i toho kúkoľa nebolo!

— Ale povedzteže mi úprimne, pán profesor, akým činom to židovstvo mohlo sa zahniezdiť tak u všetkých národov sveta? Vy ste predsa mnoho videli a skúsili na tom božom svete, ale ja si na tom vždy musím hlavu lámať, keď si pomyslím, čo u nás na Horniakoch vystrájajú a ako sa množia.

— To máte tak, milý priateľko: keď jednotlivý človek alebo rodina alebo národ sám seba opustí, tak nielen že začne hynúť na majetku, hynie aj telesne. Z poriadneho človeka stane sa darebák, miesto poriadku a čistoty príde neporiadok a svinstvo, kadejaký hmyz a hnusota sa dostaví a žijú z neho a na ňom ako cudzopasníci. Čím skorej sa spamätá taký človek, taká rodina alebo taký národ a pridá sa k poriadku, tým skorej sa nielen že k novému čerstvému životu vráti, ale i tých cudzopasníkov sa zbaví. My v Rusku zdedili sme poľské židovstvo od Poliakov, kde sa preto najviac rozplemenilo, lebo tam za dôb kráľovstva poľského našlo pre seba najsúcejšiu ornicu. Teraz už začíname česať naše chocholy ostrejšími hrebeňmi a cítime vždy väčšmi a väčšmi, že sa nemusíme neprestajne škrabať. Ináč tí židia, čo sa zdržujú v tureckých zemiach, to je národ síce židovskej viery, ale dosť málo sa podobá židovi poľskému, ktorý je pôvodu nemeckého. Tí tureckí židia pochádzajú najviac z pobrežia Afriky, zo Španielska a z južného Francúzska, odkiaľ ich, pravda, vyhnali, ale celkove majú v sebe viac poctivosti a hrdosti a mne sú skoro milší ako dnešní Gréci. Tých židov menujú „Spaňuolmi“. Ono ich je dosť roztrúsených po celej Európe a sú najviac veľmi pilní, rozumní a poriadni ľudia.

„Tak vidíš, ako sa môže človek poučiť, keď sa stretne so vzdelaným a múdrym človekom,“ pomyslím si ja.

— A kdeže je, prosím, tá Paprika alebo Afrika. Ja som sa na to už hen Vlada pýtal, ten mi nakrátko odsekol, — obrátim sa k Feďovi, nechtiac viac obťažovať pána profesora.

Feďa vystrčí prst na juhozápad a povie:

— Vot gde ležit!

Ja som mu rozumel hneď, veď je to skoro taká reč, ako tí ratkovskí voštiniari medzi sebou hovoria, keď na Detvu alebo na Mičinú idú kupovať voštiny.

— A odkuda že ty, bratec moj, — spytuje sa ma on.

Ja vystrčím prst k severovýchodu a poviem:

— Hen zo Zvolenskej stolice!

A tak som sa oboznámil nielen s pánom, ale aj so sluhom.

— Vot tam tákže Rossia! — povie Feďa na to.

Bolo už okolo deviatej ráno — i u Talianov, lebo dopoludnia ich hodiny sa od našich neodchyľujú a — naša Minerva poberala sa úzkym morským prieplavom, kde sme našli zas utíšené more. Vpravo ostrov Korfu (a nie Kofa, ako ma ten huncút Vašek nabalamutil), vľavo pevná zem. My sme sa obrátili vpravo k ostrovu, a už vystupovalo pred nami dosť rozsiahle mesto Korfu, silnými múrmi chránené, nad mestom na vrchu pevný zámok, na ktorom viala grécka zástava.

Väčšie šífy ako naša Minerva nemôžu prísť k samému brehu, niet dosť hlbokých miest, musia zakotviť v prístave, a to je šťastie. Lebo sotvaže nás zočili, už sa hnalo množstvo člnkov k nášmu štítu a veslovali ozlomkrky, aby len každý z nich prvý sa dostal k nám. Vyzerali tí ľudia — samí Gréci — ako u nás cigáni, lenže cigán je proti tomuto ľudu slušný a skromný človek! Dosť na tom, takej chamtivej a dotieravej čeliadky, ako títo Korfioti, som ešte na božom svete nevidel. Keby nebolo bývalo našich statočných Maldatíncov-matrózov, tak by veru nejeden z nás bol o všeličo ľahší. Ale naši matrózi, tí robili poriadok od ruky. Toho kliatia, kriku a larmy bolo ako v súdny deň, a ja som, na moju vieru, myslel, že pán boh tento hyd musí potrestať.

Malá loď priviezla nový náklad na Minervu a odobrala, čo sme pre Korfu priviezli; i nových pasažierov pribudlo, medzi nimi dakoľko dobrovoľníkov pre Kréťanov. Ja som si ich poobzeral pobliže, tušiac, že budem mať tú veľkú česť oboznámiť sa s nimi osobne na Kréte.

Vyzerala tá čeľaď ako — pán boh mi odpusť hriechy — hotoví hrdlorezi; pištole a handžár za opaskom a dlhočizná kremenačka v ruke, ináč oblečení ako Vejtruba vo Viedni.

Za tie dve hodiny, čo sa naša Minerva zdržala v prístave, tá trma-vrma troška utíchla, išiel som sa podívať na frátra františkána. Ten dosť ticho ležal a vracania sa mu utíšilo, ale jesť a piť ešte nemal chuti; vypil len trochu odvarku z čaju, čo mi preňho v kuchyni prichystali, a položil sa zas na ucho. Keď som videl, že je vec v poriadku, vrátil som sa na palubu a tu ma oslovil Feďa, že ma pán profesor čaká dolu v jedálni, aby som si s ním „pozávtrakal“.

Ja som síce nevedel, čo chce, ale odobral som sa do jedálne, kde pán profesor už sedí pri stole a samovar pred ním veselo pohvizdáva.

Teraz som už tomu „závtraku“ rozumel; „závtrakať“ u Rusov je toľko ako u nás fruštikovať, a ja som si, poďakujúc sa za toľkú lásku, rád prisadol, lebo na mori má človek hlad od rána do večera a tí, ktorých morská choroba netrápi, zjedia i za tých, ktorí nemôžu; tak sa všetko na tom svete vyrovná.

Pán profesor ma zasa ponúkal všelijakými vecami, medzi iným i solenou ikrou z vizy, o čom som, nieto že by to bol videl, dosiaľ ani len nechyroval. Nemci to volajú „kafiár“. Bolo to síce dobré, ale tá pečená šoudra a čerstvá pečená baranina, čo nám na to priniesli, mi ešte lepšie liezla pod nos. A to víno ani len radní páni v Bystrici nemajú; nebolo to víno „Nero“, ale menovali to „Kianty“ a tieklo do mňa ako brabantský olej. Ku koncu popíjali sme si znamenitý čaj, ktorý si vozil pán profesor všade so sebou.

Medzi jedlom a trunkom sme sa zhovárali o rozličných veciach a tu som pripomenul i tú cigánsku zberbu, čo nás tak v tom prístave prepadla.

— Priateľko, — povedá na to on, — nedivte sa tomu. Na celom svete nenájdete takej miešaniny národov ako v Grécku. V pradávnych vekoch žili v Grécku, ako i v celom dnešnom Turecku, samí Slovania. Tých si čiastočne podmanili Gréci, ktorí bývali prv v Malej Ázii. Grékov napadli Peržania, potom Rimania a konečne Turci a každý z nich sa zmiešal s jeho predchodcom a spolu i s prvým domorodým národom. Stará skúsenosť nám dokazuje, že pri zmiešaní dvoch plemien každé má vplyv na potomstvo a že toto obyčajne stratí vlastnosti dobré a podrží si len vlastnosti zlé každého plemena. Keď sa taká miešanina plemien urobí tri-štyri razy, tak si môžete ľahko predstaviť, čo je to potom za potomstvo! Ja tak skazeného národa, ako dnešní Gréci, ani nepoznám; nie je to žid, nie je to Turek, ani kresťan, podľa plemena ani Kaukazčík, ani semita. Podržali čo najmenej dobrých vlastností svojich dedov, ale zato im nechýba ani jedna zlá.

— A či by to naozaj tak bolo? — opýtam sa ja. — Veď im Taliani, Nemci, Francúzi a Angličania idú na pomoc.

— To viem, viem, ale hlúposť ľudská je tiež nesmrteľná a za jedným hlúpym baranom i päťsto hlúpych oviec skáče slepo do pekla. Čo do múdrosti pospolitých más ľudu tých národov, ktoré ste menovali, mám svoj vlastný úsudok a viem, že čo i väčšina ich vie písať a čítať, vzdor tomu, že mnoho čítajú a mnohému sa učia, v danom okamihu pred hotovou otázkou stoja ako teľa pred novými vrátami a idú za tým prvým — poctivým alebo nepoctivým — baranom, ktorý sa im zjaví.

— To je ale podivno, že sa nepodarilo posiaľ priviesť ten národ na lepšiu cestu.

— Probovalo sa všelijako, ale škoda prachu, milý brachu. Zákony majú veľkolepé, ale len na papieri, v skutočnosti sa im smejú. Kráľa majú poctivca, ale ten sám nič nezmôže, keďže oni majú konštitúciu a každého ministra, ktorý do ich mechu neduje, hneď vysánkujú.

— A je to dokázaná vec, že v týchto krajoch v praveku žili aj Slovania?

— Pred dvoma rokmi som tie kraje dôkladne precestoval, a mám tuná ešte zápis miest, osád, vrchov a potokov, ktoré ako všade inde, si najdlhšie podržiavajú svoje pôvodné mená, — pritom vyňal z peňaženky tlačený lístok papiera a podal mi ho. — Iste nájdete tam mnoho mien, ktoré aj u vás na Slovensku stretávate.

Podívam sa na ten lístok a pretože viem, že vás to bude zaujímať, tak vám tuná podávam krátky opis tých mien, ktorý som si s dovolením pána profesora hneď pri stole vzal.

Môžete sami posúdiť, či ten pán profesor má pravdu. Zapísané boli medzi inými menami potokov, miest, osád a vrchov aj nasledovné:

V Rumélii: Kosovina, Labanica, Labovo, Popovo, Senica, Vlízaná, Strevivá, Topolica, Topoliana, Komárina, Libochovo, Vystrica (hádam Bystrica?), Čakovina, Slaník, Dragomesto, Kloková, Granica, Vonica, Podolovica, Zagora, Krudica, Veliká, Chrysovica, Veluki Vrch, Savica, Holica Vrch, Zelini Vrch, Karasovopole, Vlachopole, Mošica, Malia Vrch, Kamenica, Pavlica, Glanica atď., atď.

Na Moree a Kréte: Kaluži, Trostovica, Tripolica, Psiar, Kvasila, Katica, Porečo, Veršici, Korytana, Pavlica, Vryšac, Leštenica, Krestena, Konistra, Luži, Voštica, Vysoka, Kokava, Veršica, Slevnica, Vydlica, Podogora, Strežica, Poliani, Dukla, Vreštena, Diavolica, Vystrica atď. atď., pri čom sa mená aj často opakujú.

Najviac podivil som sa menu osady „Chruňo“; leží skoro v prostriedku Morei.

A to ten pán profesor len tak mimoidúc nazbieral; spotvorených, t. j. pogréčtených slovanských mien je tam vraj viac ako na Slovensku pomaďarčených.

Okolo poludnia naša Minerva už zas sa pustila tým úzkym prieplavom, čo delí ostrov Korfu od pevnej zeme, a boli sme práve pri obede, keď brehy ostrova napravo za nami zaostávali.

Fráter františkán už bol zas v poriadku a zjedol s veľkou chuťou kus pečeného mäsa; s radosťou som sa na neho díval a myslím si, čo mu asi žalúdok povie, až dostane tak nalačno zas poriadnu stravu? No, nestalo sa síce nič, neviem ale, ako to s ním bude, až sa zas dostaneme na otvorené more!

Naľavo od nás bolo vidieť malý ostrov; vedľa mňa stál Vlado a prežúval dohán, čo veľmi rád robieval. Spýtam sa ho, ukazujúc na tú sihoť: — Kako se zove kvesto? (Ako sa zove tento (ostrov)?)

— Paxos.

— Ký že je to čert za meno?

— Paxos je Paxos, to je meno grécke, a čo to znamená, to ani duše tvojich dedov a otcov nevedeli a ty sa to tiež nikdy nenaučíš.

— Ej, ale si ty hrubý, Vlado!

— Boga ti, prečože sa na také veci spytuješ, ktoré nikto nezná?

— Je ten ostrov obývaný?

— Je, a ľudia, keď nejdú ryby chytať, sedia doma a špekulujú všelijaké kumšty; pred dvesto rokmi vynašli fajn hru pre deti, menujú ju „pimparapax“.

— Ba kýho hroma? Veď to hrajú aj u nás o fazule deti po škole!

— Gréci sú chlapíci; na druhej strane Grécka je mesto Pyrgos a tamojší občania vynašli „purgu“.

— To je cigánstvo, Vlado! „Purgu“ nevynašli v Pyrgu, ale vo Zvolene u kantora; odkiaľže by sa tam bola z Grécka vzala?

— Keď nechceš, never! Keby nebola v noci tma ako v rohu, tak by som ti ukázal dnes vľavo od nás veľký ostrov, ten je stvorený z čistej kolofónie a tamojší ľudia dňom a nocou rozvážajú tú kolofóniu po celom svete. My tam prejdeme asi o pol noci.

— A načože tej kolofónie toľko potrebujú?

— Čímže by si cigáni a iní muzikanti natierali sláčiky? A či azda je ešte málo pivovarov na svete? Čímže by tam vypaľovali sudy? A staré baby, čo v lutrii hrajú, čímže by smolili vrecká? A či niet dosť smoliarov na svete, ktorí spotrebujú ohromné množstvo tej smoly?

— A akože ten ostrov zovú?

— Akože by ho inak zvali keď nie „Kolofóniou“?

— Vlado, ja ti povedám, hovor pravdu — s pravdou najďalej dôjdeš.

— Keby si bol pravoslávny ako ja, tak by si skúsenému človeku veril, ale taký ako ty ani neverí, že za tou Kolofóniou je ešte jedna taká sihoť.

— A akože sa tá menuje?

— Itaka.

— Ja sa ťa nespytujem, či je i taká alebo onakvá, ja sa ťa spytujem, ako sa menuje?

— Ďuro, boga ti, ty si vŕtané drevo alebo inak trubiroh; veď som ti už riekol, že sa volá „Itaka“. Tam za dávnych čias žil kráľ múdry, ale úlisný a prehnaný ako líška, toho menovali následkom toho „Ulixes“. Ten sa živil poctivo z vojny a rozličných fortieľov, rád sa potuloval po svete a raz sa za celých dvadsať rokov nevrátil domov, kde ho jeho verná a krásna kráľovná menom „Panilépa“ — čo u nás znamená „výborná žena“ — darmo očakávala a oplakávala. Keby nebol doma zanechal svojho prvého miništranta, múdreho a poctivého človeka, ktorý okrem toho ešte i svine pásol a ktorý jej išiel vo všetkom na ruku, tak by veru tú Panilépu už dávno boli odniesli tí bezočiví a nehanbliví záletníci. No ale sa predsa po dvadsiatich rokoch vrátil a vyškrtil a pobil tú chasu do jednoho. Jeho miništrantovi udelil vysoké vyznamenanie „veľkého vepra“.

— Hovor si, čo chceš, ale ja ti, na moju hriešnu dušu, neverím, že by ten miništrant bol pásol svine.

— Ja sa tvojej nevere nedivím; nie každý miništrant má na to potrebnú zručnosť a skúsenosť. Ináč za starých čias žil svet obrátene. Syn kráľa Primáša alebo Priama — už neviem iste ako — pásol voly a kravy, bol veľmi driečny a menoval sa princ Paris; tomu sa raz zjavili tri bohyne, Juna, Minerva a Venuša, ktoré sa poškriepili a vošli si do vlasov preto, lebo každá z nich chcela byť najkrajšou, akurát tak, ako naše ženské dnes. On ich mal rozsúdiť a Venuša — prefíkaná ženská — ho potajmo podplatila tým, že mu sľúbila najkrajšiu ženskú sveta. Ona bola síce i tak driečna, a milý Paris dlho nerozmýšľal. Dal jej jablko na znak, že je najkrajšia, práve tak ako v raji had Eve a odobral sa k dobrému priateľovi, kráľovi Menelikovi alebo Menelansovi do Oždian — ako sa vtedy ešte menovali Atény — a zviedol a ukradol mu jeho krásnu ženu Elenu. Menelikovi vyrazili z hlavy „Elenie“ rohy a povstala z toho celého strašná vojna, ktorá trvala desať rokov a skončila sa tým, že dobyli mesto Primášovo, menom Iliji, rozváľali mu zámok z pergamentu, poškrtili ľudí na tisíce a tisíce, a čo je hlavné, zobrali všetky poklady, banknóty, obligácie a akcie a vrátili sa domov. Kráľ Ulysseus bol tiež pri tej „okupácii“ a pretože sa mu jeho podiel nezdal byť dostatočným, tak sa pustil svetom, ba aj do pekla zablúdil. Vodilo sa mu všelijako, i dobre i zle, až sa konečne po dvadsiatich rokoch vrátil domov, kde už potom až do smrti kraľoval. Tá jedna z tých bohýň — Minerva — si ho zaľúbila a chránila ho, keď prišiel do biedy.

— A koľko bohov že bolo vtedy na svete?

— Asi tucet tých hlavnejších — tých menších bolo na stá.

— A odkiaľže ty to všetko vieš, Vlado?

— Keď som bol ešte desaťročným chlapcom, tak som nosieval na rozkaz otca nášmu popovi otcovi Jerasimovi v pôste ryby. — Otec Jerasim ma učil čítať a písať a rozprával mi po večierkoch zo starej gréckej knihy, ktorú dávno a dávno napísal jeden pogréčtený Turek Omer-baša. Čo všetko v knihe stálo, to si človek ani pamätať nemôže, ale krásne to bolo!

— Nuž a kdeže žili vlastne tí starí bohovia?

— Na vrchu „Ide“ na Kréte, tam vysedávali a dívali sa dolu na ten náš svet, a keď ich to omrzelo, tak sa aj medzi nás pustili.

— O tých starých bohoch mi už i náš jednoročiak Janko Dubský, jurista, všeličo rozprával. — Že vraj neviedli veľmi vzorný a svorný život medzi sebou. Ten najväčší, Zeus alebo Juniper, chodieval veľmi často na zálety a jeho žena „Juná“, tá bola žiarlivá a zlostná. Boh vojny a vojakov volal sa „Generál Marš“ alebo „Arešt“. Ten žil potajmo so ženou boha kováčov a kovov menom „Vlkan“ z Vlkanovej; to bola tá istá, čo jej dal Paris to jabĺčko, menovala sa Venuša a bola bohyňou lásky. Jedinká poriadna a múdra bola vraj bohyňa múdrosti a vojny Minerva, ale aj tá sa rada plietla do bitiek a ruvačiek. Mali aj žida medzi sebou (ved kdeže by ten chýbal!), boha kupcov a úžerníkov,ten už vtedy bol agentom a sensálom a mal aj poštu a telegraf pod sebou. Či je to tak, Vlado?

— Boga mi, tak je.

Keď sa tak po priateľsky medzi sebou zhovárame, príde jeden matróz ku mne a povie, že si pán kapitán Minervy žiada so mnou hovoriť.

Zaviedol ma do kapitánovej izby, ktorá bola hneď vedľa našej jedálne. Izba bola krásna, sedel tam kapitán za stolom a pri stole stáli dvaja páni, dobre oblečení, ale podľa pohľadu židia. Na boku kto nestál ako môj milý Šmaje; bol oblečený do chatrného kabáta a jeho kaftan ležal rozprestretý na stole.

— Poznáte vy toho pána? — ukazujúc na Šmaja opýta sa ma kapitán.

— Poznám, — odpoviem, a rozprávam všetko, čo som o ňom vedel.

— Tento pán vydával sa za vyslanca židovskej obce B. v Haliči a mal doniesť židovskej obci v Jeruzaleme kaftan dajakého čudotvorného rabína ako vzácny dar. Na ceste ale predal ten kaftan týmto dvom pánom za päťdesiat dukátov, a tí, keď si ho bližšie prezreli, našli vo vrecku maršrutu na meno „žandár Šmaje Šmajsner z Brodov“, cestujúci na Krétu, kam má aj cestovný lístok. Tí páni sú toho náhľadu, že im Šmaje predal svoj vlastný kaftan a že ich obšil. Čo vy viete o tej veci?

— Ja o tej veci nič neviem, viem len, že sa Šmaje zverboval za žandára na Krétu. Či je kaftan jeho či nie, to neviem, viem ale, že ho nosil; myslím, že ten kaftan jemu patrí, lebo je ešte pridobrý pre čudotvorného rabína.

Pán kapitán ma prepustil a ja som bol rád, že som nemal ďalšie opletačky.

Vrátiac sa k Vladovi, našiel som u neho Feďu, ktorý mi povedal, že fráter františkán zas leží a že mu je nebárs. Pravdaže naša Minerva na otvorenom mori začala sa zasa kolísať, ponáhľal som sa teda k frátrovi, ktorý ležal na mojom pokrovci a pri ňom sedel na kufríku pán profesor Popov s hrnčekom čaju v ruke.

Nášmu františkánovi nebolo síce dobre, ale ďaleko nie tak zle ako z rána; pán profesor povedal, aby len zostal ticho a rovno vystretý ležať, aby nič nejedol a len chvíľkami pil ten čaj bez rumu a cukru, že sa tá choroba azda utíši.

Ja som sa hneď hlásil, že uňho zostanem a že ho budem čo najlepšie opatrovať; aby nám nebolo clivo, sľúbil nám pán profesor, že nám pošle dolu Feďu, ktorý nás jeho podivnými nápadmi rozveselí.

O chvíľku nato bol Feďa u nás, prisadol si na skladací stolček, akých je na šífe na stá, a začal nám rozprávať, ako jeho morská choroba po prvý raz pochytila; vycifroval tú svoju rozprávku takými žartmi, že mne smiechom slzy tiekli a aj náš františkán sa mu musel smiať.

Feďa bol sedliackym synom z Tuly, kde otec nášho profesora mal veľkú továreň na strieborné a kovové veci. Po odbavenej vojenčine vstúpil do služby a sprevádzal svojho pána na všetkých cestách. Prevandrovali Švédsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Čechy a Rakúsko, potom Taliansko a pred dvoma rokmi, putujúc z jedného miesta na druhé, zdržali sa celých osemnásť mesiacov v Malej Ázii, Turecku, Grécku, Bulharsku, Srbsku a na Čiernej Hore.

Čo taký človek uzrie a skúsi sveta, to by nikto ani neuveril.

Najlepšie sa mu ľúbilo vo Švajčiarsku, v Malej Ázii a na Čiernej Hore a rozprával nám o tých rozličných národoch, čo a kde skúsil. Ako cudzí vandrovníci boli najviac odkázaní na hostince a nikde ich tak bezočivo neodierali, ako v arménskych a gréckych hostincoch. Zato ale Arméni a Gréci stoja v dobrom chýre na celom východe a môžu byť naň pyšní. Obecný ľud vraví, že jeden Grék oklame desiatich poľských židov a jeden Armén desiatich Grékov. Jedinký poctivý človek v tých krajoch je pospolitý Turek, ktorý je naozaj nábožný a keď i surový, prihrdý, aby žil len z klamstva. Keď sa Turci vrhnú na kresťanov, tak neväzí príčina toho hlavne v rozdiele náboženstva, ale najviac v tom, že zderstvo a šudierstvo je u týchto tak zakorenené, že o tom v západnej Európe nemajú ľudia ani najmenšieho zdania. Úlohu žida — lebo ani ten nemôže pri nich obstáť — prevzal tam Armén alebo Grék. Všetky dodávky pre vojsko, pre vládu atď., pri čom pomocou podplatkov atď. berú ohromné rébachy, sú v ich rukách; celé kupectvo vo veľkom, skoro všetky hostince a chamy (krčmy), ešte i obchod so ženami držia sami, a tak sa veru niet čo čudovať tomu, ked zlosť a rozčúlenosť ľudu občas vybúši.

Mne sa pri tej rozprave zježila štica a i frátrovi povstávali tie jednotlivé vlásky, čo ešte na hlave mal, lebo ináč bol poriadny plešivec.

Chýlilo sa už k večeru, keď prišiel na návštevu pán profesor. Ešte mi vŕtala v hlave tá rozprávka s Vladom o tých starých gréckych bohoch. Spýtal som sa ho, či je to pravda, že vysedávali cez leto a v zime na tom vrchu Ide na Kréte.

Pán profesor sa usmial a riekol, že som Vladovi zle porozumel, alebo že sa tento pomýlil. Sedeli oni cez leto a zimu na vrchu, no nie na Ide, ale na Olympe, a tento že neleží na Kréte, ale pri Solúnskej zátoke. Je vraj oveľa vyšší ako Kriváň a Lomnica v Tatrách.

— Nuž ale čože robili tí bohovia, ked sa spustila búrka alebo keď udrel mráz a napadalo na láchtor snehu? Mali tam búdy a kožuchy, či čo?

— O tom nám starí spisovatelia nič nevyzradili.

— Viem, len keď som chodil za ovcami na detvianskych lazoch, že sme už pred Havlom zháňali ovce a zavierali salaše; nuž a čože sú tie lazy za malé kopce proti Kriváňu, nie to že proti tomu „Olumpovi“, ako ste ráčili riecť.

— Nie Olump, ale Olymp, priateľko — to je rozdiel! Pod ním tečie na severe potok Bystrica.

— A viete iste, že sa ten vrch volá Olymp a nie Cmarovo alebo Baranovo, čiže Urpín? U nás vo Zvolenskej stolici tečie riečka Bystrica, ale bohovia od nepamäti sveta v tom okolí nebývali. Ale trochu vyššie, pod Krížnou, muselo byť za starodávna posvätné miesto, lebo tam ľudia ešte aj podnes putujú na Staré Hory.

— Nuž a ako že je to s tým ostrovom a tou Kolofóniou? Je tej smoly naozaj toľko, ako mi povedal Vlado?

Pán profesor len tak popod jeden fúz sa zasmial a krátko prisvedčil:

— Je.

— Ej, to je škoda, že sa tam nezastavíme, poslal by som, na moj hriešnu, kus tej kolofónie Piťovi do Liptova.

— Nebojte sa, Jurij Ivanovič, smolu nájdete aj na Kréte, nadostač, je vždy dosť času na to posielať smolu ľuďom.

Pán profesor vytiahol z vrecka hodinky a vidiac, že je už pol deviatej, vzal ma so sebou na večeru a Feďovi prikázal, aby zatiaľ zostal u nášho frátra, ktorý tu a tam potreboval pomoc, lebo ho tá mizéria veľmi strhala.

Skôr než sme sa odobrali do jedálne, zaviedol ma pán profesor do svojej izbičky a — pomyslite si tú radosť — z malej schránky vytiahol veľké strieborné hodinky s ťažkou striebornou retiazkou, na ktorej visel z liateho striebra majstrovsky urobený malý svätý Ďuro (môj patrón) na koni, ako kántri kopijou draka.

— Kúpil som to na Korfe a urobili by ste mi veľkú radosť, keby ste ich chceli odo mňa prijať ako malú spomienku na našu spoločnú cestu.

Ani som hneď nevedel, čo mám povedať. Konečne som sa predsa spamätal a podávajúc mu ruku, srdečne som ďakoval za taký skvostný a krásny dar.

— To je maličkosť a mám radosť, že som sa vám mohol niečím zavďačiť. Čo vám však ešte dávam, — hovorí, podávajúc mi ďalej malý zapečatený list, — to vám možno poslúži ešte viac ako hodinky. Je to list, v ktorom vás odporúčam jednému dobrému priateľovi, vyššiemu oficierovi na ruskej vojenskej lodi, čo stojí pred Kaneou pri Kréte. Neželám vám síce, aby ste pomoc potrebovali, ale človek nevie, čo sa môže stať, a tak keby ste ju potrebovali, len smelo k nemu, iste vám či radou či činom pomôže! Jeho meno a postavenie je napísané na adrese listu; držte však jazyk za zubmi a list neukazujte nikomu!

Ja som sa veru za toľkú lásku ani poďakovať nevedel; veru ešte nevymreli dobrí ľudia na tom svete a zapôsobilo to na mňa tým väčšmi, lebo tá láska, ktorú mi preukázal, pochádzala od úplne cudzieho človeka.

Moje hodinky (majú dupľovaný ciferník: taliansky a náš) som hneď zastrčil do vrecka a list obalil ešte dva razy čistým papierom, aby sa nepoškodil a strčil som ho do pudilára.

Potom sme išli na večeru. Naša jedáleň sa už zasa ligotala v tom elektrickom svetle ako krištáľový kaštieľ a pred pečienkou nám podali plnú misu malých okrúhlych mušličiek, na ktorých boli prilepené priezračné zvieratká bez hlavy a nôh, čo vraj žijú v mori na skalách. Vyberajú ich veľkými železnými hrabľami a menujú sa ustrice. Keď si ich tak očistíš malou, okrúhlou, širokou, na boku priostrenou vidličkou a pokvapkáš citrónovou šťavou, tak ti to chutí ako najlepšie lieskové oriešky. O tom som ešte ani nechyroval a kĺzali sa mi ako halušky dolu hrdlom jedna za druhou; môžeš ich komótne do seba vpratať päťdesiat-šesťdesiat kusov. K tomu sme zasa pili to víno „Kianty“, čo vraj Taliani píšu „Chianti“, lebo literu „k“ nemajú. Myslel som si, že by sa náš regiment čudne menoval ako „ch.ch.“ regiment namiesto toho známeho c.k., a môj priateľ Koželuh by sa v nijakom prípade nemohol po taliansky ani len podpisovať, lebo litery „k“ a „ž“ vôbec nemajú a „h“ nevyslovujú; musel by sa písať — ako mi to pán profesor naznačil ceruzkou na kartičke — Chogeglu(h), a mená ako Chruňo, Chvalimech po taliansky vôbec nemôžeš napísať.

A takí ľudia sa potom v Prímorí rozhadzujú nad Slovanmi.

Spýtal som sa pána profesora, čo si asi myslí o tej rebélii na Kréte. Na to mi len toľko povedal, že tú rebéliu zapríčinili Gréci z kráľovstva, nahuckaní anglickou vládou preto, aby Anglicko odvrátilo pozornosť Ruska a Francúzska od gazdovania v Egypte, kde sa — to sa rozumie, že na cudzom — rozťahuje a gazduje ako všade na svete, kde vládne. Vyciciava ľud a kraj a nechce, aby sa mu do toho gazdovania miešal niekto iný; aj Taliani to chceli tak urobiť s Abesínskom, ale im tam dôkladne vyprášili kožu a vyhnali ich s hanbou a psotou von. Grécky kráľ sadol Angličanom na lep! Kriky o civilizácii a pánbohvie o čom sú vraj úplne zbytočné; keby Gréci vôbec boli schopní civilizovať a zaviesť poriadok a dobré gazdovanie u iných, prečože to nevedia dokázať doma, kde sa v tomto smere od tých čias, čo ich cudzie mocnosti oslobodili od tureckého jarma, skoro ani nepohli?! Zem je tam úrodná, rastie tu bez veľkej roboty všetko a hojne, ale čože, keď im je aj tá trocha práce veľa. Priemysel je celkom nepatrný a krajina, ktorá je bohatá na všelijaké rudy, nevie ešte nič o baníctve! Jediný priemysel, ktorému sa tam od vekov darí, to je ten „poza bučky“. Žije tam niečo vyše dva milióny ľudí a majú viac ako tristo miliónov dlžôb. Veď by ani jedno z tých veľkých panstiev nemalo nič proti tomu, aby si tú Krétu vzali, veď sú nakoniec, alebo by aspoň mali byť, kresťanmi! Prebudila sa stará chamtivosť, a oni chcú mať Krétu silou-mocou, aby si zadovážili dajakú novú hypotéku, lebo ich kredit je fuč, židia a kresťania nechcú viac nič požičať a Gréci, medzi ktorými nájdeš v Európe pomerne veľmi mnoho veľkých boháčov, tí nepožičajú ani groš, poznajú sa sami medzi sebou pridobre a sú dobrí vlastenci a kresťania, keď ich to nič nestojí. Už starí Rimania ich poznali a veľmi dobre aj ich vierolomnosť a falošnosť! Nedarmo mali príslovie: „Graeca fides“ a „timeo Danaos et dona ferntés“, čo vraj znamená toľko ako: „Grécka vernosť“ a „bojím sa Grékov aj vtedy, keď mi prinášajú dary“. Nuž čože by robili s tou Krétou? Civilizovať nevedia a administrovať tiež nie; vycicali by zem úžerou a nakoniec by ju prenajali kadejakým peňažníkom a urobili by slávny bankrot, ktorý tak či tak príde!

— A či tak, ako vy, zmýšľajú o tej veci mnohí ľudia?

— Rozumní a poctiví ľudia, ktorí majú na tú vec aký-taký názor, nemôžu súdiť a myslieť ináč. Ľud na Kréte je zväčša skazený, že naozaj nikomu nezávidím tú úlohu, aby tam urobil aký-taký poriadok; ani vám nie, môj milý Ďurko.

— A prečože idú tí dobrovoľníci zo všetkých strán pomáhať tým Kréťanom alebo Grékom?

— Veď som vám už včera večer povedal, čo si o tej veci myslím. Ľudia vôbec nevedia a nevidia nič, len to, čo im grécke noviny napíšu alebo sami Gréci na Kréte nahovoria a ako tomu rozumný človek má veriť, to som vám tiež už povedal. Tureckým novinám málokto rozumie a keby aj, to nie je rozhodujúce. Pravda je, že Turek je panovačný, surový a že s mečom alebo drúkom dlho neotáľa, ale celkove je človek poctivejší než veľká väčšina tých kresťanov, čo žijú na východe, okrem Drusov.

— A čože je to za národ, tí Drusovia?

— To je malý národ židovského plemena, ale kresťanského vierovyznania, žije v Malej Ázii okolo Bejrútu a Libanonu, zapodieva sa drobným kupectvom, tkáčstvom, hrnčiarstvom atď., obrába zem a je jedným z najkrajších národov, len by mu trošku viac čistoty neškodilo. Sú to najstarší kresťania na svete a usilovný a triezvy národ.

— Pán profesor, zdržíte sa dlhšie na Kréte?

— Ďurko, urobte mi dačo po vôli a nemenujte ma profesorom, veď som nie Nemec, ktorý tak túži po titule. Menujem sa Nikolaj Artemič a celkom mi stačí, keď ma tak oslovíte. Čo sa vašej otázky týka, na to vám dnes ešte nemôžem dať určitú odpoveď; až uvidím v Kanei, ako veci stoja, potom sa rozhodnem. Čuma mi i tak neutečie.

Na rad prišiel čaj, čím Rusi deň začínajú a končia, a keď sme sa ešte o tom a onom pozhovárali, rozišli sme sa nie ako jeden vysokovzdelaný bohatý pán s chudobným neučeným človekom, ale ako dvaja priatelia.

U môjho františkána, ktorý trošku driemal, sedel Feďa a potichučky si nôtil ruskú pesničku, ktorá sa prelievala tak ako tichý potôčik.

— A što ty, bratec, spať ideš? — pýta sa ma.

— Neviem, čo mám robiť, povedali mi, že o polnoci dôjdeme do Zanty, kde je naša najbližšia stanica; je desať hodín a nemá už význam ľahnúť si. Keď fráter tvrdšie zaspí, pôjdeme na palubu.

— Charašo, — povie na to on. — Pasmotrim, što tam delajut.

A vybrali sme sa na palubu. More bolo tiché a noc jasná, pritom dosť teplo. Na ľavej strane sme videli veľkú sihoť s dosť vysokou horou.

— Evo ti Kolofónia! — skríkne na mňa Vlado, potľapkajúc ma po pleci a ukazuje prstom na ostrov.

— A čože je to tam obďaleč vpravo pred nami, kde sa tiež ukazuje zem?

— Ovo je Zante, a moramo tamo byti za dva sata.

Medzi Kolofóniou a Zantou zabočila naša Minerva vpravo; vľavo leží grécke kráľovstvo, ku ktorému patria aj ostrovy Korfu, Kolofónia a Zante; zo Zanty už potom pláva parník bez ďalšej zastávky na Krétu.

Škoda, že bola noc, keď sme pristávali pri meste Zante. Pred prístavom uzaviera zem more, až na malý prieplav, a pri veľkej okrúhlej zátoke dvíha sa mesto dookola do vrchu. V prístave bolo živo a člnkári, ako na Korfe, predbiehali jeden druhého; jeden z nich priviezol vo veľkom koši veľa fľašiek piva, za jednu fľašu chcel tri drachmy. Spýtal som sa Vlada, aké je to pivo a koľko stojí na naše peniaze?

— Tri drachmy je toľko ako jeden zl. 36 grajciarov, keď chceš, jednu fľašu ti kúpim.

— Adaj som blázon platiť toľký groš za pivo, ktoré dostaneš vo Viedni za šesták.

— Veď on zľaví, neboj sa.

Potom sa s ním začal rozprávať a vyhandloval jednu fľašku za 24 grajciarov; pritom ten „poctivý“ kupec mal vraj ešte na jednej fľaši najmenej 12 grajciarov osohu, ako mi povedal Vlado.

No, poctivosť na mieste! Takéto kupčenie som ešte neskúsil!

Vladovi som dal 24 grajciarov a otvoril som fľašu. Prihnem si, ale nedajbože to dostať do seba! Že vraj pivo, a ono to bol odvarok slabej farbenej pálenky so zázvorom!

— No, bodaj ste sa tu všetci prepadli aj s vašim pivom! A akože zovú tento čertovský nápoj?

— Džidžiberry — to je anglické pivo.

— Tak! Keď je to anglické pivo a Angličania ešte dodnes nevydochli ako otrávené muchy, musia mať žalúdok trebárs ako naše ošípané; ani tie by to neslopali.

Musel som si poriadne odpľuť, kým som sa zbavil tej protivnej chuti. Načatú fľašu som podal Vladovi.

— Na, kamarát, vypi si džidžiberry sám a natiahni kopytá, keď chceš.

Vlado sa nedal dlho núkať, fľašu priložil a jedným dúškom vlial ten slávny trúnok do seba. Mliaskal jazykom a stiahol obočie, ako keby bol užil bohvieakú dobrotu. Chvíľu čakám, že ho porazí, ale on len pár ráz zafrfľal gambami a oči sa mu smiali. Čo taký matrózsky žalúdok znesie, to náš človek neuverí! Ten Grék, čo to predával, musel už mať skúsenosti. Sotvaže videl, že ja jeho džidžovinu vypľúvam, už mi strkal „en poticion karakaos“, to znamená maličký pohárik pálenky, za ktorý žiadal jednu drachmu; nato som mu ukázal v ľavej ruke niklový päták a moju pravú holú dlaň, rieknuc po slovensky, že mu nádavkom oferujem také zaucho, ktoré si môže u ktoréhokoľvek „pecírka“ za päť zlatých vymeniť. Celkom mi nerozumel, zasmial sa, vzal päták a dal mi ten karakaos. Bola to pálenka pálená z broskyňových jadier, nestála zaveľa a groš bol za ňu veľa.

— Nuž ale, Vlado, či to všade kupčia takýmto spôsobom?

— Boga mi, veru takým, keď nie horším. Keď tu v bazári ideš dačo kupovať, tak im nedávaj nikdy viac ako šiesty, najviac piaty diel žiadanej ceny, ináč si vždy olakovaný! A aj pritom ešte často vyhoríš.

No, to už je len poriadok!

— A či tí ľudia tu nemajú svedomie?

— Čože by s ním robili? To je v týchto krajoch nepotrebná a vôbec neznáma vec. Keď ti tunajší kresťan nemôže zodrieť kožu rukami, tak ťa obšije jazykom. Dajsamibože, že vraj, svedomie! Širočizné pľundre má, tie potrebuje, ale nie svedomie! Načo? Aby ho nebodaj hrýzlo? Na to má vši, blchy a škorpióny!

Vlado bol celý napajedený a tušil som, že za jeho zlosťou sa niečo skrýva.

— A či aj teba už raz obšili? — spýtam sa ho.

— Raz nie, ale sto ráz! Veď keby nebol pred šiestimi rokmi býval ten darebák Ch… puľo, tak som mohol podnes sedieť doma a opatrovať svoju vinicu a olejnicu, o ktoré ma pripravil. No, škoda rečí, — vzdychol si Vlado.

Naša Minerva sa v tej chvíli začala opäť obracať; znova som sa podíval na hodinky: boli už dve po polnoci.

Už aj Feďa začal zívať a tak sme sa odobrali na nocľah.

Môj františkán, chvalabohu, spal pokojne a ofukoval vo sne polievku. Natiahol som hodinky a seba vedľa neho a za malý otčenáš už som bol boží. Snívalo sa mi o džidžiberry, bol som v slatinskej krčme a nasilu som chcel liať nášmu rektorovi do hrtana to fajnové pivo; ten sa silou-mocou vzpieral a sľuboval mi päťdesiat zlatiek za fierdunok poctivej slivovice, na čo som zas ja nechcel privoliť, lebo u Grékov fierdunok slivovice stojí dvesto drachiem, to znamená 78 zlatých. — Ba čo len sa to človeku nenasníva!

Na druhý deň ráno, vlastne v ten istý deň, keď som vstal a pomaličky-potichučky sa vykradol z nášho brloha, františkán ešte furt kašu dúchal — vyškriabal som sa na palubu. Bolo jasno a čerstvo, príjemný vetríček nás ofukoval zľava kde ležala Morea s mestom „Chruňom“ uprostred na úpätí „Vyrostogorie“, čo páni Gréci prekrstili na „Vrustochoriae“. Je to asi tak, ako že moja Slatina je dnes už Szalatnou! No, pán, naprav tých a oných!

Tu je už všade jar a aj to povetrie, čo dýchaš, je presiaknuté vôňou pomarančových, broskyňových, mandľových a iných kvetov.

Vlado ešte na palube nebol, službu mal dnes len od ôsmej. Na špici šífu natrafil som na toho Francúza, ktorý mi vinšoval „bonušans“ pri Brindze.

— Ohe, bonžur, lami! — skríkne na mňa a vystiera mi ruku.

Mal prevesenú remennú fľašu a na ajncvaj mi už oferoval z nej kalištek koňaku. No, darmo tajiť, je to milý národ; len to mi je ľúto, že ho azda niekde na Kréte musím náhodou priviesť do poriadku, alebo neporiadne postrieľať.

Po francúzsky neviem, veď som neslúžil za Bonaparta ako môj pradedo Martin z Očovej, ktorý vraj ešte pred päťdesiatimi rokmi chodil na prsiach s krížikom. Ale sproboval som to.

— Servus, mosjé! Rozumévú Slovaké?

— Nomde diö, nix dajč.

No a tak ďalej, už sme si začínali rozumieť. Ked vraj nix dajč, tak nix dajč, budem s tebou hovoriť po slovensky! Postavím sa do pozitúry a pritisnem prst na prsia:

— Hapták, ja kaprál, žandár.

— Tieu, vugét kaporal, žandarm?

Nuž keby nie, načože by som bol dnes tu? Veď som sa vari nezblaznel toľký svet premávať sa podaromnici!

— Áno, jes, vuji, — odpovedal som mu v troch rečiach, nech si vyberie, ktorá sa mu najviac páči.

Aj on sa postavil do haptáku a ukazujúc prstom na seba vraví:

— Že sui volontér púr la Krét.

— Tak? Ty si volontier pre Krétu? No, to si sa pustil na krásne remeslo! — Škoda chlapa, bol driečny a vyzeral ako veľký pán, fajnové šaty sedeli na ňom ako uliate a aj ináč bol vystrojený ako mladý gróf.

— Volontér nix bono, — hovorím mu, — grécki rebelanti sí filú!

Usmial sa huncútsky a povedal — čo? To som nerozumel, ale počúvalo sa to ako „fráterstvo, libertíny a egalisier“.

Náš rozhovor by bol skutočne zaviazol, keby sa k nám nebol pridal Nikolaj Artemič, ktorému tá francúzska reč tiekla ako voda a ten veru môjmu milému Francúzovi tú vec asi tak rozložil ako mne. Nerozumel som síce nič, ale na Francúza to pôsobilo, lebo neraz sa poškrabal za uchom. Ľúto mi bolo mládenca, že sa dostane do spoločnosti tých ufúľaných hrdlorezov, no ale hovoria, že „proti gustu žiaden dišputát“. Azda sa mu to samému rozleží v hlave.

Ten Francúz sa volal barón Laval, ako mi to pozdejšie povedal pán profesor, a išiel vraj na tú vojnu preto, že doma nemal čo robiť. Bol bohatý pán, gazdovstvo dal do árendy — to je už tak u veľkých pánov — a omrzelo ho márniť na svete peniaze a čas podaromky, tak sa pustil svetom.

Ej, udeľ mi to pán boh toľké bohatstvo, odkúpim celú hronskú dolinu až po Brezno, zadovážim si paripu a nepôjdem už viac ani krok peši za ovcami! A aj mojej Zuze kúpim zlatom vyšívaný čepiec a oplecká, aby sa tí páni mali na čo zadívať, ked pôjde na radvanský jarmok priadzu predávať.

No, už akokoľvek, takým bláznom by som ja namojveru nebol, ísť z mojej chalupy toľký svet a kaličiť tam seba i druhých. A to všetko len preto, že vraj nemáš doma roboty a nevieš, ako premárniť šesťdesiattisíc zlatých, čo ti árendátori platia!

Ťažko tomu svetu rozumiem! Môj milý Francúz vybral z krásnej striebornej piksle asi desať cigariet a podával mi, aby som si zafajčil; otáľal som a vzal som len jednu, on sa zas len usmial a nielen že mi ich vtisol všetky do dlane, ale z tanistry vytiahol ešte celú škatuľu a nedal mi pokoja, kým som si ju nevzal. Bolo ich tam päťdesiat. „No, budeže sa ti to fajčiť, Ďuro,“ pomyslím si.

Naľavo sa od nás odchyľovala tá Morea a Nikolaj Artemič povedal, že sa táto čiastka Morey menuje Arkádia. To vraj bol starý pohanský raj, no dnes sa už pokresťančil a je tam tak ako všade inde v Grécku; panština a chudoba, mocnejší sa vozí na slabšom, slovom, skoro tak ako u nás a vôbec všade, kde sú ľudia dobrí kresťania.

— Nuž ale, veď je to ani nie podľa katechizmu, ani podľa Nového zákona Svätého písma, — poviem.

— To nie, na tieto veci si ľudia robia extra zákony, — povie pán profesor. — Miluj svojho blížneho, a kde môžeš, oder ho — to je ten najnovší zákon.

— Tam obďaleč leží opevnené mesto a prístav Navarino. Tam starí Gréci robili pirátstvo, prišiel Turek, zajal Grékov a kradol ďalej na svoju päsť. Nahnevalo to Rusov, Angličanov a Francúzov a tí milého Turka chytili za šticu a takú kašu mu navarili, že ani jeden z tých tureckých šífov nezostal celý. Rozstrieľali a rozbili celú tú tureckú armádu na franforce, a preto to miesto menujú Navarinom. Stalo sa to 28. októbra roku 1827. Po bitke tí traja tak vysmädli, že vypili za dvadsaťštyri hodín všetko víno, čo bolo v meste a okolí.

„Ej, škoda, že som pri tom nebol,“ pomyslím si. „Bol by som im schuti pomáhal. — Bol by som už aj s tým spokojný, keby tá naša Krupina ležala pri mori a Krupinčania robili tie námorné zbojstvá a my by sme boli nakomandovaní dať to do poriadku. Ono je to krupinské síce krupinské, ale predsa len víno!“

No, Ďuro, daj si zatiaľ pokoj, veď nevieš, aké Navarino ti pán boh udelí na Kréte!

— V Grécku je ešte dosiaľ dosť zbojstva, — pokračoval v rozprávaní pán profesor, — a najobľúbenejší spôsob zbojstva je chytať cudzích ľudí, ktorých potom púšťajú na slobodu za výkupné. Výkupné určujú sami zbojníci a majú osobitné tarify pre rôzne národy; najdrahší sú Angličania, potom Francúzi atď. Keď peniaze nezložia v určitý deň, tam zajatým odrežú ucho, o pár dní potom to druhé, a keď vôbec peniaze neprídu, tak ho zarežú alebo zastrelia — zriedka pustia, pravdaže, bez uší alebo bez nosa. Zbojníkov nazývajú kleftami. Čudné je to, že staré zakorenené slovanské pohostinstvo ešte vždy je vážené; keď sa cudzinec náhodou dostane medzi kleftov, tak ho dobre pohostia a beda tomu, kto by mu ublížil; keď ho však sami prepadnú, tak veru „pozor na uši“!

— Hm, hm, o našom Jánošíkovi tiež podobné hovoria, — poviem na to ja.

Ako sa vôbec uskutočňovalo kleftovstvo, to je zaujímavá vec; poviem vám o tom síce malú, ale pravdivú udalosť. Cár Mikuláš I. poslal raz gréckemu kráľovskému dvoru vzácny dar; ako ruský cár neposlal kuriéra, ale vypravil ruskú vojenskú loď (fregatu) pod komandom vysokopostaveného oficiera, aby dar zaviezla do Grécka a odovzdala v Aténach. Okrem obyčajnej posádky bolo na lodi aj vybrané posolstvo, ktoré malo zastupovať cárskeho darcu. Loď sa šťastne dostala do prístavu mesta Pyrea, ako štácie pre hlavné mesto Atény. Posolstvo i dary vylodili, a pretože loď musela čakať na návrat posolstva, tak niektorým oficierom lode dovolili, aby sa podívali na mesto Pyreus a okolie. Oficieri, sprevádzaní matrózmi, zabávali sa v meste a na okolí; keď sa podvečer vracali do prístavu na fregatu, znenazdajky ich prepadla celá banda kleftov a hoci sa udatne bránili, niekoľkí z nich uviazli a klefti ich vzali so sebou. Kapitán lode hneď vypravil vojsko a dal obsadiť radnicu, ale o kleftoch a zajatých oficieroch ani chýru, ani slychu! Včasráno nato dostavil sa jeden sedliak a priniesol list toho obsahu, že klefti pustia zajatých, keď sa tam a tam, o tej a tej hodine uloží pre nich ohromné výkupné, myslím, že dvanásťtisíc tureckých lír (= 120 000 zlatých v zlate). Kapitán, starý kocúr, poznal veľmi dobre tie grécke potkany a jednoducho oznámil pohlavárovi mesta Pyreus, že ak do 24 hodín nebudú všetci oficieri s celým majetkom a v úplnom poriadku a zdraví na lodi, že dá rozstrieľať celé mesto.

Odpoveď nijaká; páni z Pyrea si mysleli, že je tá hrozba len dobrým žartom a čušali; veď reči sa vravia a chlieb sa je.

Ani minútu skôr alebo pozdejšie ako za 24 hodín po tom zahrmeli ruské delá a bomby začali lietať na Pyreus. Streľba netrvala ani pol hodiny, už priplávala grécka loďka s milým pohlavárom a anglickým konzulom a chceli vyjednávať.

— Na vyjednávanie ste mali 24 hodín, teraz sa strieľa, — odpovedal pokojne ruský kapitán.

Pohlavár zúril, trhal si vlasy, božil sa, že Pyrejci sú nevinní, že o ničom nevedia a vôbec vystrájal komédie.

— Som človek dobrý, — povie kapitán pohlavárovi, — škodiť vám nechcem a dám vám ešte poslednú lehotu — celú jednu hodinu; ale berte na vedomie, že okrem nepríjemnosti, ktorú ste tak bezočivo zapríčinili nášmu cárovi, ste mu ešte urobili aj škodu. My náboje nekradneme a vy ich musíte zaplatiť a síce nielen že musíte dopraviť sem všetkých zajatých za jednu hodinu, ale okrem toho priniesť ešte dvetisíc tureckých lír ako pokutu za vašu neslýchane podlú bezočivosť.

Pohlavár chcel ešte ďalej vyjednávať, najviac ho mrzelo tých dvetisíc tureckých lír, ale kapitán ho nakrátko odbil a delá tak veselo hrmeli ďalej, že dostal z toho strach. Hneď, ako sa ten nešťastný richtár vracal do mesta, streľba prestala a za dvadsať minút po tom zajatí ruskí oficieri už boli zasa na fregate a mestský úradník horko-ťažko vyplácal pokutu a cenu patrónov vypustených na ich poctivé hlavy, to jest dvetisíc tureckých lír. — Kšeft teda Pyrejcom nevyšiel.

Anglický konzul však krútil hlavou nad múdrosťou a jednoduchosťou procedúry a len nakrátko riekol, že by veru zodpovednosť za to, že možno pri tom trebárs aj poctivých ľudí zabiť, nevzal na seba.

— Pán konzul, — povie na to kapitán, — dajme tomu, že celé anglické a ruské loďstvo obkľúči grécke brehy a že bude strieľať nie dvadsaťštyri hodín, ale dvadsaťštyri dní neprestajne na toto požehnané kráľovstvo, tak niet najmenšej obavy, že by sme za celý ten čas zabili čo len jedinkého poctivého človeka.

Konzul len pokrútil hlavou a vrátil sa do mesta.

— Na moj hriešnu, ten im dal príučok! — poviem na to.

— Nezaškodilo by to ešte aj dnes, ale čože, keď sa Gréci vyhovárajú, že to dnes Angličania, Francúzi, Taliani, Nemci a ešte iní tiež ináč nerobia a žiaľbohu, že majú čiastočne pravdu. Zabudli však na to, že v politike tak dobre, ako v iných procesoch, len malých zlodejov vešajú!

— Bože môj! Všade zbojstva, zderstva a klamstva na tom svete dosť! Už moja matka hovorievala, že ešte aj pri tej almužne, čo sa dáva žobrákovi, je dosť klamstva; keď si vraj dal pred štyridsiatimi rokmi žobrákovi jeden grajciar, a on prosil, aby ti pán boh zaplatil tisícnásobne, tak si mal dostať šestnásť zlatých a štyridsať grajciarov v striebre, čo v našich peniazoch je sedemnásť zlatých päťdesiat grajciarov. Dnes, keď dáš žobrákovi grajciar a pán boh ti to má zaplatiť tisícnásobne, takže by si dostal viac ako desať zlatých, máš hotových sedem zlatých päťdesiat grajciarov škody, a to len pri jednom grajciari! Pán boh to naprav!

Náš páter františkán sa tiež medzitým vyhrabal na palubu, bol trochu slabý, ale myslel, že mu čerstvé povetrie nezaškodí. Ďaleko vľavo bolo vidieť zem, Moreu, čiže Arkadiu, naša Minerva ju však nechala bokom a celou silou plávala priamou čiarou na juh.

Pán profesor pozval nás všetkých „pozávtrakať“, a tak sme sa odobrali do jedálne. Francúz pridŕžal sa františkána, ktorý s ním hovoril kuchynskou latinčinou; neviem, či sa dobre rozumeli, lebo ten furták Laval usmieval sa neprestajne, — nuž ale šlo to predsa.

Profesor nám pri stole rozprával, že niet divu, že pri takej miešanine národov, ktorá sa tu ustavične uskutočňuje, ľudia si prispôsobili novú reč, ktorú menujú „lingua franka“. Nie je to po taliansky, po francúzsky, po grécky, po slovansky, po anglicky alebo po turecky, ani nie po nemecky, ale je to miešanina všetkých týchto rečí spolu. Naučiť sa ju nenaučíš zo šlabikárov alebo vôbec z kníh, lebo táto reč sa vôbec nepíše; naučiť sa ju môžeš len sluchom a vravou. Podľa toho, ako kto hovorí, poznáš, čo je vlastne za rodák, lebo každý do tej kaše primieša najviac svojej materčiny.

Skúsil som to v menšej miere tiež, keď som bol pri vojsku a keď bol „obrichtunk“ alebo „execírka“. Komando bolo nemecké, výklady slovensko-nemecké a kliatie nemecko-slovensko-maďarské.

— Tak je to tiež „lingua franka“ in partibus, — doložil k tomu františkán, — menujú to ale „armédajč“.

Náš Francúz dosť živo hovoril s profesorom a keď sa s nami zhováral, profesor prekladal jeho reči jednému i druhému, takže sme sa mohli veľmi dobre dorozumieť. Ten Francúz má panstvo v severnom Francúzsku pri mori a berie len z ustríc, čo tam má nasadených, desaťtisíc zlatých ročne. Obecný pracovný ľud nosí drevené papuče a najmenšia pláca obnáša pri poľnej práci štyri franky na deň, čo bezmála robí 2 zl. našich peňazí. Tí, čo sú pri remesle, zarábajú najmenej päť frankov a šikovnejší až dvadsať frankov denne. Vína vyrobia za jeden rok — ako vraj minulý — vo Francúzsku za 650 miliónov zlatých. Ako-tak šikovná slúžka dostane v Paríži alebo vo väčších mestách päťdesiat-šesťdesiat frankov na mesiac okrem stravy a bytu. Je to najbohatšia krajina v celej Európe a dvestopäťdesiat miliónov zlatých kontribúcie, ktorú im roku 1871 Prajsi uložili, zaplatila za jeden a pol roka. Aby im v budúcnosti zas tak ľahko nenatiahli uši, nuž sa teraz skamarátili s Rusmi, čo vraj Nemcov a Talianov veľmi mrzí; vedia dobre, že by sa im to ešte dosť dobre vyplatilo Francúzov obšiť, a šlo by to, keby nebolo vraj toho ruského priateľstva. Nuž ale keď je to ťažká vec s tým Rusom ťahať sa za prsty, mohol by človek pritom ľahko prísť o ruku alebo o hlavu.

— To priateľstvo potrvá, — povedal pán profesor, — ak len Francúzi s ich ľahtikárstvom nevyvedú nejakú hlúposť.

— No, veď sme nenadarmo dostali roku 1870 — 71 dobrý príučok, — na ten tak ľahko nezabudneme.

— Pripíjam na to, — vraví profesor a my všetci sme si navzájom štrngli s tým ozaj milým a veselým Francúzom.

— Nuž ale akože je to, — povie františkán, — Francúzi a Rusi teraz stoja pred Krétou proti vzbure a vy, Francúz od kosti a priateľ Rusov, idete na Krétu pomáhať vzbúreným Kréťanom — tomu nerozumiem.

— Keď som sa na to odvážil, stáli — podľa nášho názoru — poctiví kresťanskí Gréci proti zúrivým Turkom a poturčencom; obrat vecí ma ale medzitým primäl rozmýšľať a začínam pomaličky nahliadať, že som bol v najlepšom prúde vyviesť opravdivý francúzsky kúsok, to jest ľahkomyseľnú hlúposť.

— Ruku na to, — povie Nikolaj Artemič. — My i tak na Kréte dobrým ľudom, či už Grékom a či Turkom, pomôžeme a pomôcť im nemôžeme inak, len keď pevnou rukou zavedieme poriadok a prinútime ľud, aby pri pilnosti a pri práci staral sa sám a o seba. Cudzie špekulácie z akejkoľvek strany nepripustíme. Záruku za dobrú a poctivú administráciu nám Grécko podať nemôže, lebo niet dôvery, a postúpiť Grékom nové hypotéky alebo nové zeme k exploatácii len preto, že oni tak chcú a možno i potrebujú — to nám zakazuje svedomie a rozum.

„Ten človek hovorí ako kniha,“ pomyslím si. „Tak je to, keď sa díva na svet otvorenými očami.“

Náš františkán sa spýtal pána profesora, že veru nerozumie, akým spôsobom sa dnes ruská vláda stavia proti oslobodeniu kresťanov, keď sa Rusko pred dvadsiatimi rokmi tak tvrdo a s takými obeťami zastalo Bulharov proti Turecku?

— Nie je pravda, že sa protivíme oslobodeniu kresťanov na Kréte spod tureckého jarma; protivíme sa len tomu čudnému spôsobu, akým si dnes grécke kráľovstvo dovoľuje brať Turkom zem pod zámienkou, že sú kresťanské a grécke. Takým istým právom by sa mohla bársktorá kresťanská moc — povedzme napríklad anglická — vrhnúť na Carihrad; veď aj tam žijú utláčaní kresťania. Ináč porovnanie ruskej pomoci Bulharom s pomocou Grékov Kréťanom je trochu pomýlené. Zverstvá páchané na Bulharoch pod Mithadom pašom (rodom tuším Grékom alebo Arménom) boli následkom odporu Bulharov proti chamtivým bezprávnym nárokom práve gréckych metropolitov! Kdekoľvek v slovanských krajoch dnes ešte tureckého cárstva dosiahne Grék vysoké postavenie, stane sa väčším utláčateľom kresťanov ako sám Turek; vtelená bezočivosť a chamtivosť z jednej strany, a mäkká poddajná slovanská povaha z druhej strany. Keby sme dnes dovolili Grékom vytlačiť Turkov z Kréty, Macedónie a z pobrežia Marice, uvalili by sme proti slovansko-kresťanskému svetu ťažký hriech na naše svedomie. Nechcem porovnávať kresťanstvo Grékov — nie to písané, ale to, aké dokazujú v skutočnosti — s tým, čo je kresťanské v alkorane a ako podľa tých zásad žijú Turci, ale to je dokázaná a vekmi ustálená pravda, že pod vládou Grékov miznú pomaly kresťanské zásady o bratskej láske a poctivosti — a že povaha Slovanov neodolá — pokiaľ ide o odnárodnenie — gréckemu vplyvu. Podívajme sa len na grécke kráľovstvo, uvidí to každý hneď, kto nie je slepý. Turek naproti tomu nenatíska svoju reč nikomu, neodnárodňuje Slovanov, a to je tiež čosi, čo si voči vždy ďalej a ďalej siahajúcemu kozmopolitizmu a ľahostajnosti — nechcem povedať odporu — proti hlavným zásadám kresťanskej viery musíme vysoko vážiť a s čím musíme rátať.

— Ale turecká ukrutnosť je predsa len dokázanou vecou, — povie na to františkán.

— To nijaký človek nemôže popierať a bolo by to pritom i nerozumné; je však aj druhý a, ako sa zdá, u Kréťanov obľúbený spôsob, bez ničenia a krviprelievania ničiť slabšie národy, a to ničiť a šliapať ich práva v každom ohľade prenasledovaním a podplácaním, slovom až do krajnosti dôslednou podlosťou odnárodňovať ich a robiť z Chorváta, Srba alebo Bulhara Gréka, z Poliaka Nemca, zo Slovinca Taliana, zo Slováka a Rusa Madara. U Turka nič podobného nevidíme; ten zahubí desať, sto, tisíc ľudí, ale siahať na najsvätejší poklad národa — na jeho reč a tým úplne zničiť národ vo veľkom — to mu ani nezíde na um. „Surová a na úder vždy ochotná päsť človeka nikdy tak neškodí druhému, ako využívanie moci štátov proti slabším národom bez hanby na vykynoženie na takzvanej zákonnej pôde bez fyzického násilia.“

Pánu profesorovi som síce veľmi dobre rozumel, ale nebol by som vstave všetko to zas tak podať, keby si to fráter nebol podľa pamäti zapísal a nebol mi dal odpis toho rozhovoru.

Viem, že vás tieto názory veľmi zaujímajú a píšem ich, nehľadiac na to, že vlastne k opisu mojej cesty ako takej, prísne nepatria. No pozhovejte krátko, zajtra ráno, ak len pán boh dá zdravia a našej Minerve dosť pary pre tých tritisíc päťsto koní, čo ju vezú, budem na Kréte.

Františkán mi rozprával, že za starodávnych čias žil na tej Kréte ukrutný obor v takom veličiznom kaštieli, že cudzí človek keď sa dostal dnu, už viac na božie svetlo nevykročil. Bola tam skutočná motanica izieb a nedajbože nájsť vráta, aby si sa mohol vrátiť na ulicu. Ten obor mal na konskom tele prsia, ruky a človečiu hlavu a žral len ľudské mäso, a síce len dievčatá a mládencov päťnásť a osemnásťročných. Túto stravu mu museli dodávať Aténčania, s ktorými mal uzavretý prísny kontrakt. Milým Aténčanom, a ešte viac ich dcéram, sa veru tento kontrakt veľmi neľúbil; probovali všelijako, ako by sa ho mohli striasť, ale márne. Nikto z nich nemal potrebný guráž, aby sa s tým obrom chytil za pasy, i keď inak zmohli celý svet — pravdaže, len jazykom, lebo tým už za starodávna akurát tak vedeli narábať ako dnes.

Aténsky kráľ mal jedinkého syna, ktorého matka deväť rokov kojila. Vyrástol z neho poriadny Detvanec, mocný ako buk, váľal ohromné kamene ako naša detva marmany a vytrhával po horách najsilnejšie stromy ako náš Lomidrevo. Menoval sa Tézeus. Keď raz zasa odvážali živý proviant tomu obrovi, vyžobral si od rodičov dovolenie, aby smel s nimi na Krétu; že veru on sa nebojí na tom svete nikoho okrem bohov, no jedným slovom opravdivý Bismarck, že on toho obra zaškrtí. Rodičia dovolili, ale tí na lodi, čo ich prevážali, sa mu smiali.

— Zaškrtíš ho — nezaškrtíš, to je jedno, ale keby aj, akože sa dostaneš von z toho kaštieľa, ktorý volajú labyrintom?

— Každej veci spôsob, veď už dajaký fígeľ vymyslím.

Pekne-rúče priplávali ku Kréte, vyložili dievčatá a mládencov. Milý Tézeus išiel ako patrola napred; na vojne tomu hovoria „na rekognoscírku“ alebo „na výzvedy“.

Ide, ide cez hory a skálie, tu naraz vidí ten ohromný kaštieľ a pred kaštieľom sedí dcéra kréťanského kráľa menom Ariadna a z dlhej chvíle pletie otcovi štrumple alebo po grécky „fúszekle“.

Tá Ariadna bola poriadna a celá uveselená, že sa má s kým čo pozhovárať, lebo s tým obrom nebolo veľa rečí, ten furt len reval ako býk, za čo ho i Minotaurom zvali. Jazyk už mala celý zmeravený, a to pochopí každý, keď zvie, že už od rána nemala nikoho súceho na diškurs.

Teseus bol driečny mladík a vo svojej uniforme ako kadet ex propriis vyzeral ozaj fajn. Na hlave mal čákov ako naši dragúni a na podošvách mal priviazané kusy volskej kože; ináč na celom tele celkom nič, len poriadny drúk cez plece a na remeni prevesený krátky meč. Mundúr veru nebol podľa nášho dnešného „foršriftu“, nuž ale aká pomoc, keď vtedy ešte košele, krabatle, vesty, kabáty, gate, nohavice a opánky nefasovali a teliatka nenosili. Prečo si však nevzal so sebou nejakú starú kremenáčku alebo pištoľ, bola tá príčina, že vtedy ešte Gréci nepoznali pušný prach a s Číňanmi, ktorí s ním už dávno búchali, nežili v dobrej známosti a priateľstve.

Zaľúbil sa ten vyšnurovaný Tézeus tej poriadnej Ariadne a ona jemu. Začali sa rozprávať, že veru tak a tak. Jedno slovo za druhým, až sa dohodli na tom, že mu Ariadna namiesto toho krátkeho meča, s ktorým i tak nič nezmôže, priviaže k pásu pamuk z klbka, ktoré mala v košíčku, aby si ho priviazal na kľučku vrát a podľa neho sa nazad vrátil, veď už potom že si ho zasa namotá, keď sa vráti z toho labyrintu. Ani ten papek sa jej nevidel dosť silný, a preto mu poradila, aby si vystrúhal poriadny kyjak z tristoročného starého olivového stromu, ktorý rástol hneď pri kaštieli; pritom mu povedala, že sa môže stať, že sa ten Minotaurus, keď uvidí, že má olivový konár, hneď naňho nevrhne, lebo to je znak priateľstva a pokoja.

Teseus poslúchol, múdru radu poriadnej Ariadny a jedným vrzom vytrhol ten strom so všetkým činom zo zeme. Konáre a korene oblámal, zem otriasol a tak sa už potom pustil obviazaný tým pamukom do labyrintu, kde ten obor už reval ako besný; trápil ho hlad a proviant ešte furt neviezli.

Keď zazrel Minotaurus Tézea s olivovým drevom v ruke, stíchol a, podávajúc mu ruku na znak pokoja a priateľstva, spýtal sa ho, či nevie, kedy mu privezú ten fruštik.

— Už ti ho nesiem, — povie Tézeus, a ako náš Valibuk udrel milého Minotaura poza uši a cez väzy.

Ten nepovedal ani slovíčko, no iste si pomyslel, aký je to grobian, padol na kolená a vypustil dušu.

Môj milý Tézeus keď už tak v pokoji a priateľstve vyfruštikoval toho Minotaura na večnosť, vrátil sa podľa tej pamukovej nite k Ariadne. Tá, celá šťastná, padla mu okolo krku a že pôjde zaňho. Stalo sa; lenže galiba bola v tom, že Ariadnin otec, ktorý zabitím Minotaura utrpel škodu, lebo nemal viac čím strašiť a dežmovať okolitých kráľov, sa tak napajedil, že veru aj samému Tézeovi sa dušička scvrkla a on i s milou Ariadnou vzal nohy na plecia a ufujazdil na ostrov Naxos, kde napochytre založil fabriku na šmirgeľ, lebo celý ten ostrov je stvorený zo šmirgľa. Fabrika síce stojí aj dnes, ale on musel — prenasledovaný istým Dinešom — utekať ďalej, lebo tento dopustil na toho hrdinu, ktorý sa len bohov bál, taký veľký strach, že stratil celkom hlavu, pričom aj na Ariadnu zabudol. Tú nechal pri tom šmirgli na Naxose, kde sa v zúfalstve chytala rôznych spôsobov výživy, krotila divé zvieratá a chodila s nimi po jarmokoch. Konečne ju však predsa len ten Dineš uspokojil a vzal si ju za ženu, daroval jej krásnu korunu, ktorú po jej smrti zavesil na nebo, kde ešte aj dnes pod jej menom svieti medzi hviezdami. Starý Dineš ako vdovec stal sa pustovníkom a potom svätým a keď mu ako mučeníkovi pohania sťali hlavu, tak si ju pekne-rúče zdvihol zo zeme a vzal si ju pod pazuchu, keď chodieval na prechádzku.

Že toto všetko je číra-čistá pravda, to dokazuje krásne urobená práca kamenára Canovu vo viedenskom múzeu, kde vidíš, ako ohromný Tézeus ohromného Minotaura kyjakom obšíva, potom tiež práca z kameňa vo Frankfurte, ktorá predstavuje opustenú chuderu, no neoblečenú poriadnu Ariadnu, ako jazdí na skrotenej tigrici okolo toho šmirgľa na ostrove Naxos; a konečne v Paríži uvidíš krásny obraz, na ktorom zhliadneš kata, stojaceho pri zrube, ako vyvaľuje oči na svätého Dineša, ktorému len čo toporom odťal hlavu, hneď ju tento nesie pod pazuchou a len-len že si pritom nefajčí.

Mne sa celá tá františkánova rozprávka zazdala trochu pochybnou a podivnou, nuž neviem, či je to skutočne všetko tak. Vy, môj milý pán ujček, čo ste to vraj všetko videli, mu iste prisvedčíte.

Ten Tézeus, keď tak šťastlivo zradil a stratil tú poriadnu Ariadnu, dlho sa ešte svetom potĺkal, bil sa potom ešte s postiliónmi, ktorí zasa chceli ukradnúť Hippodamiu, zasnúbenú kráľovi Peritosovi a volali ich Kantármi či Centaurmi, ktorú šťastne obránil. Po Hippodamiinej smrti šiel kradnúť s vdovcom Peritosom ešte vtedy celkom maličkú krásnu Elenu, ktorú si potom dal na ľad — aby sa mu neskazila — kým sa nevráti so svojím kamarátom z pekla, kde išli kradnúť pre neho druhú nevestu. Tam ich však chytili, prikovali ku skale, až ho druhý víťaz Herr-Akeles (poľský žid, čo bol hajdúchom u bohov) oslobodil. Dlho to trvalo, kým prišiel zasa domov; Elenu mu medzitým odviedli jej bratia a kráľovstvo mu po smrti jeho otca odňal kráľ Lychomedí. Tento bol prehnaný Grék a staval sa, akoby chcel vrátiť kráľovstvo Teseovi, išli spolu obzerať krajinu a pri tej príležitosti ho ten Lychomedí zákerne postrčil do mora, kde zahynul ako potkan. Nuž, hľa, pokuta ho neminula; keby sa bol držal poriadne pri Ariadne, tak mohol žiť dlho a šťastne, ale pri tom vandrovníctve ruže nekvitnú, a on vyšiel na mizinu bez potomstva!

Keď dokončil môj františkán tú smutnú, ale poučnú históriu, ťažko si vzdychol, vážne zašnupal a zľahka pustil do seba ten pohárik kianty, ktorý sa po celý ten čas na neho usmievavo díval a pritom sa ligotal ako tečúce granáty.

Medzi profesorom a Francúzom rozviazal sa dlhý rozhovor; škoda, že som ničomu nerozumel. Francúz bol veľmi dobrej vôle a ustavične hovoril; už som si veru myslel, či naozaj nemá dajakú bližšiu rodinu v tom talianskom meste Tárante. Ale myšlienky musel mať dobré, lebo náš profesor sa často usmieval a raz sa pustil do takého hlasného smiechu, že mu kúsok pečienky zaskočil. Ako mi pozdejšie povedal, spýtal sa ho Francúz okrem iného, čo vlastne znamená to slovo „karašo“, čo Feďa má každú chvíľu na jazyku. U Francúzov to vraj znamená, že je „Káro teplý“.

— Vysvetlil som mu, — povedal profesor, — že sa to nevyslovuje karašo ale charašo a že po rusky to znamená dobre.

Aj Francúzi majú akurát taký nemotorný spôsob písania a čítania ako Taliani. Napíše literu „ch“ a číta to ako „š“, v cudzích slovách ako „k.“ Literu „h“ síce píše, ale ju nevyslovuje. Z toho potom vyjdú až smiešne veci, lebo keď napríklad má vysloviť slovo hrach, tak povie rak, potom píše regiment a vyslovuje režimá atď. No, slovom, nešikovná spisba a ja by som rád vedieť, akým spôsobom nalievajú francúzski kantori deťúrencom tú reč, aby ju poriadne čítali a písali. Veď je to aj u nás tiež nie taká ľahká vec dobre rozoznávať i od y; však, pán ujček? Predsa sa to však s božou pomocou medzi desiatimi ľudmi dvaja-traja naučia. Podľa toho sa ani nedivím tomu, čo mi pán profesor povedal, že vo Francúzsku vie pomerne menej ľudí písať ako u nás na Slovensku.

— My Rusi to máme pohodlnejšie, — pridal profesor. — Pre každý zvuk máme osobitnú literu, a tak každý, kto sa naučí poriadne abecedu, hneď dokáže i poriadne písať.

Ako tak po priateľsky spolu sedíme a diškurujeme, Feďa privedie jedného pána k profesorovi, ktorý sa mu predstaví. Bol to starší človek, vysoký, chudý, s oholenými fúzmi a bradou, len na bokoch mal krátke briadky. Oblečené mal čierne slušné šaty a nosil zlaté okuliare. Vlasov mal asi toľko ako náš františkán a keby sa obaja spojili, tak by to ani spolovice Feďovi nestačilo na jeho kučeravú kotrbku. Aj to bol profesor, a síce doktor filozofie, na nemeckej vysokej škole v Hiadle, ktorú Nemci volali Hiadlbergom. Cestoval po svete a všade zbieral zeleninu, trávu, chrobáky, žaby, jašterice, hady a podobné tvory. Zeleninu sušil a živé tvory strkal do špiritusu. No, braček môj radostný — pomyslím si — mal by si ty cestovať ku nám na Slovensko, tam by si tých tvorov nazbieral plné fúry, čo by s radosťou prikývli, aby si ich dával na večnosť do špiritusu! Na trhu v Banskej Bystrici by si nachytal baníkov, sedliakov, cigánov atď., že by si ich ani do železničného vozňa nespratal; nuž a v Pukanci, Štiavnici, Žiline, Kremnici atď., to by ti ani celý vlak nestačil; pravda, musel by si si dojednať sudy zo skla na Cihle, lebo takého baníka nevpraceš do fľaše, a Jozef na Očovej, čo sa každú nedeľu tak oslopáva, že s tým vydrží celý týždeň, ten by potreboval najmenej dvadsaťokovnák.

Ináč to bol človek zámožný a pritom vľúdny, lebo nás pozval na návštevu do svojej izbičky, ktorú mal najatú na Minerve práve ako Nikolaj Artemič.

Menoval sa doktor Plajštift, píše sa však Bleistift; v jeho kabíne, do ktorej nás po závtraku zaviedol, mal všetko zaplnené samými fľašami so špiritusom a v nich viseli tie najrozličnejšie druhy žiab, ropúch, rýb, hady, chrobáky a jašterice, slovom zvieratá, ktoré by som nevzal do ruky, čo by mi hneď za to sľúbili aj Ľupčiansky zámok!

Boli vám tam malé raky bez fúzov, asi tri palce dlhé, ktoré mali na chvostoch žihadlá; keď človeka taký rak pichne, tak sa vraj od bolesti zblaznie. Tie potvory sa volajú škorpióny, žijú len na suchu a na Korfe, Kréte a v Grécku je ich viac, než treba. Chytanie tých škorpiónov sa vraj dobre vypláca, lebo za pekného samca dostanú bez ťažkostí po 20 — 30 grajciarov, čo dávajú priekupníci, ktorí to zas nakladajú do špiritusu a rozposielajú po svete. Keď ich chytíš desať alebo dvadsať, tak za deň máš 2 — 4 zlaté. No keď to žandárstvo na Kréte zlyhá, dám sa na poľovačku a budem chytať škorpióny a hady, alebo sa dám do pitia vína bez dacu v Trieste — veď pritom vyrobíš za deň viac ako u nás pri dreve za týždeň.

Mal tam i jaštericu najmenej ríf dlhú, zelenú ako dobre porosená tráva, a vretenicu hrubú dva palce. Maličičké morské koníky, ktoré majú síce hlavičky konské, ale namiesto nôh len dlhý chvost a namiesto srsti šupinky, tých mal niekoľko fľašiek; najväčší z nich bol asi na prst dlhý. Ani vám to neviem opísať, čo všetko som tam videl, len zabudnúť nemôžem na tú morskú obludu, maličičkého žraloka, ktorý ešte visel na ikre a nebol väčší ako hláč. Tá potvora vraj vyrastie až na dva láchtre a potom žerie ľudí ako my halušky. Toť nedávno pri Korfe chytili žraloka na udicu z kovaného železa, na dva šúchy dlhú a na tri cóle hrubú, privesenú na reťazi. Namiesto červíka (veď kdeže by ho i vzali, takú ozrutu!) na udicu priviazali živé prasa. Netrvalo to vraj ani štvrť hodinky a už žralok visel na háku; naraz zhltol udicu s prasaťom a k tomu i kus reťaze, ani sa nenamáhal, aby to všetko najprv poriadne rozžul. Potvoru vytiahli na palubu rumpáľom, ešte sekala zubiskami a tak plieskala chvostom, že nedajbože sa k nej priblížiť, aj jej vpálili pár gúľ do kotrby. Bola dlhá vyše dvanásť šúchov a vážila osem metrických centov. Keď jej rozpárali brucho, v žalúdku našli jednu ľudskú kosť (hnát), starý súkenný kabát, veľkú sekeru i s poriskom a dva mesiace staré talianske noviny. Prasa bolo zadusené, ale ináč ešte sa dalo zužitkovať, takže si ho tí rybári upiekli na hostinu. Tú potvoru predali francúzskemu konzulovi na Kréte, ktorý dal stiahnuť kožu, usušiť ju a kumštovným riadom vypchať; dostali za ňu 750 drachiem. Ej, keby tak chceli tie žraloky plávať v Hrone alebo v Slatine! Celý-celučký deň sedel by som na brehu či už doma alebo v Lopeji — s udicou v ruke a čakal by som, až by zabrala. Bol by to potom zárobok! Len dve-tri také belice keby pán boh požehnal za rok a veru, Zuzka moja, bolo by po núdzi! Nuž ale prút na takú udicu, to by už musela byť poriadna jedľa a hák by mi museli ukovať na Brezovej, lebo náš cigán pri Zvolene, ten by to veru nedokázal.

Taký žralok vraj za starodávna spolovice zhltol proroka Jonáša, ktorého hodili za živa do mora kvôli mylným proroctvám. Šťastie, že sa to stalo akurát po fruštiku, na ktorý starý Jonáš zjedol šesť cesnakov a tri cibule a voňal asi tak ako Šmaje; žralokovi prišla tá vôňa do nosa, musel kýchnuť a pritom proti vôli roztvoriť pažerák a milého Jonáša vypľul. Neviem, ako sa dostal z mora von, ale že potom ešte dlho vandroval po svete a ďalej sa živil poctivým prorockým remeslom, to je všeobecne známa vec.

Okrem tých zvierat mal ten doktor Plajštift hŕbu vyprešovaných a usušených tráv, rastlín a zelín, čo vraj má ohromnú cenu, najmä zbierka machov. Veľmi sa tomu nerozumiem a ani neviem, ako dokáže prešovať a sušiť cvikľu, tekvicu, uhorku alebo moľčiansku repu a mrkvu! Boh s ním! Človek nemusí všetko vedieť, lebo ho potom bolieva hlava.

Teraz vraj cestuje na Krétu, má tam byť veľmi veľa zvierat a zelín, ktoré nenájdeš nikde inde, tam si chce vyhľadať pokojný kútik a robiť po ostrove výlety. No, len čo je pravda, vybral si šikovný čas na to, a o pokojný kútik nebude mať teraz veľkú starosť! Keď si však okrem toho chce zadovážiť najakého insurgenta alebo Turka do špritusu, tak zas má on pravdu. Hneď s ním urobím kontrakty na dodávanie jedných i druhých.

Okrem nemčiny ten Nemec hovoril trochu po francúzsky a po taliansky, zato však vraj poriadne vedel po latinsky a ovládal starú gréčtinu. Škoda, že sa neskoro narodil, lebo latinskou rečou ľudia tu už nehovoria asi 1600 rokov a starú gréčtinu dnešní Gréci nerozumejú. Trochu neskoro žije a putuje ten Nemec po svete! No veď nič, keď len dačo robí a knižky píše, to nikdy celkom nevyjde navnivoč.

Doktor Plajštift nám narozprával veľa o tom, ako sa mal na ostrovoch Korfu a Zante. Už od Troch kráľov sa tam potĺkal a nevedel vynachváliť krásy týchto krajín. Všetko, čo človek u nás musí vyrábať a zadovažovať s veľkou námahou, tam rastie skoro samo a človek len ustavične žne. Pomaranče, citróny, figy dozrejú dva razy do roka; víno rastie na divoko a orechy, broskyne, marhule, olivy potrebuješ len striasť zo stromov. V mori všade hojnosť rýb, iba o náš ražný chlieb je núdza. Žili, pili a jedli na Korfe za starodávna ľudia, ktorí sa menovali „Fagani“ alebo „Fäáki“, u ktorých hostiny trvali od Nového roka do 31. decembra. A to každý rok. Boli to oni, čo domov zaviezli toho vandrujúceho kráľa Ulyssesa, ktorý k nim priplával nahý ako palec. Museli to byť ľudia dobrej vôle, jedli, pili a tancovali po celý rok a cigáni tam veru nemuseli umierať od hladu ako u nás, lebo o muziku bol vo dne i v noci ustavičný záujem.

Na Korfe sú krásne cesty, ktoré tam postavili ešte Angličania, kým im Korfa patrila; no od tých čias, čo ju darovali Grékom, cesty zarastajú a hynú, lebo Grék nepreloží krížom slamy.

Naša kráľovná si tam vystavila ohromne krásny kaštieľ, ktorý stál milióny a milióny. Dnes stojí prázdny, lebo sa jej vraj znepáčil — nuž pán boh vie, či je tak. Pod ním pri mori je dedinka Benice, kde sú celé lesy pomarančovníkov.

Ešte krajší a na úrodu bohatší, i keď menší, je ostrov Zante, zato ho i pomenovali „záhradou východu“. Lesy olivových, pomarančových stromov, skoro neprechodné háje viniča, drevených jahôd atď. pokrývajú celý ostrov. No i tam, ako na Korfe, grécka ľahostajnosť zapríčiní záhubu tých krásnych a dôkladne stavaných ciest, ktoré založili Angličania. Vôbec o vlastnostiach Grékov má ten nemecký doktor tie isté skúsenosti ako náš Nikolaj Artemič; zlých majú až na neuverenie — dobrých veľmi málo. A to na týchto sihotiach, čo skôr patrili Angličanom, má byť ešte ten najsúcejší ľud; na pevnine a na Kréte to vyzerá horšie.

No, pekne ponížene ďakujem! — pomyslím si ja na to a na môjho kupca s džidžiberrym na Zante. Už akokoľvek, veľa zo mňa nedostanú, lebo ako som si včera prezeral kasu, tak som našiel vo vrecku štyri strieborné zlaté, dve koruny, jednu drachmu, päť lepta (mizerný grécky halier), tri nikle po 20, dva po 10 halierov a štyri grajciare medené, spolu päť zlatých 90 grajciarov a je mi smutno, keď si pomyslím na tú tureckú kasu, z ktorej mám fasovať na Kréte. Nedajbože, aby ju už boli insurgenti osbobodili spod toho strašného tureckého panstva a útlaku; to by bola opravdivá „miseria cum aceto“, ako môj kolega v patalióne — starý Poliak Puzyr — hovorieval, keď na sviatky a nedele nemal ani veľké ani drobné, a aj uprostred týždňa prázdne vrecká. Dúfam v pána boha a v tú slávnu redakciu Národných novín, ktorá už istotne ten vymodlikaný foršús v podobe malého vrecúška zlata poslala — ak ho len sama doma nepotrebuje. Veď keď to nemajú pohotove, potrebujú len poslať štafetu do Kremnice, kde je zlata viac ako tu krumplí, a kde potrebuješ len motykou kopnúť a už lietajú tie zlaté dudky ako komáre v letný večer.

Ešte vždy ľutujem, že som sa v mladosti nedal na to baníctvo, a mal som na to dosť príležitostí, či už v Štiavnici, či v Španej Doline alebo hoci aj v Kremnici. Mohol som si už dnes podpätky podbíjať striebornými podkovičkami a na opasku nosiť zlaté pracky, na zapekačke strieborný vrchnák a striebornú valašku! Nuž ale tak, keď som vyrástol pri tých ovciach, pri košiaroch a salašoch veru zlata nenadojíš!

No veď je nič, keď je nie ináč, i tak je dobre, kým sa cítiš zdravý a máš také ruky ako ja.

Ten pán doktor Plajštift nám rozprával, čo a ako skúsil a zažil na tých sihotiach. Rozprával to po nemecky a páter františkán mi to zas svedomite prekladal do slovenčiny, Nikolaj Artemič Francúzovi do francúzštiny. Išlo to pomaly, ale predsa len šlo.

Najlepšie sa mu vraj zapáčil ostrov Korfu. Má podobu kosáka a najstarší obyvatelia, ilýrski Slovania ho nazvali takto. Potom prišli Gréci, ktorí už za starodávna všetko brali, čo im nepatrilo, a ostrov vzali. Nazvali ho Trepané, čo po grécky znamená kosák. Odvtedy až do najnovších čias neprestali vojny obyvateľov Korfu; keď sa nebili s vlastnými bratmi Grékmi, ktorí bývali v gréckom kráľovstve, potom s Rimanmi, Benátčanmi, Turkami, Normanmi atď., tak sa bili medzi sebou. Išli z jedných rúk do druhých, až sa roku 1863 dostali z rúk Angličanov gréckemu kráľovstvu. To meno Drepané alebo Trepané je teda na každý spôsob zaslúžené, keď sa tam ľudia ustavične trepali a motali hore dolu.

Na tento ostrov búrka dotrepala toho kráľa Ulixesa, roztrepala mu poslednú loď a tu zahynuli i všetci jeho kamaráti. On sám horko-ťažko, otrhaný a poriadne dotrepaný, dostal sa na breh, kde ho kráľova dcéra, krásna Nausika našla za tŕňom, keď šla k potôčiku prať bielizeň. Zmilovala sa nad ním a hodila mu košeľu a plachtu za ten tŕň, aby sa predsa ako-tak vystrojil a ukázala mu cestu ku kráľovskému kaštieľu. Môj drahý Ulixes, hladný a smädný — lebo už dakoľko dní nemal proviant — pustil sa chodníčkom a prišiel do kaštieľa, kde ho v dôsledku dobrej rekomandácie princeznej Nausiky veľmi dobre prijali, umyli, nakŕmili a krásne obliekli, pričom mu pomáhala jeho dobrá priateľka, bohyňa Minerva, ktorá z neho, už staršieho pána, urobila krásneho mladého muža, s kučeravou hlavou miesto plešiny, takže sa zaľúbil i tej dobrej a driečnej Nausike. Ktovie, čo by sa bolo stalo, keby ho ten spevák, čo im spieval a vyhrával pri hostine, nebol prinútil, aby sa im priznal, kto je a čo je. Nato ho bohato obdarili a zvláštnou loďou zaviezli šťastne na Itaku do jeho kráľovstva, kde ho v tvrdom spánku vyložili do jaskyne pri brehu. Boh mora — menoval sa Posedel alebo Poseidon — ten bol v nepriateľstve s Ulixesom, lebo mu tento na svojich cestách ukradol a zabil niekoľko volov, čo už i vtedy bohovia nemohli vystáť. Preto sa veľmi nahneval, keď sa dozvedel, že tí Fagani alebo Fäáki potajomky odviezli Ulixesa domov; vyčkal si ich a keď sa už vracajúca loď blížila k ostrovu, tak ich preklial a celá loď i s ľuďmi i so všetkým činom skamenela. Ešte aj dnes môžeš vidieť tú sihôtku; neskoršie na nej vystavili grécki mnísi malý kláštor a kostol, ktorý ešte i dnes stojí.

Časy na Korfe sa od Ulixesových čias náramne zmenili. Namiesto bohatstva je tam teraz núdza a bieda. Akože by aj nie? Sedliak Korfiot najradšej sa spolieha na prírodu, nech sa tá stará o jeho výživu. Pôda by bola úrodná a pri akej-takej práci by priniesla to, čo človek potrebuje; ale Grék je veľký pán a žije najradšej z toho, čo preňho zarába iný. Od marca do októbra líha si Korfiot o deviatej-desiatej ráno spať, vstáva o šiestej večer, zje cibuľu alebo cesnak, kúsok chleba namočeného do oleja — bohatší i kúsok oštiepka — zapije si trochou vína s vodou a v noci sa vystrie na koberec (postele nepoznajú), aby sa zotavil z tých denných štrapácií. Pri tom všetkom ľud je spokojný, zdravý a silný; ale žena, tá je viac ako otrok, lebo musí vykonávať všetky práce sama. More je bohaté na ryby a včelárstvu by sa tu najlepšie darilo — ale ryby by musel chytať a včely opatrovať, nuž to radšej nechá tak. A toto je potom ten najsúcejší ľud.

Tých ostrovov na juhozápadnej strane Grécka je štrnásť a doktor Plajštift ich navštívil zaradom asi osem, medzi nimi Korfu, Paxos, Leokadiu, Ithaku, Kolofóniu a Zante. Ľud je viac-menej všade ten istý. Na ostrove Paxos býval apoštol Pavel, odkiaľ tak usilovne písal tým pohanom — potom kresťanom — do Korintu, Efezu atď. a tak dobre opísal Kréťanov. Oni sa síce obrátili na tú kresťanskú vieru, ale Pavel nemal by dnes z nich veľkého potešenia. Domček, v ktorom býval, v stredoveku zrúcali a na jeho mieste postavili kostol, ktorý tam stojí i dnes.

Spýtal som sa, či doktor Plajštift nevie nič o tej „pimparapaxii“, čo tí Paxovci vynašli. Nič o tom nevedel, nuž neviem, či ma ten huncút Vlado neobalamutil.

Na ostrove Leokadia, ktorý za starodávna bol spojený so zemou, kým neprekopali prieplav, čo ho dnes od Grécka oddeľuje, je mesto Mamaxichi, Xamachichi alebo Amaxichi — už ani neviem, ako to ten nemecký doktor menoval. Čudné meno má to mesto preto, lebo je to podivné mesto. Za bieleho dňa môže sa tam prechádzať v takom obleku ako ten Tézeus na Kréte alebo Ariadna na Naxose, všetko je spustnuté a domy sa rúcajú, čomu napomáhajú aj tie časté zemetrasenia. Na starých múroch z bývalého zámku stojí osamote palma.

Na juhu je vysoká skala známa pod menom Leokadijská, skala. Z tejto skaly skočila do mora istá Žofa alebo Sapfo, chýrna starogrécka speváčka, ktorá veľmi podivným spôsobom milovala jedného Gréka menom Alkali alebo Alkäas a potom sa zas zamilovala do druhého pod meno Faona alebo Fúňa, ktorý však o ňu neveľmi stál, čo ju tak dopálilo, že skočila do mora. Ináč vraj to bola slávna speváčka, a hovoria o nej, že vynašla cimbal. Maľovali a vysekávali ju z kameňa, a jej spevy preložili do všetkých rečí sveta. Na pamiatku tejto smutnej udalosti starí Leokadijčania v deň posviacky boha Apolóna hodili každý rok jedného áreštanta z tej istej skaly do mora, ktorý ani nespieval, ani nebásnil, ani neprirodzene neľúbil a v dôsledku toho musel zomrieť. Takýmto spôsobom chceli starí Leokadijčania silou-mocou vypestovať spevákov a básnikov a neprirodzených milovníkov, čo sa im však, nedajbože, nepodarilo, hoci dnes by si kamenárov a maliarov nemohol ani zaplatiť. Dnešní Leokadijčania už ani neexistujú, volajú sa vraj Maurmi, lebo im cez noc premenili meno ostrova Leokadia na Sancta Maora; ani nebásnia, nespievajú — zato spia, chrápu, pracujú a vôbec žijú tak, ako Korfioti, a do mora neskáču ani ako áreštanti, ani ako básnici.

Z Leokadie previezol sa Plajštift tým úzkym prieplavom do Prievidze, mesta, čo leží na samom-samučičkom kraji tureckej Albánie, oproti Voniči, ktorá je už v Grécku. Prievidzu prekrstili na Prievezu, čo je však jedno a to isté, a Voniču vraj nemuseli prekladať do nijakej reči, lebo tá vonia v každej reči až na skapanie.

Čo tam ten Nemec hľadal, čo nie, to nám ani nepovedal, zato nám však do najmenších podrobností opísal sihoť Ithaku, bývalé kráľovstvo Ulixesa, o ktorom som sa už niekoľkokrát zmienil. Hlavné mesto dnešnej Ithaky menuje sa Vatta, a to vraj preto, lebo tam vynašli vatu, s ktorou dnes krajčíri vatujú kabáty oficierom i civilistom a ženám vypomáhajú na lýtkach. Tá jaskyňa, do ktorej uložili Fagani Ulixesa, ešte i dnes jestvuje, a tie psy, ktoré vtedy napadli Ulixesa, keď sa vydal na cestu k svojmu dvornému sviniarovi Eumeosovi, zanechali tam potomstvo práve také zlostné a štekavé, ako boli ony.

Doktor Plajštift bol i na Kolofónii. Ten ostrov je vraj samá zrúcanina — ale akože by nie, keď je to všetko na samej kolofónii stavané! Je tam aj zázrak sveta, a síce neďaleko od mesta Argostoli vpadá more na dvoch miestach do zeme a to 150 000 m3 každý deň s takou silou, že na prúde založili mlyny. Ľudia si to nevedia dodnes vysvetliť. Zrovna uprostred ostrova je vrch vysoký 250 láchtrov pod menom Onais alebo Enos (mená vôbec píšem len podľa počutia) a z tohto vrchu je vraj najkrajší výhľad na svete.

Na ostrove Zante vraj nikto sa nemôže dosť nasýtiť tej krásy celej prírody; nenadarmo ho menujú kvetom Levanty, ale ľud je všade rovnaký, a nebude tam lepšie, kým sa nezmení.

Týmto doktor Plajštift končil svoju zaujímavú rozprávku a keď sme si tak pri tom do chuti poprezerali tú Nemcovu zbierku, dožičili sme si prechádzku na palube. Počasie bolo utešené, more tiché a slniečko tak prihrievalo, ako u nás na Svätého Ducha. Ináč na dobrý závtrak patrí sa trocha porozťahovať hnáty, je to zdravé a príjemné; náročky vravím závtrak a nie fruštik, lebo sa mi nielen to slovo páči, ale i vec samotná. Chudák môj obyčajný fruštik pozostával z dvoch náprstkov slivovice, z ktorých sa jeden menuje „fru“ a druhý „štik“. Viac nemáš ničoho, len holú dlaň, ktorú si môžeš podľa potreby lízať ako medveď v zime v diere labu. Zato však ten ruský závtrak, to je pán na mieste! Okrem čaju s cukrom a kolieskom citrónu máš studenú rybu, ikru, kus pečeného mäsa, dobrý chlieb a dva-tri poháre dobrého vína. V tomto mi musí prisvedčiť každý rozumný človek, či už boháč alebo žobrák.

Ešte musím pripomenúť, že Nikolaj Artemič všade vozil so sebou ruskú soľničku; veľmi sa podobá tým, aké mávame my v Očovej alebo v Slatine, z dreva vyrezávané a vycifrované, lenže tá soľnička je z čistého striebra, krásne vyrezávaná a pozlátená. Na vrchnáku má krásne vyrytého kohúta a vôkol neho v ruskej reči vyryté porekadlo: „Chlieb, soľ kušaj, dobrých ľudej slušaj!“ To sa mi tak zapáčilo, že som si zaumienil hneď vám to pripomenúť; je to krásne a mohli by ste si to pre vašu domácnosť tiež zadovážiť.

Na prechádzke hovoril Nikolaj Artemič františkánovi, aké podivné miesto zaujímajú Gréci v tej celej histórii. Aténski peňažníci, v úzkom styku s vládou, vyslali na všetky európske burzy osobitných agentov, ktorí na pokyny z Atén uskutočňujú najrozličnejšie špekulácie. Sú vopred dobre poučení o tom, čo a kedy grécka vláda podnikne, vždy zavčasu usmernia svoje špekulácie tým smerom, kde im kvitne neomylne úspech — a to robia už od začiatku krétskej zápletky. Ba, keby vec nebola taká vážna, človek by mohol mimovoľne súdiť, že celú zápletku len preto nastolili, aby mohli zdierať európske burzy. Potomci Alkibiadesa, Temistokla, Sokrata a Solóna behajú po burzách parížskych, londýnskych, berlínskych, viedenských a špekulujú, ako zvýšiť alebo znížiť ceny. Keby zdierali len samotných hráčov, tak by sa tej myšlienke človek zo srdca mohol zasmiať, ale že pri tom trpia vyrovnané úvery štátov a záujmy vážnych priemyselných podnikov, to je chyba. Francúz, ktorému to všetko po francúzsky vysvetlil Nikolaj Artemič, pokrútil hlavou a povedal, že proti tomu je francúzska Panama len detským fušerstvom; to že je už medzinárodné oplanstvo najvyššieho stupňa.

Profesor nám to preložil do češtiny a zároveň aj Lavalovu otázku, čo si počnú teraz zástupy tých cudzích dobrovoľníkov, čo prichádzajú Grékom na pomoc.

— O veľkých zástupoch neviem, čo by som mal povedať, lebo ich vôbec niet. Iba Taliani, ktorých sa ta chystala celá tisícová légia, prišli, a to až celých 53 mužov, medzi nimi len 36 oficierov a nižších šarží a aj 17 kmánov! Tí sa teraz vycifrovaní v uniformách, striebrom a zlatom obšitých, rozťahujú v Aténach a bojujú za grécke peniaze vo dne i v noci v kaviarňach a hostincoch za grécku slobodu! To je tá talianska obetavosť a veľkodušnosť, ktorá doma v Taliansku sa i tým preukázala, že vdove po Garibaldim, ktorý im vydobyl celé neapolské kráľovstvo (viac než polovica celého Talianska) dávajú doživotnú penziu ročne celých tristo lír; to je v našich peniazoch 135 zlatých alebo 2 zlatky 65 grajciarov na týždeň. Z toho už potom vdova, chudera, môže po generálsky žiť!

— Bože môj, a taký národ striehne na rakúske — k tomu ešte zväčša Slovanmi založené kraje! — hovorím ja.

— Pravdu máte, Ďurko, — povie profesor. — Dosiaľ ešte nestrovili Slovanov v benátskej provincii, kde ešte i dnes na brehoch Belej (po taliansky Fella) a v bočných dolinách hmotne a národne živoria. Poznám tam slovanský ľud v krásnom údolí Rezy (po taliansky Resia), čo ešte dnes hovorí slovanským nárečím, a to jazykom veľmi blízkym ruskému.

— Či sú to potvory! O tom mi už i portier v Trieste dosť narozprával, akým nafúkaným, bezočivým a surovým spôsobom sa správajú voči Slovincom na terstskom okolí.

— Majú byť na čo pyšní; niet väčšej biedy na božom svete ako v ich požehnanom kráľovstve, napríklad na Sicílii, kde na stá a státisíce ubiedeného ľudu čiastočne v sírových baniach, čiastočne horšie ako na panskom, hrdluje za ten boží chlieb. Utekajú do celého sveta nie po 53, ako tí do Grécka, ale po tisícoch a tisícoch za zárobkom. Ten nešťastný obecný, pracovitý, triezvy ľud nájdeš v celej južnej Európe pri práci, ktorú doma za ľudských podmienok nemôže nájsť; v Amerike je ich na stotisíce a útek z domoviny ešte neprestáva. Pánov to však ani najmenej nekonfunduje, tí si robia tú vysokú politiku, vystierajú ruky za tým, čo im nepatrí, a keď si konečne odnesú hanebnú nepríjemnosť a zaslúžený výprask, tak stiahnu chvost medzi nohy a povedia, že to nič. Sú v úzkom spojení s Ruskom — cítili azda, že by si s tou protekciou a pomocou mohli ľahkým spôsobom ušklbnúť kúsok francúzskeho mäsa. Ale sa im nejako nedarí. Hlavný ich politik, bývalý prvý minister Crispi, ten istý, čo ich zosobášil s Nemcami, musí prísť dnes-zajtra pred kriminálny súd do Bologne, aby sa vykázal a ospravedlnil, že… a tak ďalej, atď.

Všetkému som síce dobre nerozumel, čo mi Nikolaj Artemič povedal, vám to však istotne lepšie posvieti; ja som si to len vždy v ten istý deň všetko zapísal, lebo by som nerád zabudnúť, čo mi dobrí ľudia hovoria. „Chlieb, soľ kušaj, dobrých ľudej slušaj“, je napísané na soľničke.

Jedna vec mi však vŕtala v hlave, a to bolo tých 53 talianskych dobrovoľníkov. Keď majú 36 oficierov a 17 kmánov, tak prichodí, aby kmáni komandovali, lebo na každého pripadne po 2,2/17 oficiera. Veď to ani ináč nemôže byť, lebo to svet nevidel, aby 2 a 2/17 človeka odrazu komandovali jedného. Veď tej vojenčine predsa ja ako-tak rozumiem! Ináč je možné, že oni tam majú úplne iný spôsob, ako viesť vojnu a execírku — pán boh ich tam vie aký. Teraz sa už vôbec nedivím tomu, že im tí somári a Abesínci vyprášili poriadne pľundry. Nechcem viac, ako mať Miša Koštiana, Ďura Lupkana, Jozefa Medveďa a Jána Zástoja — mojich kamarátov z Detvy, a na moju hriešnu dušu, vyčistíme tak tú Krétu z toho talianskeho volontierstva, že sa až hen cez more až do Talianska bude za nimi prášiť. Veď čože Lupkan? Ten zmôže najmenej dvoch jednou rukou a zviaže ich jedným vrkočom tak, že budú pískať ako prepelice. Ten flintu a bajonet vôbec nepotrebuje. Bol som očitým svedkom, keď raz v Očovej vyčistil sám krčmu, a bolo v nej jedenásť Očovanov; lietali von ako komáre! No a jeden taký Očovan sám je za troch Talianov! Nuž a moja päsť, tá že je načo?

— Čo sa týka tých zverstiev a ukrutností, čo páchajú Turci na Grékoch, tie sa vraj skoro vyrovnajú tým, ktoré zasa Gréci páchajú na Turkoch, — hovorí ďalej Nikolaj Artemič. — Až prídete na Krétu, môj milý Ďurko, uvidíte dosť dokaličených tureckých žien, mužov a detí, ktorým tí kresťania odrezali uši a nosy. Koľkých zarezali a vôbec zmárnili, tých, pravdaže, viac neuvidíte, a to len sám boh vie, koľko ich je na jednej a na druhej strane. Že sú však Gréci v tomto ohľade majstri, to dokazuje i to, že v čase vojny roku 1014, keď sa postavili kresťanskí slovanskí Bulhari proti gréckemu cárstvu, a to preto, že ich neslýchane utláčali, 15 000 zajatým Srbom a Bulharom Gréci, kresťania kresťanom, vypálili oči! Kde a kedy niečo podobné vyviedol slovanský národ? Myslím, že sa Turci od Grékov mnohému priučili.

Medzi naším rozhovorom začalo slniečko vždy čoraz viac pripekať; ponad celú palubu natiahli zasa plachty a náš františkán chcel práve dačo riecť, keď naraz príde mladý námornícky oficier s odkazom pána kapitána Minervy, aby sme ho, t.j. františkán a ja, na chvíľu navštívili v jeho kabíne. Kapitán nás prijal veľmi vľúdne a spýtal sa františkána, či ma dobre pozná. Tento hneď prisvedčil a na to mi pán kapitán predložil spis, ktorý bol o výsluchu Šmaja a tých dvoch židovských pánov v súvislosti s tým kaftanom, ktorý im predal. Bolo to napísané po nemecky, a preto mi to musel františkán preložiť do slovenčiny, aby som dobre porozumel, o čo ide.

Z celého protokolu vysvitlo toľko, že Šmaje buď oklamal tých dvoch židov, keď im predal svoj vlastný kaftan namiesto kaftana čudotvorného rabína, alebo že oklamal a okradol b-skú židovskú obec o kaftan čudotvorného rabína, ktorý mal doniesť do Jeruzalema ako dar, keď ho na ceste pod rukou predal.

S dobrým svedomím som napísal svoje Ďuro Pazucha vlastnou rukou, kaprál a žandár pre Krétu a františkán sa zasa podpísal ako svedok môjho podpisu. Tým sa vec skončila. Ja som však nemohol nespýtať sa pána kapitána, čo sa teraz stane s tým židom Šmajom. Veď nakoniec, i keď napálil tých dvoch židov s tým kaftanom, predsa to nemôže byť také zlé, lebo veď dobre videli, čo kupujú. A potom, čože na tom, keby i bol kaftan nie čudotvornorabínsky, ale šmajský? Je určite lepší než tamten a keby záležalo len na vôni, tak jeden kaftan druhému ani na piaď neustúpi, ani toľko, ako Šmaje čudotvornému rabínovi.

Františkán ma však sám poučil, že viera nielen ľudí, ale i kaftany mení, a pán kapitán doložil s prívetivým úsmevom, že mu je Šmaja ľúto, že by bol medzi Grékmi a Turkami na Kréte alebo kdekoľvek inde pri jeho veľkom nadaní mohol veľmi prospešne účinkovať, takto však, ako sa vec javí, musí ho vraj ako kanárika opatrovať v extra komôrke a potom vydať rakúskemu konzulátu na Kréte, ktorý potom s ním naloží, ako sa patrí.

A tak sa veľmi obávam, že si ten náš Šmaje tým kupectvom pokazil celú kariéru!

Čo len na to povie Vejtruba, až sa dozvie, čo sa s tým statočným kandidátom na „četníctví“ prihodilo. Len aby sme už mali s ním pokoj! Pán kapitán mal síce pravdu, že ho je škoda, lebo takú príležitosť handlovať so starými pľundrami a kadejakými vecami popri svojom žandárstve tak skoro nenájde. A kupovať turecké veci za lacný groš u Grékov a grécke u Turkov, ktoré jeden druhému odkúpili za päť prstov, a cudzím námorníkom predávať za drahé peniaze, jedno i druhé, to by musel byť pre neho výnosný kšeft. Pri všetkej prefíkanosti byť takým hlúpym a dať sa prichytiť pri šudierstve a potom uviaznuť vo väzení, to mi zo začiatku ani nešlo do hlavy.

Pán kapitán nás veľmi milo prepustil a povedal, že naša Minerva, ktorá šla veľmi rýchlo, ušetrila asi šesť hodín a že podľa jeho inštrukcií zastaví sa mimoriadne i na ostrove Čerigo, čím sa zdržia len dve hodiny.

Čerigo je vraj malý ostrov asi s 10 000 ľudmi a asi s dva razy toľko kozami a ovcami. Ináč tam žijú ľudia z toho, čo im pán boh nadelí, lebo oni veľa na to neprispievajú, hoci majú veľmi vďačnú pôdu. Urodí sa tam jačmeň, víno, olej a všetko ovocie, čo náhodou zasejú alebo prenesú vtáky. Zato však sú Čerigovia náruživí jágri i rybári a čo je zvláštne, majú na celom východe najkrajšie ženy a dievčatá, ktoré sa veľmi podobajú Čiernohorkám. Len v tom je chyba, že sa tam zasa zastavíme v noci a v tme je i moja Zuza — ináč rodom veľmi driečna Očovianka — čierna. Keď sa však dozvedia, že tam zastavíme, vraj prídu na Minervu, lebo je to pre nich ako posviacka.

— A, prosím, akože sa o tom dozvedia, že Minerva u nich pristane?

— To je záležitosť signálov a Vlado vám to môže v noci ukázať.

Odobrali sme sa zasa na palubu. Len čo sme sa ohliadli po našich, na predku lode vidíme zhon ľudí. „Nebodaj nejaké nešťastie,“ pomyslím si a utekám ta. Na palube leží a zvíja sa ako červík jeden z tých talianskych dobrovoľníkov, ktorí prisadli k nám v Brindzi; už tam pri ňom kľačal lodný doktor a dvaja zo služobníkov mu treli tvár, dlane a holé nohy špongiami. Aj Vlado tam stojí a ja sa ho spýtam, čo tomu nešťastníkovi chýba.

— Chýbať mu nechýba nič, ale má, čo nepotrebuje. Treslo to s ním ako s podťatým stromom; po latinsky tomu hovoria „delírium tremens“.

— Čože? Delícium? Čože je to už zasa za čertovina?

— To je latinská nemoc.

— O takej nemoci som nikdy nepočul! A prečože je to práve nemoc latinská?

— Preto, lebo má latinské meno, môj drahý truľo. Aj ty mi len také otázky kladieš, na ktoré by ti ani sám Šalamún nevedel odpovedať. Keby to bola zimnica alebo horúčka alebo kiahne, čert alebo diabol, tak by to tak volali, ale keď je to latinské delícium, tak to volajú delícium, a preto je to latinská nemoc, to si zapamätaj.

— A kdeže sa berú na ľudí také psoty?

— Na východe, ako všetky dobré veci vôbec. Delícium pochádza z mesta Bumbaj, ktoré leží v Prednej Indii, kde namiesto delíciumu teraz zúri čuma, čo je tiež krásna vec. Ľudia v Indii a Bumbaji radi a veľa pijú arak alebo rakiju — to je druh špiritusu alebo tuhej pálenky. A preto, že tam veľmi bumbajú, to mesto nazvali Bumbajom. Každý cudzinec, čo sa ta prisťahuje, musí zložiť skúšku, či vie dobre bumbať, ináč ho do obce neprijmú. Keď žijú dlho, dlho bumbajú, až sa u nich udomácni to delícium a potom je koniec.

— No keď je tak, mohli by sme veru do toho Bumbaja poslať pár regimentov už poriadne vysmolených korheľov z našich stolíc; tí by nám tam iste hanbu neurobili. A bol si ty už v tom Bumbaji, Vlado? Je to ešte odtiaľto ďaleko?

— Bude to tak na pol druhej osminy cesty okolo sveta z Triestu. Ešte som tam nebol, ale moji kamaráti, ktorí slúžia na lodiach, čo sa až do Číny plavia, mi rozprávali, že sa tam musí plávať dlhočizným prieplavom, ktorý Francúzi vykopali a ktorý v dôsledku toho dnes patrí Angličanom. Ten prieplav sa menuje Švec a dostaneš sa ním z nášho mora do mora Červeného, kadiaľ za starodávna po suchu Mojžiš viedol židov z Egypta; teraz však už je to more zasa mokré. V tom mori je ustavičná búrka, takže je to až nebezpečné tadiaľ plávať. To je vraj preto, lebo ten starý pohanský boh toho mora má ešte stále veľkú zlosť, že zaspal príležitosť potopiť židov, keď ich Mojžiš viedol jeho vidiekom; bol by vraj dostal milióny zlata, striebra a druhých krásnych vecí, čo židia vzali egyptskému kráľovi Faraónovi a viezli so sebou, aby potom z toho uliali zlaté teľa. Veď vari vieš z biblickej histórie, že ten nešťastný kráľ, ktorého židia tak opleli, pustil sa za nimi, ale pomýlil si brod a s celou perepúťou sa utopil v tom istom mori.

— Viem, a veľmi ľutujem, že ten chrapúň akurát vtedy driemal. Nuž ale veď tam neďaleko musí byť i tá hora Sinaj, čo sa Mojžiš na ňu vyškriabal, aby židom priniesol tých desatoro božích prikázaní.

— Je to hneď vľavo, keď sa dostaneš do Červeného mora; je to poriadna hora, 1 400 láchtrov vysoká a na samom končiari si vraj grécki mnísi vystavili kláštor ako zámok; pre všeobecnú poctivosť tam cudzincov nepúšťajú bránou, ale vyťahujú ich na povraze v košoch. Majú oni vraj tam aj záhradu. A pretože je Mojžiš aj tureckým svätým, tak si aj Turci tam vedľa kláštora vystavili kostol alebo po turecky mešitu.

— To som doteraz nevedel, že Mojžiš je i turecký svätý.

— Tak veru, kamarát! Veď v turečtine je veľa židovských mien, ako napríklad Mojžiš, Abrahám, Jozef, Mária, Samuel atď., po turecky Mussah, Ibrahim, Jussuf, Miriam, Izmail, atď. Mal som jedného kamaráta veľmi spôsobného a dobrého chlapa, ten sa volal Ibrahim a smyrnianski židia ho nikdy ináč nevolali ako Abrahám effendi, za čo nejednému vyšklbal bradu a rozbil hlavu a v Trieste žije bohatý Turek menom Sadik effendi, kým židovský mudrc sa volá Zadig, čo znamená pravdivý, spravodlivý.

Toho volontiera s tým delíciumom odniesli pod palubu a ja som sa zasa pridal k františkánovi a k Nikolajovi Artemičovi, ktorí sedeli pohodlne na skladacích stolíkoch a dívali sa — ten posledný dupľovaným ďalekohľadom — naľavo, kde obďaleč bolo vidieť pás zeme. Nikolaj Artemič mi podal ďalekohľad a povedal mi, ako si to mám oku prispôsobiť. Keď som bol v poriadku, zamieril som oči na juh, vľavo a ono tam bolo vidieť pevné miesto.

— Vidíte Navarino, Ďurko; tam navarili Turkom pred sedemdesiatimi rokmi tú kašu, čo som vám o nej rozprával.

Barón Laval, ktorý sedel za mnou, sa tiež díval ďalekohľadom na tú stranu a krátko prisvedčil:

— Parfétman.

Potom sa obrátil na Nikolaja Artemiča po francúzsky, na čo mu tento tiež odpovedal rovno po francúzsky a pritom ukazoval prstom na sever trochu vľavo od nás. Objasnil nám, že Laval sa spytoval, kde zahynulo 31 rokov pred n. l. odbojné loďstvo rímskeho Antónia, bojujúce proti cisárovi Oktaviánovi. Bola to vraj najväčšia bitka starého sveta a vybojovali ju pri Aktiu, ktoré už je ďaleko za nami, juhovýchodne od ostrova Korfu, obďaleč mesta Vonici. Ináč ten udatný Antonius sa spoliehal na svoju milenku a spojenku, opatrnú Kleopatru, egyptskú kráľovnú, ktorá v najkrajšej bitke uvrzla i so svojím loďstvom a blázon Antonius bežal za ňou. Antoniovo loďstvo rozbili Rimania, jeho vojsko sa vzdalo, keď pán generál utekal za sukňou, Tleokatra mu ukázala palcom na nos a dala sa do spolku s Oktaviánom — čože by si aj bola počala s admirálom bez loďstva a s generálom bez vojska? A chudák Antonius sa z dešperácie preklal mečom. Pleokatra však zo zlosti, že jej Otravián nedovolil audienciu, vzala si jedovatého hada za muža a ten ju odpravil bez ďalších komédií.

Akurát pozorujem, že to meno tej bláznivej, ale vraj šumnej kráľovnej píšem raz Kleopatra, zasa Pleokatra alebo Tleokatra — neviem, ktoré je v poriadku, a tak si to opravte sami. Bola to jedným slovom nielen veľmi bujná, ale i bláznivá Katra a raz v bezmernej bujnosti vypila vo víne roztopenú perlu ohromnej ceny. Ale musela byť vraj krásna, lebo ju aspoň sto maliarov vymaľovalo a sto kamenárov vysekalo, to jest z kameňa, hoci ju ani jeden z nich nevidel. Potomkov nezanechala, lebo jej Oktavián vzal trón a bolo po sláve. Vlado mi povedal, že videl jeden z tých obrazov v Benátkach, čo je vraj veľké mesto, vystavané v samom mori, a že na ňom vyzerala ako krásna cigánka.

Vladovi nemusíte všetko veriť, lebo i ja poznám Benátky a síce v Brezne pri Hrone, a tam o takom obraze nechyrujú. Kdeže by sa chuderka Venácia zmohla na podobné veci a či je vari Hron morom? Pravda, ono je tam cigánov a cigánok tiež dosť a driečna Katra sa hádam tiež medzi nimi nájde — nuž tak pán boh vie, čo je vo veci.

Ešte nebolo poludnie, keď pisár pána kapitána ma požiadal, aby som vraj išiel k Šmajovi, že ten naskutku chce so mnou hovoriť.

Dobre alebo nebárs, išiel som za tým pisárom a ten ma viedol rozličnými cestičkami, ako v tom labyrinte, kde mali Šmaja pod zámkou. Nechcem ani chváliť, ani haniť, ale tá komôrka nevyzerala ani tak ako náš kasárenský dunklárešt, bola oveľa menšia. Šmaje sedel celý skrútený na lavici zbitej z lát a vyzeral dosť biedne. Oblôčik na tej komôrke nebol, len malý otvor na chodbu a tým sa dostávalo trochu svetla od elektrickej lampy, ktorá osvetľovala chodbu.

Šmaje sa ma spýtal, či neviem, čo s ním kapitán urobí, keď prídeme na Krétu.

— Vydá ťa konšelovi a ten potom už s tebou naloží, ako sa patrí.

— Cerissen soll er werden fom e ganc klánen Hünd; Štáner sollnem waxen im Bauch ünd hundert Jór soll er alt werden, aber glajch, dafór dass er hat gebracht in ezojne Machulle ünd Šlamassel en ormen gešlógenen Jüden! Vorüm? Wal ech hob wolln mochn e gšeft, was hätt Nímand gebrocht e Šódn!

— Nix rezoníren! Sic’ ti ešte pridajú, ak nemáš dosť. Prečo si bol taký bezočivý a predával si svoj vlastný kaftan za čudorabínsky? Teraz si vychlepci, čo si si navaril!

— Maj Kaftan is gród ezoj wondertétig, wie der wom Rabbileben. Ze werdn zech wondern über di Kracerai wenn zén ancíhn! Ze werdn šrajn, Gotteberdewelt, is gewis e Wonder Baj der Nózen zolls ine herunterhängen was majn Kaftan hat weniger lebendige Wonder, wie der vom Rabbileben.

— A čože vlastne chceš odo mňa?

— Erox well ach, aus dem Loch! En blanken Dokáten loss ech merkosten, wenn de mech bringst erox.

— Nechaj si tvoj dukát a Malhauten! Verštanden!

Obrátil som sa a nechal som ho ešte tam ďalej nadávať a kričať. Veru by mi ani nič nechýbalo, len tomu židovi z kaluže za dukát pomôcť! Dobre mu je tam, a mali to ešte v Trieste s ním urobiť, boli by zgazdovali pekných pár groší za cestu ta a nazad, lebo ho vari len na tej Kréte nebudú držať? No, veľmi som zvedavý, čo si s ním ten konšel počne?

Môj františkán čakal na mňa a ja som mu na jeho otázku povedal o Šmajových bolestiach.

— Veď ten Šmaje ani nie je taký veľký hriešnik, ako sú veľké teľce tí dvaja, čo ho primäli k tomu, aby im predal čudotvorný kaftan, — pridal som.

— O tom nemôže byť sporu, — vraví františkán, — jeho lajdáctvo je však v tom, že využil vieru tých dvoch. Kaftan sem, kaftan tam — jeden je ako druhý. To máš akurát tak, ako s tou zemou zo Svätého hrobu a s tou vodou z Jordánu. Všade je zem božia a voda, čo tečie v Jordáne a tam tiekla pred 1897-mi rokmi, nebude ani o kvapku iná, ako tá, čo tečie vo Váhu alebo v Hrone. Ale viera ľudí si zakladá na tom, a keby sme chceli túto vieru zneužiť, tak by sme na brehu hociktorého potoka naplnili jednou rukou kufrík a druhou vrecko a necestovali by sme do Svätej zeme.

— Nuž a či to každý môže handlovať s tou zemou a vodou, čo si tej naberie a načrie na pravom mieste?

— Na to treba vysvedčenie príslušných cirkevných úradov a potom zvláštne dovolenie od pápežskej stolice v Ríme, ktoré každý nedostane, iba ak sa preukáže, že je spoľahlivý a hodnoverný človek.

Popoludní sme sa zišli v jedálni, kam nás všetkých pozval Francúz na čiernu kávu a pohárik koňaku. Musím úprimne vyznať, že mňa to vľúdne a milé správanie sa tých veľkých pánov voči mne, chudobnému sedliakovi, trochu pohlo. Pomyslím si, ako nafúkane a naduto tak zhora na teba hľadia tí rozliční ľudia u nás, ktorí, už či pri remesle, kupectve, či pri pere a úrade, predsa z ničoho iného nežijú, než čo ty a tisíce tebe rovných vymozolia — o privandrovaných krajanoch Šmaja ani nechcem hovoriť — a chtiac-nechtiac trápi ma tá otázka, či to naozaj musí tak byť a či by sa v tejto veci aj u nás nemohol udomácniť iný poriadok.

— Môj milý Ďurko, — povie na to františkán, — na to nie sú potrebné zákony, lebo tie ľudia i tak len vtedy plnia, keď sa im hodia; máme na to Nový a Starý zákon, a v akej úcte ho máme, to azda vieš zo skúsenosti.

— No, veru nie je všade ten poriadok, aký by mal byť, nuž ale akože si pomôžeš, biedny človeče, ked je zvyčajne viac tých hlavných, ktorí žijú z neporiadku, než nás?

Francúz rozložil mapu Kréty na stôl a vyznačil všetky miesta, ktoré majú insurgenti, červenými zástavkami; tam, kde boli Turci, nastrkal biele. A tu som veru videl, že Turci sa držia už len na brehoch morských a že hornatú čiastku zeme majú Kréťania. Okrem toho označil modrými zástavkami rôzne body v mori, a to vraj boli vojenské lode rozličných cisárov a kráľov, ktoré poslali ku Kréte, aby tam robili poriadok. Aby i tieto lepšie rozoznal, mal na tých modrých zástavkach prilepené krížom úzke pásiky papiera rozličnej farby, a to biele, červené, strieborné, zlaté, žlté, zelené a čierne a podľa toho to znamenalo lode turecké, ruské, rakúske, nemecké, francúzske, talianske a anglické. Lode boli rozostavané na celom pobreží Kréty, a to pri Sitii, Kandii, Retime, Kanei, a Kisame. Najviac ich bolo pri Kanei, narátal som ich deväť veľkých, z ocele a železa, proti ktorým i tá naša Minerva je len hračka. Už sa na to naozaj teším, až to všetko konečne zajtra ráno uvidím. Nie je to žart, tak ako naša Minerva motať sa po mori štyri noci a tri a pol dňa, pričom sa zastaví len štyri razy, a to v Brindzi, na Korfe, Zante a Čerigu.

Francúz mi napísal na kartičku mená tých oceľových vojenských lodí, ktoré stoja v prístave pri Kanei; prepisujem vám ich tu podľa poriadku, a to: rakúske „Mária Terézia“, nemecké „Kaiserin Auguste“, ruské „Cár Nikolaj“, talianske „Stromboli“ a „Etna“, anglické „Barfler“, francúzske „Lüše“, grécke „Hydra“; okrem toho viacero menších, ktoré prevážajú ľudí, vykonáva stráž na mori atď. Tie lode sú vyzbrojené ohromnými delami a guľka, ktorá sa podobá špicatému valcu s oceľovou špicou, váži tristo funtov, patrón je 36 cólov dlhý a váži 45 funtov. Zrnká pušného prachu sú šesťhranné, pozdĺž majú osem dierok a sú na dva cóle dlhé a jeden cól hrubé. Keď už potom taká ozruta vypáli, veru nepotrebuješ obrezávať konáre, tá guľka si sama cestu prekliesni. Steny tých lodí sú okované oceľovými platňami, hrubými 14 cólov a dlhými 18 šúchov, 5 šúchov široké a tieto platne sú pripevnené šroubami k dubovým stenám tri šúchy hrubým. Potom sa už vŕtaj, milá guľôčka, touto oceľou a tým dubom! Máš síce ostrý a silný zub, ale daj si pozor, aby si si ho na tej pečienke nevylomila. Dvanásť parných kotlov — v každom z nich môže tancovať po šesť párov — vyrába paru pre mašinu, ktorá sa vyrovná 10 000 konským silám. To si veru človek ani len predstaviť nevie, lebo 10 000 koní zapriahnuť do jedného voza, tak odvezieš celú Zvolenskú stolicu s celým panstvom, sedľačou a so židmi a povezieš cez Šturec do Liptova akoby nič. Tú perepúť prevezieš hore Váhom a vrátiš sa cez Bocu a Čertovicu. A keby nebolo proviantu, tak by si mohol v Lopeji a Svätom Ondreji kŕmiť. To by bola radosť pre tých krčmárov. Bystrickú hornú bránu, ak ešte stojí, čo neviem — museli by, pravdaže, trochu roztiahnuť, i hornú a dolnú ulicu napravo i naľavo potisnúť dozadu, lebo ináč s takou fúrou neprejdeš. Mosty by si ani nepotreboval, lebo taká kára by neuviazla v Hrone ani po os; bola by však bieda s vyhýbaním, keby ťa tak pán fiuišpán alebo slúžny stretol. Pri Predajnej musel by si sa vyhnúť ďaleko vyše Moštenice na Prašivú a pri Tajove až na Baranovo!

Na každej z tých veľkých okovaných lodí je 600 — 700 námorníkov, asi 20 — 30 rýchlostreľných menších diel a okrem potrebného množstva člnkov 1 — 2 malé parníčky, ktoré rozvážajú rozkazy a rozličné veci medzi loďami. Tieto parné člnky po taliansky nazývajú barkassi, čo sa podivným spôsobom akurát tak číta, ako je napísané.

Na palube majú tie lode okrúhle veže z ocele, ktoré sa krútia a v tých vežiach po jednom alebo po dvoch tých najťažších diel, a to vraj preto, aby mohli na všetky strany strieľať bez toho, že by sa s tým ozrutným staviskom, ako je taká loď, museli pohnúť.

Na predku majú tie lode tupé rohy z ocele, a keď sa v bitke podarí tým rohom tak zo strany dostať sa k nepriateľskej lodi pri nápore 10 000 koní, tak je na večné veky po nej. Hen pred tridsaťjeden rokmi to vraj urobil náš admirál Tagethffo Talianom v bitke pri Víze v Maldácii, kde im najkrajšiu a najväčšiu loď navŕtal a za päť minút so všetkým činom potopil. Bolo na nej sedemsto ľudí, z ktorých sa vari ani šesťdesiat nespasilo, a potapači ešte aj dnes vyťahujú po kúskoch rozličné drevá, železá, sklá atď. z tej lode a robia z toho na pamiatku drobné veci. Tá loď sa menovala „Rex d’Italia“, po slovensky „Kráľ taliansky“, a tak dokázalo sa to porekadlo, že kto druhému jamu — alebo dieru — kope, slávou sa pokryje.

Pravdaže, to je čistá práca! Sedemsto ľudí za päť minút jedným drgnutím ako sysle vytopiť, to je už voľačo; na suchej zemi by si musel každého z nich, už či guľkou, či bagnétom, šabľou a či obuchom odpraviť! Mašina je mašina, tá pracuje len vo veľkom; to už vravieval môj ujček Maco Ľabavý, ktorý pred tridsiatimi ôsmimi rokmi pracoval v hámre na Brezovej, kde majú postavený parný hámor, ktorý pomaly ošúpe lieskový orech, a zas keď ho naplno pustíš, rozmláti i celý svet, ak ho položíš na nákovu. Maco si ním lúskal raz lieskovce, nedal pozor, a tá ozruta mu pritom pritisla dva prsty na pravej ruke o nákovu; keby tam nebol náhodou pán doktor — myslím, že sa menoval Centniar — z Brezna, tak by sa veru ujček Maco už nikdy viac nemohol poškrabať na ľavom pleci, keď ho tam blcha štípe; nuž ale ten doktor mu to dal šikovne do poriadku, len čo je pravda.

Vedľa tých veľkých vojenských lodí majú aj menšie, ktoré sú tiež okované oceľou a majú také delá, čo nestrieľajú gule, ale valcovité pumy, akurát ako veľké jaternice. Keď taká puma už či pod alebo nad vodou vrazí do lode, tak jej tam či v oceli či v dreve vyrazí takú dieru, na ktorú tak napochytre nenájdu štupeľ, a tak musí loď alebo do vody na dno, alebo s psotou a biedou reterírovať. Tieto bomby menujú „trepadlami“ alebo „torpedami“ a sú naplnené samým dynamitom alebo grycelínom z Nitrianskej stolice, preto to i volajú „nitrogrycelínom“. Tento nový pušný prach vynašiel dajaký nóbel pán vo Švédsku, zato ho aj „nóbelom“ nazvali; nedávno zomrel a zanechal dvadsať miliónov korún pre toho, kto nájde spôsob, aby vôbec prestali vojny. Bol to podivný pán: najprv vynájde spôsob, akým sa ľudia môžu vo vojne vo veľkom ničiť a keď si nagazduje týmto svojím vynálezom ohromné bohatstvá, potom vypíše naozaj kráľovskú cenu pre toho, kto vynájde spôsob, aby vojny prestali!

Tie „trepadlá“ vyrába v Chorvátsku pri meste Rijeke pán Bielohlávek, ako sa prv menoval; aby mal však na ne väčší odbyt, premenil si meno do angličtiny a menuje sa Uajthed (Whitehead), čo vraj to isté znamená ako Bielohlávek, lebo svet predsa len radšej kupuje anglický výrobok než slovanský.

Tie trepadlá stavajú i pod vodou v prístavoch, všade tam, kde nechcú, aby sa nepriateľské lode dostali; tie si potom netrúfajú; a keď predsa ide na truc taká loď a narazí v Stredozemnom mori na to trepadlo, tak ju vyhodí do povetria a roztrhne so všetkým činom na tri kusy, z ktorých potom vždy jeden padne do Európy, druhý do Ázie a tretí do Papriky. Ani nemôžu inam padať, ak len nechcú zasa spadnúť do mora a naraziť na druhé trepadlo, pri čom by zas znova museli vyletieť do povetria, a tak by dlho nenašli túžený pokoj.

V poslednej vojne medzi Turkami a Rusmi — tak asi pred dvadsiatimi rokmi (bolo to v tom čase, keď kresťanskí a maďarskí židia poslali darom žabykláč do Turecka) — už vraj Rusi tie trepadlá používali. Nestrieľali nimi síce, lebo vtedy to bol vynález celkom nový a nemali na to ešte prispôsobené delá; priviazali však trepadlo na žrď, sadli si do člnka a po tme ukradomky priplávali k lodi, ktorú potom jedným drgom priúčali lietať. Takým spôsobom rozbili dve veľké turecké lode na Dunaji a okolo druhých tak rozmiestnili pod vodou tie trepadlá, že sa milí Turci ani viac neodvážili hnúť z miesta. Jedna z tých do povetria vyhodených lodí sa menovala „Luftidžielil“, čo vraj znamená, ako že ju Rus do „Luftu strelil“.

Ten nitrogrycelín je vraj sám osebe celkom nevinná vec, ak necháš Nitru vpravo a grycelín vľavo. S grycelínom sa vraj môžeš umývať ako so sapúnom, ale keď pridáš k tomu tú Nitru, tak je zle. Je to vôbec bieda s ňou! Pridáš ju k dajakej reštaurácii alebo k voľbe ablegáta a vonkoncom ku grycelínu, tak účinkuje až na prasknutie — nuž veru ani neviem, kedy sa to zmení.

Nuž tak, rozličné fígle a spôsoby vynachádzajú tí ľudia, aby jeden druhého čím skôr a čím výdatnejšie odprevádzali z tohto sveta na večnosť; k tomu ešte asi 26 miliónov vojska len v Európe, tak niet obavy, že by sa všetko nedalo uviesť do poriadku, keby na jednom alebo druhom konci jeden druhému začal do kaše dúchať.

Opýtal som sa Nikolaja Artemiča, čo a ako tá Kréta vôbec vyzerá, a on mi na to opísal tú sihoť asi takto:

— Kréta má dačo vyše 8500 km2 a žije tam asi 210 000 kresťanov a 90 000 Turkov. Ostrov sa tiahne 33 míľ z východu na západ, pri šírke 3 — 10 míľ. V prostriedku sú vysoké vrchy — až do 7400 šúchov výšky — medzi nimi vrch Ida, z ktorého nezíde sneh za pol roka. Rodí sa tam víno, bavlna, mandle, dohán, sladké drevo a všetky druhy južného ovocia, ako i svätojánsky chlieb. Ľud nestojí za veľa, o výživu sa priveľmi nestará a keď má hlad, vyškriabe sa na pomarančový alebo olivový strom a nabíja žalúdok, až sa zvalí zo stromu. Po mestách, ktoré ležia len na pobreží, zdržuje sa najradšej po celé dni v krčmách alebo kaviarňach a celý jeho spôsob života je, aby pri najmenšej práci mohol čo najpohodlnejšie žiť. Pritom je ten ľud falošný, hrabivý a ukrutný; panovali nad ním Rimania, Arabi, Benátčania a Byzantínci, ale ani jedni, ani druhí nevedeli s ním dačo poriadne dokázať, pravda, oni sami so sebou tiež nie. Večné zbojstvo, večná bitka keď, nie s nepriateľom, tak medzi sebou, pritom neslýchaná lenivosť a nadutosť. Turci by boli vraj radi, keby sa ich nejakým čestným spôsobom mohli zbaviť, ale Kréťania chcú len silou-mocou ku gréckemu kráľovstvu, len tam hľadajú a poznajú seberovných; dostať sa pod poriadnu a silnú vládu, to pokladajú za najväčšie nešťastie a psotu.

To by azda museli privyknúť i na prácu a poriadok. Oni sú už vraj dávno tam, kde — podľa jedného českého Hajdúcha, ktorý krásne básni — prídu zanedlho páni „nobili“ z iných krajov, čo si ešte dnes vyspevujú:

A pretože je na Kréte málo kobýl, tak berú iné veci, ak len nechcú utrpieť škodu.

Nuž tak, môj milý Ďurko! Vyhrň si rukávy až nad lakte, lebo ťa čaká ťažká práca! No, veď je to nič, na to som na svete, aby som pracoval. A či náš sedliak od malička je alebo nie je odkázaný na tvrdú prácu, to viete posúdiť sám. Ja veru ani sebe, ani Zvolenčanom hanbu neurobím.

Pridružil sa k nám doktor Plajštift, ktorému Nikolaj Artemič povedal, kde a prečo cestujem. Veľmi ľutoval, že nevedel a nepoznal ani jedno slovenské nárečie, aby sa so mnou mohol dať do reči. Sprobovali sme to s nemčinou, ktorej som ako-tak rozumel. Dorozumeli sme sa, že známosť povedieme i na Kréte ďalej, a on mi až veľmi dôkladne rozložil, v čom by on mne a ja jemu mohol byť nápomocným. Veľa a nič zlého nežiadal, najviac, tak sa zdá, záležalo na tom, aby som ho, ked pôjdem na patrol, ohlásil a vzal so sebou, lebo že vraj tak istejšie a ľahšie k dačomu príde, ako keď sa bude túlať sám. Pritom mi začal rozprávať, čo všetko z chrobákov, žiab, ropúch a hadov ešte potrebuje a sľuboval mi dobrú odmenu, ak mu sem-tam dačo súceho prinesiem. Keby nebolo bývalo Nikolaja Artemiča, tak by som sotva polovicu z jeho reči bol rozumel. Najviac naliehal na jeden druh ropúch pod menom „rana pipa surinam mythica“, ktorá sa vraj na Kréte zdržuje a podľa opisu musí byť taká krásna ako čertova testiná. Má vraj okrem všetkých možných farieb ešte i všetky nemožné a pupence miešané. To viem, že až ju zhliadnem, nevezmem ju živú do ruky! Potom žije vraj na Kréte slepý jašter, na šúch dlhý a na päsť hrubý, čierny ako havran, oči červené, pupence a hrebeň žltý, a menujú ho ako našu jedáleň na Minerve — Salamander. Žerie všetko možné, i chrústy, ako praktikanti baníckej akadémie, a keď sa nažerie až pod krop, tak si vyhľadá poriadne ohnisko, kde si v najlepšom ohni vyspáva. To už je potom za zver, čo?! Doktor Plajštift mi už vopred sľubuje päťadvadsať zlatých za každého samčeka s hrebeňom — samice ho vraj nemajú a nepotrebujú, lebo im vlasy nerastú vôbec ako našim ženičkám, a tak nemajú čo česať. Vynasnažím sa, aby som niekde toho obžratého tvora spod pahreby vytiahol, lebo 25 zlatých je päťadvadsať zlatých, a za taký groš, keď ho pošlem Zuze, už kúpiš poriadne prasa na plemeno, a ak pán boh požehná, tak na Vianoce — z tej tálii za tú potvoru — už môžeš mať čerstvé klobásy a jaternice.

No, darmo je, už vidím, že sa na tej Kréte nestratím; človek sa len musí vedieť obliecť do každej veci, potom to už ide ako v oleji. Ako ma dnes poznáte, tak už mám štyri obživy: žandár, rybár na žraloky, pijak vína a lovec ropúch, jašterov, hadov a chrobákov. Len nezúfať, poctivý a zdravý človek sa nikdy nestratí a ani sám nevie, kde naňho čaká šťastie a päťadvadsaťzlatové slepé jaštery!

Naša Minerva len neprestajne krájala to more silou 3 500 koní a plávali sme ako v oleji, lebo more bolo dosť tiché a vetríček, ktorý na nás z pravej strany dul, bol veľmi príjemný, lebo trochu miernil horúčosť.

Už sa začalo pomaličky trochu stmievať a Minervu karovali trochu vľavo, aby sme v noci nestratili tú sihoť Čerigo, na ktorej rastú tie krásne ženy. Vlado mi riekol, že tma nebude veľká, máme vraj prvú štvrť a nebo ináč jasné ako rybie oko. Pritom mi na moju žiadosť vysvetlil, aké signály oznámia v noci Čeriganom, že sa Minerva u nich zastaví.

— Na predný sťažeň vytiahneme, — vysvetľoval mi Vlado, — veľkú bielu elektrickú lampu až na pol sťažňa zvýšky a za minútu ju zas spustíme, a to sa opakuje tri razy; keď na Čerigu uvidíme podobný signál, tak je to znak, že nás videli. My potom vytiahneme červenú lampu ako znak, že pristavíme k ostrovu, na čo nám oni tiež odpovedia červeným signálom, ktorý o päť minút na to zamenia bielym, každé tri sekundy mihajúcim svetlom, ako na tom majáku v Trieste.

Ej, veru skoro takým spôsobom sme si i my s Lupkanom na detvianskych lazoch telegrafovali z jedného salaša na druhý. Keď som ja chcel ísť k Lupkanovi na fajku dohánu, tak som vychytil z vatry horiace poleno a kýval som ním napravo od ohňa; keď som však chcel, aby on prišiel ku mne, tak som to isté urobil zľava.

Umienil som si, že poslednú noc na Minerve nepôjdem vôbec spať. Na palube bolo veľmi krásne a v našom mecoponte nezavievalo tak čerstvým povetrím, aby sa ho človek, čo v ňom už tretiu noc strávil, nebol dosť nasýtil.

Ako sa trochu zotmilo, prišiel ku mne františkán a riekol mi, že nás barón Laval všetkých pozval na rozlúčku na večeru. Po ôsmej večer odobrali sme sa do zvláštneho oddelenia veľkej jedálne, kde bol pre nás prichystaný stôl, okrášlený čerstvými kvetmi a pokrytý takými čistými obrusmi a obrúskami ako padlý sneh. Náradie z belasého porcelánu, nože, vidličky atď. zo striebra a nádhera vo všetkom inom. Človek, čo nás obsluhoval, vyzeral ako gróf, v bielych rukavičkách, v čiernom obleku a vo fraku a mal bielu krabatľu, pritom bol oholený, že sa len blyšťal. Spočiatku som si myslel, že je to dajaký Lavalov známy a bude s nami večerať. Nikolaj Artemič a doktor Plajštift prišli tiež celí vyparádení a i barón Laval sa obliekol do čiernych šiat s frakom. Len ja a františkán sme zostali v našom každodennom mundieri; on preto, že sa nemal do čoho preobliecť, a ja zas preto, že som sa ešte nezmohol na frak, ktorý by mi ináč k opasku dobre slušal.

Laval nás rozsadil tak, že Nikolaj Artemič prišiel do prostriedka, napravo františkán a ja, naľavo Nemec a on. Bolo nás pri stole päť, a síce: jeden Francúz, jeden Nemec, jeden Rus, jeden Moravan a jeden Slovák. Čo nám všetko nastolili, to vám ani neviem napísať. Jedným slovom: bola to večera kráľovská. Rybu nám podali morskú, a síce celkom tľapkavú ako ozrutná dlaň, o ktorej som dosiaľ ani nechyroval; menovali ju „sol“, myslím preto, že žije v slanej vode.

Miesto prívarku priniesli nám podivnú zeleninu s kyslastou hustou žltou omáčkou, čo som tiež ešte nevidel. Františkán mi povedal, že to volajú „chresťom“ alebo „špargľou“ a omáčku vraj „majálesom“. Teraz už viem, prečo sa tie deti v školách vždy tak radujú na ten „majáles“.

Pri treťom jedle — bol to pečený moriak — priniesol sluha v strieborných kotlíkoch, naplnených ľadom, veliké fľaše vína s prismolenými zátkami a podali nám k tomu zvláštne vysoké poháre z brúseného krištáľu. Otvorí ten sluha tú fľašu a zátka vyletí ako jasná strela z pukačky, víno kypí z fľaše a kypí i v pohároch. Vstane Francúz a začne krátku reč. Všetci sme vstali a keď reč ukončil, štrngli sme si s ním a s Nikolajom Artemičom. Františkán mi povedal, že Francúz pripil na zdravie svojich hostí, predovšetkým ale na zdravie Slovanov a Rusov a ich predstaviteľa. Pripíjali potom rad-radom Nikolaj Artemič, doktor Plajštift a františkán. Bolo veľmi veselo. Dlho som premýšľal: — Máš čušať, Ďuro, či nie? — Ale to milé správanie sa všetkých voči mne dodalo mi guráž, a keď nám zasa naplnili poháre, tak som i ja preriekol pár slov, ktoré im Nikolaj Artemič preložil do francúzštiny. Povedal som skrátka, že u nás na Slovensku je stará pesnička, ktorá hovorí: „Vy, páni zemani — my sme vaši poddaní, — my budeme v čiernej zemi zrovnaní“ — a pridal som k tomu svoju mienku, že veru táto pesnička, okrem Uhorska, prísne neplatí, lebo ma skutočnosť naučila, že v cudzine i veľkí páni vedia si prisadnúť so sedliakom k jednému stolu bez pýchy a nadutosti a že vedia s ním zachádzať a nakladať ako so seberovným.

— Pripíjam teda na zdravie a slávu, — končil som svoj prípitok, — všetkých takých pánov, menovite na zdravie baróna Lavala, pána profesora Nikolaja Artemiča a celej vysokováženej spoločnosti, ktorá sa voči chudobnému slovenskému sedliakovi vždy ako k seberovnému láskavo a priateľsky preukázala. Vivat!

Barón Laval prišiel si schválne so mnou štrngnúť; podal mi pritom ruku a nedal pokoja, až som mu tú pesničku hneď pri stole celú spamäti nenapísal a Nikolaj Artemič mu ju nepreložil. Páčila sa mu nadmieru a i Nikolaj Artemič nevedel ju dosť prenachváliť.

— Stará pravda, — povedá, — že národ vždy pre seba a o sebe najlepšie básni; máme o tom dosť dôkazov i u nás na Rusi.

„Čože by tomu riekli,“ pomyslím si, „keby som im tak zaspieval jednu z tých našich slovenských pesničiek, alebo keby tak počuli moju Zuzu? Tá je majster!“

Všetci sme boli veselí, ba ešte i ten doktor Plajštift sa celý zmenil a rapotal ako straka. Ono to víno naňho tiež tak zapôsobilo ako na nás; ale bolože to i za víno! To ti tak prebehúvalo žilkami ako živé striebro. Bolo to francúzske víno zo Šampane a Nikolaj Artemič nie bez príčiny povedal, keď sa podíval na nášho hostiteľa, ktorému oči len úprimnou radosťou svietili, že „aké víno, taký národ“.

Doktora Plajštifta tiež tak rozohrialo, že sa silou-mocou chcel dať do spevu; zanôtil voľajakú francúzsku pesničku „Allon-zau-van teľa baderí“, ale nijakým činom nemohol trafiť na nôtu a Laval s Nikolajom Artemičom, čo vraj tú pesničku dobre poznali, chytali sa od smiechu za bruchá, až mu pomohol Francúz a podchytil nápev. Potom to už išlo a rezká pesnička niesla sa ako krásny marš, miesto tej pútnickej pesničky, akú spravil z nej zo začiatku Plajštift sám.

Nikolaj Artemič ma požiadal, aby som im zaspieval tú našu „Bože môj, otče môj…“, ale ja som sa vyhovoril, že sa veru smutná pesnička nehodí pri veselom stole; keď ale silou-mocou chce, tak že im zaspievam „detviansku“, ak ma bude podchytávať františkán. A tak som spustil tú našu „Hore grúňom, dolu grúňom, ide bača s karabínom…“ a františkán pomáhal ako hotový kantor. Pesnička sa im zapáčila tak, že som ju musel opakovať a nakoniec prispievavali aj Laval s Nikolajom Artemičom. Barón sa ma spýta, kto tú nôtu zložil, ako keby u nás bolo treba zvláštnych majstrov na to. Ja som mu — prostredníctvom Nikolaja Artemiča — odpovedal, že u nás veru na to žiadnych majstrov nenačim, že ľud si robí nôty a pesničky sám, že to veru ani najlepší majster tak neurobí.

Medzi rozhovorom počujeme razom parnú trúbu Minervy. Bolo už veľmi pozde, nechýbalo veľa k polnoci, a tak sme sa po priateľsky rozlúčili s naším hostiteľom, ktorý nás potom ešte vyprevadil na palubu, aby sa sám trošku prevetral. Noc bola jasná a pred nami vľavo bolo vidieť mihajúce sa svetlo na ostrove Čerigo; vpravo ležala malá sihoť s podivným menom „Ovo“. Čítaj, ako chceš, spredu alebo zozadu, vždy je to „Ovo“ ako debnárova dcéra vo Zvolene „Anna“. Vlado mal službu a zasmial sa pod jeden fúz, keď ma zočil.

— Nakŕmili a napojili ťa poriadne, kamarát, čo? — spýta sa ma.

— Bolo to všelijako! I na teba som si spomenul a vypil som tri poháre tej kypiacej radosti za teba a na tvoje zdravie.

— Ďakujem ti, Ďurko, že si sa tak bolestne za mňa obetoval, ale mohol si mi aspoň načatú fľašu priniesť, bol by som to na svoje zdravie rád dorazil sám. Keď mi džidžiberry nezaškodil, tak mi tan Hajdsik monopôl, čo si pil, tiež nezaškodí.

Pravdu mal Vlado — ale aká pomoc! Ono síce zostalo toho vína viac ako jedna načatá fľaša, nuž čože však, keď som sa hanbil o tom povedať barónovi Lavalovi.

Františkán, ktorý stál vedľa mňa, zrazu sa stratil a o malú chvíľu prišiel s načatou fľašou šampanského v ruke.

— Poctivo platiť, poctivo vypiť! Tu máš, priateľko, a uži to na tvoje a na naše zdravie! — hovoril františkán a podal pritom fľašu Vladovi.

Vlado ani nemukol, vzal fľašu do pravej ruky, ľavou si obtrel fúzy a ústa, prekrižoval sa a priložil si fľašu k ústam. Ono taký moriak musí mať najmenej tri razy vysmolený žalúdok — akoby aj nie, keď má kolofóniu pri ruke — lebo prvý dúšok trval za otčenáš. Potom so vzdychom odstavil na chvíľu fľašu a nepovedal nič len: — Svéca ti! — zasa si potiahne — trvalo to druhý otčenáš — a na konci: — Boga ti! — Po tretí raz si prihne — teraz to trvalo pol druhého otčenáša — a podá františkánovi prázdnu fľašu a neriekne nič len: — Boga mi! — potom podal mne a františkánovi ruku, povedal: — Zahvalim lépo, — a šibol okom po prázdnej fľaši.

— Je to lepšie ako džidžiberry? — spýtam sa Vlada.

— Boga mi, je! Medzi džidžiberrym a šampanským je taký rozdiel, ako medzi Angličanom a Francúzom.

Minerva sa otáčala trochu vľavo, na sever. Pred nami ležala malá zátoka za polostrovom Strašili a či Trachili a vôkol zátoky malé staručké Kapsa-li, hlavné mesto ostrova. Naša loď ešte ani nepristála a už celá loď bola plná malých člnkov, ľudia od radosti strieľali naslepo, spievali a robili škrek a larm. V každom člnku horeli dve-tri fakle a na brehu púšťali rakety a pálili bengálske ohne.

Vlado stál pri mne a ešte vždy mľaskal jazykom ako kapor na suchu.

— Azda ešte v duchu súkaš do seba to víno, Vlado? Koľko takých fliaš by si stačil vyliať na tvoje vyschnuté pľúca?

— Keby nebolo toho kýchania, tak by som ľahko precedil dve alebo tri.

— Čerta z pekla, a nie kýchanie! To som ešte v celom mojom živote ani neskúsil, ani nechyroval, že by človek musel kýchať, keď pije víno.

— Lebo ty si ešte vôbec neskúsený truľo, môj milý Ďurko! Toto víno sa menuje Haid-ssssik, a teraz mi už povedz, akože kýchneš, keď nie s Haidssssikom? Stavím sa s tebou, o čo chceš, že ak vypiješ dve-tri fľaše tohto vína, budeš kýchať tak, že ti odletí hlava.

— Hm, hm, hm, nuž teda tak? Staviť sa nechcem a nebudem, veď by som sa ožobráčil, keď jedna fľaša stojí vraj sedem zlatých; ale rád by som vedieť, či by vari i Jozefovi z Očovej tiež hlava odletela? Nuž ale ešte jednu otázku, Vlado, — prečože to víno menujú monopôl?

— Ďurko, Ďurko, rád ťa mám, ale si predsa len vŕtané drevo! Keby si len trošku rozmýšľal, tak by si vlastným nosom musel naraziť na odpoveď. Monopôl sa menuje preto, lebo Haidssssik má monopol na kýchanie — to je jasná vec. A čo je monopol, to hádam len vieš?

— Viem, Vlado, len sa hneď tak nenadurdi! Monopol je, keď musíme za drahý groš kupovať taký dohán, od ktorého, keď si ním napcháš fajku a začneš fajčiť, pochytí ťa často nielen kýchanie, ale i vracanie, čo ti vyčistí mozog a žalúdok, že sa až blyští.

— No, vidím, že už predsa dačomu rozumieš.

Minerva pristála a o chvíľu potom bola celá paluba plná kričiacich a jedno-druhé strkajúcich polodivých ľudí, medzi nimi aj veľa veľmi driečnych žien (čo ale Zuze nemusíte vyzradiť), ktoré sa k nám správali až veľmi vľúdne (to tiež nie). Každý a každá mali dačo na predaj; jeden vykrikuje „grochos, fakí, fazúlia a angúri“ (hrach, šošovica, fazuľa a uhorky), druhý zas džidžiberry, ráky a krasí (džidžovinu, pálenku a víno) a zas tretí, na moju hriešnu, kričí pívo, ako kdekoľvek u nás. Jeden Turek držal za hrdlo zaškrtenú kačicu, oháňal sa ňou ako bičom a reval po turecky a grécky: „Ordeg, ordeg, pápia,“ a ženy a dievčence vyspevovali „Naránčia“ a „churmádes“ (pomaranče a datle). Jeden Čerigan — vyzeral ako Rajnoha — mal plný kôš rýb na hlave a kričal, čo mu hrdlo ráčilo: „To psári, to psári“ (ryby) a zo začiatku som myslel, že predáva pipasáre. Najlepšie vykrikoval jeden desať či dvanásťročný fagan, predával gaštany a vysokým prenikavým hlasom neprestajne kričal: „Kástana, kástana“.

Vlado uštipol za ucho jednu neobyčajne driečnu Čeriganku, ktorá predávala pomaranče, čo sa vraj menovali mandolíny alebo mandaríny. Povedal jej, že jej tam sedela psilos (blcha); ona sa len usmiala a ukázala nám pritom krásne zúbky, ako zo slonovej kosti, ľahko udrela Vlada po ruke a predala mu asi desať tých mandolínok za dvesto lepta. Aby som tiež dačo kúpil, vyhandloval som od jej kamarátky za dvadsať lepta orechy a doktor Plajštift dohováral jednému Čeriganovi v starej gréčtine, čomu ten v nijakom prípade nechcel alebo nemohol rozumieť. Konečne sa Vlado vložil do toho a s jeho pomocou sa starí i mladí Gréci dohodli na tom, že mu Nemec chce odkúpiť ten nôž, čo má zastrčený v pekne vykladanej pošve v opasku. Čerigan chcel zaň 50 drachiem a Nemec dával desať; zjednali sa na dvadsať.

Trh bol v najlepšom, keď Minerva dala prvé znamenie na odchod, čo sa ani Čeriganom, ani Čerigankám nebárs páčilo. Tomu sa dá ľahko rozumieť, keď vôbec len raz, najviac dva razy za týždeň zastaví u nich parník. Ináč musia mať tam na tej sihôtke veľmi pokojný život, ak sa len medzi sebou nehašteria a nehryzú. Pamätám sa, že starý kantor mi u nás ako chlapcovi rozprával o jednom Nemcovi — menoval sa Robinson Kreozot, ktorý žil samučičký sám na jednom divom ostrove, a žil tam lepšie ako bársktorý domkár v Orave alebo v Trenčianskej pod Javorníkom. Dajsamibože, porcie neplatil, lebo tam štajrant ešte nebol, a čo si chytil alebo ulovil, to bolo jeho, bez toho, že by na to dbal žandár, financ alebo slúžny. Tam na tom ostrove vynašiel sa ten olejček, čo dávajú do deravých zubov, keď bolia a čo podľa neho pokrstili kreozotom.

Bolo po jednej hodine ráno, keď sa naša Minerva pustila rovnou čiarou na juh za sprievodu člnkov a čeriganských lodičiek, ktoré ešte dlho za nami bolo vidieť; ešte zďaleka sme počuli, ako nám kričali na slávu, potom jedno svetlo za druhým začalo miznúť, až naša poriadna Minerva pri jasnom mesiačiku plávala pokojne a vážne zasa sama ako stará a múdra bohyňa.

Vlado mi povedal, že ten ostrov Čerigo za dávnych čias, keď ešte nebol ustálený tam, kde je dnes, mal mladé, ktoré na cestách stratil a že to malé Čerídža nemôžuc nijakým spôsobom nájsť svoju matku, zostalo na cestách a usalašilo sa na šírom poli, tak asi v polovici medzi Čerigom a Krétou. Že ho tam nad ránom iste uvidíme.

Ja som sa len podíval na Vlada a pomyslel som si: „No, kamarát, kýchať si nekýchal na ten monopol, ale cigániť, to veru vieš majstrovsky!“

— Prosím ťa, rozprávaj to niekomu inému, aj ja si sem-tam tiež rád zahnem, — poviem Vladovi.

— Ďuro, ty hlavička klincami vybíjaná, ak neuvidíme to mladé Čerídža tak okolo šiestej ráno, tak nech ma tuná na tomto mieste hneď desaťtisíc tvojich ropúch surinamských pobozká! Ináč sa spýtaj, koho chceš, uvidíš, že hovorím len číro-čistú pravdu, a potom si vytiahni jeden z tých klincov z tvojej hlavičky.

Ani som mu len neodpovedal, bol by som sa mu musel nanosiť do matere za také bezočivé cigánstvo. To by bolo dačo spytovať sa rozumných ľudí, či ostrovy tratia mladé na cestách po mori, aby ma azda mali za blázna, keď nie za somára.

— Radšej mi povedz, či nepoznáš akú-takú spoľahlivú krčmu v Canei, kde by zo mňa hneď nezodrali kožu.

— O krčmu sa nestaraj. Veď je jedna vedľa druhej; ináč je medzi nimi len ten rozdiel, že v jednej ťa poriadne obšijú a v druhej očešú. Ale obdrať? To, to, božechráň, kožu ti nechajú celú, ak im popustíš kabát, košeľu a iné maličkosti. Jeden z tých dobrodincov je Talian a menuje sa Sgambella, má krčmu hneď pri prístave a ináč patrí ešte k tým poriadnejším. — Sgambella vraj znamená toľko, ako ten, ktorý vyzváňa nohami.

— A čo stojí u neho porcia polievky a mäsa? Vieš, že nie som Rotsschild a môj kassaképárunk, ako sme to pri batalióne menovali, nevykazuje ten tzv. kompletný ferflexštand.

— Sgambella bude od teba žiadať, ak sa neumyješ, neučešeš a neokefuješ, za polievku a za pečienku päť driachiem, ak sa vyparádiš desať, a to preto, lebo na Kréte okrem Turkov (ktorí sa umývajú každý deň), len kresťanskí veľkí páni umyjú sa raz, dva razy za mesiac, tí druhí cítili na sebe poslednú vodu (okrem dažďa), keď ich krstili. Najviac však zaplatíš neumytý päťdesiat a umytý osemdesiat lepta (22 alebo 36 grajciarov). Čo vypiješ, platíš okrem toho; kilo vína stojí 25 — 30 lepta, ale žiada zaň 3 drachmy, ináč je lacnejšie.

— Jakživ som nepil víno na váhu — to je už zasa dačo také, ako to mladé, nešťastné, v mori stratené Čerídža, môj milý Vlado!

— Boga mi, tebe už, na moju hriešnu dušu, Ďuro, pomoci niet! Keď ti hovorím, že piješ víno na váhu, tak ho piješ na váhu, a nie inak. Krčmár odváži plnú veľkú fľašu, keď ju dáva na stôl, a keď ju odnáša, opäť; o čo potom menej váži, o to si ty ťažší a o to obľahčí tvoje vrecko — verštonde vú?

Už som videl, že s Vladom, starým, skúseným šibalom nie je nijaká reč, keď je raz v svojom helemente druhému všetky možné vymysleniny strkať a ho ofabolovať. Nechcel som mu posledný deň kaziť špás, ale posúďte sami, či rozumný človek môže veriť takým táraninám ako tá s tým malým Čerídžaťom, a to pitie na kilá a deká. Tí námorníci sú vôbec čudný národ; dakedy, keď trvá zlé počasie, nevyjdú ani cez deň ani cez noc z najtvrdšej práce; potom zasa, keď sa pán boh a slniečko na svet usmievajú, ich práca je veru nie ťažká a majú času dosť o tom a inom premýšľať, pričom potom vyhútajú i také veci, ktorým ťažko rozumieš a ešte ťažšie uveríš. Už akokoľvek, či je pravda, či vymyslenina, vždy to má celkom osobitnú príchuť, či ti taký človek, ktorý ustavične vidí a skusuje na sebe veľkosť sveta a moc prírody, rozpovie, alebo keď nie ináč, nafabuluje. A zato mi je ľúto, keď sa dnes musím s Vladom rozlúčiť, možno na celý život, lebo Minerva bude plávať z Kréty do Alexandrie, Bejrútu, Smyrny, Carihradu, a na spiatočnej ceste cez Solún, Atény, nevedno, či sa vôbec na Kréte zastaví.

Františkán už dávno dúchal kašu, keď som sa na rozlúčenie s naším mecopontom ešte raz vedľa neho natiahol. Nechcel a nemohol som spočiatku zaspať, ale čože si počneš na palube od druhej hodiny rána až do úsvitu pri tých podivných rečiach Vladových? Zaspal som. Snívalo sa mi, že plávam na mori a že malé Čerídža ustavične za mnou sa ženie a prosí, aby som mu ukázal cestu, ktorou by sa mohlo dostať k matke (nuž tak, to máš z toho, Vlado!); pritom mu na pravom uchu sedela blcha ako slon! Ani neviem, ako dlho som spal. Prebudím sa, deň sa brieždi a františkán chrápe ako píla v Harmanci. Musela to byť poriadna klada, ktorú práve prepiloval a plná hŕč a konárov, lebo som každú chvíľu myslel, že mu praskne gágor a to, čo charakterizuje žida, fujara.

Išiel som k sudu so sladkou vodou a poriadne som sa na celom tele poumýval, aby som sa predsa len podobal poriadnemu človekovi, keď sa omeldujem v batalióne. Na to som nedbal, že ma azda pán Sgambella bude považovať za veľkého pána a že mi prisolí tých 30 — 40 leptov na to konto. Vyjdem na palubu a Vlado, ktorý mal nočnú službu, čerstvý ako ryba, potľapká ma po pleci a prstom ukazuje dopredu, trochu vpravo.

— Čo tam vidíš?

— Čože by som videl? Starý sud alebo opustený člnok.

— Prečože nie starý krpec, Ďurko? Je to malé Čerídža a uvidíš, že mám pravdu, keď prejdeme okolo neho tak na dve-tri strelenia. Starí Taliani ho prekrstili na Čerigotto, lebo Čerídža nemohli vysloviť.

Len som krútil hlavou nad takým zázrakom a nepovedal som ani slovo. Bože, čo sa to len všetko na tom svete prihodí, ba ešte i ten Vlado keď sa nepomýli, vie povedať pravdu.

- A teraz už veríš? — vraví Vlado. — Veď ty uveríš aj o tom vážení trunku, keď cez seba precedíš pár metrických centov toho vína — len si daj pozor, aby ti nezaparilo mozog!

— No, veď, no, človek sa rád dá poučiť od skúsenejšieho kamaráta. Ale to len uznáš, že si tu i tu tak preháňal, že sa až sťažne krivili!

Vlado len plecom mrdol a usmial sa pod fúz; potom mi prstom ukázal naľavo k predu, kde každú chvíľu voľačo z vody vyskakovalo a vodou striekalo ako zo striekačky.

— Čože je to zasa?! Veď sa to hádam tak zrána nepúšťajú tí Kréťania tak ďaleko do šíreho mora, aby sa tam vykúpali.

— To sú morské svine, čo sa vyhrievajú; nemôžeš im povedať, že sú ošípané, lebo nemajú štetiny. Taliani ich menujú porki di mare a je to také fajn rybacie mäso ako bravčovina. Starí Gréci ich volali delfíny; založili oni mesto na suchej zemi menom Delfy a tam uskutočňovali čisté a výnosné prorocké remeslo. Keď potom iní pohania skasírovali gréckych bohov, veštenie stratilo kredit a tak kleslo, že za 24 hodín ani na vodu nevybrali; nechali remeslo remeslom a utiahli sa znovu do mora, kde sa im darí obstojne.

— Vlado, vieš, že ľahko a mnohému uverím, ale že by morská sviňa vedela prorokovať, to už, na moju hriešnu, neverím, a čo by si mi hneď dušu na dlani ukázal!

— Vy v tej vašej Slatine máte svet zatarasený plotom! Čo nevieš, že ešte i dnes tisíce a tisíce ľudí veria tomu, čo im štvornohý stôl klopajúc prorokuje alebo z dlane veští stará cigánka? Nepoznáš morskú sviňu, to je nielen múdre, ale i užitočné zviera, tú môžeš po smrti zjesť. Sprobuj to s tým klopacím stolom alebo s mŕtvou cigánkou.

— Ale či ozaj, Vlado?

— Veru tak. A proti tým delfínskym proroctvám ani sami bohovia nemohli nič zmôcť, keď im nešli po srsti. Menovali ich zato oraklami, čo toľko znamená, ako že veru pomoci niet.

— Nuž ale, akože sa zhovárali s ľuďmi?

— Na to si najali úradníčky, ako dnes k telefónu; tie museli naklásť ohníček, okadiť izbu a publikum; veštenie, to si vyhradili sami pre seba.

Na samom obzore mora vystupovali pomaly končiare vrchov, pokryté snehom. Zo začiatku som myslel, že sú to oblaky, ale Vlado ma poučil, že je to pohorie na Kréte, menujúce sa Maďarské alebo Madaraské hory. Pod nimi, bližšie k nám, leží Kanea, a Vlado si myslí, že tam budeme akurát na poludnie. Kanea leží vo veľkej zátoke chránenej na východe výhonkom Akrotíri a na západe polostrovom Špatou. Poloha má byť veľmi pekná, no veď uvidím, čo je zač.

K nám sa pridružil františkán a zabával sa s nami na hre tých morských svíň; čo tie vystrájali, to bolo až na smiech, skákali ako mladé jahňatá, predbiehali a potápali sa atď. a pritom striekali do vzduchu vodu ako vodové sviece.

Fráter ma zobral so sebou na raňajky; kúpil kus slaniny a dva okružky chleba, k tomu jednu malú fľašu koňaku, čo je však veľmi drahé, lebo za ňu platil 3 zlaté, a tak sme si na palube pozávtrakali. Aby Vladovi neprišlo z očí, pozvali sme si ho na pomoc, čo on veľmi rád urobil. Pravdaže, nezverili sme mu koňakovú fľašu, lebo sme vedeli, čo je vstave dokázať, mohol by sa nám rozkýchať, ale tri-štyri kalíšky predsa si v ňom našli cestu.

Po fruštiku mi františkán daroval na pamiatku posvätený mosadzný krížik na remienku a potom mi dal zapečatený list s adresou Al’ Signore Giorgio Ditello a Canea. Ten list mám zajtra ráno odovzdať na katolíckej fare a keby ten pán tam nebol, aby som ten list otvoril a urobil to, čo je tam napísané. List aby som dobre schoval, že mi bude na dobrej pomoci.

Františkánovi som sa za fruštik srdečne poďakoval a sľúbil som, že s listom sa stane tak, ako rozkázal. Krížik som si hneď zavesil na hrdlo a list som schoval k tomu, čo už tretí deň mám od Nikolaja Artemiča.

To malé Čerídža už začalo za nami zaostávať a františkán sa veľmi divil, akým činom toľko a takých malých sihotí môže obstáť v tom mori pri toľkej vode. Pripomenul som, že sme v noci videli pri Čerigu ešte oveľa menšiu sihoť pod menom Ovo.

— Škoda, že ste spali, rád by som bol vedieť, čo to podivné meno znamená. Vlado mi síce riekol, že Ovo je po srbsky toľko ako po slovensky to, ale človek sa na Vlada nijako nemôže spoľahnúť, lebo on tu i tam rád pridá. Pritom niekedy vraví tak podivne, že mu ani nerozumieš. Na moju otázku, aká je to sihoť, povedal len krátko, ukazujúc prstom vpravo a vľavo: — Evo je Ovo a Ovo je Čerigo. — Potom už zmúdri, hriešny človeče, z takej reči.

Františkán si zašnupal, chvíľku premýšľal a riekol, že to musí byť veľmi stará sihoť, až hen od začiatku sveta, lebo v knihách je vraj napísané, že ako všetko na tomto svete, tak i sám svet začal sa ab ovo, to jest od ova. Bolo mu ľúto, že v noci pílil v Harmanci, a tak premeškal príležitosť vidieť ten začiatok sveta.

— Veruže sú na tomto svete podivné mená, — pridá františkán, — ako napríklad trebárs Kréta. Turci ju zovú Kidri a Taliani ju nazvali Kandia, čo by mohlo znamenať toľko ako blyštiaca, žeravá, alebo že tam za dávna založili fabriku na cukerkandl. Pán boh ich tam vie, čo si pri tom mene vlastne mysleli.

Vrchy na Kréte vždy vyššie a vyššie vystupovali z mora a vychádzajúce slnko zrazu ožiarilo ich snehom pokryté končiare, takže sa ligotali ako čisté zlato.

— Pravdu mali Taliani, keď Krétu nazvali Kandiou, blyštiacou. Ďuro, len sa podívaj, ako sa ligoce.

— Vyzerá to asi tak, — vravím, — ako keď sa človek podíva za jasného jarného rána z Popradu na Tatry. Čo je však podivné, že tie končiare vystupujú zo samého mora a že inej zeme ani nevidíš.

— Počkaj len, Ďurko, všetko má svoj čas, o hodinu, o dve budeme vidieť viac.

Na Minerve vyzváňali na raňajky a veľa ľudí, ktorí vedeli, že na obzore vystupuje Kréta, vyšlo na palubu; každý a každá so skladacou stoličkou a s ďalekohľadom v ruke. To ste mali počúvať, ako sa vo všetkých možných rečiach ozývalo: Čudesno, grosartik, admirabl, manifik, aincik, ké-beleca atď., atď. Len tí zemani zo Somárie nepovedali nič, roztiahli oči, mihli a mľaskli pritom jazykom, čo vraj u nich znamenalo najväčší obdiv. Jeden vypasený pán s namastenými fúzmi, vyzeral ako žid, hneď vedľa mňa zafufňal: — Kolosál, fene edemek! Hást e procht!

Spýtam sa Vlada, čo je to za krajan, a on mi odpovedal, že vraj šnoralista z Judapešti.

— Čože je to už zas za remeslo?

— To sú tí, čo píšu tie pravdy do novín, — vraví Vlado.

Tak teda tu ho máš konkurenta-krajana, pomyslím si a obzerám si ho bližšie. Košeľa, kabát a vesta boli trochu zamastené, končité bruško kývalo sa na skrivených hnátoch a päty išli od seba, pričom sa mu palce na nohách treli jeden o druhý. Aj prsty na rukách boli trochu skrivené, môžbyť preto, že veľa píše. Ale tvár sa mi čím diaľ tým viac zdala známou. Naraz mi blyslo mozgom: „Nech mňa tu hneď tá Plajštiftova ropucha tisíckrát pobozká, ak je toto nie ten samý Icík Flekeles, čo pred štyrmi rokmi rozvážal po krčmách v slatinskej doline sudy so špiritusom.“

— Nevieš, Vlado, ako sa volá ten šnoralista?

— Ja som sa ešte v Trieste podíval do registra, tam je zapísaný pod menom Fénessi Arpád, Zeitungs korespondent, Budapest, cestuje do Kaney.

„Keď je to Fénessi Arpád, tak ja som, na moju hriešnu dušu, Jano z búdy! No veď nič, však ti ja prídem na pravé meno, čo by si si bol hneď aj tisíc ráz kúpil za 50 grajciarov nové!“ vravím si.

Vždy sa viac a viac ľudí hrnulo na palubu; ponad nás zatiahli tú velikánsku plachtu a za chvíľku na to vidím Nikolaja Artemiča, ako sa vedie pod pazuchu v živom rozhovore s barónom Lavalom.

Aby som si bol na čistom s tým Fénessim, priblížim sa k nemu tak zboku a hlasne poviem:

— Servus, Flekeles!

Mali ste vidieť toho chlapíka! Trhlo to ním, ako keby som mu bol pristúpil jednu nohu mojou podkovičkou. Stálo to za to! Vyvalil na mňa oči, bolo vidieť, že ma nepoznal, alebo aspoň nechcel poznať.

— Wí hajsst Flekeles? Hais ech doch Fénessi. Mit wem hob’ ich den Fergnigen? — vraví, otriasajúc cviker v ruke.

— Som Jano zo slatinskej búdy, — poviem mu na to, — veď si vari len nezabudol tú židovskú slovenčinu od tých čias, čo si rozvážal špiritus?

— Jano zo zlatníckej púdy? Kenu ech nex! — povie a odvráti sa odo mňa.

Ja som však zvedel, čo som chcel vedieť, mňa neopáliš, ty môj zlatý, krivonosý a kosonohý Icíčko!

Pridal som sa k Nikolajovi Artemičovi, ktorý sa ma spýtal, s kým som to práve hovoril. Povedal som mu všetko dopodrobna, on sa usmial a pozrel ostro na toho maďarského šnoralistu — Fénessi-Icík-Arpád-Flekelesa.

Už len čo je pravda! Na cestách sa dožiješ viac za týždeň ako doma za sedem rokov. Ký čert by si to bol pred mesiacom myslel, že za sedem dní po mojom odchode zo Slatiny vystúpi na mojom horizonte (ako to Vlado menuje) nielen Kréta, ale aj Arpád!

Nikolaj Artemič sa zmienil, že on svoju cestu do Indie odloží na vhodnejší čas a zatiaľ ostane v Kanei. Tou novinkou som bol veľmi natešený tým väčmi, lebo i barón Laval, ktorý z jeho volontierskych chúťok celkom vytriezvel, chce zostať pri nás. Nič nechýbalo, len aby sme ešte i františkána prehovorili, aby tú Svätú zem a vodu hľadal niekde na Kréte; musí jej tam byť tiež dosť, keďže sa pred toľkými rokmi tí starí bohovia motali sem a tam na tucty. Doktor Plajštift nám aj tak zostane, a tak by bola slávna pätorka pokope.

Ako tak premýšľam, príde ku mne doktor a poprosí ma, aby som mu pomohol baliť jeho veci.

— S radosťou poslúžim, — odpoviem.

Potom sme sa odobrali do jeho izbičky, kde už bolo všetko pripravené, vlastne tak rozhádzané, že spočiatku sme sa ani jeden nevyznali, kde čo leží. Bežal som do magazínu, vyfasoval na doktorovo konto dve porcie sena a jednu slamy a hybaj s tým ku Plajštiftovi.

Mal prihotovené štyri debničky s priečinkami; tie fľaše som obväzoval slamou, priečinky vypchával senom a za dve hodiny boli všetky hady, žaby, raky, jašterice a chrobáky tak zapakované, že ich mohol poslať bezpečne nielen do Hiadlberku, ale až hen do Tisovca. Na tú sušenú zeleninu mal osobitnú debnu, aj s tou som bol zakrátko hotový.

Medzitým si doktor pakoval šaty do kufríčka, okrem šesť párov topánok mal toho dosť málo, bielizeň skoro nijakú, zato však hŕbu vlnených košieľ, gatí atď.

Díval sa, ako mi práca šla od ruky a keď sme boli hotoví, vtisol mi 5 nemeckých strieborných dvadsiatnikov do ruky; takým činom som zarobil viac za dve hodiny ako doma za týždeň. Pritom sa mi ešte poďakoval! Spočiatku som sa vzpieral vziať toľko groší za takú malú prácu a povedal som mu, že za tie peniaze s radosťou to všetko ešte raz vybalím a zabalím; on sa len usmial, potľapkal ma po pleci a povedal:

— Šon gút, majn líber Ťuro.

Je to dobrý človek!

Keď sme u doktora skončili, nazrel som ešte na rozlúčku do môjho zamilovaného mecopontu, zviazal som bielizeň a moje veci do pokrovca a na pamiatku, že som tam býval, napísal som ceruzou na stenu: 5. — 8. februára roku 1897, kaprál Ďuro Pazucha slatinský. Minerva vivat!

Františkán mal svoje veci v kútiku; ten bude túto robotu robiť až o dva dni!

Keď som sa vrátil na palubu, videl som, že za tie dve hodiny sme museli prejsť veľký kus cesty. Ani by to človek neuveril, že tá Minerva má také nohy! Bolo vidieť nielen vrchy, ale už i pobrežie Kréty, a rástlo to ustavične ako z vody.

Vlado mi ukazoval vpredu, trochu vľavo, evo ti Kaneja. Ja som síce holým okom nič nevidel, ale o chvíľku na to, keď mi Nikolaj Artemič požičal svoj dupľovaný ďalekohľad, začal som rozoznávať belasé čiary pod vrchmi.

Feďa mal veľkú radosť, že Nikolaj Artemič nejde do toho morového pekla a že zostane na Kréte.

— Azda sa nebojíš toho moru, braček? — spýtam sa ho.

— Čevo že mene bojať sa — no pravo nado jelo plavať dalše.

— Neboj sa nič, na Kréte ti kúpim trebárs dve kilá vína, bude nám tam očeň charašo.

— Kanešno, na Krete to i zemljakov najďoš, možno razgavarivať.

Kaneu bolo už vidieť holým okom, pred ňou sa kolísali tie ozruty lodiská, každá naoko taká veliká, ako ten začiatok sveta Ovo.

Naša Minerva zakerovala medzerou medzi francúzskou vojenskou loďou Lüšé a anglickou Barflör a neďaleko pevniny zostala stáť. Takú divú chasu ako na Korfe, Zante atď. nebolo badať, lebo po celom prístave boli rozmiestnené vojenské loďky z tých veľkých lodí, ktoré robili poriadok. A tak bez veľkých ťažkostí sme sa všetci dostali na breh. Chudák františkán nemohol sa s nami ani rozlúčiť, podával nám ruku a rad radom nás všetkých prekrižoval, mne ďakoval predovšetkým za to, že som ho tak šikovne vyliečil z toho úsadu a že som ho tak po priateľsky ošetroval, keď mu morská nemoc trhala vnútornosti.

Vlado mi stisol ruku, len-len že mi nerozmliaždil prsty.

— S bogom, Ďorde! Kada bog dade, očemo se videti još! — vraví mi na rozlúčku.

Najprv som odprevadil Nikolaja Artemiča, baróna Lavala a doktora Plajštifta ku Sgambellovi, ktorý má hostinec na samom nábreží, potom som sa podľa predpisu išiel omeldovať na žandárske komando, kde ma hneď predviedli k pánu majorovi Bórovi, Angličanovi, ktorý vedel trochu po grécky a po francúzsky, ináč vyzeral slušne a podal mi ruku. Mal pri sebe tlmočníka Gréka, ktorý okrem taliančiny rozumel a trochu hovoril po srbsky a po rusky. Ordonanc ma odviedol do kasární; bolo tam asi 60 — 80 mužov zo všetkých strán sveta, medzi nimi štyria Česi a Moravania a 12 Čiernohorcov, chlapov ako jedle. Jeden z tých Čechov menom Hruška vzal ma so sebou a v magazíne som dostal mundúr, navlas taký, aký nosil Vejtruba vo Viedni. Flintu mi dali anglickú, nie takú ťažkú ako naše manlicherovky, veľmi šikovnú a môžeš ňou pri jednom nábitku vypáliť osem ráz. Šabľu v remennej pošve, patróntašku — ako ruženec na prevesenie cez plece — na osemdesiat patrónov; krátku blúzu a široké pľundre až po kolená z tmavobelasého súkna s červeným páskom. Vysoké remenné gamaše a dobré opánky a na hlavu fez. Všetky veci z remeňa, nefarbené, svetlé, rovnako i remenný pás, na ktorom visel na boku bagnet, na drieku dve tašky, každá na štyridsať patrónov. Kepeň z rovnakého súkna ako mundúr, s končitou kapucňou.

Všetko to bolo nové, čisté a z veľmi dobrej matérie; najviac sa mi zdali tie širočizné pľundre, v ktorých sa chodí oveľa lepšie ako v našich, lebo nepriliehajú tak na telo a koleno je celkom voľné.

Jedným slovom oblek a zbrane boli veľmi poriadne a stáli najmenej dva razy toľko ako náš domáci vojenský mundúr.

Keď ma už tak vyparádili, zaviedol ma Hruška do kantíny. Stolca si tam nevidel a stola tiež nie; naprieč izby boli položené na holej zemi, namiesto stolov dosky a musel si si prisadnúť na zem a nohy vtiahnuť krížom pod seba. Mladý Turek nám priniesol fľašu s vínom, k tomu poriadne mastnú baraninu s ryžou a chlieb tvrdý ako skala. Jedlo to bolo ináč chutné, i víno, keď aj silné, dalo sa piť. Ale s tým chlebom som sa dlho nemohol skamarátiť. Bol síce biely, ináč ako pagáč; ale konečne človek privykne aj na maces ako Šmaje.

Medzi jedlom sa ma Hruška vypytoval, odkiaľ som, kedy som slúžil na vojne, či som ženatý a či nie, atď. a ja som mu všetko vyrozprával.

— Vida, tak jsme rodáci! Já jsem síce ne z Uher, ale předs Slovan, a to Čech, rodem ze Žižkova u Prahy. Nás je zde více, všechno vybraní hoši a očekáváme ještě nových kamarádů, — vraví Hruška. — U kterého pluku jsi sloužil?

— U Alexandra. V poslednom čase sme sa zdržiavali v Sliezsku.

— Měl sem u toho samého pluku kamaráda, frajtra Kalinu, co pak jsi jej neznal?

— Akože by som Kalinu nepoznal, veď bol v mojom cúgu.

— Ták? To mně velice teší! Přijede též sem na Krétu k nám, a síce s nejbližším parníkem.

Tejto správe som sa veľmi zaradoval. O tom sa mi prv ani nesnívalo. No, len čo je pravda, máš ty, Ďuro, šťastie, pomyslím si; ideš toľký svet a všade nájdeš dobrých ľudí a nakoniec ešte starého kamaráta z vojny!

Hruška mi ešte opísal službu, čo a ako mám konať, ako tuná ľudia žijú, akých máme oficierov atď.

— Všechno by bylo v pořádku, jen ten suchý, žíznivý vzduch zde mně ňák nesluší, když nemáš pořádnou sklenici piva, s kterou by si mohl zahnat žízeň.

— Nuž a čože s vínom a vodou?

— Já jsem rodem Čech, takřka Pražan, a my doma netrpíme vodu ani v botě, né to v žaludku. Voda jest užitečný vynález na vaření, mytí a stříkaní do ohně, pak na pole a záhrady, ale k pití se rozhodně nehodí; to jest stará vesta.

— A víno?

— Víno jest víno, nehasí žízeň a přitom je dosti drahé. Avšak i sám čert požírá mouchy v nouze a v nouze je i Franta dobrý. Sám se přesvědčíš, že nám v tomhle žíznivém podnebí nic jiného neschází, než tak as 10 neb 15 půllitráků čerstvého smíchovského denně, to by byl život jako v ráji.

— To by si však prepil celú gážu.

— Čert aby ji vzal, tú celou gáži; my i tak žijeme zde, co se alespoň nápoje týká, na sultánovu bradu; ten pán má zatraceně málo drobných a jeho vojaci jsou odkázáni nejvíce na to, co im tak náhodou kápne.

— To sú ale smutné výhľady.

— Smutné aneb ne, na to jsme zde, aby jsme je změnili, a změnit to prozatím nemůžeme; jen aby pánbiček požehnal sem nějaký pivovar.

— Akýže je ten náš lajtnant?

— Jest to člověk pořádný, mladý a moudrý. Rodem je Angličan, velice učený pán; umí tolik jak řecký arcibiskup a turecký guvernér na Krétě dohromady.

— Aj, jaj!

— Na mou věru, tak! Arcibiskup neumí turecky a guvernér neumí řecky, a náš lajtnant neumí turecky a řecky, jako každý z nich.

— A akože hovorí pri execírke alebo pri komande?

— Pomáha si, jak může, hlavou, nohama i rukama, jináče je to vedlejší věc; nás je zde asi 80 mužů, Turků, několik Němců, Slovanů, Černohorců, Italů, ba i několik Arabů se nájde a ten důstojník se ještě nenarodil, který by tolika řečmi vládnul. Až náš batalión bude kompletní (schází ještě asi 320 mužů k čtyřem stům), to bude teprva mela.

— To bude asi podivná služba, akože ťa bude komandovať?

— To je jeho věcí, já si jeho hlavu nebudu lámati.

Po obede ma zaviedol Hruška k pánu lajtnantovi, ten si ma mlčky prehliadol, či je mundúr v poriadku, a potom som išiel s Hruškom do kancelárie. Tam som musel skladať účet z môjho foršusu, z 21 zl. 75 1/2 gr., podľa Hruškovho návodu, pričom vyšlo, že mám dostať v hotovosti ešte 36 piastrov na cestovné trovy a 75 piastrov ako na ruku pri nastúpení služby, spolu 111 piastrov. Nemal som ani tušenia o tom, koľko je to v našich peniazoch, ale Hruška mi vyrátal, že cena piastru je asi 22 gr. a že mám vykázaný plat 6 piastrov a 34 para denne; každú sobotu je komput a každý dostane, čo má dostať, alebo mu zostanú dlžní.

— Doufejme v pána, že je dostaneš, — pridal na to Hruška.

— A čože je s tými 111 piastrami? — spýtam sa ja.

— Doufej v pána, synu můj, — povedá Hruška, — až do soboty, když bude výplata, máš tu čest a na vůli považovati se jakožto jeden z těch málo věřitelů padišacha.

— Čože je to za pšocha?

— To není žádná pšocha, to je padišach, sultán a císař všech věřících, který dle boží vůle vládne a platí, když dle vůle boží jsou peníze v kapse a když je dle tetéž vůle nikdo odtamtud dříve neuklidil. To si pamatůj, můj zlatý Jiříku aneb Ďurko, že se na Krétě, jako v celém tureckém mocnářství, všechno děje dle vůle boží; když pán bůh chce, máme peníze v kase, když ne, tak ne; proti tomu není žádný dišputát, inšallah!

— Nuž a či sa častejšie stáva, že pán boh nechce?

— Kdy by se mne byl ptal, zdaliž častějí chce, tak by ti musel odpovědět, že „ne“. Nelámej si daremně hlavu, Ďurko, a oddej se do vůle boží.

Hruška mi na tureckom formulári vypísal český služobný lístok, potom tiež na tlačenom formulári v dajakej reči, ktorej som nerozumel, obligáciu na 111 piastrov.

— A teď jsme v pořádku, — pridal Hruška, — uschovej si bedlivě obě, uhlídáme v sobotu, co z těch 111 piastrů vytlučem. Prozatím ti ukážu náš kvartír.

Zaviedol ma do dvora, tam bola z jednej strany dlhá, murovaná a škridlicami zakrytá kôlňa rozdelená na dvanásť izbičiek, vždy pre dvoch chlapov, do tej sme vošli. Náradie tam ešte nebolo nijaké, len obďaleč steny ležala zviazaná slama pokrytá pokrovcom. Okrem toho stáli, zavierajúc dvor, dve veľké budoviská naproti a vpravo.

— A kdeže máme postele?

— Dle vůle boží, postelí není, kdyby to bylo potřebné, tak by nebyli na ně zapomněli při stvoření světa; bohužel, že nezapomněli na blechy.

— A máte ich tu hodne?

— Všeho se nalezne, o to nouze není.

V zadnom rohu izbičky boli dvere; Hruška ich otvoril kľúčikom, ktorý vylovil zo svojich širokých pľundier; bol to priečinok v múre a pre nás dvoch spoločný magazín. Tam som si uložil cibilné šaty, môj pokrovec atď., potom mi Hruška dal druhý kľúčik a dodal:

— Teď máme wertheimku v pořádku. Teď máme prázdno, pojď, ukážu ti město.

Vyšli sme z kasárne; tá je obďaleč prístavu, v ktorom stáli tie železné lode. Na nábreží samé staré domy, zväčša ešte z čias panovania Talianov, nízke, vysoké, dlhé, široké, aké chceš, ale všetky — až na malé výnimky — viac-menej otrhané a schátrnalé. Stojí tam aj maják a veliké staviská, v ktorých Taliani stavali lode „galije“.

V celom meste, ktoré je obtočené silnými múrmi, priekopami a štyrmi baštami, bývalo spolu so štyrmi predmestiami asi 15 000 duší, viac ako polovica Turkov. Pred troma dňami prepadli Gréci tureckú štvrť, začali zbíjať a podpaľovať; na to Turci vtrhli do gréckej štvrte, Grékov, ktorí nestačili ujsť a ratovať sa, vyhnali z mesta a štvrť zapálili. Tak veľká čiastka tureckých a gréckych štvrtí dnes leží popolom a v rozvalinách, v samotnom meste zostali len Turci. Že sa to nezaobišlo bez strašnej rezby, to sa tu rozumie samo sebou.

Jedno z tých predmestí — na východe — menuje sa Chalupa (po grécky Haleppa), tam sa kresťania udržali a Turkov odbili, a stadiaľ ich potom odviezli vojenské lode a odpravili do Grécka.

— Požár byl strašný a měli sme co dělat, aby jsme co-to uchránili. Kdyby nám nebyli přišli na pomoc námořníci z různých vojenských lodí, tak by bezpochyby celá Kanea byla lehla popelem. Teď je zatím pokoj. Tajit nemohu, že celá mela začala se od křesťanů, kteří byli poštváni zvláštně k tomu účelu poslanými lidmi z království a kteří, jak jim začalo lézt pod nechty, byli první, co praskli do bot. Nemohu se tomu dost nadivit proč, poněvádž jsou i Turci i křesťané Řekové a zrovna Turci se chovali proti nekonečnému dráždění křestanů kupodivu mírně. Uvidíme, jak to půjde dál.

Tak rozprával Hruška.

Sgambellov hostinec s kaféniou (kaviarňou) bol plný a hostia sedeli, až na niektorých, na malých remenných vankúšoch. Z mojich známych som tam nevidel nikoho, len v kúte sedel učupený Icík Flekeles Arpád a v ústach žuval plajštift. Očividne písal dajaký ten „pericht“ do Judapešti. Ukázal som ho Hruškovi.

— Bože, co to všechno na nás leze! — povie Hruška. — Takových chasníků je již zde jako nemeckých myší, a vždy ještě přicházejí noví a noví. Co si s nimi zde počnem, nevím. Bude z toho junda, až se dají sami do sebe. Jináče máme dát na ně pozor: je u nich částečně dopisovatelství vývěskou a špehúnství hlavní věcí. Dobře bude, když s ním nebudeš obcovat; vůbec se zde měj na pozoru; Kréťan — ať je to Turek neb křesťan — je vždy Řek, a jeden je drahý za babku a druhý nestojí za vindru.

— Keď je to tak, akože potom privedieš týchto ľudí na poriadok?

— Přemýšlej o tom, a nájdeš-li k tomu prostředek, tak si ho nech dříve u všech států patentírovat a pak ho nabídni našim pánům. Dostaneš za něj tolik peněz, že si můžeš koupit celý Mailand a okolité věsnice.

Neďaleko stál turecký kostol s tenkou vysokou vežičkou — hovorievajú jej rimanet — na ktorú každý večer pri západe slnka vyjde turecký kňaz — menuje sa vraj múle a či móla — a vyvoláva veriacich k modlitbe. Čože to, to je pekný zvyk. Hruška ma pozval, aby sme sa podívali na ten kostol. Turek robí všetko naopak, naprieky kresťanovi. Keď my ideme do kostola, obnažíme si hlavu — on po svojom nohy; my píšeme zľava napravo, on sprava naľavo; my máme najviac jednu ženu, a tej nám je kedy-tedy až po krk, Turek ich má viac a dakedy na tucty, zato ho i po kúskoch a pomaličky čert berie. — Er werd cerissen fon e gonc klánen mund, — ako hovorí Šmaje. Trvá to dlhšie a bolí to väčšmi ako fon e gonc grósen.

Vošli sme do mešity, lavice, stolce, oltár, kanceľ, organ, krstiteľnicu a obrazy by si hľadal darmo, niet ich. Tu i tam sedí na malom prestretom pokrovci Turek, bosé nohy krížom pod sebou, na hlave turban alebo fez a modlí sa ticho, tvár vždy na jednu stranu obrátená, ruky vystierajúc a križujúc na prsiach. Pri tom to velebné ticho. Na stenách, obložených bielym mramorom všade sú vysekané nápisy z Alkoránu, červenej, zelenej alebo zlatej farby, písané sprava naľavo. Kňaza, kostolníka, mendíkov alebo žien, predávajúcich voskovice, sviečočky, jedným slovom nič nevidíš okrem modliacich sa Turkov. Ženy a deti nesmú medzi mužov, majú zvláštny vchod a zvláštne oddelenia, nahusto zamrežované tenkými drevenými latami, takže ich vôbec nemôžeš vidieť. Čo ma však najviac udivilo, bolo to, že každý modliaci sa mal v rukách ruženec, akurát taký ako môj františkán.

Stavba takej mešity je veľmi dôkladná a nádherná; v prostriedku je vysoký, okrúhly oddiel so zaokrúhlenou povalou, po stranách štyri podobné, menšie. Zvonku na streche je namiesto kríža pozlátená mesačná štvrť s hviezdou.

Vyšli sme z mešity a išli sme do prístavu. Vlastný prístav je len nepatrný, pre málo a malé lode určený, chránený naprieč, k severu, malou haťou. Väčšie lode musia pristáť v zátoke proti severu celkom otvorenej a keď duje vietor od severu, tak ich kolíše ako našu Minervu pred Korfou.

V tom malom prístave bola zakotvená neúhľadná turecká vojenská parná loď, akurát naproti väčšiemu domu, v ktorom býval turecký fiuišpán, tu ho menujú gunárom a či guvernérom. To je zástupca tureckého sultána, najväčší pán na Kréte, okrem tých rebelantov, hajdúchov alebo ako ich menujú „Zabite“ a či „Zapteh“ a iných, síce menších, skutočne však mocnejších pánov bratov, takže on vlastne nič inšie nerobí, než vydáva rozkazy, ktoré nikto neposlúcha. To je už potom radosť byť takým fiuišpánom! Plácu má vraj veľkú, keď pán boh dopustí, že sú peniaze v kase. Keď ich však niet, tak musí čakať a dúfať ako ja a tisíce iných — inšallah!

— Máteže vy tu krásny poriadok! Veď mi múdri páni na Minerve povedali, že Grécko a všetky ostrovy ním obývané, sú najstaršou kolískou ľudskej vzdelanosti.

— Dej si pokoj s takovou vzdělaností! Na Krétě žije přes 300 000 lidí na 200 mílěch a nemají ani jeden pivovar! Je to vzdělanost! U nás v sebemenším městě máš nejméně jeden pivovar a v každém třetím nebo čtvrtém domě výčep, to je potom vzdělanost, jak se patří, ale ne takový suchopar jako zde, ještě k tomu při tom žíznivém vzduchu. Bez piva a pivovaru vzdělanost! To je na smích! Já ti darují dnes celou Krétu se všemi rebelanty, Turkami, guvernérem atď. i se všeckou vzdělaností, kterou tam nalezneš, za jeden jedinký smíchovský pivovar, můj milý Ďurko! Dej si však pozor, aby si tú vzdělanost nalezl a z ní nic nestratil! Krásna kolébka vzdělanosti při té žízni! A nic poctivého není, s čím by si ji mohl aspoň navlažit, když již ne pořádně zalit!

Pozoroval som, že Hruška je opravdivý kamarát z mokrej štvrte, a ľutoval som ho, že dostal sa do takého kraja, kde nielen kasy, ale i gágory vyschýnajú.

— A čože je s džidžiberrym?

Hruška ostal stáť, podíval sa na mňa a povie:

— Poslouchej, Ďurko, chceš-li, aby jsme zůstali v přátelství, tak to zatracené slovo v mé přítomnosti neber do úst, sic’ bude zle! Utrejch je proti tomu malváz.

Medzitým malá barkaska priplávala ako strela do prístavu a onedlho vystúpil z nej malý starší pán v sprievode až po bradu ozbrojeného chlapa; v červenom páse mal zastrčené dve dlhočizné pištole a handžár na ríf dlhý, okrem toho prevesené flinty a bagnet. Obaja vošli do guvernérovho paláca.

— Něco se kluje, — povie Hruška, — to je konsul, přijel z Hallepy a kdykoliv přichází sem, vždy je ňáka kaňka na krajsante, jak to u nás říkavají.

— A čože je to za chlapa, ktorý prišiel s ním?

— To je jeho sluha, říkají mu kvas aneb kavass.

— Ale je vyzbrojený ako vojenský oltár na vzkriesenie.

— Je to pro strach židovství; kdyby se však něco stalo, tak je on první, který ukáže paty, není-li dříve podplacen, aby zařezal vlastního pána, co potom, pravdaže, rád a svědomitě vykoná; je to jedným slovem Řek.

Netrvalo dlho, ordonanc vykročil z guvernérovho paláca a chcel ísť do mesta, keď tu zrazu zočí Hrušku a mňa. Bol to starý Poliak, ktorý už oddávna slúžil u Turkov; vedel znamenite, okrem svojej materčiny, aj po turecky a grécky. Bol oblečený ako my, ale na rukávoch mal vyšité tri široké červené galóny a na prsiach mal dve strieborné a jednu medenú tureckú medailu. S Hruškom sa musel dobre poznať, lebo sa hneď s ním dal do reči. Má ísť na naše komando, Minerva vraj priviezla dajakého žida z Triestu, údajne novozverbovaného žandára, ten cestou niečo vyviedol a v dôsledku toho ho vydali ako áreštanta konzulovi. Máme ho s patrolou doviesť z Haleppy do Kaney a dať ho pod vojenský, to jest náš súd.

— Bodaj ma stislo, aby ma stislo, ak je to nie Šmaje.

A vyrozprávam tým dvom celú tú históriu s tým čudotvorným kaftanom.

Obidvaja sa zo srdca zasmiali, ale Hruška trochu pokrútil hlavou a riekol:

— Líto mi je toho chlapa, bude sedět o chlebe a vodě — a jaké vodě! — a pak ho pošlou s transportní lodí šupem do Triestu. Bude mít hezkou, tak as 18 — 24 dní dlouhou cestu, až se dostane pod vládním dozorem a na vládní útraty do Brodů. Jináče se dobře stává takovému smradu, když pro své pletichy uvázne; máme zde i tak těch „poctivých lidí“ toho druhu stopadesát ze sta a tak aspoň co-to ubude.

Toho Poliaka sme odprevádzali do mesta. Menoval sa Lisak a keď sa božil, čo sa častejšie stávalo, tak neriekol na moj dušu alebo boga mi, ale jak boga kocham. Ja som zo začiatku myslel, že hovorí jak boga kuchám, čo by bolo strašne nepekné, ale potom mi už povedal, že to znamená, že miluje pána boha, a nie kuchá. No veď tak, človek sa má hneď zo začiatku poriadne dorozumieť, potom nenastanú nijaké škriepky a hádky.

Lisak vstúpil do tureckej služby pred 32 rokmi ako devätnásťročný mladík; z domu zutekal pred regrútierkou a padol z pece na slamu, lebo v Turecku veru inú výživu nenašiel, a bol prinútený vo vojne Rusov proti Turkom nastúpiť ako volontier. Turci si ho obľúbili, slúžil im dobre ako tlmočník i ako vojak. Dali ho ku kanonierom a v čase vojny bol pod komandom Muchár-pašu v Malej Ázii, pod tým istým, čo dostal najprv od Rusov strašný výprask a potom od Maďarov víťaznú šabľu.

Po vojne, v ktorej sa vyznamenal, nastúpil službu ako strážmajster u „zaptieh“ — ako tureckých žandárov zovú — a už desať rokov je u kréťanského guvernéra prvým sluhom, radcom, ochrancom, slovom bačom v kaneiskom vládnom salaši. Pána má dobrého, lenivého a oddaného do vôle božej, ktorá vraj všetko sama najlepšie spraví bez toho, žeby sme si my mali a museli lámať hlavy a údy. Keď kresťania obžerú uši a nosy Turkom, — inšallah, a keď zasa Turci vymlátia kresťanov — tiež inšallah. Pritom je ten pán zdravý, celý deň pije káhwe, fajčí jeden čibuk za druhým, žije nábožne a skromne a spí dobre, keď mu jeho ženy dajú pokoj. Peňazí vraj veľa nemá — ako sa sluší na veľkého pána — ale to nič neškodí; žije na bradu, a keď je vôľa božia, zaplatí, keď má z čoho, a keď nie, tak nie, o to je tu všeobecne najmenšia starosť. Veď je ono tá pláca — vlastne tá dlžoba za ňu — veľmi slušná, a pán boh požehnáva z času na čas poriadny bakfiš alebo bakšiš, čo v najhoršom vždy vytiahne káru zo závozu.

— A čože je to ten bakfiš? — spýtam sa Hrušku.

— Ne bakfiš, ale bakšiš, Ďurko, to je orientálni vynález a zaužívaný je od břehů Středozemního moře až k brehům Tichého oceána. Abych ti to tak nakrátce vysvětlil, podám ti výklad. Přijede k tobě do kanceláře slušně odětý kupec a podá ti pas k vydírování. Ty pas vezmeš, rozvineš, a v něm jest položeno 20 piastrů. Podívaš se na kupce a vida, že je dobře odětý, řekneš: Přídi si pro něj za týden. Kupec ale má již zítra nutně tam cestovat, prosí atd. Ty nemůžeš nic udělat atd. a vrátíš mu pas. Kupec odjede a za chvíli se vrátí. Prosí a opětně podá zložený pas; otevřeš ho a vidíš, že jest tam vloženo 50 piastrů. Nechceš být nezdvořilý a razem si pamatuješ, že vlastně pas můžeš vydírovat bez prodlení, uděláš tak a těch 50 piastrů nejsou snad podplatkem ani darem, je to malé uznání tvé úslužnosti, vždyť by si mohl táhnout s tím čtrnáct dnů. A to se jmenuje bakšišem.

Porozumel som tej veci, ale ak mám povedať pravdu, veľmi potešený som nebol. Veru čudný poriadok!

U komandanta Lisak vykonal svoju vec a my sme sa odobrali s Hruškom do kasární, kde o chvíľu zavítal pán lajtnant a pomocou tlmočníka rozkázal Hruškovi, aby s tromi mužmi išiel Haleppy prevziať a priviesť Šmajeho.

— Ďurko, chceš jít se mnou? Pojď, aspoň se rozhlédneš po okolí.

O päť minút som bol v perajtštafte. Šli sme traja, Hruška, ja a ešte jeden kamarát, Čiernohorec, menom Stanko Radič. Podívam sa na neho, ale je to chlapisko! Vyšší ešte o dobrej pol hlavy ako ja, a v pleciach skoro taký široký ako Lupkan. No, a ja nie som predsa z tých najmenších, viem dobre, keď ma brali na asentírku, že ma odmerali na šesť šúchov a pol druha cóla.

Podal som mu ruku a povedal som mu svoje meno.

— Vrlo mi je drago, Ďorde, na srečno družstvo! — odpovedal a stisol mi prsty ako kliešťami.

Šli sme úzkymi, mrzkými uličkami a o chvíľu boli sme pri bráne, kde stála stráž tureckých zaptieh. Prepustili nás a pri tej príležitosti som pozoroval, že Kanea je obtočená silnými múrmi a že veru tí insurgenti sa tak ľahko do nej nedostanú. Cesta sa tiahla vždy popri mori na východ a bola navlas taká skalistá ako kdekoľvek okolo Triestu. Napravo samé skaliská, porastené krátkou suchou trávou a celé lesy olejnatých, mandľových, pomarančových, figových a jahodových stromov, tu i tam premiešané viničom ťahali sa do vŕšku. Ornice som ani nevidel, veď načo by im aj bola, keď majú toho iného požehnania nadostač.

Hruška mi povedal, že ďalej v nížinách je zem močaristá a čiastočne sa môže do nej siať. Aj dohán tam rastie, a to veľmi dobrý, a svätojánskym chlebom by si vraj mohol cez zimu kúriť. Na mori pokojne stáli tie železné obry a radosť bola podívať sa na ne. Hruška mi ukázal na jednu z tých lodí, bielu ako holub.

— To je Cár Nikolaj, ruská obrnená loď, podívej se, jak se mu lesknou ty ocelové bouchačky. Zrovna naproti nám leží Stromboli, italská loď a hned za ní tá ozruta je Marie-Terezie, jeden z našich nejsilnějších obrněnců. Rozličné vlády poslali sem vůbec jen nejvybranější lode, aby mohli jedna druhé ukázat, jaké mají zuby, kdyby přišlo k nějakému kousání.

Netrvalo to ani štvrť hodiny, už sme boli v Chalupe alebo v Haleppe, tam nám vydali Šmaja; chudák, bol na nepoznanie.

— Nehněvej se, kamaráde, — oslovil ho Hruška, — a podej sem pazourky, musím ti na ně přiložit císařsko-turecké praslety. A to ti říkám, půjdeš s námi v pokoji, aby ti snad nenapadlo přebírat nožičkami stranou, sice něco skusíš od Stána; ten trefí kulkou holuba v letu.

Šmaje nepovedal ani slovo, len zlostne na mňa šibol očami; azda sa na mňa hneval, že som mu nepomohol z kaluže za ten jeho dukát.

— Nedurdi sa, kamarát; cibuľa a cesnak rastú tu na divo, hladom nezomrieš, a ináč oddaj sa do vôle božej. Inšallah! — prihováram sa mu.

— Ceršpring, — on na to.

— Keď to bude vôľa božia, bez ktorej sa tu, ešte istejšie ako všade inde, nič nestane, tak trebárs aj ceršpringujem. Vysoko si zaťal a nízko ti padlo, kamarát; hiába mikor darmo, — hovorieval slúžnovský hajdúch vo Zvolene, keď naťahoval áreštantov na lavicu.

— Nemoj se bati, bratje, — dobrosrdečne mu dohovára Stano, — nije svaky dan kračun.

Neprešla ani štvrťhodina, už bol Šmaje pod závorom v kasárni a Hruška išiel s raportom na komando, skadiaľ sa o malú chvíľu vrátil.

— Všechno v pořádku, Ďurko. Zítra je soud. Dragoman je již objednaný a ty se v osm hodin ráno dostavíš jako svědek; species fakty jsem již také pánu auditorovi odevzdal.

— Čože je to ten dragoman?

— Dragoman je tolik jako tlumočník; při té smíšenině řeči, jaká zde panuje, se bez něj neobejdeš. Řemeslo dragomanů je velice výnosné, lépe než kšeftovské. Meno je to v lingua franke a znamená drago, po srbsky drahý a man po nemecky muž, po česky jedním slovem drahý muž. A protože žádnou řeč pořádně neumí, jmenuje se tlumočník.

— Rozumiem, rozumiem, ale čože je to species facky?

— Ne species facky, ale špecies fakty, můj milý Ďurko. To je zas tak: když se něco stane, tak se o tom napíše protokol, z kterého se potom soud něco dozví aneb ne, na to je zde auditor, aby z toho něco udělal. Ten protokol se pak jmenuje species fakty.

— Ďakujem, ale ľahké remeslo to nie je, na moj veru, to dragomanstvo či monogramstvo. Veď ten človek musí mať hrintu ako šechtár, aby sa mu tam vmestili všetky tie reči.

— Lehké arciže není, štěstí ale je, že se to nebere tak přísně. Dokázati mu to nemůže, že málo z té neb z oné řeči rozumí, když sám nic neví. Před léty žil v Římě jeden guardinál, jmenoval se tuším Mišofanti neb Ficomanty — sám již nevím jak — ten znal osům zcela mrtvých, dvanáct položivých a něco přes osůmdesát docela čerstvých řečí, co je velice podivné již proto, poněvadž byl Ital, a žáden Ital žádnou cizí řeč — ať je živá neb mrtvá — pořádně neumí.

— Počúvaj, Hruška, poctivosť na miesto, ale ja na tie mŕtve, položivé a čerstvé reči toho gvardiána neverím. To by už musela byť hlava ako hektoliter, a nie ako šechtár! Akože môže poznať mŕtve reči? Veď tiež už dávno vysmradli a spráchniveli.

— Já by také na toho Mifocanti nepřisahal; avšak jak chceš dokázati, že se například špinát nejmenuje v reči somárskych ostrovanů-lidožroutů v Tichém oceánu, uf, jak on tvrdí; nezbude nic, než cestovati ta a přesvědčiti se na místě. Než jsem jel na Krétu, zeptal jsem se profesora v Praze, co vyučuje řečtinu, jak se jmenuje po řecky osel, on mi řekl, že assinoos. Není to pravda! Řeci mu říkají gajdaros.

— Aha, gajdoš, lebo gajduje, — poviem ja.

— Ne gajdoš, to by byl dudák, ale gajdaros, a to je osel.

— No veď je dobre; keď teda šalamúnsky ostrovan chce jesť špinát, tak povie jednoducho: Žena, navar uf a upeč stehno zo strýčka.

— Tak asi a když zde v hospodě chceš kus kachny, tak neřekneš ako feccomanti kachnoos, ale pápia, pápia.

— Aha, pápia, pápia, preto, lebo sa to dobre papá.

— Tak jest; to je vůbec čudná řeč. Strom jmenují dendron místo pole neb polis, raky kořalku, avaš sůl, psillos blechu a vútizon máslo. Jen jedinké naše pivo jmenují pivem, a toho nemají. Otec je u nich vždy pateras, ačpráve reverendu nikdy neviděl, u Turků ale vždy baba, když i sukně nenosí. Každá královná aneb král, ať si je křtěný jak chce, jmenuje se u nich Vassilisa aneb Vasilefs a lekáře jmenuji játros aneb játra, z toho potom Turci, když je popadnou, dělají jaternice.

— Akože menujú vodu?

— Neron, ať si je bílá neb černá, to je stejné.

— Aha, tú asi tiež tak pil ten ukrutník Nero, ako pri Trieste víno, zato ju pomenovali po ňom.

— Velice možné; ať si je sebelepší tá voda, je to vždy ukrutný trunk proti sklenici dobrého plzenského.

Už sme zasa boli pri pive! Začni s Hruškom, čo chceš, vždy sa vráti k pivu ako hora k petržlenu.

Pomyslel som si, že zajtra sa mám hlásiť na katolíckej fare a odovzdať ten františkánov list. Preto sa spýtam Hrušku, kde je katolícka fara.

— Katolícke fary zde vůbec není a nikdy nebyla. Křesťané na Krétě jsou všichni starověrci, čili pravoslávní, dnes ale ani fary, ani faráře zde není, protože vůbec křesťané utekli a fara s kostelem zhořela.

— Čo si počnem s tým listom?

— Jednej dle rozkazu, — vraví Hruška a podíva sa na adresu listu.

— Ditello, Ditello! Já znám zde osobně každou myš a zejména cizí, ale to slovo jsem ještě ani neslyšel — a co má být ten pán Giorgio Ditello?

— Na moj veru neviem, keď fary niet a Ditella niet, tak mám otvoriť list sám.

— Tak jest, podívej se, co františkán píše.

Rozpečatím list a z neho vypadne belasý papierik, na moj hriešnu, je to naša desiatka! Čítam, čítam celý udivený, a môžete si myslieť, že som mal na to plné právo. Františkán písal toto:

Môj milý Ďurko!

Taliani menujú Pazuchu ditello a Ďura Giorgiom, tak tento list a všetko, čo je v ňom, prináleží plným právom Tebe. Prepáč mi, že používam tento spôsob, aby som Ti dokázal moju vďačnosť za Tvoje priateľské služby a za Tvoju bratskú opateru. Neboj sa, neoškodujem to ani ja, ani môj kláštor; pritisnem pár hrstí svätej zeme viacej do môjho kufríčka a pričriem o pol litra viac z toho Jordánu a bude zasa všetko v poriadku.

A tak, môj milý Ďurko, nech Ťa pán boh živí, chráni a opatruje na Tvojich cestách a občas si spomeň na svojho úprimného priateľa

frátra františkána.

Mňa to, na moju hriešnu dušičku, pohlo. Je to predsa dobrá, poctivá duša. Desiatku som strčil do portmonky a list som starostlivo zakrútil do papiera a schoval do pugilára na dobrú pamiatku.

— Inšallah, — vraví Hruška, — manna padá na Izrael. Půjdeme měnit, a sice aby tě tuze neodřeli, v pataliónske kase. Dostaneš zato nejmíň 45 piastrů a několik para.

— Akože je to v našich peniazoch?

— Každý piaster má 40 para a rovná se as našim 22 krejcarům, tak že každá para je něco přes půl krejcaru. Prozatím je po bídě. S 45 piastremi můžeš zde být živ čtvrt léta; stravu máš, a to druhé ber na bradu jako turecký sultán, až přijdou drobné z Carihradu, co pán bůh urýchlit ti ráčiž. Dostaneš peníze, zaplatíš, když ne, ne; inšallah, kde nic není, tam ani sám Papamaleko nic nevezme.

— Čože je to zas za Geľa Sebechlebského?

— To není žádný Geľo, to je dnes jeden z největších pánů na Krétě, dřív byl řeckým mníchem a teď je vůdcem povstalců, co si tak divoce, ale obezřetně ostří zuby na Kaneu.

— Aleže má za podivné meno.

— To bude nejspíš proto, že dříve jako mních nedostal mimo mléka nic pořádneho pod zub a papal pořád jen mléko. Dnes zajisté píská na tu stravu a živí se poctivě z toho, co si u Turků veme, nemusí to být zrovna mléko, sní on také dobrou skopovou a zalívá to vínem, vzdor velikému půstu, co teď mají. Svou čatu má odsuď ani ne dvě hodiny cesty za vesnici Šakaláriou, ještě podnes obydlenou křesťany. Zítra ti ukážu Kulu na vrchu nad Šakaláriou, posud obsazenou tureckým vojskem, tam se perou již pátý den bez přestání. Nebýt v sousedství dědiny Tuzly, obydlené Turky, tak by se již dávno byli spojili ti šakalové s četou Papamaleky, a my by jsme zde také dostali ňákou práci.

Bolo už skoro k večeru a ja som sa spýtal Hrušku, kedy je tuná kapelštrajch. On mi odpovedal, že my ako žandári toho štrajchu vôbec nemáme, ale že každý z nás, keď nemá dovolenie „přesčas“, musí byť najneskoršie o ôsmej hodine v kasárni. Z mesta von nesmie mimo služby za nijakej podmienky a na alarm musí či živý, či mŕtvy byť za desať minút v kasárni.

Chcel som sa podívať ku Sgambellovi na mojich známych a Hruška mi povedal, že ma ohlási v kasárni „ako dovolený přesčas“, a tak som sa pobral zasa k prístavu, kde hostia pred Sgambellovou kaviarňou sedeli pod natiahnutými plachtami na holej dlažbe pokrytej kto čím mal.

Profesora Nikolaja Artemiča a baróna Lavala som nevidel, ale doktor Plajštift sedel sám na skladacom stolíku a pil „káfes“. Pozval ma k sebe a ja som si po turecky — nohy krížom pod seba — k nemu prisadol. Hneď mi objednal pohár vína a o chvíľku prinesie mi akurát nadostač ufúľaný malý chlapec veľkú opletenú fľašu vína, na ktorej bolo kriedou napísané 2 3/4 k. Plajštift mi povedal, že to je zaznamenaná váha fľaše s vínom, keď ju odnesie, že ju zasa odváži a odpitý schodok sa zaplatí. Prosil som potajomky Vlada za odpustenie, keď som mu mojou neverou tak ukrivdil; mal pravdu nielen s tým Čerídžaťom, ale aj s pitím vína na váhu.

Hovorili sme spolu slovensko-nemecko-linguafransky a hlavou a prstami; dorozumeli sme sa predsa aspoň v hlavnejších veciach.

Nikolaj Artemič a barón Laval boli vraj na návšteve na ruskej lodi Cár Nikolaj a zostali tam na večeru. Aj jeho pozvali, a síce na nemeckú loď, ale pozvanie neprijal, lebo si ešte dnes večer vyjde za mesto chytať nočné prašiny, ktorých je vraj na Kréte veľké množstvo. Ukázal mi na to potrebné malé vrecko a spýtal sa ma, či nepôjdem s ním. Ja som mu však — pamätajúc na Hruškovu inštrukciu — s poľutovaním musel odriecť a povedať, že smiem ísť z mesta von len s povolením, lebo najmä v noci túla sa tá rebelantská zberba až pod samými múrmi mesta a že aj preňho je to opovážlivosť pustiť sa nocou za múry.

— Keby vás tam taký insurgentský kleft chytil, tak vás za dobrý froš nevypustí; o tom sa ani nechcem zmieniť, že staviate na kocku nos alebo uši.

— Du hast ja recht, main lieber Ťurko, aber wenn ich šon ainmal in Ganea bin, so were es šade di gelegenheit nich auscunicen.

— Šade sem, šade tam, ale o nos alebo o ucho by bolo ešte viac šade. Dajte jednému z tých otrhaných pánov, čo sa tu povaľujú, dobrý bakfiš, a prinesie vám tých meteršlingov na tucty.

— Môj doktor Plajštift má tú vlastnosť, že si pri cudzích slovách spletie litery k s g, d s t atď. a mňa napríklad volá Ťurko alebo Ťurgo, Krétu Gréda a Kaneu Ganea, a tak každý máme svoje chyby.

Sľúbil som mu, že ho ohlásim, kedykoľvek ma pošlú na patrolu, a že sa od mojich kamarátov dozviem, kde by sme sa mohli dostať na tie ropuchy a slepé jaštery.

Upozornil ma na to, že pekné a vzácne exempláre škorpiónov žijú aj na Gréde, ponajviac v škárach medzi skalami a v starých múroch; priniesol mi fľaštičku so špiritusom, tak asi na štvrť litra, a malé mosadzné klieštiky ako škripec. Vysedávajú vraj tie škorpióny na slnci pred škárami, a keď si ich človek tak šikovne podíde, môže ich ľahko chytiť škripcom; musíš však dať pozor, aby ťa nepichol, lebo bolesť je to strašná; keď ho máš, len hneď s ním do špiritusu, tam je za minútu po ňom.

Nuž a taký jed lejeme u nás do seba, trebárs nehlceme k tomu živé škorpióny, aby v žalúdku podochli!

Ešte sme si chvíľu posedeli a porozprávali sa a môj milý doktor prinesie krásny čibuk z divého jazmínu, s jantárovou čutorkou a s fajkou vyrezávanou zo slivkového dreva, vybitou mosadzou, k tomu pridal jednu oku (dve a štvrť funta) veľmi krásneho dohánu a všetko mi to dal, že vraj ako foršús na tie ropuchy, jaštery a chrobáky. Ja už, na moj veru, ani neviem, akým činom sa to stáva, že mi tí veľkí páni zo všetkých strán tak strkajú dary. Nikolaj Artemič mi daroval krásne hodinky — idú na vlas — barón Laval extra fajn cigarety, františkán peniaze, a teraz mi doktor Plajštift oferuje krásny čibuk a taký dohán, aký u nás ani pán miništrant ešte nezavoňal, nie to žeby ho bol kedy fajčil. Nevedel som, čo mám povedať, ale „blázon, kto dáva, väčší, kto neberie“, a tak som sa mu len veľmi srdečne poďakoval za aldomáš. Srdečne sa usmial, poklepal ma po pleci a povedal:

— Nur Šgorbióne, Škorbióne und rana bibas, mein líber Ťurgo, dann ist šon ales recht!

Chcel som zaplatiť, ale môj pán doktor to nedopustil — platil on. Keď odvážili fľašu, vyšlo, že som vypil — spolu s doktorom — päť štvrtín kila.

Spýtal som sa, či nevie, prečo nemerajú víno, ale vážia, a doktor mi odpovedal, že je to len spôsob prozreteľnosti. Keby podával víno na štvrť, pol alebo celé litre, tak by sa málo pánov hostí pri konečnom zaplatení ku skutočnému číslu štvrtín, polovíc, alebo celých litrov priznalo, ak len neplatia hneď každý nálev vopred. Tak však postaví veľkú plnú fľašu a odváži ju, pritom sa už potom nemôže škriepiť, že menej vypil.

Ono to tá poctivosť tuzemská zo všetkého vykukuje ako šidlo z vreca a každý si háji svoje, ako najlepšie vie, keď je už raz podľa vôle božej medzi poctivcami. Inšallah!

Pán doktor ma ešte zaviedol do svojej izby — bola dosť veľká, no nebolo v nej veľa náradia. Stolec a stôl tam neboli, len veľký remenný diván a vysoký pult na písanie, zato však bolo dosť malých a väčších pokrovcov a pri stene stála novučičká-nová železná posteľ s matracom, čomu som sa dosť nadiviť nemohol, lebo postele v tomto kraji nerastú a robiť ich tiež nikto nerobí. Doktor ma však hneď poučil o tom, že je to jeho posteľ, ktorú všade so sebou vozí, a tak som tomu porozumel.

Výhľad z izby na more bol utešený. Bolo už dosť tma, a tie ozruty-lode jedna za druhou začali žiariť elektrickými lampami.

Na francúzskej spustila banda krásnu muziku a netrvalo to dlho, už sa ozývala muzika i na anglickej. Ľahký vetríček od severu pofukoval a niesol nám tú celú muziku otvorenými oblokmi do izby.

Odobral som sa od doktora. Idúc domov, obdivoval som ten zvláštny spôsob stavania tureckých domov. Sú zväčša jednoposchodové a kde len možno, stoja osobitne, uprostred záhrad. Prvé poschodie je skoro vždy na vystrčených drevených pätníkoch, obtočené drevenou, nad prízemie vyčnievajúcou chodbou, takže pri veľmi pálčivom počasí, všetko sa umiestni vo vzdušnej tienistej chodbe. Tam vydržiavajú páni Turci svoj obľúbený „kef“, čo je vraj toľko, ako váľať sa na bruchu a nič nerobiť, leda fajčiť a piť čierne kafé.

No veď nič, človek nájde toho „kefu“ i inde dosť, na to by nepotreboval osobitnú cestu cez toľký svet.

Aj v Sgambellovej „kafénii“ som sa dačomu priučil. Každý koflíček kávy varí „kafédžibaši“ osobitne, na malom, v železnom alebo medenom košíčku rozloženom ohníčku — najviac nad žeravou pahrebou z dreveného uhlia — a to priamo v kaviarni, pred hosťami. Keď je káva zvarená, koflíček postaví do cifrovaného stojančeka z medi alebo z mosadze a podá ti to, ale bez cukru a môžeš podľa vôle vypiť tekutú a zjesť zomletú vyvarenú kávu. Tomu hovoria piť kávu po turecky.

Malý chlapec chodí celý čas medzi hosťami a v klieštikách nosí žeravé kúsky uhlia fajčiacim pánom hosťom, napcháva fajky atď. Volajú ho „čibukšibaši“.

Ináč tí hostia mnoho kriku nenarobia, každý sedí učupený sám osebe a keby nefajčil, myslel by si, že ani nedýcha. Len v jednom kúte sedelo asi desať bielobradatých a bielooblečených Turkov okolo jedného mladšieho, ktorý im vážne a ticho voľačo rozkladal, čomu som nerozumel. Ten mladší mal na hlave zelený turban, čo vraj toľko znamená — ako som sa pozdejšie dozvedel — že pochodí z kmeňa proroka Mahomeda, čo je najväčšia česť. Očividne rozprával im voľačo o vojne.

Keď som sa vrátil do našej kasárne, Hruška sedel na dvore na privalenej klade olivového stromu a o niečom sa so Stanom rozprával. Ako Hruška zazrel môj čibuk, hneď vypálil na mňa:

— Hrome! Kdes’ to zverboval?

Povedal som im všetko a ako rozbalím dohán, hneď oba zmizli ako osy a o chvíľu už každý z nich nabíjal svoj vlastný čibuk. Ja som svoj — to sa rozumie — tiež hneď chcel sprobovať, a tak sme sa všetci traja pustili do takého fajčenia, že ani v „Dymokúrach“ v Čechách viac dymu nebolo.

Keď tak vedľa seba na tej klade sedíme, spýtam sa Hrušku, či nevie, kde je tu na Kréte ten labyrint.

— O tom jsem ještě nic neslyšel. Co to má vlastně být?

— Bol to ohromný zámok, v ktorom býval obor Minotaurus, čo fruštikoval ľudí.

— Ale jdi, Ďurko! To tě jistě někdo oblafnul.

— Nie veru, je to číro-čistá pravda. Princ Tézeus mu konečne skazil ten fruštik na večnosť, lebo ho zabil ako vola.

— Já jsem nic podobného neslyšel; má-li to být pravda, tak se to muselo státi v Čechách. Tam teče Labe okolo Pardubic a Kolína; možná, že tam někde stál ten Labí rynd u Labě, nejspíše u Přelouče.

— Je to svätá pravda a dokázaná vec, veď by to azda ináč neboli na večnú pamiatku vysekali z kameňa.

— Nechci se spořit, ale o Labem ryndu na Krétě nic nevím; zato ale je zde velice památná hora pod jménem Ida. Při potopě světa připlul tam na arše starý Noe a čekal, až se voda ztratila.

— Ba či ozaj?

— Tak věru, na mou tě kuši! A co více, byl ten Noe né jenom dobrý lodník, ale i čistý Slovan. Při veliké potopě světa, když pršelo tak dlouho bez přestání, chudáci oblaky a mračná poslali deputaci k pánu bohu s pokornou prosbou, aby již s tím cezením jednou směli přestat, síce prasknou a seschnou do čista. Pán bůh poslal svého jenerál-adjutanta arcianděle Gabriela, aby se podíval, co je ve věci. Gabriel obul si dobré juchty a přiletěl as’ na střelení na zemi, netroufal si asi někam přisednout, poněvadž nic neviděl než všude vodu a vodu a byl by si daremně zmočil uniformu a křídla. Čistou náhodou pádil jako orel nad Krétou a tam spatřil vyčnívající vrch; na samé špice seděl člověk a přitáčel si z ňákého soudku občas sklenici plzeňského. Okolo špice byla přivázaná loď pod jménem „Archy“. Svatý Gabriel přiložil dlaně k oustům a zahoukl si na toho člověka:

— Poslouchej, sousede, je ten svět celý potopěný?

Noe zvedl hlavu k nebesům, přiložil rovněž dlaně k houbě a zařval, co jen mohl:

— No je, na mou tě kuši, a to pořádně, i já jsem nasáknutej jako houba!

Svatý Gabriel po té informaci letěl rovnou k pánu bohu s raportem, a tu se teprvá pán bůh dověděl, jako věc stojí. Na památku nařídil, aby se ten žíznivý lodník na věčné věky dle jeho odpovědi jmenoval „No je“ alebo „No-e“, co je stejné. Oblakům se ale to další cezení a pršení odpustilo, z čeho tyto měly tak nehoráznou radost, že si udělaly extra výlet, následkem čeho sedm let nesloužili a zem měla víc než dost času, aby pořádně vyschla.

— Veď je všetko dobre, ale kdeže sa podela tá voda, keď sa tá zem zas zdvihla? Veď len predsa niekde musela stiecť?

— To ti já říct nemohu; záleží-li ti ale na tom, abys’ to určitě věděl, tak se obrať písebně na paní Blažkovou v Praze a přilož deset krejcárovou poštovní známku, tak máš na to odpověď obratem. Je to ale přes míru moudrá paní, na tu se obracejí všichni Rakoušané, kteří si žádají odpověď na otázky, na které nikdo na božím světě odpovídat neumí.

— A kdeže tam býva?

— Na Starém Městě, má tam trafiku, celej svět ji zná.

Hruška sa pritom tak podivne jedným okom na mňa podíval a druhým mihol na Stana, ktorý mlčky počúval a bafčil ten dohán ako Minerva uhlie.

— Boga mi, vrlo lépi duán!

— Je, ale tuhý; pravda, Hruško?

— Pravda; dej si pozor, Ďurko, abys’ tak silnému tabáku nepodlehl.

— Neboj sa, nič sa mi nestane, čo ma hneď i ty ešte k tomu okuruješ.

— Svatá pravda vše, co jsem řekl; zeptej se, když nevěříš, paní Blažkové; ta ti také potvrdí, že se z Noeho později stal arcibiskup, a sice proto, lebo archu již měl, tak potřeboval studovat jenom na biskupa, co skvěle provedl. Že rád při tom pil pivo, a to sice plzeňské, to se, jako u každého studenta, rozumí samo sebou. Bohužel, že musel s tím přestat, když dopil zásobu; pivovar se při všeobecné potopě potopil a byl jen po ňákých 5000 letech později zas znova zřízen. Nemoha obstát bez nápoje — vodu měl od doby veliké potopy ve veliké ošklivosti — dal se na pěstování viniče a pil později jenom víno.

Tu ho máš toho Hrušku, už je zasa pri pive!

— Ja by ti síce aj veril tú históriu o tom Noeovi, ale čože, keď si ma už raz ocigánil; povedal si dnes na poludnie, že kresťanský kostol vypálili Turci a on veru stojí krásny, celý a veľký, až radosť; videl som ho dnes podvečer sám, keď som išiel ku Sgambellovi.

— Co jsi viděl, to nebyl kostel, to je „katedrála“, hlavný arcibiskupský kostel na Krétě, ten zhořet nemohl, poněvadž je velmi důkladně stavěný.

— Nuž a či v tom kostole, čo tá „Katra drala“, neslúžia služby božie?

— Žádná „Katra drala“ ale „katedrála“; v té sloužejí jenom mitropolit a archimandriti, a tých není dnes v Kanei; nesvědčil jim ten zdejší žíznivý vzduch, práskli do bot a politisují a mandritují teď někde v řeckém království.

— A čože sú to za ľudia?

— To jsou biskupi a kapituláři; teď, jak říkám, politisují dál v Řecku, jen se práší. Zde tenhle vedlejší obchod vyšel na mizinu.

— Hm, hm, a boli to oni, čo držali tých tunajších kresťanov tak pri poctivosti?

— Na to se také můžeš zeptat té pani Blažkové v Praze. Mně aspoň řekla, že před dvaceti léty oni byli hlavní příčinou bulharského povstání proti Turkům a následovně rusko-turecké války.

— Múdra žena! Čože, aby som sa jej tiež spýtal, či nám budúcne budú poriadne vyplácať ten náš „Léňunk“?

— To je znamenitý nápad, udělej to; ale nezapomeň jí nabídnout v příznivém pádu slušný honorář; to víš dobre, že nic není zadarmo na tomhle světě, ani ne proroctví paní Blažkové!

— Napíšem všetko, a to hneď zajtra.

— Jakže se jmenuje ten pán, co ti daroval ten krásný čibuk? Mohl bys’ se ho zeptat, zdaliž nemá ten čibuk u něj ještě ňákého většího aneb menšího bratříčka; to by tak bylo něco pro mně!

— Myslím, že nebude nemožná vec i tebe vyhandlovať dačo poriadne. Záleží na tom, čo budeš chcieť a či máš skutočne guráž.

— Já a né kuráž! Poslouchej, Ďurko, já jsem zrozen na Žižkovském vrchu u Prahy, kde před pár sto léty vyprášil Žižka Němcům ze všech končín světa tak důkladně kalhoty, že se dlouhá léta vzpamatovat nemohli. Na té půdě nerostou lidé bez kuráže, to mi neříkej více; zeptej se u regimentu, kolik jich je den co den v áreštu pro nadbytnou kuráž; jestli jich tam nesedí dvacet pět ze sta, tak nejsem Hruškou.

Nato som mu porozprával, čím je Plajštift a čo si žiada.

— S radostí posloužíme; vždyť člověk odkázaný na to chytat insurgenty a zloděje, snad dovede též vyčenichat ropuchy a mloky. A co, nepotřebuje-li ten Němec ňáké krtky? Těch je tady dost.

— Čože je to za stvora?

— Krtek je krtek; to je černá slepá myš, co reje pod zemí.

— Aha, krtica; rozumiem, rozumiem. Nie, tie nepotrebuje, aspoň sa mi o nich nezmienil; tých je na celom svete, podľa príkazu Svätého písma, všade dosť.

— Jak to Svatého písma?

— Tak! Ja som ešte ako chlapec čítaval doma v našej starej biblii, že Pán Ježiš Kristus rozkázal: „Jděte po všem světě, křtíce“ atď., nuž tak poslušne idú.

Hruška na to odpovedal, že to azda bude ináč a že on tomu nemôže veriť, kým to sám neuvidí. Tak, tu ho máš! Hovor svätú pravdu, ľudia ti neuveria, ty ale aby si im všetko uveril, čo ti narozprávajú. Veď keby to tam nestálo, tak by som ja to nebol čítal, a náš pán kantor by mi tiež nebol povedal, že je to tak a že sa tomu musí veriť. Je ten svet veru trochu pohanský, už ani len biblii neverí! Ale aká pomoc? Inšallah!

Zmienil som sa Hruškovi o tom, že aj naša Minerva viezla dobrovoľníkov na pomoc krétskym insurgentom, a pri tom som mu rozprával, čo mi pán profesor Nikolaj Artemič povedal o tých talianskych dobrovoľníkoch, že ich tak pripadne 2 a 2/17 oficiera na jedného prostého vojaka.

— Což o to! Mně po známosti posílají sem z domova české noviny, aby člověk přec věděl, co se tam a ve světě děje. V dnešním čísle jsem se dočetl po prvé, že se v Praze nový pivovar — mešťanský — již dostavuje, pak je tam krátká zpráva, kterou ti hned přečtu.

Pritom vytiahne české noviny z vrecka a číta:

— Armáda urugnayská. V republice urugnayské v Jižní Americe jest poměr důstojníků a mužstva, sloužících v armádě, nejméně řečeno, velice podivný. Vojsko počítá totiž: 32 jenerálů, 173 plukovníků, 208 podplukovníků, 345 majorů, 496 kapitánů, 566 nadporučíků a 825 poručíků, dohromady 2645 důstojníků a celý počet (efektivní) vojska obnáší 4000 mužů, na jedného prostého vojáka připadne tedy 1 1/2 důstojníka.

— To je tiež čistý poriadok; zdá sa mi, že si páni Taliani odtamtiaľ vzali recept pre svoju armádu.

— Cizích dobrovolníků, mimo řeckých z království, o kterých mluvit chci později a kterých je zde více než domorodých insurgentů, není tak značný počet, vynímaje několika Francouzů a Angličanů, z kterých také již sem a tam zůstal některý ležet; Talianů jsem ale ještě ani nespozoroval, jsou to nejvíce velice skromní páni a netlačejí se v boji tak nápadně do předu, jako v hospodách k plným láhvím.

— A akože je to, že to turecké vojsko posiaľ nemohlo tých insurgentov premôcť?

— Kdyby Turci měli jen s Kréťany co do činení, tak by jich byli již více než dvakrát snědli a dávno přemohli, tak ale musejí vždy novým i novým povstaleckým četám odolávat, které z řeckého království ustavičně sem se lejou jedným proudem. Zajímavé je to, že tito pomocníci větším dílem nejdou dobrovolně sem; jsou to takoví dobrovolníci z „musu“, jako naši jednoročáci; jedným slovem jsou to obyčejní řečtí vojáci, kterým na pevnině vyzlékají řeckou vojenskou uniformu a oblékají krátké, bíle škrobené spodničky a sukně jako holkám u Plzně, pak je posílají a komandují sem, aby jako Kréťani pomáhali zdejším křesťanům škrtiti a drancovati obyvatelstvo mohamedánské a dobýjet jedno vítězství za druhým nad tou hrstkou tureckých vojáků, kteřých při jaké-také kuráže mohli již více než dvakrát pobit do jednoho.

— A či je Turek ozaj taký dobrý vojak, že sa tak ľahko nepoddá?

— Turek je bez řečí nejlepším vojákem na světě, a kdyby byl rozumně vedený a něco méně skromný, než skutečně je, tak by ti lidé světu ještě něco dokázali. Vždyť se o tom sám přesvědčíš co nejblíže. Leží jich zde a ve vůkolí as’ 3000 mužů, vpočítaje do toho posádky sousedných věsnic a kulí malých, v okrouhlé podobě vystavěných bašt.

— Ja by som už veru raz veľmi rád poriadnych Turkov vidieť; toľko mi o nich rozprávali, že sa ma naozaj chytila zvedavosť.

— Uvidíme, jak se zítra skončí ten proces toho smradu; bude-li to hotovo, zařídím si to tak, že půjdeme nájezdem proti Sudé a vezmu tě sebou; to uvidíš nejlépe kraj a lidi, ale dostavíme se též cestou do Nerokuri, kde leží posádkou s malou hrstkou vojáků Ali Jussuff, vzor dobrého a tichého a nadmíru udatného starého tureckého setníka. Nemůžeš mu ani větší radost prokázat, než když jej vyhledáš v tom hnízdě, kde se všem útokům „chrabrých“ křesťanů směje, ačkoli by jej při jaké-také odvaze za pár hodin pohodlně spolknout mohli — vždyť jich je 20, často i více proti jednomu.

Štyri razy napchali Stano a Hruška fajky a ešte vždy sa im nechcelo do postele, vlastne na slamu; bolo už pozde, keď sme sa so Stanom lúčili. Ešte predtým mi Hruška ukázal, aby som vraj využil príležitosť, bočné dvere do záhrady, kde stojí veľmi krásne vystavaný turecký kúpeľ; tam sa obyčajne vykúpe alebo umyje každý deň, kto chce. Konečne sme sa odobrali na naše postele, pri ktorých perina, poduška, plachta, matrac bola jedna číra slama, a čudné, že aj na nej sa spalo ako v raji!

Bolo okolo piatej hodiny ráno, keď som sa zobudil poriadne doštípaný blchami; hemžilo sa ich tam na tisíce a že ma nestiahli z tej slamy, to bol div boží. Keby boli zatiahli všetky naraz na jednu stranu, tak sa to mohlo veru ľahko stať. Hruška, ten si zas dnešnú noc veľmi chválil; že ich mal vraj oveľa menej ako obyčajne! Akože by nie, keď sa polovica pásla na mne, a ja som mal mladšiu a mäkšiu kožu na sebe ako on!

Obliekol som sa len tak naľahko a bežal som do tej záhrady, aby mi to pálenie od tých bĺch trochu prestalo. Kúpeľ som našiel hneď; bola to nádherná z mramoru stavaná, veľmi stará filagória, okrúhla a boky tiež mramorom obkladané. Voda, čistá ako krištáľ, prúdila do výšky, a ja som sa ako kačica potápal v tom čerstvom rybníčku; vody som mal až po prsia. Divil som sa, že okrem mňa nikto sa nekúpal, ale Hruška mi povedal, že to robia najviac podvečer, keď je voda trochu slncom prihriata. Turci sa kúpu každý deň, obyčajne už okolo štvrtej ráno.

Na fruštik sme dostali plný plechový tanier ryžovej polievky a pár kúskov varenej baraniny, poriadne opaprikovanej, a zas taký pagáč chleba — hovoria mu „geletta“ — ktorý si si musel rozmočiť v polievke, ináč ho nerozhryzieš. Prečo to menujú „gelettou“, keď v tom niet ani spomienky na bryndzu, to neviem; no keď je Brindza mestom, tak môže byť geletka ľahko chlebom. Bože, bože, však je ten svet zmotaný!

Hneď po fruštiku sme sakumpak vyrukovali na dvor, kde o chvíľu potom prišiel pán major s jeho „drahým mužom“; pán kapitán, ktorý včera bol v Sude a vrátil sa v noci, už ho čakali s pánom lajtnantom u nás. Pán kapitán — mohol mať tak 30 — 35 rokov — bol chudý, ale ináč tuhý pán, rodom Hercegovec z Mostaru, vyzeral starší, ako bol, opálený ako Vlado a okrem svojej materčiny hovoril veľmi dobre po taliansky a po nemecky. Tí, ktorí sme prišli v posledných dňoch, museli sme vystúpiť z radu a on si nás veľmi pozorne prehliadol. Na mňa sa usmial, poklepal ma po pleci, spýtal sa ma na meno a rodisko, kde som slúžil atď. a povedal: — Dobro došol!

Potom nás rozdelili na čaty, každá 10 — 15 chlapov, a najväčšiu čiastku odkomandovali po službe; mne ako bývalému kaprálovi pridelili štyroch, a síce dvoch Srbov, jedného Nemca a jedného Moravana, takže som už hneď v prvý deň avanžíroval.

Hrušku, Stana a mňa odkomandovali na súd o ôsmej hodine ráno, tí dvaja ako prísažní, ja ako svedok. Naše komando bolo neďaleko kasárne v malom tureckom dome s jedným poschodím, tiež obtočenom tou krytou drevenou chodbou, vyčnievajúcou nad prízemím tak asi na 4 — 5 šúchov. Ten dom stál v hustej záhrade so starými krásnymi stromami; samé pre mňa neznáme druhy. Ukázal som na jeden hustý, košatý strom s listami ako dlaň a krásnym veľkým kvetom. Hruška mi povedal, že sa vraj menuje „maňólia“.

— Ale podívej se na tohohle chlapíka, — ukáže mi potom na jeden vysoký, ako topoľ vyrastený, ale celkom tmavozelený strom, — ten zato stojí!

Bolo to skutočne krásne, najmenej dvadsať siah vysoké stromisko, v pniaku mohol mať tak 5 šúchov v priereze a bol starý viac ako štyristo rokov. Kôru mal do belava a menoval sa „cypressa“.

Tam v záhrade ich stálo desať takých cypressí a značný počet tých maňólií, olív, drevených jahôd, fíg, broskýň atd. Hruška mi povedal, že Turek má stromovie veľmi rád a kde len môže, tam ich sadí. Zdravý strom nezotne, na pálenie berie staré korene viniča, kukuričné stonky, krovinu atď., ale strom sklátiť, to neurobí, najviac len vtedy, keď sa už nijako ináč nemôže bez neho zaobísť. Zato však vraj tie najmenšie turecké dediny vyzerajú ako bohaté záhrady a človek hneď tomu porozumie, keď sa dozvie, že stromy Turkovi prinášajú najväčšiu časť výživy. Je to požehnaný kraj! U nás, pravda, rastú aj jablká, hrušky, slivky atď., ale čože, keď ti to každý druhý-tretí rok mráz prichváti a nemáš z toho nič. A to, aby ti u nás rástlo maslo a slanina na strome, ako Turkovi na olive, toho sa veru u nás nedočkáš. Zato však Turek, okrem kávy a cukru, z cudziny skoro nič nekupuje, leda železo a tie cafry a kafry pre ženské, lebo tie sa akurát tak rady parádia ako u nás, bez ohľadu na to, že sa na ulici nesmú ukázať ináč, ako s tak zahalenou tvárou, že im okrem očí tvár nevidíš. Ženy sú obyčajne zavreté a ich izby nemajú obloky na ulicu, len do dvora. Vie ten Turek, od čoho muchy dochnú! V tom dome bývali pán major a kapitán — menoval sa Mirko Vukovič — na prvom poschodí, dolu bola kancelária a priestranná izba, do ktorej sme vstúpili.

Bolo tam pár skladacích stolíkov a jeden väčší stôl, prvý, ktorý som videl na Kréte — pokrytý zeleným súknom; na stole ležali tri veľké knihy, a to biblia, alkorán a talmud, pokojne vedľa seba, v prostriedku kríž a dve voskové sviece. Pri stole sedel pisár dragoman, kalamár mu visel na páse.

Onedlho prišiel pán major; kapitán, seržant a auditor si sadli okolo stola. Aj Hruška a Stano si museli prisadnúť. O chvíľu priviedli Šmaja. Auditor prečítal ten mnou a františkánom podpísaný protokol a spýtal sa Šmaja, či sa priznáva.

Šmaje bez veľa rečí povedal, že áno.

Na otázku, prečo to urobil, odpovedal:

— Wenn se nix wären gewesen ezoj mesüggene Chammer, was haben wöllen kaafen mit Gewólt ennen Wonderkaftan, hätt ech nix gemacht des Gešeft wos mech hot gebrocht in ezojne Machulle.

Na otázku, či chce nahradiť škodu, odpovedal:

— Wí hajst, ech soll geben erox de Dokateles? Grós soll waxen for majner Tür, wenn ech geb’ sarück e šófelen krajcer.

Proces sa skončil. Pán major predložil prostredníctvom tlmočníka otázku: či je Šmaje vinný? Prvý odpovedal Stano: — Boga mi, je! — Aj Hruška prisvedčil a i pán kapitán bol toho názoru.

Potom čítal pán auditor asi štvrť hodiny nejaké artikule a či partikule a žiadal, aby bol Šmaje odsúdený:

1. na kasírovanie a vylúčenie zo služby;

2. na zavretie do áreštu na šesť mesiacov, v každom mesiaci s jedným pôstom;

3. na zaplatenie útrat za cestu z Viedne sem a naspäť do Brodov;

4. najbližším nákladným parníkom ho pošlú pod dozorom do Triestu a odtiaľ šupom do Brodov.

Na otázku, či sa chce apelovať, Šmaje povedal, že nie, len chce vedieť, čo tie trovy a cesta budú asi stáť.

Na to mu vysvetlili, že to bude stáť tak asi osemdesiat zlatých.

Šmaje chvíľku rozmýšľal a potom celkom pokojne povedal:

— Ben ech doch gewessen e Chajm, — sechs Monat kvartír en kost ümasünst, swajhondert Golden Rebach ünd de šéne Rajs! Gott soll’ hüten das mer mocht nix šlechtere Messumme.

S tým sa poďakoval „fór de genédige Strof“ a odviedli ho; naši podpísali protokol a bolo po komédii.

Tak sa skončila slávna žandárska kariéra Šmaja Šmajsnera z Brodov! Čo na to povie Vejtruba?

Vracajúc sa z komanda, spýtal som sa Hrušku, čo si myslí o Šmajovej veci a o pokute, ktorú mu dali.

— Jak věc dopadla, o tom jsem měl as’ ten samý úsudek již vopřed. Ale vozit se s takovým chlapem a pak jej ještě šest měsíců krmit zdarma, to bych já nebyl udělal. Měli jej poslat insurgentům aneb do království Řekům, kde co nejdříve měchýř praskne; byli by se zbavili chlapa, a těm pánům k něčemu pomohli.

Bolo okolo poludnia, keď sme sa zasa vrátili do kasárne. Povedali mi, že ma hľadali dvaja páni a že na mňa čakajú v záhrade. Bol to profesor Nikolaj Artemič a doktor Plajštift; obidvaja ma obdivovali v mojom mundieri a prvý sa spýtal, ako sa mi tá nová služba vidí. Vyspovedal som sa mu, že dosiaľ nemám príčinu žalovať sa, kamaráti sú dobrí ľudia, aj oficierstvo sa mi páči. Najviac starostí mi robí tá turecká kasa, ktorá je odkázaná úplne na vôľu božiu.

— Nie ste sám, môj milý Ďurko, čo by ako veriteľ Turkov bol odkázaný celkom na vôľu božiu. Nám sú už od dvadsiatich rokov dlžní 130 miliónov v zlate a platia, kedy chcú a ako chcú, — vraví Artemič.

— Či naozaj? A koľkože je to peňazí?

— To je toľko peňazí, že by ste si za to mohli kúpiť celú malú krajinu, takú veľkú, ako niekoľko vašich stolíc.

— Tisíc okovaných striel sa im do pečene páralo! Nuž a prečože neplatia?

— Vyhovárajú sa, že podľa vôle božej peňazí nemajú, inšallah.

— Tak, na moj veru, keď si tu dám ušiť pár nových topánok a poviem čižmárovi, miesto aby som mu dal peniaze, „niet ich, inšallah!“, nuž musí odísť bez groša; akože potom môže žiť?

— Žije, ako vie, sám si pomáha podobne, je to už raz tu taký zaužívaný poriadok a my ho nezmeníme.

— Len neviem, ako potom tento svet pri takomto poriadku beží.

— Beží-nebeží tak, aká je vôľa božia! Dakedy zostane stáť v závoze, potom sa zháňajú po drúkoch, nožoch atď., na to majú vo všetkých krajinách pod vládou sultána zvláštny patent.

Ono je to vlastne, keď si to človek rozmyslí, veľmi vhodný spôsob života. Ja nič neplatím, ty nič neplatíš, on nič neplatí — zostaneme si všetci všetko medzi sebou dlžní a ked už potom nikto nič nemá, iba dlžoby, prebijeme si jeden druhému hlavy, a tí, čo zostanú živí, žijú ďalej ľahšie ako dosiaľ, lebo ich je menej, inšallah.

Ej, divný je ten svet na týchto stranách, veruže je divný! A to sa potom vraj menuje „turecké gazdovstvo“.

— Nuž a či je to tak aj u Grékov?

— Ani mak nie ináč, ba, aby vám pravdu povedal, Turci ten spôsob už tak udomácnený našli u nich, že si ho celkom prispôsobili. Neviem, ako sa tá vec tu skončí, ba ani neviem, či sa z toho nevykľuje vojna grécko-turecká, ale viem tak iste, ako že je slnce na nebi, že Gréci dobre alebo nebárs využijú príležitosť a rieknu veriteľom: „Platiť nebudeme, podľa vôle božej spotrebovali sme vaše peniaze na Krétu a pre seba: nemáme z čoho, inšallah.“ Potom si už hľadaj, veriaci veriteľ, či a ako dačo dostaneš. Možné je, že im strčia prst do krku.

— A načože by bol exekútor? Keby si tí páni veritelia tak vypísali pár sto exekútorov z Uhorska! To sú šikovní ľudia, tí aj tam vyšťúrajú groš, kde ho niet.

— Tých by tu, po vôli božej, za jeden deň tak sporiadali, že by na večné veky nikde nič viac neexekvovali.

Ono je to zas, keď si to človek dobre rozloží, veľmi príhodný spôsob s tým exekútorom tak sa dorozumieť, len čo je pravda a rozum na mieste.

Pán doktor Plajštift len počúval a počúval, ale nič neriekol — škoda, že nič nerozumie; keď sa nám potom pridružil Hruška, ktorý vedel dosť dobre po nemecky, zoznámil som tých pánov s ním.

— Môj fírer a kamarát Hruška, — predstavujem ho.

— Ach, Ruška, Ruška, — frajt mich zér, — povedá doktor.

Riekol som Hruškovi, že je to ten pán, čo je taký nabrúsený na tie ropuchy, slepé jaštery, hady atď.

Hruška sa postaví do pozitúry a povie:

— Cu befél, wermer šon machn.

Oboznámili sa dobre za krátku chvíľu a Hruška mu povedal, že pôjdeme dnes s patrólnou čatou proti Sude a že ak chcú ísť s nami, aby si zaopatrili potrebné dovolenie u komanda, bez ktorého by to nebolo možné.

Nikolaj Artemič sa spýtal, či by nemohol vziať so sebou baróna Lavala.

— Je na závtraku u francúzskeho admirála „Potera“ a vráti sa tak okolo tretej; myslím, že by veľmi rád išiel s nami.

— Je to ale podivné meno človeka a ešte k tomu generála, „Poter“; veď snáď nie je ryba?

— Nie „Poter“, ale „Pottier“, čo sa, pravdaže, vyslovuje ako slovanské „poter“; znamená to ale po francúzsky toľko ako „hrnčiar“.

Tu to máš, už zasa tá nešťastná francúzština! U nich že je vraj hrnčiar „poter“!

Dohovorili sme sa, že vyrukujeme s čatou okolo tretej a prosili sme tých pánov, aby nás čakali pri bráne, čo vedie do Chalupy. Rozlúčili sme sa; oni šli na komando pre povolenie, a my sme šli na obed. Mali sme celkom inú menáž ako včera; včera nám dali baraninu s ryžou a paprikou a dnes nám dali obráteno, papriku s ryžou a s baraninou, a tak vraj dostaneme celý týždeň vždy rozličné jedlá, lebo sa tie tri dajú šesť ráz meniť. Víno bolo dobré, a piť ho môže každý podľa vôle, len ten nešťastný pagáč, tá zatvrdnutá „geleta“ bola akurát taká tvrdá ako minule. Sám čert by si to bol myslel, že ja ako vojak budem musieť prihryzovať gelety; keby som to bol prv čo i len tušil, tak by som sa bol tomu už ako-tak priučil či už v Brezne, či v Ružomberku alebo v Tisovci. Keby aspoň aká-taká bryndza bola k tomu! Nuž ale ja dôverujem našim pánom bryndziarom, že keď budú čítať môj raport a keď sa im zapáči, neobmeškajú poslať mi jeden čo priam pár oštiepkov, druhý zas pletenice a trebárs pár geletiek jarnej a ten tretí dajaký šikovný klenovský syrec! Zaplatím, ak bude vôľa božia, inšallah!

Hruška mi zas všetko rozprával medzi obedom; že sa zas dačo varí, lebo že dnes videl konzulovho kavasa v Kanei, a to je vždy také znamenie, ako keď lastovičky ponad samú zem letia.

— Kedyže si ho videl?

— Jak si s těmi pány rozmlouval v záhradě, táhl kolem nás i se svojí ženou; mluvil jsem s ním.

— Počúvaj, Hruška, je to, na moju vieru, smiešne meno, „kvas“; akože sa potom menuje jeho žena?

— Kdyby se on jmenoval Kvas, tak by se jeho žena jmenovala Kvasnice.

— Alebo Droždie, — pridám.

— Tak nešikovné jméno by to pro ní nebylo! Je kulatá, buclatá a má kůži pořádně nacpanou. Není div, že je křtěná Turkyně; u těch se zakládá všechna i nejvyšší krása na tuku a mastnotě, a když se tak vypase a vytučí, že už ani dýchat a chodit nemůže, pak je vrchol krásy u ní dosáhnut, tak jako u krmené husi. Na svatého Martina jim je beztoho všeobecně zapovězeno ukázat se na ulici aneb na veřejných místech. To by bylo něco tak pro ty šalamounské ostrovany, k tomu „uff“, a sám král Kamehameha by byl měl z ní hrozitánskou radost.

— Aký kráľ?

— Král Kamehameha, bývalý vladař království „otahaitického“, daleko v Tichém oceáně. Chuďas, rád měl ženy tlusté, trpěl a skonal na škytavku; přivykl k ní následkem svého nešťastného jména; štěstí jen, že se nejmenoval Kamehamehameha, sic’ by to bylo dopadlo ještě hůř!

— Škoda, že tu nie je Stano, ten by pri tejto rozprávke mohol užitočne fajčiť; bolo by viac dymu, nemyslíš, Hruška?

— Ďurko, blázen jsi, když nevěříš! Co pak as’ tomu řekneš, že se otec dnešního krále siamského jmenoval Somdeč — fra — paramendr — Maha — Mongkut? Že mněl 793 žen a nesčislné množství dětí; že pil jen samé šampaňské a že byl při tom zdravý a vedl život pokojný pri vysokém stáří! Zemřel teprv před 19 lety a zanechal ohromné poklady, mezi jinými obrovskou ležící sochu boha Búdy, 26 sáh dlouhou od pleci k patám a 27 od pat k plecím, veskrz potáhnutou silným plechem z ryzého zlata, které samo se cení na dvě miliardy franků! Jako pohan a budhista nejedl žádné maso, zato ale pil, a to pořádně, a byl by snad pil ještě více, kdyby se byl dostal na stopu pořádnemu plzeňskému.

Už je ten môj kamarát zasa pri pive! Je to s ním bieda; začni trebárs o dreve alebo o železe (o vode nesmieš), vždy je uňho posledným slovom pivo.

A teraz sa už spytujem každého rozumného človeka, či náš človek má veriť takým táraninám, ako je tá o tom nešťastnom kráľovi na „Odťahaj-ti“, Kamehamehovi, čo zomrel na „škytavku“ alebo na čkanie, a o tom smädnom siamskom kráľovi, ktorého meno preriecť nemôžeš, ak si len nechceš dva razy prelomiť jazyk. O tom zlatom bohovi Búde a o tých dvetisíc miliónoch frankov, čo stála pozlátka? Prečože si ten čkár tak ďaleko zatiahol to svoje kráľovstvo do toho Tichého oceánu, že ho potom musel menovať „Odťahaj-ti“, a búd je u nás na Slovensku tiež veľa, najmä cigánskych; ale kdeže si videl jednu, že by bola potiahnutá dačím iným ako blatom, a nie ešte zlatom! To stádo detí, tých 793 žien, odkiaľže by vzal tie groše na šaty a parády, bez ktorých by mu všetky boli za deň zutekali, ak len nechceli zobliecť toho zlatého Búdu donaha. Fabuly, nič ako fabuly, môj drahý Hruška; ďaleko si chodil svetom, ale aj také veci rozprávaš, ktoré si nikdy ani nevidel, ani nechyroval. Vlado je proti tebe predsa len malý fušer!

Tak som potichu premýšľal, Hruškovi som nič nepovedal kvôli dobrému kamarátstvu. No, veď ja zviem, čo je vo veci, ešte dnes sa spýtam Nikolaja Artemiča, ale potom sa už raduj, môj drahý Hruška! 793 žien! Prečože už nie rovných 800? Veď sa musel zblaznieť, azda ich len nekošaroval po svojom kráľovstve ako my ovce na detvianskych lazoch?

Po obede som sa na chvíľku strčil v záhrade do tej studenej vody, bolo mi veľmi teplo; potom som na dvore ešte execíroval tých mne pridelených štyroch chlapov, boli to vyslúžilí vojaci, a vec išla celkom ľahko, až na tú reč! Pod sebou som mal dvoch Čiernohorcov, jedného Bulhara, Péťu Rivalova, a jedného Nemca — Sasa, ktorý nevedel ani slovo ináč, len po nemecky, a to takou rečou, že si mu veru rozumel veľmi ťažko. Ustavične rapotal: „Ach, hären Se sähen Se maj kútester!,“ alebo: „Nú, dízes ich mich aber widder zére šéne“ a podobné veci.

Majúže tí Nemci rozličných nárečí, ba skoro desať ráz toľko ako my; jeden druhému ťažko rozumie. O tom som sa aj tu presvedčil, keď jeden kamarát Viedenčan, menom Húber, zapáral do môjho Sasíka a raz mu privolal:

— Gest táder dú, karavačeter dajčer Zangesbruder, ciags auss dý kajzerlich-türkišen Pflaster aus dajn ferdráten Sak und cól fünf Kilo „Krasí“.

— Nu, hären Se sähuse maj kútester, des ferštehe Se mich nú šo widder gór niche nich.

A potom hovoria, že my máme toľko nárečí.

Nemusíte sa diviť tomu, že sa tak často zmieňujem a pozastavujem pri tých rozličných menách a rečiach. Chceš-nechceš, musíš sa zastaviť, lebo nikde na božom svete sa azda na tom nepotkneš toľko ráz ako tu. Keď sa mi aj tak sem a ta také cudzie meno nepodarí, veru nie som toho vinou; človek by bol musel všetky školy toho Mišofantiho vychodiť, aby si rozum na to privykol; ináč to nejde — a pri ovciach si ho nevycibríš.

Prišiel k nám na chvíľu pán kapitán „Miro“, ako mu hovoria; díval sa na nás a spytoval sa ma na moje rodisko, rodinu, doterajšiu službu atď., čo som všetko popravde a svedomite zodpovedal. Bol veľmi milý a tichý človek, kamaráti mi však povedali, že keď sa napajedí, je čert oproti nemu anjelom. „Tomu je ľahká pomoc,“ pomyslím si, „nenapajeď ho a máš pokoj.“

Komando dnešnej čaty (každé oddelenie, pozostávajúce z viac ako osem chlapov, volajú čatou) dostal Hruška. Okrem zbraní vzali sme si so sebou do našich remenných kapsí proviant, a to syr (ovčí) a geletu (bodaj sa prepadla!).

Keď si nás Hruška poriadne prehliadol, vyšli sme s trubačom z kasární. Chlapci sme boli poriadni — škoda reči — mundier úplne nový a všetko sa na nás ligotalo, ako keby si nás vytiahol zo škatuľky. Keby sme tak stretli tých päťdesiat talianskych volontierov, tak by sme boli s nimi ajncvaj hotoví.

Pri bráne už na nás čakali páni Nikolaj Artemič, barón Laval a doktor Plajštift v sprievode nášho učeného lajtnanta. Chvíľu sme zostali stáť, lajtnant si nás prezrel a povedal ako obyčajne: — Uell, uell, — čo je vraj po anglicky toľko ako u nás dobre. Stráž pri bráne nám vysolila turecký prezentír — to jest vojak nenosí flintu na pleci, ale má ju prevesenú cez plece na remeni, hlavňou dolu, a pri prezentácii pretiahne rukou remeň — a my sme sa pobrali ďalej.

Šli sme krátky čas tou istou cestou ako do Chalupy. Uprostred šli naši páni hostia, a nás bolo okrem nich pätnásť chlapov, z ktorých vždy dvaja vpredu, dvaja po bokoch a dvaja vzadu mašírovali.

Suda je morská zátoka, oddelená od zátoky Kanejskej polostrovom Akrotiri. Pri tej zátoke leží viac osád a i malá, Talianmi založená a potom Turkami obnovená pevnosť Izzedin.

Cesta vedie pomedzi olivové, figové a jahodové lesy, vinič, pomarančové a citrónové záhrady a ináč je skalistá a pre vozy neschodná. Všade sa blyštia tie biele dediny, proti juhu obývané, k vrchom kresťanmi a proti moru na sever Turkami. Je to slovom tak zariadené, že jedni druhých môžu veľmi často navštevovať a odrezávať si uši a nosy, keď už nie nižšie pod bradou naraz všetko oštucovať. V tom majú veľkú zručnosť a záľubu.

Nad Chalupou sa cesta delí vpravo a vedie cez tureckú dedinu Nerokuri. Kresťania vyhnali a porezali Turkov, ale malá posádka Turkov ešte má v moci zámok a komandant Ali Jussuff je ich junácky kapitán.

Človek si nemôže tak ľahko ani na dačo krajšie pomyslieť než na tú dedinu Nerokuri. Je to takmer samá záhrada; v lesoch platanových a ovocných stromov, cyprusov, sú postrkané tie biele, zväčša z mramoru stavané turecké domy a domčeky, slovom raj na zemi, a toľko ruží v plnom kvete by si nevidel, čo by si všetky ruže v Zvolenskej stolici vysadil na jedno pole. Turci z tých ruží robia ružový olej, ktorý má väčšiu cenu než zlato.

A v tomto raji sa tí ľudia jeden druhého škrtili a škrtia! Nuž, proti gustu nijaký dišputát, hovorí Hruška. Dedina je celá pustá a kapitán Ali Jussuff, ktorý iste vie, od čoho muchy dochnú, pribral k tomu zámočku ešte asi desať domkov, ktoré sú v susedstve zámku, a okopal a opevnil ich veľmi rozumne. Na návrh Hruškov sme sa zastavili v Nerokuri a išli sme sa podívať na toho tureckého kapitána. Vpustili nás bez veľkých ceremónií a pri vrátach vlastného zámku vysolil nám sám Ali Jussuff turecký salaam, to jest privítal nás s veľkým tureckým komplimentom.

My sme s radosťou odložili na chvíľu zbrane a batožinu, a voviedli nás do veľkej záhrady, kde pod platanmi bol vynikajúci chládok. Hruška predstavil našich hostí a Ali Jussuff mal veľkú radosť z Nikolaja Artemiča, ktorého hneď veľmi srdečne privítal v ruskej reči. Bol rodom Bosniak, hovoril krásne svojou materinskou rečou a za čias rusko-tureckej vojny ho ako dvadsaťročného lajtnanta chytili Rusi v Plevne a s Osmanom pašom odviedli do Ruska. Tam žil v Charkove niekoľko mesiacov a stal sa z neho veľký priateľ Ruska a Rusov; rečiam sa rád a ľahko priučil, takže naozaj hovoril pekne a pohotovo po rusky.

— Eto vierno, bog meňa tak i ľubit, što prisilajet dorogych gostej, — vraví Ali Jussuff, neprestajne stískajúc ruky Nikolajevovi Artemičovi, barónovi Lavalovi a doktorovi Plajštiftovi.

Hovoril čisto po rusky a bolo vidieť, že mu naša návšteva bola skutočne veľmi milá. Ja som, až na nepatrné slová, všetko dobre rozumel; ruská reč počúva sa ako plný, bystrý potok čistých slovanských slov a ucho Slováka, takého ako ja, veľmi skoro privykne tej krásnej vrave. Hruška tiež pozorne načúval a rozumel tiež dosť dobre, keď som ho upozornil, že v ruskej reči zamieňa sa litera „h“ literou „g“.

Ali Jussuff nám ukázal a vodil nás sám okolo v tom jeho zámku; najviac sa pýšil svojimi domčekmi, z ktorých veľmi šikovne zostrojil malé pevnôstky. V jednom i druhom boli obloky vytrhané a do výšky chlapa zatarasené väčšími skalami, medzi ktorými boli vynechané pozdĺžne škáry, z ktorých si mohol strieľať bez toho, žeby ťa nepriateľ videl. Okolo domčekov, ktoré boli vybrané jeden od druhého tak na dostrelenie, dal z pováľaných domov postaviť barikády alebo urobiť okopy s banketami, na ktorých stáli vojaci a, sami ukrytí proti ohňu nepriateľa, pomerne bezpečne mohli páliť na všetky strany.

— Vot moja Plevna! — povedal hrdo a bystrým okom rozhliadol sa po okolí, kde zas na dostrelenie boli urobené jamy zo skalísk, v ktorých sedeli ukryté stráže, ktoré menujú „sekrety“.

Podľa všetkého sme videli, že Ali Jussuff nie je taký oficier, ktorý sa len na dvore v kasárni a na execírke vie rozdrapovať, ale že je rozumný a skúsený vojak.

Pôvodne mal dve kompánie, „Nizamu“, t.j. asi 360 mužov vybraných regulárnych vojakov, medzi nimi bola asi polovička Bosniakov a Hercegovincov, najviac už obstarných chlapov. Uniformy už boli ošarpané a čiastočne deravé, ale zato zbrane v poriadku a na chlapov bola radosť sa podívať. Hovorili medzi sebou najviac po srbsky, ba i rodení Turci z Macedónie, z ktorých pozostávala druhá polovička, hovorili najviac tou istou rečou.

Keď nás tak povodil tou Plevnou, obrátil sa k Nikolajovi Artemičovi a riekol:

— Milosti, prašu použinať, čem bog prislal.

Zaviedol nás zas do zámku, kde v tej krásnej záhrade boli rozložené opravdivé stoly — vždy jedny dvere položené na štyri kláty alebo prázdne sudy. Jeden stôl bol prichystaný pre oficierov a našich pánov a druhý pre čatu; k prvému z nás posadili Hrušku a mňa. Miesto to bolo pod tými platanmi ako veľký zelený kostol.

Pre nás privalili miesto stolcov kláty s preloženými doskami, ba ešte i čistý obrus — bohvie, kde ho vypriadli — a pokryli ním oficiersky stôl; Ali Jussuff a oficieri sedeli po turecky na pokrovcoch.

Okrem Aliho Jussuffa dostavilo sa ešte šesť oficierov a turecký doktor, ktorý vraj študoval lekárstvo vo Viedni a veľmi dobre hovoril po nemecky; to bola posviacka pre môjho doktora Plajštifta, ktorý sa hneď dal s ním do reči a za chvíľu medzi oboma si nič inšieho nepočul ako „Sgorbiony“, „rana biba“ a „Zalamanter“. Jeden z tých oficierov, ešte mladý, asi dvadsaťštyriročný šuhaj, mal obviazanú hlavu a ľavé rameno v šatke; ale bol pritom veselý a dal sa do reči s barónom Lavalom; hovoril po francúzsky ako Nikolaj Artemič.

Voči Alimu Jussuffovi správali sa ako k osobe, ktorá požíva najväčšiu úctu.

Pri stole sa živo diskutovalo, najmä Nikolaj Artemič a náš domáci pán. Tento nemohol dosť vynachváliť spôsob, akým svojho času Rusi zachádzali so zajatými Turkami.

— Ne kak s vragami, no kak s chorošimi priateľami oni s nami obraščalis; otlično pomiestili a imenno v Charkove laskali, kak druzej; odným slovom, slavný narod. Žaľ kažeťsa, što posledný rycarský narod v Jevrope.

Tak vychvaľoval Ali Jussuff Rusov a v jeho dobrej a úprimnej tvári bolo vidieť, že hovorí zo srdca.

Potom sa rozpriadol rozhovor o Kréte a o najnovších udalostiach. Okrem svojej Plevny nám Ali Jussuffi nevedel veľa povedať; na insurgentov mal ten najmizernejší názor a vyslovil sa, že by to bola veru hanba ďalej rozprávať.

— Konečno oni, sukini dieti, davno uže mogli meňa soveršenno razbiť v drebezgi, no choťa i derzosti mnogo, to otvagi u nich niet nikakoj. Da, priniest za derevo ili za skalu, spriataťsia chorošo i strielať kak ubijca, v etom oni masteri. No draťsia v otkrytom poli — ni za što! Tysiača dva oni, piať dnej tomu nazad choteli zavojevať moju poziciju — no, uvy! dorogo im eto prišlos; moji molodci slavno priňali ich i ugostili tak, što ot tych por ponich ni vidu, ni slychu!

Nikolaj Artemič sa ho spýtal, či sa niet čo obávať dajakého prepadnutia na ceste do Sudy, na čo mu Ali Jussuffi riekol, že nemôže za to ručiť, že by dajaký insurgent spoza skaly alebo stromu na nás nepálil — proti tomu nemáš na Kréte nikde a nikdy istoty. Nemáme sa čo obávať prepadnutia väčšou silou, ak len dáme náležitý pozor a neroztrúsime sa cestou, lebo jednotlivci sú u nich najviac obľúbení. Vyskočia dvaja-traja spoza skaly, chytia ťa bez toho, aby si mal čas čo i len zahvizdnúť a potom už „daj bog svidaťsia“! Pre každý prípad že sám vyšle napred svojich vojakov, čo by on i bez toho bol urobil, lebo musí ustavične sliediť po susedstve, aby mu ozaj páni Gréci neurobili dajaký „siurpríz“ (prekvapenie).

Olovrant, čo nám podali, bol ako poriadny obed. Najprv nám priniesli — miesto polievky — v mede zavárané broskyne a morulky, potom celú misu krásneho čerstvého šalátu, k tomu pečený chrbát muflóna (druh antilopy, čo žije na Kréte) a pilav. Tento posledný, t.j. pilav, nesmie chýbať na nijakom tureckom stole, je to také turecké jedlo ako u nás napríklad halušky s bryndzou.

Ali Jussuff a traja z jeho oficierov nepili víno; ich prorok Mahomed zakázal pravoverným Turkom piť víno. Zato ale pili koňak, dobre rozriedený vodou, a pridávali k tomu pár kvapiek pomarančovej šťavy, čo vraj nie je zakázané, lebo za čias Mahomeda ešte na pálenku a pivo ani nemysleli.

Pomyslel som si, že ten Mahomed veru musel byť chatrným prorokom, keď ani len to napred nevedel, že ľudia okrem vína i druhé trunky vynájdu. Nuž ale pán boh ho tam vie, či to nevedel a či naschvál nechcel urobiť aspoň akú-takú radosť svojim veriacim, že to nezakázal. Toto som povedal pri mne sediacemu Hruškovi, a on hneď na to:

— Vidíš, co jsem ti řekl? Dej sem na Krétu pořádny pivovar, třebas jenom třeboňský, tak uzřeš divy! Dostaneš Turka i křesťana pod jednu čepici a celá Kréta bude vzýval svatého Gambrina. Toho sem za guvernéra a všechno je v pořádku.

— A aký je to svätý?

Hruška sa na mňa bokom podíva a povie:

— Dovol mi, Ďurko! Že nejsi katolík, to vím, Turek také nejsi, ale že jsi takový pohan, který ani svatého Gambrina nezná, to bych si, na mou věru, nebyl myslel. To je, žel bůh, ten jedinký svatý, co vynalezl pivo. Za svého života také kraloval v Nizozemsku, proto že tam byl králem, ale z toho králování neměl veliké potěšení, poněvadž jeho poddaní byli větším dílem Flamendři anebo Flámové, a co to je, to přec snad víš?

— Počul som už to meno pri regimente, keď nás bachmajster Rybička, čo ho k nám preložili od 102. pluku, abrichtoval, ale že by nás bol tým mimoriadne poctil, to veru nie.

— Jak pak chceš, aby ctil lidi, co neznají svätého Gambrina? Není svatý jako svatý, Ďurko nejmilejší; co pak by jsme v Čechách teď a, bůh dá, na večné věky amen, pili, kdyby nebylo bývalo jeho? Já se bez toho vždy zlobím, když jsme v Praze, že nemáme žáden veřejný Gambrinův pomník. Svatý Jan, chuďas, musel pít jen vltavskou vodu, zato mu vystavěli slavný pomník, ale Gambrinus, takový dokázaný dobrodinec veškerého světa — mimo Kréty — ten pořád jenom čeká na to vyznamenání a uznání. Je to spravedlnost, řekni? Kdyby to byl jiný, tak je už dávno nastokráte vysekaný z kamene aneb ulity z bronzu; zato ale, že to byl jen král Flamendrů a vynálezce piva, tak ho nechali dlouhá léta bez pomníku až po dnes! Je to k zlosti! Já mít co říct, tak má zítra Gambrin pomník na Žižkově jako Eiffelova věž a každý pravověrný občan plzeňský je v tom okamžiku doživotně čestným svatým.

Taák! Už ho máme zasa pri pive, toho nášho Hrušku! Pili sme však radi to extra víno, ktoré nám dal na stôl Ali Jussuffi pod menom Chios. Ono síce je tokajské silné víno, ako u nás páni hovoria, ale keď je tokajčina silné víno, tak je Chios silný olej, lebo tak a nie ináč sa ti kradne dolu hrdlom, a malý pohárik ťa tak zohreje, že sa tomu nedivíš, keď vedľa takého vína vyrastie veľmi ľahko zo zeme insurekcia! No, darmo je, každá vec má koniec, len nie olovrant u Aliho Jussuffiho; po jedlách priniesli čiernu kávu, po turecky, a celú viazanicu čibukov okrem cigariet. My sme museli ale trochu pod parou pracovať, lebo by sme sa ináč od toho nadmieru pohostinného Aliho Jussuffiho nedostali ďalej a deň na Kréte má tiež len 24 hodín.

Po srdečnom poďakovaní odobrali sme sa všetci, a zvod Nizamov, tak asi 25 chlapov, s jedným lajtnantom už poslaný bol napred. Doktor Plajštift sliedil okolo múrov starého zámku, či ale dákeho toho „sgorbiona“ v tom špirituse oblažil, či nie, to neviem.

Cestou som sa spýtal Nikolaja Artemiča na to, čo mi Hruška narozprával o tom kráľovi „Kamehamehovi“ na „Odťahaj-ti“, čo zomrel na čkanie, a o tom siamskom kráľovi s tým dlhočizným menom, čo mal toho zlatého boha, tých 793 žien a to stádo detí. A čo vyšlo? Nikolaj Artemič mi povedal, že je to všetko pravda, lenže nevie, či Kamehameha zomrel na čkanie a či nie, a že po smrti toho siamského kráľa Mong-Kuta nezostalo 793, ale 817 vdovíc!

— Nuž ale keď je to všetko pravda a ten zlatý Búda ešte podnes v tom paláci siamského kráľa leží, akože to môže byť, že je od pleca k pätám o celú siahu kratší ako od päty k plecu?

— To je tak, že Búda leží na pravom boku vystretý a podopiera si hlavu o pravú dlaň; tým sa stane, že keď ho meriaš od ľavého pleca k päte a od pravej päty k pravému plecu, ktoré je viac natiahnuté, nájdeš ten rozdiel dobrých 6 šúchov.

Ja už pomaličky začínam všetkému veriť, keď je to tak; dvetisíc miliónov frankov, čo je vraj bezmála skoro tisíc miliónov našich zlatých, oferovať len na pozlátku takého pohanského boha, to by ani Róčil nedokázal, ten by ho azda len papierom rozličných akcií a obligátorov mohol polepiť. Nikolaj Artemič mi povedal, že ten Búda je taký veľký, že jeho nechty na prstoch sú dlhšie ako obyčajný človek a že v dierkach jeho nosa zmizne celý človek.

— No, ponížene ďakujem, keď tá zlatá ozruta začne kýchať, tak roztrhá celý ten siamský kráľovský kaštieľ.

— O nádchu niet v tom kraji nijaká starosť, tam sa tak ľahko nenachladíš, keď to leží pri samom prostriedku zeme a slnce celý rok tak hreje ako u nás o svätej Anne.

— Nuž a kedyže tam mávajú sanicu?

— Tam veru nemáš snehu, môj milý Ďurko; keď sa taký „Siam-éselik“ chce posánkovať, musí sa vydať na sever alebo na juh zeme najmenej na štvrť roka.

— A sánky si musí vziať so sebou?

— So sebou, veru!

— To musí ale byť podivný kraj! Keď tam zimy niet, tam azda ani potoky nezamrznú?

— Nezamrznú, lebo by im pri tom i krokodíly zamrzli.

— A čože sú to za svätí?

— To sú také veľké, strašné jašterice, na 2 — 3 siahy zdĺžky, obrastené tvrdou rohovou kožou, a majú ohromné pažeráky s veľkými ostrými zubmi. Beda človeku, keď sa im dostane nablízko — zhltnú ho ako klobásu. Keď nemajú čo žrať, tak sa rozložia po brehoch potokov, prelievajú slzy a plačú ako malé deti, aby privábili rodičov alebo druhých ľudí, čo pribehnú na pomoc; z tých si už potom tých najmenej opatrných chytia a hybaj s nimi do potoka, kde ich bez milosti zožerú. Patria ony do rodu takzvaných „amfibií“, a to sú také stvorenia, čo na suchom zdochnú a vo vode nemôžu vyžiť.

— Hm, hm, nuž ale akože také tvory môžu vyhlásiť za svätých?

— U pohanských národov je všetko sväté, čo je mocnejšie ako sám človek. U jedného je to slnce, u druhého oheň, u tretieho had, u štvrtého krokodíl atď. Človek nemôže zhltnúť krokodíla, ale krokodíl človeka, zato je krokodíl svätý. Oni tam majú aj druhé sväté zvery, ako napríklad slona, a síce bieleho; pred tým sa klaňajú ako pred pánom bohom. Čierny slon musí slúžiť a robotovať a biely je svätý! Obaja ale veľmi radi pijú pálenku.

— Nuž akože potom, keď sa taký svätý slon opije a vystrája strašné skutky, čože si s ním počnú?

— Pomôžu si šikovným spôsobom. Kým je biely, tak sa ho nesmú dotknúť pre jeho svätosť. Čakajú, až zaspí, potom ho natrú s veľkými ceremóniami štetkami šuvixom na čierno a keď už ani bieleho punktíčka na ňom nenájdeš, potom ho pochytia, zviažu a či drúčikmi, či žrďami, papekmi, železnými prútmi atď. tak vyobšívajú, že si to na dlhší čas zapamätá. Na druhý deň ho potom s veľkými ceremóniami handrami umyjú, očistia a olejom namastia, a už je zasa biely a nasledovne svätý.

„Čo fígeľ, to groš,“ pomyslím si.

Nad nami, vpravo na hrebeni vrchu, bolo vidieť kulu (malú pevnosť), ktorá je obsadená Turkami, a kde sa vraj nedávno asi štyri dni bili insurgenti s posádkou.

— Akože sa menuje tá kula? — spýtam sa Hrušku.

— Má podivné jméno: „Málaxír“ alebo „Málaxa“, sám nevím přesně jak. Je tam několik Turků a perou se s insurgentami každý den; posud jim to ale mnoho neuškodilo, ačkoliv je tam kolem víc než dvacetkráte insurgentů než Turků v Málaxe.

— Nuž akože je to, že sa nemôžu toho Málaxíru domôcť?

— To je nejspíš proto, že insurgenti střílejí do zdí pevnůstky a Turci do hlav a těl insurgentů, co je posledným velice nepříjemné. Na „šturm“ se nechtějí odvážit proto, lebo když Papamaleko, co tam komanduje křesťany, sám a s ním jeho kamaráti milují sice velice insurekci, tak přec milují víc sami sebe a své celé údy. Rozumuje on asi tak: při insurekci, pokud zůstaneš celým, se přec příjemněji žije než v klášterných zdech u mléka. Když tě ale Turci postřílejí, tak je pro příjemnosti a veselosti, a proto prozřetelnosti nikdy neschází, jak říká přísloví.

— Tak veru tú Malaxírku ani za sto rokov nedostanú.

— Nevím, jak to půjde! Vím ale, že se insurgenti k tomu odhodlali vyhladovět Turků, a že následkem toho turecká posádka v Kanei již se několika dnů k tomu strojí, aby mohli do Málaxi hodit posilu, proviant a munici.

— A prečože to už dávno neurobili?

— Čekají na osly a somáry.

— A nemajú ich dosť v Kanei?

— No; s nejbližším parníkem má jich přijít 200 kusů z Port Saidu.

— A kdeže je to hen?

— V Africe, u samého průplavu.

— Ej, nevie že si rady tá turecká vláda! Dvesto somárov vypisuje až hen z Papriky, čo by si ich tak ľahko z blízka mohla zadovážiť.

— Dvounohých ano, čtvernohých ne; a pak nesmíš zapomenout, že jsou egyptské osly ty největší a nejsilnější osly celého světa, to dokázali již před 5000 lety při stavbě pyramídů.

— Čo za mídu?

— Pyramídů. To snad víš, že starí králové egyptští vystavěli pro sebe a pro své familie tak ohromné hrobky, vyšší než Štěpánská věž ve Vídni, a širší než Štěpánský kostel, a to vše z ohromných tesaných kamenných balvanů z venku; vnitřní zařízení je z cihel. Balvany táhli osly a cihle dělali židé, co im ale velice nevonělo, proto zaneřádili a zavšivavěli celý Egypt, nakradli a sebrali zlata a stříbra, kde co mohli, a poradili se s Vaňkem a utekli. Osly to nemohli udělat proto, že jsou osly, a zůstali v Egyptě.

— A dávajú ešte vždy tých egyptských kráľov do tých pyramíd?

— Ne; asi od sto let to propachtovali tisícletům.

— Komu?

— Říkám, že tisícletům; každých tisíc let tvoří celek a říká se tomu tisícletí. Jsou to vesměs staří pánové, a poněvadž nemají nic co dělat, tak se koukají na svět. K tomu se hodějí pyramídy výtečně, tak si je za mírnou činži najali a koukají se holt furt na ten náš svět.

— Hruška, nefabuluj a drž sa pravdy; nekaz si dušu cigánstvom.

— Holá pravda! Co pak nevíš, co ten slavný jenerál Bonaparte řekl svým vojákům, když je execíroval pod samými pyramídami? Hoši, povídá po francouzsky, hoši, to vám povídam, držte se, ať se žádné svinstvo tady nestane, sic’ bude běda! Pamatujte na to, že se tisícletí na vás koukají! A hoši se drželi a dle jeho vůle nevyvedli nic, co by se jemu a tím tisícletům nebylo líbilo.

Ja už, na moj veru, ani neviem, čo mám veriť, čo nie. Všetko, čo som dosiaľ neveril, dokázalo sa pravdivým. Ale ako a na čomže už, pre pána boha, také tisícročie sedí, keď nemá, no, povedzme, že nemá predĺžený chrbát a vôbec nijaké telo! Už sa až hanbím vždy len toho Nikolaja Artemiča obťažovať otázkami, azda mi dá na to doktor Plajštift spoľahlivú odpoveď. Je to ťažká vec; nespýtaš sa, tak nevieš, na čom si; spytuješ sa však ustavične, tak to konečne tých druhých domrzí.

Cesta čím ďalej tým viac postupovala do vrchu a Sudovská zátoka sa čoraz väčšmi rozširovala. Za zátokou vystupoval strmo vľavo polostrov Akrotiri, čo visí na úzkom kúsku zeme na Kréte a má podobu ohromnej hrušky. Najvyšší vrch na ňom je, ako mi Hruška riekol, vysoký 3000 siah a menuje sa Ryzáskala. Bolo ho krásne vidieť, aj dedinu pod ním s tým istým menom. A potom že je to vraj kraj grécky! Ukradli ho ako všetko inšie a vykynožili Slovanov, sukine deti, ako hovorí Ali Jussuff.

Dohonili sme cestou dvoch Kréťanov, každý poháňal somára s nákladom; bolo ich už zďaleka vidieť a pozoroval som, že každú chvíľu idú ináč; raz jeden za druhým, potom vedľa seba na jednej strane cesty, o chvíľu zas od seba, každý na inom boku, raz krokom, potom zasa klusom, zostali stáť uprostred cesty hlavami k sebe atď, atď. Hruška ich už dávno mal na muške a konečne mi vraví:

— Podívej sa na těch dvou; co o tom soudíš?

— Idú čudným spôsobom. To vidíš.

— Vidím, ale to nevíš, že to jsou insurgentští špehouni, kteří svým kamarádům zrovna tím podivným způsobem jízdy dávají znamění jako my například telegrafem; podívej se po sousedních výšinách anebo stromech, ať jsem Franta, když někde nespatříš takovou přestrojenou Plzeňáčku, co jím dáva znamění.

Ostro som sa ohliadol dookola, ale spozorovať som nemohol nič. Naraz skríkne môj Sasín:

— Ach, herr Jesses! Kucke Se mal dó ríber, dó leeft Se mich wees knebchen, e Hos!

Podívam sa na tú stranu a, na moj veru, vidím dačo učupené pretláčať sa cez krovie a vinič, no zajac to nebol; malo to síce na sebe čosi ako srsť, ale skákalo ako človek. Zakričím stoj, ono nič; ešte raz zakričím stoj, a ono skáče zasa ďalej. Počkaj, ja ti dám! Priložím flintu, zacielim a spustím. Z toho krovia vyskočí človek a s krikom sa hodí na zem. My štyria sme sa hneď ponáhľali k nemu a vidíme človeka, sediaceho na skale, hrešil a lamentoval zle-nedobre a obidvoma rukami si držal nohu nad kolenom, kde mu — na šťastie len cez mäso — prerazila moja guľa dieru. Strácal veľa krvi, tak sme ho hneď obviazali a ruky poviazali. Bol oblečený do bielej naškrobenej sukne, „fustanelle“, mal vysoké remenné gamaše, za pásom handžár a pištoľ, vedľa neho ležala nabitá anglická flinta a surová koža zo somára.

„Nuž tak, kamarát,“ pomyslím si, „ty si nás chcel obalamutiť ako somár? Dobre, stalo sa ti po vôli.“

Hruška zrazu dal chytiť tých dvoch pocestných s ich somármi, zatiahli sme bokom na prázdnu lúku, rozostavil vôkol nás štyroch chlapov na stráž, medzi nimi Stana, a my ostatní začali sme prehliadať somáre a ľudí. Z tých pohoničov, z ktorých jeden mal starú kremeňačku, obidvaja však handžáre a pištole za pásom, veľa sme sa nedozvedeli, ale každý zo somárov niesol vrece z kože; otvoríme jedno, bola v ňom múka, ale môj milý Hruška len vŕtal šabľou v tej múke a o chvíľu vykríkne:

— Již to mám, to jsou anglické pilulky!

Tú múku vysypeme z vriec a naraz sa v každom objavilo päťtisíc patrónov.

— Ked netečie, aspoň kvapne, — poviem a sypem zasa tie patróny s múkou do vriec. Zasa sme to všetko naložili na somáre a toho podstreleného insurgenta k tomu, lebo nemohol chodiť. Ešte sme neboli hotoví, počujem, ako obďaleč dačo tak kleplo ako paličkou na suchý šindeľ a zdalo sa mi, že mi vedľa ucha preletel sršeň.

— Všichni dolu! — komanduje Hruška a o chvíľu na to každý jeden z nás ležal na bruchu za skalou.

To klopanie sa opakovalo ešte sedem ráz a sršne hučali nad nami, ale na šťastie neurobili nijakú škodu, len jednému z tých somárov prestrelili pri samej hlave ucho, takže mu odvislo. Zrazu počujeme výstrel celkom blízko a vidím Stana skákať ako divú kozu napred; hneď nato sa vrátil a ťahal za sebou jedného chlapa, navlas tak vystrojeného ako ten, ktorého som ja v hnáte pošteklil. Ten však bol už hotový! Stanova guľka vpálila mu nad nosom do čela a črepom von; tak dobre ho trafil, že iste ani nevedel, že je mŕtvy. Flintu a patróny, vôbec celú zbraň sme mu vzali, i topánky a gamaše vyzuli, chlapa však hodili do krovia.

Pri sebe mal asi tridsať patrónov a, čudná vec, boli akurát také ako tie v tých remenných vreciach — a samá anglická práca! Nuž tak, páni Angličania robia podivné kšefty; insurgentom predávajú zbrane a muníciu pod rukou a otvorene posielajú proti nim oceľové lode! To je už potom čistý poriadok.

Nikolaj Artemič a barón Laval mlčali, len mňa a Stana pochválili. Doktor Plajštift však išiel k tomu zastrelenému a o chvíľu prišiel k nám.

— Majn líber Zdano, das haben zí gut gemacht, Nágelšus auf Ére.

Zoradili sme sa na odchod. Dvaja chlapi na dostrel vpredu, dvaja stranou a ostatní, okrem mňa a štyroch chlapov, v prostriedku. Mňa komandoval Hruška zozadu a povedal:

— Ponechám ti část zadného voje, Ďurko. Je to nejvážněšjí část našeho sboru, dej pilný pozor na všecky strany a při nejmenším dej znamění.

Musím hneď poznamenať, že máme malé olovené píšťalky — ako konduktori na železniciach — ktorými na hodnú diaľku môžeš dávať znamenie.

— Nič sa neboj, Hruška! Pre mňa nech sa dívajú tie tisícletia, trebárs z toho hrebeňa vľavo na mňa dolu — mňa to ani najmenej nespletie.

Ten môj ranený mal veľký smäd, a tak som mu na rozlúčku dal prihnúť z môjho cínového verežďúra. Bolo v ňom víno a ranený sa trohu občerstvil. Aj barón Laval nalial mu do pohárika koňaku, čo ho očividne obodrilo.

Kráčame cestou a tu zrazu počujeme za nami zasa to klepanie palíc na šindle. Hruška nás zastavil a o chvíľku dal mi rozkaz, aby som so štyrmi mužmi odprevadil našich hostí do Nerokuri; on s ostatnými vráti sa po sluchu k streľbe. Tam mám naňho čakať hodinu, a keď sa nevráti, mašírovať do Kaney.

— Pusť ma ta, Hruška, prosím ťa, — povedám mu.

On ani len počúvať nechcel.

— To je má povinnost a já půjdu sám, — odpovedal mi a už rýchlym maršom tiahol so svojimi ôsmimi mužmi nazad.

Videli sme tam dymu dosť a to trieskanie výstrelov bolo čoraz viac počuť. Hruška sa hneď dal napravo od cesty a zmizol za stromami za malú chvíľu. My sme sa ale poberali do Nerokuri. Osobitne som rozkázal Stanovi, aby dal pozor na našich zajatých a aby pri najmenšom pokuse o útek bez milosti do nich pálil.

Stano im to sám celkom dobrodušne riekol, že ich postrieľa ako psov ak sa len opovážia vyviesť to najmenšie.

Somáre a zajatí v prostriedku, naši hostia medzi nami — tak sme kráčali dobrým krokom do Nerokuri. Tak asi na dve míle strelenia od zámku pricválal k nám na koni náš poctivý Ali Jussuff s mladým adjutantom. Nikolaj Artemič mu napochytre všetko vyrozprával a hneď nato cválal jeho adjutant do zámku. Ešte sme ani nedošli, už tiahol zvod Turkov pod komandom jedného oficiera rýchlym maršom proti nám. Ali Jussuff dal oficierovi po turecky krátke rozkazy, a už sa poberali ďalej za Hruškom. Išlo to ako po šnôre a bola naozaj radosť podívať sa na tých veselých a statných vojakov. Bez bubna a bez trúby mašírovali ako na paráde; trubač šiel síce s oficierom, ale trúbiť vraj nesmel, lebo insurgentom niet čo veriť, môže byť, že ich je v okolí, v lesoch alebo za skalami dosť učupených.

— Očeň žaľ, čto nemogu ugostiť opiať dorogych gostej, no nado staraťsia, kagdá delo na rukach, — vyhováral sa kapitán Ali Jussuff a, postískajúc nám ruky, odobral sa do jedného z jeho opevnených domčekov.

My sme sa usalašili v tej záhrade. Prišiel k nám doktor a podíval sa insurgentovi na tú nohu. Povedal Plajštiftovi, že ten človek mal zvláštne šťastie, lebo na cól vpravo alebo vľavo guľka bola by rozbila kosť alebo rozstrelila tepnu. Takto že je síce rana bolestivá, ale nie nebezpečná, za 5 — 6 týždňov už vraj bude môcť zasa behať. Nadovšetko prikazoval len čistotu a sám mu dal nový obväz, keď ranu vymyl a poriadne vystriekal. Voňal pritom ako tuhým šafranom, že vraj „júdoformou“.

„Keď už júdo,“ pomyslím si, „tak by mal viac voňať cesnakom alebo cibuľou.“

Prišiel ešte i kapitánov adjutant ospravedlňujúc sa, že nás nemôže vidieť, lebo ho veľmi potrebujú pri predných strážach.

Netrvalo ani trištvrte hodiny, už sme počuli trubačovu veselú nôtu. Všetko sa vracalo do Nerokuri. Obidva zvody Turkov — ten, čo bol vyslaný pred nami, ako i ten, čo išiel za Hruškom — i sám Hruška s celou čatou veselo vracali sa do Nerokuri. Bolo ich asi osem ranených, našťastie len jeden, Nizam, ťažko; mal guľku v mäse na ľavom pleci a ruku obviazanú v batôžku.

Hruška mal od guľky roztrhnutý ľavý rukáv od pästi až k lakťu; jeden z našich kamarátov bol škrabnutý guľkou na ľavom boku a druhému prestrelili pľundry v rozkroku pri kolenách; diera bola poriadna a dostalo sa mu aspoň čerstvého povetria do pľundier.

Z tureckých oficierov jeden mal prestrelený fez akurát pri samom franforci a druhému odstrelili šnúru na pleci.

Hruška zajal štyroch insurgentov; jednému z nich guľka odstrihla dva prsty na pravej ruke a druhý mal obviazanú hlavu — jeden z našich ho pohladil hlavňou po hrinte; tí ostatní dvaja boli telesne zdraví, oblek mali ale viac-menej ošklbaný. Jednému chýbala celá pravá polovica tej plzenskej sukne a museli sme sa mu srdečne zasmiať — vyzeral ako pol ženskej a pol muža. Druhý bol bosý — pán boh vie, kde prehandloval tie člnky s tými kyckami na špici.

Na moju otázku mi Hruška nakrátko vysvetlil, že hneď ako sa dostal k bojisku, videl, že Nizami ležali dobre ukrytí na ľavej strane cesty a že pozoroval, ako sa z druhej strany krytí stromami prikrádajú insurgenti, akoby sa chceli dostať Turkom do pravého boku.

— Já to vida, hneď jsem se vrhl napravo od cesty a, vyhledav dobrou skřýš, zalehl jsem tam se svými muži, rozkázav přísně, aby nepálili dřív, než se nám nedostanou na jistou ránu. Bylo těch insurgentů tak as’ dvacet a jakmile přilezli k nám tak as’ na padesát kroků, šeptem jsem dal rozkaz, by si jeden každý z nás vybral jednoho na mušku, pálit ale aby nepálil, jen na povel. Tak se stalo — bouchlo našich devět ran a pět z těch pánů trhanů zůstalo na fleku ležet, z těch druhých zůstalo několika stát jako skamenělí; my jsme se vrhli na nich a čtvero nám zůstalo v drápech; ti druhí utekli a možná, že utíkají až posud. Turci, jak viděli, co se děje, odskočili přes cestu, dali jim jěšte několik pilulek na rozloučenou a vzali si také třech z nich na památku. O pronasledování nebylo ani řeči, poněvadž tak utíkat, jak utíká Řek, to nedovede na božím světě nikdo. Sebrali jsme tedy zbraně a munici padlých a zajatých a tady jsme, chvalabohu, zdrávi a celí, nic nám neschází než tak po čtyrech půllitráků per „Kopf“. Celá komedie netrvala pět minut; posilu jsme potkali již v polovici obratné cesty.

Prišiel k námi Ali Jussuff a bol celý uveličený nad výsledkom; rozkázal nám dať napochytre každému vodou rozriedeného koňaku a tak — bolo už pozde — odobrali sme sa všetci domov.

Mali sme deväť zajatých, keď rátam do toho tých dvoch somárov, a bol nás poriadny kŕdeľ.

Už prv som povedal, že medzi mojimi štyrmi chlapmi mám jedného Moravana, nadmieru veselého šuhaja. Menoval sa Tobiáš Nevečeřel a vedel veľmi dobre po slovensky; jeho otec bol šefraníkom a s tým chodil celé roky u nás po trhoch a jarmokoch.

Teraz prišiel ku mne a že vraj keď sme už tak zvíťazili, či by sme si nemohli dačo zaspievať pri marši. On vie slovenskú pesničku, pri ktorej sa krásne vystupuje.

Hruška na moju otázku nemal nič proti tomu a môj milý Tobiáš spustil plným hrdlom v dobrom maršovom tempe:

Isteže to ten Tobiáš už mal naštudované v kasárni, lebo obaja Čiernohorci a i môj Sasík podchytávali tak veselo to „rum bidi bum-bum-bum“, že sa pri tom mašírovalo ako pri bande.

Museli sme sa všetci zo srdca zasmiať a barón Laval dal Tobiášovi desať piastrov, aby mu tú pesničku ešte a ešte spieval. Škoda, že vedel len ten jeden verš, mne bola celkom neznáma, a tak by sa nám bársktorý krajan, komu je celá tá pesnička známa, veľmi zavďačil, keby nám poslal odpis na adresu: „Slávnej redakcii Národných novín v Turč. Sv. Martine“ (poslať Pazuchovi na Krétu).

Sotvaže sa nasýtil toho „hrebenáre“, môj milý Tobiáš spustí tiež na maršovú nótu:

a hneď nato tou istou nôtou:

potom vytiahne zo širokých pľundier píšťalu — vyzerala ako flauta — a píska tú našu známu slovenskú „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú…“, až sa len tak ozývalo!

A za zvuku slovenských spevov sme si veselo vykračovali, ba ešte aj tí naši somári s nákladom bystrejšie preberali nohami. Čo svet svetom stojí, Kréta dačo podobného nevidela a nepočula!

Blízko Kaney — už bola poriadna tma — okríkla nás pod známym heslom čata našich, vyslaná nám naproti starostlivým kapitánom Mirkom. Sám čakal na nás pri bráne a mal veľkú radosť, keď mu Hruška nakrátko raportoval, čo sa stalo. Mňa a Stana poslal s našimi hosťami ku Sgambellovi, lebo že je v noci i v samotnom meste veliká neistota. Bolo už skoro okolo dvanástej (alebo dvadsiatej štvrtej), keď sme sa dostali do kasárne.

Hruška sa ešte nebol vrátil; musel odovzdávať zajatých insurgentov, patróny a somáre, podať ešte v noci podrobný raport, transportovať toho raneného insurgenta do špitála, a tak sa vrátil až po jednej.

Spali sme my veru tejto noci ako v raji a čo by tých bĺch bolo bývalo desať ráz toľko, ako ich vskutku bolo, tak by nám spánok neboli prekazili, keď i hneď cicali z nás tú našu žandársku krv na litre alebo, po kanejsky, na kilá. No, len počkajte, potvory! Veď i na vás vyzriem! Spýtam sa pri najbližšej príležitosti Plajštifta, od čoho blchy dochnú — ten to predsa bude vedieť.

Sedíme my na druhý deň ráno akurát pri závtrakfruštiku, keď pripáli náš kapitán a dá nás zvolať na dvor. Povedal nakrátko, že nás príde inšpicírovať pán admirál Andriev z ruskej lode Cár Nikolaj a že o desiatej bude veľká paráda.

— Uveren sam, da sve bude v dobrom redu.

To sa rozumie, že všetko bude v najlepšom poriadku, keď nás poctí taký veľký pán. Hruška letel ako strela do magazína po novú blúzu, lebo v tej rozstrieľanej sa veru nechcel parádiť a celá kasáreň dala sa do vyprašovania, kefovania, umývania a čistenia zbrane. Vedľa mňa klepal a čistil svoje veci Tobiáš.

— No, akože si sa vyspal, Tobiáško?

— Akože sa mám vyspať, keď nemám na to dosť času?

— Ba kýho čerta! Veď si sa mohol za tých šesť hodín poriadne vychrápať.

— Druhý sa i vychrápe, ale ja nie.

— Nuž akože by to bolo?

— Nuž tak, prosím, ja spím veľmi pomaly a na to, čo sa druhý vyspí za jednu hodinu, na to ja potrebujem tri.

Ja sa naňho podívam a pokrútim hlavou.

— Už je to raz tak, prosím. Ja mám od narodenia takú náturu. Kým druhý človek prežije rok, tak ja sotva prežijem tri mesiace. Darmo je, keď ma matka tak zrodila. Inšallah, hovoria tu tomu ľudia.

— Nuž akože je to s jedlom?

— Akurát tak. Druhý sa naje za polhodiny, ja na to potrebujem pol druhej a čo i nezaháľam, predsa tu i tu vstanem lačný od stola. Kamaráti zjedia pol funta mäsa a majú dosť, ja ho vpracem pol druha, a ešte sa dívam do misy, či je už ozaj prázdna. S vínom je navlas to isté.

— Počúvaj, Tobiáško, také povedačky rozprávaj dakomu inému, ale nie mne.

— Viem, viem, že mi neveríte, veď mi to vôbec nikto nechce veriť, ale je to predsa tak, inšallah. Ľúto mi je, že budem musieť klesnúť do hrobu ako najviac tridsaťročný mládenec, keďže druhý v tom istom čase dosiahne deväťdesiatku.

„Hm, hm,“ pomyslím si, „spievať spieva fajn a na píšťale píska ako majster, ale cigániť veru tiež cigáni, a to poriadne.“

— Daj si pozor, aby si dnes na čistenie nepotreboval tri razy toľko času ako my, síc’ nemusíš vyrukovať pred pána admirála v gatiach.

— Stane sa dľa vôle božej, inšallah.

— Len aby si tiež potom podľa toho inšallaha nesedel dvadsaťštyri hodín pod závorou.

— Pousilujem sa — sedemdesiatdva hodín v chládku by mi veru nesvedčalo.

— Nie sedemdesiatdva, ale dvadsaťštyri, a tie by ti stačili.

— Veď to je ten krucifix hallelujah a práve toho je vina moja nešťastná nátura! Druhý si to odsedí za dvadsaťštyri hodín, ja by som na to potreboval najmenej sedemdesiatdva.

„Aby ťa čert vzal i s tvojou táraninou!“ pomyslím si. „Najlepšie s takým bláznom o tej jeho slimákovej náture ani nehovoriť.“

— Nuž a kdeže si ty všetko bol na tom našom Slovensku?

— Keby som vám to chcel dopodrobna všetko povedať, tak potrebujem najmenej osemnásť hodín. Bol som, jedným slovom, všade, na všetkých jarmokoch, trhoch, v mestách, kaštieľoch, dedinách, na salašoch, v samotách, v zime, v lete, v noci, vo dne, vôbec všade, kde sa šefraník len môže dostať — a kdeže by to nebolo? Len u židov som nebol, to je pravda.

— A poznáš ty Banskú Bystricu a radvanský jarmok, poznáš Štiavnicu a Krupinu?

— Ktože by Bystricu nepoznal! Slávne mesto, má šesť brán: hornú, dolnú, lazovnú, kakatkovú, hronskú a huštákovú. A tie trhy! Radvanský jarmok za hutou, hneď vedľa Jána z Búdy — veď je to čistá sláva — ak tomu ten kaštieľ tých radvanských pánov! Zato Štiavnica s Vindšachtou je hrbaté mesto, a keď má i akadémiu, čože mu to spomôže, zostane to len vždy hrbatým. A tú „dolnú bránu, čo deväť rokov stavali a pod ňou, za ňou šuhajci sa rúbali“, tak to stojí aspoň v pesničke, čo baníci spievajú, keď „na Vindšachte striebornýma lônajú“. Nuž a Krupina — tam rastie víno, víno, vínečko, orechy, broskyne — iné ovocie a zelenina. A tých somárov je tam celé stádo! Ja myslím tých, čo roznášajú po Štiavnici, Bystrici, Zvolene a okolí to ovocie a tú zeleninu. A pijú všetci tí ľudia ako dúhy, či už baníci, či cigáni, sedliaci, meštianstvo a celé panstvo, až sa hory zelenajú, pivo, pálenku, víno a všetky možné lekváre. (Chcel riecť likéry.)

— No, vidím, že to dobre poznáš, si hodnoverný človek, ale to s tvojou náturou predsa neverím!

— Nemôžem si pomôcť, pán kaprál, — je to osud, človek to musí zniesť, inšallah!

Zobral si svoje veci a zaniesol do izby.

Hruška, ktorý nás bol chvíľu počúval, príde ku mne a povie:

— Ďurko, tomu Hanákovi nevěř všechno, co ti poví; je už trochu nasáknutý tím křesťanským a řeckým zlozvykem pravdu jen tehda mluvit, když sa zmýlí. Budeš z toho mít posměch, jako můj strýc Mlčichvost.

— Čo? Mlčí…?

— Chvost, ano! Co se divíš tomu jménu? Je to jméno úpřimné, dobré a skutečné, jako každé jiné. Viděl jsi již snad někdy a slyšel si chvost mluvit aneb spívat? Tak vidíš, je to v pořádku, a teď mně nevyrušuj. Můj strýc Mlčichvost má stateček na Horním Sázavsku u Benešova, na statečku teče potůček a mrzelo to strýce, že nebylo v něm kromě raků a mřinků žádných pstruhů. Jednou čte v novinách oznam, že „ten a ten, tam a tam, po mnoholeté práci a namáhavých experimentech, vynašel prášek na pstruhy, kterých lze u něj dostat franko za franko, a sice 1/2 kila i s návodem za 5 zlatých. Na založení plodu pro středný potůček asi osem kilometrů délky stačí vysypat půl kila toho prášku na podzim do potoka. Již v nejbližším jaře se splodí z toho prášku krásná pstruží potěr. Výsledek se zaručuje!“ — Strýc hned a hned popadl pětku a zaslal ji franko na udanou adresu. Obratem pošty obdrží psaní, které jsem sám četl; to znělo: „Blahorodý pane! Prijmětež především můj vřelý dík za prokázanou mně nekonečnou důvěru. Posílám spět Vaši mne zaslanou pětku a dokládám, že jste se stal mimovolně obětí žertu, který ovšem se zakládá na podstatě vážné. Vsadil jsem se totiž o stovku s mými přítely, že kdokoliv uvěřejní v novinách i tu největší hloupost, přec nalezne mnoho lidí, kteří té hlouposti uvěří. Sestavil jsem známý Vám oznam a uvěřejnil jenom jednou v novinách. Výsledek byl takový, že jsem ihned na třetí den musel zastavit další uvěřejnění, sic by celou výhru musel spotřebovat na spáteční porto zaslaných mně peněz. Sázku jsem skvěle vyhrál já, děkuje také Vašemu spoluúčinkování; avšak nemějte mi ten žert za zlé, vždyť nejste jediný během třech dnů, ale již třicátý pátý. S patřičnou uctou znamenám se Vašemu Blahorodí vřele oddaný X. Y.“ Nejvíce mrzela mého strýce ta patřičná úcta a ten Blahorodý, — pridal Hruška.

— No vidíš, Hruška, mohol by si si vziať z toho tiež poučenie.

— Mluvím jen čistou pravdu!

— Áno, keď sa zmýliš! A tie tisícletia, čo vysedávajú na tých pyramídach, to je tiež čistá pravda? Na čomže sedia, keď nemajú telá, he?

— Že tam sedí, je čistá pravda, avšak na čem sedí, o tom já nic neříkal, a když to chceš vědět, tak se zeptej dodatečně pani Blažkové.

— Dobre, že som ešte nepísal, urobím to pod jedným. Ale keď ju od mojich otázok pošinie, tak padá vina na teba.

— Neboj se, nic se jí nestane. Musela by již dávno tisíckrát natáhnout bačkory!

Už sme mali všetci svoje veci a celú kasáreň v poriadku — až na tie blchy — bolo už okolo deviatej. Vtom pritiahlo asi desať ruských moriakov (matrózov) so žrďami, pokrovcami, zástavami a plachtami a v jednom rohu dvora, tam, kde bol chládok, za krátky čas vystavili veliký nádherný šiator, vyložili ho pokrovcami a vpratali doňho krásne stolce a stôl. Na špicu vyvesili zástavu, a síce ruskú, a na vysokú žrď vedľa šiatra vytiahli zástavky; ruské, rakúske, turecké, nemecké, anglické, francúzske a talianske. Na stôl prestreli krásny pokrovec, okolo šiatra vysypali všetko čistým homokom; o chvíľu ešte priviezli krásne stromčeky a ruže v kadiach a obstavili nimi vchod do šiatra.

Prišiel major Bór, kapitán Mirko a lajtnant Briuver (píše sa ale Brewer), všetci vo veľkej paráde, vyznamenaní rádmi a medailami.

Celé mužstvo, okrem odkomandovaných po službe, nastúpilo — bolo nás asi päťdesiat chlapov. Prehliadli nás tí páni dopodrobna a potom sa odobral pán major s kapitánom k prístavu, kde mali čakať na admirála. Ruské barkasy tam vyložili vojenskú bandu a asi päťdesiat námorných vojakov pod komandom jedného kapitána, tí o chvíľu prišli k nám s krásnou muzikou a postavili sa vpravo a vľavo od šiatra. Akurát o desiatej vstúpil admirál Andrejev, sprevádzaný svojim adjutantom, naším majorom a kapitánom a asi desiatimi vysokými oficiermi, do dvora kasárne, kde bol privítaný hlučným hurrá! od nás a od Rusov. Nestačil ešte vkročiť do šiatra, už prišli aj naši hostia: Nikolaj Artemič, barón Laval a doktor Plajštift, a bolo vrelé vítanie s admirálom. My sme stáli ako jedle a hneď nato prikročil admirál pred nás a salutujúc rukou po vojensky, skríkol zvučným hlasom:

— Zdorovo, rybiata!

Potom si prešiel celý front hore a dolu pozastavil sa chvíľkami, tu hovoril s adjutantom, tam zas s jedným z našich, zas s oficiermi alebo s Nikolajom Artemičom. Konečne pozval kapitána Mirka a na jeho komando vystúpila celá čata, čo bola včera v Nerokuri, pred front. Bolo nás všetkých pätnásť a postavili nás pred admirála. Admirál nato spustil:

— Od duši rad, čto imeju slučaj skazať vam moje iskrennoe „spasibo, molodci!“. Vy včera sdelali službu važnuju i chorošuju. Vy netoľko ispolnili kriepko i dostojno vaš dolg, no vy chrabro i otvažno zastalis vašich i mojich priatelej. Jevo imperatorskim Veličenstvom gosudariem i cariem vsej Rosii, Nikolajem, v kotorom mene uverenna polnaja vlasť nagraždáť za otvagu i za zaslugi. Eto ja delaju s boľšim udovolstvijem i peredavaju znaky otličija za chrabrosť vašemu kapitanu Miroslavu Georgieviču Vukoviču dľa peredači, kak sledujet.

Pritom odovzdal nášmu kapitánovi škatuľku, ten vybral z nej veľkú striebornú medailu na stužke a vyvolal Hrušku, na čo ten celý prekvapený predstúpil, a kapitán mu sám pripäl medailu na prsia. Potom vyzval mňa a pripäl mi malú striebornú medailu, ktorú dostal ešte jeden Čiernohorec z Hruškovej včerajšej čaty, a nakoniec dostali ešte štyri bronzové medaily tiež naši kamaráti, medzi nimi Stano. My sme stáli ako obarení; prišlo to na nás tak ako z oblakov, keď sme o tom nemali ani tušenia. Ale prišlo ešte dačo k tomu.

Sotvaže sme sa vyznamenaní vrátili zas do radu, držal nám kapitán Mirko krátku reč v tom zmysle, že páni hostia, ktorých sme včera odprevadili a mužne chránili proti úrazu, na znak vďačnosti odovzdali mu dnes 600 frankov v zlate, z ktorých podľa vôle darcov má dostať: 1. seržant Ján Hruška 150 frankov, 2. kaprál Ďuro Pazucha 100 frankov, 3. četník Stano Radič 50 frankov a každý z ostatných dvanástich po 25 frankov.

Peniaze nám hneď rozdelili. Ja som si nevedel pomôcť, musel som sa celkom proti reglamá poškrabať za uchom, lebo som, na moju hriešnu, nevedel, či ozaj nespím a či sa mi to všetko len nesníva.

Ale darmo je, bola to, chvalabohu, pravda, a sám Hruška mi pošepol do ucha:

— Ďurko! Manna padla konečne na Izrael.

Keď bolo po deľbe, vstúpili sme zas do radu, a kapitán nám zvučným hlasom oznámil, že všetci, čo boli včera v Nerokuri, majú dnes celý deň slobodu. Tí ale, čo boli vyznamenaní medailami, majú sa o tretej hodine dostaviť do prístavu, odkiaľ sa o štvrtej hodine preplavia na ruskú loď Cár Nikolaj na obed u admirála. Potom začala ruská muzika krásny marš a my sme defilovali pred admirálom, ktorý po celý čas defilírky držal ruku pri strieške čiapky. Nakoniec sme sa mu zavďačili takým hurá!, že sa obloky na kasárni — kde tu a tam bol ešte jeden celý, podľa vôle božej — otriasali, a on so srdečným do svidania, molodci! odobral sa od nás, sprevádzaný našimi priateľmi a celým štábom.

Keď sme zostali sami, tak sme nevedeli, čo máme robiť, či sa smiať, či čo. Na všetkých medailách — viseli na bielo-žlto-čiernej stužke — bol vyrytý z jednej strany cár Nikolaj II. a z druhej strany v ruských literách „Za chrabrosť i vernuju službu“. A všetko to bolo dielo nášho kapitána, ktorý od samého rána už bol u admirála a všetko tak narafičil, ako sa potom skutočne stalo.

— Už viem, čo urobím, — hovorím Hruškovi, — pôjdem do kancelárie a pošlem celých sto frankov Zuze. Tá chudera — pán boh vie, ako sa jej vedie — aj tak nemá ani tušenia o mojom šťastí.

Ani som dlho nerozmýšľal, už letím do kancelárie, a tam mi napísali poštovú poukážku na 47 zl. 60 gr., ktoré vraj moja Zuza najďalej za týždeň dostane. Že som jej pritom všetko napísal, to sa samo sebou rozumie. Nebolo to veľa z môjho raportu, čomu by aj tak nerozumela, a o Čerigu už vôbec ani slova, ale najviac úprimné a rodinné záležitosti ako napríklad: aby dala zatarasiť plot na záhumní, vystaviť chliev pre ošípané pod skalou pri zadných vrátach, potom som jej dal všelijaké rady, ako, kde a za čo má to božie zvieratko kúpiť, kŕmiť atď., ešte potom celého polhárka len takých záležitostí, čo sa týkali Zuzy a mňa.

Poriadne mi odľahlo, ked som mal peniaze z vrecka, ved načože by mi aj tu boli, keď sa len nechceš stať márnotratným synom alebo zaviesť nové spôsoby na Kréte tým, že kupuješ dačo za hotové peniaze.

Ale tá moja medaila, tá mi robila veľkú radosť, tú by som nepredal ani za tisíc frankov!

Hruška mi riekol, že by sa tiež rád tých peňazí zbaviť, keby vedel ako. Dlžoby platiť, to mu ani nezíde na um, Zuzy doma nemá, je starý mládenec, a piva na Kréte takého, čo by sa vraj právom mohlo menovať pivom, nemáš, tak je ťažko peniaze ukladať. Konečne ale peniaze poslal do Prahy do záložne na úrok, ktovie, vraj, či sa raz nezídu.

A teraz vám už opíšem toho pána admirála, čo nám dnes vystrojil takú slávu. Je to pán strednej výšky, plecnatý a dobre pri tele; vlasy, fúzy a do špicata pristrihnutá brada sú celé bielošedivé, ale tvár je jasná, mladá a prívetivá, a myslel by si, že je nie starší ako štyridsaťročný. Jeho oblekom bola obyčajná uniforma námorných oficierov, iba s tým rozdielom, že čiapku má na vrchu širšiu a že miesto zlata má na kabáte striebro, a toho bolo veľmi málo, okrem galóna a rukávov. Tá uniforma mu bola fajn a že on veľmi nedal na oblek a na prílišnú akurátnosť, mám na to ten dôkaz, že z pravej strany mal pretiahnutý namiesto podtiahnutý króglik košele čiernou obyčajnou krabatľou, akú páni nosievajú, za čo by ho u nás hneď dali do chládku na dvadsaťštyri hodín.

A zvláštna náhoda je vraj, ako mi povedal Hruška, že v tvári sa až nápadne podobá nášmu rakúskemu admirálovi Hynkovi.

Keď sme už tak dnes po službe nie potrební, poprosil som Hrušku, aby mi ukázal tie vypálené a rozváľané štvrte mesta. Vzali sme so sebou Tobiáša a Stana a spolu roztvárali oči na tú psotu. Celé ulice sú vypálené, časti domov ležia v rozvalinách na uliciach a na námestiach, druhé stoja, ale ako? Domy to boli najviac pod jedny alebo pod dvoje schodov, múry rozpraskané a z toho starého železa, plechu atď. by bol mohol Šmaje vytržiť viac, ako za sto čudotvorných kaftanov.

— A prečože sa tí páni admiráli nevložili do toho, keď sa tí susedia tak medzi sebou bili, rezali a pálili?

— I to, to! — povie Tobiáš. — Tých nepoctivých ľudí veru škoda nebola, čím menej ich zostane, tým lepšie. A vec nebola len ledajakou hračkou, boli by si mohli pritom ublížiť ako ja raz, keď som bol ešte malý chlapec.

— A čože sa ti stalo?

— Mne, pán kaprál? Veľa nie, ale predsa som dostal príučné. Raz po škole Matej Očenášek starší a Lojzo Doležal sa chytili za vlasy; bol som zvedavý, kto z nich podľahne, postavím sa vedľa nich, ruky vo vreckách, a dívam sa; musím povedať, že som bol medzi nimi najmenší. Netrvalo dlho, už Lojzo leží na zemi a Maco ho obrába päsťami; keď mal dosť, ide, hvízdajúc, celý spokojný preč. Vtom vyskočí Lojzo a vylepí mne, ktorý som sa ho ani nedotkol, také zaucho, že sa mi v očiach zaiskrilo a v ušiach mi hučalo; potom išiel ďalej hvízdajúc akurát taký spokojný ako Maco. Nuž vidíte, čo som si utŕžil bez toho, žeby som bol dačo predával.

— Nuž a či si sa mu naskutku neodplatil?

— Aké odplatenie? Ešte by som bol utŕžil k tomu pár buchnátov viac. Bolo by sa mohlo stať to isté pánom admirálom; to sú primúdri páni, aby nasadili život a kosti čo priam len jedného z ich vojakov za takú zberbu.

Chodili sme tými nešťastnými štvrťami a dopodrobna sme si obzerali tú posviacku kresťansko-tureckú. Nebolo nám do smiechu a každú chvíľu som čakal, že sa na nás zrúti rozpukaný dom. Hruška mi riekol, že sa už o tom radia, aby postrhávali to, čo najviac hrozí zrúcaním; má sa to stať čo najskôr.

Tobiáša najviac mrzelo, že sa s tými ľuďmi tu poctivý človek nemôže zhovárať.

— Veď keby si s nimi aspoň pár slov mohol stratiť, ale nedajbože! Okrem gréčtiny tí ľudia nerozumejú ani slova ináč; keby neboli Gréci, mohol by si sa nazdať, že sú Nemci.

— Máš téměř pravdu, Tobiáši, — povie nato Hruška, — ono je ten Nemec též podivný chroust; né a nenaučí se cizí řeč, co bys’ mu dal nevím co! Znám jednoho konduktora u západní dráhy v Praze, to jest u dráhy, která vede od začátku do konce jen ryze českým krajem; rodem je ze Žatce, slouží při té dráze již přes třicet let a myslíš, že se naučil po česky? Bodejť! Mluví jako handrburák! Druhá stanice od Prahy se jmenuje Radotín, vlak zastane a můj milý Němec pokřikuje jako vzteklý: „Štación Radotín, jedna minuda casdavení gto ce vylízat, Radotín!“ Teď si představte, že Radotín má as’ 160 čísel, cukrovar, cementku a že tam žije nejméně 700 lidí. A to všechno má člověk vylízat za jednu minútu! Bůh je naprav!

— Nuž a u nás, — pridám, — vykrikujú stanice pod takými menami, že tomu ani sám čert nerozumie! Zareve Németi, a potom si už špekuluj, že si v Nemciach. Keď sa má vlak pohnúť, že vraj mehet! tisíc striel sa mu do pečene! a to všetko za tvoje groše, už aby ich tam všetci čerti pobrali do horúceho pekla!

— A ti lidé neumějí po slovensky?

— Akože by nie, veď by ináč musel hladom zomrieť; veď by si ani krajec chleba nemohol kúpiť s tou jeho samospasiteľnou rečou!

— Nu a co, Ďurko, lítaly ti už jednou kolem uší té bzoukačky? Nebylo to včera po prvé? — spýta sa ma Hruška. — Jak si se při tom cítil?

— Veru, abych necigánil, po prvý raz! Myslel som si: Ďuro, si na Kréte, a tu rozhoduje len vôľa božia, čo plní a vyprázdňuje kasy, zachráni človeka alebo nie, Inšallah! Tak keď ľahnúť, tak ľahnúť, keď nie, nuž nie.

— Já síce myslím, že odsuď zdráv a celý vyklouzneš, avšak člověk ženatý a majetný jako ty, na každý pád má udělat pořádek.

— Aha, myslíš testament? To som urobil ešte v Slatinej, keď som sa lúčil so Zuzou. Veľa práce mi to nedalo, u richtára som napísal:

A potom som ešte pripísal to, čo som okrem toho mal, podpísal, richtár dal na to pečiatku a podpis a bolo to hotové. Nuž a do teba, Hruška, ešte nikto nevpálil?

— Stříleli, stříleli, ale netrefili. Je tomu již dvacet let, co jsme okupovali Bosnu a Švercugevinnu. Turci se drželi statečne, ale což, když nás bylo nejméně čtyřikrát tolik jako jich a měli jsme daleko víc kanonů. Byl to tvrdý oříšek, a mne těch lidí bylo opravdu líto. Nu, postoupil sem na féla (feldvébel) a po okupaci dostávam malou penzičku, při které nevíš, máš-li hladem pojít aneb žízni vyschnout na třísku.

— Nuž a ty, Tobiáško, už si urobil svoj testament?

— Ja nijaké testamenty nerobím, predával som ich len s otcom, staré a nové, a to na tisíce!

— Veďže dobre rozumej; nie Starý a Nový zákon, ale poslednú vôľu, Tobiáško.

— Poslednú vôľu — nie! Ale napíšem a poprosím pána boha, aby zo mňa po smrti urobil proroka; to bolo a je — ako som sa zo Starého zákona dočítal — najlepšie a najľahšie remeslo a po smrti sa dostaneš rovnou cestou do neba.

— A prečo nie do pekla?

— To, to! Každý rozumný prorok, ako učený človek to už vopred vie, čo a ako sa s ním stane. Ľudia ti musia veriť, a ak nie, dáš ich ukameňovať a keď sa blíži posledná hodina, tak si do trafiky pošleš po štempeľ, aby ťa vpustili do neba. Veď už stará pesnička hovorí:

— Vieš veru veľa pesničiek! Kde si sa ich toľké naučil?

— Na cestách po svete! Okrem toho si aj rád dajakú zložím.

— Ba kieho čerta!

— Veru tak! Keď som bol na prvom manébri, napísal som mamke list, a to veršovaný; neľúbil sa nám ten náš pán generál, mal toho viac v bruchu ako v hlave, a tak som napísal:

Keby kanonier Jabúrek nebol padol po kúskoch pri Hradci Králové, tak by bol mal z toho veľkú radosť.

Bolo už okolo poludnia a žalúdky nám vyzváňali na obed. Ja s Hruškom a Stanom sme síce boli pozvaní na obed k admirálovi Andrejevovi, ale čože, keď náš žalúdok o tom nič nevedel a vrčal ako náš Dunajko na reťazi.

— Keď to bude až tak okolo štvrtej, tak by neškodilo dačo podhodiť.

— Ty jsi živý prorok, — povie Hruška, a tak sme išli všetci štyria do kasárne, kde sme si poriadne podhodili.

Popoludní sme sa ešte raz čo najlepšie vyparádili a išli sme ku Sgambellovi na čiernu kávu, kde už zostaneme, až pošlú po nás člnok, čo nás má previezť na Cára Nikolaja.

U Sgambella sme si zasadli a podali nám čiernu kávu a čibuky. Nesedíme ani štvrť hodinky, a kto ide do kaviarne a kto nie, ako môj zlatý Fénessi Icík Fleckeles. Chvíľu sa obzeral, a keď nás zočí, tak sa pustí rovno k nám.

— Poslouchej Ďurko, — povie Hruška, — jestliže ten chlap bude chtít tahat ňáky rozum z tebe, tak mu nedej žádnu odpověď; řekni, že je neznáš, a odkáž jej na mně, já mu posloužím, a to pořádně.

— Fersaja ze, erlauben ze, — povie Fleckeles, obrátiac sa ku mne, — hob’ ech doch gehobt den fergnigen írer Bekentšaft áf der Minerva? Maj nóm is Féneši Arpád.

— Féneši Arpád? Kenn ech nix, — poviem mu ja na to.

— Is mer doch zó gekümmen fór, dass hob ech ze gezén af der Minerva und das hoben ze mer getréten áf den linken Híneraug?

— Hirnaug? Kenn ech nix.

— A co jsi vlastně pán přeje? — spýta sa ho Hruška. — Rozumí-li pán po česku, tak mu snad mohu posloužiti já.

— Akhože by nerozumel po českhu, ked felmi dobre rozumiem a hovorím pho slovenskhu.

„Aha,“ pomyslím si, „teraz už rozumieš, keď myslíš, že z toho bude dajaký kšeft.“

— Thak povedají mi, prosím ich, či je tho pravda, že pháni mali včera víťaznú bitku s gorilami? Snad mi thí pháni dačo povedia, čo by som mohol poslať ako perich do mojej zlatej Budhapešti.

— To závisí od toho, či zato veľa dáte.

— A čhože by phán za to žiadal?

— Padesát franků na slovo.

— Čho? Phadesát frankhů? Aj waj, Gott der gerechte!

— Něco za něco, darmo nic, — odpovie pokojne Hruška.

— Dhám, dvacat frankhů.

— Padesát sem řekl, já nehandlují, nejsem smrad.

— Akhej smrad? Ví hajst? Dám tricat.

— Čtyřicet, a to posledním slovem, jináč táhnou — rozuměji?

— Akhože by som nerozumel, veď phán mluví dost zretedlne. Kheď mi ale phán slúbi, že mi aj budúcne poslúži, thak dhám, čho žiada.

— Slibovat neslibuji nic — tak bude to, neb ne?

Féneši horko-ťažko vytiahol z pudilárika dve grécke banknóty po dvadsať drachiem, ale Hruška ich neprijal, rieknuc, že to musí byť štyridsať frankov v zlate, a nie štyridsať drachiem gréckych banknót, čo by bolo oveľa menej. Žid si vzdychol a bolestne sa rozlúčil s dvoma lujdórmi.

Žid vybral papier a ceruzu a môj milý Hruška mu toho za tých štyridsať frankov toľko a takého nadiktoval, že som každú chvíľu myslel, že sa Sgambellova povala so všetkým činom na nás zvalí a zadlávi všetko a rozmliaždi všetko na pagáče. No keď to pán boh dá a Icík ešte k tomu dačo pridá, tak sa čoskoro dočítate v tom „lape“, do ktorého on dopisuje, také veci, že vám vlasy dupkom vstanú. Čítajte to ale, pre pána boha, nie v izbe, lež pod holým nebom, lebo vám za to nestojí, že vám pri tom dačo nespadne na hlavu.

— A tak jsme toho gorilského Mamapleku přivedli na věčnost do pořádku, — končil Hruška svoj „pericht“.

— Teď mi ale také řekněte vaše jméno, paně, — dodal.

— Menujem sa Féneši Arpád.

— A čo to znamená to fene?

— Tho neznamená nič, prosím phekne.

— Jak to? Když máte fene šít a párat, tak to musí předs něco znamenat.

— Tho je meno rodiny a Arpád je meno krstné.

— A ktože vás vůbec křtil, když máte křestní jméno?

— Prosím, tho sa len thak povedá. Mna krstil phán slúžny.

— On to snad udělal laciněji než kněz.

— Akhá lacnota? Stálo to päťdesiat grajciarov za štempel.

— Tak jste se mohl nechat křtit v kterékoliv trafice.

— Tho, tho, neráčia žartovať, phán… phán…? Ja ani neviem, akho sa menujú.

— Vašek Vokurka, k službám!

Tak sme sa rozišli, Icík tiahol s tým svojím drahým a vzácnym perichtom „zenkrecht“ (ako Hruška povedal) na telegrafný úrad, a my sme boli radi, že sme sa ho zbavili.

— Vidíš, Ďurko, tak se vydělávají groše v Orientě, — a pritom mi podal jeden z tých lujdórov.

Dlho som sa vzpieral, ale on mi nedal pokoj a strčil som ten prvý bakfiš do portmónky.

— Kdyby jen pán bůh požehnal těch zvědavých pánů víše, tak na mou tě kuši, udělám z té pletky ještě Solferino. Mně na pár set hektolitrech krve nic nezáleží. Ach, kdyby to bylo plzeňské!

— A, inšallah, už sme zasa pri pive!

Ľutoval som, že pri tom všetkom nebol Vlado.

Keď sme vypili a vyfajčili, poctivo sme zaplatili — sgambellovská líška nedáva na bradu — a vyšli sme k prístavu, kde už medzitým prišli naši dekorovaní kamaráti.

Spýtam sa Hrušku, čo ten Icík vlastne myslel, keď nazval tých insurgentov gorilami.

— Co vlastně tím chtěl říct, to sám nevím; videl jsem ale před rokem v pražském museu velikánskou vycpanou opici toho jména. Snad mu utkvěli na mysli té obrovské opice, co vyráběl s jeho špiritusem před léty na Slovensku. Prosím tě, co pak takový smrad ví, co mluví? Zvědav jsem na tu jeho zprávu, a dal bych rád jeden turecký flaster za to, kdybych rozuměl maďarčine již jen proto, aby jsem si to mohl pročíst.

Bolo okolo tretej a práve plávala do nášho malého prístavu barkaska z lode Cár Nikolaj, keď sa k nám pridružil kapitán Mirko, ktorý bol pozvaný s nami. Pán major bol trochu chorý, zostal doma, a lajtnant mal službu. Na barkaske boli okrem obyčajnej obsluhy jeden mladý oficier lajtnant a dvaja kadeti. Môžem povedať, všetko driečni a vybraní šuhaji, ktorým tá uniforma krásne pristala. Len nohavice nemali súkenné, ale z bieleho plátna a topánky z lakovaného remeňa.

Sadli sme si a náš malý parníček letel s nami, ako keby nás boli ukradli. Najbližšie k prístavu je zakotvená talianska oceľová loď Aetna, za ňou grécke Mykale a Hydra a posledná vpravo naša Mária Terézia. Nemáme sa čo hanbiť, je to krásna loď a nevyrovná sa jej ani jedna z tých menovaných. Viac vpravo stojí ešte jedna talianska, Stromboli. Rovno pred nami leží Cár Nikolaj, biely ako rýdze striebro, a hneď vľavo od neho Barflör — ohromné lodiská. Ešte viac vľavo leží francúzska loď Lüšé. Bolaže by to za komédia, keby sa tak dali medzi sebou do vlasov.

O pár minút sme pristavili pri bočných schodoch Cára Nikolaja — kapitán Mirko napred — vystúpili sme na loď, kde nás privítal vyšší ruský oficier, oblečený v paráde. Zaviedli nás na zadnú čiastku lode, kde nás čo najsrdečnejšie pozdravil pán admirál Andrejev a vedľa neho stojaci rakúsky admirál Hynke. Napodiv, ako si boli tí dvaja podobní nielen postavou, ale aj bradami, bajúzmi a tvárami. Rozdiel bol len ten, že pán admirál Hynke mal viac zlata na rukávoch a na čiapke ako ruský striebra a že bol o poznanie vyšší a štíhlejší. Sotvaže sme sa trochu obhliadli, prišli k nám a privítali nás profesor Nikolaj Artemič, barón Laval a doktor Plajštift, ktorých tiež pozvali na obed.

Nám prikomandovali vyššieho oficiera — vyššieho o jeden rang než náš kapitán Mirko — ktorý nám ukazoval celú loď od paluby až po dno, a tu som videl ten ohromný rozdiel medzi takou ozrutou a našou Minervou. Opíšem vám to druhý raz podrobne a dnes len spomínam, že keď čistota bola na Minerve vo všetkom príkladná, tak bola ešte väčšia na tejto lodi. Ale čo už dnes nemôžem zamlčať, to boli tie ohromné dve delá, čo stáli na palube na točiacich sa ložiskách krytých oceľovými platňami. Predstavte si delo jedenásť metrov dlhé a s dierou pre náboj tridsať centimetrov v priereze! Keď ho vedľa domu na dve poschodia kolmo postavíte, tak môžete z obloka na druhom poschodí do diery fúkať. Hruška myslí, že guľa vystrelená z takého dela na Kaneu, vojde jedným koncom dnu a druhým koncom von. Sťažne sú ako dve-tri na seba postavené „rimanety“, na ktorých ten turecký múla vyzýva veriacich modliť sa. Nie sú z dreva, ale z ocele, a majú porobené štácie a filagórie, odkiaľ môžu vojaci a námorníci strieľať puškami a rýchlostreľnými delami. Pod palubou v batérii sú štyri voľačo menšie delá postavené vždy po dve na každej strane, napred a dozadu pozdĺž lode, a dvanásť diel vpravo a vľavo po bokoch. Všetky delá môže krútiť a riadiť malý chlapec; majú na to prispôsobené mašiny, ktoré pracujú pod tlakom vody bez hurtu a namáhania, ba i gule a patróny (prvé vážia tri centy a patrón 45 funtov) vynesie taká mašina z hĺbky magazínu (najhlbšej časti lode) do batérie a na visiacej železnici až za samý kanón, do ktorého ich ako rumpáľom nabíjajú. (Tu nabíjajú kanóny odzadu.)

Bože, bože, našpekulujú sa tí ľudia všelijakých vecí, ako by sa mohli jeden druhému zavďačiť. Ale len čo je pravda: taká vojenská loď na mori je ako samostatné vojsko — vozí a živí všetko. Máš tam pekárov, kuchárov, mäsiarov, čižmárov, krajčírov, strojníkov, kováčov, doktorov, jedným slovom na čo len človek pomyslí, okrem žien, a vo všetkom taký poriadok, že to u nijakého vojska na pevnej zemi nedokážeš. Všetkých ľudí na lodi bolo tak do sedemsto duší — no a to už musí byť u nás poriadna dedina, ktorá to tak ďaleko dotiahne, čo i priam zarátaš do toho richtára, notáriuša a žida.

Doktor Plajštift chodil s nami; krútil hlavou a najviac sa mu zapáčil ten pušný prach, z ktorého mu jedno zrnko položili na dlaň. Vyzeralo to ako osemhranné drievce, hrubé na cól a dve a pól cóla dlhé; uprostred malo jednu väčšiu a osem menších dierok na bokoch, takže sa zrazu zapálilo. Aj Hruška sa na to díval a myslel, že by s tým jedným zrnkom mohol najmenej desať patrónov pre flintu nabiť. Na guľôčku (chuderka, vážila len 300 funtov) sme sa tiež podívali, vyzerala ako na jednom konci zašpicovaný valec a bola celá z ocele, do dvoch tretín obtiahnutá olovom, takže pasovala presne do komory. Keď pália, tak pušný prach vtisne tú guľu navlas do trochu užšieho dula (diery dela), že ju potom prach celým tlakom výbuchu razom ženie dopredu. V jednom patróne je 45 funtov takých zrniek a dĺžku má on 3 šúchy. Plajštift sa spýtal toho kadeta, či ľuďom pri streľbe neroztrhá uši a či neohluchnú. Ten sa len zasmial, že vraj je to koncert ako každý iný, trochu silnejší ako na klavíri, zato však príjemnejší. Že ľuďom tu i tam zo začiatku tečie z nosa a uší krv, to sa stáva, ale že nakoniec privyknú na všetko, ba že zostrí sa ich sluch tak, že starší vojaci vedia veľmi dobre rozoznať jednotlivé delá pri streľbe, lebo každé má iný zvuk.

O chvíľu bolo počuť zvon a náš oficier nás viedol do krásne zariadeného teremu, kde bol postavený veľký stôl. Za vrch stola zasadol pán admirál, jemu napravo pán admirál Hynke, vľavo vedľa neho Nikolaj Artemič, barón Laval, doktor Plajštift a potom z oboch strán stola rozmiestnili nás ako hostí. Vyšší ruskí oficieri a štyria kadeti (volajú ich mičmanmi) doplnili stôl. Skôr než sme si sadli, predstavil ma osobitne Nikolaj Artemič jednému oficierovi — bol to kapitán prvého rangu, kňaz D’…ý, ten istý, pre ktorého mi pri Korfe dal list, ktorý mám dobre uschovaný v kasárni. Tento veľký pán hovoril so mnou ako s dávnym kamarátom a medzi iným mi tiež povedal, že on časť Slovenska veľmi dobre zná, že bol na Spiši, v smokoveckých baniach, čomu som hneď nerozumel, lebo veru pri Smokovci baní niet; on sa len zasmial, a vysvitlo, že myslel smokovecké kúpele (Rusi menujú kúpeľ baňou ako Taliani). Rozprával mi, že navštívil vrcholec Lomnice, potom že bol na Štrbskom plese a na Kriváni; náš kraj sa mu veľmi zapáčil a veru niet sa čo čudovať. Ja by som rád poznať človeka, ktorému by sa nezaľúbil, až na toho maďarského notáriuša, ktorý vždy len lamentoval, že čo je to vraj za „görbe országh“. I do dajakej jaskyne v Liptove ho zaviedli — menoval ju Demänovou — kde sa vraj uprostred leta drží ľad. Ja som doteraz o tom síce nič nepočul, nuž neviem, či to je naozaj tak. Pri obede, ktorý bol skutočne admirálsky, bolo veľmi živo. Môj Hruška bol v siedmom nebi; dali mu pivo vo fľašiach a nie džidžiberry, ale poctivé plzenské, pri čom veru nezaháľal.

— Já jim ukážu, jak a co vyschlé a vyžízněné játra jako nic znesou. Jen to mi udělej po vůli a postav vždy polovici těch lahví, které vyprázdnim já, vedle sebe, aby to tak nenapadlo, — povie mi.

„Ty veru aj pri stole vieš robiť manévre,“ pomyslím si.

Pri štvrtom jedle priniesli šampanské, ale nie ten „Haidssik“ — aby nás nebodaj nepochytilo kýchanie, ako toho hrebenára v Radvani, čo spieval Tobiáš — menovalo sa dnes „Roderer“.

Naliali nám poháre a pán admirál Andrejev povedal prvý prípitok:

— Vo zdorovie našich chrabrych gostej!

Všetci vstali a privolávali nám hurá, štrngali si s nami od prvého do posledného. Potom vstal náš pán kapitán Mirko a predniesol po srbsky krásny ohnivý prípitok na našich pánov hostiteľov a na úprimných ochrancov dobrých ľudí, Rusov, teda predovšetkým na zdravie veľkého cára a hosudara Nikolaja II., čo všetci s ohromným a ohlušujúcim hurá prijali. To ste, na moj hriešnu, mali vidieť, lebo opísať sa to nedá. Druhý prípitok povedal pán admirál na zdravie svojich drahých hostí, Nikolaja Artemiča, baróna Lavala a doktora Plajštifta, na čo sa pán barón Laval v dlhšej reči za všetkých troch poďakoval. Ja som, žiaľbohu, ničomu nerozumel, ale súdim podľa toho, že ho pán admirál a skoro všetci ruskí oficieri objali a s chuťou vybozkávali, že im veru jeho prípitok bol veľmi po srsti. Barón Laval prišiel k nám, ku mne a k Hruškovi, ako ku starým známym. — Trenkov, mé zami, — vraví a štrngá si s nami.

Hruška trinkoval a ja tiež.

— Poslouchej, Ďurko, tenhleten nápoj je skorem lepší než plzeňské, zůstanem při tom, — hovorí Hruška.

Po obede, ktorý trval celé dve hodiny, vyšli sme na palubu, kde pod velikým šiatrom boli rozostavené stoly a stoličky. Tam pre všetkých priniesli čiernu kávu, všemožné likéry a koňaky a celé stovky cigariet. Že sme neplakali, to si môžete myslieť. Sotvaže sme si zasadli, banda pritiahla k nám a vyhrávala nám jednu skladbu krajšiu než druhú.

Potom banda na chvíľu odstúpila a komandovali „pievči v period“. Zhrnulo sa ich asi štyridsať chlapíkov, samých moriakov, zastali si pred nami do kolesa a pustili sa vám do takého spevu, že som dačo podobného veru ešte v celom živote nepočul. Tu i tu som jednu nôtu zachytil, ale čože, keď toho bolo toľko, že by som musel mať hlavu dvoch Mišofantov, aby som si viac zapamätal. Obyčajne začne jeden a tí druhí jeden za druhým ho podchytávajú, takže pesnička končí vždy plným chórom. Tak napríklad prvý začne sám:

Nato celý chór razom:

A vytiahnu vám ten koniec toho druhého verša, čo opakujú až do takej výšky, že to nedotiahne ani moja Zuza.

Okrem tej pesničky sa mi veľmi zaľúbila aj Chorovodnaja, Vniz po máťuške po Volge, že vraj burlacká, vážna a krásna pieseň, a potom ešte jedna soldatská: Po doroge, vozle mostu.

Keď ich tak chvíľu prespievali tých krásnych pesničiek, komandovali do kolesa tanečníkov. Podajedni speváci priniesli si harmoniky a gitary a teraz som zasa dačo videl, čo som dosiaľ ani nechyroval, ani nezažil. Vošli dvaja do kolesa a tí zo začiatku pomaly a potom za spevu a muziky tak sa dali do skoku, že je všetko iné na svete proti tomu len jalové drobčenie, a nie tanec. Laval, Plajštift a my sme len roztvárali uši a oči. Hruška len pokrucoval hlavou:

— No, tohle to je nadělení! Já len nevím, co ty lidé mají za ocelové péra v hnátech, vždyť jsou více ve vzduchu než na zemi. To ani v Domažlicku u Psohlavců tak nedovedou!

Celú dobrú hodinu menili sa tance, spevy a muzika, potom sme sa od našich pánov hostiteľov všetci v poriadku odobrali. Pán kapitán Mirko poďakoval za nás u pána admirála, a keď sme už všetci — okrem Nikolaja Artemiča a baróna Lavala, Plajštift išiel s nami — sedeli v barkaske, tak na rozlúčku spustila ešte muzika veselý marš a posádka vyhadzovala čiapky do povetria a vyvolávala nám tri razy hurá!

— Takové pohostinství nenalezneš každý den, — hovorí Hruška. — Jsou to přec chlapíci, ty Rusové! Druhým by ani nenapadlo zásobit se pravým plzeňským. Vždyť já vždy říkám, že „Slovan všude bratry má“, kteří ne jenom rodáka znají, ale i pivu rozumějí, co není vždy stejné.

— Nuž a ten Röderer, ten ti tiež išiel pod fúz.

— Toť se ví, vždyť tam patří! Ale, víš-li, Ďurko, co je za rozdíl mezi ním a pivem?

— Nuž akýže?

— Takový, jako mezi tím Francouzem a tím doktorem Plajštiftem. Oba jsou výteční lidé, ale ten jeden je šampaňské a ten druhý je bavorské.

— Pravdu máš, Hruška, tak je, to som už sám pozoroval na Minerve.

Medzi hovorom pristali sme s našou barkaskou v prístave. Vysadili nás a k tomu ešte štyri malé kisne. Na otázku kapitána Mirka, komu tie kisne patria, mladý ruský oficier, ktorý nás odprevadil, vyložil, že pán admirál posiela dve kisne jemu a dve kisne nám, čo sme boli uňho na obede. V každej je vraj po 25 fliaš plzenského.

— Ďurko, příteli — nech se obejmout! — zvolá Hruška. — Tento malvaz si uspoříme pro neděle a svátky.

A tak sme veselo kráčali i s tým plzenským — najali sme si na to v prístave nosičov — do kasárne. Bolo už okolo deviatej večer, keď sme sa vrátili do Kaney a doktor Plajštift nás a naše pivo odprevádzal až do kasárne, kde sa u nás chvíľku zdržal. V kasárni čakal na nás guvernérov sluha s listom pre nášho kapitána, v ktorom jeho a nás na dnes večer o desiatej hodine pozýva k sebe na večeru, a okrem toho ešte Nikolaja Artemiča, baróna Lavala a doktora Plajštifta.

Kapitán Mirko vypravil hneď člnok pre tých dvoch, čo zostali ešte u admirála Andrejeva a my bez ďalšieho otáľania vybrali sme sa na cestu ku guvernérovi.

„Od štvrtej do siedmej obed, a to aký! A o desiatej zas večera, ktorá tiež nebude prázdna. Tak veru, Ďurko, popúšťaj si remeň a pracky, kde aké máš!“ pomyslím si.

— Vidíš, kamaráde, neřekl jsem ti to, že padá manna na Israel? — povedá Hruška. — Nechci být prorokem, ale uvidíš, že se na nás budou sypat ze všech stran pozvání, vyznamenání a tak dále, ba že budou k nám putovat na diváky jako na Svatou Horu u Příbrami.

Hruška sa potom obráti k tomu sluhovi od guvernéra a hovorí mu:

— Poslouchej, Lisaku, hlad nemám, jsem pořadně naplněný ještě od toho ruského oběda, nemohl bys’ mně ale říct, jak to as’ vypadá u vás s vinním a pivním sklepem? Tvůj pán je známy jako přísny pravověrný Turek, a náš člověk, když již nemůže víc jíst, vypít, ale vypije vždy rád něco pořádného, poněvadž pravý Čech a Slovan netrpí tak na to jídlo, zato ale žízeň má pořád.

Lisak na to povedal, že veru jeho pán žije a pije celkom podľa príkazu koránu, že to ale nič neškodí, lebo keď i vína v celom dome niet ani kvapky, tak majú vraj namiesto toho celý výber žltých a červených vodičiek, ktoré sa navlas podobajú vínu, a to síce veľmi dobrému. Dostávajú oni vraj tie vodičky z Francúzska, z Nemecka a z Uhorska vo fľašiach po celých kisniach a majú najrozličnejšie mená a chute. Jedna — tú dostávajú z Bordeaux — menuje sa „aqua rosarum“ a je lepšia ako všetky iné vína; druhá žltá, čo chodí hen zo Sicílie, menuje sa „aqua Christi lacrimosa“; potom majú vodičku z Rheimsu vo Francúzsku, ktorá je taká silná, že zátku vystrelí ako z pištole a pení sa ako striebro, — tá je na kýchanie a menuje sa „aqua campestris doctoris Pommery spumosa“. Okrem týchto majú ešte veľa iných druhov takých vodičiek. Kto ale tieto vodičky nechce piť, tak že majú v pivnici veľmi dobré pivo zo Švechatu a dobrý koňak.

— No, sprobujem to — co myslíš, Ďurko?

— Sprobujeme, sprobujeme, inšallah!

— Kdyby ten Sgambell měl poctivou kapku dobré slivovice, tak by neškodilo, aby jsme se dřívě ještě k němu podívali a propucovali chřtany na tu novou práci, co na nás čeká.

Kapitán Mirko podíval sa na hodinky a povedal nám, že nemá nič proti tomu, on ale že sa podíva ešte na komando a že nás príde ohlásiť, aby sme ale najďalej do desiatej boli hotoví.

Zasadli sme si teda pod tie Sgambellove plachty a Stano rozkázal priniesť „ednu bocu (fľašu) slivovice“. Ako opatrný a skúsený vojak prv ju ochutnal a riekol: — Eh, boga mi, ni je debela! — A potom ju vyhandloval za šesť piastrov. Sgambell žiadal len dvadsať — to je majster!

Ako tak sedíme a „pucujeme“ tie „chřtany“, kto sa k nám nepriplazí ako pán „Icikfy Parád Beňovský“ s „dobrým večerom“ a spytuje sa Hrušku:

— Kde ráčili pháni zostávat?

Hruška len tak lakťom vrazil do mňa a bokom mi pošepol:

— Tohohle chlapa mám rád! Když jej uzřím, tak cítím, že nemám v pravé dlani jeden pohlavek pohotově, ale celých sto! Je to štěnice!

Potom povie Icíkovi:

— Byli jsme na výletě, vzácný pane, lovili jsme ryby, pečeně a opice.

— Ajaj! Akhé opice?

— Gorily, ale nepodařilo se nám úplně. Co by jste tak asi za živou pořádnou gorilu dal, vzácný pane?

— Ráčejí být zas velmi žartovným, phán fírer.

— Jaký fírer? Já jsem seržant, a když jednou slibuji opici, tak bude pořádná, s dvaceti rukami, ne se štyrmi.

— No, no, len sa neráčia pohoršiť, veď dobre viem, že len šphásujú.

— Žádné špásy! Dodám vám za padesát franků opici, jakou jste ještě neviděl; levněji to nejde, stojí mně sama tolik. Aneb snad chcete živého insurgenta? Toho vám dám pod cenou za 20 franků.

— Khed sa ich ale tholko thuná pletie, thak by to mohlo být aj lacnejšie.

— Nechci kazit ceny! Buď dvacet aneb nic!

— Nephotrebujem teraz ani insurgenty ani opice, ale rád by som vedeť, či thí páni neboli na obede u panslavského hadmirála.

— Nu a co, kdyby jsme byli bývali byli? (Túto krásnu reč vyrapotal Hruška ako na bubne.)

— Bol by som velmi vďačný, kheby mi pháni vyrozprávali, čho a akho boli tam prijatí.

— My jsme nebyli na lodi ruské, ale na řecké Hydre.

— Aj, aj, aj! Thák, na lodi řecké?

— Tak veru. Ten pán kapitán je váš dobrý známý, nechá vás pozdravovat. Ptal se mně, co děláte, že již několik dnů nedávate žádné zprávy.

Icík sa na Hrušku podíval a potom len tak bokom povedal, že mu ešte dnes popoludní poslal podrobnú správu.

— Pokud jsme my na lodi byli, nedošla; budoucně, až zas něco budete mít pro něj, tam mi to odevzdejte v kasárni. Já se o to postarám, aby to přišlo do pravých rúk; ale ne zadarmo, to vám povídám hned.

— Akhé zadarmo — tho sa samo sebou rozumie, že nie!

Hruška len tak naňho kývol hlavou, vstal a vyšiel von, rieknuc, že sa musí podívať, či tí dvaja páni ešte nejdú.

Môj milý Icík hneď za ním ako dobrý kopov. Doktor Plajštift prisadol si ku mne a povedal, že sa mu veru ten pán „Arbadd“ nepáči, že má v reči a v tvári dačo také ako dajaký dotieravý „cuvíderer Kerl“. Spýtal sa ma, čo je zač, a keď som mu to vyložil, tak veľmi vážne povedal:

— Aju Šgorbion im Bett ist mír líber, vi ajn zolcher Knoblauchfresser baj Tiš; denne ajnen kann ich in Špiritus ertränken, den cvajten nicht.

O chvíľu sa vráti Hruška — bez Icíka — prisadne si k nám a povie mne a Plajštiftovi po nemecky, že si ho priviazal na dobrý motúzik a že len prosí, aby sme v čase potreby poslúžili dobrej veci ako svedkovia. Našim kamarátom ale prísne rozkázal, aby sa nikde a nikomu nezverili s tým, že toho chlapa videli — „musíte byť slepí, hluchí a nemí“.

Stano na to, ako vždy, vážne povie:

— Neboj se báti ništa, bratje, my jesmo svi gluchy, slepí i nemí po prikazu, — praklét čifut.

— Jestli mi sedne na lep, tak z toho bude prachmilionská junda; ale slovo na to, že umíš a budeš mlčet a bude-li toho potřeba, že budeš vše obezřetně plnit, co ti přikážu.

— Na mňa sa môžeš spoľahnúť ako sám na seba.

— Vím, vím, ale trochu víc toho „filipa“ by ti nevadilo, můj milý Ďurko.

— Keď aj nie som taký prehnaný ako ten Icík, tak toľko rozumu ešte, chvalabohu, mám ako on.

— O tom nepochybuji; vždyť dobře vím, že ty lidičky nejsou tím, zač se vydávají. Že jsou prohnanější a někdy i chytřejší než my, to nepopírám, ale že jsou celkem daleko hloupější a neviději dál, než jak jim zasáhá nos — co jest často dost daleko — to je dokázaná věc. Já o tom všem musím ještě promluvit s naším pánem kapitánem.