ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hrobu sklonil sa už udalostí plný, pre Slováka pamätný rok 1863, sťa starček sivovlasý, no nie do hrobu smrti a zabudnutia, lež iba do tichého hrobu peknej minulosti, bo nie smrť, ale ani celé množstvo rokov nie je v stave odviať nám posvätnú jeho pamiatku z myslí a duší našich. Bol to rok pre národ večne nezabudnuteľný — rok Cyrilometodejský, rok v knihe národa nášho zlatými písmenami zaznačený, no rok smrteľný.

So sladkým uspokojením lúčime sa s ním a vítame rok nový, prvý to rok druhého tisícročia nášho pokresťančenia, prvý to rok, ktorý v život uvedenú Maticu slovenskú pozdravuje, prvý to rok novej éry slovenskej. Vítame ho sťa k nám prichádzajúce malé nemluvňa, ktoré vítame s peknými nádejami, ale aj s akousi clivotou a možnože i s neospravedlnenými obavami. Darmo sa ho pýtame, čo z neho bude, čoho sa z neho dožijeme. On nám nič nemôže odpovedať na tisícoraké naše otázky, lebo chúďa nemluvňa nevie, ako a čo je v knihe určenia božieho pre nás zaznačené.

Vitaj nám teda, ty nový rok, v prvých okamihoch ktorého privolávam celému národu svojmu srdečné „daj boh šťastia!“ A teraz sa kloním k vrúcnej modlitbe.

Dobré, šťastné ráno, Slováci!

Vidím vás všetkých v kruhu rodinnom, ako prajete si vzájomne šťastlivý nový rok. No dovoľte, drahí rodáci, aby som sa k tým blahoželaniam i ja v duchu pripojil a pridal srdečné priania, túžby a prosby svoje za blaho a šťastie národa, keď vám všetkým privolávam blažený a šťastný nový rok. Ach, a keby to všetko podľa mojich túžob a žiadostí išlo, istotne by to bol rok pre celý národ môj blažený, úplne šťastný. Bože daj, aby tak bolo, aby rok 1864 stal sa svedkom stelesnenia rovnoprávnosti národov, svedkom šťastia a slávy národa slovenského!

Ja v prvý deň roku obyčajne zaoberám sa usporiadaním svojich účtov, listov, časopisov atď. Prv teda, než vybral som sa do kostola, pochytil som Pešťbudínske vedomosti, aby som videl, či mi ani jedno číslo nechýba, či netreba reklamovať prv, než ich knihár vezme do väzby. U mňa bol môj priateľ Ľudovít a neveľa dbal na to, čo ja robím. Zapálil si zmotku^[1] a díval sa von oknom na pobožný ľud, ktorý poberal sa do chrámu božieho.

Ako tak tie naše milé Vedomosti prehŕňam, zastaví sa mi oko na zozname príspevkov na Maticu slovenskú. Videl som pár ženských mien, zhliadnutie ktorých ma veľmi milo prekvapilo. Neviem, či je to s každým tak, ale mne veľmi dobre padne vidieť alebo počuť o dôkazoch rodoľubstva u žien. Či azda preto, že je to u nás dač zriedkavého, či preto, že získanie jednej ženy si cením vyššie ako získanie dvoch mužov, bo zo smutnej skúsenosti viem, že mužom často vyfúka z hlavy a pŕs to, za čo ako mladíci horlili, kdežto žena národne raz prebudená nikdy viac sa nespreneverí týmto citom. Dosť na tom, keď vidím v zozname tie naše Aničky, Betky, Cecílie, Dorky, Emílie, Fánky atď., vždy mám neobyčajnú radosť a pevnejšiu nádej v našu lepšiu budúcnosť.

„Marko!“ pretrhne ma môj priateľ v mojich dumách, „poď, poď, pozri aká tu kytka krásotiniek!“

Vstal som a pristúpil k oknu, aby som videl, ktoré to dcéry Evine tak pobúrili doterajšiu tichosť Ľudovíta.

Bol to pohľad naozaj utešený! Neviem, či úmyselne a či náhodou zišli sa tieto krásavice dovedna, dosť na tom, bolo ich asi sedem, osem a v poetickom neporiadku defilovali pred mojimi oknami. Poberali sa do kostola, aby na vlastné uši počuli, koľko sa ich narodilo, poženilo a vydalo v roku 1863 a koľko odobralo sa ich ta, kde i tie najväčšie dámy bez krinolíny ukladajú.

„Marko,“ skríkne Ľudovít v nadšení, „ach, pozri len tú Lujzku. Je ti to len žieňa! Ale je aj krásne oblečená!“

A Ľudovít mal pravdu, lebo dvadsaťročná Lujzka, pár mesiacov žena pána N., bola naozaj pekná a jej oblek úplne zodpovedal pôvabom krásneho tela. No ešte vždy som sám pred sebou v rozpakoch, či reku nádhera obleku nie je na ujme telesnej kráse, bo tak sa mi zdá, že v jednoduchom obleku lepšie musia padať do očí ženské pôvaby než v skvostnom odeve, ktorý ich zatieňuje a krásu tela podriaďuje kráse obleku. Milostné čitateľky moje bude snáď zaujímať, ako bola oblečená Lujzka N? Zavďačím sa im teda krátkym opisom. Na hlave mala skvostný zimný čepiec, ako vôbec terajšie čepce z čierneho baršúnu bývajú, lenže čipky jeho boli opravdivé, bruselské. Belavé jej vlasy boli spletené do pekných vrkočov, ozdobených baršúnovými stužkami a pripnuté v tyle. Srieň jej krku, nakoľko to bolo vidno spoza grzna^[2] kabanky, omínala zlatá reťaz, vykladaná drahým kamením. Čo potom nasledovalo, neviem, bo to bolo prikryté peknou modrou šnurovanou kabankou, pramovanou grznom sibírskej líšky. Na kabanke sa skveli strieborné gombíky. Spod tejto kabanky vykukovalo pár malých orukavičkovaných prštekov, na ktorých trblietali sa dva drahocenné prstienky a ktoré akoby sa snažili pozdvihovať šaty z čierneho moire antique,^[3] ťažko spočívajúce na dmúcej sa krinolíne. Nebol som vstave rozhodnúť, či preto, aby si ich nepristúpila a či preto, aby bolo vidno na dve črievice a širokú majstrovskú výšivku spodnej sukne.

Ostatné dámy, ktoré s Lujzkou kráčali do kostola boli tiež síce veľmi skvostne oblečené, ale ona predsa i krásou svojou i oblekom zatieňovala ostatné. Bola tam pani X. v pekných tmavomodrých šatách. Panička Zuzana Y. mala šaty barnavé, ktorých tkanivo dakedy síce len skromné ovečky nosili, avšak i ono pretkávané bolo modrými a ružovými kvetmi z hodvábu, paničkami tak obľúbeného. Panička Marína P. mala pekné zelené šaty a utešenú čiernu, astrachánom pramovanú mentieku. Slovom, oblek jednej každej reprezentoval kapitál najmenej dvesto päťdesiat, tristo zlatých.

Teraz prišli pod samé okná môjho bytu a pretože vnútorné okná môj priateľ otvoril, aby vraj tie vonkajšie odmrzli a on mohol hľadieť nimi von, začuli sme i kus ich novoročnej rozpravy.

„Ba my veru dnes husacinu máme.“

„Fi donc,^[4] na Nový rok a husacinu! To som nikdy neslýchala. Na Nový rok musí byť v každom poriadnom dome prasa na stole. Nicht wahr,^[5] Lóri?“

„So ist!“^[6] ozvala sa slečna Lorka, ktorá svojou výškou všetky predčila.

„Aj my máme dnes prasacinu,“ doložila so zvláštnym prízvukom panička Zuzana Y.

„My ju budeme mať len na večeru,“ poznamenáva Marína P. „lebo čakáme hosťov z B. U nás je dnes soiré.“

„Budete aj tancovať?“

„Ak …ovci prídu, áno. Oh, to bude znamenitý Unterhaltung.“^[7]

Zašli. — Idú do chrámu božieho modliť sa za, za, no bohvie za čo. Za blahobyt, šťastie a slávu národa slovenského istotne nie.

„Marko!“ skríkne zas môj priateľ, „to sú ti stvory! Povedz mi už pravdu, ktorá sa ti z nich najlepšie ľúbi?“

„Tá, Ľudko môj,“ vetím ja, „ktorej meno skvie sa hen tam v tých, na stole rozhodených listoch.“

„Nuž?“

„Tá ľúbi sa mi z nich, ktorej meno naše Vedomosti ako člena alebo podporovnice Matice slovenskej uverejnili.“

„A ktorá je to z nich?“

„Ani jedna.“

„Ale nehovor!… Ale to sa im musí uznať, že sú švárne a —“

„Pravda, krásy dosť, no priveľa, braček, i tej prasaciny.“

„Servus, kostol!“

Po obede zašiel som si na šálku kávy k Zlatému jeleňovi. Našiel som tam viacej mešťanov …ských pri pohárikoch vína. Sadol som si nabok, vzal Presse do ruky a čítal. Páni pri pohárikoch rozprávali sa o našich národných záležitostiach.

„Ej, bieda je to s tou Maticou,“ vzdychol pán N., Lujzkin muž. „Každý rok šesť zlatých! Neviem, ako to budeme vládať.“

„Ešte to ako to. To by som len už oželel,“ doložil pán otec Zuzanky, „ale ten tucet časopisov ako vydržať? Keby človek všetkým chcel vyhovieť, bohuprisám by každý rok najmenej päťdesiat zlatých potreboval.“

„A už to je pravda, že ja rád čítam,“ pochválil sa ujček Maríny P., „keby to len toľko nekoštovalo.“

„A ty si už predplatil Vedomosti?“ pýtal sa pán X. pána N.

„Toho roku sa ich nestrojím držať. Amice, obídu sa tí páni aj bez našich predplatkov. Veď je tých kňazov hrúza a tí všetci rad-radom na všetky noviny predplácajú.“

„Perse,^[8] však nemajú kam inam peniaze podievať.“

„A veď to aj lepšie do ich kšeftu pasuje ako do nášho. Ja som grznár, čože ja mám zo všetkých slovenských časopisov, keď ani jeden redaktor u mňa bundu nekúpi?“

„Ale čo vás tam po pletkách,“ ozval sa pán Zálubský, šľachtic zo Zálubia, zvláštny ctiteľ mešťanov, ktorí radi hodili si tu i tu šantalku. „Kelner, karty daj sem!… Pán N., čo je víza?“

„Zlatý,“ vetil N. flegmaticky a vytiahol torbu z vrecka.

Ja som vstal, zaplatil šestáčik za vypitú kávu a vyjdúc na ulicu, srdečne som si vzdychol. V skormútenom duchu svojom prial som všetkým redaktorom našim šťastlivý nový rok.