ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým som bol diurnistom, vnútorný život župných úradov videl som len povrchne. Počul som o rozličných politických fígľoch a ľúbostných pomeroch, najmä vyšších pánov úradníkov so šumnými cudzími paničkami; vedel som, čo znamená, že fešná pani kastelánová chodí často pánu hlavnému županovi „gombičky prišívať“ a že v jeho neprítomnosti i pán vicišpán vše pobadá, že mu niektorá chybí. Vedel som i to, že medzi úradníkmi sú rozkoly, že sú medzi nimi grupy na seba nevražiacich. Ale do samého aktívneho nepriateľstva ma vtiahli, len keď som sa stal sirotským prísediacim. Tu sa mi roztvorili oči nadobro. Videl som, že najmä vyššie úradníctvo duje do dvoch veľkých vriec a do mnoho drobnejších vrecák. Vodcovia hlavného rozporu boli župan a podžupan; drobných rozporov bolo v každom odbore i niekoľko.

Župan a podžupan sa zhovárali len per drahý Jónikám a Šanikám^[56] (županovo krstné meno bolo Jonáš a vicišpánovo Šándor). Keď sa niekedy po týždni zišli, hľadeli si najuradostenejšie do očí a bozkávali sa od radosti, že sa zišli v dobrom zdraví a veselí; pritom by bol každý z nich druhého s najväčším pôžitkom utopil v lyžičke vody.

Môj tesť Szöke bol tiež naoko najlepším priateľom županovým, hoci by ho bol — podľa svojich rečí — vďačne zabil ako psa, už i preto, čo mu s dcérou urobil. Ja som sa tiež ukazoval vďačný a oddaný, hoci mi krv vrela, keď som počul len jeho meno, lebo som sa zakrátko presvedčil, že mi vlastne život otrávil, keď ma prinútil vziať si Gabu za ženu.

Jej záujem o domácnosť trval veľmi krátko; ako sa zotavila a pobadala, že je omnoho krajšia a žiadúcejšia ako pred chorobou, bola výstupčivejšia ako za dievčaťa. Bola ani stelesnený hriech; trocha vyšpúlené, veľké oči boli samá zmyselná žiadostivosť a červené bujné pery v poblednutej tvári i askétovi vnukli túžbu za jej bozkami. V tele zmocnela, takže všetky jej formy dostali zvláštnu výraznosť, a jej pohyby pripomínali zmyselné tance bajadérok.

Zožieral som sa túžbou za jej milovaním, mučila ma šialená žiarlivosť, a ona ma odbavovala len ľahkými sľubmi a výsmeškami, chodiac po susedných statkároch a pánoch, o ktorých som veľmi dobre vedel, že cudzoložstvo pokladali za šport nielen dovolený, ale chvályhodný. U nás boli návštevy týchto pánov veľmi časté, pri ktorých bolo príležitostí pre kadejaké dobrodružstvá nazvyš, keďže som s tesťom celý deň musel sedieť v meste a prichádzal domov len neskoro v noci.

Zakrátko som sa presvedčil, ako som už spomenul, že tesť má omnoho viac dlžôb, ako som bol predpokladal. Každú chvíľu ho naháňala sporiteľňa o zariadenie nejakej zmenky. Tesť sa navykol presunovať tieto veci na moje plecia.

— Len si poznač, poznač, čo zaplatíš za mňa. Predáme dobytok, obilie, hory, všetko vrátim, všetko vrátim!

Utekal, ako keby ho bol zdivený býk naháňal.

Keď som sa niekedy zaťal a nechcel dávať svoje groše, tak ma skrotila Gaba. Vôbec robila so mnou, čo chcela. Bol som ako hypnotizovaný tou ženou. Keď ma oblapila a bozkávala, bol by som za ňu zradil i pánaboha.

Otcovi som za šatstvo neplatil. Keď som mal uňho veľký účet, začal vše odo mňa vypytovať peniaze. Vyhováral som sa, ako som vedel, že rodičia jednako vyzvedeli, ako vlastne stojím. Tu mi, pravda, začali nadávať, že každý robí so mnou, čo chce, že som len taký vecheť, ktorý hodia do toho kúta, do ktorého chcú.

— Tvoja žena by tiež mohla hľadieť na zadné kolesá. Ona sa frndí, vždy nové šaty, človek ju vždy vidí len na koči bzíkať. Na každej zábave musí byť, tlčie sa z domu do domu. To veru nevydrží nikto. Tá by i Tomagove domy premárnila za rok! — šomral vše otec.

— Ale nie je to tak zle, nie, — bránil som ju. — To sa vám len tak zdá. Šaty sú skoro samé prešívané. A čože ju to stojí, keď ide niekam na návštevu?

— Veru tá ženba nebola najšťastlivejšia, — začala i macocha, hoci tichým hlasom, z niektorého kúta. — Tesť lumpisko, žena pobehlica, nestará sa o nič, ani o toho svojho pankharta. Hovoria, že sa len s deťmi paholkov a kočišov povaľuje po dvore a že je také otrhané a ufúľané, že ho ani nerozoznať od nich.

Pobral som sa a ušiel, aby som nemusel počúvať výčitky, a čo bolo ešte horšie, hlúpe, daromné, nevykonateľné rady a poučenia.

Čert vzal všetko!

A neminuli ani dva roky, čo sa všetko takto obrátilo.

Keď dieťa umrelo na záškrt, ktorý sa rozmohol v našom nečistom dvore, Gaba mu nebola ani na pohrebe. Zabávala sa u Latróczych.

Nadišla tretia zima, čo som bol ženatý. Guzy, ktorý sa prekvapujúcim spôsobom ešte stále držal na županskom kresle, odkázal mi, aby som podvečer prišiel k nemu do Blyštian, kde mal majetok a kaštieľ ešte v dosť dobrom stave, lebo ho bol dal poriadne poreparovať pred dvanástimi rokmi, keď sa oženil a vzal si paniu s pekným majetkom.

Bolo krásne zimné popoludnie, mrazivé, ale zachádzajúce slnko ešte blýskalo za snehom krytými stromami hájov, rozprestierajúcich sa pozdĺž cesty. Sanica bola hladká, takže korba cvendžiac frčala za prskajúcimi koňmi. Náhodou bola Gaba doma a šla i ona so mnou navštíviť hlavnú županku, ktorá už od niekoľkých rokov, chorá na tabes,^[57] sedela stále nehybne vo foteli, vystlanom vankúšmi. Teraz sa jej stav natoľko zhoršil, že trasúcimi rukami nevedela si ani jedlo do úst vložiť.

Od niekoľkých rokov bola u nej za domácu slečnu Magda Brettschneiderová, asi dvadsaťštyriročná dcéra penzionovaného majora z Viedne. Bola to osoba mimoriadnej telesnej krásy. Mala tváričku ružovú s belasými očami a svetlopobelavými vlasmi. Bola celkom taká, ako maľujú anjelov. Postavy bola stredne vysokej, štíhlej, veľmi pekne vyvinutej. Veď Guzy veľmi dobre vedel, akú ženskú má vziať do domu. Ona mu, pravdaže, mala nahrádzať chorú manželku. Bolo všeobecne známe, že „drží“ so županom a že s jeho ženou zaobchádza nemilosrdne. Často bolo počuť nešťastnú chorú škriekať ako nahnevaného papagája, keď nehybná potrebovala nejakú pomoc a Magda, hľadiac na jej útrapy, jej ju jednako neposkytla. V taký čas akiste tie anjelské oči vedeli veľmi diabolsky hľadieť. Pravda, nemohlo byť medzi Magdou a župankou mnoho lásky, keď túto hrýzla zúfalá žiarlivosť, ktorú jej dala podľa možnosti cítiť tým viac, lebo bola pánovitá, netrpezlivá a hrdá na svoj rod a na svoje bohatstvo, ktoré župan už dávno stihol pomíňať.

Guzy nás zaiste zazrel oblokom, keď sme hnali parkom okolo kaštieľa k jeho dverám, a preto vyšiel, aby privítal Gabu. Mne kvôli veru ani od stola nevstal, keď som vošiel do jeho pisárne.

Gaba a župan sa s porozumením na seba usmiali a hľadeli si do očí, prezrádzajúc takto svoje nečisté myšlienky. Nemohol som na to hľadieť a zaoberal som sa radšej s pomocou hajdúcha vešaním šatstva na vešiaky, umiestené v priestrannej hale.

Župan vzal Gabicu pod pazuchu a viedol ju na poschodie do izby svojej ženy. Ja som nahnutý nad zatáčajúcimi sa schodmi počúval, kedy počujem vrzgnutie dverí na župankinej izbe, čo trvalo hodnú chvíľu. Vedel som iste, že sa na poschodovom pitvore bozkávali, ani keby som ich videl.

Z pisárne viedli jedny dvere do haly a druhé do fajčiarne, veľkej, pohodlnými fotelmi a divánmi zariadenej izby. Na dverách medzi fajčiarňou boli len záclony.

Prišlo mi na um, že vo fajčiarni na stolíku sú vždy povykladané cigarky a cigarety, i pomyslel som si, že si vezmem z nich, kým príde župan. Preto som prišiel k dverám fajčiarne a tichučko ich otvoril a stúpal na prstoch k stolíku.

Počul som hlasy, prichádzajúce z pisárne, i priblížil som sa tichučko k portieram^[58] na dverách, ktoré som pozorne roztvoril.

Ženský lahodný hlások švitoril:

— So hast du mich wirklich lieb?^[59]

— Aber natürlich. Wer möchte dich nicht gerne haben!^[60] — ozval sa na Magdin hlas — Búrošov.

Veľmi som sa zaradoval, keď som tohto rytiera bez bázne a hany prichytil pri takomto hrkútaní. Pravda, jeho hlas znel tak, ako sa hovorí s malým deckom, keď mu chceme dať za pravdu hocijakú hlúposť, len aby sme ho uspokojili. Ale bozky, ktoré som zazrel jedným okom — hm — tie sa mi zdali byť pravými.

— Ty zlato, ty moje všetko, bez teba by som sa bola dávno otrávila, — hovorilo pretŕhane a vášnivo dievča.

— Pozri, Magda, ty si veľmi prepiata osoba. Prečo nejdeš odtiaľto preč, keď ti je župan taký protivný. Veď nájdeš dosť a dosť postavení inde. Si diplomovaná učiteľka, potrebuješ sa len hlásiť.

— Pôjdem k tebe za vedúcu domu, chceš?

— Hahaha, dobrá myšlienka! Čo myslíš, že moja žena potrebuje nejakú pomoc, a to ešte takú, ako si ty?

— Akí by sme boli šťastní! Bože, ako by som ťa milovala! I tvoju paniu by som mala rada. Urobila by som všetko, čo by som vám na očiach videla.

— No, pekne by to bolo. Ale o tom nemôže byť ani reči!

— Tu mi je veľmi, veľmi zle. Muž mi je brr! — nepríjemný, a pani ma sekíruje do krvi.

— Hovorím ti, choď odtiaľto.

— Vieš, čo mi on povedal?

— Čo?

— Vieš, že mi predtým sľuboval, že si ma vezme. Teraz hovorí, že keď jeho žena zakrátko umrie, ožení sa zasa a vezme si hoci starú, veľmi bohatú ženu a dá mi mnoho-mnoho peňazí a budeme spolu žiť ako v nebi.

— Ja by som ti radil, aby si nečakala na smrť panej. To môže ešte dosť dlho trvať, i rok-dva, ak ju niečo nezájde.

— Ale ja nechcem odísť od teba, — povedalo dievča trucovito.

— No, veď keby si aj odišla do iného mesta, by som ťa mohol vše vyhľadať.

— Ó, ja by som si niečo urobila, keby som musela byť bez teba!

Ozvali sa kroky v hale, smerujúce k fajčiarni, a dievča vybehlo zo susednej izby.

Vošiel župan.

— A vy ste tu? Čo ste nešli do pracovne, tam je Búroš.

Povedal som:

— Nevedel som; tu sa mi zdalo príjemnejšie čakať.

— Nedbám, zostaňme tu. Dáme si doniesť olovrant.

I sadol si do pohodlnej klubovky, zacengal na elektrickom cengáči a rozkázal chyžnej, aby doniesla čaj a šálky.

Búroš vošiel k nám z pracovne a pozrel skúmavo na mňa. Nemohol som sa premôcť, aby som sa mu výsmešne neuškrnul. Nebolo na ňom poznať, že by si z toho niečo robil, že som počul jeho milkovanie s Magdou.

Pri čaji a zájedke sme sa zhovárali o rozličných stoličných udalostiach.

— Váš pán tesť, pán prísediaci, sa tiež nemôže od toho odučiť, aby hnal dedinčanov na svoj majetok pracovať práve tak, ako za časov poddanstva, — poznamenal medzi hovorom Búroš.

To ma pohlo. Myslel som, aký je to impertinentný^[61] človek, ktorý, dochytený pri nemravnosti, sa ešte opováži napádať iného! Hľadiac naňho vyzývavo, povedal som:

— Ja myslím, že každý má svoje chyby.

— Má, ale nie také, ako si vy myslíte, — odvetil mi s pohŕdavým úsmevom.

Jeho istota ma zarazila — i mlčal som.

— To je tak, milý doktor, — riekol župan, rozšuchujúc si fúzy, — vy sa do toho nerozumiete. Keď dedinčania trochu pomôžu jednému-druhému z nás, je to len v poriadku. Veď musíte uznať, že máme také malé platy, že ozaj zadarmo udržiavame poriadok medzi tou chasou. Toho gazdu čert nevezme, keď dva-tri dni do roka pracuje so svojím záprahom na panskom.

Búroš podotkol:

— Zaiste, nahliadam všetko. Keď môžu obchodníci čakať donekonečna na vyplatenie svojich účtov, krčmári zadarmo predávať nápoje a štát roky odkladať inkasovanie daní, tak môže i gazda niečím prispieť k blahobytu pánov úradníkov. Pravda, len stoličných.

— Ináč by sme nemohli hrdo povedať, že extra Hungariam non est vita!^[62] — usmial som sa.

— Tak je, pravdu máte. Ale Szöke je jednako veľký človek. Tornyay rozprával, ako obskočil so záleským richtárom, robiacim ťažkosti pre dovoz desať fúr dreva pánu hlavnému slúžnemu. Klasický chlapík! — usmial sa župan, pričom sa mu radosťou blyšťali úzke očká.

Zvedavo sme hľadeli naňho.

— Nuž áno, keď vošiel richtár k nemu do kancelárie, postavil sa do pózy a zreval naňho. „Vieš, v akej si tu spoločnosti?“ Richtár sa obzeral s nedorozumením. „Nie, pán veľkomožný hlavný slúžny, neviem.“ „Tak vidíš, aký si sprostý. Tu sú z tých pánov, čo ti rozkazujú, tí traja najvyšší na svete, ktorých si musíš ctiť a vážiť, ak chceš, aby si mal pokojný život. Tu je vidíš, jeho jasnosť pán kráľ,“ i ukázal na obraz na stene, „tu je tvoj boh, Pán Ježiš Kristus,“ i ukázal na krucifix na stole, „a tu som,“ i buchol sa päsťou po prsiach, „ja, tvoj hlavný slúžny. Týchto troch musíš poslúchať, lebo len do tých čias ti je dobre na svete, kým sa títo na teba nenahnevajú. Rozumel si?“ „Rozumel, pán veľkomožný.“ „Tak dovezieš to drevo?“ „Doveziem, pán veľkomožný.“ „Ale poriadne fúry, lebo jeho jasnosť kráľa môžete oklamať, ten je ďaleko, i tvoj pánboh je nie náhlivý, ale ja som tu a pozbieram vás hneď.“

— Szöke je vôbec vzorný úradník dnešného režimu, — prisvedčil Búroš.

— Ale viete, čo je zaujímavé? Ako sa Egonovi Wundovi rozum čistí. Je prekvapujúce, aké šikovné odpovede dáva ten človek.

— Ale iste, — podotkol som. — A i v karty sa hrá len radosť. V pikete^[63] Ďula báčiho obšil.

Župan mu skočil do reči.

— Formayovi povedal, že mieni vystúpiť za ablegáta.^[64] Ten sa usmial a povedal, že na to je potrebná istá schopnosť. „A či ju ja nemám? Hlasovať viem a mlčať tiež viem.“

— Nuž, každý blázon má prekvapujúce a často výstižné odpovede. Veď ich predtým kniežatá preto držali na svojich dvoroch, — poznamenal Búroš.

Župan sa zamračil a zasa si rozstrapatil fúzy.

— No, nie je to celkom tak. Som presvedčený, že mnohý obchodník nemá viac rozumu ako barón Wunda, a veľmi dobre špekuluje a bohatne. Myslím, že by ste ho s dobrým svedomím mohli uznať za príčetného a schopného spravovať svoj majetok, keď dosiahne plnoletosť.

— A koľký je jeho majetok? — pýtal sa Búroš.

— Okolo pol druha milióna korún, — odvetil som.

— To je mnoho peňazí!

— Preto som vás dnes zavolal k sebe, aby som sa o tejto veci s vami pozhováral. Viete, že jeho tútorom je jeho strýk, ktorý by — vlastne jeho deti — zdedil po ňom tie peniaze. Je to sprostý testament, preto by bolo veľmi výhodné, keby on — vlastne jeho brat Ervín — mohol rozhodovať nad tým majetkom, ktorý ináč padne Rakúšanom do rúk. Žiadam vás, aby ste ho uznali za duševne zdravého a vydali mu tie peniaze, keď o niekoľko mesiacov bude mať dvadsaťštyri rokov.

Ovisla mi pera. Bola to vec spojená s veľkou zodpovednosťou, a ako sirotského asesora sa ma veľmi týkala, lebo by sme mali rozhodnúť nad jeho schopnosťou pre spravovanie majetku. Za ušami sa škrabúc, poznamenal som:

— Mne je jedno. Keď páni lekári ho uznajú za príčetného, my mu vydáme peniaze.

Župan pozrel na Búroša.

— No, čo vy, pán titulárny okresný lekár, poviete na to?

— Ja som sa touto otázkou nezaoberal dosiaľ, lebo som nerátal s tým, že by som mal v nej rozhodovať. Ale, myslím, Wintersteinovi nevonia, nuž by chceli i mňa vtiahnuť do toho. Poznám Egona Wundu. Je to vyslovený blázon. Pán župan, zverili by ste mu vy vašich len päťtisíc korún, aby urobil nejaký obchod za vás?

— To sú zasa také vykrúcaniny, — zvolal namrzene Guzy. — Žiadam vás, aby ste mu dali také parére,^[65] aké je potrebné na to, aby mu vydali majetok.

— Dáte mi ten rozkaz na papieri? — pýtal sa Búroš, hľadiac s úsmevom na župana.

— Dám vám na papieri, že ste suspendovaný z úradu, ak neposlúchnete, — zasipel župan.

Búroš hľadel chvíľku bez slova na Guzyho.

— Pán župan, viete veľmi dobre, že ma touto hrozbou nenastrašíte. Vidím, že ste ma za titulárneho okresného lekára len preto vymenovali, aby som musel zastupovať Wintersteina, nerozumejúceho sa do ničoho. Mne veru nezáleží na tom, aby som mal česť zaňho pracovať a brať i zodpovednosť v takej vážnej veci. A okrem toho myslíte, že sa strýk Egona Wundu dá len tak ľahko odbaviť a pripraviť o taký majetok? On zaiste pohne každým kameňom a vykoná, že Egon Wunda bude prehliadnutý naslovovzatými odborníkmi, ktorí naše vysvedčenie ľahko vyvrátia.

Župan nahnevane udrel na stôl a ja som sa mimovoľne radostne zasmial. Tešilo ma, že sa títo dvaja chytili a že Búroš prekazí úmysel županov, čím by mi odvalil ťažký kameň zo srdca.

— Nemudrujte, urobte, čo žiadam! — kričal župan a vyskočil zo stolice a postavil sa proti Búrošovi. Hrozil mu päsťou. — Zničím vás! Viete, zni-čím!

Búroš tiež vstal.

— Nerozčuľujte sa, nemá to nijakého zmyslu. Vy ma nemôžete zničiť, na to ste, čo ako zneužívate svoju moc, primalý pán. Naopak, keby na to prišlo, ja vám môžem väčšmi škodiť ako vy mne.

— Aká ste vy divá figúra! Nikdy som nevidel takého človeka! — zvolal župan a násilne sa usmial.

— Sadnite si. Hovorme rozumne.

I sadol si zasa a ježil a pchal si fúzy do úst. Zrazu hodil hlavou dohora a povedal mi:

— Choďte hore k svojej žene. Vy ostanete tu cez noc, s vami sa ešte budem zhovárať.

Odišiel som, a tak neviem, čo vyjednal s Búrošom. Baróna Egona Wundu nechali pod kuratelou, i keď dosiahol plnoletosť, ale jedna zo slovenských sporiteľní dala županove financie do poriadku aspoň natoľko, že ho dva viedenské ústavy, ktoré už žiadali licitáciu jeho hnuteľného majetku, prestali prenasledovať. Hovorilo sa, že Ervín Wunda mu sľúbil päťdesiattisíc korún, keď vykoná vydanie majetku Egonovi.

Asi o štvrť roka sa doktor Winterstein musel zriecť okresného lekárstva, lebo ani za tri roky nezložil fyzikátnu skúšku. Tentoraz na jeho miesto vymenoval Guzy Búroša. Vyzeralo to, že župan nechcel viac vzdorovať celej verejnej mienke a robiť z Búroša martýra, keď to naozaj nestálo za to. Okrem toho ani nemal koho vymenovať. Z okolitých obvodných lekárov nebol ani jeden náchylný opustiť svoje miesto, kde už žil v zabezpečených pomeroch, kvôli takej strake na kole, ako bolo okresné lekárstvo.

*

Hneval som sa na Búroša najviac preto, lebo ma za nič nemal. Zaobchádzal so mnou ako so študentom. Pritom mi neškodil nikdy v ničom, ba naopak, ako úradníka ma chválil, že svedomite konám svoju prácu. Ale že ma vôbec nebral ako človeka vážne, to ma rozčuľovalo. Keď v spoločnosti každého priateľsky pozdravil podaním ruky, mňa odbavil kývnutím hlavou, alebo ma celkom nezbadal. A máločo som si tak želal, ako to, aby obcoval so mnou, keď nie priateľsky, tak aspoň ako so seberovným, vyspelým človekom.

Bol by som mu dožičil, aby sa dostal do nejakého klepca, v ktorom by sa zlomila jeho sila. A mal pre svoje bezohľadné vystupovanie i dosť nepríjemností, ale z každej vyviazol bez pohromy. Myslel som si, že by mu hodne poškodilo, keby sa obecenstvo dozvedelo o jeho pomere k Magde, ktorý iste už od dávnejška musí trvať, lebo on ošetroval županku asi od dvoch rokov a navštevujúc ju často, mal príležitosť sa s Magdou stýkať.

Najmä jeho žena, ktorú som pokladal za energickú osobu, by mu musela poriadne zakúriť, keby sa o tom dozvedela. Možno, že by ho i opustila. Rozmýšľal som i o tom, či nevyzradiť to tajomstvo Lipnickému alebo Guzymu.

Čo získam tým, keď ho vyzradím Lipnickému? Nič. Vicišpánovi by to bolo milé, keby tým mohol pred ministerstvom poškodiť Guzymu. Ale ináč by sa ten frajerkár na celom len zasmial, že sa našiel človek, ktorý v Guzyho revíre poľuje. Župan, akým je cynikom, by si z celého vôbec nič nerobil.

Videl som, že vyzradením môžem najviac len sebe poškodiť, lebo Búroš bude vedieť, že celá klebeta len odo mňa môže vychádzať.

Keď mi však tá vec jednako nedala pokoja, tak som ju vyrozprával aspoň Gabe, ktorá sa postarala o to, aby sa celý škandál čím najskorej rozšíril.

Gabe sa Búroš videl a bola by ho vďačne tiež videla v rade svojich zbožňovateľov, ale jej nástrahy sa ukázali zbytočnými. Búroš ju odbavoval len žartmi. Jednako sa nemohla naňho hnevať a tento jeho poklesok nepokladala za nejakú pohanu preňho, naopak, pripisovala mu ju k dobrému. Tešilo ju, že sa jeho pani bude mrzieť, keď sa o tom dozvie, lebo ju pokladala za prepiatu, netýkajsama mravokárku.

Zišla sa s ňou v obchode u Kornfelda, kde obidve vyberali látky na šaty. Po veľkej radosti, že sa vidia po dlhom čase, si pomáhali vyberať látky, a keď vyšli na ulicu, Gabica poznamenala:

— Nikdy by som nebola myslela, že pán doktor tak ožije. On, pravda, za mládenca bol veľkým priateľom dám.

Doktorka hľadela na ňu s neporozumením.

— Čo chceš tým povedať, Gabica, nerozumiem ťa.

Gaba sa zasmiala.

— Nerozumieš? Nuž jeho pomer s Magdou!

— Ah tak! To je celkom v poriadku. O tom viem. To ma teší. Pá, milá Gabica!

Tým ju odbavila. Gabu tak chytro nedonieslo niečo do rozpakov, ale nad touto odpoveďou jej zastal rozum. Hľadela za ňou s najväčším podivením. Aký je to čudák, tá doktorka!

Ešte i vtedy, keď prišiel môj švagor Gábor, husársky nadporučík, na mesiac domov, sme si lámali hlavy nad týmto nepochopiteľným pokračovaním.

Gábor bol veľmi fešný, atletický chlap. Bol doma len dva dni, keď prišiel k nám Búroš, obzerajúc obec. Každý raz sa vadil s nami pre náš nečistý dvor. Tentoraz to odbavil len krátko, radšej sa zhováral s Gáborom, ktorého ľahko prehovoril, aby šiel s ním do Blyštian na návštevu k hlavnému županovi. Na terase kaštieľa zazreli Magdu a Búroš, nestarajúc sa veľmi o župana, išiel s Gáborom k nej. Títo sa na prvý pohľad tak zapáčili jeden druhému, že sa vôbec o doktora ani neobzreli. Búroš sa usmial a odišiel bez slova do dediny.

Gábor trávil celý čas v Blyšťanoch. So županom sa veľmi neznášali, ba boli blízko i súboja, ktorému sa však Guzy radšej vyhol, nepokladajúc za rozumné dať sa ešte i dokaličiť za odvábenie milenky, nad ktorou bol mal dosiaľ takú moc, že robil s ňou, čo sa mu videlo. Neskoršie sa vyzvedelo, že župan sľuboval Magde, chcejúc si ju urobiť v každom ohľade čím najpovoľnejšou, že si ju vezme po smrti županky za ženu. Hysterické dievča jej dalo viacnásobnú dózu chloralhydrátu^[66] na spanie. Chorá pani stratila nielen vedomie, ale dostala i kŕče, takže bolo všetkým zrejmé, že sa tu muselo stať otrávenie. Magda, vidiac príšerný obraz chorej, stratila odvahu a dostala hysterický záchvat. Kričala, trhala háby zo seba a metala sa po zemi ako posadnutá. Na spenených koňoch pribehol lekár a pomohol županke. Magda, ktorá nad sebou úplne stratila moc, hodila sa mu vo svojom vďačnom poľahčení na prsia a možno si vsugerovala, že je doňho na smrť zamilovaná len zo samej vďačnosti. Búrošovi údajne ani na um neprichodilo nejaké ľúbostné dobrodružstvo s ňou, ale kvôli jej uspokojeniu sa tváril, že ju tiež má rád, nechcejúc jej nervy ešte väčšmi napínať.

Magda údajne rozprávala Búrošovi a Gáborovi, že Guzy ju nútil byť mu povoľnou otrokyňou hrozbou, že ju ináč oznámi súdu pre pokus vraždy. Predtým si jej lásku zadovážil okrem sľubom sobáša i tým, že jej vše daroval zo ženiných šperkov, ktorých mala veľké množstvo. Hovorilo sa, že keď mu chýbali peniaze, „vypožičiaval“ si tieto šperky od Magdy a speňažoval ich v Pešti u zlatníkov. Takýmto spôsobom vraj zužitkoval šperky dvojnásobne. (Vystať to vystalo od neho.)

Gáborovi robil otec výčitky, že sa hlavný župan preň hnevá i naňho.

— Prídeš mi sem na krky, aby si vydrel zo mňa peniaze, a okrem toho ma znepriatelíš so županom. Nemáš charakteru ani vďačnosti, ebadta kutyája!^[67]

Gábor si čistil rukavicou gombičky na atile a smial sa.

— Nemal by si nadávať na seba. To je jedno. A druhé je toto: Bol si ty za mladi lepší? Keď človek pošle uši medzi ľudí, počuje jedno-druhé z tvojej útlej mladosti, čo kapláni nerozprávajú dievčencom pri vyučovaní náboženstva.

Gabica sa tiež smiala.

— Náš otecko bol fešák a teraz sa hnevá, že jeho podarené deti kráčajú v jeho šľapajach. Ale, drahý papuš, človek je vždy trestaný svojimi hriechmi.

— No, naničhodná čeliadka ste vy, to je pravda. Jediný slušný človek je tu Jožo.

I vyšiel von dlhými krokmi, hodiac si staré zamastené čiapčisko na hlavu.

Gábor poznamenal: — To je mamľas, — hľadiac na Gabu.

Pozrel som naňho sponad novín, ktoré som naoko čítal, spýtavo, koho rozumie pod tým lichotivým označením, otca, či mňa.

Neviem, kde zohnal Gábor peniaze, ale na druhý deň zrazu odišiel z Ušova, kde mal ešte celé dva týždne dovolenku. Mňa nepokladal za hodného ani odobierky, hoci vymámil odo mňa tých pár zlatých, čo som mal na bydle. Tešilo ma len to, že sa neodobral ani od otca, ktorý na moje veľké uspokojenie nadával naňho, až sa hory zelenali. Ja som mu skromne pomáhal, uvádzajúc mu na pamäť jednotlivé výčiny, aby povedal o nich svoju mienku.

Za to sa mi Gabica odplatila, nazvúc ma „bedárom“, z čoho som si mnoho nerobil, lebo som bol na onakvejšie výrazy od nej privyknutý. Väčšmi ma mrzelo, že sa celé dva týždne o mňa neobzrela.

Neprešiel ani týždeň od odchodu Gáborovho a zmizla záhadným spôsobom i Magda.

Všetci sme hádali, že išla iste za Gáborom.

#K3#Hanuľa#-K3#

Každý potrebuje isté množstvo lásky. Túžime za bozkami, ale túžime i za uznaním našej múdrosti. I pre jedno i pre druhé je potrebná láska. Lebo bez lásky nikto neuzná, že sme múdri ako Aristotelovia alebo Kanti,^[68] kým milovaná žena alebo milenka i v kreténovi vynájde mudrca. Hnev, závisť, vzdorovitosť ti i na dvakrát dva dokáže, že je to nie štyri.

Gabica moju potrebu bozkov ani zďaleka nekryla a ohľadom uznania mojej múdrosti som možno ešte horšie obišiel, lebo stála vždy na opačnom póle mojich tvrdení. Nikdy by som nebol veril, že možno každú vec tak naopak obrátiť, keby som sa nebol vše s ňou zhováral. Zakaždým, keď som mal s ňou nejaký rozhovor, som sa cítil ako hlupák.

Neostalo mi nič iného, ako hľadať potrebnú lásku inde. U rodičov som ju nenašiel. Bozkávať s nimi sa mi nežiadalo, ani s macochou nie, a od tých čias, čo som neplatil účty za šaty, ma pokladali v každom ohľade za hlupáka.

Hľadal som teda lásku inde.

Keď bolo pekne, nelumpoval som s tesťom v meste, ale odišiel hneď popoludní pešo domov. Bola to vlastne príjemná, štvorkilometrová prechádzka väčšinou medzi lúkami a hájmi, v ktorých miestami čneli spomedzi smrekov vysoké vápencové skaliská, majúc podobu všelijakých ľudských a zvieracích figúr.

V pekné teplé dni som v háji nachádzal vylihovať na slniečku Hanuľu, ktorej to naložili lekári, lebo, hoci sa zdala ako z ruže kvet, trpela vraj na pľúcny katar.

Nuž tej choroby nebolo na nej vidieť, bola bystrá a dobrej vôle, len na mňa zazerala nemilo, hoci ma od rokov poznala. Bola skončená učiteľka a mala zaujať miesto v neďalekej dedine, keď sa vylieči.

Niekoľko ráz som ju pozdravil, ona však, čítajúc alebo vyšívajúc, alebo ledabolo, alebo vôbec neodpovedala na môj pozdrav.

Raz sa mi zdalo, že sa zďaleka prizerá na mňa prichádzajúceho, i pomyslel som si, že ju oslovím.

— Hanuľa, — povedal som po pozdrave, — vy sa hneváte na mňa. A prečo sa hneváte?

Dievča rozpačite trhalo trávu, hľadiac na svoju robotu bez odpovede.

Prisadol som si k nej na zem a díval som sa na ňu. Mala vždy akýsi ľútostivý výraz tváre, spod sukienky jej vyzerali práve len foremné nôžky a prsia zakryté ľahučkou batistovou blúzkou sa jej v rozčúlenosti vysoko vlnili. Zrazu, odhodlajúc sa, dvihla hlavu a pozrela mi do očí vyčítavo.

— Vy ste sa k Ilone mrzko zadržali. Keby ste vedeli, ako trpela a trpí ešte teraz, hoci je vraj šťastlivo vydatá! Ona vás má rada i teraz po troch rokoch. Trápi sa. A vy, tuším, ste tiež nie najšťastnejší.

— A preto sa vy hneváte na mňa?

— Pravda, preto, a povedzte, či nezaslúžite, aby som sa hnevala?

Z očí jej vyzeralo toľko ľútosti a dobroty, že som bol celkom istý, že ju udobrím.

— Dajte mi ručičku.

Dievča mykalo ňou, dať — nedať, i chytil som jej ju a bozkal. Zapálila sa celá.

— No, aký ste vy! To sa predsa nesvedčí.

Odtiahol som sa od nej; divil som sa, že učiteľka, teda nie nejaké naivné, neskúsené dedinské dievča, a žiari z nej toľko úprimnej neskazenosti a nevinnosti.

— Hanuľa, máte pravdu. Bol by hriech sa vás dotknúť. Ale nehnevajte sa. Verte, že sa mi bolestne zviera srdce, keď pomyslím na Ilonu. Ale vtedy som myslel, že mi nemožno inakšie konať. Pokladal som sa za statočného človeka, ktorý nechce dobré dievča darmo zavádzať. Dnes vidím, že to bol zbabelý, špatný krok, a moja odmena zaň je nešťastie na celý život. Radšej ma ľutujte.

— Ilonka si išla oči vyplakať. Nespala noci a noci. Dostala veľmi dobrého muža, ktorý ju na rukách nosí, jednako nebola šťastná. Len teraz, čo sa im narodilo dievčatko, sa trochu upokojila.

— Veľmi som rád, že toto počujem. Iste si píšete s ňou. Odpíšte jej, že som veľmi nešťastný.

— Vy mužskí si myslíte, že milujúcu ženu upokojí vedomie, že ste nešťastní, keď ste boli neverní?

— No, niektorú áno.

— Možno niektorú. Ale ozajstne milujúcu to bolí. Ona si iste dávno ospravedlnila vašu neveru. Iste si nahovorila, že ste nemohli inakšie konať, a ľutuje vás.

— Hanuľa, ja myslím, že to len vy tak zmýšľate. Ilonka nebola taká citlivá, v nej bolo viac hnevlivosti.

— Aspoň z jej listov toho nevyčítať.

— Povedzte, Hanuľa, nemôžete mi aspoň vy odpustiť?

— Ťažko, — povedala, ale z dobrotivých očí jej zasvietil i ľahučký úsmev.

— Kajúcemu hriešnikovi sa odpúšťa.

— Vášho kajania je málo. Žijete tak veselo, zabávate sa, nemáte veľmi času na kajanie.

— Dokážem vám, že sa nezabávam. Každý deň prídem popoludní domov, ibaže by bol dážď a veľké blato.

— Alebo že by vás zadržala nejaká súrna „úradná“ práca v kasíne. Poznáme to, — usmialo sa dievča tak milo, že by som jej bol vďačne bozkal lem sukničky.

— Dokážem vám to, — povedal som vážne. — Tak do videnia zajtra!

— Do videnia, — kývla mi hlavou.

Na tvári sa jej zasa usadil ľútostivý výraz.

Na druhý deň som ju zasa tam našiel, kde bola včera. Bol to veľmi príjemný kútik medzi smrekmi, pod vysokou skalou, asi dvesto krokov od hradskej vzdialený.

Hoci som nebol ešte obedoval a bol hladný, jednako som vďačne vybehol k nej na krátku posiedku.

— Hanuľa, a vy ste vraj chorá? Veď zdáte sa ako život. A čože vám chýba?

— Nič. Som mocná, zdravá, behám ani srna; jem za troch, všetky šaty pukajú na mne. — I ukázala okrúhle ramienko, ktoré rukáv tesne objímal.

— Lenže mi sestra a brat umreli na suchoty a ja mám niekedy trochu horúčky. To je celé. A mamička — blázonko drahý — sa tak bojí o mňa.

Pozeral som na ňu, v očiach jej vždy sedela ľútostivosť, ale ústa sa jej usmievali. To muselo byť vo forme očí čosi, čo ich robilo takými dojemnými.

— Nuž, chvalabohu! Bolo by vás naozaj škoda, keby sa vám niečo prihodilo.

— A vy, pán doktor, vy ste dobrý človek, nie? Keď ma tak ľutujete.

— Kto by vás neľutoval? Veď ste vy stelesnená dobrota.

Na chvíľočku umĺkla a hľadela do diaľky ako zamyslená.

— Tak vám smiem povedať, že som Slovenka, alebo, ako vy hovoríte, panslávka, neprezdradíte ma? Lebo veď vy cítite s Maďarmi, ktorí chcú Slovákov vyhubiť. Keby vedeli, že som panslávka, nikde by som nedostala miesta.

Zapálil som sa. Tak nevinne, ozaj ako dieťa, mi zadala taký úder, že ma celkom otriaslo.

— Hanuľa, musel by to byť nie človek, ale diabol, kto by vám chcel škodiť.

— A môjho tatušu a pána farára ste oznámili, že rozširujú panslavizmus medzi ľudom, — povedala ticho a smutne.

Nikdy v živote sa ma tak bolestne nedotklo, čo som urobil zlé, ako teraz. Chcel som tajiť. Ale keď som pozrel do jej nevinných, ľútostivých očí, cítil som, že mi nemožno jej luhať. Vedel som i to, že by nijakým mojim prísahám neuverila, a bol som presvedčený, že ona nie z hnevu, ale s poľutovaním hovorí so mnou o tých veciach, sťa matka s malým dieťaťom o jeho kúskoch.

— Vzal mi boh rozum, skáral ma, urobil som to. Hanuľa, popri vašej čistote a nevinnosti vidím, aký som hriešnik. Opovrhujete mnou? — I zložil som ruky mimovoľne k prosbe, cítiac, že sa mi slzy tisnú do očí.

— Boh zachovaj, — odvetila náhlivo, — ľutujem vás. — I chytila šatôčku a pritisla mi ju na oči. — Veď ste vy nie zlý, vy ste len — trochu slabý, pán doktor.

Sklonil som hlavu na kolená, vložiac ju do dlaní. Bol som veľmi dojatý.

— Podívajte sa na tých stehlíkov, ako kŕmia svoje mláďatá, — premenila predmet, aby odvrátila moje myšlienky.

Vstal som.

— Idem. Nemôžem teraz tu pri vás sedieť. Nedá mi. Do videnia, Hanuľa!

I odbehol som.

Nemohol som sa odhodlať ani na druhý, ani na tretí deň zísť sa s ňou, hoci ma veľmi ťahalo pozerať na jej milotu.

Keby ľudia vedeli, proti komu sa prehrešujú, myslím, že by nevykonali mnoho zlých skutkov.

Na štvrtý deň mi nedalo viac pokoja, čo ako som nechcel ísť. Myslel som, že ma čaká a sklamanie ju bude bolieť. Možno predpokladá, že ju obchádzam, hnevajúc sa na ňu.

Cez deň ma vyhľadal v kancelárii Dežko Lipnický. Keď sme si vyrozprávali, ako sa nám vodí, nedalo mi pokoja, musel som mu rozpovedať, čo som skúsil s Hanuľou. Stal sa zvedavým na ňu i šiel so mnou. Na tom mieste, kde som ju obyčajne vídaval, nebola. Myslel som, že keď som neprišiel, i ona sa ma stráni, alebo sa jej nebodaj niečo prihodilo.

Náhliac sa, chytro sme vykračovali, vyzerajúc ju na všetky strany. Nebolo jej. Až na samom kraji hája, na dostrel od dediny, sme ju našli sedieť pri potoku pretekajúcom obcou.

Keď nás zazrela, kývala nám šatôčkou:

— Tu som!

Príduc k nej, predstavil som jej Dežka.

— Ó, veď ja pána Lipnického z videnia už poznám, — povedala mu srdečne, bez akéhokoľvek ostychu.

— Kdeže ste boli dva dni, pán doktor? Bolo mnoho práce?

Zasmial som sa.

— Uhádli ste. No vy ste ma múdrym spôsobom vôbec nečakali?

— Ba som vás čakala. Stala sa taká príhoda v našom živote, ktorú budeme dlho-dlho spomínať.

— Čože to mohlo byť? — pýtal sa Dežo nespúšťajúc z nej oči.

Ona ani raz nepozrela naňho. Pobrali sme sa pomaly domov.

— Mamička premenila našu kravu za susedovu a nespoznala, že je to nie naša Ruža, len keď bolo omnoho viac mlieka, ako obyčajne býva. Pravda, vtedy už i susedka prišla i s kravou i s mliekom. Čo sme sa nasmiali, môžete si myslieť. Nuž, vidíte, to sú u nás veľké udalosti, ktoré budeme ešte dlho spomínať. Možno, že sa to stane i príslovečným.

Pozdalo sa mi, že Hanuľa mnoho a živo rozpráva, lebo zatým hovorila, kým sme domov neprišli, bez prestania o rozličných domácich a dedinských maličkostiach. Bola jednako trochu rozčúlená. Dežo jej vôbec nepovedal ani slova celou cestou, len ja som tu i tu, na znak sledovania jej rozprávky, urobil malú poznámku.

Pred školou sme sa rozišli. Hanuľa a Dežo si podali ruky a nepozreli si pritom do očí, až zrazu, keď sa rozchádzali.

Ako som si tieto maličkosti zapamätal!

Išli sme do Szökeho kaštieľa. Ani celou cestou dedinou nepreriekol Dežo slova, len keď sme vchádzali do dverí povedal:

— Premilé dievčatko!

Gaba bola doma. Ona mi chytro vyhnala každú rozpomienku na Hanuľu z hlavy. Bol u nás Guzy. Od tých čias, čo mu Magda ušla, častejšie prichádzal k nám a podivným spôsobom našiel Gabu vždy doma.

Gaba sedela so županom vo svojej izbe na pohodlnom, širokom diváne, pred ktorým stál stolík s čajom, likérmi a zákuskami.

Gabica mala biele šaty s veľkými červenými kruhovitými škvrnami; šnurovačky nemala, z ležérnych, hodne vykrojených šiat jej vyzerala skoro polovica pŕs; sedela s prekríženými nohami, z ktorých jednu bolo vidieť po koleno. Keď sme s Dežom vošli, nepokladala vôbec za potrebné svoje držanie ani v najmenšej miere premeniť. S cigaretou v ústach nám kývla hlavou.

Prisadli sme i my k stolíku a kázali si doniesť čajové príbory.

Gaba so županom pokračovali v začatom rozhovore.

— Tak tí dvaja sa zobrali a šli v noci o pol tretej na návštevu k pánu advokátovi Lichtmannovi, — rozprával župan.

Gaba sa zasmiala.

— Čo je na tom?

— Milé prekvapenie v každom prípade, — mienil Dežo.

— Pre Flóru iste, — potvrdila Gaba.

— Pre advokáta menej, — podotkol som, zapaľujúc si cigaretu.

— Keďže tam bol Latróczy, pán fiškál urobil iste najšťastnejšiu tvár na svete, — riekol Dežo.

— Dosť na tom, — pokračoval župan, — keď im slúžka nechcela dvere otvoriť, nadávajúc im do opitých korheľov, tak zaklopali na oblok spálne a pán advokát otvoril dvere sám. Flórika hodila na seba rozkošný plášť, obula pantofličky a zaviedla pánov do obednej. Vyložila šnapsy, zákusky a privítala pánov najľúbeznejším spôsobom. Pokladala návštevu za veľké vyznačenie.

— Hlúpa hus, — odvrkla Gaba.

Pozrel som na ňu, mysliac si, že nadáva zo závisti alebo zo žiarlivosti.

— Fiškála poslal Latróczy spať, lebo má vraj zajtra pokonávanie, na čo potrebuje čistú hlavu, — rehotal sa župan.

— A šiel? — spýtal sa Dežo.

— Ísť išiel, ale každú chvíľu otváral ukradomky dvere, čo sa robí s jeho drahou polovičkou, kým Tibor nezareval na neho, že ak to ešte raz urobí, pošle mu ráno sekundantov.

— No, to je jednako trochu primnoho, — zavolal Dežo.

— A čo bol koniec celej zábavky? — pýtala sa Gaba, hryzúc si červenú peru.

— Boli tam zo dve hodiny. Lajoš mi pošepol, bol z nich najmenej opitý, že sa správali ako husári, — priklonil sa ku Gabe a zašeptal jej niečo do ucha. Gaba vzdychla:

— Úbohá Flórika! Hoci ktovie?

Takýmto spôsobom sme sa zhovárali ďalej, lenže rozberajúc všetko dopodrobna.

Dežo zamĺkol, chytal si hlavu, že ho bolí. Po večeri šiel spať, nechajúc nás samých. Gaba sa so županom prekárala, pričom si plieskali po rukách, štípali a šteklili sa…

Hľadiac na tú hru, zúril som v sebe a pil od zlosti. Napokon som sa tak doriadil, že som zaspal, oprúc hlavu o stôl na ramená.

Keď som sa zobudil, už svitalo. Bolela ma hlava, i vyšiel som do dvora, kde som počul tesťa, ktorý práve prišiel z mesta robiť krik s čeľaďou a komorníkom. Kohúty kikiríkali a hladný dobytok ručal, čo tesť využil na príčinu vadenia, lebo bol zlý, zrejme prehral v kartách.

Ešte bosí a len v nohaviciach odetí paholci a neučesané ženské, hore-dolu pobehujúc, počúvali bez mnohých odpovedí nadávanie. Báli sa odpovedať, lebo Szöke ľahko vyprášil z domu, kto sa mu opovážil proti postaviť. Ako v zlom, nezariadenom gazdovstve býva, nebolo u nás čeľadi zle. Nedozeral na nich nikto, robili, brali, čo chceli. Vo dvore som ešte zazrel županov faeton,^[69] teda ešte neodišiel. Veľmi som sa neobzeral, kde je; vedel som to i beztoho. Bolela ma hlava, krútila sa mi, žiadalo sa mi spať. Išiel som naspäť do Gabinej izby, odkiaľ som bol vyšiel. Bola plná tabakového pachu.

Hodil som sa na mäkký, široký diván a zaspal ani zarezaný.

Zobudil som sa na tesťovo vrieskame. Umyl a preobliekol som sa, ale jednako ma hlava bolela a bol som rozčúlený. Hnevalo ma všetko, a tak sa mi pridalo, že som na tesťov krik akosi mimovoľne tiež začal vrieskať. Povedal som mu všetko o ňom a o celej rodine, čo mi už dávno ležalo na srdci. Starý veterán vo vadení ma vypočul ticho, držiac fajku v ruke, ktorú si chcel zapáliť, kým som nevyriekol všetko, čo som mu mal povedať.

Keď som zatíchol, zapálil si fajku a spýtal sa:

— Skončil si?

Na moju odpoveď, že áno, mi on povedal svoju mienku o mne. Nikdy som nemal ani tušenia, že by bolo toľko nadávok a špinenia, ako ten človek vychrlil na moju hlavu. Najsprostejšie a najsurovejšie preklínanie a prezývky sa valili s obdivuhodnou bohatosťou a rozmanitosťou z jeho papule. Strhal celú moju rodinu a mňa do blata, nenechajúc na celej „čvarge“ dobrého vlasa. Keď bol hotový, povedal:

— Tak povedal som, čo mi ležalo na srdci, teraz vieš, čo si o tebe myslím. Poďme.

Presvedčil som sa, že župan a Dežo už odišli a žena ešte ležala. Vysadli sme do vozíka, tesť vzal opraty do rúk i hnali sme, ani keby nás Turci naháňali.

Cestou som rozmýšľal, že týmto neudržateľným pomerom urobíme koniec. Smial som sa na zbabelej podlosti advokáta Lichtmanna, ale cítil som, že som nie ani o babku lepší. Čo vyčíňali Gaba a župan, keď som opitý zaspal, to nebolo iste odchodnejšie od toho, čo robil Latróczy so svojimi pajtášmi s Flórou. Jedovalo ma i to, že mi tesť tak ukrutne nadal. Bol som plný hnevu; zdalo sa mi, že by som bol mohol vraždiť. Pôjdem k županovi a poviem mu, čo mám na duši, nech sa stane, čo chce. Nedbám, hoci prídem i o úrad. I — šiel som. Lenže som musel chvíľu čakať v predizbe, kým som mohol vojsť k nemu, lebo bol vicišpán u neho. Počul som ich hlasy a vše rehotavý smiech. Napokon pán Lipnický odišiel a vošiel som ja. Ale už nie taký rozčertený, ako som bol vošiel do predizby.

— Servus, Jóžka, ako si spal? — pýtal sa ma Guzy s najpriateľskejšou tvárou.

Tykal mi! Veď mi tykal! To posiaľ nikdy nebol urobil ani on, ani jeden zo starších stoličných pánov. Každému som bol len „maga“^[70] alebo oni. A teraz sa mám s ním vadiť? Ani za celý svet!

— Ďakujem dobre. A ty, Jóni bátyám?^[71] Úfam, že tiež dobre?

Vytiahol skoro biele obočie dohora a usmial sa.

— Výborne, syn môj, znamenite. U vás sa vôbec veľmi dobre spí. Ani v oleji.

— Prišiel som sa vlastne exkuzovať, že som v tvojej prítomnosti tak nemóresne zaspal.

Župan si pošúchal fúzy; zdalo sa mi, že preto, aby zakryl úsmev.

— Ale synku, čo je na tom? Veď ja som zatým beztoho hneď odišiel.

Že „hneď“ neodišiel, vedel som veľmi dobre. Pichol ma jeho posmech, ktorý robil so mnou. Myslel som, že bude dobre, keď odsúdim Latróczyho správanie sa k Flóre, z toho si on môže o sebe moju mienku utvoriť.

— Jóni bátyám, ja myslím, že to, čo urobil Latróczy u Lichtmanna, je čo-ako hanebná vec. Prísť do cudzieho domu a temer pred očami muža zneuctiť mu ženu, to je najpodlejšie, čo si môžem myslieť…

— Pravdu máš, Jóžka, svätú pravdu. Ja to tiež čo najrozhodnejšie odsudzujem, — povedal župan, ktorý bol vstal od stola a pristúpiac ku mne, mi veľmi priateľsky poklepal na plece. — A ja to Latróczymu i poviem. No, servus, — podal mi ruku.

Odišiel som veľmi spokojný so sebou. Aký som ja diplomat! Hľa, neskazil som si ničoho so županom, a jednako som mu povedal svoju mienku i o ňom. Veď on to dobre rozumel, že som to vlastne na neho myslel, keď som sa pritom tak ostro díval na neho.

O niekoľko hodín neskoršie som sa presvedčil, že župan skutočne porozumel mojej narážke, keď prišli ku mne do kancelárie Aladár Barnássy a Baksay provokovať ma v mene Latróczyho.

Župan ho nebol napomenul vo svojom vlastnom mene, ale vyrozprával mu, ako som sa ja bol vyslovil o ňom.

Tak sa mi pomstil, lotor.

Keď mi Baksay vážne predniesol, že ma Latróczy vyzýva na súboj, zbledol som a útroby sa vo mne tak pohli, že som musel jajkajúc utekať von.

Stratil som všetku vládu nad sebou a temer plačúc, žalostne som žiadal Baksayho, aby mi poradil, čo mám urobiť. Veď som Latróczymu nechcel ublížiť! Kdeže, takému gavalierovi! Ak chce, odprosím ho, ako len rozkáže.

Baksay mi chladne odvetil, aby som poveril svojich sekundantov vybavením veci podľa zákonov rytierskosti. Oni so mnou nemajú viac čo vyjednávať. Obradne sa poklonili a nechali ma samého.

Nevedel som, čo si mám počať, stratil som všetku vládu nad sebou. Videl som sa zarezaný, rozsekaný na kusy. Plakal som ani dieťa.

Na šťastie bol Dežko ešte v meste. Počujúc, čo sa mi prihodilo, pribehol a ponúkol sa mi za sekundanta, odporúčajúc zároveň Miloša Lúčku za druhého. Keď videl, aký som zničený, vysmial ma a postavil trochu na nohy.

— Ty, pomysli si, veď som ja nikdy nemal šabľu v ruke. Neviem ani, ako sa postaviť! — nariekal som. — A ten mordár, ten bitkár, veď ma zabije ani betlehemské nemluvňa.

Dežo sa smial.

— Neboj sa. Naučím ťa najpotrebnejšie. Celé je len humbug. Neznáš Búrošových bandáží? Z tých ti len koniec nosa vyčnieva.

Keď ma trochu upokojil a vybil mi z hlavy, aby som Latróczyho odprosil, lebo sa na večnosť blamujem, utekali sme k Milošovi, ktorý mal špadóny^[72] a masky.

Miloš sekundantstvo bez slova prijal. Jeho brat Martin sa smial hromovo nad celou vecou a riekol mi:

— A nech mu poriadne poznačia bezočivú, namyslenú tvár!

Keď som bol medzi týmito dobrými ľuďmi, som sa ako-tak zozbieral. Prešiel mi skoro všetok strach. Miloš, dobrý šermiar, mi ukázal najhlavnejšie seky a obrany, a keď som mal šabľu v ruke, cítil som sa, ako keby ma Latróczy nemohol len tak nič po nič zožrať. Ale keď som bol sám, zasa mi stislo srdce a útroby…

Sekundanti obidvoch strán sa zišli a ujednali, že zajtra ráno o siedmej sa zídeme v dvorane hotela Greiner a budeme sa biť do nespôsobilosti do boja a do konečného vysilenia (hareképtelenségig, végkimerülésig). Zvyčajné bandáže povolené.

Dežko a Miloš ostali so mnou do rána. Báli sa o mňa, že im ujdem niekam svetom, ak ma nechajú osamote. Do dvanástej sme boli hore a zatým ma uložili spať. Ale horké moje spanie! Nespal som ani minúty, celú noc sa mi všelijaké hrozné obrazy preháňali hlavou. O šiestej ráno prišli po mňa moji priatelia. Cítil som sa, ani keby ma viedli na šibenicu. Trasúcimi sa rukami som sa obliekal, pričom mi museli pomáhať, lebo by som sa nebol doobliekal.

Prišli sme prví do hotela. Vliali do mňa niekoľko kalíškov koňaku, čo ma dosť dobre obodrilo. Miloš mi kázal ešte niekoľko ráz urobiť sek na tvár, takže mi ruka naň akosi mimovoľne išla.

Prišla i druhá stránka s veľkým krikom a smiechom. Okrem dvoch lekárov, Búroša a Wintersteina, boli dosť dobre opití, zrejme nespali celú noc. Latróczy ma pozdravil s pohrdlivou zdvorilosťou. Bál som sa. Veľmi som sa bál. Búroš bol môj lekár. Zobliekli sme kabáty i košeľu a lekári nás zaobalili do bandáží, z ktorých naozaj zostalo málo nechráneného, všetky nebezpečnejšie miesta tela boli dôkladne kryté.

Baksay, ako vedúci sekundant, nám dal meče do rúk a postavil nás proti sebe: vyzval nás, aby sme sa pomerili, čo sme, pravda, odvrhli. V tú chvíľu som bol i ja taký zdivočený, že som sa bol vďačne vrhol na tú protivne sa vyškierajúcu potvoru. Vyučil nás na povel a upozornil, že neslobodne klať, len sekať. Zatým zavolal: — En garde!^[73] — a hneď: — Rajta!^[74]

Skočili sme proti sebe. Sekal som okolo seba bez akéhokoľvek poriadku ako divý. Zrazu som pocítil silný úder na rameno, a vtom už volali sekundanti: „Halt!“^[75] a lekári utekali od svojich stolov s inštrumentmi k nám.

Pozrel som na pravé obnažené rameno, mal som na ňom dlhý červený pás, na okrajoch ktorého vymokala krv po drobných kvapkách. Myslel som, že pre mňa zastavili boj. Ale Búroš len obzrel moju ranu a utekal k Latróczymu, ktorého obstali všetci sekundanti, usadiac ho na stolicu. Z ľavej polovice tváre sa mu valila krv prúdom. Mal asi desať centimetrov dlhú ranu pozdĺž celej čeľuste.

Lekári ustálili, že sme do ďalšieho boja nie súci, a tak sme sa nemohli ďalej biť, hoci sme neboli do krajnosti vyčerpaní. Ale dosť nám bolo pračky; myslím, že i Latróczymu, ktorému ostal po nej krásny šev na celý život. Nebol by myslel ani on, ani sekundanti, že tak pochodí.

Zavolal na mňa:

— Poďte sem. Odprosujete, čo ste povedali?

Smial som sa blažene a povedal som:

— Vďačne. Nechcel som pána osvieteného uraziť. (Bol cisárskym a kráľovským komorníkom.)

— Tak, servus, hodný mládenec si, — i potriasol svojou silnou, kostnatou rukou moju mäkkú, slabú.

Tým, že mi on tykal, ma vymenoval za rytiera a všetci ostatní, okrem Búroša, si potykali so mnou.

Latróczymu ranu zašili. Búroš odišiel po práci a my ostatní sme sa opíjali až do pozdného popoludnia.

*

Celý týždeň som chodieval pešo do Ušova, a nestretol sa viac s Hanuľou ani raz v háji. Vôbec som ju nevidel za celý čas. Prestal som chodiť domov, veď ma ta nič nevábilo. Moja žena alebo nebola doma, alebo mala hostí, ktorí ma len nepríjemne rozčuľovali. Ostal som radšej v kasíne s tesťom. Pili sme a hrali v karty.

Dežko častejšie chodil domov z Balcarova a zavše ma vyhľadal v kancelárii, keď prišiel do mesta.

Zišiel sa s Hanuľou viac ráz či v háji, či aj u nich v škole. Veľmi vplývalo naňho to dievča. Hovoril o nej rozcítene. Aký má názor o živote! Hlavná vlastnosť človeka má byť ľútosť, milosrdenstvo. Šťastný je dobrý človek, vediaci milovať a odpúšťať, lebo veď tieto city robia život milým, radostným samy osebe. Zlosť, nenávisť, skúposť a závisť robia človeka nešťastným, preto je každý, koho opanujú, hoden poľutovania, a nie hnevu a pomsty. Za svoje zlé skutky sa tresce sám. Pritom vraj pozorovala život v jeho podrobnostiach a s ľahučkým, neurážlivým úsmevom hovorila o svojich a cudzích slabostiach.

— Dežko, čože ty chceš s tým dievčaťom? Škoda by ho bolo doviesť do nešťastia.

Rozčúlil sa.

— Čože si ty myslíš? Jej ublížiť! Myslím, že ani Guzy, alebo — žiaľbohu, že ho takto musím spomenúť — môj otec by nemohol na ňu žiadostivo pozrieť, hoci je to naozaj krásne dievča; iste ešte viac výrazom ako telesnou podobou.

— No, veď ja nič. Ja som ťa chcel poprosiť, aby si s ňou zaobchodil podľa jej duševného stavu a nehľadel na to, že je to dcéra dedinského učiteľa.

Dežko ma ešte raz ubezpečil, že sa nemám čoho báť.

Niekedy som išiel s ním i na panstvo jeho otca, ktorý popoludní zväčša sedával doma a zaoberal sa svojím gazdovstvom. Nemožno povedať, že zvláštne úspešne. Bol to človek svojej hlavy, namýšľajúci si, že sa mu nikto rozumom nevyrovná. Myslel si, že je veľký znalec ľudí. O mne predpokladal, keďže Guzy často chodí k nám mojej žene kvôli, že som i ja jeho dôverným človekom. Ťahal zo mňa tajomstvá a ja, vychádzajúc zo všelijakých mi náhodou známych maličkostí, som vyrábal preňho kadejaké intrigy len preto, aby mi pribudlo u neho vážnosti. Župan si zasa namýšľal, že som akýmsi tajomníkom Lipnického, a tiež vyberal zo mňa múdrosti, ktorých som nemal. I luhal som obidvom, ako som vedel. Vyzvedal som všetko, čo sa ich týkalo, a tak sa mi zavše podarilo jedno-druhé zvedieť, čo malo pre nich akú-takú cenu.

Vôbec vzťah medzi všetkými tými pánmi bol na veľmi slabých nohách stojace, ale honosné priateľstvo. Mali sto rozličných záujmov a priatelili sa podľa nich a spájali sa a intrigovali proti odporcom. Keď niektorý z týchto prišiel náhodou medzi nich, prijali ho s krikom a bozkami ako neviemako očakávaného mesiáša, hoci boli práve naňho a prípadne na jeho rodinu nadávali o dušu spasenú. Ja som sa tak hľadel správať, aby ma každá grupa pokladala za svojho prívrženca.

V jedno popoludnie sedeli sme na terase kaštieľa Lipnického, ktorá bola z oboch strán tônená starými stromami. Fajčili sme, popíjali víno a rozprávali o kadečom, Dežo, jeho otec, sirotský prézes Barnássy a ja.

Dežko spomenul, že ľudia by mali preukazovať väčšiu zaujatosť za všeobecné blaho, na čo jeho otec sa zasmial a rozhladiac si fúzy čutorou, povedal toto:

— Dežko, syn môj, ty si chlapec neskúsený; hovoríš, ako keby si mal pätnásť rokov, a nie dvadsaťsedem… Čože je stredobod človeka na svete? Každý musí nahliadnuť, že jeho vlastné ja. Svet jestvuje len tak dlho, kým žijeme, ani pred nami, ani po nás ho niet. Každý chce, aby mu na svete bolo dobre, jeho blaha sa týkajúce okolnosti ho zaujímajú najväčšmi. Povedzme si pravdu, ľahšie prenesiem, keď môj priateľ stratí tisíc korún, ako keď ja stratím sto. Ľahšie prenesiem hoc i smrť dobrého priateľa, ako svoju, hoc i ľahšiu chorobu. Vďačne obetujem blahobyt a pokojný život cudzieho človeka, aby som za to získal i menšie pohodlie alebo výhodu. Keď nemusím, neurobím ani kilometer cesty v záujme iného, i keby som mu tým umožnil postaviť dom. Moje pohodlie je najväčší cieľ môjho života, ostatok je všetko lož, humbug, klamstvo. V politike sledujem tie isté ciele. My Maďari chceme pomaďarčiť všetky ostatné národnosti v našom štáte, lebo si myslíme, že tak by štát bol silnejší a vymohol by si skorej výhody od iných štátov, z ktorých by sme my mali osoh. Že takto odierame národnosti i nestatočným spôsobom o ich právo, to je nám vedľajšia vec. V prvom rade nám ide o nás samých, o pánov. My chceme dobre a pohodlne žiť, ostatní nech drhnú a hynú v biede, špine, len keď je nám dobre. Robíme umelé rozdiely medzi sebou a tými otrokmi rečou, stavom, zákonom, každým možným spôsobom, aby sme ich čím dokonalejšie utlačili.

Barnássyho toto rečnenie Lipnického naskrze nezaujímalo; vypadla mu fajka z ruky a chrápajúc, zaspal.

Dežo pozrel naňho a zatým na otca a povedal:

— To sú hanebné veci. Neverím, že by bol na svete taký egoista, ktorý by žil podľa takých zásad.

— Dežko, pán vicišpán má pravdu. Pozri len, ako tunajší páni, ktorí sú údajne priatelia medzi sebou a sú jedného stavu, jednej národnosti, a jednako sú vždy hotoví sa škrtiť pre celkom malicherné výhody.

— Pravdu máte, — poznamenal Lipnický. — Výhoda nášho systému je, že si sami volíme administratívnych úradníkov, a tak si volíme len svojich ľudí, ale temná stránka je tá, že sa pre úrady medzi sebou rujeme ako psi o kosť. Najstarší priatelia sa rozkmotria, keď konkurujú obidvaja na jeden úrad, pričom často nejde ani o peniaze, ale len o honor, o vyššie postavenie. Koľko prípadov viem, že sa znepriatelili nielen jednotlivci, ale prenasledovali sa celé strany pre sprostý úradík.

— Vidíš, otec, to je preto, lebo ľuďom chýba aspoň trochu toho idealizmu, trochu obetivosti a uznanlivosti.

Barnássy zachrápal tak silne, že sa zobudil. Zavrel ústa, pošuchal si oči a vypil pohár vína.

— Čože ešte stále tárate o takých hlúpostiach?

— Len jedno poviem ešte, — húdol svoje Lipnický. — Toto: ľudia si narobia o človečenstve vysoké predstavy, nerátajúc s tým, že sú nie takí. Nech sa pokladajú za také zvery, ako sú v skutočnosti, a nebudú toľko šomrať na seba. Sme egoisti, hľadáme svoje podhodlie a svoj pôžitok i s nespravodlivým ukrátením blížneho, ak to môžeme urobiť beztrestne, a basta.

— Ty, Šani, ja by som dal tú oziminu na Haklovom na tvojom mieste preorať, — odrazil Barnássy tému rozhovoru na iný predmet.

— Á, to nie, to nie, do toho sa ty nerozumieš, — odpieral Lipnický rozčúlený, že ho Barnássy zosadí z jeho koňa.

Pozreli sme s Dežkom na seba a odišli do záhrady, nechajúc dvoch starých pri ich gazdovstve. Nás zaujímali iné veci.

— Ty, Dežko, a ty sa často schádzaš s Hanuľou?

Mlčiac urobil niekoľko krokov; zastal a povedal hlasom trasúcim sa od rozčúlenia:

— Vezmem si ju za ženu. Ju alebo niktorú.

Ani neviem prečo, ale ma to osvedčenie Dežovo veľmi nepríjemne bodlo. Najskorej preto, lebo som vycítil mimovoľnú výčitku z neho, že ja som opustil Ilonu pre statkársku dcéru. A on „pán“ by si vzal učiteľku za ženu.

— Ty, Dežko, — povedal som po trochu rozvažovaní, — a ty myslíš, že ti to tvoji rodičia dovolia?

— Nedovolia, vydedia, prekľajú ma. Taký človek, s takými životnými náhľadmi, aké nám vykladal môj otec, nikdy nedopustí taký, podľa neho, hlúpy krok. Mne je to však jedno. Našiel som dievča, ktoré vyhovie všetkým jasným myšlienkam, ktoré sa ňou vzbudili v mojej duši. Neopustím ju. Som každý deň s ňou; vieme, hoci sme si to nepovedali, že sa máme radi do skonania, a nedotkol som sa ani jej ruky, ani si netykáme.

Krútil som hlavou.

— To je na neuverenie. Aký si ty čudák! Neznal som ťa z tejto strany. Veď si nebol lepší ako my ostatní.

Vzdychol:

— Nebol som. Máš pravdu. Bol som slepý, ako vy ostatní. Otvorili sa mi oči. Vidím, že je možný blažený a spokojný život jedine tou cestou, ako ma chce viesť Hanuľa.

— Dežko, uver mi, že teraz hovoríš v extáze. To sa minie. I ja som bol azda tak bláznivo zamilovaný, že by som bol dal život — a vďačne — na pokyn toho dievčaťa. Dávno som ho zabudol. Hanuľa je iste dobré dievča, vychované — ako sa hovorí — bohabojnými rodičmi v dedinskom zákutí, neznajúce svet. Keď príde do víru života, bude inakšie zmýšľať. Oľutuješ, čo si v prenáhlenosti vykonal.

— Mýliš sa. Hanuľa je nie vychovaná v zákutí dedinskom. Je to skončená učiteľka. Má už dvadsaťštyri rokov. Pozná svet, a ako ho pozná! A jednako je svätá. Je to výnimočný duch, je na nej milosť božia. A mne príde do cesty taká osoba, taký boží dar, a ja ju mám opustiť! Mám ňou opovrhnúť!

Prišlo mi na um, ako mocne vplývala i na mňa, hoci som bol s ňou len pol hodiny. I zamyslel som sa. Pokladal som celý pomer Dežkov s Hanuľou za povážlivý. Ako sa to skončí? Čo by som mal urobiť, aby sa to najšťastnejšie riešilo?

— A rodičom si už niečo povedal?

— Nie. A to je najťažšia otázka v celej veci. Otec bude hromžiť; možno, aký je zaťatý a náruživý, keď sa mu niekto sprotiví, vyhodí ma z domu. Z toho si mnoho nerobím. Ale matka a sestra budú nešťastné. Budú plakať, budú ma zaklínať. Toto je strašné! A ja jednako neupustím od Hanule.

— Nemohol by som ti byť v niečom na pomoci?

— V čom? Neviem, v čom by si mi mohol pomôcť. Možno však, že o krátky čas áno, keď pôjde o náš sobáš.

— To ste už tak ďaleko? — zdúpnel som.

— Čo máme odkladať? Kúsok suchého chleba nám môj úrad poskytne. A nám to bude dosť… Jedine, čo od teba žiadam, aby si nás mal rád, s nami cítil. Hanuľa mi povedala, že si dobrý človek, a ja jej verím. Nehovor o tom nikomu, čo si počul.

— Dežko, ak niekoho rád, ak mi niekto prirástol k srdcu, tak si to ty a tvoja nevesta.

— Verím ti, brat môj drahý, — povedal a stisol mi ruku.

Vrátili sme sa k starým, ktorí teraz už boli v stoličnej politike. Dežko nás nechal tak, odíduc bez pozdravu.

O hodinu sa odkolísal i tučný Barnássy na svojich krivých nohách a ja som ostal sám s Lipnickým, kým mi kone nezapriahli.

Vicišpán si vytriasol fajku a nalial vína do pohárov.

— Vypime si. I tak je to už moje jediné potešenie. Fajka a pohár vína. Ktože mi má robiť radosť? Deti? Župan, môj ctený pán?

I začal ho omaľúvať.

Ja som hľadel naňho bez slova, ale som myslel na Hanuľu a Dežka. Čo urobiť? Nebolo by lepšie uvedomiť vicišpána o pomere Dežkovom? Možno Hanuľa by sa dala na niekoľko mesiacov odstrániť, hoc i pod zámienkou lepšieho miesta, alebo i liečenia, keďže je chorá na pľúca. Okrem toho som myslel i na to, ako by som si získal vďaku vicišpánovu, keby som mu všetko vyrozprával.

— Počujte, veď vy nesledujete, čo vám hovorím; ktovie, kde váš duch blúdi. Hľadíte tak prázdno na mňa.

Zobral som sa.

— Nuž, áno, pán vicišpán. Myslel som na veľmi vážnu vec, ktorá sa vašej rodiny veľmi zblízka týka.

— Čo je to? — zazrel na mňa, zvraštiac čelo a obočie. Obzrel som sa, či nás nikto nepočuje, a zatým povedal som skoro šeptom, nahnúc sa k nemu:

— Dežko je zamilovaný do učiteľovej dcéry z Ušova a chce si ju vziať za ženu.

— Ebadta kutyája! Čože sa šalie? Alebo vy tárate do sveta? — skričal a buchol na stôl, až nádoby podskočili na ňom.

— Je to celkom isté. Teraz mi to povedal. Ráta s tým, že pán vicišpán to nedovolí.

— Pravdaže, nikdy. Radšej nech ho uvidím mŕtveho, než aby mi taký škandál urobil. Učiteľku! A Lipnický! A ešte k tomu panslávku, a akú!

Vyskočil a nechal ma tam bez slova. Iste utekal za Dežkom, lenže toho už doma nebolo.

Odobral som sa od dám v izbe, ktoré sa ma pýtali, čo je s vicišpánom, keď utekal cez salón ako fúria?

Povedal som, že úradné veci ho rozmrzeli a šiel som preč. Pani vicišpánka, jemná, utrápená stará pani, sa na mňa pochybovačne dívala. Zdala sa omnoho staršou, ako mala byť podľa veku. Mala ťažký život s takým mužom.

— Nenahneval sa na Dežka? — pýtala sa.

— Pánbohchráň!

Cestou sa mi všetko lepšie rozležalo v hlave, i ľutoval som, čo som urobil. Nemal som sa do celej veci miešať. Paromvie, čo ten natrhnutý človek v svojej zúrivosti urobí.

Vicišpán na druhý deň už včasráno prihrmel na svojej vysokej bričke a veľkých čiernych koňoch i s hajdúchom na baku do Ušova pred školu. Vrazil do obytnej izby bez pozdravu, s klobúkom na hlave; za ním vošiel i hajdúch.

Chudý, biedny učiteľ Miloslav Dludík sa obliekal a jeho žena, na ktorej tiež nebolo vidieť blahobyt, postieľala.

Vicišpán reval:

— Kde je tá pobehlica, kde je tá vaša dcéra, čo zvádza mladých ľudí? Keď chce, nech behá, s kým chce, ale môjmu synovi nech dá pokoj, lebo vás vyženiem nielen z tejto školy, ale z celej krajiny!

Dludík sa triasol, ruky mu hádzalo rozčúlením, chcel odpovedať, ale len nemo otváral ústa. Vtom vošla Hanuľa z bočnej izby a stala si k otcovi. Bola už celkom vyriadená a okrem neobyčajnej bledosti nebolo na jej tvári vidieť premeny, bola milá a ľútostivá ako vždy.

— Tatuš, upokojte sa. Ja pána vicišpána hneď utíšim, — i chcela Lipnickému vyložiť, čo je vo veci, keď jej matka začala kričať ako bez rozumu:

— A kto ste vy, čo sa opovažujete vraziť k poctivým ľuďom horšie od zbojníka a okrádať ich o jediný majetok, čo majú, o ich česť? Vy ste vicišpán? Vy ste strážca poriadku? Vy ste lupič! Straťte sa z môjho domu!

— Hovorím vám ešte raz, — kričal Lipnický, — odpracte tú osobu odtiaľto, lebo ju odpracem sám!

Hanuľa predstúpila pred vicišpána, uprosiac rodičov, aby mlčali.

— Pán vicišpán, upokojte sa. Uznávam vám, musíte byť veľmi nešťastný, ale verte mi, nemáte prečo. Ja som vášho syna nezvádzala, ale ani on mňa. Nie som jeho milenkou, a nebojte sa, nebudem ani jeho ženou. Dovolíte, aby som sa len ešte raz s ním zišla, aby som mu všetko vysvetlila? O dva-tri dni ma už tu nebude — i usmievala sa naňho milo a kývala mu hlavou, aby prisvedčil.

— Nie sú to len kadejaké švindle? — hovoril Lipnický, ale už omnoho tichšie.

— Nech vám boh odpustí, že takto upodozrievate nevinné dieťa, — povedal rozhorčene Dludík.

— Tatuško, nemrz sa na pána, veď on ma nezná. A dnešné dievčatá sú väčšinou také, ako si on o mne myslí. Nuž, pristanete, pane?

— Hovoríte, o tri dni vás tu nebude?

— Celkom iste nie! — povedala Hanuľa s takým výrazom tváre, že všetci ustrnuli a jej matka začala plakať.

— A kdeže pôjdeš, kdeže sa podieš?

— Svet je veľký a ja mám mnoho priateľov, — odvetila tak uspokojivo a povznesene, že na všetkých prišiel akýsi pokoj.

Len hajdúch, Ondro Beloň, vydal hlas, ako keby plakal a uvrzol z izby.

I Lipnický sa upokojil.

— Vidím, že ste dobré, vážne dievča, nechcete zničiť pre chvíľkový záchvat lásky, aký je pri mladých ľuďoch taký obyčajný, existenciu mladého človeka. A nedivím sa mu, že ste sa mu zapáčili, — chcel zažartovať, ale nikomu z Dludíkov nebolo do smiechu. — Tak teda o tri dni. Zbohom. A prepáčte otcovi, že stratil chladnú krv, keď ide o šťastie jediného syna, — hovoril, vychádzajúc z domu.

Vysadol na vozík a odfrčal.

Na tretí deň podvečer hľadali po celej dedine Hanuľu. Nebolo jej nikde celé popoludnie. Dludíkovci s farárom Drobniakom chodili po domoch, vypytujúc sa, kto by ju bol videl a vedel niečo o nej.

Videli ju viacerí, ale už pred hodinami a len v dedine. Bola dobrej vôle ako vždy, a mala len svoje zvyčajné háby, aké nosievala.

Zmrklo sa, prišla noc — dievčaťa nebolo nikde. Zúfajúcich rodičov tešili, ako vedeli, farárovci a niektorí priatelia.

Gabica, hoci ľahkomyseľná, nebola zlého srdca. Sedela tiež do polnoci v škole a rozposlala čeľaď z kaštieľa hľadať slečnu. Pravda, keď nastala noc, museli prerušiť všetko hľadanie. Aké to bolo čakanie do svitania! Nešťastná mať a úbohý otec vďačne by boli pretrpeli namiesto toho hrozného duševného trápenia akúkoľvek telesnú bolesť.

Okolo siedmej prišiel pastier, nasprostastý Pavo Mičuda so zvesťou, že je slečna s mladým od vicišpánov v bučine na Jánskom vŕšku. Ale sa mu vraj akosi nevidia. On ich zazrel sediacich na briežku z náprotivného kopca, kde pasie dobytok. Hľadel na nich dosť dlho, zapekačku vyfajčil, čo sa nehli. Možno, že už umreli.

Učiteľka zúfalo skríkla a všetky prítomné ženy zaplakali.

Jedni utekali do mesta po Búroša, druhí sa vybrali na obďalečný Jánsky vrch, kde pod starým bukom, šumiacim tarkavým jesenným lístím, našli Dežka a Hanuľu oblapených — mŕtvych. Boli opretí o starý strom, ktorý ako keby ich bol privinul svojimi konármi a zasýpal pŕchnúcim žltým a červeným lístím.

Pri nohách ležal revolver, Hanuľa a Dežko mali po jednej rane do srdca.

Zamierajúcu učiteľku odviedli, ako i riedke vlasy si trhajúceho Dludíka. Nariekajúce ženy a rozčertení chlapi nadávali na Lipnického, spomínajúc iné prípady jeho bezohľadnej surovosti.

— Akej kaše si navaril, takej sa naje, — riekol starý Klanica. — Však i on prišiel svojím besnením o syna.

— Čo si on z toho robí, — podotkla Juránička, — veď on nemá duše, len kus čiernej hliny, ako povedala stará Cigánka o zlom žandárovi.

Búroš prišiel za prekvapujúco krátky čas a prezrel mŕtvoly. Nebolo pochyby, boli už dávno bez života, stuhnuté. Prehliadnuc ich šaty, našiel u obidvoch po kartičke z Dežovho notesa, napísané ceruzkou.

Keď čítal karty, vypadli mu slzy. Hanuľa písala: „Mamička a tatuško, oželejte ma; beztoho nebolo môjho života mnoho na tomto svete. Bola som na ceste, ktorou kráčali Jaroš i Milka. Videla som už, kde vedie. I trafil sa mi taký milý spolucestujúci, nuž ideme spolu. Pochovajte nás do jedného hrobu. Nech vás poteší boh dobrotivý. Vaša Hanuľa.“

Dežko písal matke: „Mama drahá, ukrutne mi strpčuje posledné chvíle, že tebe a Irenke zapríčiním takú strašnú bolesť. Ale nemôžem opustiť najlepšie dievča na svete. Teraz som ju bozkal prvý a ostatný raz. Usmiala sa mi. O dve minúty už bude po nás. Pochovajte nás spolu. Bozkávam ťa a Irenku. Želáme vám všetko blaho. Dežo.“

Hanuľu odviezli do školy do Ušova a Dežka do Lipnického kaštieľa. Tak to rozkázal vicišpán, chcejúc ukázať, že má dušu ako Riman. V krypte Lipnických nebude vylihovať kadejaká dcéra panslávskeho učiteľa. Keď vedel urobiť poriadok so živými, tak ho urobí ešte ľahšie s mŕtvymi.

Ale mŕtvi majú tiež svoju moc. Vicišpánke sa noc po noc snívalo o Dežkovi a Hanuli. Všeličo, raz to, raz to. Ale vždy ju prosili, aby ich zlúčili.

Žene ľahko vynájsť fígeľ. Lipnický odcestoval raz na týždeň do Pešti, a to bol dostatočný čas na premiestnenie milencov. Lipnická chcela najprv, aby bola Hanuľa tiež prenesená do ich krypty. Tomu sa vzopreli Dludíkovci, ktorým sa zdala príšernou predstava, že by ich dieťa malo ležať medzi ľuďmi jej každým spôsobom cudzími a najmä i v spoločnosti Lipnického.

I rozlúštili otázku tak, že ich pochovali v parku Lipnickovskom na útulnom mieste, medzi starými lipami na kvetnatej lúčke. Na hrobe je kameň s nápisom: „Hanuľa a Dežko. Odišli spolu. Boh sa zmiloval nad nimi.“

Keď Lipnický stál nad týmto hrobom, neriekol nič. Musela mu zaryť do srdca výčitka, že on sa nezmiloval nad nimi, ale boh.

Ja som si myslel, že sú stavy a národnostné roztržky výmyslom diabla a zlých ľudí. Prečo len tak strašne otravujú ľudskú dušu?

Myslel som to preto, aby som poľahčil svojmu svedomiu, ktoré ma hrýzlo, že som pred Lipnickým vytáral Dežkovo tajomstvo. Keby bol jeho otec býval pripravený, bolo by sa celé možno zbehlo bez tragického konca.

Na šťastie o tom vedel len Búroš, ktorému sa Dežko vyžaloval pred smrťou.

Búroš mi raz povedal:

— Vy ste zavraždili Deža a Hanuľu.

Ale ináč to nerozprával pred nikým. Možno, že pred svojou ženou, lebo dlhé časy neprijala môjho pozdravu.

*

Myslím, že každý manžel špehuje svoju ženu, keď ju upodozrieva z nevery. Ja som sa neopovážil robiť Gabe výčitky, ale som ju podľa možnosti nebadane pozoroval. Keď jej nebolo doma a Rózka, jej chyžná, mi nezavadzala, som vše prezeral jej veci, hoci i nočným časom. Zaujímal ma najmä jej starodávny nočný stolík s mnohými zásuvkami. Zadovážil som si celú hŕbu pakľúčov a otváral nimi, čo sa dalo. Lenže práve najtajnejšiu skrýšku som nemohol otvoriť. Jednako sa mi raz podarilo vytiahnuť lístok papiera, z ktorého trčal konček vonku. Bol to zaujímavý dokumentík. Pravda, len ceruzou napísaný, ale i tak hodil ostré svetlo na moju situáciu. Nebol podpísaný, ale poznal som celkom iste na ňom županovo písmo.

Na papieriku bol len riadok, zrejme koniec dlhšieho listu: „Keď budeme mať peniaze, si ťa vezmem.“

Z toho vysvitalo, že Gaba a Guzy majú nejaký plán zadovážiť si väčšiu sumu peňazí, mňa sa striasť a zatým sa zoberú.

Županova pani bola už taká slabá, že sa s jej skonom rátalo každý deň. Pravdepodobné bolo, že si župan za najkratší čas bude chcieť vziať za ženu nejakú bohatú dámu, ktorej sa nejako strasie, keď vymámi od nej väčšiu sumu, a vezme si Gabu. Ponáhľať sa musí, lebo teraz sa už s určitosťou povrávalo, že ho pozbavia úradu, a on sa iste bude usilovať oženiť, kým je ešte županom.

Rozmýšľal som, čo mám urobiť. Mal som Gabu istým spôsobom rád. Isté je, že vedela byť prvotriednou milenkou, ale z toho mali iní omnoho viac pôžitku ako ja. Nemal som nádeje získať si jej lásku len pre seba. Vedel som, že sa ma vtedy strasie, keď bude chcieť. Lenže som jej mohol robiť ťažkosti a preťahovať rozvod, alebo jej ísť poruke.

Život, aký som viedol, sa mi zunoval nadobro. Pracovať dve-tri hodiny bez chuti v kancelárii a zatým sa povaľovať do pozdnej noci po hostincoch, vyčkávajúc kompánov, ktorí by ma pozvali na pohár vína, sa mi čím ďalej, tým väčšmi nepozdávalo. Peňazí na lumpovania a karty mi neostávalo, lebo mi môj skromný plat tesť a žena vypoďkali, ako som ho dostal.

Domácnosť ma nemohla tešiť, keďže som ju vlastne nemal. Bol by som sa vďačne zaujímal o gazdovstvo. Ale tesť mi raz navždy zakázal sa pliesť do vecí, do ktorých sa vraj nerozumiem.

Uvážiac všetko, nahliadol som, že by bolo pre mňa vykúpením, keby som sa mohol vyslobodiť z jarma szökeovského. Ale zasa by som bol býval nerozumný, keby som nebol hľadel čím najviac vybiť zo župana za moje odstúpenie mu ženy.

Možno, že najbližšiu reštavráciu ešte on vykoná; veď už mala byť o tri mesiace. Možno, že mu žena umrie za najkratší čas a že ešte stihne vziať si už vyhľadanú ženu, ktorou polepší svoje hmotné postavenie, ktorého slabosť bola najväčšou príčinou, nútiacou ho opustiť úrad.

Odhodlal som sa jedného dňa ísť k nemu do kancelárie. Keď som vošiel k nemu, sedel v klubovke, majúc prevesené nohy na jednej strane operadla a hlavu opretú o jeho opačnú stranu. Fajčil, hľadiac zadumane na povalu.

— Ponížený služobník, pán osvietený.

— Dobrý deň, pán asesor.

Ostatné časy mi zasa vykal. To sa uňho menilo. Vôbec robil na mňa dojem, že vlastne ani nevie, na akej nohe je so mnou. Či som vôbec na svete.

— Tak čo je dobrého?

— Prichádzam so žiadosťou.

— Nuž čujme, s akou?

— Bude reštavrácia a mne sa už moje asesorstvo zunovalo, rád by som dostať iné miesto.

— Nie zlá myšlienka od vás. A aké, ak sa smiem spýtať?

Vyskočil pružne z klubovky a prešiel k písaciemu stolu.

— Barnássy, sirotský prézes, ide do penzie.

— Isté je to nie, ale pravdepodobné. Lenže na to miesto ašpiruje jeho syn Aladár.

— Dajte mu iné miesto.

— Ktoré napríklad?

— Máte šiestich hlavných slúžnych. Každý je súci na penzionovanie. Vykopnite z nich jedného. Napríklad môjho tesťa.

— Ohohó! Tesťov nevykopneme, amice. S tými musíme na dobrej nohe stáť.

— Tak vyhoďte Berceyho, však trpí už na delírium tremens.

— Len niekedy. Pol roka je veľmi upotrebiteľný. A pri voľbách nezaplatiteľný. Unmöglich!^[76]

— Tak Szattyándzkeho. Máte s ním len nepríjemnosti.

Župan si pošúchal fúzy a rozstrapatiac ich, hľadel na ne.

— Hm, — riekol o chvíľu, — čosi hovoríte. To by bolo zabiť dve muchy naraz. Ale vlastne, povedzte mi, čím podopierate svoj nárok na prézesstvo?

Hľadel som mu s porozumením do očí.

— Rozsobášim sa.

— Nehovorte, — riekol župan posmešne. — A čo je do toho stolicu a sirotský úrad, že sa rozsobášite?

— Nič.

— Tak teda?

— Vás je do toho, pán župan.

— Ako to rozumiete? — riekol ticho, hľadiac na mňa hrozivo.

Pristúpil som celkom k nemu.

— Myslíte, že nemôžem dokázať, že ma moja žena s vami…

— Ticho, ticho! Vidím, že ste rozumný človek. Viete čo? Nerozsobášite sa a ja urobím všetko možné, aby ste sa stali prézesom.

Zastal mi rozum. Nerozumel som z celého nič. Musel som hľadieť naňho veľmi sproste, lebo sa hlasite usmial.

— Počujte, amice, a prečo vy predpokladáte, že by mi bolo milé, keby ste sa rozsobášili?

— Bože môj! Máte radi Gabu, že by ste si ju vďačne vzali!

— Barátom,^[77] keby som si musel vziať každú ženskú, ktorú mám rád, to by som mal hárem, a to dobre zariadený.

— Povedať to Gabe?

— No, to je práve nie veľmi potrebné. Veď viete, aké sú ženy v tomto ohľade nerozumné, nemajú rady konkurencie.

— Len preto jej to nepovedať? Vôbec povedať jej, že dostanem prézesstvo pod tou podmienkou, že sa nerozsobášim s ňou?

— Počkajte, ešte neviem, ako to bude. Podpíšte mi túto kartičku, — i napísal chytro na kúsok papiera niekoľko riadkov.

Prečítal som: „Zaväzujem sa čestným slovom rozviesť sa so svojou ženou Gabrielou Szökeovou, keď budem vyvolený za prézesa sirotskej vrchnosti.“

— Tak to jednako žiadate, aby som sa rozviedol?

— To ešte neviem. To závisí od okolností. Ešte neviem, ako sa mi lepšie hodí, či rozviesť, či nerozviesť. Mne však stačí, že sa musíte rozviesť, keď to budem chcieť. Podpíšete, či nie?

Rozmýšľal som trochu. Čože riskujem? Že sa musím rozviesť? Veď to chcem. A rozviesť sa môžem i bez rozkazu županovho, keď sa mi páči, lebo sa nezaväzujem, že sa nerozvediem.

I podpísal som.

— Tak je to v poriadku, — riekol župan a vopchal kartičku ledabolo do vestového vrecka. — Tak, servus, pán prézes!

Každého prekvapilo, aký slávny pohreb mala županova pani. Nočným časom viezli v sprievode jazdiacich, fakle nesúcich hajdúchov jej telesné pozostatky z Blyštian do jej rodnej obce, asi šesť kilometrov vzdialenej, kde jej rodina mala pekné mauzóleum, v ktorom ju uložili na večný odpočinok. V sprievode bol nekonečný rad kočov. V prvom z nich sedel osvietený pán Jonáš Guzy v spoločnosti svojho najpriateľskejšieho hlavného nepriateľa Lipnického a plakal, nariekal usedavo. Bol to človek citlivého srdca, keď išlo o jeho kožku, i tak sa zdá, že mu prišli na um všetky hriechy, ktorými sa proti nebohej previnil, ktorá po jeho boku jedla dlhé roky najtrpkejší chlieb horkého sklamania. Lipnický fňukal s ním, a keď mu to i nešlo od srdca, tak žalostný hlas ešte dosť dobre napodobňoval.

V ostatných kočoch išlo panstvo podľa stupňa a úradného stavu, čím ďalej od pohrebného voza, tým veselšie. Veľkí páni, najmä v spoločnosti starších dám, ako-tak zadržali istú vážnosť, a čo mladší, využijúc nočnej tmy, povyťahovali všelijaké väčšie-menšie fľašky so slivovicou, borovičkou a vínom a popíjali si veselo. Čo oni mali smútiť za osobou, ktorú väčšina z nich ani len nevidela? Museli sa zdržiavať, aby ostali len pri veselých anekdotách a aby sa nepustili do spevu. Vôľu na to mali.

Bola to podarená komédia.

Starší a stavom vážnejší páni sa zhovárali o tom, aké šťastie má tento huncút Guzy. Umrie mu žena práve v zvrchovaný čas. Ten lump už má nahovorenú akúsi pani Matildu Kurzhammerovú, viacnásobnú milionárku, ktorej na šťastie chybí len titul osvietenej panej. Iste si ju hneď po pohrebe v tichosti vezme a tak, zriadiac si majetkové pomery, ostane nám ďalej na krku.

A bolo by veru na čase, aby sa na jeho miesto už aj iný mohol dostať do županského kresla. Latróczymu, Formayovi by veľmi patrilo byť ním. Skorej ako Guzymu. Veď jeho otec, a či starý otec, bol len krpčiarsky zemanček v Kalinove. Omaľovali ho a prešli zatým na jeho budúcu paniu, o ktorej už vedeli, že je prekrstená a že má spôsoby, kombinované z kožkárskej kinderštuby s jemnými mravmi chyžien a s dobytkom a obilím obchodujúcich ctihodných gentlemanov.

Tak pani županka našla svoj večný pokoj aspoň na onom svete v spoločnosti svojich znamenitých predkov, ak ich slávne činy vôbec stačili, aby im zadovážili ten pokoj, ktorý oni na tomto svete tak málokomu dopriali.

Bolo by na to potrebné mnoho ľudomilnosti a nekonečnej mäkkosti srdca, aby sme v tichosti neúfali, že sa aspoň trochu opekajú čo i na tichších ohníčkoch purgatória,^[78] keď im to horúce, priveľmi vykúrené peklisko odpustíme.

Už niekoľko dní po dušu pozdvihujúcej pohrebnej slávnosti — ako ju niekoľko ráz nezabudol označiť v svojej pohrebnej reči pán opát Schuster — začali Guzyho kaštieľ čistiť, vakovať, maľovať, izby rozkošnými hodvábnymi tapetami pokrývať. Prichádzali vozy so skvelým nábytkom, o ktorom sa naše obecenstvo hádalo, na čo je vlastne každý kus. Doviedli štyri páry utešených kočových paríp a niekoľko rozličných kočov a vozíkov. Záhrady riadili záhradnícki majstri. Vôbec s celým kaštieľom sa stal najväčší prevrat. Gaba trávila celé dni v Blyšťanoch, rozkazovala, nariaďovala tam, ako keby všetko jej patrilo. Ľudia chválili preto jej dobrodušnosť. Ja som si myslel svoje.

Asi o dva týždne dostali čo lepší páni uvedomenie, že pani Matilda Kurzhammerová a pán pernai és hajderi Guzy Jónas^[79] slávia svoj sobáš vtedy a vtedy vo farskom kostole obce Balogzár, kde mala pani Matilda svoj veľkostatok.

Páni Tibor Latróczy a Elemér Formay dali zabaliť svoje najlepšie fraky a išli na svadbu i s Lipnickým, ktorý nevzal si nijaký frak, rátajúc s tým, že si v meste, od Balogzáru neďaleko ležiacom, v obchode vypožičia potrebné šatstvo za lacnejší groš, ako by ho stál nový. Hovoril, že mu Guzyho sláva nestojí za frak.

Celé mesto bolo na železničnej stanici, keď sa doviezol nový — nie mladý — manželský pár. Pred stanicou stálo niekoľko štvoriek, ktorých záprahy mocní kočiši len s namáhaním udržali v akom-takom pokoji.

Keď vlak zastal a hlavný župan vystúpil z prvej triedy, spustila na stanici postavená cigánska banda tuš a Latróczy zložil novú pani županku elegantným švihom z vozňa, predstúpil a rečnil, ako obyčajne najhorší rečník obecného zastupiteľstva, a pozdravil panstvo. Obecenstvo z vďačnosti za lacný pôžitok kričalo „éljen“ a bielo oblečené dievčatá s kyticami vykonali svoje vekmi ustálené funkcie. Špatnejšie z nich župan potľapkal po líčku a krajšie bozkal na čelo s otcovským dojatím.

Lepšia čiastka obecenstva bola výzorom hlavnej županky nepríjemne prekvapená. Očakávali staršiu, tučnú pani, a zazreli elegantnú, štíhlu, veľmi isto vystupujúcu dámu vo veku medzi dvadsaťpäť a šesťdesiat rokmi, ktorej správanie bolo milé, priateľské, blahosklonné. Znalci hovorili, že bolo v ňom primnoho blahosklonnosti. Tomu by sa však pri najbližšom verejnom vystúpení dalo ľahko odpomôcť väčšou dávkou veľkopanskej vážnosti. Jej spôsob hovorenia poukazoval na prvotriednu školu. Hovoriť mnoho nehovorila, nechcejúc riskovať nejaké — povedzme — nedorozumenie. Ono je obsah reči ťažšie nabiť do hlavy ako spôsob hovorenia.

O županovi sa hovorilo, že za celý čas dvorenia bol stelesnený Don Juan. Všetky fígle a kumšty vybitého šarméra^[80] žien využil, aby si pani Matildu Kurzhammerovú nielen naklonil, ale aby vzbudil v nej čím najblkotavejšiu lásku k sebe. Potreboval tú lásku súrne. Preto kľačal pred ňou, plakal, vzdychal, triasol hlasom, prevaľoval oči, bol s bozkami neodbytný a neukojiteľný, prinášal jej drahé šperky, horel láskou a túžbou cez celý čas pred sobášom i niekoľko týždňov po ňom. Toľkú prácu si vzal s tou dámou len preto, aby ho vyplatila jedným kratučkým podpištekom. A ako obozretý človek hľadel na to, aby mu podpis dala v „náhodnej“ prítomnosti jej správcu a kľučiarky slečny Irmy.

Pán župan všetku prácu s vystavením toho podpísať sa majúceho písemka vzal na seba, nakoľko ho sám vlastnoručne napísal pred ňou. Bolo krátke, nie viac bolo celé ako tri riadky, ktorými sa zaviazala pani Matilda Kurzhammerová vyplatiť z manželskej lásky, bez akéhokoľvek nároku hocijakej náhrady, všetky dlžoby, ktoré jej manžel, pán Guzy Jonáš, bude mať v deň ich sobáša.

Pán župan ju ubezpečil, že je to pre ňu maličkosť. Ale aby mohli pokojne a šťastne žiť, je to nevyhnutne potrebné. Pani Matilda môže byť presvedčená, že žije a mrie len za ňu, a tak nesmie byť medzi nimi takej špatnej hmotnej hrádze. Pravda, pani Matilda sa ho spýtala, koľko to asi môže činiť, tie jeho dlžoby, na čo jej pán župan odpovedal nonšalantne, na gavalierske, čestné slovo, pravda, tentoraz v náhodnej neprítomnosti všetkých svedkov, že okolo stotisíc korún. Na to sa pani Matilda pohrdlivo zasmiala, že takého gavaliera, ako je jej Jónika, by bola na viac dlžôb cenila. Iste jej pán župan posmešné ústa zavrel bozkami.

Pomocou osvedčenia, podpísaného správcom a kľučiarkou ako svedkami, si pán župan v peštianskych bankách vykonal ešte niekoľko stotisíc korún pôžičiek, vyplatiteľných podľa istých, v bankových kruhoch zvyčajných kautel.

Po sobáši na rozkaz pani županky fiškál dr. Ižo Steiner vykonal vyplatenie všetkých dlžôb pána župana, ktorých bolo viac ako stotisíc korún. Bolo ich omnoho viac. Nechýbalo mnoho do milióna. Pán župan sa postaral, aby mu i nejaké hotové peniaze ostali v rukách. Napokon, čo bolo na tom? Pani Matilda bola veľmi bohatá, mala viac miliónov. Jeden mohla dať za toľko lásky a také veľkopanské postavenie.

Na nežnosť pána župana hádže krásne svetlo, že sa postaral o to, aby sa jeho pani nedozvedela naponáhle, koľko peňazí musel pán fiškál urobiť tekutými (folyósitani), aby vyplatil všetky dlžoby. Veď mali z čoho žiť i bez tých peňazí. A na dopočutie zlých novín je vždy dosť času i neskoršie.

Parádne štvorky prihrmeli do parku županského zámku a zastali pred širokou terasou, na ktorej očakávala panstvo služobná čeľaď na čele so správcom panstva Blyšťany a s veľmi peknou a do zjedenia vkusne odetou dámou.

Keď moja Gabica, ktorá s otcom a so mnou tiež sedela na jednej zo štvoriek (županovej, lebo my sme nemali na bydle takého záprahu, s ktorým by sme sa pri takej príležitosti boli mohli ukázať), zazrela krásnu osobu na terase, zvolala:

— Érdekes, zaujímavé, čo tá tu robí?

Bolo to ozaj zaujímavé. Neskoršie sa Gabica presvedčila, že budúcnosť mala pre ňu s tou osobou ešte viac prekvapení v svojom „cégri“.

Bola to Magda Brettschneiderová.

Keď si páni županovci niekoľko dní oddýchli, začali robiť na naliehavú žiadosť pani Matildy návštevy po okolitých popredných pánoch. Pán župan síce pod všelijakými zámienkami odhováral od toho svoje „drahé srdce“, ale jej slzám nemohol odporovať, i urobili niekoľko vizít. Keď im nie práve v presný čas boli povracané, pani županka si nežiadala ísť viac z domu.

Pani Matilda bola veľmi dobrá gazdiná a rozumela sa najmä do kŕmenia svíň. Týmto svojím umením značne zveľadila svoj majetok. Ale kŕmenie mangulíc je nie veľmi zaujímavá téma pre dámy v salónoch. Bože, koľko iných vecí zaujíma človeka väčšmi! K tomu sa ukázalo i to, že pani županka nedá nič na kadejaké hlúposti, ako sú spoločenské spôsoby, na čo zasa ostatné dámy kládli nepomerne veľkú váhu. Pani Latróczyho a najmä Evička Formayová chytro vykutali, že pri príchode preukázané pekné správanie bolo horko-ťažko s ňou naštudované slečnou Greenrockovou, jej anglickou spoločnicou, ktorú si najala krátko pred sobášom.

Aby pani županka jednako mala akúsi spoločnosť, navštevovali sme ju na žiadosť županovu my, Gabica a ja, skoro každodenne. Obyčajne som ja trávil s ňou čas, chodiac po dvore, po poliach, lebo v izbách ju nič netešilo. Bola to dobrá, prostá osoba, ktorá sa dostala naozaj nepochopiteľným spôsobom do osídiel Guzyho, ktorého prehliadla zakrátko skrz-naskrz. Veľmi chytro vytriezvela. Ale keď zaobchádzali s ňou v dome láskavo a s presnou úslužnosťou, bola spokojná, najmä keď ho celé dni nebolo doma.

Gabica sa s ňou veľmi dobre znášala. Hovorila s ňou o gazdovstve, o ktorom mala akýsi čuch, a tá dobrá osoba sa jej odmeňovala za jej prítulnosť i cennými darmi. Medziiným jej darovala prsteň, ktorý bol hoden niekoľko tisíc korún, ako sme sa presvedčili, keď jej ho otec ukradol a založil.

Takto sme nažívali príjemne a priateľsky niekoľko týždňov, kým neprešla reštavrácia, na ktorej ma naozaj vyvolili za sirotského prézesa, čo bolo veľké avancement^[81] pre mňa, berúc do ohľadu nepatrný počet mojich služobných rokov.

A jednako mi to nebolo milé. Tieto týždne sme žili s Gabicou tak, že sa to zdalo ako manželstvo. Ja som mal Gabu vždy rád a teraz i ona ukázala ku mne trochu lásky. Možno preto, lebo nechodila nikde, len do Guzych, a župan bol málokedy doma; k tomu i Magda odvádzala jeho pozornosť od Gabice.

Bol by som býval veľmi spokojný, keby tieto pomery boli trvali roky.

Ale reštavrácia prešla a dlžoby županove boli povyplácané.

A tu nastúpila v domácnosti županovej podivná a veľká zmena.

Magda, dosiaľ stelesnená ľúbeznosť voči pani županke, sa premenila za noc na protivnú, pyskatú babu, aká môže byť len osoba, pochádzajúca zo spodiny periférie veľkého mesta. Bolo prekvapujúce, kde tá osoba, jednako dieťa vzdelaných ľudí, nabrala takej urážlivej bezohľadnosti.

Každým posunkom, každým slovom, pohľadom urážala tú dobrú, skromnú paniu, ktorá plačúc žalovala sa mi na jej správanie.

— Viete, keď som ju poprosila, aby mi poslala slečnu Greenrockovú, povedala mi, že by som ju skorej ja mohla obslúžiť, ako tá dáma mňa! K tomu pobúrila celú čeľaď proti mr. Thompsonovi, ktorého teraz nikto nechce poslúchať. Len sa mu porúhajú… A prečo nebola tu po tieto dni Gabica? Či sa i ona hnevá na mňa? Neviem, že by som jej bola v niečom ublížila.

Vedel som už, odkiaľ vietor duje.

— Gabica je nie doma. Musí súrne urobiť niekoľko návštev; môže to potrvať niekoľko dní, — vyhováral som sa.

I ja som bol dostal pokyn, aby som do Guzych tak často nechodil. Ale rozmyslel som si: Čo mi teraz po županovi? Urobil ma prézesom, viac od neho nemám čo čakať, a ženu mi podľa všetkého tiež vezme. Aspoň sa ja zachovám slušne k tej oklamanej osobe.

Náhodou sa pamätám, že to bolo v jednu stredu večer, keď prišla pani Matilda k nám pešo so slečnou Greenrockovou. Magda im nechcela dať kone a voz, kúpené za jej peniaze.

Hľadala Gabicu, ktorá nebola doma; zaviedol som dámy do salóna a dosť som nevedel, čo si s nimi počať, keď som videl, že by chceli niečo povedať, ale nevedeli ako do toho.

Napokon sa zobrala slečna Greenrocková a pozrúc na svoju paniu, sa pýtala:

— A madame nepríde domov?

— Myslím, že sotva, lebo išla do mesta na návštevu.

— To je zle, lebo my sme mysleli, že tu prenocujeme. Zajtra by sme odcestovali odtiaľto do Pešti.

— A prečo neprenocujete doma, veď vám je odtiaľto do mesta ďalej.

— Ja sa už nevrátim do Blyštian. Skončila som tam svoju úlohu, — povedala pani Matilda a začala plakať.

Zarazene som hľadel na ňu.

— Preboha, a čo sa stalo?

— Milostivá sa presvedčila, že pán župan je nie gentleman, ó, nie, práve opak. Bol k nej surový, urazil ju a — dovolil si oblápať a bozkávať pred ňou tú zlú ženu.

Zamĺkol som a krútil ľútostivo hlavou.

— To ste, pravda, videli len vy, osvietená pani, tú scénu s Magdou?

— No, pravda, mal rozum nerobiť to pred svedkami. To bola komédia, ustrojená len pre moje oči. Ó, akému hochštaplerovi som padla do rúk, — povedala s rozhorčeným posmechom a žalostne plakala.

— Čo urobí teraz osvietená pani? — pýtal som sa.

— Čo urobím? Prosím vás, nemenujte ma osvietenou. Nechcem to viac ani počuť. Čo urobím? Čo môžem urobiť? Rozsobášim sa. Idem rovno do Pešti k svojmu advokátovi a podám žiadosť o rozvod. Teraz vidím čisto, že mu išlo len o to, aby ma oklamal o peniaze.

— A viete, o koľko ide?

— Povedal mi, že má asi stotisíc korún dlžôb, aby som mu ich vyplatila. Zaplatila som náučné. Druhý raz už nebudem taký blázon.

Vytiahol som obrvy a riekol:

— Hm, to by nebolo mnoho.

Slečna Greenrocková povedala:

— Bude toho ešte viac, nemyslíte?

— Bojím sa.

— Čože, viac ako stotisíc? — skríkla pani Matilda.

— Počul som o mnoho väčšej sume.

— Koľko ste počuli? — skríkli obe ženské razom.

— Omnoho viac!

— Povedzte koľko!

— Skoro milión.

Obidve vyskočili a začali, rukami zalamujúc, nariekať.

— Milostivá, upokojte sa. To sú iste len povedačky zo strany županovi nepriateľskej.

— Milión! Veď ma tým znivočí. Čo sme sa natrápili, aby sme trochu majetku nazbierali, a teraz mám takto prísť o osoh celoživotnej práce mužovej, otcovej a mojej!

— Milostivá pani má tých miliónov viac. A ako hovorím, nie je to isté, že je toho toľko.

— Mám viac, po žobraní nepôjdem preto, ale ma strašne hnevá, že som sa ja, predsa už nie malé dieťa, dala takto oklamať ako osemnásťročná zamilovaná hus. Vlasy by som si trhala, že som bola taká sprostá!

— Ak sa milostivým dámam páči, môžu tu ostať prenocovať. Ja by som odišiel inde spať, hoc i do hospody k židovi. Ale myslím, že by urobila milostivá múdrejšie, keby ešte teraz išla odtiaľto do mesta do hotela prenocovať, lebo Guzy je schopný i to nejako využitkovať proti milostivej, že tu nocovala v neprítomnosti mojej ženy. Dal by som vám zapriahnuť, a veď je to nie ďaleko.

— Tak poďme, ale čím skorej, — skočila stále usedavo nariekajúca pani.

— Ráčte počkať, kým dám zapriahnuť.

Vyšiel som zháňať kočiša. Cestou som klial. Môžem povedať, že som nebol ohľadom mravnosti zvlášť prepiaty, ale tento županov kúsok bol predsa len priostrý tabak. Keď sa táto vec roznesie po verejnosti, župana musia pozbaviť hodnosti. Nuž ale čo si taký lotor z toho robí? Ak je pravda, že mu tá hlúpa osoba sama dala toľko peňazí, tak nepotrebuje viac ani úradu, ani ju. Má povyplácané dlhy, zariadený majetok a ostalo mu iste ešte niekoľko stotisíc korún. Ak nebude sprosto rozhadzovať peniaze, môže žiť po pansky i do ďalekej smrti.

Pani županka odcestovala do Pešti a právo o rozsobáš sa za veľmi krátky čas skončilo. Obe stránky poznali, že nemôžu spolu žiť. Pani Kurzhammerová chcela žalovať pána Guzyho i pre podvod. Ale on, prebíjaný gauner, radšej pustil nepatrnú čiastku svojho lupu a ona sa vyrovnala, mysliac, že lepšia chudá zhoda ako tučné právo. I po zhode ju župan oklamal ešte skoro o sedemstotisíc korún!

*

Hoci pravota županova o rozvod sa pomerne chytro skončila, trvalo to jednako niekoľko mesiacov. Za ten čas žil pán Guzy zlaté časy. Bol slobodný a mal pritom dve pekné milenky a peňazí dostatok. Gabica by bola chcela, aby sa i naša pravota o rozvod začala čím skorej, ale Guzy dôvodil, že by to bolo priokaté a že sa my len potom rozsobášime, keď on už bude rozvedený.

Gaba by bola i na to pristala, ale žiadala, aby Magda odišla z domu. Dobre, uzná, že bola potrebná na odstránenie pani Matildy, ale teraz ju tam už nebolo treba. Lenže s Magdou nebolo tak ľahko obskočiť. Ona vedela toho mnoho a vyhrážala sa, že sa ponúkne pani Kurzhammerovej so svojimi vedomosťami, a to by bolo bývalo veľmi nepríjemné. To posmrdkávalo kriminálom. Tak radšej nie.

Rozvod Guzyho nebol ešte skončený, keď prišlo jeho pozbavenie županskej hodnosti. Stolica si vydýchla, hoci vlastne nemala prečo. Veď on bol i pre úradníctvo i pre obecenstvo vzorným županom; úradníci robili, čo chceli, on im do nijakej kaše nedúchal, a obecenstvu za dobré slovo a hlavne za tvrdé groše vykonal, čo bolo možné. Každému nepríjemnému rozčuľovaniu išiel z cesty, a preto ani na panslávov nedovolil robiť pohony. On vedel, že mu pre každú takú hlúposť chodili na krk i všelijakí vplyvnejší panslávi, s ktorými žil ináč na priateľskej nohe. Veď hneď Búrošom zaopatrená pôžička padla nepríjemne na váhu. On chcel dobre žiť a mať s každým svätý pokoj. Ale niektorí páni chceli byť županmi a rozduchovali všeobecnú mravnú rozhorčenosť proti nemu, hoci tú mravnosť skutočne len vtedy poznali, keď išlo o jej upotrebenie za zbraň proti protivníkovi. Oni sami neboli o nič lepší.

Tentoraz však tým pánom, s Lipnickým na čele, klepli zuby naprázdno. Tak sa zdá, že vtedajší minister vnútra bol dobre poučený o hodnote tých chlapíkov, natískajúcich sa mu, a poveril susedného župana i spravovaním X-skej stolice.

Guzy sa smial. Vyhral na celej čiare. Aby ich ešte väčšmi rozhneval, roztrusoval všade, že to bol on, ktorý ministrovi poradil, ako má županskú otázku rozlúštiť.

Ale niet ruže bez tŕňa. To pobadal skorej, ako mu bolo milé, i Guzy. Musel sa rozhodnúť medzi Gabou a Magdou. Stál na rázcestí ani Herakles,^[82] voliaci medzi hriechom a cnosťou. Gaba by bola sama najväčšmi prekvapená, keby jej bol niekto vyložil, že tentoraz ona predstavuje cnosť. Ona totiž chcela s Guzym riadne manželstvo, a Magda by bola bývala spokojná i s titulom správkyne domu pána Guzyho. Pravda, predbežne. Iste si robila nádej, že by ho bola časom celkom opanovala a vložila mu na krk sladké jarmo manželstva.

Gaba vedela veľmi dobre, že Guzy sám sa Magdy nikdy nestrasie, lebo sa jej ani nechce striasť. Preto ona sama vyjednávala s ňou a prišla na takýto výsledok. Magda dostane od Guzyho raz navždy štyridsaťtisíc korún a Gaba jej zaopatrí vekom a postavením primeraného muža, s ktorým bude môcť byť spokojná.

Z jej rečí som vybral, že tým manželom by som mal byť ja.

Bol to podivný pomer medzi nami dvoma. Hovorili sme o svojom rozsobáši čo najpriateľskejšie, ako o okolnosti, žiadúcej pre nás oboch. Hoci som sa Gabe dosť nahovoril, keby bola taká, ako v ostatné časy, že bol by som veľmi šťastným manželom.

— Ale ja nie manželkou, môj drahý, — povedala mi, keď sme raz spolu obedovali v jej izbe pri malom kartovom stolíku. — Pomysli si, akou dámou ja teraz budem, keď si ma Jóni vezme. Má najkrajší kaštieľ v celej stolici. Kone, peniaze! Peniaze, braček, ktoré ja dostanem do svojich rúk, za to ti ručím.

— No, dobre, a čo ja mám z toho? Hoci si ma klamala, hoci som sa pri tebe dosť natrápil a nasužoval, jednako ťa mám rád. A teraz ťa stratím navždy.

Nahla sa ku mne a pohladila ma mäkkou rukou po tvári. Išlo jej o to, aby ma udržala pri dobrej vôli.

— Ty blázon, neboj sa. Nájdem ti ženu s peniazmi, a peknú, omnoho krajšiu, ako som ja, — tu pozrela na mňa koketne, že ma striasla nervózna zimnica. — Veď keď som teba klamala s Guzym, budem omnoho vďačnejšie Guzyho klamať s tebou. Chceš?

Čo som si mal počať? Robila so mnou, čo chcela.

Raz sa skončila i rozsobášová pravota Guzyho, a tak prišiel rad na moju. Môžem povedať, že mi bolo sprvu ľúto. Pravda, len sprvu, lebo Gaba ma zviedla s Magdou, ktorá odišla od Guzyho a vzala si byt v Stráňove, kde žila veľmi utiahnuto a vzorne, živiac sa údajne vyšívaním a maľovaním vejárov a podobných hračiek. I ja som musel vyjsť z kaštieľa Szökeho, keď sme sa rozsobášovali.

Podarilo sa mi nájsť byt u ovdovenej Žofky Zelinovej, mojej bývalej lásky. Mala pekný prízemný dom s troma dosť veľkými izbami a kuchyňou, ktorý prenajímala, sama bývajúc vo dvore v drevenom domci s jednou priestrannou izbou a kuchynkou. Držala si slúžku i paholka a bola veľmi dobre majúca sa gazdiná. Bola ešte veľmi hodná, hoci trochu stučnela.

Vďačne by som bol rozdúchal pahrebu starej lásky k nej, ale ona ma odbavila posmechom. Vôbec sa jej príroda celkom premenila. Za tých niekoľko rokov sa vyvinul v nej diabol skývražnosti a sebectva. Aké milé, dobrotivé, skromné dievča bola kedysi, takou skúpou sedliačkou sa stala. Sedela na peniazoch ani čert na duši. Keď som ju chcel oblapiť a obštipkovať, pozrela na mňa tak, že mi nadobro odišla od nej všetka vôľa.

— A čože si oni o mne myslia? — i odišla, trepnúc dverami.

Ono je pravda, že som sa za roky ani neobzrel o ňu, a keď som sa s ňou náhodou zišiel, ani som sa jej nepozdravil, keď som išiel s niekým. Tykať som jej nechcel, vykaním, onikaním by som ju bol urazil, tak som si ju radšej nevšimol. Pobadala a cítila to veľmi dobre.

Szöke v ostatné časy veľmi ostarieval. Nemal tej energie a nevrieskal ako predtým. Včaššie chodil domov. Jedného pekného dňa mu Búroš povedal:

— Géza, alebo krčma, alebo život! S obidvoma nezostaneš na dobrej nohe. Ak prestaneš lumpovať, môžeš sa ešte niekoľko rokov udržať, ak budeš tak ďalej pokračovať, tak ťa za rok pochováme.

— Brr, ako to nerozumne hovoríš! Ty si zlý doktor!

Starý bol zbabelý a prišiel v ten istý deň hneď po obede domov. Bol skrúšený ani chorý psík a vyžadoval, aby ho každý ľutoval a bral ohľad na jeho chorobu.

Keď sa zo dva týždne solídnejšie držal, pozbieral sa zasa a nadával na Búroša, že je somár, prepiatec, plaší ľudí podaromnici, a šiel zasa do hostinca. Na slávu jeho vystania urobili s ním kompani exces.^[83] Vypil viac ako iný raz a prišiel domov neobyčajne podpitý. Ale na druhý deň nevládal vstať, srdce mu robilo nezdobu i hnal kone ozlomkrky po lekára, ktorý bol zasa zlatý, drahý, najmúdrejší doktorko.

Búroš mu povedal:

— Vidíš, Géza, prírodu neoklameš. Teraz sa ešte pozbieraš a môžeš byť lepší chlap, ako si bol. Ale riadny život!

Tentoraz poslúchol. Dával si vždy od každého pulz chytať a prekrúcal oči ako chorá kura. A skutočne sa zozbieral. Nebol by vypil pohár vína za nič na svete, len fajky sa nechcel zriecť. Za dva mesiace cítil sa omnoho lepšie ako predtým, a i jeho gazdovstvo pocítilo jeho premenu. Zasa sa ozýval po dome a bolo badať na všetkom oko pána. Svoje dlžoby riadil sám, predal kus hory a mal peňazí nielen na zaplatenie najväčšej čiastky dlžôb, ale i mňa vyplatil, čo bolo tým súrnejšie, keď som odchádzal z domu.

On vedel — ako celý svet ináče — že sa s Gabou rozchádzam vlastne na jej žiadosť a že sme i popritom v najlepšej zhode, a nehneval sa na mňa.

Vyplatil som i otcovi dlh. Keď som mu povedal, že sa rozsobašujem, povedal mi:

— Si ty len šalamacha! Taký dom, takú paniu opustiť! Vždy som hovoril, že nemáš rozumu. No, ale komu niet rady, tomu niet pomoci.

Macocha mu skočila do reči:

— Nemeľže toľko daromných rečí. Veď si vždy nadával na ňu. Mohol by si mu radšej povedať, aby sa o toho Ignáca obzrel. Ešte ho nechajú tí profesori prepadnúť.

Ignác bol môj mladší brat, majúci teraz maturovať v obchodnej škole.

— Čo je s Náckom?

— Parom ho tam vie, čo chcú s ním tí prekliati maďarskí profesori. Učí sa, veď vidím, a to ti doňho ak buta tót, tak buta tót, nikdy im nevie urobiť zadosť.

— Vidíš, otec, to je tvoj daromný panslavizmus. A ty hovoríš, že máš rozum?

— No, veď uvidíš, o čo ide, len sa dohovor s nimi, — škrabal sa otec za uchom.

Ono sa mu ten panslavizmus teraz veľmi videl. Bol s ním spojený aj istý honor, na ktorý, chudák, mnoho držal. Prebitý Búroš ho dal vyvoliť za predsedu remeselníckej besedy, čo mu veľmi do hlavy udrelo. Nevolali ho len ak pán predseda, tak pán predseda. Na Božie telo on s inými najpoprednejšími občanmi mestečka niesol baldachýn nad pánom opátom, ktorý ho vždy na každú väčšiu slávnosť i na obed pozval, kde boli najvyšší páni z úradov a — on!

Zhováral som sa s obchodníkom s obilím Schlimmerom, ktorého syn tiež maturoval, aby som sa prezvedel, čo je vlastne s mojím bratom, či ho bez príčiny neprenasledujú.

— Wissen Sie, Herr Präses,^[84] — zhovárali sme sa po nemecky, — môj Arnold mi rozprával, že je Ignác celkom dobrý študent. Hovorí trochu po slovensky maďarsky. Viete, akí stock Magyaren^[85] sme to tu. On sa musí zle učiť, on musí byť slabý, lebo je teraz matúra — und er kann zahlen.^[86] Môj Arnold sa tiež stal naraz slabým. Nebbich, a akým slabým!

— Odpusťte, pán Schlimmer, ale nerozumiem, čo tým chcete povedať.

— Bože môj, — taký múdry pán! — i mydlil palcom a ukazovákom. — Trochu pomastiť, trochu pomastiť. To je burza. Choďte k pánu profesorovi Lankayovi, das ist der ehrliche Makler,^[87] a zjednajte sa. Mňa opálil o osemsto korún. Môžem zato, že mám dom a obchod? Čo môže chudobný človek zato, že nemôže pod šiatrom bývať? Bolo by to lacnejšie. A o koľko lacnejšie! — I prevalil oči a pošúchal si ruky.

Prešiel som k Lankaymu, a skutočne sa zjednal na päťsto korunách. Za to prevzal pán profesor garanciu, že môj brat matúru zloží. Mohol to ľahko urobiť, lebo sa so zárobkom delili i ostatní profesori, ktorí chlapcom popredku povedali, z čoho sa majú pripraviť.

Mali pravdu! Načo robiť chlapcom daromné ťažkosti? A prísť k tomu o zárobček! Keď som to rozprával Lipnickému, divil sa mi, že na tom nachádzam niečo nemravné a nedovolené.

— Keby ste už len raz prestali s takými hlúpymi rečami! A komu tým škodí? Trpí tým vlasť alebo človečenstvo? Nie sú skúšky len forma odierania ľudí?

Dal som mu za pravdu a priúčal som sa po troche uvádzať tieto zásady i do svojej úradníckej praxe.

#K3#Magda#-K3#

Keď som mal čas, šiel som k Magde. Sprvu za tri-štyri dni raz, akosi okúňavo, neskoršie deň po deň, až som napokon celý voľný čas trávil u nej.

Obcujúc s ňou často, naučil som sa poznávať, ako som ju zaznával a aké je to mimoriadne cenné a vysoko vzdelané dievča.

Prvý raz ma prijala dosť chladne a obradne. Chcel som si, ako znalec všetkých jej pomerov, hneď dovoliť žartom rozličné ľúbostné narážky, ona však nevzala na vedomie moje približovanie.

Začala mi dávať otázky a viedla rozhovor tým najslušnejším tónom. Prinútila ma zaobchádzať s ňou ako s jemnou dámou.

Oblečená bola skromne, ale veľmi vkusne. Vedela sa znamenite obliekať; každý oblek ju robil inou, a ako sa mi zdalo, vždy krajšou. Izba bola prosto zariadená, ale prísne čistá a prítulná.

Spýtala sa ma, či sa schádzame niekedy s Gabicou. Na moju, s úsmevom danú odpoveď, že áno, ma požiadala, aby som od nej vypýtal „Iphigeniu auf Tauris“,^[88] ktorú bola od nej vzala mysliac, že ju bude čítať, ale celkom iste nečítala. Bolo jej ľúto knižky, ktorú dostala raz od matky na Vianoce.

Bol som rád, že mi dala to poverenie, lebo mal som príčinu k nej prísť. O tri dni šiel som jej povedať, že som už bol s Gabou a jej povedal o knižke. Zasa o dva-tri dni som jej oznámil, že zabudla ju poslať, až napokon o dva dni som jej ju doniesol.

Každý raz bola ku mne milšia a menej uzavretá. Posledne mi trochu stisla ruku, čo ma tak dojalo, že som jej ju trochu nasilu bozkal. Odvtedy som jej ju, prichodiac i odchodiac, vždy bozkával.

Najväčšmi ma prekvapovalo, že dievča s takou dobrodružnou minulosťou vie na mňa robiť dojem čistej, neskazenej ženskej. Účinkovalo to na mňa tak, že pohľady odchytávala od mojich, keď sa nám oči stretli. Jej nie hanblivé, ale vyslovené cudné posunky museli mať podklad ozajstne precítenej cudnosti.

A ja myslím, že mali. Lebo keď som už chodil denne k nej a zoznámil sa s ňou bližšie, prihodilo sa mi, že sa preobliekala, keď som prišiel. Mala okolo postele postavenú španielsku stenu, za ktorou menila vrchné šaty. Pravda, pokladal som si za svoju povinnosť, postaviac sa na palce nôh, pozrieť na ňu. Nevidel som nič, čím by bola i v najmenšom prezradila niečo zo svojich vnád, čo každá trochu plesovite dekoltovaná dáma bez najmenšieho ostýchania ukazuje obecenstvu. Mala bielučkú vyšívanú sukničku, siahajúcu trocha vyše členkov, a vkusnú, hodne vysoko siahajúcu košieľku. A jednako, keď zazrela moju žiadostivú tvár, skrížila ruky na prsiach a zavolala ostro:

— Choďte hneď preč odtiaľto.

Z hlasu som vyrozumel, že to mieni naozaj. I odišiel som a usadil sa na pohovku a mlčky zapálil si cigaretu. Cítil som sa urazený a nehovoril som, aby som jej ukázal, že sa hnevám.

Ale naše mlčanie trvalo dlho. Za španielskou stenou som nepočul ani pohyb, ani hlas. Napokon sa mi zdalo, že zavzlykala.

Vyskočil som.

— Preboha, slečna Magda, azda len neplačete? Veď keby som bol tušil, že vás svojím hlúpym kúskom urazím, bol by som radšej utiekol neviem kam, ako to urobiť. Odpusťte, Magda zlatá, drahá Magduška!

Keď videla, že je jej plač prezradený, zaplakala vzlykavo, zajakajúc sa ako malé dieťa:

— Vy si myslíte — že som ja ľahká… korisť… a že so mnou môžete… takto zaobchádzať… Nikdy by ste sa to… neopovážili… urobiť ženskej… ktorú pokladáte za… ozajstnú dámu.

— Magda, už ste oblečená? Môžete už vyjsť ku mne?

— Vy ste protivný, nechcem mať s vami nič viac do činenia, — povedala, ešte vždy plačúc, ale už s menšou náruživosťou.

— Magda, prisahám vám tu, ak chcete, na kolenách, že vás tu a v celom okolí pokladám za jedinú skutočnú dámu, že mám k vám najväčšiu úctu, že vás veľmi rád a že si (tu mi prišlo na um, že má štyridsaťtisíc korún) nič tak nežiadam ako to, aby ste boli celkom mojou, mojou jedinou sladkou ženičkou, keď sa skončí moje právo o rozsobáš!

Dievča sa hystericky zasmialo.

— Sie sind ein Narr, ein närischer Narr!^[89] — pritom vyzrela spoza steny, už oblečená, a úsmev jej zahrával na mäkkej, okrúhlej tváričke, na ktorej si vyplakané oči zakrývala šatôčkou.

Zasmial som sa šťastlivo, a pribehnúc k nej, vytiahol som ju za ruku do izby.

— Počujte, Magda, čo to má byť, vyznanie lásky a či čo, ten Narr, närrischer Narr?

— Vidíte, mne tak strašne zle padlo, že preto, že som sa dopustila kadečoho v živote, čo nám naši dobrí rodičia zakazujú, čo je naozaj nie pekné, čo je naozaj často hrozné, a aké hrozné, že už nemôžem nikdy viac byť šťastlivou. Ich werde schon immer eine Ausgestossene bleiben!^[90]

Tu začala zasa plakať, uľútostiac sa nad sebou tou tirádou.

— Podívajte sa, Magda, ja vidím, že ste prestáli ťažké skúšky a že ste v niektorej i prepadli. Ale kto zložil dobre každú skúšku? Azda ja? Ja, pán sirotský prézes, pán všeobecne uznaný, majúci ešte pred sebou krásnu budúcnosť, ja som možno v každej prepadol. Teraz ste prestáli okrem jedného všetky exámeny, a keď ten zložíte, tak neprepadnete viac nikdy.

— A to je aký? — pýtala sa.

— Neviete? Také bystroumné dievča by to neuhádlo? Nuž, či ma máte radi a či si ma vezmete za muža? Keď na tú otázku dobre odpoviete, tak máte po skúškach.

Chytila ma za plecia a hľadela mi s blaženou bláznivosťou do očí.

— Už som vám povedala, že ste blázon, bláznivý blázon! Neviete, čo je to?

— Aha, tak to je to!

I chytil som ju do náručia a bozkával jej oči, ústa. Taká bola mäkká, teplá, prítulná na mojich prsiach! Možno, nebol som nikdy tak šťastlivý. Aspoň sa mi tak zdalo.

Priznám sa, že veľkú čiastku môjho blaženého pocitu zapríčiňovalo povedomie, aký som veľkodušný, keď také už spolovice stratené dievča zachránim pre slušný rodinný život. Pravda, bolo ono také chutné, voňavé, drahé; sálala z nej taká dobrotivosť a prítulnosť, že mi moja obeť nepadla priťažko.

Tak sme sa zasnúbili.

Zaiste som neznal, a ani dnes neznám osobu, s ktorou sa zhovárať vážne či žartom by pôsobilo väčší pôžitok. Hodiny sa v jej prítomnosti míňali, že som bol vždy prekvapený, keď mi po večeri povedala:

— Aber jetzt heisst es gehen.^[91]

Hoci mi bolo ľúto, ale šiel som. Nahovoril som ju, aby si i slúžku držala, aby sme neboli sami v byte a podľa možnosti predišli klebetám.

Uznala môj dôvod a zaopatrila si asi šestnásťročné inteligentné dievčatko, ktoré jej tvorilo akúsi spoločnicu.

Raz mi rozprávala všetko o svojich pomeroch. Jej otec bol majorom a — ako sa to v takýchto prípadoch vždy povie — mal peknú budúcnosť pri vojsku, keď dostal dýchavicu a stal sa neschopným služby.

Jeho pani bola chudobná barónka Vivianne von der Stiege a bola mala po biede kauciu, aby sa mohli zobrať. Mali troje detí, dve dcéry a chlapca, ktorý je teraz bankovým úradníkom. Jej sestra, Suzanne, je hrbatá a najlepšie stvorenie na svete, obetujúce sa úplne rodine. Žili najsrdečnejší rodinný život. Otec je dobrý, gavalier, a matka skromná, jemná osoba. Magde však hovorila: Madl, šumná si, budú ťa iste zvádzať na zlý život, ku ktorému má každý človek náklonnosť. Aby ťa nedostatok k nemu nedoniesol, uč sa všetko, čo môžeš.

A tak Magda má učiteľský diplom, je učiteľkou francúzštiny a hudby a vie šiť, vyšívať a variť ani kuchár od Sachera. Je sčítaná ani profesor literatúr.

— Nuž, — pýtal som sa, — ako si mohla prísť na tú myšlienku ísť a zostať u Guzyho?

— Vždy sme doma hovorili o tom, že by som si už mala niekde nejaké miesto hľadať. I našlo sa. Ale keď prišlo ísť, nemohli sme sa rozísť. Veď tak celkom nútení sme na to neboli. Hoci skromne, ale vyžili sme dosť slušne. Jedného dňa bol v Neues Wiener Journal^[92] veľký inzerát, nie ako osobné bývajú, že v Hornom Uhorsku v krásnom kraji sa hľadá inteligentné dievča z veľmi dobrého domu za spoločnicu k chorej dáme, ktorá netrpí na nákazlivú chorobu. Spoločnica sa bude pokladať za člena rodiny. Honorár podľa dohovoru. Žiada sa poslať fotografiu a vysvedčenia. Tentoraz sme sa ujednostajili, že by sa to malo oprobovať, možno, že tu ponúka šťastie svoju ruku. Poslali sme na udanú adresu žiadané spisy, a už o niekoľko dní prišiel elegantný list s dvesto korunami cestovného. Veľmi mi bolo ľúto, plakali sme všetci, ako keby som išla aspoň do Austrálie, ale išla som. Na konečnej stanici ma čakala nóbl ekvipáž s kočišom a so šumnou chyžnou, a tak som sa dostala do kaštieľa Guzyho. Pani županka bola ku mne dosť milá s istou blahosklonnosťou, ale hneď som pobadala, že sa jej čosi na mne nevidí. Však chytro som prišla na to, čo to môže byť. Stala sa žiarlivou ako tigrica. A, bohužiaľ, mala pravdu. Keď som prišla, vládala ešte po biede o dvoch paliciach chodiť, jej stav sa však za rok tak zhoršil, že musela stále ležať alebo sedieť. Bez pomoci sa nemohla ani hnúť. Guzy sa najprv nezaoberal mnou; pred svojou ženou si ma vôbec nevšimol. Pozrel na mňa bokom, rozstrapatil si riedke fúzy a šiel bez slova. Ale keď sme sa zišli v niektorej izbe, kde sme boli sami, mi sprvu ironicky, ako keby to naozaj nemienil, lichotil, vychvaľoval moju krásu, postavu, rozum, všetko. Ako to zvodcovia už vedia. Jeho dvorenie sa stávalo čím ďalej, tým dotieravejším a začal mi dávať i cenné šperky do daru. Mala som odtiaľ hneď odísť, ale — neodišla som. Miesto bolo skutočne výborné. Mala som pri opatrovaní županky dve spoločnice; jej chyžnú Julišu a staršiu osobu, vdovu po akomsi malom úradníčkovi, ktoré mi vlastne odobrali všetku prácu a ma špehovali a novinky prinášali županke. Keď nebolo župana doma, pani Melánia, županka, nechcela ma ani vidieť; keď bol doma, nesmela som vyjsť z jej izby, aby som nemala príležitosť zísť sa s ním. Ale župan bol cez deň málokedy doma. Prichádzal neskoršie večer. Moje správanie k nemu bolo naivné, detské. Keď mi dal prvý, ešte dosť skromný prstenček, povedal, že je to za moju námahu okolo jeho ženy. Vzala som ho srdečne. Dával mi zatým i také drahé veci, že som sa až bála ich prijať. Ale — ja blázon — prijala som. Všetky ženy sa blaznejú za šperkami, ani ja som nie výnimkou. Až raz mi ponúkol krásny collier,^[93] ale len pod podmienkou, že mi ho smie vložiť na krk a že sa mu zavďačím jedným bozkom. Odhodila som ho a utiekla z izby. Bola som rozhorčená i na seba, i na Guzyho. To bol ten moment, v ktorom som sa bola ustálila, že ak príde, hodím mu všetky jeho dary a odídem.

Vo svojej izbe vybrala som všetky šperky, ktoré som dosiaľ od neho dostala a dlho bojovala so sebou; vrátiť, či nevrátiť? Boli také pekné a bolo ich tak mnoho! A keby som mala ešte collier! Bol by to celý malý poklad! A čo je jeden bozk? Čože je to? Dotknúť sa ho perami! Veď ak by si chcel dovoliť viac, môžem ho vždy odmrštiť! Nevrátila som mu tie šperky. Bolo to pre mňa priveľké pokušenie.

Čo ti dlho rozprávať? Však je to taká všedná história. Sľúbil mi, prisahal mi, že si ma vezme za ženu po smrti jeho panej, a — padla som. Nemala som ho rada, jeho láska mi bola protivná, trpela som ju s najväčším odporom, ale chcela som byť dámou, pretrápiť sa k pohodlnému panskému životu, i trpela som. Ako môj chudák otec hovorieva: Život je boj, každý z nás je vojakom, ktorý musí konať preťažké povinnosti, musí trpieť až po obetovanie života. Nuž trpela som. A trpela som často hrozne. Mnoho ráz som si myslela, že ujdem z toho nešťastného domu, a vždy mi napokon bolo ľúto, že by som mala bezvýsledne obetovať už toľko pretrpených útrap. Tak vydržím do konca. Z jednej strany lásku županovu a z druhej žiarlivé, jedovaté, nikdy neustávajúce sekatúry jeho ženy! Priznám sa, že keď som mala možnosť, som sa jej pomstila. Boli to asi tie najmrzkejšie skutky, ktoré som v živote urobila. Hanbím sa za ne teraz — keď netrpím.

Jedného večera ma tá nešťastná osoba tak dokatovala, že som sa rozhodla urobiť koniec s ňou a ju otráviť. Nemohla spať bez liečív. Vtedy užívala chloralhydrát; dala som jej z neho namiesto lyžice tri či štyri. Myslela som si, že pokojne zaspí a viac sa neprebudí. Iste by som sa i tak bola možno zošalela od výčitiek svedomia, keby bola umrela ticho, bez každého rozruchu. Ale dostala kŕče, metala sa — ústa sa jej penili! Stratila som celkom hlavu, utekala som do svojej izbičky kričiac, že som županku otrávila, a tam padla od kŕčov a blúznila v najväčšom zúfalstve. Na šťastie sa jej pomohlo.

Znala som dr. Búroša dobre, však sme sa veľmi často schádzali pri županke. Bol ku mne milý, zdvorilý, často mi urobil nejaký komplimentík, doniesol knihu. Raz-dva razy ma vzal i so sebou a zoznámil so svojou paňou, veľmi dobrou a múdrou osobou. Keď som zavše prišla sem do mesta, skoro vždy som ju navštívila.

Po tej príhode doktor bol jediný človek, ktorý ma ľutoval, a to úprimne a s porozumením. Guzy sa mi diabolsky vysmieval — ó, aký je to strašný človek! — že ma teraz drží v rukách. I pokus vraždy sa vraj tresce! Strašné! Teraz ma celkom zotročil.

V svojom zúfalstve som sa hodila Búrošovi na prsia. Nahovorila som si, že ho zbožňujem. Veď vieš, však si nás raz vypočul. A ten šľachetný človek trpel moju lásku, aby ma celkom nerozhorčil. Pravda, bola v tom jeho láskaní vlastne len otcovská dobrota, ale jednako ho i tým chceli zlí ľudia doniesť do nešťastia, mysliac, že mu ženu odvedú. Ľudia sú ozaj veľmi zlí…

Zakašlal som trochu a — múdro mlčal.

— Jeho žena vedela veľmi dobre o našom pomere, ktorý pozostával z toho, že sme mnoho filozofovali a že tu i tu strpel niektorý môj bozk. Zazlievam mu, že ma hodil do náručia Aladárovi Szökemu. Naozaj neviem, prečo to urobil.

— Hm, nemusela si sa tak ukrutne zamilovať doňho.

— Ty si smiešny. Môžeš si ty lásku rozkázať? Videla som krásneho chlapa, z ktorého sálala žiadosť za mnou, ktorý si ma vzal bez pýtania. Stratila som rozum, stratila som bázeň pred županom a šla za ním z toho pekla do raja, ktorý mi sľuboval.

Ako sa to ľahko povie: Nemala si sa doňho zamilovať! Tri či štyri roky som trpela milovanie mi celkom nie žiadúceho človeka, cítila som tak túžobne potrebu ozajstnej, skutočnej — poviem pravdu, nič netajím — duševnej a telesnej lásky, že som sa bez rozmyslenia hodila — ba bola temer proti svojej vôli hodená — do náručia človeka, o ktorom som myslela, bola istá, že mi lásku poskytne!

Za dva týždne, za krátke dva týždne, sme boli jeden s druhým hotoví. Videla som, že je to celkom obyčajné bezdušné zviera. Zaobchádzal so mnou ako s kúpenou dievkou a pritom ma chcel okradnúť i o moje šperky. Čo som mala hotových peňazí — dosť veľkú sumu pre mňa — to mi vzal a zatým ma nechal tak.

Bola som tomu rada, lebo som chcela to isté urobiť.

Odišla som domov. Rodičom som rozprávala, že pani županka už nepotrebuje spoločnicu, ale len opatrovkyňu. Pravda, svojimi šperkami som sa nechválila. I mama i otecko môj majú ostrý zrak, boli by iste s podozrením hľadeli na také bohatstvo.

Keď sa Guzy oženil druhý raz, písal po mňa. Písal dosť hrozivo, i prišla som. Správala som sa k jeho druhej panej škandalózne, hoci som ju ľutovala. Je to dobrá stvora, ale veľmi neznalá sveta, ona i so svojou anglickou spoločnicou.

Celú mrzkú komédiu s ňou urobila som len následkom hrozieb toho strašného človeka. Rada som, že ho tvoja bývalá pani dostala do svojej moci; je to omnoho silnejší charakter ako on, a celkom iste urobí s ním, čo bude chcieť. A to bude pomsta za mnohé…

Chcel som jej urobiť jednu-druhú výčitku, ale obával som sa, keďže som i ja sám stál na dosť šmykľavej pôde ohľadom svojho minulého života. „Eh čo tam,“ myslel som, „radšej quieta non movere.^[94] Neviem, čo všetko vie o mne.“

Ale tú poznámku som jednako riskoval, že sa divím, že taká vysoko inteligentná a vzdelaná osoba mohla byť taká — ech — nie jemná, sťa obchodníčka s ovocím a vajcami, ako ona bola ku druhej panej Guzyho.

Magda sa zasmiala.

— Bože, aký si ty detinský! Každý vie byť ordinárny, keď na to príde, i svätý dalajláma i anglická mylady,^[95] len chcieť treba. Gentlemana nie to robí, že nevie byť surový, ale že nechce, že sa opanuje. V spodine našej duše je bahno, nie lepšie ako v duši najostatnejšieho veľkomestského apača.

Krútil som nad tým hlavou. Ale keď som trochu porozmýšľal, nebol som celkom istý a radšej mlčal.

Ako som len mohol, som sa s Magdou zosobášil a dosiaľ toho neoľutoval. Bol to iste najšťastnejší a najlepší krok môjho života. Je to žena vzorná v každom ohľade. Každý ju má rád a si ju ctí a váži, okrem niekoľkých panských hriešníc, majúcich omnoho viac priestupkov na svedomí ako ona, spáchaných bez poľahčujúcich okolností tých ospravedlní, ktoré mala ona. Spriatelila sa s Búrošovou a paňou Miloša Lúčku, ktorý si hneď po zložení advokátskej skúšky vzal za ženu dcéru dedinského notára, poštovú úradníčku Terinu Terčákovú. S Anušou Búrošovou bola a je veľká priateľka. Anuša je tichá, rozvažitá, radšej počúva, ako hovorí, a Magda je živá, mnoho hovorí, majúc vždy čo povedať, čo je hodno počuť. Terina je dobré stvorenie s veľkou chybou. Bola vychovaná v skromných pomeroch a dostala muža, ktorý zarába hodne, takže si môže i dosť značný luxus dovoliť. Následkom toho robí veľkú dámu, hľadí zhora na chudobnejších a rada sa chvastá svojou zámožnosťou. Chýba jej úplne hlbšia výchova duše, má drezúru spoločenskú, ale mimovoľne vyzýva úsmevy lepších ľudí svojimi životnými náhľadmi.

Magda o nej povedala, že má také držanie, ako hovorí po nemecky. Ponáša sa to na pohyby nešikovného človeka, majúceho obrátiť na iný koniec dlhú dosku v malom priestore, keď hľadí na jeden, zaprie druhým. Tak je i s Terinou. Chváli alebo haní niečo jednému členovi spoločnosti kvôli a urazí ostatných.

O mne sa viac ráz vyjadrila, že som ako prázdne vrece, ktoré nemôže stáť bez náplne. Stojím vraj tak a tak dlho, ako dlho je vo mne cudzí obsah. Magda sa podľa možnosti starala, aby som nebol tým prázdnym vrecom.

*

Prišiel som na poludnie domov a ako vždy v takýto čas, našiel som svoju ženičku v kuchyni. Varila výborne a varila rada. Nebolo obeda, na ktorý by som sa nebol tešil, a pritom bola vždy, ako keby bol prvý deň po sobáši a ona vlastne len koketovala varením. Keď odložila širokú, celé šaty kryjúcu bielu zásterku, bola tak vyobliekaná, že mohla každú návštevu prijať.

— Magduška, pôjdem zajtra do Pešti s Lipnickým. Ak chceš ísť, vezmem ťa so sebou.

— V takej spoločnosti nejdem ani za teba. Strasie ma, keď len počujem to meno. Choď do izby, hneď prídem s polievkou; pri obede sa porozprávame.

Šiel som, keď som jej najprv bozkal vábny krk, hoci bola slúžka v kuchyni, hoci som vedel, že za to dostanem. Ale stálo mi to za to.

Pri obede rozpovedala svoju mienku o Lipnickom. Je to akési nikdy nie poriadne umyté prasa. Chodí ako handrár. Nemá pochopu, že sa nechty čistia a strihajú. Keď ide do mesta, oblečie si vždy málo nosený oblek, na ktorom vidieť všetky záhyby, ako bol zložený. Nohavice má vždy alebo pridlhé, alebo prikrátke a trčia mu z nich nad topánkami tkanice zo spodných nohavíc. Fúzy si vymastí do špica ako hajdúch, spod nich sa mu vyvaľuje hrubá spodná pera. Zuby má nanič, zafajčené, nikdy neumyté. A táto maškara, pravda, pritom do krajnosti namyslená na svoje panstvo, ovešaná starými nevkusnými prstenčiskami a reťazami, sa správa všade s neokrôchanou prepotentnosťou, namýšľajúc si, že je vo svojom stoličnom dome, kde každého podľa svojej vôle môže sekírovať.

Smial som sa a dal jej za pravdu. Bol to viac-menej typ našich džentríkov, s výnimkou tých, ktorí svoje majetky premárnili v Pešti a vo Viedni, ba i v Paríži, ktorí si zasa zahrávali na gentlemanov v spôsobe šatstva a správania, kým ich niekto nepoškrabal.

— Ale to je ešte najmenšie, ako sa šatia. Ale ich správanie! O nejakej jemnejšej slušnosti nemajú ani potuchy. Lipnický hľadí na mňa tak, že idem hanbou zhorieť v jeho spoločnosti. Keď ma obzerá zo všetkých strán, zdá sa mi, že ma nijaké šaty nechránia pred jeho chlipnými pohľadmi. Keď sa zhovára s nejakou, hoc i celkom cudzou dámou, tak mu je už o päť minút „lelkem-szivem“,^[96] najmä keď je mladšia a hodná. Ten starý „Trottel“^[97] si namýšľa, že to tej osobe lichotí, a že tým dáva znak istoty svojho vystúpenia. V hostinci — i v najlepšom — kričí, ako keby bol tam sám. Maďarov vždy poznáš všade podľa vrieskania a nadrapovania sa. A najmä v cudzine.

Chcel som jej odporovať, ale prichádzali mi na um scény či doma, či v Pešti, ktoré dokazovali, že nezveličuje, aspoň nie priveľmi.

— To je tak, Magduška, že sa držíme podľa porekadla: Úr a pokolban is úr!^[98] — Pán je pánom i v pekle.

— No, vidíš, — usmiala sa.

— Videla som viac ráz našich pánov doma, keď sú „entre nous“, dégagé.^[99] Tu sa ukážu v celej krásnej prirodzenosti. Dovolia si všetko, čo iný, i veľmi nedostatočne vychovaný človek potlačí. A jedia!

Tu zalomila rukami.

— Ešte i Guzy, ten gavalier, si rozmieša príkrm s pokrájaným mäsom a pchá to do hrsti chytenou lyžicou do úst, že mu obidve líca naduje. Nožom narába ako robotník, plniaci nejakú dieru lopatou. Pravda, v cudzej spoločnosti chcú ukázať, čo vedia, a jedia ako iní Európania, lenže pre nedostatok cviku si nevedia s nijakým jedlom dať rady. Za gavaliersky spôsob pokladajú byť neslušnými alebo bezočivými k ženskej čeľadi.

— Bohužiaľ, máš pravdu. Tak nejdeš do Pešti?

— S tebou samým by som išla. Teraz, keď som ťa už tak trochu ohobľovala. Hoci skutočnému gentlemanovi sa ešte veľmi nepodobáš. Na to treba mať i dušu vycibrenú, a tej ty, braček, nemáš, a ani nikdy mať nebudeš. Neznáš literatúru, nemáš ani predstavu o myšlienkovom svete európskom. A to všetko sa zračí na tvojom správaní.

— Nonono, nebude to také smutné, — smial som sa jej do očí.

— Ty, nepokúšaj ma. Vezmem ťa na exámen; uvidíš, že tvoja z denných maďarských novín čerpaná múdrosť ťa nevytiahne ani z najplytkejšieho močiarika nevedomosti.

— No, probuj, — chlapil som sa.

— Povedz mi teda, čo je to socializmus? — spýtala sa s pohŕdavým úsmevom moja zlatá ženička.

— Socializmus je nadrapovanie sa robotníkov, ktorí by chceli byť tiež pánmi.

— No, čosi je to veci. Ale aké sú ich požiadavky a aspoň najhlavnejšie zásady?

Rozmýšľal som trochu.

— Neviem.

— No vidíš, a si doktor in politicis^[100] a pomerne vysoký stoličný úradník. Keď ani to nevieš, čo môžeš vedieť? Z filozofie nemáš iste ani len bledého tušenia. Vieš aspoň, kto je Bergson^[101] a Nietzsche?

— Neviem. Zdá sa mi, že som tie mená kdesi počul a či čítal! Aha! Nietzche: Übermensch!^[102]

— A zo svetových literatúr koho poznáš?

Bolo to divné, ale prichodili mi na um len mená, ktoré sme sa v škole učili, a najmä z moderných nikto, okrem Zolu, od ktorého som čítal, pravdaže, Nanu, a Ibsen, od ktorého som videl ako študent Noru v divadle. Hanbil som sa s tou biedou vyrukovať a radšej som mlčal.

— No, počuješ, celkom tak beznádejne nevzdelanou som si maďarskú inteligenciu jednako nepredstavovala. Pravda, maďarských spisovateľov poznáš niekoľkých, ale tí ti veru neotvoria brány do veľkého sveta. Ste vy len chudáci, milý priateľu.

Začalo ma to examinovanie mrzieť.

— Pozri, Magda, myslíš, že úradník má čas na také daromnosti? Sedím v úrade, musím znať všetky zákony. A noviny len musím tiež prečítať každý deň, to len uznáš. I trochu sa prejsť, medzi ľudí pozrieť tiež musím, no a deň je na konci.

— Pozri si Búroša, ten robí viac ako vy, čo deň po deň kradnete v kancelárii čas. Najmä ty, ako prézes, akúže ty máš robotu? Búroš behá celý deň po chorých tu a po dedinách, máloktorú noc má pokojnú, a vie o všetkom. Pozná skutočné, myšlienkové a vedecké udalosti celého sveta, číta v noci, vo voze, vždy, keď má trochu času. Vy všetci spolu nemáte ani desatinu týchto vedomostí, čo má Búroš. Tak je ani nie div, že ho nenávidíte a prenasledujete ako oheň; musíte cítiť, ako vami opovrhuje.

— Búroš, Búroš, to je čudák, to je nie normálny človek.

— A on je vám, múdrym Maďarom, „buta tót“. Čo si on myslí o vás?

— Nuž, uznám, darebáci sme.

Vstala zo stolice a prešla ku mne. Oprela mi hlavu o svoje prsia a potľapkala ma po ústach a lícach:

— Čo ako je, si jednako len môj milý sprostáčik.

Chcel som sa hnevať, ale ma odzbrojila nadobro. Obed bol znamenitý a niekoľko pyštekov, ktoré som dostal na zmierenie, ma tak uchlácholilo, že som išiel s ňou do druhej izby a vybral si z jej kníh — mala ich hodne — jednu na čítanie. Odporúčala mi ako zábavnú Hauffov román „Der Mann im Monde“.^[103] Vzal som ju a ľahol pohodlne na diván — a zaspal za tri minúty i s milým „Mužom na Mesiaci“.

Keď som sa zobudil, knihu som darmo hľadal, odložila ju na svoje miesto.

Viac mi knihy nenúkala.

*

Okolo pol piatej zastala pred naším bytom skvelá ekvipáž, z ktorej vystúpila moja milá Gabica, osvietená pani Guzyová. Hľadel som na ňu oblokom, keď náramne elegantne vyobliekaná, v anglickom kočovom plášti, zoskočila svižko a vošla do našej brány.

Magda sedela pri obloku vyšívajúc a zazrela ju tiež. Pred zrkadlom si trochu popravila vlasy a čakala na zaklopanie.

Gabica vošla s veľkopanskou grandezzou a povediac: — Dobrý deň, dobrý deň, — podala žene a mne afektovane ruku.

Hľadel som na tie dve ženy. Boli priateľsky zdvorilé, ale obidvom v očiach sedel podivný lesk. Keď som Gabe zložil plášť, obzreli sa od päty do hlavy.

— Prišla som vás raz pozrieť, ako si to žijete. Dajte mi šálku čaju.

Magda ju voviedla do nášho útulného salóna, ktorý Gaba tiež obzerala neženírovane.

Mne jej návšteva nebola naskrze po vôli. „Keď nemá nijakého studu tá osoba,“ myslel som si. A ani sa mi nevidela; taká mi bola akási cudzia a zdalo sa mi, ako keby bola o desať rokov ostarela. Možno, že toho príčinou bola jej veľmi módna frizúra. Ponášala sa na obraz španielskej tanečnice s našuchorenou hlavou.

— Tak zabávajte sa, kým nachystám čaj, — povedala Magda a nechala nás samých.

Gaba počúvala, kým zapadli dvere. Ako šťukli, hodila sa mi do náručia a bozkávala ma vášnivo, že som ledva lapal dychu.

— Chceš ma, chceš ma? — šepkala medzi bozkávaním.

Stál som ani drevený stĺp. Celé telo mi hrôzou a odporom zmeravelo.

— Preboha, nešaľ sa, veď Magda môže každú chvíľu vojsť! — odtískal som ju od seba.

Bola mi odporná, bol by som býval schopný ju udrieť. Videla mi odpor, možno až hnus na tvári.

Odskočila odo mňa a zatnúc päste, ma prekáľala pohľadom:

— Tak teda taký si ty? Ty bedár! Ty nikto! Tá nemecká súložnica ti pomútila hlavu! No, však ty to ešte oplačeš! Daj mi kabát!

I schytila svoj zvrchník a trhala ho na seba.

— Neostanem ani minúty pod jednou strechou s takým naničhodníkom!

I ušla, trepnúc dverami.

Magda vbehla ku mne, keď počula buchnutie.

— Čože sa stalo? — pýtala sa, vytiahnuc obrvy dohora a obzerajúc sa po izbe. — To odišla tá dáma?

Vytiahol som plecia k ušiam a zasmial sa:

— Ušla. Sklamala sa. Myslela, že som vždy hotový k službám. Že potrebuje za mnou len ruku vystrieť. No, nie som. Úfam, že si z toho prípadu stiahne primerané poučenie.

— A čo chcela vlastne?

— Čo chcela? Bože, aká si ty naivná a ťažko chápeš. Nadišla ju vôľa poihrať sa trošku, i vybrala si na to mňa za partnera.

— Naozaj? No, počuješ, tu prestáva všetko! Ale, pravda, ona je taká? Dávno som to pozorovala. Ona sa vedela oddať len vtedy, keď jej hrozilo nebezpečenstvo prichytenia. Jej jedno rozčúlenie nestačilo.

Bol som pyšný na seba, že som sa tak dobre zachoval. Aby som ešte lepšie presvedčil Magdu, aká mi je Gaba naozaj protivná, poznamenal som:

— A ako ošpatnela!

— Milý priateľu, nikdy nebola pekná. Je to rasová žena, samý nerv, samá túžba, ale pekná je nie. Ale zaujímavá je veľmi — a veľmi nebezpečná.

Vtom odchádzajúc, poznamenala ešte:

— A obliecť sa nevie. Je ako primadona z provinciálneho divadla.

Teraz, keď som Magdu už dobre poznal a naučil sa ju i rešpektovať, mi Gaba naozaj — okrem chvíľkových krátkych záchvatov — nechýbala. Vyhrali sme tým to, že nám dala pokoj, ibaže o nás obidvoch roztrusovala jedovaté poznámky. Ale to sme preniesli ľahko. Magda mala toľko dobrého vkusu, že sa jej neodplácala rovným spôsobom.

Zakrátko sa stratila celkom z nášho života, a bolo to i primeranejšie pre rozsobášených manželov.

*

Keď som sa vrátil z Pešti, Magda sa ma pýtala, čo som tam vlastne robil. I vyrozprával som jej všetko.

Boli sme u ministra pre blížiace sa voľby do snemu.

— A čože je teba do volieb? Azda ťa nechcú kandidovať?

— No, to nie.

— A čo, preboha?

— Mám byť volebným predsedom v našom okrese.

— Bože na nebi! Aký si ty „Waschlappen“,^[104] keď sa dáš na takú mrzkú úlohu upotrebiť! Ty musíš byť strašne zbabelý, že vezmeš na seba takú katanskú prácu.

Myslel som, že Magda bude hrdá ako na vyznačenie, že ma poverili takou vážnou a dôvernou funkciou. Ale tá žena prehliadla cez každé sito. I hneval som sa, aspoň som tak robil.

— Magda, ako môžeš tak hovoriť? Veď je to veľké vyznamenanie od vlády. Keď voľbu šťastlivo skončím, tak ma čaká odmena, a aká!

Riadiac v izbe, rozprávala:

— No, za takú hlúpu ma nepokladaj. Musíš robiť celý rad mizerných skutkov. Myslíš, keby to bola čistá vec, poverili by teba? Potrebujú kliešte, ktorými by mandát vytiahli z blata. Veď uvidíš.

— Nebude to také strašné, neboj sa.

Magda zastala predo mnou. Hoci mala krásne vlasy zaviazané šatkou a celé telo jej kryla dlhá zástera a v ruke držala prachovku, vyzerala s blýskavými okáľmi tak, že som s potešením pásol na nej oči. Hovorila mi ostro a sekajúc slová, aby jej reč bola čím najdôraznejšia.

— Merke dir,^[105] voľba bude veľmi nespravodlivá, a ty sa veľmi ňou zašpiníš. Vládnu stranu nikto nechce. Odhoď im to. Poslúchni, čo ti hovorím.

Namrzene som trhal kravatu na golieri.

— Škoda, že si mi to nemohla povedať predtým, ako som išiel do Pešti. Bol by som ťa možno poslúchol. Teraz už nemožno odstúpiť.

— Vždy je dosť času zo zlej cesty sa vrátiť.

— Ďakujem, ale tentoraz je to vylúčené.

A bolo. Mali sme v sirotskej istú nemilú kauzu,^[106] pri ktorej sa porobili nesprávnosti, nie celkom bezzištne. No, čo je pravda, je pravda. O nej vedeli v Pešti, veď to vedela celá stolica. Touto ma pritisli k stene, musel som prijať predsedníctvo, alebo sa vystaviť disciplinárke. Toto som nechcel Magde všetko vyrozprávať, lebo žena nikdy nerozumie a neuzná ospravedlniteľné dôvody, ktoré jej muž donáša, keď sa dostal do nejakého pomykova. Človeka vtisnú do nekorektných činov často jeho predstavení proti jeho vôli a pri všetkom vzpieraní sa.

Videl som, že sa Magda mrzí, preto som sa chytro poobliekal a utekal do úradu. Odberajúc sa, povedal som jej, že keď prídem naspäť, jej porozprávam niečo veľmi zaujímavé, čo som počul v Pešti od Lipnického.

Tým som ju neuchlácholil. Keď som prišiel na obed, bola taká chladná, ako keď som odchodil. Čakal som, že sa spýta, čo jej to chcem rozprávať, ale ona bola zamĺkla a pretvárala sa, že ju to vôbec nezaujíma.

— Nuž čo, Magda, nie si zvedavá na moje noviny?

— Nijakou novinou neodpracuješ zo sveta tú pravdu, že robia s tebou, čo chcú.

Vstala a odišla do salóna, kde si sadla k obloku s vyšívaním. Mala tam milý kútik, v ktorom rada sedávala.

Stal som si k druhému obloku a díval som sa von. Bol smutný, zamračený decembrový deň. Padali veľké vločky snehu riedko do blata, v ktorom sa ich čistota pomaly menila tiež na blato.

Nevdojak mi prišlo rozmýšľať o tom, ktorý bol môj prvý rozhodný krok, ktorý ma zviedol na cestu, ktorou som teraz nútený kráčať ďalej a ktorá mi zapríčiňuje toľké trápenie a stále duševné boje. A prečo? Veď som dosiaľ málokedy mal so svedomím nepríjemnosti, dosiaľ ich len Búroš rozvíril vo mne. A teraz sa k nemu pridala i táto osoba, táto viacnásobne upadnutá žena. Akým právom mi robí výčitky? Veď keď si ona vezme na pretras svoje skutky, tak ich má dosť, ktoré jej môžu nahnať červeň hanby do tváre.

Keď chce byť takou Máriou Magdalénou, tak nech hodí svoje peniaze a šperky Guzymu pod nohy a nech opustí i mňa, ktorý som tiež len čiastka, vyplatená za jej nečisté obchody, a zatým nech hľadí na mňa zhora. Ona je teraz hriešnym spôsobom nadobudnutým majetkom zabezpečená a sedí oproti mne na vysokom koni.

Odkašlal som raz-dva razy, chlapiac sa jej to povedať. Ale vtom obrátila ku mne svoju milú tváričku, ktorá je vždy ako nevinného dieťaťa, a usmiala sa mi.

— Tak, čo ti rozprával ten tvoj Lipnický, povedzže už, povedz. Sadni si oproti mne na fotel, zápaľ si cigaretu a rozprávaj.

Razom pominulo moje rozmrzenie. Sadajúc si do fotela a zapaľujúc si cigaretu, hľadel som na ňu; neprestala sa mi usmievať, tak trochu zhovievavo a posmešne. Myslel som, aký prepodivný jemný cit má, ako dlho smie napínať strunu bez prasknutia.

— Tak čo ti rozprával Lipnický? — durkla ma nôžkou v črievičke.

— Sedeli sme po večeri sami dvaja v Panónii. Lipnický, ktorý, hoci bol už Guzy odbavený, ešte vždy mal niečo proti nemu, najviac len o jeho kúskoch rozprával. Guzy — vedel prečo — prišiel ešte ako župan do ministerstva financií. Vrátnik ho úctivo pozdravil a ticho mu oznámil, že hlavný správca kancelárie Müller mu naložil, že keď príde pán župan Guzy, aby ho poslal k nemu. Všetci drobnejší ľudia v ministerstvách išli Guzymu poruke, lebo ich podplácal. Müller zaviedol Guzyho k referentovi Göröghovi. Tento mu povedal, že ministerský radca, barón Pernyei, rozkázal, aby žiadosť Mórica Schmalztopfa o licenciu zamietol. Schmalztopf vraj nesmie licenciu dostať pod nijakými podmienkami. Pernyei bol vraj vo veľkej miere rozčúlený, keď o tom hovoril, musel ho niekto veľmi nahuckať proti tomu židovi.

Guzy si šúchal fúzy a neriekol nič, okrem „ďakujem, ďakujem,“ a potriasol Göröghovi ruku.

Šiel rovno k Pernyeimu. Išlo mu veľmi o to, aby Schmalztopfovi licenciu vykonal. Iste tu išlo o pekných pár tisíc korún rebachu preňho.

Pernyei je mocný chlap s okrúhlou ani tekvica hlavou, s čiernou bradou a vlasmi nakrátko ostrihanými a s veľkými hrubými fúzmi, ktoré mu stoja vodorovne ako na drôtoch. Je to surovec. Keď vošiel Guzy s priateľským úsmevom k nemu a podával mu ruku, Pernyei mu ju potriasol a povedal posmešne.

„Servus, Jóni! Ako sa máš, Jóni? Tentoraz ti zuby naprázdno klepnú, Jóni!“

„Prečo?“ zadivil sa nevinne Guzy. „To nechceš prísť ku mne na poľovačku na divé kačky?“

„Hohoho!“ zasmial sa Pernyei. „Ty si neprišiel sem, aby si ma na poľovačku zavolal. Ty máš iné za lubom.“

„Ale ja? Ani sa mi nesníva. A čo by som mal mať takého?“

„Ale nepretvaruj sa, nie. Tebe ide o Schmalztopfovu licenciu.“

„O Schmalztopfovu licenciu? Mne? Možno Kövessymu (ablegátovi), ale mne? Nuž, mohol by si mu ju povoliť, urobil by si mestu vďaku. Ale pre mňa si urob, ako chceš, mňa do toho nič. Tak čo? Pôjdeš, či nie na kačky?“

„Nuž, naozaj ťa nič do Schmalztopfa?“

„Namojdušu, nič.“

„Hm, ty si figliar, Jóni. Ja ti licenciu nepovolím. S tým môžeš byť na čistom. Dobre, na kačky prídem. Kedy a kde?“

„Na budúci štvrtok do Blyštian.“

Guzy poznal slabôstky svojich ľudí. On vedel, že Pernyei je veľký znalec všetkých tabakových vecí a že by sa veľmi rád dostal do tabakového oddelenia. Vedel, že rád má hostiny, ktoré nie on platí, a že sa šalie za jemnými cigaretami. Vytiahol veľmi peknú škatuľu cigariet a roztvoriac ju, ponúkol radcu.

„Skús to! Musí to byť niečo zvláštneho. Drahé je to čertovsky. Teraz mi doniesol dve takéto škatule Halmay z Viedne.“

Pernyei vzal škatuľu do rúk a obzeral vinetu, cenu.

„Hm! Šesťsto korún za sto kusov. Doparoma! To je nóbl.“

Vyňal cigaretu a zapálil si ju.

„No, to je niečo najprvotriednejšieho! To som ešte naozaj nefajčil!“

„To ti uverím,“ zasmial sa Guzy. „Ty, Bandi, mohol by si mi veru urobiť niečo po vôli. Zdá sa, že ma niekto očiernil u teba, keď si ma tak nemilo prijal, a chcel mi naprotiveň urobiť s tým Schmalztopfom. Ktože to bol?“

„Ale nikto! Čože myslíš, že ma s tými cigaretami dostaneš?“

„Možno.“

„To už veru nie!“ i odtisol škatuľu na kraj stola.

„Pozri, Bandi, ja potrebujem kratučký referát o tabakovej réžii v Uhorsku. Kto sa tak vyzná v tom ako ty? Nenapísal by si mi hlavné body o tom predmete, čo len na štvrťhárku papiera? Mám mať dohovor o tom s naším kubánskym konzulom, ktorý bude dnes večer u Daruváryho. Mám sa tam s ním zísť. Čestné slovo ti dám, že verejne vyhlásim, že svoju tabakovú múdrosť mám od teba a že sa nikto tak do toho nerozumie ako ty, pán barón Pernyei.“

Pernyeimu bolo na tvári vidieť, ako mu celé lichotí.

„No, ak len to, to ti vďačne urobím.“

„Tak ďakujem ti. A kedy by som si mohol poslať po prácu? Na poľovačku prídeš?“

„Prídem. Ďakujem ti. Pošlem ti prácu o druhej popoludní. Do Hungarie?“

„Do Hungarie. Tak moja najúprimnejšia vďaka. Uvidíš, odplatím sa ti, odplatím!“

I rozišli sa čo najpriateľskejšie. Cigarety ostali na stole.

Guzy myslel, že ak toho chlapa takto nedostane, inakšie nie. Odišiel s presvedčením, že mu licenciu dá. Pre istotu sa však ešte ohlásil u Görögha a tomu naložil, aby obratne ubezpečil Pernyeiho, že Guzymu veľmi mnoho záleží na tom, aby Schmalztopf licenciu dostal. Görögh neskoršie vyzradil, že Pernyei skutočne odvolal svoj zákaz ohľadom Schmalztopfa. Nariadil mu, aby predbežne celú vec odložil na niekoľko dní.

Elaborát o tabakovej réžii Guzymu poslal načas. Bola to pekná práca. Guzy sa iste rehotal, keď ju čítal. Lenže, aký bol ľahtikár, nešiel večer k Daruvárymu. Veď celá história s kubánskym konzulom bol len výmysel. Ale keby bol mal rozum, bol by šiel na ten rout a bol by tam pred niekým plietol niečo o našej tabakovej réžii a spomenul meno Pernyeiho. Ale zišiel sa s akousi dámou v Bristole a šiel s ňou večerať, zabudnúc na Schmalztopfa, Pernyeiho a celý ostatný svet.

Pernyei sa vyzvedal — bolo tam dosť jeho známych — či Guzy bol na route a či tam niečo rozprával o našej tabakovej réžii.

Každý ho uistil, že Guzyho tam nebolo. Bolo mu to dosť. Hneď v prvom hneve kázal teraz už nemilosrdne zamietnuť Schmalztopfovu žiadosť, o čom sa Guzy v ten istý deň dozvedel.

Čo teraz? Schmalztopf sľúbil desaťtisíc korún za licenciu, a tie už z väčšej čiastky minul prvej, ako ich dostal. I šiel večer do klubu vládnej strany, kde skoro každý večer sedával vo zvláštnej izbici Wekerle so svojimi najvernejšími. Wekerle rád počúval dobre rozprávanú historku. Guzy mal výrečnosť a minister sa ho každý raz spytoval, keď ho zazrel, či nemá nejakú novinu zo svojho pašalíka.^[107]

Guzy si umienil, že mu vyrozpráva svoju potýčku s Pernyeim úprimne, ako sa stala. Možno, že mu to niečo pomôže, možno, že nie, ale stratiť pritom nemá čo.

I vyrozprával hneď od začiatku, ako ho prijal so „Servus, Jóni! Ako sa máš, Jóni? A zuby ti naprázdno klepli, Jóni!“ Wekerle sa smial a informoval sa i bližšie o podmienkach licencie. Guzy mu zasa vyfarbil, aký je Schmalztopf vlastenec, ako kúpou starého paláca Bardóczi Bardó Gašparovi pomôže na nohy a aký elegantný, moderný hotel urobí z toho baraka, za ktorý zaplatí ohromnú sumu.

Na otázku ministrovu, prečo teda Pernyei nedá licenciu, mal hotovú odpoveď, že je to kontremína^[108] zo strany druhého hotela v meste.

„Tí lumpi iste omaľovali mňa — mňa, najnevinnejšieho a najstatočnejšieho človeka na svete — a poriadneho, v poctivej práci zošediveného Mórica Mardochaja Schmalztopfa. Milostivý pane, však ma poznáš!“ zvolal Guzy s veľkou emfázou,^[109] na čo sa zasmial Wekerle a celý kruh.

„Tak čo, dáme Schmalztopfovi licenciu, či nie?“ pýtal sa minister rozveselený.

„Dať mu, daj mu ju, milostivý pane, nech si statočný Guzy tiež niečo zarobí,“ volali ostatní páni.

Guzy ďakoval, ale poškrabal sa za uchom.

„No, čo je ešte?“ pýtal sa minister.

„Milostivý pane, ja som svetaskúsený človek. Zajtra sa môže všeličo stať. Možno odcestuješ, môže ťa zájsť vážna porada, návšteva. Bože môj, veď nikto nemôže vedieť, čo sa zajtra stane, a najmenej minister, majúci starosti celej krajiny na hlave. Milostivý pane, dokonaj svoju milosť a ráč mi napísať na akt, že sa má hneď a priaznivo vybaviť. Referent Görögh je tu s tým písmom.“

„Si ty len obozretný človek! Daj sem akt.“

Guzy ho predložil a Wekerle ho podpísal s poznámkou, že sa má na podpis direktne jemu predložiť.

Poznamenávam, že Guzy si vzal naspäť z kancelárie Pernyeiho cigarety, ktoré bol na stole — ako hovoril — zabudol, takže Pernyei za svoju prácu o tabakovej réžii nič nedostal.

Na druhý deň mal priaznivo vybavenú vec Schmalztopfovu vo vrecku, keď idúc dolu schodmi ministerstva, stretol sa s Pernyeim. I zavolal mu zďaleka:

„Servus, Bandi! Ako sa máš, Bandi? Zuby ti naprázdno klepli, Bandi!“

Najedovaný Pernyei mu zavolal:

„Hlupák!“

Guzy na to:

„Jeden z nás je ním!“

Následok týchto úprimností bol, že sa o dva dni včasráno strieľali v Zugligete. Vedúci sekundant bol všeobecne známy Srb Radoje Dolovan, ktorý poučil súperov, že budú dva razy strieľať na seba. Na komando „Pozor!“ sa postavia a streliť smú len v tom čase, kým prečíta „jeden — dva-á — tri“; čítal pomaly a rozvážne. Tak postavili sa a Dolovan komandoval: „Pozor!“ a zatým „razdvatri“ tak chytro, ako to len mohol vypovedať, takže sa prvý raz ani nespamätali natoľko, že by boli mohli vystreliť.

Druhý raz si umienili, že sa nedajú prekvapiť a ako počujú po „pozore“ len najmenší hlas, už strelia. Ale Dolovan im zasa prešiel cez rozum, lebo po „pozore“ neurobil prestávky, ale zakomandoval „p’zorrazdvatri“, takže práve mali len toľko času, že vystrelili bez mierenia do povetria.

I Guzy i Pernyei urobili takú hlúpu tvár, že sa všetci sekundanti i lekári hlasito rozosmiali. Mali toľko rozumu, že sa zasmiali i oni a pomerili; zatým Guzy poslal druhú škatuľu cigariet Pernyeimu do daru, lebo si myslel, že sa mu ešte môže zísť. Ale sa mu nezišiel, lebo ho zakrátko vyhodili… No, Magduška, ako sa ti páči rozprávka?

Zdvihla hlavu od vyšívania a zasmiala sa.

— Tak sa zdá, že si páni zo všetkého robia len žart. Také je vaše úradovanie a také i vaše súboje. Všetko vám je len „hec“.

— No, a čo? Mali by sme sa pre každú hlúposť zabíjať? Ale ti poviem ešte jednu historku, čo mi tiež Lipnický rozprával.

— O kom?

— Zasa o Guzym. Ako vieš, viedenské banky dali Guzyho exekvovať, o čom sa on popredku dozvedel od okresného sudcu, ktorý mu to odkázal, keď dostal exekúciu. Guzy obratne dal nočným časom odviezť a odniesť všetky drahocenné veci zo svojho kaštieľa k Lipnickému, takže keď prišiel exekútor s fiškálom, nenašli ani dobytka, ani ničoho, čo by bolo stálo veľmi za popísanie. Keď Guzy povyplácal dlžoby, poslal po svoje veci k Lipnickému, ktorý mu ich vrátil. Lenže teraz už komandovala u Guzyho Gaba, moja drahá Gabica, ktorá pobadala, že Lipnický namiesto cennej sevreskej vázy^[110] poslal naoko čačanú, sevreskej sa ako-tak podobajúcu vázu, ale nie tú, ktorú bol od Guzyho dostal na uschovanie. Guzy pýtal svoju vázu naspäť. Lipnický tvrdil, že mu poslal jeho vázu. Z naťahovania povstalo právo, lebo Guzy zažaloval pred súdom Lipnického, že mu odcudzil jeho drahocennú nádobu. Obidvaja zháňajú svedkov, ktorí by dokázali, čia bola ktorá váza. Lipnický požiadal i mňa, aby som svedčil v jeho prospech, veď som u Guzyho musel často vidieť vázu, a tak ju musím poznať. A ak by som sa nepamätal, môžem sa spoľahnúť na jeho čestné slovo, že mu vrátil jeho vázu. Veď kdeže by predkovia takého sedmoslivkára, ako bol Guzy, boli vzali takú drahocennú vázu?

— Milý priateľu, pani Guzyho bola z veľmi bohatého domu, ona mala mnoho krásnych vecí. Myslím, že ja by som tú vázu ešte poznala. A okrem toho, Guzy bol a je gauner, ale i ľahkomyseľný, a tomu by veru neprišlo na um chcieť nestatočným spôsobom vydrieť od Lipnického vázu, ktorá mu nepatrila. Lipnický je, ako vieš, starý, špatný vydriduch. Tomu skorej prišlo na um, keď videl svoju a Guzyho vázu, jednu pri druhej, že by ho bolo možno oklamať tým bezcenným brakom a zadovážiť si kus, majúci hodnotu niekoľko tisíc korún.

— Máš pravdu, — dotvrdil som jej slová, obdivujúc ju, ako vždy trafí klinec po hlave. — Tak čo urobiť? Povedal som Lipnickému, že prídem k nemu a obzriem si vázu, ktorú si Guzy prisvojuje. A podľa toho budem alebo nebudem svedčiť.

— Pamätám sa dobre na vázu. Mala výšku asi päťdesiat centimetrov a bola na nej obruba zlatá a či pozlátená. Na nej je pekný obraz, a to Fragonardova hojdačka.^[111] Poznáš ten obraz?

— Ale kdeže by som ja poznal obraz akéhosi Fragonarda? Nie. Lenže i na Lipnického váze je ten istý obraz.

— I tak by to bolo možno poznať, lebo na Guzyho váze je to umelecká práca. Ty nesvedč, keď nevieš iste, nedaj sa zasa naviesť na nejaké lotrovstvo. A môžeš prísť i do pomykova, lebo keď sa dokáže, že je to jednako nie majetok Lipnického, tak budeš mať opletačky pre falošnú prísahu.

— Hm, máš pravdu. Nebudem sa do toho tisnúť. Ty, Magda, škoda, že som sa ja s tebou prv, pred rokmi nezišiel. Možno by bol býval zo mňa celkom iný človek.

Magda sa zahľadela na mňa a o chvíľu si vzdychla:

— Možno! Možno, i ja by som sa bola vyhla mnohým veciam, spomienka ktorých mi otravuje teraz život. My dvaja slabí by sme boli bývali spolu možno mocní. Obidvaja sme boli bez opory…

Ja som si myslel, že čo sa tej opory týka, tú by som ja bol mal. Lenže ona nebola podľa mojej vôle.

Ale ktovie, či by ma láska tej ženskej nebola viedla po lepších cestách? Veď ako nám je všetko ľahko urobiť, k čomu nás vedie láska!

A ju? Ktože môže ručiť za ženskú? Za ženskú mladú, neskúsenú, žiadajúcu si žiť, keď príde do pokušenia?

Veď len kto sa popálil, pozná oheň!

Kto ho nezná, myslí si, že len svieti a hreje.

#K3#Voľba#-K3#

V čas voľby zastupoval nášho župana Rátonyi Kázmér, župan X-skej stolice. Prišiel k nám dva-tri razy do roka na deň-dva. Naše panstvo ho zakaždým oslavovalo verejnými banketmi a privátnymi hostinami vo svojich kaštieľoch. Tancovali okolo neho a obkiadzali ho sťa Židia zlaté teľa na púšti. Nevedeli nájsť dosť slov a poklôn na vyjadrenie svojej otrockej oddanosti. Rátonyi bol pekne urastený chlap, prísnej vojenskej tváre, s fúzmi dohora vyčesanými, podobnými fúzom Wilhelma II. („Es ist erreicht.“)^[112] Nehovoril mnoho. Zdal sa byť človekom vážnym; nevedelo sa o ňom nič nečestného.

Asi desať dní pred voľbami prišiel k nám a dal si zavolať predsedov volebných okresov, hlavných slúžnych a vicišpána. Stáli sme pred ním ani strážmajstri pred plukovníkom. Ani Lipnický sa neopovážil sadnúť si, kým nás neponúkol stoličkami, a my sme si zasa razom všetci sadli, ani na komando.

Vyložil nám, že vláda žiada od nás, aby sme urobili všetko, čo je v našej moci, aby vládni kandidáti prešli.

— Hovorím, všetko! Heslo je: Minden áron buktatni!^[113] — Za každú cenu poraziť opozičného kandidáta. Tu netreba pokračovať pribojácne. Použite násilia, úskokov, odnímania hlasov, zavierania nepohodlných kortešov pod akýmikoľvek zámienkami. Neposlušných notárov suspendujte, taktiež aj iných odporujúcich úradníkov, bez milosrdenstva. Najmä nesmie sa dostať do snemu ľudácky kandidát, páchnúci panslavizmom. Za to robím osobne zodpovedným každého volebného predsedu.

Po tomto úvode županovom sa rozpriadla rozprava, čo a ako sa má pokračovať, ako ďaleko môže sa ísť s násilenstvom a zavieraním. Vytrepať renitentného^[114] voliča je dovolené, ale nie tak, aby utrpel trvalú telesnú chybu. Szöke, Bercey a aj iní páni boli skúsení bojovníci a bezohľadní lupiči volebných hlasov. Sľubovať bolo dovolené všetko, i belasé z neba. Bolo slobodno očividne luhať, keď sa našiel hlupák, ktorý lži uveril. Taktiež bolo dovolené každé strašenie a terorizovanie.

Takto dopodrobna inštruovaní sme sa rozišli. Každému volebnému predsedovi boli pri boku aspoň dvaja hlavní slúžnovci a celý rad drobnejších úradníkov, notárov, richtárov, a do okresov bolo rozoslané hodne vyberaných pyskáčov opatrených hojne peniazmi, aby napájaním, skupovaním hlasov a najnezmyselnejšími sľubmi zháňali hlasy pre vládnych kandidátov. Obvodní a úradní lekári museli spisovať gazdov, u ktorých našli hnojovky a iné nečistoty po dvoroch. Každému bolo pohrozené, že bude za to prísne pokutovaný, ak nebude hlasovať na vládneho kandidáta.

A jednako pri tejto voľbe všetky tieto zákerníctva neosožili nič. Ohromná väčšina občianstva stala si do ľudového tábora.

Kandidátom vládnej strany práce bol náš priateľ Elemér Formay a strany opozičnej, ľudovej, bol cudzí akýsi Ondrej Bartoš, na ten čas „Slovák“.

Na ľudovej strane boli v našej stolici všetci katolícki kňazi a kortešovali v prvom rade vierou, v druhom národnosťou, hoci veľká ich väčšina bola maďarónskeho zmýšľania. Ale na šialenie ľudu to bolo dobré.

Naši sedliaci mali nepatrné národnostné povedomie; dosiaľ ho v nich nebol vzbudil nikto. Keď si sa poniektorého spýtal, či je Slovák a či Maďar, odvetil ti akosi neiste: — Veď som vari Slovák, či čo? — nemajúc ani najmenšieho povedomia, čo to znamená, že je Slovák, čo by malo z toho vyplývať pre jeho život a správanie sa. Ale že je katolík, to vedel, to bolo jeho životné krédo. Ako vieru chápal, to bola iná vec. Pri examenovaní iste by bolo bývalo ľahko usvedčiť každého alebo ohromnou neznalosťou, alebo kacírstvom. Ale do duše mal vcvíkané, že je katolík a že je to preňho niečo spásonosné na tomto a na onom svete, a to bola celá duševná výplň jeho života, za ňu sa vedel biť a obetovať.

V takýchto pomeroch sme boli na čistom, že pri všetkých predvolebných kortešských fígľoch bude mať opozícia prevládajúcu väčšinu.

Museli sme upotrebiť hanebnú, ľudí o hlasy zbíjajúcu mašinériu, aby nezvíťazil ľudák.

Na mňa padla hlavná zodpovednosť za celé škandalózne trýznenie ľudu, ktoré sme páchali celé tri dni.

Voľba padla na prvé dni januára, zima bola treskúca. Tábory voličov boli v meste tak umiestené, že v jednom boli všetky hostince, krčmy, potravinové obchody, pekári, mäsiari a v druhom len jedna malá krčma a jeden pekárik, viac nijakého potravinového obchodu.

Preto sme „vylosovali“, kde bude ktorý tábor takým spôsobom, že ani nie tisíc vládnych voličov dostalo výhodné miesto a niekoľko tisíc opozičných miesto s jednou krčmičkou. V našom pláne bolo, že sa voľba v tuhom mraze bude podľa možností preťahovať, aby ľudácki voliči i mrazom, i hladom boli donútení sa rozutekať. To však nepomohlo nič — ľudáci vytrvali všetci v tuhej zime a o hlade do trpkého konca.

Pred voľbou dva dni som so žandármi a so slúžnym chodil po dedinách, aby som sa presvedčil, či sa nikde nedeje kortešovanie, zhromažďovanie bez úradného dovolenia. Kde sme našli hoci malý zhluk ľudákov, rozohnali sme ho a rečníka zavreli. „Naši“ mohli hovoriť, koľko chceli.

Deň pred voľbou prichytil som Búroša v Blyšťanoch u istého gazdu, kde bolo zídených niekoľko susedov, pri poburujúcej reči. Dozvedel som sa v obci, že je u Krúpu, lepšieho gazdu, majúceho vtedy chorého chlapca.

Keď Búroš prišiel ta, vošlo za ním, ako je to na dedine zvykom, niekoľko občanov, zaujímajúcich sa o chorého. Keď prezrel chorého, prišla mimovoľne otázka na zajtrajšie voľby.

Búroš bol zlý korteš. Nevedel hovoriť ľuďom podľa ich chápania, a či nechcel. Opovrhoval tým. Nadával im a chcel ich pozdvihnúť na svoje stanovisko rozmýšľania. Pravda, darmo. Nerozumeli mu.

Vkradol som sa v tichosti s niekoľkými občanmi do pitvora domu a priotvoril dvere, aby sme počuli, čo sa deje v izbe. V izbe bolo zo desať chlapov, sediacich na laviciach okolo stien a stojacich pri dverách. Bolo počuť Búrošov hlas:

— Mňa sa pýtate, na koho máte hlasovať, keď ste už i tak rozhodnutí, čo urobíte. Mojim rečiam vy beztoho nerozumiete. Vám treba rečník, ako je majster Svoreň, ktorého iste všetci znáte. On vám vyloží, že štátnymi matrikami a civilným sobášom odvádzajú ľudí od viery. Keď pán farár chce, aby ste pred sobášom išli na katechizmus, hociktorý z vás môže povedať, že nejde, lebo ak ho bude pán farár nútiť, zosobáši sa len civilne. A páni farári sú veru dobrí ľudia, lebo si všetci dávajú u neho šiť reverendy, a nie u žida, a to preto, lebo je i on dobrý katolík. Podľa mojej mienky vám vieru neberú, lebo veď čo veríte, nesúvisí s civilnými matrikami. Preto, že si štát o svojich občanoch zapíše, kedy sa ktorý narodil, sobášil a umrel, vám nebráni v nijakom výkone vašej viery. Ale berú vám vašu reč. Na to vy poviete, že reč vám nemôžu vziať. Nemôžu vám zakázať hovoriť po slovensky, keď inakšie ani neviete. To je pravda. A jednako vám berú reč, lebo keď vás už nemôžu, ale vaše deti chcú pomaďarčiť školou, životom, ako to vidíme v mestách. Pri súdoch a v úradoch zaobchádzajú s vami ako s nemou tvárou; jednajú sa o vás ako vy o dobytku na trhoch; neviete, čo hovoria a ako rozhodujú vo vašich veciach, len čo vám advokát povie, že plaťte toľko a toľko, alebo seďte tak a tak dlho. Hlavná vec je, že vás takýmto spôsobom pripravujú o najzákladnejšie práva, ktoré má každý človek, a urobia z vás ľudí druhotriednych, ktorí sú súci len za ťažkých telesných robotníkov bez akéhokoľvek duševného života. Preto je vaša povinnosť sa proti tomu postaviť a hlasovať na takú stranu, ktorá vám aspoň sľubuje, že sa zaujme vášho práva národného. Ľudáci vás iste tiež oklamú, lebo sú to tiež Maďari a maďaróni, ale už tým sľubom, že budú za vaše národné práva pracovať, uznávajú, že ho máte. Vládna strana neuzná ani to. Vaša povinnosť je zastať sa svojho práva.

Bolo mi dosť, čo som počul. Vošiel som so slúžnym a so žandármi do izby a vyzval slúžneho, aby urobil svoju úradnú povinnosť oproti doktorovi Búrošovi.

Mladý Barnássy okúňavo hľadel na Búroša, ktorý stál chladnokrvne, ako keby sa nič nebolo stalo. Zobral sa, a kým slúžny zajakavo vyhlásil, že zatýka doktora Búroša, lebo prestúpil zákon o zhromažďovaní, Búroš si obliekol zimník, vzal svoju tašku a položil klobúk na hlavu.

— Tak poďme.

Chcel som dať zapísať i prítomných chlapov, ale chlapi sa skoro do jedného roztratili. Neskoršie som sa dozvedel, že im Búroš pošepkal, hneď ako ma zazrel, aby sa rozišli, lebo že ich môžu tiež pozavierať.

Posadali sme do korby a šli do mesta. Žandári sa viezli na obecných, my traja na Barnássyho sánkach. Cestou sa slúžny s doktorom veselo zhovárali a žartovali. Ja som mlčal.

Bol som pyšný, že som sa odvážil Búroša dať zavrieť, čím svojim ľuďom iste imponujem. Vcelku som cítil, že i mňa zachvátila vlna náruživého rozochvenia, ktorá opanovala celý kraj. Boli sme všetci rozhnevaní a pokladali za oprávnené každé násilie proti svojmu odporcovi. Búroš nás všetkých rozčuľoval, lebo sme vedeli, že chodiac úradne po obciach, všade robil len posmech z našich nariadení a z hlúpeho strašenia občianstva. Hneval som sa, že nám sprostí sedliaci odporujú, nahuckaní, ako sme si vtedy nahovorili, kňazmi, pred prechmatmi ktorých sme ich chceli brániť. Zdalo sa mi vtedy oprávneným urobiť odporcovi hocijakú škodu, dať palicovať a hoci aj inakšie trýzniť. Čo bolo jednoduché zavretie? Nič. To nebola nijaká pokuta, to bolo len odstránenie nepriateľa z bojiska. Suspendovaním by Búroša neboli zastrašili, preto mu v tomto ohľade dali pokoj. Bolo výhodnejšie urobiť ho neškodným. S týmto som bol na čistom, že som správne konal.

Jednako ma zožieral tajný nepokoj, keď som si pomyslel, čo povie moja žena na moje konanie. Od tých čias, čo sa začal volebný boj, nebola ku mne taká milá ako predtým. Bola chladná, nevšímavá. Moje láskanie trpela, ani keby bola z chladného kameňa. Ťažko opísať, ako mi jej správanie zožieralo srdce. Mal som ju rád, túžil som za jej láskou, a ona si ma nevšímala. Moje vzdychy, prekrúcanie očí, prosby, dary ju naskrze nepohli. Začal som sa hnevať. Zasa som myslel, ako neoprávnene sa nadúva nado mňa osoba, ktorá prešla toľkými nemravnosťami. Ale hovor so ženskou! Ona odložila svoj minulý hriešny život raz navždy nabok a dnes bola, ako si namýšľala, vzornou ženou a žiadala odo mňa, aby som ani ja nebol takým slabochom, ktorý sa len zo zbabelosti dá nahovoriť na vykonanie akejkoľvek podlosti. Hrozila mi, že ak sa nepochlapím, že ma nechá tak a odíde k rodičom.

Vedel som, odkiaľ duje vietor. Priatelila sa s Búrošovcami a oni udržiavali v nej tieto zásady. Veľmi dobre jej padla srdečnosť, s akou s ňou zaobchádzala celá Búrošova rodina. Teraz, keď mala všetko, čo potrebovala pre slušný život, žiadala si mať i úctu svojich známych a priateľov.

A v tom som jej ja stál v ceste. Stále musela o mne počúvať veci, ktoré ju rozlaďovali.

Čo teraz urobí, keď počuje, že som dal Búroša zavrieť?

Barnássy dovolil Búrošovi ísť domov a oznámiť, čo sa s ním stalo, a porobiť podľa toho potrebné poriadky, oddať chorých kolegovi a zásobiť sa jedivom a šatstvom do väznice. Zasmial sa s deťmi — s už dorastajúcim synom a dcérou — nad svojím martýrstvom a vyklial srdečne ženu, že opúšťala hlavu pre takú hlúposť, a šiel. Moja žena, vysedávajúca celé dni u Búrošov, bola prítomná, keď prišiel večer s Barnássym. Keď počula, čo sa stalo, zbledla ako stena a utekala domov. Toto všetko mi vyrozprával Barnássy v úrade, kde som teraz stále vysedával vždy v pohotovosti. Ten chumaj mi teraz ešte odberal všetku smelosť, keď mi duplikoval, že zavretie Búroša bolo prenáhlené a netaktické, že tým našej veci viac škodím ako osožím.

Ja sám som cítil mocne vplyv strachu na účinkovanie ľudské, a preto som bol presvedčený, že zastraším podobnými násilnosťami i iných. Preto som sa zaťal a nechcel popustiť.

Ťahalo ma ukrutne domov k žene. I bál som sa, že urobí niečo dešperátneho, a chcel som ísť jej to nejako vyhovoriť, i nevedel som sa odhodlať predstúpiť pred ňu.

Napokon už neskoro večer mi bolo do nevydržania v úrade a šiel som k nej, keď som bol najprv vypil niekoľko pohárikov koňaku.

Keď som prišiel, bolo už skoro dvanásť hodín. Sedela ešte oblečená ako na vychádzku v obednej pri stole a čítala. Modlila sa; poznal som jej modlitebnú knižku. Na dvoch stoličkách pri peci boli postavené cestovné kufríky. Mal som úmysel vojsť veselo, ako keby sa nič mimoriadne nebolo stalo, ale keď som ju videl modliacu sa a prípravy na odcestovanie, stratil som všetku odvahu.

Pozrela od stola na mňa bez slova.

— Magda, a prečo si už nešla spať?

— Čakala som ťa; chcem sa s tebou zhovárať. Káž vypustiť Búroša ešte teraz v noci z väznice.

— Veľmi rád by som to urobil, ale je to nemožné. Uznaj mi, že keď som raz vzal istú povinnosť na seba, musím ju i vyplniť. Nahliadam, že som urobil chybu, že som prijal volebné predsedníctvo, ale keď som ho raz prijal, nemôžem konať proti našim pánom. Hovoríš mi, že som slaboch; ukážem ti, že viem byť dôsledný.

— Ty si nie dôsledný, ty si — opitý. Ešte i to k tomu! Viem, čo mám urobiť.

Vstala od stola, a vojdúc do spálne, zavrela za sebou dvere na kľúč.

Cítil som sa, ako keby ma boli kolom po hlave udreli. Hľadel som na zavreté dvere; trvalo dlho, kým som sa spamätal, a sadnúc k stolu, vložil som hlavu do dlaní a rozmýšľal, rozmýšľal. Opustí ma, zostanem sám; nemám na svete duše, ktorá by cítila so mnou. Predstavoval som si byt bez nej, biedny, stratený život. Ostanú mi len krčmy a — opíjanie sa.

Čo mám urobiť? Vypustiť Búroša? Veď keď toho pustím, musím vypustiť i jedného katolíckeho kňaza a jedného kaplána a zo päť-šesť iných kortešov. Tí sa všetci menej previnili ako Búroš. Čo mi povedia vicišpán a slúžnovci a celá naša strana! Keď som si len pomyslel na tú celú zdivenú spoločnosť, zdalo sa mi to takým nebezpečným, že som tú myšlienku ďaleko odpudil od seba.

Skúsim radšej uprosiť Magdu.

Klopal som ticho na dvere a prosil, aby ich otvorila.

Nedala znaku života. Ani keby jej nebolo v izbe.

Mal som už so ženskými toľko do činenia, že viem, že je najistejší spôsob nedosiahnuť od nich niečo, keď chceme ich odpor premôcť, prosením. Dobre im padne naše pokorenie, a práve zato neurobia, čo chceme.

Vedel som, že žobraním ani rozumnú ženu nenakloním, aby mi dala aspoň odpoveď, i zahasil som lampu, hodil sa na pohovku a pokúsil sa spať. Ale daromná bola moja námaha. Počúval som odbíjanie hodiny za hodinou a moja hlava bola stále plná najtrúchlivejších myšlienok. Nemohol som sa nijako vzchopiť, bez nej ostala mi vždy len jediná predstava potechy, opíjať sa. Nad ránom ma začala hlava tak bolieť, že som musel vstať. Močil som si hlavu v studenej vode, to mi však len prechodne pomohlo. I zozbieral som sa a vyšiel na pustú ulicu, ktorou sa ešte len kde-tu nejaký opilec tackal alebo slúžka ponáhľala sa k pekárovi.

Námestie, ulice boli zavešané zástavami a z hostincov sa ozývalo opité hulákanie a rozličné muziky, ktoré voliči, čo už večer prišli do mesta, doviedli so sebou. Vše bolo počuť i odmeraný krok vojenských patrol. Bol mráz, zima ma sekala. Prišlo mi na um, že v kancelárii mám ešte čosi koňaku; išiel som ta v nádeji, že pálenkou zaženiem mučiace bolesti hlavy. V kancelárii bolo zima, hajdúch práve len že bol zakúril, i vypijúc koňak, ktorý mi skutočne rozohnal bolenie hlavy, vyšiel som zasa na ulicu. Začalo už dobre svitať a mesto začalo ožívať.

Úradníctvo stoličné sa dnes omnoho včašie ako v iné dni zbehlo, i hovorili sme o voľbe a robili všelijaké poriadky. V týchto starostiach som zabudol na Magdu i Búroša. Začali sa húfne s krikom, s éljenovaním svojich kandidátov valiť voliči, vyobliekaní slávnostne. Nad skupinami sa strakatelo množstvo zástav. Vojsko vystrelo na námestí dva kordóny takým spôsobom, že medzi nimi zostalo hodne voľného miesta, ktorým sa mohlo z oboch strán prechádzať do volebných miestností. Voľbu by bolo bývalo možno rozhodnúť podľa množstva voličov; na Formayovej strane bolo na námestí a v susediacich doň uliciach len niekoľko hlúčikov ľudí, na Bartošovej strane zaplnili chlapi husto všetok priestor a doň ústiace ulice. Bolo zrejmé, že ľudákov bolo mnohonásobne viac ako vládnych.

Keď som videl ohromný rozdiel medzi stranami a pomyslel som si, že je mojou povinnosťou v takýchto okolnostiach vynútiť víťazstvo pre Formayho, sprvu sa mi zatočila hlava a hneď zatým ma začala bolieť zasa.

Porobili sme predpísané poriadky a začali o ôsmej ráno voľbu v troch miestnostiach. Najprv odhlasovali obyvatelia sídelného mestečka a niektoré obce, v ktorých Formay mal väčšinu, takže okolo desiatej viedol silne; Bartoš mal len niekoľko hlasov. Dosiaľ sa hlasovalo poriadne, niektoré opozičné hlasy sme prepustili bez akejkoľvek zádrapky. Po jedenástej sa začali valiť ľudácke dediny, a tu začala pracovať hlasy ničiaca mašinéria. Každého voliča sme examinovali na jeho meno a vek. Ak sa v niečom pomýlil, nebol jeho hlas uznaný za platný. A ak sa nepomýlil v ničom, boli tu otrockí notári a richtári, ktorí mali smelosť odtajiť jeho totožnosť. Dôverníci, chcejúci protestovať, boli surovo zahriaknutí a zastrašení, takže o krátky čas sa neopovážili otvoriť ústa.

K tomu sa pridružil nárek a krik bitých a trýznených ľudí. V pitvoroch a chodbách, do ktorých odchádzali odbavení voliči, sa zišla jeunesse dorée^[115] panákov a džentríkov, a tí úbohých, o právo hlasovacie olúpených ľudí ťali, zauškovali a kopali pri asistencii žandarmérie, ktorá dávala pozor, aby niektorý zdivený, smelší sedliak neodplácal panákom rovnakou mierou. Raz-dva razy sa to pridalo. Vzdorujúci bol rehotajúcimi sa, socajúcimi ho žandármi nemilosrdne uväznený.

O jednej som prerušil voľbu a komisie išli na obed, ktorý trval do tretej. Obedovali sme všetci v kasíne, kde sa zišli všetci straníci Formayho. Bolo tam smiechu a kadejakých posmešných poznámok! Možno ani jednému z tých pánov neprišlo na um, aké strašné veci sme páchali.

Mňa bolela hlava čím ďalej, tým väčšmi.

Ledva sme si posadali okolo stolov, prišli do dvorany obidvaja Lúčkovci. Miloš podišiel ku mne a odvolal ma do susednej prázdnej izby.

Lúčkovci doniesli so sebou vkladnú knižku na desaťtisíc korún, ktorú mi ponúkli ako kauciu za Búroša, keď ho vypustím na slobodu. Kaucia bola na to, že sa Búroš počas celej voľby viac nezamieša do nej. Ak by sa previnil hoci jediným slovom, môžem kauciu zadržať na ľubovoľný dobročinný cieľ. Miloš mi oddal i kartičku od mojej ženy.

Prečítal som ju a vydýchol zhlboka. Bol som vo volebnej trme-vrme úplne zabudol na Magdu. Na kartičke stálo, že ak nevypustím Búroša a nevzdám sa z hocijakej príčiny volebného predsedníctva, odcestuje vlakom o šiestej večer do Viedne a nevráti sa ku mne nikdy. Ak jej žiadosti vyhoviem, bude mi zasa dobrou ženou.

Bolo mi, ako keby všetku starosť a ťarchu zo mňa sňal. Áno, urobím všetko, čo žiada. Naraz sa mi to zdalo také ľahké. Hlavná vec bola, že mi bolo úplne jedno, nech sa robí, čo chce, len keď bude Magda zasa moja. Tak mám možnosť dostať ženu naspäť. Surovosti, ktoré sme páchali s ľuďmi, sa mi razom zdali ukrutnými. Voľba sa mi zdala daromnou hlúposťou v porovnaní so získaním prítulnosti mojej ženy. I hlava ma bolela a chcel som mať pokoj za hocijakú cenu. Čo by som Búroša na takú kauciu nevypustil? Veď čože nám ešte môže škodiť? Menej voličov Formay nemôže mať, ako mal. Kto by sa namáhal ešte mu niekoho odviesť, keď ich ľudáci mali nazvyš a neosožilo to jednako nič? A vzdať sa volebného predsedníctva bolo tiež ľahko. Veď som sa i tak cez celý čas žaloval, že ma hlava tak bolí, že je to už ani nie na vydržanie. Prosto, nevládzem ďalej. Strašné rozčuľovanie ma úplne zničilo.

Prešiel som s Lúčkovci do dvorany a vyložil pánom, čo žiadajú. Na moje slová povstal hurhaj, že o tom nemôže byť ani reči.

— Páni, utíšte sa. Ja mám právo Búroša na svoju zodpovednosť vypustiť. A ja ho vypustím, lebo pokladám za úplne zbytočné dráždiť i tak do krajnosti už teraz rozľútené voličstvo a obecenstvo.

Lipnický kričal:

— Nedovolím, nedovolím! Keď vypustíš jedného, musíš vypustiť všetkých.

Martin Lúčka svojím hromovým hlasom zvolal:

— To je nie pravda. Za Búroša stojí jeho čestné slovo a kaucia. Ináč môžete smelo vypustiť všetkých zajatých. Pri vašom spôsobe vykonávania voľby je akékoľvek kortešovanie zbytočné. A kde by i kortešovali? Medzi vašimi voličmi? Veď ich nemáte. Hohoho! Veď ich nemáte.

Zloba sa však nepoddala. Väčšina podnapitých žiadala zamietnuť žiadosť Lúčkovcov.

Vrieskali:

— Nepustiť! Nech sa naučia pre budúcnosť.

Jediný hlavný notár Baksay stál a bol rozhodne za to, aby Búroša vypustili z väznice. Nenašiel okrem nenávisti nijakej príčiny, aby bol ďalej väznený.

Na to som povedal ticho, ale rozhodne:

— Vypustím ho. Beriem za svoj skutok všetku zodpovednosť. A vypustím i tých dvoch kňazov, pod podmienkou, že sa rovno z väznice vrátia do svojich dedín. Kortešov nevypustím, lebo tí sú iste takí opití, že nevládzu stáť na nohách, aspoň sa vyspia.

I poslal som svojho adlátusa Barnássyho, aby išiel do väznice a Búroša a kňazov vypustil. Vkladnú knižku som od Lúčkovcov prevzal len preto, lebo som nechcel rozjedovaných pánov ďalej dráždiť.

Hneď zatým som si chytal hlavu, ktorá ma bolela ozaj do nevydržania, a odišiel, ako mi Lúčkovci neskoršie povedali, celkom premenený, do susednej izby a ľahol si tam na pohovku.

Hlava ma v pokoji trochu prestávala bolieť, ale keď prešli dve hodiny a prišli ma volať, aby sme vo voľbe pokračovali, povedal som slabým hlasom a tackajúc sa, že som naskrze nie schopný viesť voľbu ďalej; nech ma zastúpi môj náhradník. Bol to Bercey, a páni s tým všetci boli spokojní, ba radi, že dostali vycvičenejšieho a bezohľadnejšieho človeka, ako som bol ja.

Šiel som domov a hľadal po izbách Magdu. Slúžka mi povedala, že je pani u doktorov.

Sprvu ma zabolelo, že ma nečakala. Veď Búroš už musel dávno prísť domov. Len neskoršie mi prišlo na um, že nemohla ešte vedieť, že som sa predsedníctva striasol.

Zatým som rozmýšľal o svojom skutku. Zasa som bol slaboch. Pravda, tentoraz na spravodlivú stranu, ale jednako slaboch, na žiadosť ženinu…

Napokon som sa chytro upokojil. Nech som slaboch! Tak sa zdá, že mi je to už raz súdené ním byť. Ale odteraz neurobím vážny krok bez porady so svojou ženou. A dá azda boh, že tak prídem i so svojím svedomím do poriadku.

Poslal som slúžku, aby šla oznámiť panej, že som už doma, keď vbehla moja drahá Magduška ani vietor cez pitvor a obedňu ku mne do spálne, kde som ležal na pohovke.

Lúčkovci boli prišli do Búrošov a vyrozprávali, že som sa vzdal predsedníctva. Pravda, nie na tom základe, že nechcem byť ďalej nástrojom takej strašnej neprávosti, akú odo mňa žiadali, ale s nemužnou výhovorkou choroby.

Hoc i tak, ale som sa striasol mrzkého páchania.

Magda sa mi hodila na prsia a oblápala a bozkávala ma.

— Ty dobrý, drahý muž! Ako ťa milujem! Aká som šťastná, že som ťa k dobrému skutku naklonila! Keby si bol býval u Búrošov, keď doktor prišiel, bol by si i ty blažený, že si to urobil. Všetci sme ho vítali, oblápali, ako keby bol prišiel po mnohoročnom väznení. Zaslúžil si to. Bože môj, aký je to chlap!

— Magduš, som šťastný, že som si ťa vydobyl zasa. Ale ty mi iste uznáš, ako ťažko mi to padlo, ako som musel zobrať všetku svoju energiu, aby som ťa poslúchol. Ty len toho Búroša chváliš. Azda si ešte i teraz doňho zamilovaná? Veď čože sa mu stalo? Dajsamibože! Sedel noc a pol dňa v spoločnosti dvoch inteligentných kňazov v teplej komore. Mali všetko, čo potrebovali, a boli aj o všetkom, čo sa deje, informovaní, lebo veď každú chvíľu prišiel niekto k oblôčiku na dverách väznice a vyrozprával im všetko, čo sa deje.

— Mýliš sa, môj drahý. Zaiste si sa tiež pekne správal. Tentoraz možno krajšie ako Búroš, hoci by to on bol inakšie urobil. Nie preto som zaňho oduševnená, ale preto, čo urobil, keď prišiel domov. Neriekol nám skoro ani slova, ale šiel do svojej ordinácie, pošlúc nás do dennej izby, susediacej s ňou dvermi. Počuli sme, ako vzdychá a vydáva zo seba zvuky, ako keby ho niečo škrtilo. Zľakli sme sa a vbehli k nemu. Stál opretý o stôl a premáhal plač. Predstav si, ten mocný, tvrdý chlap a — plakal! Anuša sa hodila k nemu: „Čože ti je, preboha, Vladko?! Čo sa stalo?“ Zmŕštil sa a kázal nám ísť von. Nešli sme. Zvolala som: „Vy, doktor, veď vy máte nervovú krízu. Poznám to. Plačte! Nehanbite sa.“ Pozrel na mňa a hodil sa na fotel, zakryl si tvár rukami a plakal. Rozumie sa, že sme plakali s ním, okrem Janka, ktorý zamračene hľadel na otca. Premohol sa chytro a povedal: „Ukrutne ma dojme, keď vidím dobrotu, akú mi preukázali Lúčkovci, a keď vidím trpieť za pravdu, utláčanú hanebnou krivdou a nespravodlivosťou. Nikdy nezabudnem múr odhodlaných tvárí našich chlapcov za vojenským kordónom, ktorým blýskalo z očí, že vedia už, že darmo trpia zimu, hlad a hanebné bitie, ale budú trpieť za svoju pravdu. Nech sa naplní miera hriechov neprajníkov. Tým skorej príde ich deň hnevu božieho. Akí vedia byť ľudia biedni, horší od zverov, a akí vedia byť hrdinovia! Ó, bože, aký by bol náš ľud, keby mu neslepili oči, ale vedeli mu vnuknúť oduševnenie za vec spravodlivú!“ — Čo povieš na to, mužíčku? Plakal by si ty pre niečo také?

Zasmial som sa.

— Veru sotva. Mám dosť iných príčin.

Magda pozrela na mňa nie bez opovrhnutia.

— Vidíš, taký si ty.

Tak som sa zatým cítil, ani keby ma bol z kríža sňal. Pominul ma strach o ženu a striasol som sa katanskej práce. Nedbám, nech nemám zásluh. A veď som preukázal dobrú vôľu, nemôžem za to, že som ochorel. Ostal som ležať cez celý čas, kým sa voľba neskončila. Málokedy som sa cítil tak dobre. Prišiel ma na druhý deň navštíviť Lipnický s lekárom Wintersteinom. Tušiac, že sa niečo podobné môže pridať, pripravil som si ľad v obkladkoch, ktoré som si hodil na hlavu, ako som počul, že do susednej izby vošiel niekto.

Keď vošli páni, stonal som, ani keby som bol na mukách. Na ich otázky som len čosi zamrmlal. Počul som Wintersteina šepkať, že najskorej mám zapálenie mozgu.

Keď odišli, smiali sme sa na nich so ženou, na ktorú Lipnický vyvaľoval zamilovane oči.

Hlupáci.

Voľba sa skončila až na tretí deň predpoludním. Keď vyhlásili jej výsledok, že Formay vyhral nejakými pätnástimi hlasmi, nebolo už vlastne v meste nijakých voličov, ľudáci z vidieka sa hneď rozišli domov, ako odhlasovali. Výsledok ich nezaujímal, veď vedeli, aký bude. Len víťazi čakali na nejaký oldomáš.

Ale oldomáš vypili páni sami. O zavedených ľudí, ktorí im predali svoju statočnosť, sa viac neobzrel nikto. Išli domov, stobohujúc a kľajúc na pánov.

V tie časy som bol presvedčený prívrženec maďarskej štátnej idey. Myslel som, že by Uhorsko bolo silnejšie a bohatšie, keby jeho obyvateľstvo bolo všetko jednej národnosti maďarskej.

Ale, možno i následkom reči mojej ženy a Lúčkovcov, ma trápilo vedomie, že vyvolenie akéhosi Formayho do snemu nestálo za útrapy a trýznenie toľkých zavedených ľudí. Najmä keď sa neskoršie dokázalo, že „néppártisti“ (ľudáci) neboli ani o zblo statočnejší ako „munkapártisti“^[116] (strana práce). Ich jediná zásluha bola, že doniesli do volieb nové heslá, ktorými práve tak klamali svet ako ich protivníci.

Ako vždy u nás, ruvali sa medzi sebou len páni. Kto vyhral, to bolo pre blaho krajiny vedľajšie, keďže to boli vždy len páni, ktorí všetci išli len za cieľom upevnenia svojej nadvlády.

Za niekoľko nasledujúcich rokov sa v mojom živote neprihodilo zvláštnejšej udalosti. Stalo sa so mnou však isté preporodenie. Odučil som svojich predstavených od toho, aby ma chceli použiť za nástroj násilníckych alebo nezákonných výkonov. Nemôžem povedať, že by sa moje zmýšľanie o svete bolo nejako premenilo, ale prítulnosť a lásku ženy som si cenil vyššie ako sľuby svojich šéfov, a jej hrozby mi ťažšie zaľahli na dušu ako ich.

Magda, ktorá po maďarsky už hovorila, naučila sa dokonale po slovensky; prečítala slovenské znamenitejšie diela a oboznámila sa i so slovenskými snahami. V tomto všetkom boli jej učiteľmi Búrošovci a najmä doktor, na ktorého som vždy hľadel okom možno priveľmi zostreným žiarlivosťou. Čo si myslela o pomere Magdy a lekára jeho žena, to neviem; ja som presvedčený, že to priateľstvo nebolo celkom platonické.

Búrošová bola osoba chladná a flegmatická; znášala sa s Magdou veľmi dobre. Búroš bol človek zápalistý; pravda, s rokmi i jeho oheň sa miernil a on sa stával trpezlivejším. Ale pekné a najmä duchaplné a vtipné ženy vplývali naňho mocne. Radšej mal ich spoločnosť ako mužskú, a ja som presvedčený, že nezachoval vždy prísne hranice medzi mojím a tvojím, keď išlo o lásku ženskej.

Dobrá priateľka Magdina bola ešte i Terézia Lúčková, na ktorej sprvu bol silne badateľný vplyv maďarskej výchovy. Podivným spôsobom nie jej muž a švagor urobili z nej ženu, ktorá preukazovala aspoň záujem o slovenské snahy, ale Magda, Viedenčanka, ktorá sa síce nevzdala svojho nemectva, ale uznávala oprávnenosť slovenských požiadaviek.

Mne hovorila o nich darmo, ja som nemal porozumenia za boje Slovákov. Môj um bol kŕmený maďarskými denníkmi; čo a ako ony písali, to bolo mojím krédom.

Magda ma doniesla do srdečného pomeru i s mojimi rodičmi, ku ktorým sa správala s detskou úctou a prítulnosťou, takže si získala nielen otcovu, ale i macochinu lásku. Vedela sa s tými prostými ľuďmi zhovárať, neurazila ničím ich zaostalosť, šetrila ich náhľady, že by boli bývali vďačne šli za ňu do ohňa. Pri každej vhodnej príležitosti ich, ako i švagrov, obdarúvala ani nie cennými, ale vhodne vybratými darčekmi. Tí ľudia boli šťastliví, keď ich navštívila; keď oni prišli k nám, ich nezanedbávala, ale aspoň ukázala úprimnú radosť, takže by boli urobili za ňu, čo jej na očiach videli. A ona vedela, že milo prijať malé služby a drobné darčeky veľmi udržuje priateľstvo.

V tých rokoch niektorí z mojich známych a kolegov dostali povolanie pred boží súd, niektorí pochoreli. Starého Barnássyho porazilo a Guzy, ktorý nikdy nebol spokojný so svojou hodnosťou, dostal paralýzu a vyaranžíroval do angyalföldovského blázinca.^[117] O Gabe sa rozprávalo, že sa stala veľkou priateľkou likérov, neopovrhujúc ani varenou pálenkou.

Škoda jej. Mala umu, srdca dosť. Vyhynulo všetko v nepriaznivých pomeroch.

*

Klbko veľkej historickej stuhy sa medzitým odvíjalo. My, rozličnými túžbami a falošnými záukami oslepení, sme netušili, že prichodí taká jeho zdrvujúca čiastka, akej svet nezažil. Veď čo dobrého mohli urobiť páni sveta, ktorých jedinou vzpruhou účinkovania bolo najnemilosrdnejšie sebectvo a najkrajnejšie násilie, nezastávajúce pred nijakým utrpením a pred nijakou stratou?

Svet sa rozčesol do dvoch táborov, zbrojenie naše a našich spojencov dosiahlo svojho vrcholu, vyššie stupňovať sme ho nemohli, i nastal ineluctabile tempus,^[118] neoddeliteľný čas osudu, keď napnutá struna musela prasknúť a my zaslepení sme podpálili pod Európou podkop, ktorého výbuchom vyleteli najkultúrnejšie čiastky sveta do povetria.

Strašnou katastrofou sme sa mohli presvedčiť, že vojna nezaplatí hmotné škody ani víťazom; o akejsi náhrade za ľudské životy a za pretrpenie duševných i telesných bolestí nemožno vôbec ani hovoriť. Je veľká otázka, či pokrok v oslobodení ľudstva tými obeťami, ktoré si vyžiadala vojna a ňou zapríčinená bieda, nie je pridraho zaplatený, či by po čase, hoci dlhšom, nebol nastúpil i miernou cestou.

Zverskosť v ľudských srdciach a obmedzenosť v ľudských umoch je tak hlboko zakorenená, že i po tomto ukrutnom poučení veľká čiastka ľudstva úfa v polepšenie svojho stavu zasa len nekonečným prelievaním krvi.

Odstránili tyranstvá jedny, aby urobili miesto iným, ešte hroznejším.

Šľachetné idey razia si cestu miernym konaním a presvedčovaním, surové bezohľadným násilím a hatením odporu ľudskou krvou a žalostnými slzami.

Sarajevské výstrely otriasli ozvenou celú zem. V psychóze, ktorá zatým nastala, stratili slabí, zlí ľudia hlavu a zapríčinili najstrašnejšie nešťastie, aké dosiaľ kedy otriaslo ľudstvom do koreňov.

Hoci sme videli náramné zamračovanie sa oblohy nad nami, hoci nám strach prechádzal údmi v očakávaní hromového úderu, jednako sme stratili rozum, a keď strašne zablysol a otriasol dunivým praskotom celý svet, sme spievali — my nešťastníci! — hymny a volali v bezhlavom pomätení:

— Nech žije vojna!

Živili sme kata, ktorý nás mal mučiť.

Mobilizačné rozkazy, tieto výroky smrti a najväčších utrpení pre mnoho a mnoho miliónov ľudí, sme chtivo rozniesli nočným časom poslami na koňoch po všetkých pokojných dedinách, zapríčiňujúc všade už v tú chvíľu to moriace oťaženie sŕdc, ktoré sa malo v nesčíselných prípadoch premeniť v zúfalý nárek a v preklínanie života a boha, o spravodlivosti a milosrdenstve ktorého sme pochybovali.

*

Lúčkovci boli stráňovskí rodáci, ich otec bol dobrý, usilovný, bohabojný a veľmi dobročinný roľník. Martin bol najstarším synom veľkej rodiny, Miloš sa asi o desať rokov neskoršie narodil ako on.

Martin zdedil povahu i postavu otcovu; bol hrmotný, prostoreký a zaťato statočný a šľachetný človek. Dobrota otcova sa uňho vystupňovala na povedomú a zásadnú šľachetnosť. Ako jeho rodičia, bol i on verný prívrženec svojej evanjelickej viery. Jeho vystupovaniu chýbala výchovná drezúra, na prvý pohľad sa zdal hrubý, urážlivý, ale už po krátkom spolubytí s ním poznal každý, že je to vlastne najmäkšia duša.

Miloš bol jemný, švihácky panák, na ktorom bolo badať, že sa mnoho krútil v takzvanej dobrej spoločnosti. Obliekal sa elegantne a robil vždy gavaliera. Ľahko vydával peniaze.

Martin sa bol pretrápil z vlastnej sily, nechcejúc otcovi padnúť na ťarchu, na Miloša nakladal už on, majúc dobrú kanceláriu, keď brat študoval. A nebol skúpy, keď išlo o vydávanie peňazí pre Miloša, i keď to boli podľa mienky ostatných súrodencov a matky prepiate zbytočnosti. — Len ho kazí, — hovorili nie bez závisti. Martin si však nedal povedať. V jeho prítulnosti k Milošovi bolo čosi otcovské, bol naňho hrdý a prižmúril oko i nad jeho priestupkami, ktorých bolo dosť, lebo Miloš bol v spoločnosti džentríkov rád videný a viedol život skoro taký ako oni. Martinovi to akosi lichotilo. Mnoho bol v hostincoch, hral karty výborne a šermoval prvotriedne. Chodil i za dievčatami a mladými paniami, veru nie s najlepšími úmyslami. Bol tiež slovenského zmýšľania, ktoré nezatajil nikdy, ale nekládol naň zvláštnu váhu. Vôbec sa o politiku a vieru nestaral. Bol by možno i hlbšie klesol, keby ho nebola jeho neobmedzená vďačnosť a prítulnosť k bratovi udržala v istých hraniciach, lebo bol tiež citlivého srdca.

Na stále napomínanie bratovo sa oženil. Vzal si dievča len z lásky a viedol s ňou sprvu menej, ale z roka na rok spokojnejší a šťastlivejší manželský život, ktorý ho pomaly, ale iste odvádzal od ľahkomyseľnosti.

Bol sa oženil asi päť-šesť rokov pred vojnou a dosiaľ nemal detí. Teraz od dvoch-troch mesiacov sa tešil nádejou, že im bude požehnaná rodina. Miloš sa od tých čias nadobro premenil. Nešiel viac do hostinca, len raz za dlhý čas s bratom a Búrošom, keď tých nadišla vôľa zabaviť sa.

Terézia znášala svoj požehnaný stav ťažko, trpela mnoho a telesne veľmi upadla, ale duševne bola veselá a veľmi sa tešila dieťaťu. Toto jej správanie dojalo Miloša natoľko, že bol nekonečne nežný a trpezlivý k nej, skoro ešte nežnejší ako Martin, ktorý dojemne miernil i svoj hlas i hrmotnú chôdzu, keď predpokladal, že by ho Terézia mohla počuť. Bol by jej doniesol, čo jej na očiach videl. Často ho celkom vážne prosila, aby jej prestal tie kadejaké zbytočnosti donášať.

Do týchto pomerov vpadlo vypovedanie vojny a Miloš, ako rezervný poručík, musel narukovať hneď na vyhlásenie mobilizácie. Slúžil pri pešom pluku i odišiel už na druhý deň ku svojmu kádru.

Odchod Milošov uložil do postele Teréziu, ktorá sa dosiaľ už mužovi kvôli bola podľa možností premáhala. Keď dosiaľ máločo zažila, prestala na najväčšiu starosť nás všetkých skoro celkom jesť, takže Búroš rozmýšľal o prerušení tehotenstva, o čom však Terézia nechcela ani počuť.

Miloš vypisoval každý deň žartovné karty. Celé vojenčenie bolo, podľa jeho podania, holý smiech a žart. Veľká srdečná úzkosť Terézie sa zmiernila, mohla zasa vstať z postele a začala sa lepšie živiť. Búrošová, Magda a Martin ako nejakí sprisahanci vždy kuli plány, čo akú lahôdku do nej vkradnú. A akí boli šťastliví, keď zjedla, čo jej prichystali. Ako si za dverami kyvkali, že nič nenechala, všetko zjedla.

Martin vo svojom vytržení hocikedy oblápal Magdušu, proti čomu som nenamietal nič, lebo som vedel, že príčinou toho je len jeho prekypujúca vďačnosť. S Búrošovou si tykal, boli spolu ako rodina; hocikedy ju, keď mu prišla s dobrou zvesťou, i vybozkával na obe líca, že to bolo i do susednej izby počuť.

Minulo niekoľko týždňov a Miloš odišiel na ruský front. Písal i odtiaľ. Podľa jeho listov bol vždy v úplnej istote, ďaleko od bojovej čiary. Prišla karta, na ktorej opisuje, ako chytili niekoľkých Rusov, ktorí sa sami poddali. Veľmi dobrí chlapi sú tí Rusi. Mäkkí, dobrí ľudia, tí by ani muche neublížili.

Hocijako naše správy zatajovali, jednako vyšlo najavo, že bola pri Rave Ruskej^[119] veľká zrážka, ktorú sme nevyhrali.

Na druhý, tretí, štvrtý deň neprišla karta od Miloša. Teréziu sme ťažko upokojili. Neprišla však ani o týždeň, ani o mesiac…

Terézia viac nedostala nijakú kartu od svojho muža. S nekonečnou opaterou sme sa s ňou pretrápili až do pôrodu. Hoci pôrod bol ľahký, dieťatko bolo slabučké, ledva v ňom tlela iskrička života, jednako stačil, aby ju pripravil o posledné sily. Jediný liek by bol býval od jej muža. Toho nebolo.

Všetci sme sa obávali o Martina. Mysleli sme, že si niečo urobí, keď ju vidí mŕtvu.

Prekvapilo nás jeho správanie. Stál ticho so zloženými rukami a zašepkal:

— Stala sa vôľa božia. Oslobodil ju od trápenia. Požehnané buď jeho meno. Zachovajme dieťa.

I Magda i Búrošová chceli dieťa vziať k sebe aspoň na prvé týždne, kým nezmocnie. O tom nechcel Lúčka ani počuť. Búroš telegraficky objednal z Opavy ošetrovateľku, ktorá príduc už na druhý deň, prevzala dieťa. Bola to osoba milá, múdra a vzdelaná a dieťatko sa pekne vyvinulo v jej rukách.

Počas celej choroby Teréziinej chodil som podvečer skoro denne do Lúčkov s Magdou. Skoro vždy sme sedeli hodinu-dve v Milošovej kancelárii my traja, Martin, Búroš a ja. Búroš vykladal chorobu Teréziinu ako všeobecné zoslabenie nervov, čo zapríčiňovalo najmä trápne nepokoje srdca, ktoré vzdorovalo liečeniu. Úbohé stvorenie zabila vojna, ako toľké mnohé ženy, matky a sestry.

I nám do sirotského úradu začali čím ďalej, tým viac prichádzať správy o zahynutí otcov; siroty sa množili úžasným spôsobom, dostávali sme sa čím ďalej, tým väčšmi do potopy ľudského utrpenia a biedy.

My traja sme z rozličného stanoviska posudzovali vojnu. Sprvu som ju pokladal za oprávnenú, lebo veď Srbi zákerne zabili nášho princa, čo sme nemohli trpieť bez odvety. Lúčka ju odsudzoval zo stanoviska slovenského, lebo núti nemravným spôsobom brata zabíjať brata. Búroš vôbec odsudzoval vojnu zo stanoviska všeľudského.

Sprvu som hájil svoje stanovisko. Keď som každý deň musel pojednávať o nových a nových nešťastiach, ktoré zasahovali mojich rodákov a i mojich najbližších pokrvných z dedín, začal som uznávať Búrošovo stále opakované tvrdenie, že nijaká doktrína, nijaká politika neoprávňuje ľudí zabíjať jeden druhého.

— Čo nás do toho, že páni bohvie z akých dôvodov chcú podmaniť Srbsko. Zabrali Bosnu. Čo má z toho slovenský človek? Zaberú Srbsko. Čo je do toho Zvolenčana alebo Oravca, že Srbsko sa bude na mape skvieť ako provincis rakúsko-uhorská. Ani o jeden zemiak viac nezje preto. Možno bude môcť úradníčiť tisíc, dvetisíc, tritisíc Uhrov v Srbsku. Ale vo vojne nám zabijú pol milióna ľudí. Keď bude tam úradníčiť päťtisíc našich ľudí, sto rokov je potrebných len na to, aby bolo smrťou teraz žijúcich zaplatené to ich úradnícke živorenie. Prečo má teraz žijúci mladý, zdravý mužský zahynúť, aby mohol za jeho život biedne živoriť nejaký potomok? Či je toho život cennejší ako terajšieho človeka? Kde je v tom nejaká spravodlivosť?

A za sto rokov čo sa môže stať! Môžu nás i viac ráz vyhádzať z dobytej krajiny. Tak za čo a prečo sa vraždíme?

Keď som musel počúvať denne stále tie isté, a jednako iné žaloby o neustávajúcom utrpení našich ľudí, začal sa vo mne vzbúdzať cit poľutovania a zatým pomaly rozhorčenia proti národom, čo zapríčinili túto skazu.

Sprvu som sa tešil, keď som čítal, že sme my a Nemci ubili nepriateľa; pomaly ma začalo tešiť, keď nás porazili: — Dobre, tak nám treba, načo sme sa do toho tisli. Tu máte teraz: Éljen a háború!^[120]

K tomu ako surovo a bezohľadne zachádzali s naším ľudom! Brali deti a vyklamali od ľudu rozličnými úskokmi a hrozbami jeho ťažko nasporené — my, ktorí ho známe, vieme, že od úst odtrhnuté — peniaze na vojenské pôžičky, pričom robili posmech z buta tóta. Náš pohorský ľud bojuje krvopotne o zachovanie najskromnejšieho života, a jednako ako len môže, hľadí odložiť nejaké grajciare na obranu proti vždy hroziacej biede. Ako ťažko vydávali tí naši neboráci tieto úspory len preto, aby mohli svoje deti čo len na deň-dva dostať domov z prekliateho frontu!

Jeden prípad mi zvlášť zaľahol na dušu. Mal som ujca, starého Povalu. Bol to dobrý chlap a vždy som sa s ním pozhováral, keď som sa s ním stretol, lebo rád robil žarty a vždy vedel o kadejakých fígľoch rozprávať. Ženatý jeho syn mal troje drobných detí. V druhom roku vojny musel tiež narukovať. Podarilo sa nám značením tritisíckorunovej vojenskej pôžičky oddialiť jeho odchod na front o niekoľko týždňov. Prišiel čas, že musel odísť.

Starý Povala bol na jedno oko slepý — vôl mu ho bol vyklal, a na druhé máločo videl. Bol v stálom strachu, že i na to oslepne.

Ale i tým poloslepým okom vedel prečítať kartu, ktorú mu napísal z bojiska Ondrov kamarát, že mu syna v jednej potýčke zabili.

Poznal som ho podľa štrkania palicou, keď ma deň-dva za tou zvesťou navštívil na mojom bývaní. Magda ho prijala vľúdne ako vždy, a keď počula smutnú novinu, zaplakala nad ním. Ujec vyrozprával sucho, čo sa stalo so synom, ani keby išlo o celkom cudzieho človeka. Sedel na stolici pri stole, nezložiac ani haleny z pliec, hoci som ju chcel odložiť.

— Netreba, nechajte, však ja tu nebudem dlho sedieť, — riekol odmietavo.

Žena ho núkala slivovicou; vypil zo tri kalíšky, chváliac ju, že je dobrá.

— Poraď mi, čo mám teraz urobiť? — pýtal sa.

— Čo tak mnohí iní, — povedal som. — Padol za svoju otčinu, urobil svoju povinnosť. Boh vás poteší a pomôže, len sa vy neopúšťajte, — tešil som ho.

Magda si utierala oči, vše pozrela na mňa a krútila mi hlavou, že nesúhlasí s mojou rečou.

Povala mlčal chvíľu. Zatým mrmlal ticho:

— Za otčinu, za otčinu. Boh poteší. Lepšie by bolo, keby mňa slepáňa tu nebolo. Skorej by sa našiel nejaký necelý lazár pre nevestu.

— Ujček, nehovorte také strašné reči, — zvolala naňho akoby nahnevane Magda. — Vy ste ešte mocný chlap a múdry, znáte život. A čo by ste i nepracovali, vaša hlava je viac hodná ako mnohý celý človek. Pomyslite si, že vás všetci radi máme, dosť je nám žiaľu za Ondrejom.

— Veru pravdu hovorí moja žena, — prisviedčal som a búchal ho priateľsky po chrbte.

— Veru verím, veru verím, že ho ľutujete. Nebol to ešte z tých najhorších. A keď tak musel ísť, keď tak musel ísť. Hja, mnohí museli ísť. A keby sme len vedeli, prečo? No, ale pôjdem.

I pozrel poloslepým okom na mňa, roztvoriac pritom ústa, ako keby chcel ešte niečo povedať.

— Nechoďte ešte, zostaňte u nás celý deň! — zvolala Magda a chytila ho za ruku.

— Čože by som ja tu robil? Iba by som vám tu zavadzal. Ďakujem vám za dobrotu. Nech vás boh požehná, — a vstal a šiel, točiac hlavou, aby lepšie videl, kade kráča.

Vyprevadili sme ho na ulicu, ktorou šiel pozorne ďalej, nepovediac viac ani slova.

Keď ho nebolo viac vidieť, vošli sme dnu.

— Ten si niečo urobí, uvidíš, — riekla Magda. — Der arme Mensch!^[121]

Roztrpčene som odsekol:

— Der arme Mensch! Teraz ti je der arme Mensch! Ale vojne si sa tešila a tešíš sa i teraz, že ju vy Nemci vyhrávate a vykynožíte celé národy.

— Čože skáčeš do mňa? A bol si ty azda lepší? Či si si ty nežiadal, aby naučili tých zbojníckych Srbov?

— Bol som sprostý. Kde by som bol na to pomyslel, aká je vojna strašné nešťastie! A taká vojna ako táto! A to všetko zapríčinili vaši prekliati kaiseri.

— Neboj sa, keď vojnu vyhráme, bude lepšie na svete, — škriepila sa so mnou.

Často sme sa teraz pre vojnu hádali. Sprvu som i ja cítil za Maďarov a Nemcov, teraz som čím ďalej, tým väčšmi začal želať našim nepriateľom víťazstvo.

— Môžeš sa uspokojiť, vojnu nevyhráme. Búroš tvrdí s celou určitosťou, že Angličania nikdy vojnu neprehrali, lebo sa vždy bijú tak dlho, kým nepriateľa nevysilia. Ak bude treba, naženú nám nepriateľov toľko, že ich nezmôžeme. Tu máš Rumunov a Talianov. Prídu nám na krk i Američania, ak bude treba i Japonci. Na to sa môžeš spoľahnúť.

Prekvapilo ma, ako naskočila na mňa. Sypala sa z nej viedenská nemčina, ani z nejakej celkom obyčajnej osoby. Hľa, ako kedysi, tak i teraz, keď vybúši silnejší cit, padne z nej celá glazúra vyššej civilizácie. „Elende Slowaken“, „Gesindel“, „Verräther“^[122] mi len tak lietalo okolo uší.

Keď som videl, aká je rozrušená, bolo mi jej ľúto. Veď chúďa, čože môže zato? Keď je Nemka, nemôže inakšie cítiť. Však, hľa, i vo mne sa zobúdza slovenské povedomie, keď vidím, ako mučia našich ľudí! Bez najmenšej stopy mravného oprávnenia ženú ich na jatku vlastne proti svojim záujmom. Ona je presvedčená o spravodlivosti pokračovania Nemcov a Maďarov, lebo veď človek vždy podľa citu riadi i svoje myšlienky.

— Magduša, utíš sa. Uznávam, že ty ako Nemka nemôžeš inakšie hovoriť. Sľubujem ti, že sa viac nikdy nebudem pre vojnu s tebou hádať. Ľutujem, že som ťa rozčúlil.

Začala plakať a ešte mi nadávajúc, vyšla von. Veď nahliadol som, že nemohla sa premôcť razom. Ale je jednako dobrá a rozumná žena, lebo keď som o niekoľko hodín prišiel domov, bola ku mne milá a vľúdna, ako keby sa nebolo nič stalo.

Nasledujúceho dňa už včasráno dostali sme správu, že sa chudák ujec v záčine obesil. Našli ho už stuhnutého. Nevedel oželieť syna a šiel za ním.

Búroš poznamenal, že vojna len malú čiastku všetkých hrôz zapríčiňuje na bojisku. Každý smrtiaci výstrel rozvíri iste viac bôľu a zúfania v zázemí ako na frontoch. Vojna je ťažká choroba celého štátneho organizmu. A kedy mohla byť choroba blahodarná? Je to kliatba pre víťaza i porazeného.

Prišiel čas, že i Búrošov Janko musel odísť na bojisko. Môj brat Nácko, zrodený suchotinárskou matkou, bol taký biedny, že ho ani najkrutejšie asentovanie nemohlo vstrčiť do mundúra.

Na Búrošovi nebolo poznať starosti o syna. Bol taký bystrý ako vždy. Ale jednako veľmi chudol a šedivel. Starol pred časom, zrejmý znak, že i on trávi nespavé noci a tiež nosí ťažký kameň na srdci. Hoci som sa s ním často schádzal u Martina, zostala medzi nami stála hrádza. Pridalo sa, že som sa s ním zišiel u Lúčku, kde sme v kancelárii Milošovej sedávali i vtedy, keď Martina nebolo doma. Vediac, že príde, čakali sme naňho. Sedeli sme, pozerajúc noviny alebo nejakú knihu beztoho, že by sme sa boli zhovárali. Len keď prišiel Martin, sme sa rozhovorili.

Búroš od začiatku vojny bol stále, i pri všetkých našich víťazstvách neochvejne presvedčený, že vojnu vyhrá entente.^[123] Ani keď Rumunsko a Rusko vypadli, nepochyboval o tom ani najmenej. Toto svoje presvedčenie netajil pred nikým. Tak ho povedal hlavnému županovi a Lipnickému do očí ako nám. Sprvu ho preto napomínali a vyhrážali sa mu; v druhej polovici vojny začali mlčať, keď robil svoje výklady, lebo i pri pričastých víťazstvách cítili všetci, že nám ubúda sily a Amerika sa začala dvíhať na obzore ako hrozivá mátoha. Tešili sa nádejou, že Američania nebudú môcť, už i pre nemecké ponorky, doviesť toľko vojska do Európy, aby rozhodli s ním vojnu.

Ja som sa celkom pridal k mienke Búrošovej. Len v tom som nesúhlasil s ním, že by bolo pravdepodobné, že by sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo na kusy. Úfal som, že Uhorsko obstojí tak, že národnosti dostanú autonómiu a že vlastne všetko tak bude, ako bolo. Naši páni by si chytro spomenuli na to, že vedia i po slovensky. Nedokonale a len ľudove, ale vedia. Však by sa chytro priučili, čo im chybuje. Na to sa Búroš smial.

— To by nestálo za prácu. Za desať-pätnásť rokov by Slováci boli zasa v maďarskom vreci. Slovensko sa musí spojiť s českými krajinami a tvoriť samostatnú ríšu. Práve tak srbské a rumunské kraje so svojimi materskými štátmi.

Martin nahliadal, že Búroš má pravdu, ale sa netešil spolku s Čechmi. Nemal Čechov rád. Rojčil za Rusko a Juhoslovanov, ale Čechov a Poliakov temer nenávidel. Ani nevedel povedať prečo. Bol to oddávna v ňom vyvinutý náhľad a cit. Možno, že táto antipatia sa zrodila i z účinkovania bachovského úradníctva, z ktorého mnohí ostali na Slovensku doživotne, a neboli vôbec obľúbení z rozličných, najviac však z politických a spoločenských príčin.

Ja som s tým súhlasil, čo sa týka Čechov. Búroš nám darmo vyhováral naše predsudky. Rozprával nám mnoho z dejepisu, z bojov českého národa. Poukazoval na ich húževnatý pokrok na každom poli kultúry i pri rakúskom utláčaní. Dokazoval, že sú to vlastne jediní praktickí panslávi medzi Slovanmi. Robil posmech z nášho malicherného, ako ho menoval „kocúrkovského“ nacionalizmu, bojaceho sa českej súťaže.

My sme sa týmto názorom vzpierali a robili z nich žarty… Ale cítili sme jednako, že má v mnohom pravdu a — zostali pri svojom.

Čím sa koniec vojny väčšmi blížil a čím jasnejšie sme videli blížiť sa vyplnenie predpovedí Búrošových, tým väčšmi chladli voči sebe Búroš a Martin, a tým väčšmi som sa ja pridával ku slovenskému presvedčeniu, pravda, Martinovmu. Ono sa mi zdalo celkom prirodzeným a výhodným, najmä ohľadom mojej budúcnosti, čo mi padlo veľmi na váhu.

Do maďarskej spoločnosti som v ostatný rok vojny celkom prestal chodiť. Schádzal som sa so svojimi kolegami len v úrade.

Magda od začiatku málo obcovala s maďarskou spoločnosťou, ktorej dámy, hoci viac masla mali na hlave ako ona, hľadeli na ňu zhora. Jej priateľkami bola od začiatku Búroška a úbohá Terézia, kým žila, a preto jej ani na um neprišlo namietať niečo proti tomu, že som prestal chodiť medzi maďarských pánov, ktorí boli čím ďalej, tým skľúčenejší a tichší. Raz-dva razy sme sa u Lúčkov zišli, ale Búroš a Martin sa skoro ani nezhovárali. Bolo vidieť, že každý myslel svoje, ale ani jeden nechcel vypovedať svoju mienku, aby sa nepoškriepili.

Búroš prestal chodiť k Martinovi a prestali ich zábavky v hostinci úplne. Keď sa stretli na ulici, zhovárali sa srdečne a priateľsky ako predtým, ale ich styky prestali nadobro.

Rozdiel ich názorov bol priveľký. Lúčka zmýšľal tak, ako pred tridsiatimi rokmi zmýšľali ľudia. Búroš znal najnovší európsky myšlienkový svet a súhlasil s mnohým, čo tislo človečenstvo napred. Ako som sa dozvedel od Magduše, bol humanistom v modernom zmysle slova. Ja veru neviem, čo to znamená. Ja som chodil ďalej k Martinovi. My dvaja sme sa rozumeli dobre. My sme si hlavy mnoho nenalámali s kadejakými modernými filozofiami; rozmýšľali sme tak po našsky a boli s tým a so sebou veľmi spokojní.

Medzitým sa blížila vojna ku koncu. Bolo jasné každému, že ju prehráme. Pershing sa už hlásil na Lafayettovom hrobe,^[124] že Američania prišli Francúzom zaplatiť starý dlh. Nemecké ponorky nemohli zamedziť príchod dvoch miliónov nových nepriateľov. Foch^[125] rozrážal nemecké hradby, prišiel trpký koniec.

Časom sme sa dozvedeli, že Miloša pri Rave Ruskej zajali a že je teraz v légii. Martin a my všetci sme ožili, hoci sa nás to do istej miery i bolestne dotklo, keď sme videli, že sa Búrošovci tomu síce tešia, ale s bolestným srdcom. O ich Jankovi, ktorý bol na talianskom bojisku, nebolo už zvesti celé tri mesiace. Daromné boli všetky výzvedy, nevedel o ňom nikto nič. Po jednom malom výpade pri Piave, ktorý on viedol, zmizol i so svojím oddielom. Tešili sme sa nádejou, že ich Taliani zajali…

Búroš rozhľadenejší ako my nahováral nás zavčasu, aby sme si za naše hotové peniaze kúpili nejakú nemovitosť, hoci by sme ju i preplatili, lebo je celkom isté, že po vojne musí nastúpiť znehodnotenie našej meny. Lúčka sa zaťal a nechcel to urobiť. Jeho chyba bola, keď si postavil hlavu, tak nepopustil za nič na svete. Moja Magda poslúchala na šťastie Búroša ako proroka a kúpila za svoje korunky poschodovec v meste, ktorý sme po prevrate predali takým spôsobom, že sme ešte získali na našich peniažkoch čosi. Martin, chudák, mal dosť pekný kapitál odložený, takže sa cítil zabezpečený pre budúcnosť, ale po prevrate zostal v dosť stiesnených pomeroch, najmä i preto, lebo počas vojny pravotárstvo veľmi slabo šlo. Veď všetci, ktorí by sa mohli pravotiť, boli na frontoch.

Búroš ho tešil, že všetky úbytky nahradí pokoj aj s úrokmi, a mal zasa pravdu.

Hoci som sa posledné časy na svojich kolegov dosť bol hneval, bolo mi ich koncom vojny i ľúto. Títo ľudia tušili, že prehratie vojny ich privedie do biednych pomerov. Chodili skormútení, ani ľudia očakávajúci prísny výrok. Zaslúžili ho iste svojím bezohľadným, spupným správaním.

Čakali sme chytro na blížiaci sa koniec vojny s dosť zmiešanými pocitmi. Ono len bolo mnoho kadejakej neistoty. Nevedeli sme, čo a ako sa vlastne všetky štátne a naše privátne pomery vyvinú. Lúčka a Búroš s tesknotou mysleli na to, či sa ich milí vrátia a v akom stave.

A zatým, priznajúc pravdu, bolo v minulých, vcelku pre Slovákov trúchlivých časoch mnoho takého, čoho zánik sme očakávali nie bez smutných rozvažovaní.

Teraz sa častejšie pridalo, že Martin vyhľadal Búroša a ja som sa s Magdou tiež častejšie prikradol k nemu. Hoci sme i v jednom-druhom nesúhlasili s ním, ale nám jeho jasná, otvorená hlava často bola chýbala. On nám vedel vyložiť i príčiny nášho nevysvetliteľného nepokoja.

Ostatne, čo sa mňa týka, s tým bol chytro hotový. Moja minulosť nebola najlepším odporučením pre účinkovanie v československom štáte. Ale potešil ma, že sa nemám čoho báť, lebo úradníkov, ktorí sa pridajú k novému štátu, on vďačne prevezme, keď len ako-tak zodpovedajú a nemajú tú najhoršiu minulosť, lebo však ich nevyhnutne potrebuje.

Ťažšie bolo vysvetliť príčiny obáv Martinových. Ale i v tomto ohľade trafil klinec na hlavu. Hovoril, že krásne, akoby idylické časy slovenskej súdržnosti prestanú iste. Kým Slovákov prenasledovali, bolo ich málo a tvorili akoby jednu rodinu. Boli to skoro voskrz ľudia charakteru povznesenejšieho, náchylní prenášať ústrky a prenasledovania. Teraz sa širokou bránou vrútia medzi nich všetci egoisti, šplhavci a nečisté parohy. Títo chytro prekričia starých statočných Slovákov, ktorým, neprivyknutým na taký boj, príde mnohým zasa stať si do kúta.

— Pravdu máš, Vlado, — riekol, smutne kývajúc hlavou, Martin. — Myslím, že sa v budúcnosti najeme ešte viac žlče, ako sme sa jej najedli dosiaľ. Veru ja sa nebudem prosiť u nijakého škrabáka o protekciu, ani o uznanie svojich zásluh. Ale ma porazí, keď uvidím, akí lumpi nám budú rozkazovať.

— A čoho by si sa ty mal doprosovať. Urobil si svoju povinnosť. Tvoj život ti len tak bol milým, ako si ho viedol. Moje položenie je to isté ako tvoje. Radujem sa, že som svedkom oslobodenia Slovenska, ale s horkým srdcom myslím na všetky tie nehodné egoistické boje, ktoré sa teraz medzi nami rozzúria, — riekol Búroš.

Ja som neriekol nič, ale som si myslel, nech sa tam medzi sebou rujú, ako chcú, hlavná vec je, aby som i ja ulovil nejaké lepšie postavenie. Však je nie nemožné, že sa mi to i podarí, keď sa takí statoční mrkvoti, ako títo dvaja, odtiahnu zo zle pochopenej hrdosti do kútov. Pomyslel som si teraz s vďačnosťou na Magdu, ktorá ma bola odviedla od volebného predsedníctva, ktoré by bolo bývalo obzvlášť mrzkou škvrnou v mojom politickom správaní.

Tak sme sa medzi rozličnými starosťami dočkali i rozpadnutia a úteku našich armád z frontov.

Vojsko sa vracalo domov bez poriadku, po jednom a v neorganizovaných skupinách. Úradom vypadli opraty z rúk a dedinčania, vidiac nastráchané vrchnosti, chápali svoje oslobodenie tak, že teraz sa môžu vŕšiť na všetkých, ktorí ich dosiaľ či utláčali, či vykorisťovali, a naháňali a ozbíjali najprv medzi nimi bývajúcich záškodníkov, aby skončiac s týmito, vrhli sa na mestečká. Zriadila sa aká-taká vláda a úradovanie prevzali samozrejme národné rady, v ktorých chceli hrať hlavný zástoj ľudia, nemajúci ani pochopu o administrovaní. Na šťastie netrval tento majáles dlho, lebo prevzali úradovanie dočasnou vládou vymenovaní župani, ktorí si pozostavovali svoje úradnícke zbory, hľadiac na národnostnú spoľahlivosť väčšmi ako na schopnosť ustanovených. Županmi boli zväčša ľudia, majúci renomé dobrých Slovákov a neskúsených administrátorov. Niektorí boli i dobrí obchodníci. Pri niektorých bola najväčšia chyba, že sami nemajúc ani poňatia o riadení stolice, počúvali len rady egoistických slovenských našepkávačov. Následkom toho kopili chybu na chybu a z prepiatej nedôvery ku bývalým, i novému režimu slúžiť chcejúcim úradníkom, poškodili stolice i hmotne, hoci o ich statočnosti pochybovať nebolo možno.

V našej stolici všetci starí vedúci úradníci odišli do penzie, a tak mi nebolo nemožné vyšvihnúť sa pomocou Lúčku a Búroša na vedúce miesto v stoličnej správe. Nešlo to celkom ľahko, ale následkom úplného nedostatku primeraného, v národnom ohľade lepšie zodpovedajúceho človeka, jednako šlo.

Lúčka a Búroš, keďže nemali nikdy hojnú účasť v politike, teraz zostali úplne bokom. Títo dvaja statoční a osvietení, života a pomerov znalí ľudia nešli ani do národnej rady, lebo tam ich mienku prekričali všelijakí darmovravi, ktorí v tej trme-vrme mali omnoho viac prívržencov ako oni. Keď prišiel župan, ešte mladý pán, dal si zavolať dvoch kupčíkov a jedného bankového úradníka, ktorí ho mali informovať o pomeroch, keďže bol v stolici úplne neznámy. Po rozhovore s nimi poslal po Lúčku. Prijal ho a zhováral sa s ním takto:

Lúčka vošiel, ohlásený hajdúchom:

— Služobník.

— Dobrý deň. Vy ste advokát dr. Lúčka?

— Áno, som advokát Martin Lúčka.

— Vy ste Slovák?

— Ako dnes každý.

— Ale boli ste vždy Slovákom?

— Ako dnes každý.

— Nerozumiem vašim odpovediam. Hovoríte vážne, či ironický, ako to mám vziať?

— Ako sa vám páči.

Župan sa namrzel.

— Odpusťte, pane, ale to nie je spôsob, akým sa zhovárate s vrchnosťou.

— Ach, tak, vy ste moja vrchnosť? Nevedel som to dosiaľ. A kto ste vy vlastne, aby som bol na čistom, pred kým stojím?

— Ja som dr. Kostolník, župan tejto stolice.

— Ďakujem, uverím vám to. Prosím, čím som obžalovaný, keď ma tak inkvirujete?

— Predbežne ničím. Chcem sa len o vás bližšie informovať.

— Ach, tak. Myslím, že som bez obžaloby nie povinný vypovedať o sebe, len svoje nacionálie. A to vám, keď chcete, pošlem na papieri. Porúčam sa.

Čo si župan myslel, bola jeho vec. Keď sa upokojil, dal zavolať dr. Búroša, ktorý prišiel o krátku chvíľu, keďže bol náhodou v úrade.

Keď vošiel a sa poklonil, župan ho ponúkol fotelom, pravdepodobne poučený prípadom s Lúčkom.

— Pán doktor Búroš? Ráčte si sadnúť.

Búroš si sadol.

— Vy ste, tuším, Slovák?

Búroš sa usmial:

— Asi.

— A boli ste vždy Slovákom?

— Nakoľko sa pamätám, vždy.

— Ako je to, že ste ako Slovák mohli byť okresným lekárom?

— Vymenovali ma, keď sa ešte nemaďarizovalo tak divo ako posledné roky. Do politiky som sa nemiešal. Vlastne mal som také politické presvedčenie, na ktoré hľadeli u nás viac ako na kuriózum ako na nebezpečné; bol som trochu socialistom, a k tomu nebolo náhodou v tie časy županského protégé, ktorého by sa bolo vyplatilo vymenovať za okresného lekára, ktorý napokon bol potrebný už i kvôli robeniu štatistiky.

— Chcete slúžiť v Československej republike?

— Vďačne, v nádeji, že sa bude vážnejšie starať o zdravotníctvo, než sa starala maďarská vláda.

— Ďakujem vám, pán doktor. Tak sme na čistom. Dovolíte niekoľko otázok ohľadom pána advokáta Lúčku, ktorý bol tu pred chvíľou a odišiel odo mňa nahnevane.

Búroš sa usmial.

— Uverím vám to. Je to zlatá duša, ale trochu prchký.

— Tak kto je to a aký je človek?

— Martin Lúčka je najstatočnejšia a najušľachtilejšia duša, a najrýdzejší Slovák v našej novej republike, ktorý má len tú chybu, že sa do politiky nestaral, a tak nikto o ňom nevie. Jeho brat Miloš, tiež advokát, je legionárom ruským, a ako sme počuli už podplukovníkom.

— Do hroma! To som s ním pekne zaobchádzal. Bude sa na mňa hnevať.

— Dovoľte, pán župan, ako ste sa s ním zhovárali?

Kostolník vyrozprával scénu s Martinom.

Búroš sa zasmial.

— Martinko sa nahneval. Pravda, kým prišiel domov, ho hnev pominul. Jednako sa to roznesie, nebude to dobre, lebo ho každý má rád a váži si ho.

Župan sa zamračil.

— Zdá sa mi, že moji informátori sú predpojatí.

— Možno, že sú to ľudia, majúci svoje egoistické ciele, šípiaci vo všetkom prípadných záškodníkov pre svoje obchodíky. Ak je tomu tak, nuž rozumiem, že im je Lúčka nie po srsti.

— Hm. Čo by som mal urobiť s Lúčkom?

— Myslím, že sa ma pýtate, lebo chcete moju úprimnú mienku zvedieť?

— Prosím o ňu.

— Ráčte ísť k Lúčkovi a vysvetliť mu celú vec. Ak rozkážete, pôjdem s vami. Nebýva ďaleko.

Župan pozrel na hodiny.

— Mám pol hodiny času. Poďme. Prosím.

Lúčka, keď videl župana s Búrošom u seba, prijal ich veľmi vľúdne. Županovo exkuzovanie odmietol ako úplne bezpodstatné. Na žiadosť županovu, aby prevzal stoličné fiškálstvo, prisvedčil aspoň dočasne, kým sa nenájde iný, ako on hovoril, primeranejší.

Napokon, keď sa župan pýtal, koho by mu odporúčali z terajších stoličných úradníkov na vedúce miesto, menovali mu mňa ako dobrého, svedomitého úradníka a človeka, majúceho svoje chyby, ale nachádzajúceho sa na najlepšej ceste polepšenia.

Následkom toho bol som vymenovaný za župného radcu, čo bol počiatok mojej kariéry v republike. Župan sa rozišiel s Lúčkom čo najpriateľskejšie. Lenže neposlúchal ani Lúčku, ani Búroša, ani mňa vo vykonávaní župnej politiky. Objedali mu uši toľkí a tak dokučne, že ešte mladý, neskúsený a primäkký človek nemohol sa im ohnať a porobil i pri najlepších intenciách celý rad chýb. Keď poznal už ľudí, ktorým bol dôveroval, videl pri mnohých, že neboli tej dôvery hodní. Lenže už bolo neskoro, mnohé chyby nebolo možno napraviť.

Mesiace sa míňali a pomery sa trochu konsolidovali. Veľká väčšina obyvateľstva našej republiky bola privyknutá na usporiadanosť svojho štátu a priklonila sa vďačne i k novej vláde, uvádzajúcej všade poriadky, keď i nie vždy so šťastlivou rukou.

Podvečer často som chodieval prechádzať sa s Magdou a Jelou Búrošovie, už dorastenou slečnou. Išli sme obyčajne ulicami smerom ku stanici. Hoci sme si to nepovedali, úfali sme, že sa tam raz zídeme s Jankom Búrošom alebo Milošom Lúčkom, lebo v ten čas prichádzal vlak, ktorým bol ich príchod najpravdepodobnejší.

Stáli sme s mnohými na peróne, ktorí iste tými istými nádejami poháňaní tiež prichádzali skoro každodenne ako my.

Vlak sa pomaly, odfukujúc, vsunul na svoje zvyčajné miesto. Nastal pohyb obecenstva, ktoré sa chytro zmiešalo s cestujúcimi, schádzajúcimi z vlaku. Bol šum reči, chôdze, ale radostných výkrikov sa neozývalo, keď Jela pobehla s vystretými rukami, kričiac:

— Janko, Janko prišiel!

Utekali sme s Magdou za ňou a na šťastie ju dobehli, lebo ju dojatie tak premohlo, že tratila vládu nad sebou a bola by spadla, keby sme ju neboli zachytili.

Videli sme mladého, veľmi vysokého, schudnutého, ale poriadne oholeného mužského v ošumelej, ale čistej dôstojníckej uniforme ponáhľať sa k nám. V jednej ruke celembal chudým „ruksakom“, ktorý hodil na zem a vychytil nám Jelu do svojho náručia.

Radostné zvítanie ich bolo také dojemné, že nielen Magda, ale i ja som nemohol potlačiť slzenie.

— Janičko, aký si chudý! A krívaš, preboha! Len keď si tu! Bože, akí šťastliví budú mamica a otecko!

— Zdraví ste? Jela, aká krásna slečna vyrástla z teba!

Vtom pobadal i nás a oblapil a pobozkal sa s nami ani s rodinou.

Žiarilo mu šťastie z tváre, keď sme ho uistili, že sa rodičia dobre majú.

— Chvalabohu, chvalabohu! Ako ma bolelo, že som vám nemohol dať zvesti o sebe! Ale som bol v zajatí a myslím, že každé zajatie je strašné.

Utekal som vopred pripraviť Búrošovcov na radostnú novinu. Stretol som sa s doktorom, prichádzajúcim na voze z dediny. Volal som naňho, aby zišiel ku mne, i zoskočil pružne z nie veľmi uháňajúceho voza.

— Čože sa stalo? — zvolal na mňa. — Veď si (boli sme si pred krátkym časom potykali s Búrošom i s Lúčkom), ani keby si bol polmiliónový lós vyhral.

— Viac, Vladko, viac sme vyhrali! Prišiel veľmi milý človek z vojny.

— Kto? Azda Miloš Lúčka?

— Pre vás ešte milší.

— Tak Janko!

— Veru, váš Janko prišiel teraz vlakom. Idú pomalšie s Jelou a Magdou. Ja som utekal, aby som vás pripravil na radostnú zvesť.

Búroš zastal trochu a privinul ma jednou rukou na svoje prsia.

— Zaplať ti pánboh za milú novinu!

Zatým vydýchol zhlboka:

— A je zdravý?

— Rezký a veselý je. Pravda, nejako dobre ich tam nestravovali. No, veď to mama chytro nahradí. Zdá sa, že na jednu nohu trochu pokrivuje. Ale možno, že to len otlak bude, lebo nemá veľmi „nóbl“ topánok.

Chytro sme došli domov, aby nás nepredbehli s Jankom.

Doktor schytil svoju vždy ešte peknú paniu, vyoblápal a vybozkával ju.

— Čože sa ti stalo, ty šialenec? — zvolala naňho s milým úsmevom.

— Veru si uhádla. Šaliem sa. Prišiel nám milý, veľmi milý človek do domu.

— A ktože, preboha? — vyskočila Búroška a zalomila rukami. — Azda Janko, náš Janko? — i utekala ako bláznivá von z domu na ulicu, kde práve prichádzajúcemu synovi padla so šťastlivým výkrikom do náručia.

O niekoľko mesiacov neskoršie prišiel Miloš Lúčka. Ale ten prišiel ako pán, vyobliekaný v elegantnej podplukovníckej legionárskej rovnošate s bohatou batožinou. Bol zdravý a driečny. Čakali sme ho všetci na stanici, lebo nás bol telegraficky uvedomil, kedy príde.

Jeho príchod bol smutný, lebo sa len vtedy dozvedel, že ho Terézia opustila. Neostalo mu, ako sústrediť celú svoju lásku na dcérku a brata. O niekoľko mesiacov by veľkú čiastku jeho lásky bola odobrala Jela Búrošová, keby láska nemala tú podivnú vlastnosť, že jej máme tým viac, čím viac z nej rozdelíme.

Búroš i Lúčkovci ostali v Stráňove na svojich starých miestach.

Ja som vyletel z toho miesta ďalej a vyššie. Nemám sa čo na republiku žalovať, iste by som pod Maďarmi nikdy nedosiahol takej hodnosti, ani takého blahobytu.

Ale preto sympatizujem väčšmi so starými úradníkmi ako s novými.

Ono je len raz darmo, Česi nemajú panského spôsobu. Už akí sme boli my, takí sme boli, ale sme boli páni!