ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa roku 1873 v malom sídelnom meste jednej zo slovenských stolíc. Môj otec bol mužským krajčírom a pochodil z neďalekej dediny. Jeho otec bol malým gazdíkom, trápiacim sa po celý život na desaťjutrovom majetočku. Mal detí nazvyš, ktoré — ako hovorieval — sa mu rodili podľa vôle božej.

Od starého, za veľmi múdreho pokladaného žida som bol počul túto výpoveď: — Jehova sa stará o pokrm pre deti a rodičia sa najedia s nimi.

Keby bol býval tento Šalamún prítomný na „hostinách“, aké vyčíňal Ondro Svoreň so svojou rodinou, bolo by sa mu pozdávalo, že je s tou výpoveďou u sedliaka nie všetko v poriadku. Možno, že to platí len pre židov, lebo veru i Ondrovi i jeho Katrene sa často prihodilo, že hladnejší vstávali od večere, ako boli k nej prisadli. Detváky sa hodili na misy s kapustou a zemiakmi s takou zúrivosťou, že kým Ondro stačil dve-tri lyžice nemastnej kapusty vsotiť do žalúdka, už len po prázdnej nádobe hrkala jeho drevená lyžica. Čo mal robiť? Utrel si ústa širokým rukávom košele a stisol zuby, že mu na chudých lícach svaly v hrubých hrčiach vytislo, a stiahol remeň na nohaviciach. Veru si neraz pomyslel, že je prázdny žalúdok ťažší ako plný.

Ako chlapec často som chodieval k starým rodičom. Hoci nebolo tam objedze, ale medzi svojimi strýkmi a tetkami som sa jednako necítil zle. Čiastka otcových bratov nebola staršia odo mňa, a tak som mal v nich celkom dobrých kamarátov, lepších ako v chlapcoch vo svojom rodisku. Isté je, že tí ľudkovia boli na svoju biedu tak privyknutí, že im ani na um neprichodilo kloniť preto hlavu. Mysleli, že to ani inakšie nemôže byť. Žili práve tak biedne ako ich susedia, a tak si nemali čo závidieť, a jednako závisť väčšmi zožiera srdce ako sám nedostatok. Môjmu otcovi nezvyšovalo veľmi, ale jednako vždy keď mal príležitosť, poslal svojmu otcovi čo len zlatku-dve, hoci si ich často i sám požičal. Veru to nerobil z nejakej citlivosti. Chcel mu ukázať, že je on „pán“ a že si to môže dovoliť. Starý otec ma preto vždy prijal s veľkou vďakou. Nie tak stará mať, ktorá z tých peňazí nemala nijakého osohu, lebo ich „starý“ zakaždým statočne do grajciara utarmonil u Jonáša, a príduc domov podpitý, robil len nezdobu.

Biedny to bol život, ktorý mali moji starí rodičia. Ešte keď bol aký-taký rok, len sa pretrápili, hoci na najbiednejšej strave. Ale v mokré roky bola to hotová núdza. Starý Svoreň sa zúfalo škrabal za uchom, nadvihnúc rukou baranicu, aby to mohol dôkladnejšie urobiť, keď tak kamenec alebo mráz vyničil celé záhony.

My chlapci sme sa často smiali, keď nešeredne stobohoval na dažde bez konca, ktoré zničili už na zvážanie hotové obilie. A keď v jeseni nebola ani polovica zemiakov ako v dobré roky, keď sa prípadne mohol predať ktorýsi centík, veru Svoreň dosť jedovato hľadel na každý pysk, ktorý musel napchávať, najmä keď detváky šarapatili alebo robili krik. Hej, ako ľahko odpásal remeň a kazil im dobrú vôľu! Pravda, fagani ho nečakali, keď zazreli známy pohyb ruky k remeňu, zmizli ani kŕkajúce žaby v močiari, keď hodíš skalu medzi ne.

Jedny prázdniny som, ako už dorastajúci chlapec, skoro celé strávil pri starých rodičoch. Bol to hotový majáles, ktorý mi až hodne neskôr v živote urobil zrozumiteľným rozdiel medzi beznádejným, v temných uliciach a brlohoch sa míňajúcim živorením fabrických robotníkov a omnoho rozmanitejším žitím sedliakov, ktorí ináč stoja na nepomerne nižšej úrovni životných potrieb.

Na dedine má každý dych, každý posunok matky-prírody svoje dráždivé, nervy občerstvujúce krásy. Aký divný účinok má prudký letný dážď, za ktorým hneď slnce rozráža oblaky! O letnej búrke možno písať dityramby!^[1] Je to skvost, je to skvelé predstavenie rozličných, na všetky zmysly mohutne účinkujúcich síl prírody. Ešte i pozdnojesenná chumelica, pomiešaná s dažďom, má svoje príjemné, dráždivé stránky. Vietor drme z človeka chrániace šaty a trepe mokrý sneh do tváre. Aké je to elektrizovanie zmyslov a aká radosť zatým teplá izba!

O pekných dňoch, ich ránach a večeroch vie každý spievať pesničku. Ale i mučenie horúcich omnoho trápnejšie tlačí telo-dušu hoc i vo veľkých sieňach moderných fabrík ako v širokom poli, kde je skoro vždy aspoň vánkom miernené.

Život roľníkov sa strakatie rozličnými prácami podľa období roka, mestský robotník má ugniavenú dušu obrazmi bez farby a rozmanitosti. Mnohí roľníci znášajú s úsmevom biedu, pre ktorú by sa fabrický robotník búril, a i najväčšia strata, ktorú zapríčiňuje smrť, je na dedine zmiernená toľkými srdečnými, ba humoru plnými črtami, toľkou oddanosťou do vôle božej, že sa odoberie i takýmto úderom veľká čiastka bôľu a beznádejnosti.

Dedinčania vôbec nenesú život ťažko. Sú hodne blízki filozofovi, ktorý povedal, že len ten sa môže pokladať za šťastlivého, kto môže povedať: — Vitaj mi, život, so všetkým, čo donášaš, a vitaj mi i smrť, so všetkým, čo zatajuješ!

Tieto dojmy ostali mi nezmazateľné v duši po spomenutých vakáciách. Pravda, k čistému povedomiu mi prišli, až som poprevracal mnohé stránky knihy života, naplnené zväčša nie radostnými, ale clivými, dušu skľučujúcimi udalosťami, ktoré nás nútia chytať sa každej útechy, prichádzajúcej z hociktorej strany.

Môj starý otec — volal som ho ňaňom ako ostatné jeho deti — mal čosi z prirodzeného filozofa. Rád robieval svoje poznámky na všetko. Mne sa v tie časy zdali múdrymi. Dnes, nakoľko sa pamätám na ne, krútim hlavou nad nejednou. Či právom? I to je otázka, lebo veď sa každé tvrdenie dá vykrútiť.

Často spomínal, že ľudia sú už raz hlúpi, keď si myslia, že žijú preto na svete, lebo je tu dobre. Paroma je tu dobre. Ani najlepšia pálenka ti nechutí tak veľmi, ako veľmi ťa bolí zub. Pre bolesť zuba budeš zavýjať ani pes na mesiac, ale pre dobrotu pálenky ešte nikto nehúkal.

— Na svete by bolo hej, keby si mohol robiť, čo chceš. Ale práve čo by si chcel najradšej robiť, to nesmieš. A keď to jednako urobíš, nuž ťa kýsi diabol stále omŕza, že z toho budú z ktorejsi strany opletačky. A keď ti slúžny a sudca dá pokoj, tak ťa môžu na druhej strane opekať na ražni.

Keď si teraz spomeniem na tie vakácie, tak vidím, že v človeku ostali rudimenty^[2] nielen z jeho niekdajšieho telesného stavu, ale i z duševného. Málokedy sa cítime lepšie, ako keď, napodobňujúc život primitívnych ľudí, žijeme v najbezprostrednejšom styku s prírodou. Polonahí, otrhaní, bosí sme sa tĺkli po horách a lúkach, pasúc dobytok, chytajúc ryby, ryjúc cudzie zemiaky a pokladajúc vôbec všetko za spoločný majetok, čo sa nám zažiadalo. Váľali sme sa pri potokoch pod vŕbami, v hájoch pod smrekami v najprirodzenejšom spolužití chlapci a dievčatá. Situáciu, ktorú predstavuje Tizianov obraz „Nymfa a pastier“,^[3] sme nesčíselnekrát napodobnili. Že sme často vyčíňali i hry satyrov,^[4] hoci sme boli len dvanásť-pätnásťročné deti, by som tiež nemohol odtajiť.

Medzi najprvotriednejšie rozruchy patrilo, keď sme išli v temnejšie noci s kárami v čas kosby obilie kradnúť. Čo mal chudobný človek robiť? Úroda bola planá, zárobku nebolo ani toľko, čo by za fajku tabaku kúpil, neostalo iného ako pomáhať si, ako si mohol, ak si nechcel hladom kapať.

A veru neboli tie podujatia bez nebezpečenstva. Koľko ráz sa stalo, že kradošov zbili až na smrť. Ľudia bránili svoj majetok, ktorého zväčša tiež nemali nazvyš, kolmi, sekerami, nožmi, ba i strelnou zbraňou.

Ňaňo mal doma troch synov a dve dievčatá. Najmladší mal osem rokov, najstarší synovia, ktorí boli ešte pri ňom, Mišo a Juro mali devätnásť a dvadsaťjeden rokov. Keď mala vyjsť výprava, podvečer boli vyslaní špehúni podľa možnosti na čím ďalej ležiace polia, aby sa presvedčili, či sú nie strážené. Špehúni sme boli vždy my mladší. Stalo sa, že nás ponaháňali, lebo veď naši spoluobčania veľmi dobre vedeli, prečo sa také chlapčiská večerom potĺkajú po poliach. Beda bolo tomu, kto sa dostal do nepriateľských rúk! Vymlátili ho nemilosrdne. Pamätám sa na prípad, že osemnásťročnému synovi dobrého gazdu prestrelili nohu, a hoci bol dlho chorý, neopovážili sa ísť žalovať, aby nevyšiel i jeho hriech najavo. I to sa stalo, že našli v poli na smrť dobitého. Vyšetrovanie nemohlo nájsť ubijcu, hoci rodina s istotou vedela, kto je to. Nechceli vyjsť s farbou, že sa to stalo pri obrane proti zboju. Obyčajne sa roztrusovalo, že ho niekto zbil alebo zabil zo žiarlivosti, dolapiac ho pri žene alebo milenke.

A na takéto nebezpečné výpravy sa odvažovali preto, aby na dvojkolesovom vozíku vzali niekomu niekoľko snopov ovsa alebo jačmeňa, ktorého hodnota mohla byť niekoľko šestákov!

Raz sme boli i na dreve v obecnej hore. Kradnutie obecného dreva nebolo také nebezpečné; tu bolo najhoršie, čo sa mohlo pridať, že človeka zapísal hájnik a že ho úrady odsúdili na pokutu a náhradu. Milé to nebolo, lebo to urobilo mnohonásobne väčšiu sumu, než aká sa utŕžila za ukradnuté drevo.

Ňaňo sa dohovoril so švagrom z horného konca, s Pavom Kozlíkom. Zhovárali sa v dlhých prestávkach, v ktorých fajčili zo zapekačiek, odpľúvajúc.

— Ty, Pavo, nešiel by si ty dnes večer do Ráztok po drevo? — spýtal sa ňaňo.

O chvíľu Pavo povedal:

— A čože, už nemáš dreva?

— Mať ešte čosi mám. Ale by mi bolo predať ktorýsi metrík, niet groša v dome ani na soľ. Kone máte doma, mohol by si ísť.

Pavo sa ohrýzal, že mu je podsebný bosý, že si roh rozrazí.

Nerozumel som celej veci. Prečo mal ísť Pavo po drevo, keď chýbalo ňaňovi?

Nezmúdrel som z toho dohovoru, lebo keď ma ňaňo zbadal, že počúvam, čo hovoria, zakričal na mňa, aby som sa pratal, lebo ma tak kopne, že sa všetko vo mne zmieša.

Keď sa večer zotmilo, Mišo a Juro zapriahli do kolies a šli do Mlák na drevo. Keď som chcel ísť s nimi, vzali ma so sebou. Cestou sa ticho dohovárali.

Mišo, starší, mal čaptavé nohy a vždy kútiky na ústach; nebol naskrze mocný šuhaj, ale drhol ani hovädo, nadkladal sa za každého. Juraj bol územčistý, širokých pliec, vrtký šuhaj, ale hľadel radšej za dievčatami ako za robotou.

Mišo povedal:

— Len či svák odviedol Maťa. (Maťo bol hájnik.) Nevidel si ho? Čo povedala Mara? (Mara bola ich desaťročná sestra.)

— Mara povedala, že ho okolo domu nebolo vidieť. Dopytovať sa bála, aby ju nezbadali, a okrem toho sa bojí i psa.

— Ak nás dochytí, bude zle-nedobre.

— Neboj sa, iste šiel za svákom.

Prišli sme do riedkej hôrky pred húštinou. Mesiac trúsil bledé svetlo po skalnatej ceste a po lúčke, ktorou sa hadila. Onedlho sme prišli pred veľké hŕby naukladaného okrúhleho dreva. Mládenci vypriahli kone, zviazali im predné nohy a pustili ich na pašu. Kone, skackajúc po lúke, hlasno rumádzgali trávu.

Mišo a Juro obzerali hŕby a vybrali z nich niekoľko tenších rohov, ktoré bolo ľahšie popíliť a pokálať na polená ako hrubé klady, s ktorými by si tak neboli mohli dať rady. Rozpílili ich na polovice a pokládli na kolesá za dosť krátky čas. Kým strýkovia pílili, ja som musel vyzerať, či nejde hájnik z niektorej strany. Veľmi som sa bál, že príde, lebo som mal strach, že môže povstať bitka, ktorá ktovie ako sa skončí, keď Maťo mal pušku.

Šťastlivo sme prišli domov krátko po polnoci. Ňaňo vyskočil len v nohaviciach, keď počul hrkotať voz, a všetci traja sa razom dali do dreva; rozpílili a pokálali ho na siahovicu a ešte za tmy šli s ním do mesta.

Hoci ňaňovci bývali na konci dediny, mali jednako susedov, ktorí veľmi dobre počuli príchod voza a kálanie dreva v noci. Boli na čistom, o čo ide. Veď to bola nočná práca, ktorú i oni robievali, a preto boli hluchí a slepí, ako inokedy bývali Svoreňovci.

Ech, ono je len ťažšie byť statočným človeku chudobnému ako biskupovi alebo direktorovi banky.

Alebo sa má vec naopak? Nuž, homines sumus.^[5]

Ráno som sa spýtal Mary, prečo ňaňo posielal sváka Kozlíka do hory po drevo, keď on chcel ísť.

— Joj, aký si ty sprostý, Jožo, — smiala sa Mara, hojdajúc sa na oji hnojničiaka a ujedajúc ovsený poplan.^[6] — Ani to nevieš?

— Neviem. Nuž prečo?

— Preto, aby hájnik išiel za nimi do Ráztok a aby sa neplietol v Mlákach.

— Nuž a či sa dal sváko Kozlík namiesto ňaňa chytiť v Ráztokách? Hahaha, aká si ty sprostá, Mara, nie ja!

— Ty si sprostý, ty, ty, ty! — pichla Mara do mňa ukazovákom a vytriešťala okále. — Veď sváko Kozlík išiel len pomaličky cez háj a nedotkol sa kúska dreva ani za celý svet. Iste vyčíňal len fígle s hájnikom. Povedal mu akiste, že si príde po drevo, keď ho tam nebude.

Keď sa večer zišla celá rodina, nezhovárali sa o inom, ako kto v dedine koľko peňazí poslal z Ameriky. Skoro všetci, čo boli „za mlákou“, posielali na dedinské pomery veľmi značné sumy.

— Keby sa už len ktorýsi z vás mohol ta dostať! Hej, ale by sa nám omľaslo! — končieval ňaňo rozhovor.

Najväčšia ich túžba bola dostať sa do Ameriky. To bolo ich eldorádo,^[7] všetky sny o blahobyte a šťastí sa viazali k nemu. Sami si nemohli pomôcť a vtedajšej vláde na pozdvihnutí ich hmotných pomerov nezáležalo. Naopak potrebovala mizerných otrokov, ktorých páni mohli čím lacnejšie využitkovať.

Nádej, že sa dostanú raz do Ameriky, im osladzovala horkú biedu. Ňaňo často napínali svaly na chudých lícach, prežierajúc sliny a tešiac sa, že však i na nich spŕchnu americké toliare, a vtedy si i on bude môcť pomastiť svoje vpadnuté brucho.

Stará mať bola chudá ako trieska, nebolo na nej masti ani za orech. Drhla celý deň a hundrala na všetko. Kedy a čo ona jedla, nemohol som pobadať. Cez tie vakácie, keď som bol tam, mala dvanáste dieťa. Myslím, že tí ľudia mali toľko detí i preto, lebo sa pri krste a na pohrebnom kare najedli do sýtosti. Vtedy sa pokladal ňaňo za oprávneného požičať na zmenku niekoľko zlatých. A keďže sa jedna či druhá udalosť prihodila dosť často, rástol dlh, ktorý nevládali splácať. Z dvanástich detí im umrela polovica.

Tentoraz po pôrode stará mať ochorela, a keď kadejaké domáce lieky nepomáhali, ňaňo musel sa s ťažkým srdcom odhodlať doviezť lekára, doktora Búroša, ktorého som dobre poznal, lebo sa veľmi často i u nás obracal. Bol vysoký, mocný chlap, ešte mladý, veľmi rázneho vystupovania.

Keď vošiel do ňaňovcov, prvé bolo, že prskal a fúkal:

— Doparoma, veď sa tu človek zadusí! Pootvárajte obloky!

Pristúpil k posteli, na ktorej ležala stará mať a hľadela najašene naňho. Búroš vyhádzal spod nej všetky nečisté handry.

— Dajte jej čistú bielizeň! Veď od toho smradu musí skapať!

Babica a kmotry skákali a behali, ani keby ich palicou naháňal, a podonášali čisté plachty, košele a preobliekli chorú, hoci to pokladali za veľmi neprimerané počínanie.

Kdeže i nie! Veď čistú bielizeň hneď zanečistí!

Búroš ju s eskamotérskou rýchlosťou poprezeral a ustálil, že má popôrodnú horúčku. Najprv povedal babici svoju mienku a zatým nadal ňaňovi, stojacemu skrúšene pri posteli:

— Vy starý trúp, mali by ste už mať rozum! Načo sú vám detiská? Máte ich len, aby vám mreli. Nemáte sami čo jesť s deťmi, a plodíte nových hladošov! A biednej žene nedáte pokoja! Hanbite sa!

Ňaňo sa škrabal za uchom.

— Ja za to nemôžem. To je pánboh na vine.

— Netárajte také sprostosti! Také staré rešeto, ako je vaša žena! Vy ste zver bez rozumu a uvaľujete svoju hlúposť na pánaboha! Hanbite sa!

Zatým porozprával obšírne a dôkladne, čo a ako majú s ňou robiť, vzal klobúk a palicu, že pôjde.

— Príďte mi každý deň povedať, ako s ňou bude. Rozumeli ste?

— Rozumeli, rozumeli, — podotkol ňaňo nepokojne, lebo mu prišlo platiť za návštevu.

— Nuž a prosím ponížene, čože sme im dlžní?

— Päť zlatých! — odvrkol Búroš a pozrel na ňaňa.

Ňaňo tak bolestne skríkol, ani keby ho niekto bol nožom pichol: — Pre pánaboha, päť zlatých!

Iste mu mihlo hlavou, že päť zlatých dostane za láktor dreva, a koľko je to roboty a prípadne i nebezpečenstva pokuty! A tu taký panák obzrie ženu za čas, čo by si sa ledva otčenáš pomodlil, a pýta za to päť zlatých!

— Čože, zdá sa vám to mnoho? — pýtal sa lekár a zapálil si cigaretu.

— Veru je to len ukrutne mnoho, a ani ich nemám, — žaloval sa ňaňo, na čo mu kmotry dosviedčali.

— Tak koľko mi chcete dať? Dve-tri zlatky? Vy starý ozembuch, vy si robíte kratochvíľu a ja sa musím potom babrať s vašimi starými babami!

— Možno bude dosť i dve zlatky, — opovažoval sa ňaňo nesmelo. — Veď ich volali i do iných domov: tam si to nahradia.

— Tak dajte sem dve zlatky a poďme.

Zatým navštívil ešte niekoľko chorých v dedine, ktorá je veľmi roztratene stavaná, takže šli vozmo. Keď prišiel ňaňo domov s medicínou, rozprával, že mu Búroš i tie dve zlatky vrátil, vraj za to, čo ho po obci vozil.

— Ešte mi i zavárania dala jeho pani. Keď sa zoberieš, musíš mu ktorési to vajce poslať, Katra.

O dva týždne stará mať zasa tak drhla ako pred chorobou. Pánboh vie, čo v nej trvalo.

Vajcia Búrošovi doniesla Marka. Ale keď jej doktorka ponúkla za ne peniaze, nemohla sa premôcť a prijala ich.

Skoro celé dva mesiace som bol na dedine a hoci som sa zavše i nahladoval tam, ostala mi jednako na môj tamojší pobyt jedna z najmilších spomienok môjho života.

Rozísť som sa zle rozišiel s ňaňovcami.

Pásli sme husi na lúke. Pritom sme na potoku, „kačky strieľali“. Totižto hádzali skalkami plocho na vodu, aby skalka, viac ráz sa odraziac, skákala po vode. Podarilo sa mi pritom šťastlivo zlomiť jednej z husí nohu.

Nič by sa nebolo stalo, keby to bola bývala hus cudzia, ale bola to hus ňaňovcov. Doniesli sme ju domov, kde ju zarezali. Mňa ňaňo za moje ustávanie poriadne vymlátil remeňom a vyprášil z domu, hoci sa už mrkalo.

Bol pre čosi rozčertený, a tak stačil tento môj priestupok na ten veľký výkon, ktorým sa ňaňovci s mojimi rodičmi nadlho rozkmotrili.

Už som od dávnejška pobadal, že stará mať najmä pri jedení tak zazerá na mňa, ako keby mi žičila, aby som sa každou švábkou zadusil. Teraz nahliadam, že ma s istou oprávnenosťou nenávidela, keďže som i jej, i deťom zo skúpeho jediva ešte odjedal nepomerne veľkú čiastku. Najmä keď sme jedli kašu s bryndzou, rozhádzanou na jej povrchu, bezočivým, zručným záberom drevenej lyžice som z nej viac pre seba zabral, ako prináležalo na jedny ústa, usilujúc sa ju čím najrezkejšie prežrieť, aby som útok mohol zopakovať, kým ešte bolo niečo bryndze na kaši. Ostatní si vždy brali ku každej lyžici len omrvinky, kdežto ja som sa napchával čistou bryndzou.

— No, zadus sa ňou, zadus, ty troviteľ, — napomínala ma láskavo, keď mi raz zabehlo, pozerajúc na mňa očami ani dvoma rozpálenými nebožiecami.

Stará mať bola chudá, koža na nej samá vráska, na povyťahovanom hrdle jej sedel veľký hrboľatý hrvoľ, ústa mala tenké, zuby zlé; špatné babsko. Stále frfľala, či ju niekto počúval, či nie; všetky svoje myšlienky vyslovila, ako sa v nej vyliahli. Zavše som dopočul, ako či pred mužom, či pred synmi na mňa nadávala, že ich vyžieram, čo ma už diabli neberú.

Ale čo som si ja z jej rečí robil? Nič. Ani najmenej som sa nimi necítil urazený, už i preto nie, lebo ona do každého zapárala.

Jednako, keď sa vyskytla príčina ma vystrnadiť z domu, ňaňo, proti mne jej rečami nepriateľsky naladený, tentoraz ju použil už i preto, lebo mu otec dávno nebol nič poslal, hoci sa dosť navyzvedal od každého Hrabovčana, ktorý prišiel z mesta, či mu môj otec niečo „neodkázal“.

Padlo na váhu i to, že sa odstránili i jedny nebezpečné pysky od husacej pečienky.

Keď ma takto po rodinsky vyhodili — najmenší strýk a stryná ešte i skalami hádzali do mňa, čo som, pravda, junácky rovnakým spôsobom odplácal — utekal som k ujcovi Cúdorovi na vrchnom konci dediny, lebo som sa bál nocou pešo domov ísť.

U ujca sa mi dali najesť do vôle božej, a preto som i z vďačnosti rozprával na ňaňovcov všetko zlé, čo som vedel a vymyslel, maľujúc čerta omnoho černejším, ako bol v skutočnosti, ako je to už oddávna zakorenený ľudský zvyk.

Ráno som sa rozbehol domov, prejdúc poľahky osem-desať kilometrov do Stráňova. V ostatnej dedine pred mestom som začal rozmýšľať, ako ma príjmu doma. Obával som sa, že ma otec vymláti, a preto som začal plakať, aby som aspoň mať získal na svoju stranu. Vedel som, že keď prídem domov plačúc, mať bude nadávať na starých rodičov, a čo by i sto ráz oni mali pravdu. I s tým som bol na čistom, že sa nepochválim, že som husi zlomil nohu, lebo by to pokladali za veľmi veľký prečin. Ak bude otec do mňa veľmi dojedať, poviem, že ma ňaňo preto vyhodil a vytrepal, lebo mu dávno peňazí neposlal.

Kráčajúc špinavou, neriadne stavanou a biedne dláždenou ulicou mestečka, nariekal som, že sa len tak ozývalo. Vošiel som do pitvora s takým revom, že sa celý dom i susedia zbehli. Mať, ako vždy, varila v kuchyni s dieťaťom v náručí. Pobadal som, aká je biedna. Otec vybehol z dielne v nohavicicach, ktorých ošúchaná a poplátaná zadná časť mu visela nad kolenami: na holých nohách mal obdraté pantofle a na krku prevesený centimeter. Smial sa ako vždy.

Tovariš, učni, bratia, sestry, všetko sa zbehlo, ešte i susedky, ktoré predstieranou sústrasťou zakrývali škodoradosť nad iste nemilým prípadom.

Otec skríkol na mňa:

— Čože ťa už dohnalo a čože tak reveš?… Čuš už, lebo ti pysky tým cmuľom zapchám!

I vytrhol cmulík z ruky dieťaťa, ktoré ešte väčšmi začalo vrieskať ako ja. Pritom ma drmal za plece.

— Nože ho nedrm, — zvolala naňho mať, vytrhnúc ma z jeho rúk. — Ty komediant akýsi! Čože ti je, Jožičko, čo sa ti stalo? — pýtala sa a pohladkala ma po hlave.

Keď som však následkom jej ľutovania začal ešte väčšmi vyrevúvať, stratila i ona trpezlivosť a buchla ma dosť dobre po chrbte.

— Veď už toľko nevyrevúvaj, lebo ťa rozdriapem! — skríkla rozčúlene dupkajúc.

— Keď ma, keď ma ňaňo ukrutne vymlátil, a ja som v noci musel utiecť z domu, a ja som nič neurobil. Len oni všetci hovorili na nás, že sme my len všivaví žobráci, nafúkaní na svoju biedu. A oni kradli, čo videli-í!

— Nuž a prečo ťa tak počastoval? Musel si čosi vykonať, čo sa nezrovnáva s desatoro prikázaniami. Ty si len lotor! — kričal otec a smial sa. — Poznám svoju fajtu!

Otec sa vždy smial. Ešte i keď ho žalúdok bolel, keď si bol večer predtým viac vypil, i vtedy sa smial.

Vtom prišiel akýsi pán po šaty a záujem o mňa razom prestal na veľké sklamanie susediek, ktoré nespokojne hundrúc, šli za svojou prácou.

Mať ma vzala do kuchyne, dala mi kyslého mlieka a chleba a vyrectovala ma, ako sa všetko vlastne prihodilo a ako ňaňovci nažívajú. Viem, že som zasa luhal na nich, ako som len vedel. Matke som sa priznal, že som husi zlomil nohu. Zakázala mi o tom hovoriť, hľadiac len na to, aby som zle nepochodil. O to sa nestarala, či bude na ňaňovcov zle-nedobre, keď ma takto, údajne bez príčiny, vyhnali z domu, a to nočným časom.

Nuž ale ženská politika bola vždy taká.

*

Priznám sa, že som si, hoc i ako inteligent, nikdy hlavu nelámal na niečom, čo sa ma bezprostredne netýkalo. Preto som nešpekuloval ani o tom, čo je príčina toho, že niektorý človek je dobrej vôle, i keď sa topí, a druhý zlej i na priateľovej svadbe (nie svojej). Materialisti hovoria, že dobrá vôľa závisí len od telesného nastrojenia. Ale prečo sa môj otec smial, i keď mal žalúdočné kŕče, alebo smial sa i vtedy, keď v jeden deň pochoval troje detí, čo mu umreli na záškrt? Robil fígle, že odišli, lebo mater zle varila. Primnoho bolo kapusty a zemiakov v jej strave.

Otec sa bol vyučil svojmu remeslu v Stráňove, a keď sa stal tovarišom, išiel na vandrovku do Pešti, kde u istého predmestského krajčíra pracoval tri roky. Odtiaľ prišiel ako povestný, v Pešti vyučený krajčír a číry Maďar naspäť do Stráňova a vzal si kuchárku vicišpánovu za ženu, čím hneď získal i stoličných pánov za objednávateľov.

Všetky tieto okolnosti sú mi známe z rozprávok otcových, ktorý vše v nedeľu popoludní ležiac na posteli, rád vykladal svoje skúsenosti.

— Nuž všetci páni dali u mňa robiť, pravda, zväčša na úver. K tomu žiadali i to, aby som bol i dobrým Maďarom. Pre mňa, myslel som si, ja vám budem, čím chcete, len zaplaťte! I mondokoval som im takou krásnou maďarčinou, že nebohý Arpád musel mať horšie kŕče v žalúdku, ako ja vše mávam. Ale oni ma chválili, že krásne hovorím. Len sa im tak oči svietili od radosti, ako máčkovi Fipánovie. Oni sami sa v tie časy najradšej po slovensky zhovárali medzi sebou; veď im slovenčina ľahšie šla a vždy preskočili do nej, keď si chceli niečo od srdca povedať. Ale so mnou by neboli iného slova stratili ako maďarského. Chválili ma, ako krásne hovorím, a za chrbtom robili zo mňa posmech a porúhali sa mi.

Nuž, aká diera, taký zápach.

Sprvu som ja tie úvery len trpel, ale keď som začal na ten obchod doplácať, nuž som sa po troche i ja po slovenský začal s nimi zhovárať. A to tak okrem žartu. Koniec bol, že ma za niekoľko rokov všetci pozanechávali práve tak, ako ja ich maďarčinu. Už len, aby som im robil na protiveň, stal som sa takým Slovákom, že len tak hučalo.

Prišiel ku mne Tornyay Aladár, ktorý vygazdoval so svojím majetkom a ktorého urobili akýmsi vyšším kancelistom. Kamarátil sa so všetkými pánmi, ktorým všetky služby konal. Taký niktoš. I príde mi a ak Miška barátom, tak Miška barátom,^[8] aby som mu nielen ďalej čakal, čo bol dlžen, ale ešte i nový oblek urobil.

S ním prvým som sa začal po slovensky zhovárať. „A veru, pán Tornyay,“ nepovedal som pán urodzený, čo ho veľmi škrelo, „ja som im nie nijaký Miška barátom, ja som im pán majster Svoreň, ktorý potrebuje svoje groše, lebo z ich daromných rečí nevychová šestoro detí. (Toľko vás už vtedy bolo). Keby som i ja mohol pyskom vyplácať svojich veriteľov, bol by som najbohatším človekom v celej stolici. Pán priateľ tuto, toto, takto, groše na stôl.“

Haha, veru som ja tomu povedal. Utekal, ako keď psa obaríš.

O chvíľu prišiel ku mne hajdúch Paľo, aby som išiel naskutku k pánu hlavnému slúžnemu. Nevedel mi povedať, čo chce so mnou. Bol veru u neho Tornyay a s tým čosi repentili. Spomínali — disznó, ronda szabó,^[9] a však mu ja ukážem.

Smial som sa. Ale som im zakúril. Hajdúchovi som povedal, že prídem, keď budem mať stihu, a šiel som si do Bergera trochu gurážu napiť. Nech čaká ten bruchaj.

Keď otec takto rozprával, mať, ktorá vždy, ešte i v nedeľu popoludní, niečo robila, keď nie iné, aspoň bielizeň plátala, vše naskočila naňho.

— Veď si ty len najväčší chlap zo všetkých, keď si sám. Ale medzi inými ani hlasu nečuť, ani chlapa nevidieť.

— Joj, ako to len môžeš povedať! A či som len pred týždňom nevymlátil Cigánča, čo ti chcelo zásterku ukradnúť? Hahaha! Vidíš, ako táraš do sveta.

Všetci sme sa zasmiali, ešte i mať, ktorej sa to zriedka pridalo. Videli sme, že otec robí len posmech zo seba, lebo išlo o osem-deväťročného šarvanca, ktorého bol buchol zo dva razy po chrbte, keď ho pristihol pri krádeži.

Zatým rozprával, ako hlavný slúžny naskočil naňho.

— Prvé bolo, že mi vytýkal, že som pansláv. Potom mi hrozil, že ma všetci páni od stolice nechajú. Zasmial som sa.

„Spánombohom, len nech mi poplatia, čo sú mi dlžní. Veď beztoho od niektorého z nich nevidím živého grajciara, len zmenky. Vyplácajú ma zmenkami, ktoré ja musím žírovať,^[10] pričom vždy omnoho viac vypožičajú, ako potrebujú pre mňa. Zmenky neplatia a sporiteľne mňa naháňajú. Zlá je to hostina!“

„To je nie pravda!“ zakričal na mňa. „Ja ich statočne vyplácam.“

„Áno, oni jediný. Ale čože, z nich nevyžijem. Oni si dajú u mňa raz za päť rokov nejaké hábky ušiť za pätnásť-osemnásť rímskych. Keď potrebujú lepšie šaty niekedy, tie si dajú inde urobiť. Chvalabohu!“

„No toto je jednako svinstvo!“ zreval a trepol penovku o stôl. „Ja ich naučím móresu! Keď ich raz začnem sekírovať, utečú za mesiac zo Stráňova.“

„Ale oni?“ smial som sa. „Veď čože mi môžu urobiť? Čože som takého urobil, za čo by sa mohli do mňa miešať?“

— No, počuješ, to už zasa cigániš, že si sa s ním tak zhováral, — naskočila naňho mať.

Otec sa smial.

— Pravdu máš, nezhováral som sa s ním tak, ale som sa mal. Aspoň Búroš mi kázal, aby som s ním tak hovoril. Ale čože, každý nemá taký pysk ako on.

— Nuž, čo si vykonal?

— Čo som vykonal? Vytiahol som knižku z vrecka a ukázal mu čierno na bielom, čo zarobím od pánov od stolice a čo sú mi dlžní. Povedal, že je to nie pravda.

„Ak chcú, donesiem im aj výťahy zo sporiteľní, keď neveria.“

Urobil tvár ani divý Turek a vrieskal, že sa v celom úrade ozývalo.

„No tak! To je naozaj svinstvo! Počuješ, Aladár, a prečo vy tomu človeku neplatíte? Veď je to škandál! Na lumpačky, karty, dievky máte peniaze, ale remeselníka vyplatiť, to vám smrdí! Fuj, fuj, hanba, vy lumpi!“

Tornyay vytreštil naňho oči.

„A či si ty, Gézuško, lepší?“

„Vedia čo, majster? Ja im tie peniaze poinkasujem. Ja, aby vedeli.“ I tĺkol sa päsťou po prsiskách, že len tak dunelo. „Huncút moje meno, ak nie!“

— To všetko urobil len pyskom, — povedala mať.

— Nezinkasoval ten ani grajciara. A ak i zinkasoval, zadržal to pre seba. Veď je to zázrak, kde ten človek peniaze podieva. Ničoho nemá, dom na spadnutie, koč stará haraburda, kone ledva na nohách stoja, a také panstvo! To všetko v kartách premárni. Dcéra je ľahkomyseľná a syn lumpisko. Čo by tomu peniaze Váhom tiekli, i tak sa v tom deravom sude neudržia. Nebolo to zle, že som sa tých loptošov striasol. Mám menej roboty, ale aspoň vidím groš za ňu.

I obrátil sa a zívol, a o chvíľu chrápal, ani keby buka pílil.

*

A zasa v jednu nedeľu popoludní bola u nás i Žofka Pipánovie. Pipán bol dobrý gazda a býval v jednom dome s otcom. A znášali sa ešte dosť dobre spolu. Ale len preto, že rodičia okrem trochu raždia, čo učni z hory nanosili, nemali nič na dvore. Pravda, i prasa kŕmievala mať. Nuž ale o to sa nemohli s Pipánom naťahovať, o tom každý vedel, čie je. Ináč Juro Pipán všetko vyhlásil za svoje. Veď čo by taký žobrácky krajčír mohol mať!

Medzi štyrmi očami rečeno, my deti a učni sme sa mu dosť dreva a vajec nakradli, čo ako dával pozor. O ovocí v záhrade ani nehovorím. To by nebol ustriehol, a čo by bol mal sto očí. I psy držal, ale s tými sme my boli väčší kamaráti ako on. Ony nám samy ukazovali, kde je to najlepšie, a strážili, aby nás nikto neprekvapil, keď sme boli na ňom.

Ale Žofka bola celkom iný koreň. Bolo to dobré dievčatisko. Prišla k nám, keď len mohla, a nestála nikdy podaromnici, podpierajúc dvere, ale vždy sa chytila akejsi roboty. A bolo jej veru dosť a dosť. Veď biedna mať pri toľkých deťoch naozaj nestihla všetko porobiť.

I teraz si sadla k matke a pomáhala jej plátať. Keď sedeli spolu, nepočúvali veľmi otcove rozprávky, ktoré už bohvie ktorý raz rozprával, ale si obyčajne v tichosti šepkali o svojich veciach.

Otec si ľahol, zoblečúc kabát a zobujúc povytláčané topánky, na odkrytú posteľ, zapálil si fajku s dlhou rúrkou a ako v driemotách vykladal, kým nezaspal. My, čo staršie deti, sme ho počúvali ako apoštola.

— Keď sme našu Hanku krstili, to vám bola paráda! Mať bola kuchárkou u vicišpána, a tak nám prišiel Lipnický za kmotra. Doviedol so sebou, aby sa mal s kým zabávať medzi takou čvargou, ako sme my boli, i Szökeho, Barnássyho, Baksayho a ešte akýchsi dvoch či troch potrimiskárov. Koč do kostola požičal mi vicišpán. Čože, vaša mať bola osoba krásna, videla sa každému. Viem, že i pán vicišpán fľochol na ňu, keď ho jeho stará, ten šošovicový pyštek, nevidela.

— Nože netáraj také hlúposti, ty blázon, — ozvala sa mať od roboty.

— No, daj si pokoj, bola si ako z cukru. Ani z marcipánu. — I mľaskol jazykom.

— Nuž veď som už len bola inakšia ako teraz, keď som sa pri tebe zodrala na vecheť.

— No, hodná osoba si ty i dnes. Nejeden by si i teraz oblízal paľúchy za tebou. No, ale, akože to bolo? Hja, hej, na vicišpánovom koči sa zaviezli do kostola. Pravda, bez vicišpána, lebo on sa pre mnoho práce, čo mali s kartami, musel dať pri krste zastúpiť… Ale na večeru prišli, oj, prišli, a to včas, už o piatej boli tu. Kým prišli ostatní hostia, vypili nám všetku varenú pálenku, vytrúbili víno a zjedli celú šunku. Ja som sa divil, kde sa to do nich prace. Veď, pravda, majú brušiská ani vahany. Podvečer prišli moji kamaráti so svojimi ženami. Všetci boli pekne vyobliekaní, ako sa patrí, keď idú na takú slávnosť, len páni boli ako šlajfiari, lebo sa im veru pre hocijakého krajčírika nechcelo preobliekať čierne háby. Vyjesť ho vyjedia, ale mu i trochu úcty dať, to už nie. Tak to vždy robievali a robia i teraz. Doma chodia v tri razy prevracaných oblekoch a napukajú sa, keď niet iného, i zemiakov s kyslým mliekom sťa prasce, ale keď idú niekde do Pešti alebo inde do sveta, to sa vyparádia. Tu nevybije z nich remeselník, či kováč, či šuster toho mozoľného groša, v Pešti sa rozhadzujú, ako keby im peniaze na lúkach rástli namiesto trávy… Ešte bolo šťastie, že mať jednu fľašu varenej pálenky zaratovala; šunky sme museli dokupovať, no a vína bolo dosť v hostincoch.

— Keď sa ti to len chce toľko omáľať, ty dudroš, a rád si bol, že prišli, — zahriakla ho zasa mať.

— Pravdaže, bol som rád, lebo je človek už raz taký hlúpy. Radi sa obtierame o väčšieho pána, a čo sa nám hneď i koža oškúli pritom. Však, Žofka? Hahaha! Hej, o teba by sa bolo radosť obšuchnúť, ty máš kožtičku ako najfajnejší hodváb.

— Pán majster, ak mi nedáte pokoja, ústa vám zošijem touto ihlou, keď zaspíte, aby ste vedeli! — zvolala Žofka, vytriešťajúc naňho hrozne oči a hroziac mu ihlou.

— Juj, aká si strašná, ako sa ťa bojím! Ale čo ako, mať má svoj rozum, lebo husi a sviečkovicu — vidíte, jedli sme ako páni — nepredložila celú tým žrútom, ale oddelila ich na zvláštnej miske, takže sa i nám ostatným dostalo z tej dobroty… Nuž víno sa pilo veselo, a keď sa dobre zvečerilo, už táto izba len tak hučala od spevu. Páni si zasadli do karát v bočnej izbe, ale keď prišli neskoršie i Cigáni, nechali všetko tak a pijúc a spievajúc, tancovali čardáš o dušu spasenú. Keď boli docenganí, všetci sa oblápali a bozkávali so mnou a s mamou…

— Joj, necigáň, bola by som im okále vyškriabala!

— Ale, veď ako s kmotrou, no…

— Či s kmotrou-nekmotrou, nebozkával sa so mnou ani jeden. Keby si už len toľko netáral!

Žofka, hryzúc niť zúbkami, hľadela na otca a kývala mu odpieravo hlavou.

— Nuž, keď nie, tak nie. So mnou sa veru bozkávali. Hlavný slúžny Szöke mi povedal, že ak nedodržím „per tu“ poriadne a statočne, že ma vyzauškuje hoc aj na ulici.

— Ujko, ale však si netykáte s ním? — spýtala sa prekvapene Žofka.

— Veru verím, že nie. Niekoľko dní po krste som sa zišiel s ním na ulici a pozdravil som ho:

„Servus, pán Géza!“ Viete, čo mi na to povedal? Toto: „Nech idú sem, majsterko! Oni sú strašný hlupák. Z vďačnosti za dobrú večeru im trochu hlavu napravím. Nech nikdy neberú za hotový groš niečo, čo im páni v opitosti povedia. Ani to nech neberú za isté, čo im povedia, keď sú triezvi, ale to, čo v opitosti, už celkom nič. Oni sú sprostý, smradľavý krajčír, ja ako pán si s nimi tykať nemôžem a ani nesmiem. A ak sa opovážia ma ešte raz tak sproste osloviť ako teraz: ,Servus, pán Géza!‘ — tak ich hoci na ulici vyfliaskam!“ Krútil jedovato hlavou a frngal mi ukazovákom pred nosom: „Nech ich od toho ruka božská chráni. Vedia, nech tykajú vicišpánovi, hlavnému notárovi, főišpánovi,^[11] drotárovi, žobrákovi a hoci Franc-Jozefovi, ale mne nie, lebo len do tých čias majú zdravé kosti v tele. A teraz marš, nech sa pracú!“ Hahaha!

— Dobre sa ti stalo! — doložila mať.

— Po takomto vyškolení som vedel, že panská láska je na zajačom chvoste a neopovážil som sa ani hlavnému notárovi, ani „nočnej tme“ — Barnássymu skoro ani pozdraviť, keď som sa s nimi zišiel. A so svojím duchovným kmotrom, s pánom vicišpánom Lipnickým, som ešte najhoršie obišiel. To je najväčší lotor zo všetkých.

— Nože netáraj také sprosté reči, nie, — zahriakla ho zasa mať, ktorú mrzelo, že pred Žofkou nadáva na takých veľkých pánov.

Žofka sa ani neopovážila zdvihnúť od šitia, čo sa bála, že ju hneď zavrú, i keď len počúva také strašné reči.

— No, veď ty dobre vieš, ako ma dostal. Dal ma zavolať do kancelárie. Zastal som úctivo pri dverách a len som sa poklonil:

„Služobník ponížený!“

Vicišpán sedel pri stole, fajka, ako vždy, mu trčala z úst.

„Dobrý deň, Miháľ. Dal som ťa zavolať, lebo mám niečo pre teba.“

Myslel som si: ,Toto je, hľa, jednako len najstatočnejšia duša zo všetkých, veď mi tyká, ako sa na poriadneho kmotra patrí. To mu i ja budem tykať, aby sa neurazil.‘ I odpovedal som:

„Nuž čože rozkážeš, veľkomožný pán kmotor?“

Vicišpán vyložil okuliare na čelo a díval sa chvíľku na mňa, pukajúc z fajky.

„Miháľko, ty mi nemusíš tykať. Ja ti budem. Ale ty mi nesmieš, lebo je to nie zvyčajné medzi pánmi. Väčší menšiemu tyká, ale menší alebo mladší mu jednako len oniká, vieš? Pozri, ja tykám praktikantovi, mladému Barnássymu, ale on mi povie: ,Oni, Šándor báči.‘“

„Nuž to im i ja môžem povedať: ,Oni, Šándor báči!‘“

„To už zasa nie, lebo to si len páni medzi sebou môžu povedať, a ty si síce poriadny človek, no, ale pánom si nie. Ty mi povieš jednoducho: ,veľkomožný pán vicišpán‘, vieš?“

„To budem tak s veľkomožným pánom vicišpánom ako hajdúch. Rozumiem. I tomu tykajú, a on veľkomožnému pánu vicišpánovi oniká.“

„Tak, tak, tak! Vidím, že si nie celkom udretý. Len keď budeme sami, tak medzi štyrmi očami, môžeš mi povedať i ,veľkomožný pán kmotor‘, ale tykať božechráň! Nuž ale ja som ťa pre toto nedal volať, ale chcem ti dožičiť zárobok, ak chceš.“

„Ďakujem ponížene, veľkomožný pán vicišpán, ako by som nechcel?“

„Ako vieš, každý rok treba pre čiastku stoličných hajdúchov háby, dolomány^[12] a plášte šiť. Ak chceš, dám to tebe. Ceny sú také, že sa pritom dá pekne zarobiť.“

„Ďakujem ponížene, nadšágoš ališpán úr,“^[13] i pobehol som k nemu a bozkal mu ruku, ktorú mi milostivo vytrčil, ale nie dlaňou navrch, aby som mu ťapol do nej, ale chrbtom, dvíhajúc mi ju pod ústa.

— Čože to spomínaš také hlúposti? — odvrkla mať. — Veď sa to rozumie samo sebou, že pánom treba ruku bozkať.

— Hahaha, veď ja nič, všetko je v poriadku. Len to je chyba, že keď som prácu vyhotovil, kvitanciu za peniaze podpísal, tak ich dostal do rúk môj kmotor radostný a všetko, čo by som bol zarobil, on zadržal pre seba, aby som mu vraj tých niekoľko stovák ako kmotrovi požičal. Čože som mohol urobiť? Podpísanú kvitanciu mal na celú sumu, bol som rád, že mi aspoň toľko dal, že som za látku a prácu zaplatil. Pravda, nezarobil som za svoju robotu ani grajciara. Keď som ho o niekoľko mesiacov prosil o peniaze, vyhodil ma, a keď som zasa išiel k nemu, hajdúsi ma nepustili ani do predizby. Hahaha! Tak som obišiel. Tak veru so svojím panským priateľstvom. Nechal som ich tak a vykýchal sa i na ich maďarčinu…

Otec zamĺkol, fajka mu z ruky vypadla a o chvíľku chrápal podľa svojho zvyku.

*

Žofka Pipánovie mala vtedy zo šestnásť rokov. Bolo to dievča pekne urastené, hoci tváre dosť obyčajnej. Oči a ruky mala pekné. Je podivné, ako a podľa čoho sa vyvíja ľudská povaha. Jej otec bol vydriduch a skupáň, závistník; malo ho poraziť, keď nejaký známy prišiel k neočakávanému grošu. Pomôcť niekomu bola preňho trpká práca. Jeho žena bola baba nehybná; kde ju sotil, tam bola. Robota sa jej lepila na ruky ako smola, s nijakou nemohla prísť na koniec. Žofka bola pravý opak rodičov; kde kedy mohla, pomáhala prácou, darmi. Iste to nerobila na základe nejakých náuk, alebo rozvažovania. Jej city ju hnali do toho. Nemohla zniesť pohľad na hocijaké trápenie, aby ju nenútilo chcieť pomôcť. Pri ohni ratovala, čo mohla, takže sa viac ráz i poranila. Vodu vláčila do spadnutia. Bolo dojemné hľadieť na ňu, ako drhla do pretrhnutia. K nám pribehla, keď stihla, hoci sa ju preto i otec, i mať nahrešili, ba i ubili ju preto. Pribehla zavše s náručím dreva a hodiac ho pod sporák, odtisla našu utrápenú mať od koryta a chytro prala alebo umiesila cesto na chlieb, nútiac ju, aby si trochu oddýchla. Pritom sa vždy smiala a vyškierala biele zuby.

*

Pri svojom otcovi som sa presvedčil, aká ľahostajná je nevzdelanejšiemu človeku národnosť a vôbec všetky ideálnejšie myšlienky a predstavy. Otec si možno nikdy neuvedomil, že je Slovák a že je od neho podlosť, keď sa pre hmotné výhody vydáva za Maďara. Práve tak, ako bezmyšlienkovite sa stal Maďarom, prešmykol sa pre priaznivo sa vyvíjajúce pomery zasa k Slovákom. Maďari ho opustili a Slováci mu dali kúsok chleba, i stal sa zasa Slovákom, ani netušiac o tom, že urobil niečo záslužné.

V tisíc starostiach o každodenný chlieb mu veru nikdy ani na um neprišlo rozmýšľať, ako by sa on bol vyslovil o takých daromnostiach, ako je národnosť alebo vôbec politika. A tak je to i s ohromnou väčšinou nášho pospolitého ľudu. Pravda, neskoršie mu nahovorili, aký záslužný skutok vykonal, keď sa na základe lepšej rozvahy vrátil k svojej otcovskej národnosti, a on sa tým i rád honosil, ako rozpoznal nespravodlivosť a utlačovanie Maďarov, a preto ich opustil. Že sa s ním časom, vývinom jeho slovenského odberateľstva, stal tento obrat, bolo zásluhou Búrošovou, ktorý svojím spôsobom vždy vŕtal doňho a naháňal mu odberateľov, najmä dedinských kňazov, notárov, učiteľov a niekoľkých Slovákov, ktorí v tie časy ešte po mestách a mestečkách nesklonili hlavy pod čoraz väčšmi vzrastajúcim maďarským terorom.

*

Mal som skoro dvanásť rokov, keď ma poslali do gymnázia. Chodil som päť rokov do ľudovej školy, lebo som, ako všetci moji súrodenci, často prechorieval. Bolo nás spolu jedenásť, a na živote zostalo len troje. V našom domci napredku i nazadku po dve izby, jednej väčšej s dvoma oblokmi a menšej s jedným oblokom. V zadných vo väčšej bola dielňa a v menšej brlohy pre tovarišov a učňov. Napredku bývala v dvoch malých miestnostiach celá rodina. V jednej posteli spalo i troje menších detí, kým smrť nákazlivými chorobami a neskoršie suchotami nevyprázdnila dom. Mne sa tak zdá, že bol u nás vždy niekto chorý. Napokon po dlhom trápení i mať odišla z kuchynského očistca na zaslúžený odpočinok do cintorína. Umrela tiež na suchoty, keď nemala ani štyridsať rokov. Úbohá, nešťastná trpiteľka! Jej koľko-toľko ľudský život trval možno len rok, lebo ako porodila prvé dieťa, stala sa otrokom rodinného života. Vždy ju vidím v požehnanom stave alebo s dieťaťom na rukách v kuchyni variť, alebo iné práce konať. Otec bol k nej dobrý; nepamätám sa, že by sa bol s ňou vadil. Ona mu často robila trpké výčitky s plačom. A mala prečo…

Otec chcel nasilu, aby som sa i ja stal krajčírom. Sľuboval mi hory-doly, ako ma dá vyučiť a že si môžem otvoriť dielňu vo väčšom meste, hoc i v Pešti, a že budem pánom.

Mať sa tomu vzpierala hovoriac, že budem takým žobrákom ako otec. Ale sotva by bola presadila svoju vôľu, keby nebol býval doktor Búroš, ktorý skoro každý deň bol u nás.

— Majteže rozum, majster! Vy žijete v biede a v sprostosti, dajte chlapca do školy. A čo bude len pisárom, tak sa nebude aspoň toľko mordovať, aby bol takým žobrákom, ako ste vy. Naučí sa i tomu, že nesmie mať viac detí, ako vládze vychovať. Vy nesvedomitý človek!

Otec sa díval s otvorenými ústami naňho a zabudol sa i smiať.

— Zavrite ústa, naletí vám múch do nich. I tak sa tu ledva dýcha, toľko ich je.

Myslím, že Búroš sotva čo prijal od otca za naše liečenie. Ale viem, že často požičal otcovi niekoľko zlatých, keď bola bieda horúca.

Ani ja som nemal vôle do krajčírstva. Keď som trochu podrástol, spával som na svoje šťastie s tovarišmi a učňami, a tak som sa akiste vykĺzol suchotám, ktoré vyčíňali v predných izbách. Ale videl som, čo tovariši stvárali s učňami, i prešla mi všetka vôľa byť takým utrápeným tvorom. Presvedčil som sa i o tom, akým surovým, ukrutným zverom je človek, keď môže popustiť uzdu svojim chúťkam proti bezbrannému. Aké hnusoby robili zavše s niektorým učňom, nemožno opísať. Ešte dnes, po mnohých rokoch, sa mi zovrie ruka do päste, keď na to pomyslím. Iste bolo v tom i mnoho sadizmu.

Nežaloval som na tých lotrov rodičom, lebo som sa ich tak bál ako nešťastní učni, ktorí podrastúc, budú zaiste tiež to isté páchať s inými, čo robili s nimi. Ale predstava, že i so mnou by mohli tak zaobchádzať ako s inými, keby som i ja bol učňom, ma naplnila takou hrôzou, že by som si bol možno niečo urobil, keby ma boli na remeslo nútili.

Prišiel som na gymnázium do L. a nemal som z toho mnoho radosti. Búroš mi bol nabil do hlavy, že som Slovák a že ním aj musím byť vždy a pred každým. Keď som sa naivným spôsobom pred spolužiakmi prezradil, že som Slovák, urobili zo mňa posmech, prezývali ma „drótos tótom“,^[14] a pravda, vyzradili i profesorom. Niektorí profesori si ma vôbec nevšimli, jeden-druhý ma vysmial a nadal do „buta tótov“^[15] a tým i odbavil.

Jeden z nich však, menom Köváry, si na mňa sadol a strpčoval mi život natoľko, že som pomýšľal na samovraždu. Prvý raz, keď ma vyvolal, sa ma spýtal, čo som, či Maďar, či Slovák. Vedel som už, čo ma čaká, keď poviem, že Slovák, a preto som s ťažkým srdcom a zadrhujúcim hlasom vyjachtal, že Slovák. Ešte mi vtedy ležalo na duši prikázanie Búrošovo. Čo ten nečlovek zatým so mnou robil! Myslím, že sa vlastne tešil, že dostal do rúk obeť, na ktorej mohol voľne pásť svoje ukrutné pudy. Bol to človek strednej suchej postavy, tváre širokej kostnatej, so širokým rozpľasnutým nosom a s neveľkými ústami, s tenkými perami, ktoré sa mu vyvracali navonok. Na pichľavých okáľoch mal okuliare s veľkou čiernou obrubou. Mne bolo hnev a hrôza naňho hľadieť, čo sa zaiste i na mojej tvári zračilo. Tak sme navzájom budili odpor proti sebe. Vyvolal ma každú hodinu a robil zo mňa posmech. Sprvu som sa mu učil, keď som sa presvedčil, že je všetko moje usilovanie daromné, vôbec som mu neodpovedal na jeho otázky. Preto ma vyvolal pred lavicu a ťal trstenicou tak hrozne, že moji spolužiaci začali od hrôzy nariekať. To počul raz i direktor, ktorý mu toto mučenie prísne zakázal.

Vedel som, že ma časom jednako vyštve zo školy, čoho som sa nesmierne bál, lebo keby som bol prišiel domov, otec by ma bez milosrdenstva bol vtisol za krajčíra. Vo svojom zúfalstve som poslúchol radu svojho domáceho gazdu, prostého roľníka, ktorý mi kázal ísť k nemu, odprosiť ho a uistiť, že už budem Maďarom.

Šiel som a na mnohé modlikanie mi ako-tak odpustil. Teraz ma zasa zanedbával a nevyvolajúc ma za pol roka ani len raz, ledva mi dal dostatočnú známku.

Tak ma vzali ako dvanásťročného chlapca do prísnej školy luhania a pretvarovania sa. Tento spôsob chápania života sa stal mojím životom, vedúcim názorom.

Keď som bol sám, niekedy som si predstavoval, že sa zišiel Köváry s Búrošom a ako ho Búroš nielen vyctil, ale i zbil, že ho prosil so zloženými rukami o milosť. Búroš bol vysoký a mocný, vtedy asi dvadsaťsedem-dvadsaťosemročný chlap. Pozeral vtedy alebo posmešne alebo pohrdlivo na ľudí. A pritom bol dobrého srdca. Peňazí si vôbec necenil. Hovoril, že toľko môže vždy vydať, koľko má. Ľudia vraj zle robia, keď zdržujú peniaze zo všeobecného obehu, následkom toho je ich nedostatok. Keby každý človek vydal všetky peniaze, ktoré mu prídu do rúk, musel by každý z nich mať dosť. Peniaze sú krvou spoločenského organizmu, ktorá musí voľne a stále prúdiť. Keď ich na istých miestach zadržíme, musí nastať chudokrvnosť iných čiastok.

Pravda, s rokmi sa jeho náhľady menili. Neskoršie hovoril, že mnohé prednášal len žartom, alebo skusmo, čo iní na to povedia.

I dnes tvrdí, že v ľuďoch sú zverské pudy omnoho silnejšie ako altruistické, a že ich len silná spoločenská organizácia drží v medziach takzvanej ľudskosti. Dôkazom toho je medziiným i to, že každý zákonmi neobmedzený panovník je tyran.

Smial sa na tom, že ľudia kladú takú veľkú váhu na to, aby sa naučili čítať a písať. A niet vraj medzi dušou človeka, ktorý pozná práve len litery a dušou analfabeta nijakého rozdielu. Na vzdelanie sa čítaním potrebná je ohromná práca, ktorú máloktorý z nás venuje tejto, podľa náhľadu veľkej väčšiny ľudstva, zbytočnej veci.

Keď som prišiel na vakácie domov vychudnutý ako rak, Búroš sa ma spýtal, ako sa mi darilo. Vyrozprával som mu, že ma profesor Köváry prenasledoval pre moju slovenskosť. Že som sa mu poddal, pravda, som zamlčal. Neskoršie sa to dozvedel od mojich spolužiakov. Nepovedal mi ani slova, ale sa mnou nezaoberal dlhé roky.

Neskoršie mi raz povedal, prečo sa hneval na mňa:

— Lužeme, klameme pod rúškom tajnosti a farizejsky odsudzujeme lož. Vy ste neboli lepší ako iní. Hnevalo ma, že ste nemali ku mne dôvery. Mohli ste vedieť, že by som vás nebol opustil, keby vás boli zo školy vyhodili. Bol by som sa o vás lepšie postaral, ako to urobil váš otec, a dnes by ste boli iste spokojnejší so sebou, ako ste po svojej doterajšej výchove.

Nepovedal som mu na to ani slova. Čo som mal povedať? Cítil som však, že som mravný žobrák; všetka moja sofistika nestačila na to, aby som toto presvedčenie z hĺbky duše svojej odpratal.

Cez nižšie gymnázium som sa s horkou biedou pretrápil. Býval som u gazdu Michala Galku v komore, ktorá bola okrem jedného kúta zatarasená starým haraburdím, zemiakmi a sudom kapusty, ktorá ukrutne páchla. Na komore bol malý zamrežovaný oblok, pod ktorým som mal z neohobľovaných dosák zbitý stolík a stoličku s odpíleným operadlom. Otec platil za toto bývanie a za raňajky mesačne tri zlatky, čo sa mu zdalo mnoho. Okrem toho za alumneum,^[16] v ktorom som len obed dostával dvadsať zlatých na celý rok. Stál som ho celý rok päťdesiat zlatých, čo mi, hoci i so smiechom, často vyhadzoval na oči.

U gazdu som učil dvoje hlúpych, nemóresných faganov, chodiacich do ľudovej školy, za čo mi niekedy dali na večeru kúsok chleba, alebo zemiakov s mliekom alebo s kapustou. V zime mi dovolili v prednej izbe v teple a pri lampe sedieť a sa učiť, keďže sa v komore, kde nebolo pece, nedalo kúriť.

Moje šťastie bolo, že som mal dobrú pamäť a sa ľahko učil, lebo mi skoro všetky knihy chybeli. Len keď som do triedy prišiel, vše som si vypožičal od niektorého spolužiaka potrebné knihy a učil sa počas iných predmetov z nich.

Presvedčil som sa, že sú deti omnoho horšieho srdca ako dorastení ľudia. Aké modlikanie ma to vždy stálo, kým mi niektorý spolužiak požičal knihu, kde mu to bolo jedno, či mu leží neupotrebená v lavici, či ja čítam z nej.

Ešte výchovou a životom nevydrezované deti sú v základe zlé, majú radosť z trýznenia ľudí a zverov.

#K3#Biri#-K3#

Nemal som ani desať rokov a pohlavný život už nemal pre mňa nijakých tajností, keďže som vyrástol na našom dvore a i na dedine medzi ľuďmi, ktorých od prírody neodlučovali mnohé priehrady.

Chodil som do štvrtej triedy a mal som šestnásť rokov, keď som sa po prvý raz zamiloval, a to s takou náruživosťou a všetko premáhajúcou túžbou, akej som v živote ani v približnej miere nikdy viac nepocítil. A pritom bola to láska úplne čistá, že som sa zhrozil každého i len pomyslenia na nejakú zmyselnú túžbu.

V svojej prebiednej komore som sa málokedy zdržiaval. Keď som prišiel zo školy, hodil som knihy na stolík a utekal von. Pri Galkovom dome bola záhrada burinou zarastená, nikdy nečistená, so zanedbanými starými, mladými ovocnými stromami, vyrastenými z koreňov. Ohradená bola ruinovitým múrom, na ktorom boli vyvŕzgané dvere, vedúce na pustú ulicu. Vyškriabal som sa na otrhaný múr a sediac na ňom, čítal som alebo vyzeral von, keď raz za dlhý čas niekto šiel uličkou.

Skoro každý deň okolo štvrť na piatu prechádzala ulicou Biri Lindholzová, dcéra neďaleko bývajúceho okresného sudcu, žiačka štvrtej meštianskej triedy. Biri bola na svoj vek dobre vyvinutá blondínka s veľkými, okolo hlavy otočenými vrkočmi a štíhlymi nôžkami. Mne jej pohľad pomútil hlavu. Hľadel som na ňu ako nado mnou spoločensky vysoko stojacu princeznú. Zdalo sa mi, že je to akýsi nadprirodzený tvor zo zhustenej vône kvetovej a z lúčov slnca. Jej chôdza mi robila dojem ľahkého vznášania sa a jej pohľad, ktorý som zavše zastihol ma tak blažene rozčúlil, že som si ho, vzdychajúc, celé hodiny sprítomňoval. Bol by som za ňu šiel bez najmenšieho váhania do ohňa, do vody, vystavil sa akémukoľvek nebezpečenstvu.

Dni a noci som len na ňu myslel a chodil ako pozbavený zmyslov. Viem si veľmi dobre predstaviť, že v takomto, všetkej skutočnosti pozbavenom snení ľudia radostne umierajú spoločne, alebo pášu pre lásku samovraždy.

Aby som jej bol bližšie, po niekoľkých dňoch som ju čakal pred záhradnými dverami. Biri išla vždy sama, lebo ulica bola bočná, veľmi málo navštevovaná a ani jedna z jej spolužiačok nebývala v nej. Chytro pobadala moje horúce pohľady a sprvu klopila predo mnou zrak, ale o deň-dva mi pozerala do očí a trochu sa i usmiala. Zdalo sa mi, že som najblaženejším človekom na svete, keď som to pobadal. V tú noc som oka nezažmúril. Umienil som si, že ju najbližšie pozdravím. Ale keď prechádzala, hľadiac milo na mňa, len som dvíhal ruku ku klobúku, nesnímajúc ho z hlavy.

Na druhý deň som ju darmo čakal do piatej. Údery štvrtí na veži som cítil, ako keby mi na srdce padali. Neprišla! Bože, čo sa stalo s ňou? Celkom bez vlády som sa oprel o múr a premáhal s námahou vzlykanie. Nebol by som odišiel za nič na svete mysliac, že musí a musí prejsť ulicou. A ak sa jej niečo stalo? Čo si ja len počnem? Pôjdem sa presvedčiť k jej rodičom, čo je s ňou. Ale ešte dočkám tmy. Bolo už po piatej, a vtom išla — plačúc! Malou, uslzenou šatôčkou si kryla oči a chcela prebehnúť popri mne. Ako keby ma niečo zasotilo, prikročil som k nej a chytil ju za rameno.

— Preboha, Biri, čo sa vám stalo, prečo plačete?

Zavzlykala a chcela sa mi vytrhnúť, ale ja som ju nepustil. Zdalo sa mi, že ulicou niekto ide, i vtiahol som ju za dvere do záhrady.

— Na kolenách vás prosím, povedzte mi, čo sa vám stalo? — prosil som ju so zloženými rukami.

Dievča trhlo plieckami a žmoliac vreckovku nervóznymi prštekmi, usmialo sa trochu.

— Ale nič takého. To som len ja taká hlúpa, že pre všetko hneď plačem. Zavrela ma učiteľka.

— Ó, aká to musí byť zlá ženská! Ako mohla zavrieť takého anjela? — zvolal som s úprimným poľutovaním.

Biri sa mi teraz už šelmovsky usmiala.

— Anjel? Moja mama ma čertíkom volá. Poviem jej to. Nuž ale neurobila som naozaj nič zlého. Kamarátka mala odpovedať, ako by cestovala do Alexandrie, a ja som jej pošepla, že by vysadla na loď v Trieste. To bol môj hriech. Viete, aké sú učiteľky. Horšie, omnoho horšie ako učitelia. Každá je nervózna, a nikto nevie prečo.

Veľmi som sa zaradoval, keď som počul, že príčina jej žiaľu je taká malicherná. Čo som vtedy urobil, na to som ani zďaleka nepomyslel. Ani dnes nechápem, ako som sa na to odvážil, a či som sa ja odvážil a či Biri bola príčinou strašného poklesku.

— Aký si ty dobrý! — zašepkala, a bozkali sme sa.

Jej bozk ma prenikol takou blaženosťou, že som sa zatackal a skoro stratil vedomie. Keď som sa poobzeral, Biri už dávno bola utiekla. Vyzerajúc za ňou na ulicu, nevidel som ju viac. Nikdy som nemal tušenia, že bozk milovanej ženy môže zapríčiniť taký neslýchane blažený pocit. Vše som zažmúril oči a predstavil si, ako ma bozkala. Zakaždým som cítil jej mäkké vlažné pery na svojich ústach a dostal skoro závrat od neslýchaného pôžitku. A trvalo dlho, kým sa tento pocit stratil.

Biri nešla viac tou ulicou domov. Darmo som ju vyčkával niekoľko dní. A podivné mi bolo, sám som za týždeň, alebo možno i za menej, úplne vytriezvel. Ani som viac nepomyslel na ňu, hoci ma pamiatka jej bozku stále, ešte i o rok, mocne a skvostne otriasala.

Až o niekoľko mesiacov som sa stretol s ňou na námestí. Pozreli sme na seba a bez najmenšieho znaku známosti sme prešli popri sebe. Vtedy som už videl chyby na nej. Mala zlé vrchné zuby a nebola veľmi poriadne oblečená. Zdalo sa mi, že tá víla mala i jednu topánku vykrívenú.

Moje ostatné ľúbostné pomery — a bolo ich viac — mi nikdy ani zďaleka nezapríčinili také skvostné duševné rozrušenia ako táto detinská láska. Bolo to ako záchvat nejakej choroby.

*

Keď som prišiel domov zo štvrtej triedy, dozvedel som sa, že cez rok najmladší brat Paľko umrel. Bola to v našej rodine taká všedná udalosť, že otec nepokladal ani za hodné mi to odpísať. Alebo možno i zabudol na to. Veď mi i tak mnoho listov nevypisoval, len na poštovej poukážke, keď mi posielal moje tri zlatky i päťdesiat grajciarov mesačne, mi vše pripísal niekoľko slov.

Paľko mal zo tri roky, keď umrel; celý jeho život bol len trápenie. Nuž dobre sa mu stalo, keď odišiel.

V tie vakácie sa stalo, že keď som prišiel jedného dňa na poludnie domov, zastihol som Žofku Pipánovie plačúc v pitvore.

— Čože je, Žofka, čo plačeš?

Žofka utrela si zásterkou nos a oči a ukázala hlavou na prednú izbu.

— Choď len dnu, uvidíš!

Už v pitvore bolo počuť matkin nárek. V izbe sedel otec pri stole, hlavu mal opretú o päste, hľadel do akýchsi písem na stole a smial sa. Otec sa všetkému smial, ale teraz bol ten smiech celkom inakší ako obyčajne. Mať, úbohá, utrápená, chudá, zalamovala zrobenými rukami a chodila zúfalo po izbe.

— Čo si len teraz počneme, čo si počneme? To je všetko tvoja ľahkomyseľnosť. Čo som sa ti nahovorila: Nepodpisuj tie veksle, navnivoč vyjdeme!

Mladší brat a sestra sa z kúta veľkými očami dívali na rodičov, boli zostrašení, ale neopovážili sa ani skuknúť.

— Čo sa stalo, otec? — pýtal som sa nesmelo.

— Nič takého. Naraz mi šporkasa zažalovala štyri zmenky, ktoré som podpísal pánom. Mám zaplatiť za týždeň sedemsto osemdesiattri zlaté, okrem trov, a mám na bydle toľkoto, hľa, — i ukázal na jednu zlatku a niekoľko šestákov na stole. — Ale ja ich vyplatím, dajsamibože, ľahko. Tu ste vy ešte traja, vás dám tým židom, nech si vás zarežú. Hahaha!

Deti začali revať, ani keby ich naozaj rezali. Mať si nervózne trhala vlasy.

— Čušte už, čušte! Preboha, zblazniem sa! A ty, starý somár, majže rozum a netáraj sprostosti!

Vzal som deti za ruky a vyviedol.

— Nebojte sa, vy blázni, veď sa vám nič nestane.

Vošiel som naspäť a prezeral písma. Mnoho som z toho nerozumel, jednako rodičia zatíchli a hľadeli nádejne na mňa, že niečo vykunštujem.

— Ja myslím, že by sme sa mali u niekoho poradiť, čo by bolo treba urobiť. Veď by ste to popravde nemuseli platiť, veď je to nie vaša žaloba.

— Pravdaže nie! To by bola pekná spravodlivosť, keby som to mal ja platiť, — sedel otec teraz na koni. — Veď ma to len na protiveň zažalovali. To ten môj kmotor duchovný — nech ho boh skára, kde stojí! — musel rozkázať šporkase, lebo som pri tých prekliatych voľbách proti nemu hlasoval.

Vtom vošiel dr. Búroš do izby bez klopania. Žofka, vidiac ho vždy u nás, keď bolo zle, utekala i teraz po neho. Náhodou bol doma a prišiel hneď.

— Akúže tu vyčíňate skazu jeruzalemskú? Veď mi Žofka rozprávala, že tak nariekate, že len tak hučí.

I mať i otec naraz rozprávali, čo sa stalo. Pravda, mať nadávajúc a obviňujúc, ako vždy, otca.

Búroš vzal do izby žaloby a poprezeral ich.

— No, dajsamibože, jest tu strachu! Veď to musia dlžníci zaplatiť, — povedal o chvíľku.

— Hahaha, no, nepovedal som, nepovedal som? — chválil sa teraz otec, zabudnúc na svoju zúfalosť.

Búroš si nevšímal jeho rečí.

— Ale sú to lotri, lotri naničhodní! Svätý Habakuk, aká to chasa! Povyberali samé zmenky ľudí aspoň polovičato slovenských a zažalovali vás, hoci tí neboráci všetci statočne hlasovali za vládneho kandidáta. Tak, teraz sa vykľúva šidlo z vreca. Pred týždňom bola porada u Lipnického, ako sa budú vŕšiť na ľuďoch, ktorí proti nim hlasovali. Beťári! A vás chceli zamočiť, mamľasi! Poďte so mnou k Lúčkovi. Zmenky sú dobré, veď je váš dom vždy hoden tú sumu. Peniaze požičia i Tatra a vyplatíme tých lumpov, a vy budete s nimi mať pokoj. Kopnite ich, kde sa takí ľudia kopávajú.

Zobral hneď otca, i zariadili veci, a otec sa celkom odtrhol od Maďarov.

*

Zato som sa ja, ako rozumnejší človek, priklonil k nim.

Na vyššom gymnáziu sa mi už omnoho lepšie darilo. Bol som dobrý žiak a mal som vždy toľko korepetentov, koľko som vládal odbaviť. Najal som si slušnejší byt a som sa i lepšie stravoval. I otcove pomery sa zlepšili, takže mi posielal mesačne desať-dvanásť zlatých. Ja som, pravda, zatajoval pred ním svoje zárobky.

Otcovo správanie bolo teraz podivné. Všetku vinu za svoje maďarčenie zvaľoval na „pánov“, nadávajúc na nich, ako vedel. Ako vyšší gymnazista bol som presvedčeným Maďarom, nemajúc v škole skoro ani možnosti stýkať sa so Slovákmi. Našli sa múdri ľudia, ktorí mi vysvetlili, že by bola hlúposť otročiť pre reč. Čože je reč? Jednako len prostriedok dorozumenia, a takých jest tisíc. A prostriedok má byť pánom nado mnou? Slováci sú otrokmi od tisíc rokov a budú nimi navždy. Národy smelšej, životaschopnejšej povahy ich budú vždy utláčať. Výchova robí človeka, čím je, a nie náhoda, čím sa narodil. To by bola pekná vec, keby náhodná okolnosť, z akých rodičov som sa narodil, mi mala určiť osud na celý život. To by človeka pripravilo o každú slobodnú vôľu. Keby Napoleon bol musel ostať Talianom, nebol by sa nikdy stál francúzskym cisárom.

S otcom sme sa často priečili o národnosti. On s opovrhnutím hovoril o mojich detských táraninách. On Maďarov lepšie pozná ako ja. Čože, ja len z kníh hovorím, a knihy píšu, čo chcú; on ich však videl, tých ozajstných. On vie, aký je to národ. Tí ich sedliaci v gatiskách! Veď je to ani nie šata pre človeka. A kedy Slovák tak zabil svoje dieťa, ako v Novej Pešti zabil istý kováč svojho chlapca, odrúc ho mlatom po hlave preto, lebo mu vylial pohár piva!

— A naši páni Maďari, sú to ľudia? Najedia, napijú sa u človeka, a majú ho z vďaky za to zbiť? To sú ľudia? Daj mi pokoj s tvojimi Maďarmi, ja ich poznám!

Tieto otcove námietky som, ako som si namýšľal, ľahko vyvracal, alebo robil z nich posmech. Z toho, že mi nadával do lotrov a sa trpko smial, som si nič nerobil.

Búroš nás raz prekvapil pri takejto škriepke. Chvíľku počúval, nepovediac ani slova.

Ja som horlivo zastával svoje stanovisko a hľadel s dôverou naňho, pevne presvedčený, že ho správnosť mojich dôvodov musí presvedčiť.

Keď odchádzal, položil si klobúk na hlavu a frngajúc mi palicou pred očami, povedal:

— Keď sa pridáš k prenasledovaným, hoc i cudzej národnosti, si statočný chlap. Keď odskočíš k utlačovateľom, si podliak. Pamätaj si: Každý utlačovateľ je podliak a hoden je opovrhnutia. A najväčší podliak je, kto sa pridá k utlačovateľom svojho rodu, ktorému by bol povinný pomáhať. Takého od stá a tisíc rokov volajú Judášom. Toto nevykrútiš nijakou rabulistikou.^[17] Ty, ty — neviem, čím chceš byť v živote… Mnoho z teba akiste nebude. Zbohom!

Trepol dverami a odišiel.

— Hahaha! Tu máš, našiel si, čo si hľadal! — smial sa otec, radostne si šúchajúc ruky.

Nemôžem tajiť, že takéto reči Búrošove nemilo účinkovali na mňa. Tak dobre by mi bolo padlo, keby som bol mohol kráčať nehatene svojou cestou za pohodlným životom. Trochu ma pomýlili, ale nezastavili. Lebo pre trocha škrenia svedomia by som mal byť prenasledovaným žobrákom? Veď sa všetko krútilo len okolo slov. To veru nestálo zato. Chytro som si vyznačil strednú cestu a umienil si, že budem hrať medzi Slovákmi Slováka a medzi Maďarmi Maďara.

*

Príduc z ôsmej triedy na Veľkú noc domov, tak som, ako vždy inokedy, pocítil v pitvore nepríjemný zápach pre prasce varených zhnitých zemiakov. Ale matku, ktorá v takomto ovzduší strávila celý svoj život, som v kuchyni nenašiel.

Ležala v prednej izbe v posteli. Bola veľmi schudnutá, líca jej horeli chorobnou červenosťou a oči svietili akýmsi nerozumným ohňom. Mala vysokú horúčku a mrmlala nezrozumiteľné slová.

Nepokladal som jej chorobu za vážnu. Boli sme privyknutí, že vše ležala i dva-tri týždne hlboko a ťažko kašlúc, a zasa vyhla za ňou napruženým rukám smrti. Mysleli sme si, že to tak bude vždy, a hovorievali sme, že nás všetkých prežije.

Keď som pristúpil k jej posteli, poznala ma a vystrela ruky za mnou. Lenže začala hneď reči pliesť:

— Rudko, Rudko, prišiel si ma pozrieť? Dieťa bolo choré… Otec, zavri prasa…

Chcel som ju bozkať na čelo, ale bolo spotené, i nebozkal som ju. Čo by mala z toho? Veď i tak nevie o sebe. A s tuberkulózou nie je dobre žartovať. Treba dať pozor, veď ich už dosť z našej rodiny zaplatilo životom za neopatrnosť.

Myslel som si, že by som jej mal bozkať ruku. Ale čo, taká tvrdá, kostnatá ruka, ani nie veľmi čistá! Veď to sú všetko daromné parády, nemá to nijakého zmyslu. Môžem mať rád svoju matku i bez takého hlúpeho oblizovania.

Bola biedna, hoci bola ešte dosť mladá. Mala veľmi prešedivené vlasy, ktorými, keďže zredli, prezerala jej nie celkom čistá koža lebky. Ech, tá chudoba! Hoci sa už vtedy otcovi lepšie viedlo, čo bolo zrozumiteľné, keď sa striasol veľkej ťarchy až ôsmich detí.

Ani keby bolo svitlo v izbe, vošla Žofka Pipánovie. Jej okrúhla, červená tvár sa usmievala a čierne oči jej blýskali. Mne sa páčili najmä jej nohy, boli také rovné a pevné v suknici siahajúcej len pod kolená. Usmievala sa mi.

— Prišiel si, Jožko? Chuderka mamička je chorá.

Prešla k nej, zohla sa nad ňu a napravila jej vankúš a pohladila ruku. Mrzelo ma, že sa tak mala okolo nej. Nahováral som si, že preto, lebo som sa obával, že sa nakazí. Ale priznám sa, že ma vlastne škrelo, že ukazuje k nej viac citu ako ja, jej syn.

Mať ju hneď spoznala a usmiala sa jej; povedala však len: — Žofka. — Ale vo výraze bolo viac citu, ako v celej rozprávke môže byť.

— Dám vám obkladok; bude vám lepšie, uvidíte, — i posadila ju, bola kosť a koža, — a previnula jej obkladok okolo pŕs.

O chvíľu sa jej poľahčilo, ako sa to zračilo i na jej utrápenej tvári. Zadriemala.

Žofka pristúpila celkom ku mne, takže sa ma prsami dotýkala, a šepkala:

— Veľmi je chorá; Búroš hovorí, že už viac nevstane.

Zamrzelo ma, že by mala umrieť. Aká oštara by to bola! Sestra, staršia odo mňa o dva roky, by ju bola mohla síce v domácnosti zastúpiť, lenže bola tiež chorľavá. Najskorej už tiež bola napadnutá suchotinami. Otec by sa oženil znova. A bol by zasa plný dom faganov…

— Neverím, že by umrela: veď už viac ráz bola taká chorá. A ty, Žofka, sa nebojíš, že sa nakazíš od nej?

— Ale ja? Mne sa nič nestane, ja som ani z kremeňa. — I vypäla okrúhle plecia a pozrela mi pohrdlivo do očí. Chytila ma za plecia a zatočila mnou ako dieťaťom, hoci som bol dobre urastený mládenec. — Ty bojko! — I vybehla.

Vošiel som do dielne k otcovi, lebo mi bolo s matkou samému v izbe otupno a patrilo sa pozdraviť i otca po príchode. Smial sa ako vždy.

— No, prišiel si teraz na peknú hostinu, Jožo! Dosť možno, že tentoraz i mať odíde s Pánom Kristom do neba.

Na chudej tvári sa mu zježila riedka červenkastá brada a fúzy ani hrable, keď sa vyškieral. Keby sa bol radšej oholil. Bozkal ma, čo som nemal rád, fúzy mu boli vždy mokré od slín.

Nad ránom ma brat Náco zobudil, že sa mať chce so mnou zhovárať.

Mrzelo ma, že ma budili zo spánku; veď už mohla počkať ešte dve-tri hodiny.

Ale som len vstal a šiel k nej. Bola ešte väčšmi premenená; oči mala celkom sklené a obracalo jej ich stále pod horné viečka. Trochu som sa zľakol a pošepkal otcovi, aby poslal po lekára. Otec pohádzal na seba háby a utekal sám do šeriaceho sa rána, nezavrúc ani dvere za sebou.

— Jožko, chcela som ti povedať, — hovorila mať pretrhávaným hlasom, vydychujúc pritom ťažko, — ešte som ti ušila tri košele a dvoje spodných nohavíc. Tam sú v tej starej skrini v ostatnej priehradke schované, aby ti ich Náco alebo otec nevzali. Tam si ich pohľadaj.

Hoci som si pomyslel, že ja tie košele nosiť nebudem, jednako ma pichlo, keď som videl, ako sa o mňa starala. A teraz už možno umrie, a ja som jej nikdy ani najmenším darčekom alebo nejakou láskavosťou nepreukázal svoju vďačnosť a príchylnosť. Surový, bezohľadný som však bol k nej mnoho ráz. A mohol som sa jej niečím zavďačiť, lebo veď som mal pomerne vždy nejakú zbytočnú zlatku vo vrecku.

Zohol som sa a chytil som jej chudú, ubiedenú ruku a pohladil i bozkal ju.

— Mamička, čože, veď ty ešte vyzdravieš a sama mi dáš tie veci.

Pohladila ma a pošeptala:

— Nech ťa boh požehná! Bol si mi dobrým synom.

Nie som citlivkár, ale že ma mať takto požehnala a pochválila ako dobrého syna, keď som si práve pre opak robil výčitky, ma jednako dojalo. Odišiel som a myslel si, aké divné stvorenie je taká matka. Čo by stúpal po nej, ešte by ti bola vďačná. Za mnoho by som nedal, že som sa tak pekne rozišiel s ňou. Uznávam v tiché chvíle, keď si tak trochu spytujem svedomie, že som celý svoj život neslúžil nikomu ako sebe a že je málo takých skutkov, ktorými by som bol uškodil sebe v prospech iného. Nuž ale veď ani to nebola taká veľká obeť, že som jej pohladil a bozkal ruku.

Otec pribehol s Búrošom, ktorý obzrel matku napochytro.

Dívali sme sa naňho, čo povie. Vyšiel do pitvora a my za ním.

— Dajte jej pokoj, zakrátko sa boh zmiluje nad jej utrpením. Pomôcť jej nemožno a preťahovať jej trápenie o hodinu-dve, to nemá zmyslu.

Veľmi ma prekvapilo, že otec začal hlasito nariekať, zalamovať rukami a trhať si riedke vlasy.

— Zuzanka, moja Zuzanka, takto ma opustíš! — žalostil.

Vtisol som ho do dielne, lebo jeho plač bolo počuť do prednej izby.

O chvíľu pribehla Žofka a so sestrou obriadili matku, vše sa modliac pri nej, kým tíško neskonala.

Bolo predpoludním, keď odišla; svietilo milé jarné slnce do oblokov, medzi muškáty a fuchsie. A práve keď ostatný raz vzdychla, zaznela handrárova píšťalka na ulici.

Zdalo sa mi to divnou náhodou. Ako keby bol prišiel po ten zodratý vechtík jej života.

*

Otec sa už o dva mesiace po matkinej smrti oženil. Bol pomerne ešte mladý a bola potrebná skúsená gazdiná do domu.

Vzal si šumnú mladú vdovu Katarínu Barančekovú, hoci ho mnohí odvádzali od nej. Ale myslím, že to bola viac priateľská závisť, ktorá ich nutkala k takým radám, keďže to bola i osoba zámožná.

Pravda, chudáka otca veľmi pozbierala. Odučila ho od „hlúpeho“ smiatia, prinútila ho dať si ostrihať bradu a fúzy a obliekať sa slušne i doma. V dome nastal poriadok a čistota; starý nábytok predala a doniesla nový.

Dieťa mal otec s ňou len jedno — a dosť.

Kým žila nebohá mať, bola v dome chudoba, nečistota, neporiadok, zlý zápach a často škriepky a kriky. Ale jednako bola v rodine častým hosťom i veselosť, spev a smiech. Povadili sme sa ľahko, ale i ľahko pomerili.

Keď prišla nová gazdiná, všetko sa zmenilo. Všade bol poriadok a čistota; nastúpil skromný blahobyt, ale srdečnosti viac nebolo. Bohvieako to macocha urobila, že medzi nami a otcom nastúpila akási napätosť a nedôvera, hoci ona nebola a ani teraz je nie osoba zlomyseľná. Bola svojej hlavy a panovačná, a nás mäkkých, poddajných ľahko podmanila. Nebohá mať sa s otcom často vadila, a jednako nevykonala nič. Macocha sa nikdy nevadila, nepovedala mu takrečeno ani ostrejšieho slova, ale pohľadmi a posunkami ho vohnala do kúta ako psíka s chvostom vtiahnutým medzi zadnými nohami.

Žofku chytro vystrnadila z domu. Nepovedala jej zlého slova, len jej nedovolila ničoho sa dotknúť. Žofka chytro zunovala postávať podaromnici so založenými rukami a neprišla viac k nám.

#K3#Žofka#-K3#

Schádzali sme sa s ňou len vo dvore alebo v záhrade.

Ale, čo bolo podivné, Žofka ani zatým nechcela veľmi doma robiť. Naše domové dvere boli skoro oproti ich dverám vo dvore a z ich oblokov sa hľadelo do našich, a tak sme i nechtiac všetko vedeli, čo sa u nich navarilo, ako oni o nás. Pipánovci sa so Žofkou skoro denne vadili, škriekali na ňu, ba často ju i ubili. Plakať som ju jednako nikdy nevidel, ani nepočul. Hovorili u nás, že Zelina, dobrý gazda zo susedného dvora, by ju chcel za ženu, ale ona nechcela o ňom ani počuť, hoci ju i rodičia veľmi nahovárali. Žofke sa Zelina nevidel, a nie div. Mal už okolo štyridsať rokov, nohy do venca, veľké, tenké ústa a páchol hodne nepríjemne.

Pipánovcom sa videl, lebo bol ešte väčší drhloš ako Pipán, ktorý sa aspoň na každý jarmok a na výročité sviatky opil na zvera. Zelina sa nikdy nedotkol liehového nápoja.

— Kde ty máš len rozum, takého vohľača opustiť! Že ti tie okále nevyskočia, ty nepodarenica! — vrieskala na ňu mať. — Veď ma porazí od jedu, ak si tú Maru Piliarovu vezme a ona sa bude na koňoch prevážať. Veď takých ani hlavný župan nemá!

Žofka jej odvrkla:

— Dajsamibože parády! Veď sa len nepreváža na hnojničiaku! A drhnúť by mu musela horšie ako hovädo. Choďte vy zaňho, keď sa vám páči a keď vám tak vonia.

Zelina bol svojím spôsobom múdry človek. Mal pekný majetok, peňazí podaromnici nevyhadzoval, ale čo mal, to bolo všetko dobré, mocné, v poriadku. Mal pekný murovaný dom, krásny dobytok, a umienil si, že musí mať i rúču ženu. Veď Mara Piliarovie bola tiež hodná osoba, ale Žofke roveň nebola.

Divné bolo, že keď v domácnosti hľadel na čistotu a poriadok, sám bol hotové prasa. Neumýval sa, iba vraj raz za mesiac, chodil ošúchaný, ufúľaný, že by mu žobrák bol dal groš.

Vše som Žofku podchytával, kedy sa už vydá zaňho. Ona ma však ľahko odbavovala:

— Ja sa len za teba vydám, teba čakám. Ty si moje srdce z marcipánu.

Niekedy mykla len plecom a sa zasmiala, raz-dva razy mi vyplazila jazyk a pretiahla rukou dolu tvárou a ušla.

Zložil som matúru s dobrým úspechom a prišiel na vakácie domov. Celkom som nevedel, na akú dráhu sa hodím. Myslel som si: „Veď uvidím, čo mi doma povedia a ako sa pomery vyvinú.“ Pravdu povediac, nechcelo sa mi viac učiť. Najradšej by som len halaškoval v nejakom ľahkom úradíku. Ono tam tým pánom nebolo zle. Aspoň prácou sa nepretiahli.

Leto bolo teplé a ja som čiastku dňa strávil v záhrade Pipánovie, ktorá bola za spoločným dvorom. Nebola odo dvora vôbec ohradená, a ako naše gazdovské záhrady bývajú, zanedbaná. Niekoľko hriadok zeleniny a najobyčajnejších kvetov bujnelo v nej bez opatery, práve tak ako stromy, ktoré vyrastali z koreňov alebo z jadier, ako pánboh dal. Záujem o ne nepreukazoval nikto, len keď bolo trochu ovocia na nich, obšklbávali ich nemilosrdne, odtrhnúc pre dve-tri hrušky i celý veľký konár. Za záhradou bolo veľké humno so záčinmi, v ktorých bolo vždy hodne slamy a sena.

Vzal som si nejaký román a vysedával alebo vylihoval som hodiny pod stromami, vyčkávajúc Žofku, ktorá vše vybehla pod rozličnými zámienkami ku mne.

Bol som hodný, urastený mládenec a Žofka sa vďačne dotazovala so mnou. Mne v bujne zarastenej záhrade, plnej trávy a divých kvetov, bzučiacich včiel, vrela krv za ňou. Vyrástla štíhla, pritom okrúhlych tvarov, ani nejaká nymfa. A keď ma i odbíjala dosť ostro, keď som ju chcel oblapiť, jednako jej časté vychádzky ku mne a jej horúce pohľady prezradzovali, že sa jej tá hra páči.

Sedel som na drevenej lavičke pod rozkošatenou jabloňou.

— Ale sa už len načítaš, budeš ukrutne múdry! — vysmievala sa mi, stojac odo mňa na tri-štyri kroky.

— Ty, Žofka, nepokúšaj ma! Uvidíš, že raz pohoríš! Vieš, že ťa preukrutne rád, a že keď ťa chytím, máločo z teba ostane. Opováž sa len ku mne prísť!

— A ty si myslíš, že sa ťa azda bojím?

I prišla, zohnúc sa a pozerajúc mi do očí, až skoro ku mne.

— Ja, ale ja by som sa ťa bála?

Čakala, že skočím za ňou. Ja som si však vec ináč rozmyslel.

— Neboj sa, môžeš celkom ku mne prísť, ani sa ťa nedotknem. Čože mám z toho všetkého, keď ma nemáš rada?

— Aha, — smiala sa, — to tak vtáčik spieva. Teraz už viem, za čím ti duša piští. Z toho však nebude nič, — i sadla si ku mne na lavičku.

Hľadel som zboku na ňu. Jej okrúhla, trochu opálená tvár mi bola na dotyk, spomedzi gaštanových kučier jej vykukávalo uško a jej červené plné pery ma ukrutne vábili, tak ako jej driečna postava s vypínajúcimi sa prsami.

Chcel som sa razom k nej hodiť a ju oblapiť a bozkať. Ale vedel som, že by ma, hoci som bol dosť mocný, ľahko odsotila, a preto som začal žalostne, skoro šeptom:

— Žofka, nekatuj ma! Ja ťa veľmi, veľmi rád. Ak ma nebudeš i ty rada mať, ja si niečo urobím. Uvidíš, zmárnim sa a budem ti na svedomí.

Chvíľu mlčala. Zrazu sa nútene zasmiala:

— To sú daromné reči. Každý mužský tak hovorí, keď chce dievča zviesť na zlé cesty.

— Boh zachovaj, aby som na niečo zlého myslel! Musel by ma skárať. Ja ťa len strašne rád a bol by som spokojný, keby si ma len jediný raz bozkala.

Tak som hovoril roztúžene trasľavým hlasom. (Je to naozaj posmech, čo ľudia zo seba robia, keď ich láska poblázni.)

Žofka ani neskukla, len zložiac ruky medzi kolená, vše pozerala na zem, vše bokom na mňa.

Ja som smutne sklonil hlavu.

Zrazu vyskočila, oblapila ma okolo krku, vybozkávala a utiekla.

Toto ma ešte väčšmi rozčúlilo. Keď som predtým túžil za ňou, tak som bol teraz úplne pobláznený. Vyčkával som ju v záhrade, ale neprišla. Vôbec som ju nevidel celý deň. Išla do poľa a prišla len večer.

Na druhý deň som ju tiež darmo vyčkával, zasa ušla do poľa včasráno a prišla až večer. Na tretí deň som sa s ňou zišiel, keď sadala na voz, idúc s otcom do hory po drevo. Kývla mi s úsmevom hlavou.

— No, už ti je duša na mieste?

Keď tak posmešne hovorila so mnou, naozaj som si myslel, že sa mi niečo stane. Vypleštenými očami hľadiac na ňu, temer som sipel náruživosťou:

— Uvidíš, čo urobím, uvidíš, že sa to zle skončí. Ale ak so sebou urobím koniec, ani ty neobídeš sucho.

Vtom prišiel jej otec, i nemohla mi odpovedať. Vyplazila len jazyk za otcovým chrbtom.

Chodil som ako otrávený, nejedol som, nespal. Rozmýšľal som celkom vážne, že spácham nejakú hlúposť. Hanba povedať, ale som sa po kútoch i naplakal. Za tých niekoľko dní som natoľko upadol, že to i moji rodičia pobadali. Pravda, pravej príčiny som im nepovedal, keď sa ma vypytovali, čo mi je.

Sníval som len o tom, že by som si vzal Žofku za ženu, a kul som všelijaké plány, ako to vykonať.

Prišla nedeľa a Žofka nesmela ísť nikam z domu, len do kostola. Úfal som, že mi nebude môcť ujsť a že ju uprosím, aby sa so mnou zišla. Už včasráno som potajomky vyzeral oblokom, či ju nezazriem vo dvore. Vybehla spolovice oblečená s putňami po vodu k studni vo dvore. U nás ešte všetko spalo, i vyzrel som z pitvorných dverí a zavolal na ňu.

Podbehla ku mne, pozrúc najprv do ich pitvora, či mater už vstala.

— Juj, Jožko, aký si mrzký; veď si ani keby ťa z močidla boli vytiahli.

— Žofka, ak sa nezmiluješ nado mnou, zahyniem. Skapem, večne skapem. Príď, preboha, aspoň na minútku do záhrady.

— Neprídem do záhrady, ale popoludní do humna. Otec i mať po obede spia a paholok ide s kamarátmi.

I odbehla.

Triasol som sa na celom tele od blaženého rozčúlenia.

Vkradol som sa hneď popoludní do humna a čakal s tlčúcim srdcom príchod dievčaťa. Zdalo sa mi, že čakám celú večnosť. Myslel som, že nepríde, že ma pokladá za blázna, až napokon ticho zavrzgli vráta a vošla. Keď som ju zazrel, myslel som, že umriem od rozčúlenia. Sadli sme si do sena, ktoré dýchalo horúčavou, takže som musel zhodiť kabát. Boli sme obidvaja celkom pobláznení. Oblápali a bozkávali sme sa do únavy a prisahali si, že sa navždy, naveky budeme milovať. Robili sme si plány, ako by sme sa mohli zobrať, ktoré pravda, nerátali s nijakými ťažkosťami.

Odvtedy sme využili každú možnú príležitosť na schôdzky. Boli sme veľmi šťastliví, až keď mi Žofka o niekoľko týždňov hanblivo pošepkala, že sa tento mesiac „neprala“.

Cítil som, že som zbledol. Bolo mi, akoby ma obliala ľadovou vodou. Celá moja láska padla na mrazový bod. Chytil som sa za hlavu.

— Preboha, čo si teraz počneme?

— Ja neviem; veď si povedal, že si ma vezmeš, — odvetila trucovite.

Bol by som býval schopný ju biť. Nebol by som ju vtedy bozkal za nič na svete. Naopak, bol by ju škrtil.

Vadili sme sa a robili si výčitky, kto je vina nešťastiu.

— Čo si len teraz počnem? — nariekal som. — Veď ma tvoj otec zabije. A moji rodičia, čo tí urobia so mnou? Vyženú ma z domu, môžem ísť po žobraní.

Pravdu poviem, že som na to, čo bude so Žofkou, ani nepomyslel.

Skočila z lavičky a udrela ma bolestne po tvári.

— Ty bedár, neboj sa, — povedala pohrdlivo. — Vydám sa za Zelinu. Včera večer zasa žobronil, aby som šla zaňho.

I odbehla bez slova. O tri týždne bola jej svadba. Hnala to, ako človek, ktorý chce spáliť všetky mosty za sebou. A nemala na to príčiny, lebo náš strach bol bezzákladný. Nemala vôbec dieťaťa.

Po svadbe istý čas som sa zasa začal o ňu zaujímať. Zhovárala sa so mnou veľmi priateľsky. Mal som ju veľmi rád a bol by som vďačne nadviazal svoj pomer s ňou, ale ona nechcela o niečom takom ani počuť, vyhodila ma skrátka, nie bez nelichotivých poznámok. Zdá sa, že je to osoba zaťatá: čo si vezme do hlavy, to z nej nevybiješ.

Škoda!

*

Čo som mal robiť cez vakácie? Nevedel som ešte vždy, na akú dráhu sa dám. Motal som sa s ostatnými kolegami po meste a chodil s nimi do hostincov. Inej zábavy sme nemali. Dievčatám z lepších rodín sme šli z cesty, mali sme pred nimi rešpekt. V hostincoch a kasínach som sa zoznámil i s džentríckymi mladými pánmi, s Aladárom Barnássym, praktikantom pri stolici, máločo starším odo mňa, s Dežom Lipnickým a so Šándorom Baksayom a s inými. Mal som dobrý hlas a vedel piť ako dúha; v karty som sa tiež naučil hrať a v nedostatku peňazí zmenky podpisovať, ktoré mi kamaráti vďačne žírovali a šporkasy ľahkomyseľne eskomptovali. Lumpovali sme skoro každý večer, obyčajne do bieleho rána. Otec i macocha sa ma dosť nakliali, ale jednako nevystúpili s takou ráznosťou proti môjmu darebáckemu životu, s akou by boli mali, lebo im jednako imponovalo, že sa potĺkam v spoločnosti panskej.

Bez ženských sme, pravda, neboli. Svoju túžbu za nimi sme ukojili s čašnicami a slúžkami, pri ktorých sme sa zavše zišli i s vysokopostavenými úradníkmi. Dežovi Lipnickému sa pridalo, že sa stretol pri Uľke, driečnej chyžnej bohatého drevokupca, so svojím otcom. Bolo i niekoľko úradníckych paní, ktoré vďačne prijali dvorenie mladých gavalierov, nehľadiac veľmi na peniaze.

Opísať bližšie náš spôsob zabávania a obcovania s týmito ženskými pred slovenským obecenstvom je úplne vylúčené. Nech si každý myslí podľa svojich skúseností a vedomostí najhoršie.

Hovorilo sa o nás, že sme sa statočne starali o to, aby všetky obce boli dostatočne zaopatrené primeraným množstvom pastierikov.

Najväčšia čiastka starších pánov trávila čas, pravda, bez našich výstredností, práve tak ako my.

Ohľadom politiky zmýšľali s nepatrnými výnimkami všetci maďarsky, respektíve maďarónsky. Každý hriech im bol menší ako panslavizmus. Použili každú príležitosť, aby preukázali svoje vlastenectvo, pravda, len ústami, lebo sa o pozdvihnutie svojho okolia naskrze nestarali.

V takomto prostredí som vyrástol a priznám sa, že jeho zásady a životné náhľady sa stali i mojimi, jeho krv kolovala i v mojich žilách.

V meste bolo niekoľko povedomých slovenských inteligentov. Bohužiaľ, nemožno tvrdiť, že by slovenskosť ich bola pozdvihla vysoko nad úroveň maďarských pánov, z ktorých som si ctil najmä hlavného notára Baksayho, ktorý nebol bez gentlemanských čŕt.

Mal som niekoľko priateľov i spomedzi slovenských akademikov, ktorí v tie časy ešte boli biele vrany. Najčastejšie som sa schádzaval s Milošom Lúčkom, bratom advokáta dr. Martina Lúčku. Bol tiež poslucháčom práv a naskrze nie zriedkavým hosťom našich nočných zábaviek. Keď som bol s ním a s jeho bratom, robil som Slováka a nadával na Maďarov. Často chodieval k Lúčkovi i Búroš. Títo dvaja boli úprimní priatelia, hoci sa ich náhľady v mnohom rozchádzali.

Búroš bol pokrokár, cholerik, mnoho hovoril a nebral veľmi ohľad, či sú jeho reči komu milé. Lúčka bol konzervatívny, málovravný, veľký silák a dobrák. Vše vybúšil z neho chutný, hrmotný smiech, ktorý strhol každého, a bol často jedinou kritikou reči, ktorá sa mu nezdala.

Búroš čítal mnoho, čo mu prišlo do rúk, Lúčka nič okrem Národných novín^[18] a Pesti Hirlapu.^[19]

Búroš bol stále medzi ľuďmi, Lúčka nikde nechodil.

V spoločnosti týchto pánov, v ktorej som sa vše, vyhľadávajúc Miloša, ocitol, som rozprával, čo som od svojich maďarských pajtášov popočúval, s tým úmyslom, aby som dokázal nespravodlivosť a nemravnosť ich konania. Môj cieľ bol dokázať Búrošovi a Lúčkovi, že som dobrým Slovákom, hoci sa priatelím s maďarskými ľuďmi.

Priznávam sa, že som podobne hovoril o Slovákoch v maďarskej spoločnosti, vydávajúc sa pritom za Maďara.

Raz podvečer som sedel s Dežom Lipnickým, Latróczym a hlavným notárom Baksaym v záhradnej reštaurácii, keď prišli ta i Lúčka, Búroš a evanjelický farár Drobniak. Sadli si k susednému stolu. Páni sa všetci znali, a tak sme sa zhovárali či spolu, či podľa stolov. Ja s mojou spoločnosťou po maďarsky, tí po slovensky.

Drobniak bol v národnostnom ohľade veľmi príčinlivý. Kolportoval slovenské i české knihy, najmä vydania Matice lidu a Libuše^[20] a rozličné obrázkové časopisy. Vždy zbieral i podpory pre študentov a prenasledovaných slovenských ľudí.

Medzi rozhovorom vytiahol celkom nevinne podpisný hárok z vrecka.

— Aha, toto mi práve dobre prišlo do rúk. Tu máš, Vlado, a ty, Martinko, podpíšte niečo pre tých neborákov.

Búroš roztvoril hárok a prečítal jeho nadpis.

— To je pre chlapcov vyhodených z k-ského gymnázia. Tu je Svoreň, mohol by nám niečo bližšie povedať, ako sa to tam všetko zmlelo, veď i on tam maturoval.

Nebolo mi milé v takej národnostne pomiešanej spoločnosti rozprávať o tej udalosti, i odvetil som skrátka:

— Ja o tom veľmi málo viem. Mal som inú prácu, ako zaoberať sa takými daromnosťami.

— No, to je pekná vec hovoriť o daromnosti, o naničhodnostiach, pri ktorých chcú zničiť existenčne ôsmich statočných šuhajov. Počujete, Svoreň, a čo ste pokladali vo svojom žiackom živote za vážnu vec?

— Čo? Aby sa každý sám o seba staral. Ja som mal dosť roboty so svojimi žiakmi.

— Ale, jednako, ako to bolo s tými panslávskymi žiakmi? — pýtal sa Baksay. — Počul som, že škandalózne veci vyšli najavo. Ak je všetko pravda, čo noviny písali.

Či som chcel, či nechcel, musel som jedno-druhé odpovedať.

— Nuž počul som, že sa schádzavali, rečnili si, učili sa po slovensky, písali si s Martinčanmi a že sa našla u jedného z nich podobizeň ruského cára s jeho vlastnoručným podpisom. Hovorili, že dostávali i ruble pod rukou.

Keď som toto rozprával, Lúčka hľadel na mňa posmešne a Búroš zamračene ako zbojník.

— Strašné veci, čo títo panslávi robia, — zvolal zemský pán a c. k. komorník Latróczy. — bolo by ich prosto povešať.

— A vy to všetko veríte? — pýtal sa Búroš.

Neveril som, vedel som, že sú to hlúposti, ale jednako nemohol som pred Latróczym a Baksaym inakšie hovoriť, i riekol som:

— Myslím, že vo veci niečo muselo byť, lebo by inak neboli troch vyhodili zo všetkých uhorských škôl a piatim neboli dali consilium abeundi.^[21]

— Keby ste aspoň mládež neotravovali. Máte vy svedomie? — pýtal sa naoko žartovne, v základe však vážne Baksay Búroša a jeho spoločníkov.

— Počuješ, Imro, keby sa vám nedovolili v škole učiť po maďarsky, čo by si urobil? — zadunel Lúčka.

— To je celkom iná vec. Maďarská reč je štátna a slovenčina štátu nepriateľská. Dovolil by si ty učiť v škole zbojnícku hatmatilku?

— To sú daromné reči. Po prvé, od teba je komisnosť porovnávať slovenčinu so zbojníckou hatmatilkou, a po druhé, každý človek má nielen právo, ale i povinnosť pestovať svoju materinskú reč. Kto tak nerobí, je obyčajný lagan, — odvetil mu tvrdo Búroš, pričom Latróczy nespúšťal očí z neho, hoci mu to i nepohodlne padlo, lebo sediac k nemu chrbtom, musel sa na stolici celkom otočiť, aby to mohol urobiť.

— Páni, neškriepte sa, — zvolal Drobniak. — Celá vec nestojí zato. Ja som videl fotografiu cárovu i s podpisom. Je to výstrižok z ilustrovaných novín s litografovaným podpisom, a to z novín maďarských. A keby tí chlapci boli dostávali ruble z Ruska, neboli by nechali jedného z nich chodiť celý rok v jednej košeli, ktorú si sám v noci zo soboty na nedeľu preprával. Pravda je, že sa schádzali, že si predčitovali slovenské básne a rozprávky a učili sa po slovensky správne hovoriť a písať. Iné nič.

— Nuž, do neba volajúci hriech je to nie, — poznamenal Lúčka.

Teraz sa stalo, čoho som sa od začiatku obával. Búroš zvolal:

— Počujete, Svoreň, povedzte nám konečne, čo ste vy, Slovák, či Maďar?

Nepamätám sa, že by mi bola kedy otázka tak zastavila dych ako táto, v tej spoločnosti taká zlomyseľná, zlá, jedovatá. Všetci hľadeli na mňa, každý s výrazom podľa svojho presvedčenia. Pamätám sa, že Drobniak, hľadiaci vždy vyrovnať protivy, nesúhlasiac krútil hlavou a Latróczy vše s posmešnou vyzývavosťou zazrel na Búroša.

Odvetil som, priznám sa, stiesneným a tichým hlasom: — Veď každý vie o mne, čo som.

— Tak to môžete i sám povedať, — zvolal Lúčka a zasmial sa hlučne: — Hahaha!

Latróczy buchol päsťou na stôl:

— Kutyateremtette!^[22] Nedám toho chlapca sekírovať! Nebojte sa, trepnite mu do očí, že ste Maďar!

Mimovoľne som vyriekol:

— Nuž áno, som Maďar!

A pozrel som okolo seba s núteným sebavedomím.

— Bravo, éljen! — zvolali Baksay a Lipnický.

— Tak, majte si ho. — usmial sa Búroš.

Drobniak riekol ticho:

— Chudák.

— Ech, čo tam, — zahundral Búroš, — je to duševný trhan. Ostatne, aký protektor, taký protežovaný, — i zasmial sa.

Nastala tichosť. Zatým sa Latróczy obrátil k Búrošovi a pýtal sa ho ostro:

— Ten protektor som, pravda, ja?

Latróczy bol mladý, zo tridsaťročný statkár, všeobecne vychytený duelant. Všetci sme očakávali, že ho Búroš alebo žartom, alebo výhovorkou odbaví. Odpovedal mu vážne:

— Pravdaže ty. Musel by si ťažko chápať, keby si s tým nebol na čistom.

Všetci sme pili pivo, len Latróczy šampanské, ako vôbec nepil iného nápoja. (Kým nepremárnil miliónový majetok.) Chytil fľašu a chcel ňou udrieť Búroša po hlave. No všetci prítomní ho zachytili, najmä Lúčka železnou päsťou mu zovrel rameno. Baksay mu zavolal:

— Ale Tibor, majže rozum, veď ty vieš inakší spôsob naučiť nespratníkov^[23] poriadku.

— Pravdu máš, zajtra mu pošlem sekundantov.

Búroš mu teraz vykal:

— To môžete urobiť, neduelujem sa.

— Tak vás na ulici vykorbáčujem.

— Ďakujem za upovedomenie: vezmem si i ja bikacsök^[24]

— Do diabla, zastrelím vás! — reval Latróczy zdivený a siahol do vrecka za revolverom.

Bol však trochu podnapitý a nemohol ho hneď vytiahnuť. Búroš odskočil od stola a už vychytil zo zadného vrecka revolver a mieril ním na Latróczyho.

— Hore ruky, alebo strelím!

Bol taký hrozný, že sme všetci stŕpli pod dojmom, že to urobí.

Ale sme sa uľahčene všetci usmiali, lebo Latróczy tak chytro vyhodil ruky nad hlavu.

— Nerobte hlúposti! — zakričal Lúčka rozhorčene.

— Naozaj, pre takú maličkosť ste schopní urobiť najväčšie nešťastie. Pomerte sa, ale už! — zvolal Baksay.

— Nedbám, pomerím sa, ale nech odpýta prekliaty doktor!

— Dobre, odpytujem ťa. Ty si napokon nie vina, že je Svoreň taký, aký je. Veď je ešte len chlapec. Čert tam po ňom. Len to som ti chcel ukázať, že sa ani teba nebojím, keď mám pravdu.

— Fene gyerek vagy,^[25] — zahundral Latróczy a oblapil Búroša.

*

Bolo prirodzené, že som vtedy na Búroša zanevrel. Ale že sa moja rodina, najmä môj otec s ním rozišiel pre jeho vystúpenie proti mne, tomu som sa divil.

Bol by som si myslel, keďže sa teraz pokladal i on za Slováka a so mnou sa pre moje maďarské zmýšľanie často škriepil, že bude vystúpenie Búrošovo voda na jeho mlyn. Nestalo sa tak. Teraz, keď bol v dobrých pomeroch a mohol lekára slušne honorovať, volali do nášho domu iného lekára, a to židovského maďaróna, rozhlasujúc o Búrošovi, že je ako lekár povrchný a ľahkomyseľný. Pritom otcovi ani na um neprišlo chcieť mu za mnohonásobné ustávanie zaplatiť. Pekné to nebolo.

V otcovi zvíťazil rodinný cit, hoci nesúhlasil so mnou. Búroš sa jednako k otcovi tak správal, že sa i dnes za otca hanbím. Sám mu viac, pravda, do domu nešiel, ani viac u neho šiť nedal, ale ani patriacu mu značnú sumu od neho nežiadal a ani mu v nijakom ohľade nepoškodil, ba čo viac, posielal mu objednávateľov tak ako predtým. Ešte i pri zdravotnom prehliadaní dvora sa otca zastal, hoci neprávom, len preto, aby otec nemohol povedať, že sa chce na ňom vŕšiť.

Neskoršie som sa dozvedel o príčinách toho jeho konania. Pri istej príležitosti povedal, že peňazí nežiada za liečenie preto, lebo keď otec jeho pomoc pre rodinu potreboval, bol taký biedny, že mu deti a ženu liečil vtedy zadarmo. Svoj dar nemôže naspäť brať, i keby otec mohol platiť. Pre jeho ostatné konanie sa nevŕši na ňom, lebo jeho životný názor nezávisí od pekného alebo nevďačného správania sa iných ľudí. Keď je proti iným zhovievavý, tak je to sebe kvôli a nie hlupákom kvôli.

Videl som, že mojím otcom opovrhuje, ale na to mu to zvieratko bolo prinepatrné, aby sa mu malicherným spôsobom pomstil a tak zadal svoje zásady.

Časom našiel som i kľúč k povahe nie celkom všedného človeka, ktorý urobil každému toľko dobrého, ako mohol, ale takým nie sentimentálnym, možno povedať drsným spôsobom, že si nezískal ani vďaky, ani lásky.

Rešpektovali ho, báli sa ho a každý mu želal, aby sa mu stala nejaká veľká nehoda preto, aby bol nútený vyzývať ľútosť tých, ktorých nemal za nič.

Toho sa dosiaľ nedožil nikto. Mal toľko vnútornej sily, takú pevnú oporu v svojej viere a v svojom filozofickom presvedčení, o ktorých vedel len jeho jediný úprimný priateľ Martin Lúčka, že nebažil za nijakým súcitom svojich spoluobčanov, keďže nimi väčšmi opovrhoval a nedal nič ani na ich reči, ani na ich city.

*

Niekoľko dní po tejto afére ma dal zavolať do kancelárie podžupan Lipnický. Nebol pekný človek. Vysoký, bruchatý, s tenkými, nepomerne dlhými nohami; mal okrúhlu, nakrátko ostrihanú hlavu a bradu a dlhé hrubé fúzy ako nejaký hajdúch. Hyzdili ho i veľké ústa s hrubými, zmyselnými perami. Jeho šatstvo bolo ošúchané, samá škvrna, topánčiská s vyťahanými gumami a na palcoch povytláčané, neforemné. Z domu bol bohatý, mal veľký majetok, a hoci nebolo na ňom vidieť, kde podieva peniaze, bol zadĺžený. Hovorilo sa o ňom, že je veľký frajerkár a že preto často chodieva do Pešti a Prešporka.

Lipnický bol neústupný a nemilosrdný Maďar a na svoje zemianstvo ohromne namyslený. Bol pevne presvedčený, že nezeman je celkom iné stvorenie, omnoho horšieho druhu ako zeman. Hoci bol špinavý, nebol by pil z pohára za nezemanom za nič na svete. Nezemanovi nepodal ruky, len prsty.

Raz v kasíne bol poznamenal Búroš, ktorý sa ta raz-dva razy do roky zatratil z nejakej príčiny, v rozhovore so sirotským prézesom^[26] Barnássym, že je on práve taký pán ako i on, na čo Barnássy prekvapene s otvorenými ústami zamĺkol a len o hodnú chvíľu sa spamätajúc, zvolal:

— Nuž, to už nie!

Búroš sa smial.

— Že nie? Som, do hroma! Odhliadnuc, že moja žena má majetok, ktorý je viac hoden ako tvoj, mám i sám omnoho väčší príjem, ako ty vybiješ zo svojej kúrie a zo svojho platu. Vzdelania mám pomerne viac ako ty, a čo sa týka môjho správania a spôsobu života, tak ty sa so mnou nemôžeš ani spomínať v jeden deň. Moji rodičia boli statoční ľudia a ja som iste synom svojho otca, lebo sa tak ponášam naňho, že každý na prvý pohľad pozná náš rodinný pomer, kdežto ty si tučný a veľký a tvoj otec bol chudý a vysoký, a tak sa ponášaš naňho ako vodný kôň na žirafu.

Prítomní sa smiali, ale Barnássy sa mračil. Ale, nevediac mu odseknúť, iste rozmýšľal o tom, ako by sa mu pomstil, lebo to bola jeho najväčšia radosť, keď sa mohol na niekom vyvŕšiť za urážku. Pritom sa viac nikdy nepomeril nadobro s urážateľom, ale použil vždy každej príležitosti, aby mu škodil. Volali ho „nočnou tmou“.

Lipnický, hrajúci ferbľu, hodil karty na stôl a zvolal, keď Barnássy mlčal, rozhorčene:

— No, to už nie! Maga nem úr! Vy ste nie pán. Len zeman môže byť pánom. Každý nezeman je len sedliak, hoci by chodil i v najčernejších nohaviciach a mal peňazí plné sýpky.

Búroš sa pohrdlivo usmial.

— Dovolíte, aby som vám predložil zrkadlo?

Páni očakávali poriadnu repliku a kričali:

— Čujme, čujme!

Väčšina prítomných sa tešila, že nenávidenému vicišpánovi dá poriadnu odpoveď.

— No, rád by som počul, — odvrkol Lipnický, odujúc ústa.

— Nikto nikdy nepočul, ani nečítal, že by pánboh bol zemana extra stvoril. Vy len tak, ako my sedliaci, musíte povedať: Inter faeces et urinas nascimur.^[27] Ľudia vás ešte trpia nad sebou, ale zem sa už trasie pod vami, a ešte my sa dožijeme tých čias, že bude Finis nobilatis.^[28] V čom väzí vaše zemianstvo? Vediete nás azda mravnosťou, múdrosťou alebo pánskymi, gavalierskymi spôsobmi?

Vtom sa zohol a drmol mu špinavú šnúru nad topánkou, ktorou mal zaviazané spodné nohavice, a vysnoval mu ich hodný kus.

V sieni sa väčšina pánov rozrehotala.

Lipnický sa začervenal ako moriak a niektorí z jeho otrokov vrieskali:

— No, toto je neslýchaná bezočivosť! Treba ho odprášiť z úradu! Pansláv, socialista, nihilista!

— Elcsapom magát!^[29] — kričal vicišpán.

— Maga engem el nem csap!^[30] Vy ma neodprášite z úradu, na to práva nemáte. A rád by som vidieť súd, ktorý by jediného, svoju prácu statočne a svedomite konajúceho zamestnanca len preto pozbavil úradu, lebo je pán vicišpán zeman a úradník len sedliak. Porúčam sa!

I odišiel.

Búrošovi sa naozaj nestalo nič. Nerozumeli sme tomu a nemohli si to vysvetliť. Mysleli sme, že vie toľko intímnych rodinných vecí z panských rodín, že ho nechceli dráždiť. A preto veru mohli, lebo by Búroš iste nebol zneužil lekárskeho tajomstva na pomstu.

Tak prišiel som k Lipnickému do kancelárie a našiel ho pri písacom stole sedieť. Ťahal, ako vždy, dym z veľkej penovky, a pretrhujúc hovoril:

— Ako vidím, vy ste poriadny mladý človek. Povedal mi Dežko, ako ste sa pekne držali, keď vás ten surovec napadol. My svojich neopustíme. Mám uprázdnené miesto diurnistu.^[31] Nuž nie je to parádna služba, ale vám by jednako nebolo zle, keby ste dostali za niekoľko hodín svojej dennej služby svojich tridsať zlatých mesačne a pritom by ste mohli končiť práva.

Táto, ako som vtedy myslel, veľká láskavosť vicišpánova ma veľmi dojala. Myslel som si, že keď ma páni raz príjmu medzi seba, mám zabezpečenú budúcnosť.

Dojatým, trasúcim sa hlasom ďakoval som vicišpánovi, ktorý mi podal ruku, ktorú som mu — bozkal.

Rozumie sa, že sa zvesť o tom rozniesla a že to počuli Búroš i Lúčka. Týchto to mrzelo i robili mi výčitky, najmä Lúčka, že som sa za tridsať zlatých zapredal. Nahovárali ma, aby som neprijal ten otrocký úrad, že mi zaopatria či v Prešove, či v Prešporku, alebo hoci i v Pešti miesto u advokáta, kde aspoň toľko dostanem a budem môcť i akadémiu navštevovať. Okrem toho mi zabezpečia i prípadné potrebné pôžičky, a napokon i otec ma mohol napomáhať.

Sľúbil som, že si vec ešte rozmyslím.

Doma ma nahovárali, aby som úrad prijal, a mňa samého ťahalo do panskej spoločnosti. Pozdával sa mi ľahtikársky život, ktorý som bol po dva mesiace viedol. Myslel som si: „Doma budem mať zaopatrenie a tridsať zlatých na lumpačky. Keď sa mi bude ľúbiť, môžem sa učiť a poskladať skúšky, i keď zostanem doma.“

Lúčkovi som sa vyhovoril, keď sa ma pýtal, čo urobím, že mi rodičia kážu ostať pri stolici. Lúčka sa hrmotne zasmial:

— Vy ste fialka! Už vás kúpili, a lacno!

#K3#Ilona, Gabica#-K3#

Mládež župných úradov usporiadala v miestnostiach kasína elitný ples. Elitný-neelitný, bol na ňom každý, kto chcel prísť. Niektorí páni — čo mladší — mali staršie-novšie fraky; ináč sa každý natriasal a opíjal v takom čiernom kabáte, aký mal. Najviac bolo vidieť dlhé-krátke kaiserrocky.^[32] Dve-tri veľkopánské dámy (alebo ich napodobňujúce) sa robili neobyčajnými a obdivovanými ozajstnými plesovými, hlboko vykrojenými úbormi, na ktoré svetaskúsení s ocenením a neskúsení s ustrnutím zízali a prežierali lačné sliny. (To nenarástlo pre nás!) Dievčatá boli väčšinou šumné a žiadúce i v ľahučkých batistových šatôčkach, spod ktorých im vyzerali drobné a drobnejšie nôžky. Vcelku jednako pozorujúcemu často prišlo na um slovenské: „Chudobný človek — hotová opica.“

Dvorana bola obsadnutá a obstatá netancujúcimi, vo vedľajších miestnostiach sa hmýrili, odchodili-prichodili popíjajúci, štrngajúci pohármi a rozlievali nápoje po obrusoch, ktoré už zvečera boli, ani keby ich nikdy neboli prali. Na stoloch stáli poloprázdne fľaše, pivové a vínové poháre. Všetko fajčilo, že v nízkych miestnostiach bez ventilácie bolo možno dym krájať. Do huku pijúcich zaznievali divé výkriky tancujúcich (Szorítsd, Laci, vakapád! Soh’ se halunk meg!)^[33] a cigánska hudba.

Všetci si nahovárali, že sa výborne zabávajú.

Doma, keď otec prekontroloval kasu, sa vadili a robili si výčitky. — Nikdy ma viac na taký sprostý bál nedostanete, — končil svoju elégiu a uložil točiacu sa hlavu na vankúš.

Jedna z vedľajších miestností bola rezervovaná pre pánov. Tam sa zabávali najvyšší župní úradníci, od župana po hlavných slúžnych, a niektorí statkári so svojimi ženami a dcérami. Menší ta prístup nemali, tí mohli len otvorenými dverami fľochnúť závistlivo, čo sa tam deje.

Sám neviem, ako som sa ta dostal. Pravdepodobne, že som mal nový, otcom ušitý frak, alebo som obstojne tancoval, takže sa i väčšie dámy vďačne zapodievali mnou. Ako som už spomenul, bol som hodný mládenec a zdal som sa naivným a neskazeným, čo sa niektorým čo skúsenejším dámam zdalo pikantným, a preto ma rady podchytávali ohľadom mojich lások a donchuanských kúskov. Bol som hlúpy ako mladý kohút a skočil im na lep, chvastajúc sa, vzdychajúc a prevracajúc na ne zamilované okále, čo, zdá sa, záletnice, ktoré svoje hriechy už mnoho ráz nedokonale oľutovali, príjemne dráždilo.

S Gabicou, dcérou hlavného slúžneho Szökeho, prišla do tej svätyne aj Ilona, dcéra farára Drobniaka, ktorý býval v Ušove, obci ležiacej neďaleko od Stráňova, a v ktorej mal i Szöke asi päťsto-šesťstojutrový majetok i s kaštieľom. Pravda, pán a pani Drobniakovci zostali len vonku, medzi ostatným plebsom. Ich Ilonka tam mohla byť, lebo sa priatelila s Gabicou a mala mladých pánov za priateľov, ktorí sa mali okolo nej ako osy okolo medu.

V pauze som sedel medzi ešte mladými, svojou záletnosťou známymi dámami, paňou advokáta Lichtmanna a statkára Formayho, okolo ktorých sa mal hlavný župan Guzy a statkár Latróczy, ktorého pani bola tiež na plese a vo výklenku obloka zabávala sa diskrétne so svojím gavalierom. Keď vošiel vysoký, chudý hlavný župan s vysoko pozdvihnutým veľkým nosom a s monoklom na oku do miestnosti, obzerajúc sa, kde by si prisadol, zbadal ma pri Lichtmannovej a Evičke Formayovej a prostým pokývnutím prsta ma vyzval, aby som sa zo svojho miesta odstránil. Odišiel som k stolu v kúte, pri ktorom sedela Gabica a Ilona, s ktorou sme už chvíľu boli pozerali na seba, vše klopiac oči, vše sa zasa nimi hľadajúc.

Veľmi sa mi zapáčilo to dievča.

Gabica bola vysoká, červenovlasá; Ilona menšia, trochu pritučná, veľmi krásnej bielej a ružovej pleti, ako panna z porcelánu. Vlasy i oči mala čierne, pery svetločervené, ani zafarbené. Kto na ňu pozrel, každý mal pocit, že hľadí na niečo chutné, čisté, žiadúce. Bola tichá, zdanlivo skromná a smiala sa ticho, hlboko ako hrdlička. Človeku sa zdalo pri nej tak prítulne.

Gabica bola smelá, vyzývavá, ostrého pohľadu; odpovedala na každú poznámku, napádala pánov a robila na nich viac-menej výstižné poznámky. Bola polovičná sirota a prisvojila si mnoho zo spôsobov otcových.

Podarilo sa mi dotisnúť sa k Ilone, ktorou sa pre jej pomernú skromnosť a tichosť páni tak nezaoberali ako Gabicou, ktorá mala pri stole vedúce slovo a nútila každého, aby jej venoval pozornosť.

Mladý Lipnický ma predstavil Ilone. Prijala ma vľúdne, ale bez preukázania nejakého záujmu. Tak ako každého. Sedel som za jej chrbtom, nemajúc miesta pri stole, a dosť dotieravo privoniaval jej vlasy a hľadel na jej mierne obnažený biely, okrúhly krk. Keď som jej niečo šepkal, využil som príležitosť, že som šuchol tvárou o jej vlasy alebo plece. Vyplácal som ju drobnými peniazmi lásky, ako je to zvykom na plesoch, kadejakými všeobecnými lichôtkami, na ktoré ona len jednoslabične odpovedala. Cítil som sa veľmi na koni, pokladajúc sa za vyprobovaného zvodcu oproti neskúsenému dedinskému dievčaťu, keď sa ma neočakávane spýtala, či mnoho a čo študujem.

Nemohol som jej napochytro odpovedať.

— Pravdaže, mnoho, — odvetil jej Dežo Lipnický, — najmä stráňovský nočný život. Myslím, že v tom bude zakrátko špecialistom.

Ilona kývala hlavou.

— Pekne. Ale čo má robiť mladý človek?

Zamrzelo ma to i zahanbil som sa. Dva roky som zapísaný na univerzite a nestarám sa o skúšky. Nepovedal som viac ani slova, ale vykradol sa bez slova a odišiel som domov.

Ilona sa dotkla môjho najbolestnejšieho bodu. Často som si robil sám výčitky, že zanedbávam svoje štúdiá, ale vždy som sa potešil, že mám ešte dosť času. Raz sa pustím do toho a zmôžem to hravo.

Teraz, idúc z plesu podnapitý, s fantáziou rozparenou, som si predstavoval, aký šťastlivý by som mohol byť, keby Ilona bola mojou ženou. Veď aká je pekná a iste i dobrá… Ale za diurnistu nepôjde. V takom malom meste, ako je Stráňovo, ľudia všetko vedia o svojich spoluobyvateľoch. Ilona iste vie, aký som vták, a preto i tak ledabolo a chladne hovorila so mnou. Môžem byť i právnikom, jednako som len diurnistom.

Doma v svojej komôrke som zapálil sviečku a vyhľadal právnické knihy, ktoré som si bol vypožičal od kolegov. Prezeral som ich; nezdalo sa mi celé to právo ťažkým. Veď sú to také samo sebou sa rozumejúce veci. Najradšej by som sa hneď bol pustil do rímskeho práva. Ale nič, radšej som sníval o tom, ako prekvapím a zahanbím Ilonu. Ako ma budú obzerať moji pajtáši, keď dni a týždne neprídem do hostinca. I hundrúcemu otcovi i opovrhujúcej macoche zapchám ústa. Napokon ma budú sami posielať: — Choďže, už sa i trochu zabav, synku, choď.

Nasledujúceho dňa som sa zišiel s mladým Baksaym. Povedal mi, že popoludní má byť vychádzka do Ľupčian, aby som išiel i ja. Mala sa tam zísť veľmi veselá spoločnosť. Sľúbil som mu, že pôjdem, mysliac si, či sa o deň prvej alebo neskoršie začnem učiť, na tom už mnoho nezáleží.

Idúc na poludnie z úradu, stretol som Ilonu, vychádzajúcu z módneho obchodu Bayerovho. Mala taký podarený klobúčik a chutné šatočky, že bola neodolateľná. Pozdravil som ju a ona veľmi milo a s úsmevom prijala môj pozdrav. Bohvieako si medzitým všetko rozmyslela.

— Kdeže ste sa tak stratili? Bola som celkom skormutená, že mi ušiel taký znamenitý tanečník.

Veľmi sa mi videlo to dievča a jej láskavosť mi celkom pomútila hlavu.

— Ilonka, vzal som si k srdcu vašu poznámku o študovaní. Utekal som domov a hodil sa do kníh. Majúc takú múzu, ako ste vy, myslím, že chytro poskladám skúšky. Ale musíte držať nado mnou svoju krásnu ručičku.

Usmiala sa a pozrela na mňa spod klobúčika. Taký milý bol jej pohľad, bolo v ňom šelmovstva i dobroty. Robila na mňa dojem celkom iného dievčaťa ako na plese.

— Uvidím, ako dlho vydrží sila mojej sugescie. Bojím sa, že máte tých múz viac a že vás odlúdia v iný smer.

— Dovolíte, aby som sa prišiel posilniť k vám, keď pobadám, že ochabujem?

— Príďte. Lenže môj nektár je nie víno, ale kyslé mlieko, na to vás upozorňujem. Hahaha!

— Vám kvôli vypijem hoc i to.

Dala mi rúčku a pozrela na mňa tak, že som myslel, že som v siedmom nebi.

— Príďte čím skorej!

Keď som išiel domov, bol som preplnený jej dušou a krásou. Bol som si istý, že je to stelesnená šľachetnosť a dobrota. Ani sa mi nesnívalo ísť do Ľupčian.

Hodil som sa na knihy.

Keď som mohol, prebehol som do Ušova, ktoré je od Stráňova len na päť kilometrov vzdialené.

Drobniak bol tichý človek slabého zdravia. Mal akúsi srdečnú neurózu a nesmel sa rozčuľovať. Bol presvedčený Slovák a veľmi bolestne znášal, že syna mu škola skoro nadobro pomaďarčila, hoci sa dosť s ním nadohadoval, a dcéru Ilonu mu maďarská spoločnosť tiež urobila aspoň ľahostajnou k svojmu národu. Jeho žena sa nestarala o nič, len o domácnosť; čítať čítala tiež najradšej maďarské knihy, ktoré Ilona donášala do domu.

Zakrátko som sa presvedčil, že Ilona nebola taký anjel, ako som si to o nej predstavoval. Keď som sa u Drobniakov po niekoľkých návštevách zohrial, videl som, že sa s matkou neznáša najlepšie. Pani Drobniaková mala, podľa Iloninho náhľadu, skoro o všetkom mnohé zastarané náhľady, ktoré len na základe rodičovskej autority chcela nanútiť dcére, ktorá vyučená panskou spoločnosťou, robila z nej len posmech. Podľa Ilony Drobniaková mala starodávne zariadený byt, nevedela jesť, ani hostí prijať, ako sa patrí. Bola prizdvorilá a ponížená ku každému. Hlavného slúžneho volala pánom veľkomožným.

Keď sa vše škriekavo pohádali, vošiel Drobniak do izby a krútiac hlavou, napomenul dcéru tichučko:

— Ilka, Ilka, nože tichšie! Ako to hovoríš s mamou?

Podivným spôsobom Ilona mala pred otcom, ktorý jej vlastne všetko dovolil, veľký rešpekt a zatíchla trochu zahanbená predo mnou.

Ja som jej vystupovanie oproti matke pokladal za prirodzené a dával jej — medzi štyrmi očami — vo všetkom za pravdu. Hľadali sme samotu. Fara nebola skvelá, ale vo veľkom poriadku. Okolo nej bol dvor a záhrada s besiedkou, všetko vyriadené, opatrované, čo bolo zásluhou Drobniakovej. Farárovci nám dali veľkú voľnosť, nesliedili za nami, spoliehajúc sa vyprobovaným rodičovským spôsobom, ktorý tak často sklame, na neochvejnú cnosť nimi vychovaného dievčaťa. Následkoval som z toho, že rátajú s vážnosťou mojej príchylnosti k Ilone. A my sme sa mali radi. Využili sme každú príležitosť a oblápali a bozkávali sa, že nás až ústa boleli.

Skúsil som, s akou mimovoľnou rafinovanosťou vie dievča dráždiť lásku a túžbu svojho milenca. Pokladal som vtedy mnohé jej úskoky za nevypočítané. Dnes som poučený z veľmi smerodajnej strany, že to bola všetko koketnosť. Vedela, že prídem, a nebolo jej doma. Keď som po istom čakaní odchádzal, vbehla mi v záhrade do náručia. Našiel som ju preobliekajúcu sa v jej izbe a zazrel jej krás viac, ako bolo vtedy dovolené vidieť. Zavše bola bez akejkoľvek príčiny chladná ku mne, a ja som podľa svojho zvyku už myslel na samovraždu. Keď som sa jej dlho nažobronil, aby mi povedala, prečo sa hnevá, a chcel plný žiarlivosti zúfalo odísť, hodila sa mi do náručia a bozkávala ma, že mi skoro zmysly prešli. Vysmiala ma a odbavila tým, že bola v takej nálade a že zato nemôže.

Keď bol Szökeho syn, husársky nadporučík, doma, trávila mnoho svojho času u Gabriely, čo mi veľmi zle padlo i preto, lebo som prišiel o jej láskanie, za ktorým som veľmi túžil. Videl som v tom schválnosť a zbytočné vzbudzovanie žiarlivosti. A jednako ma takýmto konaním tak pripútala k sebe, že som zimnične skladal skúšky, aby som čím skorej dostal také postavenie, na základe ktorého by som si ju mohol vziať.

Často som s ňou šiel do Szökeovcov, alebo ju tam hľadal, keď jej nebolo doma, a tak som sa spriatelil i s Gabicou.

Ich kaštieľ bola zaujímavá, stará baroková stavba, ale veľmi zanedbaná a orýpaná. Szöke nebol skoro nikdy doma a Gabica sa celý deň povaľovala po divánoch a fajčiac cigarety, čítala romány alebo sa zabávala s pánmi, ktorí ju často navštevovali. Z dám chodila k nej máloktorá. Formayčka niekedy nazrela a vzala ju skoro vždy so sebou. Dva razy do roka ju navštevovali akési dve staré tetky, ktoré jej robili dlhé prednášky, krútili nad ňou hlavami a prevaľovali oči a zalamovali rukami. Keď jej sedeli pridlho na krku, ušla im k niektorej priateľke. Jej izba bola naplnená obrazmi, mapami, výšivkami, knihami, všetko rozhádzané v malebnom neporiadku. Mala driečnu chyžnú, ktorá bola na tom istom kopyte vybíjaná ako jej pani a s ktorou si znamenite rozumela.

Ilona nemala u nej zvlášť dobrú školu. Dievčatá čítali knihy, ktoré som i ja poznal. A tie knihy, ktoré som ja poznal, stáli za to, neboli však vhodným čítaním pre mladé dievčatá.

Raz som ju darmo hľadal u Gabice, ktorá vždy robila všelijaké, veru dosť smelé narážky na našu lásku. Ležala na pohodlnej pohovke vo veľmi zvodnej póze. Keďže bolo horúco, mala odkryté nohy, ktoré boli veľmi peknej formy, skoro až po kolená. (Vtedy bola veľká vec vidieť dáme „vádle“!) Musel som si sadnúť k nej na pohovku. Veľmi skoro sme boli tak ďaleko, že zahrala so mnou scénu Putifárky s Jozefom.^[34] Veru sa už nepamätám, či som Jozefov príklad nasledoval, či nie.

Keď som odchádzal, stretol som sa s Ilonou, ktorá počula, kde ju hľadám, a prišla za mnou.

Aké už ženy majú preostré oči v istých veciach, pobadala na mne istú rozrušenosť a stala sa chladnou a málovravnou.

Keď sme prišli domov, odišla, neviem kde, nechala ma v spoločnosti svojho otca a učiteľa Dludíka, ktorý často chodieval na faru. Ani neprišla, kým som bol tam. Musel som počúvať dlhé reči o rozličných prenasledovaniach cirkvi Maďarmi a o tom, ako Dludík vyučuje večer dorastajúcu mládež i gazdov a čo rozpráva z politiky. Daromné rozprávky ma naskrze nezaujímali, ale musel som predstierať záujem o ne, keď som chcel čakať na Ilonu.

Neprišla. Tak ma jej postupovanie rozčuľovalo, že som nemal pokoja ani vo dne, ani v noci. Príhodu s Gabicou som pokladal za takú nič neznamenajúcu, za takú každodennú, že som nechápal, že by sa niekto pre niečo také mohol hnevať vážne. A k tomu som odhodlaný, keby ma Ilona upodozrievala z nejakého poklesku, odtajiť jej to najsvätejšími prísahami.

Išiel som deň po deň do Ušova a nikdy som nenašiel Ilonu. Napokon som jej odpísal, že ju ešte raz vyhľadám, a že ak ma nevyčká doma, viac nikdy neprídem. Musela si vec rozmyslieť, lebo ma počkala a hneď išla so mnou do besiedky, kde sme boli sami. Sadla si na koniec lavičky, takže ju bolo vidieť z oblokov obytnej izby. To bola, pravdaže, schválnosť, aby som ju nemohol bozkať. Možno veľmi smädný netúži tak za vodou, ako som ja túžil za jej bozkom. Sedela a zložiac ruky do lona, hľadela na zem.

— Povedz mi, prečo mlčíš, prečo sa hneváš na mňa? Nemám ani potuchy o príčine tvojho hnevu.

Usmiala sa pohrdlivo.

— Ty nevinnosť! Veď sa mi Gabica priznala, že ste sa bozkávali, oblápali a…

— Ale to ti luhala! Chcela ťa prosto domŕzať, a ty si jej skočila. Na všetko, čo mi je sväté, ti prisahám, že som sa jej nedotkol!

Ilona vstala a povedala s ukrutným opovrhnutím:

— Aký si ty biedny chlap! A čo je tebe sväté? Na čele si mal vybitú pečať hriechu ani Kain, neopovážil si sa mi do očí pozrieť. A k tomu sa ona priznala, a ty tajíš! Aký si ty nestatočný, bezcharakterný človek!

Mlčal som chvíľu, rozmýšľajúc. Napokon od Gaby to vystalo, že sa priznala ku všetkému. Čo urobiť?

— Nuž dobre, keď ti už na tom tak záleží. Priznám sa, že ma bozkala a oblapila. Mne to veru ani na um neprišlo. Ale veď vieš, aká je Gaba. Čo som mal urobiť? Mal som sa s ňou biť?

— A to bolo všetko?

Hľadela na mňa ani had na vtáča.

— Nuž pravdaže všetko! A čože ešte mohlo byť?

— Hahaha, akí ste vy chlapi hlúpi! Sám sa mi priznáš, Gabica mi nič nepovedala, veď som od tých čias ani nebola s ňou, veď jej ani niet doma.

— Nuž, dobre, a čo máš z toho, že si vyklamala zo mňa to priznanie?

— Čo mám z toho? Že sa takým pánom nebudem viac zapodievať.

Ustrnul som nad jej rečou.

— Preboha ťa prosím, nemuč ma! Na všetko ti prisahám, že mi ani na um neprišlo chcieť ju bozkať. Vieš, aká je šialená. Prisahám ti, že sa nikdy ani neobzriem v tú stranu, kde bude ona, a neprerečiem k nej slova. Nemuč ma, vieš, nemôžem bez teba byť na svete. Ilonka zlatá, drahá, jediná, odpusť mi!

Hľadela na mňa niekoľko momentov, zatým sa prišmykla ku mne a objala ma.

— Veď keby som ťa nemala tak veľmi rada! Ale ak ma ešte raz oklameš, tak ťa opustím, hoci by som musela i zahynúť…

Keď som o niekoľko dní zasa prišiel do Ušova, našiel som na farskom dvore elegantnú bričku a cudzieho vycifrovaného kočiša.

V izbe bol s Drobniakovcami cudzí, asi tridsaťpäťročný pán s čiernymi fúzmi, dosť sympatickej tváre.

Drobniak nás predstavil:

— Právnik Svoreň — okresný lekár dr. Farbaky.

Farbaky, cestujúc týmto krajom, navštívil farárovcov, lebo im doniesol pozdravy a dary od Ondreja Drobniaka, fabrikanta v M. Farbaky ostal na fare na večeru i prenocoval tam. Ilona nebola s nami mnoho; keď mohla, ušla, zdanlivo do kuchyne hotoviť večeru. Pozrela na mňa niekoľko ráz ukradomky s podivným významom, ktorý som čisto nechápal. Farbaky nespúšťal z nej oči a usmieval sa nimi, i prihováral sa jej veľmi milo, až lichotivo, na čo ona odpovedala vždy vľúdne, ale zdržanlivo.

Bolo mi divne okolo srdca. Keď sa zmrklo trochu, odchodil som domov. Ilona ma vyprevadila do pitvora. Hodila sa mi na prsia a bozkávala ma vášnivo.

— Nikdy, nikdy ťa neopustím, ty môj milý, drahý! — zašeptala a vbehla do izby.

Tušil som, že Farbaky je pytač, ktorý iste prišiel s odporúčaním brata farárovho, Ondreja. Keby ma Ilona nebola uistila o svojej vernosti, bol by som išiel v strašnom duševnom nastrojení domov. Takto som pevne staval na jej stálosť.

Keď som o dva dni — dlhšie som sa nemohol zdržať — prišiel do Drobniakov, Ilona mi všetko vyrozprávala, čo sa stalo.

Farbaky, veľmi dobre situovaný pán, z dobrej rodiny, prišiel naozaj na odporúčanie brata farárovho pýtať Ilonu za ženu. Jej rodičia boli veľmi zaňho. Ondrej ho vrelo odporúčal ako v každom ohľade ctihodného a bezúhonného človeka.

— Odmietla som ho, hoci sa mi i videl a nebol mi nesympatický. Zaslúžiš to? Budeš mi dobrý? Budeš ma vždy ľúbiť? Či má byť moja láska k tebe mojím nešťastím? Len pre teba som ho odvrhla. Pamätaj si to!

Vzal som ju do lona a bozkávajúc ju, prisahal jej, že nikdy muž ženu tak nemiloval ako ja ju.

Od tých čias sme ani Ilona ani ja viac neboli u Szökeovcov, čo bolo tým ľahšie, lebo Gaby skoro vôbec nebola doma.

Aká je vôbec celá láska hlúpa vec! Akýže je to pôžitok bozkávať a oblápať milovanú ženskú? Veď sú pery ako pery a jedna pružná hruď taká ako druhá. Veď majú byť v bozku odtienky. Môže byť jemný, citlivý, hravý, dráždivý, horúci, vášnivý a ktovie aký. Gabica bola celkom iste omnoho väčší majster v bozkávaní ako Ilona, ktorej celé umenie bolo to, že úprimne tlmočila ním svoju oddanosť a lásku. Ale jej bozky boli jeden ako druhý. Gabica bola iste krajšej, súmernejšej postavy, hoci Ilonka bola pekne urastená, keď i o jednu-dve kožky pritučná.

A jednako ma Gabica nechávala — no, nemožno riecť, že chladným. Veľmi vďačne som si spomínal na to kratučké ľúbostné intermezzo, a proti všetkým prísahám by som sa hocikedy vystavil nebezpečenstvu jeho opätovania, ale pri pomyslení, ktorú z týchto dvoch mám naozaj rád, sa mi len pri obraze Ilony vzbúrilo srdce a vzbĺkli moje túžby.

Prečo tisne taký hlúpy, rozumne neodôvodniteľný cit človeka väčšmi a bolestnejšie ako hocijaká zovnútorná sila! Ten hlúpy cit, ako to človeka vlečie, často i do priepasti pred ním rozzevenej.

*

O tri mesiace neskoršie zložil som doktorát politických vied a mohol som sa stať administratívnym úradníkom. Bol som blažený, keď som držal svoj diplom v rukách. Teraz mi už bola moja drahá, jediná Ilonka na dosah ruky. Reštavrácia^[35] mala byť o niekoľko mesiacov na jesennom zasadaní stoličného výboru a malo sa zaplniť niekoľko miest konceptných úradníkov. Bol by som musel byť veľmi neschopný, aby som z nich neobsiahol ani jedno.

Podľa dohody s Ilonkou a jej rodičmi som sa mal teraz zasnúbiť a po voľbe sme sa mali zobrať.

Kúpil som s tlčúcim srdcom snubné prstene. Čo som sa ich naobzeral a nahútal nad nimi, nad týmito zálohmi nášho celoživotného šťastia! Ó, Ilona! Ako bola vtedy celá moja duša a moje srdce naplnené len tebou a tebou!

Keď som prišiel domov, utekal som rovno k svojej snúbenici. Ako sa nám triasli ruky blaženým rozčúlením, keď som jej dával prsteň na prštek. Aké milé, drahé, jedinečné sa mi zdali jej hladké, biele pršteky! S akou vrelou oddanosťou sa privinula ku mne a s akým nevypovedateľným pocitom spolupatričnosti a jednoty duše a srdca som si ju pritisol k prsiam.

Na našom zasnúbení boli prítomní okrem rodičov oboch nás i Búroš a Lúčka. Bola to krásna a pozdvihujúca slávnosť a pod jej dojmom som úprimne uvažoval, či by som sa i v politike nemal dať na cestu statočnej práce.

S Ilonkou sme si, my blázni, pevne ustálili, že náš celý život bude venovaný len nášmu šťastiu a spokojnosti. Celé naše myslenie a konanie bude len v záujme nášho čím najblaženejšieho rodinného života. Každú myšlienku, každý cit potlačíme, ktorý by nás mohol odraziť od tejto cesty!

My detinskí blázni! Mysleli sme, že svojimi slabými silami môžeme náš život riadiť podľa slabej vôle!

Asi mesiac pred reštavráciou ma dal zavolať k sebe do kancelárie hlavný župan Guzy. Keď som vošiel k nemu, stál v obloku s rukami vo vreckách nohavíc a vyzeral von. Počul môj ponížený pozdrav, ale dlhšie trvalo, kým sa obrátil a riekol mi:

— Servus.

Zatým si sadol do klubovky, zvraštil čelo a rozšúchal si pobelavé riedke fúzy dlaňou, čo keď urobil, chytil najprv jeden koniec a strčil ho do úst, zasa druhý a urobil s ním tú istú manipuláciu. Napokon si ich obidvoma rukami vysúkal a riekol, hľadiac zhora na ne.

— Sadnite si.

Sadol som si skromne na stoličku pri dverách.

— Sadnite si sem, — ukázal na klubovku pri stole, pri ktorom i on sedel, — a zapáľte si cigaretu.

Sadol som si na kraj fotela a vzal cigaretu zo striebornej škatuľky a díval sa so stiesneným srdcom naňho, čo chce so mnou.

— Nna, tak hát igen,^[36] — rozhodol sa do reči. — Chcem vás dať vyvoliť za prísediaceho sirotskej vrchnosti.

Podskočil som na klubovke a vyvalil naňho veľké oči, pričom sa mi blažený úsmev rozlial po tvári.

— Pán osvietený, — začal som zajakavo, — je to nezaslúžená dobrota, aká láskavosť…

— Nuž, ako vidím, prijímate to postavenie.

— Neviem sa osvietenosti ani dosť poďakovať…

Srdce mi poskakovalo od rozčúlenia, najradšej by som bol utekal rovno do Ušova so svojou slávnou zvesťou!

— No, to ma teší, že som vám spôsobil takú radosť. A je to i skutočne krásne postavenie pre takého mladého človeka, ako ste vy. Keď sa budete rozumne držať, — tu zastal na chvíľu, — a necháte sa viesť radou skúsených starších, vám dobre želajúcich nadriadených, môžete mať krásnu budúcnosť.

Začal som zajakavo ďakovať, ubezpečujúc ho, že je mojou najvrelejšou túžbou vždy kráčať v koľajach, ktoré mi jeho osvietenosť ukáže; že by som bol najnevďačnejším človekom, keby som len myšlienkou sa odklonil od jeho vôle.

— No, to je pekne od vás. Som presvedčený, že ste pevný charakter a že sa svojho slova nespustíte.

I podal mi ruku, ktorú skočiac k nemu, som s primeranou devótnosťou^[37] potriasol.

— Ubezpečujem vašu osvietenosť, že sa vo mne nikdy nesklame.

— Verím vám. Sadnite si. Aby ste vedeli, ako nosím vaše šťastie v srdci, tak vám hneď poviem, že som sa postaral pre vás i o prvotriednu partiu.

Zbledol som.

— Pán osvietený, ja som už zasnúbený, — vyhŕklo zo mňa trasúcim sa hlasom.

— Viem, že ste sa splietli s dcérou Drobniakovou. Je to šumné, milé dievčatko. Ale Drobniak je chudobný ako kostolná myš a pansláv! Azda nemyslíte, že takých ľudí budeme podporovať! To si vyhoďte z hlavy! O tom nemôže byť ani reči!

I šuchal si zasa mrzuto fúzy dlaňou.

— A koho by som si to mal vziať?

— Koho, koho? Krásne dievča, znamenite vychované i bohaté, z panského domu. Jej otec je statkár. Drobniakova dcéra sa s ňou nemôže ani porovnať. Keď si ju vezmete, prídete razom do najlepších kruhov stolice.

Sklopil som hlavu a mlčal.

— No? Čo poviete na moju radu?

— To by som sa stal asesorom^[38] len v tom prípade, keby som si vzal tú dámu, ktorú mi vaša osvietenosť ponúka?

— No, to sa rozumie samo sebou, — sekal hlasom každú slabiku, trhnúc hlavou dohora. — My sme nie zaopatrovací ústav pre dcéry panslávskych farárov a ich zaťov. To si, milý priateľu, vyhoďte z hlavy. Alebo — alebo… S Gabicou dostanete úrad, bez nej vás celkom prepustím zo župy.

S akýmsi uľahčením som vzdychol: — Tak to ide o Gabicu Szökeovú! — Bol som sa obával horšieho. Sám neviem prečo, ale som si myslel, že mi spoločnicu svojej panej chce nanútiť za ženu!

— Tak čo poviete na to? Nie je to krásne dievča? Každý by si prsty oblízal za ňou. A vás trafí také šťastie, a ešte by ste váhali.

— Prosím, pán osvietený, povoľte mi dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Zajtra o takomto čase by som prišiel s odpoveďou. Veď sa musím i so svojimi rodičmi o tom dohovoriť.

— Tak dobre, buďte múdry a zabezpečíte si navždy moje priateľstvo.

Poklonil som sa hlboko a šiel som.

Šiel som domov s najzmiešanejšími pocitmi. Bolo mi za Ilonkou veľmi, veľmi ľúto!

Ale čo som mal robiť? Ak sa jej nevzdám, nedostanem úrad a tak si ju tak, či onak nebudem môcť vziať. Je isté, že by jej rodičia nezvolili, aby sme boli niekoľko rokov zasnúbení, kým si ja vydobyjem nejaký chlieb. A najmä teraz nie, keď majú vždy možnosť vydať ju za omnoho lepšieho a zámožnejšieho človeka, ako som ja, keďže by ma iste ešte i mizerného diurniststva pozbavili.

Z druhej strany Gabica vždy dráždila moju zmyselnosť… Istá spomienka mi zakaždým rozbúrila krv. Zlé dievča je Gaba nie, trochu ľahkomyseľná, šialená, ale zato je statkárova dcéra. Jej otec mal síce dlžoby, ale to bola maličkosť v pomere k jeho majetku.

Zavŕtalo mi v hlave, prečo mi ju chce župan takto nanútiť, veď o také dievča by sa mali páni biť! A tu, hľa, takýmto spôsobom, krajčírovho syna… Bolo to podivné. Ale hoci bolo, ako chce, jednako to bolo pre mňa terno.^[39]

Len tá Ilona, chúďa! Aké sú ženské tvrdohlavé, neuzná moje dôvody. Vzdychať som vzdychal dosť a dosť, ale to mi mnoho nepomáhalo.

Cestou domov musel som ísť popred dom dr. Búroša. Stál pred dvermi, zhovárajúc sa so starou sedliačkou. Pozdravil som sa mu a chcel som ísť ďalej.

— Počkajte, doktor, mám sa s vami čosi pozhovárať. Vojdite ku mne, hneď prídem.

V pitvore som stretol pani doktorovú, osobu dosť vysokej, súmernej, trochu moletnej postavy, s neobyčajne pravidelnou tvárou, robiacou trochu dojem usmievavej namyslenosti, ako sa mne vždy zdalo.

— Prišli ste ku mne, či k mužovi? — spýtala sa ma.

— Pán doktor ma poslal, aby som chvíľku počkal. Je pred dverami a hneď príde.

— Tak vojdite do ordinácie, — ukázala mi rukou na dvere, kývla hlavou a odišla.

Keď Búroš vošiel, sadol si na vyšetrovací stôl a mne ukázal rukou na fotel.

— Možno viete, prečo som vás zavolal?

— Nemám ani tušenia.

— Nehovorili ste s Guzym?

— Ba áno.

— Tak necháte Ilonku a vezmete si Gabu?

— Bože môj, ako o tom viete? Alebo to už vrabce na streche čvirikajú a len ja som nevedel o ničom.

— Tak sa to často stáva. Tak ponúkol vám asesorstvo a Gabu. A vy si ju vezmete.

Pozrel som sa na Búroša spýtavým pohľadom.

— A čo mám a môžem urobiť? Môžem si vziať Ilonku bez postavenia? Veď by mi ju ani nedali.

— Zložte juridický doktorát, nájdete dosť miest u advokátov, ktorí vám dajú taký plat, aký dostanete pri stolici. Za dva-tri roky urobíte advokátsku skúšku a ste svojím pánom, a nemusíte pánmi odstaveným frajerkám dávať svoje poctivé meno. To je jedna možnosť. Druhá je biť sa so županom o nejaké miesto pri stolici. Možno, že by sme zohnali hlasy na niektoré. Za pokus by to stálo. Vždy máte ešte dosť času ísť k fiškálovi i potom, keby ste prepadli.

— Keby som sa proti vôli županovej vtisol do stolice, chytro by ma odtiaľ vysekíroval.

— Ktovie? Myslím, však to i vy musíte vedieť, že Guzyho županské dni sú zrátané. A nový župan nebude mať príčiny vŕšiť sa na vás pre Gabu, keďže nemal s ňou pomer. Pomyslite si, že ste si, neviem akým spôsobom, získali Ilonkinu lásku a že urobíte to dievča hlboko nešťastným a urazíte dobrých ľudí, ktorí vám neurobili nič zlého, do krvi. Uznáte, že je to podlé konanie.

Mlčal som. Vrelo vo mne od jedu, čo sa ten človek tisne takto bezočivo do mojich vecí; hnevalo ma to tým väčšmi, lebo som cítil, ako veľmi má pravdu a ako som si ja sám vsugeroval neznalosť pomerov, týkajúcich sa Gabice, hoci som o všetkom tak dobre vedel ako iní. Ale nemohli to byť len klebety? Závisť má zlý, jedovatý jazyk a mnohí len preto hovorili mrzko o Gabici, lebo si ich nevšimla.

Odišiel som od Búroša zamračený, temer bez slova. Zamrmlal som:

— Uvidím, čo urobím. Porúčam sa.

Počul som, ako sa jeho žena spýtala zo susednej izby:

— Čo si mal s ním?

— Nič. S tým ja nikdy ničoho nevykážem…

Myslel som, ako ten človek mnou opovrhuje, a šiel som trochu neistým krokom ulicou. Hútal som, ako by bolo dobre a pohodlne v ušovskom kaštieli bývať a starať sa trochu o to panstvo, ktoré ani by nebolo tak ťažko do poriadku doviesť. Veľmi sa mi nevidelo učiť sa zasa deň a noc a ísť skúšky skladať. Ani to sa mi nezdalo drhnúť v advokátskej kancelárii a dať sa komandovať nejakým hlúpym šéfom. A k tomu mať ženu, ako bola Gabica! Dobre viem, že nie je bez poškvrny, ale keby mala dobrého, rozumného muža — za akých sa vždy pokladáme — ktovie, čo by urobil z nej? A ľudia mnoho vedia zabudnúť, najmä pánom.

Rodičia boli šťastliví a pyšní, keď počuli o županovom návrhu. Mohol byť otec sto ráz Slovákom, zabúdal na všetky ústrky a prenasledovania, a len tak dvíhal nos, keď si pomyslel, že jeho syn si vezme panské dievča a bude bývať v kaštieli! Hlupáci.

Robilo mi ťažkosti, ako oznámiť celú udalosť o zmenení pomerov Drobniakovcom, a najmä Ilone. Ležalo mi to ťažko na srdci, lebo som sa nemohol rozhodnúť, ako by som to mal urobiť čím najšetrnejšie. Lámal som si na tom hlavu a odkladal výkon zo dňa na deň, keď mi doniesol posol z Ušova balíček. Mal som tušenie, čo to znamená. Roztvoril som ho, a naozaj bol v ňom prsteň, ktorý som bol dal Ilone, a navštívenka Drobniakova: „Následkom zmeny vášho rozhodnutia ohľadom mojej dcéry Ilony vám posielam váš prsteň a zbavujem vás každého záväzku.“

V tomto pokračovaní Drobniakovcov som jasne spoznal ruku Búrošovu odpraviť ma bez akejkoľvek výčitky, čím ma urazili najcitlivejšie, ukážuc mi, že ma nepokladajú za hodného ani jediného zbytočného slova.

Teraz som zasa rozmýšľal, či a ako im mám odpovedať. Najprv som chcel písať žalostný list, teraz som myslel, že by som im mohol vyhodiť na oči, že oni pretrhli so mnou spojenie, keď ešte nebolo naskrze rozhodnuté, čo urobím. Ale zasa som rozmýšľal o tom niekoľko dní, kým mi iné zaujatia nevybili celú vec z hlavy. Musel som pochodiť aspoň niekoľkých členov stoličného výboru a začala mi prihárať na prsty i svadba s Gabou, ktorú s dišpenzami durili, ako keby naozaj horelo. Bolo mi to divné, ale Gaba hovorila, že keď sa máme zobrať, aby sme to urobili čo najskorej, vyhnúc sa tak kadejakým klebetám a ohováračkám, bez akých niet nijakého sobáša.

A potom hodila sa mi na prsia a bozkávala ma tak zvodne, že to bol najpádnejší dôvod za náhlenie nášho spojenia. Vedela ma presvedčiť, že veľmi túži za mnou a že ma veľmi-veľmi miluje.

Akí sme hlúpi, keď sme mladí a neskúsení, a ako nás zavádza naša namyslenosť a naše žiadosti, toho dôkazom je, že som jej to všetko veril.

Medzi prípravami na svadbu sme s Dežom Lipnickým navštevovali niekoľkých význačnejších členov stoličného výboru. Vybrali sme si zhruba najprv najmenej príjemných, nechajúc si každý deň na podvečer niektorého statkára, kde sme boli istí, že nás zadržia na večeru, nie mne, ale Dežovi kvôli, ktorý bol milý, príjemný šuhaj, mäkkej tváre a reči, zo všetkých mladých panákov najmenej namyslený.

Obliekli sme tmavé kabáty do drieku, aké sa vtedy nosili na návštevy, a išli najprv k jednému z najbohatších virilistov^[40] v meste, k majiteľovi mnohých domov a pozemkov, mäsiarskemu majstrovi, k starému Ondrejovi Tomagovi. Býval vo vlastnom peknom prízemnom dome, na samom konci ukrutne nečistého dvora oproti trusu a malej drevenej búdke, ktorú upotrebúvali všetci obyvatelia malých, mokrých, špinavých bývaní, ktorými bol dvor zastavený.

Dostali sme sa, skáčuc v bahne zo skaly na skalu, do obydlia Tomagovcov, kde nás prijala v pitvore jeho stará, ufúľaná a otrhaná baba. Miesila zemiaky pre svine, ktoré bolo počuť hladné vykvikovať v chlieve. Keď nás zazrela, vystrela trochu svoj zhrbený chrbát a utrela si ruky do špinavej zástery, ako keby nám ich chcela podať. My sme sa však neponáhľali ich pobadať.

— Dobrý deň, pani Tomagová, — pozdravil ju vľúdne Dežo.

— Dobrý deň, dobrý deň! — zavolala a obzerala nás. — Jój, kdeže sa tu takí páni berú! A veď je toto mladý od vicišpánov a — no, pozriže — Jožko Svoreňovie. No, no, aký sú len hodný a aký pán sa stal z nich!

Mrzelo ma, že sa mi pred Dežom takto dala do blízkej známosti, i pýtal som sa jej chladne, chcejúc zaraziť jej dôvernosti:

— A kdeže je pán Tomaga?

— Tam im je, dieťa moje, tamhľa, — ukázala krivým nečistým ukazovákom na ošarpané stavisko, obtočené hnojovkou, — v magazíne, tam bije s Mišom potkany. Idú nás večne zožrať. Tam, dieťa moje. A čože majú s ním takého pilného, čo?

— Ďakujeme, pani Tomagová, veď im to iste sám porozpráva, — odvetil Dežko.

Nechali sme ju stáť a skákali kumštovne ďalej k magazínu. Stará hľadela za nami, krútiac vše hlavou a frflúc čosi.

Prišli sme pred železné dvere magazínu, z ktorého išiel zápach na spadnutie. Bol to sklad na kože. Nechcelo sa nám vojsť dnu, i zavolali sme zvonku, pozrúc dovnútra:

— Pán Tomaga, pán Tomaga, keby vyšli na minútku, máme sa s nimi čosi zhovárať!

Videli sme, čo porábal Tomaga v tom pekelnom zápachu. Stál pred úzkou doskou, trčiacou z veľkej hŕby kožiek, s ťažkou palicou v ruke. Z druhej strany jeho paholok tiež takým drúkom búchal po kožiach, následkom čoho potkany utekali z nich po doske. Keď sa niektorý ukázal na nej, Tomaga ho ohlušil, šuchnúc po ňom drúkom. Pre istotu proti vše vyskakujúcim potvorám mal ruky zavinuté do vechťov a tvár spolovice zamotanú do špinavého šálu, ponad ktorý mu trčal veľký tmavočervený, lištiaci sa nos.

Tomaga vyšiel. Bol a páchol ako šarha.

— Dobrý deň, pán Tomaga! — pozdravili sme sa.

— Máte peknú poľovačku, pán majster! — začal Dežo.

Tomaga hovoril pomaličky, skandujúc každú slabiku.

— Hja, komu sa nelení, tomu sa zelení. Keď sa nebudeme rušať, tie zvieratká nám pekne-rúče zožerú celý osožtek. Čože pánom, vy svoju prácu skončíte pri vínku a kartičkách v kasíne. Kde by svet zašiel, keby sme všetci sedkali pri vínku.

Takto nás poučoval s úlisným posmechom.

— A či si ty nie Jožo Svoreňovie? — pýtal sa ma, čo ma zasa veľmi bodlo. — A toto je Dežko vicišpánovie. No, aký hodný! Ale len rastiete. A čože dobrého vás sem priviedlo, čo?

A priblížil sa celkom k nám. Mimovoľne sme zmŕštili tváre, tak šeredne páchol, a utiahli sa o krok od neho.

— Posmrdkávam, posmrdkávam! Veru verím. Ale peniažky za kožtičky voňajú, tie by sa veru zišli do ferbličky, veru verím.

— Pán Tomaga, ako vedia, bude reštavrácia, a preto sme ich prišli poprosiť, aby svoj hlas na nás dali, — začal som.

— Čože, už i ty budeš pánom? A za čože to chceš vystúpiť, za čo? Veď ti ešte nedávno trčal cumeľ z nohavíc na zadku, — i krútil akoby prekvapene hlavou.

— Za sirotského prísediaceho, pán majster.

— No, veď ty len opatríš tie siroty, opatríš! Počúvam, že máš už hodne tých veksličiek. Kto to len poplatí, kto? A akože opatríš siroty, keď seba nevieš? Ako?

— Nie je to také strašné s tými veksličkami, ako si oni myslia, — zaujal sa ma Dežko. — Vedia, že každý obchod potrebuje nejaké zariadenie, a na to treba groše. Jožkov obchod je jeho úrad, musí do toho niečo vstrčiť. Keby sa nedržal pánov, nikdy by medzi nimi chleba nedostal.

— Viem, viem, vínko, šampanierik, dievčatiská, frajerčiská, karty, to je tá réžia. A veru jeho otec, hoc i len krajčírik, i to len zo slabších, jednako bez takej réžie vypichal dom svojou ihlou. Ale či ho vyfrajerčí Jožo so svojimi veksličkami, to veru neverím. Ale čo ma tam po tom! Ako si postelie, tak bude ležať. A oni čože rozkážu, čo?

— Ja ich tiež prosím o vótum.^[41] Chcem sa dať vyvoliť za slúžneho do Bolčárova.

— To už hej, im patrí, pán nech je pánom. Vidia, ja som mohol svojho Ondriška tiež dať vyučiť za pána. Hoci sú i ťažké časy, ale by sa ešte len ktorýsi grajciarik našiel na trovy. Ale nie! Keď si z remeselníckeho rodu, buď remeselníkom! I môj Ondrejko je mäsiarom a dosť dobre sa mu darí, dosť dobre, chvalabohu. Už si i on postavil domček, postavil, veru postavil.

— Nuž, dajú mi to vótum, Andráš báči? — pýtal sa Dežo.

— Pravdaže dám! Ako by som nedal synovi nášho veľkomožného pána vicišpána! Veď by to bola večná hanba pre celú našu famíliu, keby to neurobil, — i ponúkol mu zafúľanú mäsitú ruku, ktorú Dežo potriasol.

— Tak, ďakujem im, Andráš báči, ďakujem. Však sa im budeme hľadieť odslúžiť.

— Nuž a na mňa nebudú hlasovať? — pýtal som sa ho roztrpčene, že som bezúspešne musel vstrčiť do vrecka jeho hrubosti.

— Andráš báči, veru nemajú príčiny kaziť mladému človeku budúcnosť. Čože si už teraz môže počať, keď sa už raz dal na úradníctvo? A potom nebolo by pekne, aby sa remeselníci navzájom nepodporovali. I to musia povážiť, že keby sme všetci boli mäsiarmi alebo krajčírmi, kto bude mäso a šaty kupovať?

— Veď už tak, veď už tak. No, veď uvidím, nejako to už len urobím. Uvidím, ako budú ostatní hlasovať.

— Už nech ma len neopustia, pán Tomaga; však oni boli s mojím otcom vždy dobrí kamaráti.

— Bol som, kým sa tak neodvrátil od poriadnych ľudí a sa nepopanslávčil. A ani toho panstva mu nebolo treba. Čože taký krajčírik ani nie z lepších, a chce mať z dvoch synov pánov! A ja som zo svojho Ondrejka tiež mohol mať pána, však o tie grajciare…

— Ja veru verím, čo sa peňazí týka, mohol by byť hoci hlavným županom, nuž ale on sám nemal vôle na to, — zatáčal som mu vodu na mlyn.

— Veru tak, veru tak, ani počuť nechcel o tom. Nemal chuti do kníh, radšej mäso vyrábal, radšej. Tak odrezať krk hovädu, ako ten — kik! — a už netrpelo chúďatko hoviadko.

— Nuž, akože, nech mu už sľúbia to vótum!

— Veď uvidím, uvidím, ako bude.

— No, nech sa dobre majú! — zakončil Dežko rozhovor.

— Spánombohom! — odvetil Tomaga a vošiel zasa k svojej práci.

O chvíľu sme už počuli buchot drúkov na kožiach a na doske.

Stará Tomagová vyšla z pitvora, keď nás zazrela.

— To už idú, to už idú? A vykonali, čo chceli?

— Vykonali sme, pani Tomagová, ale nech i oni ešte orodujú za nás! Dobrý deň! — zavolal jej Dežko.

— A čo má proti tebe ten starý vydriduch? — pýtal sa ma Dežo na ulici.

— Čo má? Jeduje sa, že nás otec dal vyučiť, mňa a brata, a jeho syn je len mäsiarom.

— A prečo ti tyká, je s vami v rodine?

— Boh uchovaj, byť s takou sviňou v rodine! Nie. Ale zná ma od malička a vie ten lotor, že ma to bude mrzieť, keď mi bude tykať pred tebou. Keď sme sami, oniká mi. Nemáš pochopu, aký je to zlomyseľný odroň. Viem, že nebude na mňa hlasovať. Ale veď mu ja zato tiež zakúrim.

Veľmi som sa hneval. Myslel som si, že sa moja úradnícka kariéra pekne začína. Čert to vzal!

Prešli sme k neďaleko bývajúcemu advokátovi Julovi Šandayovi. Našli sme ho v kancelárii, ale prešiel s nami do salóna.

Šanday je vysoký, nachudastý päťdesiatnik, s bruchom sťa kotlík vystávajúcim. Starý blázon sa cifruje i teraz a má zvyk požmurkávať na šumné panie, ktoré robia z neho len posmech. V salóne sa postavil pred nás do pózy. Vstrčil ruky do vreciek nohavíc, vypäl brucho a vtiahol prsia, usmievajúc sa a zažmurkajúc na nás zvráskovatenou tvárou, obrúbenou prešedivejúcou bradou.

— Nuž, čože, vy lumpi, vypili by ste si, čo?

— Ak máš niečo dobré, Ďula báči.

Drgol pyšne hlavou dohora.

— A či mám! Veď azda znáte môj arzenál?

I otvoril dosť veľkú, vyrezávanú skriňu, v ktorej stálo v troch radoch zo tridsať fľašiek.

— To je moja batéria. Z ktorého chcete? Poľské, maďarské, francúzske, holandské, sladké, tuhé?

Vybral niekoľko fľaštičiek a poháriky a položil s podnosom na stôl.

Sadli sme a štrngajúc vypili.

— Tak, čo je chlapci? Bez príčiny ste neprišli.

Žmurkli sme s Dežom na seba.

— Ďula báči, prišli sme ťa provokovať, — riekol som vážne.

Starý blázon sa zľaknutý strhol.

— Ako, čo, a prečo? — vygúlil oči.

— Provokovať, aby si na nás hlasoval pri reštavrácii, — riekol Dežo, ktorý ho nechcel strašiť, lebo sme vedeli, že je známy zbabelec a mohol by sa na nás nahnevať.

— No, veď tak! Lebo so mnou neradno žartovať o takých veciach, — odvetil s veľkým uľahčením. — Hlasovať na vás? Bol tu už síce Volko i Barnássy, ale vediac, že i vy prídete, som sa im nesľúbil.

Usmiali sme sa s Dežom, vediac, že luže, lebo keby boli tí bývali uňho prvej, bol by sa im prisľúbil.

— Tak, gemacht, Ďula báči?^[42] — pýtal sa Dežko a podal mu ruku.

— Gemacht, gemacht! Musíme mládeži pomáhať, — i nalial zasa do pohárikov.

— A čo ste robili tejto noci? Bola nejaká tuhšia bitka? No, čo? — vypäl plecia. — My sme hrali ferbličku do tretej rána, ako obyčajne. Szöke vyhral niekoľko stovák i zaspal, aby sa nemusel ďalej hrať. Tak sa zdá, že sa to naučil od Schnarra. Len ho to mrzelo, že mu župan ostal dlžen.

— A ty si ako obišiel, Ďula báči? Vyhral ako obyčajne. Hej, ty si kujon, — smial som sa.

— Ale mizerne! Vyhral som od župana šesťsto zlatých, od Barnássyho tristo. Hlavný župan, Guzy, si pripožičal ešte štyristo, aby bolo tisíc a dal mi svoju platovú knižku, aby som si prvého vždy vybral jeho plat, kým nebudeme kvit.

— Hahaha, — smiali sme sa s Dežom, — to si pekne pochodil!

— Ktovie koľkým už založil svoj plat! — podotkol Dežo.

— A napokon ho sám vyzdvihne. Pekne si na tom, — tešil som ho.

Fiškál sa jedoval.

— Je to naničhodný lotor! Bože, že to trpíš, taký gauner!

I hrozil zaťatými päsťami proti povale.

— A mohol by mať teraz peniaze, však i Steinera nahovoril, že jeho synovi vykoná krčmársku licenciu, iste nie zadarmo, — riekol Dežo.

— Na toho ste všetci prisprostí, — podotkol som.

— No, však mu tieto kumšty musia krky vylomiť, a to zakrátko, — srdil sa Ďula báči. — Ale ani čert ho nevezme. Aké má šťastie, žena mu umrie, a obalácha nejakú bohatú židovku, ktorá sa chytí na jeho titul. Ach, čo tam, vypime si radšej!

Chytil pohárik a prižmúriac jedno oko, hľadel cezeň šelmovsky na nás.

— Sme my len panská spoločnosť!

— Sme, — smial sa Dežo. — Keď Barnássy prehrá päťdesiat zlatých, plače ako úľ. Keď vyhrá toľko, neprace sa do kože od radosti. Hlavný župan prehrá chladnokrvne, po pansky, hocijakú sumu, ale hneď si vypožičia viac, ako prehral. Latróczy ťa vyzve na duel, keď sa opovážiš od neho vyhrať. Hrajú sa s každým konským a svinským kupcom, u ktorého cítia groš. Naozaj sme my páni!

— Szöke zaspí ako hociktorý žid, keď hrá. Škandál! — kričal fiškál, trasúc prešedivenou malou hlavou.

— A ty, Ďula báči, vieš tak šikovne hrať, že vždy vyhráš. Vieš, čo povedal na teba Latróczy? — vysmieval som sa mu.

— Že pakľuješ, — smial sa Dežo.

— Že pakľujem! To je dobré! — trepol si dlaňami po stehnách a smial sa, že mu bolo všetky zlé zuby vidieť. — Je to vtipný chlapík, ten Tibor! Prvotriedne! Teda pakľujem!

— Nuž, naozaj nepakľuješ? — pýtal sa Dežo nedôverčivo.

— Ale, čo si myslíš, ja a pakľovať! — zvolal fiškál s tvárou najurazenejšej neviny, ale nie bez irónie.

— No, pridá sa, Ďula báči, pridá, — drgol som ho žartovne lakťom do boku. — Vieš, vtedy s tým zeleným dolníkom — veď vieš, ktorý ti tak chýbal do troch. No!

— No, to bolo raz! To by bol každý urobil! — priznal sa Ďula báči. — Pri takej kase!

— A keď si dve karty, ktoré mal dostať Szöke, hodil sebe, lebo si zazrel medzi nimi červeného túza, a ty si mal dvadsať červených v ruke, Ďula báči, to bol luft? — tromfoval mu Dežo.

— Čo vy len všetko neviete! Ste vy len figliar. Nuž pridá sa, pridá, keď je človek habemus.^[43] No, ale vypime si, — zahováral trochu ženírovane Ďula báči.

Vypili sme a vstanúc, odporúčali sa.

— Tak, si náš? — pýtal sa ho ešte Dežo.

— Iste?

— No, — zvolal fiškál s pózou urazeného. — Čo myslíš, keď som raz povedal! Ale jazyk za zuby! — I dal strašne vážne ukazovák na pery. — A o tých kartách ani muk! Nikomu! Čestné slovo!

— No, to sa rozumie samo sebou.

I odišli sme.

Prešli sme ešte na katolícku faru k dekanovi Kanderovi.

Starý, chudučký pán farár s bielymi vlasmi okolo bledej tváre prijal nás chladne, zamračene hľadiac na nás. Hoci sa pre neduživosť od rokov nemiešal do politiky a ani v spoločnosti nehral nijaký zástoj, nechodiac z fary nikde, len po povinnosti, jednako ho pokladali za pansláva.

Pozdravili sme sa mu po maďarsky a on nám i odvetil v tej reči, ale v rozhovore prešiel na slovenčinu, a tak sme sa i my s ním museli zhovárať. Ponúkol nás v svojej skromnej pracovni prostými drevenými stoličkami, i sadli sme si; on však ostal stáť po celý čas pri obloku ako človek, nepočítajúci s dlhou návštevou.

— Tak, čomu ďakujem za poctu vašej návštevy?

— Prišli sme dôstojného pána prosiť, aby hlasoval pri najbližšej reštavrácii na nás, — riekol som.

— Vy ste, prosím pán…? — spýtal sa, ukazujúc na mňa.

— Som Jozef Szvorényi.

— A to je pán Lipnický, syn pána vicišpána. Pána Lipnického poznám i z kostola. Zavše ho tam pobadám. Vás, pán Szvorényi, nie. Váš pán otec je, myslím, krajčírsky majster Michal Svoreň.

— Áno, pán farár.

— No, on je dobrý katolík a Slovák, rogo,^[44] Slovák.

Mlčal som.

— Počul som, že ste zasnúbený s dcérou evanjelického farára z Ušova.

— Nie som s ňou zasnúbený. To hovoria ľudia, ktorí vždy viac vedia, ako je pravda. Ani si ju nechcem vziať za ženu.

Chvíľočku rozmýšľal; zdá sa, že vedel o mne všetko. Jeho lekárom bol Búroš.

— To je všetko ťažká vec, — povedal ticho, ako keby odpovedal sám sebe. — Ťažko je byť múdrym a spravodlivým a nekrivdiť nikomu.

Dežo poznamenal:

— Dôstojný pane, nech ráčia odpustiť, ale niekto môže byť dobrým úradníkom, hoci by si vzal dcéru luteránskeho kňaza za ženu.

— Zaiste, zaiste, máte pravdu. Ale máme podporovať v prvom rade konajúcich svoju povinnosť v každom ohľade.

— Nech ráčia odpustiť, pán farár, ale barón Ervín Wunda, ktorý svojho otca s nabitou flintou naháňal po celom dome a pre trochu raždia v treskúcej zime zobliekol starú ženu donaha, takže následkom prechladnutia o dva dni umrela, je nie práve vzorom šľachetnosti a plnenia kresťanských povinností, a jednako bol vyznačený na ich návrh tým, že ho vyslali v mene našej cirkvi na katolícky kongres do Pešti.

— To je pravda, — odvetil farár a smutne, — poslali sme ho, lebo sme nemali primeranejšieho vhodného človeka ako túto nádobu hriechov. Ale, — a tu sa vystrel a pozrel prísne na nás, — drží s nami, a preto sa mu odpúšťa mnohé previnenie. Musíme bojovať za svätú cirkev so zbraňou, akú máme; keď niet meča ostrého a jasného, musíme upotrebiť i meč štrbavý a zakalený. Ináč, páni moji, vaše ustávanie bolo daromné, lebo ja už dávno nemôžem chodiť na nijaké verejné schôdzky, a nepôjdem ani na túto. Porúčam sa vám.

— Nech ráčia odpustiť, že sme ich podaromnici unúvali. Služobník, — odporúčal sa Dežo s poklonou.

Ja som sa poklonil bez slova, a išli sme.

Farár nás vyprevadil až predo dvere domu. Keď sme boli na rohu fary, obzrel som sa a videl som ho dívajúceho sa smutne za nami.

Čo si asi myslel o nás a najmä o mne? Museli to byť bolestné myšlienky.

— Poďme ešte ku Glasnerovi, a s tým končíme predpoludňajšie návštevy, — riekol Dežo.

Dávid Glasner bol bohatý obchodník s liehom a vtedy vplyvným človekom, slovo ktorého malo medzi jeho spoluveriacimi veľkú váhu. Býval v starom poschodovom dome so strmými schodmi, ale jeho bývanie bolo na naše pomery so značným prepychom zariadené. Mal krásny vyrezávaný, starodávny nábytok, drahé koberce, ťažké záclony a všade v izbách plno striebra a krištáľového skla. Len obrazy na stenách boli obyčajné, lacné mazanice alebo farbotlače.

Glasner bol už starší pán, stredne tučný, so šedivými vlasmi a tiež takou dlhou bradou. Držal sa veľmi vážne a sebavedome. Mal na hlave vyšívanú domácu čiapočku, na očiach cviker a sediac pri obloku vo veľmi pohodlnom foteli, čítal Pester Lloyd.^[45]

Keď sme vošli, vstal a idúc nám v ústrety, privítal nás vľúdne:

— Sadnite si, milí páni. Rozkážete štamperlík slivovice? Jontefovej?

Dežo sa usmial.

— Ďakujeme, pán Glasner. Bol by hriech neprijať od vás pohárik jontefovej slivovice. Možno i dva vypijeme.

Glasner sa usmial a zazvonil.

— Nájdu sa i tri, ak vám bude chutiť.

O chvíľu vošla veľmi šumná chyžná a doniesla na podnose žiadaný nápoj a poháriky.

— Myslím, že uhádnem, prečo ma páni poctili svojou návštevou, — poznamenal, keď sme vypili naozaj prvotriedny nápoj, z ktorého domáci pán len práve ochutnal.

— Nebolo by to ťažko, teraz pred reštavráciou, — podotkol som.

Glasner otrčil dohora proti nám holé dlane.

— Škoda každej reči! Len jedna otázka: ste úradnými kandidátmi pána hlavného župana?

— Pravdaže. Veď som vicišpánov syn. No a dr. Szvorényi je najprvší kandidát pána župana.

— Tak je všetko v poriadku. Tu je moja ruka.

Poďakovali sme sa za ochotu.

— Páni moji, čistá vec, nesmiete sa na mňa hnevať, že som sa vás pýtal, či ste úradnými kandidátmi. Vážim si vás i tak, keby ste nimi neboli, a želám vám všetko šťastie a požehnanie v živote. Ale, povážte, môžem ja ako obchodník stavať sa proti vôli našej vrchnosti, ktorej podporu stále potrebujeme? Môžeme to urobiť? Bože, akí blázni by sme boli!

— Dovoľte, pán Glasner, — poznamenal Dežo. — Keď stojíte na zákonnom stanovisku, musia vás úrady podporovať.

Glasner sa usmial.

— Vy, pán Lipnický, ste statočný, poriadny pán. Poznám vás, mnoho pekného o vás rozprávajú. Ale was heisst^[46] zákonné stanovisko? Ja chcem mať krčmu a der Juro Matúš^[47] chce mať krčmu v Podrazove; on zodpovedá zákonným podmienkam, ja zodpovedám zákonným podmienkam. Komu ju dajú? Koľko ráz súdi či pán hlavný slúžny, či pán okresný sudca len podľa tlačeného zákona, a koľko ráz podľa netlačeného zákona, ktorý je v jeho hlave a srdci! Tlačený zákon neodváži to, čo sa odvážiť nedá. To urobí len netlačený zákon. To je celé. Keby bol pre nás len tlačený zákon, boli by sme „arme Leut“.^[48] Nám je milší netlačený zákon. A keď ho chceme mať pre nás od vás, tak musíte i vy mať náš netlačený zákon pre vás… Ist das klar?^[49] — riekol s jagavou tvárou.

— Rozumiem, pán Glasner. V krátkosti, ruka ruku umýva.

Glasner sa uškrnul nehlasne a triasol rukou so zloženým ukazovákom a palcom pred očami Deža.

— Veľmi výstižne povedané, veľmi výstižne. Ale, myslím, zrozumiteľnejšie a krajšie som to vyložil ja. Myslím, že sa páni nemusia ustávať k našim ľuďom; ja to už všetko do poriadku donesiem. Rozkážete ešte po poháriku?

Vypili sme si. Obzerajúc izbu, chválil som jej bohaté zariadenie.

— No, pravda, čosi peňazí je v tom. Ale čože má našinec, keď nie tú domácnosť? Vy chodíte viac do hostincov a klubov a nechávate tam svoje peniaze. My sedíme doma a upotrebíme ich na zariadenie našich domov. To je celkom jasné.

— Jasné, jasné, pán Glasner. Der Teufel soll das holen,^[50] — zasmial sa Dežko.

Zasmiali sme sa všetci a odporúčali.

Popoludní, idúc z úradu, som sa zasa zišiel s Dežom, a tak sme sa uzhodli, že by sme mohli nazrieť ešte k Lúčkovi neďaleko bývajúcemu. Ja som sa obával, že sa tam zídeme s Búrošom, ktorý o takomto čase vždy chodieval ta, keď nemal inej roboty. Ale dal som sa nahovoriť a išiel som.

Lúčka býval v prízemnom domci, kde mal tri izby a kuchyňu. Bol starý mládenec a jeho byt bol veľmi jednoducho zariadený. V jednej izbe spával s bratom, v druhej, najväčšej, mal kanceláriu a tretia bola obytná a obedná.

Lúčka bol veľmi obľúbený advokát; všeobecne ho pokladali za najstatočnejšiu dušu a za veľkého dobráka. Nemal účasti ani v politike, ani v spoločenskom živote, ale bol neochvejný Slovák, ktorý zo svojich národnostných zásad nikdy nikomu kvôli nepopustil ani litery, a jednako ho každý mal rád a vážil si ho i najzaťatejší maďarón. Bol to šľachetný človek, vždy hotový pomáhať, obetovať, a nikdy sa na nikom nevŕšil. Jeho celá pomsta bola, že hodil rukou a zasmial sa.

Keď sme vošli, bol Lúčka s bratom a — naozaj musel tam byť — i s Búrošom vo svojej kancelárii.

V pitvore sme počuli jeho hromový smiech a mimovoľne tiež sa usmievajúc, sme zaklopali.

Búroš sedel vyvalený na remennom diváne a predčitoval z Černokňažníka,^[51] Lúčka stál s fajkou v ústach pri obloku.

— Služobník, servus, páni, — pozdravil sa Dežo.

— Dobrý deň, — ja.

— Čo dobrého nám nesiete, vy dvaja kandidáti? — pýtal sa Lúčka.

Búroš nás pozdravil a čítal ďalej svoje noviny.

— Uhádol si, Marcinko, ako kandidáti prichádzame. A dobre sa nám vodí, keď tu jedným úderom dve muchy naraz zabijeme. Myslíme, že obidvaja budete na nás hlasovať, — hovoril Dežo a sadol si bez pýtania k písaciemu stolíku.

— Ak máte cigarety, zapáľte si. Ja nemám, práve mi ich vyfajčili, — riekol Lúčka, keď bol hľadal v zásuvke fajčivo a našiel len prázdne škatuľky.

— Ty, Miloš, ponúkni ich, — obrátil sa na brata.

Búroš, nezdvihnúc hlavu od novín, kývol ňou a riekol krátko:

— Budeme na vás hlasovať.

Lúčka sa zasmial:

— Ho-ho-hó, tak ľahko to nepôjde! Čo nám sľúbite?

— Kúpime vám liter vína u Meisla, no, — smial sa Dežo.

— Spolu i so Svoreňom? — To je málo, — poznamenal Lúčka.

Predpokladal som, že Búroš mi nejako dá cítiť svoje opovrhnutie, a bol som prekvapený a celkom pomýlený, keď sľúbil bez slova, že bude na mňa hlasovať.

— Ďakujem vám, páni, za vašu dobrotu. — riekol som trochu neistým hlasom.

— Dobre, dobre, sadnite si, — zvolal Lúčka a Búroš len pozrel na mňa, zdvihnúc hlavu z novín.

— Nuž čože ste poskusovali, ako ide váš obchod? — pýtal sa Miloš.

Dežo rozprával, ako sme pochodili u farára Kanderu. Poznamenal, že sa mu zdá divným, keď taký vzorný človek mohol protežovať takého surovca, ako je barón Wunda.

Myslel som, že nebolo nič ľahšieho, ako vysvetliť a ospravedlniť Kanderovo pokračovanie, ale bál som sa niečo preriecť, lebo by som bol mimovoľne tak hovoril, že by sa to bolo zdalo, ako keby som bránil seba.

Lúčka sa zasa zasmial.

— Ty, Dežo, si neskazený chlapec. A čo si ty myslíš, že by sa na svete dalo vôbec jestvovať, keby len dobrí a šľachetní ľudia boli vyznačovaní, alebo mohli byť zamestnaní v úradoch a výboroch? V tú minútu, ako by taký zákon chceli uplatniť, prestalo by všetko; nebolo by človeka, ktorý by smel úradovať.

— Nonono, tak strašné by to nebolo, — oháňal sa Dežo. — Už by sa len našlo niekoľko ľudí, ktorí by obstáli.

— Ja tiež myslím, — riekol som, hľadiac významne na Búroša, označujúc tým, že on by bol jeden z takých.

Búroš na to ani okom nemihol.

Lúčka začal znova:

— Myslíte, že je v tej politike čo i len zbla poctivosti a šľachetnosti, keď nútite Slováka vydávať sa za Maďara, keď chce ako úradník prísť ku kúsku chleba.

Búroš odložil noviny a vyskočil na rovné nohy.

— A ty, Dežko, si myslíš, že by sa Svoreň lepšie necítil, keby mohol každému smelo pozrieť do očí?

Sklopil som oči a sadol si do kúta k Milošovi.

— Tak to je Szvorényi nie úprimným Maďarom? — divil sa Dežo.

— A veril by si to, i keby sa ti na to neviem ako zaprisahal? Veril by si, že dieťa slovenských rodičov, narodené v čisto slovenskom kraji, vyrastené v ich citoch a myšlienkach, majúce medzi obyvateľstvom rodinu, priateľov a známych na stá, by mohlo úprimne tak cítiť k celému svojmu okoliu, že by mu s presvedčením mohlo robiť len príkorie a žiaľ, hodiac sa tiež do radu jeho utláčateľov? To môže urobiť len človek bezmyšlienkovitý, nemravný a skazený školou.

— Ale veď my Slovákov neutláčame! Koľkí z nich majú chlieb od štátu a koľkým dáme chlieb i my statkári, — bránil sa Dežo.

— Pospolitosti dáte chlieb sluhov, lebo nemôžete bez nich žiť. Ale zato sa musia zriecť svojho presvedčenia, — smial sa Lúčka. — Rád by som vidieť, ako by ste hvízdali, keby sa niektorý hajdúch opovážil hlasovať proti vláde, alebo, Dežo môj, keby sa opovážil nebozkať každý deň ruku tvojmu otcovi alebo hlavnému slúžnemu. Môžeš to tajiť?

Dežo mlčal. Búroš, hľadiac naňho ostro, riekol:

— A prečo ich nútite bozkávať ruky? Prečo staviate vy zemania medzi sebou a nami hrádze, ako keby ste boli celkom iné tvory ako my prašivci? Či nie len preto, aby ste nás mohli utláčať a nad nami panovať?

— Hm, — bránil svoje Dežo, — to je len pre disciplínu.

Lúčka sa hlasito zarehotal.

— Pravdaže len preto. I psovi povieme „kuš“ len preto.

— A čo ty brániš tých ľudí? — skočil naňho zasa Búroš. — Veď si ty tiež Slovák ako repa. Či azda tvoj predok Lipnický prišiel s Álmošom rovno sem z Atelkuzu?^[52] Či sú tvoji rodičia Maďari? Či si sa narodil v maďarskom kraji? Čože ste vy? Odrodilci, Dežko môj, nič iného!

Dežo sa začal hnevať a hovoriť po maďarsky:

— No, to si jednako vyprosím. Môj predok, ktorý v XII. storočí dostal zemianstvo, pochádzal z rodu Hunt a bol čistý Maďar.

— Veď to vieme, všetci pochádzate od kadejakých Huntov, Tašov, Hubov a Bendegúzov.^[53] Ale to vám všetko nepomôže od toho; ste nemravní utláčatelia a otrokári. Z hanebného egoizmu šliapete po hlavnej zásade, že všetci ľudia sú rovnoprávni, aby ste mohli uplatňovať mizernú, dnes uznanú, zajtra medzi staré železo hodenú doktrínu, že blaho štátu vyžaduje potlačenie národností. Vymyslíte si nehanebnú a hlúpu tézu o „panských“ národoch. Herrenvölker! Akýže ste boli panský národ, keď vám Turci sedeli na krku?… Ty, Dežo, si náhodou pomerne statočná duša a som presvedčený, že cítiš klzkosť svojho postavenia.

— Ubezpečujem vás, že by som bol omnoho radšej, keby nebolo medzi ľuďmi iného rozdielu ako mravný a nemravný, — odvetil Dežo.

— Preto, lebo si dobrý chlapec, hlasujeme na teba — a na Svoreňa preto, lebo jeho súper je Volko, nielen tiež maďarón, ale i opitý darebák, — riekol Búroš.

Veľmi ma týmto osvedčením neposadil na koňa, ani si nezískal moju vďačnosť. Mrzelo a urážalo ma i to, že si s Dežom, ktorý nebol odo mňa starší a postavením len praktikant, všetci traja tykali a mne Búroš vykal a Lúčka zväčša onikal, čo sa mi zdalo ešte pohŕdavejšie.

Večer sme išli do záhradnej reštaurácie a zahrali sa v kolky. Zostali sme tam skoro do rána. Búroša zavše nadišla vôľa zabaviť sa a Lúčka s bratom išli vždy s ním. Vypili si, hral im Cigán, spievali, dišputovali sa a zatancovali si. Vybúrili sa a mali pokoj na niekoľko mesiacov, pričom sa, hoci vypili hodne, nikdy tak neopili, že by boli stratili rozum.

*

Medzitým sa čas chytro míňal a prišiel i deň môjho sobáša. Szöke s ním nerobil veľkých parád; zavolal niekoľkých dobrých kamarátov a pri víne a kartách sa minula noc chytro. Odcestoval som s Gabou ešte večerným vlakom do Pešti, kde sme však len tri-štyri dni mohli zostať, lebo sa blížil deň reštavrácie.

So sobášom som mal doma dosť veľké nepríjemnosti s rodičmi. My Svoreňovci sme katolíci a Gaba bola evanjelička. Myslel som, že to nebude zapríčiňovať nijakých ťažkostí, keďže som predpokladal, že Gabica, ani Szöke nebudú klásť na vieru väčšej váhy. Myslel som, že Gaba podpíše reverz a že sa môžeme v katolíckom kostole zosobášiť. A na moje mrzuté prekvapenie sa Szöke veľmi postavil na nohy, že Gaba reverz nepodpíše, a že sa musíme v evanjelickom kostole sobášiť. Mrzelo ma to veľmi pre rodičov, ktorí sa začali cítiť celou tou veľkou partiou sklamanými.

Stoličné zhromaždenie pokladala najväčšia čiastka členstva vlastne za dobrú príležitosť zalumpovať si. Už ráno začali prichádzať výborníci do stoličného sídla, zaplniac jeho hostinec, v ktorých očakávali hodinu schôdzky. Pravda, prišli zavše i mnohí dobrej vôle na ňu a robili daromný huk a zbytočné reči. V reštaurácii to bolo ešte živšie, keďže kandidáti napájali svojich voličov, držiac ich pohromade hlavne nápojom.

Ináč boli pri voľbe prekvapenia veľkou zriedkavosťou. Volilo sa obyčajne tak, ako to určila volebná komisia, ktorá pozostávala z troch volených a troch županom vymenovaných členov pod predsedníctvom župana a ktorá, pravda, vždy ustálila takú kandidačnú listinu, aká sa jemu páčila.

Slovom, s istými formalitami vlastne župan vymenoval temer celé stoličné úradníctvo, keďže tých, ktorých nevolili, jednoducho vymenoval krátkou cestou.

I tentoraz išlo všetko ako po šnúre. Volebná mašinéria neurobila ani jednej chyby. Jediný incident bol, že ktorýsi dedinský notár, zobudený z driemot, zvolal „éljen“ na iné meno, ako bolo predpísané, čím spôsobil na svoje veľké zahanbenie všeobecnú veselosť. Stiahol hlavu medzi plecia, zhrbil sa a vykradol sa z dvorany.

Gabica mi predčasne porodila — vraj v siedmom mesiaci — chlapca, ktorý sa už o niekoľko mesiacov úžasne ponášal na Guzyho, majúc jeho veľký nos a šikmé úzke čelo.

Čo robila Ilona? Plakala. Možno viac z urazenej hrdosti ako z lásky. Vieme, ako ľudia klamú seba samých. Zísť sme sa viac nezišli, lebo hneď po našej rozluke odišla k strýkovi do M. Myslel som si, že nadviaže zasa styky s Farbakym. Veď vieme, ako to býva, dievčatám ide viac o vydaj ako o lásku. Najskorej mi chcela ukázať, že sa môže vydať, kedy chce, lebo sa o dva mesiace zosobášila s istým vedúcim inžinierom zo strýkovej továrne. Nerád som myslel na ňu. Ale veď časom stvrdne.

Keď Gaba dostala popôrodnú horúčku, nevolali sme k nej Búroša, ale doktora Wintersteina. Nikomu z nás sa však nezvidel, hoci sa všemožne usiloval vyliečiť ju, jej stav naskrze nielenže sa nelepšil, ale horšil, a tak sme boli prinútení zavolať Búroša. Wintersteinova fors^[54] bola i preháňanie vážnosti choroby; robil ustrašenú tvár, aby jeho zásluha na vyliečení bola tým väčšia.

Tesť sa počas dcérinej choroby podivne choval. Aký surový a bezohľadný bol, keď sa mu dobre viedlo, tak ochabol, keď prišla naňho skúška. Celý deň sedel doma, zabudol i na milované karty. Chodil z izby do izby a fajčiac z veľkej penovky, len nariekal a plakal ako dieťa. Čo len bude robiť, keď jeho zlatá, jediná Gabica umrie! To krásne, dobré dieťa!

So služobníctvom, ktoré inokedy len nadávkami traktoval, zaobchádzal vľúdne, každý mu bol Janíčko, Ondrejko, Zuzička, prosil a ďakoval za každú ich službu. Búroš mu bol milý, drahý doktorko, sľuboval mu hory-doly, keď vylieči dcéru. Keď mu prišli s úradnou vecou na krk, ukázal svoju prirodzenú povahu; nadával na všetko, nech celý svet čert vezme, nech sa prepadne, jemu je nič po ňom. Vyhodil každého. Ešte i hlavnému županovi dal odkázať, že keď opatruje svoju na smrť chorú dcéru, nech mu dá celá župa i so županom pokoj, svätý pokoj.

Pritom bol v dome najnemožnejší neporiadok. Hoci bolo v stajni zo dvadsať kráv, nebolo mlieka. Nebolo možno dostať trochu zapraženej polievky. Až keď po desiatich dňoch prišla tetka Kornela do domu, nastali aké-také lepšie pomery. Keď pýtala od tesťa peniaze do domácnosti, dal jej niekoľko zlatých, držiac fajku jednou rukou, druhou zhľadávajúc groše po vreckách, pričom hovoril s odriekaním, že nech len berú, kým majú, že dá vďačne posledné grajciare na svoju zlatú dcéru. Pravda, bankovky, ktorých jednako mal isté množstvo v tobolke, nespomínal. Uľútostil sa sám nad sebou, pomysliac si, aký je on dobrák, a utieral si, smrkajúc, oči opakom ruky.

Búroš si dal na Gabici veľmi záležať. Keď bolo s ňou zle, presedel celé noci u nás, končiac i práce opatrovkyne. Keď jej horúčka chvíľami prešla, zhovárala sa veľmi chladnokrvne o svojom stave s ním, ani keby išlo o inú osobu. O svoje dieťa nepreukazovala nijaký záujem. Keď sa jej choroba obrátila na lepšie — horúčka ju už opustila skoro nadobro, — dala si ho ukázať, bozkala ho na čelo a poslala preč.

— Nebožiatko, — zašepkala, — škoda ťa bolo vyvolať na tento smutný svet.

Už sedela vo foteli pri obloku. Zbiednela, bola bledá, bez farby. Oči jej opanúvali celú tvár.

— Rada som, že som ešte tu ostala. Rada žijem. Hľadela som si vždy vybrať zo života, čo je v ňom pekného.

Búroš sa usmial.

— Možno až priveľmi. Možno, keby ste boli vedeli zadržať istú mieru, bolo by bývalo toho potešenia viac. V tomto prípade by ozaj bolo menej bývalo viac.

— Čo môžem zato? — Udrela jej trochu červeň do líc. — Čo môžem zato, že tak veľmi cítim, že nemôžem opanovať svoje za pôžitkami bažiace nervy!

— Stane sa vám, že sa včas nabažíte všetkého a že bude vaším cieľom nie zažiť krásno, ale čosi silne, mimoriadne účinkujúce. No, a to je skoro vždy špatné.

— Neverím. Podívajte sa, od malička ma uchvacuje napríklad krása hája. Vždy cítim taký vyslovený pôžitok, keď hľadím, sediac pod hájom na lúčke, na schovávačku lúčov slnečných s lístím vetríkom hýbanej liesky; počujem štebot, čvirikanie lesných vtáčikov; obdivujem predo mnou sa rozprestierajúci kraj s riekou a horami na jeho obrube. Nad tým belasé nebo a po ňom sa ihrajúce obláčiky. Nikdy sa mi nezunuje hľadieť na tento život prírody, meniaci každú chvíľu svoju podobu.

— Páči sa vám i krásne dieťa alebo krásny chlap? — pýtal sa jej lekár s úsmevom.

— Rozhodne! — zvolala s mimovoľným oduševnením.

— A mravná krása — obeť?

— Možno. Nepocítila som to v živote. V románoch sa mi to zdalo nepravdepodobným, — povedala ticho.

— Škoda. Niet väčšieho uspokojenia nad povedomím vykonanej obete. Buďte aspoň dobrou matkou — a vernou ženou.

Smial som sa v sebe nad týmito rečami, ktoré zrejme hovorili preto, aby si ukázali navzájom, akí sú citní a šľachetne mysliaci, nie preto, že by sa chceli tým azda poučiť. Humbug!

O svojej žene som bol istý, že ako vyzdravie, bude práve taký šialený pochábeľ, ako bola predtým.

S Búrošom som nebol na čistom. Raz bol hotový divoch a iný raz citlivá stará dievka. Parom sa v ňom vyzná!

Vôbec všetko posudzovanie charakteru je len komédia. Ako ma môže iný lepšie poznať, ako ja sám seba? A či ja sám seba znám? Keby mi bol niekto povedal pri mojom zasnúbení sa s Ilonou, že ju opustím, bol by som mu nadal do hlupákov. No, a urobil som to, a ľahko, v daných okolnostiach.

Ani o tesťovi by som nebol myslel, že je taká stará baba, keď niečo naňho príde. Ako bolo Gabici zo dňa na deň lepšie, tak sa vracala jeho príroda.

Keď raz prišiel Búroš a počul ho vrieskať na paholka, vošiel, smejúc sa, do izby a poznamenal:

— No, Gabici už musí byť celkom dobre, počul som pána slúžneho robiť krik.

Gaba po chorobe, ešte slabá, stále hovorila o tom, ako sa bude starať o domácnosť a hospodárstvo. Akou bude vzornou ženou a matkou. Kým nevládala veľmi chodiť, dala si rozprávať, čo sa deje vo dvore a v domácnosti a miešala sa do nariadení tetky Kornely, z čoho boli len zbytočné zvady. Keď zmocnela, a prišla i telesne úplne k sebe, nechala všetko to „haraburdie“ na tetku, ktorá pustila u nás korene nadobro, čo bolo jej, ale i nášmu gazdovstvu na osoh.

Tesť odišiel do úradu hneď, ako vedel, že je Gaba už von z nebezpečenstva.

— Len sa drž, dievka moja, len sa drž, — poťapkal ju po líci a potiahnuc fajku, poriadne ju okadil, že ju dusilo, a zmizol. Keď prišiel v noci domov, stúpajúc na prsty, ale tak ťažko, že dlážka prašťala, vkradol jej po niekoľko dní päť-šesť pomarančov na nočný stolík, ktoré bol vyhral od kučébra^[55] v kasíne; keď bola celkom zdravá, nedoniesol jej viac nič.

Do mesta ho neťahalo povedomie úradného konania, ale kartárska vášeň. Pomaly som sa podozvedal všetko o jeho dlžobách a presvedčil sa, že toho bolo omnoho viac, ako som si bol myslel.

Prišiel som k presvedčeniu, že som za svoj asesorský úrad zaplatil nepomerne veľkú cenu. Gabica ma niekedy mala náruživo rada, niekedy mi bola celkom cudzia. Chodila stále po návštevách, o dieťa sa neobzrela, a ja tiež nie, keďže som bol pevne presvedčený, že nie som jeho otcom.

Búroša som podivným spôsobom ešte väčšmi nenávidel preto, lebo mal ohľadom Gabice pravdu. Je to divný pocit, ale sa mi zdalo, že ju svojím posudkom akoby bol uriekol a urobil takou, akou bola.

Za jej liečenie mu tesť, pravda, nezaplatil. Urobil som to teda ja tak skúpo, ako som len mohol. I to len preto, lebo som sa mu jednako len hanbil do očí pozrieť, mysliac si, že ma vloží do jednej kategórie s otcom.

Keďže som sa naňho tak mrzel, potajomky som mu, ako som vedel, podrýval pôdu. Rozprával som, že on nahovoril učiteľa Dludíka a farára Drobniaka, aby sa zaoberali sedliakmi a aby ich štvali proti pánom, hoci to nebola pravda. Jednako mali za to Dludík a Drobniak vytriasačky; Szöke im surovo nadal a naložil im čo najprísnejšie, aby to viac nerobili, lebo ich pripraví o úrad.

Presvedčil som sa, že stoličných pánov omnoho väčšmi rozčuľovalo, keď počuli, že niekto hlása socialistické zásady ako národnostné. Cítili, že je pre nich pálčivejšia otázka privilégií zemianskych ako národnostných. A mali pravdu. Veď im šlo o národnosť najmä preto, lebo Maďari utláčali národnosti, aby ich udržali v poddanstve pánov. Búroš bol raz verejne vyložil v kasíne, škriepiac sa s celým tam zídeným panstvom, že hlavný cieľ maďarizovania je udržať pospolitosť v sprostosti, lebo s maďarčinou, nabitou im v škole do hlavy, zabudnú za rok-dva i všetko, čo sa v tej reči naučili, následkom čoho zostanú hlúpi a predurčení na opanovanie.

Keď starý okresný lekár umrel, nevymenoval hlavný župan za jeho nástupcu Búroša, ktorý si to rozhodne zaslúžil nielen neúmernou úradnou pracovitosťou, ale i predpísanou kvalifikáciou, ale Wintersteina, ktorý bol všeobecne známy ľahtikár, kartár a nemal ani fyzikátnej skúšky, ktorú Búroš mal.

Toto vymenovanie prekvapilo do istej miery celé obecenstvo, keďže Búroš mal priateľov a ctiteľov i medzi Maďarmi a maďarónmi.

My pri stolici sme vedeli, ako sa celé stalo. Bol to vlastne kúsok Guzyho, ktorý dve muchy zabil jedným úderom. Odstrčil pansláva a socialistu a zarobil dvetisíc zlatých. Búrošovi dal cez svojho sekretára ponúknuť okresné lekárstvo, ak mu „požičia“ dvetisíc zlatých. Búroš stál na stanovisku, že ak mu právom patrí, tak mu ho musí dať i bez pôžičky, ak nie, tak ho vôbec nechce. Na to mu Guzy odpovedal, že pansláva nemôže potrebovať. Ľutuje, uznáva jeho kvality, ale nemohol by jeho vymenovanie ospravedlniť pred ministerstvom.

Poslal po Wintersteina a vymenoval ho i bez skúšky, dajúc mu dvojročný termín na jej zloženie. Boli sme všetci na čistom, že od Wintersteina si „požičal“ ešte viac, než ako bol požadoval od Búroša, lebo sa akiste vyhováral na jeho nedostatočnú kvalifikáciu.

Búroš si zdanlivo z ničoho nerobil nič a ani mne nedal cítiť, že vedel o mojom huckaní proti nemu. A vedel iste, lebo ma na to Lúčka upozornil, ktorému oznámil všetko dopodrobna, čo som o ňom bol pohovoril.

Videl som vtedy i to, akí nespoľahliví sú i zdanlivo najvernejší a najstatočnejší priatelia, ktorí bez akejkoľvek zlomyseľnosti vytárajú v zdanlivo spoľahlivej spoločnosti kadejaké tajnosti len preto, lebo ich jazyk svrbí. Majú výhovorku, že to neprezradili direktne tomu, koho sa týka, ale jednako svojím roztrubovaním zavinia to, že sa o tom dozvie i ten, ktorý by sa nemal dozvedieť.