ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hradskou, hadiacou sa po vysokom vrchu, vidíme letieť malý vozík. Na ňom sedí muž s čiernou bradou, bielou, vráskovitou tvárou a iskriacimi sa, živými očima. Nuž veď je to Áron Mendl, v celom vidieku dobre známy muž. Ako by ho aj neznali, keď od dvadsiatich rokov kupujú zápalky a iné drobnosti len od neho, ktorý je cestujúcim sklepom celého kraja. Len zvláštny hrkot jeho vozíka počujú ľudia, i poznajú, že to on. Deti už zďaleka naň volajú a obdivujú náklad jeho. Pomenuj tohto žida vlastným, rodinným menom, a títo ľudia budú sa ti čudovať a spytovať, kto to, akobys’ im rozprával o japonskom mikádovi. V celej dedine niet človeka (nevynímam ani pána richtára), ktorý by ho po mene znal. Deti ho volajú strýčikom, dospelí ale strýkom. To je to!

I nechže dovolí i nám pán Mendl užívať názov tento. Strýčik sedí vo vozíku na vysokej truhlici, držiac niečo v ruke. Bol by to snáď bič, lež nieto na ňom vlastného biča; bolo by to snáď bičisko, už je oblámané celkom. V rukách drží opraty — obdratý povrázok, ktorým riadi svoju ekvipáž, staručkého koníka. Strýčik hlboko dumá, nevšíma si malebného kraja; ba aj koníka ponecháva jeho osvedčenej skúsenosti, popustiac mu opraty. Hlava k prsiam zvesená, oči obrátené k zemi, ktorá letkom tratí sa spod vozíka. Ľahký vozíček hopkuje a osieva sa po štrkovitej ceste, až strýčkove zuby len tak hrkocú. Keď kolá prídu do jarku priekom cesty pretiahnutého, podhodí sa truhlica i s ťarchou svojou, a keby strýčkova čapica nebola tak ťažká, iste by mu spadla pod koleso. Dumá strýčik, dumá, koľko vyťažil z dnešného výletu. Ide z dediny na dedinu, predávajúc svoj tovar. Výpočty sú iste skvelé, lebo úsmev poletuje po bledých jeho perách. Pohliadne v úzadie vozíka, tam ležia vrecia. Bože, ak jedno stratil, alebo ak mu ho niekto ukradol! Jedno, dve, tri… chvalabohu, všetky sú tu! Hej, veď Áron Mendl musí na svoj tovar dávať pozor; svet je tak zlodejský, že statočný človek neuhľadí pred ním ani ten kabát na sebe. A potom, má dvoch synov, jeden bude advokát, druhý lekár. Kde by vzal nákladok na nich, ak by si dal vrecia pokradnúť! A mnoho musí na nich nakladať, on chce mať z nich pánov. Budeže dobre starému Mendlovi, keď jeho synovia budú veľkí páni, pri groši! Spokojne sa uškľabol, až jeho zvraštelá tvár ešte viac zvraštela. On skoro so zvieracou láskou ľne k deťom svojim. Odtrhne od vlastných úst, len aby ony dobre žili; chodí otrhaný ako lipa, len aby sa tí elegantne šatili. ,Žid, čo vie, to je jeho; z toho vyžije.‘ Tým sa riadi Áron aj rasa jeho.

Brička veselo hrčí dolu cestou. Zadné kolesá cifrujú, a tak sa zdá, že by rady odbehnúť od osi, lebo pozerajú kamsi vbok a nie dorovna. Do hrmotu vozíka mieša sa klepot, ktorý odškerený ráf na ktoromsi rozsušenom koliesku do taktu improvizuje. Nesmejte sa, ktože by dal už života tomu vozíku! Koľko ráz už premeral túto cestu od desiatich rokov! Strýčik za mladších čias chodieval peškom so svojím krámom; potom si ale kúpil koníka, keď vyrátal, že tento menej podošiev zderie nežli sám, a že sú tie lacnejšie nežli jeho. On, keď na vrch vyjde, nezahamuje vozík, nech aspoň vtedy beží lenivý fako. I teraz len z nútenosti beží to úbohé zviera. Nohy nezhybujú sa už pod ním tak pružno, ako za oných čias; nekladie ich tak graciózne jednu k druhej, ako za mladi. Teraz hýbu sa len dľa zákona nutnosti, lebo sťahák v dolinu ťahá, i nadstavujú sa nohy meravo sťa štuly, aby ťažište nestratil koník a nepadol. Strýčik zvolá vše na koníka: „Dí, fako!“ s tvrdým, surovým prízvukom, ako cifrovaní vozkovia na pyšné, panské kone. „Hijo!“ by ani za svet neskričal, to len sedliaci tak poháňajú. Bože, aký veľký rozdiel je medzi grófskym a týmto koníkom, iste väčší, než medzi grófom a Mendlom. Nebol by div, keby tak v ríši mršín ujal sa socializmus.

Vozíček dodrbolil sa konečne do dediny. Slnce stálo už k západu. Hoci je žatva teraz v najväčšom prúde, dedina je predsa veľmi živá, lebo po obede spadlý dážď prekazil prácu jej obyvateľom. Teraz nemá čo robiť gazda v izbe; cíti, že záujem jeho viaže ho k poľu; preto keď v takýto čas prší, potulujú sa ľudia po ulici, zabávajúc sa rozhovorom. Práve k takej tlupe uháňa i vozík strýčikov. Dobre ho poznali, preto už zďaleka jeden chasník kričal na Árona: „Strýčik, strýčik, čakajte!“ ukazujúc veľmi významne rukou na kolo vozíka. Áron zastal, zľaknúc sa, že asnáď ráf odskočil z neho. Nahol sa na jeden i druhý bok, skúmajúc kolá. No vidiac, že je všetko v poriadku, obrátil sa k šuhajovi:

„Mišo, čo chceš?“ Každého človeka znal po mene volať.

„Pozrite, koleso sa vám krúti.“

Zahanbený žid, že sa dal mládencovi oklamať, pohol voz ďalej medzi smiechom veselých občanov. Z tlupy vytratili sa parobci, poberúc sa za Áronom. Vedeli, že len naprostred dediny zastane. Kým ta došli, zdvojnásobil sa ich počet; pripojili sa k nim i druhí, vidiac dolu dedinou uháňajúceho Árona. Sľubovali si na dnes už vopred dobrú zábavu.

Strýčik už vykrámil svoje veci. Na štyri liesky pretiahol ponad vozík špagát, povešajúc naň fajky, stužky, prstene atď. Vychrtlý koník už driemal, podoprúc si zadnú nohu a spustiac uši. Nahrbený, smutný ako živá žaloba na macošský osud, ktorý mu nutno znášať. Kosť a cez ňu sťa plachetka pretiahnutá zatvrdlá kožka. Keby ho niekto za ňu lapil a striasol, ihneď by všetky kosti v ňom zhrkotali. Myslím, že by ho bolo treba kolíkom podoprieť. Obroku sa mu dostalo len poskúpno, aby nebol príliš ohnivý a lepšie slúchal pána tyrana svojho. Celý krám obstali parobci, všetečne žmurkajúc na žida.

„Za čo táto fajka?“ pýta sa jeden.

„Za päť prstov a šiestu dlaň,“ vravia mu iní.

„Strýčik, veďže vravte! Donesiem za túto fajku halienku a doplatíte mi na ňu faku.“

Žid sa usmieval tak sladko, akoby sa žarty ani netýkali jeho. Nerád sa zajedal s mládežou, lebo vždy za kratšie pri nej ťahal. Tomu mládencovi teda len povedal:

„Janko, dones fakovi sena a dám ti fajku i prsteň.“

„Seno nemám; dám vám sečky, čo od predjari zvýšila. Máte kreptúch?“^[1]

„Mám obročnice, tu sú.“

Parobok i s inými v živom rozhovore odbehol, nesúc sebou Áronovo vrecko na sečku.

Po zriadení krámu pobral sa Áron z vozíka dolu a vytiahnuc olovenú píšťalku, volal:

„Hoj, ženičky, ženičky, doneste handričky a kúpte si ihličky i pekné stužtičky; sem dajte handričky, kožtičky, čo máte predať, hé!“

Potom zapískal prenikavo na píšťalke, až mládencom v ušiach zŕzalo. Piskot ten nebol príjemný, ako keď handár svoju škovrančiu pieseň vypiskuje; toto bolo jednoduché, bezladné zloženie disonantných hlasov. Potom olovená píšťala nemôže ani tú hladkosť hlasu mať ako bazová. Tento žid ale predsa mal zmysel pre ľud. Vyskúmal tajnosti útrob jeho, i videl, že zložené sú z najjemnejšieho vlákna poézie. Preto i tovar svoj núkal v podobe piesne, no kostrbatej; pritom aj hlas surový, hrubý i trochu zachrípnutý.

Pozrime tohto kupca. On pre zisk, pre rozmnoženie obchodu znesie od ľudu útržky, bujný rozmar, posmech, vtipy; on má ešte i milostný úsmev preň, keď najväčšie poníženie treba mu znášať; ba jeho suchý, špekulujúci um chytí sa i poézie kvôli nemu. On pochopil svoje povolanie, vyskúmal všetky maličkosti jeho. On nehnal sa za vyšším cieľom tak, že by maličkosti opovrhoval, práve tieto slúžili mu za schody k nemu. Čo ambícií obetoval, robil to isto, no nekládol príliš mnoho na vážky, aby pri nezdare nestratil všetko. On chcel mať zajaca, čo v chrasti behal, ale zato i vrabca mocne držal. Jemu nebol zajac lepší než vrabec, ale i zajac, i vrabec. Keď sa mu nezdarilo niečo, nezúfal, ale hotový bol znovu sa pokúsiť o to isté. Taký bol Áron Mendl; praktická letora!

Pekná strýčkova pesnička osvedčila sa i teraz, ako vždy. Hrnuli sa vrúcne zvolávané ženské, ešte s vrúcnejšie žiadanými handrami. Apatické ťahy kupca ožili, oči divoko iskrili, hltavo obracajúc sa k handrám, ani čo by to boli blýskavé poklady mäkkého Sardanapala.^[2] Vychvaľovanie tovaru nemalo konca-kraja; ruky židove len tak lietali v povetrí, ústa púšťali príval atribútov, tovaru lichotiacich. Stál na vozíku, na povýšenom mieste, sťa rečník na tribúne. Jeho ústa vždy sa hýbali a brada sa kývala. S oduševnením opakuje už tisíc ráz vyslovené frázy, rečniac s takým zápalom, akoby sa jednalo o vymoženie černochov z otroctva. Ženy vzdor toľkejto elokvencii stáli nepredpojate, obzerajúc tovar. Truhlica sa pomaly prázdnila, no vrecia v geometrických progresiách rástli a množili sa. A ako by aj nie! Za uzol handár ihla! Teraz prišlo k truhlici dospelé dievča. Hľadalo čosi, no nemôže nájsť. Žid vyčítal jej z očú, čo chce.

„Stužky, čo?“ pomáhal Katre. „Hej, počkaj, počkaj, tu sú. Hľa, hľa, aké krásne, olejkované! Chcela to v Bystrom stará baba kúpiť; hej, to, reku, nie, to bude Katre. Pozrite, ľudia, či jej nebude svedčiť; len tak hľadí z teba! To sú tvoje stužky. Dám ti ríf,^[3] celý-celučký ríf, ako Pán Boh prikázal. Oj, ja nikdy neklamem… Ale to je málo handár,“ doložil s opovržením, roztrasúc donesené. „Čo je to za taký tovar, ktorý je rovno z Viedne! To by na mizinu vyšiel, ja neborák, čo mám dvoch synov. Ah vaj, to je, Katra, málo.“

„Ale, dajte to Katre, strýčik,“ ozval sa ktorýsi chlapec z úzadia, „rada vás vidí a vzdychá za vami ustavične.“

Oči starého Árona padli na krásnu Katru. Človek v prajnú nepravdu skôr uverí než v neprajnú pravdu. Jak by bol ochotným to uveriť o Katre. Keď videl tie čierne, neistou túžbou horiace oči, oblé tvary červeného líca, tie plné pery — začali sa v ňom topiť ohľady špekulácie a živý, nespokojno-činný um učičíkal sa na pohodlnej poduške vzniklého citu. Pozrel na ňu tým istým hltavým pohľadom ako predtým na handry; len oči jeho dvojmo zaiskrili. Chytil ríf, nameral naň stužku, ešte štvrtku pripustil a — odstrihol.

Teraz sa dral tlupou jeden územčistý chasník k vozíku. Pod pazuchou úzkostlivo krčil hodný balík handár, akoby sa bál, že mu to niekto vezme.

„Strýčik, sem prsteň! Pozrite, koľko handár: strieborný musí byť.“

S tým ukazoval balík, držiac ho v oboch rukách. Židovi sa utopila duša rozkošou. Stiahol zo špagátu prsteň a ukazoval ho.

„Ondrej, čisté striebro, ako sneh; pozri, ako sa ligoce. Hej, budeže ti! Ale to nie tebe, to frajerke chystáš. Hneď som ho tebe držal; to si, reku, Ondrejko môj kúpi.“

Oči ostatných mládencov úsmešne hľadeli na žida. I na Ondrejovej tvári badať rozčúlenie i utajovaný smiech. Bádavému zraku Árona to neušlo. Prevzal od Ondreja handry.

„Sem prsteň, strýku, chytro, príde moja mať a zoberie vám handry.“

„Z ruky do ruky, aby sme nekúpili mačku vo vreci,“ odvetil Áron.

Položil balík na truhlicu. Vedel, akí sú chlapci šibali, že zamiešajú do handár aj veci, z ktorých nemožno papieru dorobiť. Zraky žien zbadali s podivením, že sa balík hýbe. Všimol si toho zjavu aj žid, i začal rozvinovať handry. Keď vyšnú rozvinul, vyskočil z nej kocúr. V celej tlupe vypukol homérsky smiech.^[4] I tvár Áronova sa rozčúlením pohybovala, ba i blesky hnevu sršali z očú jeho, vidiac prekazený skvelý obchod.

„Ty sprosták! Myslíš, že mňa oklameš? To musíš ešte včaššie vstať.“

Mládenec nad nezdarom svojho diela do krvi zahanbený, chcel aspoň zbytky svojej cti a slávy ochrániť; preto zvolal na koňa so zvláštnym oným strýčikovým prízvukom:

„Fako, dí!“ a tleskol naň, ako obyčaj na panské kone. „Fako, dí; Janko Nebhorák ťa poháňa!“

Tu sa všetko zas smialo, až im srdce len tak usedalo.

Strýčik sa často žaloval, že je neborák. Pred chasníkom treba to len dva razy povedať, a hneď to pochytí. Tak prischla na ňom i táto prezývka. Náš ľud je v tom veľmi ostrovtipný, často prezývkou označí celý charakter otáznej osoby. To by bol strýčik ešte len zniesol, ale že ho pomenovali Janom, nad tým vzkypela všetka krv jeho. A ešte i na koňa zvolal! Bol by spustil dážď nadávok na Ondreja, no vtom prišiel Janko so sľúbenou sečkou. Doniesol ju v obročnici, temer doplna. Žid pozrel dnu, nedôverujúc už žiadnemu mládencovi, ba i viera v celé ľudstvo bola uňho mocne sklátená. Vzal na dlaň a preskúmajúc ju dôkladne, vsypal ju nazad do vrecka. Ondrejov prsteň octol sa v kešeni Jankovej, ktorý z vďačnosti podal koňovi sečku, zaviažuc mu obročnicu nad ušima.

Vyhladnutý koník, ktorý už prv túžobne hľadel k obročnici, chytil sa do žrania, až to chrapšťalo. Ťažké vrecko oprel si na zem, skloniac doňho hlavu. Zrazu zdvihne ju a vydá ryk tak prenikavý z vyschlého hrdla, že všetkým kosti zmŕzali. Hodí hlavu vbok raz-dva, a už vrece padlo naprostred cesty, i vysypalo sa z neho za hrsť žltej sečky. Teraz sa fako začne cofkať, a to prudko, až fajočky na špagátoch zacengali. Kým sa Áron spamätal, už bol vozík v garáde, kde zastal, búšiac o pletený mocný plot, až slabý vozík sprašťal a fajočky na vystretých špagátoch stancovali. Úder bol tak mocný, že i strýčik spadol, na šťastie len do vozíka na mäkkušké vrecia. Chytro sa spamätal a zliezol dolu tíšiť zbúreného faku. Úbohé zviera bolo zostrašené. Ušami strihalo, roztiahnuté nozdry vetrili čosi, chrbát už nie zhrbený, lež pyšno prehnutý, ohon ale bleskurýchle mihal sa v povetrí. Tichý koník bol ako vymenený. Židovi i v tejto tiesni napadlo, že by ho mohol teraz s osohom predať, lebo by ho bol každý držal za mocnú koninu. A vskutku zdalo sa, že sa i s vozíkom vychytí. Trhal sa nepokojne, až šíry prašťali, hádzal zježenou hrivou, ktorú Áron ustavične hladkal; konečne sa utíšil, že Áron mohol ísť svoj tovar obzrieť. Myslel, že všetko je pobité; na šťastie nič sa neskazilo. V údoch cítil ešte dosiaľ bôľ od úderu, no to mu nevadilo, len keď nemá inej škody.

Iba teraz uspel rozmýšľať nad príčinou deja tohto. Nevidel nič zvláštneho, len smejúcich sa parobkov (medzi nimi i Ondrej). Šiel k obročnici i zdvihol ju. Pozrie do nej, i vytiahne čosi zakrúteného v papieri, zašlom akousi masťou.

„Čo to, povedzte?“ pýta sa chasníkov, lebo hnev vošiel doň a rozlial sa mu po všetkých žilách.

„Slanina,“ skríkne Ondrej, „sečku omastiť!“

Všeobecný smiech. Áronovi vypadla slanina hrúzou, že chytil tréfno^[5] do ruky. No chabosť bola premožená silnejšou zvedavosťou. Rozvinul papier, v ňom čosi sadlu podobného.

„Čo to? Chcem vedieť, čo to za otrava; ja to neodpustím!“

Chcel ale presvedčiť sa úplne, či to je vlastnou príčinou koníkovej úzkosti, i vstrčil mu to k pyskom. Zviera zryčalo úzkostne, boky sa mu pohybovali prudkosťou zimnice.

Vtom pristúpi Jankov otec k Áronovi.

„Sem to! Je to medvedie sadlo, a ešte to dáte koňovi k pysku. Kôň má dobrý nos. Môj šibenec vám to dal do sečky. Práve som chcel kolesá tým mastiť, i zbadal som jeho kúsok. Chvalabohu, že to nezožral ten váš fako.“

Ľudia sa rozišli, zadúšajúc sa smiechom; strýčik ale zložil svoje krámy a pobral sa preč, tuho si umieniac, že nikdy viac nepredá prsteň za medvedie sadlo.