ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Justh je ominózne^[1] meno. Vo svojom živote len dva razy stretol som sa s týmto ominóznym menom. Ak venujú ctení čitatelia Sokola kus trpezlivosti, rozpoviem svoje spomenuté dve stretnutia.

Dňa 28. augusta 1848 cestoval som z Pezinka do Prešporku po železnici, ktorej vlaky, ako je známe, dva živé rušne vlečú. V oddelení, do ktorého som náhodou sadol, sedelo päť pánov, ktorých hlavy takmer celkom zahalené boli šerými oblakmi tabakového dymu, takže len po dlhšom namáhaní sa mi podarilo vybadať ťahy cestujúcich mojich súdruhov. Prvý od vchodu sedel muž statočnej tvári, ktorá jasne vyjadrovala pokoru a pobožnosť. Bol to jeden z velebných kňazov rádu svätého Františka. Pri ňom sedel tučný hebrej, vulgo^[2] žid, bezpochyby dáky zbohatnutý drevokupec, bo veľmi astmaticky odfukoval. Okolo krku mu visela ťažká reťaz, na nej drahocenné hodinky, ktoré veľmi často vyťahoval z vačku a obzeral. Prsty oboch rúk mal husto posiate ligotavými prstienkami. Vedľa dobre cítiaceho sa hebreja sedel som ja. Naproti mne sedel neznámy barnavý pán s inteligentnou a zaujímavou tvárou, s okom ohnivým, no nevyspytateľným ako morské oká Tatier. Pri ňom sedeli dvaja trnavskí purgeri,^[3] tváre veľmi všedné a obyčajné. Keď som vkročil do oddelenia, kusý rozhovor pánov pojednával o pezinských kúpeľoch. Trnavskí purgeri veštili im dobrú budúcnosť, moje vis a vis^[4] nie.

Po krátkej chvíli rozpriadol sa medzi mnou a mojím vis a vis nasledujúci rozhovor.

„Cestujete do Prešporka?“

„Áno.“

„Bezpochyby do škôl, na lýceum?“

„Nie. Chvalabohu pred dvoma mesiacmi striasol som školský prach.“

„Vidíte sa mi veľkým nepriateľom žiackeho života.“

„Oj, to nie, pane. No na prešporskom lýceu veru nie je veľká radosť študovať. Martinyho^[5] sme takto rok pochovali, teraz už okrem chorľavého Schröera^[6] niet tam šľachetnej duše.“

„Ej, ej, mladý pánko (rozprávali sme sa po nemecky), veľmi ľahko vynášate úsudky o starších mužoch, ktorí sa dobre zaslúžili o vedu a vlasť našu.“

„To viem, že Michnay^[7] zostavil podľa nemeckých prameňov štatistiku, Lichner podobne grécku gramatiku a Šimko^[8] pár kázní, ba tuším aj akési modlitby vo veršoch vydal, ale veru nezdá sa mi, že by títo dobrí páni boli týmito svojimi spismi vede dáku zvláštnu službu preukázali. Všetky ich práce nevyrovnajú sa jednému spisu z pera Martinyho alebo Schröerovho, iba ak by dakto ich velikú cenu videl v tom, že sú písané po maďarsky.“

„Hovoríte po maďarsky?“ opýtal sa ma naraz a obrátil nemecký rozhovor na maďarský.

„Hovorím.“

„Ale predsa vyzeráte ako nepriateľ maďarčiny.“

„Maďarčiny nie, ale maďarčenia slovenského národa.“ — Pri týchto mojich slovách sa františkán natiahol a zrakom rozjareným úľubou hľadel na mňa. Poznali sme, že si rozumieme.

„Hja, to sa nedá zamedziť,“ prehodil môj neznámy. „Krajina je uhorská, musí teda byť panujúcou rečou reč uhorská, ako to sväté zákony naše prikazujú.“

„Ja ctím si síce zákony, ale som tej mienky, že ako sa spravili, tak sa môžu aj zničiť alebo premeniť. A kým sa to nestane, neverím, že by blaho a pokoj skvitol v uhorskej vlasti. Právo, ktoré sa zakladá na krivde, nemá stálosti a nebýva zárodkom mieru.“

„Ale, prosím vás, kde tu aká krivda? Či je to krivda pre Francúzov, že je ich francúzska reč diplomatickou? Či je to krivda pre Uhra uhorskú reč mať za diplomatickú?“

„Mali sme ostať pri latinčine a všetko by bolo dobre bývalo. Takto ale nebude.“

„Ja, horky nebude. Tak sa pekne budeme v školách po uhorsky učiť, ako učievali sme sa po latinsky a pretože je toto reč živá, je nádej, že o päťdesiat-šesťdesiat rokov celá krajina bude hovoriť jednou rečou — uhorskou.“

„Možno,“ vetil som na to, lebo som nechcel viac protirečiť, aby som sa priveľmi nerozohrial.

„Čítali ste už Uniu?“^[9] pýtal sa ma po chvíli zase môj neznámy.

„Čítal.“

„Čo súdite o nej?“

„To si tuším i sami ráčite domyslieť. Lež na mne je spýtať sa, čo vy súdite o nej.“

„Mne zdá sa, že,“ počal po krátkej prestávke, „že predbehla svoj čas, že priskoro vyšla a tak myslím, že Hurban, keď raz ošedivie, bude ľutovať, že s vydaním toho spisu aspoň desať rokov ešte nečakal, kým by sa do toho bol lepšie vmyslel, kým by bol lepšie poznal život a jeho sociálne zväzky.“

„To ja neverím.“

„Ostatne, ľúbi sa mi jeho odhodlanosť, dakde, pravda, až priostrá. Mnohí mu túto ostrosť jeho pera za zlé majú. Ja u mladého muža rád vidím odhodlanú energiu. Kedyže bude s ohňom písať? Či keď šediny pokryjú jeho hlavu, keď túžiť bude po pokoji?“

„Toto Hurban sotva učiní.“

„Neverte! Znal som mnoho tých vašich kňazov. Za mladi je každý rezký, bystrý. Človek by si myslel o ňom, že bude hory prenášať, a sotva sa zohreje na fare, tak pekne skrotne až milá vec. A najmä naši evanjelickí, tí ‚kór‘ —“

„Možno, avšak sú i mnohé, a to veľmi čestné výnimky medzi nimi.“

„Sú, sú, no pamätajte na moje slová, že všetky snahy vaše sú marné, bo naša šľachta uhorská nikdy, ale nikdy nepôjde za vami, a tak akokoľvek sú vaše námahy snaživé, nikdy nemôžu prísť k dákemu prajnejšiemu výsledku. Ľud slovenský je ľud dobrý, no mysle otrockej. Za pohár pálenky vzdor všetkým spolkom miernosti všetko ta dá. A darmo je, teraz ešte vždy viac dá na svojho zemského pána než na kňaza. Ja neverím, že by sa toto tak skoro premenilo. A preto, vy páni, ktorí pracujete na upovedomení a pozdvihnutí tej surovej nevoľníckej masy, zháňate sa za nedosiahnuteľnými cieľmi. Však i ja som za poučovanie a vzdelávanie ľudu, no len natoľko, nakoľko to nie je škodlivé blahu a pokoju našej milej vlasti. Dobre, nech každý miluje svoju materinskú reč, ale diplomatickú nech si ctí, nech sa ju učí, bo ona je reč vlasti a ‚salus patriae summa lex esto‘.“^[10]

„Čo ja mám z vlasti, keď mi je v nej nie dobre? ‚Ubi bene, ibi patria‘.“^[11]

„Pane, to je blasfémia!^[12] To je porekadlo nemeckých materialistov, ktoré my Uhri nikdy nesmieme za pravé uznať. Vidíte, naši predkovia za tureckých čias veľmi mnoho trpeli vo vlastnej vlasti svojej a predsa ju verne milovali, vylievali krv za ňu, až konečne vymohli ju z tureckého jarma.“

„My Slováci by sme s takou láskou zle pochodili.“

„Ako?“

„Nuž, keby sme my Slováci svoju vlasť tiež tak verne milovali, že by sme hotoví boli za ňu a jej slobodu krv cediť, hneď by kliatbu vyriekli nad nami.“

„Ba práve naopak.“

„Domine spectabilis,^[13] nerozumieme si. Láska k uhorskej vlasti pri terajších pomeroch pre Slováka je toľko, ako sa zaľúbiť do vlastných, z vlastného starootcovského pluhu ukovaných pút. Ľud náš stone pod jarmom hmotnej poroby a teraz od desiatich rokov pripravuje sa mu nová, duševná, sto ráz horšia než tamtá, bo jej posledný cieľ je — umŕtvenie trojmiliónového národa.“

„Amice,^[14] veľmi smelo vravíte. Neverím, že by ste sa s týmito zásadami dostali do prístavu pokoja a časného zaopatrenia. Ako starší a skúsenejší dobrosrdečne vám radím, upustite od takého fanatického zmýšľania. Budúcnosť Uhorska je na Dolniakoch, a nie tam v ideáloch ‚Orlov tatranských‘.^[15] A čo by ste vy, páni, skutočne snáď v daktorom ohľade teoreticky i pravdu mali, prosím vás, čože vašich pár chudobných kňazov a rechtorov vykoná proti mohutnej sile uhorskej šľachty? ‚Vana sine viribus ira‘.“^[16]

„Ako pán boh dá, domine spectabilis. My pri tom všetkom, rozumie sa vždy v medziach zákona, neprestaneme pracovať na uvedomovaní nášho ľudu a na jeho hmotnom a duševnom dobrobyte. Ak pán boh bude chcieť, aj z iskry bude vatra.“

Na tieto slová nedôverčivo usmialo sa moje vis a vis a rozhovor náš zatíchol. Zhováral sa potom s tučným židom, s ktorým zdal sa mi byť bližšie známy.

O deviatej večer dorazili sme do Prešporka.

Keď som vychádzal z voza, schválne som zaostal, aby som sa mohol prihovoriť k židákovi, cestujúcemu s veľkou a početnou batožinou. Prihovoril som sa mu po nemecky a pýtal som sa ho, či nezná toho pána, čo oproti mne sedel vo voze.

„To je pán Jozef Justh^[17] z Turca,“ vetil mi hebrej, doložiac s obligátnym úsmevom, „sehr ein scharmanter Herr.“^[18]

„Möglich,“^[19] poznamenal som s ľahostajnosťou a bral som sa hore dvorom do hospody Ku korune, bo Zelený strom práve vtedy budovali.

Mesiac pekne svietil. Ulice boli živé. Na promenáde tmolil sa húf ľudu, zvlášť živo bolo pred Hollingerom.

Obrátil som sa vpravo a cez zelený rínok ponáhľal som sa k hostincu Ku korune. Keď som sa dostal do chyže, prvé, čo som urobil, bolo, že som si môj rozhovor s pánom Jozefom Justhom zaznačil do denníka.

Dlho som nemohol zaspať. Pálili ma jeho slová: ľud slovenský je ľud dobrý (iste myslel ‚sprostý‘), ale mysle otrockej, vzdor všetkým spolkom miernosti všetko ta dá!

Či by to naozaj tak bolo? A ak je vskutku tak, dokiaľ to ešte tak bude? — S týmito myšlienkami som usnul.

To, hľa, bolo moje prvé stretnutie s ominóznym menom.

S tým istým pánom stretol som sa potom ešte raz o pätnásť rokov neskoršie, dňa 6. a 7. júna 1861 na Svätomartinskom zhromaždení.

Aká to zmena po pätnástich rokoch! Justh sedí ako spolurokujúci člen pri národnom slovenskom kongrese! V rýdzej peknej slovenčine drží pekné reči o slobode, o národnosti a požiadavkách ducha času. Pane bože môj, aká to veľká zmena! Už nie pár ‚biednych kňazov a rechtorov‘, už, hľa, i veľmoži a bohatí statkári prihlasujú sa k slovenskému národu, ba zaväzujú sa čestným slovom, že pôjdu s vyslanectvom slovenského národa pred snem prosebne sa domáhať národnej rovnoprávnosti. Národ plesá, teší sa, hosanna volá, oslavuje šľachtu, ktorá sa upamätala na svoje povinnosti, na rukách by ju nosil, bo patriarchálny ľud slovenský ako otca ctí si i teraz ešte svojho bývalého zemského pána.

Neplesaj, ľud môj ľahkoverný! Panská láska visí na zajačom chvoste. Pravdivosť tohto starého porekadla sa dokázala i tuná.

Šľachetnosť a pravdivosť, ktorá zdanlivo na teba hľadí z oka a tváre, je klamlivá. Panská slobodomyseľnosť, čo ďalej nejde, len sa s ľudom bratríčkuje vtedy, keď ju k tomu súrna potreba núti, je jalová. Úsmev, čo tú kumštovú prívetivosť sprevádza, je ľstivý. A čím lepšie sa nepriateľ dokáže pretvarovať, tým je nebezpečnejší, zúrivejší. Všetko toto dokázalo sa i tuná. O čom sme sa domnievali, že je zosobnená statočnosť, to bolo jej protivou, o čom sme si mysleli, že je to čistá dobrosrdečnosť a láska k ľudu, to bolo jej protiľahlým pólom.

O tri týždne trpeli už tí ľudomilovia na ‚ostré bolenie hlavy‘ následkom protestov, ktoré pod presiou^[20] ‚otcov vlasti‘ zadali slovenské obce proti Memorandu, a dávali si studené obklady. O pár týždňov nato povedal pán Jussuf Juštafa v Martine^[21] reč, v ktorej nedávnych ‚bratríčkov‘ už ‚giaurmi‘^[22] tituloval. Tak sa časy menia. Že tí páni porušili svoje čestné slovo, dané slovenskému kongresu, to treba pripísať ich slaboduchosti a tomu postrachu, ktorý na Slovensku zapríčinili prvé protesty.

Práve keď spomenutá Juštafova reč uzrela svetlo sveta v tridsiatom druhom čísle Černokňažníka,^[23] sedel som dňa 18. októbra večer v kaviarni v Pešti pri novinárskom stole a prehŕňal som sa v početných časopisoch.

Pri mne sedel akýsi pán orientálneho typu s okuliarmi na nose. Mohol mať asi tridsaťdva — tridsaťtri rokov. Bol čistotne oblečený a zahrúžený do čítania časopisu Die Feierstunden, ktorý, ak sa nemýlim, vychádzal v Stuttgarte. Keď zbadal, že som po ňom hodil okom, obrátil sa ku mne a ponúkol mi menovaný časopis, či ho vraj dnes nehľadám.

„Nie, ďakujem.“

„Ale, nech sa len páči, je v ňom utešená rozprávočka, ktorá pojednáva o Uhorsku.“

To vzbudilo moju zvedavosť. Čo, reku, tí Nemci v Stuttgarte vedia písať o Uhrách.

„Sehr niedlich,“^[24] poznamenal Nemec, podávajúc mi noviny a potom doložil: „Mňa tá otázka hlavne preto zaujíma, lebo jej spisovateľom je môj vlastný brat, ktorý ju podľa môjho posledného, stadiaľto napísaného listu, napísal. Ja som totižto Jozef Justh, commis^[25] u pána Malvieux.“

Ja vzal som podávaný mi časopis a na strane dvestosedemdesiatpäť čítal som ako nasleduje:

Verný Matós. Zdeľuje dr. Rudolf Justh.

V hlavnom meste Uhorska majú mäsiari každej štvrti mesta svoje vlastné bitúnky, v ktorých zabíjajú hovädá. Asi pred desiatimi rokmi každú noc tratilo sa z jedného takého bitúnku mnoho mäsa bez toho, že by sa vedelo, kto ho kradne. Na pravom brehu Dunaja, ktorý, ako je známe, cez Pešť preteká,^[26] leží staromestský bitúnok, zo stredu ktorého cieva asi ako chlap hrubá až do vody (Dunaja) vedie, aby ňou vytekala krv a iná nečistota. Práve naproti býval za vodou mäsiar Maday,^[27] ktorého dvor vybiehal až po samý Dunaj. Vyššie spomenuté krádeže sa vždy opakovali, takže si dajední majstri umienili strážiť v noci bitúnok. O polnoci začuli spiaci strážnici šplechot a na to tiahne sa stonajúc akýsi tvor cez cievu, z Dunaja do bitúnku vedúcu. Z otvoru, ajhľa, vytisne sa naraz tučná hlava tarača (doga). Anglický pes vylezie von a začne vrčať, lebo cíti prítomnosť ľudí. Pretože sa ale títo držali ticho, berie sa pes v tú stranu, kde mäso visieva, strhne čerstvo zarezané teľa z klinca, zavlečie ho k diere, spustí ho do cievy a berie sa dnu za korisťou. Prítomní strážnici bežia k oknu a vidia psa, ako pláva cez Dunaj, nesúc to teľa v papuli, vidia, ako za vodou na breh vychodí a vstupuje do mäsiarovho dvora. Na druhý deň ráno tašli strážcovia k mäsiarovi Madaymu a rozprávali mu, čo sa stalo. Až teraz pochopil Maday, kde sa bralo vždy toľko kostí na jeho dvore. Jeho pes Matós, ktorého na noc odväzovali, páchal tie krádeže. Maday musel okradnutým väčšiu sumu peňazí zaplatiť ako náhradu škody. Maday rozhorčený touto nečakanou stratou vyriekol smrteľný výrok nad psom, musí vraj guľkou zahynúť a hneď požiadal jedného priateľa, ktorý vtedy u neho bol, aby sentenciu exequoval.^[28] Tento bol k tomu hotový. Vzal pušku na plece a bral sa pred bránu (mestskú), vedúc Matósa na štranku, aby tam delikventa zastrelil. Tam stretlo ho niekoľko Slovákov. Jeden z nich sa ho pýta, kam s tým psom ide a keď počuje, že ho chce zastreliť, ponúkne mu zaňho šesť zlatých. Zjednali sa. Slovák si vzal psa a exekútor peniaze. K Madaymu sa vrátil so správou, že zločinec dostal už svoju odplatu. Teraz už počal Maday svojho psa ľutovať, lebo bol zvláštnej fajty a svojmu pánovi vždy verne oddaný. Robil si trpké výčitky, že tak zaznával najvernejšieho strážcu svojho domu, avšak teraz sa už musel uspokojiť. … O rok po tejto udalosti cestoval raz Maday do Temešváru kupovať kŕmne voly. Dve míle od mestečka N. zastihne ho temná noc. Bolo to na konci februára (1852), počasie plané. Maday celý mokrý a unavený kráčal nekonečnými pustatinami, napokon sa dostal do jednej osamelej čárdy.^[29] Vkročil do šenkovne, ktorá vydávala svedectvo o nečistote majiteľa. Našiel v nej iba šenkára a jeho ženu ako jediných obyvateľov domu. Keď horko-ťažko dostal biednu večeru, prosil, aby mu ukázali, kde si má ľahnúť, načo Slovák svietiac si borovým osečkom (trieskou) odviedol ho hore rebríkom na výšku, kde stála jedna posteľ. Šenkár povedal hosťovi ‚dobrú noc‘ a zanechal ho samotného. Maday si zapálil fajku a prechádzal sa po komôrke hore dolu. Keď rozmýšľal o tom, čo všetko tento minulý deň prežil a skúsil, napadlo ho, že dolu v šenkovni muž svojej žene častejšie čosi potajomky šuškal a upieral pritom svoj lakomý zrak na jeho zdutý opasok. Toto, ako i nemilá tvár plecnatého šenkára a osamelosť čárdy vzbudila v ňom tušenie nešťastia. Čosi ho vystríhalo, aby sa mal na pozore. Prehliadne komôrku a vidí, že dvere sú bez zátky, zámka bez kľúča. Poprezerá posteľ, pozrie i pod ňu a nájde tam staré krvavé fľaky. Naraz zdá sa mu byť holou istotou tušenie, že sa dostal do vražedníckej peleše. Chce oprobovať ratovať sa útekom, avšak oblôčik je primalý, nemožno cezeň preliezť. Neostáva mu nič iné, ako spoľahnúť sa na svoje mocné päste a svoj dobrý nožík. Zvinul jednu podušku, nastrčil na ňu svoju nočnú čapicu, položil tú viazaničku do postele a prikryl trošku nedbalo pokrovcom. Potom vzal svoj nožík do žilnatej ruky, šiel k oknu a vrúcne sa modlil k bohu, aby ho vyslobodil z tohto nebezpečenstva. A keby predsa snáď musel zahynúť v tejto peleši lotrov, aby pod svoju ochranu vzal jeho ženu a deti. — Bledá žiara mesiaca tu i tu prenikala cez oblaky. Sneh a dážď šušťal trepúc na okná. Pri najmenšom šramote kŕčovite stisol svoj nožík. Mohlo byť asi pol jednej, tu čuje na schodoch tichý šramot a sotva sa postaví za dvere, vkročí do komôrky šenkár ozbrojený puškou. Tíško stúpa k posteli. Nočná tma a mäsiarova nástraha ho klame a preto sa domnieva, že Maday leží v posteli. Spustí kohútik pušky a zahučí výstrel. Teraz ale Maday vyskočí z kúta, obaja sa chytia za pasy a nastáva zúrivý boj. Po čase však hynie už sila mäsiarova. „Huc! huc!“ volá Slovák a na jeho volanie skočí dvermi veľké psisko do komôrky, oborí sa na Madayho a zrúti ho na zem. Naraz však s hrozným štekotom vrhne sa pes na Slováka, strhne ho na zem, postaví sa nad neho s jasne svietiacimi očami a položí mu predné laby na plecia. Veselo krúti chvostom a vydáva radostné skučanie. Maday poznáva v ňom svojho verného psa, ktorého bol obetoval smrti a ktorý ho teraz od istej smrti zachránil. Slovák zastrašený zúrivosťou psa a mäsiarovým nožom pokojne ležal na zemi, ani sa nepohol. Začalo sa brieždiť, pocestní sa blížili k čárde. Maday volal von oknom o pomoc. Prišli hore a šenkár dostal svoju zaslúženú odplatu za mnohé vraždy, ktoré už predtým spáchal. — Maday pred dakoľko rokmi zomrel. Matós ale, hoci je už slepý a od staroby zoslabnutý, žije ešte u syna Madayho ako verný strážca domu a každý ho tak starostlivo a láskavo opatruje, ako si to za svoju vernosť v úplnej miere zasluhuje.

„No, čo poviete na to?“ — pýtal sa ma Nemec, vidiac, že som dočítal vychválenú rozprávku.

„Teda tú tému ste vy poskytli vášmu bratovi?“

„Áno, ja.“

„A kde ste tú históriu počuli?“

„Prvý rok, keď som bol prišiel do Pešti, som kdesi čosi podobného počul a pretože ma brat prosil, aby som mu o Uhorsku častejšie dačo pikantného zdelil, teda som mu to v krátkosti opísal.“

„Nuž ale, ako vy viete, že ten šenkár, čo chcel Madayho zabiť, bol Slovák?“

„Ja myslím, že na dedine je každý šenkár Slovák.“

„Vy snáď myslíte sedliaka?“

„Áno.“

„Duša moja, to ste na veľkom omyle. Slovák a sedliak — to je veľký rozdiel. Slováci sú trojmiliónový národ v Uhorsku a sedliaci sú trieda obyvateľstva, roľníci bez rozdielu národnosti. Veru mali ste veľmi nešťastnú ideu takto bez príčiny očierniť pred nemeckým obecenstvom náš dobrý národ slovenský.“

„Prosím vás, keď to boli v lete tie búrlivé protesty proti sedliakom, chcem povedať Slovákom, pršali, myslel som si, že tá rozprávka bude na mieste. Zohnal som teda tú starú povedačku, vplietol som dnu, aby to bolo časové Slovákov, po ktorých sa vtedy všetky časopisy vozili a poslal som ju bratovi do Stuttgartu, ktorý ju pod svojím menom uverejnil. Upozornil som tu už viacej pánov na ňu a všetkým sa veľmi ľúbila.“

„To verím!“ vzdychol som si a tašiel som von dvermi.

A to bolo moje druhé stretnutie s Jozefom Justhom.