Veselé príbehy a výroky

Edičné poznámky

Bajzova ľudová knižka humoru vyšla pod titulom Weselé Učinki, a Rečeňj, které k stráweňu trúchliwích hoďín Zebral, a widál Jos. Ign. Baiza. Farár Dolno-Dubowský (W Trnawe, u Wáclawa Gelinka privil. Knihotláčara 1795.). Bola autorovou čitateľsky najúspešnejšou, najrozšírenejšou a najpopulárnejšou prácou. Svedčí o tom aj malý počet zachovaných exemplárov, lebo knižka sa ustavičným používaním opotrebúvala a napokon zničila. Dnes poznáme len štyri exempláre (Matica slovenská v Martine, sign. SE 2055, Anton Augustín Banik v Martine, Záhorské múzeum v Skalici a Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti, sign. 937). V dvoch z nich chýbajú niektoré listy (Banikov a skalický exemplár).

Literárna história venovala veľa pozornosti Bajzovým dielam, ale knižku Veselé účinky a rečení si všímala len okrajovo. Jozef Kohúth (Kyrill) pripomenul, že mnohé z anekdot tejto knižky „prechodili z úst do úst, a ktoré i dnes slyšíme často opakované. Je to najslovenskejšia a najpopulárnejšia knižka Bajzova.“ (Jozef Ignác Bajza a slovenské prebudenie. Tovaryšstvo II. Ružomberok 1895, 20). Jaroslav Vlček z nej uverejnil časť úvodu a štyri ukážky (K dejinám literatúry slovenskej I. Bajza proti Bernolákovi, Slovenské pohľady XVII, 1897, 566 — 567). Imrich Kotvan napísal o nej krátku štúdiu, v ktorej charakterizoval najmä tematicky anekdoty, poviedky a hádanky a charakteristiky ilustroval niekoľkými ukážkami v origináli, ale s prepisom do modernej grafiky (Bajzove anekdoty a poviedky. Slovenská literatúra II, 1955, 474 — 478; s menšími zmenami pod titulom Bajzov humor v próze v knihe Literárne dielo J. I. Bajzu, Bratislava 1975, 128 — 138). Michal Eliáš poslovenčil a publikoval z nej 23 ukážok (Vesele učinky a rečení, ktoré k stráveniu trúchlivých hodín zobral a vydal Jozef Ignác Bajza. Matičné čítanie. Kultúrno-spoločenský dvojtýždenník IV, 1971, č. 18 — 25, V, 1972, č. 1 — 10, 12 — 13, 15, 17 — 18 — vždy na str. 12). Jozef Minárik ju napokon hodnotil ako dôležitý prameň pre štúdium krátkej zábavnej a humoristickej prózy a charakterizoval druh jej humoru (Anonymná próza v rukopisných zborníkoch v 18. — 19. storočí. Slovenský národopis XXI, 1973, 540 — 541; Kapitoly zo staršej slovenskej literatúry III. Bratislava 1974, 95 — 96).

V našom vydaní publikujeme všetkých 500 textov (u Bajzu označené rímskymi číslicami od I do D, v tomto vydaní arabskými číslicami od 1 do 500). Titulný list „Weselé Učinki a Rečeňj…“ (str. 1) a predhovor „Predmlúwa“ (str. 3 — 4) uverejňujeme vo fotokópiách na prednej predsádke knihy.

Predhovor (Predmlúwa str. 3 — 4) prepísaný podľa platných textologických zásad (moderná grafika, písanie veľkých a malých písmen a pod.):

Predmlúva

Po Epígrammatéch ništ prve práteli moji ode mňa neočekávali, jak hodnú odpoveď na oné, i Epígrammata té, i všecké jiné mé knižki posmešne karhajíce lístki, kterích čelový nápis: Nečo. Ale, ačkolivek púvodcu jejích dvakrát sem juž dlúžník, abich však rázem dvoje odbavil, aj seba totižto dostatečne hájil, aj k jasnému čudnéj jeho slovenčini videňú belmo z očuv celéj slovenskéj verejnosti sňal, odpovím, jaknáhle Slovár svúj vidá. Jestli s tímto prodlívati bude, odpovím skóre. — — Včil k lechčejšému smutních hodín stráveňú veselími učinkámi a rečením, v kterích míšané sú hádki místámi, slúžím Slovákum, na jedno opomínajíc, že totižto prespolné méná né všade (čo jináč v jiních mích knižkách činiti običaj mám) tlumočím, s príčini, abi viprávání dlžené, a tak búrené nebilo.

V predhovore naráža Bajza na dve anonymné Bernolákove polemické brožúrky (Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních rúk odevzdať…, 1790 a Nečo o epigrammatéch anebožto málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi…, 1794). Bernolák („púvodcu jejích“) v nich odsúdil („posmešne karhajíce lístki“) Bajzove rečové novoty a knihy (René mládenca príhody a skúsenosti I — II, Bratislava 1783 — 1785, Slovenské dvojnásobné epigramatá I — II, Trnava 1794). Bajza na kritiku neodpovedal („dvakrát sem juž dlúžník“), ale sľubuje, že to urobí až po vyjdení Bernolákovho Slovára. Teraz chce poslúžiť Slovákom vydaním veselých príbehov, výrokov a hádaniek, aby pri nich ľahšie strávili smutné hodiny. Napokon pripomína, že všade neuvádza cudzie mená („prespolné méná“), aby sa rozprávanie nepredlžovalo a tým nenarúšalo („abi viprávání dlžené, a tak búrené nebilo“).

Bajza napísal knižku svojím vlastným spisovným jazykom, ale tento sa už značne odlišuje od spisovného jazyka jeho predošlých kníh (napr. René mládenca príhody a skúsenosti). Najviac v ňom upustil od svojich jazykových zvláštností a najtesnejšie sa priblížil bernolákovskému jazykovému systému v gramatike i v pravopise. V jeho jazyku ide v podstate o dynamickú ľudovú hovorovú reč (západoslovenské nárečie so stredoslovenskými nárečovými prvkami), ktorá je uväznená zväčša v zadúšajúcom klasicistickom pancieri široko rozreťazených viet, súvetí a vetných periód. Expresívna, výbušná a svieža ľudová lexika, frazeológia, syntax a štýl vedie odmietavý dialóg s mdlou, rozvážnou a ťarbavou knižnou syntaxou. Pravda, ľudová hovorová reč je tu umelecky štylizovaná v intenciách ľudovej realistickej prózy. Preto pri preklade textov do súčasnej slovenčiny vidím hlavnú úlohu v dešifrovaní tejto pôvabnej a fascinujúcej umelecky štylizovanej ľudovej hovorovej reči. Zachovávam jej neporušenú štruktúru v lexike, frazeológii, syntaxi a štýle (ľudové slová, dialektizmy, archaizmy, synonymá, expresívne zvraty, obrazy, väzby, úsečná vetná skladba a ľudový anekdotický štýl). Odklínam ju pritom z učenej klasicistickej syntaxe, ktorá v origináli sťažuje porozumenie textov. Podľa týchto zásad prekladám neúnosné pasívne väzby aktívnymi väzbami, prechodníky oznamovacími vetami alebo časovými súvetiami, činné príčastia prítomné vzťažnými a dôvodovými vetami a trpné príčastia časovými vetami. Latinskú väzbu akuzatívu s infinitívom tlmočím predmetovým súvetím. Vyhýbam sa typickému inverznému slovosledu a spravidla aj lokalizovaniu slovesných prísudkov a neurčitkov na konci viet. Komplikované vetné periódy (napr. kumulované podraďovacie súvetia) prekladám kratšími súvetiami. Vedľajšie vety vsunuté do hlavných viet premieňam na sled hlavných a vedľajších viet. Sled vedľajších a hlavných viet upravujem na sled hlavných a vedľajších viet. Súvisle tlačený text člením na odseky (najmä pri dialógoch), upravujem miestami interpunkciu (zväčša vyhovuje dnešnému úzu) a dávam chýbajúce úvodzovky (Bajza ich nepozná).

Pretože ide o čitateľské vydanie, zrozumiteľnosť textu si vyžadovala i niekoľko väčších zásahov do lexiky. Úprava sa týka predovšetkým slov, ktoré majú v dnešnej slovenčine celkom iný význam (otupnejší — tupší, protivno — naprotiveň, spustil sa — dopustil sa, správca, riditel — veliteľ, poval — paluba, temný — slepý, vylál — vyhrešil, nečo málo — nejakú maličkosť, vyrušená — narušená, peší — pešiak, možný — zámožný, hodne — dobre, zvážiť — zadovážiť, pracuvání — pôrod, tichým duchem — ticho, o skutku vetšéj mocnosti — o telesnom násilí, odsúditi — rozsúdiť).

Z dôvodov čitateľskej zrozumiteľnosti bolo nevyhnutné vynechať alebo zmeniť na minimálnom počte miest textu i typické hovorové expresívne ukazovacie zámeno „ten“ (tento — sluha, on, tých — nich a pod.).

V čitateľskom vydaní sa nemohla napokon uplatniť ani Bajzova záľuba v dvojtvaroch (vyše 50). Mali vysvetľovaciu funkciu. Za riadnym termínom je v zátvorke vysvetľovací termín. Z týchto dvojtvarov bolo treba vybrať najprimeranejší tvar, napr. na lehu (na kvartíri) — na kvartíri, trus (hnoj) — trus, felčíra (ranára) — felčiara.

(Jozef Minárik)