ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký žobrák, ktorý bol zbavený zraku, mal túto chybu vynahradenú tým, že krajšie kúsky chleba a ovocia, zvlášť hrušky, vedel rozoznať ňuchom a podľa vône. Keď sa jeho vodca — šibal chlapec — musel uspokojiť jedine všetkým podlejším,^[1] chcel ho oklamať a pomstiť sa mu. Zaviedol ho blízko k hrubému^[2] hruškovému stromu a riekol:

„Skočte, dedko! Je tu jarok.“

On skočil a len-len že si nerozštiepil čelo.

Keď chlapca karhal, počul na to jeho odpoveď:

„Veď vieš,“ vraví, „zavoňať hrušky, čo si túto nezavoňal, dedo?“

Istého, čo predával na trhu koňa, pýtal sa medziiným kupec, či sa ten kôň nevystraší, nebojí hocičoho.

„Nie,“ odpovedal on, „lebo sám smie aj v noci bývať v maštali.“

Viezol niekto najatý kamsi žida. Viezol kamsi žida aj iný najatý z inej osady. Títo sa stretli na nepríležitej úzkej ceste.

Jeden kričal:

„Vyhni!“

Aj druhý kričal:

„Vyhni!“

Tamten:

„Vyhni! Nevidíš, koho veziem?“

Tento:

„Ty vyhni! Či si slepý, že nevidíš, že aj v mojich rebrinách^[3] taký pán sedí?“

Začali potom i zlorečiť.

Konečne zoskočil jeden zo svojho voza k židovi, ktorý sedel na voze tamtoho, a kam ho chniape, tam chniape tlstejším koncom bičiska.

Ani tento nemeškal a skočil dolu a podobne zaobchádzal so židom tlčúceho, vraviac:

„Keď ty môjho, aj ja tvojho!“

Keď obaja dolámali bičiská, každý ešte päsťami domasťoval druhého žida. Potom sa už vyhli.

Keď sa spýtali mudrca Protagora,^[4] ako mohol dať svoju dcéru za manželku svojmu úhlavnému nepriateľovi, riekol:

„Lebo nič horšie som mu nemohol dať.“

Zlodej, zbojník si vyzul dobré boty^[5] a nechal ich v pitvore, aby mohol bez trestu kradnúť. Gazda domu to zbadal, vzal ich a svoje mrchavé položil na ich miesto. Keď ale zbojník v izbe nič nenašiel, vrátil sa a videl, že je okradnutý.

Diogenes^[6] uvidel kohosi, čo zle strieľal, sadol si teda až celkom k cieľu, do ktorého ten mieril. Keď sa ho spýtali, prečo to robí, vraví:

„Aby ma inde netrafil.“

Bol farár, ktorého väčšina ľudu sa pre nedbanlivosť nechcela ustanovovať na božie služby do chrámu Pána ani na najslávnejšie sviatky. Rád by bol všetkých takýchto poznal osobitne a podľa mena. Neprezrádzal však jeden druhého, bársako sa farár vyzvedal. Vymyslel si teda toto:

Niektorí z mládeže mu zdlávili pri príležitosti verejných sviatočných božích služieb obilie, ktoré mal okolo kostola. Preto zavolal niektorých stoličných pánov akoby na súdenie škody, na jej vynahradenie a na vyhľadávanie páchateľov. Medzitým im vyjavil, kam on väčšmi cieli, a čo sa preto musia vypytovať každého zo všetkých dedín.

Zohnali teda všetkých farníkov z okolia, po jednom ich vpúšťali do svetlice a stoliční vraveli:

„Počuj, ty! Si obžalovaný, že i ty si bol medzi tými nešľachetníkmi, ktorí sa minulú nedeľu počas kázne a svätej omše tu okolo kostola bili, vláčili, a tak zmlátili zbožie pána farára. Netaj, ale dosvedč, že je to tak, aby si bol menej potrestaný!“

Na toto každý, čo v tú nedeľu nebol prítomný na pobožnosti, dodával, aby sa mu ľahšie uverilo, že sa nezúčastnil na páchaní tej škody:

„Vaše milosti, ani do kostola som vtedy nešiel! Na čo i prisahať budem, i svedkov dovediem.“

S tým takýchto osobitne zamykali, kým všetci podobní neboli vyzradení a potom trestaní, aby sa napravili.

Ale aj spravodliví škodcovia sa ľahšie poznali.

Keď si istý málo múdry položil pod hlavu k spánku krhlu a bola tvrdá, napchal ju perím — že bude mäkšia.

Jeden mestský mládenec, ktorý ešte nikdy nevidel žiadny potok, išiel raz kamsi sám, a príduc k jednému väčšiemu, sadol si. Keď sa ho pýtali okoloidúci, čo chce, odpovedal:

„Čakám, kým táto voda neprebehne, aby som potom po suchu prešiel.“

Keď k Enniovi^[7] prišiel Nasica^[8] a spytoval sa, či je doma, dievka^[9] mu odpovedala, že nie je doma. Ale badal, že to dievka hovorí preto, lebo jej tak rozkázal Ennius, ktorý sa zdržiaval vnútri. Nič teda ďalej nechcel a odišiel.

Ale keď Ennius k nemu podobne prišiel a podobne sa jeho dievky pýtal, či je doma, Nasica, keď to počul, nečakal, kým dievka dačo prv odpovie, ale hneď kričal:

„Nie som doma!“

A keď Ennius vravel: „Veď poznám tvoj hlas!“, on odpovedal: „Si nehanebný človek. Ja som tvojej dievke uveril, že nie si doma, a ty mne samému neveríš!“

Niekto išiel po ulici a keď mu pes priveľmi k nohám priskakoval a hrýzol ho, zaťal do neho valaškou, ktorou sa podopieral — a zabil ho. Pán psa zložil naňho u sudcu žalobu, lebo pes mu bol milý. Sudca mu preto vyčítal, prečo psa neuderil alebo tupým alebo poriskom tej zbroje.

Na čo on:

„Mal ma hrýzť alebo tuposťou svojich zubov alebo chvostom, a ja by som bol tak učinil.“

Ktosi mal takú prudkú, takú zúrivú, takú zlorečenú manželku, že čokoľvek vravel alebo činil, vždy mrmlala, škamrala a vadila sa. Kúpil si teda — ako mu niekto poradil — píšťalu, ktorej ináč toľko rozumel, koľko osol lutne. A na túto dal sa pískať, koľkokrát ona začínala svoje obyčaje. Na to sprvu ešte väčšmi zlorečila, potom od jedu tancovala, konečne z domu utekala. A keď sa vrátila a on jej zase opakoval ten neporiadny^[10] spev, sväto sľúbila, že mu budúcne vo všetkom ustúpi.

Už bol štvrtý deň hodov, a predsa sa jeden hosť ešte nepoberal domov, ani nepomýšľal sa poberať. Piateho dňa ráno, keď veľmi pršalo, vravel:

„Už by som síce mohol ísť, aj by som išiel, ale nepriniesol som si z domu plášť. Preto tu musím ešte voľky-nevoľky ostať.“

Na čo pán domu:

„Čo sa dažďa týka, pane švagríčku, to nič nie je. Mám ja a požičiam aj dva plášte. A už som ja neraz v horšom čase odchádzal od svojich priateľov.“

Na čo on:

„Aj, to bol teda neľudský kujon, kto vás v takom čase púšťal bár i s desiatimi plášťami!“

Narodilo sa nejakému obyvateľovi hôr prvé dieťa. I bežal k susedovi s radosťou.

„Hej,“ vraví, „vedz, že ti mi čosi moja žena porodila. Hádaj, čo?“

Sused dačo vtipnejší odpovedal:

„Abo^[11] chlapca, abo dievča.“

A on:

„Hej, tuším ti to pes pošuškal, čo so mnou prišiel.“

Keď gazdiná piekla koláče a už vyprázdnila hrniec z medu, chlapec, ktorý tam dávno obskakoval a čosi ešte voňal, vravel:

„Mamka, vylížem tento hrniec.“

Ona:

„Veď ti ja vylížem r…“

Mal ktorýsi pán služobníka priveľmi tupého rozumu a ešte väčšmi zábudlivej pamäti. Pretože tento v plnení príkazov robil stále chyby, pán mu ich popísal radom: čo totiž musí robiť od rána až do večera; a ten papier musel so sebou všade nosiť.

Raz sa stalo, že pán išiel večer odkiaľsi podnapitý a spadol do blatistej jamy. Kričal teda na toho služobníka, ktorý bol prítomný, aby mu pomohol von. Ale on nemal vtedy pri sebe papier, tak riekol:

„Bežím domov pozrieť, či je to moja povinnosť.“

A keď prišiel naspäť, vravel:

„To nemám zapísané.“

A pána nechal topiť.

Je prorok, ktorého odev záleží^[12] z mnohorakej farby. Ten odev nie je tkaný ani šitý, lebo takmer z nesčíselných záplat pozostáva; a nie je ani z konopí, ani z ľanu, ani z vlny, ani zo srsti, ani z hodvábu, ani z kože, ani z dreva, ani z kameňa, ani zo žiadnej rudy, ani zo slamy alebo zo zeliny. Čo sa týka jeho pokolenia, to bolo už pred Adamom. Korunu ako kráľ nosí a má mnoho manželiek, ktoré sa v zhode preňho nikdy nebijú, ani nevadia. Je veľmi mierny, lebo nejedáva iné, jedine čo psi zanechávajú. Chodí bosý ako v lete, tak i v zime, ale pyšne; a na bosých nohách má ostrohy. Akú vieru vyznáva, nie je známe. Boha však častokrát chváli aj vo dne aj v noci. Bude mať kratší alebo dlhší život, ale prirodzenou smrťou sotva zíde zo sveta.

Kto to je?

Kohút.

Raz škriabal k sekere a k cepom narodený dedinský barbier bradu poctivého muža, ktorý sa musel poddať jeho pleciam z núdze, lebo skúsenejšieho nebolo. Ale ten muž mal chudú tvár. Tento blanár^[13] mu teda vsotil do úst prst, lebo chcel vypučiť chudé líce, aby neostali vlasy.

Zbojníci pracujú vo svojom umení väčšmi vtipom ako silou. Býva ten často toľký, že je škoda — a veľká — vynakladať ho radšej na zlosť než na dobré.

Jeden z takýchto ľudí zunoval podobný chlieb; zanechal ho, hľadal spravodlivejší^[14] a dal sa na službu. A bedlivo i verne slúžil. Dlho, pravdaže, mlčal o svojom predošlom remesle. Keď si ale už získal lásku svojho pána a ten často domŕzal, aby povedal, kto je, a vyjavil, u koho býval predtým v službe, vyrozprával teda rozličné múdre spôsoby, ktorými s tovarišmi niekedy kradol. Mnohý sa videl pánovi neuveriteľný a pýtal sa, či by ešte niečo také vedel vyparatiť.

„Prečo nie?“ odpovedal on.

A práve vtedy vkročil do dvora mäsiar z druhej osady, ktorý chcel kúpiť škopa;^[15] aj kúpil a odchádzal, hodiac si ho na plecia.

Sluha riekol pánovi:

„Ja tomu mäsiarovi toho škopa ukradnem, aby som hneď ukázal, čo ešte viem.“

„To rád uvidím,“ odpovedal pán, „ale nech to bude jedine tak, že sa tomu človeku telesne neublíži.“

„Bude,“ vravel on, „lebo mu ho ukradnem a nevydriem násilím.“

Potom si vzal dve črievice — ani dobré ani zlé a predbehol mäsiara na ceste, po ktorej mal ísť a pri ktorej boli po oboch stranách menšie-väčšie kríčky. Tam na jednom mieste zložil jednu črievicu, na nejakú vzdialenosť od nej druhú, a uchýlil sa v blízkosti tej druhej do kríčka.

Mäsiar prišiel k prvej a hoci videl, že by sa dala ešte nosiť, nechal ju, lebo si myslel: Načo jedna? Keď však prišiel k druhej, riekol nahlas:

„Ej, dobré toto bude mojej žene!“

Zložil preto škopa na zem a zviazal mu nohy, aby nezutekal, a vrátil sa po prvú črievicu.

Tamten zatiaľ z kríčka rýchlo vyzízol, škopa rozviazal, povrážtek tam nechal a so škopom inokade domov pribehol.

Keď prišiel mäsiar naspäť a videl povrážtek, uveril, že sa škop len rozmotal, a musí byť v kríčkoch. Pustil sa ho teda hľadať.

Keď sa však už dlhšie daromne driapal v tŕní a mäso potreboval, vrátil sa k tomu pánovi. A vypovediac, čo sa mu prihodilo, zjednal, zaplatil a vzal druhého škopa.

Sluha k pánovi:

„Ešte aj tohto mu ukradnem.“

A zase bežal na to isté miesto, kde bol prvý zložený na ceste. Keď sa mäsiar približoval, sluha mekotal ako škop. Mäsiar to počul a vravel:

„Predsa je tu tá mršina.“

A ihneď z pliec zložil toho druhého, poviazal ho, nechal na ceste a znova hľadal medzi krami tamtoho prvého.

Ale sluha vykonal podobne aj s druhým to, čo s prvým: doniesol ho domov.

Vojak prišiel domov z potýčky s nepriateľom, rozprával o svojej sile, smelosti, víťazstve a ako svedectvo ukazoval odťatú nepriateľskú ruku. Keď sa ho niekto spýtal, prečo radšej hlavu nedoniesol, odpovedal:

„Nemal ten hlavu, komu som túto ruku odrezal.“

Niekto išiel so židom na trh do mesta. Keď alebo nemohol alebo nechcel niesť svoj kožuch, lebo slnko veľmi pálilo, oslovil žida:

„Žide,“ vraví, „požičaj mi jedine päť grošov, nič viac; a jedine dovtedy, kým neprídeme dnu do mesta. Do zálohu ti dám tento kožuch, ktorý stojí aj dvadsať ráz päť groší; a to tak, že ak nezložím tie peniaze, ako sľubujem, nech je tvoj. Svedkom bude tento náš tovariš na ceste.“

Išiel ešte tretí kamsi s nimi.

Žid vzal kožuch a dal päť grošov.

Ale v mestskej bráne tamten riekol:

„Postoj, žide! Zaplatím dlh ešte prv, než som sľúbil. Toť máš tvojich vlastných päť grošov, daj mi môj kožuch.“

Ktorýsi veľmi zábudlivý manžel zabúdal na svoje hriechy. Koľkokrát teda mienil ísť na spoveď, toľkokrát bíjal manželku, lebo tá mu medzi šľahaním alebo tlčením pospomínala všetko, ba i viac, ako urobil.

Sedeli dvaja vyslepení žobráci pri ceste a pýtali od okoloidúcich almužnu. Na niekoľko krokov od nich sa hrali v prachu ich chlapci. Keď tadiaľ prechádzal nejaký figliar a uvidel ich, zakričal:

„Tu máte jeden bitý^[16] toliar!“

Oni ďakovali a zavolali chlapcov a kázali sa zaviesť rovno do krčmy. Tamten ich nasledoval, aby videl, čo sa bude diať. Oni si totiž kázali zatiaľ nalievať, zakiaľ na celý bitý toliar nevyrástol rováš.^[17] Vtedy jeden riekol:

„Bratku, vytiahni ten peniaz a daj krčmárovi celý, aby videl, že sa my na babky^[18] nemusíme skladať.“

„Ty ho daj,“ odpovedal druhý, „lebo nie mne, ale tebe ho strčil.“

„Čo?“ vravel tamten, „mne ho strčil? Tebe ho dával!“

„Ba tebe ho dával,“ kričal prvý, „a mňa chceš teraz jedine oklamať, ošudiť!“

Z reči do reči, a naposledy na to prišli, že sa začali do krvi pichať spodnými koncami palíc, kde mávajú povstrkané hrubšie železné klince. Lebo ako i jeden i druhý o sebe bol istý, že ho nevzal, tak za isté držal, že ho druhý má a chce zatajiť. Ten figliar tam však nič nedal, ale až tu, keď sa nasmial ich komédii.

Niekto zabil jedného človeka. A pretože bol milý, obsiahol milosť, aby aj on nemusel byť zabitý podľa práva. Zabil druhého — a obsiahol milosť. Zabil tretieho — a pýtal milosť. Vtedy hnevom pohnutý kráľ, od ktorého úfal dostať ešte i teraz takú milosť, ako prv dostal:

„Aj tretiu vraždu mám odpustiť?“

Bol tam prítomný stolový blázon,^[19] a ten ku kráľovi:

„Nie! Jednu jedine mu odpúšťaš, lebo dve posledné sú tvoje. Ak by si ho totiž bol dopustil zmárniť po prvej, ako zaslúžil, tie dve nemuseli nasledovať.“

Jeden lovanijský^[20] bohoslovecký učiteľ mal nejakého hlúpeho učedlníka, ktorý sa i tak stal rehoľníkom tretieho rádu.^[21] Tento bol raz v záhrade, v ktorej sa vtedy pásol i osol. Keď to uvidel ten okoloidúci učiteľ, volal cez plot na tohto svojho niekdajšieho poslucháča:

„Egídius! Koľko je tam oslov?“

„Traja,“ odpovedal on, „traja by sme boli, pane, keby si tu bol.“

Nejaký blázon odrezal komusi spiacemu hlavu, ukryl do pece a potom druhým vravel:

„Aký tu bude smiech, keď sa tento vydrichme, vstane a bude hľadať svoju hlavu!“

Cigán vedel, že farárovi sa podľa obyčaje vraví mnohovelebný a dvojej cti hodný; vedel tiež, že kaplán je menší od farára a takzvaný rechtor alebo organista ešte menší. Prišiel do fary vo svojej veci a pýtal sa čeliadky:

„Či šú doma mnohovelebný a dvojej čti hodný pán farár?“

Keď počul, že nie je, pýtal sa:

„A či šú doma menej velebný, jednej čti hodný pán kaplán?“

Keď i na to mu odpovedali nie:

„No teda či šú doma nevelebný a nijakej čti hodný pán rechtor?“

Manželka chcela manžela zháčiť od každodenného opíjania sa. Keď už vyskúšala mnoho rozličných prostriedkov bez prospechu, suseda jej potom radila, aby dala na dno džbánka vymaľovať diabla a naplnila džbánok nápojom, akým sa najradšej kocháva manžel. Keď vraj bude dvíhať džbánok, zľakne sa diablovho obrazu, divne tam vymaľovaného, a zanechá svoju obyčaj. Tak učinila.

Keď ale on pil a uvidel spomínaný obraz, skríkol:

„Rýchlo a skoro, aby mi diabol nevylogal, lebo ten, bývajúc v ohni, je ešte väčšmi smädný než ja!“

Zarmútená manželka to oznámila susede. Na čo ona dala novú radu, aby tam totiž rozkázala vyfarbiť obraz umučeného Krista Pána. Keď ho vraj uvidí, musí vstúpiť do svojho srdca. Ale darmo, lebo on, uvidiac také vyobrazenie, odpovedal ľútostivým hlasom:

„Ach, nevinný! Utopil by si sa tu!“

A zas ešte náhlivejšie ako inokedy všetko do seba vysotil.

Istý milovník postele a dlhospaj ešte nikdy nevidel vstávajúce slnko. Keď prvý raz takéto slnko uvidel a bolo zrejme väčšie než na poludnie, aj červené sa mu zdalo (čo oboje má prirodzenú príčinu), vravel pri stole hosťom:

„Nech boh od nás nešťastie odvráti! Lebo ja som dnes ráno videl veľmi veľké a krvavé slnko!“

Pri nejakej hostine jeden menej povďačný povolaný, ktorý sa nechcel uspokojiť len hojným nakŕmením a napojením, strčil do svojho mieška,^[22] sediac ešte pri stole, dve strieborné lyžice — no nie s tým úmyslom, aby ich niekedy navrátil. A zdalo sa mu síce, že to robí obozretne, tajne, ale pán domu ho videl. Tento nič neriekol, chcejúc zachrániť jeho česť, ale tiež vpustil do svojho vačku dve lyžice.

Keď vstali od stola a pani s kuchárkou počítala striebro, vidí, že nie sú štyri lyžice. Hľadajú teda po svetlici, po kuchyni a všetkých kútoch, šúchajúc sa a šuškajúc. Ale daromne.

Pán toto dlho nechal. Keď už pani začala hlasne mrmlať, až vtedy pristúpil — akoby o ničom nevedel, a pýtal sa, čo je. Pani povedala, že chýbajú štyri lyžice. Na čo on:

„Ó, ty náhlivá, ty! Chceli sme si z tvojej starosti urobiť smiech. Ja toť mám dve a tento pán (stál tam práve i zlodej) druhé dve má v miešku.“

Ten:

„Je to iste pravda. Chcel som si urobiť žart.“

I vytiahol a dal ich.

Niekto počul, že vtáky havrany žijú aj dvesto rokov. Chytil jedného a vložil do klietky.

„Skúsim,“ vraví, „či je to pravda.“

Na vrchu býval niekto, čo ešte nikdy nebol dolu. Keď prvý raz zišiel a potom sa hore navracal, vravel:

„Odkiaľ tento vrch tak skoro narástol, keď predtým nebolo po ňom ani znamenie?“

Žobrák stretol španielskeho kráľa Filipa^[23] a pýtal almužnu, ale hojnejšiu.

„Pretože,“ vraví, „som tvoj brat.“

„Ako?“ pýtal sa kráľ.

„Z Adama,“ odpovedal on.

Kázal mu preto dať babku.

Keď ale žobrák vravel, že to nie je slušný dar na kráľa brata, riekol:

„Dosť je; lebo keby som každému bratovi toľko dal, hoci to osebe málo znamená, nič by mi predsa neostalo.“

Niekto neskúsený videl vo Viedni, že na trhu predávajú aj psov, ale drobných, ktorých totiž panie nosia na rukách alebo v mieškoch rúcha — a to draho. Nakúpil v Uhorsku veľkých srstnatých komondorov^[24] a priviedol ich do toho mesta, lebo sa domnieval, že čím väčší sú od tamtých, budú mať ešte aj cenu väčšiu.

Žaloval sa ktosi Cigánovi, že ho zub veľmi, dlho a stále bolí. Cigán radil, aby ho dal vytrhnúť felčiarovi. On odpovedal, že to už nejeden kázal, ale že sa bojí, lebo slýchal, že sa to končí s väčšou bolesťou a neraz nešťastne.

„No ja ho vytrhnem,“ vravel Cigán, „že neurobím žiadnu bolesť.“

Bolozubatý sa dal nahovoriť; a priviazaný je za ten zub na pevnejšej cverne k vŕbe.

A Cigán rozpaľoval kliešte, akoby vo svojej búde strojil nejaký poverčivý liek. A keď už také rozžiarené boli, že iskry sypali, vyskočil ako zvetrelý^[25] a bežal s nimi rovno k jeho očiam. Ten sa nastrašil, mykol hlavou a zub ostal visieť na cverne.

Tu Cigán:

„No vidíš, že žub je vonku, a ja šom ti neurobil bolešť.“

Ktosi stĺkol náležite svoju novomanželku, len čo zo sobáša prišiel domov. Svadobčania sa ho pýtali, čo to urobil, aké je toto veselie a aká je príčina takej neslýchanosti. On ale mlčal. Keď sa však všetci desili a nemí jeden na druhého hľadeli, povedal:

„Z toho, že som ju teraz bez príčiny tak namastil, môžete pochopiť, ako ju budúcne zbijem, keď bude príčina.“

Niekto postával pri potoku a keď tam druhý prišiel na koni a pýtal sa, kadiaľ môže prejsť, odpovedal:

„Všade ten potok prejdeš.“

Pustil sa teda rovno. Ale keď bol od prostriedku ešte ďaleko a kôň už hlboko zapadal, vrátil sa a toho karhal, že ho oklamal.

Na čo on:

„Čudujem sa,“ vraví, „tvojmu koňovi, lebo tadiaľto vždy prechádzajú husi, ktoré sú omnoho nižšie.“

Istý tesár opravoval krov domu a spadol na človeka idúceho vtedy po ulici tak, že toho síce svojou ťarchou zabil, ale on ostal bezpečný.^[26] Priateľ zabitého ho však obžaloval u sudcu a nástojil, aby bol potrestaný smrťou. Opakoval jedno: že tesár predsa zabil človeka. Sudca teda urobil výpoveď, že najskromnejšie zadosťučinenie bude také, ak žalobca tesára podobne zabije.

„Tesár nech ide po ulici pod tým domom. Ty vyjdi hore a spadni dolu na neho práve vtedy, keď on tadiaľ pôjde.“

Keď nejaký manžel, ktorý vedel, že jeho žena je cudzoložnica, pestoval na rukách dieťa narodené z takého hriechu, z hlbokosti srdca si vzdychol a riekol:

„Ako rád by som bol, keby toto dieťa bolo moje!“

Manželka:

„To dieťa, nepochybuj, je moje; a aby si mohol riecť, že je tvoje, darujem ti ho.“

Traja žiaci na svojom putovaní do škôl alebo zo škôl prišli do hostinca a kázali si predložiť obed. Keď ho odbavili, prišiel hostinský, donesúc na doštičke spísané, čo sú dlžní: tri zlaté^[27] totiž a štyri grajciare. Nič nemali proti veľkosti počtu,^[28] ale proti tomu štvrtému grajciaru.

„Ako sa,“ vraveli, „naň zložíme? Po zlatom a grajciari padá na každého a ešte jeden na všetkých. Prečo si už aj viac nenapísal, nech by len rovnako v krajinských peniazoch na každého prichodilo? My sme sa neučili lámanie^[29] hostinských počtov.“

„Ale vieš čo,“ vravel jeden, „ty musíš byť sudcom, ktorý z nás musí zaplatiť ten zvyšok. My všetci na to privolíme. Ale tvoj súd musí byť spolu príhodný, aby ten, čo bude odsúdený, neriekol, že si to ty chcel dobrovoľne. Zaviažeme ti teda oči, a tak nás ty budeš chytať, ako keď sa hrajú na slepú babu. Koho prvého chytíš, ten ti zloží grajciar prevyšujúci rovnosť.“

Hostinský pristal, zaviazali mu oči a chytal ich po svetlici. Tĺkli ho ale a sácali. A keď aj chytil niektorého, ten ho udrel o zem a zase odskočil.

Táto hra trvala dlhšie, až žiaci už aj smiechom sýti otvorili ticho dvere a zmizli. Nezložili nielen zvyšujúci štvrtý grajciar, ale ani rovnako pripadajúci plat. A hostinský mysliac, že sa po kútoch utajili, ešte aj potom bisal^[30] čelom a prsami do stien, do kachieľ, kým nepribehla na tresky manželka s kočišom, domnievajúc sa, že mu žiaci platia bitkou. Žiakom to však stačilo, aby odišli takto.

Nejakému vznešenému mužovi Rimanovi ktosi zvadlivý verejne do očí nadhodil, že mu z úst duší, smrdí. Keď prišiel domov, karhal manželku, že ho na to doteraz neupozornila.

„Ja som verila,“ odpovedala, „že je to vlastné každému mužovi.“

Sedliak niesol na trh zrno v mechu prevesenom na koni, na ktorom i on sedel. Keď ten kôň padal pod ťarchou, vzal mech na svoj chrbát, ale zas sadol na koňa. Keď aj potom tak ako prv hoviadko letelo na nos, povedal:

„No, čože je to? Veď som ti už poľahčil!“

Cisárovi Konštantínovi Veľkému^[31] žalovali dvorania, že niektorí rozbrojníci z poddaných pováľali, dotĺkli, dolámali jeho obrazy — a aby sa preto na nich pomstil. On si hmatal po tvári a povedal:

„Necítim nijakú ranu, nijaký úder.“

Prišiel vo Viedni k zámožnému pánovi poctivo oblečený človek. Nikto ho nedržal za zbojníka. Ohlásil sa skrz sluhu pod istým menom, známym pánovi, a vpustili ho. Ale ako zavrel za sebou dvere, vytrhol spod rúcha veľký nôž, prikročil k tomu pánovi a vravel:

„Daj peniaze a ani neškrkni, lebo ja som na všetko oželený.^[32] Sotva dáš najmenšie znamenie o pomoc, hneď si synom smrti.“

Pán s ním šiel hneď k skrini, v ktorej držal peniaze. Pri nej však visel zo železnej nite^[33] i zvonček do čeľadníka. A tá niť sa musela tlačiť len nohou a zvonček hlásil, na čo čeliadka vedela, akú má povinnosť. Nikdy inokedy sa naň totiž nemalo zvoniť, jedine pri takejto príhode, aká bola teraz. Pán teda, pristúpiac k skrini, najprv zazvonil, a pretože vzal iný kľúč, vrátil sa hľadať spravodlivý. A kým ho našiel, už boli vnútri dvaja služobníci, vraviac:

„Čo rozkážu pán?“

On nič viac, ako:

„Odprevaďte tohto gavaliera až na ulicu.“

Ale ten už schoval nôž, keď počul vrzgot dvier.

A tí dvaja ho hneď chytili za ruky, a ako prišli na prvé schody, tam stáli druhí dvaja, ktorí ho mastili papekmi, aké im rýchlo padli do rúk. Na druhých schodoch stáli iní dvaja, iní na tretích a tak ďalej — títo ho všade podobne sprevádzali. Ale pri uličných dverách ho najslávnejšie zvalili na zem. Keď mu však konečne otvorili dvere, všetci sa mu klaňali ako najvzácnejšiemu pánovmu priateľovi. Aj on však na ulicu tak pyšne vystúpil, akoby ho najviac ctili. A podoprúc si boky, hľadel začas hore po budove. Naposledy povedal:

„V tomto dome sú dobré poriadky.“

A šiel, kam chcel.

Nemecký vojak-konník,^[34] ktorý nevedel po slovensky, bol na kvartíri^[35] u vdovy Slovenky. Keď pýtal pre koňa ovos, vravel:

„Gazdiny, moje kone hopsa!“

Ona odpovedala:

„Jaj, pán vojak! Horké moje hopsa! Už ja stará som doskákala!“

A keď tak pýtať ovos neprestával, a že ona nedala, nerozumejúc žiadosti, zbil ju. Zložila naňho žalobu, že ju vybil, lebo nechcela skákať, tancovať.

Vadili sa dvaja, vyčitujúc si rozličné chyby. Naposledy jeden riekol:

„Čože si ty? Ja ťa stokrát skôr predám.“

„Tak,“ odpovedal druhý, „lebo za teba by mi ani peniažtek nedali.“

Georgias^[36] počul hádať sa dvoch nemúdrych mudrcov. Jeden z nich nemastne, druhý neslane, obaja ničomne hovorili. Riekol teda:

„Jeden capa dojí, druhý sito podkladá pre jeho mlieko.“

Remeselník švec mal tovariša Moravca, menom Greguš, vždy veľmi hnilého — nadovšetko však v raňajšom vstávaní z postele. Tohto raz budil a volal na svitaní, ešte i sám sa prevaľujúc na svojom lôžku:

„Greguš, vstaň hore!“

Greguš na prvé, druhé, tretie volanie nič.

Majster ďalej kričal:

„Vstaň hore! Rozodnieva sa! Pozri, či prší! Na trh máme ísť, ako vieš!“

Tu Greguš hvízdal a psíkal, volajúc psa.

Majster:

„Načo ti je ten pes?“

Greguš:

„Máster, jak perší, ten pes bude mokrží.“^[37]

Po nejakej chvíli majster zas:

„Vstaň! Zažni sviecu!“

Greguš cickal, volajúc mačku — a stále jedine ležal.

Majster:

„Načo ti je tá mačka?“

Greguš:

„Jak v pecu oheň jest, tá kočka bude teplá.“

Po čásku^[38] a keď už bolo svetlo, majster ešte kričal:

„Zdvihni sa, Greguš! Prižni sviecu!“

Tentoraz on nechtami a ústami lúskal, akoby z kremeňa kresal. Ale ani oči neotvoril, a preto nevedel, že je už biely deň.

Tu majster, ktorý jeho kresanie videl dobre už i bez sviece, vytiahol spod svojej postele botu — i mrsk a fik ho po zuboch opätkom.

Na čo Greguš:

„Vem te^[39] čert, máster! Jaks mne trefil?“

„Po tých iskrách,“ odpovedal majster.

Keď niekto, čo všetko svoje pomárnil a všetky kúty čistučké mal, v noci zbadal, že v jeho izbe chodia zbojníci, takto k nim:

„Blázni! Čože tu nájdete v tme, kde ja nič neuvidím ani pri najjasnejšom svetle dňa?“

Ktosi chcel od seba odtrhnúť a upokojiť dvoch bijúcich sa, ale tí sa proti nemu obrátili (ako sa obyčajne stáva) a dostal od nich hlbokú ranu do hlavy. Keď potom zavolaný lekár pozeral do mozgov, či nie sú ranené, jeden z tých, čo tam stáli, riekol:

„Nehľadaj ty u toho mozgy, lebo by sa nebol medzi tých miešal, keby ich bol mal.“