ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z denníka priateľovho

Bolo to roku 1845. Prechádzal som sa so svojím priateľom v okolí mesta P.^[1]

Bol pekný sobotný večer, ale teraz ani jeden z nás proti našej obyčaji nebol pohrúžený v citoch, ktoré krásna príroda a velebný západ slnca budí v ľudských prsiach, bo bola sa strhla medzi mnou a mojím priateľom Adolfom malá hádka.

„Never, braček môj zlatý!“ hovorím ja Adolfovi, „never svojmu klamlivému zdaniu…“

„Veď ja to uznávam,“ skočí mi on do reči, „že rozdiel byť musí a že naozaj je medzi duchom slovenským a germánskym. Ale to si nijako nedám odškriepiť, že by naši básnici museli byť samí Platónovia^[2] a že by slovenské básnictvo nesmelo mať nijakú romantiku. Prosím ťa, Karol môj, čože tvorí básnikov, čo ich nadchne nadzemským vzletom?… Jedine láska. Uznávam síce, že neromantická láska k vlasti tvorí Zrínskych^[3] a Dugovićov,^[4] láska k národu Holubych a Šulekov,^[5] láska k pravde Husov, a verím, že láska božia stvorila Krista, viem, že ona je tá iskra všesvetov, ten obraz boží v nás, bo sám boh je láska. Ale z druhej strany láska ku kráse stvorila Petrarcu,^[6] Sládkoviča a stá iných pevcov, ktorí zahoreli ohňom lásky k svojim ideálom, ona…“

„Dobre, brat môj,“ pretrhol som ho, „to je isté, že ani slovenské básnictvo nemôže byť bez výjavov takej lásky, lenže u nás nieto toho zúfania a zvíjania sa, u nás nieto toho slepého zajedania sa do náruživosti, u nás nieto toho večného, takmer cieľ nemajúceho túženia. Veď som ani ja nie z tých prepiatych, ktorí čistú lásku ku krásnemu pohlaviu celkom zatracujú a slovenskosť jej odopierajú. Bo trebárs by i budúci svet slovanský a jeho básnictvo túto lásku snáď ináč postavilo, ja si vždy to pripamätúvam, že sme teraz ešte len akoby na priechode, na dlhom, medzi dvoma rozdielnymi krajinami stojacom moste, na ktorom stretajú sa dva svety rozličného ducha a z ktorého jeden kráča do kraja rozpomienok na krásnu minulosť, keď sa druhý nádejne díva na veľkú budúcnosť. A v tomto priechode, tak myslím, podobné otázky ešte ani vyvarené byť nemôžu, bo ich obyčajne sám život zodpovie, ba sú rezultátom samého života, ktorý sme my ešte nemali.“

„Bože môj, Slovák som,“ hovoril rozsmútený Adolf po dlhšej prestávke, „Slovák som a vy mi, bračekovci, slovenskosť odopierate, ba mnohí ma nazývajú Nemcom a ľahkomyselným fantastom!… Nepoznáte, bračekovci, alebo mňa, alebo seba.“

Mal som roboty, kým som zas svojho priateľa Barína rozhovoril, bo keď sa rozžialil zvlášť nad tým, že ho priatelia nepoznajú a krivo posudzujú, vtedy ťažko navracala sa mu veselosť.

Vyšli sme na vŕšok a hľadeli sme na striebornú pod nami tiahnucu sa stužku Dunaja a šum mestského ruchu zďaleka doznieval pri našich ušiach. Slnce zapadlo. Barín utíchol, zamyslel sa. Stál ako nemá socha, ktorej city a myšlienky prezrádzajú iba ťahy tváre dlátkom umelca vyjadrené. Tak stál Adolf nemo, zamyslene a ťahy jeho tváre zreteľne vraveli, že horúca túha zmocnila sa mladíkovej duše a srdca.

Adolf Barín bol asi dvadsaťročný šuhaj, nalezenec, ktorý nepoznal vlastných rodičov. Vychoval ho istý statočný kňaz, ktorý nemal vlastných dietok. K teológii síce nemal vôle, ale študoval ju, nie preto, aby si snáď v budúcnosti ako kňaz vyživenie zaopatril, ale… on vlastne sám nevedel prečo. Myslím, že iba preto, bo to vtedy bol taký zvyk a možno, že i kvôli svojmu vychovávateľovi a dobrodincovi, aby mu v dňoch staroby a slabosti mohol byť na pomoci. Ako hovorím, bol iba asi dvadsaťročný šuhaj, ale už v každom ohľade takmer celkom zrelý, o čom svedčili vzhľadom na telesnú stránku i jeho, belavým vlasom husto zarastené pery. Postavy bol vyššej, údov slabých. Tvár jeho bola pre chlapa snáď až pribiela a zaujímavá. Jeho modré oči mu zväčša akoby umierali nekonečnými žiaľmi a iba zriedka ziskrili sa mu ako blesk nad Tatrou, keď hnevom rozbúri sa modrá klenba nebies. Adolfovo čelo bolo vysoké a jeho belavé vlasy v hybkých kučerách zakrývali mu dlhý krk.

Môj Adolf bol dakedy veľmi neobyčajný šuhaj, ktorý svojím životom vôbec dokazoval, že nie je z tých pedantov, čo vyhlasujú veselosť mladosti hneď za skazenosť, poetickú povahu ducha za fantastiku a túžby mladej duše za číre svetáctvo. Bol on človek nešanovlivý, bo keď mal peniaze, trovil ich bez pomyslenia na budúcnosť. O minulosti a budúcnosti svojej vôbec nerád vravel, ale na takýto jeho vývin mala veľký vplyv tá okolnosť, že bol nalezenec, sirota bez otca, matere, bratov. Medzi seberovnými priateľmi býval rozpustilo veselý, v samote ale zádumčivý, iba i so mnou, keď bol sám, nikdy dáke ľahké slovo z jeho úst nevyšlo. To je dôkaz, že viac pre druhých než pre seba býval veselým a že veselosť jeho nebola srdečná a úprimná. Na svoje šaty dakedy nič nedbal, a niekedy sa zase vystrojil a vycibril sa ako najprvší švihák. Obidvoje mu veľmi pristalo. V karty nehrával, tým viac ale na guľkárni (biliarde). Víno málo píjal, pálené nikdy, ale piva vo veselej spoločnosti veľa. Svoje slobodné hodiny trávil vo dne kreslením a maľbou krajiniek, hraním na piane a básnením. Jeho najmilšie čítanie bolo Byron^[7] a Goethe,^[8] zvlášť tohto Werthers Leiden a Máchov Máj.^[9] Bürgerovu Lenóru a Mickieviczov Kurhanek Maryli,^[10] ba i mnohé Petrarcove sonety vedel naspamäť. Večer rád spieval pri gitare. — Taký asi bol môj Adolf a môžem povedať, že som bol pyšný na jeho priateľstvo.

I teraz so zaľúbením hľadel som na neho, ako roztúženým okom hľadel do utešených, pred nami v sivej večernej pare zahalených rovín. Čo cítil, neviem, to snáď ani on sám nevedel.

Z tohto snenia vytrhli nás naraz kroky, ktoré sa ozvali za nami. Ja som sa najprv obzrel, a poznajúc mešťana Romsauera s jeho krásnou dcérou, upozornil som Adolfa na príchodzích. On sa obzrel a zapálil sa až po uši.

„Váš pokorný sluha, pán Romsauer,“ vravel Adolf k príchodzím v nemeckom jazyku, „iste ste boli vo vinici?“

„Áno, vo vinici,“ odpovedali otec i dcéra naraz. „Oni sa prechádzajú?“ pokračoval mešťan, „dnes je krásny večer a iste nejedného vyvábi pod slobodné nebo.“

„Pozrú len, pán Barín!“ prejala slovo dcéra, ukazujúc kytku kvetov, „ja som i na nich pamätala, ale teraz im ich nedám, zajtra je nedeľa, neprišli by, takto budú musieť.“

„Ver je pravda,“ vravel otec prívetivo, „ja som im dnes zabudol povedať, aby sa páčilo zajtra k nám na obed,“ a strojil sa k odchodu.

Môj priateľ sa zľahka poklonil a šeptal čosi, čo tuším malo byť poďakovanie.

„Teda ich doista čakáme a ich obyčajné výhovorky neprijímame,“ doložila dcéra, a po vzájomných poklonách tašla za svojím otcom. O chvíľu ešte raz zvrtla hlavou, jej čierne oko stretlo sa so zrakom túžby Adolfovej… a zmizla.

Romsauer bol, ako som už spomenul, zámožný mešťan, vdovec a mal troje detí, Lauru, svoje najstaršie dieťa a dvoch chlapcov, ktorým Adolf každodenne dva razy hodiny dával v latinských štúdiách, v maďarčine a vo francúzštine. Romsauer rád videl Adolfa, ale ešte radšej ho videla šestnásťročná dcéra Laura, bo, ako vravím, pri všetkej slabosti údov tela bol Barín kaľavný šuhaj a mal všetky tie vlastnosti, ktoré páčia sa vôbec a človeka robia milým a príjemným.

Laura bola vzdor svojej mladosti už panna dozretá, krásna, povahy, tela i ducha viac orientálneho než nemeckého. Havranie vlasy, čierne ohnivé oko, husté obočie, utešené mihalnice, klenuté čelo, grécky nos, ružové líca, jahodové pery, krásne biele zuby, plné formy a okrúhle ramená, to boli okrasy utešenej Laury. Ako Adolf ľúbil Lauru a ako ho ona rada mala, to som iba ja vedel ako jeho verný priateľ, hoci ho i ostatní priatelia s ňou častejšie premŕzali, obyčajne ale len štipľavými slovami. Áno, vrúcne milovali sa Adolf a Laura, ale na budúcnosť nemysleli! — A akože by boli mohli i len pomyslieť na ňu, keď to vôbec známe bolo, že Romsauer má so svojou dcérou ligotavé plány, a Adolfova budúcnosť sľubovala málo ligotavého, málo jasného.

Teraz, keď dcéra s otcom odišla, za chvíľu hľadel ešte v tú stranu a potom, nemo chytiac ma za ruku, ťahal ma za sebou.

„Kamže pôjdeme?“ pýtam sa ho bez úsmevu, akoby sa nič nebolo stalo.

„Do Betlehemu.“

Betlehem bola krčma tu medzi vinicami. Každý večer schádzal sa tam hodný počet našich známych. — Ja som išiel za ním tiež ani slova nehovoriac a ponechávajúc ho jeho sladkým dumám.

Po chvíli Adolf zastal, chytil ma za ruku a hľadiac mi do očí, hovoril: „Ty sa nesmeješ, nekarháš svojho priateľa… oh, ty duša drahá! Ty, Karol môj, ty, priateľ môj jediný!“

„Čože by som ťa karhal? Ja od teba viem, ako sa ľúbite a lásku vašu nezatracujem, bo verím, že ona časom z obidvoch vyvetrá.“

„Veríš,… ale veríš to?… No, Karol môj, never to! Moja láska je môj život, až keď vo mne všetky ostatné city vymrú, potom až omdlievať počne i cit mojej lásky. Nehovor, že som Nemec, alebo,… hovor, čo chceš,… ja ináč nemôžem. Ver mi, bez tejto lásky by bol svet bez svetla, nebo bez spasenia… Všakver som Nemec?“ Ja som mlčal a on pokračoval. „Možno, veď som nalezenec a ten sa môže hlásiť ku všetkým národom, bo vlastne ani k jednému nepatrí,“ a slzy mu hrali v modrých očiach.

„Nevravže tak, môj drahý brat, trebárs si otca, mater neznal, reč, ktorou vravíme, ti predsa bola materinskou, je to reč tvojho vychovávateľa. A ver mi, nie iba rod sám, ale i reč a vychovanie určujú človeka podľa jeho národnosti. Ty si syn Tatier a Váhu a si…“

„Ja som nič a nič, bo nikam nepatrím. Ach, bože môj! Horké je nikam nepatriť, trpké je nikoho nemať.“

Na šťastie išli nám zase v ústrety ľudia úzkou cestou a Adolf sa musel nasilu zobrať a premôcť.

Asi po štvrťhodine boli sme v Betleheme. Až tu zase ku mne prehovoril, pýtal sa ma, či chcem s ním sám a či v spoločnosti našich vrstovníkov stráviť večer. Ja pre jeho rozžialené rozpoloženie duše vyslovil som sa za spoločnosť, dobre vediac, že ho to aspoň na chvíľu vyhojí z bôľov túžob.

Vošli sme do záhrady. Jeden stôl bol celkom obsadený mladými šuhajmi, baviacimi sa pri spenených pohároch piva veselým rozhovorom a žartami. Celá táto spoločnosť Adolfa s roztopašnou radosťou hlučne uvítala. Sotva ho zazreli, už mu robili miesto pri stole. On si sadol, pil a vravel a o pár minút bol, zdanlivo aspoň, najveselším šuhajom v spoločnosti a svojimi pivom rozdráždenými vtipkami a dobrými nápadmi zabával celú spoločnosť. Ja som sedel v kúte na rohu stola, nemohol som sa rozveseliť, obdivoval som Adolfa.

*

Nasledujúci pondelok včas ráno stál som pri pulte a prehŕňal som sa v Považskom cestopise baróna Mednyanského, keď naraz hrmotne otvorili sa dvere a dnu najašene vošiel môj priateľ Adolf. Plesol dverami, sadol si k stolíku, nohy rozložil, hlavu do pravej, na stôl opretej ruky uložil a slova nepovedal. Zbadal som hneď pri jeho vkročení do izby, že je dnes oblečený so zvláštnou uhladenosťou. Nohavice mal biele ako sneh a črievice ligotavé ako zrkadlo, bledosivé rukavičky a nový širák, ktorý hneď medzi oči vtlačil, hneď zas nazad posotil, znak to zvláštnej jeho rozjarenosti. Medzitým šliapal nohami Pravidlá obchodu s ľuďmi od svojho drusa, baróna Kniggeho.^[11] Takýmto spôsobom sedel tu dlhšiu chvíľu nemo, bez pohnutia, iba tu i tu si zašermoval malou čiernou, na oboch koncoch bielymi kostičkami ozdobenou trsteničkou, ktorá mu nedbanlivo visela v ľavej ruke. Ja, znajúc už Adolfove obyčaje, ani som sa naň neobzrel a čítal som ďalej.

„Karol môj!“ skríkne naraz a beží ku mne. Videl som lesknúť sa mu v oku jednu udusenú slzu, „Karol môj, ja som šťastný!“ Objal ma a ja privinul som ho k sebe. Zase ma pustil, rýchlymi krokmi premeral priestrannú, ranným slnkom ožiarenú izbu a zas ma chytil za ruku. „Keby si vedel, Karol môj, ako ma ľúbi!… Oh, nieto slov… No, šťastný som, ale akýsi nepokojný, tuším mi je šťastie nie súdené. Mne by svet úzky bol… Pomysli si,“ vravel zas po chvíli, „ona jediná všetkým, i tým najtajnejším citom záhybov môjho srdca rozumie, ona… ona ma ľúbi. A keby si vedel, ako veľa už vie po slovensky… A to všetko moje dielo!… A aká je krásna, keď po slovensky vraví. Mal by si ju vidieť, počuť… Počuj, Karol môj!“ tu tichšie hovoril, „počuj ma. Ja mám básne na ňu. Už vyše roka pracujem na nich, ale ma nezraď. Všakver ma nezradíš?… Vidíš, vysmiali by ma, že na milú básnim. Naraz iba dám ich vytlačiť, jej obetujem a potom už nedbám, nech vravia, čo chcú, som šťastný. A pekné básne, brat môj!!! Jeden výtlačok dám pekne zaviazať a jej ho darujem. Oh, ten okamih nedám za pol sveta!… Pomysli si, včera som jej zarečnil Marylin kurhánek a čo nerozumela, vysvetlil som jej. Kebys bol videl a počul, keď za mnou šeptala: ,Niemasz, niemasz Maryli,‘ nepochybne by si sa bol stal priateľovým sokom. Potom zas ona Wertherovo utrpenie čítala, ach… a ako citlivo!!! Ona je samý číry cit!!! Vieš, jej otec i včera, ako obyčajne v nedeľu popoludní, tašiel do kaviarne a mňa tam nechal s deťmi a až o ôsmej prišiel domov. Chlapci rozbehli sa na prechádzku, kuchárka odišla do kostola a tak sme v celom dome zostali sami. Ona si sadla na pohovku a ja na stolček pri jej nohách… pri nohách Laury!!! Oh, Karol môj, prečo som včera nezomrel? Však šťastnejší nikdy nebudem!… Ale o tých básňach, prosím ťa, nikomu nevrav, prekvapíme našich priateľov.“

Hľadel som naňho rozjatrený divnými citmi a nevedel som vlastne, čo mu odpovedať, keď vo svojej detskej radosti zveril sa mi s pokladom svojich piesní. Že básnieval, to som dávno vedel a vskutku veľa ráz som sa divil, že som u neho nikdy žiadnej piesne na lásku a Lauru nevidel. Teraz teda som zvedel, že ich dosiaľ opatrne schovával a k nášmu väčšiemu prekvapeniu skrýval. Jeho básne, ktoré sme dosiaľ znali, zväčša boli národné povesti umne okrášlené básnikovou obrazotvornosťou. No to všetci spozorovali sme pri nich, že kde v nich boli epizódy o láske, tam jeho piesne boli vždy najpodarenejšie a najplynnejšie, hoci mu v nich dosť ráz mnohí vyčítali prílišnú romantiku.

„Pozri, Karol môj!“ vravel Adolf, vyťahujúc z vrecka hodný zväzok. Bol to rukopis jeho piesní. „Pozri, vidíš tu, hľa, na prvej strane názov piesní Spevy lásky Gustáva Adolfa Barína. Na druhej strane zase vidíš, komu sú venované… „Laure,“ a tu už nasledujú samotné moje piesne. Tristo dvadsať ich je a každá sa skladá zo šestnástich riadkov. Všakver ich je veľa? A aké sú krásne, citlivé!… Viem, že sa ti budú ľúbiť… a mojej Laure!… oh, tá bude rada!… Poďme len čím skôr ku kníhtlačiarovi, objedname a…“

„Počuj, Adolf,“ pretrhol som ho, „nuž a či nežartuješ? Ak naozaj mieniš vydať svoje básne, dobre by ich bolo najprv prezrieť, posúdiť a tak potom…“

„Dobre, dobre,“ skríkol on, „tu máš, prehliadni ich ty sám, a…“

„Nie tak myslím, Adolf môj. Ja nemám toľko vedomostí, žeby som ťa snáď na chyby alebo na niečo inšie v tvojich piesňach mohol upozorniť. Ak ale ty sám chceš, vieš, že ti ich pán Kobelský vďačne prezrie. On jediný tu môže byť kompetentným sudcom. Ak teda myslíš, ukáž mu ich, uvidíš, čo ti povie.“

„No poďme teda, poďme k pánu Kobelskému, nech súdi,“ — volal ťahajúc ma za ruku z izby, a nehľadel na to, že som ešte v raňajšom negližé.

„Nuž teda už aspoň počkaj, nech sa oblečiem,“ hovoril som brániac sa, lebo som vedel, že s ním musím ísť. Poznal som už Adolfov zvyk, ktorý svoje úmysly hneď po ich vzniku uskutočnil. Vyhovárať mu teda zamýšľaný krok by už i tak bolo bývalo daromné.

Byt pána Kobelského nachádzal sa v meste a mal krásny výhľad od peknej záhrady. Ta idúc museli sme ísť cez …skú ulicu, v ktorej stál Romsauerov dom. Na prvom poschodí bola Laurina chyža s jedným oblokom, ozdobeným kvietnikami a vyberanými kvetmi. Laura práve v bielom plátennom kabátiku pôvabného negližé polievala svoje milé kvety, keď sme išli pod oblokom. Vskutku bola krásna, zvlášť keď okom, akoby sladkou túžbou umierajúcim, pokývnutím Adolfovi vracala jeho pozdrav. Barín, posilnený týmto výjavom s najkrajšími nádejami v mladistvej hrudi vstúpil so mnou do príbytku pána Kobelského. Tento práve odložil kávovú čašu a zapálil si na fajku s dlhou pípkou. Stál pri pulte a čítal najnovšie noviny.

Pán Kobelský nás vľúdne prijal. Adolf hneď vytiahol z vrecka svoj rukopis a predniesol svoju prosbu nášmu učenému priateľovi. — Kobelský bol muž vyše tridsaťročný a tešil sa našej všeobecnej dôvere pre svoje veľké a široké vedomosti. Veľa ráz ale bol prchký, často i prenáhlený. Bol obzvlášť prísnym sudcom, akoby sa v ňom bol sústredil Lykurgos^[12] a Cato.^[13] Vzal do ruky zväzok Adolfových básní a hodiac okom na názov rukopisu, ľahko sa usmial.

„Teda toto chcete dať tlačiť?“ obrátil sa k Adolfovi.

„Rád by som, vysokoučený pane. Prosím, ráčte byť tak dobrotivý a prezrite to.“

Pán Kobelský otvoril zväzok a náhodou naďabila sa mu Trinásta pieseň. Čítal a čítal nahlas, ako nasleduje:

Potiaľ čítal pán Kobelský a namrzený hodil zväzok piesní na stôl. „A toto vy chcete dať tlačiť?“ zvolal, „tieto bohorúhavé slová, tieto otrepané nemecké frázy?… Pane, nedajte sa vysmiať.“

Adolf stál ohromený ako otec nad svojím, ohňom v popol a prach obráteným domom, v ktorom celý jeho majetok i deti — jediná to jeho nádej, zhoreli. Ja som chcel slovo preriecť na obranu Adolfových básní, ale pán Kobelský sa obrátil a tašiel do vedľajšej izby. I my sme sa zobrali a odišli sme. Barín príduc domov, zaraz rozdriapal rukopis, hodil ho do umývača a zápalkou rozžal papier, na ktorom city, dumy, túžby a práca celého roku prešli v jednom okamihu do večného zabudnutia. Potom hodil sa na posteľ a plakal, smútil, stonal, onemocnel. Zimnica ho vylomila a v noci rozpálený blúznil zase ako pomätený. Ja som bol pri ňom celú noc a horúčosť ani mak neprestávala. Ráno som bežal k lekárovi. Lekár prišiel; predpísal mu prášky proti zimnici. Prešiel deň, dva a Adolf nebol lepšie. Romsauerovi som hneď dal odkázať, že Barín pre chorobu nemôže prísť, načo onedlho prišla Laurina komorná pýtať sa na jeho zdravie. Tak sa mi zdalo, že sa jeho stav po odchode komornej o poznanie popravil, no zakrátko zas upadol do predošlého dumania.

„Karol môj, nešťastný som!“ vykríkol tu i tu. „Oh, vy piesne moje, vy práca celého roku, vy moje krásne nádeje!… preč, všetko preč!… Laura, Laura, aspoň ty ma neopusti!“

Ja som mu vyhováral a všelijak vysvetľoval prepiaty súd pána Kobelského o jeho básňach. Tešil som ho; chlácholil, o Laure mu rozprával, a tu i tu zdal sa i skutočne pokojnejším. No netrvalo to dlho, chytila ho zase zimnica a zas horúčosť a nastalo blúznenie a pomätené rozprávanie.

Tak to trvalo asi týždeň. Lekár každý deň prišiel, predpisoval, ale žiaden liek neosožil. Iba každodenné návštevy Laurinej komornej boli v stave vždy na chvíľu utíšiť nezdravého Barína. Lež keď neskôr i Laurina slúžka iba každý druhý deň a potom až na tretí deň prichodila, zdalo sa, že Adolfovo zdravie a sily zo dňa na deň ubúdajú.

V druhý týždeň nemoci bolo dakoľko priateľov u Adolfa na návšteve. Adolf sa cítil lepšie, vyzeral veselý, ba i žartoval so svojimi priateľmi.

„Počuj, Adolf,“ hovoril jeden z nich, „novinu ti poviem. Soka máš, k Laure zase chodí pán Slávik, jej starý ctiteľ a teraz vraj, ako počuť, naskutku robí prípravy k svadbe.“

„Horké jeho prípravy,“ odvetil Adolf, „škoda nákladov.“

„To neverím,“ vravel som ja, „keby to bola pravda, neposielala by Laura každý deň k Adolfovi svoju komornú vyzvedať sa na jeho zdravie.“

„No len počkajte,“ odvetil zase tamten, „veď ona prestane chodiť.“

„A už je tak,“ doložil druhý, „ja, čo som videl, to si nedám odškriepiť. Včera som ich videl spoza kvetov spolu z okna hľadieť. Tak zaľúbene sa bavili spolu ako pár hrdličiek.“

„Ale prosím vás, čo si myslíte?“ skočím do reči, „Laura šestnásť-sedemnásťročná, prvá krásavica v celom okolí, a pán Slávik, vyžitý červenovlasý päťdesiatnik, hahaha! Risum teneatis,^[14] bol by že mi to za párik: Laura a Slávik!“

„Veď ja nevravím, že ona sa zaľúbi doňho. Ale, braček môj, to je veru utešená vlastnosť, mať každoročného štyritisíc dôchodku. Je to vlastnosť, ktorá u žien i z orangutana najpríjemnejšieho salonistu zrobí.“

„Laura má i sama pekné imanie,“ odvetím ja, „načo by sa zapredávala pre pár tisíc.“

„Veď je tak, to vieme,“ odpovedal tamten, „ale jej otec má vrece ako tirolská pančucha. On ver ani mak nedbá, že pán Slávik má falošné zuby, červené vlasy a pravú lopatku trocha bavlnou vypchatú, nech len do vena pár tisíc podpíše.“

„No uvidíte,“ doložil som ja, chcejúc koniec urobiť rozhovoru, ktorý na Adolfa zrejme nemilo pôsobil, „uvidíte, že sa mýlite. Laura prvým ohňom panny ľúbi nášho Adolfa a vie oceniť jeho krásne vlastnosti. Ja viem, že Laura nie je vstave stať sa mu nevernou.“ Tak asi som vravel, aby som Adolfa uspokojil, hoci som o pravde svojich slov i sám nie veľmi bol presvedčený.

Priatelia odišli, Adolf prívetivo sa odobral od nich, ukazujúc veselú tvár, no ich hovor zanechal hlboké stopy v jeho mysli a duši. Smútok a nepokoj jeho ešte viac sa rozmohol, keď Laurina komorná celkom vystala a neprichádzala sa pýtať v mene svojej veliteľky na Adolfovo zdravie.

Nemoc Barínova teraz ani nerástla, ani nepadala. Lekár vravel, že zimnica už pomaly prestáva a že o pár dní neomylne príde zlepšenie. Ja som celé noci u Adolfa trávil, bo starká ženička, ktorá ho opatrovala, nebola už vstave toľké noci prebdieť. Často som sedel pri svetle lampy na kraji jeho postele a zaroseným zrakom hľadel som na driemajúceho priateľa. Často zase, keď sa zobudil, kázal mi lampu zhasiť, vraviac, že sa lepšie cíti pri čírom svetle mesiačika, magickou žiarou osvetľujúceho našu chyžku. I položil svoju ruku do mojej a ja som mu rozprával o piesňach, aké teraz bude písať a o jeho milovanej Laure.

„Karol môj,“ počal on naraz ľúbezným hlasom, „či pamätáš ešte? Pred štyrmi týždňami, keď tiež takto mesiačik svietil, prechádzali sme sa vždy až do polnoci po ulici, v ktorej ona býva. I ona, krásou večera vyvábená, oblokom hľadievala do tichej noci a na nás, čo sme tak pozde búrievali tichosť vymretej ulice. A ako sa všetko odvtedy premenilo. Oh, Laura moja!… oh, vy piesne moje! Vy práce celého roku, vy krásne, márnivé sny mojej mladosti… pominuli ste sa.“

Za chvíľu mlčal, nato sa zas vzchopil.

„Počuj, Karol môj, teraz mi je tak akosi dobre, nič mi nechybí, nič ma nebolí a akýsi nepoznaný pokoj cítim v svojich prsiach.“

Usmial som sa radosťou a bozkal som ho na biele čelo.

„Karol môj, ja trochu vstanem, všakver smiem? Vidíš, mám dosť sily. A tak by som rád von, ta pod holé nebo, vidieť mesiac, hviezdy a oblôčik mojej Laury. Karolko môj, prosím ťa, poďme sa trošku prejsť.“

Dosť navyhováral som mu nerozumnosť tejto žiadosti, dosť som hovoril, že mu to zaškodí. Nič neplatilo, vstal, obliekol sa a išli sme spolu, vedúc sa popod ramená na tichú …skú ulicu, v ktorej býval Romsauer.

Už v máloktorom obloku sa svietilo. I u Romsauera bola tma. Ale žalúzie na Laurinom obloku boli poodchýlené.

Asi desať minút prechodili sme sa po ulici. Adolf ani slova nehovoril. Naraz náhodou zastal neďaleko Laurinho obloka a nemálo ma prekvapil, keď povedal: „Karol, ja zomriem, ja to cítim, ja musím zomrieť.“

„Ale Adolf, preboha, čo to vravíš? Taký mladý a zomrieť?“

„Brat môj verný! Sladký je síce život, no mňa čože púta k nemu? Piesne moje?… zhoreli. Laura?… teraz som myslel na ňu. Vidíš, čo ako by ma ľúbila a keby som časom prišiel k dákemu stavu, ktorý by mi budúcnosť zaistil, či sa môže stať predsa mojou ženou?… Nemyslím. Veľká je priepasť medzi nami. Ona je dcéra bohatého mešťana, a ja nalezenec bez otca, matky, rodiny, vlasti! Nič nemám, nikoho nemám. Mal som pár piesní, i tie sa stratili. Braček, ja ta pôjdem, za nimi, do večného pokoja a zabudnutia.“

V tom na prvom poschodí nad nami v Laurinom okne posmešne schichotal sa ženský hlas a žalúzie zaplesli. Adolf poznal hlas Laury a klesol mi do náručia.

Polomŕtveho priateľa svojho som horko ťažko dopravil do postele, robil mu obklady na rozpálené čelo, všemožne ho opatroval, no on, neborák, celú noc blúznil. Ráno predpísané a užívané lieky nič neprospeli. Zimnica a po nej horúčosť novou silou kvárili a morili Adolfove sily a jeho reči podobali sa fantastickej zúfalosti.

„Krásna si, Laura,“ hovoril s potom na čele, „krásna si, nevesta moja. Oj, poď sem, nech ťa objímem. Ale ty sa smeješ. Oh, nesmej sa, Laura, veď ohlušíš zvuky mojich piesní… Laura, všakver ma ľúbiš? Poď ku mne, skloň sa ku mne, môj krásny anjel! Tu máš veniec slávy, tu ho máš, pri nohách ti leží, nepošliap ho, vtlač si ho na havranie vlasy… Ha, ty sa smeješ!… Jaj, vy piesne moje, vy mladosť, vy život môj celý!… Karol, jaj Karol, nedaj ma, chytajú ma, lapajú ma!… Hľa, hľa, ten i ten i tamten vraví, že je mojím otcom a dvadsať žien priznáva sa mi za matku. Brat môj drahý, nedaj ma, bráň ma… Haha! Piesne moje, Laura vás vysmiala.“

Takto asi blúznil Adolf celý deň a celú noc. Druhého rána na svitaní usnul. Ja som odišiel na chvíľu a nechal som pri ňom jeho starú opatrovkyňu. Ale ako som sa zhrozil nad jeho stavom, keď som sa asi o hodinu vrátil naspäť! Stará žena mi vravela, že hneď, ako sa zobudil, prišla Laurina komorná s lístkom. Keď ho Adolf prečítal, padol do bezvedomia a keď prišiel k sebe, zase začal hrozne blúzniť.

Pristúpim k posteli svojho priateľa a nájdem tam ceduľku s nasledujúcim obsahom: „Pán Barín! Nechcem zanedbávať svoje deti, preto som si našiel miesto nich druhého vychovávateľa, bo mi ich choroba pridlho trvala. Umienil som si terajšieho vychovávateľa svojich synov trvácne podržať. S úctou… Romsauer.“

Dolu nižšie stáli ženskou rukou doložené nasledujúce slová: „Pane! Úfam, že našu doterajšiu známosť a pomery, ktoré týmto prestávajú, nikde nebudú uverejňovať s utrhovačným smiechom. Laura.“

To bol obsah nemčinou písaného lístku. Adolf ho čítal a ja som sa viac nečudoval nad jeho stavom.

Lekár prišiel. Poznal príčinu Adolfovej choroby, bo ja som mu všetko verne vyrozprával, a preto hneď spočiatku povedal, ako by sa mohol nemocný zotaviť za pár dní. Ale ten spôsob liečenia nebol v našej moci, a tak sme ho ani nemohli sprobovať. On totižto vravel, že keby Laura Adolfa každý deň len pár hodín osobne opatrovala, za päť, šesť dní by nepochybne prišiel k sebe. Ale to, rozumie sa, bolo celkom nemožné.

Teraz i sám lekár sa zhrozil nad Adolfovým stavom, ktorý plakal, stonal a zúfalo volal a kričal, zvíjajúc sa na svojej posteli. — Lekár krútil hlavou, predpísal zase nové lieky a odišiel. Ja som so starou babkou opatroval Adolfa. Dával som mu z lekárne donesené lieky podľa predpisu, no všetko darmo, — nič to neosožilo. Sily mizli, telo chradlo, oči čím ďalej viac zapadali.

Pred večerom prišlo Adolfa navštíviť i pár priateľov, ktorí sa dozvedeli o novom zúrení jeho choroby.

Slziac hľadeli na mladistvé, v smrtnom pote chladnúce telo, v ktorom zápasila smrť so životom, získavajúc zrejme vždy viac a viac prevahy.

Zotmilo sa. Mesiac zažal magickú svoju lampadu a my sme ticho sedeli pri smrtnej posteli nášho priateľa, úzkostlivo striehnuc na každé hnutie, pohľad i dych jeho. Ja som sedel na posteli, držiac jeho chladnúcu ruku vo svojej a traja naši priatelia na stoliciach asi dva kroky od postele.

Adolf zdal sa byť tichším, keď mu mesiačik svietil do postele. S podivením sme spozorovali, že po jeho tvári, podobnej vosku, rozlial sa mu akýsi zvláštny pokoj. Hľadel na nás akoby s plným vedomím a zdalo sa, že i poznáva, kto je vôkol neho.

Keď som videl jeho sklené oko, ktoré na mne spočinulo, akoby sa ma dač chcel opýtať, prehovoril som k nemu: „Adolf môj, akože sa cítiš?“

„Dobre,“ vravel on tíško zlomeným hlasom, „dobre, ale strašné sny ma trápia… Oh Karol, Karol môj drahý, ty môj priateľ verný!“

A zase utíchol, zdalo sa, že sa chce rozpamätať na voľačo. Nato sa razom strhol a volal: „Karol, Karol môj! Objím ma… tak,… jaj, dusí ma čosi… poď bližšie, bráň ma… Aha! Volajú ma, otec, mati,… piesne moje,… moja láska, Laura…“ — a bolo po ňom.

O tri dni, keď bol pohreb, išiel som za Adolfovou truhlou. Sprievod tiahol sa ulicou, v ktorej bývala Laura. Pozrel som hore do okna a zazrel som tam dve hlavy v najlepšom rozmare a veselom hovore; jednu mužskú — červenovlasú a druhú ženskú — s havraními kaderami.

Vidiac veselý životný rozmar Laury, nevdojak mi prišlo na myseľ citlivé čítanie Wertherových utrpení.

My sme Adolfa pochovali, a Laura stala sa o dva týždne nato ženou bohatého Slávika.