SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Boj pri Jelšave


Poniže Jelšavy 
zelené moravy, 
a na tých moravách 
vejú dve zástavy. 

Nad jednou zástavou 
blyští sa kríž svätý, 
pod krížom slovenské 
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac 
svieti si zvysoka, 
pod mesiacom Turci, 
tá zbojnič divoká.

A Turkov — tých vám je, 
ako dreva v lese; 
len dobre, že ich tá 
zem božia unese:

a našich len zo žmeň: 
oj, Bože náš, Bože! 
Ak ty nepomôžeš, 
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú, 
pália samopaly: 
nad Muráň—dolinou 
hory sa ozvali;

zadunelo pole 
pod kopyty koňom: 
čata sa za čatou 
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou 
rúti na Slováka 
a hromom udiera 
junák na junáka.

Cendžia ostré šable, 
práskajú kopije, 
a krv svojich synov 
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je! 
Beda našej hlave: 
už to naše vojsko 
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí, 
Turek za ním letí: 
škoda, večná škoda 
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia, 
hoj, nebojme sa my, 
čím je šabľa v pästi 
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami 
a čím šabľa v pästi: 
nebude si Turčín 
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá 
valí sa mrákava, 
a v tej mrákave sa 
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí 
dolu do doliny: 
tam popolom ležia 
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých 
ku Bohu tam volá, 
okol dedín pole 
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava: 
kone to tam práša, 
a na totých koňoch 
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky 
na kríž neblýskajú: 
to naši Slováci 
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač, 
ako ľúta búrka, 
hodila sa nadol 
a padla na Turka.

Hodila sa nadol, 
ako búrka z neba: 
vzala ona, vzala 
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona 
vo dva boky zrazu: 
pohan, teraz teba 
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko 
samopalmi páli: 
a Turek za Turkom 
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli, 
kopijami kole: 
tečie krv turecká 
prez jelšavské pole.

Kopijami kole 
a šabľami seká: 
a Slovák víťazí 
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy 
zelené moravy, 
a na tých moravách 
viali dve zástavy.

Už len jedna veje: 
nad tou je kríž svätý, 
pod ním sa slovenské 
modlia Bohu čaty.

A mesiac — ten si už 
nesvieti z vysoka — 
padli Turci, padla 
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú 
Slovákom ku sláve: 
oj, bol vám to za boj, 
ten boj pri Jelšave.