ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Silan

Rieka tečie.

Dievčatko, kúpim vám udicu. Na hlave apačka, vo vode sivé oči a zlatá rybka v ruke. Bude to krásy, bozkami rybárov budú vám kvitnúť vlasy a čelo ružovieť. Vo vašej ruke bude rybka mrieť. Dievčatko, do mojich očí, do hlbín nahádžte udice horúcich pohľadov, vonku je všetko studené a exotické a moje srdce nemiluje chlad ľadov. Vy, tuším, neviete, čo je to bolesť srdca. Pod vaším zrakom usmiateho decka rieka vždy tečie, nad vodou zmiera rybka — srdce — a vy neviete.

Keď za túto báseň svoju dostal Paľko Ušák prvú cenu na súbehu trnavských gymnazistov a keď ju predniesol ako septimán na jednej schôdzke v Trnave, boli sme všetci dojatí a mali sme ho radi. A potom ešte veľa, veľa iných básní… To ma s ním spojilo a je to nezabudnuteľné. Teraz už možno nazvať pravým menom to, čím nám bol Pavol. A tak prichodí mi aj dnes len tým začať, čo každému ostalo v srdci po jeho odchode z jeho príťažlivého a čarovného zjavu. Jedni tak povedali, že je to podivná hudba v jeho reči a pohľadoch, hudba, ktorá opája, iní zas tvrdili, že iba tento pohľad jeho, zavesený na hviezdy a na oblohu, ho nadľahčoval a činil nezabudnuteľným preto, že tieto výšky potom v sebe trímal a väznil. Ale mne sa zdalo už od prvej chvíle, že v tomto všetkom je poézia a že len poézia ho robí nezabudnuteľným a rozmilým. Poézia, s ňou všetko súvisí. Poeta nascitur. Môj brat Pavol mal túto vzácnu milosť z neba a spolupracoval s ňou pokorne, odovzdane a radostne a tak svojrázne, že ozaj nenapodobiteľná je jeho cesta po tejto zemi, kde v bolesti a v samote uskutočňoval toto, čo doň vložil Boh: byť básnikom a kňazom. Na rozpätí časovom nezáleží, veď umrel taký mladý, ako kňaz len 5 mesiacov pôsobil vo Veličnej a v poézii preukázal sa iba jedinou knihou, svojimi Oblakmi, pokým väčšia časť jeho básní ostala ležať v rukopisoch alebo roztratená po časopisoch slovenských, kam prispieval pod pseudonymami Milo Juršičov, Ivo Martinovič, Mirko Hrázdecký, Paľo Oliva. Hodnotu života a práce meria a odmeňuje Boh, a nikdy nezáleží na kvantite ani na čase, ale na tom, či v duchu a pravde srdce tlčie. Čo na tom, že tu bol Pavol tak krátko? Stačí, že bol a že jeho život vyznel harmonicky, stačí, že poslanie svoje uskutočnil: byť kňazom a básnikom. Toto dvoje spolu. Bol a ostáva navždy v mojej mysli takýto. Pavol — kňaz a básnik každým svojím gestom, pohľadom, prejavom, dychom. Ach, Bože, veď je to také jasné, že kňaz musí byť vždy v istom zmysle aj básnikom, lebo napokon všetko sa stáva len láskou, porozumením, srdcom, piesňou Hosanna; veď je to také jasné, že pravý básnik musí byť v istom zmysle aj kňazom, obetníkom a klaňať sa tomu, čo je, a velebiť. Pavol to vedel a veľa sme sa o tom narozprávali. Prvej som tak veľmi ešte nechápal jeho postoj a prácu, tak sa mi zdalo, že mal v sebe len lahodnosť a hru a málo úcty pred tajomstvami, takže i poézia i vzťah k životu, k smrti, k ľuďom bol mu len hrou. Ale dnes už viem naisto, že v tomto bolo jeho víťazstvo: v tom úsmeve a dobrej vôli a dobrote, ktorú šíril vôkol-zôkol, v tej záplave ducha lásky, ktorá je všetko a najviac a všetko premôže. A tu je kľúč k tajomstvu jeho osobnosti, vyrovnanej a svetlej, aj jeho poézie usmievavej a všetko oslavujúcej: nech je, ako je. Uznať a prijať a chváliť a sláviť, keď srdce sa presvedčilo, že to je dobre tak, ako je. I videl Pán Boh, že je to dobré. V tom je poézia. V úsmeve a plesaní nad víťazstvom Ducha svätého všade v udalostiach a v osudoch. Amen. Chváľme ho, Pavol, ty už mŕtvy a inde, a my, ešte živí a tu.

Oblaky miznú — a dobre je tak. Pavol už nežije medzi nami. A zdalo by sa, že predsa jeho život je torzom. Pred dvoma rokmi ešte sám tu viedol naše schôdzky v krúžku ako predseda a mal toľko nadšenia a zápalu. To všetko zhaslo. Ale možnože v tejto neúplnosti je jeho úplnosť a harmonické zakončenie. Opakujem si: Oblaky miznú a dobre je tak. Možno že najväčšia ich nádhera je v tom a nevýslovné je už to, že viali tu nad nami. Stačí: že Pavol tu bol a že zažiaril, že pohýňal ľudí k výškam púhou svojou prítomnosťou, bytím svojím, čiže poéziou. (…)

Pavol, milujúci oblaky a výšky, neprestal milovať všetky veci, kadiaľ kráčal. Kto hľadí na Krásu najvyššiu, kto ju hľadá a vzýva, nemôže nevidieť ostatné krásy. Toto je azda najdojímavejšie, ako ich Pavol vedel odhaľovať všade, i v najnepatrnejšej veci, ako vedel prebúdzať aj v iných toto blaživé videnie a lásku. „Hovoril si, že človek, keď umiera a je opustený od všetkých, zamiluje si tvory najmenšie: kačičky, húsky, kurčatá a psíka. A aj z nich len tie najslabšie, bité a utláčané od iných. Brával si ich do svojich rúk, hladkal si ich a hovoril, že majú krásne oči.“ Tak napísal svojmu mŕtvemu bratovi a ja to tak aj jemu opakujem. Lebo nebolo na svete veci, ktorej by sa mohol prihovoriť, a možno, že iba toto ho robilo básnikom, že žil ustavične v spoločenstve so všetkým, čo stretal, všetko tak brával do svojho srdca, aby žilo v ňom silnejšie a pravdivejšie a ozývalo sa v jeho tónoch a obrazoch, ktoré vzišli z múk a z utrpenia. Poviete, že je to čudáctvo. Ale nie. To je láska, pavlovské všetko všetkým byť a všetkých vecí žaloby a vzlyky vypočuť a v sebe ich niesť a nebu ich prednášať, aby sa zmilovalo.

Taký bol príťažlivý Pavol, lebo bol tajomný. A napokon zbadali sme, že sme mali málo času, aby sme ho poznali lepšie a milovali. Tak aj umrel. O jeho smrti vlastne nik nehovorí, lebo nik ju nevidel. Len toľko sme sa dozvedeli, že v sobotu nad ránom dňa 1. marca umrel. — Aké je to zvláštne na zemi nebývať ďalej… Ba aj samotné svoje meno odhodiť ako rozdrúzganú hračku… Už sa tak nepamätám na tie clivé žaloby Rilkeho v jeho deviatej elégii, len to mi tu ostalo: že žiť svoju smrť, to je iste nevýslovné. V lete to už aj sám Pavol cítil a aj nám, keď sme sa vraciavali od neho, dozrievala doma istota, že Pavol umiera. Kedykoľvek sme boli pri ňom, vždy to bolo tak, že vlastne on tešil nás, tak strhujúco a živo rozprával o všetkom, čo skusuje. Pamätám sa najmä na jedno odpoludnie, keď čítal nám svoje posledné básne, v ktorých takisto bola smrť, ako aj v jeho tvári, kedykoľvek vysvetľoval a rozpriadal majstrovsky svoje všakovaké príhody s lekármi, ktorí to pravé vždy sa snažili zakryť a boli bezradní, keď im to on odokrýval. Nám bolo možno hovoriť s ním bezprostredne bez obalov a zdá sa mi, že nieto väčšej slasti než viesť rozhovory s človekom umierajúcim. Lebo až ten človek je v pravde múdry. Pavol nikdy nerozprával tak presvedčivo a duchaplne ako vtedy. Potom stál na balkóne, pohľadom nás odprevádzal, kým celkom sme nezmizli z obzoru. Bolo to veľmi dojímavé. No vo všetkom dojímavom slzy sa trbliecu. Ktosi poznamenal, že toto je najsmutnejšie pre Pavla, keď odchádzame. Tak sa lúčieva s každou návštevou. V tom je preň veľká symbolika, keď odchádzajú. To život s nimi odchádza nezadržateľne. Ty ešte vyjdeš na balkón a kývaš mu ako Jefteho dcéra, plačúca na horách, lebo to, čo by bolo treba ešte žiť, zastalo, pomimo prešlo a ty oplakávaš to na horách, kým smrť sa zjavuje a všetko v pravej tvári.

Človek milujúci zmieri sa napokon so všetkým. Aj so smrťou, ktorú mu pošle Boh. Pavol naučil sa milovať aj svoju smrť a prijal ju na kolenách. Tak povedal Šprincovi: „Vieš, to je nevýslovné, keď starý človek umiera, ale to, keď človek umiera mladý, je najnevýslovnejšie a najkrajšie.“ A vtedy dva dni pred smrťou ešte sa ho pýta Šprinc: „Pavol, čo mi máš ešte povedať?“ Zašeptal si: „Nič, Miku, nič.“ Tak napokon je už len mlčanie. Plnosť najvyššia.

To hovoríš, Pavol, už s Lippertovým človekom Jóbom svojmu Bohu takto: Bozk Tvojej lásky vyhasil všetko vo mne a súčasne poznove stvoril. Nemôžem ďalej už nič vravieť a zostávam predsa ustavične znejúcim slovom, Tvojím slovom. Svoje posledné Amen nemôžem Ti už viac vravieť, len mlčať — ale Ty mlčíš ho so mnou, a toto ticho, v ktorom sme spolu, hovorí neustále a na všetky veky: Amen! Amen!

(Prednesené na panychíde za Paľom Ušákom-Olivom, ktorú usporiadal Spolok sv. Pavla v Spišskej Kapitule dňa 14. marca 1941)