ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z noci si prišla, z neznáma a z dávna
a s rannou rosou do očí mi padáš.
Komu si ešte bledou rukou mávla
a čože u mňa v týchto mukách hľadáš?
Len srdce.

V kvetinách rastieš, hynieš v žltom liste.
Tvár tvoju som si vkreslil na valašku.
Sen oklamal nás. Jedno je dnes isté:
Žobrácke oči hľadajú len lásku.
Len srdce.

Kde som ťa videl? V očiach divej zveri?
V ševele smutnej vŕby nad potokom?
Vieš, ešte aj dnes rozprávkam sa verí.
Raz sa ti poddám. Kto zostane sokom?
Len srdce.

Dívaj sa, dívaj… Vták hovorí ku mne.
Kto naučil ťa tejto rajskej reči?
Máš za rozumné tvory nerozumné.
V akom si asi našla nebezpečí
ich srdce?

Dívaj sa, dívaj… Ruky moje chladnú
a mapa smrti na dlaniach mi kvitne.
Ach, choroby, tie zradné! Život kradnú.
Čo počúvaš v tom skrvavenom rytme?
Len srdce.

Slzu máš v oku. Ústa moje stíchli.
Loď so zlatom sa potopila zrána.
Pramene krásy ako mušľa vyschli.
Ty čakáš — i zem rodná, požehnaná —
na srdce.

Oči ma bolia. Oči moje hasnú.
Mať všetko v nich a všetko nimi strácať.
Zomierať. Kresliť budúcnosť si krásnu.
Účtovať. Komu ešte dlhy splácať?
Len srdcu.

Tak nelúčme sa. Kvet uvädne bez slov.
Verná jak stigma posvätným rukám.
Noc, tma a láska. Nehýb, nehýb veslom.
Nám kukučka už pieseň nezakuká
o srdci.