ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď je už tak, jak je, nuž nech je teda.
Ty, básnik, ty aj v tomto potešíš,
ako si tešil všetkých, ktorým bieda
deň po dni prekážala stúpať výš.
Veď ty to neprenesieš, to sa nedá,
aby si nevábil ma k sebe blíž
do svojho nezmeniteľného sveta,
kde naše utrpenie a náš kríž
ukladá svoje plody, ktoré svietia,
kde sýtený ich svetlom pochopíš,
už chápeš taje, čo len mŕtvi vedia,
kde aj mňa láskavo raz predstavíš…

Pavlušo, ktorý vidíš vzorne,
jak vidia iba básnici a kňazi:
máš pravdu. Nehovorme, nehovorme.
Tvoj hlas je prisilný a tvoj hlas mrazí,
keď spievaš bez úst odteraz, už doma
v mlčaní svojom, ktoré silnejšie je
než smrť, veď ani smrť ho neprekoná
tam, kde sa jeho úžas večný skveje,
zrodený z lásky. Môžeš ostať iba
tak, jak si dnes a večne v tomto jase,
ktorý nám všetkým ešte živým chýba,
nám za večnosťou vzlykajúcim v čase.

(Slovenské pohľady, marec 1941)