ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hadri-Drevenický

„Aby nás oblaky večne tiahli do výšky!“

Túto vetu napísal mi Paľo Oliva do svojej zbierky Oblaky, ktorou ma obdaril. Priznám sa, jeho venovanie bolo mi dosť dlho tajomné a nepochopiteľné. Nie preto, že dovolával sa výšok, nie preto, že hovoril rečou oblakov, ale vari preto, prečo stále o nich rozprával. Nechápal som, že pevec oblakov, ktorý sa zabodával svojím veľkým pohľadom do výšav a skúmal let týchto čipkovitých nadzemských úsmevov, pozerajúc na ich smery a tvárnosť, bol vo svojom vnútri spaľovaný nostalgickou túžbou po nich. Rozbrázdili mu dušu, prenasledovali ho svojím vypätým tieňom a vystierali po ňom svoje ramená, kým ho do svojho krehkého náručia nepovili. Lebo kedykoľvek pristriehli sa do Paľkovej blízkosti jeho známi a priatelia, kedykoľvek prichytili ho pri jeho zbožnom rozjímaní, vždy našli v jeho pohľade čosi, čo nie je z tohto sveta. Vždy sa tam odzrkadľoval odraz oblakov, ktoré mu svojou nesmrteľnou veštbou predpovedali skorý odlet.

Dnes jeho slovám rozumiem. (…) Kto by nepochopil, čo chcel Paľko povedať slovami svojho venovania, keď letel k výšinám s otázkou na perách:

Čím je magnetická sila pre železné piliny, tým boli oblaky pre jeho dušu, pre jeho fantáziu, pre jeho životné sféry a záujmové obzory. A on krásne zapadal do rámca oblakov so svojím nežným úsmevom, životne pohotovým humorom a nadovšetko svojím alabastrovým, chorobou preoraným telom. Pozerajúc na veľké kučeravé oblaky, cítil sa medzi nimi ako jeden z nich.

(…)

Oblaky sa nad ním zavreli a rozbehli sa v šíre stráne so svojou zvesťou. Dve oči nepozerajú úzkostlivo za nimi, dve mŕtve oči Paľove hľadia už z nich, lebo z nich boli utkané.

A oblaky odnášajú ďalej svoje veľké tajomstvo — život Paľa OLIVU.

(Slovenská politika, 1942)