ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rudolf Dilong

Býval som v Trnave, keď ma začal navštevovať, ako klerik, keď prichádzal ku mne bojazlivo, ako básnik. Dlho vedel mlčať, keď som mu o poézii rozprával, a iba svojimi veľkými čiernymi očami sa vedel radovať. Nič inšie nenosil so sebou, iba tieto oči. Bol krehkej telesnej postavy, mnoho ráz som videl za jeho modručkou reverendou chlapca z hmlovín, ale za tou istou modručkou reverendou som videl tichý chrám, v ktorom sa jedna duša modlí.

Donášal mi na kritiku svoje básenky, také detské a milé, lebo on bol v podstate vždy dieťa. A zasa a opätovne sme hovorili o básnictve, o všetkej jeho kráse, ktorú môj Paľko tak zavčasu začal milovať. Robil pokroky. Vtedy už uverejňoval v Rozvoji, — v Rozvoji rástol a ukázalo sa, že chce byť prísny a svedomitý umelec. Keď som mu kázal niečo opraviť na básni, so svätou pokorou sa poddal a rád bol, že básnička bude krajšia. Požičiaval som mu dobrých autorov a Paľko vedel ich poéziu vychutnávať. Často sa stalo, že sme dlho zotrvali pri dobrom básnikovi.

Potom už, keď som bol vyhnatý z Trnavy, stretávali sme sa len cez prázdniny. Paľko ich mal veľmi rád. Mnoho vzduchu potreboval a dýchal ho suchými ústami. Viac ráz mi priviedol myšlienky na moju nebohú sestru, suchotinárku, ktorú pred smrťou raz našli v poli, ako plakala. Johanka, čo plačeš? oslovila ju suseda. Zomieram, odpovedala. Paľko, prečo si smutný? pýtaval som sa mladého básnika. Neviem, či ja zomieram, či okolo mňa všetko zomiera, odpovedal mi raz. Hľa, on už musel mať tušenie o sestre smrti a stal sa vážnym.

Vysvätili ho za kňaza, lebo bol na to vyvolený. Bol to mladík lyrický a meditatívny, oblaky miloval a výšky. Bohu chcel celou oddanosťou slúžiť. A tu mi prichodia na um tri verše z Písma svätého: „Vytrhnutý je, aby zlosť nezmenila jeho rozum, alebo, aby lesť nepodviedla jeho dušu. Dokonávajúc v krátkej chvíli, vyplnil časy dlhé. Lebo ľúbila sa Bohu jeho duša, preto i ponáhľal sa vyviesť ho sprostred neprávostí.“ (Kniha múdrosti, hl. 4, v. 11, 13, 14) Už som ho viac nevidel, len som sa s bolesťou dozvedel, že sa chce liečiť a chradne. Mali sme do poslednej chvíle úfnosť, ale „vyplniť nádeje nebolo sily“.

Mám pred sebou list z 26. júna 1940, ktorý mi Paľko naposledy napísal z Tatranskej Kvetnice. „Ja ešte žijem — píše — podobný kvetu hynúcemu, ktorá zlatonosná včela by sadla ešte na jeho lupene. Zaradený medzi odsúdených na smrť, čakám túto bledú milenku, povedz, Otče, v ktorom meste a pri ktorej ruži sa zastavila? Keď vystieram svoje oči choré k Tebe, ku kňazovi, a prosím o modlitbu v memente k láskavému Františkovi, ostávam spokojný, že uslyšíš…“ Modlil som sa, drahý Paľko, aby ti bolo ľahšie, až do 1. marca t. r. Mal si 26 rokov, taký mladý si zomrel v Tatranskej Kvetnici. Nie, smrť to nebola, prešiel si z Kvetnice do kvetináča v raji.

Neviem sa premôcť, smútok ma premáha. Často myslím na svoju smrť, niekoľko ráz som bol blízko nej, ale Pavla Olivu som nedobehol.

Requiescat in pace!

(Rozvoj, apríl 1941)