Zlatý fond > Diela > Sen o šťastí


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Sen o šťastí

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov


 

Výstup 1.

Tatránsky, Blažena.

TATRÁNSKY (sedí pri písacom stolíku a píše)

BLAŽENA (sedí na pohovke a číta)

TATRÁNSKY (číta s citom báseň, ktorú napísal):

Túžba previeva srdca mi taje,
túžba po šťastí, blahu a kráse,
dušou mi pieseň zavznieva, hraje —
symfonie ladnej v milom hlase.

Počúvam koncert šumného sboru,
prírodou čo znie v báječný ruch,
z plamenných vášní, plný súc vzdoru,
vznáša sa hor’ môj túžiaci duch.

V blankytnom svete hviezd panorámy
stíšia snáď túžbu dmúcich sa pŕs.
Nie, bo zriem ľud svoj tam pod Tatrami,
jak padá z očú rosa mu sĺz.

Spustím sa dolu a piesňou lásky
horkého stieram žiaľu mu znoj,
a túžob ďalšie duch spriada skazky
za spásu tvoju, drahý ľud môj.

BLAŽENA (odloží knihu a vstane): My svetom túžob blúdime oba, jednako aké rozdielne sú cesty naše!

TATRÁNSKY (obzre sa): Ako to myslíš? V tom záleží túžba tvoja?

BLAŽENA: Ja túžim po šťastí.

TATRÁNSKY: Tu stretajú sa cesty naše. Čuj, drahá! (Číta):

Túžba previeva srdca mi taje,
túžba po šťastí, blahu a kráse —

BLAŽENA: Áno, lenže ty šťastie svoje vidíš v spáse ľudu, a na seba, na svoju ženu a deti zabúdaš.

TATRÁNSKY: Blaženka, bolí ma, že mi nerozumieš, že nechápeš ideálov svojho muža. Ja v šťastí ľudu svojho hľadám vzájomné šťastie naše a láskou k národu objímam vás, lebo ste i vy jeho malou čiastkou. (Vstane a objíme Blaženu.)

BLAŽENA: Rozumiem, úplne rozumiem, lenže s bôľom musím vyznať, že z tej veľkej zásoby plamennej lásky, ktorú delíš medzi viacmilionový národ, na jeho malú čiastku, pozostávajúcu z tvojej ženy a detí, uchodí len veľmi nepatrný podiel.

TATRÁNSKY (zadivene): Blaženka, je to výčitka, či nádych sebectva?

BLAŽENA: Láska pravá nezná sebectva, ona je trpelivá, obetivá. Cieľom lásky je tvoriť lásku, a jestli cieľa svojho nedosiahne, povstáva nešťastie.

TATRÁNSKY: Blaženka, hovoríš zo zkúseností?

BLAŽENA: Všetok čas venuješ ideálnym prácam, trudiš sa za blaho ľudu, za rozkvet národa; plodmi svojej múzy chceš obohatiť svet, a sám so svojou rodinou hynieš nedostatkom a biedou. (Utiera si oči)

TATRÁNSKY: To je obeť lásky k národu.

BLAŽENA: Ktorému, odpusť, nerozvážne, márne kladieš v žertvu naše rodinné šťastie, svoje zdravie a život.

TATRÁNSKY: Ľudské šťastie je krásna dúha, zďaleka očarujúca a zblízka číra para, márny klam. Opravdové šťastie je v snahe urobiť iných šťastnými, a jedine toto šťastie uspokojuje a blaží.

BLAŽENA: Starať sa výlučne o šťastie a blaho iných a na seba a svoju rodinu zabúdať zdá sa mi byť viacej hriešnym, ako šľachetným konaním. Ty celé dni zamestnaný si úradom svojím, celé večery a noci pracuješ na poli literatúry, tak že pre ženu a deti nezbýva ti chvíľočky času. Hľaďže, muž môj, dnešný večer každá rodina trávi buď v kruhu svojich známych, buď vo verejnej spoločnosti, aby s veselým duchom pozdravila svit nového roku. A my?

TATRÁNSKY: A my?

BLAŽENA: Ty píšeš, deti spia, a ja — (zíva) ja sa nudím.

TATRÁNSKY: To je nedobre, lebo nuda je neduh, ktorý otravuje dušu a umára život. Ak si, Blaženka moja, nenájdeš primeraného duchovného zaneprázdnenia, lepšie by bolo oddať sa čarovným snom.

BLAŽENA: A teba nechám celú noc pri úmornej práci, aby sa zdravie tvoje podrylo? Pamätaj, že starneš, že už piaty kríž máš uložený na plecia.

TATRÁNSKY (smeje sa ironicky): Ha-ha-ha! (Objíme pravicou Blaženu a s citom deklamuje):

Že starnem, čujem ľudí vravy,
na vlasy sedá inovate srieň…
No vo mne vatrí zápal žhavý;
až zhasne ten, nuž o starobe zviem.

Dušou mi posiaľ junácke sny letia,
„Napred!“ mi zuní silným hlaholom;
za mnou je síce pol stoletia,
tisíce prác však čaká za stolom.

Poklady, ktoré ľud môj skrýva,
zaodieť kúzlom v bájny zjav,
nech svet ho zná a krásy jeho vzýva —
to túžob vrelých a snáh mojich dav…

Starý je ten, kto zmárnil mladosť
a hriechom podryl ideálov svet;
to mladý starec, únavy hosť,
čo rád by hor’, lež klesá k prachu zpät.

Že starnem, ľudia povrávajú.
Bohu vďak, neznámy mne rokov tlak.
Srdcom mi city lásky hrajú,
duch letí hor’, sťa v jeseň k juhu vták.

(Sadne k písaciemu stolíku.)

BLAŽENA (ide k nemu, hladí mu vlasy, prítulne): Ľudko môj, zas len sedáš k práci? Pamätaj na svoje zdravie. Veď telo i duch žiada svoj odpočinok.

TATRÁNSKY: Práca šľachetná prospieva telu i duši, ona neunavuje, ale otužuje a blaží. Nechaj ma, milá žena, ja chcem príhodnou zdravicou pozdraviť nový rok. (Píše.)

BLAŽENA (kývne plecom a odíde vľavo).

TATRÁNSKY (píše; podopre rukou hlavu, drieme a konečne klesne mu hlava; zaspí. Na javišti sa vždy viac a viac stmieva).

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.