ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol som ešte iba tretí deň v tejto novej vlasti a keďže som mal nádej, že dostanem zamestnanie, nuž nesledoval som príklad krajanov a netiahol som na západ, ale ostal som v prístavnom meste.

Z domu, z kníh, vedel som čosi po anglicky; čítal som dosť plynne, no živej reči nerozumel som skoro zhola nič. Ale zato pomocou nemčiny predsa len prebrodil som sa nejak, veď v niektorých častiach New Yorku (celkom dolu a zasa hore na východnej strane) i slovenčina úplne stačí.

Známych som mal v meste, ale nevedel som ich adresy, nuž len sám vydal som sa v nedeľu na študijnú cestu po veľmeste. Tak som sa dostal do stredu československej kolónie a na jednej ulici stál som zoči-voči nápisu: „Česko-slovanský hostinec Jána Chudého z Modré růže“. A na výkladnom okne skutočne škrekľavou modrou farbou vymaľovaná bola velikánska ruža, a to s červenými listami a bielym steblom. Bola to prvá modrá ruža, čo som ju v svojom živote videl.

A keď som vošiel dnu, tak som videl prvého Chudého, ktorý vážil aspoň tristo funtov.^[1] Keď som sa pretisol k nemu, pýtal sa ma, čo si žiadam.

„Pivo.“

„Skúner, midium,^[2] šel, póny^[3]?“ hučal on.

Ja stisol som plecami.

„Pivo chcem,“ opakoval som, na čo sa on zasmial.

„Grínhorn,“^[4] povedal a natočil mi ozrutné pohárisko. „To je skúner a toto,“ ukázal na pohárik ako na pálené, „to je póny. Cena je jedna, päť centov.“

Nuž pristal som na skúner.

„Pán taky Čech?“ ozval sa pán Chudý.

„Nie, ja som Slovák.“

„No, však je to jedno,“ vetil hostinský.

„Pravdaže jedno,“ riekol som so smiechom. „Zvlášť vám, Čechom, je to jedno. Keď ja poviem vám, že som Slovák, tak vám je to jedno, lebo Slovákov máte i tak len za Čechov. Ale keď vy mne poviete, že ste Čech, a ja na to poviem, že je to jedno, tak vám je to ozaj jedno, lebo myslíte, že ja uznávam sa za odtrhnutého Čecha.“

„No vždyť je tomu skutočne tak,“ riekol pán Chudý.

„Pravdaže nie je tomu tak, ale dajte mi ešte jeden toho, zdá sa mi — nechmeľového,“ mienil som. „Najbližšími bratmi sme, ale skutočne — a, škoda len, že nemám si kde sadnúť. Kto to kedy slýchal po stojačky slopať.“

O chvíľu jeden z poslucháčov vyviedol ma hore na poschodie a uviedol ma do priestrannej miestnosti, na dverách ktorej stálo napísané: Klub slamených vdovcov. Asi päť stolov bolo obsadených, ja utiahol som sa k oknu obďaleč a rozkázal som si pivo, ktoré ťahali zdola na elevátore.^[5]

Z vravy prítomných som rozumel málo slov, ale boli to zvuky slovenské a už i to nesmierne ma tešilo.

„Čo si žiadate?“ ozval sa vysluhovač.

„Pivo mám, teda predbežne nič.“

„Na toho pána,“ ukazoval na silne vyrasteného muža, ktorý sedel za vrchom najbližšieho stola. „To je tu taký zvyk, urazíte, ak neprijmete,“ dodal rýchlo. „Teda čo?“

„Ale veď ja toho pána nepoznám…“

„To je jedno. Len rýchlo, prosím,“ súril môj chlap.

„To nie je jedno,“ riekol som trochu namrzený. „Keď budem niečo chcieť, tak si sám rozkážem — i sám zaplatím.“

Posluhovač odišiel a videl som ho, ako sa smiechom rozpráva malú udalosť. Spoza stola odrazu ozval sa hlasitý smiech a všetky hlavy ,zasadajúcich‘ obrátili sa ku mne. Na to zdvihol sa ten odmrštený častovateľ a s úsmevom na tvári prišiel i prisadol si ku mne.

„Odpusťte, pane, vy ste grínhorn, všakže?“ pýtal sa ma láskavo.

Ja stúlil som plecia.

„Čo ja viem, čo som?“ riekol som v rozpakoch.

„Grínhornom prezývame tu človeka, ktorý len nedávno prišiel do Ameriky…“

„To som teda grínhorn, lebo som len predvčerom prišiel.“

„Tak teda s vami inak,“ riekol môj hosť zdvorilo. „Moje meno, Ondrej Hulík. Nateraz som predsedom klubu, keďže bratia uznali ma za najsprostejšieho medzi sebou. My totiž držíme sa starého:

So smiechom povedal som mu tiež moje meno, načo on zarazene díval sa na mňa.

„Beloň! Beloň! Azda nie z Kupčiska?“

„Ba rovno odtiaľ.“

„Syn Gabriela?“

„Najstarší.“

I vyšlo najavo, že boli sme zo susedných obcí a že on poznal celú moju ,famíliu‘.

„Pravda vy ste boli ešte len v gatkách, keď som ja z domova odchádzal. Dvadsať rokov tomu. Koľko vy máte?“

„Dvadsať osem.“

„Nuž tak! Kto by vás poznal! A ste ženatý?“

Napadlo mi, že som v klube slamených vdovcov.

„Tak,“ reku, „ako vy,“ vravím štverácky.

„Ženu máte doma, však?“

„Tak, tak.“

„Nuž tak ste vy ozajstný slamený vdovec,“ vetil on so smiechom. „My tu len za tú dobu voláme sa tak, kým sme v klube.“

Potom odtiahol ma k stolu a predstavil ma ako svojho suseda a skutočného slameného vdovca.

A netrvalo dlhú chvíľu, až som zvedel, že tam niet pražiadnych sprostých a že najmenej sprostým je medzi nimi môj krajan, predseda Hulík.

„Sakra platí!“ komanduje predsedajúci a sklepník^[6] berie čaše.

„Prečo to?“

„Lebo mu fúzy nestoja rovno.“

Sakra vyvráti jeden vačok — nič, druhý — nič, no konečne nájde pugilár^[7] a v tom — zasa nič. Všeobecný smiech. Hulík sa tiež zasmeje.

„Brat Sakra, ty si mohol byť na mojom mieste…“

„Kde? Ako? Čo? Kedy?“ ozýva sa zo všetkých strán. Hulík rozvažite trie si bradu.

„Nebudete mi veriť zasa, nuž načo…“

„Veríme, len von s tým.“

„Ak Sakra nájde a zaplatí, tak poviem.“

A Sakra nájde i zaplatí a Hulík počne.

„Bolo to vo Viedni, v cisárskej záhrade, čo sa volá Prater.^[8] Idem vám ja — viete, že tam som bol na údenárskej akadémii, to jest na najvyššej škole — nuž idem vám ja v jednu nedeľu vycifrovaný, pešky po aleji, ako pán. Peši preto, lebo nemal som ani len na tú ,konskú‘, čo tu stritkárou^[9] voláme, a ledva som čakal, aby som sa dostal do druhej kaviarne, kde môjho otcovho bratrancov švagor v druhom gráde bol pri výčape, a tak som mal kredit. Tu i tu bol stisk, ale mňa to nehatilo, bol som smädný ako špongia, ale bolo i teplo. Ako tak kráčam a siahnem do vačku, aby som si utrel pot z čela, zbadám, že mojej peňažnej tobolky niet a niet. Kýsi darebák mi ju ukradol. Nuž, verte mi, že nikdy vo svojom živote tak chutne som sa nezasmial ako vtedy. Ale si sa dostal, milý brachu^[10] Dlhoprst! A v kaviarni potom pospolu smiali sme sa s priateľmi nad ,smolou‘, ktorá zastihla nešťastného zlodeja, istotne rátajúceho na dobrý ,zárobok‘ od pána v cylindri a v lakovkách. Po výbornej zábave podali sme sa domov. A čo sa mi vám nestane, bratia? Pri vyzliekaní iba vám ja nájdem svoju tobolku rovno v bočnom vačku. Pretriem si oči. Ondro, opitý si, myslím si, no darmo všetko, tobolka je tu. Celkom pobalamutený obraciam ju sem i tam a konečne ju otvorím. I nájdem v nej karotku pekne zloženú a na nej slová: ,Cylindráš!^[11] Drž si starého otca za blázna, a nie poctivého človeka! A tu máš na káru!‘“

A Ondrej Hulík vytiahol z vačku peniaz.

„Tento päťcentoš bol v tobolke,“ riekne, ukazuje ho na dlani a zamĺkne, i díva sa na nás dookola.

Smiali sme sa všetci ale mne bolo až do popuku nad tým päťcentošom, ktorý on dostal vo Viedni — na káru. Samá povedačka i tak mi už bola dávno známa. Možno i druhým napadlo to, no Sakra nedopustil žiadneho k slovu.

„Dobre bolo,“ riekol, „ale paragraf jedenásty, brat predseda!“

Predseda Hulík, očividome natešený, že mu nikto nekontroval, pružne sa zdvihol a na základe paragrafu jedenásteho, podľa ktorého každý nový hosť má niečo predniesť, naložil bratovi Beloňovi, aby niečo ,čierne‘ povedal.^[12] Ináč platí ,okolo stola‘ — rundu.

Zaplatil som rundu vopred, pretože tak odrazu som skutočne nevedel čo povedať.

„Len niečo chcem dodať k historke pána predsedovej,“ riekol som vážne. „Či sa vy, pán Hulík, pamätáte, že vtedy, keď ste z tej druhej kaviarne odchádzali, vrchný vás upozornil, že istý pán na váš rováš vypil päť pohárov piva?“

Predseda Hulík stiahol obočie.

„Hm, hm! Päť, vravíte? Hm! mne sa zdá, že ich bolo osem…“

„Áno, áno, pravdu máte!“ zvolal som ja. Už i pozabúdam pomaly veď je tomu už vyše dvadsať rokov, všakže?…“

„Pravdaže, asi dvadsaťdva…“

„Nuž teda osem pohárov ste platili. A viete, za koho?“

Hulík nevedel.

„Nuž za toho Dlhoprsta a to som bol ja!“ riekol som so smiechom. „Práve v ten deň som bol prišiel z Ameriky a keďže som okrem tých päť centov nemal nič a s tým som si vo Viedni nič pomôcť nemohol nuž som ich dal vám, aby ste mali na — káru, tu, v Amerike.“

Nastal hlučný smiech, v ktorom najviac hučal hlas predsedov.

„Už mi ani grínhorn neverí!“ vravel a chytal sa za brucho.