ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcu nedeľu bol som na obed hosťom u svojho krajana Andreja Hulíka a výborne som sa zabavil s jeho veselou, ale trochu prireznou^[13] manželkou a dorastajúcou už dcérou Elenou. A bolože to za dievča! Človek skutočne nevedel, čo má viac obdivovať, či jej telesnú a či duševnú krásu. Ja som bol pyšný na ňu a v duchu opakoval som si, že keby bolo mnoho takých národovkýň v Amerike, nuž malá by starosť bola o budúcnosť slovenskej kolónie. Ale súčasne akosi rýchlo dozrievalo vo mne predsavzatie, že ak má niekedy niekto i pre mňa upliesť tie „ružové putá“, tak to iba jej ruky majú učiniť… Bolo mi veru ľúto, keď Hulík súril do klubu slamených vdovcov.

„No či majú rozum tí starigáni?“ zvolala pani Hulíková. „Ženatý človek odíde na pár blokov domov, na pár hodín a volá sa slameným vdovcom! Iné je vám, pán Beloň, vy ste skutočne ním, keďže vaša pani vôbec nie je tu, v Amerike, ale takí…“

Ona sa smiala.

Elena udivene pozrela na mňa.

„A ani ste nehovorili o svojej pani manželke,“ riekla akoby s výčitkou.

„Ani o deťoch a máte vraj dve…“ dodala pani Hulíková.

Bol som ako skamenelý. Lož, povedaná v klube, sa pomstila. Lapal som povetrie ako pes muchy.

„Ja že dvoje detí?“ habkal som v rozpakoch. „Ani jedno, ani jednu…“

Pani Hulíková sa hlasne zasmiala. Keď jej manžel pustil koňa z pavlače^[14] počul som ju zavolať:

„Tak to vravia všetci páni, keď prídu do Ameriky!“

,Dobre si ustlal!‘ myslel som si a už-už som mal na jazyku povedať Hulíkovi číru pravdu, no upustil som od toho. Však sa ono časom samo sebou vysvetlí. A tak ostal som i naďalej slameným vdovcom.

Zábava v ten deň nebola dáka zvláštna, lebo rozhovor skoro výlučne točil sa okolo strašnej trojnásobnej vraždy, ktorú na tretej ulici spáchal akýsi podnapitý Talian.

„Počuj, Hulík,“ prehovorí môj kolega, redaktor Trnka, „ty by si vlastne mal najviac vedieť o tej vražde, veď udala sa ti skoro v susedstve.“

Hulík odkašlával a krútil si fúzy.

„Veď áno,“ riekol váhavo, „ale keď ste tu dvaja novinári…“

„No len von s tým,“ hučalo zo všetkých strán.

A Hulík vyprával, a to desaťkrát viac, než noviny boli priniesli. Koniec koncov hrdo dodal, že nebyť tam jeho, že nie traja, ale piati by boli zahynuli. A z vačku vytiahol hodný vreckový nôž.

„A ste čítali niečo v novinách o noži?“ pýtal sa s hrdinským úsmevom.

„Áno, že ho u vraha nenašli.“

„A prečo nie?“

Každý mlčal a podozrivo díval sa na žabykláč.^[15]

„Lebo som mu ho ja vykrútil z ruky,“ riekol Hulík s úsmevom a na dúšok vypil svoj skúner.

Nastal všeobecný úžas i obdiv, len ja som dusil v sebe smiech a môj kolega — asi z tej istej príčiny — vybehol von z izby.

Ten bičak^[16] videl som ja už minulú nedeľu u Hulíka a dnes ním on tranšíroval^[17] pečené kura pri obede…

Historka mala dva následky; veselý a okamžitý ten, že Hulík o dušu častoval svojich obdivovateľov, a trpký ten, že na druhý deň skoro všetky noviny v meste priniesli Hulíkovu verziu a oslavovali ho, následkom čoho v utorok pán Hulík dostal súdobné predvolanie ako očitý svedok tej vraždy.

Nikdy som nevidel skľúčenejšieho človeka než Hulíka vtedy, keď si sadol na stoličku svedkov. Po prísahe a obvyklých otázkach, kto je, čo je, kde býva atď., štátny fiškál prikročil k vážnym. Či bol svedkom vraždy?

Kedy, ako, či by poznal vraha, či má jeho nôž u seba a podobné.

Hulíkovým čelom cícerkom rynul sa pot, akoby ho boli zvárali. Rukou tiskal si gágor, no nedajbože slova vyjachtať.

„Čo neodpovedáte?“ prísne ozval sa sudca.

„Ja, ja… rád by som vašej milosti niečo vážne zdelil… medzi štyrmi očami,“ prosil úpenlivo.

Sudca zadivene pozrel na chlapa a potom privolil. O krátku chvíľu vracal sa Ondrej Hulík s dlhým nosom z bočnej izby, ale predsa utíšený, a sudca so smiechom šeptal čosi štátnemu fiškálovi.

Potom predseda Klubu slamených vdovcov za celé dva týždne neukázal sa medzi nami. Odišiel vraj so ženou i dcérou kamsi na farmu.

Keď sa Hulík o dva týždne zjavil na našom pikniku, okrem mňa nikto nevidel a necítil žiadnej zmeny na ňom. Bol to zasa ten starý veselý Hulík — tlčhuba. Na mňa krivo pozeral a keď sme boli sami, tak pritlmene riekol:

„To ste vy naškriabali?“

„Nie.“

On prenikavo pozrel na mňa.

„Teda Trnka, všakže?“

„To neviem.“

On sa odvrátil a pripojil sa k silákom, ktorí sa tam naťahovali s cementovými železami, drúkmi a guľami. A vyhral prvú cenu — nikto sa mu nevyrovnal.

Mňa mrzelo, že bol taký nedôverčivý ku mne a uzavrel som, že pri prvej príležitosti i svoje slamené vdovstvo zvlečiem pred ním zo seba. Predbežne hľadal som pani Hulíkovú a jej dcéru, no márne, nebolo ich na pikniku. Boli vraj ešte na farme. Onedlho pošťastilo sa mi chytiť Hulíka osamote.

„Ako sa bavíte, zemko?“^[18] pýtal sa ma.

„Zle,“ vravím. „Mrzí ma, že zle myslíte o mne, a to nielen vy, ale vaša manželka a dcéra…“

„Ba, ba!“

„Áno, ja totiž nie som žiadnym slameným vdovcom…“

„A čo s tým mám ja, moja žena, alebo moja dcéra do činenia?“

„Well, ja… ja by som rád bol, keby ma oni nedržali za žiadneho slameného ani neslame…“

„A čo vám žena umrela?“

„Nie, nemohla umrieť, lebo ešte nežila.“

On sa prekvapene díval na mňa.

„Teda vy…“

„Nebol som a nie som ženatý…“

Hulík zastal a vážne sa pozrel na mňa. A potom sa usmial.

„Viete po viedensky? Áno? Nuž, pane Beloň: Dös kent a jédr sógn!^[19] (To by každý mohol povedať!)“

Pristúpil k veselej spoločnosti kolkárov, a ja som obarený tiahol ďalej. Ale keď som sa asi o polhodinu priblížil k stolu, pri ktorom zapíjali Hulíkove medaily,^[20] tak ma veľmi prívetivo zavolal k sebe.

„Veďže nebočte, zemko! Sem sa, medzi nás. A kvet mojej čaše na tú vašu!“

„… budúcu,“ dodal som ja ticho a štrngli sme si. On sa mi smial do rozpálenej tváre, ale tak dobrodušne, skoro — po otcovsky.

Niektorí zo spoločnosti počali mu lichotiť, aký je on silák!

„Ej, nechajže to, milí moji,“ riekol naoko odmietavo. „Dochodí mi hanbiť sa, keď si pomyslím na svoje mládenecké časy.“

Zadumal sa na chvíľku.

„Keď ma slávna cecha^[21] prepúšťala, tak na pažiti stál krásny silný býk, trojročiak, okytený, ovenčený, železnou reťazou pripätý k stromu. Ôsmi chlapi viedli ho ta, a predsa ledva vedeli ho tam priviazať. Hádzal s nimi ako s hruškami. Celá dedina bola na pažiti. Hudba zahrala, keď kráčal som k svojej obeti s toporom v ruke. Býk zdvihol hlavu, zaručal. Ja ľavú ruku založil som si na zadok a v pravej zablysla sa sekerka. Tupý úder — býk zachrčal a klesol na zem. To bol potom môj — remek.“^[22]

Všetko híkalo, iba môj sused zľava šeptal mi do ucha:

„Po prvé, to nebol býk, ale bola jalovica, po druhé, nezabil ho jednou rukou, ale dvoma, a po tretie, nebol to jeho ,remek‘, ale jeho bratov. Vtedy už nebolo žiadnych cechov.“

Smial som sa, no mlčal som.

„A ako bolo s tým medveďom?“ ozval sa ktosi.

„Nuž, však to už viete,“ vravel Hulík. „Ako grínhorn zatváral som sa do zverinca. Keď som bol vo Viedni, tak tam v cisárskej záhrade všetky divé zvery boli krotké. Medveď jedol ti z dlane orech, cukor, alebo čo si mu podal. Nuž myslel som si, že je to i tu tak a ponúkol som hodného macka kúskom cukríka cez mreže. Ale môj milý macko schytil ti celú ľavú ruku a nemilosrdne počal ju stískať. Ej, reku, tak sa nebudeme, a pravicou schytil som i ja jeho ľavú labu a stískal som ju tiež, čo mi sila stačila. Iba keď vám medveď počne revať a zo zarosených očí počnú mu slzy ako lieskovce kvapkať. Počne vám on na to ešte lepšie stískať moju ľavicu tak, že i ja — hanba-nehanba — počnem revať, a tak reveme obaja ozávod, kým nedobehne sluha so žeravým drúkom a nepripečie ho o bundu medveďovu. Milý macko mi na to pustil ruku, i ja jeho, a boli sme kvit. — A vidíte, priatelia, tomu je teraz už vyše dvadsať rokov, ale kedykoľvek prejdem popri medveďovi a podávam mu ruku, on rýchlo odskočí a učupí sa v kútiku — od hanby. Má vám i zviera pamäť a cit.“

Mne sa zdá, že i z mojich očí padali slzy ako lieskovec veľké — od smiechu.

Ale mal ten výlet i iné, čiastočne veľmi nepríjemné a čiastočne i príjemné následky, ktoré tak musím podať, ako som ich pozdejšie počul vyprávať.

Hulík sa trochu od tých rozličných oldomášov potúžil a ledva čakal, aby sa na svojom kočíku dostal domov. Bol ustatý od hádzania tých želiez. Dom našiel pustý. Žena a dcéra boli ešte na farme a dvaja pomocníci — sám pán vie, kde sa ešte túlali. Vypriahol koníka, voviedol ho do staje a ťažkým krokom vyšiel hore do spálne na prvé poschodie. Ledva stačil sa vyzliecť, už chrápal, takže cez otvorené okno bolo ho počuť až k susedom.

Odrazu v polotme na dvore zdvihne sa akási postava spoza vozíka (akiste cez celú cestu sedela na zadnej osi) a poodíde k dverám, no tie sú zavreté. Kuce, snorí, až nájde rebrík.

Oprie ho o stenu a vylezie do izby cez okno.

Keď sa Hulík zobudil, vidí akéhosi trhana motať sa okolo neho. Lampa pekne horí na stole. Zdesil sa.

„Čo tu chceš?“ ozve sa.

„Čo ťa do toho?“ bezočivo odpovie galgan a zdvihne pravicu.

Hulík vidí, že má v nej takzvaný zabijak — guľu olovenú, na remeň pripevnenú.

„Lepšie ti bolo spať,“ hovorí trhan a silák Hulík pokojne sa musí dívať, ako ten slámkahusár^[23] ľavicou prekutáva mu všetky vačky a všetko strká do svojich. A čo robiť? Čo si počať? Narobiť krik? Škodilo by mu na kredite. Hneď by bolo rozchýrené, že ho vyrabovali, a on má mnoho cudzích vkladov u seba. A potom, veď ten oplan mohol by ho zahlušiť.

„Kde máš tú svoju pukačku?“ pýta sa zbojník a do vačku strká na stole nájdenú škatuľku so ženinými šperkami.

„Tu, pod hlavnicou,“ stene Hulík a na povel vystrie ruku rovno vedľa svojho tela, a zbojník vyberie mu revolver spod hlavy.

„Uf, uf!“ odfukuje Hulík, no niet pomoci.

Ba… zvonku sa ozve škripot piesku… Zbojník rýchle zhasí lampu a uteká do bočnej izby a stadiaľ dolu schodmi na ulicu. V okne sa zjaví zadychčaný policajt. Hulík si uľahčene vydýchne.

„Aký bol? Či nie šesť stôp vysoký, asi pol treťa sta funtov ťažký?“

„My už dávno sliedime za ním. A či ste sa bili?“

Hulík ochotne prisvedčil. Menšia bude hanba…

Hulík nemo ukazuje na rozhádzané svoje šaty, na stiahnutý obrus zo stola a na prevrhnutý stolec.

„Rozumiem.“ mieni policajt. „No však ho my dostaneme.“

Na druhý deň predpoludním Hulíkov štór^[24] bol plný novinárskych zpravodajcov a priateľov. Všetko mu blahoželalo, všetko ho oslavovalo, lebo pán Hulík sa tak vžil do svojej hrdinskej úlohy, že navlas vedel vyprávať, ako premohol toho obra, ako ho práve chcel vyhodiť von oknom, keď ho šramot policajtov pomýlil a galgan vytrhol sa mu z rúk.

Bolo pochvaly nadostač i v novinách, takže Hulík nebanoval za škodou. Popoludní, keď práve i ja som tam bol gratulovať, telefonicky ho volali do policajného úradu, aby prišiel pozrieť na jedného trhana, ktorý je v podozrení z lúpeže. Šli sme spolu.

„Priveďte toho tuláka,“ velí komisár.

Privedú malého, skrčeného chlapíka s vyziabnutou tvárou.

„Je to on?“

Hulík díva sa dolu na ledačo, siahajúce mu iba po plece.

„Bós,^[25] ja som vám nič nevzal,“ vzdychá tulák.

Hulík sa vzmuží.

„Nie, to nie je on,“ riekne rozhodne. „Môj lúpežník bol pravý obor! Taký!“ A vydvihne ruku nad hlavu.

Trhan sa mu pri odchode podivne usmeje.

„A tieto hodinky, našli sme ich uňho, nie sú vaše?“ pýta sa komisár.

Hulík mi strašne stisne ruku. Poznal som jeho hodinky.

„Nie, to nie sú moje hodinky,“ vraví pevne.

„Ani tento ženský snubný prsteň?“

„Ani ten.“

„Tak trhana musím prepustiť,“ mrzute mieni komisár a porúča sa.

Z policajného úradu odišli sme na železničnú stanicu a odtiaľ na farmu, kde pani Hulíková meškala s dcérou. Bolo plaču do sýtosti, zvlášť za snubným prsteňom. Ja som medzitým stačil Elenke rukolapne dokázať, že nie som žiadnym ženáčom a že, no však viete — ona, alebo žiadna. I dorozumeli sme sa.

Na spiatočnej ceste pani Hulíková stále opakovala, že už teraz oni — manželia — nebudú šťastní, kým sa ten prsteň nenájde. A nedala sa potešiť. A mne vtedy slepá náhoda, alebo šťastena, výborne pošla po ruke.

Keď sme vychádzali z vlaku, zočil som na peróne — pána trhana, neobra. Na prsiach svietila mu Hulíkova retiazka.

„No počkaj, galgan, teraz si tu!“ pomyslel som si a sledoval som ho do čakárne, ktorá bola práve úplne prázdna.

Odrazu mal som mu pažerák v rukách.

„Sem tú retiazku a ten prsteň!“ hrmel som a už bral som, žiadal: z pŕs retiazku a prsteň z malíčka.

„Zbojník…“ chrčal on a chcel sa brániť, no čože, ani muknúť som mu nedal.

„Chcete ísť ešte raz na políciu?“

Obledol a keď som ho pustil, dal sa v nohy.

Tak to boli potom tie spomenuté príjemné následky pikniku. Pani Hulíková ma od radosti objala, keď som jej prsteň priniesol; a keď o pár dní — po náležitom pripravovaní pôdy zo strany Elenky — prišiel som ako pytač, tak ani z jednej strany nebol som odmrštený.

Ale z Klubu slamených vdovcov som nevystúpil a možno svojím časom zasa podám vám niekoľko kúskov môjho svokra, pána Ondreja Hulíka, ktorého zlí ľudia volajú Tlčhuba.