ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko, malé, veľké, hundralo a šomralo, keď najkrajšia dievka v Berkovci vydala sa von z dediny do okresného mesta a ešte k tomu za vojaka, cudzinca, skaderuka-skadenoha. Zvlášť dospelá mládež mužského pohlavia ťažko znášala tú urážku; ale i device naťahovali svoje červené pyšteky akosi pohrdlivo, keď sa niekto opovážil v rozhovore spomenúť tú neblahú miestnu novinku. Úsudok oboch strán znel rovnako:

„Dajsamibože, strážmajster, a ešte kdesi-kamsi až hen od Moravy!“

Avšak obe stránky vlastne dusili v sebe iba závisť. Chlapci radi by boli bývali ,dajsamibože strážmajstrom‘ a dievčatá by sa tiež boli uspokojili s tým ,dajsamibože strážmajstrom‘.

Spokojná s udalosťou bola iba rodina Krnáčova, ktorá pani strážmajstra volala ,naším lajtnantom‘^[1] a pyšná bola, keď jeho strieborné ostrohy zabrnkali na berkovských uliciach. No a čo je hlavná vec, najspokojnejší boli práve tí, ktorých sa to najviac týkalo: mladomanželia, Jozef Jerčín a jeho žieňa Anička. Nažívali v láske a ani krás dedinských nemuseli úplne postrádať. Otec, Tomáš Krnáč, každú štvrtú sobotu večer zapriahol svoje sivky a už i deti v dedine vedeli, že ide po ,lajtnancov‘ do mesta. Ráno, v nedeľu, ešte ani prvý raz nezvonili do kostola, už tí boli doma a matka, Erža, znášala im na stôl všetky svoje, pre nich odkladané, lahôdky. Potom sa šlo korporatívne^[2] do kostola a starý Tomáš nemálo bol pyšný na to, že ešte i veliteľ žandárskej stanice — keďže bol iba fírom^[3] — musel salutovať jeho milému zaťovi. Pozdejšie, keď sa u ,lajtnancov‘ dostavil i ,prorok‘ v podobe roztomilého chlapčeka, a dostal meno Tomáš, starý otec priahal každú druhú sobotu a neraz dal iba samotného ,lajtnanta‘ odviezť domov, aby mohol sa dlhšie pokochať v svojom ružovom vnúčkovi.

Rodinka i tam i tu bola by bývala úplne blažená, keby Andulka, ako Jerčín volal svoju ženu, nebola počala pochorievať. Sprvu sa muž potešoval, že však to prejde, ale tým sa nemohol dlho klamať. Andulka chradla očividome a stále sa ponosovala na veľkú malátnosť, takže neurobila desať krokov, už si musela sadnúť, lebo nohy ju nevládali niesť. Jerčín zavolal lekára, a ten predpísal posilňujúce prostriedky a prikázal, aby sa chorá chránila od každej ťažkej práce. Tak vedľa liekov prišla i slúžka do domu, a to bolo na Jerčínove dôchodky mnoho.

On vlastne vojakom ani nebol, na execírku^[4] nechodil, lebo bol piksenmachrom,^[5] čo voláme i piksliarom, alebo dobre po slovensky puškárom. Ako taký mal viac dôchodkov než obyčajní strážmajstri, lebo i pomimo trafilo sa mu vše dákych opráv, tu od oficierov, tu zase od známych civilistov. Ale všetko to nestačilo, darmo Jerčín odťahoval si od úst, čo na víne, čo na cigarách: kraj s krajom nedal sa chytiť.^[6]

Nemalú starosť robil mu i malý Tomáš, ktorý — už jedenásťročný — až na moravsko-slovenskej hranici chodil do vyššej školy, do druhej gymnaziálnej triedy, a to mnoho stálo. Takej školy bolo ovšem i v Duráni, kde Jerčínovci bývali, a Tomáš tam i skončil prvú triedu, no keď otcovi priniesol školské svedectvo, tak to bolo písané na Jercsényi Tomáša. Toto Jerčína, verného národovca, tak nazlostilo, že sa s direktorom školy strašne povadil a na druhý rok poslal syna na Moravu, aby mu aspoň čestné otcovské meno a čistú slovenskú dušu ratoval.

Ale, ako rečeno, všetko to presahovalo Jerčínove príjmy, ktoré v posledných časoch klesli, keďže jeho predstavení začali šomrať, že on primnoho pracuje pre seba a zanedbáva svoje služobné práce. A práve vtedy mal najviac objednávok.

Jerčín dlho i pred ženou i pred svetom tajil svoju biedu, dieru dierou látal, až konečne musel sa zdôveriť; a komuže inému, než svojmu svokrovi. A ten potom i pomohol, hoci dosť ťažko mu to padlo. Jerčín vystúpil z vojska a na svoju ruku počal puškárske remeslo v meste. A šlo mu to nad očakávanie dobre. V lete, na naliehavú radu lekárovu, už mohol ženu so synom poslať do horských kúpeľov.

Avšak šťastie netrvalo dlho. O akýsi čas v Duráni osadil sa nový puškár, žid, ktorý vlastne pušku ani do ruky nevedel chytiť ako sa patrí, ale čo potom, keď vám on mohol dať novú, novučičkú pušku skoro za tú cenu, za ktorú vám Jerčín vašu starú hrkľu iba opravil.

A tak to bolo i s druhými prácami.

Jerčín klesal, nemohol vydržať konkurenciu. A žena zasa začala chorľavieť, takže na radu lekára na dlhší čas odišla k rodičom.

„Poď ty, Jožko, tiež tu je nič,“ riekol mu raz svokor, ktorého zraku neušla zaťova bieda. „Len v samom Berkovci je už do dvadsať parných mláťačiek a na okolí ešte viac. Budú ťa voziť sem i tam. Okrem toho, zámočnícke práce, slovom vyžiješ. Bývanie máš hotové a všetko je lacnejšie.“

Nuž veľa sa priečiť nedali, i žena stále modlikala, aby prišiel, tak teda chceš-nechceš, musíš, Jerčín poslúchol a na priečelí krnáčovského domu o pár dní skvela sa veľká čierna tabuľa s nápisom:

Andulka celá okriala, keď muža mala pri sebe a neprestala ho potešovať, ako im teraz dobre bude a ako sa ľudia trhať budú o neho, takže si syna jednou rukou budú môcť dať vyštudovať.

„A potom,“ dodala s blaženým úsmevom a so zavretými očami, túliac sa k nemu, „potom trebárs i umrieť, len jeho vidieť v človečenstve!“

A — možno od rozčúlenosti — hlboký suchý kašeľ ozval sa z jej úst a otriasal jej hruď…

Rozumie sa, z toho ,trhania sa‘ o nového pána majstra nebolo nič. Tichý, jednomerný tok dedinského života nebol jeho príchodom vyrušený, ibaže tie staré, ostré a kedysi závistlivé jazýčky s istým zadosťučinením preriekli:

„Aha, ale už dolajtnantovali!“

Jerčínovi sa slabo počalo a stále slabo sa mu i viedlo v Berkovci. Ale zato vyžili. I syn, vše prvý žiak, študoval ďalej, pravda s výdatnou pomocou starého Krnáča.

Avšak povedľa Andulky počal i Jerčín chradnúť, a to duševne. Svoje povinnosti plnil verne, naoko bol pri tom veselý, ale kto si ho lepšie obzrel, ten videl a vedel, koľká zvonila. Jemu bolo už do nevydržania v tých malicherných pomeroch, kde on — podľa jeho chápania — z pána klesol na cigánskeho kováča. A — vzdor všetkým námahám nemohol ani len toľko zúbožiť, aby svoju ženu poslal niekam na premenu povetria.

Keď mu to doktor narádzal, Jerčín sa odrazu opýtal:

„A čo, keby sme obaja šli do tej vychýrenej Ameriky?“

Doktor sa usmial.

„Veď áno, ale do Kalifornie alebo do Kolorada, tam vraj i mŕtvi ožijú,“^[7] mienil lekár.

Jerčín už dávno rozmýšľal o tom a od tých čias úplne mala ho v drápoch tá takzvaná vysťahovalecká horúčka. Dňom-nocou fantazíroval iba o tom, ako sa ta dostať a neraz prichytil sa pri stavaní chlapčenských vetrových zámkov. Ako vynájde niečo svetoborné a stane sa boháčom a jeho žena pri tom zasa ozdravie: vrátia sa domov, syn už bude medzi prvými borcami slovenskými, ctený a vážený z každej strany… Jerčín založí veľkú továreň, podporí národné hnutie…

Len keby bolo aspoň na tú cestu!

V svojej chorobnej rozčúlenosti už skoro obrátil sa na svojho svokra, ktorý mu veru i tak veľké obete priniesol, keď jedného dňa dostal úradné upovedomenie, že bezdetná tetka mu umrela a že z jej pozostalosti prislúcha mu pár sto zlatých.